Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 342/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu o ústavnej sťažnosti ,

, , zastúpenej advokátskou kanceláriou

IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej

Kukura, PhD., ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného

Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom

pod sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie

v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e jej Okresný súd Košice II p o v i n n ý

zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý nahradiť trovy

konania v sume 675,43 € (slovom šesťstosedemdesiatpäť eur a štyridsaťtri centov) na účet

jej právnej zástupkyne advokátskej kancelárie IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou

kanceláriou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Matej Kukura, PhD., ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je stranou

v napadnutom konaní vedenom okresným súdom v procesnom postavení žalobkyne,

ktorá sa žalobou doručenou okresnému súdu 30. marca 2015 proti obchodnej spoločnosti

(ďalej len „žalovaná“), domáha určenia neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru.

3. Sťažovateľka namieta, že od doručenia žaloby boli vo veci nariadené

3 pojednávania, z ktorých sa reálne uskutočnilo iba jedno. Pojednávanie nariadené

na 31. október 2016 sa neuskutočnilo z dôvodu čerpania dovolenky zákonnej sudkyne

a pojednávanie nariadené na 12. jún 2017 bolo odročené z dôvodu dočasnej

práceneschopnosti zákonnej sudkyne. Jediné pojednávanie, ktoré sa reálne uskutočnilo,

bolo pojednávanie nariadené na 4. máj 2017.

4. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd vo veci vôbec nekonal, pričom

bez zavinenia sťažovateľky sa za obdobie takmer dvoch rokov neuskutočnilo žiadne

pojednávanie. Ako nesústredený hodnotí sťažovateľka postup okresného súdu,

ktorý postúpil vec Okresnému súdu Žilina, a to aj napriek tomu, že neboli na takéto

postúpenie splnené zákonné podmienky.

5. Postup okresného súdu podľa sťažovateľky nie je akceptovateľný

aj s prihliadnutím na osobitnú povahu predmetu napadnutého konania,

ktorým je pracovnoprávny spor.

6. Ku kritériu právnej a faktickej zložitosti veci v súvislosti s posúdením existencie

zbytočných prieťahov sťažovateľka namieta, že vec jej žaloby nie je zložitá. Naopak, patrí

k štandardnej agende všeobecných súdov. Okrem toho ani samotný postup okresného súdu

pri prejednávaní jej veci vyznačujúci sa nečinnosťou (okresný súd nevykonal takmer žiadne

procesné úkony smerujúce k rozhodnutiu sporu) neodôvodňuje faktickú či právnu zložitosť.

7. V kontexte kritéria správania strany sporu sťažovateľka argumentuje, že vždy

okresnému súdu poskytovala maximálnu súčinnosť pri všetkých úkonoch. Svojím

správaním tak k prieťahom v napadnutom konaní neprispela.

8. Ku kritériu postupu samotného okresného súdu sťažovateľka zdôrazňuje,

že jeho nesústredený postup spôsobil zbytočné prieťahy.

9. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva zaručeného a práva zaručeného

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a prikáže okresnému súdu

konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka zároveň požaduje priznanie náhrady trov

konania v sume 450,29 €, ako aj primeraného finančného zadosťučinenia v sume 7 500 €.

10. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje

takto:

„Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva

alebo slobody nie je možné napraviť. V danom prípade, aj keď by ústavný súd prikázal

porušovateľovi pokračovať ďalej v konaní bez zbytočných prieťahov, fakt, že prieťahy

v tomto konaní trvajú už päť rokov, nie je možné nijako odvrátiť. Zbytočné prieťahy

v konaní vznikli bez zavinenia sťažovateľky. Ako je uvedené vyššie, v dôsledku prieťahov

v konaní sa predlžuje stav právnej neistoty sťažovateľky, pričom táto doba právnej neistoty

je neprimeraná povahe sporu.“

11. Pri stanovení sumy požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľka

vychádzala z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa

ktorej je pre stanovenie sumy východiskom matematický vzorec: suma 1 000 € až 1 500 €

za rok trvania konania (rozsudky ESĽP vo veciach Apicella, Cocchiarella, Ernestina Zullo,

Giuseppe Mostacciuolo č. 2, Giuseppina a Orestina Porcaccini, Musci a Riccardi Pizzati).

S prihliadnutím na uvedené považuje za spravodlivé, aby jej ústavný súd priznal stanovenú

sumu finančného zadosťučinenia,

„nakoľko v danom prípade s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu nepostačuje

iba morálne satisfakcia. Priznaním primeraného finančného zadosťučinenia by tak ústavný

súd zmiernil následky, ktoré Okresný súd Košice II svojim neefektívnym, neplynulým

a nesústredeným konaním sťažovateľke spôsobil. Táto suma je zároveň vyjadrením

spravodlivosti a primeraného odškodnenia sťažovateľky, ktorá má na výsledku konania

osobitný záujem. Žalovaný s ňou skončil pracovný pomer okamžite, čo má byť

len výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, za celkom nekonkrétne špecifikované

porušenie povinností (konanie, ktoré má odôvodňovať okamžité skončenie pracovného

pomeru je v listine o skončení pracovného pomeru popísané príliš všeobecne),

pričom sťažovateľke sú kladené za vinu excesy zamestnancov pobočky (vedomé obídenie

nastavení softvéru, ktorý sťažovateľka nepripravovala), ku ktorým došlo v čase jej

neprítomnosti na pobočke. Podľa názoru sťažovateľky je vec skutkovo a právne jednoduchá

a niet pochýb, že okamžité skončenie pracovného pomeru v danom prípade je neplatné.

Takáto forma skončenia pracovného pomeru (okamžité skončenie pracovného pomeru)

mimoriadne negatívne zasiahla do cti sťažovateľky a výrazne zhoršila jej postavenie na trhu

práce, pričom sa voči uvedenému síce bráni právom stanoveným postupom v súdnom

konaní, avšak zjavne celkom márne, pretože ani po piatich rokoch vec nie je právoplatne

vyriešená (a jej vyriešenie je v nedohľadne). Znamená to, že sťažovateľka nemá k dispozícii

efektívny prostriedok nápravy, a teda jej právo na súdnu ochranu bolo v podstate

sťažovateľke úplne odňaté.“.

12. Sťažovateľka zároveň v ústavnej sťažnosti uviedla, že pre prípad prijatia ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.

Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie okresného súdu k ústavnej sťažnosti,

replika sťažovateľky a úkony okresného súdu v napadnutom konaní

13. Uznesením ústavného súdu sp. zn. z 15. júla 2020 bola ústavná

sťažnosť sťažovateľky prijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu.

14. Podaním doručeným ústavnému súdu 6. augusta 2020 sťažovateľka oznámila

zmenu adresy jej trvalého pobytu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd reflektoval zmeny

oznámené sťažovateľkou tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

15. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie sa na výzvu ústavného súdu

k ústavnej sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn. zo 6. augusta 2020 predseda

okresného súdu, ktorý ústavnému súdu zároveň oznámil, že vo veci ústavnej sťažnosti

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

16. Po uvedení chronologického zoznamu procesných úkonov vykonaných

v napadnutom konaní predseda okresného súdu v konkrétnostiach zdôraznil, že k určitým

prieťahom v napadnutom konaní došlo. Uvedená situácia bola podľa predsedu okresného

súdu spôsobená zmenou zákonnej sudkyne, ktorá prevzala väčší počet predovšetkým

reštančných vecí, s ktorými sa musela postupne oboznamovať a vykonávať jednotlivé

úkony. Uviedol ďalej, že v prípade podania sťažnosti predsedovi okresného súdu mohla

zákonná sudkyňa úkony v napadnutom konaní vykonávať skôr, pričom uvedené

by si zo strany sťažovateľky nevyžadovalo podanie ústavnej sťažnosti, keďže „náprava

v odstránení prieťahov mohla byť zjednaná na úrovni predsedu, resp. vedenia súdu.“.

17. Navyše, predseda okresného súdu uvádza, že ústavná sťažnosť bola podaná

12. júna 2020, keď okresný súd už vo veci konal, keďže už 13. marca 2020 vo veci určil

termín pojednávania. Za neprimerané považuje predseda okresného súdu aj žiadané

finančné zadosťučinenie.

18. Prílohou vyjadrenia predsedu okresného súdu bolo stanovisko zákonnej sudkyne,

ktorá k ústavnej sťažnosti predovšetkým uviedla, že sa zákonnou sudkyňou v predmetnej

veci stala od 1. januára 2018, pričom „vzhľadom na veľké množstvo pridelených vecí naraz

k tomuto dátumu 1.1.2018 (viac ako 600 vecí), z dôvodu kariérneho postupu

prechádzajúceho zákonného sudcu na súd vyššieho stupňa, nebolo možné vykonať úkon

v každej z pridelených vecí v priaznivejších lehotách. Dňa 13.3.2020 bolo vo veci vytýčené

pojednávanie na dňa 16.6.2020, ktoré bolo preročené na dňa 19.6.2020. Pojednávanie

konané dňa 19.6.2020 bolo odročené na deň 6.8.2020, z dôvodu potreby doplnenia

dokazovania výsluchom svedka. Dňa 6.8.2020 bolo vo veci rozhodnuté. Na základe vyššie

uvedeného mám za to, že k náprave zo strany súdu v tejto veci došlo aj bez podania ústavnej

sťažnosti.“.

19. Vyjadrenia predsedu okresného súdu a zákonnej sudkyne ústavný súd zaslal

na prípadné zaujatie stanoviska sťažovateľke, ktorá v reakcii v prípise doručenom

ústavnému súdu 14. augusta 2020 zdôraznila, že z predmetných vyjadrení nevyplýva,

že by prieťahy v napadnutom konaní spôsobila sťažovateľka, resp. nevyplýva z nich

ani právna a skutková zložitosť veci. Podľa sťažovateľky tak medzi stranami nie je spor

o tom, že sťažovateľka k prieťahom v napadnutom konaní neprispela a vec nie je skutkovo

ani právne zložitá. Sťažovateľka vyjadrila súhlas so stanoviskami predsedu okresného súdu

a zákonnej sudkyne, podľa ktorých zákonná sudkyňa v poslednom štádiu napadnutého

konania konala bez zbytočných prieťahov. Uvedené však nie je možné konštatovať

o žiadnom z predchádzajúcich štádií napadnutého konania.

20. K argumentácii, ktorou predseda okresného súdu sťažovateľke vytýka nepodanie

sťažnosti na postup okresného súdu podľa príslušných ustanovení

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o súdoch“), sťažovateľka odkazom na judikatúru ESĽP zdôraznila,

že sťažnosť podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch nie je účinným prostriedkom

nápravy, a preto nie je potrebné ju „viac zvažovať najmä v situácii, ak súdu priamo

z právnej úpravy vyplýva povinnosť aj bez osobitných urgencií zo strany účastníkov konania

konať bez zbytočných prieťahov.“.

21. K okolnostiam časových súvislostí, za ktorých k podaniu ústavnej sťažnosti

došlo, sťažovateľka uvádza, že právnu istotu nastoľuje až právoplatné súdne rozhodnutie.

Vo veci sťažovateľky pritom bolo rozhodnuté len súdom prvej inštancie, pričom okresný

súd sťažovateľke vyhovel a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.

Je pritom vysoko pravdepodobné, že proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie žalovaná podá

odvolanie.

22. K sume požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka

poukazuje na dve okolnosti, a to na predmet napadnutého konania, ktorým je určenie

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru – ide o spor s osobitným záujmom

na rýchlosti konania, ktorý je v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci zvýraznený

spôsobom skončenia pracovného pomeru sťažovateľky v pozícii vedúcej pobočky banky –

«okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny

(ktoré sa ukázalo ako celkom neopodstatnené) – celkom mimoriadne znevýhodňuje

sťažovateľku na trhu práce. Sťažovateľka mala a naďalej má „biľag“ na trhu práce,

ktorý sa prejavoval najmä v tom, že si dlho nemohla nájsť primeranú pozíciu (bola okamžite

prepustená z pozície vedúcej pobočky banky). Je prirodzene rozdiel, na akej pozícii

sťažovateľka pôsobila a má záujem vzhľadom na svoje vzdelanie a skúsenosti pracovať,

oproti pozíciám, pri ktorých zamestnávatelia až tak dôsledne neskúmajú pracovnú minulosť

uchádzačov o zamestnanie. Mnohoročné konanie súdu (doposiaľ viac ako päť a štvrť roka)

sa ukázalo ako celkom neefektívne pri očistení dobrého mena sťažovateľky

ako zamestnankyne na trhu práce.».

23. Sťažovateľka si zároveň uplatnila náhradu trov konania za tri úkony právnej

služby v celkovej sume 675,43 €.

24. Na podklade oznámenia predsedu okresného súdu (bod 15 tohto nálezu)

a sťažovateľky (bod 12 tohto nálezu) ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“)

so súhlasom účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti,

keďže dospel k záveru, že od prípadného pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

25. Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom,

ktorý si ústavný súd zapožičal, a z ďalších zistení ústavného súdu vyplývajú tieto

skutočnosti:

Sťažovateľka podala 30. marca 2015 proti žalovanej žalobu o určenie neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru s príslušenstvom (veci bola pridelená pôvodná

sp. zn. ).

Okresný súd vyzval 8. júna 2015 sťažovateľku na vyjadrenie, či súhlasí

s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania, a žalovanú na vyjadrenie k žalobe.

Dňa 22. júna 2015 žalovaná vzniesla námietku miestnej nepríslušnosti okresného

súdu a žiadala postúpenie veci Okresnému súdu Žilina v súlade s § 85 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Okresnému súdu boli doručené 26. júna 2015 vyjadrenie sťažovateľky a 1. júla 2015

vyjadrenie žalovanej.

Vec žaloby bola 3. augusta 2015 postúpená Okresnému súdu Žilina (veci bola

pridelená sp. zn. ).

Sťažovateľka podala 4. augusta 2015 námietku proti postúpeniu veci podľa § 105

ods. 3 , na podklade čoho bol spis 20. augusta 2015 predložený Krajskému súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o námietke postúpenia veci.

Krajský súd uznesením č. k. -142 z 9. septembra 2015 rozhodol,

že miestne príslušným je na prejednanie a rozhodnutie veci žaloby okresný súd.

Dňa 22. septembra 2015 bol spis vrátený okresnému súdu (veci bola pridelená

sp. zn. ).

Okresný súd 27. októbra 2015 doručoval stanovisko žalovanej k žalobe sťažovateľke

na vedomie.

Žalovaná podala 12. novembra 2015 opätovne námietku miestnej nepríslušnosti

okresného súdu.

Okresný súd žalovanej 4. marca 2016 oznámil, že z dôvodu predchádzajúceho

rozhodnutia krajského súdu o námietke miestnej nepríslušnosti nebude vo veci námietky

opätovne rozhodovať.

Dňa 23. augusta 2016 bol nariadený termín pojednávania na 31. október 2016,

ktorý bol oznámením okresného súdu z 26. októbra 2016 zrušený z dôvodu čerpania

dovolenky zákonnej sudkyne z rodinných dôvodov.

Dňa 8. februára 2017 bol nariadený termín pojednávania na 4. máj 2017.

Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 4. mája 2017 v neprítomnosti sťažovateľky,

ktorej neúčasť bola ospravedlnená zo zdravotných dôvodov, bolo odročené na 12. jún 2017

na predvolanie svedkov.

Pojednávanie nariadené na 12. jún 2017 bolo 9. júna 2017 zrušené z dôvodu

práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Dňa 3. januára 2018 bol spis pridelený novej zákonnej sudkyni.

Dňa 29. júna 2018 okresný súd oznámil zmenu zákonnej sudkyne stranám sporu.

Zároveň boli strany sporu okresným súdom vyzvané na uplatnenie prostriedkov procesného

útoku a procesnej obrany. Sťažovateľka reagovala na výzvu okresného súdu podaním

z 2. augusta 2018.

Dňa 13. marca 2020 bol nariadený termín pojednávania na 16. jún 2020.

Dňa 1. júna 2020 došlo k preročeniu termínu pojednávania na 19. jún 2020

z dôvodov na strane zákonnej sudkyne.

Dňa 15. júna 2020 žalovaná doručila okresnému súdu podanie.

Dňa 19. júna 2020 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu zabezpečenia

výsluchu svedka odročené na 6. august 2020.

Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 6. augusta 2020, bol vyhlásený rozsudok,

ktorý sa v čase rozhodovania ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti doručoval stranám

sporu.

III.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

26. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

27. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

28. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

o ústavnom súde.

29. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

30. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva a samotné posúdenie veci ústavným súdom

31. Prihliadajúc na petit ústavnej sťažnosti tak, ako je vymedzený v samotnej

ústavnej sťažnosti (bod 9 tohto nálezu), je predmetom konania pred ústavným súdom

posúdenie, či postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru.

32. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ktoré je garantované v , osvojil judikatúru

ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ,

, , ).

33. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie

základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru

vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným

prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty

inak ako právoplatným rozhodnutím súdu ().

34. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá

povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne

realizovalo (m. m. , ). Základnou povinnosťou súdu a sudcu

je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav

právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník (strana sporu) obrátil na súd so žiadosťou o jeho

rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17

a (ďalej len „“). V zmysle CSP „súd

postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza

zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania

strán sporu a iných osôb“ a v zmysle „súd postupuje v konaní tak,

aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní

s prihliadnutím na povahu konania“.

35. K vzniku zbytočných prieťahov v konaní pred všeobecným súdom môže

pritom dôjsť nielen jeho nečinnosťou, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou

činnosťou (m. m. , , , ).

36. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä

podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania (resp. strany v spore) a postup samotného

súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet

sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(napr. , , ).

IV.A Právna a faktická zložitosť veci

37. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že konanie o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru,

v ktorom sťažovateľka vystupuje na strane žalobkyne, tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov a nemožno ju považovať za právne zložitú. Obsah vyžiadaného

spisu a ani vyjadrenia predsedu okresného súdu a zákonnej sudkyne právnu a ani skutkovú

zložitosť prejednávanej veci nepreukazujú. V tejto súvislosti sa ústavný súd stotožňuje

s argumentáciou sťažovateľky ku skutkovej a k právnej zložitosti prejednávanej veci

obsiahnutej v bodoch 6 a 19 tohto nálezu.

38. Z hľadiska povahy veci považuje ústavný súd za relevantné zvýrazniť najmä

to, že pracovnoprávne spory a mzdové nároky z nich vyplývajúce považuje za spory

mimoriadne citlivej povahy (, , , ,

), ktoré pripúšťajú chápanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle,

ako je to pri iných súdnych sporoch, ktoré nemajú súvis s existenčnou otázkou strany

v spore. V týchto sporoch by súd mal postupovať čo najrýchlejšie a efektívne, a to nielen

z dôvodu závažných sociálnych dopadov týchto sporov na samotné strany sporu,

ale aj v dôsledku toho, že výklad a používanie právnej úpravy v

sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov vrátane metodiky

ich postupov v takýchto sporoch. Taktiež z judikatúry ESĽP (napr. Vocaturo

proti Taliansku, rozsudok z 24. 5. 1991) vyplýva, že pracovnoprávne spory si zo svojej

povahy vyžadujú urýchlené (expeditious) rozhodnutie, či už ide o prístup k slobodnému

povolaniu, živobytie sťažovateľa, pokračovanie v zamestnaní, napadnutie skončenia

pracovného pomeru, suspendovanie sťažovateľa, alebo jeho opätovné dosadenie do funkcie,

alebo ak má žalovaná suma pre sťažovateľa zásadný význam (napríklad vo veciach

týkajúcich sa invalidného dôchodku, náhrady škody na zdraví a podobne). Prieťahy

v takomto type konaní preto môžu v konečnom dôsledku ohroziť až dôveryhodnosť štátnej

moci a špecificky súdnej moci v očiach strán sporu, ako aj všeobecné vnímanie fungovania

demokratického a právneho štátu verejnosťou (m. m. , ).

IV.B Správanie subjektu (strany sporu)

39. Pri preskúmavaní kritéria správania sťažovateľky ako subjektu napadnutého

konania v procesnom postavení žalobkyne ústavný súd konštatuje, že prehľad procesných

úkonov vykonaných v napadnutom konaní nedáva podklad na záver, že k predĺženiu

napadnutého konania prispela aj sťažovateľka svojím správaním. Naopak, sťažovateľka

reagovala na výzvy adresované jej zo strany okresného súdu včas a riadnym spôsobom

a zúčastňovala sa nariadených pojednávaní. Ospravedlnenú neúčasť sťažovateľky

na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 4. mája 2017, nemožno z dôvodu jej riadneho

zastúpenia právnym zástupcom na tomto pojednávaní pričítať z hľadiska zbytočných

prieťahov na jej ťarchu.

40. Pokiaľ predseda okresného súdu a zákonná sudkyňa namietajú, že k zbytočným

prieťahom nemuselo dôjsť za predpokladu, že sťažovateľka podá sťažnosť

podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch ústavný súd hodnotí túto argumentáciu

z pohľadu existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní ako irelevantnú. Ústavný

súd v tomto kontexte poukazuje predovšetkým na relevantnú judikatúru ESĽP [rozsudky

ESĽP vo veciach Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike z 12. 6. 2012, Komanický

(č. 6) proti Slovenskej republike z 12. 6. 2012, Bednár proti Slovenskej republike

z 8. 10. 2013, Klinovská proti Slovenskej republike z 8. 10. 2013, Csákó proti Slovenskej

republike z 25. 6. 2013, Sika (č. 7) proti Slovenskej republike z 25. 6. 2013, Untermayer

proti Slovenskej republike z 9. 7. 2013], z ktorej vyplýva záver, že sťažnosť predsedovi

okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch nemožno považovať za efektívny

právny prostriedok nápravy porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (k tomu

pozri aj argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú v bode 20 tohto nálezu, s ktorou sa ústavný

súd stotožňuje). Okrem už uvedeného ústavný súd už v bode 34 tohto nálezu zdôraznil,

že právo strany v spore na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je previazané

s povinnosťou, nie oprávnením príslušného všeobecného súdu a v konkrétnej veci

konajúceho sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr

odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa strana sporu obrátila na všeobecný súd

so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

41. Za irelevantné považuje ústavný súd aj časové hľadisko podania ústavnej

sťažnosti (podanie v čase, keď okresný súd už koná). Pre posúdenie existencie zbytočných

prieťahov v príslušnom súdnom konaní je totiž v súlade s už ustálenou judikatúrou

ústavného súdu smerodajný účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Táto sa samotným prerokovaním veci

neodstraňuje. K nastoleniu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím

súdu. K tomu však v čase podania ústavnej sťažnosti nedošlo. V tejto súvislosti sa ústavný

súd stotožňuje aj s argumentáciou sťažovateľky obsiahnutou v bode 21 tohto nálezu.

IV.C Postup okresného súdu v napadnutom konaní

42. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd pritom vychádzal

zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu

byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou

činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty

(, , ). Za neefektívnu činnosť,

ktorá môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ústavný súd považuje aj nesprávnu, resp. nesústredenú

činnosť všeobecného súdu (m. m. ).

43. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na dlhšie obdobie nečinnosti,

ktoré ústavný súd identifikoval v období od novembra 2015, keď žalovaná podala opätovne

námietku miestnej nepríslušnosti okresného súdu, až do mája 2017, keď sa uskutočnilo

pojednávanie vo veci. V relevantnom období okresný súd vykonal len jednoduchý úkon

oznámenia o tom, že o podanej námietke miestnej nepríslušnosti nebude opätovne konať.

Okrem toho v relevantnom období bol síce nariadený termín pojednávania

na 31. október 2016, tento však bol z dôvodu čerpania dovolenky zákonnej sudkyne

zrušený.

44. Okrem už uvedeného dlhšie obdobie nečinnosti okresného súdu ústavný súd

identifikoval aj od júna 2017, keď došlo k opätovnému zrušeniu nariadeného termínu

pojednávania z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne, až do júna 2018, keď okresný

súd po pridelení veci novej zákonnej sudkyni vyzval strany sporu na uplatnenie

prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Okolnosť pridelenia veci novej zákonnej

sudkyni (január 2018) si vyžadovala zvýšené časové nároky novej zákonnej sudkyne

na účely oboznámenia sa so spisom, nemožno však akceptovať skutočnosť, že k nariadeniu

termínu pojednávania došlo po pridelení veci až po uplynutí viac ako dvoch rokov

(pojednávanie nariadené na jún 2020). Obdobím nečinnosti sa vyznačuje aj obdobie

od augusta 2018, keď sa sťažovateľka vyjadrila k výzve okresného súdu, až do júna 2020,

keď bol vo veci nariadený termín pojednávania.

45. Ako nesústredený hodnotí s prihliadnutím na uznesenie krajského súdu

č. k. -142 z 9. septembra 2015, ktorým tento rozhodol, že miestne

príslušným je na prejednanie a rozhodnutie veci žaloby okresný súd, ústavný súd postup

okresného súdu po podaní žaloby, ktorým bola vec nesprávne postúpená Okresnému súdu

Žilina.

46. Na základe uvedeného ústavný súd hodnotí postup okresného súdu v označenom

konaní za taký, ktorý bol poznačený ničím neospravedlniteľnou nečinnosťou okresného

súdu, ako aj nesústredenosťou a ktorý v konečnom dôsledku nesmeroval k odstráneniu

právnej neistoty sťažovateľky a prispel k celkovej dĺžke napadnutého konania

bez právoplatného skončenia veci. V napadnutom konaní došlo k neodôvodneným

prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci či v dôsledku správania strán v spore,

ale výlučne v dôsledku nečinnosti okresného súdu. Na tomto závere nič nemení

ani práceneschopnosť konajúcej sudkyne či jej enormné pracovné zaťaženie

(bod 16 tohto nálezu), ktoré nesmú ísť na ťarchu strany v spore – sťažovateľky

(m. m. ).

V.

Záver

K bodu 1 výrokovej časti nálezu

47. S prihliadnutím na celkovú dobu napadnutého konania, ktorá ku dňu

rozhodovania ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti presahuje obdobie 5 rokov, pričom

vec nie je právoplatne skončená, berúc do úvahy ničím neodôvodnenú nečinnosť okresného

súdu v kontexte opodstatnenej argumentácie sťažovateľky, ako aj nesústredenú činnosť

okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov

podľa , ako aj jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto vyslovil porušenie práv sťažovateľky

zaručených a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní (bod 1 výroku tohto nálezu).

K bodu 2 výrokovej časti nálezu

48. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

49. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd vzhľadom

na skutočnosť, že napadnuté konanie vedené okresným súdom nebolo do času rozhodnutia

ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti právoplatne skončené, prikázal okresnému súdu

podľa a konať

v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný

súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

K bodom 3 a 5 výrokovej časti nálezu

50. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha. Z vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

51. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(). Berúc do úvahy dĺžku napadnutého konania okresného súdu, ako aj dobu

nečinnosti okresného súdu a jeho nesústredený postup, podľa názoru ústavného súdu

prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

ako peňažnej protihodnoty utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. , ).

52. Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 7 500 € z dôvodov uvedených v bodoch 10 a 11 tohto nálezu.

53. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

54. Zohľadňujúc špecifiká posudzovanej veci, najmä celkovú dĺžku napadnutého

konania spôsobenú nečinnosťou okresného súdu, povahu a rozsah práv sťažovateľky,

ktoré boli porušené, predmet konania, ako aj jeho význam pre sťažovateľku a berúc

do úvahy predovšetkým osobitný význam, ktorý pre sťažovateľku rozhodnutie vo veci

má, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym

okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 2 000 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Pri stanovení sumy

primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal nielen na mimoriadny

význam, ktorý pre sťažovateľku spor vyvolaný jej žalobou vo veci okamžitého skončenia

pracovného pomeru má, ale aj na konkrétne okolnosti determinujúce predmet sporu,

a to negatívne dôsledky spojené s uplatnením na trhu práce previazané s riadiacou pozíciou,

ktorú sťažovateľka v pracovnoprávnom vzťahu vykonávala (k tomu pozri aj argumentáciu

obsiahnutú v bode 22 tohto nálezu, s ktorou sa ústavný súd stotožňuje).

55. Už len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že stanovenie sumy primeraného

finančného zadosťučinenia sa spravuje pravidlami nemajúcimi charakter matematického

vzorca, v ktorom by bola premennou výlučne len doba nečinnosti či suma za stanovenú

dobu nečinnosti všeobecného súdu, ale špecifikami konkrétneho prejednávaného prípadu.

Aj z uvedeného dôvodu preto pre uplatnenie sumy primeraného finančného zadosťučinenia

nemôže sám osebe obstáť matematický vzorec uvádzaný sťažovateľkou (bod 11 tohto

nálezu).

56. Vzhľadom na uvedené ústavný súd návrhu sťažovateľky na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia v sume prevyšujúcej sumu 2 000 € nevyhovel

tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.

K bodu 4 výrokovej časti nálezu

57. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne

alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

58. Úspešná sťažovateľka si uplatnila právo na náhradu trov konania.

59. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania podľa § 11 ods. 3 a § 13a

ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v rozsahu tarifnej odmeny za tri úkony právnej

služby vykonané v roku 2020 (prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti a podanie

vyjadrenia k veci) a režijného paušálu k trom úkonom podľa § 16 ods. 3 vyhlášky.

60. Celková suma náhrady trov konania bola v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky

navýšená o daň z pridanej hodnoty, keďže právna zástupkyňa sťažovateľky je jej platcom.

Celková suma náhrady trov konania predstavuje sumu 675,43 € (bod 4 výroku nálezu).

61. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 62 zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

VI.

62. Podľa toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu