Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozhodnutie_22C-188-2000.pdf
PDF · 341.21 KB
Case nature
Subarea
22C/188/2000
Rozhodnutie
Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej veci navrhovateľov: X/ U. N., R. U.R. X, Bratislava, X/ R. N., R. U. X, Bratislava Q. Q. Q.: Ľ. N., R. U. X, Bratislava, X/ H. L., R. N. X/F, Bratislava, Q. Q. Q.: D. L., R. N. X/F, Bratislava, X/ E. G., R. G. XX/ B, Bratislava, Q. Q. Q.O.: M. G., R. G. XX/B, Bratislava, 5/ ESPADA spol. s r.o., so sídlom Drieňová 14, Bratislava, IČO: 35 684 542, navrhovatelia v 1 až 5. rade zastúpení: Advokátska kancelária Kovár a partneri, s.r.o., so sídlom Vajnorská 8/A, Bratislava, IČO: 35 789 697 proti odporcom: 1/ J.P.R. INVEST s.r.o., so sídlom Kolárovo nám. 15, Bratislava, IČO: 35 819 197, zastúpený: Advokátska kancelária Dvorecký & Bohunický s.r.o., so sídlom Lermontova 18, Bratislava, IČO: 35 967 421, 2/ EXXON REAL s.r.o., so sídlom Kolárovo nám. 15, Bratislava, IČO: 35 825 481, zastúpený: Advokátska kancelária Machová, s.r.o., Čulenova 2/A/2621, Skalica, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a určenie neexistencie záložného práva, takto
rozhodol:
Spoločnosť ESPADA s. r. o. so sídlom Drieňova 14, Bratislava, IČO 35684542 je výlučným vlastníkom nehnuteľností, zapísaných správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu na LV Č.. XXXX, O. Bratislava B., O. Bratislava - G. Č. E. G., L. Ú. E. G. K. F. :
-Stavby so súpisným číslom XXXX, popis stavby : DOM nachádzajúcej sa na L. U. XX H. R., D. na D. D.. Č. XXXX O. H. XXX G., N. D. Q. D. K. U.N., D.. A. ".
-Pozemku parc. číslo XXXX O. H. XXX G. X, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parcela registra "C".
Záložné právo viaznúce na nehnuteľnostiach zapísaných správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu na LV č. XXXX, O. Bratislava B., obec Bratislava - mestská časť Staré mesto, katastrálne územie Staré mesto a to na :
-Stavbe so súpisným číslom XXXX, popis stavby : DOM nachádzajúcej sa na L. U. XX H. R., D. na D. D.. Č. XXXX O. H. XXX G., druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parc. registra "C"
-Pozemku parc. číslo XXXX O. H. XXX G., druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parcela registra "C", ktoré bolo zriadené na základe zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 14.06.2007 uzatvorenej medzi záložcom J. P. R. INVEST s. r. o., Kollárovo námestie 15, Bratislava, IČO 35819197 a záložným veriteľom EXXON REAL s. r. o., Kollárovo námestie 15, 811 06 Bratislava, IČO 35825481 vôbec nevzniklo.
Odporca v 1. rade je povinný zaplatiť navrhovateľom v 1. - 5. rade spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 64.989,03 EUR, a to na bankový účet právneho zástupcu navrhovateľov v 1.- 5. Rade (Advokátska kancelária Kovár a partneri, s. r. o.) č. účtu: XXXXXXX/XXXX H. v UniCredit Bank Slovakia a. s., Bratislava, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Odporca v 2. rade je povinný zaplatiť navrhovateľom v 1. - 5. rade spoločne a nerozdielne trovy konania, vo výške 36.059,44 EUR, a to na bankový účet právneho zástupcu navrhovateľov v 1.- 5. Rade
(Advokátska kancelária Kovár a partneri, s. r. o.) č. účtu: XXXXXXX/XXXX H. v UniCredit Bank Slovakia a. s., Bratislava, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Navrhovatelia v 1- -5. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet tunajšieho súdu súdny poplatok za rozšírený žalobný návrh a za návrh na nariadenie predbežného opatrenia v celkovej výške 132,50,-EUR, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Pôvodným žalobným návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 28.12.2000 sa navrhovateľky v 1 a 2. rade domáhali určenia neplatnosti právnych úkonov týkajúcich sa prevodu nehnuteľnosti zapísanej Okresným úradom v Bratislave I, odbor katastra nehnuteľností, vedenej na M. Č.. XXXX, okres Bratislava I, obec Bratislava - mestská časť Staré mesto, kat. úz. Staré Mesto, parc. č. XXXX, H. XXX G., druh pozemku zastavané plochy, súp. č. XXXXXX na D.. Č.. XXXX, V. N., U. E. na L. U. Č.. XX H. R. (ďalej len "nehnuteľnosť"). Zároveň sa domáhali určenia, že predmetná nehnuteľnosť tvorí základné imanie v obchodnej spoločnosti ESPADA spol. s r.o. so sídlom Drieňová 14, Bratislava. Pôvodný žalobný návrh odôvodnili tým, že v zmysle uznesenia D 1317/98, D not 275/99 vydanom Okresným súdom Bratislava II vo veci prejednania dedičstva po poručiteľovi A. N. sa navrhovateľky (ako maloleté) stali 2/3 podielovými spoluvlastníčkami obchodného podielu po ich zomretom otcovi A.Ó. N. v obchodnej spoločnosti ESPADA spol. s r.o. so sídlom Drieňová 14, Bratislava, v ktorej vlastnil 50% zo základného imania (a zvyšných 50% zop základného imania vlastnil zomretý A. N. K. Q. X/X Q. po Q. A. N. jeho maloletá dcéra H. L. pochádzajúca z nemanželského vzťahu). Zo základného imania obchodnej spoločnosti, ktoré bolo tvorené nepeňažným vkladom - predmetnou nehnuteľnosťou ohodnotenou na 46.604.000,-Sk vlastnia navrhovateľky obchodné podiely vo výške po 7.767.000,-Sk. Uvedené zmeny, ktoré nastali po dedičskom vysporiadaní boli riadne a včas zapísané do obchodného registra, ktorý eviduje navrhovateľky v 1 a 2 rade ako spoluvlastníčky v uvedenej obchodnej spoločnosti a ich matku ako konateľku uvedenej spoločnosti. V polovici novembra 2000 pri výkone konateľských právomocí matka navrhovateliek zistila, že predmetná nehnuteľnosť, ktorá tvorila základné imanie obchodnej spoločnosti ESPADA, spol. s r.o. bola odpredaná jej neznámou osobou Ľ. T., ktorý podpísal kúpnu zmluvu s obchodnou spoločnosťou DHB Real, a.s. so sídlom Kollárovo nám. 15 v Bratislave, pričom vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 9.11.2000. Uvedený prevod vlastníckeho práva sa však udial: 1/ bez súhlasu Valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti resp. navrhovateľky a ich matka ako konateľka a zároveň zákonná zástupkyňa navrhovateliek o žiadnom Valnom zhromaždení, ktoré by schválilo predaj predmetnej nehnuteľnosti neboli informované. 2/ základné imanie v obchodnej spoločnosti bolo odpredané.
Navrhovateľky za odporcov označili v 1. rade spoločnosť ESPADA spol. s r.o. a v 2. rade Katastrálny úrad V Bratislave.
Z dôvodu späťvzatia žalobného návrhu voči pôvodnému odporcovi v 2. rade - Katastrálnemu úradu v Bratislave, súd konanie voči tomuto odporcovi uznesením zo dňa 3.11.2010 zastavil.
Následne na návrh navrhovateliek súd uznesením zo dňa 3.11.2010 pripustil na strane navrhovateľov vstup ďalších účastníkov konania a to, H. L. K. navrhovateľky H. X. A. K. E. G. (D. B.) ako navrhovateľky v 4. rade. Navrhovateľky návrh odôvodnili tým, že neoprávneným prevodom vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti bola spoločníkom v spoločnosti spôsobená majetková ujmy (strata majetku spoločnosti v podobe základného imania) a teda súčasní spoločníci v tejto spoločnosti majú naliehavý právny záujem, aby sa touto žalobou domáhali svojich práv. Zároveň na návrh navrhovateliek uznesením z tohto istého dňa pripustil na strane odporcov vstup spoločnosti J.P.R. INVEST, s.r.o.. z dôvodu, že táto spoločnosť je toho času zapísaná ako vlastník žalovanej nehnuteľnosti.
Následne tunajší súd uznesením zo dňa 4.4.2011 z dôvodu čiastočného späťvzatia žalobného návrhu, konanie v časti o vydanie rozhodnutia, ktorým by súd určil neplatnosť právnych úkonov odporcov týkajúcich sa prevodu žalovaných nehnuteľností, zastavil. Zároveň súd týmto uznesením zastavil konanie aj voči pôvodnému odporcovi v 1. rade (spoločnosti ESPADA spol. s r.o.) pre späťvzatie žalobného návrhu.
Naposledy tunajší súd uznesením zo dňa 19.5.2011 pripustil na strane odporcov vstup ďalšieho účastníka a to spoločnosť EXXON REAL s.r.o., s odôvodnením, že táto spoločnosť uzatvorila so spoločnosťou J.P.R.INVEST s.r.o. dňa 14.6.2007 záložnú zmluvu, predmetom ktorej sa stali žalované nehnuteľnosti. Navrhovatelia mali za to, že predmetná záložná zmluva je neplatná a predmetné záložné právo k žalovaným nehnuteľnostiam nevzniklo. Na odvolanie spoločnosti EXXON REAL s.r.o. odvolací súd odvolanie tejto spoločnosti odmietol.
V tomto smere navrhovatelia navrhli aj pripustenie zmeny žalobného petitu, s tým, že žiadali, aby súd určil za výlučného vlastníka žalovaných nehnuteľností spoločnosť ESPADA spol. s r.o., a zároveň určil, že záložné právo k žalovaným nehnuteľnostiam na základe záložnej zmluvy zo dňa 14.6.2007 nevzniklo. Zmenu žalobného petitu súd pripustil uznesením zo dňa 19.5.2011. Keďže voči tomuto podala spoločnosť J.P.R. INVEST s.r.o. odvolanie (pričom uznesenie vydával vyšší súdny úradník, ktoré sa z dôvodu podaného odvolania zrušili zo zákona), musel o návrhu na pripustenie zmeny žalobného petitu rozhodovať sudca. Tento uznesením zo dňa 13.6.2011 navrhovanú zmenu petitu pripustil.
Medzičasom bol súdu doručený návrh na pripustenie ďalšieho účastníka konania na strane navrhovateľov a to samotnej spoločnosti ESPADA spol. s r.o. (ktorá pôvodne vystupovala ako odporca v 1. rade). Tunajší súd uznesením zo dňa 6.6.2011 vstup spoločnosti ESPADA spol. s r.o. na strane navrhovateľov pripustil.
Po vykonaní vyššie uvedených procesných úkonov tak na strane navrhovateľov vystupovali piati účastníci (U. N., R. N.O., H. L., E. G. ako podielové spoluvlastníčky obchodných podielov spoločnosti ESPADA, s.r.o. a samotná spoločnosť ESPADA s.r.o.) a na strane odporcov dvaja účastníci (spoločnosť J.P.R. INVEST s.r.o. ako evidovaný vlastník žalovaných nehnuteľností a spoločnosť EXXON REAL s.r.o. ako záložný veriteľ, ktorý má zabezpečenú pohľadávku záložným právom k žalovaným nehnuteľnostiam).
Navrhovatelia žalovaný nárok odôvodňovali tým, že zmluva o prevode vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam uzavretá dňa 18.9.2000 medzi spoločnosťou ESPADA, s.r.o. ako predávajúcim konajúca splnomocneným zástupcom Ľ. T. a spoločnosťou DHB Real, a.s. ako kupujúcim je absolútne neplatným právnym úkonom. Z uvedeného dôvodu sú následne ( v zmysle zásady "nemo plus juris...") neplatné aj ďalšie právne úkony týkajúce sa žalovaných nehnuteľností, a to kúpna zmluva uzavretá medzi a spoločnosťou DHB Real, a.s. a odporcom v 1. rade zo dňa 4.9.2001 ako aj záložná zmluva uzavretá medzi odporcom v 1. Rade a odporcom v 2. rade zo dňa 14.6.2007. Keďže tieto otázky musí súd riešiť ako otázky prejudiciálne, navrhovatelia sa domáhali určenia vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam ako aj určenia, že záložné právo k žalovaným nehnuteľnostiam nevzniklo. Argumenty navrhovateľov, ktorými odôvodňovali absolútnu neplatnosť pôvodnej zmluvy o prevode žalovaných nehnuteľností uzavretej dňa 18.9.2000 možno zhrnúť nasledovne:
- prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti prišlo k disponovaniu s majetkom spoločnosti ESPADA, s.r.o. a tým aj k disponovaniu s majetkom jej spoločníkov,
- pri disponovaní s majetkom maloletého spoločníka absentuje súhlas súdu (§28 OZ), ktorý je nevyhnutný, nakoľko prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nepredstavuje bežnú vec,
- Valné zhromaždenie spoločnosti ESPADA, s.r.o. neposkytlo súhlas na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
- Plnomocenstvo udelené D. L. ako konateľkou spoločnosti ESPADA, s.r.o. Ľ. T. je nejasné, neurčité a udelené pod nátlakom, čo spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť,
- Podpis D. L. na plnomocenstve zo dňa 14.9.2000 bol úradne osvedčený až dňa 8.11.2000, v dôsledku čoho je kúpna zmluva zo dňa 18.9.2000 neplatná z dôvodu, že v čase jej uzavretia nebol Ľ. T. oprávnený konať v mene spoločnosti ESPADA, s.r.o.
- Existencia rozporu medzi konaním zastúpeného a konajúcou osobou, z dôvodu, že Ľ. T. ako splnomocnenec uzatvoril kúpnu zmluvu v mene spoločnosti ESPADA s.r.o. za nízku kúpnu cenu a bez súhlasu valného zhromaždenia spoločnosti,
- Nie je splnená požiadavka technickej jednoty listiny, nakoľko súčasťou kúpnej zmluvy malo byť aj udelené plnomocenstvo,
- Z vyššie uvedených dôvodov je kúpna zmluva zo dňa 18.9.2000 medzi ESPADA, s.r.o. a DHB Real, a.s. neplatným právnym úkonom a v zmysle zásady "nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má" je neplatným právnym úkonom aj kúpna zmluva uzatvorená dňa 4.9.2001 medzi DHB Real, a.s. a odporcom v 1. rade.
Odporcovia žiadali žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť. Dôvodili tým, že kúpnou zmluvou zo dňa 18.9.2000 prišlo k prevodu vlastníckeho práva spoločnosti ESPADA, s.r.o. k predmetným nehnuteľnostiam. Obsahom právneho úkonu bolo disponovanie s majetkom spoločnosti, nie majetkom jej spoločníkov. Schválenie súdu sa podľa §28 Občianskeho zákonníka vyžaduje pri spravovaní majetku maloletého, ak nejde o bežnú vec. Predmetné nehnuteľnosti však boli v čase prevodu vlastníckeho práva majetkom spoločnosti ESPADA, s.r.o. a nie maloletých spoločníkov. D. L. pri udelení plnomocenstva nekonala ako zákonný zástupca maloletej spoločníčky, ale ako konateľka spoločnosti ESPADA, s.r.o.. Z uvedeného dôvodu sa na nakladanie s nehnuteľnosťami nevyžadovalo schválenie súdu. Pri prevode vlastníckeho práva spoločnosti ESPADA s.r.o. k nehnuteľnostiam zapísaným na LV Č.. XXXX, L..Ú.. E. G. na spoločnosť DHB Real, a.s. kúpnou zmluvou zo dňa 18.9.2000 nešlo o právny úkon ani konanie maloletého dieťaťa - spoločníka v spoločnosti, ale právny úkon samotnej spoločnosti, nakoľko predmetom právneho úkonu bol majetok spoločnosti. D. L. konala pri disponovaní s majetkom spoločnosti ako jej konateľka, nekonala v mene jej spoločníkov, ani ako zákonná zástupkyňa maloletej spoločníčky. Spoločenská zmluva spoločnosti ESPADA, s.r.o. nevyžadovala súhlas valného zhromaždenia na platnosť prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú majetkom spoločnosti. Obmedzenie konania konateľa v mene spoločnosti rozhodnutím valného zhromaždenia alebo spoločenskou zmluvou je neúčinné voči tretím osobám. Štatutárny orgán koná v mene spoločnosti a jeho konanie spoločnosť zaväzuje v plnom rozsahu.
Pokiaľ ide o plnomocenstvo udelené D. L. Ľ. T. odporcovia argumentovali tým, že z plnomocenstva zo dňa 14.9.2000 je jednoznačne zrejmé, že je udelené D. L. ako konateľkou spoločnosti ESPADA, s.r.o., je udelené Ľ. T. za účelom prevodu vlastníckeho práva nehnuteľností zapísaných na M. Č.. XXXX, k.ú., Staré Mesto s podrobnou špecifikáciou predmetných nehnuteľností a všetkých právnych úkonov s týmto spojených. Plnomocenstvo udelené dňa 14.9.2000 spĺňa všetky zákonné náležitosti, nakoľko je z neho jednoznačne zrejmé, že splnomocnenec má vykonať všetky právne úkony v mene splonomocnenca ako konateľa spoločnosti ESPADA, s.r.o. smerujúce k predaju presne špecifikovaných nehnuteľností vo vlastníctve ESPADA, s.r.o. zapísaných na M. Č.. XXXX, L..Ú.. E. G.. V čase prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nebola legislatívne upravená podmienky úradne osvedčeného podpisu splnomocniteľa na plnomocenstve. Táto požiadavka bola do katastrálneho zákona vnesená až zákonom č. 255/2001 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2002. Zákonné požiadavky pre plnomocenstvo boli teda splnené, nakoľko plnomocenstvo bolo v písomnej forme, v plnomocenstve bol uvedený jeho rozsah, pričom podpis splnomocniteľa nemusel byť úradne osvedčený. K tvrdeniam navrhovateľov o neprimerane nízkej kúpnej cene za ktorú bola nehnuteľnosť prevedená (rozpor s dobrými mravmi), odporcovia poukázali na to, že podľa ustanovenia článku III bod 3.4 kúpnej zmluvy bolo v čase prevodu vlastníckeho práva na nehnuteľnostiach zriadené záložné právo v prospech spoločnosti Slovenská stavebná sporiteľňa, s.r.o., Záväzok predávajúceho voči záložnému veriteľovi v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bol v sume 2.447.672,10,-Sk. Záložné právo zriadené na predmetných nehnuteľnostiach teda malo vplyv na kúpnu cenu, nakoľko vlastnícke právo nového vlastníka nehnuteľností - spoločnosti DHB Real, a.s. mohlo byť ohrozené v dôsledku výkonu záložného práva jeho predajom. Odporcovia považujú za nevyhnutné odlišovať medzi hodnotou nehnuteľnosti určenou znaleckým posudkom, ktorá nezohľadňuje riziko spojené so záložným právom a reálnu kúpnu cenu, ktorá toto riziko spravidla zohľadňuje. Pokiaľ ide splnenie požiadavky technickej jednoty listiny, odporcovia poukázali na to, že podmienky platnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva upravuje výlučne Občiansky zákonník ako hmotnoprávny predpis a nie katastrálny zákon ako predpis správneho práva. Kúpna zmluva zo dňa 18.9.2000 spĺňa požiadavku technickej jednoty listiny, pretože jej jednotlivé listy, obsahujúce podstatné náležitosti kúpnej zmluvy, sú pevným spôsobom zviazané. Zákonná úprava nevyžaduje technickú jednotu kúpnej zmluvy a s ním súvisiaceho plnomocenstva, nakoľko plnomocenstvo nemá vplyv na obsah kúpnej zmluvy.
Odporcovia poukázali na to, že odporca v 1. rade bol v čase nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam dobromyseľný. Ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností bola v katastri nehnuteľností vedená spoločnosť DHB Real, a.s., kedy zároveň neboli z verejne dostupných zdrojov
zrejmé žiadne pochybnosti o jej vlastníckom práve. Odporca v 1. Rade bol účastníkom len kúpnej zmluvy, na základe ktorej nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam od spoločnosti DHB Real, a.s.. Účastníkom iných právnych úkonov odporca v 1. Rade nebol a nemá žiadnu vedomosť o skutočnostiach s týmito úkonmi súvisiacimi.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov resp. ich právnych zástupcov, výsluchom svedkyne D. L., prečítaním výpovedí svedkov v trestnom konaní 5T 40/08, a to H. N., F. N., M. B., Ľ. N.O., E. A., Ľ. T., D. Ď., T., oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise: žalobným návrhom, uzneseniami o dedičstve, spoločenskou zmluvou ESPADA, s.r.o., výpismi z Obchodného registra spoločnosti ESPADA, s.r.o., zmluvami o prevode vlastníckeho práva, záložnou zmluvou, listinami preukazujúcimi nakladanie s kúpnou cenou (č.l. 172-222 trestného spisu), plnomocenstvom pre Ľ. T., znaleckým posudkom na ocenenie žalovaných nehnuteľností, ako aj ostatnými listinami založenými v súdnom spise, z ktorého ustálil nasledovný skutkový stav:
Spoločnosť ESPADA, s.r.o. bola založená spoločenskou zmluvou zo dňa 2.2.1996. Vznikla zápisom do obchodného registra ku dňu 21.2.1996. Predmetom jej činnosti bola obchodná činnosť - veľkoobchod a maloobchod v rozsahu voľnej živnosti, sprostredkovateľská činnosť v rozsahu voľnej živnosti (inak povedané, v predmete podnikania nemala uvedené predaj, prenájom, sprostredkovanie nehnuteľností príp. činnosť realitnej kancelárie a pod.).
Z výpisu z obchodného registra ako aj zo spoločenskej zmluvy bolo nepochybné, že jej základné imanie je vo výške 46.604.000,-Sk, ktoré tvorí a predstavuje cenu nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území Bratislava - Staré mesto, zapísanej na M. Č.. XXXX E.. Č.. XXXXXX, ktorá bola vnesená do spoločnosti v celosti (1/1). Hodnota predmetnej nehnuteľnosti bola ocenená znalcom (znalecký posudok č. 15/1996) na sumu 46.607.830,-Sk. Základné imanie spoločnosti bolo vytvorené výlučne nepeňažnými vkladmi spoločníkov - podielmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území Bratislava - Staré mesto, zapísanej na M. Č.. XXXX E.. Č.. XXXXXX, ktorá bola vnesená do spoločnosti v celosti. Pôvodnými spoločníkmi boli B.. Y. N. (XX%), A.R. N. (XX%) K. A. N. (XX%). U. U. R. Z. M. A. N. (XX%) K. A. N. (50%). Podľa čl. X spoločenskej zmluvy do výlučnej pôsobnosti valného zhromaždenia patrí (okrem iného) aj rozhodovanie o zvýšení, znížení základného imania. Podľa článku XV spoločenskej zmluvy o znížení základného imania rozhoduje valné zhromaždenie. Pritom sa nesmie znížiť hodnota základného imania spoločnosti pod 100.000,-Sk a výška vkladu spoločníka pod hodnotu 20.000,-Sk. Na uvedené súd poukazuje preto, že žalované nehnuteľnosti neboli "len" vo vlastníctve spoločnosti ESPADA, s.r.o., ale súčasne tvorili aj jej základné imanie, ktoré sa mohlo znižovať len na základe rozhodnutia valného zhromaždenia.
Dňa XX.X.XXXX B.. Y. N. K. A. N. uzavreli so spoločnosťou Slovenská štátna sporiteľňa, pobočka v Bratislave úverovú zmluvu, na základe ktorej im bol poskytnutý úver vo výške 18.000.000,-Sk. Z obsahu úverovej zmluvy vyplynulo, že tento bol poskytnutý za účelom nákupu a rekonštrukcie nehnuteľností na L. U. XX H. R.. Na zabezpečenie splácania úveru bola medzi týmito účastníkmi toho istého dňa 14.6.1993 uzavretá záložná zmluva, kde predmetom zálohu bola žalovaná nehnuteľnosť. Už v tomto čase (roku 1993) bola nehnuteľnosť ocenená znaleckým posudkom č. 21/1993 na sumu 25.675.430,-Sk.
Po E. A. N. sa vlastníkmi (dedičmi) jeho obchodného podielu v spoločnosti ESPADA, s.r.o. stali jeho maloleté deti U. N., R. N. K. H. L. (navrhovateľky v 1 až 3. rade) každá v podiele 1/3. Maloleté dedičky pri spravovaní ich majetku boli zastúpené ich zákonnými zástupcami - matkami. Z uznesenia o dedičstve vyplýva, že spoločnosť ESPADA, s.r.o. podľa vtedy poslednej účtovnej závierky zo dňa 4.10.1998 hospodárila so ziskom 2.685.996,66,-Sk. Uznesenie o dedičstve D 1317/98, Dnot 275/99 nadobudlo právoplatnosť dňa 19.5.1999. Uvedené zmeny boli zapísané aj v príslušnom obchodnom registri tejto spoločnosti a to už dňom 25.4.2000 (t.j. cca 6 mesiacov pred prvým prevodom nehnuteľností, návrh na zápis týchto zmien bol registrovému súdu doručený dňa 7.12.1999), kde bolo výslovne uvedené ako spoločníci: R. N. Q. Q. Q.: Ľ. N., U. N.O., H. L. Q. Q. Q.: D. L.. Na Valnom zhromaždení tejto spoločnosti, ktoré sa uskutočnilo dňa 30.11.1999 boli odsúhlasení noví konatelia a to, D. L. K. Ľ. N.. Návrh na zápis týchto zmien (zmien v osobe konateľov) bol registrovému súdu doručený dňa 18.2.2000 (zápis zmien bol vykonaný dňa 25.4.2000).
Po smrti A. N., sa dedičkou jeho obchodného podielu a teda spoločníčkou spoločnosti ESPADA, s.r.o. vo výške 50% stala jeho maloletá dcéra E. B. (N. G.), L. Q. K. Q. Q.E. C. G. - M. B. (N. G.). Uvedené
zmeny boli do príslušného obchodného registra zapísané až dňom 14.8.2009, avšak dedič sa stáva vlastníkom dedičstva už ku dňu smrti poručiteľa.
Je teda zrejmé, že po smrti oboch pôvodných spoločníkov (A. N., A. N.) obchodnej spoločnosti ESPADA, s.r.o. sa spoločníkmi (a teda aj "vlastníkmi") tejto spoločnosti stali v tom čase štyri maloleté deti (navrhovateľky v 1 až 4 rade), ktoré zastupovali a spravovali ich majetok ich matky ako zákonné zástupkyne. Uvedené skutočnosti nastali v čase pred prevodom žalovaných nehnuteľností na spoločnosť DHB Real, a.s.. Nebolo sporné, že pokiaľ ide o dedičky po zomretom A. N., tieto skutočnosti (zápis zmien v osobách spoločníkov a konateľov) boli zapísané do obchodného registra ešte v apríli roku 2000, t.j. cca 6 mesiacov pred prevodom žalovaných nehnuteľností. Inak povedané v čase prevodu žalovaných nehnuteľností na spoločnosť DHB Real, a.s. boli tieto skutočnosti známe tretím osobám, nakoľko nepochybne vyplývali z výpisu z obchodného registra, ktorý bol verejne prístupný.
Dňa 14.9.2000 splnomocniteľ : D. L. ako konateľka spoločnosti ESPADA, s.r.o. podpísala generálnu plnú moc pre Ľ. T., ktorej obsahom bolo: "splnomocnenie na konanie v plnej miere a v celom rozsahu práv a povinností vyplývajúcich pre osobu splnomocniteľa ako konateľa, ako aj k prijímaniu a preberaniu písomností alebo rozhodnutí a vzdaniu sa opravných prostriedkov voči nim a k predaju nehnuteľností vedených na Okresnom úrade v Bratislave, katastrálny odbor zapísaných na M. Č.. XXXX, okres Bratislava, obec Bratislava - m.č. Staré Mesto, k.ú. Staré Mesto: pozemok, parc. Č.. XXXX, O. H. XXX G., Q. D., N., E.. Č.. XXXXXX, na D. Č.. XXXX a k zastupovaniu pred katastrálnym úradom v uvedených veciach. K notárskemu osvedčeniu podpisu splnomocniteľa na plnomocenstve došlo dňa 8.11.2000.
Na podklade tohto plnomocenstva spoločnosť ESPADA, s.r.o. zastúpená Ľ. T. uzavrela dňa 18.9.2000 so spoločnosťou DHB Real, a.s. kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam na kupujúceho spoločnosť DHB Real, a.s. za dohodnutú kúpnu cenu 2.700.000,-Sk (podpisy na zmluve boli overené dňa 20.9.2000). Kúpna cena bola v zmysle článku III kúpnej zmluvy zaplatená v hotovosti oproti podpisu kúpnej zmluvy k rukám predávajúceho. Cena prevádzaných nehnuteľností bola ohodnotená znaleckým posudkom č. 246/2000 zo dňa 3.7.2000 vo výške 2.688.390,-Sk. V čase uzatvárania kúpnej zmluvy prevádzané nehnuteľnosti boli zaťažené záložným právom v prospech Slovenskej stavebnej sporiteľne na zabezpečenie pohľadávky z úverovej zmluvy, pričom ku dňu 10.5.2000 (t.j. cca 4 mesiace pred uzavretím kúpnej zmluvy) predstavovala výška zabezpečeného záväzku sumu už len vo výške 2.447.672,10,-Sk (čl. III bod 3.4 zmluvy). Návrh na vklad vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam bol katastrálnemu úradu doručený dňa 20.9.2000 (podpis na plnomocenstve bol osvedčený až dňa 8.11.2000). Vklad vlastníckeho práva bol povolený ku dňu 9.11.2000.
Z uvedeného je teda zrejmé, že nehnuteľnosti tvoriace základné imanie spoločnosti ESPADA, s.r.o., boli na základe kúpnej zmluvy zo dňa 18.9.2000 prevedené na spoločnosť DHB Real, a.s. , pričom za predávajúceho konal a zmluvu uzatváral Ľ. T. na základe plnomocenstva, ktoré mu udelila D. L., ako konateľka spoločnosti ESPADA, s.r.o. Hoci návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol katastrálnemu úradu doručený dňa 20.9.2000, tento o vklade vlastníckeho práva rozhodol až dňa 9.11.2000, t.j. deň po tom, čo bol podpis Ľ. T. na generálnom plnomocenstve notársky overený (keďže v čase uzavretia kúpnej zmluvy podpis overený nebol). Zároveň z uvedeného vyplýva, že žalované nehnuteľnosti, tvoriace základné imanie spoločnosti ESPADA, s.r.o., boli prevedené za kúpnu cenu 2,7 mil. Sk, pričom táto bola predávajúcemu (Ľ. T.) vyplatená v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy. V tomto smere pokiaľ ide o samotnú kúpnu cenu súd poznamenáva nasledovné: Z listinných dôkazov založených v súdnom ako aj v trestnom spise vyplýva, že kúpnu cenu vo výške 2,7 mil. Sk prevzal Ľuboš Hájnik v hotovosti oproti podpisu kúpnej zmluvy (čl. III bod 3.1. zmluvy). Z kúpnej zmluvy zároveň vyplynulo, že ku dňu 10.5.2000 (t.j. cca 4 mesiace pred uzavretím kúpnej zmluvy) predstavovala výška zabezpečeného záväzku vyplývajúceho z úverovej zmluvy v prospech Slovenskej stavebnej sporiteľne vo výške 2.447.672,10,-Sk (čl. III bod 3.4 zmluvy). Kúpna zmluva bola uzavretá dňa 18.9.2000. Z potvrdenia o vklade vystavenom spoločnosťou Slovenská sporiteľňa vyplynulo, že Ľ. T. dňa 29.9.2000 (t.j. 10 dní po uzavretí kúpnej zmluvy a pred povolením vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností) zložil na účet Slovenskej sporiteľne sumu 2.496.112,60,-Sk. Predmetná suma predstavovala celkovú výšku zostatku úveru, ktorý bol zabezpečený záložným právom v prospech slovenskej sporiteľne. Uvedené potvrdzuje podpis Ľ. T. na vkladovom liste, ako aj samotné potvrdenie (kvitancia) vystavené Slovenskou sporiteľňou (č.l. 192 trestného spisu) v ktorom sa uvádza, že Slovenská sporiteľňa potvrdzuje, že po pôvodnom dlžníkovi: Y. N. K. A. N. R. N. XX.X.XXXX splatený úver poskytnutý na základe úverovej zmluvy Č.. XXXXXX-XXXXXXX-XXXXX, XXXX/XX Q. N. XX.X.XXXX, spoločnosťou ESPADA, s.r.o., ktorá pristúpila
k záväzku podpísaním zmluvy o pristúpení k záväzku zo dňa 26.5.1997. V kvitancii sa uvádza, že zároveň zánikom pohľadávky zaplatením úveru, zaniklo aj záložné právo zriadené záložnou zmluvou č. XXXXXX-XXXXXXX-XXXXX, XXXX/XX k žalovaným nehnuteľnostiam, ktoré bolo vložené do katastra nehnuteľností na základe povolenia pod č. H. - XXXX/XX na 25.675.430,-Sk. Na rovnaké číslo vkladu záložného práva (teda na H. - XXXX/XX) odkazuje aj samotná kúpna zmluva v čl. III bod 3.4.
Z vyššie uvedeného je teda nepochybné, že dňa 18.9.2000 uzavrel Ľ. T. na základe plnomocenstva kúpnu zmluvu na základe ktorej previedol žalované nehnuteľnosti na spoločnosť DHB Real, a.s., že tohto istého dňa Ľ. T.Á. prevzal kúpnu cenu oproti podpisu kúpnej zmluvy vo výške 2,7 mil. SK, že Ľ. T. o 10 dní neskôr (29.9.2000) v čase pred povolením vkladu vlastníckeho práva v prospech spoločnosti DHB Real, a.s. zložil na účet Slovenskej sporiteľne sumu zostatku úveru, ktorý bol zabezpečený záložným právom, čím vyplatil celú pohľadávku Slovenskej sporiteľne, čím súčasne došlo k zániku záložného práva na ktoré sa odvolávala aj samotná kúpna zmluva v čl. III bod 3.4. uvedené potvrdzuje nielen kvitancia vystavená Slovenskou sporiteľnou, ale aj samotný výpis v katastra nehnuteľností zo dňa 13.11.2000, kde sa v časti ťarchy nenachádza už žiadny záznam o existencii záložného práva. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v čase prevodu vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam (v čase povolenia vkladu) tieto neboli zaťažené žiadnym záložným právom, a teda argumentácia odporcov, že dojednaná kúpna cena bola primeraná, lebo ku skutočne vyplatenej kúpnej cene vo výške 2,7 mil. Sk treba pripočítať aj hodnotu záväzku a existenciu záložného práva v prospech Slovenskej sporiteľni vo výške cca 2,4 mil Sk (teda spolu cca 5 mil. Sk) je neopodstatnená, nakoľko v čase prevodu prevádzané nehnuteľnosti neboli zaťažené žiadnym záložným právom. Práve naopak, prevádzané nehnuteľnosti neboli v skutočnosti prevedené ani za sumu 2,7 mil. Sk (ako dohodnutá kúpna cena), a to preto, lebo práve táto kúpna cena 2,7 mil. Sk bola použitá na zaplatenie resp. vyrovnanie úverovej pohľadávky v prospech Slovenskej sporiteľne. Inak povedané Ľ. T. prevzatú kúpnu cenu vo výške 2,7 mil. Sk použil o 10 dní neskôr po jej prevzatí (avšak v čase kedy bola vlastníkom nehnuteľnosti ešte spoločnosť ESPADA, s.r.o.) práve na vyrovnanie spomínaného dlhu. V podstate tak z kúpnej ceny vyrovnal ťarchu viaznúcu na nehnuteľnosti, t.j. vyrovnal a zabezpečil výmaz záložného práva už pre nového vlastníka. V podstate tak skutočná kúpna cena prevádzaných nehnuteľností predstavovala rozdiel medzi dohodnutou kúpnou cenou 2,7 mil. Sk a zostatkom úverovej pohľadávky vo výške cca 2,4 mil. Sk, teda skutočná (reálna) kúpna cena predstavovala sumu cca 300.000,-Sk. Uvedenému nasvedčuje nielen časový sled udalostí (19.9.2000 prevzatie kúpnej ceny Ľ. T., 29.9.2000 vyplatenie úverovej pohľadávky Ľ. T., až následne povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností), ale aj samotná výpoveď Ľ. T. K. D. L. v trestnom konaní, kde Ľ. T. vo svojej výpovedi zo dňa 7.5.2002 (vypovedal ako svedok pod prísahou) uviedol, že "....K. G. D. (konateľ spoločnosti DHB real, a.s.) zaplatil uviesť neviem, mám dojem, že mi zaplatil v hotovosti a ja som dal peniaze do banky, v banke bola nejaká pôžička a to sa vracalo na ten účet......po predaji budovy a po uložení peňazí na účet, ako som už vyššie uviedol, som to oznámil D. L....". Uvedené potvrdila aj D. L., ktorá vo výpovedi v trestnom konaní dňa 2.4.2007 uviedla, že "......nakoľko pokiaľ mi je známe nehnuteľnosť mala byť odpredaná za cenu, ktorá sa rovnala vyplateniu úveru v SLSP, takže fakticky moja dcéra z tohto majetku nemala nič.......".
Na uvedené súd poukazuje aj v súvislosti s tým, že všetci svedkovia (ostatní poškodení) vypovedali v tom smere, že napriek predaju nehnuteľnosti neobdržali žiadnu kúpnu cenu, napriek skutočnosti, že túto aj tak považovali za neprimerane nízku.
Z uvedeného mal súd za preukázané, že dohodnutá kúpna cena vo výške 2,7 mil. Sk, osobne v hotovosti prevzatá za spoločnosť ESPADA, s.r.o. Ľ.Z. T., bola touto osobou použitá o 10 dní neskôr na vyplatenie zostatku úveru na účet spoločnosti Slovenská sporiteľňa, čím došlo aj k výmazu a zániku záložného práva zriadeného v prospech slovenskej sporiteľne. K uvedenému došlo ešte v čase, kedy bola vlastníkom prevádzaných nehnuteľností spoločnosť ESPADA, s.r.o. (t.j. po podpísaní kúpnej zmluvy a pred povolením vkladu vlastníckeho práva do katastra). V reáli teda skutočná kúpna cena za prevádzané nehnuteľnosti predstavovala sumu cca 300.000,-Sk.
Pokiaľ ide o hodnotu prevádzaných nehnuteľností v čase ich prevodu, súd uvádza nasledovné:
Súd považoval za nadbytočné (neúčelné a nehospodárne) opätovne dávať znalecky oceňovať žalované nehnuteľnosti, aby zistil ich hodnotu v čase prevodu, nakoľko nebolo sporné, že ich cena sa pohybovala v roku 1993 vo výške cca 26 mil. Sk (viď znalecký posudok vypracovávaný za účelom zriadenia záložného práva na zabezpečenie úverovej pohľadávky, išlo o znalecký posudok č. 21/1993 na
základe ktorého boli žalované nehnuteľnosti ocenené na sumu 25.675.430,-Sk, pričom išlo o stav pred rekonštrukciou nehnuteľností), v roku 1996 (po rekonštrukcii nehnuteľností (jej rozsah vyplýva aj zo znaleckého posudku č. 246/2000) a v čase ich vkladu (prevodu) do spoločnosti ESPADA, s.r.o.) boli ohodnotené na sumu cca 46 mil. Sk, a v priebehu trestného konania 5T 40/08 boli žalované nehnuteľnosti ocenené na sumu 23,6 mil. Sk znaleckým posudkom č. 4/2006, pričom išlo o znalecký posudok vypracovaný na základe zadania orgánov činných v trestnom konaní (nezávislého orgánu), preto toto ocenenie súd považoval za najdôveryhodnejšie. Za najdôveryhodnejšie súd považoval toto ocenenie aj preto, že znalec ohodnocoval nehnuteľnosť ku dňu 9.11.2000 (t.j. ku dňu prevodu nehnuteľností), pričom zároveň ich ocenil aj ku dňu vyhotovenia znaleckého posudku na sumu 31,5 mil. Sk (13.2.2006). Po spriemerovaní uvedených ohodnotení je zrejmé, že žalované nehnuteľnosti mali v čase ich prevodu na spoločnosť DHB real., a.s. hodnotu minimálne 23 mil. Sk. Táto v roku 2006 dokonca stúpla až na hodnotu 31,5 mil. Sk, čo preukazuje časový nárast cien nehnuteľností v danom mieste a čase.
Inak povedané, z vyššie uvedeného je zrejmé, že hodnota žalovaných nehnuteľností (až na znalecký posudok vypracovaný v čase dva mesiace pred ich prevodom na spoločnosť DHB real, a.s., išlo o znalecký posudok č. 246/2000 objednávaný spoločnosťou ESPADA, s.r.o. v ktorom boli nehnuteľnosti ocenené na sumu 2.688.390,-Sk, pričom išlo o ocenenie ku dňu 14.6.2000) neklesla pod hranicu 23 mil. Sk. Je teda zrejmé, že znalecké oceňovanie znalcom B.. B. B. v znaleckom posudku č. 246/2000 zo dňa 3.7.2000, v čase dva mesiace pred prevodom nehnuteľností, na sumu cca 2,7 mil. Sk muselo byť účelové a nemohlo zodpovedať ich trhovej hodnote. Je nelogické, aby hodnota žalovaných nehnuteľností bola v roku 1996 (t.j. po jej rekonštrukcii na ktorú bol vzatý úver) cca 46 mil. Sk a o štyri roky neskôr (nehovoriac o stúpajúcom trende cien nehnuteľností obzvlášť v lokalite Staré Mesto) bola jej hodnota len 2,7 mil . Sk. Aj preto súd za najdôveryhodnejší (a teda aj za dôkaz, z ktorého vychádzal pri svojom rozhodovaní) dôkaz preukazujúci reálnu hodnotu prevádzaných nehnuteľností v čase ich prevodu na spoločnosť DHB Real, a.s. považoval znalecký posudok B.. K. H., D.., ktorý bol vypracovaný jednak na základe objednávky orgánu činného v trestnom konaní (t.j. nezávislého subjektu a teda nebol objednávaný ani za účelom prevodu nehnuteľnosti ani za účelom jej vkladu do majetku obchodnej spoločnosti) a jednak ako jediný oceňoval nehnuteľnosti v čase ich reálneho prevodu. Tento posudok stanovil hodnotu prevádzaných nehnuteľností v čase ich prevodu na sumu 23,6 mil. Sk.
Z vyššie uvedeného mal teda súd za to, že žalované nehnuteľnosti mali v čase ich prevodu na spoločnosť DHB Real, a.s. hodnotu 23,6 mil. Sk, pričom boli reálne prevedené za sumu cca 300.000,-Sk.
Svedkyňa D. L. vo svojej výpovedi v konaní pred súdom uviedla, že žalované nehnuteľností boli prevedené na základe nejakého papieru resp. plnej moci, pričom túto podpisovala ona, avšak s vedomím, že je to len kus papiera, na základe ktorého sa jednoducho nedá s budovou nič urobiť. Uviedla, že plnú moc podpisovala na naliehanie vtedy žijúceho T. resp. pod jeho tlakom. Svedkyňa však mala za to, že na základe takto vystavenej plnej moci nie je možné s budovou nakladať. Ľ. T. nepoznala, nikdy ho nevidela ( tento aj odmietol s ňou konfrontáciu v trestnom konaní). Plnú moc jej doniesol na podpis T.. D. jej podpisovaní bol na ňu zo E. T. vyvíjaný nátlak, raz to bol fyzický nátlak (fyzicky ju zbil) a aj psychické nátlaky, pričom podľa nej by to žiadna žena s malým dieťaťom nezvládla. T. bol človek, ktorý mal s nátlakom skúsenosti. Z predaja nehnuteľnosti nemala nič, ani spoločnosť ESPADA, s.r.o.. Svedkyňa poprela, že by ona objednávala vypracovanie znaleckého posudku na ocenenie žalovaných nehnuteľností u Q. B.. B..
Súd v tomto smere poukazuje na výpoveď tejto svedkyne v trestnom konaní v postavení svedka, kedy dňa 26.7.2002 pri výsluchu uviedla, že o tom, že je budova na L. U. predaná sa dozvedela pri podaní vysvetlenia dňa 18.7.2002m kedy bola zavolaná na políciu. Do tejto doby o tom nič nevedela. Na otázku vyšetrovateľa, či pozná osobu menom Ľ. T., svedkyňa uviedla, že pozná pod prezývkou R.. Po tom, ako bola na polícii bola zvedavá, čo sa vlastne stalo a ako sa ona do toho dostala. V podstate zistila, že R. C. Ľ. T., v podstate ho nepozná tak, aby sa s ním stretávala resp. že by chodili spolu na kávu a pod. On ju poznal pravdepodobne v dobe, keď žila s A. N.. Svedkyňa potvrdila, že podpis na plnomocenstve je jej podpisom. Svedkyňa ďalej vo svojej výpovedi pred vyšetrovateľom uviedla, že v priebehu septembra 2000 prišiel za ňou R. (T.) s tým, že sa jej opýtal, či by nechcela pomôcť ohľadne tejto budovy, s čím ona súhlasila. Aby vec uviedla na správnu mieru, stretli sa niekde na ulici a začali rozoberať jej situáciu. Ona sa ho opýtala, či by jej nevedel v danej veci pomôcť a posunúť to dopredu. Počas rozhovoru jej povedal, že sa jej pokúsi pomôcť, aby z toho mala nejaký osoh a povedal jej, že sa pokúsi zistiť niečo okolo budovy. Pri ďalšom stretnutí s R., tento doniesol generálnu plnú moc, ktorú jej dal podpísať a odôvodnil to tým, že keď mu to podpíše, budú s ním jednať ako s partnerom, ktorý ju zastupuje. Ona
tento argument zobrala na vedomie a túto plnú moc mu podpísala. Plnú moc podpísala z toho dôvodu, že si prečítala to, čo v nej je napísané a vedela, že i napriek tomu, že je tam uvedený predaj nehnuteľnosti k tomuto na základe právnych skutočností nemôže prísť, nakoľko Stanovy s.r.o. hovorili o tom, že je potrebné zvolať Valné zhromaždenie. Taktiež si bola vedomá toho, že budova je v základnom imaní a v podstate základné imanie sa nesmie znižovať alebo zvyšovať bez súhlasu valného zhromaždenia. Svedkyňa uviedla, že i napriek tomuto podpisu jej R. nič dôležité nezistil.
Následne v trestnom konaní z pozície obvinenej D. L. dňa 2.4.2007 vypovedala tak, že je pravdou, že podpísala generálnu plnú moc pre jej neznámu osobu niekedy v roku 2000, pričom v tom čase žila spoločne E. D. T., D.H. T., ktorý jej doniesol v tej dobe nejakú vypracovanú plnú moc a k tomu jej hovoril, aby ju u notára podpísala a túto požiadavku nijako neodôvodňoval len so slovami, že on to tak chce. Toto bolo viac krát, že na ňu T. naliehal a až v roku 2000 po jeho naliehaniach a fyzickom útoku bola donútená podpísať ním predložené splnomocnenie. Pred tým sa však radila s viacerými právnikmi, pričom jej bolo povedané, že uvedené splnomocnenie nie je úplne právne v poriadku, pokiaľ by sa malo týkať prevodu nehnuteľností, nakoľko toto splnomocnenie neobsahovalo oprávnenie splnomocnenca dojednávať kúpnu cenu, výšku kúpnej ceny, podmienok vyplácania kúpnej ceny a neoprávňovalo splnomocnenca ani na prevzatie kúpnej ceny. Z toho jej vyplývalo, že k celej realizácii by muselo dôjsť na základe jej pokynov pre splnomocnenca a k dojednaniu vyššie uvedených podmienok z jej strany. Nič takéhoto okrem podpísania plnomocenstva neurobila. Svedkyňa zopakovala, že splnomocnenca nepoznala a ani nepozná, nikdy jej nebol predložený návrh žiadnej kúpnej zmluvy, nepozná podmienky prevodu a nikdy neprevzala žiadnu kúpnu cenu z prevodu tejto nehnuteľnosti. Zopakovala, že splnomocnenie podpísala len z dôvodu fyzického útoku a zo strachu pred T., nemala však v úmysle odpredať predmetnú nehnuteľnosť a bola presvedčená, že na základe takéhoto splnomocnenia k predaju nemôže dôjsť. Zároveň podotkla, že jej dcéra bola dedičkou 1/3 z 50% podielu spoločnosti ESPADA, s.r.o., ktorej základným imaním bola i nehnuteľnosť nachádzajúca sa na L. U.. XX H. R. a konaním, ktoré sa jej kladie za vinu, by poškodila vlastnú maloletú dcéru H., nakoľko pokiaľ je jej už teraz známe, nehnuteľnosť mala byť odpredaná za cenu, ktorá sa rovnala vyplateniu úveru v SLSP, a.s., takže fakticky jej dcéra z tohto majetku nemala nič. Vedela, že sa odpredávali z dedičstva po nebohom A.R. N. nejaké nehnuteľnosti s tým, že sa stále žiadalo povolenie príslušného súdu k uvedeným právnym úkonom, v tomto prípade nehnuteľnosti na L. U.. XX H. R. o to žiadať súd nemohla, nakoľko o odpredaji nehnuteľnosti nevedela a určite by s takýmto odpredajom, ktorý by poškodzoval jej dcéru H. nikdy nesúhlasila.
Svedok Ľ. T. vo svojej výpovedi ako svedok dňa 7.5.2002 uviedol, že s D. L. sa poznal cca 7-8 rokov. Približne pred 2 - 2,5 rokmi sa s ňou stretol a pri tomto stretnutí mu povedala, aby našiel kupca a predal budovu, ktorá je na rohu O. Z. K. L. U.. H. R.. Prečo sa má tá budova predať, alebo kto je jej majiteľom na toto sa nepýtal, nakoľko D. veril a bol presvedčený o tom, že budova je jej vlastníctvom. Prisľúbil jej, že kupca na budovu nájde a z tohto dôvodu mu dala splnomocnenie, boli niekde spolu u notára, ktorý listinu o jeho splnomocnení overil. Následne na to mu L. dala doklady od tej budovy a on začal hľadať kupca. Oslovil viacero ľudí, až nakoniec oslovil D. a tomuto budovu ponúkol na predaj. Približne po týždni mu tento zavolal a povedal, že budovu kúpi. Budovu predával okolo 3 mil. Sk, túto cenu mu povedala L.. Po tom ako sa rozhodol D. budovu kúpiť, spoločne chodili po úradoch a budovu previedli na jeho firmu. D. mu zaplatil v hotovosti a on dal peniaze do banky, v banke bola nejaká pôžička a to sa vracalo na ten účet. Po predaji budovy a po uložení peňazí na účet, to oznámil D. L.. Táto bola spokojná a uviedol, že za túto službu od nej nedostal žiadne finančné odškodnenie. Urobil to pre ňu ako pre priateľku a nie za finančnú províziu.
V konaní pred trestným súdom na pojednávaní konanom dňa 18.1.2010 Ľ. T. H. F., Ž. D. L. pozná, avšak kedy a za akých okolností sa zoznámili si už nepamätal. Zotrval na svojej výpovedi, ktorú uviedol v konaní pred vyšetrovateľom v prípravnom konaní. V konaní pred trestným súdom spomenul iba to, že malo ísť o kúpu nehnuteľností, že si skutočne už nepamätá žiadne podrobnosti s odstupom času. O. D. T. poznal, stretli sa 2-3 krát pri športových podujatiach, bližšie ho však nepoznal. Akú úlohu D. T. hral v predmetnej transakcii o tom nevedel nič. Svedok T. na všetky otázky odpovedal vetou, že si už nič nepamätá, a teda nepamätal si koľkokrát sa stretol s D. L., nevedel sa vyjadriť či majú spoločného známeho, žiadne podrobnosti ohľadne predaja nehnuteľnosti si už nepamätal, nepamätal si, či mal nejaké splnomocnenie, nespomínal si, že by poznal spoločnosť DHB Real, a.s., čo sa týka osôb menom Ď.K., T., R. na nich si nespomínal, nespomínal si, že by mu D. L. odovzdala nejaké doklady ohľadne nehnuteľností, nespomínal si za akú sumu sa predmetná nehnuteľnosť predala.
Vzhľadom na odmietavý postoj svedka Ľ. T. v trestnom konaní pri jeho poslednej výpovedi, ktorá prebehla dňa 18.1.2010 na hlavnom pojednávaní, t.j. vzhľadom na to, že tento zotrval na svojej výpovedi z prípravného konania (viď popísaná vyššie) a vzhľadom na to, že si v roku 2010 už na nič nespomínal (či už zámerne alebo skutočne), súd nepovažoval za potrebné ho vypočuť v tomto (civilnom) konaní, nakoľko už vypovedal v trestnom konaní, pričom výsluch prebiehal v čase keď si mohol svedok ešte dobre spomenúť, pričom už v samotnom trestnom konaní pred súdom v podstate vypovedať odmietal (resp. tvrdil, že si už na nič nespomína), preto jeho výsluch by bol v tomto konaní neúčelný a súd preto vychádzal z jeho výpovede z prípravného konania. Bolo by nelogické, aby tento svedok si v súčasnosti na všetko spomenul, keď v roku 2010 uvádzal, že si už na nič nepamätá. Vzhľadom na to súd návrh odporcov na doplnenie dokazovania o výsluch tohto svedka ako nehospodárny zamietol.
Ako už bolo uvedené, súd pri svedkovi Ľ. T. prihliadal na jeho výpoveď, ktorú uviedol v prípravnom konaní pred vyšetrovateľom.
Súd poukazuje aj na to, že Ľ. T. odmietol v trestnom konaní konfrontáciu s D. L. a využil právo svedka nevypovedať, naopak D. L. H. V. K. Q., Ž. O. E. O. U. (Ľ. T.) nepozná, nikdy ho nevidela a nevie o koho by sa malo jednať. Uviedla, že prezývku R. pozná zo spisového materiálu, ale predtým túto prezývku R. nepočula a nevie kto má takúto prezývku.
Na obsah výpovedí svedkov D. L. K. Ľ. T. súd v tomto konaní poukazuje preto, že svedkyňa v konaní pred súdom tvrdila, že bola k podpísaniu plnomocenstva donútená zo strany D. T. (a to aj prostredníctvom fyzického nátlaku). Kým v trestnom konaní vyvrátenie tejto tvrdenej skutočnosti spočívalo na orgánoch činných v trestnom konaní (prokuratúre), čo sa im však nepodarilo (aj preto bola D. L. spod obžaloby oslobodená), inak povedané, dôkazné bremeno o opaku (t.j. o tom, že D. L. nebola k podpísaniu plnej moci donútená) zaťažovalo v trestnom konaní prokuratúru, pokiaľ ide o civilné konanie v zásade platí, že ten kto tvrdí nejakú skutočnosť, túto musí v konaní pred súdom aj riadne preukázať. To znamená, že v civilnom konaní bolo práve naopak, dôkazné bremeno o tom, že D. L. bola psychicky aj fyzicky donútená D. T. k podpísaniu plnej moci, na navrhovateľoch resp. na tom, kto takúto skutočnosť tvrdil. Keďže sa navrhovateľom táto skutočnosť nepodarila v konaní pred tunajším súdom preukázať (nakoľko aj samotný D. T. zomrel) a neexistovala iná osoba, ktorá by takéto skutočnosti potvrdila, ako aj vzhľadom na rozpornosť výpovedí samotnej svedkyne D. L. K. E. Ľ. T., súd túto skutočnosť vykladal na ťarchu navrhovateľov a nemal ju v civilnom konaní za preukázanú, t.j. súd nemal za preukázané, že D. L. bola k podpísaniu plnomocenstva pre Ľ. T. donútená (či už fyzicky alebo psychicky) zo E. D. T.. Obaja svedkovia totiž rozporne tvrdili to, že sa poznajú, rozpor bol aj v tom, kto vlastne priniesol plnomocenstvo na podpis (kým D. L. U. F., Ž. F. R. T. A.. R., potom neskôr uvádzala, že to bol T., T. tvrdil, že to bola samotná L.) a pod. Rovnako bol rozpor v ich výpovediach v tom, či R. D. L. k podpisu plnomocenstva donútená T. (kým svedkyňa tvrdila, že bola - hoci v prípravnom konaní ako svedok uviedla, že to bol R., kto jej doniesol generálnu plnú moc, ktorú jej dal podpísať a odôvodnil to tým, že keď mu to podpíše, budú s ním jednať ako s partnerom, ktorý ju zastupuje, pričom ona tento argument zobrala na vedomie a túto plnú moc mu podpísala, neskôr tvrdila, že bola k tomu donútená T., na druhej strane T. G. T. vo svojej výpovedi vôbec nespomínal a tvrdil, že kupca na budovu nájde a z tohto dôvodu mu dala splnomocnenie práve samotná D. L., pričom boli niekde spolu u notára, ktorý listinu o jeho splnomocnení overil). Vzhľadom k tomu, že tieto rozpory vo výpovediach uvedených svedkov nebolo možné v konaní pred tunajším súdom odstrániť (aj pre postoj Ľ. T., ktorý si už v roku 2010 na nič nepamätal), pričom neexistovala iná osoba, ktorá by mohla tieto skutočnosti potvrdiť alebo vyvrátiť, súd vyhodnotil dokazovanie v tomto smere v neprospech navrhovateľov a tvrdenie D. L. o tom, že bola k podpísaniu plnomocenstva donútená D. T. považoval len za tvrdenie, ktoré nebolo (a už ani nemôže byť) riadne preukázané.
N druhej strane mal však súd výpoveďami týchto svedkov za preukázané, že kúpna cena bola Ľ. T. použitá na vyplatenie zostatku úveru, ktorý bol viazaný (resp. záložné právo) k žalovaným nehnuteľnostiam, nakoľko to bolo v postate asi jediné na čom sa obe výpovede svedkov (nevedomky) zhodovali.
Pokiaľ ide o výpovede ostatných svedkov (ktorých zopakovanie súd nepovažoval za potrebné aj vzhľadom na odstup času od prevodu nehnuteľností ako aj na ich obsah vykonaný v trestnom konaní, preto výpovede svedkov prečítal súd na pojednávaní) súd poukazuje na to, že z výpovede poškodenej H. N. vyplynulo, že žalované nehnuteľnosti zakúpil v roku 1993 jej syn A. N. E. E. Y. N., synovi patrilo z nehnuteľnosti 50%. V tom objekte bola urobená kompletná rekonštrukcia, na ktorú synovi požičali
peniaze a rovnako na túto rekonštrukciu bol braný aj úver zo Slovenskej sporiteľne, budova sa po rekonštrukcii prenajímala a neskôr tam mal sídlom firmy aj ich E. A. N.. Niekoľko mesiacov po smrti ich syna sa čírou náhodou dozvedeli, že budova bola predaná alebo prevedená na firmu DHB Real, a.s., ktorá bola zrejme účelovo zriadená pre tento účel. Podotkla, že budova bola predaná pred začatím dedičského konania po jej synovi. Dedičom je ich maloletá vnučka E. B. a synova vtedajšia manželka G.. E. A.. Nevedela uviesť, aká skupina za týmto stojí a má za to, že N.. K. na D. L. dal účelovo urobiť súdnoznalecký posudok na 2,8 mil. Sk, čo je absurdné, nakoľko pôvodný posudok znel na sumu cca 41 mil. Sk, podotkla, že len pozemok v tejto oblasti stojí 2 mil. Sk. Je predsa nemožné, aby budova v centre Bratislavy v tom čase predaja stála 2,8 mil. Sk, vidí v tom určitý zámer, že tento znalecký posudfok bol podhodnotený. Trestné oznámenie podala z dôvodu, že tu niekto previedol majetok ich syna bez dedičského konania. Budova sa predala v čase, keď nebolo ukončené dedičské konanie po jej synovi. Nie je jej jasné, ako mohla L. podpísať plnú moc na prevod nehnuteľností, keď p. A. bola súdom poverená dočasnou správou tohto majetku. Aj plné moci, na základe ktorých došlo k prevodu nehnuteľností boli tam dané v neskorších termínoch ako bol povolený vklad do katastra. Kúpnu zmluvu považuje za absolútne neplatnú , lebo plná moc pre predávajúceho bola overená asi po 3 týždňoch, keď bol návrh na vklad daný na kataster. Celý úkon považuje za neplatný, nakoľko druhá strana konala tak, ako keby jej syn už v uvedenej spoločnosti svoj podiel už nemal a proste nakladali s majetkom tak, ako oni uznali za vhodné.
Z výpovede M. B. vyplynulo, že po smrti A. N., ktorý bol otcom jej maloletej dcéry E. B. sa zúčastnila ako zákonná zástupkyňa jej maloletej dcéry dedičského konania, v ktorom sa chcela dedičského podielu po A. N. vzdať, avšak príslušný súd jej nevyhovel z dôvodu ochrany jej maloletej dcéry. Niekedy v roku 2000 sa dozvedela, že bola predaná budova na L. U. H. R., v ktorej mal A. N. XX% podiel na nehnuteľnosti a po jeho smrti jej dcéra E.. Dedičské konanie sa skončilo s tým, že jej dcéra je majiteľkou 50% podielu v obchodnej spoločnosti ESPADA, s.r.o.. Čo sa týka predaja nehnuteľností uviedla, že v období roku 2000 jej volala E. A. E. Z. R. na L. U. a s plačom ju informovala o tom, že H. D. K. D. L. predali budovu na L. U. a ona jej na to povedala niečo v tom zmysle, že to nie je možné, nakoľko neprebehlo dedičské konanie a v tej budove mali podiely viacerí ako napr. Ľ. N., a tá tiež nič o predaji nevedela. Od tej doby sa do tejto záležitosti neangažovala, nakoľko mala vedomosť že H. N. (babka jej dcéry) s manželom podali na polícii trestné oznámenie.
Ľ. N. vo svojej výpovedi v trestnom konaní uviedla, že po smrti jej bývalého manžela bol dedičský podiel z manželovho majetku prevedený na ich spoločné deti a to U. N. (U.. XX.X.XXXX) K. R. N. (U.. XX.XX.XXXX), ktoré už po rozvode boli zverené do jej opatery a ona sa stala ich zákonnou zástupkyňou. Po smrti jej bývalého manžela na základe dedičského konania sa stala ako matka svojich neplnoletých detí zákonnou zástupkyňou 50% podielu v spoločnosti ESPADA, s.r.o. spolu s D. L. ako zástupkyňou jej maloletej dcéry H., L. O. R. A. N.. Bolo jej známe, že podiel predstavuje budova na L. U.. XX H. R.. Po smrti bývalého manžela sa prihlásili spolu s D. L. k dedičstvu ako zákonné zástupkyne, o čom sa urobili aj záznamy do obchodného registra dňa 9.6.1999. Podotkla, že valné zhromaždenie za účasti konateľov, advokáta, notára spojené s hlasovaním o prevode nehnuteľností nikdy neprebehlo a takisto neobdržala pozvánku na takéto zhromaždenie. Telefonicky bola upozornená D.. N., že sa niečo deje s budovou a dokonca ju poslala, aby tam išla osobne a aby jej dala vedieť, čo sa vlastne robí. Ona sa tomu sama čudovala, nakoľko sa všetky tri teda ona, D.. N. K. L. dohodli, že po konečnom majetkovom vyrovnaní spoločne budovu predajú. D.. N. ju poslala na kataster, ona tam išla a videla návrh na vklad, kde pri mene N. bol červený výkričník. Bolo to koncom roka 2000 a keď na kataster prišla v pondelok, už bola nehnuteľnosť vedená na inú firmu. Predtým tam bola v piatok. Nakoľko sa s L. nevedela spojiť kontaktovala jej priateľa D. T., ktorému povedala čo sa stalo, na čo jej povedal, že sa o tomto nemá čo s ňou baviť. Po dlhom čase sa jej ozvala L., ona sa jej spýtala, prečo predala budovu resp. podiely detí a ona jej na to povedala, že ona jej nič nepredala, ona predala len svoje.
E. A. vo svojej výpovedi uviedla, že bola manželkou A. N., ktorý bol spoločníkom a zároveň konateľom spoločnosti ESPADA, s.r.o. Po jeho smrti bola na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II poverená spravovať jeho majetok. Čo sa týka správy budovy tak túto obhospodarovala sama, pričom o každom rozhodnutí sa radila s Ľ. N., ktorá mala časť dedičstva v uvedenom objekte po svojom bývalom manželovi resp. bola zákonnou zástupkyňou svojich dvoch maloletých dcér po bývalom manželovi. Taktiež sa radila aj s D. L., ktorá bola zákonnou zástupkyňou mal. N. po N.. Platila všetky poplatky, ktoré boli spojené s chodom a prevádzkou vyššie uvedenej budovy. Táto jej činnosť trvala necelý rok, nakoľko v priebehu novembra 2000 sa dozvedela, že budova už nepatrí spoločnosti ESPADA, s.r.o.
a bola predaná. Dozvedela sa o predaji budovy od klientov, ktorí mali záujem o jej kúpu avšak až po prebehnutí dedičského konania. Do dnešného dňa nedostala žiadne vysvetlenie ani po predaji a taktiež nebola informovaná o tom, že sa mieni budova predať. Po manželovej smrti sa nezúčastnila žiadneho konania resp. valného zhromaždenia spoločnosti ESPADA, s.r.o. Nikto ju neinformoval o tom, že takéto jednania prebehli.
D. Ď. vo svojej výpovedi v trestnom konaní uviedol, že sa od svojho známeho Ľ. T. dozvedel, že je na predaj budova, ktorá patrila firme ESPADA, s.r.o. svedok bol predsedom predstavenstva spoločnosti DHB Real, a.s. , pričom táto spoločnosť bola založená práve kôli kúpe tejto budovy a to ním, L. T. K. D.. R.. V druhej polovici roku 2001 budovu predali , nakoľko výnosy z nej ( z prenájmov) neboli také, aké si predstavovali. Budovu predali spoločnosti J.P.R. INVEST, s.r.o. za sumu 10 mil.,-Sk.
L. T. vo svojej výpovedi uviedol, že bol spoločníkom spoločnosti DHB real, a.s., p. Ď. mu navrhol založenie akciovej spoločnosti DHB Real, ktorá by bola spojená s kúpu budovy v Bratislave. Všetko okolo uvedenej kúpy budovy Q. D.. Ď.. Rovnako tak zabezpečoval aj jej ďalší predaj.
Ľ. R. vo svojej výpovedi uviedol, že niekedy v lete 2000 ho oslovil jeho priateľ A. L., ktorý potreboval niekoho, kto bude členom predstavenstva akciovej spoločnosti. Povedal mu, že sa jedná o spoločnosť, ktorá je založená na kúpu nehnuteľnosti na O. Z.. Povedal mu, že so vstupom do akciovej spoločnosti nebude mať žiadne výdavky a taktiež ani vklady. Po tom, čo mu dal svoj súhlas, bol u notára. Od tejto doby o uvedenej akciovej spoločnosti E. A.Ó. nehovorili, až koncom apríla 2002 sa ho tento pýtal, či bol vypočúvaný.
Z výpovede G. D. vyplynulo, že táto robila pre spoločnosť ESPADA, s.r.o. ekonomickú agendu. O predaji nehnuteľností nevedela, dozvedela sa o tom až od E. A., ktorá jej to zavolala. Svedkyňa problém v prevode nehnuteľností videla v tom smere, že budova bola evidovaná ako základné imanie spoločnosti ESPADA, s.r.o. a preto si nevie predstaviť, ako mohol niekto takúto budovu kúpiť resp. ako je možné, že bola prevedená aj cestou katastra.
Z vyššie uvedených svedeckých výpovedí nepochybne vyplynulo, že o predmetnom prevode nehnuteľností na spoločnosť DHB Real, a.s. svedkovia (poškodení) vopred nevedeli resp. k uvedenému prevodu došlo bez vedomia ostatných spoločníkov resp. ich zákonných zástupcov, ďalej bolo preukázané, že k ich prevodu došlo bez súhlasu valného zhromaždenia, hoci, tým, že nehnuteľnosti tvorili základné imanie spoločnosti, došlo k znižovaniu základného imania spoločnosti, a nepochybne vyplynula aj tá skutočnosť, že spoločnosť DHB Real, a.s. sa vytvorila len na tento účel (t.j. na účel kúpy žalovaných nehnuteľností), čo potvrdili samotní zakladatelia a spoločníci tejto spoločnosti.
Spoločnosť DHB Real, a.s. následne (ani cca rok po nadobudnutí nehnuteľností) predmetné nehnuteľnosti previedla na spoločnosť odporcu v 1. rade, a to kúpnou zmluvou zo dňa 4.9.2001 za kúpnu cenu 10 mil. Sk (vyplatená v hotovosti pri podpise zmluvy). Vklad vlastníckeho práva v prospech tejto spoločnosti bol povolený ku dňu 13.11.2001. Odporca v 1. rade uzavrel s odporcom v 2. rade dňa 14.6.2007 záložnú zmluvu na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o pôžičke poskytnutej odporcom v 2. Rade odporcovi v 1. Rade vo výške 18 mil.Sk. Predmet zálohu tvorili žalované nehnuteľnosti. V záložnej zmluve bolo dohodnuté, že záložný veriteľ môže realizovať záložné právo v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka ako aj priamym predajom, a to podľa voľného uváženia záložného veriteľa.
Z takto vykonaného dokazovania mal teda súd za preukázané, že 1. v čase prevodu žalovaných nehnuteľností boli spoločníkmi v spoločnosti maloleté osoby (deti A. N. K. A. N.), ktoré pri spravovaní ich majetku zastupovali ich matky ako zákonné zástupkyne, 2. že uvedené skutočnosti boli v čase prevodu (minimálne pokiaľ ide o dedičov A. N.) riadne zapísané v obchodnom registri, 3. že k prevodu nehnuteľností došlo na základe plnej moci vystavenej D. L. pre Ľ. T., 4. že k prevodu nehnuteľnosti došlo bez súhlasu Valného zhromaždenia spoločnosti ESPADA, s.r.o., hoci nehnuteľnosti tvorili základné imanie spoločnosti a došlo tým k zníženiu jej základného imania, 5. že nehnuteľnosti boli prevedené za kúpnu cenu 2,7 mil. Sk, ktorú Ľ. T. použil v čase pred povolením vkladu vlastníckeho práva katastrom na splatenie úveru, ktorý viazol na prevádzaných nehnuteľnostiach v prospech Slovenskej sporiteľne, čím došlo k výmazu záložného práva, a teda, že reálna cena nehnuteľností predstavovala sumu cca 300.000,-Sk (ktorá bola zrejme použitá na zaplatenie dane z prevodu), pričom hodnota nehnuteľností v čase prevodu predstavovala trhovú cenu 23,6 mil. Sk, 6. že prevod nehnuteľností nebol schválený
súdom, pričom ostatní spoločníci resp. ich zákonné zástupkyne o prevode nevedeli, 7. že spoločnosť DHB Real, a.s., ktorá nehnuteľnosti nadobudla, bola založená práve za týmto účelom, 8. Že spoločnosť DHB Real, a.s. cca rok po nadobudnutí nehnuteľností tieto previedla na odporcu v 1. Rade za cenu 10 mil. Sk,9. Že odporca v 1. rade žalované nehnuteľnosti založil v prospech odporcu v 2. rade na zabezpečenie poskytnutej pôžičky
Podľa §3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 28 Občianskeho zákonníka, ak zákonní zástupcovia sú povinní aj spravovať majetok tých, ktorých zastupujú, a ak nejde o bežnú vec, je na nakladanie s majetkom potrebné schválenie súdu.
Podľa §39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.
Podľa § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka, písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.
Podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.
Podľa § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
Podľa § 124 Občianskeho zákonníka, všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana.
Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
Podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
Podľa § 460 Občianskeho zákonníka, dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.
Podľa § 80 c) Občianskeho súdneho poriadku, návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka účinného v čase prevodu nehnuteľnosti na spoločnosť DHB Real, a.s., zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, sa spravujú iba ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Zámenná zmluva súvisiaca s podnikaním strán sa však spravuje týmto zákonom a použijú sa na ňu primerane ustanovenia tohto zákona o kúpnej zmluve; pri plnení záväzku dodať tovar má každá zo strán postavenie predávajúceho a pri prevzatí tovaru postavenie kupujúceho.
Podľa § 265 Obchodného zákonníka účinného v čase prevodu nehnuteľnosti na spoločnosť DHB Real, a.s., výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
Podľa § 58 ods. 1,2 Obchodného zákonníka účinného v čase prevodu nehnuteľnosti na spoločnosť DHB Real, a.s., základné imanie spoločnosti je peňažné vyjadrenie súhrnu peňažných i nepeňažných vkladov všetkých spoločníkov do spoločnosti. Základné imanie sa vytvára povinne v spoločnosti s ručením obmedzeným a v akciovej spoločnosti. Jeho výška sa zapisuje do obchodného registra.
Podľa § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného v čase prevodu nehnuteľnosti na spoločnosť DHB Real, a.s., podiel je miera účasti spoločníka na čistom obchodnom imaní spoločnosti.
Podľa § 114 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného v čase prevodu nehnuteľnosti na spoločnosť DHB Real, a.s., obchodný podiel (v s.r.o.) predstavuje práva a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Jeho výška sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.
Podľa § 114 ods. 3 Obchodného zákonníka účinného v čase prevodu nehnuteľnosti na spoločnosť DHB Real, a.s., jeden obchodný podiel môže patriť viacerým osobám. Svoje práva z tohto obchodného podielu môžu tieto osoby vykonávať len prostredníctvom spoločného zástupcu a na splácanie vkladu sú zaviazaní spoločne a nerozdielne.
Podľa § 125 ods. 1 písm. e) Obchodného zákonníka účinného v čase prevodu nehnuteľnosti na spoločnosť DHB Real, a.s., valné zhromaždenie spoločníkov je najvyšším orgánom spoločnosti. Do jeho pôsobnosti patrí rozhodovanie o zvýšení alebo znížení základného imania.
Podľa § 146 Obchodného zákonníka účinného v čase prevodu nehnuteľnosti na spoločnosť DHB Real, a.s., o znížení základného imania rozhoduje valné zhromaždenie. Pritom sa nesmie znížiť hodnota základného imania spoločnosti a výška vkladu každého spoločníka pod sumu ustanovenú v § 108 a § 109 ods. 1.
V prvom rade si bolo potrebné uvedomiť, že prevody nehnuteľností (prevody vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam) sa vždy spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka a to aj v prípade, ak ich prevádza obchodná spoločnosť (viď § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka účinného v čase prevodu nehnuteľností "Zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, sa spravujú iba ustanoveniami Občianskeho zákonníka"). Odsek 6 vymedzuje vzťah medzi Obchodným zákonníkom a Občianskym zákonníkom, resp. ich aplikovateľnosť v prípade zmlúv, ktoré nie sú upravené v hlave II štvrtej časti Obchodného zákonníka, ale ako zmluvné typy sú upravené len v Občianskom zákonníku. Obchodný zákonník ich do účinnosti novely (zákona č. 530/2003 Z.z.) upravoval ako tzv. absolútne neobchodné záväzkové vzťahy, pretože právna úprava pripúšťala na tieto vzťahy aplikovať iba Občiansky zákonník ("... sa spravujú iba ustanoveniami Občianskeho zákonníka"), a to aj vtedy, keď takúto zmluvu uzavrú osoby uvedené v odseku 1 a 2, t.j. podnikatelia navzájom, prípadne podnikatelia pri ich podnikateľskej činnosti so štátom, samosprávnou územnou jednotkou alebo verejnou inštitúciou zriadenou zákonom, ak sa týka zabezpečovania verejných potrieb. V týchto prípadoch bol (a to aj v čase prevodu žalovaných nehnuteľností na spoločnosť DHB Real, a.s.) režim Obchodného zákonníka vylúčený, a preto sa hovorilo o absolútnych neobchodných záväzkových vzťahoch (prípadne absolútnych občianskoprávnych vzťahoch), alebo o tzv. absolútnych neobchodoch upravených v Občianskom zákonníku. Až novelou (zákonom č. 530/2003 Z.z.) došlo v tomto smere k významnej zmene, ktorou sa vyriešil spor o výklad prvej vety odseku 6. V zmysle novej dikcie tejto vety sa použitie Občianskeho zákonníka obmedzuje na zmluvy upravené ako zmluvné typy len v Občianskom zákonníku, ak budú uzavreté medzi subjektmi uvedenými v odseku 1 a 2, a len na osobitné ustanovenia Občianskeho zákonníka o príslušnom zmluvnom type. Všetko ostatné, čo priamo zmluvný typ neupravuje, sa bude spravovať všeobecnými ustanoveniami Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch (napr. splnenie, omeškanie, premlčanie, náhrada škody atď.). Ustanovenie § 261 malo/má kogentnú povahu.
Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v posudzovanom prípade bolo potrebné aplikovať na daný právny vzťah (t.j. na prevod žalovaných nehnuteľností na spoločnosť DHB Real, a.s.) výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy, účinné v čase prevodu.
V ďalšom si bolo potrebné uvedomiť, že vlastníkmi (a v podstate majiteľmi) spoločnosti ESPADA s.r.o. boli v čase prevodu žalovaných nehnuteľností na spoločnosť DHB Real, a.s. maloleté osoby (navrhovateľky v 1 až 4 rade) reprezentované ich obchodnými podielmi v spoločnosti a v tomto duchu bolo potrebné vykladať aj otázku platnosti/neplatnosti prevodu žalovaných spoločností na spoločnosť DHB Real, a.s.. Ďalej si bolo potrebné uvedomiť, že žalované nehnuteľnosti neboli len vo vlastníctve obchodnej spoločnosti ESPADA s.r.o. , ale súčasne tvorili aj jej základné imanie vo forme nepeňažného vkladu. Vzhľadom k tomu potom výška (hodnota) jednotlivých obchodných podielov (t.j. vlastníctvo dedičov) bola závislá na výške tohto základného imania (viď § 114 ods. 1 druhá veta zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka "......Jeho výška sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak").
Predtým sa však súd zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§80 písm. c) OSP) ako aj otázkou aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľov v 1. až 5. rade v spore.
Pokiaľ ide o preukazovanie naliehavého právneho záujmu súd poukazuje v tomto smere na konštantnú judikatúru NS SR v zmysle ktorej, na konanie o určenie, či jestvuje alebo nejestvuje vecné, spravidla vlastnícke, právo k nehnuteľnosti, je daný naliehavý právny záujem na žalobu už tým, že zákon č. 162/1995 Z.z. priamo vyžaduje, aby verejná listina, ktorou je aj rozsudok, obsahovala všetky údaje potrebné na záznam podľa § 34 cit. zákona. Nestačila by teda žaloba o neplatnosť napríklad kúpnej alebo darovacej zmluvy, pretože takáto žaloba a výsledok dosiahnutý na jej základe by vo vzťahu ku katastru nehnuteľností neriešil otázku záznamu konštatujúceho vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu v dôsledku súdneho rozhodnutia. Chýbali by údaje požadované § 42 ods. 1 a 2 cit. zákona.
Žaloba o určenie vlastníckeho práva, predstavujúca jeden z právnych prostriedkov ochrany vlastníka, má svoj základ v ustanovení § 80 písm. c) O.s.p., podľa ktorého návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Základným procesným predpokladom úspešnosti takejto žaloby je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba domáhajúca sa určenia podľa § 80 písm. c) O.s.p. nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde možno žalovať o splnenie povinnosti podľa písm. b) tohto ustanovenia. Aj v prípade, keď možno žalovať o splnenie povinnosti, môže byť naliehavý právny záujem na určení daný vtedy, ak sa tým vytvorí pevný právny základ pre právne vzťahy medzi účastníkmi a predíde sa tak prípadným ďalším žalobám o plnenie, alebo ak žaloba o splnenie povinnosti nerieši alebo nemôže riešiť celý obsah alebo dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. Ak sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má (vo vzťahu k tejto osobe) nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a jeho právnym účinkom (ktorými sú hodnovernosť a záväznosť údajov katastra v zmysle § 70 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej len "katastrálny zákon") je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobcu je za tejto situácie neisté a že bez požadovaného určenia by jeho právo mohlo byť ohrozené. Pretože súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (§ 34 ods. 1 katastrálneho zákona), je žaloba o určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi účastníkmi. S vyššie uvedeným sa súd v celom rozsahu stotožňuje a uvádza, že vyššie prezentované právne názory NS SR sú aplikovateľné v plnom rozsahu na posudzovaný prípad. Aj v tomto prípade sa navrhovatelia žalobou domáhajú určenia vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam, na základe tohto, že k ich prevodu došlo na základe absolútne neplatného právneho úkonu, pričom za súčasného stavu je ako vlastník žalovaných nehnuteľností v katastri nehnuteľností vedený odporca v 1. rade. Navrhovatelia teda majú naliehavý právny záujme na určení ich vlastníckeho práva, nakoľko len na podklade takéhoto rozsudku môžu dosiahnuť zmenu zápisu v osobe vlastníka v príslušnej evidencii nehnuteľností.
Ako už bolo uvedené, základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem navrhovateľa. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť
a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektami: odporcom je popieraná existencia (neexistencia) práva či právneho pomeru navrhovateľa, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu.
V danom prípade takýto stav nastal, kedy odporcovia popierajú existenciu vlastníckeho práva navrhovateľov k žalovaným nehnuteľnostiam, teda aj s poukazom na vyššie uvedené je vo veci daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva.
Otázku platnosti/neplatnosti kúpnej zmluvy na podklade ktorej boli žalované nehnuteľnosti prevedené na spoločnosť DHB Real, a.s., bolo možné v danom prípade riešiť len ako otázku prejudiciálnu a nemohla byť riešená meritórne vo výroku rozsudku, nakoľko práve pri takomto určení (teda iba žalobou požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy) by nebol daný naliehavý právny záujem. V tomto smere súd poukazuje na to, že za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. sa považuje aj návrh na určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia či neexistencia práva, resp. právneho vzťahu. Zároveň rešpektuje názor, že ak vyslovením neplatnosti sa má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý právny záujem (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 98/2004). Ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva. Určenie neplatnosti zmluvy nemusí znamenať, že účastník je nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť lebo že nie je nositeľom práva, ktoré mal zmluvou nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej skutočnosti, prípadne ho mohol nadobudnúť iným spôsobom. Ak súd rozhodne o tom, že zmluva o prevode nehnuteľnosti je neplatná, týmto deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa teda spravidla neriešia všetky otázky sporu, predovšetkým s konečnou platnosťou otázka, komu nehnuteľnosť patrí. Vzhľadom na uvedené nebolo možné v danom prípade žalovať o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ale o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Uvedené splnené bolo, preto súd uzavrel, že v danej veci navrhovatelia preukázali naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva.
Podľa § 5 ods. 2 zák. č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, záznam je úkon správy katastra plniaci evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani zánik práv k nehnuteľnostiam. Ide o druh zápisu do katastra nehnuteľností, ktorý nemá právotvorný, ale iba evidenčný charakter (porovnaj R 18/2004). Údaje o právach zaznamenávaných do katastra sa týkajú právnych vzťahov, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli mimo sféry pôsobenia správ katastra na základe iných právnych skutočností. Správy katastra tieto skutočnosti a údaje iba evidujú. Údaje o právnych vzťahoch sa záznamom zapisujú do katastra nehnuteľností na základe verejných listín a iných listín, ktoré podľa príslušných predpisov potvrdzujú alebo osvedčujú práva k nehnuteľnostiam (porovnaj § 34 ods. 1 katastrálneho zákona). Ustáliť, aké právne vzťahy na základe rozhodnutia o neplatnosti zmluvy nastali, môže vyvolať ťažkosti. Správa katastra totiž nie je pri zázname do katastra oprávnená z predložených listín vyvodzovať ďalšie závery a tiež ani právna interpretácia významu rozhodnutia o neplatnosti určitej zmluvy nemusí byť jednoduchá. Vlastníkom nemusí byť osoba, ktorá bola prevodcom podľa neplatnej zmluvy, za stanovených podmienok dochádza k vydržaniu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Je tiež možné, že fyzická osoba, ktorá bola prevodcom, zomrela, že právnická osoba, ktorá bola prevodcom, zanikla (buď likvidáciou alebo bez likvidácie). Je možné, že nehnuteľnosť, ktorej sa zmluva týka, bola prevedená na tretiu osobu, že pozemok bol zlúčený do iného pozemku alebo rozdelený alebo stavba, ktorej sa zmluva týka, zanikla alebo bola prestavbou spojená s inou stavbou. V takýchto prípadoch je potrebné riešiť zložité právne otázky dôsledkov neplatnosti zmluvy a na to správa katastra nie je oprávnená. Autoritatívne tieto otázky môže riešiť zasa iba súd. Z uvedeného je zrejmé, že určením neplatnosti zmluvy (na rozdiel od určenia vlastníckeho práva) sa obvykle spor nevyrieši, len sa posunie do inej roviny.
Obdobne pokiaľ ide o určenie, že žalované nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom v prospech odporcu v 2. rade resp. že záložné právo k týmto nehnuteľnostiam v prospech odporcu v 2. rade platne nevzniklo, bol daný naliehavý právny záujem na takomto určení, nakoľko (okrem vyššie uvedeného) podľa ustálenej judikatúry NS SR platí, že: "na určení, že je neplatná záložná zmluva, na základe ktorej došlo ku vkladu záložného práva do katastra nehnuteľností, nie je naliehavý právny záujem v zmysle
ustanovenia §80 písm. c) OSP, k odstráneniu neistoty v právnom postavení žalobcu alebo k zamedzeniu ohrozenia jeho práva môže v tomto prípade dôjsť len určením tohto, či tu záložné právo je, či nie je". Navrhovatelia sa preto nemohli domáhať určenia neplatnosti záložnej zmluvy ale len určenia tohto, či tu záložné právo je alebo nie je resp. či vzniklo alebo nevzniklo resp. či nehnuteľnosti sú alebo nie sú zaťažené záložným právom v prospech odporcu v 2. Rade. Uvedenému nasvedčuje to, že aj z platne uzavretej záložnej zmluvy nemusí platne vzniknúť samotné záložné právo a naopak, preto nie je možné žalovať o neplatnosť záložnej zmluvy ale o existenciu/neexistenciu samotného záložného práva.
Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľov súd poukazuje na to, že nebolo sporné, že žalobu o určenie vlastníckeho práva podali tak samotná spoločnosť ESPADA, s.r.o. (navrhovateľ v 5. rade) ako aj jej jednotliví spoločníci (navrhovateľky v 1-4 rade). Navrhovateľ v 5. rade je nepochybne aktívne vecne legitimovaný na podanie takejto určovacej žaloby, nakoľko sa sám v žalobnom petite domáha určenia, že je výlučným vlastníkom žalovaných nehnuteľností. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľov 1-4 rade na podanie takejto určovacej žaloby, súd poukazuje na to, že ustanovenie §80 písm. c) OSP neurčuje, že v určovacom žalobnom návrhu (tzv. petite) môže ísť iba o právo žalobcu (v danom prípade žalobcu v 5. rade) voči odporcom. Nemožno teda vylúčiť prípustnosť toho, že predmetom určovacieho petitu bude právny vzťah medzi odporcom a treťou osobou (napr. spoločníkom spoločnosti s.r.o.). Úspech takejto žaloby je však podmienený tým, že určenie existencie tohto právneho vzťahu, ktorého subjektom je tretia osoba, ovplyvní právne postavenie žalobcu (v danom prípade žalobcu v 5. rade) voči odporcom. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je, či nie je, má ten, kto je zúčastnený na právnom vzťahu alebo práve, o ktoré v konaní ide. Pritom môže ísť aj o účasť, ktorá sa v spore o určenie vlastníctva neprejavuje priamo vlastníckym nárokom žalobcu k predmetu určenia, ale napr. v danom prípade nárokom práva spoločníka v obchodnej spoločnosti k tejto veci. Obdobne judikoval aj NS SR keď určil, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy v zmysle § 80 písm. c) OSP môže mať aj osoba, ktorá nie je účastníkom zmluvy, ak by vyhovenie takejto žaloby mohlo mať priaznivý dopad na jej právnom postavení.
Navrhovatelia v 1-4 rade sú spoločníkmi spoločnosti ESPADA, s.r.o. a sú teda zainteresovaní na majetku spoločnosti resp. na jej základnom imaní, a je teda v ich záujme, aby predaj žalovaných nehnuteľností nebol uskutočnený pod cenu, nakoľko to ovplyvňuje aj hodnotu ich obchodných podielov.
Z výpisu z obchodného registra spoločnosti ESPADA, s.r.o. je teda nepochybné, že navrhovatelia v 1-4 rade sú spoločníkmi v tejto spoločnosti a nemajú iný prostriedok právnej ochrany na to, aby vlastnícke právo mohli riadnym spôsobom prinavrátiť do základného imania tejto spoločnosti a tým de facto opätovne nadobudnúť majetkové práva k tejto nehnuteľnosti. Uzavretie kúpnej zmluvy zo dňa 18.9.2000 malo výrazne negatívny dopad na navrhovateľov v 1-4 rade ako spoločníkov spoločnosti ESPADA, s.r.o., pretože prevodom nehnuteľností navrhovatelia stratili možnosť vykonávať vlastnícke práva k nehnuteľnostiam prostredníctvom Valného zhromaždenia v spoločnosti ESPADA, s.r.o. V tomto smere súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR 2 Obdo 39/2009, v ktorom Najvyšší súd SR vo svojom odôvodnení pripustil, že: "vyriešenie otázky, či je spoločník spoločnosti oprávnený podávať žaloby týkajúce sa zmlúv uzavretých spoločnosťou, ktorej je spoločníkom a tretími osobami a ktoré môžu mať negatívny dopad na spoločníka za majúce zásadný význam po právnej stránke, a to s prihliadnutím na odlišné rozhodnutia súdov v podobných veciach, podľa §238 ods. 3 OSP vyslovil, že je žalobkyňa v 1. rade je oprávnená podať dovolanie". V prípade, že je spoločník oprávnený podať v zmysle tohto rozhodnutia dovolanie, analogicky má súd za to, že navrhovatelia v 1- 4 rade sú oprávnení podať v takýchto veciach aj riadne opravné prostriedky - žalobu (aj žaloba je pojmom procesného práva).
Podmienky pre podanie určovacej žaloby v zmysle §80 písm. c) sú teda dané aj u navrhovateľov v 1-4. rade (existuje ich aktívna vecná legitimácia). Nakoľko pokiaľ dôjde k predaju nehnuteľnosti, ktorá je vo vlastníctve spoločnosti s ručením obmedzeným, a to za cenu podstatne nižšiu, než za akú by ju bolo možné v danom čase a mieste predať, a tak objektívne sa zmenší majetok spoločnosti, a tým aj hodnota a výška obchodných podielov spoločníkov, ide o konanie, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a teda i odporuje dobrým mravom, a teda je možné a prípustné, aby sa aj takíto spoločníci domáhali určenia vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti, nakoľko jej cena (resp. jej navrátenie do vlastníctva a základného imania spoločnosti) nepochybne ovplyvňuje výšku (hodnotu) ich obchodných podielov, nehovoriac o tom, ak nehnuteľnosť súčasne tvorí jej základné imanie od ktorého sa priamo počíta veľkosť a hodnota obchodného podielu. Rozhodnutím súdu o vlastníctve k nehnuteľnostiam je teda ovplyvnené aj ich právne postavenie ako spoločníkov obchodnej spoločnosti, hoci neboli priamo účastníkmi kúpnej zmluvy resp. vyhovenie takejto žaloby by mohlo mať priaznivý
dopad na ich právne postavenie. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd mal za to, že aj navrhovatelia v 1-4 rade majú aktívnu vecnú legitimáciu na podanie určovacej žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vo vlastníctve spoločnosti ako aj naliehavý právny záujem na takomto určení podľa §80 písm. c) OSP.
Podľa §28 Občianskeho zákonníka, ak zákonní zástupcovia sú povinní aj spravovať majetok tých, ktorých zastupujú, a ak nejde o bežnú vec, je na nakladanie s majetkom potrebné schválenie súdu. V danom prípade bolo potrebné sa vysporiadať s interpretáciou pojmu "nakladanie s majetkom maloletého" obsiahnutého v citovanom ustanovení resp. aký výklad použiť pri interpretácii "majetok maloletého", ktorého nakladanie podlieha schváleniu (opatrovníckeho) súdu. Kým navrhovatelia tvrdili, že prevodom žalovaných nehnuteľností došlo súčasne aj k nakladaniu s majetkom maloletých (to, že v čase prevodu boli spoločníci maloletými osobami nebolo sporné), odporcovia na druhej strane tvrdili, že sa nakladalo výlučne s majetkom spoločnosti a nie s majetkom spoločníkov.
Pri interpretácii pojmu "nakladanie s majetkom maloletého" súd poukazuje na nálezy Ústavného súdu SR (napr. III. ÚS 72/2010-38) v zmysle ktorých, podstata základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť SR rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.
Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Ustanovenie článku 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Nemožno teda rozhodnutie súdu založiť na príliš formalistickom výklade práva a posúdení skutkových okolností prípadu v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci.
Aj vzhľadom na vyššie uvedené mal súd za to, že výklad a posúdenie skutkových okolností tohto prípadu zo strany odporcov je založené na príliš formalistickom výklade práva a nerešpektuje zmysle
a účel zákona, ktorý upravuje nakladanie s majetkom maloletých. Pod pojmom majetok treba rozumieť akékoľvek aktíva vlastníka, a teda nielen veci v hmotnom zmysle slova, ale aj iné majetkové práva (t.j. aj obchodný podiel v spoločnosti s.r.o.). Majetok v širšom zmysle predstavuje súbor vecí, práv a záväzkov (aktív aj pasív) určitého subjektu. V užšom zmysle je to súbor vecí a majetkových práv (aktív) určitého subjektu bez ohľadu na pasíva. Aj podnik predstavuje tzv. inú majetkovú hodnotu, keďže môže byť predmetom prevodu zmluvou o predaji podniku podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka alebo vkladom podniku podľa § 59 ods. 4 Obchodného zákonníka a "má nepochybnú ekonomickú hodnotu", t. j. "predstavuje objekt vlastníctva chránený článkom 20 Ústavy".
Napr. pokiaľ ide o akcie, aj tieto sú objektom ochrany vlastníckeho práva, pričom jedným zo základných práv akcionárov spojených s akciou je "právo na podiel na zisku. Rovnako tak pokiaľ ide o obchodný podiel v spoločnosti s.r.o. aj tento je spojený s právom spoločníka podieľať sa na zisku spoločnosti.
Európsky súd pre ľudské práva vykladá a aplikuje čl. 1 dodatkového protokolu tak, že tento článok chráni popri "existujúcom majetku" aj také "majetkové hodnoty vrátane právnych nárokov", o ktorých môže dotknutá osoba tvrdiť, že má aspoň "legitímne očakávanie", že bude efektívne požívať svoje majetkové právo (Pine Valley Development Ltd. a iní v. Írsko, rozsudok ESĽP z 29. novembra 1991 a Pressos Compania Naviera S. S. a iní v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 20. novembra 1995). Na túto skutočnosť poukázal vo svojej judikatúre aj ústavný súd, keď napr. vo veciach sp. zn. II. ÚS 389/09 alebo sp. zn. II. ÚS 91/2010 uviedol, že za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry ESĽP sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať, pričom vo viacerých veciach posudzoval existenciu legitímnych očakávaní ako súčasť obsahu práva na majetok nielen z hľadiska práva garantovaného čl. 1 dodatkového protokolu, ale aj z hľadiska základného práva garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy (napr. PL. ÚS 15/08, II. ÚS 91/2010, PL. ÚS 11/08, II. ÚS 389/09, II. ÚS 322/09, III. ÚS 318/08, PL. ÚS 3/08, I. ÚS 205/07).
Je nepochybné, že legitímnym očakávaním každého spoločníka v spoločnosti s.r.o. (a teda je aj v záujme maloletého spoločníka) je zhodnocovanie jeho obchodného podielu, ktorý v spoločnosti má (nakoľko tento je možným predmetom prevodu, zaťaženia a pod. ako každá iná hmotná vec). Obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Jeho výška sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak (§114 Obch.Z.). V prípade, ak základné imanie spoločnosti s.r.o. tvorí nepeňažný vklad vo forme nehnuteľností jej prevod sa nepochybne prejaví na hodnote tohto základného imania a tým aj ovplyvní výšku obchodného podielu spoločníka. Ak sa takáto nehnuteľnosť potom prevedie za nepatrnú cenu nepochybne klesne nielen výška obchodného podielu ale aj jeho reálna hodnota (nehovoriac o tom, ak nehnuteľnosť, ktorá ako jediná tvorí základné imanie s.r.o. sa odpredá za takú cenu, že aj samotné základné imanie klesne pod jeho minimálnu výšku požadovanú zákonom - v tom čase 200.000,-Sk, pričom nedôjde k jeho doplneniu (navýšeniu) iným spôsobom, čo by malo vyústiť do zrušenia spoločnosti a jej následného zániku -§146 ObchZ.).
Spoločníkov obchodnej spoločnosti s.r.o. možno nepochybne označovať za jej vlastníkov a preto im musí záležať na tom, aby spoločnosť mala majetkovú hodnotu. Inak povedané, ak spoločnosť nemá žiadnu hodnotu, tak aj hodnota obchodných podielov spoločníkov je nulová. Ak sa obchodná spoločnosť zbaví svojho majetku nepochybne sa to premietne aj do hodnoty obchodných podielov jej spoločníkov. Preto mal súd za to, že pod pojmom "nakladanie s majetkom" potom treba rozumieť to, že nejde len o prípady dispozície so samotným predmetom vlastníctva (majetkom ako takým), ale aj o také konania, ktoré priamo ovplyvňujú hodnotu veci, ktorá je predmetom vlastníctva. Inak povedané v danom prípade nejde len o úkony nakladania so samotným obchodným podielov (jeho prevod, zaťaženie záložným právom a pod), ale aj úkony, ktorými sa hodnota obchodného podielu zvyšuje alebo znižuje bez tohto, aby sa vykonala dispozícia so samotným obchodným podielom (napr. "je rozdiel vlastniť prázdnu nehnuteľnosť a rozdiel vlastniť tú istú nehnuteľnosť, avšak už plne zariadenú", rovnako je to pri obchodnom podiele, je rozdiel vlastniť "prázdny, bezcenný", obchodný podiel a je rozdiel vlastniť ten istý obchodný podiel, ktorý má určitú hodnotu, pričom k tomuto môže dôjsť aj bez nakladania so samotným obchodným podielom).
Iba takýto výklad je ústavne konformný, nakoľko iba tento zabezpečí širšiu ochranu vlastníckeho práva maloletým osobám (čo nepochybne bolo účelom ustanovenia §28 Občianskeho zákonníka). Ak teda mal zákonodarca na mysli, že na nakladanie s majetkom maloletého (ak nejde o bežnú vec)
sa vyžaduje súhlas súdu, tak účelu a zmyslu tohto ustanovenia zodpovedá (v extenzívnom výklade, ktorý pre zachovanie zmyslu tejto normy je nevyhnutné aplikovať), že ide o vykonávanie akýchkoľvek úkonov (dispozícii), ktoré nemajú za následok len dispozície s predmetom vlastníctva ako takým, ale aj dispozície (konania), ktoré síce priamo nenakladajú s predmetom vlastníctva (neprevádzajú sa, nezaťažujú sa a pod.), avšak sa prejavujú tým, že sa hodnota majetku maloletého znižuje príp. zvyšuje (t.j. ide o úkony, ktoré sa v konečnom dôsledku odzrkadlia na hodnote samotného predmetu vlastníctva maloletého). Teda všetky tieto úkony podliehajú schvaľovaciemu procesu opatrovníckeho súdu (teda nielen úkony dispozície so samotným predmetom vlastníctva, ale aj úkony ovplyvňujúce hodnotu tohto predmetu vlastníctva bez tohto, aby bolo s predmetom samostatne disponované). Opačný výklad by umožňoval zneužívanie resp. obchádzanie tohto zákonného ustanovenia napr. tým, že ak by maloletý bol vlastníkom nehnuteľnosti a jeho zákonný zástupca by chcel túto vložiť ako nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti, tak by na to potreboval súhlas súdu (ktorý by dostal, nakoľko by sa hodnota nehnuteľnosti resp. jeho vkladu pretavila len do hodnoty jeho obchodného podielu, inak povedané došlo by tu len k zmene druhu aktív z charakteru nehnuteľného majetku na majetkové právo vo forme obchodného podielu), avšak ak by táto spoločnosť chcela takúto nehnuteľnosť následne predať, nebol by už potrebný súhlas súdu (vzhľadom na argumentáciu, že už sa neprevádza majetok maloletého, ale majetok samotnej spoločnosti) a teda spoločnosť by mohla nehnuteľnosť predať bez súhlasu súdu za akúkoľvek kúpnu cenu napriek, tomu, že by sa tento úkon nepochybne prejavil v hodnote obchodného podielu maloletého spoločníka. Na základe tohto by mohla nastať situácia, že by maloletý (ak by sa nehnuteľnosť predala pod cenu) podstatne stratil na hodnote svojho majetku, len preto, že tak bez súhlasu súdu konal jeho zákonný zástupca.
Obdobne judikoval aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 1Sžr/46/2011, kde jasne vyjadril svoj názor, že sa nestotožňuje s argumentáciou Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky spočívajúcou v tom, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi obchodnou spoločnosťou XY, s.r.o. a kupujúcim bol majetok uvedenej spoločnosti oddelený od majetku jednotlivých spoločníkov, tzn. podľa úradu uzatvorením tejto kúpnej zmluvy sa nenakladalo s majetkom spoločníka, ale s majetkom spoločnosti XY, s.r.o., pričom úrad potom na základe uvedeného výkladu vyslovil právny názor, že na nakladanie s jej majetkom schválenie právneho úkonu nie je potrebné. S takto formulovaným právnym názorom Najvyšší súd nesúhlasil, lebo práve pri tomto prevode majetku obchodnej spoločnosti opatrovník prinajmenej vykonával oprávnenia v pôsobnosti vyplývajúcej z výkonu funkcie konateľa pri nakladaní so zvereným a konkrétne vymedzeným majetkom spoločnosti s ručením obmedzeným, ak zo spoločenskej zmluvy uvedenej spoločnosti pre scudzovanie nehnuteľností nevyplývali ešte iné podmienky, ktorých splnenie mal orgán správy katastra preveriť. Inak povedané, Najvyšší súd SR sa nestotožnil s názorom Úradu geodézie, že na nakladanie s majetkom spoločnosti, v ktorej spoločník je zastúpený opatrovníkom (s tým rozdielom, že tu nešlo o zastupovanie maloletého ale zastupovanie nezvestnej osoby, čo však nemení nič na podstate veci) nebol potrebný súhlas opatrovníckeho súdu, práve naopak mal za to, že súhlas potrebný bol.
Z citovaného textu § 28 Občianskeho zákonníka s využitím sémantickej metódy výkladu vyplýva jednoznačný záver zákonodarcu podriadiť činnosť opatrovníka pod dohľad súdnej moci (vydávaním "a priori" súhlasu) s pripustením výnimky, že súd oprávňuje opatrovníka ako zákonného zástupcu pri správe majetku, ktorá nepochybne vykazuje charakter bežnej veci, aby konal samostatne, tzn. bez ingerencie štátneho dohľadu. Takýto záver nielenže nespochybňuje znenie procesného ustanovenia § 192 ods. 2 O.s.p., kedy zákonodarca poveril súd ustanoviť rozsah obsahu výkonu funkcie opatrovníka tým, že konkretizuje jednotlivé jeho práva a povinnosti, ale aj potvrdzuje nasledovné ustanovenie § 193 O.s.p., ktoré aj na výkon funkcie opatrovníka pripúšťa subsidiárne účinky oveľa striktnejšej úpravy súdneho dohľadu pri výkone starostlivosti súdu o maloletých. Podľa § 192 ods. 2 O.s.p. v uznesení, ktorým súd ustanovuje opatrovníka, uvedie i rozsah opatrovníckych práv a povinností. Podľa § 193 O.s.p. ustanovenia § 176 až 180 [O.s.p.] platia obdobne.
Najvyšší súd mal v citovanom rozhodnutí (1Sžr/46/2011) za to, že "malo byť preto očakávanou súčasťou návrhu opatrovníka na vklad vlastníckeho práva predovšetkým odôvodnenie, prečo nakladanie s rozsiahlym majetkovým súborom, ktorý tvorí niekoľko desiatok pozemkov (parc. č. X. až X.X.) o výmere dosahujúcej 10.000 m2 spolu so stavbou označenou ako národná kultúrna pamiatka, to všetko zaevidované v k.ú. mesta T., opatrovník pokladá za bežnú vec, a prečo nepožiadal príslušný súd v zmysle § 28 Občianskeho zákonníka o schválenie takéhoto úkonu opatrovníka. Až po preskúmaní
dôvodov a argumentov opatrovníka ako nenahraditeľných podkladov pre rozhodnutie správneho orgánu v katastrálnom konaní (viď § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. v spojení s § 22 ods. 5 zák. č. 162/1995 Z.z. ako aj § 31 ods. 1 záver zák. č. 162/1995 Z.z.), mal orgán správy katastra povoliť vklad vlastníckeho práva alebo zamietnuť návrh".
Za bežnú vec je možné podľa Najvyššieho súdu SR považovať akékoľvek nakladanie so zvereným majetkom, a to aj obchodnej spoločnosti, a to až dovtedy, ak nevzniknú pochybnosti, že už takýto dispozičný úkon opatrovníka so zvereným majetkom podnikateľa nespĺňa, napríklad v rámci obchodných zvyklostí zaužívaných v danom obchodnom odvetví, charakteristiku predpokladanú u bežnosti. Potom je povinnosťou opatrovníka pred zamýšľaným nakladaním s konkrétne vymedzeným majetkom sa v zmysle § 28 obrátiť na príslušný súd, aby ten v rámci výkonu svojho štátneho dozoru nad činnosťou opatrovníka potvrdil, že ide o bežnú vec, resp. v prípade, že tak tomu nie je navrhovaný úkon opatrovníka odsúhlasil.
Ako už Najvyšší súd SR v rozhodnutí 1Sžr/46/2011 naznačil, pri zmluvnom prevode tak rozsiahleho majetkového súboru, ktorý tvorí niekoľko desiatok pozemkov (parc. č. X. až X.X.) o výmere dosahujúcej 10.000 m2 spolu so stavbou označenou ako národná kultúrna pamiatka, to všetko zaevidované v k. ú. mesta T., pochybnosti o bežnosti takéhoto úkonu by vzniknúť mali.
Aj v žalovanej veci pred tunajším súdom došlo k nakladaniu (prevodu) rozsiahleho majetkového súboru, ktorý tvorili žalované nehnuteľnosti (parcela a na nej stojaca budova nachádzajúce sa v lokalite Staré Mesto), zároveň ich hodnota v čase prevodu predstavovala sumu 23,6 mil. -Sk. Súčasne sa nakladalo s nehnuteľnosťami, ktoré neboli len majetkom tejto spoločnosti, ale súčasne tvorili jej základné imanie. Zároveň predmetná spoločnosť ESPADA, s.r.o. nemala v predmete podnikania realitnú činnosť, t.j. jej podnikanie nebolo zamerané na predaj nehnuteľností a teda prevody nehnuteľností neboli jej bežnou obchodnou činnosťou. Za takejto situácie potom (aj vzhľadom na závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v rozhodnutí 1Sžr/46/2011) bolo nepochybné, že na nakladanie s takýmto majetkom spoločnosti bol potrebný súhlas opatrovníckeho súdu a teda bolo povinnosťou zákonnej zástupkyne (D. L.) pred zamýšľaným nakladaním s konkrétne vymedzeným majetkom sa v zmysle § 28 obrátiť na príslušný súd, aby ten v rámci výkonu svojho štátneho dozoru nad činnosťou opatrovníka (zákonného zástupcu) potvrdil, že ide o bežnú vec, resp. v prípade, že tak tomu nie je navrhovaný úkon opatrovníka odsúhlasil. V danom prípade si bolo potrebné uvedomiť, že tu nešlo len o výkon konateľských právomocí D. L. z pohľadu obchodného práva, ale súčasne tu išlo o prípady nakladania s majetkom maloletých (a to nielen H. L., ale aj ostatných dedičov po A. N. K. A. N.) v zmysle predpisov občianskeho práva a teda išlo o úkon, ktorý podliehal schváleniu opatrovníckeho súdu. V praxi nie je vylúčené (čo dokazuje aj tento prípad), aby konateľ spoločnosti bol zároveň zákonným zástupcom maloletého spoločníka tejto spoločnosti, preto okrem ustanovení vzťahujúcich sa na výkon jeho konateľských oprávnení podľa Obchodného zákonníka, musí rešpektovať aj povinnosti zakotvené a upravené aj v predpisoch občianskeho práva, a pokiaľ pri výkone konateľských oprávnení zároveň nakladá aj s majetkom maloletého spoločníka, a nejde o bežnú vec, vyžaduje takýto úkon aj schválenie príslušným súdom podľa §28 OZ. V opačnom prípade by ustanovenie §28 OZ v prípadných obchodnoprávnych vzťahoch stratilo úplne svoj význam.
V posudzovanej veci D. L. pri prevode žalovaných nehnuteľností na spoločnosť DHB real, a.s. takto nepostupovala, nevyžiadala si súhlas príslušného súdu k prevodu nehnuteľností, hoci týmto nakladala aj s majetkom maloletých spoločníkov (a to nielen s majetkom jej dcéry), previedla nehnuteľnosti tvoriace základné imanie spoločnosti za nepatrnú cenu, hoci išlo o nehnuteľnosti v centre Bratislavy, ktorých hodnota v čase prevodu bola 23,6 mil. Sk (teda nešlo o bežnú vec pri nakladaní s majetkom), preto už len z tohto dôvodu bolo potrebné považovať kúpnu zmluvu zo dňa 18.9.2000 za absolútne neplatný právny úkon (§39 občianskeho zákonníka).
Neplatnosť právneho úkonu prevodu žalovaných nehnuteľností na spoločnosť DHB Real, a.s. nevyplýva len z porušenia §28 Občianskeho zákonníka (viď vyššie), ale je daná aj tým, že išlo o právny úkon uskutočnený v rozpore s dobrými mravmi, so zásadami poctivého obchodného styku a išlo o úkon obchádzajúci účel a zmysel zákona.
Podľa §39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol (viď prípad obchádzania kogentných ustanovení o znižovaní základného imania obchodnej spoločnosti, čo nastalo aj v danom prípade). O nedovolenosť a teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ide tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom. Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie "in. fraudem legis" predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci.
V danom prípade bolo právne relevantné, že nehnuteľnosti, ktoré tvorili predmet kúpnej zmluvy, mohli reálne ovplyvniť výšku obchodného podielu navrhovateľov v 1-4 rade. Ďalej bolo relevantné , že tento nehnuteľný majetok, ktorého hodnota je podľa znaleckého posudku 23,6 mi. Sk, tvoril základné imanie spoločnosti, slúžiaceho pre výpočet obchodných podielov. Relevantné bolo aj to, že kúpna cena v reáli predstavovala sumu 300.000,-Sk, ktorá aj napriek tomu nebola spoločnosti vyplatená. Preto bola v tejto súvislosti aktuálna aj aplikácia ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka s prihliadnutím na všetky okolnosti za akých k predmetnému prevodu došlo.
Konajúci súd z tohto postupu vyvodil porušenie zásad poctivého obchodného styku zo strany žalobcu. Výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu (§ 265 Obch. zák.).
Právny úkon je neplatný, ak sa prieči dobrým mravom (§ 39 OZ). Za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je veľakrát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Dobré mravy sú totiž meradlom hodnotenia konkrétnej situácie, odpovedajúcej všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami morálky demokratickej spoločnosti. Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. Dobré mravy z hľadiska § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka majú prevažne funkciu interpretačnú. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa však nepoužije, ak priama aplikácia príslušného ustanovenia zákona vedie k tomu istému výsledku.
Je síce pravdou, tak ako argumentovali odporcovia, že konanie štatutárneho orgánu právnickú osobu vždy zaväzuje; teda aj v prípade, že právny úkon nie je schválený valným zhromaždením, hoci to zákon alebo stanovy ukladajú. Zároveň však platí, že konateľské oprávnenie štatutárneho orgánu je obmedzené len rozsahom právnej subjektivity, a nie rozsahom predmetu podnikania (porov. § 20 ods. 1 OZ). Ak však takéto konanie bude v rozpore so zákonom, bude neplatné podľa § 39 OZ.
Právny úkon je v rozpore a prieči sa dobrým mravom, ak svojím obsahom akokoľvek naráža na príkaz alebo zásadu dobrých mravov. Samotný obsah právneho úkonu je buď nemravný alebo bezchybný, ale jeho cieľ je nemravný. Právny úkon teda môže odporovať dobrým mravom nielen svojím obsahom, ale aj cieľom, resp. účelom, ktorý ním niektorá strana alebo obe strany sledujú.
Napriek absencii explicitnej právnej úpravy neplatnosti úžery, resp. značného znevýhodnenia jednej zo zmluvných strán (laesio enormis), judikatúra dospela k záveru, že takéto zmluvy sú neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Ide konkrétne o zmluvy, ktoré jedna zmluvná strana uzavrie zneužívajúc niečiu neskúsenosť, tieseň, rozrušenie alebo rozumovú slabosť, pričom dá sebe alebo inému poskytnúť alebo sľúbiť plnenie, ktorého hodnota je v hrubom nepomere k hodnote vzájomného plnenia.
Podobne ako v prípade obchádzania zákona, § 39 OZ nenecháva v oblasti právnych úkonov contra bonos mores priestor na aplikáciu natoľko formalistického prístupu ako v prípade rozporu právnych úkonov so zákonom, keďže na jeho zistenie sa vždy vyžaduje určenie, v čom konkrétne spočíva jeho rozpor s dobrými mravmi. Doslovným výkladom § 39 OZ však dospejeme k záveru, že absolútne neplatným je kategoricky každý právny úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom, bez ohľadu na dobrú
vieru alebo iné skutočnosti, ktoré toto ustanovenie neumožňuje vziať do úvahy pri posudzovaní sankcie neplatnosti právnych úkonov. Dôsledkom je značne rigidná koncepcia rozporu s dobrými mravmi, ktorá rovnako ako pri posudzovaní právnych úkonov contra legem a in fraudem legis, a nezohľadňuje dobrú vieru jednej zo strán, ani skutočnosť, ktorá zo strán rozpor zavinila.
Podľa § 39 OZ je absolútne neplatný aj právny úkon, ktorého obsah alebo účel síce nie je v priamom rozpore s dikciou zákona (salvis verbis legis), ale svojím obsahom alebo účelom zákon obchádza (circumventio legis). Právnymi úkonmi in fraudem legis sú teda také právne úkony, ktoré vo svojich dôsledkoch vedú k nedodržaniu zákona. V tomto prípade právny úkon formálne zodpovedá zákonnej norme, ale v konečnom dôsledku vznikajú, menia sa alebo zanikajú práva a povinnosti, ktoré sú v rozpore s účelom a zmyslom zákona. Obchádzanie zákona je postavené na roveň konaniu v rozpore so zákonom (contra legem), keďže právne úkony, ktoré odporujú duchu a účelu zákona, predstavujú materiálne rovnaké porušenie zákona, ktoré sú v rozpore priamo s dikciou zákonného zákazu.
Absolútne neplatnou pre obchádzanie zákona je zmluva, ktorá síce neodporuje výslovnému zákazu zákona, ale svojimi dôsledkami smeruje k výsledku, ktorý zákonu odporuje, pričom nie je rozhodujúce, či účastníci o dôvode jej neplatnosti vedeli. Prípadný úmysel právnym úkonom obísť zákon však nespôsobuje jeho neplatnosť, ak konajúca osoba mylne predpokladala právne dôsledky, ktoré podľa platnej právnej úpravy nemožno dosiahnuť.
Vzhľadom na to, že pojem obchádzania zákona je abstraktnejší ako prípady rozporu právneho úkonu so zákonom, v rámci úkonov in fraudem legis § 39 OZ nenecháva priestor na formalistické konštatovanie obchádzania zákona, ako je to v prípade rozporu so zákonom, a v každom prípade obchádzania zákona je nevyhnutné bližšie skúmať, ako konkrétne účel alebo obsah právneho úkonu obchádza konkrétne zákonné ustanovenie. Pokiaľ však ide ochranu právnej istoty a dobrej viery, § 39 OZ výslovne neposkytuje možnosti na ich zohľadnenie, a preto môže viesť jeho doslovný výklad k záveru, že každý úkon, ktorým sa zákon obchádza, je bez ďalšieho absolútne neplatný.
Najvyšší súd SR napr. judikoval, že "ak je v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti uvedená kúpna cena odchylná od kúpnej ceny skutočne dojednanej, je neplatná celá kúpna zmluva a nemožno považovať za platne uzavretú ani kúpnu zmluvu s cenou skutočne dohodnutou ani kúpnu zmluvu s cenou uvedenou v písomnom vyhotovení".
V inom rozhodnutí NS ČR sp. zn. 22 Cdo 871/2000 (ktorý je možné v celom rozsahu aplikovať aj na posudzovaný prípad) judikoval, že: " ak spočíva výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, v uskutočnení právneho úkonu, je tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi (§39 OZ) a to aj v prípade, že samotný obsah tohto úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je, ak ide o právny úkon dvojstranný, je právny úkon neplatný v prípade, že v rozpore s dobrými mravmi je konanie oboch strán".
V tomto rozhodnutí NS SR zistil, že "cena za ktorú bolo možné nehnuteľnosti predať, bola asi 2 mil. Čk. Za tejto situácie záver odvolacieho súdu, že predmetnou kúpnou zmluvou mali byť predmetné nehnuteľnosti predané za cenu približne desaťkrát nižšiu, než za akú ich bolo možné predať, má oporu vo vykonanom dokazovaní."
"Zo znenia §3 ods. 1 OZ vyplýva, že výkon práv a povinností nesmie byť objektívne v rozpore s dobrými mravmi, nie je rozhodujúce, či si konajúci tento rozpor uvedomoval. Pokiaľ dvaja z troch spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti bez súhlasu tretieho spoločníka predajú nehnuteľnosť, ktorá je vo vlastníctve tejto spoločnosti inej spoločnosti, ktorej sú spoločníkmi, a to za cenu podstatne nižšiu, než za akú by ju bolo možné v danom čase a mieste predať a tak objektívne zmenšia majetok spoločnosti, ako aj (tým aj) podiel tretieho spoločníka na likvidačnom zostatku, ide o konanie, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (§265 ObchZ) a teda aj odporuje dobrým mravom, a kúpna zmluva je preto neplatná podľa §39 Občianskeho zákonníka. Tvrdenie dovolateľky, že uvedení spoločníci v danej veci sledovali iné ciele, ako poškodenie jednej spoločnosti a obohatenie inej spoločnosti, ktorej sú spoločníkmi, je tak za situácie, keď uvedené dôsledky (následky) objektívne nastali, nevýznamné".
Obdobne stanovisko zaujal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 4 Obo 125/2003, Zo súdnej praxe 4/2004 s. 114-116. Súd posudzoval platnosť zmluvy o vklade nepeňažného vkladu do spoločnosti s.r.o., predmetom ktorého boli nehnuteľnosti s odhadnou hodnotou 91.500.592,-Sk započítané na vklad vo
výške 20.000,-Sk a dospel k záveru, že zmluva je neplatná pre rozpor s §39 Občianskeho zákonníka bez ohľadu na iné skutočnosti.
V posudzovanom prípade z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že napriek tomu, že bolo nakladané s majetkom maloletých osôb, nebol k takémuto úkonu vyžiadaný súhlas príslušného opatrovníckeho súdu, v dôsledku čoho je takýto úkon absolútne neplatný pre priamy rozpor so zákonom (§39 OZ). Zároveň je tento úkon neplatný aj pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko hodnota prevádzaných nehnuteľností bola v čase prevodu vo výške 23,6 mil. Sk, napriek tejto skutočnosti boli nehnuteľnosti prevedené na spoločnosť DHB Real, a.s. za reálnu kúpnu cenu cca 300.000,-Sk (viď odôvodnenie vyššie), ktorá ani nebola spoločnosti vyplatená. Je teda nepochybné, že pokiaľ zákonný zástupca jedenej zo spoločníčok spoločnosti s ručením obmedzeným ako konateľ tejto spoločnosti bez súhlasu súdu, ako aj bez súhlasu ostatných zákonných zástupcov maloletých spoločníkov, predá nehnuteľnosť, ktorá je vo vlastníctve tejto spoločnosti (a zároveň tvorí aj jej základné imanie) inej spoločnosti, a to za cenu podstatne nižšiu, než za akú by ju bolo možné v danom čase a mieste predať a tak objektívne zmenší majetok spoločnosti, ako aj (tým aj) obchodné podiely ostatných spoločníkov vrátane podielu samotnej vlastnej dcéry, ide o konanie, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (§265 Obch.Z) a teda aj odporuje dobrým mravom, a kúpna zmluva je preto neplatná podľa §39 Občianskeho zákonníka.
Možno teda uzavrieť, že predmetná kúpna zmluva je nielen v priamom rozpore so zákonom (§28 OZ), ale tento právny úkon (vzhľadom na dohodnutú kúpnu cenu resp. jej reálne vyplatenie) je v rozpore aj so zásadami poctivého obchodného styku (§265 Obch.Z) a teda aj odporuje dobrým mravom, ale súčasne ide o úkon, ktorý zákon resp. jeho účel aj obchádza (§39 OZ).
Ako už bolo uvedené vyššie, obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. V predmetnom prípade prevedené nehnuteľnosti súčasne tvorili aj základné imanie spoločnosti ESPADA, s.r.o.. Za tejto situácie bolo potom možné nehnuteľnosti predať len po tom, čo valné zhromaždenie spoločnosti rozhodlo o znížení základného imania (§125 ods. 1 písm. e) v spojení s §146 ObchZ). Podľa § 146 Obchodného zákonníka účinného v čase prevodu nehnuteľnosti na spoločnosť DHB Real, a.s., o znížení základného imania rozhoduje valné zhromaždenie. V posudzovanom prípade však žiadne valné zhromaždenie neprebehlo resp. k prevodu žalovaných nehnuteľností došlo bez akéhokoľvek vedomia ostatných spoločníkov a ich zákonných zástupcov. Uvedený prevod (t.j. prevod bez súhlasu Valného zhromaždenia, hoci došlo k zníženiu základného imania a to dokonca pod zákonom stanovenú hranicu) z tohto pohľadu sám o sebe nespôsobuje neplatnosť tohto úkonu, t.j. úkon z tohto pohľadu neodporoval priamo výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami jednoznačne sledoval cieľ, aby zákon dodržaný nebol. V tomto prípade aj samotné konanie D. L. ako konateľky spoločnosti bolo v rozpore so zákonom, a teda bolo neplatné podľa § 39 OZ.
Z vyššie uvedeného mal teda súd za to, že právny úkon - kúpna zmluva zo dňa 18.9.2000, na základe ktorej došlo k prevodu žalovaných nehnuteľností na spoločnosť DHB Real, a.s. je právnym úkonom neplatným pre jeho priamy rozpor so zákonom (§28 OZ), je neplatným preto, že bol vykonaný v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (§265 ObchZ) a v rozpore s dobrými mravmi (§39 OZ), a je neplatný nakoľko sa týmto úkonom obchádzal účel zákona (§39 OZ).
Nemožno teda priznať právnu ochranu úkonu, ktorým sa bez súhlasu príslušného súdu nakladalo (v negatívnom zmysle sa znižoval majetok maloletých) s majetkom maloletých osôb, úkonu, ktorým sa prevádzali nehnuteľnosti v trhovej cene 23,6 mil. Sk za cenu neprimerane nízku (cca 300.000,- SK), pričom kúpna cena nebola nikdy spoločnosti ani vyplatená, pričom išlo o objektívny stav úplnej straty majetku spoločnosti v ktorej vystupovali maloleté osoby, úkonu, ktorým sa prevádzal majetok spoločnosti tvoriaci jej základné imanie bez tohto, aby o tom rozhodlo valné zhromaždenie spoločnosti resp. bez akejkoľvek vedomosti ostatných spoločníkov a ich zákonných zástupcov, pričom z vykonaného dokazovania bolo nepochybné, že spoločnosť DHB Real, a.s. bola vytvorená len za týmto účelom (t.j. za účelom kúpy týchto konkrétnych nehnuteľností), čo nepochybne navodzuje dojem, že išlo o vopred pripravenú akciu s cieľom previesť nehnuteľnosti z jedenej spoločnosti na druhú spoločnosť za neprimerane nízku (ak nie žiadnu) kúpnu cenu (čo znamená, že spoločnosť DHB Real, a.s. si musela byť vedomá týchto skutočností, a musela si byť vedomá rozporu konania s dobrými mravmi, nakoľko vedela, že spoločníkmi spoločnosti ESPADA, s.r.o. sú maloleté osoby, vedela, že sa prevádzajú nehnuteľnosti, ktoré súčasne tvoria základné imanie tejto spoločnosti, vedela, že dohodnutá kúpna cena
bola neprimerane nízka a rovnako tak vedela, že nehnuteľnosti v čase vkladu vlastníckeho práva už neboli zaťažené záložným právom v prospech Slovenskej sporiteľne, lebo toto (v čase medzi uzavretím kúpnej zmluvy a povolením vkladu vlastníckeho práva) vyplatil Ľ. T. ako zástupca spoločnosti ESPADA, s.r.o.), teda vedela, že kúpna cena deklarovaná v kúpnej zmluve zo dňa 18.9.2000 nezodpovedá reálne vyplatenej kúpnej cene. Spoločnosť DHB Real, a.s. sa teda sama podieľala na uzavretí absolútne neplatného právneho úkonu, a teda v rozpore s dobrými mravmi bolo konanie oboch strán kúpnej zmluvy (spoločnosť DHB Real, a.s. teda nebola ani dobromyseľným držiteľom nehnuteľností). Tieto skutočnosti súd pri hodnotení vzal do úvahy jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach a teda dospel k záveru, že kúpna zmluva zo dňa 18.9.2000, ktorou boli prevedené nehnuteľnosti na spoločnosť DHB Real, a.s. je absolútne neplatným právnym úkonom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998) uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia. Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu "uzná alebo neuzná" (resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti - ex officio).
K otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov (v danom prípade odporcu v 1. rade) sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 10. februára 2010 sp. zn. I. ÚS 50/10. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.
Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie ("modus") a zodpovedajúci právny titul ("titulus"), napríklad zmluva. Pokiaľ "titulus" preukazuje právo inej osoby než "modus", je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti "prevedených" ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov "modus", chýba im "titulus". Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.
Ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci (v preskúmavanej veci ním bola spoločnosť DHB Real, a.s.) vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (teda odporcu v 1. rade) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho.
Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv
nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.
Konajúci súd, i keď si uvedomuje šírku, časovú náročnosť a celkovú zložitosť riešenia problémov vyvolaných neplatnosťou kúpnej zmluvy z 18. 9. 2000 a tiež negatívnych dopadov na (nielen) právne pomery odporcov 1/ a 2/, musí konštatovať, že predmetom konania v danej veci bolo určenie vlastníckeho práva, a nie vyporiadanie vzájomných nárokov účastníkov tohto konania. Na okolnosti uvádzané v tejto súvislosti odporcami (dobromyseľnosť, investície, a pod.) by bolo možné prihliadnuť v konaní s iným predmetom. Odporcom nič nebráni, aby si nároky z neplatného právneho úkonu vzájomne vysporiadali s ich právnym predchodcom resp. s tým kto absolútnu neplatnosť spôsobil, ktorý si následne (prípadne súbežne) môže taktiež nároky z neplatného právneho úkonu vysporiadať s tým, v koho prospech na jeho základe plnil (kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil).
V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Uvedené ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do výkonu už existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá totiž vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení.
Argumentácia odporcov prehliada, čo bolo predmetnom konania - v preskúmavanej veci sa ten, kto o sebe tvrdil, že je vlastníkom nehnuteľnosti, domáhal žalobou určenia svojho vlastníckeho práva (nešlo mu v tomto konaní o vypratanie žalovaných nehnuteľností). Záujem vlastníka na určitosti a nespornosti právnych vzťahov k nehnuteľnosti v jeho vlastníctve (a na zosúladení v katastri evidovaného stavu so stavom právnym) je záujem všeobecne akceptovateľný. Takýto výkon vlastníckeho práva sám o sebe nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Skutočnosť, že konanie D. L. A.. Ľ. T. 18.9.2000 pri uzatváraní kúpnej zmluvy so spoločnosťou DHB Real, a.s. nebolo v súlade so zákonom, viedla v danom prípade k záveru o neplatnosti uvedenej kúpnej zmluvy (§ 39 Občianskeho zákonníka); táto skutočnosť ale vzhľadom na vyššie uvedené nemohla viesť k záveru o potrebe zamietnuť žalobu s odôvodnením, že sa výkon vlastníckeho práva žalobcu (v danom prípade navrhovateľa v 5. rade) prieči dobrým mravom, alebo dokonca s odôvodnením, že došlo k zániku vlastníctva navrhovateľa v 5. rade konaním v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka).
Obdobne judikoval aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 144/2010 ako aj Ústavný súd SR vo svojom náleze I. ÚS 50/2010-11, kde v tam preskúmavanej veci sťažovatelia v sťažnosti namietali, že "ani prípadná neplatnosť kúpnej zmluvy medzi okresným výborom S. a ich právnym predchodcom nemôže mať vplyv na ich vlastnícke právo nadobudnuté dobromyseľne a v dobrej viere, pričom argumentovali požiadavkou na zachovanie právnej istoty v právnych vzťahoch a ochranu nadobudnutých práv"
Ústavný súd SR sa v citovanom náleze s touto právnou argumentáciou sťažovateľov nestotožnil, pričom uviedol, že: " Rímsko-právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami: ,,z nepráva nemôže vzniknúť právo". Rovnako platné hmotné právo upravuje aj vzájomné nároky účastníkov neplatného právneho úkonu. V rámci ustanovení o bezdôvodnom obohatení Občiansky zákonník ustanovuje, že bezdôvodným obohatením je aj majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, pričom ak je zmluva neplatná, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal (§ 457 Občianskeho zákonníka). Preto sťažovateľom nič nebráni, aby si nároky z neplatného právneho úkonu vzájomne vysporiadali s ich právnym
predchodcom, ktorý si následne (prípadne súbežne) môže taktiež nároky z neplatného právneho úkonu vysporiadať s tým, v koho prospech na jeho základe plnil (kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil)".
Vzhľadom na vyššie uvedené v dôsledku absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 18.9.2000 sa vlastníkom žalovaných nehnuteľností nestala spoločnosť DHB Real, a.s. a v zmysle zásady "nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má" sa týmto vlastníkom nestal ani odporca v 1. rade, ktorý žalované nehnuteľnosti nadobudol na základe kúpnej zmluvy v roku 2001.
Vyššie uvedené argumenty sa rovnako vzťahujú aj na odporcu v 2. rade, keď záložcom môže byť len osoba, ktorej svedčí vlastnícke právo k predmetu zálohu. Keďže odporca v 1. rade sa nikdy platne nestal vlastníkom žalovaných nehnuteľností (stal sa len dobromyseľným držiteľom) nemohol ich platne ani založiť, a teda záložná zmluva o zriadení záložného práva k žalovaným nehnuteľnostiam uzavretá medzi odporcami dňa 14.6.2007 je rovnako absolútne neplatným právnym úkonom. Na základe uvedeného nemohlo platne vzniknúť ani samotné záložné právo, ktoré bolo vložené do katastra nehnuteľností. O tom, že záložca musí byť vlastníkom predmetu zálohu svedčí aj ustanovenie § 151d ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase podpísania záložnej zmluvy, v zmysle ktorého záložné právo možno zriadiť na vec, byt a na nebytový priestor vo vlastníctve záložcu, alebo na právo a na inú majetkovú hodnotu, ktoré patria záložcovi. Zálohom teda môže byť akýkoľvek majetok patriaci fyzickej alebo právnickej osobe, predpokladom však je, že záložca je vlastníkom založenej veci. Rovnako tak Najvyšší súd SR v rozhodnutí 4 Obo 248/97 uviedol: " Prijatím veci odovzdanej dobromyseľnému záložnému veriteľovi bez súhlasu vlastníka alebo osoby, ktorá má k veci iné vecné právo, nezlučiteľné so záložným právom, môže vzniknúť záložné právo len k hnuteľnej veci"
Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí uviedol: "Ak niekto dá do zálohu cudziu vec bez súhlasu vlastníka alebo osoby, ktorá má k veci iné vecné právo nezlučiteľné so záložným právom, vznikne záložné právo, len ak sa vec odovzdá záložnému veriteľovi a ten ju prijme dobromyseľne, že záložca je oprávnený vec založiť. V prípade pochybnosti platí, že záložný veriteľ konal dobromyseľne (§ 151d ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Zo znenia cit. ust. je zrejmé, že do zálohu môže vec dať so súhlasom vlastníka i nevlastník. Nie je sporné, že žalobca, ako vlastník nehnuteľnosti, nedal žalovanému súhlas na založenie nehnuteľnosti.
I bez súhlasu vlastníka veci môže vzniknúť záložné právo, ak sa vec odovzdala záložnému veriteľovi a ten ju prijal dobromyseľne, že záložca je oprávnený vec založiť (že je vlastníkom, alebo koná so súhlasom vlastníka). Z podmienky, že pre vznik záložného práva k veci, ktorá žalobcovi nepatrí a ani z iného právneho dôvodu nie je oprávnený záložné právo zriadiť, sa vyžaduje odovzdanie veci, vyplýva, že takto môže vzniknúť záložné právo len k hnuteľnej veci. Charakter nehnuteľnosti, ako zvláštneho druhu veci, neumožňuje, aby bola odovzdávaná. Odovzdaná môže byť len vec hnuteľná. Pre typickú vlastnosť nehnuteľnosti, ktorou je nemožnosť s ňou hýbať, nedochádza k zmene vlastníctva jej faktickým odovzdaním a prevzatím, ako je to pri hnuteľných veciach (§ 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ale až zápisom do katastra nehnuteľností (§ 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Rovnako rozdielne je stanovená i podmienka vzniku záložného práva pre hnuteľné a nehnuteľné veci (§ 151b ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka). Znamená to, že nevlastník nehnuteľnej veci nemôže bez súhlasu vlastníka platne uzavrieť zmluvu o zriadení záložného práva.
Z uvedeného dôvodu je záver súdu prvého stupňa, že záložné zmluvy sú neplatné, správny a odvolací súd napadnuté rozhodnutie podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Keďže odvolací súd považoval zmluvy z uvedeného dôvodu za neplatné, nezaoberal sa bližšie ďalším dôvodom, pre ktorý považoval súd prvého stupňa zmluvy za neplatné [skutočnosť, že zmluvy za žalovaného 2) uzavrel riaditeľ filiálky].."
Uvedené závery Najvyššieho súdu SR je možné aplikovať aj na posudzovaný prípad. Keďže žalované nehnuteľnosti, ku ktorým má v katastri nehnuteľností zapísané záložné právo odporca v 2. rade na základe záložnej zmluvy zo dňa 14.6.2007, dal do zálohu odporca v 1. rade ako nevlastník (odporca v 1. rade sa nikdy nestal vlastníkom žalovaných nehnuteľností, pričom na založenie nehnuteľností nemal súhlas skutočného vlastníka), pričom ide o nehnuteľnosti, nemohlo z uvedeného dôvodu ani platne vzniknúť záložné právo, keďže záložná zmluva zo dňa 14.6.2007 je z tohto dôvodu absolútne neplatným právnym úkonom.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovel a rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Pokiaľ ide o ďalšie dôvody neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 18.9.2000 tvrdené navrhovateľmi v súdnom konaní (nedodržaná forma plnomocenstva resp. jeho neurčitosť, neoverený podpis na plnomocenstve, technická nejednotnosť listín) s týmito sa súd nestotožnil, nakoľko mal (rovnako ako odporcovia) za to, že plnomocenstvo udelené dňa 14.9.2000 spĺňa všetky zákonné náležitosti, nakoľko je z neho zrejmé, že splnomocnenec má vykonať všetky právne úkony v mene splnomocnenca smerujúce k predaju presne špecifikovaných nehnuteľností vo vlastníctve spoločnosti ESPADA, s.r.o. zapísaných na LV č. 4637, k.ú: Staré Mesto (teda boli splnené všetky podmienky vyžadované Občianskym zákonníkom v ustanoveniach § 31 ods. 1, §37 OZ), pričom v čase prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nebola legislatívne upravená podmienka úradne osvedčeného podpisu splnomocniteľa na plnomocenstve (táto povinnosť bola zavedená novelou katastrálneho zákona č. 173/2004 s účinnosťou od 15.4.2004 a nie novelou č. 255/2001 Z.z. ako sa mylne domnieval odporca). V tomto smere mal však súd za to, že overenie podpisu účastníka zmluvy (predávajúceho) o prevode nehnuteľností na plnomnocenstve nie je podmienkou platnosti tejto zmluvy. Len z tohto dôvodu nebolo teda možné vysloviť neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 18.9.2000. Túto bolo možné vysloviť až s prihliadnutím na jej rozpor so zákonom (§28 OZ), na porušenie zásad dobrých mravov a poctivého obchodného styku (§39 OZ, §265 ObchZ), na obchádzanie účelu zákona (§39). Rovnako tak pokiaľ ide o technickú jednotnosť listín (t.j. skutočnosť, že písomné plnomocenstvo nebolo pevne spojené (zviazané) so samotnou kúpnou zmluvou), súd mal za to, že zákonná úprava nevyžaduje technickú jednotu kúpnej zmluvy a s ním súvisiaceho plnomocenstva, nakoľko udelené plnomocenstvo nemá vplyv na obsah kúpnej zmluvy. Judikát na ktorý sa navrhovatelia v tomto smere odvolávali (Cpj 33/01) nebolo možné aplikovať na posudzovanú vec, nakoľko predmetom rozhodovania Najvyššieho súdu v danom prípade bola technická jednotnosť zmluvy a geometrického plánu, ktorý identifikoval predmet samotnej kúpnej zmluvy a bol nadväzujúci na obsah zmluvy. Podmienky platnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam upravuje výlučne Občiansky zákonník (viď §261 ObchZ) ako hmotnoprávny predpis a nie katastrálny zákon ako predpis správneho práva. Kúpna zmluva zo dňa 18.9.2000 teda spĺňala aj požiadavku technickej jednoty listiny, pretože jej jednotlivé listy, obsahujúce podstatné náležitosti kúpnej zmluvy, boli pevným spôsobom zviazané. Ak by sme v tomto smere uznali argumentáciu navrhovateľov (či už ide o technickú jednotu listín alebo nedostatok overenia podpisu na plnomocenstve), nebol by to dôvod pre vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ale dôvod pre ktorý by príslušná správa katastra mohla zamietnuť podaný návrh na vklad vlastníckeho práva, následne o čom by potom mohol rozhodovať na základe opravných prostriedkov súd v rámci správneho súdnictva.
O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešným navrhovateľom priznal náhradu trov konania voči odporcovi v 1. rade vo výške 64.989,03 EUR a voči odporcovi v 2. rade vo výške 36.059,44,-EUR. O trovách predbežného opatrenia súd rozhodol podľa §145 OSP v zmysle ktorého, účastníkovi, ktorému súd prizná náhradu trov konania, prizná aj náhradu trov predbežného opatrenia a zabezpečenia dôkazov.
Podľa §9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška) v znení platnom a účinnom v čase prevzatia právneho zastúpenia sa základná sadzba tarifnej odmeny stanoví podľa tarifnej hodnoty veci a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal.
Podľa §10 ods. 2 vyhlášky sa za tarifnú hodnotu považuje cena veci, ktorej sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby.
Pri určení ceny veci - nehnuteľnosti (a stým súvisiacim určením základnej tarifnej odmeny za jeden úkon), ktorých sa predmetné konanie týka, navrhovatelia vychádzali zo znaleckého posudku č. 4/2006 zo dňa 13.2.2006 vypracovaného B.. K. H., D.., znalkyňou v odbore Stavebníctvo, odvetvie Pozemné stavby, Projektovanie v stavebníctve, Oceňovanie nehnuteľností (založeného v trestnom spise). Hodnota nehnuteľností bola znalkyňou vyčíslená ku dňu 13.2.2006 na sumu 31.500.000,-Sk/1.045.608,44,-EUR.
Navrhovatelia pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzali z vyššie uvedeného znaleckého posudku z dôvodu, že tento vypracovaný znalecký posudok považovali z hľadiska určenia hodnoty nehnuteľností za najobjektívnejší, nakoľko nebol vypracovaný na základe požiadavky žiadnej zo zúčastnených strán v konaní. Znalecký posudok bol vypracovaný na účely
trestného konania v trestnej veci podvodu vedeného pod č.k. ČVS:KÚV-47/OVEK-2001. V tejto súvislosti navrhovatelia zároveň uviedli, že žiaden znalecký posudok, z ktorého by bolo možné objektívne stanoviť hodnotu veci ku dňu prevzatia právneho zastúpenia vypracovaný nebol a nebolo ani v ich kompetencii dať vypracovať znalecký posudok k nehnuteľnostiam ku dňu vyhlásenia rozhodnutia v tomto konaní v zmysle žiadosti súdu. Pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny navrhovatelia s ohľadom na vyššie uvedené postupovali tak, aby vychádzali z čo možno najobjektívnejšej stanovenej hodnoty nehnuteľností. Navrhovatelia poukázali aj na to, že nehnuteľnosti majú v súčasnosti oveľa vyššiu hodnotu oproti ich hodnote v roku 2006, tak ako bola určená v znaleckom posudku, z ktorého vychádzali pri vyčíslení trov konania.
V zmysle vyššie uvedeného a v súlade s §10 ods. 1 vyhlášky tak základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty 1.045.608,44,-EUR (31.500.000,-Sk) predstavuje sumu 2.511,49,-EUR.
Podľa §13 ods. 2 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
Na základe uvedeného znenia §13 ods. 2 vyhlášky, tak základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby zo sumy 2.511,49,-EUR znížená o 50% predstavuje sumu 1.255,75,-EUR.
Súd sa z vyššie uvedeným tvrdením a výpočtom výšky odmeny za jeden úkon právnej služby v celom rozsahu stotožnil, nakoľko mal rovnako za to, že najobjektívnejší zo všetkých znaleckých posudkov, ktorými boli ohodnocované žalované nehnuteľnosti, je znalecký posudok č. 4/2006 zo dňa 13.2.2006 vypracovaný B.. K. H., D.., znalkyňou v odbore Stavebníctvo, odvetvie Pozemné stavby, Projektovanie v stavebníctve, Oceňovanie nehnuteľností, nakoľko tento bol vypracovaný na objednávku orgánov činných v trestnom konaní (nie účastníkov sporu) a je najaktuálnejší. Rovnako tak možno priznať relevanciu argumentácii navrhovateľov, že nemajú možnosť v súčasnej dobe dať vypracovať nový znalecký posudok, vzhľadom k tomu, že v súčasnosti ešte nemajú prístup k žalovaným nehnuteľnostiam. Rovnako tak v záujme zásady hospodárnosti konania vypracovanie nového znaleckého posudku by nieslo so sebou ďalšie náklady konania, pričom na jeho vypracovanie by bola potrebná najmä súčinnosť zo strany odporcu v 1. rade. Vzhľadom k tomu (nehovoriac medzičasom o raste cien nehnuteľností) mal súd za to, že navrhovatelia správne ustálili hodnotu úkonu právnej pomoci.
VYČÍSLENIE TROV KONANIA VOČI ODPORCOVI V I. RADE:
Tunajší súd uznesením zo dňa 03.11.2010 vydaným pod č. k. 22C/188/2000-149, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.12.2010 pripustil do konania vstup ďalšieho účastníka - Odporcu v 1. rade. Na základe tejto skutočnosti navrhovateľom vznikli voči odporcovi v 1. rade odo dňa jeho vstupu do konania nasledovné trovy právneho zastúpenia týkajúce sa nasledovných úkonov:
1. Účasť na pojednávaní, dňa 12.01.2011
4 úkony právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3 a navrhovateľa 4 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 5 vyhlášky vo výške 1.255,75 EUR + DPH vo výške 251,15 EUR + 1x paušál vo výške 29,64 EUR (určený na rok 201 1) + DPH vo výške 5,93 EUR spolu vo výške 1.542,47 EUR
2. Písomné vyjadrenie vrátane späťvzatia časti žalobného petitu, dňa 21.02.2011
4 úkony právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3 a navrhovateľa 4 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 vyhlášky vo výške 5.022,98 EUR + DPH vo výške 1.004,60 EUR + 4x paušál vo výške 29,64 EUR (určený na rok 201 1) + DPH vo výške 5,93 EUR spolu vo výške 6.063,15 EUR
3. Účasť na pojednávaní, dňa 23.02.2011
4 úkony právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3 a navrhovateľa 4 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 5 vyhlášky vo výške 1.255,75 EUR + DPH vo výške 251,15 EUR + 1x paušál vo výške 29,64 EUR (určený na rok 201 1) + DPH vo výške 5,93 EUR spolu vo výške 1.542,47 EUR
4. Písomné späťvzatie žalobného návrhu voči odporcovi v I. rade (spoločnosti ESPADA spol. s r. o.), dňa 09.03.2011
4 úkony právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3 a navrhovateľa 4 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 vyhlášky vo výške 5.022,98 EUR + DPH vo výške 1.004,60 EUR + 4x paušál vo výške 29,64 EUR (určený na rok 2011) + DPH vo výške 5,93 EUR spolu vo výške 6.063,15 EUR
5. Písomné vyjadrenie vrátane rozšírenia žalobného návrhu a zmena žalobného petitu, dňa
20.04.2011
4 úkony právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3 a navrhovateľa 4 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 vyhlášky vo výške 5.022,98 EUR + DPH vo výške 1.004,60 EUR + 4x paušál vo výške 29,64 EUR (určený na rok 2011) + DPH vo výške 5,93 EUR spolu vo výške 6.063,15 EUR
6. Účasť na pojednávaní, dňa 27.04.2011
4 úkony právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3 a navrhovateľa 4 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 5 vyhlášky vo výške 1.255,75 EUR + DPH vo výške 251,15 EUR + 1x paušál vo výške 29,64 EUR (určený na rok 201 1) + DPH vo výške 5,93 EUR spolu vo výške 1.542,47 EUR
7. Písomný návrh na pristúpenie ďalšieho navrhovateľa, dňa 01.06.2011
4 úkony právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3 a navrhovateľa 4 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 vyhlášky vo výške 5.022,98 EUR + DPH vo výške 1.004,60 EUR + 4xpaušál vo výške 29,64 EUR (určený na rok 201 1) + DPH vo výške 5,93 EUR spolu vo výške 6.063,15 EUR
8. Písomný návrh na nariadenie predbežného opatrenia, dňa 22.06.2011
5 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 3 písm. a) vyhlášky vo výške 3.139,36 EUR + DPH vo výške 627,87 EUR + 5x paušál vo výške 37,05 EUR (určený na rok 2011) + DPH vo výške 7,41 EUR spolu vo výške 3.811,69 EUR
9. Písomné vyjadrenie, dňa 13.09.2011
5 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a §14 ods. 1 vyhlášky vo výške 6.278,72 EUR + DPH vo výške 1.255,74 EUR + 5x paušál vo výške 37,05 EUR (určený na rok 201 1) + DPH vo výške 7,41 EUR spolu vo výške 7.578,92 EUR
10. Účasť na pojednávaní, dňa 26.11.2011
5 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 5 vyhlášky vo výške 1.569,68 EUR + DPH vo výške 313,94 EUR + 5x paušál vo výške 37,05 EUR (určený na rok 2011) + DPH vo výške vo výške 7,41 EUR spolu vo výške 1.928,08 EUR
11. Účasť na pojednávaní, dňa 11.04.2012 (v rozsahu od 09.00 hod. do 10:40 hod.)
5 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 6.278,72 EUR + DPH vo výške 1.255,74 EUR + 5x paušál vo výške 38,15 EUR (určený na rok 2012) + DPH vo výške 7,63 EUR spolu vo výške 7.580,24 EUR
12. Účasť na pojednávaní, dňa 14.05.2012 (v rozsahu od 14:00 hod. do 16:20 hod.)
10 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 1.2557,45 EUR + DPH vo výške 2.511,49 EUR + 5x paušál vo výške 76,30 EUR (určený na rok 2012) + DPH vo výške 15,26 EUR spolu vo výške 15.160,50 EUR
- zaplatený súdny poplatok za podanie žalobného návrhu vo výške 16,59 EUR (500,-SKK).
- zaplatený súdny poplatok za podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 22.06.2011 vo výške 33,- EUR.
Celková výška trov právneho zastúpenia voči odporcovi v 1. rade predstavuje sumu vo výške 64.989,03 EUR (vrátane DPH).
V tomto smere súd nepriznal odmenu za úkon právnej pomoci spočívajúcej v písomnom vyjadrení k námietke zaujatosti sudcu, nakoľko tento úkon nebol potrebný pre účelné uplatňovanie a bránenie práva navrhovateľov. V tejto veci bol povinný sa vyjadriť len sudca, ktorého sa námietka zaujatosti týkala. Žiadna povinnosť navrhovateľov písomne sa vyjadriť k námietke zaujatosti sudcu pre navrhovateľov nevyplývala (v zmysle OSP).
VYČÍSLENIE TROV KONANIA VOČI ODPORCOVI V 2. RADE:
Uznesením zo dňa 19.05.2011 vydaným pod č. k. 22C/188/2000-252, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.06.201 1 Okresný súd Bratislava I pripustil do konania vstup ďalšieho účastníka - odporcu v 2. rade. Na základe tejto skutočnosti navrhovateľom vznikli voči odporcovi v 2. rade odo dňa jeho vstupu do konania nasledovné trovy právneho zastúpenia:
1. Písomný návrh na nariadenie predbežného opatrenia, dňa 22.06.2011
5 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 3 písm. a) vyhlášky vo výške 3.139,36 EUR + DPH vo výške 627,87 EUR + 5x paušál vo výške 37,05 EUR(určený na rok 201 1) + DPH vo výške 7,41 EUR spolu vo výške 3.811,69 EUR
2. Písomné vyjadrenie, dňa 13.09.2011
5 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 vyhlášky vo výške 6.278,72 EUR + DPH vo výške 1.255,74 EUR + 5x paušál vo výške 37,05 EUR (určený na rok 201 1) + DPH vo výške 7,41 EUR spolu vo výške 7.578,92 EUR
3. Účasť na pojednávaní, dňa 26.11.2011
5 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 5 vyhlášky vo výške 1.569,68 EUR + DPH vo výške 313,94 EUR + 5x paušál vo výške 37,05 EUR (určený na rok 2011) + DPH vo výške vo výške 7,41 EUR spolu vo výške 1.928,10 EUR
4. Účasť na pojednávaní, dňa 11.04.2012 (v rozsahu od 09.00 hod. do 10:40 hod.)
5 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 6.278,72 EUR + DPH vo výške 1.255,74 EUR + 5x paušál vo výške 38,15 EUR (určený na rok 2012) + DPH vo výške 7,63 EUR spolu vo výške 7.580,24 EUR
5. Účasť na pojednávaní, dňa 14.05.2012 (v rozsahu od 14:00 hod. do 16:20 hod.)
10 úkonov právnej služby za navrhovateľa 1, navrhovateľa 2, navrhovateľa 3, navrhovateľa 4 a navrhovateľa 5 v súlade s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 12.557,45 EUR + DPH vo výške 2.511,49 EUR + 5x paušál vo výške 76,30 EUR (určený na rok 2012) + DPH vo výške 15,26 EUR spolu vo výške 15.160,50 EUR
Celková výška trov právneho zastúpenia voči odporcovi v 2. rade predstavuje sumu vo výške 36.059,44 EUR (vrátane DPH).
Rovnko ako u odporcu v 1. rade, aj tu súd nepriznal odmenu za úkon právnej pomoci spočívajúcej v písomnom vyjadrení k námietke zaujatosti sudcu, nakoľko tento úkon nebol potrebný pre účelné
uplatňovanie a bránenie práva navrhovateľov. V tejto veci bol povinný sa vyjadriť len sudca, ktorého sa námietka zaujatosti týkala. Žiadna povinnosť navrhovateľov písomne sa vyjadriť k námietke zaujatosti sudcu pre navrhovateľov nevyplývala (v zmysle OSP).
Podľa § 149 ods. 1 OSP, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Zároveň súd vyrúbil navrhovateľom súdny poplatok za rozšírený žalobný návrh voči odporcovi v 2. rade resp. súdny poplatok za zmenený žalobný petit, ktorým navrhovatelia pôvodný petit rozšírili o určenie, že záložné právo na žalovaných nehnuteľnostiach nevzniklo, a to vo výške 99,50,-EUR (položka 1 písm. b) poznámka 1 Sadzobníka súdnych poplatkov) ako aj za návrh na nariadenie predbežného opatrenia aj voči odporcovi v 2. rade vo výške 33,-EUR (položka 1 písm. c) Sadzobníka). Až v prípade zaplatenia týchto súdnych poplatkov navrhovateľmi, im vznikne právo na ich úhradu v rámci trov konania od odporcu v 2. rade.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.
Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis