Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 578/2020
PDF · 201.85 KB
No categories available
II. ÚS 578/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú
sťažnosť obchodnej spoločnosti SAND, s. r. o., J. Hollého 645, Šaštín-Stráže,
IČO 36 247 561, právne zastúpenej spoločnosťou URBAN STEINECKER GAŠPEREC
BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Cb 33/2015 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti SAND, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
7. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti SAND, s. r. o.,
J. Hollého 645, Šaštín-Stráže, IČO 36 247 561 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Cb 33/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde bola 18. augusta 2015
podaná žaloba proti sťažovateľke ako žalovanej o zaplatenie finančnej sumy 13 671,30 €
s príslušenstvom. V napadnutom konaní okresný súd 27. novembra 2015 vydal platobný
rozkaz, ktorý sťažovateľka napadla 14. decembra 2015 odporom, v ktorom vzniesla
námietku litispendencie a navrhla konanie zastaviť. Okresný súd uznesením z 30. júna 2016
prerušil konanie z dôvodu, že v tom čase prebiehalo na Okresnom súde Trnava konanie
pod sp. zn. 25 Cbi 23/2014 (ďalej len „súvisiace konanie“) na základe žaloby, ktorou
sa žalobca domáhal proti sťažovateľke ako žalovanej vyslovenia neúčinnosti dohôd
o vzájomnom započítaní pohľadávok, medzi ktoré patrili aj pohľadávky, ktoré sú
predmetom napadnutého konania vedeného na okresnom súde.
Okresný súd v napadnutom konaní uznesením z 21. júna 2018 druhýkrát prerušil
konanie z dôvodu prebiehajúceho dovolacieho konania v súvisiacom konaní, ktoré bolo
dôvodom prvého prerušenia napadnutého konania.
Uznesením z 18. júla 2019 okresný súd rozhodol o pokračovaní v napadnutom
konaní, keďže dovolacie konanie v súvisiacom konaní na Okresnom súde Trnava bolo
24. januára 2019 právoplatne zastavené.
Okresný súd v napadnutom konaní uznesením č. k. 5 Cb 33/2015-152
z 10. januára 2020 rozhodol o zastavení konania z dôvodu neodstrániteľného nedostatku
podmienky konania, a to prekážky už právoplatne rozhodnutej veci (prekážky res iudicata),
vzhľadom na zistenie, že o nároku žalobcu uplatnenom v napadnutom konaní bolo
právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Trnava v súvisiacom konaní.
Dňa 12. februára 2020 podal žalobca odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania,
ktorým navrhol, aby odvolací súd uznesenie o zastavení konania zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Sťažovateľka podala 26. marca 2020
vyjadrenie k odvolaniu žalobcu. Dňa 1. júna 2020 boli odvolanie a spis postúpené
Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“), kde je vec vedená
pod sp. zn. 31 Cob 54/2020.
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že v napadnutom konaní boli porušené
ňou označené práva, pretože ak konanie okresného súdu nie je právoplatne ukončené
po viac ako 5 rokoch od podania žaloby, je konanie okresného súdu zjavne neefektívne
a neúčinné a je možné ho označiť za konanie so zbytočnými prieťahmi. Sťažovateľka
pripúšťa, že okresný súd «... je v danej veci v podstate „činný“, keďže vydal viacero
procesných rozhodnutí o prerušení konania a o pokračovaní v konaní a napokon po vyše
4 rokoch a 4 mesiacoch vydal rozhodnutie o zastavení konania, avšak vzhľadom
k aktuálnemu stavu konania je možné podľa názoru sťažovateľky konštatovať, že vykonané
úkony súdom neboli dostatočne efektívne a účinné, keďže ani po 4 rokoch a 8 mesiacoch
vedenia súdneho konania sťažovateľka nedisponuje v tejto veci právoplatným
rozhodnutím.».
4. Podľa sťažovateľky okresný súd v napadnutom konaní dvakrát „absolútne
neefektívne resp. dokonca nezákonne“ prerušil konanie. Celková doba „prvého prerušenia
konania... t. j. od 30.06.2016 do 28.11.2017, je 1 rok a 4 mesiace a 28 dní, a celková doba
druhého prerušenia konania... t. j. od 21.06.2018 do 24.01.2019, je 7 mesiacov a 3 dni.
Celková doba prvého prerušenia a druhého prerušenia konania na Okresnom súde Senica
pod spis. zn. 5Cb/33/2015 je 2 roky. Táto doba predstavuje zbytočné prieťahy v konaní...
vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, na základe ktorých súd prvej inštancie konal
neefektívne, keď prerušoval konanie.“.
5. Sťažovateľka zároveň argumentuje tým, že uznesením o zastavení konania
z 10. januára 2020 z dôvodu prekážky res iudicata okresný súd preukázal neefektívnosť
svojho postupu, keď prerušoval konanie, ktoré mal už dávno zastaviť z dôvodu
neodstrániteľného nedostatku podmienky konania, a to prekážky prv začatého konania
(prekážky litispendencie) pred prvým prerušením konania, a z dôvodu neodstrániteľného
nedostatku podmienky konania, a to prekážky už právoplatne rozhodnutej veci (prekážky
res iudicata) pred druhým prerušením konania. Podľa jej názoru by mal ústavný súd vziať
do úvahy aj skutočnosť, že tento neistý stav, v ktorom sa sťažovateľka nachádza z dôvodu
neefektívnej činnosti okresného súdu viac ako 5 rokov, má ďalej značný dopad aj na jej
ekonomickú situáciu, preto požaduje aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
6. V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej ústavnú
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním a postupom Okresného
súdu Senica v súdnom konaní vedenom pod spis. zn. 5Cb/33/2015 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Senica, aby v konaní
vedenom pod spis. zn. 5Cb/33/2015 konal bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 3.500 EUR, ktoré je Okresný súd Senica povinný uhradiť
sťažovateľke do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Senica je povinný nahradiť sťažovateľke náhradu trov konania a trov
právneho zastúpenia... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
7. Sťažovateľka 18. novembra 2020 doplnila ústavnú sťažnosť, v ktorej zotrvala
na svojej argumentácii namietajúcej porušenie označených práv. K ústavnej sťažnosti
pripojila uznesenie krajského súdu z 23. septembra 2020, ktorým „odvolací súd s časti
zrušil prvostupňové rozhodnutie, a to z dôvodu, že bolo vecne a právne nesprávne, čo
možno z ústavno-konformného hľadiska chápať ako neefektívnu a nesústredenú činnosť
porušovateľa... pričom v dôsledku uznesenia odvolacieho súdu bude toto konanie ešte stále
neukončené a to ani čo do merita veci a ani čo do otázky trov konania“.
II.
Relevantná právna úprava
8. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
14. Hlavnou námietkou sťažovateľky, od ktorej odvíja porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38
ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
je, že okresný súd v napadnutom konaní bol zjavne neefektívny, pretože prerušením konania
spôsobil zbytočné prieťahy v konaní.
15. Ústavný súd konštatuje, že o obsahovo obdobnej ústavnej sťažnosti sťažovateľky,
v ktorej šlo o namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38
ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v spojení s čl. 47
Charty základných práv Európskej únie v napadnutom konaní okresného súdu rozhodol
svojím uznesením sp. zn. II. ÚS 238/2020 z 26. mája 2020, pričom dospel k záveru
o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti.
16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne
(IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010, I. ÚS 190/2019, II. ÚS 27/2020).
17. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru,
že účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická
osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci, a tento účel sa dosiahne
právoplatným rozhodnutím (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 76/03, III. ÚS 154/06,
II. ÚS 438/2017). Táto okolnosť v danom prípade síce ešte nenastala, avšak vzhľadom
na námietky sťažovateľky uvedené v ústavnej sťažnosti (uznesenie okresného súdu
o zastavení konania, postúpenie odvolania krajskému súdu) nemožno opomenúť ani ďalšiu
dnes už ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu, že ochrana základnému právu
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa v konaní pred ústavným
súdom poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany k porušeniu označených práv
ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 34/99,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05, IV. ÚS 637/2013, II. ÚS 518/2014,
18. Ústavný súd zároveň poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej
opakovane pripomína, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05, IV. ÚS 221/05, I. ÚS 375/08).
Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý
treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (napr. I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
ústavnej sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavnú sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
19. Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (obdobne čl. 38 ods. 2 listiny) zjavná neopodstatnenosť sťažnosti môže vyplývať aj
z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch (napr. II. ÚS 93/03, III. ÚS 59/05, IV. ÚS 434/08, I. ÚS 455/2014,
IV. ÚS 201/2018, I. ÚS 210/2018), prípadne ak argumenty v sťažnosti sťažovateľa
nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného
práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04,
I. ÚS 192/2015). Dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).
20. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje aj na rozhodovaciu prax a judikatúru
ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania
na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore
s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(napr. Humen proti Poľsku, rozsudok z 15. 10. 1999, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio proti
Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66).
21. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o neefektívnom prerušení konania
okresným súdom v napadnutom konaní ústavný súd zotrváva na záveroch už uvedeného
uznesenia sp. zn. II. ÚS 238/2020 z 26. mája 2020, ktorým zhodnotil argumentáciu
okresného súdu, ktorou odôvodnil prerušenie konania do právoplatného skončenia
súvisiaceho konania, resp. právoplatného skončenia dovolacieho konania v súvisiacom
konaní, za ústavne akceptovateľnú a neporušujúcu práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a na prejednanie veci v primeranej lehote. V napadnutom konaní
sa okresný súd rozhodol prerušiť napadnuté konanie v záujme dosiahnutia
čo najspravodlivejšieho meritórneho rozhodnutia a z odôvodnenia oboch uznesení
o prerušení konania mu nemožno vyčítať arbitrárny prístup. Ústavný súd tieto závery
okresného súdu pokladá za dôveryhodné, zrozumiteľné a ústavne korektné.
22. Napadnuté konanie pred okresným súdom bolo v čase doručenia ústavnej
sťažnosti (7. októbra 2020, pozn.) skončené, a to na základe vydania uznesenia o zastavení
konania z 10. januára 2020. V posudzovanej veci si teda okresný súd z hľadiska požiadavky
odstránenia stavu právnej istoty svoju úlohu v rámci prvoinštančného konania splnil
vydaním rozhodnutia o zastavení konania a jeho doručením stranám sporu. Úloha nastolenia
stavu právoplatného rozhodnutia bola teda po podaní opravného prostriedku žalovanou
stranou prenesená na krajský súd.
Krajský súd uznesením z 23. septembra 2020 potvrdil uznesenie okresného súdu
z 10. januára 2020, ktorým zastavil konanie v časti o zaplatenie finančnej sumy 13 671,30 €,
a vo zvyšnej časti o zastavení konania v časti príslušenstva vrátane závislého výroku
o trovách konania ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
23. Argumenty sťažovateľky, ktoré uvádza v ústavnej sťažnosti (body 3 až 5 a 7
tohto uznesenia) nasvedčujú, že postup okresného súdu v napadnutom konaní nebol v jej
veci optimálny (prerušenie konania, zastavenie konania a zrušenie časti rozhodnutia
okresného súdu o zastavení napadnutého konania odvolacím súdom).
Nedostatočne optimálny postup okresného súdu však podľa názoru ústavného súdu
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci nedosahuje takú intenzitu, ktorá
by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala ústavnému súdu
dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
24. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadal predovšetkým na celkovú dobu trvania
napadnutého konania (zohľadňujúc aj dobu zákonného prerušenia konania), ktorú aj
s ohľadom na judikatúru ESĽP nehodnotí ako spôsobilú bez ďalšieho viesť k záveru o jej
neprimeranosti. Do úvahy ústavný súd zobral skutočnosť o právoplatnosti rozhodnutia
vo veci istiny aj predmet sporu (zaplatenie finančnej sumy), ktorý aj keď je pre samotnú
sťažovateľku nepochybne dôležitý, nepatrí do kategórie tzv. citlivých konaní, ktoré by si
vyžadovali zo strany vo veci konajúceho súdu osobitný prístup (ako je to napríklad
v prípade pracovnoprávnych sporov alebo v konaniach vo veci starostlivosti o maloletých).
25. Vzhľadom na všetky už uvedené skutočnosti ústavný súd po preskúmaní
argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti dospel k záveru, že v postupe okresného súdu
nemohlo ísť o nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť v ústavne relevantnej intenzite,
na základe ktorej by po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť
porušenie sťažovateľkou označených práv. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť
sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
26. Pretože ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími jej požiadavkami uvedenými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu