Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 381/2020
PDF · 658.36 KB
No categories available
II. ÚS 381/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, ,
zastúpeného advokátom Mgr. Romanom
Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu
sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019 a ústavnú sťažnosť
, ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD.,
Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu
sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavné sťažnosti a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
,
(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením
Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. BB-4 T 36/2018
z 30. septembra 2019 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019.
1.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na špecializovanom súde
je na podklade obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) z 29. októbra 2018 vedené
pod sp. zn. BB-4 T 36/2018 trestné stíhanie proti sťažovateľovi v 1. rade a ďalším
spoluobžalovaným, konkrétne proti sťažovateľovi v 1. rade pre zločin založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), obzvlášť závažný zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2 písm. c),
ods. 4 písm. b) a c) Trestného zákona a obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa
§ 144 ods. 1, ods. 2 písm. d) a e) a ods. 3 písm. b) citovaného zákona a iné zločiny.
Sťažovateľ v 1. rade je stíhaný väzobne, pričom do väzby bol vzatý uznesením
špecializovaného súdu z 9. marca 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu
z 10. apríla 2017 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Uznesením špecializovaného trestného súdu zo 14. septembra 2017 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu z 26. septembra 2017 bola väzba sťažovateľa v 1. rade
predĺžená do 6. mája 2018, následne uznesením špecializovaného súdu z 12. apríla 2018
v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 23. apríla 2018 do 6. decembra 2018. Uznesením
špecializovaného súdu z 13. novembra 2018 v spojení s uznesením najvyššieho súdu
z 29. novembra 2018 bolo podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku rozhodnuté o ponechaní
sťažovateľa v 1. rade aj po podaní obžaloby vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a),
b) a c) Trestného poriadku.
1.2 Sťažovateľ v 1. rade podal 16. septembra 2019 žiadosť o prepustenie
z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol špecializovaný súd napadnutým uznesením
sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019, ktorým ju v zmysle § 72 ods. 1 písm. b)
a § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol a podľa § 72 ods. 1 písm. b) a § 80 ods. 1 písm.
c) a ods. 2 Trestného poriadku nenahradil väzbu sťažovateľa v 1. rade dohľadom
probačného a mediačného úradníka.
Proti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ v 1. rade
sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Tost 36/2019
z 22. októbra 2019 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
1.3 Sťažovateľ v 1. rade v ústavnej sťažnosti namieta zaujatosť senátu „4T“
(resp. zaujatosť predsedu tohto senátu) špecializovaného súdu, ktorý rozhodoval a rozhodol
o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, a zároveň namieta postup,
ktorým sa špecializovaný súd vysporiadal s týmito námietkami zaujatosti. Sťažovateľ
v 1. rade v tejto súvislosti v podstatnom uviedol:
- Sťažovateľ v 1. rade podaním z 19. júna 2019 vzniesol námietku zaujatosti senátu
„4T“, ktorou namietal, že senát „4T“ nadŕža prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, keďže zápisnica z hlavného pojednávania
konaného 13. júna 2019 neobsahuje tvrdenie sťažovateľa v 1. rade, že svedok obžaloby
mal po skončení výsluchu pri odvádzaní eskortou z pojednávacej miestnosti
uviesť, že „vy dvaja skapete v base“. O tejto námietke zaujatosti špecializovaný súd
nerozhodol, ale sťažovateľa v 1. rade informoval prípisom z 2. júla 2019, že o tejto
námietke zaujatosti konať nebude, lebo dôvodom námietky je len procesný postup orgánov
činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, s čím sťažovateľ v 1. rade nesúhlasí.
- Sťažovateľ v 1. rade na hlavnom pojednávaní konanom 8. júla 2019 vzniesol
námietku zaujatosti predsedu senátu „4T“, ktorou namietal, že predseda senátu „4T“
uznesením č. k. BB-4 T 36/2018-15890 z 1. júla 2019 svojvoľne uznal sťažovateľa v 1. rade
za vinného z disciplinárneho previnenia, a zároveň namietal, že má informácie, že predseda
špecializovaného súdu telefonicky žiadal riaditeľa Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica,
aby sťažovateľa v 1. rade za disciplinárne previnenie exemplárne potrestal. O tejto námietke
zaujatosti špecializovaný súd nerozhodol, ale sťažovateľovi v 1. rade oznámil, že podľa § 32
ods. 6 Trestného poriadku o tejto námietke zaujatosti konať nebude, lebo dôvodom
námietky je procesný postup súdu v konaní, s čím sťažovateľ v 1. rade nesúhlasí.
- Sťažovateľ v 1. rade podaním z 13. septembra 2019 vzniesol námietku zaujatosti
predsedu senátu „4T“, ktorou namietal, že v priebehu hlavného pojednávania konaného
12. septembra 2019 počas výsluchu svedka svedok na položenú otázku
spoluobžalovaného začal arogantným spôsobom, resp. rôznymi vulgarizmami útočiť
na adresu sťažovateľa v 1. rade a spoluobžalovaného. Následne sťažovateľ v 1. rade taktiež
adresoval svedkovi vulgarizmy, pričom predseda senátu „4T“ rozhorčene upozornil výlučne
len sťažovateľa v 1. rade a aj spoluobžalovaného, ktorý s konfliktom nemal nič spoločné,
a oznámil im, že ak sa bude takéto správanie opakovať, budú vykázaní z pojednávacej
miestnosti a súd bude vykonávať dokazovanie v ich neprítomnosti, prípadne budú
ponechaní na potrestanie riaditeľovi ústavu na výkon väzby podľa § 70 ods. 1 a 2 Trestného
poriadku, avšak svedok zostal zo strany predsedu senátu „4T“ bez upozornenia napriek
tomu, že bol iniciátorom predmetného konfliktu. O tejto námietke zaujatosti špecializovaný
súd nerozhodol, ale sťažovateľa v 1. rade prípisom z 18. septembra 2019 informoval,
že podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o tejto námietke zaujatosti konať nebude,
lebo dôvodom námietky je procesný postup súdu v konaní, ako aj z dôvodu, že predmetná
námietka zaujatosti nebola sťažovateľom v 1. rade vznesená bezodkladne podľa § 31
ods. 5 Trestného poriadku, s čím sťažovateľ v 1. rade nesúhlasí.
Podľa názoru sťažovateľa v 1. rade sa špecializovaný súd náležite nevysporiadal
s ním vznesenými námietkami zaujatosti, pričom podľa jeho názoru k porušeniu
jeho označených práv následne došlo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019, ktorým toto pochybenie špecializovaného súdu
nebolo napravené.
1.4 Sťažovateľ v 1. rade v ústavnej sťažnosti taktiež argumentuje, že v súčasnom
štádiu trestného konania je jeho väzba nedôvodná a nezákonná, keďže podľa jeho názoru
existencia podozrenia zo spáchania trestných činov postavená iba na výpovediach
tzv. kajúcnikov a podanie obžaloby nepredstavujú samy osebe relevantné dôvody
dlhodobého trvania väzby. Podľa vyjadrenia sťažovateľa v 1. rade sa označené výpovede
kajúcnikov v ďalšej fáze konania nijako neposilnili ďalšími relevantnými dôkazmi,
ale zostali na „mŕtvom bode“, čo podľa sťažovateľa v 1. rade spochybňuje zákonnosť
ďalšieho trvania väzby. Sťažovateľ v 1. rade tvrdí, že jeho obvinenie vzniklo iba na základe
výpovedí týchto kajúcnikov, ktorí sa priznali a páchaním ďalšej trestnej činnosti, t. j. krivej
výpovede a krivej prísahy, získali svoju beztrestnosť a status svedkov.
Sťažovateľ v 1. rade ďalej argumentuje, že nezákonnosť jeho väzby preukazujú
aj rozhodnutia konajúcich súdov o jeho väzbe, ktoré opakovane používajú stereotypné
formulácie a dostatočne sa nezaoberajú všetkými relevantnými okolnosťami veci.
K dôvodom útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
sťažovateľ v 1. rade v podstatnom dôvodí, že v jeho prípade nemá žiadne zákonné
opodstatnenie. Sťažovateľ v 1. rade spochybňuje argumentáciu, ktorou konajúce súdy tento
dôvod podporili a v ktorej poukázali na to, že sa sťažovateľ v 1. rade v minulosti ukrýval
na území Českej republiky a že disponoval falošnými dokladmi, o čom mal vypovedať
jeden zo spolupracujúcich kajúcnikov. Sťažovateľ v 1. rade namieta, že uvedená výpoveď
je účelová, a teda nepravdivá, keď ju označený kajúcnik podal iba v záujme získania
vlastnej beztrestnosti. Sťažovateľ v 1. rade v tomto kontexte dôvodí, že účelom
jeho označeného pobytu v minulosti v Českej republike nebolo vyhýbanie sa trestnému
stíhaniu, ale jeho podnikateľské aktivity, keď navyše Prahu v Českej republike navštevoval
v minulosti pravidelne, a to s cieľom výlučne obchodnej činnosti. Podľa vyjadrenia
sťažovateľa v 1. rade obsah spisu v jeho trestnej veci (záznamy o sledovaní sťažovateľa
v 1. rade v inkriminovanom období pobytu v Českej republike) preukazuje, že označený
pobyt v Českej republike nemal charakter ukrývania sa.
Sťažovateľ v 1. rade v ďalšej argumentačnej rovine ústavnej sťažnosti spochybňuje
dôvody kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku prezentované
konajúcimi súdmi v ich jednotlivých väzobných rozhodnutiach. V konkrétnosti poukazuje
na jeden z dôkazov tzv. SD-kartu s nahrávkou, ktorá má podľa záverov väzobných
rozhodnutí obsahovať rozhovor sťažovateľa v 1. rade a ďalšieho spoluobžalovaného,
z obsahu ktorého má vyplývať ich spoločná snaha ovplyvniť výpoveď poškodeného
v inej trestnej veci poskytnutím majetkového prospechu a tiež vyhrážkami.
Sťažovateľ v 1. rade dôvodí, že ani on a ani dotknutý spoluobžalovaný
nie sú osobami, ktorých rozhovor je na nahrávke zachytený. Na tomto mieste
ďalej sťažovateľ v 1. rade formuluje tvrdenie, že svedkovia, na ktorých sa odvolávala
obžaloba a následne konajúce súdy a ktorí mali vypovedať o zastrašovacích praktikách
používaných sťažovateľom v 1. rade a spoluobžalovaným v priebehu existencie zločineckej
skupiny, takéto svoje výpovede v uvedenom smere na hlavnom pojednávaní úplne vyvrátili.
Zároveň tiež k argumentácii špecializovaného súdu, ktorý poukázal v uznesení na konkrétny
prípad, v ktorom po zadržaní jedného z dealerov drog mali sťažovateľ v 1. rade
a spoluobžalovaný stotožniť svedkov, ktorí vypovedali proti nim, a poveriť nižšie
postavených členov skupiny, aby proti nim podnikli potrebné opatrenia, sťažovateľ v 1. rade
ubezpečuje, že svedok predmetné tvrdenie uviedol pod nátlakom orgánov
činných v trestnom konaní. V závere tejto časti argumentácie sťažovateľ v 1. rade
spochybňuje svedka kajúcnika ktorého považuje za nedôveryhodného
mnohonásobného recidivistu, ktorý vypovedá proti sťažovateľovi v 1. rade
podľa jeho presvedčenia z osobnej pomsty.
Napokon posledný z formulovaných väzobných dôvodov – preventívnu väzbu
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ v 1. rade vyvracia argumentáciou,
že od údajného spáchania skutkov, ktoré sú sťažovateľovi v 1. rade kladené za vinu,
uplynula doba niekoľkých rokov. Taktiež vzhľadom na doterajšiu dobu trvania väzby
sťažovateľa v 1. rade opätovné sformulovanie údajnej zločineckej skupiny už ani teoreticky
neprichádza do úvahy, a to i s prihliadnutím na vykonané rozkladné opatrenia.
V závere argumentácie ústavnej sťažnosti sťažovateľ v 1. rade spochybňuje
náležitosť tej časti odôvodnenia väzobných rozhodnutí, v rámci ktorej sa mali konajúce
súdy vysporiadať s možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa v 1. rade miernejším
alternatívnym opatrením – dohľadom mediačného a probačného úradníka. Podľa vyjadrenia
sťažovateľa v 1. rade v tomto smere konajúce súdy úplne opomenuli vykonať test
proporcionality väzby sťažovateľa v 1. rade medzi rizikom naplnenia väzobných dôvodov
a jeho osobnou slobodou.
1.5 Na základe uvedeného sťažovateľ v 1. rade navrhol, aby ústavný súd v jeho
veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením špecializovaného súdu
sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019, ako aj postupom a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019, predmetné rozhodnutia špecializovaného
súdu a najvyššieho súdu zrušil, prikázal prepustiť sťažovateľa v 1. rade z väzby na slobodu
a priznal tiež sťažovateľovi v 1. rade primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume
10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
2. Ústavnému súdu bola 30. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť
, ,
(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej aj „sťažovatelia“),
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
postupom a uznesením špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019
a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019.
2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na špecializovanom súde
je na podklade obžaloby prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry z 29. októbra 2018
vedené pod sp. zn. BB-4 T 36/2018 trestné stíhanie proti sťažovateľovi v 2. rade a ďalším
spoluobžalovaným, konkrétne proti sťažovateľovi v 2. rade pre zločin založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2 písm. c),
ods. 4 písm. b) a c) Trestného zákona a obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa
§ 144 ods. 1, ods. 2 písm. d) a e) a ods. 3 písm. b) citovaného zákona a iné zločiny.
Sťažovateľ v 2. rade je stíhaný väzobne, pričom do väzby bol vzatý uznesením
špecializovaného súdu z 9. marca 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu
z 10. apríla 2017 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.
Uznesením špecializovaného trestného súdu zo 14. septembra 2017 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu z 26. septembra 2017 bola väzba sťažovateľa v 2. rade
predĺžená do 6. mája 2018, následne uznesením špecializovaného súdu z 12. apríla 2018
v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 23. apríla 2018 do 6. decembra 2018. Uznesením
špecializovaného súdu z 13. novembra 2018 v spojení s uznesením najvyššieho súdu
z 29. novembra 2018 bolo podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku rozhodnuté o ponechaní
sťažovateľa v 2. rade aj po podaní obžaloby vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a),
b) a c) Trestného poriadku.
2.2 Sťažovateľ v 2. rade podal 20. septembra 2019 a 23. septembra 2019 žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorých rozhodol špecializovaný súd napadnutým
uznesením sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019, ktorým ich v zmysle § 72
ods. 1 písm. b) a § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol a podľa § 72 ods. 1 písm. b)
a § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku nenahradil väzbu sťažovateľa v 2. rade
dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Proti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ v 2. rade
sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Tost 36/2019
z 22. októbra 2019 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
2.3 Sťažovateľ v 2. rade v ústavnej sťažnosti namieta zaujatosť senátu „4T“
(resp. zaujatosť predsedu tohto senátu) špecializovaného súdu, ktorý rozhodoval a rozhodol
o zamietnutí jeho žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu, a zároveň namieta postup,
ktorým sa špecializovaný súd vysporiadal s uvedenými námietkami zaujatosti. Sťažovateľ
v 2. rade v tejto súvislosti v podstatnom uviedol:
- Sťažovateľ v 2. rade na hlavnom pojednávaní konanom 12. septembra 2019
vzniesol námietku zaujatosti predsedu senátu „4T“, ktorou namietal, že počas výsluchu
svedka svedok na položenú otázku sťažovateľa v 2. rade začal arogantným
spôsobom, resp. rôznymi vulgarizmami útočiť na adresu sťažovateľov. Následne sťažovateľ
v 1. rade taktiež adresoval svedkovi vulgarizmy, pričom predseda senátu „4T“ rozhorčene
upozornil výlučne len sťažovateľa v 1. rade, ako aj sťažovateľa v 2. rade, ktorý s konfliktom
nemal nič spoločné, a oznámil im, že ak sa bude takéto správanie opakovať, budú vykázaní
z pojednávanej miestnosti a súd bude vykonávať dokazovanie v ich neprítomnosti, prípadne
budú ponechaní na potrestanie riaditeľovi ústavu na výkon väzby podľa § 70
ods. 1 a 2 Trestného poriadku, avšak svedok zostal zo strany predsedu senátu „4T“
bez upozornenia napriek tomu, že bol iniciátorom predmetného konfliktu. O tejto námietke
zaujatosti špecializovaný súd nerozhodol, ale sťažovateľovi v 2. rade oznámil
(pozri s. 13 zápisnice o hlavnom pojednávaní z 12. septembra 2019), že podľa § 32
ods. 6 Trestného poriadku o tejto námietke zaujatosti konať nebude, lebo dôvodom
námietky je procesný postup súdu v konaní, s čím sťažovateľ v 2. rade nesúhlasí.
- Sťažovateľ v 2. rade v námietke zaujatosti z 19. septembra 2019 okrem
už uvedeného namietal zaujatosť senátu „4T“ poukazom na rozsudok špecializovaného súdu
č. k. BB-4 T 36/2018-14764 z 8. januára 2019, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste
uzavretá medzi prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry a jedným zo spoluobžalovaných
sťažovateľa v 2. rade. Sťažovateľ v 2. rade dôvodí, že predseda senátu špecializovaného
súdu pri verejnom vyhlásení tohto rozsudku pri špecifikácii jednotlivých trestných činov
uvedeného spoluobžalovaného (uzatvárajúceho dohodu o vine a treste) uviedol
pri prezentácii prvého bodu skutkovej vety dotknutého rozsudku celé meno sťažovateľa
v 2. rade ako člena zločineckej skupiny označovanej prezývkou „Dvojičky“. Sťažovateľ
v 2. rade dodáva, že predseda senátu okrem uvedeného pri vyhlásení označeného rozsudku
prezentoval viaceré odkazy priamo na osobu sťažovateľa v 2. rade a jeho úlohu v uvedenej
zločineckej skupine, pričom ho niekoľkokrát označil za organizátora a iniciátora trestnej
činnosti. Sťažovateľ v 2. rade zdôrazňuje, že tento rozsudok bol vyhlásený verejne
za prítomnosti širokej verejnosti a zástupcov médií, čím podľa jeho názoru špecializovaný
súd „podnietil verejnosť uveriť vo vinu sťažovateľa“. Sťažovateľ v 2. rade zastáva názor,
že uvedený postup špecializovaného trestného súdu vo vzťahu k jeho osobe svedčí
o nedostatku nestrannosti a nezaujatosti konajúceho senátu, keďže podľa jeho mienky
okrem toho, že hneď na začiatku vyhlásenia predmetného rozsudku bolo uvedené jeho celé
meno a priezvisko, v ďalšom obsahu dotknutého rozsudku nebol popis skutkov primerane
upravený tak, aby nedošlo k prejudikovaniu viny tretích osôb (vrátane osoby sťažovateľa
v 2. rade), o ktorých vine nebolo týmto rozsudkom rozhodované. Sťažovateľ v 2. rade
sa domnieva, že ani postup špecializovaného súdu, ktorý pri prezentácii skutkových viet
rozsudku zvolil pre označenie jeho osoby iniciály požiadavku rešpektovania
prezumpcie neviny proti jeho osobe a tiež požiadavku nestrannosti a nezaujatosti
nezabezpečil.
Sťažovateľ v 2. rade dodáva, že sa podobného postupu senát špecializovaného súdu
(pozostávajúci z dvoch totožných členov) dopustil aj v ďalšom rozsudku špecializovaného
súdu č. k. BB-4 T 31/2017-4878 z 20. novembra 2017 týkajúceho sa ďalšieho
spoluobvineného. O tejto námietke zaujatosti špecializovaný súd nerozhodol,
ale sťažovateľa v 2. rade informoval prípisom zo 4. októbra 2019, že podľa § 32
ods. 6 Trestného poriadku o tejto námietke zaujatosti konať nebude, lebo nebola vznesená
bezodkladne podľa § 31 ods. 5 Trestného poriadku a jej dôvodom je len procesný postup
súdu v konaní, s čím sťažovateľ v 2. rade nesúhlasí.
Podľa názoru sťažovateľa v 2. rade sa špecializovaný súd náležite nevysporiadal
s ním vznesenými námietkami zaujatosti, pričom podľa jeho názoru k porušeniu
jeho označených práv následne došlo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019, ktorým toto pochybenie špecializovaného súdu
nebolo napravené.
2.4 Sťažovateľ v 2. rade v ústavnej sťažnosti taktiež argumentuje, že v súčasnom
štádiu trestného konania je jeho väzba nedôvodná a nezákonná, keďže podľa jeho názoru
existencia podozrenia zo spáchania trestných činov postavená iba na výpovediach
tzv. kajúcnikov a podanie obžaloby nepredstavujú samy osebe relevantné dôvody
dlhodobého trvania väzby.
Sťažovateľ v 2. rade ďalej argumentuje, že nezákonnosť jeho väzby preukazujú
aj rozhodnutia konajúcich súdov o jeho väzbe, ktoré opakovane používajú stereotypné
formulácie a dostatočne sa nezaoberajú všetkými relevantnými okolnosťami veci.
Sťažovateľ v 2. rade taktiež namieta, že v jeho prípade jednotlivé dôvody väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku nie sú dané, pričom argumentácia
sťažovateľa v 2. rade je v tomto smere v podstatnom obdobná ako argumentácia sťažovateľa
v 1. rade (bližšie pozri bod 1.4 odôvodnenia tohto uznesenia).
2.5 Na základe uvedeného sťažovateľ v 2. rade navrhol, aby ústavný súd v jeho veci
rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018
z 30. septembra 2019, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019, predmetné rozhodnutia špecializovaného súdu
a najvyššieho súdu zrušil, prikázal prepustiť sťažovateľa v 2. rade z väzby na slobodu
a priznal tiež sťažovateľovi v 2. rade primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume
10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
3. Ústavný súd uznesením č. k. PLs. ÚS 9/2020-9 z 5. februára 2020 ústavnú
sťažnosť sťažovateľa (Rvp 2368/2019) a ústavnú sťažnosť
(Rvp 2369/2019) spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. Rvp 2368/2019.
II.
Relevantná právna úprava
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby
alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľmi označené referenčné právne normy
10.1 Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.
10.2 Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
10.3 Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
11.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený
slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť
ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon
súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas
konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví
na pojednávanie.
11.2 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím
alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene
rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie
slobody nezákonné.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Ústavný súd konštatuje, že podania sťažovateľov je možné kvalifikovať
ako ústavné sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122
a nasl. zákona o ústavnom súde.
13. Podstatou ústavných sťažností sťažovateľov je namietané porušenie základného
práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom
a uznesením špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019
a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019,
pričom podľa názoru sťažovateľov k porušeniu nimi označených práv malo dôjsť tým, že
- špecializovaný súd sa náležite nezaoberal námietkami zaujatosti vznesenými
sťažovateľmi a najvyšší súd toto sťažovateľmi tvrdené pochybenie špecializovaného súdu
následne nenapravil;
- najvyšší súd sťažnosti sťažovateľov (proti napadnutému rozhodnutiu
špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019 o zamietnutí
ich žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu) napadnutým uznesením
sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019 arbitrárne zamietol.
14. Ústavný súd ústavné sťažnosti sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
15. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavné sťažnosti
sťažovateľov obsahujú všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na ich odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľmi formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavné sťažnosti sťažovateľov je potrebné
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v časti z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a v časti z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým postupom
a uznesením špecializovaného súdu
17. Vo vzťahu k sťažovateľmi napadnutému postupu a uzneseniu špecializovaného
súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019 ústavný súd konštatuje, že v zmysle
princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ústavný súd v konaní
podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb
a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy
primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.
18. Vo vzťahu k označenému prvostupňovému väzobnému rozhodnutiu
špecializovaného súdu a jemu predchádzajúcemu postupu disponovali sťažovatelia
opravným prostriedkom – sťažnosťou. O sťažnostiach bol oprávnený a povinný rozhodnúť
najvyšší súd ako súd nadriadený.
Sťažovatelia podali proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018
z 30. septembra 2019 sťažnosti, o ktorých rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019. Sťažovatelia teda využili možnosť podania
riadneho opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu,
o ktorom bolo aj rozhodnuté.
19. Existencia opravného konania pred najvyšším súdom nepripúšťa možnosť
ústavného súdu rozhodovať o napadnutom prvostupňovom väzobnom rozhodnutí
(a jemu predchádzajúcom postupe), keďže sťažnosť v danom prípade predstavovala účinný
právny prostriedok ochrany práv sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu,
ktorý aj využili (porov. mutatis mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci
v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú alebo nie sú splnené
ďalšie procesné podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej
procesnej prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu.
20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavné
sťažnosti sťažovateľov v častiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým postupom
a uznesením špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T 36/2018 z 30. septembra 2019 odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci
ústavného súdu na ich prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým postupom
a uznesením najvyššieho súdu
21. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť,
či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. 59/2019, II. ÚS 194/2019).
22. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu
je garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného
na urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho väzby, s čím je spojená povinnosť
nariadenia prepustenia obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť
vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania,
pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou.
Obsah označeného ustanovenia ústavy korešponduje s právami vyplývajúcimi z čl. 5
dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08,
III. ÚS 581/2015, III. ÚS 183/2018).
23. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu
byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
24. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení napadnutého postupu a uznesenia
najvyššieho súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov,
o ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo,
resp. nemalo byť žiadostiam sťažovateľov o prepustenie z väzby vyhovené alebo či mala
byť väzba sťažovateľov nahradená alternatívnym opatrením. Úloha ústavného súdu
sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou
argumentáciou sťažovateľov (ktorú prezentujú sťažovatelia aj v ústavných sťažnostiach)
vysporiadal adekvátne a preskúmateľne, či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia
ústavnoprávne akceptovateľné a či najvyšším súdom prezentovaná interpretácia aplikovanej
právnej úpravy neodporuje jej účelu a zmyslu.
25. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky
(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania
o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky
spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ktoré sú prenesené do špeciálnych ustanovení čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 dohovoru
aplikovateľných na konania týkajúce sa väzby. Jednou z nich je aj právo na náležité
odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje
rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,
III. ÚS 198/05, III. ÚS 581/2015).
26. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil ústavné
sťažnosti sťažovateľov vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým postupom
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019.
27. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového uznesenia špecializovaného
súdu (právny názor zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa
požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania, pozri napr. IV. ÚS 350/09, II. ÚS 112/2020).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019
pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu posudzoval splnenie jednak
formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby sťažovateľov.
K dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľov najvyšší súd uviedol, že špecializovaný
súd postupoval v súlade so stavom veci a zákonom, keď dospel k záveru, že aj v súčasnom
štádiu trestného stíhania u sťažovateľov naďalej pretrváva dôvodnosť podozrenia, že mali
spáchať skutky, pre ktoré sú trestne stíhaní a bola na nich podaná obžaloba. Dôvodnosť
podozrenia, že sťažovatelia mali spáchať skutky, pre ktoré bola na nich podaná obžaloba,
ako podmienka sine qua non pretrváva aj v súčasnom štádiu trestného stíhania, čo vyplýva
z dosiaľ vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní. Najvyšší súd konštatoval,
že už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe sťažovateľov poukázal
na konkrétne skutočnosti odôvodňujúce túto materiálnu podmienku väzby. Vzhľadom
na časový odstup od právoplatnosti posledného rozhodnutia o žiadostiach sťažovateľov
o prepustenie z väzby a ďalšie odvtedy vykonané dokazovanie najvyšší súd doplnil,
že vo veci vypočutí svedkovia , , , ,
, , a vo svojich výpovediach
uviedli skutočnosti posilňujúce túto materiálnu podmienku väzby.
Pokiaľ ide o jednotlivé väzobné dôvody, ktoré boli v prípade väzobného stíhania
sťažovateľov ustálené, najvyšší súd vo vzťahu k dôvodom útekovej väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uviedol, že na sťažovateľov bola podaná obžaloba okrem
iných trestných činov aj pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy, za ktorý Trestný
zákon ustanovuje trest odňatia slobody na doživotie. Vychádzajúc z nálezu ústavného súdu
sp. zn. I. US 162/2016 z 9. marca 2016, najvyšší súd konštatoval, že okrem hrozby
vysokého trestu obavu z konania sťažovateľov uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku možno vyvodiť aj z výpovedí svedka , ktorý patril k blízkym osobám
sťažovateľov. Svedok vypovedal, že sťažovatelia po spáchaní skutku v bode 9 obžaloby
vymysleli, aby išli na chatu do , aby pre prípad prezradenia neboli na očiach,
a do Prahy išli preto, aby sa tam schovali po spáchaní skutku v bode 10 obžaloby,
keby vzniklo na nich nejaké podozrenie. Nápad výroby falošných osobných dokladov
inej republiky pochádzal od sťažovateľov pre prípad, ak by na Slovensku bol nejaký
problém. Od nich sa svedok dozvedel, že v Srbsku majú nejakého chlapca, ktorý takéto
doklady pre nich troch vie vyrobiť, a zároveň vypovedal, koľko a akým spôsobom za tieto
doklady zaplatili a že tieto doklady videl. Uviedol aj to, akým spôsobom obžalovaní
s falšovateľom komunikovali a že sa poznali už predtým. Uvedené skutočnosti podľa názoru
najvyššieho súdu aj v tomto štádiu trestného stíhania odôvodňujú obavu z konania
sťažovateľov uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, t. j. že na slobode ujdú
alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo vysokému trestu,
ktorý im v prípade uznania viny hrozí.
K dôvodom tzv. kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že z dosiaľ vykonaného dokazovania vyplýva
aj zistenie, že motívom vraždy poškodeného , ktorú mali spáchať
sťažovatelia, mala byť pomsta za to, že poškodený ako člen zločineckej skupiny
„Dvojičky“, ktorú obžalovaní mali riadiť, mal vypovedať na polícii
proti iným členom tejto skupiny v trestnom konaní vedenom na národnej
protizločineckej jednotke, národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru,
expozitúre Západ pod ČVS: PPZ-637/NKA-PZ-ZA-2016. Zároveň mu týmto spôsobom
mali zabrániť v ďalších výpovediach proti sebe a ďalším členom skupiny. Zo zápisnice
o hlavnom pojednávaní z 12. marca 2019 a výpovede svedka vyplýva,
že keď chcel skončiť s predajom drog, sťažovateľ v 2. rade sa svedkovi vyhrážal,
aby nedopadol zle, a 9. marca 2019 sa svedkovi vyhrážal, že „skape“. Sťažovateľ v 1. rade
zas na hlavnom pojednávaní 12. septembra 2019 po výpovedi svedka tomuto
povedal: „... zavri si piču Ty kurva vyjebaná.“
Z výpovede svedka v prípravnom konaní vyplývajú bezohľadné
nátlakové „praktiky“, ktoré mali sťažovatelia uplatňovať pri presadzovaní podstatne menej
významných záujmov, ako je ich osobná sloboda a vysoký trest odňatia slobody,
ktorého uloženie im v prípade uznania viny hrozí. Obdobné skutočnosti vyplývajú
aj z výpovedí svedkov , , ,
, a , ktorí vo svojich výpovediach uviedli
spôsoby, ktorými ich mali sťažovatelia nútiť k poslušnosti. Najvyšší súd zároveň
konštatoval, že z obsahu predloženého spisu zistil, že dokazovanie vo veci nie je dosiaľ
skončené, sú nariadené výsluchy ďalších svedkov a tieto skutočnosti aj v súčasnom štádiu
trestného stíhania odôvodňujú obavu z konania uvedeného v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku, t. j., že na slobode sťažovatelia budú pôsobiť na svedkov.
Napokon k poslednému z kategórie formulovaných väzobných dôvodov –
k dôvodom preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku – najvyšší
súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že z povahy trestných činov, ktoré mali
sťažovatelia spáchať v neposlednom rade aj z dôvodu získania majetkového prospechu,
objektmi ktorých sú ľudský život a zdravie, vlastnícke právo, bezpečnosť ľudí a záujem
na riadnom a zákonnom chode štátneho aparátu a na dôvere v pravosť a pravdivosť
verejných listín, a tiež aj vzhľadom na kriminálnu minulosť sťažovateľov, v priebehu
ktorej boli sťažovatelia opakovane odsúdení za násilnú a inú úmyselnú trestnú činnosť,
možno aj v tomto štádiu trestného stíhania odôvodniť obavu, že na slobode budú v páchaní
trestnej činnosti pokračovať, a tým podľa názoru najvyššieho súdu u sťažovateľov
aj naďalej trvá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Možnosť náhrady väzby sťažovateľov miernejším opatrením v podobe inštitútu
dohľadu probačného a mediačného úradníka oba konajúce súdy vylúčili, pretože nenašli
žiadne výnimočné okolnosti prípadu vyžadované v prípade stíhania pre obzvlášť závažný
zločin § 80 ods. 2 Trestného poriadku.
K námietkam sťažovateľov týkajúcim sa procesného postupu špecializovaného súdu
pri rozhodovaní o nimi vznesených námietkach zaujatosti najvyšší súd uviedol,
že posudzovaná vec mu nebola predložená na rozhodnutie o tejto otázke, ale na rozhodnutie
o napadnutom uznesení špecializovaného súdu, ktorým súd žiadosti sťažovateľov
o prepustenie z väzby na slobodu zamietol ako nedôvodné.
28. V prvom rade zaujal ústavný súd stanovisko k tým častiam ústavných sťažností,
v ktorých sťažovatelia prezentujú námietku o nedostatku nestrannosti a nezaujatosti senátu
„4T“ (resp. predsedu senátu) špecializovaného súdu rozhodujúceho o ich žiadostiach
o prepustenie z väzby, ktorý sa so sťažovateľmi uplatnenými námietkami zaujatosti
vysporiadal postupom podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku, teda tak, že o námietkach
nekonal s odôvodnením, že sú založené na tých istých dôvodoch,
pre ktoré už raz bolo o takýchto námietkach rozhodnuté, resp. s odôvodnením, že dôvodom
námietky je len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní,
resp. s odôvodnením, že námietky neboli vznesené bezodkladne. Sťažovatelia hodnotia
takýto postup špecializovaného súdu a tiež najvyššieho súdu, ktorý nápravu v uvedenom
smere nevykonal, ako arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný.
Na uvedenom mieste odkazuje ústavný súd na svoje minulé rozhodnutia
(napr. I. ÚS 322/2019, II. ÚS 337/2020), ktoré sa týkajú ďalších ústavných sťažností
sťažovateľa v 1. rade a v ktorých sa ústavný súd vysporiadal s obdobnými námietkami
sťažovateľa v 1. rade. Aj v prípade aktuálnych ústavných sťažností ústavný súd v plnej
miere zotrváva na záveroch svojich predchádzajúcich rozhodnutí a znovu opakuje,
že ak špecializovaný súd vybavil námietky zaujatosti sťažovateľov oznámením,
resp. prípisom, že o predmetných námietkach v súlade s § 32 ods. 6 Trestného poriadku
nekoná, pretože sú založené na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takýchto
námietkach rozhodnuté, resp. pretože dôvodom námietok je len procesný postup orgánov
činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, vysporiadal sa s námietkami zákonne
predpísaným spôsobom. Nemožno teda akceptovať tvrdenie sťažovateľov,
že špecializovaný súd sa ich námietkou zaujatosti riadne nezaoberal, práve naopak,
špecializovaný súd na námietky zaujatosti sťažovateľov reagoval, avšak výsledkom
tejto jeho činnosti bol záver, že príslušné zákonné ustanovenie procesnoprávneho predpisu,
ktorým sa konanie riadilo, t. j. § 32 ods. 6 Trestného poriadku, mu nedovoľovalo o námietke
konať, čo je z hľadiska ochrany práv sťažovateľov podstatným.
Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd pripomína, že Trestný poriadok celkom zjavne
rozlišuje rozhodovanie o podanej námietke zaujatosti a rozhodovanie o väzbe. Z Trestného
poriadku a ani z označených článkov ústavy a dohovoru nevyplýva povinnosť,
aby sa konajúci súd v rámci rozhodovania o väzbe duplicitne (opätovne) vysporiadal
aj s námietkou zaujatosti. Ak tak preto neurobil ani najvyšší súd v napadnutom uznesení,
nemožno z takéhoto regulárneho postupu súdu vyvodzovať porušenie čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru (II. ÚS 337/2020).
Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že sťažovatelia v predmetnom konaní
opakovane vznášajú námietky zaujatosti proti konajúcim sudcom špecializovaného súdu,
pričom pri ich vznášaní vytrvalo ignorujú relevantné zákonné ustanovenia upravujúce
možnosti vylúčenia sudcov v trestnom konaní.
Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že sa so sťažovateľom v 2. rade
nastolenou otázkou porušenia princípu prezumpcie neviny implikujúcou aj otázku
nezaujatosti vo veci konajúceho senátu inkriminovaným rozsudkom špecializovaného súdu
č. k. BB-4 T 36/2018-14764 z 8. januára 2019 už vysporiadal vo svojom rozhodnutí
o ďalšej ústavnej sťažnosti sťažovateľa v 2. rade (sp. zn. II. ÚS 168/2020). Len v stručnosti
ústavný súd poukazuje na to, že v tomto svojom rozhodnutí konštatoval, že rozsudok
špecializovaného súdu č. k. BB-4 T 36/2018-14764 z 8. januára 2019 neobsahuje žiadne
vyjadrenie, ktoré by mohlo byť chápané ako posúdenie viny sťažovateľa v 2. rade,
a že je presvedčený, že sa špecializovaný súd v namietanom rozsudku v rozsahu,
v akom to bolo v kontexte rozsudku týkajúceho sa osoby uzatvárajúcej dohodu o vine
a treste možné, vyhol vyvolaniu dojmu prejudikovania viny sťažovateľa v 2. rade.
29. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľov, v ktorej sa regulárnosť dôvodov
ich väzby snažia spochybniť aj tvrdením o stereotypných a bezobsažných formuláciách
používaných podľa sťažovateľov konajúcimi súdmi pri rozhodovaní
o ich žiadostiach o prepustenie z väzby podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku, ústavný súd
vo všeobecnosti opätovne odkazuje na svoje minulé rozhodnutia (napr. I. ÚS 322/2019,
II. ÚS 337/2020), ktoré sa týkajú ďalších ústavných sťažností sťažovateľa v 1. rade
a v ktorých sa ústavný súd vysporiadal s identickými námietkami sťažovateľa v 1. rade.
Aj v prípade aktuálnych ústavných sťažností sťažovateľov ústavný súd na záveroch týchto
svojich predchádzajúcich rozhodnutí v plnej miere zotrváva a znovu opakuje, že vo svojej
judikatúre už viackrát uviedol, že opakovanie skutočností, ktoré podľa všeobecného súdu
odôvodňujú dôvod väzby v predošlých rozhodnutiach, neznižuje ich relevanciu, pokiaľ súd
preskúmaním všetkých okolností prípadu dospel k záveru o ich pretrvávajúcej existencii.
30. Ústavný súd vo vzťahu k ďalšej argumentačnej línii ústavných sťažností
konštatuje, že ich ťažiskom je snaha sťažovateľov spochybniť výsledky dôkazného procesu,
jednak z hľadiska danosti konkrétnych skutočností odôvodňujúcich jednotlivé väzobné
dôvody konštatované väzobným rozhodnutím, ako aj z hľadiska existencie podozrenia
zo spáchania trestnej činnosti sťažovateľov ako materiálnej podmienky väzby. Svoju
argumentáciou v tomto smere sťažovatelia v najpodstatnejšej miere zameriavajú
proti svedectvám tzv. kajúcnikov, kde tejto kategórii svedectiev vytýkajú
ich nevierohodnosť a účelovosť motivované snahou o získanie benefitov v podobe
korigovania výšky trestu či beztrestnosti. Ústavný súd v tomto smere poukazuje na svoju
ustálenú judikatúru, v ktorej minulosti prezentoval svoje postoje k uvedenému inštitútu
využívanému v trestnom konaní, ktorý zvykne byť obhajobou v konkrétnych trestných
konaniach veľmi intenzívne napádaný. V Trestnom poriadku zákonodarca v záujme
postihnutia závažných foriem trestnej činnosti, u ktorej je jej objasňovanie takpovediac
zvonku veľmi sťažené, v niektorých prípadoch takmer nemožné (napr. zistenie štruktúry
zločineckej skupiny), stanovil ako legitímny cieľ záujem spoločnosti na vyšetrení takejto
trestnej činnosti, pričom tento povýšil nad záujem potrestať jedného z jej „menej aktívnych“
aktérov, ktorý orgánom činným v trestnom konaní a súdom poskytne pri plnení danej
úlohy nezanedbateľnú súčinnosť (pozri napr. III. ÚS 665/2016, III. ÚS 708/2016,
III. ÚS 11/2019). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v otázke
tzv. korunných svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou
za beztrestnosť alebo iné výhody upozornila na potrebu osobitnej obozretnosti pri použití
takýchto výpovedí, súčasne však ESĽP v tomto kontexte konštatoval, že skutočnosť
použitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte sama osebe
dôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (pozri rozhodnutie
ESĽP vo veci Atanasov proti Bulharsku z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to dokonca
ani v takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere práve
na výpovedi takéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Cornelis
proti Holandsku z 25. 5. 2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku z 27. 1. 2004, č. 44484/98;
Verhoek proti Holandsku z 27. 1. 2004, č. 54445/00).
V záujme zaistenia spravodlivosti konania je však prirodzenou požiadavkou
adresovanou konajúcemu súdu dôkladná analýza vierohodnosti týchto výpovedí. Je teda
zrejmé, že postup orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov,
ktoré využijú zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho
svedka, nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej
situácie, ku ktorej sa konajúce súdy pomocou takýchto výpovedi dopracovali.
Ako to vyplýva z judikatúry ESĽP, ale koniec koncov aj z relevantných ustanovení
Trestného poriadku (zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného
hodnotenia dôkazov), v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových,
nepravdivých výpovedí je povinnosťou súdu vykonať dôslednú previerku hodnovernosti,
a teda kvality takto podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať
porušenie garancií spravodlivého procesu (pozri napr. III. ÚS 665/2016, III. ÚS 708/2016,
III. ÚS 11/2019, II. ÚS 112/2020).
31. Ústavný súd zastáva názor, že tak, ako to vyplýva z odôvodnení väzobných
rozhodnutí oboch konajúcich súdov (pozri bod 28. odôvodnenia tohto uznesenia), základná
materiálna podmienka väzby sťažovateľov, a to dôvodnosť podozrenia zo spáchania
vyšetrovaných skutkov, je primerane zdôvodnená konkretizáciou doterajších výsledkov
dokazovania majúcich podľa mienky ústavného súdu dostatočnú relevanciu. Pokiaľ
ide o námietky formulované v ústavných sťažnostiach, spochybňujúce doterajšie výsledky
dôkazného procesu, predovšetkým výpovede tzv. kajúcnikov ich konfrontáciou s vlastnými
subjektívnymi hodnoteniami dôkazov predostretými sťažovateľmi, poukazuje ústavný súd
na svoju ustálenú judikatúru. V nej ústavný súd opakovane judikuje, že pri rozhodovaní
o väzbe obvineného sa nerozhoduje o jeho vine, resp. nevine, ale sa posudzuje
len to, či sú v danom štádiu trestného konania vo vzťahu k osobe obvineného zistené
skutočnosti dostatočne odôvodňujúce podozrenie zo spáchania skutku vyšetrovaného
trestného činu, keď hĺbkové hodnotenie dôkazov je vyhradené rozhodovaniu vo veci
samej a nasleduje zásadne po ukončení dokazovania (pozri napr. II. ÚS 259/2019,
Ústavný súd tiež uvádza, že ani skutočnosti, ktoré konajúce súdy prezentovali
ako dôvody podporujúce útekovú, kolúznu a preventívnu väzbu, ktorá bola u sťažovateľov
ustálená, a ktoré zároveň podľa súdov vylučujú možnosť nahradenia väzby sťažovateľov
miernejším opatrením (keď v prípade obzvlášť závažnej trestnej činnosti,
pre ktorú sú sťažovatelia stíhaní, výnimočné okolnosti požadované v takomto prípade
Trestným poriadkom konajúcimi súdmi identifikované neboli), sa nejavia ústavnému súdu
ako vágne a nepresvedčivé, práve naopak, hodnotí ich ako dostatočne konkrétne a zároveň
výpovedné.
32. Právne závery odôvodnenia napadnutého väzobného rozhodnutia najvyššieho
súdu korešpondujú so skutkovými zisteniami a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle
(majú totiž logickú podobu, kde argumenty sú jasne vysvetlené a sú súčasne dostatočne
zrozumiteľné), ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných
pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že relevantným otázkam
formulovaným sťažovateľmi v konaní o ich väzbe bola poskytnutá náležitá a presvedčivá
odpoveď. Ústavný súd súčasne zastáva názor, že súdmi prezentovaná interpretácia
jednotlivých ustanovení aplikovaných právnych noriem (príslušných ustanovení Trestného
poriadku týkajúcich sa väzobného rozhodovania) nijako nepopiera ich účel a zmysel
a má teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti akceptovateľnú podobu. Ústavný súd
tak uzatvára, že sa najvyšší súd posúdením väzobnej veci sťažovateľov zaoberal dostatočne,
náležite a primerane.
33. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím
na svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavné sťažnosti sťažovateľov v častiach
namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva
podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
III.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým
postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu
34. Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj so sťažovateľmi formulovanou námietkou
porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu
v kontexte argumentácie obsiahnutej v ústavných sťažnostiach a upriamuje pozornosť
na ustálenú judikatúru ESĽP, podľa ktorej je ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru
aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody
nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (t. j. na prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby).
Na prípad sťažovateľov, u ktorých išlo o nasledujúcu previerku zákonnosti väzby – žiadosti
sťažovateľov o prepustenie na slobodu a rozhodovanie o ich ponechaní vo väzbe,
teda aplikovateľná nie je (II. ÚS 81/2017).
35. Pretože neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi napadnutým postupom
a rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením čl. 5 ods. 3 dohovoru, ústavný
súd ústavné sťažnosti sťažovateľov v rámci predbežného prerokovania v častiach
namietajúcich porušenie práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým postupom
a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 36/2019 z 22. októbra 2019 odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
36. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
37. Keďže ústavný súd ústavné sťažnosti ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v ich ústavných
sťažnostiach.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu