Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 14/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2020 v pléne

zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa),

Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej,

Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina Vernarského

predbežne prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie

konania podľa a

a a nasl. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých o súlade

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych

pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1

a s a takto

rozhodol:

1. Návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky p r i j í m a na ďalšie

konanie v celom rozsahu.

2. Návrhu na pozastavenie účinnosti

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských

organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 7. mája 2020

doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. e)

(ďalej len „“) a a nasl.

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) o súlade zákona

č. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,

stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,

zdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách v zdravotníctve“) s čl. 1 ods. 1,

v spojení s a s .

2. Generálny prokurátor v odôvodnení návrhu na začatie konania uvádza: «Podľa čl.

1 ods. 1 je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa

na nijakú ideológiu ani náboženstvo. V tejto spojitosti a v súvislosti so zákonodarnou

činnosťou Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo veci sp. zn. PL.

ÚS 15/98 konštatoval, že princíp právneho štátu zakotvený v je základným

ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak Národná rada Slovenskej republiky

(ďalej len „národná rada“) uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným

ustanovením , zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený v

.

Namietaná právna úprava je diskriminačná, znevýhodňuje časť veriteľov pri prístupe

k súdnej ochrane bez legitímneho dôvodu, čo je v rozpore s a zasahuje

do ich základného práva vlastniť majetok. Zákonodarca má nespochybniteľné právo

prostredníctvom legislatívy umožňovať predstaviteľom výkonnej moci hospodárne nakladať

s verejnými financiami, toto jeho právo však nie je absolútne. V rámci svojej normotvornej

činnosti je významne limitovaný, a to práve obsahom základných práv. Národná rada má

povinnosť zaistiť súlad právnej úpravy s ľudskými právami tak, ako sú vymedzené v

záväzných vnútroštátnych a medzinárodných prameňoch práva.

I. Protiústavnosť vylúčenia pohľadávok vzniknutých v súvislostí so zabezpečovaním a s

poskytovaním zdravotnej starostlivosti s v zmysle nálezu ústavného súdu sp. zn. PL.

ÚS 21/00

Do 6. decembra 2000 bolo účinné ustanovenie o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v nasledovnom znení:

„Z exekúcie podľa tohto zákona sú vylúčené pohľadávky vzniknuté v súvislosti so

zabezpečovaním a s poskytovaním zdravotnej starostlivosti podľa osobitných predpisov.“

Toto ustanovenie bolo predmetom prieskumu ústavného súdu, pričom ústavný súd v

náleze sp. zn. zo dňa 15. novembra 2000 vyslovil, že § 235 Exekučného

poriadku nie je v súlade s a .

V bode IV.2. ústavný súd uviedol, že obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustným

prostriedkom uplatňovaným pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. Tieto

obmedzenia majú rozmanitý účel. Základným účelom obmedzenia súdnej exekúcie je však

zabezpečiť neexekvovateľnosť určitej časti majetku povinného tak, aby povinný mohol

existovať (prežiť) napriek exekúcii, prípadne aby mohol plniť úlohy, na ktoré je určený

alebo zriadený zákonným spôsobom. Ústavný súd ďalej skonštatoval, že obmedzenia súdnej

exekúcie sú prípustné aj vtedy, ak treba vylúčiť zo súdnej exekúcie také majetkové hodnoty,

ktoré slúžia všeobecne prospešným účelom alebo predstavujú hodnoty uvedené v čl. 4

.

Ústavný súd pokračoval, že zo súdnej exekúcie nemôžu byť vylúčené pohľadávky,

ktoré sú už vykonateľné, t. j. boli právoplatne judikované spôsobom, ktorý predpisuje

procesné právo. Z podstaty exekúcie súčasne vyplýva, že nemôže byť obmedzená vo vzťahu k

veriteľom (oprávneným). Na takýto postup ani podľa ústavného súdu neexistuje žiadny

relevantný dôvod, pretože veriteľ nemá byť kvôli čomu obmedzovaný. Veriteľ uplatňuje

nárok na exekučnoprávnu ochranu a táto ochrana sa mu musí poskytnúť ako súčasť práva

na súdnu ochranu za podmienok ustanovených zákonom.

Uvedené podmienky nesmú byť koncipované tak, aby znamenali pre veriteľa

vylúčenie práva na súdnu ochranu kvôli právnej povahe nútene vymáhanej pohľadávky

alebo kvôli právnemu dôvodu jej vzniku. Z preskúmavaného ustanovenia § 235 Exekučného

poriadku nevyplývala žiadna skutočnosť, ktorá by objektívne a rozumne odôvodnila rozdiel

medzi postavením veriteľa (oprávneného), ktorý má pohľadávku vzniknutú zo zabezpečenia

a poskytovania zdravotnej starostlivosti a veriteľom (oprávneným), ktorý má inú

vykonateľnú pohľadávku. Za takú skutočnosť nemožno považovať právny dôvod vzniku

pohľadávky, a to, že pohľadávka by bola vymáhaná od subjektu, ktorý poskytuje zdravotnú

starostlivosť.

V zmysle nálezu nie je v súlade s , ak sa zákonom určí vzťah

medzi vykonateľnou pohľadávkou a judikovanou povinnosťou splniť túto pohľadávku tak, že

sa odstráni, hoci len na obmedzenú dobu (vtedy dvoch rokov), vykonateľnosť pohľadávky v

exekučnom konaní. To nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za legitímny

prostriedok dosiahnutia zamýšľaného cieľa, ktorým bola podľa odôvodnenia návrhu novely

Exekučného poriadku ochrana zadlženého zdravotníctva. Legitímnym prostriedkom totiž

nemôže byť zásah do právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia, ktorým sa taká

pohľadávka judikovala, pretože takýto zásah je v právnom štáte akceptovateľný len ako

dôsledok a výsledok riadneho alebo mimoriadneho opravného postupu upraveného

zákonom, ktorý patrí do kompetencie súdu.

Ústavný súd zdôraznil, že bola nastolená oprávnená otázka, či možno (tak, ako bolo

uvedené v ustanovení § 235 Exekučného poriadku) odstraňovať vykonateľnosť pohľadávky,

t. j. pohľadávky, ktorá bola už priznaná v riadne uskutočnenom procesnom postupe

nezávislého súdu (iného orgánu právnej ochrany), a teda bola štátnou mocou uznaná za

existujúcu, splatnú a nútene vymáhateľnú. Pripustiť takýto prostriedok ochrany dlžníkov

(povinných) by totiž v konečnom dôsledku mohlo viesť k tomu, že by sa legislatívne mohol

ľubovoľne rozširovať rozsah pohľadávok, a tým aj veriteľov, ktorí by nemohli požiadať o

exekučnoprávnu ochranu podľa Exekučného poriadku.

Ústavný súd dospel k jednoznačnému záveru, podľa ktorého takéto legislatívne

úpravy v právnom štáte nie sú vôbec prípustné. Napokon, ústavný súd dodal, že žiaden iný

veriteľ už nie je obmedzený v prístupe k exekučnoprávnej ochrane len z dôvodu zlej

finančnej situácie povinného (dlžníka) a súčasne z dôvodu, že pohľadávka vznikla z dôvodu

obsiahnutého v osobitnom predpise (právna úprava zabezpečenia a poskytovania

zdravotníckej starostlivosti).

II. Druhý pokus zákonodarcu o zavedenie exekučnej imunity pre majetok niektorých

právnických osôb poskytujúcich zdravotnícku starostlivosť

Zákonodarca sa ani po vyslovení nesúladu ustanovenia § 235 Exekučného poriadku s

evidentne nevzdal svojho zámeru, ktorým bolo zavedenie dvoch kategórií povinných

v oblasti zdravotníctva. Tentokrát však zvolil inú taktiku, a to zaradenie ustanovenia

obsahujúceho exekučnú imunitu voči určitým skupinám povinných do Z.

z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských

organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ustanovenie z pohľadu ústavného práva je súčasťou

slovenského právneho poriadku od 1. októbra 2006 v nasledovnom znení:

„Z exekúcii podľa osobitného predpisu 80) sa vylučuje do 31. decembra 2007

a) majetok v správe štátnej organizácie, ktorá bola zriadená podľa osobitného

predpisu 61) na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nebola ku dňu účinnosti tohto

zákona prevedená podľa osobitného predpisu, 65)

h) majetok neziskovej organizácie, ktorá vznikla premenou podľa osobitného

predpisu 63) zo štátnej organizácie uvedenej v písmene a),

c) majetok obce v správe rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie zriadenej na

poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

d) majetok samosprávneho kraja v správe rozpočtovej alebo príspevkovej

organizácie zriadenej na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

e) finančné prostriedky na účtoch organizácií uvedených v písmenách a) až d) a

finančné prostriedky, ktoré sú určené pre organizácie uvedené v písmenách a) až d) na

poskytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti.”

Ústavný súd v konaní sp. zn. pozastavil účinnosť predmetného

ustanovenia, pričom rozhodnutie o pozastavení účinnosti bolo zverejnené v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky pod č. s účinnosťou od 12. januára 2007.

Zákonodarca uvedomujúc si chôdzu po tenkom ľade obmedzil časovú pôsobnosť

ustanovenia (od 1. októbra 2006) do 31. decembra 2007.

Práve z dôvodu časovo obmedzenej pôsobnosti preskúmavaného ustanovenia a skutočnosti,

že predmet konania pred ústavným súdom zanikol, bol ústavný súd nútený konanie o jeho

súlade § I02c zastaviť uznesením -47 z 30. apríla

2008.

Ústavný súd sa napriek tomu v uznesení o zastavení konania z časti zaoberal aj

otázkou ústavností ustanovenia v konaní vedenom pod sp.

zn. , pričom konštatoval, že v druhovo rovnakej vecí už ústavný súd rozhodoval

a vyslovil svoj právny názor (t. j. právny názor na vylúčenie zdravotníckych zariadení z

exekúcie) svojím nálezom sp. zn. z 15. novembra 2000, ktorý považuje za

stabilnú súčasť svojej judikatúry.

III. Ďalšie pokračovanie v neústavných legislatívnych praktikách zákonodarcu

Takmer rovnaké znenie ustanovenia nadobudlo

účinnosť aj od 1. júna 2009 ako , avšak s jednou

zmenou. Jeho časová pôsobnosť bola vymedzená na ešte kratšie obdobie, a to do 31.

decembra 2009. Počas týchto siedmich mesiacov nestihli oprávnené subjekty návrh na

začatie konania o súlade s ani podať.

Opätovne sa rovnaké znenie objavuje v slovenskom

právnom poriadku po prijatí o radiačnej ochrane a o zmene a

doplnení niektorých zákonov, ktorým bol (s účinnosťou od 1. apríla 2018) do ustanovenia §

102c doslova vsunutý odsek 3, podľa ktorého:

„Z exekúcií podľa osobitného predpisu 80) sa vylučuje do 31. decembra 2020

a) majetok v správe štátnej organizácie, ktorá bola zriadená podľa osobitného

predpisu 61) na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nebola ku dňu účinnosti tohto

zákona prevedená podľa osobitného predpisu, 65)

b) majetok neziskovej organizácie, ktorá vznikla premenou podľa osobitného

predpisu 63) zo štátnej organizácie uvedenej v písmene a),

c) majetok obce v správe rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie zriadenej na

poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

d) majetok samosprávneho kraja v správe rozpočtovej alebo príspevkovej

organizácie zriadenej na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

e) finančné prostriedky na účtoch organizácií uvedených v písmenách a) až d) a

finančné prostriedky, ktoré sú určené pre organizácie uvedené v písmenách a) až d) na

poskytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti.“

Národná rada je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej

republiky ( ), t. j. ide o ústavodarný orgán par excellance, ktorý okrem iného

prijíma zákony priamo záväzné v zásade pre všetky osoby nachádzajúce sa pod jurisdikciou

Slovenskej republiky, vrátane zákonov upravujúcich postavenie osôb vo výkone trestu

odňatia slobody, resp. majúce na ne bezprostredný dosah. Nemalo by dochádzať k

opakovanému prijímaniu zákonných ustanovení s časovo obmedzeným rozsahom. Jediným

dôvodom ich dočasnosti je snaha znemožniť určitým osobám domôcť sa ich práva

zákonnými prostriedkami. Takýto postup zákonodarcu je účelový a v rozpore so základnými

piliermi právneho štátu. Jedným z cieľov krátkosti časových období, počas ktorých boli

jednotlivé (takmer totožné) ustanovenia účinné, bolo a je znemožniť prípadné preskúmanie

ich súladu s na ústavnom súde.

IV. Ochrana vyvolených povinných vs. druhové vymedzenie majetku v zdravotníctve

Na slovenskom trhu poskytovania zdravotnej starostlivosti pôsobí rôznorodá skupina

subjektov: subjekty, ktoré boli v minulosti štátne, avšak prešli transformáciou a sú v

súčasnosti akciovými spoločnosťami, bývalé štátne zariadenia, ktoré taktiež prešli

transformáciou, avšak sú doposiaľ napojené na štátny rozpočet ako príspevkové

organizácie, subjekty zriadené samosprávou a subjekty financované zo súkromných zdrojov.

Dôležité je, že všetky tieto subjekty poskytujú zdravotnú starostlivosť na základe rovnakého

zákona a majú rovnaké postavenie s jedinou výnimkou, a tou je ochrana určitej skupiny

subjektov (definovaných v písm. a) až e) ustanovenia Z.

z.). Určití poskytovatelia sú teda zvýhodnení pred ostatnými subjektmi poskytujúcimi

zdravotnú starostlivosť.

Ďalším faktorom, ktorý umocňuje záver o diskriminácii niektorých subjektov

poskytujúcich zdravotnú starostlivosť je fakt, že pred prípadnou exekúciou je chránený

všetok majetok vybraných subjektov, nielen ten, ktorý by bolo možné definovať ako majetok

slúžiaci na verejnoprospešný účel. Ad absurdum teda môže dôjsť k exekúcii magnetického

rezonančného tomografu súkromného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ale u

priorizovaného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nebude môcť byť vykonávaná

exekúcia ani na skladové zásoby papiera a ceruziek.

Teoreticky by bolo možné v zmysle nálezu sp. zn. vylúčiť zo súdnej

exekúcie také majetkové hodnoty, ktoré slúžia všeobecne prospešným účelom alebo

predstavujú hodnoty uvedené v . Muselo by však ísť o druhové určenie týchto

majetkových hodnôt v zdravotníctve bez ohľadu na to, kto je ich vlastníkom. Nie je totiž

prípustné, aby zákon priorizoval určitú skupinu zdravotníckych zariadení (s majetkovou

štruktúrou napojenou na štát) pred súkromnými zdravotníckymi zariadeniami. Možno

uvažovať o prípadnej súladnosti právnej úpravy, podľa ktorej by exekúcii nepodliehali

zdravotnícke zariadenia slúžiace na bezprostrednú záchranu života (napr. pľúcne ventilácie

a pod.), avšak bez ohľadu na subjekt, ktorý má postavenie povinného.

V súčasnosti platná selektívna ochrana pred exekúciou porušuje princíp rovnosti a je

diskriminačná, pričom v určitých prípadoch môže vykazovať aj známky retroaktivity. Pri

aplikácii ustanovenia totiž môže dôjsť k situácii, kedy

veriteľ nebude môcť vymáhať už súdom judikovanú pohľadávku, v prípade ktorých bol

podaný návrh na vykonanie exekúcie podľa práva platného do 1. apríla 2018. Vo vzťahu k

určitým pohľadávkam je teda namietané ustanovenie spôsobilé zasiahnuť významne do

práva na prístup k súdu podľa spôsobom narušujúcim legitímne

očakávania a prinášajúcim právnu neistotu.

V. Legitímne očakávanie

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd má každá fyzická alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za

podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie dani a iných poplatkov alebo pokút.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pod pojem majetok patria aj

spoločenské podiely či akcie v obchodných spoločnostiach (pozri napr. Sté S a T. c.

Švédsko, rozsudok ESĽP z 11. decembra 1986), je teda nepochybné, že čl. 1 dodatkového

protokolu možno aplikovať aj na poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.

Európsky súd pre ľudské práva vykladá a aplikuje čl. 1 dodatkového protokolu tak, že

tento článok chráni popri „existujúcom majetku“ aj také „majetkové hodnoty vrátane

právnych nárokov“, o ktorých môže dotknutá osoba tvrdiť, že má aspoň „legitímne

očakávame“, že bude efektívne požívať svoje majetkové právo (Pine Valley Development

Ltd. a iní v. Írsko, rozsudok ESĽP z 29. novembra 1991 a Pressos Compania Naviera S. S. a

iní v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 20. novembra 1995). Na túto skutočnosť poukázal vo svojej

judikatúre aj ústavný súd, keď napr. vo veciach sp. zn. alebo sp. zn. II ÚS

91/2010 uviedol, že za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve

fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba,

ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba

legitímne očakávať, pričom vo viacerých veciach posudzoval existenciu legitímnych

očakávaní ako súčasť obsahu práva na majetok nielen z hľadiska práva garantovaného čl. 1

dodatkového protokolu, ale aj z hľadiska základného práva garantovaného čl. 20 ods. 1

(napr. , , , , ,

, PL. ÚS 3/08,1. ÚS 205/07).

K otázke legitímneho očakávania judikoval ústavný súd aj v náleze sp. zn. PL. ÚS

3/09 z 26. januára 2011 týkajúcom sa zákazu zisku zdravotných poisťovní, pričom zdôraznil,

že na legitímne očakávania je nevyhnutné nazerať aj v kontexte generálneho princípu

právneho štátu fixovaného v , ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp

právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (m. m. II. ÚS

48/97, , , , , atď.). Ústavný

súd v tejto súvislosti už vyslovil (), že v súlade s tendenciami príznačnými pre

modernú európsku konštitucionalistiku podlieha z hľadiska princípu právnej istoty ochrane

aj tzv. legislatívne očakávanie (legitimate expectation, der Vertrauenschutz), ktoré je užšou

kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do

nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou, resp.

neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti právnych noriem spoliehali, porušiť

princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho

právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia verejnej moci vrátane parlamentu podriadení

ústave a jej princípom. Všeobecný princíp právneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je

budovaný celý právny poriadok i celý systém fungovania nášho štátu. Znamená to, že tento

princíp sa premieta bez rozdielu do všetkých oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako

orgán ochrany ústavnosti je povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem

iného garantovaná právna istota vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj

legitímnych očakávaní a tiež trvácnosť a stabilita právnych noriem a je zakázaná svojvôľa v

činnosti orgánov verejnej moci, parlament z toho nevynímajúc (, m. m. tiež PL.

ÚS 12/05).»

3. Na základe uvedenej argumentácie generálny prokurátor je toho názoru, že „...

ustanovenie je v rozpore s , doterajšou

judikatúrou ústavného súdu, nerešpektuje základné princípy demokratického a právneho

štátu a ohrozuje základné práva a slobody, pretože porušuje rovnosť subjektov práva a ich

právo na ochranu majetku a ich prístup k spravodlivosti“.

4. K návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy generálny

prokurátor uvádza: „Som presvedčený, že ďalšie uplatňovanie ustanovenia § 102c zákona č.

môže ohroziť základné práva a slobody podľa druhej hlavy (najmä čl.

20 ods. 1 a ), spôsobiť veriteľom vážne hospodárske škody, ako aj

spôsobiť iné nenapraviteľné následky, keďže na základe príslušnosti povinného k určitej

skupine subjektov odníma veriteľom možnosť domôcť sa efektívne svojich majetkových práv.

Vzhľadom na uvedené žiadam, aby ústavný súd v zmysle pozastavil

účinnosť ustanovenia “

5. Generálny prokurátor v odôvodnení návrhu na začatie konania napokon uvádza:

„Dňa 31. decembra 2020 samotné návrhom namietané ustanovenie § 102c ods. 3 zákona č.

stratí účinnosť, avšak takéto bezprecedentné praktiky zákonodarcu, ktorými

sa snaží obísť základné zásady právneho fungovania štátu, by nemali zostať bez

povšimnutia.

Z uvedených dôvodov preto predkladám návrh na posúdenie súladu ustanovenia §

102c ods. 3 o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,

zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 v

spojení s a s .“

6. Na základe uvedených skutočností generálny prokurátor navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí jeho návrhu na ďalšie konanie vydal tento nález: „Ustanovenie § 102c ods. 3

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych

pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 v spojení s

a s .“

7. Generálny prokurátor zároveň navrhuje, aby „... Ústavný súd Slovenskej republiky

v zmysle pozastavil po prijatí návrhu na konanie

účinnosť ustanovenia o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keďže jeho ďalšie

uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody.“.

II.

K prijatiu návrhu na ďalšie konanie

8. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

10. Podľa ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

generálny prokurátor.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Podľa podanie sa ústavnému súdu podáva

písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

13. Podľa návrhom na začatie konania

je návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa .

14. Podľa návrh na začatie konania podľa čl.

125 ods. 1 o súlade právnych predpisov nižšej právnej sily s právnym predpisom

vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas národná rada

a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môže podať

generálny prokurátor.

15. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. O zjavne neopodstatnený návrh v konaní o súlade právnych predpisov podľa

pôjde predovšetkým vtedy, keď aplikácia napadnutého právneho predpisu,

resp. konkrétneho ustanovenia napadnutého právneho predpisu (zjavne) nemôže vyvolať

neprípustný zásah do základného práva alebo slobody, alebo iných chránených

hodnôt, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi aplikáciou

napadnutého zákonného ustanovenia a obsahom dotknutého základného práva alebo

slobody a iných chránených hodnôt, alebo z iných ústavne relevantných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnený návrh teda možno považovať taký návrh na začatie konania,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistí žiadnu možnosť neprípustného

zásahu napadnutého právneho predpisu, resp. konkrétneho ustanovenia napadnutého

právneho predpisu do obsahu dotknutého základného práva alebo slobody a iných

chránených hodnôt, ktorého reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

18. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

19. Podľa návrh na začatie konania o súlade právnych

predpisov okrem všeobecných náležitostí podľa § 43 musí obsahovať

a) označenie právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia,

ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou

navrhovateľ namieta,

b) dôvody, ktoré vedú navrhovateľa k pochybnostiam o súlade napadnutého

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom

vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou,

c) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho

ustanovenia alebo medzinárodnej zmluvy, jej časti alebo niektorého jej ustanovenia,

s ktorým napadnutý právny predpis podľa navrhovateľa nie je v súlade.

20. Ústavný súd návrh generálneho prokurátora predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí pléna ústavného súdu podľa , pričom sa

pri predbežnom prerokovaní návrhu generálneho prokurátora zameral na zistenie, či nie sú

dané dôvody na odmietnutie jeho návrhu podľa .

Ústavný súd zistil, že na prerokovanie návrhu má danú právomoc, návrh má

náležitosti ustanovené zákonom, nie je neprípustný, je podaný aktívne legitimovaným

subjektom a návrh nemožno považovať ani za podaný oneskorene, keďže podávanie

návrhov na začatie konania o súlade právnych predpisov nie je viazané na žiadnu lehotu.

Návrh na začatie konania podaný generálnym prokurátorom spĺňa tiež zákonné požiadavky

podľa , a to označenia napadnutej právnej úpravy,

odôvodnenie (ktoré musí spĺňať dostatočné ústavno-právne požiadavky, pozn., m. m.

) a označenia predpisu vyššej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho

ustanovenia alebo medzinárodnej zmluvy, jej časti alebo niektorého jej ustanovenia,

s ktorým napadnutý právny predpis podľa navrhovateľa nie je v súlade. Ústavný súd sa

napokon zaoberal aj otázkou, či návrh generálneho prokurátora nie je zjavne

neopodstatnený, pretože aj v konaní o súlade právnych predpisov môže zaujať názor, že

návrh treba odmietnuť ako zjavne neopodstatnený (m. m. , ,

, , , , ).

21. Na základe dôvodov a skutočností, ktoré generálny prokurátor uviedol vo svojom

návrhu, ústavný súd dospel pri jeho predbežnom prerokovaní k záveru, že ho nemožno

vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnený a keďže nezistil ani žiadne iné dôvody

na odmietnutie návrhu generálneho prokurátora podľa ,

prijal ho podľa v celom rozsahu na ďalšie konanie.

III.

K návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy

22. Generálny prokurátor v návrhu na začatie konania navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí návrhu na konanie rozhodol o pozastavení účinnosti § 102c ods. 3 zákona

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch a stavovských

organizáciách v zdravotníctve podľa , keďže jeho ďalšie uplatňovanie

môže ohroziť základné práva a slobody.

23. Návrh na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy generálny prokurátor

odôvodňuje tým, že jej ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody podľa

druhej hlavy (najmä a ) a spôsobiť veriteľom vážne

hospodárske škody, ako aj spôsobiť iné nenapraviteľné následky, keďže na základe

príslušnosti povinného k určitej skupine subjektov odníma veriteľom možnosť domôcť sa

efektívne svojich majetkových práv.

24. Konkretizáciu dôvodov, z akých môžu byť ohrozené základné práva uznané

a a konkretizáciu dôvodov, z akých hrozí značná

hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok, návrh generálneho

prokurátora na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy neobsahuje.

25. Podľa ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku

1, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne

niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva

a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

26. Podľa ak ústavný súd prijme návrh na začatie

konania o súlade právnych predpisov na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5), môže aj bez návrhu

pozastaviť účinnosť napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho

ustanovenia, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí

značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

27. Podľa v návrhu na pozastavenie účinnosti

napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia musí byť

uvedené, ktoré základné práva a slobody môžu byť ohrozené a z akých dôvodov, aká značná

hospodárska škoda hrozí a z akých dôvodov alebo aký iný vážny nenapraviteľný následok

hrozí a z akých dôvodov pri ďalšom uplatňovaní napadnutého právneho predpisu, jeho časti

alebo niektorého jeho ustanovenia.

28. Účelom inštitútu pozastavenia účinnosti právnych predpisov (alebo ich

jednotlivých ustanovení), ktorých súlad s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou má byť predmetom posúdenia v konaní podľa , je zaistenie účinnej

a efektívnej ochrany ústavnosti ( ) v súlade so zásadami vyplývajúcimi

z princípu právneho štátu ( ).

29. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavný súd k uplatneniu svojej

právomoci podľa pristupuje len v dostatočne odôvodnených prípadoch

a celkom výnimočne, t. j. keď sú spôsob ohrozenia označených základných práv a slobôd,

resp. hrozba značnej hospodárskej škody alebo iného nenapraviteľného následku v návrhu

dostatočne konkretizované, pričom z okolností prípadu zjavne vyplýva, že ide o tvrdenie

navrhovateľa, ktoré možno považovať za dôvodné/preukázané, a teda opodstatnené

(, , , ).

30. V záujme rešpektovania požiadaviek obsiahnutých v princípe právneho štátu je

pri rozhodovaní o pozastavení účinnosti napadnutých ustanovení právnych predpisov

žiaduce, aby ústavný súd zachoval primeranú rovnováhu medzi požiadavkou účinného

a neodkladného (ale pritom výnimočného) opatrenia v prospech ochrany základných práv

a slobôd alebo ochrany iného verejného záujmu vymedzeného v

relevantného z hľadiska ochrany ústavnosti, resp. ústavných hodnôt a požiadavkou

primeraného rešpektovania autonómie zákonodarnej moci (okrem iného aj vzhľadom

na ústavný princíp deľby moci) a z nej vyplývajúcej prezumpcie ústavnosti právnych

predpisov (m. m. , , , ).

31. Pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne

niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva

a slobody, resp. ak ich uplatňovaním hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny

nenapraviteľný následok, možno len na základe takých dôvodov, ktoré zakladajú záver

o bezprostrednom ohrození základných práv a slobôd, resp. bezprostrednej hrozbe značnej

hospodárskej škody alebo iného vážneho nenapraviteľného následku (,

). Ohrozenie základných práv alebo slobôd či hrozba značnej hospodárskej

škody alebo iného vážneho nenapraviteľného následku v prípade ďalšieho uplatňovania

napadnutých ustanovení je dostatočne odôvodnené vtedy, ak ohrozenie (hrozba) je reálne

(atribút reálnosti ohrozenia), priame (atribút bezprostrednosti ohrozenia) a možno

konkretizovať spôsob ohrozenia (atribút konkrétnosti ohrozenia). Je dôležité, aby atribúty

reálnosti, bezprostrednosti a konkrétnosti ohrozenia základných práv alebo slobôd či hrozby

značnej hospodárskej škody alebo iného vážneho nenapraviteľného následku nadobudli takú

intenzitu a závažnosť, ktorá v konkrétnom posudzovanom prípade odôvodní vstup

ústavného súdu do (relatívne) autonómnej sféry pôsobnosti zákonodarcu pozastavením

účinnosti právneho predpisu ešte pred samotným meritórnym preskúmaním jeho súladu

s ústavným poriadkom, a to v záujme zaistenia účinnej a efektívnej ochrany ústavnosti.

32. Generálny prokurátor v návrhu poukazuje na to, že napadnutá právna úprava

môže ohroziť základné práva a slobody, najmä základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a právo na súdnu ochranu podľa a spôsobiť veriteľom

vážne hospodárske škody, ako aj iné nenapraviteľné následky. Toto tvrdenie odôvodňuje len

tým, že napadnutá právna úprava na základe príslušnosti povinného k určitej skupine

subjektov odníma veriteľom možnosť domôcť sa efektívne svojich majetkových práv.

Bližšie uvedené tvrdenie neodôvodňuje a ani neuvádza konkrétne argumenty na jeho

podloženie.

33. Ústavný súd bližšie vymedzil, že spôsob ohrozenia základných práv a slobôd či

hrozba značnej hospodárskej škody alebo iného vážneho nenapraviteľného následku musia

byť v návrhu dostatočne konkretizované (bod 29 odôvodnenia). Len potenciálna hrozba

porušenia základných práv a slobôd či potenciálna hrozba značnej hospodárskej škody alebo

iného vážneho nenapraviteľného následku nestačí k prijatiu záveru ústavného súdu

o pozastavení účinnosti napadnutej právnej úpravy.

34. Samotné ohrozenie základných práv a slobôd či samotnú hrozbu značnej

hospodárskej škody alebo iného vážneho nenapraviteľného následku skupiny osôb

dotknutých uplatňovaním napadnutej právnej úpravy generálny prokurátor odôvodňuje

v zásade hypoteticky a príliš všeobecne.

35. Keďže podľa ústavný súd môže aj bez návrhu

pozastaviť účinnosť napadnutej právnej úpravy, ústavný súd preskúmal aj ex offo, či

v posudzovanom prípade možno predpoklady na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej

úpravy už uvedené (body 25 až 31) považovať za naplnené.

36. Napadnutá právna úprava vylučuje s účinnosťou od 1. apríla 2018 do

31. decembra 2020 z exekúcií podľa osobitného predpisu [zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov] majetok

a finančné prostriedky určitých právnických osôb poskytujúcich zdravotnú starostlivosť.

37. Vzhľadom na dĺžku účinnosti napadnutej právnej úpravy ústavný súd,

vychádzajúc z a posudzujúc aj to, aké negatívne dôsledky môže

vyvolať prípadné pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení (), je toho

názoru, že v okolnostiach posudzovaného prípadu možno za negatívne dôsledky vyvolané

pozastavením účinnosti napadnutej právnej úpravy považovať ohrozenie poskytovania

zdravotnej starostlivosti (a tým aj ohrozenie chránenej hodnoty ochrany verejného

zdravia) v prípade, ak majetok a finančné prostriedky určitých právnických osôb

poskytujúcich zdravotnú starostlivosť (vymedzených napadnutou právnou úpravou), ktoré

slúžia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, nebudú vyňaté z exekúcií.

38. Od nadobudnutia účinnosti napadnutej právnej úpravy 1. apríla 2018 však

uplynuli už dva roky, počas ktorých sa napadnutá právna úprava uplatňovala. Tento čas

možno považovať za dostatočný na to, aby v prípade, ak by sa s realizovaním napadnutej

právnej úpravy spájalo bezprostredné a konkrétne ohrozenie základných práv a slobôd alebo

iného verejného záujmu vymedzeného v takej intenzity a závažnosti,

ktoré by odôvodňovali pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy ešte

pred samotným meritórnym preskúmaním jej súladu s ústavným poriadkom, malo by byť

toto ohrozenie navrhovateľovi známe a mal naň poukázať vo svojom návrhu

na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy.

39. Vychádzajúc zo všetkých skutočností uvedených v predchádzajúcich bodoch

tohto uznesenia aj pri absencii relevantnej argumentácie generálneho prokurátora v časti

jeho návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy, ústavný súd posudzujúc

túto časť návrhu v zmysle dospel k záveru, že s účinnosťou

napadnutej právnej úpravy v danom prípade nie je spojené priame, resp. bezprostredné

a konkrétne ohrozenie základných práv a slobôd ani priama, resp. bezprostredná a konkrétna

hrozba značnej hospodárskej škody alebo iného vážneho nenapraviteľného následku takej

intenzity a závažnosti, ktoré by odôvodňovali uplatnenie „výnimočnej“ právomoci

ústavného súdu vyplývajúcej z .

40. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že

v posudzovanom prípade prevažuje z hľadiska požiadaviek týkajúcich sa ochrany ústavnosti

záujem na ponechaní účinnosti napadnutej právnej úpravy, ktorej namietaný nesúlad

s bude predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu v konaní o prijatom návrhu.

41. Ústavný súd preto návrhu generálneho prokurátora na pozastavenie účinnosti

napadnutého ustanovenia zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,

zdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách v zdravotníctve nevyhovel (bod

2 výrokovej časti tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2020

Ivan Fiačan

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky