Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)IV. ÚS 342/2020
PDF · 555.95 KB
No categories available
IV. ÚS 342/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu o ústavnej sťažnosti ,
, , zastúpenej advokátskou kanceláriou
IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej
Kukura, PhD., ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 41 C 599/2015, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 41 C 599/2015
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 41 C 599/2015 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie
v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e jej Okresný súd Košice II p o v i n n ý
zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý nahradiť trovy
konania v sume 675,43 € (slovom šesťstosedemdesiatpäť eur a štyridsaťtri centov) na účet
jej právnej zástupkyne advokátskej kancelárie IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou
kanceláriou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Matej Kukura, PhD., ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 41 C 599/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je stranou
v napadnutom konaní vedenom okresným súdom v procesnom postavení žalobkyne,
ktorá sa žalobou doručenou okresnému súdu 30. marca 2015 proti obchodnej spoločnosti
(ďalej len „žalovaná“), domáha určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru.
3. Sťažovateľka namieta, že od doručenia žaloby boli vo veci nariadené
3 pojednávania, z ktorých sa reálne uskutočnilo iba jedno. Pojednávanie nariadené
na 31. október 2016 sa neuskutočnilo z dôvodu čerpania dovolenky zákonnej sudkyne
a pojednávanie nariadené na 12. jún 2017 bolo odročené z dôvodu dočasnej
práceneschopnosti zákonnej sudkyne. Jediné pojednávanie, ktoré sa reálne uskutočnilo,
bolo pojednávanie nariadené na 4. máj 2017.
4. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd vo veci vôbec nekonal, pričom
bez zavinenia sťažovateľky sa za obdobie takmer dvoch rokov neuskutočnilo žiadne
pojednávanie. Ako nesústredený hodnotí sťažovateľka postup okresného súdu,
ktorý postúpil vec Okresnému súdu Žilina, a to aj napriek tomu, že neboli na takéto
postúpenie splnené zákonné podmienky.
5. Postup okresného súdu podľa sťažovateľky nie je akceptovateľný
aj s prihliadnutím na osobitnú povahu predmetu napadnutého konania,
ktorým je pracovnoprávny spor.
6. Ku kritériu právnej a faktickej zložitosti veci v súvislosti s posúdením existencie
zbytočných prieťahov sťažovateľka namieta, že vec jej žaloby nie je zložitá. Naopak, patrí
k štandardnej agende všeobecných súdov. Okrem toho ani samotný postup okresného súdu
pri prejednávaní jej veci vyznačujúci sa nečinnosťou (okresný súd nevykonal takmer žiadne
procesné úkony smerujúce k rozhodnutiu sporu) neodôvodňuje faktickú či právnu zložitosť.
7. V kontexte kritéria správania strany sporu sťažovateľka argumentuje, že vždy
okresnému súdu poskytovala maximálnu súčinnosť pri všetkých úkonoch. Svojím
správaním tak k prieťahom v napadnutom konaní neprispela.
8. Ku kritériu postupu samotného okresného súdu sťažovateľka zdôrazňuje,
že jeho nesústredený postup spôsobil zbytočné prieťahy.
9. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a prikáže okresnému súdu
konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka zároveň požaduje priznanie náhrady trov
konania v sume 450,29 €, ako aj primeraného finančného zadosťučinenia v sume 7 500 €.
10. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje
takto:
„Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy
prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva
alebo slobody nie je možné napraviť. V danom prípade, aj keď by ústavný súd prikázal
porušovateľovi pokračovať ďalej v konaní bez zbytočných prieťahov, fakt, že prieťahy
v tomto konaní trvajú už päť rokov, nie je možné nijako odvrátiť. Zbytočné prieťahy
v konaní vznikli bez zavinenia sťažovateľky. Ako je uvedené vyššie, v dôsledku prieťahov
v konaní sa predlžuje stav právnej neistoty sťažovateľky, pričom táto doba právnej neistoty
je neprimeraná povahe sporu.“
11. Pri stanovení sumy požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľka
vychádzala z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa
ktorej je pre stanovenie sumy východiskom matematický vzorec: suma 1 000 € až 1 500 €
za rok trvania konania (rozsudky ESĽP vo veciach Apicella, Cocchiarella, Ernestina Zullo,
Giuseppe Mostacciuolo č. 2, Giuseppina a Orestina Porcaccini, Musci a Riccardi Pizzati).
S prihliadnutím na uvedené považuje za spravodlivé, aby jej ústavný súd priznal stanovenú
sumu finančného zadosťučinenia,
„nakoľko v danom prípade s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu nepostačuje
iba morálne satisfakcia. Priznaním primeraného finančného zadosťučinenia by tak ústavný
súd zmiernil následky, ktoré Okresný súd Košice II svojim neefektívnym, neplynulým
a nesústredeným konaním sťažovateľke spôsobil. Táto suma je zároveň vyjadrením
spravodlivosti a primeraného odškodnenia sťažovateľky, ktorá má na výsledku konania
osobitný záujem. Žalovaný s ňou skončil pracovný pomer okamžite, čo má byť
len výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, za celkom nekonkrétne špecifikované
porušenie povinností (konanie, ktoré má odôvodňovať okamžité skončenie pracovného
pomeru je v listine o skončení pracovného pomeru popísané príliš všeobecne),
pričom sťažovateľke sú kladené za vinu excesy zamestnancov pobočky (vedomé obídenie
nastavení softvéru, ktorý sťažovateľka nepripravovala), ku ktorým došlo v čase jej
neprítomnosti na pobočke. Podľa názoru sťažovateľky je vec skutkovo a právne jednoduchá
a niet pochýb, že okamžité skončenie pracovného pomeru v danom prípade je neplatné.
Takáto forma skončenia pracovného pomeru (okamžité skončenie pracovného pomeru)
mimoriadne negatívne zasiahla do cti sťažovateľky a výrazne zhoršila jej postavenie na trhu
práce, pričom sa voči uvedenému síce bráni právom stanoveným postupom v súdnom
konaní, avšak zjavne celkom márne, pretože ani po piatich rokoch vec nie je právoplatne
vyriešená (a jej vyriešenie je v nedohľadne). Znamená to, že sťažovateľka nemá k dispozícii
efektívny prostriedok nápravy, a teda jej právo na súdnu ochranu bolo v podstate
sťažovateľke úplne odňaté.“.
12. Sťažovateľka zároveň v ústavnej sťažnosti uviedla, že pre prípad prijatia ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.
II.
Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie okresného súdu k ústavnej sťažnosti,
replika sťažovateľky a úkony okresného súdu v napadnutom konaní
13. Uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 342/2020 z 15. júla 2020 bola ústavná
sťažnosť sťažovateľky prijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu.
14. Podaním doručeným ústavnému súdu 6. augusta 2020 sťažovateľka oznámila
zmenu adresy jej trvalého pobytu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd reflektoval zmeny
oznámené sťažovateľkou tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
15. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie sa na výzvu ústavného súdu
k ústavnej sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn. 1 Spr 520/2020 zo 6. augusta 2020 predseda
okresného súdu, ktorý ústavnému súdu zároveň oznámil, že vo veci ústavnej sťažnosti
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
16. Po uvedení chronologického zoznamu procesných úkonov vykonaných
v napadnutom konaní predseda okresného súdu v konkrétnostiach zdôraznil, že k určitým
prieťahom v napadnutom konaní došlo. Uvedená situácia bola podľa predsedu okresného
súdu spôsobená zmenou zákonnej sudkyne, ktorá prevzala väčší počet predovšetkým
reštančných vecí, s ktorými sa musela postupne oboznamovať a vykonávať jednotlivé
úkony. Uviedol ďalej, že v prípade podania sťažnosti predsedovi okresného súdu mohla
zákonná sudkyňa úkony v napadnutom konaní vykonávať skôr, pričom uvedené
by si zo strany sťažovateľky nevyžadovalo podanie ústavnej sťažnosti, keďže „náprava
v odstránení prieťahov mohla byť zjednaná na úrovni predsedu, resp. vedenia súdu.“.
17. Navyše, predseda okresného súdu uvádza, že ústavná sťažnosť bola podaná
12. júna 2020, keď okresný súd už vo veci konal, keďže už 13. marca 2020 vo veci určil
termín pojednávania. Za neprimerané považuje predseda okresného súdu aj žiadané
finančné zadosťučinenie.
18. Prílohou vyjadrenia predsedu okresného súdu bolo stanovisko zákonnej sudkyne,
ktorá k ústavnej sťažnosti predovšetkým uviedla, že sa zákonnou sudkyňou v predmetnej
veci stala od 1. januára 2018, pričom „vzhľadom na veľké množstvo pridelených vecí naraz
k tomuto dátumu 1.1.2018 (viac ako 600 vecí), z dôvodu kariérneho postupu
prechádzajúceho zákonného sudcu na súd vyššieho stupňa, nebolo možné vykonať úkon
v každej z pridelených vecí v priaznivejších lehotách. Dňa 13.3.2020 bolo vo veci vytýčené
pojednávanie na dňa 16.6.2020, ktoré bolo preročené na dňa 19.6.2020. Pojednávanie
konané dňa 19.6.2020 bolo odročené na deň 6.8.2020, z dôvodu potreby doplnenia
dokazovania výsluchom svedka. Dňa 6.8.2020 bolo vo veci rozhodnuté. Na základe vyššie
uvedeného mám za to, že k náprave zo strany súdu v tejto veci došlo aj bez podania ústavnej
sťažnosti.“.
19. Vyjadrenia predsedu okresného súdu a zákonnej sudkyne ústavný súd zaslal
na prípadné zaujatie stanoviska sťažovateľke, ktorá v reakcii v prípise doručenom
ústavnému súdu 14. augusta 2020 zdôraznila, že z predmetných vyjadrení nevyplýva,
že by prieťahy v napadnutom konaní spôsobila sťažovateľka, resp. nevyplýva z nich
ani právna a skutková zložitosť veci. Podľa sťažovateľky tak medzi stranami nie je spor
o tom, že sťažovateľka k prieťahom v napadnutom konaní neprispela a vec nie je skutkovo
ani právne zložitá. Sťažovateľka vyjadrila súhlas so stanoviskami predsedu okresného súdu
a zákonnej sudkyne, podľa ktorých zákonná sudkyňa v poslednom štádiu napadnutého
konania konala bez zbytočných prieťahov. Uvedené však nie je možné konštatovať
o žiadnom z predchádzajúcich štádií napadnutého konania.
20. K argumentácii, ktorou predseda okresného súdu sťažovateľke vytýka nepodanie
sťažnosti na postup okresného súdu podľa príslušných ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdoch“), sťažovateľka odkazom na judikatúru ESĽP zdôraznila,
že sťažnosť podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch nie je účinným prostriedkom
nápravy, a preto nie je potrebné ju „viac zvažovať najmä v situácii, ak súdu priamo
z právnej úpravy vyplýva povinnosť aj bez osobitných urgencií zo strany účastníkov konania
konať bez zbytočných prieťahov.“.
21. K okolnostiam časových súvislostí, za ktorých k podaniu ústavnej sťažnosti
došlo, sťažovateľka uvádza, že právnu istotu nastoľuje až právoplatné súdne rozhodnutie.
Vo veci sťažovateľky pritom bolo rozhodnuté len súdom prvej inštancie, pričom okresný
súd sťažovateľke vyhovel a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.
Je pritom vysoko pravdepodobné, že proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie žalovaná podá
odvolanie.
22. K sume požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka
poukazuje na dve okolnosti, a to na predmet napadnutého konania, ktorým je určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru – ide o spor s osobitným záujmom
na rýchlosti konania, ktorý je v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci zvýraznený
spôsobom skončenia pracovného pomeru sťažovateľky v pozícii vedúcej pobočky banky –
«okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny
(ktoré sa ukázalo ako celkom neopodstatnené) – celkom mimoriadne znevýhodňuje
sťažovateľku na trhu práce. Sťažovateľka mala a naďalej má „biľag“ na trhu práce,
ktorý sa prejavoval najmä v tom, že si dlho nemohla nájsť primeranú pozíciu (bola okamžite
prepustená z pozície vedúcej pobočky banky). Je prirodzene rozdiel, na akej pozícii
sťažovateľka pôsobila a má záujem vzhľadom na svoje vzdelanie a skúsenosti pracovať,
oproti pozíciám, pri ktorých zamestnávatelia až tak dôsledne neskúmajú pracovnú minulosť
uchádzačov o zamestnanie. Mnohoročné konanie súdu (doposiaľ viac ako päť a štvrť roka)
sa ukázalo ako celkom neefektívne pri očistení dobrého mena sťažovateľky
ako zamestnankyne na trhu práce.».
23. Sťažovateľka si zároveň uplatnila náhradu trov konania za tri úkony právnej
služby v celkovej sume 675,43 €.
24. Na podklade oznámenia predsedu okresného súdu (bod 15 tohto nálezu)
a sťažovateľky (bod 12 tohto nálezu) ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
so súhlasom účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti,
keďže dospel k záveru, že od prípadného pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
25. Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom,
ktorý si ústavný súd zapožičal, a z ďalších zistení ústavného súdu vyplývajú tieto
skutočnosti:
Sťažovateľka podala 30. marca 2015 proti žalovanej žalobu o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru s príslušenstvom (veci bola pridelená pôvodná
sp. zn. 17 C 207/2015).
Okresný súd vyzval 8. júna 2015 sťažovateľku na vyjadrenie, či súhlasí
s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania, a žalovanú na vyjadrenie k žalobe.
Dňa 22. júna 2015 žalovaná vzniesla námietku miestnej nepríslušnosti okresného
súdu a žiadala postúpenie veci Okresnému súdu Žilina v súlade s § 85 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Okresnému súdu boli doručené 26. júna 2015 vyjadrenie sťažovateľky a 1. júla 2015
vyjadrenie žalovanej.
Vec žaloby bola 3. augusta 2015 postúpená Okresnému súdu Žilina (veci bola
pridelená sp. zn. 17 Cpr 4/2015).
Sťažovateľka podala 4. augusta 2015 námietku proti postúpeniu veci podľa § 105
ods. 3 OSP, na podklade čoho bol spis 20. augusta 2015 predložený Krajskému súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o námietke postúpenia veci.
Krajský súd uznesením č. k. 7 NcC 29/2015-142 z 9. septembra 2015 rozhodol,
že miestne príslušným je na prejednanie a rozhodnutie veci žaloby okresný súd.
Dňa 22. septembra 2015 bol spis vrátený okresnému súdu (veci bola pridelená
sp. zn. 41 C 599/2015).
Okresný súd 27. októbra 2015 doručoval stanovisko žalovanej k žalobe sťažovateľke
na vedomie.
Žalovaná podala 12. novembra 2015 opätovne námietku miestnej nepríslušnosti
okresného súdu.
Okresný súd žalovanej 4. marca 2016 oznámil, že z dôvodu predchádzajúceho
rozhodnutia krajského súdu o námietke miestnej nepríslušnosti nebude vo veci námietky
opätovne rozhodovať.
Dňa 23. augusta 2016 bol nariadený termín pojednávania na 31. október 2016,
ktorý bol oznámením okresného súdu z 26. októbra 2016 zrušený z dôvodu čerpania
dovolenky zákonnej sudkyne z rodinných dôvodov.
Dňa 8. februára 2017 bol nariadený termín pojednávania na 4. máj 2017.
Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 4. mája 2017 v neprítomnosti sťažovateľky,
ktorej neúčasť bola ospravedlnená zo zdravotných dôvodov, bolo odročené na 12. jún 2017
na predvolanie svedkov.
Pojednávanie nariadené na 12. jún 2017 bolo 9. júna 2017 zrušené z dôvodu
práceneschopnosti zákonnej sudkyne.
Dňa 3. januára 2018 bol spis pridelený novej zákonnej sudkyni.
Dňa 29. júna 2018 okresný súd oznámil zmenu zákonnej sudkyne stranám sporu.
Zároveň boli strany sporu okresným súdom vyzvané na uplatnenie prostriedkov procesného
útoku a procesnej obrany. Sťažovateľka reagovala na výzvu okresného súdu podaním
z 2. augusta 2018.
Dňa 13. marca 2020 bol nariadený termín pojednávania na 16. jún 2020.
Dňa 1. júna 2020 došlo k preročeniu termínu pojednávania na 19. jún 2020
z dôvodov na strane zákonnej sudkyne.
Dňa 15. júna 2020 žalovaná doručila okresnému súdu podanie.
Dňa 19. júna 2020 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu zabezpečenia
výsluchu svedka odročené na 6. august 2020.
Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 6. augusta 2020, bol vyhlásený rozsudok,
ktorý sa v čase rozhodovania ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti doručoval stranám
sporu.
III.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
26. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
27. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
28. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
o ústavnom súde.
29. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
30. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu
pre ľudské práva a samotné posúdenie veci ústavným súdom
31. Prihliadajúc na petit ústavnej sťažnosti tak, ako je vymedzený v samotnej
ústavnej sťažnosti (bod 9 tohto nálezu), je predmetom konania pred ústavným súdom
posúdenie, či postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
32. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ktoré je garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru
ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 28/01, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).
33. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty
inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).
34. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá
povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne
realizovalo (m. m. II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05). Základnou povinnosťou súdu a sudcu
je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav
právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník (strana sporu) obrátil na súd so žiadosťou o jeho
rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17
a § 157 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V zmysle čl. 17 CSP „súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb“ a v zmysle § 157 ods. 1 CSP „súd postupuje v konaní tak,
aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní
s prihliadnutím na povahu konania“.
35. K vzniku zbytočných prieťahov v konaní pred všeobecným súdom môže
pritom dôjsť nielen jeho nečinnosťou, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou
činnosťou (m. m. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).
36. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä
podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania (resp. strany v spore) a postup samotného
súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).
IV.A Právna a faktická zložitosť veci
37. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že konanie o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru,
v ktorom sťažovateľka vystupuje na strane žalobkyne, tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov a nemožno ju považovať za právne zložitú. Obsah vyžiadaného
spisu a ani vyjadrenia predsedu okresného súdu a zákonnej sudkyne právnu a ani skutkovú
zložitosť prejednávanej veci nepreukazujú. V tejto súvislosti sa ústavný súd stotožňuje
s argumentáciou sťažovateľky ku skutkovej a k právnej zložitosti prejednávanej veci
obsiahnutej v bodoch 6 a 19 tohto nálezu.
38. Z hľadiska povahy veci považuje ústavný súd za relevantné zvýrazniť najmä
to, že pracovnoprávne spory a mzdové nároky z nich vyplývajúce považuje za spory
mimoriadne citlivej povahy (II. ÚS 32/02, IV. ÚS 82/02, IV. ÚS 4/05, III. ÚS 35/07,
III. ÚS 1/09), ktoré pripúšťajú chápanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle,
ako je to pri iných súdnych sporoch, ktoré nemajú súvis s existenčnou otázkou strany
v spore. V týchto sporoch by súd mal postupovať čo najrýchlejšie a efektívne, a to nielen
z dôvodu závažných sociálnych dopadov týchto sporov na samotné strany sporu,
ale aj v dôsledku toho, že výklad a používanie právnej úpravy v Zákonníku práce
sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov vrátane metodiky
ich postupov v takýchto sporoch. Taktiež z judikatúry ESĽP (napr. Vocaturo
proti Taliansku, rozsudok z 24. 5. 1991) vyplýva, že pracovnoprávne spory si zo svojej
povahy vyžadujú urýchlené (expeditious) rozhodnutie, či už ide o prístup k slobodnému
povolaniu, živobytie sťažovateľa, pokračovanie v zamestnaní, napadnutie skončenia
pracovného pomeru, suspendovanie sťažovateľa, alebo jeho opätovné dosadenie do funkcie,
alebo ak má žalovaná suma pre sťažovateľa zásadný význam (napríklad vo veciach
týkajúcich sa invalidného dôchodku, náhrady škody na zdraví a podobne). Prieťahy
v takomto type konaní preto môžu v konečnom dôsledku ohroziť až dôveryhodnosť štátnej
moci a špecificky súdnej moci v očiach strán sporu, ako aj všeobecné vnímanie fungovania
demokratického a právneho štátu verejnosťou (m. m. I. ÚS 345/2014, IV. ÚS 161/2018).
IV.B Správanie subjektu (strany sporu)
39. Pri preskúmavaní kritéria správania sťažovateľky ako subjektu napadnutého
konania v procesnom postavení žalobkyne ústavný súd konštatuje, že prehľad procesných
úkonov vykonaných v napadnutom konaní nedáva podklad na záver, že k predĺženiu
napadnutého konania prispela aj sťažovateľka svojím správaním. Naopak, sťažovateľka
reagovala na výzvy adresované jej zo strany okresného súdu včas a riadnym spôsobom
a zúčastňovala sa nariadených pojednávaní. Ospravedlnenú neúčasť sťažovateľky
na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 4. mája 2017, nemožno z dôvodu jej riadneho
zastúpenia právnym zástupcom na tomto pojednávaní pričítať z hľadiska zbytočných
prieťahov na jej ťarchu.
40. Pokiaľ predseda okresného súdu a zákonná sudkyňa namietajú, že k zbytočným
prieťahom nemuselo dôjsť za predpokladu, že sťažovateľka podá sťažnosť
podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch ústavný súd hodnotí túto argumentáciu
z pohľadu existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní ako irelevantnú. Ústavný
súd v tomto kontexte poukazuje predovšetkým na relevantnú judikatúru ESĽP [rozsudky
ESĽP vo veciach Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike z 12. 6. 2012, Komanický
(č. 6) proti Slovenskej republike z 12. 6. 2012, Bednár proti Slovenskej republike
z 8. 10. 2013, Klinovská proti Slovenskej republike z 8. 10. 2013, Csákó proti Slovenskej
republike z 25. 6. 2013, Sika (č. 7) proti Slovenskej republike z 25. 6. 2013, Untermayer
proti Slovenskej republike z 9. 7. 2013], z ktorej vyplýva záver, že sťažnosť predsedovi
okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch nemožno považovať za efektívny
právny prostriedok nápravy porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (k tomu
pozri aj argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú v bode 20 tohto nálezu, s ktorou sa ústavný
súd stotožňuje). Okrem už uvedeného ústavný súd už v bode 34 tohto nálezu zdôraznil,
že právo strany v spore na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je previazané
s povinnosťou, nie oprávnením príslušného všeobecného súdu a v konkrétnej veci
konajúceho sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr
odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa strana sporu obrátila na všeobecný súd
so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
41. Za irelevantné považuje ústavný súd aj časové hľadisko podania ústavnej
sťažnosti (podanie v čase, keď okresný súd už koná). Pre posúdenie existencie zbytočných
prieťahov v príslušnom súdnom konaní je totiž v súlade s už ustálenou judikatúrou
ústavného súdu smerodajný účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Táto sa samotným prerokovaním veci
neodstraňuje. K nastoleniu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím
súdu. K tomu však v čase podania ústavnej sťažnosti nedošlo. V tejto súvislosti sa ústavný
súd stotožňuje aj s argumentáciou sťažovateľky obsiahnutou v bode 21 tohto nálezu.
IV.C Postup okresného súdu v napadnutom konaní
42. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd pritom vychádzal
zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu
byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou
činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty
(II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Za neefektívnu činnosť,
ktorá môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd považuje aj nesprávnu, resp. nesústredenú
činnosť všeobecného súdu (m. m. II. ÚS 33/99).
43. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na dlhšie obdobie nečinnosti,
ktoré ústavný súd identifikoval v období od novembra 2015, keď žalovaná podala opätovne
námietku miestnej nepríslušnosti okresného súdu, až do mája 2017, keď sa uskutočnilo
pojednávanie vo veci. V relevantnom období okresný súd vykonal len jednoduchý úkon
oznámenia o tom, že o podanej námietke miestnej nepríslušnosti nebude opätovne konať.
Okrem toho v relevantnom období bol síce nariadený termín pojednávania
na 31. október 2016, tento však bol z dôvodu čerpania dovolenky zákonnej sudkyne
zrušený.
44. Okrem už uvedeného dlhšie obdobie nečinnosti okresného súdu ústavný súd
identifikoval aj od júna 2017, keď došlo k opätovnému zrušeniu nariadeného termínu
pojednávania z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne, až do júna 2018, keď okresný
súd po pridelení veci novej zákonnej sudkyni vyzval strany sporu na uplatnenie
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Okolnosť pridelenia veci novej zákonnej
sudkyni (január 2018) si vyžadovala zvýšené časové nároky novej zákonnej sudkyne
na účely oboznámenia sa so spisom, nemožno však akceptovať skutočnosť, že k nariadeniu
termínu pojednávania došlo po pridelení veci až po uplynutí viac ako dvoch rokov
(pojednávanie nariadené na jún 2020). Obdobím nečinnosti sa vyznačuje aj obdobie
od augusta 2018, keď sa sťažovateľka vyjadrila k výzve okresného súdu, až do júna 2020,
keď bol vo veci nariadený termín pojednávania.
45. Ako nesústredený hodnotí s prihliadnutím na uznesenie krajského súdu
č. k. 7 NcC 29/2015-142 z 9. septembra 2015, ktorým tento rozhodol, že miestne
príslušným je na prejednanie a rozhodnutie veci žaloby okresný súd, ústavný súd postup
okresného súdu po podaní žaloby, ktorým bola vec nesprávne postúpená Okresnému súdu
Žilina.
46. Na základe uvedeného ústavný súd hodnotí postup okresného súdu v označenom
konaní za taký, ktorý bol poznačený ničím neospravedlniteľnou nečinnosťou okresného
súdu, ako aj nesústredenosťou a ktorý v konečnom dôsledku nesmeroval k odstráneniu
právnej neistoty sťažovateľky a prispel k celkovej dĺžke napadnutého konania
bez právoplatného skončenia veci. V napadnutom konaní došlo k neodôvodneným
prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci či v dôsledku správania strán v spore,
ale výlučne v dôsledku nečinnosti okresného súdu. Na tomto závere nič nemení
ani práceneschopnosť konajúcej sudkyne či jej enormné pracovné zaťaženie
(bod 16 tohto nálezu), ktoré nesmú ísť na ťarchu strany v spore – sťažovateľky
(m. m. I. ÚS 270/2016).
V.
Záver
K bodu 1 výrokovej časti nálezu
47. S prihliadnutím na celkovú dobu napadnutého konania, ktorá ku dňu
rozhodovania ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti presahuje obdobie 5 rokov, pričom
vec nie je právoplatne skončená, berúc do úvahy ničím neodôvodnenú nečinnosť okresného
súdu v kontexte opodstatnenej argumentácie sťažovateľky, ako aj nesústredenú činnosť
okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto vyslovil porušenie práv sťažovateľky
zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní (bod 1 výroku tohto nálezu).
K bodu 2 výrokovej časti nálezu
48. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
49. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd vzhľadom
na skutočnosť, že napadnuté konanie vedené okresným súdom nebolo do času rozhodnutia
ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti právoplatne skončené, prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať
v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný
súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.
K bodom 3 a 5 výrokovej časti nálezu
50. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Z § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
51. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(IV. ÚS 210/04). Berúc do úvahy dĺžku napadnutého konania okresného súdu, ako aj dobu
nečinnosti okresného súdu a jeho nesústredený postup, podľa názoru ústavného súdu
prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
ako peňažnej protihodnoty utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 178/2013).
52. Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 7 500 € z dôvodov uvedených v bodoch 10 a 11 tohto nálezu.
53. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
54. Zohľadňujúc špecifiká posudzovanej veci, najmä celkovú dĺžku napadnutého
konania spôsobenú nečinnosťou okresného súdu, povahu a rozsah práv sťažovateľky,
ktoré boli porušené, predmet konania, ako aj jeho význam pre sťažovateľku a berúc
do úvahy predovšetkým osobitný význam, ktorý pre sťažovateľku rozhodnutie vo veci
má, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym
okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 2 000 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Pri stanovení sumy
primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal nielen na mimoriadny
význam, ktorý pre sťažovateľku spor vyvolaný jej žalobou vo veci okamžitého skončenia
pracovného pomeru má, ale aj na konkrétne okolnosti determinujúce predmet sporu,
a to negatívne dôsledky spojené s uplatnením na trhu práce previazané s riadiacou pozíciou,
ktorú sťažovateľka v pracovnoprávnom vzťahu vykonávala (k tomu pozri aj argumentáciu
obsiahnutú v bode 22 tohto nálezu, s ktorou sa ústavný súd stotožňuje).
55. Už len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že stanovenie sumy primeraného
finančného zadosťučinenia sa spravuje pravidlami nemajúcimi charakter matematického
vzorca, v ktorom by bola premennou výlučne len doba nečinnosti či suma za stanovenú
dobu nečinnosti všeobecného súdu, ale špecifikami konkrétneho prejednávaného prípadu.
Aj z uvedeného dôvodu preto pre uplatnenie sumy primeraného finančného zadosťučinenia
nemôže sám osebe obstáť matematický vzorec uvádzaný sťažovateľkou (bod 11 tohto
nálezu).
56. Vzhľadom na uvedené ústavný súd návrhu sťažovateľky na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume prevyšujúcej sumu 2 000 € nevyhovel
tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.
K bodu 4 výrokovej časti nálezu
57. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne
alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
58. Úspešná sťažovateľka si uplatnila právo na náhradu trov konania.
59. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania podľa § 11 ods. 3 a § 13a
ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v rozsahu tarifnej odmeny za tri úkony právnej
služby vykonané v roku 2020 (prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti a podanie
vyjadrenia k veci) a režijného paušálu k trom úkonom podľa § 16 ods. 3 vyhlášky.
60. Celková suma náhrady trov konania bola v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky
navýšená o daň z pridanej hodnoty, keďže právna zástupkyňa sťažovateľky je jej platcom.
Celková suma náhrady trov konania predstavuje sumu 675,43 € (bod 4 výroku nálezu).
61. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 62 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
VI.
62. Podľa čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu