Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 322/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. R.

K., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 v spojení s ,

práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , z 15. apríla 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2009

doručená sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s , práva na majetok podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a a práva na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. ,

z 15. apríla 2009, ktorou žiadala vydať tento nález:

„1. Základné práva obchodnej spoločnosti D., s.r.o. so sídlom B., (...) podľa Čl. 20

ods. 1 v spojení s Čl. 12 ods. 1 SR, podľa Čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj jeho základné právo

podľa Čl. 46 ods. 1 a Čl. 48 ods. 1 SR a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, Rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. , 2 Obo

9/2009 zo dňa 15.04.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 04.05.2009,

porušené boli.

2. Zrušuje sa Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. , zo dňa

15.04.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 04.05.2009 a vec sa vracia

Najvyššiemu súdu SR, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti D., s.r.o. so sídlom B.,

trovy právneho zastúpenia, ktoré budú písomne vyčíslené do vydania rozhodnutia ústavného

súdu.“

Z podanej sťažnosti vyplynulo, že obchodná spoločnosť A., s. r. o., B., podala

15. augusta 2005 Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) návrh na

vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka S., s. r. o., D. (ďalej len „S.“ alebo „úpadca“),

ktorého jediným spoločníkom a konateľom bol J. B., B.

J. B. ako postupca uzatvoril 22. augusta 2005 so spoločnosťou S., s. r. o., D., ako

postupníkom zmluvu o postúpení pohľadávky vo výške 8 100 000 Sk s príslušenstvom,

ktorej dlžníkom bola spoločnosť S. Táto pohľadávka mala vzniknúť tak, že J. B. v hotovosti

odovzdal do pokladne spoločnosti S. 31. marca 2003 čiastku 6 000 000 Sk, 9. mája 2005

čiastku 1 300 000 Sk a 1. augusta 2005 čiastku 800 000 Sk. Spoločnosť S., s. r. o., ako

záložný veriteľ uzatvorila so spoločnosťou S., za ktorú konal J. B., 22. augusta 2005 na

zabezpečenie postúpenej pohľadávky z takejto pôžičky záložnú zmluvu, zálohom podľa

ktorej boli nehnuteľnosti vo vlastníctve spoločnosti S., vklad záložného práva podľa ktorej

bol povolený 12. septembra 2005 (ďalej len „záložná zmluva“). Spoločnosť S., za ktorú

konal J. B. ako osoba povinná, vyhlásila v notárskej zápisnici spísanej notárkou Mgr. S. K.

sp. zn. N 88/2005, Nz 40823/2005, NCRts 40275/2005 z 2. septembra 2005, že súhlasí

s exekúciou v zmysle

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov na svoj majetok pre vymoženie

mimo iného aj pohľadávky, ktorú spoločnosť S., s. r. o., nadobudla od konateľa povinného

na základe zmluvy o jej postúpení z 22. augusta 2005. Celkovo sa notárska zápisnica

vzťahovala na pohľadávky spoločnosti S., s. r. o., voči spoločnosti S. vo výške

14 830 203,30 Sk, z toho pohľadávka na zaplatenie 8 100 000 Sk bola pohľadávkou, ktorú

S., s. r. o., nadobudla od J. B. a zostávajúca časť tejto sumy zodpovedala pohľadávke voči

spoločnosti S., ktorú spoločnosti S., s. r. o., postúpila spoločnosť o., s. r. o., T.. Záložná

zmluva uzatvorená 22. augusta 2005 zabezpečovala obe tieto pohľadávky spoločnosti S.,

s. r. o., voči spoločnosti S. Na základe uvedenej notárskej zápisnice podala spoločnosť S.,

s. r. o., návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi Mgr. J. K., D., kde bola

exekúcia vedená pod sp. zn. EX 258/05.

Krajský súd však na majetok spoločnosti S. vyhlásil uznesením č. k.

85 zo 6. decembra 2005 konkurz. Spoločnosť S., s. r. o., prihlásila do konkurzu svoju

pohľadávku voči úpadcovi v celkovej výške 14 830 203,30 Sk v rámci oddeleného

uspokojenia z nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložnej zmluvy, prihláškou

z 20. januára 2006. Na prieskumnom pojednávaní konanom 26. júna 2006 na krajskom súde

správca konkurznej podstaty poprel pravosť, výšku i poradie celej prihlásenej pohľadávky

spoločnosti S., s. r. o. (veriteľ č. 27) z dôvodu, že nárok s právnym dôvodom odmena za

sprostredkovanie sumy 6 730 203,30 Sk úpadca neeviduje v účtovníctve a nebol preukázaný

ničím okrem faktúr a nárok vo výške 8 100 000 Sk s právnym dôvodom vrátenia pôžičky

z dôvodu, že ani takýto dlh úpadca neeviduje v účtovníctve a príjmové doklady

preukazujúce poskytnutie prostriedkov konateľa úpadcu do pokladne úpadcu

nekorešponduje s ostatným účtovníctvom úpadcu a niet iného dôkazu o poskytnutí takéhoto

vkladu konateľom úpadcu do pokladne úpadcu. Zároveň správca konkurznej podstaty

uviedol, že pokiaľ si veriteľ uplatnil nárok na oddelené uspokojenie, na záložné práva

vzniknuté v zákonom ustanovenej lehote sa neprihliada. Krajský súd upovedomil

spoločnosť S., s. r. o., o popretí jej pohľadávky voči úpadcovi čo sa týka pravosti aj výšky,

ako aj o popretí jej práva na oddelené uspokojenie uznesením č. k. -27

z 24. novembra 2006. Týmto uznesením krajský súd určil i lehotu pre spoločnosť S., s. r. o.,

na podanie žaloby o určenie jej práva.

Ako vyplýva z obsahu spisu krajského súdu sp. zn. , spoločnosť S.,

s. r. o., takúto žalobu podala 18. decembra 2006. Krajský súd rozsudkom č. k.

52 Cbi 84/2006-Pú-36 z 15. mája 2007 žalobe vyhovel a určil, že pohľadávka žalobcu vo

výške 14 830 203,30 Sk je pohľadávkou s právom na oddelené uspokojenie z predaja

nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložnej zmluvy. Krajský súd žalobe vo vzťahu

k právu na oddelené uspokojenie vyhovel s tým odôvodnením, že záložné právo podľa

záložnej zmluvy vzniklo 12. septembra 2005, teda po podaní návrhu na vyhlásenie

konkurzu, zákon rieši len situáciu, že zanikajú práva na oddelené uspokojenie, ktoré ich

veritelia získali v posledných dvoch mesiacoch pred podaním návrhu na vyhlásenie

konkurzu, a rovnaký následok nestanovuje aj vo vzťahu k právam, ktoré vznikli po podaní

návrhu na vyhlásenie konkurzu. Hoci logickým výkladom by bolo možné dospieť

i k opačnému záveru, t. j. že v prípade, ak zanikajú práva na oddelené uspokojenie, ktoré ich

veritelia získali v období dvoch mesiacov pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu,

potom zanikajú i práva na oddelené uspokojenie, ktoré vznikli po podaní návrhu na

vyhlásenie konkurzu, takýto výklad by ale odporoval dikcii zákona.

Najvyšší súd na odvolanie žalovaného správcu konkurznej podstaty uznesením

sp. zn. z 21. februára 2008 rozsudok krajského súdu č. k. 84/2006-

Pú-36 z 15. mája 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s argumentmi žalovaného

správcu konkurznej podstaty týkajúcimi sa pravosti a výšky pohľadávky, z výroku

napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako krajský súd rozhodol o pravosti a výške

pohľadávky, pretože výrok napadnutého rozsudku sa vzťahuje iba na poradie popretej

pohľadávky. V situácii, keď konateľ spoločnosti S. nepochybne vedel o podaní návrhu na

vyhlásenie konkurzu v čase uzatvorenia záložnej zmluvy a notárskej zápisnice, krajský súd

neposudzoval dôsledne ani platnosť týchto právnych úkonov s ohľadom na § 39

. Ďalej najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že interpretácia § 14 ods. 1 písm. f./ ZKV

súdom je reštriktívna, zužujúca a preto znením zákona neodôvodnená. Základným

spôsobom výkladu určitého výrazu je výklad gramatický, logický, pričom logikou zisťujeme

základný obsah výrazu a gramatickým a systematickým výkladom ho spresňujeme.“

Spoločnosť S., s. r. o., ako postupca a sťažovateľ ako postupník uzatvorili 21. apríla

2008 zmluvu o postúpení pohľadávky voči úpadcovi vo výške 8 100 000 Sk. Krajský súd

uznesením č. k. -81 z 28. júla 2008 s poukazom na uvedenú skutočnosť

pripustil vstup sťažovateľa do konania ako druhého žalobcu v časti určenia pravosti, výšky

a poradia sťažovateľom nadobudnutej pohľadávky vo výške 8 100 000 Sk.

Krajský súd rozsudkom č. k. -109 z 21. októbra 2008 vo vzťahu

k pohľadávke sťažovateľa určil, že táto je vo výške 8 100 000 Sk oprávnená a považuje sa

za zistenú, avšak v časti, v ktorej sťažovateľ žiadal určiť svoje právo na oddelené

uspokojenie, žalobu zamietol. Konanie o určenie pravosti, výšky a práva na oddelené

uspokojenie pohľadávky spoločnosti S., s. r. o., vo výške 6 730 230,10 Sk krajský súd

zastavil, pretože spoločnosť S., s. r. o., vzala svoju žalobu späť. Krajský súd výrok

o zamietnutí žaloby sťažovateľa o určenie jeho práva na oddelené uspokojenie odôvodnil

s poukazom na názor vyslovený najvyšším súdom v uznesení sp. zn.

z 21. februára 2008 tým, že ustanovenie

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) treba

vykladať tak, že ak podľa tohto ustanovenia zanikajú práva na oddelené uspokojenie, ktoré

ich veritelia získali v období dvoch mesiacov pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu,

potom sa tento následok vzťahuje i na práva na oddelené uspokojenie, ktoré vznikli po

podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu. To, že právo na oddelené uspokojenie v tomto

prípade vzniklo po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu, nebolo sporné.

Proti výroku rozsudku krajského súdu č. k. -109 z 21. októbra 2008,

ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na určenie práva na oddelené uspokojenie, podal

sťažovateľ odvolanie. Argumentoval tým, že ak nadobudol právo na oddelené uspokojenie

takmer jeden mesiac po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu, potom

na neho nemožno aplikovať ustanovenie § 14 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze, pretože

toto sa vzťahuje iba na prípady, ak takéto právo nadobudne veriteľ pred podaním návrhu na

vyhlásenie konkurzu. Z tohto dôvodu potom jeho právo na oddelené uspokojenie nemohlo

zaniknúť vyhlásením konkurzu.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. , z 15. apríla 2009

rozsudok krajského súdu v rozsahu napadnutom odvolaním sťažovateľa potvrdil ako vecne

správny. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 4. mája 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti ústavnému súdu uviedol, že rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. , z 15. apríla 2009 bolo porušené jeho základné právo

vlastniť majetok podľa v spojení s a právo na

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu z dôvodu, že najvyšší súd aplikoval ustanovenie

§ 14 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze svojvoľne, vykladal ho v rozpore s jeho znením

a metódami výkladu, natoľko sa odchýlil od jeho znenia, že tým zásadne poprel jeho účel

a význam, čo je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné. Toto ustanovenie striktne

stanovuje obdobie, na ktoré sa vzťahuje, teda obdobie, v ktorom ak právo na oddelené

uspokojenie veriteľ získal, toto jeho právo zanikne vyhlásením konkurzu. Obdobie začína

počnúc dvoma mesiacmi pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu a končí momentom

vyhlásenia konkurzu. Pri aplikácii ustanovenia § 14 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze mal

najvyšší súd použiť výklad doslovný, extenzívny výklad prichádza do úvahy iba v prípade,

ak právna norma obsahuje výrazy vágne alebo nejednoznačné, ktoré sa majú výkladom

spresniť. Ustanovenie § 14 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze vágnym nie je, a preto ho

nemožno rozširovať extenzívnym výkladom. Sťažovateľ poukázal ďalej na právnu úpravu

v Českej republike, ktorá bola v § 14 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze pred novelizáciou

doslovne zhodná s úpravou slovenskou, avšak bola následne zmenená tak, že k nej bolo

doplnené vo vzťahu k právam na oddelené uspokojenie, že tieto práva zanikajú nielen vtedy,

ak vznikli v období dvoch mesiacov pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, ale aj

vtedy, ak vznikli v čase po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu. Sťažovateľ poukázal i na

to, že žiadne ustanovenie právneho poriadku v čase vzniku záložného práva nezakazovalo

úpadcovi takéto právo zriadiť. Preto potom, ak každý môže konať, čo nie je zákonom

zakázané, musí sa rešpektovať zásada ústavnej garancie ochrany dobromyseľne

nadobudnutých práv. Ak to tak nie je, dochádza k narušeniu právnej istoty. Napokon

sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd ho zbavil svojím rozhodnutím záložného práva, ktoré má

nepochybne majetkovú hodnotu, a to v situácii, keď sťažovateľ mal aspoň legitímnu nádej

na zhmotnenie svojho majetku, ku ktorému by došlo realizáciou jeho záložného práva.

Sťažovateľ uviedol, pokiaľ ide o tvrdené porušenie jeho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, že k porušeniu týchto jeho práv najvyšším sudom došlo z toho

dôvodu, že rozsudok najvyššieho súdu nezodpovedá požiadavke poskytnutia jasnej

a zrozumiteľnej odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom právnej ochrany. Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku najmä

preskúmateľným spôsobom nevysporiadal s námietkami sťažovateľa, v rozsudku neuviedol

dostatočné a relevantné dôvody týkajúce sa skutkovej i právnej stránky, na ktorých svoje

rozhodnutie založil. Je to tak najmä preto, že z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu

nemožno zistiť, akými logickými argumentami a logickými operáciami dospel k svojmu

záveru.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa v spojení

s , práva na majetok podľa dodatkového protokolu, základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a a práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť vydaním

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. , z 15. apríla 2009.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, v ktorej tvrdil, že

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. , z 15. apríla 2009 malo byť

porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

a právo na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K porušeniu týchto práv sťažovateľa malo dôjsť jednak tým, že rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. , z 15. apríla 2009 nebol náležite odôvodnený,

a jednak tým, že bol založený na svojvoľnej aplikácii ustanovenia § 14 ods. 1 písm. f)

zákona o konkurze.

Podľa § 14 ods. 1 písm. f) veta pred bodkočiarkou zákona o konkurze vyhlásenie

konkurzu má tieto účinky: zanikajú práva na oddelené uspokojenie (§ 28), ktoré sa týkajú

majetku patriaceho do podstaty a veritelia ich získali v posledných dvoch mesiacoch pred

podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. , z 15. apríla

2009 uviedol:

«Odvolateľom zastávaný výklad tohto ustanovenia [§ 14 ods. 1 písm. f) zákona

o konkurze – pozn.], o ktorý opiera dôvodnosť svojho odvolania, že totiž toto ustanovenie

striktne vymedzuje obdobie, kedy zanikajú práva na oddelené uspokojenie ako obdobie

výlučne dvoch mesiacov pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, nie je správny.

Odvolanie sa na právnu úpravu v ČR a jej novelizáciu obdobného ustanovenia

nepreukazuje správnosť zastávaného názoru o nemožnosti vykladať toto ustanovenie

v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým sa súd 1. stupňa riadil a ktorý

odvolateľ neopodstatnene nazýva extenzívnym výkladom a tvrdí, že zasahuje do ústavnej

garancie jeho dobromyseľne nadobudnutých práv, pričom sa odvoláva na ust. čl. 2 ods. 3

SR, podľa ktorého každý môže konať čo nie je zakázané.

Odvolateľov prístup k interpretácii cit. ustanovenia § 14 ods. 1 písm. f/ ZKV je

chybný.

Je nesporné, že na správnu interpretáciu akéhokoľvek ustanovenia zákona treba,

okrem jazykovo-gramatického výkladu použitých slov, aplikovať aj výklad logický, to značí,

že náplň použitých slov treba zisťovať podľa toho, aký význam sa im prikladá v právnej

praxi a teórii, pričom treba mať na zreteli, že každý zákon má svoj účel (ratio legis), svoje

systematické členenie, ktoré má samozrejme tiež vplyv na výklad v ňom zaradeného

ustanovenia.

Citované ustanovenie § 14 ods.1 písm. f/ ZKV tvorí súčasť ust. § 14 až § 14b

nesúcich nadpis Účinky vyhlásenia konkurzu. To značí, že ust. § 14 ods.1 písm. f/ ZKV

upravuje účinky vyhlásenia konkurzu, teda, že nesporne vyhlásením konkurzu zanikajú

presne označené práva na oddelené uspokojenie, teda práva týkajúce sa majetku patriaceho

do podstaty a veritelia ich získali v posledných dvoch mesiacoch pred podaním návrhu na

vyhlásenie konkurzu. Čisto gramatický výklad výrazu „a veritelia ich získali v posledných

dvoch mesiacoch pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu“, by bol možno taký, aký

podáva odvolateľ, logický výklad v spojení s náležitosťou výkladu zo zreteľa právnej teórie

a praxe a účelu právnej úpravy je taký, že ako sa uvádza na začiatku citovaného

ustanovenia „vyhlásením konkurzu“ zanikajú práva na oddelené uspokojenie, ktoré sa

týkajú majetku patriaceho do podstaty a veritelia ich získali v období počnúc 2 mesiacmi

pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu a končiac jeho vyhlásením. Teda zákon týmto

ustanovením predlžuje obdobie získania práv na oddelené uspokojenie, ktoré vyhlásením

konkurzu zanikajú na obdobie 2 mesiacov pred podaním návrhu na vyhlásenie do jeho

vyhlásenia podobne, ako toto obdobie skracuje dokonca až na deň rozhodnutia súdu

v prípade upravenom ust. písm. g/ cit. paragrafu a odseku.

Neobstojí ani žalobcom v 2. rade v odvolaní zastávaný názor, že podľa neho

neprípustne extenzívna interpretácia je porušením i ústavnej garancie ochrany jeho

dobromyseľne nadobudnutých práv, keďže žiadne ustanovenie ZKV nezakazovalo úpadcovi

zriadiť právo na oddelené uspokojenie po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu. Chybnosť

tohto odvolateľovho názoru vychádza a súvisí s jeho nesprávnym subjektívnym názorom, že

výklad ust. § 14 ods.1 písm. f/ ZKV súdom 1. stupňa ako aj odvolacím súdom je extenzívny.

Pritom ide, pokiaľ ide o príslušne ustanovenie ZKV o v právnych normách obvyklé a nutne

úsporné, teda stručné, ale pritom presné vyjadrenie úpravy konkrétnej situácie, prirodzene

v jej systematickom zaradení čo do výkladu postupu v súlade s právnou teóriou a praxou.

Na tomto základe odvolací súd rozsudok súdu 1. stupňa v napadnutej časti ako vecne

správny podľa potvrdil. »

Ústavný súd tiež zastáva názor, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2

. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa zaoberal posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že najvyšší súd na

argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými

okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým

dospel k svojmu rozhodnutiu. Ústavný súd preto považuje takéto odôvodnenie rozsudku za

dostatočné, jasne a zrozumiteľne reagujúce na všetky pre vec významné argumenty

sťažovateľa obsiahnuté v jeho odvolaní i skorších podaniach, a teda za ústavne konformné.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že jej podstatou je i nesúhlas sťažovateľa

s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky aplikácie a výkladu § 14 ods. 1

písm. f) zákona o konkurze. Zatiaľ čo sťažovateľ tvrdí, že jediným správnym a ústavne

konformným spôsobom výkladu tohto ustanovenie je ten, podľa ktorého vyhlásením

konkurzu zanikajú iba tie práva na oddelené uspokojenie, ktoré nevznikli prv, než dva

mesiace pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, a súčasne nevznikli neskôr, než

v deň podania návrhu na vyhlásenie konkurzu súdu, najvyšší súd toto ustanovenie vykladá

tak, že dňom vyhlásenia konkurzu zanikajú aj tie práva na oddelené uspokojenie, ktoré

vznikli v čase od podania návrhu na vyhlásenie konkurzu do dňa vyhlásenia konkurzu.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného

práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd sa teda ďalej zaoberal tým, či spôsob aplikácie § 14 ods. 1 písm. f)

zákona o konkurze najvyšším súdom nebol svojvoľný alebo arbitrárny, a teda či sa najvyšší

súd neodchýlil od znenia tohto zákonného ustanovenia do tej miery, aby poprel jeho účel

a zmysel.

Podľa názoru ústavného súdu účelom a zmyslom ustanovenia § 14 ods. 1 písm. f)

zákona o konkurze je ochrana konkurznej podstaty, ako aj veriteľov úpadcu najmä pred

takým konaním úpadcu, ktorým úpadca zriadi právo na oddelené uspokojenie pre

niektorého z veriteľov v čase bezprostredne predchádzajúcom vyhláseniu konkurzu

z dôvodu, že v takom prípade môžu byť spravidla ohrozené práva ostatných veriteľov.

Časový úsek bezprostredne pred vyhlásením konkurzu je charakteristický tým, že v ňom už

zrejme úpadca môže predpokladať z jemu známych okolností vyhlásenie konkurzu na svoj

majetok. To nepochybne platí od momentu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu

niektorým z veriteľov. Zákonodarca ochranu veriteľov a konkurznej podstaty posilnil tým,

že začiatok takto vymedzeného obdobia s týmto cieľom „posunul“ pred deň podania návrhu

na vyhlásenie konkurzu. Preto taký výklad ustanovenia § 14 ods. 1 písm. f) zákona

o konkurze, podľa ktorého zanikajú vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu nielen práva

oddelených veriteľov, ktoré získali v období dvoch mesiacov pred podaním návrhu na

vyhlásenie konkurzu, ale aj po ňom, zodpovedá zmyslu a účelu tohto zákonného

ustanovenia.

Ústavný súd preto nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, na ktorom založil

potvrdenie napadnutého rozsudku krajského súdu, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia

ustanovenia § 14 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze najvyšším súdom nepoprela jeho účel

a zmysel.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ tvrdil,

že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Pokiaľ sťažovateľ v petite svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal aj

porušenie , v jej odôvodnení neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre toto svoje

tvrdenie. Zo sťažnosti sťažovateľa nie je zrejmé, z akého dôvodu malo dôjsť k porušeniu

tohto jeho základného práva, hoci jednou z náležitostí sťažnosti podanej ústavnému súdu

podľa je i odôvodnenie návrhu. Ústavný súd preto

považoval sťažnosť sťažovateľa v tejto jeho časti za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25

ods. 2 ju aj v tejto časti odmietol.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľa, v ktorej tvrdil, že

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. , z 15. apríla 2009 došlo

k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa v spojení

s a práva na majetok podľa dodatkového protokolu. Sťažovateľ

túto časť sťažnosti odôvodnil tým, že najvyšší súd ho svojím rozhodnutím zbavil záložného

práva, ktoré má nepochybne majetkovú hodnotu, a to v situácii, keď sťažovateľ mal aspoň

legitímnu nádej na zhmotnenie svojho majetku, ku ktorému by došlo realizáciou jeho

záložného práva.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k právu sťažovateľa na

oddelené uspokojenie jeho pohľadávky, určenie existencie ktorého bolo predmetom konania

pred najvyšším súdom, platilo, že ide o „majetok“ sťažovateľa v zmysle čl. 1 dodatkového

protokolu, resp. spôsobilý predmet vlastníctva podľa .

Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo

právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok,

ku ktorému nadobudnutie vlastníctva môže fyzická alebo právnická osoba legitímne

očakávať. Je potrebné súhlasiť so sťažovateľom, že právo na oddelené uspokojenie

pohľadávky veriteľa v konkurznom konaní má nepochybne majetkovú hodnotu.

V tomto prípade ústavný súd skúmal, či ide o majetok existujúci alebo aspoň

o legitímnu nádej na jeho nadobudnutie v budúcnosti na základe rozsudku súdu. Predmetom

konania pred najvyšším súdom bolo určenie, či toto právo existovalo alebo neexistovalo

v čase rozhodovania najvyššieho súdu, pretože predmetom konania vedeného pred ním bolo

iba určenie jeho existencie. Pokiaľ v zmysle právnych predpisov právo na oddelené

uspokojenie sťažovateľovej pohľadávky zaniklo v čase pred rozhodnutím najvyššieho súdu,

potom nešlo o existujúci majetok sťažovateľa. Rovnako tak nemohla svedčiť sťažovateľovi

ani legitímna nádej na jeho nadobudnutie, pretože takáto legitímna nádej nemohla mať

oporu v platných právnych predpisoch.

Ako už bolo uvedené, ústavný súd zastáva názor, podľa ktorého vo veci sťažovateľa

právo na oddelené uspokojenie jeho pohľadávky zaniklo vyhlásením konkurzu na majetok

jeho dlžníka, a preto v jeho veci nejde o prípad, v ktorom by mohlo prípadne dôjsť k jeho

obnoveniu. Ak najvyšší súd za tejto situácie neurčil jeho existenciu, nemohol porušiť

základné právo sťažovateľa garantované či právo podľa dodatkového

protokolu.

Ústavný súd preto odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľa i v tej jej časti, ktorou namietal porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa a práva podľa dodatkového

protokolu. Je zrejmé, že niet príčinnej súvislosti medzi rozsudkom najvyššieho súdu

a porušením tvrdených práv sťažovateľa.

Pre úplnosť ústavný súd považuje za potrebné dodať i to, že rozhodnutím najvyššieho

súdu neboli porušené ani dobromyseľne nadobudnuté práva sťažovateľa či zásada právnej

istoty. Ústavne konformnou aplikáciou zákonného ustanovenia účinného v danom čase

a nepôsobiaceho retroaktívne všeobecným súdom nemôže potom dôjsť ani k porušeniu

zásady právnej istoty, na ktorej, tak ako to tvrdí sťažovateľ, je postavený i právny štát.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009