Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 381/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

zastúpeného advokátom Mgr. Romanom

Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu

sp. zn. z 30. septembra 2019 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. októbra 2019 a ústavnú sťažnosť

, ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD.,

Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a práva

na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu

sp. zn. z 30. septembra 2019 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavné sťažnosti a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

,

(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

(ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn.

z 30. septembra 2019 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. októbra 2019.

1.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na špecializovanom súde

je na podklade obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) z 29. októbra 2018 vedené

pod sp. zn. trestné stíhanie proti sťažovateľovi v 1. rade a ďalším

spoluobžalovaným, konkrétne proti sťažovateľovi v 1. rade pre zločin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), obzvlášť závažný zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2 písm. c),

ods. 4 písm. b) a c) a obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa

§ 144 ods. 1, ods. 2 písm. d) a e) a ods. 3 písm. b) citovaného zákona a iné zločiny.

Sťažovateľ v 1. rade je stíhaný väzobne, pričom do väzby bol vzatý uznesením

špecializovaného súdu z 9. marca 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

z 10. apríla 2017 z dôvodov podľa , a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Uznesením špecializovaného trestného súdu zo 14. septembra 2017 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu z 26. septembra 2017 bola väzba sťažovateľa v 1. rade

predĺžená do 6. mája 2018, následne uznesením špecializovaného súdu z 12. apríla 2018

v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 23. apríla 2018 do 6. decembra 2018. Uznesením

špecializovaného súdu z 13. novembra 2018 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

z 29. novembra 2018 bolo podľa rozhodnuté o ponechaní

sťažovateľa v 1. rade aj po podaní obžaloby vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a),

b) a c) .

1.2 Sťažovateľ v 1. rade podal 16. septembra 2019 žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol špecializovaný súd napadnutým uznesením

sp. zn. z 30. septembra 2019, ktorým ju v zmysle § 72 ods. 1 písm. b)

a zamietol a podľa a písm.

c) a ods. 2 nenahradil väzbu sťažovateľa v 1. rade dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

Proti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ v 1. rade

sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 22. októbra 2019 tak, že ju podľa zamietol.

1.3 Sťažovateľ v 1. rade v ústavnej sťažnosti namieta zaujatosť senátu „4T“

(resp. zaujatosť predsedu tohto senátu) špecializovaného súdu, ktorý rozhodoval a rozhodol

o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, a zároveň namieta postup,

ktorým sa špecializovaný súd vysporiadal s týmito námietkami zaujatosti. Sťažovateľ

v 1. rade v tejto súvislosti v podstatnom uviedol:

- Sťažovateľ v 1. rade podaním z 19. júna 2019 vzniesol námietku zaujatosti senátu

„4T“, ktorou namietal, že senát „4T“ nadŕža prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, keďže zápisnica z hlavného pojednávania

konaného 13. júna 2019 neobsahuje tvrdenie sťažovateľa v 1. rade, že svedok obžaloby

mal po skončení výsluchu pri odvádzaní eskortou z pojednávacej miestnosti

uviesť, že „vy dvaja skapete v base“. O tejto námietke zaujatosti špecializovaný súd

nerozhodol, ale sťažovateľa v 1. rade informoval prípisom z 2. júla 2019, že o tejto

námietke zaujatosti konať nebude, lebo dôvodom námietky je len procesný postup orgánov

činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, s čím sťažovateľ v 1. rade nesúhlasí.

- Sťažovateľ v 1. rade na hlavnom pojednávaní konanom 8. júla 2019 vzniesol

námietku zaujatosti predsedu senátu „4T“, ktorou namietal, že predseda senátu „4T“

uznesením č. k. -15890 z 1. júla 2019 svojvoľne uznal sťažovateľa v 1. rade

za vinného z disciplinárneho previnenia, a zároveň namietal, že má informácie, že predseda

špecializovaného súdu telefonicky žiadal riaditeľa Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica,

aby sťažovateľa v 1. rade za disciplinárne previnenie exemplárne potrestal. O tejto námietke

zaujatosti špecializovaný súd nerozhodol, ale sťažovateľovi v 1. rade oznámil, že podľa § 32

ods. 6 o tejto námietke zaujatosti konať nebude, lebo dôvodom

námietky je procesný postup súdu v konaní, s čím sťažovateľ v 1. rade nesúhlasí.

- Sťažovateľ v 1. rade podaním z 13. septembra 2019 vzniesol námietku zaujatosti

predsedu senátu „4T“, ktorou namietal, že v priebehu hlavného pojednávania konaného

12. septembra 2019 počas výsluchu svedka svedok na položenú otázku

spoluobžalovaného začal arogantným spôsobom, resp. rôznymi vulgarizmami útočiť

na adresu sťažovateľa v 1. rade a spoluobžalovaného. Následne sťažovateľ v 1. rade taktiež

adresoval svedkovi vulgarizmy, pričom predseda senátu „4T“ rozhorčene upozornil výlučne

len sťažovateľa v 1. rade a aj spoluobžalovaného, ktorý s konfliktom nemal nič spoločné,

a oznámil im, že ak sa bude takéto správanie opakovať, budú vykázaní z pojednávacej

miestnosti a súd bude vykonávať dokazovanie v ich neprítomnosti, prípadne budú

ponechaní na potrestanie riaditeľovi ústavu na výkon väzby podľa § 70 ods. 1 a 2 Trestného

poriadku, avšak svedok zostal zo strany predsedu senátu „4T“ bez upozornenia napriek

tomu, že bol iniciátorom predmetného konfliktu. O tejto námietke zaujatosti špecializovaný

súd nerozhodol, ale sťažovateľa v 1. rade prípisom z 18. septembra 2019 informoval,

že podľa o tejto námietke zaujatosti konať nebude,

lebo dôvodom námietky je procesný postup súdu v konaní, ako aj z dôvodu, že predmetná

námietka zaujatosti nebola sťažovateľom v 1. rade vznesená bezodkladne podľa § 31

ods. 5 , s čím sťažovateľ v 1. rade nesúhlasí.

Podľa názoru sťažovateľa v 1. rade sa špecializovaný súd náležite nevysporiadal

s ním vznesenými námietkami zaujatosti, pričom podľa jeho názoru k porušeniu

jeho označených práv následne došlo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. októbra 2019, ktorým toto pochybenie špecializovaného súdu

nebolo napravené.

1.4 Sťažovateľ v 1. rade v ústavnej sťažnosti taktiež argumentuje, že v súčasnom

štádiu trestného konania je jeho väzba nedôvodná a nezákonná, keďže podľa jeho názoru

existencia podozrenia zo spáchania trestných činov postavená iba na výpovediach

tzv. kajúcnikov a podanie obžaloby nepredstavujú samy osebe relevantné dôvody

dlhodobého trvania väzby. Podľa vyjadrenia sťažovateľa v 1. rade sa označené výpovede

kajúcnikov v ďalšej fáze konania nijako neposilnili ďalšími relevantnými dôkazmi,

ale zostali na „mŕtvom bode“, čo podľa sťažovateľa v 1. rade spochybňuje zákonnosť

ďalšieho trvania väzby. Sťažovateľ v 1. rade tvrdí, že jeho obvinenie vzniklo iba na základe

výpovedí týchto kajúcnikov, ktorí sa priznali a páchaním ďalšej trestnej činnosti, t. j. krivej

výpovede a krivej prísahy, získali svoju beztrestnosť a status svedkov.

Sťažovateľ v 1. rade ďalej argumentuje, že nezákonnosť jeho väzby preukazujú

aj rozhodnutia konajúcich súdov o jeho väzbe, ktoré opakovane používajú stereotypné

formulácie a dostatočne sa nezaoberajú všetkými relevantnými okolnosťami veci.

K dôvodom útekovej väzby podľa

sťažovateľ v 1. rade v podstatnom dôvodí, že v jeho prípade nemá žiadne zákonné

opodstatnenie. Sťažovateľ v 1. rade spochybňuje argumentáciu, ktorou konajúce súdy tento

dôvod podporili a v ktorej poukázali na to, že sa sťažovateľ v 1. rade v minulosti ukrýval

na území Českej republiky a že disponoval falošnými dokladmi, o čom mal vypovedať

jeden zo spolupracujúcich kajúcnikov. Sťažovateľ v 1. rade namieta, že uvedená výpoveď

je účelová, a teda nepravdivá, keď ju označený kajúcnik podal iba v záujme získania

vlastnej beztrestnosti. Sťažovateľ v 1. rade v tomto kontexte dôvodí, že účelom

jeho označeného pobytu v minulosti v Českej republike nebolo vyhýbanie sa trestnému

stíhaniu, ale jeho podnikateľské aktivity, keď navyše Prahu v Českej republike navštevoval

v minulosti pravidelne, a to s cieľom výlučne obchodnej činnosti. Podľa vyjadrenia

sťažovateľa v 1. rade obsah spisu v jeho trestnej veci (záznamy o sledovaní sťažovateľa

v 1. rade v inkriminovanom období pobytu v Českej republike) preukazuje, že označený

pobyt v Českej republike nemal charakter ukrývania sa.

Sťažovateľ v 1. rade v ďalšej argumentačnej rovine ústavnej sťažnosti spochybňuje

dôvody kolúznej väzby podľa prezentované

konajúcimi súdmi v ich jednotlivých väzobných rozhodnutiach. V konkrétnosti poukazuje

na jeden z dôkazov tzv. SD-kartu s nahrávkou, ktorá má podľa záverov väzobných

rozhodnutí obsahovať rozhovor sťažovateľa v 1. rade a ďalšieho spoluobžalovaného,

z obsahu ktorého má vyplývať ich spoločná snaha ovplyvniť výpoveď poškodeného

v inej trestnej veci poskytnutím majetkového prospechu a tiež vyhrážkami.

Sťažovateľ v 1. rade dôvodí, že ani on a ani dotknutý spoluobžalovaný

nie sú osobami, ktorých rozhovor je na nahrávke zachytený. Na tomto mieste

ďalej sťažovateľ v 1. rade formuluje tvrdenie, že svedkovia, na ktorých sa odvolávala

obžaloba a následne konajúce súdy a ktorí mali vypovedať o zastrašovacích praktikách

používaných sťažovateľom v 1. rade a spoluobžalovaným v priebehu existencie zločineckej

skupiny, takéto svoje výpovede v uvedenom smere na hlavnom pojednávaní úplne vyvrátili.

Zároveň tiež k argumentácii špecializovaného súdu, ktorý poukázal v uznesení na konkrétny

prípad, v ktorom po zadržaní jedného z dealerov drog mali sťažovateľ v 1. rade

a spoluobžalovaný stotožniť svedkov, ktorí vypovedali proti nim, a poveriť nižšie

postavených členov skupiny, aby proti nim podnikli potrebné opatrenia, sťažovateľ v 1. rade

ubezpečuje, že svedok predmetné tvrdenie uviedol pod nátlakom orgánov

činných v trestnom konaní. V závere tejto časti argumentácie sťažovateľ v 1. rade

spochybňuje svedka kajúcnika ktorého považuje za nedôveryhodného

mnohonásobného recidivistu, ktorý vypovedá proti sťažovateľovi v 1. rade

podľa jeho presvedčenia z osobnej pomsty.

Napokon posledný z formulovaných väzobných dôvodov – preventívnu väzbu

podľa sťažovateľ v 1. rade vyvracia argumentáciou,

že od údajného spáchania skutkov, ktoré sú sťažovateľovi v 1. rade kladené za vinu,

uplynula doba niekoľkých rokov. Taktiež vzhľadom na doterajšiu dobu trvania väzby

sťažovateľa v 1. rade opätovné sformulovanie údajnej zločineckej skupiny už ani teoreticky

neprichádza do úvahy, a to i s prihliadnutím na vykonané rozkladné opatrenia.

V závere argumentácie ústavnej sťažnosti sťažovateľ v 1. rade spochybňuje

náležitosť tej časti odôvodnenia väzobných rozhodnutí, v rámci ktorej sa mali konajúce

súdy vysporiadať s možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa v 1. rade miernejším

alternatívnym opatrením – dohľadom mediačného a probačného úradníka. Podľa vyjadrenia

sťažovateľa v 1. rade v tomto smere konajúce súdy úplne opomenuli vykonať test

proporcionality väzby sťažovateľa v 1. rade medzi rizikom naplnenia väzobných dôvodov

a jeho osobnou slobodou.

1.5 Na základe uvedeného sťažovateľ v 1. rade navrhol, aby ústavný súd v jeho

veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva

na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a jeho práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením špecializovaného súdu

sp. zn. z 30. septembra 2019, ako aj postupom a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 22. októbra 2019, predmetné rozhodnutia špecializovaného

súdu a najvyššieho súdu zrušil, prikázal prepustiť sťažovateľa v 1. rade z väzby na slobodu

a priznal tiež sťažovateľovi v 1. rade primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume

10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

2. Ústavnému súdu bola 30. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť

, ,

(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej aj „sťažovatelia“),

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 4 dohovoru

postupom a uznesením špecializovaného súdu sp. zn. z 30. septembra 2019

a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. októbra 2019.

2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na špecializovanom súde

je na podklade obžaloby prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry z 29. októbra 2018

vedené pod sp. zn. trestné stíhanie proti sťažovateľovi v 2. rade a ďalším

spoluobžalovaným, konkrétne proti sťažovateľovi v 2. rade pre zločin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa , obzvlášť závažný zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2 písm. c),

ods. 4 písm. b) a c) a obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa

§ 144 ods. 1, ods. 2 písm. d) a e) a ods. 3 písm. b) citovaného zákona a iné zločiny.

Sťažovateľ v 2. rade je stíhaný väzobne, pričom do väzby bol vzatý uznesením

špecializovaného súdu z 9. marca 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

z 10. apríla 2017 z dôvodov podľa , a .

Uznesením špecializovaného trestného súdu zo 14. septembra 2017 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu z 26. septembra 2017 bola väzba sťažovateľa v 2. rade

predĺžená do 6. mája 2018, následne uznesením špecializovaného súdu z 12. apríla 2018

v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 23. apríla 2018 do 6. decembra 2018. Uznesením

špecializovaného súdu z 13. novembra 2018 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

z 29. novembra 2018 bolo podľa rozhodnuté o ponechaní

sťažovateľa v 2. rade aj po podaní obžaloby vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a),

b) a c) .

2.2 Sťažovateľ v 2. rade podal 20. septembra 2019 a 23. septembra 2019 žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorých rozhodol špecializovaný súd napadnutým

uznesením sp. zn. z 30. septembra 2019, ktorým ich v zmysle § 72

ods. 1 písm. b) a zamietol a podľa

a a nenahradil väzbu sťažovateľa v 2. rade

dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Proti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ v 2. rade

sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 22. októbra 2019 tak, že ju podľa zamietol.

2.3 Sťažovateľ v 2. rade v ústavnej sťažnosti namieta zaujatosť senátu „4T“

(resp. zaujatosť predsedu tohto senátu) špecializovaného súdu, ktorý rozhodoval a rozhodol

o zamietnutí jeho žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu, a zároveň namieta postup,

ktorým sa špecializovaný súd vysporiadal s uvedenými námietkami zaujatosti. Sťažovateľ

v 2. rade v tejto súvislosti v podstatnom uviedol:

- Sťažovateľ v 2. rade na hlavnom pojednávaní konanom 12. septembra 2019

vzniesol námietku zaujatosti predsedu senátu „4T“, ktorou namietal, že počas výsluchu

svedka svedok na položenú otázku sťažovateľa v 2. rade začal arogantným

spôsobom, resp. rôznymi vulgarizmami útočiť na adresu sťažovateľov. Následne sťažovateľ

v 1. rade taktiež adresoval svedkovi vulgarizmy, pričom predseda senátu „4T“ rozhorčene

upozornil výlučne len sťažovateľa v 1. rade, ako aj sťažovateľa v 2. rade, ktorý s konfliktom

nemal nič spoločné, a oznámil im, že ak sa bude takéto správanie opakovať, budú vykázaní

z pojednávanej miestnosti a súd bude vykonávať dokazovanie v ich neprítomnosti, prípadne

budú ponechaní na potrestanie riaditeľovi ústavu na výkon väzby podľa § 70

ods. 1 a 2 , avšak svedok zostal zo strany predsedu senátu „4T“

bez upozornenia napriek tomu, že bol iniciátorom predmetného konfliktu. O tejto námietke

zaujatosti špecializovaný súd nerozhodol, ale sťažovateľovi v 2. rade oznámil

(pozri s. 13 zápisnice o hlavnom pojednávaní z 12. septembra 2019), že podľa § 32

ods. 6 o tejto námietke zaujatosti konať nebude, lebo dôvodom

námietky je procesný postup súdu v konaní, s čím sťažovateľ v 2. rade nesúhlasí.

- Sťažovateľ v 2. rade v námietke zaujatosti z 19. septembra 2019 okrem

už uvedeného namietal zaujatosť senátu „4T“ poukazom na rozsudok špecializovaného súdu

č. k. -14764 z 8. januára 2019, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste

uzavretá medzi prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry a jedným zo spoluobžalovaných

sťažovateľa v 2. rade. Sťažovateľ v 2. rade dôvodí, že predseda senátu špecializovaného

súdu pri verejnom vyhlásení tohto rozsudku pri špecifikácii jednotlivých trestných činov

uvedeného spoluobžalovaného (uzatvárajúceho dohodu o vine a treste) uviedol

pri prezentácii prvého bodu skutkovej vety dotknutého rozsudku celé meno sťažovateľa

v 2. rade ako člena zločineckej skupiny označovanej prezývkou „Dvojičky“. Sťažovateľ

v 2. rade dodáva, že predseda senátu okrem uvedeného pri vyhlásení označeného rozsudku

prezentoval viaceré odkazy priamo na osobu sťažovateľa v 2. rade a jeho úlohu v uvedenej

zločineckej skupine, pričom ho niekoľkokrát označil za organizátora a iniciátora trestnej

činnosti. Sťažovateľ v 2. rade zdôrazňuje, že tento rozsudok bol vyhlásený verejne

za prítomnosti širokej verejnosti a zástupcov médií, čím podľa jeho názoru špecializovaný

súd „podnietil verejnosť uveriť vo vinu sťažovateľa“. Sťažovateľ v 2. rade zastáva názor,

že uvedený postup špecializovaného trestného súdu vo vzťahu k jeho osobe svedčí

o nedostatku nestrannosti a nezaujatosti konajúceho senátu, keďže podľa jeho mienky

okrem toho, že hneď na začiatku vyhlásenia predmetného rozsudku bolo uvedené jeho celé

meno a priezvisko, v ďalšom obsahu dotknutého rozsudku nebol popis skutkov primerane

upravený tak, aby nedošlo k prejudikovaniu viny tretích osôb (vrátane osoby sťažovateľa

v 2. rade), o ktorých vine nebolo týmto rozsudkom rozhodované. Sťažovateľ v 2. rade

sa domnieva, že ani postup špecializovaného súdu, ktorý pri prezentácii skutkových viet

rozsudku zvolil pre označenie jeho osoby iniciály požiadavku rešpektovania

prezumpcie neviny proti jeho osobe a tiež požiadavku nestrannosti a nezaujatosti

nezabezpečil.

Sťažovateľ v 2. rade dodáva, že sa podobného postupu senát špecializovaného súdu

(pozostávajúci z dvoch totožných členov) dopustil aj v ďalšom rozsudku špecializovaného

súdu č. k. -4878 z 20. novembra 2017 týkajúceho sa ďalšieho

spoluobvineného. O tejto námietke zaujatosti špecializovaný súd nerozhodol,

ale sťažovateľa v 2. rade informoval prípisom zo 4. októbra 2019, že podľa § 32

ods. 6 o tejto námietke zaujatosti konať nebude, lebo nebola vznesená

bezodkladne podľa a jej dôvodom je len procesný postup

súdu v konaní, s čím sťažovateľ v 2. rade nesúhlasí.

Podľa názoru sťažovateľa v 2. rade sa špecializovaný súd náležite nevysporiadal

s ním vznesenými námietkami zaujatosti, pričom podľa jeho názoru k porušeniu

jeho označených práv následne došlo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. októbra 2019, ktorým toto pochybenie špecializovaného súdu

nebolo napravené.

2.4 Sťažovateľ v 2. rade v ústavnej sťažnosti taktiež argumentuje, že v súčasnom

štádiu trestného konania je jeho väzba nedôvodná a nezákonná, keďže podľa jeho názoru

existencia podozrenia zo spáchania trestných činov postavená iba na výpovediach

tzv. kajúcnikov a podanie obžaloby nepredstavujú samy osebe relevantné dôvody

dlhodobého trvania väzby.

Sťažovateľ v 2. rade ďalej argumentuje, že nezákonnosť jeho väzby preukazujú

aj rozhodnutia konajúcich súdov o jeho väzbe, ktoré opakovane používajú stereotypné

formulácie a dostatočne sa nezaoberajú všetkými relevantnými okolnosťami veci.

Sťažovateľ v 2. rade taktiež namieta, že v jeho prípade jednotlivé dôvody väzby

podľa , a nie sú dané, pričom argumentácia

sťažovateľa v 2. rade je v tomto smere v podstatnom obdobná ako argumentácia sťažovateľa

v 1. rade (bližšie pozri bod 1.4 odôvodnenia tohto uznesenia).

2.5 Na základe uvedeného sťažovateľ v 2. rade navrhol, aby ústavný súd v jeho veci

rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa , 2 a 5 a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením špecializovaného súdu sp. zn.

z 30. septembra 2019, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. októbra 2019, predmetné rozhodnutia špecializovaného súdu

a najvyššieho súdu zrušil, prikázal prepustiť sťažovateľa v 2. rade z väzby na slobodu

a priznal tiež sťažovateľovi v 2. rade primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume

10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

3. Ústavný súd uznesením č. k. PLs. -9 z 5. februára 2020 ústavnú

sťažnosť sťažovateľa () a ústavnú sťažnosť

() spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. .

II.

Relevantná právna úprava

4. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby

alebo právnickej osoby podľa .

8. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľmi označené referenčné právne normy

10.1 Podľa sa osobná sloboda zaručuje.

10.2 Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

10.3 Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

11.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený

slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť

ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon

súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas

konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví

na pojednávanie.

11.2 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím

alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene

rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie

slobody nezákonné.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

12. Ústavný súd konštatuje, že podania sťažovateľov je možné kvalifikovať

ako ústavné sťažnosti v zmysle v spojení s ,

a nasl. .

13. Podstatou ústavných sťažností sťažovateľov je namietané porušenie základného

práva podľa , 2 a 5 , resp. práva podľa a 4 dohovoru postupom

a uznesením špecializovaného súdu sp. zn. z 30. septembra 2019

a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. októbra 2019,

pričom podľa názoru sťažovateľov k porušeniu nimi označených práv malo dôjsť tým, že

- špecializovaný súd sa náležite nezaoberal námietkami zaujatosti vznesenými

sťažovateľmi a najvyšší súd toto sťažovateľmi tvrdené pochybenie špecializovaného súdu

následne nenapravil;

- najvyšší súd sťažnosti sťažovateľov (proti napadnutému rozhodnutiu

špecializovaného súdu sp. zn. z 30. septembra 2019 o zamietnutí

ich žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu) napadnutým uznesením

sp. zn. z 22. októbra 2019 arbitrárne zamietol.

14. Ústavný súd ústavné sťažnosti sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu podľa .

15. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavné sťažnosti

sťažovateľov obsahujú všeobecné náležitosti podania ( ),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a )

a či nie sú dané dôvody na ich odmietnutie podľa .

16. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľmi formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavné sťažnosti sťažovateľov je potrebné

odmietnuť podľa , a to v časti z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a v časti z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva podľa a 4 dohovoru napadnutým postupom

a uznesením špecializovaného súdu

17. Vo vzťahu k sťažovateľmi napadnutému postupu a uzneseniu špecializovaného

súdu sp. zn. z 30. septembra 2019 ústavný súd konštatuje, že v zmysle

princípu subsidiarity zakotveného v poskytuje ústavný súd v konaní

podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb

a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle

primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.

18. Vo vzťahu k označenému prvostupňovému väzobnému rozhodnutiu

špecializovaného súdu a jemu predchádzajúcemu postupu disponovali sťažovatelia

opravným prostriedkom – sťažnosťou. O sťažnostiach bol oprávnený a povinný rozhodnúť

najvyšší súd ako súd nadriadený.

Sťažovatelia podali proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn.

z 30. septembra 2019 sťažnosti, o ktorých rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 22. októbra 2019. Sťažovatelia teda využili možnosť podania

riadneho opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu,

o ktorom bolo aj rozhodnuté.

19. Existencia opravného konania pred najvyšším súdom nepripúšťa možnosť

ústavného súdu rozhodovať o napadnutom prvostupňovom väzobnom rozhodnutí

(a jemu predchádzajúcom postupe), keďže sťažnosť v danom prípade predstavovala účinný

právny prostriedok ochrany práv sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu,

ktorý aj využili (porov. mutatis mutandis , ).

Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci

v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú alebo nie sú splnené

ďalšie procesné podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej

procesnej prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu.

20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavné

sťažnosti sťažovateľov v častiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva podľa a 4 dohovoru napadnutým postupom

a uznesením špecializovaného súdu sp. zn. z 30. septembra 2019 odmietol

podľa z dôvodu nedostatku právomoci

ústavného súdu na ich prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva podľa dohovoru napadnutým postupom

a uznesením najvyššieho súdu

21. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť,

či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , ).

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu

je garantované , 2 a 5 a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného

na urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho väzby, s čím je spojená povinnosť

nariadenia prepustenia obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť

vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania,

pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou.

Obsah označeného ustanovenia korešponduje s právami vyplývajúcimi z

dohovoru (obdobne napr. , , , ,

, ).

23. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu

byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

24. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení napadnutého postupu a uznesenia

najvyššieho súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov,

o ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo,

resp. nemalo byť žiadostiam sťažovateľov o prepustenie z väzby vyhovené alebo či mala

byť väzba sťažovateľov nahradená alternatívnym opatrením. Úloha ústavného súdu

sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľov (ktorú prezentujú sťažovatelia aj v ústavných sťažnostiach)

vysporiadal adekvátne a preskúmateľne, či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia

ústavnoprávne akceptovateľné a či najvyšším súdom prezentovaná interpretácia aplikovanej

právnej úpravy neodporuje jej účelu a zmyslu.

25. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky

(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania

o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky

spravodlivého konania podľa dohovoru, ako aj podľa ,

ktoré sú prenesené do špeciálnych ustanovení a 5 a dohovoru

aplikovateľných na konania týkajúce sa väzby. Jednou z nich je aj právo na náležité

odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

, ).

26. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil ústavné

sťažnosti sťažovateľov vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov

podľa , 2 a 5 a práva podľa dohovoru napadnutým postupom

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. októbra 2019.

27. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového uznesenia špecializovaného

súdu (právny názor zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa

požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania, pozri napr. , ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. z 22. októbra 2019

pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu posudzoval splnenie jednak

formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby sťažovateľov.

K dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľov najvyšší súd uviedol, že špecializovaný

súd postupoval v súlade so stavom veci a zákonom, keď dospel k záveru, že aj v súčasnom

štádiu trestného stíhania u sťažovateľov naďalej pretrváva dôvodnosť podozrenia, že mali

spáchať skutky, pre ktoré sú trestne stíhaní a bola na nich podaná obžaloba. Dôvodnosť

podozrenia, že sťažovatelia mali spáchať skutky, pre ktoré bola na nich podaná obžaloba,

ako podmienka sine qua non pretrváva aj v súčasnom štádiu trestného stíhania, čo vyplýva

z dosiaľ vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní. Najvyšší súd konštatoval,

že už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe sťažovateľov poukázal

na konkrétne skutočnosti odôvodňujúce túto materiálnu podmienku väzby. Vzhľadom

na časový odstup od právoplatnosti posledného rozhodnutia o žiadostiach sťažovateľov

o prepustenie z väzby a ďalšie odvtedy vykonané dokazovanie najvyšší súd doplnil,

že vo veci vypočutí svedkovia , , , ,

, , a vo svojich výpovediach

uviedli skutočnosti posilňujúce túto materiálnu podmienku väzby.

Pokiaľ ide o jednotlivé väzobné dôvody, ktoré boli v prípade väzobného stíhania

sťažovateľov ustálené, najvyšší súd vo vzťahu k dôvodom útekovej väzby podľa § 71

ods. 1 písm. a) uviedol, že na sťažovateľov bola podaná obžaloba okrem

iných trestných činov aj pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy, za ktorý Trestný

zákon ustanovuje trest odňatia slobody na doživotie. Vychádzajúc z nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 9. marca 2016, najvyšší súd konštatoval, že okrem hrozby

vysokého trestu obavu z konania sťažovateľov uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku možno vyvodiť aj z výpovedí svedka , ktorý patril k blízkym osobám

sťažovateľov. Svedok vypovedal, že sťažovatelia po spáchaní skutku v bode 9 obžaloby

vymysleli, aby išli na chatu do , aby pre prípad prezradenia neboli na očiach,

a do Prahy išli preto, aby sa tam schovali po spáchaní skutku v bode 10 obžaloby,

keby vzniklo na nich nejaké podozrenie. Nápad výroby falošných osobných dokladov

inej republiky pochádzal od sťažovateľov pre prípad, ak by na Slovensku bol nejaký

problém. Od nich sa svedok dozvedel, že v Srbsku majú nejakého chlapca, ktorý takéto

doklady pre nich troch vie vyrobiť, a zároveň vypovedal, koľko a akým spôsobom za tieto

doklady zaplatili a že tieto doklady videl. Uviedol aj to, akým spôsobom obžalovaní

s falšovateľom komunikovali a že sa poznali už predtým. Uvedené skutočnosti podľa názoru

najvyššieho súdu aj v tomto štádiu trestného stíhania odôvodňujú obavu z konania

sťažovateľov uvedeného v , t. j. že na slobode ujdú

alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo vysokému trestu,

ktorý im v prípade uznania viny hrozí.

K dôvodom tzv. kolúznej väzby podľa

najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že z dosiaľ vykonaného dokazovania vyplýva

aj zistenie, že motívom vraždy poškodeného , ktorú mali spáchať

sťažovatelia, mala byť pomsta za to, že poškodený ako člen zločineckej skupiny

„Dvojičky“, ktorú obžalovaní mali riadiť, mal vypovedať na polícii

proti iným členom tejto skupiny v trestnom konaní vedenom na národnej

protizločineckej jednotke, národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru,

expozitúre Západ pod ČVS: PPZ-637/NKA-PZ-ZA-2016. Zároveň mu týmto spôsobom

mali zabrániť v ďalších výpovediach proti sebe a ďalším členom skupiny. Zo zápisnice

o hlavnom pojednávaní z 12. marca 2019 a výpovede svedka vyplýva,

že keď chcel skončiť s predajom drog, sťažovateľ v 2. rade sa svedkovi vyhrážal,

aby nedopadol zle, a 9. marca 2019 sa svedkovi vyhrážal, že „skape“. Sťažovateľ v 1. rade

zas na hlavnom pojednávaní 12. septembra 2019 po výpovedi svedka tomuto

povedal: „... zavri si piču Ty kurva vyjebaná.“

Z výpovede svedka v prípravnom konaní vyplývajú bezohľadné

nátlakové „praktiky“, ktoré mali sťažovatelia uplatňovať pri presadzovaní podstatne menej

významných záujmov, ako je ich osobná sloboda a vysoký trest odňatia slobody,

ktorého uloženie im v prípade uznania viny hrozí. Obdobné skutočnosti vyplývajú

aj z výpovedí svedkov , , ,

, a , ktorí vo svojich výpovediach uviedli

spôsoby, ktorými ich mali sťažovatelia nútiť k poslušnosti. Najvyšší súd zároveň

konštatoval, že z obsahu predloženého spisu zistil, že dokazovanie vo veci nie je dosiaľ

skončené, sú nariadené výsluchy ďalších svedkov a tieto skutočnosti aj v súčasnom štádiu

trestného stíhania odôvodňujú obavu z konania uvedeného v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku, t. j., že na slobode sťažovatelia budú pôsobiť na svedkov.

Napokon k poslednému z kategórie formulovaných väzobných dôvodov –

k dôvodom preventívnej väzby podľa – najvyšší

súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že z povahy trestných činov, ktoré mali

sťažovatelia spáchať v neposlednom rade aj z dôvodu získania majetkového prospechu,

objektmi ktorých sú ľudský život a zdravie, vlastnícke právo, bezpečnosť ľudí a záujem

na riadnom a zákonnom chode štátneho aparátu a na dôvere v pravosť a pravdivosť

verejných listín, a tiež aj vzhľadom na kriminálnu minulosť sťažovateľov, v priebehu

ktorej boli sťažovatelia opakovane odsúdení za násilnú a inú úmyselnú trestnú činnosť,

možno aj v tomto štádiu trestného stíhania odôvodniť obavu, že na slobode budú v páchaní

trestnej činnosti pokračovať, a tým podľa názoru najvyššieho súdu u sťažovateľov

aj naďalej trvá dôvod väzby podľa .

Možnosť náhrady väzby sťažovateľov miernejším opatrením v podobe inštitútu

dohľadu probačného a mediačného úradníka oba konajúce súdy vylúčili, pretože nenašli

žiadne výnimočné okolnosti prípadu vyžadované v prípade stíhania pre obzvlášť závažný

zločin .

K námietkam sťažovateľov týkajúcim sa procesného postupu špecializovaného súdu

pri rozhodovaní o nimi vznesených námietkach zaujatosti najvyšší súd uviedol,

že posudzovaná vec mu nebola predložená na rozhodnutie o tejto otázke, ale na rozhodnutie

o napadnutom uznesení špecializovaného súdu, ktorým súd žiadosti sťažovateľov

o prepustenie z väzby na slobodu zamietol ako nedôvodné.

28. V prvom rade zaujal ústavný súd stanovisko k tým častiam ústavných sťažností,

v ktorých sťažovatelia prezentujú námietku o nedostatku nestrannosti a nezaujatosti senátu

„4T“ (resp. predsedu senátu) špecializovaného súdu rozhodujúceho o ich žiadostiach

o prepustenie z väzby, ktorý sa so sťažovateľmi uplatnenými námietkami zaujatosti

vysporiadal postupom podľa , teda tak, že o námietkach

nekonal s odôvodnením, že sú založené na tých istých dôvodoch,

pre ktoré už raz bolo o takýchto námietkach rozhodnuté, resp. s odôvodnením, že dôvodom

námietky je len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní,

resp. s odôvodnením, že námietky neboli vznesené bezodkladne. Sťažovatelia hodnotia

takýto postup špecializovaného súdu a tiež najvyššieho súdu, ktorý nápravu v uvedenom

smere nevykonal, ako arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný.

Na uvedenom mieste odkazuje ústavný súd na svoje minulé rozhodnutia

(napr. , ), ktoré sa týkajú ďalších ústavných sťažností

sťažovateľa v 1. rade a v ktorých sa ústavný súd vysporiadal s obdobnými námietkami

sťažovateľa v 1. rade. Aj v prípade aktuálnych ústavných sťažností ústavný súd v plnej

miere zotrváva na záveroch svojich predchádzajúcich rozhodnutí a znovu opakuje,

že ak špecializovaný súd vybavil námietky zaujatosti sťažovateľov oznámením,

resp. prípisom, že o predmetných námietkach v súlade s

nekoná, pretože sú založené na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takýchto

námietkach rozhodnuté, resp. pretože dôvodom námietok je len procesný postup orgánov

činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, vysporiadal sa s námietkami zákonne

predpísaným spôsobom. Nemožno teda akceptovať tvrdenie sťažovateľov,

že špecializovaný súd sa ich námietkou zaujatosti riadne nezaoberal, práve naopak,

špecializovaný súd na námietky zaujatosti sťažovateľov reagoval, avšak výsledkom

tejto jeho činnosti bol záver, že príslušné zákonné ustanovenie procesnoprávneho predpisu,

ktorým sa konanie riadilo, t. j. , mu nedovoľovalo o námietke

konať, čo je z hľadiska ochrany práv sťažovateľov podstatným.

Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd pripomína, že celkom zjavne

rozlišuje rozhodovanie o podanej námietke zaujatosti a rozhodovanie o väzbe. Z Trestného

poriadku a ani z označených článkov a dohovoru nevyplýva povinnosť,

aby sa konajúci súd v rámci rozhodovania o väzbe duplicitne (opätovne) vysporiadal

aj s námietkou zaujatosti. Ak tak preto neurobil ani najvyšší súd v napadnutom uznesení,

nemožno z takéhoto regulárneho postupu súdu vyvodzovať porušenie čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a dohovoru ().

Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že sťažovatelia v predmetnom konaní

opakovane vznášajú námietky zaujatosti proti konajúcim sudcom špecializovaného súdu,

pričom pri ich vznášaní vytrvalo ignorujú relevantné zákonné ustanovenia upravujúce

možnosti vylúčenia sudcov v trestnom konaní.

Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že sa so sťažovateľom v 2. rade

nastolenou otázkou porušenia princípu prezumpcie neviny implikujúcou aj otázku

nezaujatosti vo veci konajúceho senátu inkriminovaným rozsudkom špecializovaného súdu

č. k. -14764 z 8. januára 2019 už vysporiadal vo svojom rozhodnutí

o ďalšej ústavnej sťažnosti sťažovateľa v 2. rade (sp. zn. ). Len v stručnosti

ústavný súd poukazuje na to, že v tomto svojom rozhodnutí konštatoval, že rozsudok

špecializovaného súdu č. k. -14764 z 8. januára 2019 neobsahuje žiadne

vyjadrenie, ktoré by mohlo byť chápané ako posúdenie viny sťažovateľa v 2. rade,

a že je presvedčený, že sa špecializovaný súd v namietanom rozsudku v rozsahu,

v akom to bolo v kontexte rozsudku týkajúceho sa osoby uzatvárajúcej dohodu o vine

a treste možné, vyhol vyvolaniu dojmu prejudikovania viny sťažovateľa v 2. rade.

29. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľov, v ktorej sa regulárnosť dôvodov

ich väzby snažia spochybniť aj tvrdením o stereotypných a bezobsažných formuláciách

používaných podľa sťažovateľov konajúcimi súdmi pri rozhodovaní

o ich žiadostiach o prepustenie z väzby podľa , ústavný súd

vo všeobecnosti opätovne odkazuje na svoje minulé rozhodnutia (napr. ,

), ktoré sa týkajú ďalších ústavných sťažností sťažovateľa v 1. rade

a v ktorých sa ústavný súd vysporiadal s identickými námietkami sťažovateľa v 1. rade.

Aj v prípade aktuálnych ústavných sťažností sťažovateľov ústavný súd na záveroch týchto

svojich predchádzajúcich rozhodnutí v plnej miere zotrváva a znovu opakuje, že vo svojej

judikatúre už viackrát uviedol, že opakovanie skutočností, ktoré podľa všeobecného súdu

odôvodňujú dôvod väzby v predošlých rozhodnutiach, neznižuje ich relevanciu, pokiaľ súd

preskúmaním všetkých okolností prípadu dospel k záveru o ich pretrvávajúcej existencii.

30. Ústavný súd vo vzťahu k ďalšej argumentačnej línii ústavných sťažností

konštatuje, že ich ťažiskom je snaha sťažovateľov spochybniť výsledky dôkazného procesu,

jednak z hľadiska danosti konkrétnych skutočností odôvodňujúcich jednotlivé väzobné

dôvody konštatované väzobným rozhodnutím, ako aj z hľadiska existencie podozrenia

zo spáchania trestnej činnosti sťažovateľov ako materiálnej podmienky väzby. Svoju

argumentáciou v tomto smere sťažovatelia v najpodstatnejšej miere zameriavajú

proti svedectvám tzv. kajúcnikov, kde tejto kategórii svedectiev vytýkajú

ich nevierohodnosť a účelovosť motivované snahou o získanie benefitov v podobe

korigovania výšky trestu či beztrestnosti. Ústavný súd v tomto smere poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, v ktorej minulosti prezentoval svoje postoje k uvedenému inštitútu

využívanému v trestnom konaní, ktorý zvykne byť obhajobou v konkrétnych trestných

konaniach veľmi intenzívne napádaný. V zákonodarca v záujme

postihnutia závažných foriem trestnej činnosti, u ktorej je jej objasňovanie takpovediac

zvonku veľmi sťažené, v niektorých prípadoch takmer nemožné (napr. zistenie štruktúry

zločineckej skupiny), stanovil ako legitímny cieľ záujem spoločnosti na vyšetrení takejto

trestnej činnosti, pričom tento povýšil nad záujem potrestať jedného z jej „menej aktívnych“

aktérov, ktorý orgánom činným v trestnom konaní a súdom poskytne pri plnení danej

úlohy nezanedbateľnú súčinnosť (pozri napr. , ,

). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v otázke

tzv. korunných svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou

za beztrestnosť alebo iné výhody upozornila na potrebu osobitnej obozretnosti pri použití

takýchto výpovedí, súčasne však ESĽP v tomto kontexte konštatoval, že skutočnosť

použitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte sama osebe

dôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (pozri rozhodnutie

ESĽP vo veci Atanasov proti Bulharsku z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to dokonca

ani v takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere práve

na výpovedi takéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Cornelis

proti Holandsku z 25. 5. 2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku z 27. 1. 2004, č. 44484/98;

Verhoek proti Holandsku z 27. 1. 2004, č. 54445/00).

V záujme zaistenia spravodlivosti konania je však prirodzenou požiadavkou

adresovanou konajúcemu súdu dôkladná analýza vierohodnosti týchto výpovedí. Je teda

zrejmé, že postup orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov,

ktoré využijú zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho

svedka, nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej

situácie, ku ktorej sa konajúce súdy pomocou takýchto výpovedi dopracovali.

Ako to vyplýva z judikatúry ESĽP, ale koniec koncov aj z relevantných ustanovení

(zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného

hodnotenia dôkazov), v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových,

nepravdivých výpovedí je povinnosťou súdu vykonať dôslednú previerku hodnovernosti,

a teda kvality takto podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať

porušenie garancií spravodlivého procesu (pozri napr. , ,

, ).

31. Ústavný súd zastáva názor, že tak, ako to vyplýva z odôvodnení väzobných

rozhodnutí oboch konajúcich súdov (pozri bod 28. odôvodnenia tohto uznesenia), základná

materiálna podmienka väzby sťažovateľov, a to dôvodnosť podozrenia zo spáchania

vyšetrovaných skutkov, je primerane zdôvodnená konkretizáciou doterajších výsledkov

dokazovania majúcich podľa mienky ústavného súdu dostatočnú relevanciu. Pokiaľ

ide o námietky formulované v ústavných sťažnostiach, spochybňujúce doterajšie výsledky

dôkazného procesu, predovšetkým výpovede tzv. kajúcnikov ich konfrontáciou s vlastnými

subjektívnymi hodnoteniami dôkazov predostretými sťažovateľmi, poukazuje ústavný súd

na svoju ustálenú judikatúru. V nej ústavný súd opakovane judikuje, že pri rozhodovaní

o väzbe obvineného sa nerozhoduje o jeho vine, resp. nevine, ale sa posudzuje

len to, či sú v danom štádiu trestného konania vo vzťahu k osobe obvineného zistené

skutočnosti dostatočne odôvodňujúce podozrenie zo spáchania skutku vyšetrovaného

trestného činu, keď hĺbkové hodnotenie dôkazov je vyhradené rozhodovaniu vo veci

samej a nasleduje zásadne po ukončení dokazovania (pozri napr. ,

).

Ústavný súd tiež uvádza, že ani skutočnosti, ktoré konajúce súdy prezentovali

ako dôvody podporujúce útekovú, kolúznu a preventívnu väzbu, ktorá bola u sťažovateľov

ustálená, a ktoré zároveň podľa súdov vylučujú možnosť nahradenia väzby sťažovateľov

miernejším opatrením (keď v prípade obzvlášť závažnej trestnej činnosti,

pre ktorú sú sťažovatelia stíhaní, výnimočné okolnosti požadované v takomto prípade

konajúcimi súdmi identifikované neboli), sa nejavia ústavnému súdu

ako vágne a nepresvedčivé, práve naopak, hodnotí ich ako dostatočne konkrétne a zároveň

výpovedné.

32. Právne závery odôvodnenia napadnutého väzobného rozhodnutia najvyššieho

súdu korešpondujú so skutkovými zisteniami a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle

(majú totiž logickú podobu, kde argumenty sú jasne vysvetlené a sú súčasne dostatočne

zrozumiteľné), ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných

pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že relevantným otázkam

formulovaným sťažovateľmi v konaní o ich väzbe bola poskytnutá náležitá a presvedčivá

odpoveď. Ústavný súd súčasne zastáva názor, že súdmi prezentovaná interpretácia

jednotlivých ustanovení aplikovaných právnych noriem (príslušných ustanovení Trestného

poriadku týkajúcich sa väzobného rozhodovania) nijako nepopiera ich účel a zmysel

a má teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti akceptovateľnú podobu. Ústavný súd

tak uzatvára, že sa najvyšší súd posúdením väzobnej veci sťažovateľov zaoberal dostatočne,

náležite a primerane.

33. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím

na svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavné sťažnosti sťažovateľov v častiach

namietajúcich porušenie základného práva podľa , 2 a 5 a práva

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. októbra 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

III.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým

postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

34. Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj so sťažovateľmi formulovanou námietkou

porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

v kontexte argumentácie obsiahnutej v ústavných sťažnostiach a upriamuje pozornosť

na ustálenú judikatúru ESĽP, podľa ktorej je ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru

aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody

nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (t. j. na prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby).

Na prípad sťažovateľov, u ktorých išlo o nasledujúcu previerku zákonnosti väzby – žiadosti

sťažovateľov o prepustenie na slobodu a rozhodovanie o ich ponechaní vo väzbe,

teda aplikovateľná nie je ().

35. Pretože neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi napadnutým postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením čl. 5 ods. 3 dohovoru, ústavný

súd ústavné sťažnosti sťažovateľov v rámci predbežného prerokovania v častiach

namietajúcich porušenie práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 22. októbra 2019 odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnené.

36. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

37. Keďže ústavný súd ústavné sťažnosti ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v ich ústavných

sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu