Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 14/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2020

v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa

spravodajkyňa), Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka,

Jany Laššákovej, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina

Vernarského prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie

konania podľa a

a a nasl. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých o súlade

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych

pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1

a s a takto

rozhodol:

Ustanovenie o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade

s , v spojení s a Slovenskej

republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania a odôvodnenie návrhu generálneho prokurátora Slovenskej

republiky

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 7. mája 2020

doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. e)

(ďalej len „“) a a nasl.

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) o súlade zákona

č. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,

stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,

zdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách v zdravotníctve“) s čl. 1 ods. 1,

v spojení s a s .

2. Generálny prokurátor v odôvodnení návrhu na začatie konania uvádza:

«Namietaná právna úprava je diskriminačná, znevýhodňuje časť veriteľov pri

prístupe k súdnej ochrane bez legitímneho dôvodu, čo je v rozpore s

a zasahuje do ich základného práva vlastniť majetok. Zákonodarca má nespochybniteľné

právo prostredníctvom legislatívy umožňovať predstaviteľom výkonnej moci hospodárne

nakladať s verejnými financiami, toto jeho právo však nie je absolútne. V rámci svojej

normotvornej činnosti je významne limitovaný, a to práve obsahom základných práv.

Národná rada má povinnosť zaistiť súlad právnej úpravy s ľudskými právami tak, ako sú

vymedzené v záväzných vnútroštátnych a medzinárodných prameňoch práva.

I. Protiústavnosť vylúčenia pohľadávok vzniknutých v súvislosti so zabezpečovaním

a s poskytovaním zdravotnej starostlivosti s v zmysle nálezu ústavného súdu sp. zn.

Do 6. decembra 2000 bolo účinné ustanovenie

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v nasledovnom znení:

„Z exekúcie podľa tohto zákona sú vylúčené pohľadávky vzniknuté v súvislosti so

zabezpečovaním a s poskytovaním zdravotnej starostlivosti podľa osobitných predpisov.“

Toto ustanovenie bolo predmetom prieskumu ústavného súdu, pričom ústavný súd

v náleze sp. zn. zo dňa 15. novembra 2000 vyslovil, že § 235 Exekučného

poriadku nie je v súlade s a .

V bode IV.2. ústavný súd uviedol, že obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustným

prostriedkom uplatňovaným pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. Tieto

obmedzenia majú rozmanitý účel. Základným účelom obmedzenia súdnej exekúcie je však

zabezpečiť neexekvovateľnosť určitej časti majetku povinného tak, aby povinný mohol

existovať (prežiť) napriek exekúcii, prípadne aby mohol plniť úlohy, na ktoré je určený

alebo zriadený zákonným spôsobom. Ústavný súd ďalej skonštatoval, že obmedzenia súdnej

exekúcie sú prípustné aj vtedy, ak treba vylúčiť zo súdnej exekúcie také majetkové hodnoty,

ktoré slúžia všeobecne prospešným účelom alebo predstavujú hodnoty uvedené v čl. 4

.

Ústavný súd pokračoval, že zo súdnej exekúcie nemôžu byť vylúčené pohľadávky,

ktoré sú už vykonateľné, t. j. boli právoplatne judikované spôsobom, ktorý predpisuje

procesné právo. Z podstaty exekúcie súčasne vyplýva, že nemôže byť obmedzená vo vzťahu

k veriteľom (oprávneným). Na takýto postup ani podľa ústavného súdu neexistuje žiadny

relevantný dôvod, pretože veriteľ nemá byť kvôli čomu obmedzovaný. Veriteľ uplatňuje

nárok na exekučnoprávnu ochranu a táto ochrana sa mu musí poskytnúť ako súčasť práva

na súdnu ochranu za podmienok ustanovených zákonom.

Uvedené podmienky nesmú byť koncipované tak, aby znamenali pre veriteľa

vylúčenie práva na súdnu ochranu kvôli právnej povahe nútene vymáhanej pohľadávky

alebo kvôli právnemu dôvodu jej vzniku. Z preskúmavaného ustanovenia § 235 Exekučného

poriadku nevyplývala žiadna skutočnosť, ktorá by objektívne a rozumne odôvodnila rozdiel

medzi postavením veriteľa (oprávneného), ktorý má pohľadávku vzniknutú zo zabezpečenia

a poskytovania zdravotnej starostlivosti a veriteľom (oprávneným), ktorý má inú

vykonateľnú pohľadávku. Za takú skutočnosť nemožno považovať právny dôvod vzniku

pohľadávky, a to, že pohľadávka by bola vymáhaná od subjektu, ktorý poskytuje zdravotnú

starostlivosť.

V zmysle nálezu nie je v súlade s , ak sa zákonom určí vzťah

medzi vykonateľnou pohľadávkou a judikovanou povinnosťou splniť túto pohľadávku tak, že

sa odstráni, hoci len na obmedzenú dobu (vtedy dvoch rokov), vykonateľnosť pohľadávky

v exekučnom konaní. To nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za legitímny

prostriedok dosiahnutia zamýšľaného cieľa, ktorým bola podľa odôvodnenia návrhu novely

Exekučného poriadku ochrana zadlženého zdravotníctva. Legitímnym prostriedkom totiž

nemôže byť zásah do právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia, ktorým sa taká

pohľadávka judikovala, pretože takýto zásah je v právnom štáte akceptovateľný len ako

dôsledok a výsledok riadneho alebo mimoriadneho opravného postupu upraveného

zákonom, ktorý patrí do kompetencie súdu.

Ústavný súd zdôraznil, že bola nastolená oprávnená otázka, či možno (tak, ako bolo

uvedené v ustanovení § 235 Exekučného poriadku) odstraňovať vykonateľnosť pohľadávky,

t. j. pohľadávky, ktorá bola už priznaná v riadne uskutočnenom procesnom postupe

nezávislého súdu (iného orgánu právnej ochrany), a teda bola štátnou mocou uznaná za

existujúcu, splatnú a nútene vymáhateľnú. Pripustiť takýto prostriedok ochrany dlžníkov

(povinných) by totiž v konečnom dôsledku mohlo viesť k tomu, že by sa legislatívne mohol

ľubovoľne rozširovať rozsah pohľadávok, a tým aj veriteľov, ktorí by nemohli požiadať

o exekučnoprávnu ochranu podľa Exekučného poriadku.

Ústavný súd dospel k jednoznačnému záveru, podľa ktorého takéto legislatívne

úpravy v právnom štáte nie sú vôbec prípustné. Napokon, ústavný súd dodal, že žiaden iný

veriteľ už nie je obmedzený v prístupe k exekučnoprávnej ochrane len z dôvodu zlej

finančnej situácie povinného (dlžníka) a súčasne z dôvodu, že pohľadávka vznikla z dôvodu

obsiahnutého v osobitnom predpise (právna úprava zabezpečenia a poskytovania

zdravotníckej starostlivosti).

II. Druhý pokus zákonodarcu o zavedenie exekučnej imunity pre majetok niektorých

právnických osôb poskytujúcich zdravotnícku starostlivosť

Zákonodarca sa ani po vyslovení nesúladu ustanovenia § 235 Exekučného poriadku

s evidentne nevzdal svojho zámeru, ktorým bolo zavedenie dvoch kategórií

povinných v oblasti zdravotníctva. Tentokrát však zvolil inú taktiku, a to zaradenie

ustanovenia obsahujúceho exekučnú imunitu voči určitým skupinám povinných do zákona

č. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,

stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

Ustanovenie z pohľadu ústavného práva je súčasťou

slovenského právneho poriadku od 1. októbra 2006 v nasledovnom znení:

„Z exekúcii podľa osobitného predpisu 80) sa vylučuje do 31. decembra 2007

a) majetok v správe štátnej organizácie, ktorá bola zriadená podľa osobitného

predpisu 61) na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nebola ku dňu účinnosti tohto

zákona prevedená podľa osobitného predpisu, 65)

h) majetok neziskovej organizácie, ktorá vznikla premenou podľa osobitného

predpisu 63) zo štátnej organizácie uvedenej v písmene a),

c) majetok obce v správe rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie zriadenej na

poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

d) majetok samosprávneho kraja v správe rozpočtovej alebo príspevkovej

organizácie zriadenej na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

e) finančné prostriedky na účtoch organizácií uvedených v písmenách a) až d)

a finančné prostriedky, ktoré sú určené pre organizácie uvedené v písmenách a) až d) na

poskytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti.”

Ústavný súd v konaní sp. zn. pozastavil účinnosť predmetného

ustanovenia, pričom rozhodnutie o pozastavení účinnosti bolo zverejnené v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky pod č. s účinnosťou od 12. januára 2007.

Zákonodarca uvedomujúc si chôdzu po tenkom ľade obmedzil časovú pôsobnosť

ustanovenia (od 1. októbra 2006) do 31. decembra 2007.

Práve z dôvodu časovo obmedzenej pôsobnosti preskúmavaného ustanovenia a skutočnosti,

že predmet konania pred ústavným súdom zanikol, bol ústavný súd nútený konanie o jeho

súlade zastaviť uznesením -47 z 30. apríla

2008.

Ústavný súd sa napriek tomu v uznesení o zastavení konania z časti zaoberal aj

otázkou ústavností ustanovenia v konaní vedenom pod sp.

zn. , pričom konštatoval, že v druhovo rovnakej vecí už ústavný súd rozhodoval

a vyslovil svoj právny názor (t. j. právny názor na vylúčenie zdravotníckych zariadení

z exekúcie) svojím nálezom sp. zn. z 15. novembra 2000, ktorý považuje za

stabilnú súčasť svojej judikatúry.

III. Ďalšie pokračovanie v neústavných legislatívnych praktikách zákonodarcu

Takmer rovnaké znenie ustanovenia nadobudlo

účinnosť aj od 1. júna 2009 ako , avšak s jednou

zmenou. Jeho časová pôsobnosť bola vymedzená na ešte kratšie obdobie, a to do 31.

decembra 2009. Počas týchto siedmich mesiacov nestihli oprávnené subjekty návrh na

začatie konania o súlade s ani podať.

Opätovne sa rovnaké znenie objavuje v slovenskom

právnom poriadku po prijatí o radiačnej ochrane a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, ktorým bol (s účinnosťou od 1. apríla 2018) do ustanovenia

doslova vsunutý odsek 3, podľa ktorého:

„Z exekúcií podľa osobitného predpisu 80) sa vylučuje do 31. decembra 2020

a) majetok v správe štátnej organizácie, ktorá bola zriadená podľa osobitného

predpisu 61) na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nebola ku dňu účinnosti tohto

zákona prevedená podľa osobitného predpisu, 65)

b) majetok neziskovej organizácie, ktorá vznikla premenou podľa osobitného

predpisu 63) zo štátnej organizácie uvedenej v písmene a),

c) majetok obce v správe rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie zriadenej na

poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

d) majetok samosprávneho kraja v správe rozpočtovej alebo príspevkovej

organizácie zriadenej na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

e) finančné prostriedky na účtoch organizácií uvedených v písmenách a) až d)

a finančné prostriedky, ktoré sú určené pre organizácie uvedené v písmenách a) až d) na

poskytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti.“

Národná rada je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej

republiky ( ), t. j. ide o ústavodarný orgán par excellance, ktorý okrem iného

prijíma zákony priamo záväzné v zásade pre všetky osoby nachádzajúce sa pod jurisdikciou

Slovenskej republiky, vrátane zákonov upravujúcich postavenie osôb vo výkone trestu

odňatia slobody, resp. majúce na ne bezprostredný dosah. Nemalo by dochádzať

k opakovanému prijímaniu zákonných ustanovení s časovo obmedzeným rozsahom. Jediným

dôvodom ich dočasnosti je snaha znemožniť určitým osobám domôcť sa ich práva

zákonnými prostriedkami. Takýto postup zákonodarcu je účelový a v rozpore so základnými

piliermi právneho štátu. Jedným z cieľov krátkosti časových období, počas ktorých boli

jednotlivé (takmer totožné) ustanovenia účinné, bolo a je znemožniť prípadné preskúmanie

ich súladu s na ústavnom súde.

IV. Ochrana vyvolených povinných vs. druhové vymedzenie majetku v zdravotníctve

Na slovenskom trhu poskytovania zdravotnej starostlivosti pôsobí rôznorodá skupina

subjektov: subjekty, ktoré boli v minulosti štátne, avšak prešli transformáciou a sú

v súčasnosti akciovými spoločnosťami, bývalé štátne zariadenia, ktoré taktiež prešli

transformáciou, avšak sú doposiaľ napojené na štátny rozpočet ako príspevkové

organizácie, subjekty zriadené samosprávou a subjekty financované zo súkromných zdrojov.

Dôležité je, že všetky tieto subjekty poskytujú zdravotnú starostlivosť na základe rovnakého

zákona a majú rovnaké postavenie s jedinou výnimkou, a tou je ochrana určitej skupiny

subjektov (definovaných v písm. a) až e) ustanovenia

Z. z.). Určití poskytovatelia sú teda zvýhodnení pred ostatnými subjektmi poskytujúcimi

zdravotnú starostlivosť.

Ďalším faktorom, ktorý umocňuje záver o diskriminácii niektorých subjektov

poskytujúcich zdravotnú starostlivosť je fakt, že pred prípadnou exekúciou je chránený

všetok majetok vybraných subjektov, nielen ten, ktorý by bolo možné definovať ako majetok

slúžiaci na verejnoprospešný účel. Ad absurdum teda môže dôjsť k exekúcii magnetického

rezonančného tomografu súkromného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ale

u priorizovaného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nebude môcť byť vykonávaná

exekúcia ani na skladové zásoby papiera a ceruziek.

Teoreticky by bolo možné v zmysle nálezu sp. zn. vylúčiť zo súdnej

exekúcie také majetkové hodnoty, ktoré slúžia všeobecne prospešným účelom alebo

predstavujú hodnoty uvedené v . Muselo by však ísť o druhové určenie týchto

majetkových hodnôt v zdravotníctve bez ohľadu na to, kto je ich vlastníkom. Nie je totiž

prípustné, aby zákon priorizoval určitú skupinu zdravotníckych zariadení (s majetkovou

štruktúrou napojenou na štát) pred súkromnými zdravotníckymi zariadeniami. Možno

uvažovať o prípadnej súladnosti právnej úpravy, podľa ktorej by exekúcii nepodliehali

zdravotnícke zariadenia slúžiace na bezprostrednú záchranu života (napr. pľúcne ventilácie

a pod.), avšak bez ohľadu na subjekt, ktorý má postavenie povinného.

V súčasnosti platná selektívna ochrana pred exekúciou porušuje princíp rovnosti a je

diskriminačná, pričom v určitých prípadoch môže vykazovať aj známky retroaktivity. Pri

aplikácii ustanovenia totiž môže dôjsť k situácii, kedy

veriteľ nebude môcť vymáhať už súdom judikovanú pohľadávku, v prípade ktorých bol

podaný návrh na vykonanie exekúcie podľa práva platného do 1. apríla 2018. Vo vzťahu

k určitým pohľadávkam je teda namietané ustanovenie spôsobilé zasiahnuť významne do

práva na prístup k súdu podľa spôsobom narušujúcim legitímne

očakávania a prinášajúcim právnu neistotu.

V. Legitímne očakávanie

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd má každá fyzická alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za

podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie dani a iných poplatkov alebo pokút.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pod pojem majetok patria aj

spoločenské podiely či akcie v obchodných spoločnostiach (pozri napr. Sté S a T. c.

Švédsko, rozsudok ESĽP z 1L decembra 1986), je teda nepochybné, že čl. 1 dodatkového

protokolu možno aplikovať aj na poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.

Európsky súd pre ľudské práva vykladá a aplikuje čl. 1 dodatkového protokolu tak, že

tento článok chráni popri „existujúcom majetku“ aj také „majetkové hodnoty vrátane

právnych nárokov“, o ktorých môže dotknutá osoba tvrdiť, že má aspoň „legitímne

očakávame“, že bude efektívne požívať svoje majetkové právo (Pine Valley Development

Ltd. a iní v. Írsko, rozsudok ESĽP z 29. novembra 1991 a Pressos Compania Naviera S. S.

a iní v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 20. novembra 1995). Na túto skutočnosť poukázal vo

svojej judikatúre aj ústavný súd, keď napr. vo veciach sp. zn. alebo sp. zn.

uviedol, že za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve

fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba,

ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba

legitímne očakávať, pričom vo viacerých veciach posudzoval existenciu legitímnych

očakávaní ako súčasť obsahu práva na majetok nielen z hľadiska práva garantovaného čl. 1

dodatkového protokolu, ale aj z hľadiska základného práva garantovaného čl. 20 ods. 1

(napr. , , , , ,

, PL. ÚS 3/08,1. ÚS 205/07).

K otázke legitímneho očakávania judikoval ústavný súd aj v náleze sp. zn.

z 26. januára 2011 týkajúcom sa zákazu zisku zdravotných poisťovní, pričom

zdôraznil, že na legitímne očakávania je nevyhnutné nazerať aj v kontexte generálneho

princípu právneho štátu fixovaného v , ktorého integrálnou súčasťou je aj

princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (m. m.

, , , , , atď.).

Ústavný súd v tejto súvislosti už vyslovil (), že v súlade s tendenciami

príznačnými pre modernú európsku konštitucionalistiku podlieha z hľadiska princípu

právnej istoty ochrane aj tzv. legislatívne očakávanie (legitimate expectation, der

Vertrauenschutz), ktoré je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná

retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským

zásahom, napríklad náhlou, resp. neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti

právnych noriem spoliehali, porušiť princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva

konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia

verejnej moci vrátane parlamentu podriadení ústave a jej princípom. Všeobecný princíp

právneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý

systém fungovania nášho štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu do

všetkých oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je povinný

rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna istota

vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní a tiež trvácnosť

a stabilita právnych noriem a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej moci,

parlament z toho nevynímajúc (, m. m. tiež ).»

3. Na základe uvedenej argumentácie generálny prokurátor je toho názoru, že „...

ustanovenie je v rozpore s , doterajšou

judikatúrou ústavného súdu, nerešpektuje základné princípy demokratického a právneho

štátu a ohrozuje základné práva a slobody, pretože porušuje rovnosť subjektov práva a ich

právo na ochranu majetku a ich prístup k spravodlivosti“.

4. V odôvodnení návrhu na začatie konania generálny prokurátor napokon uvádza:

„Dňa 31. decembra 2020 samotné návrhom namietané ustanovenie § 102c ods. 3

stratí účinnosť, avšak takéto bezprecedentné praktiky zákonodarcu,

ktorými sa snaží obísť základné zásady právneho fungovania štátu, by nemali zostať bez

povšimnutia.

Z uvedených dôvodov preto predkladám návrh na posúdenie súladu ustanovenia

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,

zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2

v spojení s a s .“

5. Na základe uvedených skutočností generálny prokurátor navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí jeho návrhu na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Ustanovenie o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1

ods. 1, v spojení s a s .“

6. Generálny prokurátor v návrhu na začatie konania navrhol tiež pozastaviť účinnosť

napadnutej právnej úpravy. K návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy

generálny prokurátor uviedol: „Som presvedčený, že ďalšie uplatňovanie ustanovenia

môže ohroziť základné práva a slobody podľa druhej hlavy

(najmä a ), spôsobiť veriteľom vážne hospodárske

škody, ako aj spôsobiť iné nenapraviteľné následky, keďže na základe príslušnosti

povinného k určitej skupine subjektov odníma veriteľom možnosť domôcť sa efektívne

svojich majetkových práv. Vzhľadom na uvedené žiadam, aby ústavný súd v zmysle čl. 125

ods. 2 pozastavil účinnosť ustanovenia “

II.

Priebeh konania

7. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh generálneho prokurátora na vyslovenie

nesúladu napadnutých ustanovení zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,

zdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách v zdravotníctve s označenými

ustanoveniami na neverejnom zasadnutí pléna 27. mája 2020 a uznesením č. k.

-13 ho prijal podľa v celom rozsahu

na ďalšie konanie. Návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy ústavný súd

uvedeným uznesením nevyhovel.

8. Po prijatí návrhu generálneho prokurátora na ďalšie konanie si ústavný súd listom

z 20. mája 2020 podľa vyžiadal písomné stanovisko

k návrhu generálneho prokurátora od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„národná rada“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), za ktorú stanovisko

predkladá Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

spravodlivosti“). Ústavný súd zároveň podľa

účastníkov konania vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania o prijatom návrhu.

9. Národná rada sa k návrhu generálneho prokurátora vyjadrila podaním č. PREDS-

122/2020 z 12. júla 2020, doručeným ústavnému súdu 14. júla 2020, v ktorom ústavnému

súdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

V prílohe národná rada ústavnému súdu zaslala návrh napadnutého zákona s dôvodovou

správou (tlač 760) a prepis rozpravy z 26. schôdze národnej rady z 2. a zo 6. februára 2018.

10. Generálny prokurátor na základe výzvy ústavného súdu, ktorú prevzal

21. októbra 2020, oznámil listom doručeným ústavnému súdu 2. novembra 2020, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania.

11. Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti výzvu ústavného súdu na zaslanie

stanoviska k návrhu generálneho prokurátora prevzala 1. júna 2020, avšak na ňu

nereagovala. Ústavný súd preto druhým listom z 10. septembra 2020 opätovne požiadal

vládu, resp. ministerstvo spravodlivosti o zaslanie stanoviska, a to v lehote najneskôr

do 30. septembra 2020. Tento list bol ministerstvu spravodlivosti doručený 10. septembra

2020, stanovisko vlády však doteraz ústavnému súdu doručené nebolo.

III.

Stanovisko národnej rady k návrhu generálneho prokurátora

12. Národná rada vo svojom stanovisku k návrhu generálneho prokurátora z 12. júla

2020 k záverom navrhovateľa uvádza: «Je potrebné konštatovať, že identická právna

úprava ako v namietanom § 102c ods. 3 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti

bola súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky už viackrát, pričom bola vždy účinná

po obmedzený čas. Pred účinnosťou napadnutého ustanovenia § 102c ods. 3 účinného od

1. apríla 2018, ktoré bolo prijaté , bolo

- prijaté ustanovenie účinné od 1. júna 2009

do 31. decembra 2009 a pred tým

- prijaté ustanovenie (bez odsekov) v rovnakom

znení, ktoré bolo účinné od 1. októbra 2006 do 31. decembra 2007.

Napadnuté ustanovenie bolo prakticky „skopírované“ z predchádzajúcich noviel

zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a v súčasnosti má platný § 102c tri

odseky rovnakého znenia, len s inou časovo obmedzenou účinnosťou.

Ešte pred právnou úpravou v zákone o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti bola

súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky obdobná právna úprava v § 235 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení

neskorších predpisov, ktorý znel:

„Z exekúcie podľa tohto zákona sú vylúčené pohľadávky vzniknuté v súvislosti so

zabezpečovaním a s poskytovaním zdravotnej starostlivosti podľa osobitných predpisov.“.

Predmetné ustanovenie bolo prijaté zákonom č. 280/199 Z. z. s účinnosťou od

9. novembra 1999 a jeho účinnosť sa predpokladala do 31. decembra 2001.

Ustanovenie § 235 Exekučného poriadku bolo predmetom preskúmavania Ústavným

súdom Slovenskej republiky, ktorý vo svojom náleze vyslovil, že dané

ustanovenie nie je v súlade s . ods. 2 a ,

následkom čoho zanikla jeho účinnosť dňa 6. decembra 2000.

Ustanovenie (bez odsekov) prijaté bolo rovnako

predmetom preskúmavania Ústavným súdom Slovenskej republiky, ale vzhľadom na

obmedzenú časovú platnosť predmetného ustanovenia, Ústavný súd Slovenskej republiky

nestihol vydať rozhodnutie v merite veci a konanie musel uznesením -47

zastaviť. V tomto uznesení však na záver uviedol, že „v druhovo rovnakej veci ústavný súd

už vyslovil svoj právny názor (t. j. právny názor na vylúčenie zdravotníckych zariadení z

exekúcie) svojím nálezom sp. zn. z 15. novembra 2000, ktorý považuje za

stabilnú súčasť svojej judikatúry.“.

Pre zaujímavosť je vhodné citovať zo stanoviska vlády Slovenskej republiky k

danému konaniu vedenému pod sp. zn. v ktorom sa uvádza:

„Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky uvádza, že keďže napadnuté ustanovenie § 102c sa doplnilo do citovaného zákona

až v legislatívnom procese pred Národnou radou Slovenskej republiky bez jej pričinenia,

nepovažuje za potrebné zaujímať zásadné stanovisko k predmetnému nesúladu.“

„... Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky súhlasí a prikláňa sa predovšetkým k odôvodneniu predmetného nesúladu

uvedenému v bode IV. návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

z 26. októbra 2006...“

„... Preto je opodstatnený záver o rozpore citovaného ustanovenia § 102c zákona

č. najmä s a .“.

Ustanovenie prijaté , ktoré bolo účinne de

facto len sedem mesiacov, nebolo predmetom preskúmavania Ústavným súdom Slovenskej

republiky.

Pre úplnosť je možné uviesť znenie odôvodnení pozmeňovacích návrhov, ktorými sa

uvedené ustanovenia stali súčasťou príslušnej novely zákona o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti.

bol doplnený do návrhu pozmeňovacím

návrhom na rokovaní Výboru NR SR pre zdravotníctvo s nasledovným odôvodnením:

Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 425 z 13. septembra 2017 (ďalej len

„uznesenie“) bola schválená „Koncepcia oddlženia zdravotníckych zariadení”, ktorým

vláda vyslovila súhlas (bod B.1. uznesenia) s použitím štátnych finančných aktív na

realizáciu koncepcie oddlženia vrátane poskytnutia návratnej finančnej výpomoci pre

Národnú transfúznu službu SR s cieľom zamedzenia tvorby ďalšieho zadlžovania.

Cieľom navrhovanej úpravy je v súvislosti s realizáciou úlohy C.3. uznesenia a s tým

súvisiacim procesom oddlženia a zamedzenia ďalšieho zadlžovania zabezpečiť ochranu

práv všetkých veriteľov na ich uspokojenie. S cieľom predísť situácii, kedy existuje riziko

špekulácií pri nakladaní s pohľadávkami veriteľov voči zdravotníckym zariadeniam, ktoré

by v procese realizácie oddlženia a ozdravenia nemocníc mohlo spôsobiť nerovnoprávne

postavenie niektorých veriteľov, ktorých uspokojenie práv by mohlo byť ohrozené, sa

navrhuje zriadenie dočasného inštitútu na stabilizáciu nemocnice počas pevne stanovenej

lehoty realizácie ozdravných plánov, ktorým sa vylúčia z exekúcií taxatívne vymedzené

finančné prostriedky a majetok štátu, samosprávnych krajov a obcí v správe zdravotníckych

zariadení až do 31. decembra 2020.

bol do návrhu doplnený pozmeňovacím

návrhom v druhom čítaní v pléne Národnej rady Slovenskej republiky s nasledovným

odôvodnením:

„Pozmeňujúci návrh rieši zastabilizovanie poskytovania zdravotníckej starostlivosti

v čase finančnej krízy, nakoľko je v Slovenskej republike garantovaná zdravotná

starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti pre všetkých

poistencov verejného zdravotného poistenia. Návrh zabraňuje vzniku situácie, ktorá by

mohla viesť k ohrozeniu nielen zdravia, ale aj života ľudí.”.

(bez odsekov) bol do návrhu vložený pozmeňovacím

návrhom na rokovaní Výboru NR SR pre zdravotníctvo s nasledovným odôvodnením:

„Navrhuje sa, aby vylúčenie z exekúcií bolo časovo obmedzené do 31. decembra

2007, t. j. do času ukončenia transformácie zdravotníckych zariadení. Navrhovaná úprava

v bode 2 reaguje aj na zmenu účinnú od 1. septembra 2005,

podľa ktorej je súdny výkon rozhodnutia možný, len ak ide o rozhodnutie o výchove

maloletých detí. V záujme jednoznačnosti sa presnejšie definujú finančné prostriedky, ktoré

majú byť vylúčené z exekúcií.

V odôvodnení pôvodného textu § 235 Exekučného poriadku v znení: „Tento zákon sa

nevzťahuje na povinného, ktorým je zdravotnícke zariadenie alebo zdravotná poisťovňa.”

a ktorého konečné znenie sa menilo pozmeňovacím návrhom v pléne Národnej rady

Slovenskej republiky z dôvodu obáv o jeho súlad s sa uvádza:

„Z pôsobnosti Exekučného poriadku sa vynímajú zdravotnícke zariadenia

a zdravotné poisťovne. Podstata problému spočíva v nedostatku finančných prostriedkov

v zdravotných poisťovniach na úhradu všetkých splatných záväzkov (z cca 13 mld) za

zdravotnú starostlivosť poskytovanú zdravotníckymi zariadeniami. V súčasnosti je táto

situácia v štádiu, keď výrobcovia, distribútori liekov a iní veritelia týchto zariadení,

uplatňujú svoje splatné pohľadávky spolu s penálmi, resp. úrokom z omeškania na súde

a následne v exekučných konaniach (cestou súdnych exekútorov), resp. v konaní o výkone

rozhodnutia (cestou súdu). Táto situácia preto vyvoláva krízový stav zdravotníctva

a spôsobuje, že pri uplatnení prevažnej časti splatných záväzkov zdravotných poisťovní tieto

nebudú schopné poskytnúť žiadne finančné prostriedky zdravotníckym zariadeniam, čo

spôsobí ich totálny kolaps.».

IV.

Znenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých ustanovení

13. Podľa § 102c ods. 3 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,

zdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách v zdravotníctve z exekúcií podľa

osobitného predpisu sa vylučuje do 31. decembra 2020

a) majetok v správe štátnej organizácie, ktorá bola zriadená podľa osobitného

predpisu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nebola ku dňu účinnosti tohto zákona

prevedená podľa osobitného predpisu,

b) majetok neziskovej organizácie, ktorá vznikla premenou podľa osobitného

predpisu zo štátnej organizácie uvedenej v písmene a),

c) majetok obce v správe rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie zriadenej

na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

d) majetok samosprávneho kraja v správe rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie

zriadenej na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

e) finančné prostriedky na účtoch organizácií uvedených v písmenách a) až d)

a finančné prostriedky, ktoré sú určené pre organizácie uvedené v písmenách a) až d)

na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti.

14. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

15. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V.

Východiská a právne závery nálezu ústavného súdu

18. Generálny prokurátor namieta nesúlad exekučnej imunity zavedenej napadnutou

právnou úpravou, podľa ktorej z exekúcií podľa osobitného predpisu sa vylučuje

do 31. decembra 2020 majetok organizácií zriadených na poskytovanie zdravotnej

starostlivosti štátom, obcou alebo samosprávnym krajom, finančné prostriedky na účtoch

týchto organizácií a finančné prostriedky, ktoré sú určené pre tieto organizácie

na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti, s princípmi

právneho štátu podľa a základným právom na rovnaké zaobchádzanie

podľa v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa

ods. 1 a základným právom na súdnu ochranu podľa . Generálny

prokurátor tiež namieta, že pri aplikácii napadnutej právnej úpravy môže dôjsť k situácii,

keď veriteľ, v prípade, ak návrh na vykonanie exekúcie podal do nadobudnutia účinnosti

napadnutej právnej úpravy, t. j. do 1. apríla 2018, nebude môcť vymáhať už súdom

judikovanú pohľadávku, čím napadnutá právna úprava pôsobí retroaktívne a zasahuje

do legitímnych očakávaní a právnej istoty takýchto veriteľov.

19. V súčasnosti pôsobia v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti subjekty

štátne, ktoré ešte neprešli transformáciou, subjekty zriadené samosprávou (obcou

a samosprávnym krajom) a osoby súkromného práva. Všetky tieto subjekty poskytujú

zdravotnú starostlivosť na základe rovnakého zákona, majú rovnaké postavenie a povinnosti

s jednou výnimkou. Majetok a finančné prostriedky poskytovateľov zdravotnej starostlivosti

zriadených štátom alebo samosprávou sú podľa napadnutej právnej úpravy vylúčené

z exekúcie, pričom majetok a finančné prostriedky ostatných poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti, v napadnutej právnej úprave neuvedených, t. j. osôb súkromného práva,

vyňaté z exekúcie nie sú. Generálny prokurátor preto namieta, že takáto selektívna ochrana

pred exekúciou je diskriminačná, porušuje princíp rovnosti, pri uplatňovaní základného

práva vlastniť majetok podľa a základného práva na súdnu ochranu

podľa . Porušenie princípov právneho štátu podľa

prijatím napadnutej právnej úpravy generálny prokurátor namieta z dôvodu, že napadnutá

právna úprava predstavuje ústavne neprípustný zásah do uvedených základných práv

a z dôvodu, že je v rozpore s legitímnymi očakávaniami dotknutých subjektov a pôsobí

retroaktívne.

20. Napadnutá právna úprava sa stala súčasťou zákona o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách v zdravotníctve

na základe čl. VIII o radiačnej ochrane a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o radiačnej ochrane“), podľa ktorého sa § 102c

zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch

a stavovských organizáciách v zdravotníctve dopĺňa odsekom 3, ktorého znenie predstavuje

napadnutú právnu úpravu. Účinnosť nadobudla 1. apríla 2018 podľa čl. XV zákona

o radiačnej ochrane. Majetok a finančné prostriedky organizácií zriadených na poskytovanie

zdravotnej starostlivosti štátom, obcou alebo samosprávnym krajom podľa napadnutej

právnej úpravy sú vylúčené z exekúcii podľa osobitného predpisu do 31. decembra 2020.

21. Ústavný súd sa už zaoberal vylúčením pohľadávok vzniknutých v súvislostí

so zabezpečovaním a poskytovaním zdravotnej starostlivosti z exekúcie podľa osobitného

predpisu v náleze vo veci sp. zn. . Ústavný súd v uvedenom náleze konštatoval

nesúlad napadnutej právnej úpravy [§ 235 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)] s a .

Exekučnú imunitu na majetok a finančné prostriedky organizácií zriadených

na poskytovanie zdravotnej starostlivosti štátom, obcou alebo samosprávnym krajom

následne národná rada zaviedla prostredníctvom novely samotného zákona

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch a stavovských

organizáciách v zdravotníctve. Znenie ustanovenia obsahujúceho exekučnú imunitu bolo

identické so znením napadnutej právnej úpravy s jediným rozdielom, a to, že majetok

a finančné prostriedky predmetných organizácií vylučovala z exekúcií do 31. decembra

2007. Predmetná novela bola predmetom konania pred ústavným súdom, sp. zn.

, z dôvodu obmedzenia časovej pôsobnosti napadnutej úpravy do

31. decembra 2007 však ústavný súd po uplynutí tejto lehoty konanie o súlade napadnutej

právnej úpravy s označenými ustanoveniami zastavil z dôvodu, že zanikol predmet

konania pred ústavným súdom. V uznesení o zastavení konania však ústavný súd uviedol,

že v druhovo rovnakej veci ústavný súd už vyslovil svoj právny názor (t. j. právny názor na

vylúčenie zdravotníckych zariadení z exekúcie) svojím nálezom sp. zn.

z 15. novembra 2000, ktorý považuje za stabilnú súčasť svojej judikatúry. Po uplynutí

časovej pôsobnosti predmetnej právnej úpravy, národná rada opätovne prijala zákon, ktorým

zaviedla predmetnú exekučnú imunitu. Časovú pôsobnosť predmetnej právnej úpravy

obmedzila do 31. decembra 2009. Z dôvodu krátkosti času oprávnené subjekty nestihli

podať na ústavný súd návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. Po uplynutí

časovej pôsobnosti predmetnej právnej úpravy národná rada prijala návrhom generálneho

prokurátora napadnutú právnu úpravu.

22. Aj pri posudzovaní súladu v súčasnosti účinnej napadnutej právnej úpravy

ústavný súd považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že v druhovo rovnakej veci

() ústavný súd už rozhodol, pričom názory obsiahnuté v predmetnom náleze

považuje za stabilnú súčasť svojej judikatúry. Opätovné a neustále snahy národnej rady

zaviesť a uplatňovať predmetnú exekučnú imunitu, počas vopred určeného pomerne

krátkeho časového obdobia, je nutné považovať za ústavne neakceptovateľné.

23. Ústavný súd sa posúdením súladu exekučnej imunity majetku štátu s označenými

článkami už podrobne zaoberal aj v konaní vo veci sp. zn.

a v konaní vo veci sp. zn. . V odôvodnení nálezov v uvedených veciach

ústavný súd konštatoval, že za ústavne a medzinárodnoprávne neakceptovateľnú nemožno

považovať exekučnú imunitu ako takú, ale len jej rozsah a koncept vyplývajúci z napadnutej

právnej úpravy. Verejný záujem na zachovaní určenia majetku štátu na plnenie jedinečných

a nezastupiteľných verejných úloh štátu je nespochybniteľný, ústavne neudržateľný sa však

stáva vo chvíli, keď charakter a spôsob jeho normatívneho ukotvenia obmedzuje základné

práva fyzických osôb alebo právnických osôb vystupujúcich v právnych vzťahoch so štátom

do tej miery, že tieto základné práva a slobody nemožno primerane užívať, takže sa stávajú

iluzórnymi.

24. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sú zaručené základné práva

a slobody obmedziteľné za podmienok ustanovených v , 3 a 4 . Podľa

uvedených ustanovení základné práva a slobody možno obmedziť len zákonom,

pričom zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky

prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa

musí dbať na ich podstatu a zmysel a obmedzenia základných práv a slobôd možno použiť

len na ustanovený cieľ. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu obmedziť základné práva

a slobody možno len v záujme dosiahnutia legitímneho cieľa spočívajúcom v ochrane

dôležitého verejného záujmu, pričom opatrenie obmedzujúce základné práva a slobody musí

byť vo vzťahu k sledovanému cieľu proporcionálne ().

25. Ústavný súd tak aj v tejto veci (obdobne ako vo veciach sp. zn.

a ) považoval za potrebné pristúpiť k preskúmaniu, či v napadnutej právnej

úprave zákonodarca zachoval spravodlivú rovnováhu medzi potrebami všeobecného záujmu

spoločnosti a požiadavkou ochrany základných práv jednotlivca [rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) z 23. 9. 1982 o sťažnostiach č. 7151/75 a 7152/75

v spojených veciach Sporrong and Lönnroth v. Sweden, § 69].

25.1 Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu napadnutej

právnej úpravy je založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokom je

jednak test existencie nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa a tiež test

racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou sledovaným cieľom (účelom),

teda hľadisko vhodnosti. Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti,

resp. potrebnosti, či použitia najmenej drastických, resp. šetrnejších prostriedkov

k dosiahnutiu cieľa sledovaného napadnutou právnou úpravou. Napokon tretím krokom je

hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova, ktorého obsah tvorí porovnanie miery

zásahov do chránených hodnôt vyvolané uplatnením napadnutej právnej úpravy

(napr. , , m. m. , m. m. ).

26. Ústavný súd štandardne vykladá ústavu s prihliadnutím na medzinárodné právo.

Vychádza pritom jednak z , podľa ktorého Slovenská republika uznáva

a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je

viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, a v okolnostiach tejto veci aj z čl. 154c

ods. 1 , podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho

poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv.

27. Základné práva a slobody podľa je podľa ústavného súdu potrebné

vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách (, , , ,

, ). Ústavný súd tak vždy, pokiaľ to svojím znením

nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených

v ústave aj na znenie týchto medzinárodných zmlúv a príslušnú judikatúru, ktorá sa na tieto

medzinárodné zmluvy vzťahuje (, , ,

).

28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri posudzovaní súladu napadnutej právnej

úpravy s označenými článkami pristúpil k preskúmaniu, či exekučná imunita majetku

organizácií zriadených na poskytovanie zdravotnej starostlivosti štátom, obcou alebo

samosprávnym krajom, finančné prostriedky na účtoch týchto organizácií a finančné

prostriedky, ktoré sú určené pre tieto organizácie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich

so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti podľa napadnutej právnej úpravy zasahuje

do príslušných v návrhu generálneho prokurátora označených základných práv, resp. ich

obmedzuje a ak áno, či ňou zavedené obmedzenie označených základných práv spĺňa

kritéria ústavne a medzinárodne konformného obmedzenia základných práv a slobôd,

konkrétne, či obmedzenie označených základných práv zavedením exekučnej imunity podľa

napadnutej právnej úpravy je ustanovené zákonom, rešpektuje podstatu označených

základných práv, sleduje legitímny cieľ a rešpektuje zásadu proporcionality.

V.1 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s princípom rovnosti

v zaobchádzaní podľa v spojení so základným právom vlastniť

majetok podľa

29. Z argumentácie generálneho prokurátora obsiahnutej v jeho návrhu vyplýva, že

jeho námietky smerujúce k vysloveniu nesúladu napadnutých ustanovení zákona

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch a stavovských

organizáciách v zdravotníctve s princípom rovnosti v zaobchádzaní podľa čl. 12 ods. 2

sú spojené s ústavne neprípustným zásahom do základného práva vlastniť majetok

podľa a základného práva na súdnu ochranu podľa .

30. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Keďže v tomto

svojom článku upravuje zákaz diskriminácie pri uplatňovaní základných práv a slobôd,

ktoré sú obsiahnuté v jej druhej hlave, možno konštatovať, že zákaz diskriminácie sa

vzťahuje aj na uplatňovanie základného práva vlastniť majetok podľa ,

ako aj základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

31. Národná rada je preto povinná prijímať také zákony, ktoré nikoho nediskriminujú

pri uplatňovaní v návrhu generálneho prokurátora označených základných práv a slobôd, aj

keď nie každý rozdiel, ktorý sa vyskytne v zákonoch upravujúcich výkon určitých

základných práv a slobôd, musí byť v rozpore s , pretože v určitých

situáciách sa na prvý pohľad diskriminujúca úprava používa na odstránenie alebo

zmiernenie faktickej nerovnosti dotknutých osôb ().

32. Ustanovenie má charakter všeobecného ústavného princípu;

ide o všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou

a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých subjektov práva pred zákonom, pričom

v tomto zmysle je adresované všetkým orgánom verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu

ku všetkým subjektom práva, k ich základným právam a slobodám z hľadiska ich

uskutočňovania a uplatňovania pristupovať rovnako, bez ohľadu na okolnosti

predpokladané samotnou [pohlavie, rasu, farbu pleti... (m. m. )].

Z vyplýva subjektívne právo každého, aby nebol diskriminovaný

z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných (, , ).

Za diskriminačnú úpravu možno pritom považovať takú právnu úpravu, ktorá rovnaké alebo

analogické situácie rieši odchylným spôsobom, resp. odlišné situácie posudzuje rovnako,

pričom takýto postup zákonodarca nemôže rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým,

že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (,

, ). Tento základný princíp je porušený vždy vtedy, ak sa

s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci

medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, ktoré odôvodňujú

takéto nerovnaké zaobchádzanie ().

33. Podľa ústavnej úpravy ochrany práva vlastniť majetok zakotvenej v čl. 20 ods. 1

každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých vlastníkov má

rovnaký zákonný obsah a ochranu. Článok 20 ods. 4 upravuje podmienky

prípustného obmedzenia vlastníckeho práva.

34. Článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) zahŕňa tri vzájomne súvisiace

pravidlá. Prvé, obsiahnuté v prvej vete odseku 1, prehlasuje za všeobecný princíp pokojné

užívanie majetku, druhé, obsiahnuté v druhej vete odseku 1, pokrýva ochranu proti zbaveniu

majetku a tretie, obsiahnuté v odseku 2, obsahuje záruku týkajúcu sa kontroly užívania

majetku. Druhé a tretie pravidlo pokrývajú osobitné prípady zásahu do práva na pokojné

užívanie majetku.

35. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu majetok, ktorý je predmetom ochrany

zaručenej , zahŕňa nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty

(). Takéto vymedzenie pojmu „majetok“ zodpovedá aj judikatúre ESĽP.

36. Podľa ESĽP pojem „pokojné užívanie svojho majetku“ obsiahnutý v čl. 1

dodatkového protokolu vyjadruje široký medzinárodný právny koncept vlastníctva, ktorý

zahŕňa všetky „nadobudnuté“ práva, ktoré predstavujú majetok (rozsudok ESĽP z 26. 6.

1986 vo veci Van Marle a.o. proti Holandsku, sťažnosť č. 8543/79, § 41). Pod pojem

„majetok“ podľa čl. 1 dodatkového protokolu tak možno zahrnúť aj nároky, ktoré sú

„dostatočne uznané za vykonateľné“ (rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994 vo veci Stran Greek

Refineries a.o. proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87, § 59; rozsudok ESĽP z 28. 9. 2004

vo veci Kopecký proti Slovensku, sťažnosť č. 44912/98, § 25 a nasl.). Rozsah ochrany

zaručený čl. 1 dodatkového protokolu tak rozhodne zahŕňa nároky priznané jednotlivcovi

„konečným a záväzným“ rozsudkom súdu (rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994 vo veci Stran

Greek Refineries a.o. proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87, § 59 a nasl.). Pojem „majetok“

podľa čl. 1 dodatkového protokolu zahŕňa nároky, vo vzťahu ku ktorým má jednotlivec

„legitímne očakávania získania účinného užívania vlastníckeho práva“ (rozsudok ESĽP

z 25. 10. 2001 vo veci Saggio proti Taliansku, sťažnosť č. 41879/98, § 24; rozsudok z 12. 7.

2001 vo veci Knieža Hans-Adam II. Lichtenštajsnký v. Nemecko, sťažnosť č. 42527/98,

§ 83). Pre určenie, či takéto „legitímne očakávania“ sú dané, ESĽP požaduje, aby daný

nárok mal adekvátny základ v národnom práve, čo je napríklad dané vtedy, keď existuje

právoplatné rozhodnutie súdu potvrdzujúce daný nárok (rozsudok ESĽP z 28. 9. 2004

vo veci Kopecký proti Slovensku, sťažnosť č. 44912/98, § 45 a nasl.).

37. V súlade so štruktúrou čl. 1 dodatkového protokolu a vychádzajúc z judikatúry

ESĽP, možno rozlíšiť tri typy zásahu do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu: zbavenie majetku (odsek 1 druhá veta), kontrola užívania majetku

(odsek 2) a iné zásahy (odsek 1 prvá veta).

38. Podľa judikatúry ESĽP k zbaveniu majetku môže dôjsť nie len na základe

formálneho prevedenia vlastníctva k majetku, čo vedie k jeho strate v prospech štátu alebo

vo verejnom záujme, ale rovnako tak aj na základe autoritatívneho opatrenia, ktorého

účinky sú tak závažné škodlivé ako účinky formálneho zbavenia majetku. V tomto kontexte

ESĽP posudzuje, či zostávajúca právna situácia vlastníka mu stále umožňuje zmysluplné

užívanie jeho majetku (rozsudok ESĽP z 28. 10. 1999 vo veci Brumarescu proti Rumunsku,

sťažnosť č. 28342/95, § 77).

39. Napadnutú právnu úpravu možno zaradiť aj pod „iný zásah“ do práva pokojne

užívať majetok (ako zbavenie majetku), za ktorý ESĽP označil prípad nevykonania súdneho

alebo správneho rozhodnutia v prospech oprávneného vlastníka (rozsudok ESĽP z 2. 3.

2004 vo veci Popescu proti Rumunsku, sťažnosť č. 48102/99, § 80) a prípad intervencie

zákonodarcu do prebiehajúceho konania (rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994 vo veci Stran Greek

Refineries a.o. proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87, § 68).

40. To, že právna úprava exekučnej imunity majetku štátu spadá do rámca vecnej

pôsobnosti (ako aj dodatkového protokolu), ústavný súd už

konštatoval v náleze vo veci sp. zn. . Podľa ústavného súdu nútený výkon

rozhodnutia podľa exekučného práva sa totiž vždy musí nevyhnutne pojmovo spájať nie iba

s tvrdeným majetkovým nárokom, ale v dôsledku existencie exekučného titulu s už

konštituovaným legitímnym očakávaním splnenia vykonateľne judikovanej pohľadávky

veriteľa voči štátu.

41. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že napadnutá právna úprava

predstavuje zásah do práva na pokojné užívanie majetku.

42. Za nesúladnú s princípom rovnosti v zaobchádzaní v spojení so základným

právom vlastniť majetok možno považovať takú právnu úpravu ochrany majetku, ktorá

rovnaké alebo analogické situácie rieši odlišným spôsobom, pričom takýto postup nemožno

odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným

legislatívnym riešením.

43. Podľa ústavného súdu exekučná imunita majetku a finančných prostriedkov

organizácií zriadených na poskytovanie zdravotnej starostlivosti štátom, obcou alebo

samosprávnym krajom podľa napadnutej právnej úpravy pôsobí diskriminačne, keďže

zaobchádza s jednou skupinou osôb (s organizáciami zriadenými na poskytovanie

zdravotnej starostlivosti štátom, obcou alebo samosprávnym krajom) v porovnaní s inou

skupinou (organizáciami zriadenými na poskytovanie zdravotnej starostlivosti podľa

súkromného práva) inak, a to tak, že zatiaľ čo subjektom patriacim do prvej skupiny

priznáva exekučnú imunitu ich majetku a finančných prostriedkov, subjektom patriacim

do druhej skupiny takúto exekučnú imunitu nepriznáva, hoci medzi oboma skupinami nie sú

rozdiely takého druhu a takej závažnosti (obe skupiny osôb v rámci svojej činnosti sledujú

verejnoprospešný účel spočívajúci v poskytovaní zdravotnej starostlivosti a tým v ochrane

zdravia a života ľudí), ktoré by odôvodňovali takéto nerovnaké zaobchádzanie. Podľa

ústavného súdu neexistuje ústavne akceptovateľný dôvod na rozdielne zaobchádzanie

s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti s ohľadom na to, či sú organizáciami zriadenými

štátom, obcou a samosprávnym krajom, alebo sú právnickými osobami podľa súkromného

práva. Takýto dôvod neuvádzajú ani účastníci konania.

44. Exekučná imunita majetku a finančných prostriedkov organizácií zriadených na

poskytovanie zdravotnej starostlivosti štátom, obcou a samosprávnym krajom podľa

napadnutej právnej úpravy pôsobí diskriminačne aj z dôvodu rozdielneho zaobchádzania

medzi veriteľmi tých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorých zriaďovateľom je

štát, obec alebo samosprávny kraj (predstavujúcimi jednu skupinu adresátov právnych

noriem regulujúcich nútený výkon rozhodnutí) a veriteľmi poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti, ktorí sú právnickými osobami zriadenými podľa súkromného práva

(predstavujúcimi druhú skupinu adresátov právnych noriem regulujúcich nútený výkon

rozhodnutí). Inakosť zaobchádzania tkvie v neprimeranom obmedzení a sťažení, ba až

v nemožnosti veriteľov štátu, obcí a samosprávnych krajov domôcť sa uspokojenia svojich

vykonateľne potvrdených pohľadávok, ak ich štát, obec alebo samosprávny kraj dobrovoľne

neuspokoja. Ani pre rozdielne zaobchádzanie s týmito skupinami osôb neexistuje podľa

ústavného súdu ústavne akceptovateľný dôvod. Takýto dôvod neuvádzajú ani účastníci

konania.

45. Keďže napadnutá právna úprava predstavuje obmedzenie princípu rovnosti

v zaobchádzaní a jeho výkonu v spojení so základným právom vlastniť majetok,

resp. základným právom na pokojné užívanie majetku, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu,

či toto obmedzenie rešpektuje už uvádzané ústavne požiadavky prípustného obmedzenia

základných práv a slobôd.

46. Aj keď je princíp rovnosti v moderných demokraciách a podľa

fundamentálnym princípom, napriek tomu neznamená absolútnu rovnosť, totiž absolútne

rovnaké zaobchádzanie s každým a v každej situácii. Právo na rovnaké zaobchádzanie,

resp. zákaz diskriminácie je, rovnako ako iné garantované práva, obmedziteľné

za podmienok ustanovených v , 3 a 4 vrátane rešpektovania princípu

proporcionality. Pre ústavne prípustné obmedzenie základného práva sa požaduje existencia

legitímneho cieľa spočívajúceho v dôležitom verejnom záujme a primeranosť prostriedku

pre jeho dosiahnutie.

47. Obdobne ako podľa aj ESĽP uznáva, že zásah do základných práv

a slobôd možno považovať za prípustný, iba ak k nemu dochádza na základe zákona, ak

sleduje verejný záujem a ak je vo vzťahu k nemu proporcionálne. Podľa judikatúry ESĽP

štáty požívajú širokú mieru uváženia pri určovaní verejného záujmu. Iba zbavenie majetku

preukázateľne bez rozumného základu neuspokojuje požiadavku sledovania verejného

záujmu (rozsudok ESĽP z 28. 7. 1999 vo veci Immobiliare Saffi proti Taliansku, sťažnosť

č. 22774/93, § 49).

48. V posudzovanej veci je nesporné, že exekučná imunita štátu podľa napadnutej

právnej úpravy je v zmysle a dodatkového protokolu ustanovená

zákonom.

49. Navyše, obmedzenie základného práva na rovnaké zaobchádzanie v spojení

so základným právom vlastniť majetok, resp. základným právom na pokojné užívanie

majetku, exekučnou imunitou majetku a finančných prostriedkov organizácii poskytujúcich

zdravotnú starostlivosť zriadených štátom, obcou a samosprávnym krajom podľa napadnutej

právnej úpravy rešpektuje podstatu uvedených základných práv. Uvedené obmedzenie totiž

neohrozuje uvedené základné práva ako také, pretože jeho účinkom nie je odňatie

vlastníctva pohľadávky voči štátu, obci alebo samosprávnemu kraju, ale „len“ značné

sťaženie jej núteného vymoženia.

50. Pokiaľ ide o cieľ spočívajúci v ochrane verejného záujmu, ktorý exekučná

imunita majetku štátu podľa napadnutej právnej úpravy sleduje, z dôvodovej správy

k napadnutej právnej úprave ani z rozpravy schôdzí národnej rady, na ktorých bola

napadnutá právna úprava prerokovaná a schválená, nevyplýva žiadny legitímny cieľ, ktorý

by ospravedlňoval rozdielnosť v zaobchádzaní medzi poskytovateľmi zdravotnej

starostlivosti s ohľadom na to, kto je ich zriaďovateľom, či orgán verejnej moci, alebo

subjekt súkromného práva, a tiež medzi veriteľmi poskytovateľov zdravotníckej

starostlivosti s ohľadom na to, kto je ich zriaďovateľom. Zo stanoviska národnej rady

možno vyvodiť, že dôvodom prijatia napadnutej právnej úpravy je oddlženie

zdravotníckych zariadení a zamedzenie ich ďalšieho zadlžovania. Napadnutá právna úprava

má podľa stanoviska národnej rady riešiť krízový stav zdravotníctva a zabrániť vzniku

situácie, ktorá by mohla viesť k ohrozeniu zdravia a života ľudí.

51. Za legitímny cieľ obmedzenia výkonu základného práva na rovnaké

zaobchádzanie v spojení so základným právom vlastniť majetok nemožno považovať

oddlženie zdravotníckych zariadení a zamedzenie ich ďalšieho zadlžovania. Ekonomický

faktor, šetrenie finančných prostriedkov verejných rozpočtov, je pri skúmaní podmienok

ústavne prípustného obmedzenia výkonu ľudských práv prvej generácie, v posudzovanej

veci základného práva na rovnaké zaobchádzanie v spojení so základným právom vlastniť

majetok, neprípustný (). Ochranu zdravia a života ľudí možno nepochybne

považovať za chránenú hodnotu, legitímny cieľ obmedzenia výkonu základných

práv a slobôd uznaných , vrátane princípu rovnosti v zaobchádzaní v spojení

so základným právom vlastniť majetok, ktoré napadnutá právna úprava obmedzuje.

52. Ústavný súd sa už vyjadril (, ), že využívanie

majetku pre potreby verejného záujmu môže byť dôvodom na obmedzenie nielen

vlastníckeho práva, ale aj ďalších základných práv alebo slobôd, uplatňovaním ktorých by

tento majetok prestal slúžiť potrebám verejného záujmu. Exekučnú imunitu majetku

a finančných prostriedkov štátu, obcí a samosprávnych krajov, slúžiacich na poskytovanie

zdravotnej starostlivosti, podľa napadnutej právnej úpravy možno považovať za prostriedok

dosiahnutia verejného záujmu – ochrany zdravia a života ľudí. Z pohľadu sledovania

verejného záujmu je legitímna, a teda je spôsobilým dôvodom obmedzenia práva vlastniť

majetok, resp. pokojne užívať majetok.

53. Pokiaľ ide o kritérium vhodnosti, t. j. či exekučná imunita majetku a finančných

prostriedkov štátu, obcí a samosprávnych krajov podľa napadnutej právnej úpravy je

pre dosiahnutie ňou sledovaného cieľa ochrany zdravia a života ľudí objektívne vhodná

a racionálna, ústavný súd konštatuje, že zákonodarcom zvolené opatrenie sa javí ako

spôsobilé dosiahnuť zamýšľaný cieľ. V situácii, keď vlastník pohľadávky voči

poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorého zriaďovateľom je štát, obec alebo

samosprávny kraj, disponuje exekučným titulom a iniciuje začatie exekučného konania, je

exekučná imunita na jeho majetok a finančné prostriedky účinnou zábranou proti

definitívnej eliminácii využívania tohto majetku na verejné účely ().

Exekučná imunita umožňuje, aby majetok, ktorý je jej predmetom, nebol prostredníctvom

výkonu rozhodnutia legálne „vyňatý“ z napĺňania verejného záujmu.

54. Napadnutú právnu úpravu však nemožno považovať za vhodný prostriedok

dosiahnutia ňou sledovaného cieľa ochrany zdravia a života ľudí z dôvodu, že v prípade

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorých zriaďovateľom nie je štát, obec alebo

samosprávny kraj, nezabraňuje exekúcii ich majetku, ktorý bezprostredne slúži

na zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti.

55. Pokiaľ ide o druhý krok testu proporcionality, kritériu nevyhnutnosti, t. j. či cieľ

sledovaný exekučnou imunitou podľa napadnutej právnej úpravy nie je možné dosiahnuť

prostredníctvom iných opatrení, ktoré základné právo na rovnaké zaobchádzanie v spojení

so základným právom vlastniť majetok, resp. základným právom na pokojné užívanie

majetku, neobmedzujú vôbec alebo ho obmedzujú v menšom rozsahu ako exekučná imunita

podľa napadnutej právnej úpravy, ústavný súd je toho názoru, že napadnutá právna úprava

nerešpektuje kritérium nevyhnutnosti vzhľadom na rozsah exekučnej imunity, ktorú

zavádza. Keďže exekučná imunita zavedená napadnutou právnou úpravou sa vzťahuje

v podstate na všetok majetok poskytovateľov zdravotnej starostlivosti zriadených štátom,

obcou alebo samosprávnym krajom. Umožňuje tak zabráneniu exekúcii majetku, ktorý

neslúži priamo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a tým na ochranu zdravia a života

ľudí.

56. Podľa generálneho prokurátora napadnutou právnou úpravou je „pred prípadnou

exekúciou chránený všetok majetok vybraných subjektov, nielen ten, ktorý by bolo možné

definovať ako majetok slúžiaci na verejnoprospešný účel. Ad absurdum teda môže dôjsť

k exekúcii magnetického rezonančného tomografu súkromného poskytovateľa zdravotnej

starostlivosti, ale u priorizovaného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nebude môcť byť

vykonávaná exekúcia ani na skladové zásoby papiera a ceruziek.“ Ani národná rada, ani

vláda vo svojich vyjadreniach toto tvrdenie generálneho prokurátora nespochybňujú.

Napadnutá právna úprava tak zavádza absolútnu exekučnú imunitu na všetok majetok

a finančné prostriedky organizácií zriadených na poskytovanie zdravotnej starostlivosti

štátom, obcou a samosprávnym krajom.

57. Napadnutú právnu úpravu nemožno považovať ani za nevyhnutný prostriedok

pre dosiahnutie ochrany zdravia a života ľudí, keďže v prípade poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti, ktorých zriaďovateľom je štát, obec alebo samosprávny kraj, pred exekúciou

nechráni iba majetok slúžiaci na verejnoprospešný účel – ochranu zdravia a života ľudí, ale

chráni vo svojej podstate všetok ich majetok, t. j. aj majetok, ktorý bezprostredne neslúži

na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

58. Aj keď možno konštatovať, že k dispozícii nie sú žiadne iné nástroje ochrany

využitia majetku orgánov verejnej moci na verejný účel, v posudzovanom prípade

na ochranu zdravia a života ľudí, ako je zavedenie exekučnej imunity na majetok slúžiaci

na daný verejnoprospešný účel, legitímny cieľ sledovaný exekučnou imunitou podľa

napadnutej právnej úpravy je možné dosiahnuť prostredníctvom iných opatrení, ktoré by

účinne chránili majetok subjektov verejného práva určený na plnenie verejných úloh

a zároveň by základné práva podľa , v posudzovanom prípade princípu rovnosti

v zaobchádzaní v spojení so základným právom vlastniť majetok, resp. základným právom

na pokojné užívanie majetku, obmedzovali v menšom rozsahu ako exekučná imunita

zavedená napadnutou právnou úpravou.

59. Podľa ústavného súdu legislatívne riešenie exekučnej imunity majetku

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti by malo mať takú podobu, ktorá na jednej strane

rešpektuje verejný záujem na ochrane majetku slúžiacom na ochranu zdravia a života ľudí,

ale na druhej strane umožňuje veriteľovi pohľadávok voči poskytovateľom zdravotnej

starostlivosti, a to bez ohľadu na to, kto je ich zriaďovateľom, či subjekt verejnej moci alebo

subjekt súkromného práva, domôcť sa uspokojenia primeranej časti svojej pohľadávky

z majetku, ktorý neslúži priamo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

60. Z napadnutej právnej úpravy nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by objektívne

a rozumne odôvodňovala rozdiel medzi postavením veriteľa (oprávneného), ktorý má

pohľadávku vzniknutú zo zabezpečenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti voči

poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorého zriaďovateľom je štát, obec alebo

samosprávny kraj, a veriteľom (oprávneným), ktorý má pohľadávku vzniknutú

zo zabezpečenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti voči poskytovateľovi zdravotnej

starostlivosti, ktorého zriaďovateľom nie je štát, obec alebo samosprávny kraj (ale je ním

subjekt súkromného práva), alebo má inú vykonateľnú pohľadávku. Za takúto skutočnosť

nemožno považovať právny dôvod vzniku pohľadávky, a to, že pohľadávka má byť

vymáhaná od subjektu, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť ().

61. V záujme efektívneho zamedzenia ohrozenia poskytovania zdravotnej

starostlivosti by sa zákonodarcom zavedená exekučná imunita majetku a finančných

prostriedkov poskytovateľov zdravotnej starostlivosti mala vzťahovať v rovnakom rozsahu

na všetkých, aj neštátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, pretože aj v prípade

neštátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti môže byť potencionálne ohrozené

poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ak ich majetok a finančné prostriedky nebudú

chránené exekučnou imunitou.

62. Pre konštatovanie nesúladu napadnutej právnej úpravy so základnými právami

a slobodami podľa postačuje, ak napadnutá právna úprava nie je vhodná, prípadne

nevyhnutná pre dosiahnutie ňou sledovaného legitímneho cieľa. Ak napadnutá právna

úprava neprejde prvými dvoma krokmi testu proporcionality, nie je potrebné preskúmavať

ju optikou jeho tretieho kroku, ktorou je proporcionalita v užšom zmysle slova.

63. Keďže exekučná imunita zavedená napadnutou právnou úpravou nepredstavuje

vhodný a nevyhnutný prostriedok pre dosiahnutie legitímneho cieľa, ktorý sleduje a ktorým

je ochrana zdravia a života ľudí, čím ústavne neprípustným spôsobom obmedzuje princíp

rovnosti v zaobchádzaní podľa v spojení so základným právom vlastniť

majetok podľa , ústavný súd dospel k záveru, že exekučná imunita

majetku štátu podľa napadnutého ustanovenia § 102c ods. 3 zákona o poskytovateľoch

zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách

v zdravotníctve nie je v súlade s v spojení s .

64. Nad rámec ústavný súd dodáva, že posúdenie rozsahu exekučnej imunity štátu

ústavný súd už preskúmaval aj v rámci tretieho kroku testu proporcionality

(), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do chránených

hodnôt vyvolané uplatnením napadnutej právnej úpravy.

65. Napadnutá právna úprava neobstojí ani z hľadiska tretieho kritéria testu

proporcionality, ktorým je proporcionalita v užšom zmysle slova. V rámci nej je potrebné

porovnať mieru, v akej exekučná imunita majetku a finančných prostriedkov organizácií

zriadených na poskytovanie zdravotnej starostlivosti štátom, obcou alebo samosprávnym

krajom podľa napadnutej právnej úpravy na jednej strane uspokojuje verejný záujem

o zachovanie určenia majetku štátu, obcí alebo samosprávnych krajov na plnenie verejných

úloh, akou je ochrana zdravia a života ľudí, a na druhej strane mieru ujmy na základnom

práve na rovnaké zaobchádzanie v spojení so základným právom vlastniť majetok,

resp. základnom práve pokojne užívať majetok, ktorá sa s uplatňovaním napadnutej právnej

úpravy spája.

66. Napadnutá právna úprava poskytuje organizáciám zriadeným na poskytovanie

zdravotnej starostlivosti štátom, obcou a samosprávnym krajom v podstate absolútnu

exekučnú imunitu. Exekučná imunita podľa napadnutej právnej úpravy sa vzťahuje

v podstate na všetok ich hnuteľný a nehnuteľný majetok a ich finančné prostriedky určené

na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti. Výkladom

a contrario napadnutej právnej úpravy možno dospieť k záveru, že z exekúcie nie sú

vylúčené len finančné prostriedky, ktoré nie sú určené na poskytovanie zdravotnej

starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a služieb

súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti. Hoci exekučná imunita zavedená

napadnutou právnou úpravou neznamená úplnú apriórnu nemožnosť exekúcie, keďže

exekučnej imunite nepodliehajú určité finančné prostriedky organizácií zriadených

na poskytovanie zdravotnej starostlivosti štátom, obcou a samosprávnym krajom, rozsah

exekučnej imunity podľa napadnutej právnej úpravy však naznačuje mimoriadnu náročnosť

procesu legálneho domáhania sa uspokojenia veriteľovej pohľadávky. Na druhej strane,

majetok a finančné prostriedky organizácií poskytujúcich zdravotnú starostlivosť

zriadených subjektmi súkromného práva podliehajú exekúcií bez obmedzenia a bez ohľadu

na ich účel, t. j. aj vtedy, ak slúžia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

67. Miera, ktorou sa podľa napadnutej právnej úpravy uspokojuje verejný záujem

na ochrane zdravia a života prostredníctvom poskytovania zdravotnej starostlivosti, tak nie

je vysoká, keďže exekučná imunita podľa napadnutej právnej úpravy sa vzťahuje len

na všetok majetok poskytovateľov zdravotnej starostlivosti zriadených štátom, obcou

a samosprávnym krajom a nevzťahuje sa na poskytovateľov zriadených podľa súkromného

práva. Táto nie vysoká miera uspokojenia verejného záujmu však spôsobuje značnú ujmu

v princípe rovnosti zaobchádzaní v spojení so základným právom vlastniť majetok,

resp. základným právom pokojne užívať majetok, keďže de facto môže úplne zabrániť

vymoženiu veriteľovej pohľadávky judikovanej platným a vykonateľným exekučným

titulom, a to aj jej uspokojením z majetku neslúžiacom bezprostredne na poskytovanie

zdravotnej starostlivosti, čím sa uvedené základné práva veriteľa stavajú do roviny

iluzórnosti.

V.2 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s princípom rovnosti

v zaobchádzaní podľa v spojení so základným právom na súdnu

ochranu podľa

68. Ak generálny prokurátor v návrhu namieta nesúlad napadnutej právnej úpravy

s princípom rovnosti v zaobchádzaní podľa aj v spojení so základným

právom na súdnu ochranu podľa , ústavný súd s poukazom na svoju

doterajšiu judikatúru uvádza, že účelom , uznávajúceho základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu, je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo

inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené umožňuje

každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho

konania (m. m ).

69. Za nesúladnú s princípom rovnosti v zaobchádzaní v spojení so základným

právom na súdnu ochranu možno považovať takú právnu úpravu prístupu k súdnej ochrane,

ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odlišným spôsobom, pričom takýto postup

nemožno odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve

zvoleným legislatívnym riešením (m. m ).

70. Takto vymedzený obsah základného práva na súdnu ochranu sa uplatňuje aj

v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej

exekúcii sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady

ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného

článku dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Ochrana

poskytovaná súdnymi exekútormi podľa Exekučného poriadku je súdnou ochranou

(). Tento záver vychádza z toho, že súdny exekútor je štátom určenou

a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov

(ustanovenie § 2 Exekučného poriadku), t. j. na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí.

Jeho činnosť závisí od toho, či mu súd vydá poverenie na vykonanie exekúcie (ustanovenie

§ 55 a nasl. Exekučného poriadku), a v celom rozsahu je viazaný rozhodnutiami

exekučného súdu (ustanovenie § 3 Exekučného poriadku). Potvrdenie toho, že exekučno-

právna ochrana tvorí súčasť súdnej ochrany, vyplýva aj zo systému opravných prostriedkov

v exekúcii podľa Exekučného poriadku. O návrhoch, námietkach a ďalších prostriedkoch

procesnej obrany a ochrany povinného, oprávneného a tretích osôb rozhoduje výlučne

exekučný súd.

71. S poukazom na už uvedené rozhodnutie ústavného súdu a závery

z neho vyplývajúce za diskriminačnú právnu úpravu možno považovať takú právnu úpravu

prístupu k súdnej ochrane, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným

spôsobom, pričom takýto postup nie je možné rozumne odôvodniť legitímnym cieľom

a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením.

K obmedzeniu základného práva na prístup k súdu, resp. obmedzeniu princípu rovnosti

v zaobchádzaní v spojení so základným právom na súdnu ochranu, preto dochádza vtedy, ak

zákonodarca upraví predpoklady efektívneho prístupu k súdnej ochrane určitej skupiny

subjektov inak (užšie alebo vylučujúcim spôsobom) iba z dôvodu, že ich nárok na súdnu

ochranu sa uplatňuje voči určitej skupine iných subjektov bez toho, aby mal k takému

postupu objektívne a primerané dôvody. Zákonodarca totiž pri obmedzovaní efektívneho

prístupu k súdu u porovnateľnej skupiny subjektov práva musí sledovať legitímny cieľ

a musí na jeho dosiahnutie použiť také právne prostriedky, ktoré sú k sledovanému cieľu

v primeranom vzťahu proporcionality s osobitným zreteľom na podstatu ústavne zaručeného

práva na súdnu ochranu (m. m ).

72. Napadnutá právna úprava predstavuje obmedzenie princípu rovnosti

v zaobchádzaní v spojení so základným právom na súdnu ochranu, pretože svojím znením

vylučuje určitú skupinu oprávnených veriteľov (veriteľov poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti, ktorých zriaďovateľom je štát, obec alebo samosprávny kraj) zo súdnej

exekúcie podľa Exekučného poriadku. Táto skupina veriteľov má v dôsledku toho oslabené

postavenie. Napadnutá právna úprava ju diskriminuje tým, že jej nevytvára rovnaké právne

prostredie ako ostatným veriteľom (veriteľom poskytovateľov zdravotnej starostlivosti,

ktorých zriaďovateľom nie je štát, obec alebo samosprávny kraj).

73. Diskriminačné dôsledky napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k základnému

právu na súdnu ochranu spočívajú v tom, že iba jedna skupina oprávnených (veritelia

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorých zriaďovateľom nie je štát, obec alebo

samosprávny kraj) môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.

74. Oprávnený, ktorý je veriteľom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorého

zriaďovateľom je štát, obec alebo samosprávny kraj, po 1. apríli 2018 nemôže nútene

vymôcť podľa Exekučného poriadku svoje právo na základe právoplatne judikovanej

pohľadávky. Právo na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia pre takého oprávneného

po 1. apríli 2018 zaniklo.

75. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že napadnutá právna úprava

porušuje/obmedzuje základné právo veriteľov poskytovateľov zdravotnej starostlivosti,

ktorých zriaďovateľom je štát, obec alebo samosprávny kraj, na rovnosť v zaobchádzaní

pri poskytovaní súdnej ochrany v exekučnom konaní, pretože veritelia, ktorí sú oprávnení

z pohľadávok zo zabezpečenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti voči

poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorých zriaďovateľom je štát, obec alebo

samosprávny kraj, sú veriteľmi ako ostatní veritelia a napriek tomu vo vzťahu k súdnej

exekúcii sa im odopiera možnosť núteného výkonu podľa Exekučného poriadku po dobu

jedného roka a deviatich mesiacov, čo nemožno hodnotiť inak ako diskrimináciu.

76. Napokon, postavenie veriteľov poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorých

zriaďovateľom nie je štát, obec alebo samosprávny kraj a ktorí sa podľa napadnutej právnej

úpravy môžu domáhať vymoženia svojej judikovanej pohľadávky v konaní podľa

Exekučného poriadku, nezakladá žiadnu ich faktickú alebo inú nerovnosť proti iným

oprávneným subjektom (veriteľom poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorých

zriaďovateľom je štát, obec alebo samosprávny kraj), ktorú by bolo potrebné vyrovnať

zvýhodnením, ktoré im napadnutá právna úprava priznáva.

77. Je však potrebné uviesť, že obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustným

prostriedkom uplatňovaným pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. Tieto

obmedzenia môžu mať rozmanitý účel. Základným účelom obmedzenia súdnej exekúcie je

však zabezpečiť neexekvovateľnosť určitej časti majetku povinného tak, aby povinný mohol

existovať (prežiť) napriek exekúcii, prípadne aby mohol plniť úlohy, na ktoré je určený

alebo zriadený zákonným spôsobom. Obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustné aj vtedy, ak

je potrebné vylúčiť zo súdnej exekúcie také majetkové hodnoty, ktoré slúžia všeobecne

prospešným účelom alebo predstavujú hodnoty uvedené v . Ústavne prípustná

môže byť tiež právna úprava, ktorá vymedzuje okruh osôb, ktoré požívajú exekučnoprávnu

imunitu so zreteľom na ich postavenie, kam možno zaradiť orgány verejnej moci a cudzie

štáty ().

78. Základné právo na súdnu ochranu, resp. princíp rovnosti v zaobchádzaní

v spojení so základným právom na súdnu ochranu, však nemá absolútnu povahu. Zákon

môže ustanoviť postup, ktorým sa toto základné právo obmedzí, zúži alebo iným spôsobom

modifikuje. Na takýto postup však musí existovať legitímny, všeobecne akceptovateľný

a spoločensky prospešný cieľ, ktorého dosiahnutie odôvodňuje zásah do základného práva

na súdnu ochranu, resp. princípu rovnosti v zaobchádzaní v spojení so základným právom

na súdnu ochranu. Aj pri takomto obmedzení však musí zostať zachovaná podstata práva

na prístup k súdu, ktorý je jedným zo závažných aspektov spravodlivého konania pred

súdom ().

79. Z dôvodovej správy k napadnutej právnej úprave, ani z rozpravy na schôdzi

národnej rady, na ktorej bola napadnutá právna úprava prerokovaná a schválená, nevyplýva

žiadny legitímny cieľ, ktorý by ospravedlňoval rozdielnosť v zaobchádzaní medzi veriteľmi

poskytovateľov zdravotníckej starostlivosti s ohľadom na ich zriaďovateľa. Zo stanoviska

národnej rady možno vyvodiť, že dôvodom prijatia napadnutej právnej úpravy je oddlženie

zdravotníckych zariadení a zamedzenie ich ďalšieho zadlžovania. Napadnutá právna úprava

má podľa stanoviska národnej rady riešiť krízový stav zdravotníctva a zabrániť vzniku

situácie, ktorá by mohla viesť k ohrozeniu zdravia a života ľudí.

80. Ochranu zdravia a života ľudí možno nepochybne považovať za

chránenú hodnotu, legitímny cieľ obmedzenia výkonu základných práv a slobôd uznaných

, vrátane princípu rovnosti v zaobchádzaní v spojení so základným právom na súdnu

ochranu, ktoré napadnutá právna úprava obmedzuje. Za legitímny cieľ obmedzenia výkonu

základného práva na rovnaké zaobchádzanie v spojení so základným právom na súdnu

ochranu však nemožno považovať oddlženie zdravotníckych zariadení a zamedzenie ich

ďalšieho zadlžovania. Ekonomický faktor, šetrenie finančných prostriedkov verejných

rozpočtov, je pri skúmaní podmienok ústavne prípustného obmedzenia výkonu ľudských

práv prvej generácie, v posudzovanej veci základného práva na rovnaké zaobchádzanie

v spojení so základným právom na súdnu ochranu, neprípustný ().

81. Napadnutú právnu úpravu nemožno považovať ani za vhodný a ani

za nevyhnutný prostriedok dosiahnutia ňou sledovaného cieľa ochrany zdravia a života ľudí.

Jednak, v prípade poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorých zriaďovateľom nie je

štát, obec alebo samosprávny kraj, nezabraňuje exekúcii ich majetku, ktorý bezprostredne

slúži na zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti a jednak, v prípade poskytovateľov

zdravotnej starostlivosti, ktorých zriaďovateľom je štát, obec alebo samosprávny kraj,

pred exekúciou nechráni iba majetok slúžiaci na verejnoprospešný účel – ochranu zdravia

a života ľudí, ale chráni vo svojej podstate všetok ich majetok, t. j. aj majetok, ktorý

bezprostredne neslúži na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

82. Z napadnutej právnej úpravy nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by objektívne

a rozumne odôvodňovala rozdiel medzi postavením veriteľa (oprávneného), ktorý má

pohľadávku vzniknutú zo zabezpečenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti voči

poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorého zriaďovateľom je štát, obec alebo

samosprávny kraj, a veriteľom (oprávneným), ktorý má pohľadávku vzniknutú

zo zabezpečenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti voči poskytovateľovi zdravotnej

starostlivosti, ktorého zriaďovateľom nie je štát, obec alebo samosprávny kraj (ale je ním

subjekt súkromného práva), alebo má inú vykonateľnú pohľadávku. Za takúto skutočnosť

nemožno považovať právny dôvod vzniku pohľadávky a to, že pohľadávka má byť

vymáhaná od subjektu, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť ().

83. Napadnutá právna úprava určila vzťah medzi vykonateľnou pohľadávkou

a judikovanou povinnosťou splniť túto pohľadávku tak, že odstránila, hoci len na presne

vymedzené obdobie do 31. decembra 2020, vykonateľnosť pohľadávky v exekučnom

konaní. To nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za legitímny prostriedok

dosiahnutia zamýšľaného cieľa. Legitímnym prostriedkom totiž nemôže byť zásah

do právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia, ktorým sa taká pohľadávka judikovala,

pretože takýto zásah je v právnom štáte akceptovateľný len ako dôsledok a výsledok

riadneho alebo mimoriadneho opravného postupu upraveného zákonom, ktorý patrí

do kompetencie súdu.

84. Pripustiť odstránenie vykonateľnosti pohľadávky, t. j. pohľadávky, ktorá bola

priznaná v riadne uskutočnenom procesnom postupe nezávislého súdu (iného orgánu

právnej ochrany), a teda bola štátnou mocou uznaná za existujúcu, splatnú a nútene

vymáhateľnú, by v konečnom dôsledku mohlo viesť k tomu, že by sa legislatívne mohol

ľubovoľne rozširovať rozsah pohľadávok, a tým aj veriteľov, ktorí by nemohli požiadať

o exekučnoprávnu ochranu podľa Exekučného poriadku.

85. Takéto legislatívne úpravy nie sú v právnom štáte vôbec prípustné. Žiaden iný

veriteľ (ako veriteľ poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zriadeného štátom, obcou alebo

samosprávnym krajom) už nie je obmedzený v prístupe k exekučnoprávnej ochrane len

z dôvodu zlej finančnej situácie povinného (dlžníka) a súčasne z dôvodu, že pohľadávka

vznikla z dôvodu obsiahnutého v osobitnom predpise (právnej úprave zabezpečenia

a poskytovania zdravotnej starostlivosti).

86. V žiadnom právnom poriadku nie sú zo súdnej exekúcie vylúčené pohľadávky,

ktoré sú už vykonateľné, t. j. boli právoplatne judikované spôsobom, ktorý predpisuje

procesné právo. Z podstaty exekúcie súčasne vyplýva, že nemôže byť obmedzená vo vzťahu

k veriteľom (oprávneným). Na to neexistuje žiadny relevantný dôvod, pretože veriteľ nemá

byť kvôli čomu obmedzovaný. Veriteľ uplatňuje nárok na exekučnoprávnu ochranu a táto

ochrana sa mu musí poskytnúť ako súčasť práva na súdnu ochranu za podmienok

ustanovených zákonom. Tieto podmienky nesmú byť koncipované tak, aby znamenali

pre veriteľa vylúčenie práva na súdnu ochranu kvôli právnej povahe nútene vymáhanej

pohľadávky alebo kvôli právnemu dôvodu jej vzniku ().

87. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 102c ods. 3

zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch

a stavovských organizáciách v zdravotníctve nie je v súlade s čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 46

ods. 1 .

V.3 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s princípom právneho

štátu podľa

88. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napadnutej právnej úpravy s princípom právneho

štátu podľa , ústavný súd konštatuje, že medzi základné úlohy právneho

štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania základných práv a slobôd

(). V prípade, ak sa uplatňovanie základných práv a slobôd dotknutých osôb

má realizovať prostredníctvom osobitnej právnej úpravy prijatej na ich vykonanie, úloha

štátu spočíva v prijatí a uplatňovaní takej právnej úpravy, ktorá bude platiť rovnako

pre všetky osoby nachádzajúce sa v rovnakej alebo porovnateľnej situácii a nebude

zavádzať diskrimináciu na základe ľubovôle zákonodarcu.

89. Ústavný súd konštantne judikuje, že vyjadruje

„najvšeobecnejší princíp“, ktorý sa v Slovenskej republike uplatňuje a od ktorého sa

odvíjajú jednotlivé práva a slobody, ktorých porušením automaticky dochádza aj

k porušeniu toho princípu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu princíp právneho

štátu ustanovený v je základným ústavnoprávnym princípom

v Slovenskej republike. Ak zákonodarca uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade

s iným ustanovením , zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený

(, , ).

90. Navyše, napadnutá právna úprava porušuje princíp právnej istoty a ochrany

dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho)

pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení, ktoré sú imanentnými znakmi

právneho štátu, a to tým, že znemožňuje veriteľom právoplatne judikovaných

a vykonateľných pohľadávok voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti zriadených

štátom, obcou alebo samosprávnym krajom, vymáhať podľa Exekučného poriadku ich

pohľadávky. Napadnutá právna úprava narúša legitímne očakávania takýchto veriteľov

a prináša im právnu neistotu.

91. V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada podľa ktorej ten, kto

konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem),

nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu

alebo niektorého jeho ustanovenia (). Uplatňovaním princípu právnej istoty

v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability,

racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem (, ,

).

92. Napadnutú právnu úpravu nie je možné uplatniť, pretože došlo k nadobudnutiu

určitého právneho statusu a s ním spojených legitímnych očakávaní, v opačnom prípade

dochádza k porušeniu legitímnych očakávaní domôcť sa právoplatne judikovaných

a vykonateľných pohľadávok plnením zo strany štátu.

93. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté

ustanovenie § 102c ods. 3 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,

zdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách v zdravotníctve nie je v súlade

s .

VI.

Vyhlásenie a účinky nálezu ústavného súdu

94. Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi

právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,

prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú

povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich

do súladu s , ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo

ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

95. Podľa rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1,

2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné

rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

96. Podľa rozhodnutia ústavného súdu v konaní

o súlade právnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade

predmetu referenda, v konaní o výklad a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti

proti výsledku referenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní

o uvoľnení funkcie prezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

97. Podľa právny predpis, jeho časť alebo jeho

ustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily, ústavný súd

vyslovil, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky.

98. Príslušné časti ustanovení preskúmavaného právneho predpisu, ktorých nesúlad

s predmetnými referenčnými normami ústavný súd vyslovil, strácajú podľa § 91 ods. 1

účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky a platnosť za podmienok ustanovených v .

Z hľadiska obsahu predmetného zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,

zdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách v zdravotníctve je z textu

preskúmavaného zákona derogačnými účinkami tohto nálezu odstránené dôvodne

namietané nesúladné ustanovenie, a to už účinkami vyhlásenia tohto nálezu ústavného súdu

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Účinkami uvedenými v predchádzajúcej vete teda

pominie vylúčenie z exekúcií, vyplývajúce z napadnutého ustanovenia, keďže doplnenie

zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch

a stavovských organizáciách v zdravotníctve týmto ustanovením (na základe zákona

o radiačnej ochrane) je negované (v zmysle časť vety

za bodkočiarkou) bez náhrady. Tým sa nesúlad právnych predpisov odstraňuje bez potreby

ďalšej legislatívnej zmeny. Pre zachovanie takto nastoleného súladu predmetného zákona

s referenčnými normami je potrebné, aby sa zákonodarca, naopak, zdržal obdobných zmien

právnej úpravy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2020

Ivan Fiačan

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky