Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 578/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú

sťažnosť obchodnej spoločnosti SAND, s. r. o., J. Hollého 645, Šaštín-Stráže,

IČO 36 247 561, právne zastúpenej spoločnosťou URBAN STEINECKER GAŠPEREC

BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti SAND, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

7. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti SAND, s. r. o.,

J. Hollého 645, Šaštín-Stráže, IČO 36 247 561 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde bola 18. augusta 2015

podaná žaloba proti sťažovateľke ako žalovanej o zaplatenie finančnej sumy 13 671,30 €

s príslušenstvom. V napadnutom konaní okresný súd 27. novembra 2015 vydal platobný

rozkaz, ktorý sťažovateľka napadla 14. decembra 2015 odporom, v ktorom vzniesla

námietku litispendencie a navrhla konanie zastaviť. Okresný súd uznesením z 30. júna 2016

prerušil konanie z dôvodu, že v tom čase prebiehalo na Okresnom súde Trnava konanie

pod sp. zn. (ďalej len „súvisiace konanie“) na základe žaloby, ktorou

sa žalobca domáhal proti sťažovateľke ako žalovanej vyslovenia neúčinnosti dohôd

o vzájomnom započítaní pohľadávok, medzi ktoré patrili aj pohľadávky, ktoré sú

predmetom napadnutého konania vedeného na okresnom súde.

Okresný súd v napadnutom konaní uznesením z 21. júna 2018 druhýkrát prerušil

konanie z dôvodu prebiehajúceho dovolacieho konania v súvisiacom konaní, ktoré bolo

dôvodom prvého prerušenia napadnutého konania.

Uznesením z 18. júla 2019 okresný súd rozhodol o pokračovaní v napadnutom

konaní, keďže dovolacie konanie v súvisiacom konaní na Okresnom súde Trnava bolo

24. januára 2019 právoplatne zastavené.

Okresný súd v napadnutom konaní uznesením č. k. -152

z 10. januára 2020 rozhodol o zastavení konania z dôvodu neodstrániteľného nedostatku

podmienky konania, a to prekážky už právoplatne rozhodnutej veci (prekážky res iudicata),

vzhľadom na zistenie, že o nároku žalobcu uplatnenom v napadnutom konaní bolo

právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Trnava v súvisiacom konaní.

Dňa 12. februára 2020 podal žalobca odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania,

ktorým navrhol, aby odvolací súd uznesenie o zastavení konania zrušil a vrátil vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Sťažovateľka podala 26. marca 2020

vyjadrenie k odvolaniu žalobcu. Dňa 1. júna 2020 boli odvolanie a spis postúpené

Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“), kde je vec vedená

pod sp. zn. .

3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že v napadnutom konaní boli porušené

ňou označené práva, pretože ak konanie okresného súdu nie je právoplatne ukončené

po viac ako 5 rokoch od podania žaloby, je konanie okresného súdu zjavne neefektívne

a neúčinné a je možné ho označiť za konanie so zbytočnými prieťahmi. Sťažovateľka

pripúšťa, že okresný súd «... je v danej veci v podstate „činný“, keďže vydal viacero

procesných rozhodnutí o prerušení konania a o pokračovaní v konaní a napokon po vyše

4 rokoch a 4 mesiacoch vydal rozhodnutie o zastavení konania, avšak vzhľadom

k aktuálnemu stavu konania je možné podľa názoru sťažovateľky konštatovať, že vykonané

úkony súdom neboli dostatočne efektívne a účinné, keďže ani po 4 rokoch a 8 mesiacoch

vedenia súdneho konania sťažovateľka nedisponuje v tejto veci právoplatným

rozhodnutím.».

4. Podľa sťažovateľky okresný súd v napadnutom konaní dvakrát „absolútne

neefektívne resp. dokonca nezákonne“ prerušil konanie. Celková doba „prvého prerušenia

konania... t. j. od 30.06.2016 do 28.11.2017, je 1 rok a 4 mesiace a 28 dní, a celková doba

druhého prerušenia konania... t. j. od 21.06.2018 do 24.01.2019, je 7 mesiacov a 3 dni.

Celková doba prvého prerušenia a druhého prerušenia konania na Okresnom súde Senica

pod spis. zn. je 2 roky. Táto doba predstavuje zbytočné prieťahy v konaní...

vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, na základe ktorých súd prvej inštancie konal

neefektívne, keď prerušoval konanie.“.

5. Sťažovateľka zároveň argumentuje tým, že uznesením o zastavení konania

z 10. januára 2020 z dôvodu prekážky res iudicata okresný súd preukázal neefektívnosť

svojho postupu, keď prerušoval konanie, ktoré mal už dávno zastaviť z dôvodu

neodstrániteľného nedostatku podmienky konania, a to prekážky prv začatého konania

(prekážky litispendencie) pred prvým prerušením konania, a z dôvodu neodstrániteľného

nedostatku podmienky konania, a to prekážky už právoplatne rozhodnutej veci (prekážky

res iudicata) pred druhým prerušením konania. Podľa jej názoru by mal ústavný súd vziať

do úvahy aj skutočnosť, že tento neistý stav, v ktorom sa sťažovateľka nachádza z dôvodu

neefektívnej činnosti okresného súdu viac ako 5 rokov, má ďalej značný dopad aj na jej

ekonomickú situáciu, preto požaduje aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

6. V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej ústavnú

sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v zmysle v spojení Listiny

základných práv a slobôd a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním a postupom Okresného

súdu Senica v súdnom konaní vedenom pod spis. zn. porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Senica, aby v konaní

vedenom pod spis. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 3.500 EUR, ktoré je Okresný súd Senica povinný uhradiť

sťažovateľke do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Senica je povinný nahradiť sťažovateľke náhradu trov konania a trov

právneho zastúpenia... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

7. Sťažovateľka 18. novembra 2020 doplnila ústavnú sťažnosť, v ktorej zotrvala

na svojej argumentácii namietajúcej porušenie označených práv. K ústavnej sťažnosti

pripojila uznesenie krajského súdu z 23. septembra 2020, ktorým „odvolací súd s časti

zrušil prvostupňové rozhodnutie, a to z dôvodu, že bolo vecne a právne nesprávne, čo

možno z ústavno-konformného hľadiska chápať ako neefektívnu a nesústredenú činnosť

porušovateľa... pričom v dôsledku uznesenia odvolacieho súdu bude toto konanie ešte stále

neukončené a to ani čo do merita veci a ani čo do otázky trov konania“.

II.

Relevantná právna úprava

8. Ústavný súd je podľa nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

14. Hlavnou námietkou sťažovateľky, od ktorej odvíja porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

je, že okresný súd v napadnutom konaní bol zjavne neefektívny, pretože prerušením konania

spôsobil zbytočné prieťahy v konaní.

15. Ústavný súd konštatuje, že o obsahovo obdobnej ústavnej sťažnosti sťažovateľky,

v ktorej šlo o namietané porušenie základného práva podľa a

ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v spojení s čl. 47

Charty základných práv Európskej únie v napadnutom konaní okresného súdu rozhodol

svojím uznesením sp. zn. z 26. mája 2020, pričom dospel k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti.

16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v a listiny osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne

(, , , ).

17. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru,

že účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická

osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci, a tento účel sa dosiahne

právoplatným rozhodnutím (napr. , , ,

). Táto okolnosť v danom prípade síce ešte nenastala, avšak vzhľadom

na námietky sťažovateľky uvedené v ústavnej sťažnosti (uznesenie okresného súdu

o zastavení konania, postúpenie odvolania krajskému súdu) nemožno opomenúť ani ďalšiu

dnes už ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu, že ochrana základnému právu

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa sa v konaní pred ústavným

súdom poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany k porušeniu označených práv

ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (napr. ,

, , , , ,

).

18. Ústavný súd zároveň poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej

opakovane pripomína, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne

za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (napr. , , , ).

Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem autonómny, ktorý

treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti

veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2

(napr. ). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

ústavnej sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle , ústavnú sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne

neopodstatnenú (napr. , , ).

19. Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

(obdobne listiny) zjavná neopodstatnenosť sťažnosti môže vyplývať aj

z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným

súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať

o zbytočných prieťahoch (napr. , , , ,

, ), prípadne ak argumenty v sťažnosti sťažovateľa

nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného

práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (, ,

). Dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

20. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje aj na rozhodovaciu prax a judikatúru

ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania

na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore

s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(napr. Humen proti Poľsku, rozsudok z 15. 10. 1999, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio proti

Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66).

21. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o neefektívnom prerušení konania

okresným súdom v napadnutom konaní ústavný súd zotrváva na záveroch už uvedeného

uznesenia sp. zn. z 26. mája 2020, ktorým zhodnotil argumentáciu

okresného súdu, ktorou odôvodnil prerušenie konania do právoplatného skončenia

súvisiaceho konania, resp. právoplatného skončenia dovolacieho konania v súvisiacom

konaní, za ústavne akceptovateľnú a neporušujúcu práva sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a na prejednanie veci v primeranej lehote. V napadnutom konaní

sa okresný súd rozhodol prerušiť napadnuté konanie v záujme dosiahnutia

čo najspravodlivejšieho meritórneho rozhodnutia a z odôvodnenia oboch uznesení

o prerušení konania mu nemožno vyčítať arbitrárny prístup. Ústavný súd tieto závery

okresného súdu pokladá za dôveryhodné, zrozumiteľné a ústavne korektné.

22. Napadnuté konanie pred okresným súdom bolo v čase doručenia ústavnej

sťažnosti (7. októbra 2020, pozn.) skončené, a to na základe vydania uznesenia o zastavení

konania z 10. januára 2020. V posudzovanej veci si teda okresný súd z hľadiska požiadavky

odstránenia stavu právnej istoty svoju úlohu v rámci prvoinštančného konania splnil

vydaním rozhodnutia o zastavení konania a jeho doručením stranám sporu. Úloha nastolenia

stavu právoplatného rozhodnutia bola teda po podaní opravného prostriedku žalovanou

stranou prenesená na krajský súd.

Krajský súd uznesením z 23. septembra 2020 potvrdil uznesenie okresného súdu

z 10. januára 2020, ktorým zastavil konanie v časti o zaplatenie finančnej sumy 13 671,30 €,

a vo zvyšnej časti o zastavení konania v časti príslušenstva vrátane závislého výroku

o trovách konania ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

23. Argumenty sťažovateľky, ktoré uvádza v ústavnej sťažnosti (body 3 až 5 a 7

tohto uznesenia) nasvedčujú, že postup okresného súdu v napadnutom konaní nebol v jej

veci optimálny (prerušenie konania, zastavenie konania a zrušenie časti rozhodnutia

okresného súdu o zastavení napadnutého konania odvolacím súdom).

Nedostatočne optimálny postup okresného súdu však podľa názoru ústavného súdu

s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci nedosahuje takú intenzitu, ktorá

by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala ústavnému súdu

dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , listiny a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

24. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadal predovšetkým na celkovú dobu trvania

napadnutého konania (zohľadňujúc aj dobu zákonného prerušenia konania), ktorú aj

s ohľadom na judikatúru ESĽP nehodnotí ako spôsobilú bez ďalšieho viesť k záveru o jej

neprimeranosti. Do úvahy ústavný súd zobral skutočnosť o právoplatnosti rozhodnutia

vo veci istiny aj predmet sporu (zaplatenie finančnej sumy), ktorý aj keď je pre samotnú

sťažovateľku nepochybne dôležitý, nepatrí do kategórie tzv. citlivých konaní, ktoré by si

vyžadovali zo strany vo veci konajúceho súdu osobitný prístup (ako je to napríklad

v prípade pracovnoprávnych sporov alebo v konaniach vo veci starostlivosti o maloletých).

25. Vzhľadom na všetky už uvedené skutočnosti ústavný súd po preskúmaní

argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti dospel k záveru, že v postupe okresného súdu

nemohlo ísť o nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť v ústavne relevantnej intenzite,

na základe ktorej by po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť

porušenie sťažovateľkou označených práv. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť

sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

26. Pretože ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími jej požiadavkami uvedenými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu