Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 155/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-86

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Ivana Fiačana (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara v konaní vedenom o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Romanom Juríkom, PhD., M. Flengera 4, Nové Zámky, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -94 zo 4. apríla 2019

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. októbra

2019 takto

rozhodol:

1. Ústavnej sťažnosti sťažovateľa n e v y h o v u j e .

2. Návrhu na odklad vykonateľnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 7. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Juríkom, PhD.,

M. Flengera 4, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) č. k.

-94 zo 4. apríla 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 10. októbra 2019.

2. Ústavný súd uznesením č. k. -17 z 2. apríla 2020 prijal podľa § 56

ods. 5 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -94 zo 4. apríla 2019

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 10. októbra 2019.

3. Z obsahu časti sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, vyplýva, že

sťažovateľ sa na okresnom súde domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým sa

dožadoval uloženia povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam

patriacim sťažovateľovi – k rodinnému domu a priľahlým pozemkom. Sťažovateľ sa

domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým chcel odvrátiť potenciálne hroziacu

dobrovoľnú dražbu nehnuteľnosti, slúžiacej sťažovateľovi ako obydlie (rodinný dom).

Osobou, proti ktorej návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeroval, bola Všeobecná

úverová banka, a. s. (ďalej aj „žalovaná“). Hlavným argumentom sťažovateľa bolo tvrdenie,

že žalovaná pristúpila k výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, hoci pohľadávka

zabezpečená záložným právom nebola spôsobilá na uspokojenie v dobrovoľnej dražbe,

pretože nebola splatná. Žalovaná pred začatím výkonu záložného práva úver zabezpečený

záložným právom zosplatnila, urobila to ale v rozpore s kogentným ustanovením § 53 ods. 9

. Navyše, sťažovateľ poukazoval na

Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992

Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, podľa

ktorého dražiť nemožno nehnuteľné veci, ak hodnota pohľadávky bez jej príslušenstva

zabezpečenej záložným právom ku dňu oznámenia o začatí výkonu záložného práva

neprevyšuje 2 000 eur. Sťažovateľ uvádza, že ku dňu vydania napadnutého uznesenia

okresného súdu pohľadávka žalovaného predstavovala najviac sumu vo výške 1 712,24 eur

(bez príslušenstva).

4. Okresný súd uznesením č. k. -61 z 26. februára 2019 zamietol návrh

na nariadenie neodkladného opatrenia a nepriznal žalovanej náhradu trov konania. Okresný

súd vo svojom zamietavom uznesení dôvodil okrem iného tým, že spornosť pohľadávky,

pre ktorú sa dražba má uskutočniť, nebráni záložnému veriteľovi navrhnúť výkon záložného

práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby (bod 5 odôvodnenia). Okresný súd nepovažoval

za osvedčenú potrebu bezodkladne upraviť pomery medzi stranami.

5. O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -94 zo 4. apríla 2019 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil a priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd sa

stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu a nad rámec neho argumentoval aj

uznesením ústavného súdu č. k. -12 z 15. novembra 2017.

6. Sťažovateľ z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu zistil, že k jeho

odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu sa vyjadrila aj žalovaná. Vyjadrenie žalovanej

však sťažovateľovi nebolo nikdy doručené. Zistil to až dodatočným nahliadnutím (po

rozhodnutí odvolacieho súdu) do elektronického súdneho spisu krajského súdu.

7. Sťažovateľ videl v tomto postupe porušenie svojho práva na spravodlivý proces,

preto podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť

odvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) v spojení s ustanovením § 431 Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Sťažovateľ poukazoval na rôzne súdne rozhodnutia,

a to rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) Trančíková proti

Slovenskej republike (sťažnosť č. 17127/12), ďalej na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

, kde sa v podobnej súvislosti konštatuje: „Ústavný súd (,

), podobne ako Európsky súd pre ľudské práva, je veľmi citlivý na procesnú

neférovosť, na kontradiktórnosť, na zasielanie vyjadrení protistrane.“ Obdobne tiež

poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. , v ktorom ústavný súd

konštatuje (bod 17 odôvodnenia): «Inak povedané, požiadavka „kontradiktórnosti konania“

sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, t. j. z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len

málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených

súdu vrátane ich samotného dopadu na rozhodnutie súdu/orgánu verejnej moci.» Ďalej dal

do pozornosti aj rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto oblasti sp. zn. ,

, a sp. zn. .

8. O jeho dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 10. októbra 2019 tak, že dovolanie odmietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov

dovolacieho konania. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že dovolanie je

procesne neprípustné, pretože nenastala procesná chyba v zmysle ustanovenia § 420 písm. f)

. Podľa dovolacieho súdu inštitút neodkladného opatrenia je osobitný procesný postup,

ktorému zodpovedá zjednodušený a zrýchlený postup. Súdu zo žiadneho zákonného

ustanovenia nevyplývala povinnosť doručiť vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcovi.

Rozhodnutie odvolacieho súdu nie je vyjadrením protistrany podmienené a najviac v danom

prípade vyjadrenie žalovanej k odvolaniu nemalo ani zásadný vplyv na rozhodnutie o tomto

opravnom prostriedku (bod 15).

9. Sťažovateľ sa predmetnou ústavnou sťažnosťou obrátil na ústavný súd a ústavnú

sťažnosť vo vzťahu k namietanému základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právu podľa dohovoru odôvodnil nedoručením vyjadrenia žalovanej

k odvolaniu sťažovateľovi. Sťažovateľ už v dovolaní poukazoval na protirečenie medzi

ustanoveniami a . Krajský súd si vybral postup podľa

ods. 1 . V takom prípade mal umožniť aj sťažovateľovi vyjadriť sa k stanovisku

žalovanej. S právnym názorom, že žiadny zákon neukladá odvolaciemu súdu povinnosť

doručiť vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu proti zamietavému uzneseniu, sa

sťažovateľ nestotožňuje. Tento postup podľa sťažovateľa výslovne vyplýva z ustanovenia

, podľa ktorého „súd prvej inštancie doručí odvolateľovi vyjadrenie

k odvolaniu a umožní mu vyjadriť sa k nemu najneskôr v lehote desať dní od doručenia“.

Procesná úprava odvolania v konaní o neodkladnom opatrení je síce osobitná, ale všeobecné

ustanovenia o odvolacom konaní tu platia subsidiárne. I keď sú ustanovenia § 329 ods. 1

a (bez ohľadu na ich protirečivosť) osobitnými ustanoveniami vo vzťahu

k ustanoveniu , ustanovenie podľa sťažovateľa

neupravuje postup, ktorý nasleduje po doručení odvolania žalobcu proti zamietavému

uzneseniu. Pri výklade tohto ustanovenia je potrebné vychádzať aj zo základných princípov

(). Sťažovateľ poukázal na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. , ako aj na rozsudok ESĽP Trančíková proti

Slovenskej republike, ako aj na ďalšie rozhodnutia, na ktoré už poukázal v dovolaní.

II.

Vyjadrenie súdov, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa

10. K prijatej ústavnej sťažnosti sa krajský súd vyjadril tak, že zo zásady rovnosti

účastníkov nemožno vyvodzovať všeobecný abstraktný postulát, že všetci účastníci konania

musia v každom okamihu konania súčasne disponovať určitým procesným prostriedkom.

Pri niektorých procesných prostriedkoch vyplýva z ich povahy a účelu, že môžu byť

v dispozícii len jednej strany. Uvedené sa premietlo aj do právnej úpravy neodkladných

opatrení podľa . Ustanovenia a CSP upravujúce

repliku a dupliku k odvolaniu sa nepoužijú ako odporujúce špeciálnej úprave v § 331 ods. 1

. Následne v odvolacom konaní sa uplatní špeciálne ustanovenie druhej vety

ods. 1 . Ide o vyjadrenie rovnosti strán. Povinnosť súdu doručiť vyjadrenie protistrany

k odvolaniu navrhovateľovi platná právna úprava nezakotvuje a krajský súd postupoval

v súlade s . Krajský súd poukázal aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej je

pri doručovaní vyjadrení protistrane relevantné to, či bude mať prípadné vyjadrenie vplyv

na výsledok konania. Poukázal aj na rozhodnutie najvyššieho súdu v tejto veci v tom

ohľade, že aj podľa najvyššieho súdu vyjadrenie žalovaného nemalo zásadný vplyv na

rozhodnutie súdu. Vyjadril sa aj k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. , na

ktoré poukazuje sťažovateľ a ktoré upravuje podľa krajského súdu odlišnú procesnú

situáciu.

11. Najvyšší súd aj vo svojom vyjadrení k prijatej ústavnej sťažnosti považoval

postup krajského súdu za súladný s s tým, že zo žiadneho ustanovenia

nevyplýva súdu povinnosť doručiť vyjadrenie žalovanej

protistrane. Navyše, v danom prípade vyjadrenie žalovanej k odvolaniu nemalo zásadný

vplyv na rozhodnutie o odvolaní.

12. K prijatej ústavnej sťažnosti sa vyjadrila zúčastnená osoba (žalovaný), ktorá

poukázala na charakter neodkladného opatrenia poukazom na rozhodnutia ústavného súdu

(sp. zn. ) a najvyššieho súdu (sp. zn. ). Nariadenie

pojednávania považuje za nehospodárne. Vo vzťahu k nedoručeniu vyjadrenia

sťažovateľovi poukázal na to, že odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení

k opravnému prostriedku, a preto treba kontradiktórnosť vykladať materiálne. Preto

nemožno nedoručenie vyjadrenia žalovaného vnímať izolovane.

13. Sťažovateľ v replike na už uvedené vyjadrenia uviedol, že právna úprava (§ 329

ods. 1 a CSP) je nekonzistentná. Kým podľa v prípade

zamietnutia alebo odmietnutia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a podaného

odvolania sa také odvolanie doručuje žalovanému na vyjadrenie, podľa sa

za tých istých okolností žalovanej strane nedoručuje až do rozhodnutia odvolacieho súdu

žiadne podanie. Táto nekonzistentnosť sa týka situácie žalovanej strany, nie

žalobcu/navrhovateľa neodkladného opatrenia. Túto nekonzistentnosť je potrebné vykladať

v súlade s právom na spravodlivý proces.

14. Podľa názoru sťažovateľa nikdy nie je zbytočné doručovať vyjadrenie

k odvolaniu proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, najmä ak malo ísť o rozhodnutie vo veci

samej, keďže sťažovateľ sa domáhal nariadenia neodkladného opatrenia bez podania žaloby

vo veci samej. Nespravodlivosť vidí sťažovateľ ďalej v tom, že súdy síce uzavreli, že

vyjadrenie žalovaného nemalo vplyv na rozhodnutie o odvolaní, avšak žalovanému súdy

priznali nárok na náhradu trov konania za toto vyjadrenie. Sťažovateľ sa nestotožňuje

s názorom konajúcich súdov, že zo žiadneho ustanovenia nevyplýva povinnosť doručovať

vyjadrenie k odvolaniu odvolateľovi v konaní, v ktorom bol zamietnutý návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia. Ak aj takáto povinnosť nie je priamo ustanovená v zákone, možno

ju dôvodiť aplikáciou všeobecných ustanovení .

III.

Relevantné ustanovenia právnych prepisov

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti

mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

18. Podľa strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi

a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.

19. Podľa ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu

o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia.

20. Podľa ak bol návrh na jeho nariadenie odmietnutý alebo

zamietnutý, uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí ani prípadné odvolanie

navrhovateľa súd ostatným stranám nedoručuje; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len

ak ním bolo neodkladné opatrenie nariadené.

21. Podľa súd prvej inštancie doručí odvolateľovi vyjadrenie

k odvolaniu a umožní mu vyjadriť sa k nemu najneskôr v lehote desať dní od doručenia. (2)

K vyjadreniu odvolateľa podľa odseku 1 môže protistrana podať vyjadrenie v lehote desať

dní od jej doručenia. (3) Podania podľa odsekov 1 a 2 doručí súd prvej inštancie ostatným

subjektom. Ďalšie podania strán sa doručujú, len ak je to potrebné na zachovanie práva na

spravodlivý proces.

IV.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

22. Podstatou ústavnej sťažnosti v časti, v ktorej bola prijatá na ďalšie konanie, je

porušenie práva na spravodlivý proces ( a dohovoru)

postupom krajského (odvolacieho) súdu, ktorý nedoručil sťažovateľovi vyjadrenie žalovanej

k odvolaniu sťažovateľa, a postupom najvyššieho súdu tým, že tento procesný postup

aproboval a dovolanie odmietol, nevidiac v ňom porušenie práva na spravodlivý proces

[ ].

23. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces sa ústavný súd

zaoberal najmä charakterom súdneho sporu, namietanými rozhodnutiami, charakterom

namietaného porušenia základného práva na spravodlivý proces, ako aj relevantnou

zákonnou právnou úpravou a judikatúrou súdov vrátane ESĽP v tejto oblasti.

24. Sťažovateľ v sťažnosti nastolil otázku povinnosti odvolacieho súdu v konaní

o odvolaní proti zamietnutiu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia doručovať

vyjadrenie žalovaného k odvolaniu na repliku odvolateľovi. Tejto otázke sa ústavný súd

nemieni vyhýbať, čím môže z ústavnoprávneho pohľadu prispieť k zjednoteniu súdnej praxe

všeobecných súdov, čo sa môže následne pozitívne prejaviť v ich ďalšej rozhodovacej

činnosti a pri napĺňaní princípu právnej istoty.

25. Ústavný súd musel v tejto veci zvážiť, či tým, že krajský súd nedoručil

sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa, porušil právo na spravodlivý

proces, konkrétne musel zvážiť, či nedošlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti podľa

maximy audiatur et altera pars, ktorá je jednou zo zložiek spravodlivého procesu.

26. Ústavný súd dospel k záveru, že postup krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu,

ktorý postup krajského súdu aproboval, ústavne obstoja. Iná by bola situácia, keby

podkladom rozhodnutia krajského súdu boli práve tvrdenia žalovaného, ktoré boli uvedené

v jeho vyjadrení a ku ktorým nemal žalobca právo sa vyjadriť, a tak úvahu súdu o ich

relevantnosti zmeniť. Táto situácia však nenastala. K uvedenému záveru dospel ústavný súd

na základe ďalej uvedených úvah.

27. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že si je plne vedomý, že podstatou

kontradiktórnosti je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje

procesné právo predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany. Osobitne to

platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a v ktorých sa

v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. , ,

, tiež pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku z 18. 2. 1997, § 24,

Mantovanelli proti Francúzsku z 18. 3. 1997, § 33, Milatová a ostatní proti Českej republike

z 21. 6. 2005). Možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sú podkladom rozhodnutia,

musia mať strany o to viac, ak vo veci neprebieha ústne pojednávanie. Porušenie zásady

kontradiktórnosti tým, že stranám nie je daná možnosť vyjadriť sa k argumentácii

protistrany, je preto spôsobilá založiť porušenie a dohovoru,

teda práva na spravodlivý proces.

28. Zásada kontradiktórnosti je explicitne vyjadrená v procesných normách, zároveň

však platí, že ide o zásadu, ktorú musí súd v civilnom procese garantovať aj bez výslovného

zákonného príkazu. Preto pri posudzovaní porušenia zásady kontradiktórnosti ústavný súd

vychádzal jednak (i) zo zákonnej úpravy v , ako aj (ii)

z judikatúry ústavného súdu a ESĽP k otázke kontradiktórnosti.

IV.1 K zákonnej úprave

29. Z ustanovení výslovne nevyplýva povinnosť súdu

doručiť strane v odvolacom konaní proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia vyjadrenie žalovaného na repliku odvolateľovi. To platí nezávisle

od prípadnej nekonzistentnosti a . Odvolací súd bol v tejto konkrétnej veci

toho názoru, že je potrebné aplikovať , z ktorého vyplýva len povinnosť

doručiť odvolanie protistrane. Tento postup považuje ústavný súd za správny, najmä

z pohľadu naplnenia princípu práva na spravodlivý proces, najmä zásady kontradiktórnosti,

práve s ohľadom na skutočnosť, že počas konania na súde prvej inštancie sa žalovaný nemal

vôbec príležitosť vyjadriť a odvolací súd nenariadil pojednávanie. Vzhľadom na to, že

je osobitnou úpravou vzťahujúcou sa na postup pri rozhodovaní o neodkladných

opatreniach, nemožno naň aplikovať všeobecnú úpravu v ; v tomto kontexte platí

lex specialis derogat legi generali.

30. Tieto zákonné ustanovenia však treba vnímať ako minimálne štandardy kladené

na súd pri doručovaní podaní strán pri napĺňaní princípu kontradiktórnosti. To, že je súd

povinný doručovať vyjadrenie protistrane aj nad rámec zákonnej úpravy, vyplýva aj

zo samotnej podstaty spravodlivého procesu, konkrétne zo zásady kontradiktórnosti

konania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie

(), v ktorom vyslovil povinnosť súdu doručiť rovnopis dovolania

protistrane, aj keď vtedy platný a účinný právny predpis (Občiansky súdny poriadok účinný

do 30. júna 2016) túto povinnosť súdu výslovne neustanovoval. Ústavný súd v uvedenej

veci uzavrel, že táto povinnosť vyplýva zo samotnej podstaty spravodlivého súdneho

procesu a zo zásady rovnosti strán. Zásada kontradiktórnosti tak kladie na súd povinnosť

byť ostražitý pri jej napĺňaní a kladie tak súdu povinnosti aj nad rámec explicitného znenia

zákona. Možno teda uzavrieť, že pri napĺňaní zásady kontradiktórnosti sa všeobecné súdy

nemôžu obmedzovať len na zákonné príkazy a na doručovanie vyjadrení protistrane len

v medziach zákona.

IV.2 K judikatúre ústavného súdu a ESĽP v otázke kontradiktórnosti

31. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o porušení základných ľudských práv

a slobôd neopomína rozhodovaciu činnosť ESĽP a zásadne z nej aj vychádza. Preto tiež

vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4

a c ods. 1 vyplýva, že dohovor a judikatúra ESĽP, ktorá sa vzťahuje na jeho

interpretáciu a aplikáciu, predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné

výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov

práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ,

a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania

jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. , ,

, ).

32. Ústavný súd tak skúmal rozhodovaciu činnosť ESĽP aj v danej veci, keď

posudzovanie povinnosti doručiť vyjadrenie protistrany z pohľadu porušenia práva na

spravodlivý proces, konkrétne kontradiktórnosti ako jeho zložky bolo už predmetom

mnohých rozhodnutí ESĽP.

33. Možno konštatovať, že v rámci rozhodovacej činnosti ESĽP najskôr prevládal

formalistický prístup. Podľa neho bola kontradiktórnosť vnímaná absolutisticky a povinnosť

zaslať vyjadrenie protistrane bola daná bez ohľadu na obsah doručených vyjadrení, teda aj

v prípade, ak neobsahuje žiadne nové skutkové a právne argumenty. Klasickým sa v tomto

prístupe stal rozsudok vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku (rozsudok, č. 18990/91,

18. 2. 1997), kde ESĽP okrem iného uviedol, že pri posudzovaní otázky rešpektovania

práva na spravodlivosť konania nezohráva rolu to, či stanovisko, ku ktorému sa strana

nemala možnosť vyjadriť, malo nejaký vplyv na rozhodnutie príslušného vnútroštátneho

orgánu (§ 27). Takisto nie je podstatné, či dané vyjadrenie obsahuje nejaké nové skutočnosti

alebo argumenty; je na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či dané podanie vyžaduje

z jeho strany komentár (§ 29). Tieto princípy aplikoval ESĽP aj v ďalších rozhodnutiach,

napr. Werz proti Švajčiarsku, rozsudok, 17. 12. 2009, č. 22015/05, § 53 – § 55; S. H. proti

Fínsku, rozsudok, 29. 7. 2008, č. 28301/03, § 34 –§ 36, Antunes a Pires proti Portugalsku,

rozsudok, 21. 6. 2007, č. 7623/04, § 33 – § 36; ešte formalistickejšie napr. Ferreira Alves

proti Portugalsku (č. 4), rozsudok, 14. 4. 2009, č. 41870/05, § 28 – § 30; Ferreira Alves

proti Portugalsku (č. 5), rozsudok, 14. 4. 2009, č. 30381/06, § 32 – § 34, Hudáková a další

proti Slovensku, rozsudok, 27. 4. 2010, č. 23083/05, § 28 a § 29, Trančíková proti

Slovenskej republike, 13. 1. 2015, § 43 – § 47 (pozri aj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl,

J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H.

Beck, 2012).

34. Neskôr začal ESĽP k otázke posudzovania kontradiktórnosti pristupovať menej

rigidne a pripustil, že je potrebné zohľadniť aj to, či vyjadrenie protistrany obsahovalo také

skutkové alebo právne argumenty, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok sporu alebo či

zvolené právne riešenie dávalo vôbec nejaký priestor na diskusiu (pozri Vokoun proti

Českej republike, rozsudok z 3. 7. 2009, § 26). Tento prístup sa prejavil v ďalšej

rozhodovacej činnosti ESĽP, napr. Stepinska proti Francúzsku, rozsudok z 15. 6. 2004,

č. 1814/02, § 17 – § 20; P. D. proti Francúzsku, rozsudok z 20. 12. 2005, č. 54730/00, § 31

– § 35; Salé proti Francúzsku, rozsudok, z 21. 3. 2006, č. 39765/04, § 17 – § 20; Fougère

proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 9. 2006, č. 10397/03, oddiel B; Société Diffusion

Pédagogique Calédonienne proti Francúzsku, rozhodnutie z 12. 10. 2006, č. 26814/02,

oddiel 1; Verdú proti Španielsku, rozsudok z 15. 2. 2007, č. 43432/02, § 25 – § 28;

Eisenfeld a Duker proti Taliansku a Flatov proti Taliansku, rozhodnutie z 2. 9. 2008,

č. 541/08 a č. 625/08, oddiel B; Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., proti Slovensku,

rozhodnutie z 4. 10. 2011, č. 35090/07, § 89 – § 91; Čičmanec proti Slovenskej republike,

rozsudok z 28. 6. 2016, § 60 – § 65).

35. Tento druhý neformalistický prístup teda pripustil, že zásada kontradiktórnosti

nemá absolútny charakter a nejde o porušenie práva na spravodlivý proces, ak by vyjadrenie

nemalo vplyv na výsledok konania.

36. V judikatúre ESĽP možno badať aj taký prístup, ktorý skutočnosť, že nedoručené

vyjadrenie by nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci (pretože neobsahovalo žiadne

nové skutkové a právne argumenty a nebolo podkladom pre rozhodnutie), považuje za

dôvod neprípustnosti sťažnosti v zmysle čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru. Neprípustnosť

sťažnosti v týchto prípadoch je teda opretá o kritérium neprijateľnosti vytvorené

Protokolom č. 14, ktorý sa premietol do čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru. Podľa tohto článku

jednou z podmienok, ktorú musí ESĽP skúmať, je aj to, či bola sťažovateľovi namietaným

postupom spôsobená podstatná ujma (v oficiálnom slovenskom preklade čl. 35 ods. 3 písm.

b) dohovoru: „či sťažovateľ nebol významným spôsobom znevýhodnený“), tzv. „significant

disadvantage suffered by the applicant“ (pozri Holub proti Českej republike, rozsudok zo

dňa 24. 2. 2011, BENeT Praha, spol. s r.o. proti Českej republike, rozsudok z 24. 2. 2011,

Puškárová proti Slovenskej republike, rozsudok z 28. 5. 2019, § 26, Nerušil proti Slovenskej

republike, rozsudok z 28. 5. 2019, § 29, Hanzl a Špadrna proti Českej republike, rozsudok

z 15. 1. 2013, Pfurtscheller proti Švajčiarsku, rozsudok z 18. 9. 2018).

37. Skúmanie intenzity zásahu, čo môže korelovať so skúmaním ujmy v zmysle

dohovoru, sa nachádza aj v rozhodovacej činnosť ústavného súdu (pozri ,

). Tento prístup nemožno však vnímať ako odopretie ochrany základných

práv a slobôd, ale ako praktické vyjadrenie toho, aké postavenie má ústavný súd v systéme

ústavných orgánov, a účelu konania o ústavnej sťažnosti (pozri aj rozhodnutie Ústavného

súdu Českej republiky sp. zn. ).

38. Pre úplnosť ústavný súd ešte dodáva, že pri napĺňaní princípu kontradiktórnosti

ESĽP neakceptoval argument, že príliš striktný výklad daného pravidla by sa mohol priečiť

zásade hospodárnosti konania a že by neprimerane zaťažil fungovanie ústavného súdu.

Podľa jeho názoru v tejto konkrétnej súvislosti právo na kontradiktórnosť konania

nevyžaduje nič iné, len aby sa účastníci mohli oboznámiť so všetkými predloženými

vyjadreniami a vyjadriť sa k nim v lehote minimálne 5 dní (pozri R 8/2016). Ide

o jednoduchý administratívny úkon, ktorý konanie predĺži maximálne o niekoľko týždňov

(pozri BENET Praha, spol. s r. o., proti Českej republike, rozsudok z 24. 2. 2011, § 141).

39. Na základe už uvedeného možno zhrnúť, že v judikatúre ESĽP sa vyskytujú dva

prístupy, prvý formalistický a prísnejší prístup, ako aj druhý materiálny a benevolentnejší

prístup, pričom tieto prístupy nie sú navzájom kompatibilné. Materiálny, menej rigidný

prístup sa jednak opiera v niektorých prípadoch o materiálny výklad zásady

kontradiktórnosti alebo o neprípustnosť sťažnosti pre nedostatok spôsobenej ujmy v zmysle

čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že v rozhodnutiach ESĽP

sa možno stretnúť s konštatovaním, že tento materiálny prístup sa uplatňuje len vo

výnimočných prípadoch, keď nedoručenie vyjadrení neznamenalo porušenie práva na

spravodlivý proces. Ide o prípady, ak vzhľadom na zvolené právne riešenie alebo na obsah

vyjadrenia nemohla mať prípadná replika vplyv na výsledok konania (pozri Čičmanec proti

Slovenskej republike, § 60).

40. Obidva tieto prístupy sa premietli aj do judikatúry ústavného súdu. Ústavný súd

vo viacerých prípadoch dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania

druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo

je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčastí práva na

spravodlivý proces (m. m. , , ), a možno ho kvalifikovať

ako odňatie možnosti konať pred súdom (, -104); v iných

prípadoch však považoval za podstatné zaoberať sa obsahom vyjadrenia a tým, či malo

vplyv na rozhodnutie vo veci (napr. , , ).

Druhý, menej rigidný prístup sa opiera o materiálny výklad zásady koncentrácie aj v súlade

s rozhodovacou činnosťou ESĽP, a nie o nedostatok intenzity zásahu.

41. Ústavný súd zastáva názor, že ochrana základných ľudských práv a slobôd by

mala byť praktická, účinná a funkčná. Aj z tohto dôvodu nie je bezvýhradným zástancom

formalistického prístupu pri posudzovaní kontradiktórnosti konania. Ide o ochranu

základných práv a slobôd v konaní pred najvyšším ochrancom ústavnosti ‒Ústavným

súdom Slovenskej republiky. Ten má plniť funkciu skutočnej, nie len teoretickej a iluzórnej

ochrany. Obdobne sa vo svojich rozhodnutiach vyjadril aj ESĽP (Airey proti Írsku,

rozsudok z 9. 10. 1979, § 24 The Court recalls that the Convention is intended to guarantee

not rights that are theoretical or illusory but rights that are practical and effective,), a to aj

vo vzťahu ku kontradiktórnosti konania (Salé proti Francúzsku, rozsudok z 21. 3. 2006,

§ 19: La Convention ne vise pas à protéger des droits purement théoriques ou illusoires).

42. Ústavný súd sa s prihliadnutím na už uvedený stav rozhodovacej činnosti ESĽP

prikláňa k materiálnemu výkladu zásady kontradiktórnosti.

43. Ústavný súd berie na vedomie, že je potrebné určiť kritériá, kedy je potrebné, aby

súd strane doručil podanie protistrany na prípadné vyjadrenie. Ústavný súd vníma, že tieto

kritériá sa môžu v jeho ďalšej judikatúre vyvíjať a formovať aj v závislosti od typu konania.

Nepochybne je však toho názoru, že medzi ne patrí situácia, ak je vyjadrenie bezobsažné, ak

sa v ňom len opakujú už uvedené argumenty alebo ak v danej veci do úvahy prichádza len

určité súdom zvolené riešenie, na ktoré vyjadrenie strany nemôže mať žiadny vplyv. Nie

dávno takýto prístup zvolil aj ESĽP vo veci Sarkocy proti Slovensku z 22. 9. 2020 (sťažnosť

č. 36446/17). Rovnaké závery prijal aj ústavný súd vo veci sp. zn.

z 15. 12. 2020.

44. Ústavný súd sa ďalej zaoberal aj tým, či a do akej miery možno vztiahnuť tieto

závery aj na konanie o neodkladných opatreniach. Ústavný súd už niekoľkokrát deklaroval,

že pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich

práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa

ktorého zásadne nie je ústavný súd oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov,

ktorými nariaďujú neodkladné opatrenia, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou

v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými

sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom

(). Navyše, návrh na nariadenie neodkladného opatrenia možno podať aj

opakovane.

45. Ústavný súd sa v tejto súvislosti zaoberal aj prístupom ESĽP k neodkladným

opatreniam (interim measures), najmä sa zameral na zásadné rozhodnutie v tejto otázke

(Micallef proti Malte, rozsudok z 15. 10. 2009, § 86), ktorý formuloval dve pravidlá, keď

ESĽP preskúma porušené práva v intenciách dohovoru. Okrem toho ESĽP pripúšťa, že vo

výnimočných prípadoch, napríklad keď účinnosť neodkladného opatrenia závisí od rýchleho

rozhodovacieho procesu, nemusí byť možné okamžite splniť všetky požiadavky čl. 6

dohovoru. Za nevyhnutnú a neodňateľnú záruku považuje ESĽP nezávislosť a nestrannosť

súdu. Pripúšťa však, že iné procesné záruky sa môžu uplatniť iba v rozsahu, ktorý je

zlučiteľný s povahou a účelom neodkladného opatrenia. Preto je potrebné preukázať, že

vzhľadom na účel konania o neodkladnom opatrení v danom prípade nie je možné uplatniť

jednu alebo viac konkrétnych procesných záruk bez toho, aby došlo k neprimeranému

narušeniu cieľa, ktorý sa sleduje neodkladným opatrením.

46. V prejednávanej veci, kde bolo predmetom konania o neodkladnom opatrení

povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva, ústavný súd opätovne dáva do pozornosti

(ako to už urobil v rámci obiter dictum v uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie č. k.

-17 z 2. apríla 2020, bod. 46), aby v prípadoch, keď nedôjde k zmareniu

neodkladného opatrenia, súdy pristúpili k nariadeniu pojednávania, kde môžu strany

v kontradiktórnom strete objasniť vlastné postoje. V tejto konkrétnej veci ústavný súd

zastáva názor, že nebolo potrebné prihliadať na účel neodkladného opatrenia na úkor

spravodlivého procesu. Nešlo o také konanie, ktoré by neznieslo predĺženie v rozsahu

niekoľkých dní pre účely doručenia vyjadrenia sťažovateľovi a poskytnutie mu primeranej

lehoty na vyjadrenie (R 8/2016). Keďže neboli naplnené podmienky osobitného prístupu

k tomuto konaniu z povahy neodkladných opatrení, pristúpil ústavný súd k skúmaniu

obsahu jednotlivých vyjadrení.

47. V predmetnom spore okresný súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia

zamietol z dôvodu, že nemal osvedčenú potrebu dočasne upraviť pomery. Okresný súd

zobral na vedomie tvrdenie žalobcu, že pohľadávka nie je splatná, avšak túto skutočnosť

nepovažoval za osvedčenú, pretože právna úprava v

nepredpokladá vedomosť dlžníka o doručení, ale povinnosť veriteľa upozorniť dlžníka.

Preto nie je vylúčené, že žalovaný takéto upozornenie žalobcovi zaslal, avšak tento si ho

prevziať nemusel. Tiež poukázal na skutočnosť, že spornosť pohľadávky sama osebe

nemôže byť dôvodom na zabránenie dražby, pričom poukázal na nález ústavného súdu

sp. zn. z 24. septembra 2014. Tiež uviedol, že podľa adresy sťažovateľa je

toho názoru, že nejde o nehnuteľnosť, ktorá sťažovateľovi slúži na bývanie, čo sťažovateľ

ani v ďalšom konaní nerozporoval.

48. Zúčastnená osoba (ako žalovaný v predmetnom spore) vo vyjadrení uviedla, že

žalobca vôbec neosvedčil naliehavosť potreby predbežnej úpravy pomerov s tým, že

žalobca sa obmedzil len na prosté konštatovanie, že problémy so splácaním úveru majú

prechodný charakter a ide o malý rozsah platobnej delikvencie. Žalovaný zaslal súdu

oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru spolu s doručenkou, na ktorej žalobca

svojím podpisom potvrdil prijatie tejto písomnosti. Ďalej poukázal na nesprávne

formulovaný rozsah petitu, v ktorom nie je povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva

nijako obmedzená, napr. s určením časového obdobia alebo realizáciou konkrétnej dražby.

Ďalej sa venoval hmotnoprávnej úprave, ktorá dovoľuje realizovať dobrovoľnú dražbu aj

v spotrebiteľských vzťahoch.

49. Krajský súd potvrdil rozhodnutie krajského súdu a, ako vyplýva z odôvodnenia

tohto rozhodnutia, dôvodom potvrdenia bol podľa krajského súdu správny záver okresného

súdu, že sťažovateľ neuviedol potrebu dočasnej úpravy, návrh zdôvodnil poukazom na

nedoručenie upozornenia o zaplatení nedoplatku a spochybnení pohľadávky, pre ktorú je

vedený výkon záložného práva. K svojmu tvrdeniu však nepredložil žiadne dôkazy (s. 11).

Krajský súd v kontexte spornosti splatnosti poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

, kde aj ústavný súd poukázal na možnosť zaoberať sa spornosťou

pohľadávky v následnom konaní o neplatnosť dražby. Krajský súd teda postavil svoje

potvrdzujúce rozhodnutie na týchto východiskách, keď uvádza: „Žalobca svoj nárok

neosvedčil, preto odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil.“ Krajský súd až následne, po

prijatí už uvedeného záveru, uviedol aj to, že bez podania žaloby vo veci samej (čo

navrhoval sťažovateľ) by došlo k zmareniu významu záložného práva v tomto vzťahu.

50. Sťažovateľ v dovolaní, ale ani v ústavnej sťažnosti neuviedol, aké relevantné

skutočnosti by tvrdil alebo aké dôkazy by súdu predložil, ktorými by mohol vyvrátiť

tvrdenia žalobcu, a tak zmeniť rozhodnutie odvolacieho súdu.

51. Ústavný súd dospel k záveru, že tým, že nedošlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces, pretože s ohľadom na zvolené právne riešenie krajským súdom by

replika sťažovateľa vo veci nemohla mať na výsledné rozhodnutie vplyv. Sťažovateľ tiež

ani v dovolaní a ani v ústavnej sťažnosti neuviedol, aké argumenty by uviedol, aby mohol

presvedčiť krajský súd o opačnom právnom závere. Aj keď sa vyjadrenie žalovaného javí

ako pomerne rozsiahle, neobsahovalo žiadnu novú, pre rozhodnutie relevantnú informáciu.

Krajský súd sa stotožnil s právnym posúdením okresného súdu.

52. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

V.

Odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí

53. Sťažovateľ po podaní sťažnosti túto doplnil o návrh na odklad vykonateľnosti

napadnutých rozhodnutí.

54. Po posúdení návrhu sťažovateľa nedospel ústavný súd k záveru, že v danom

prípade sú splnené podmienky na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí v zmysle

, a to preto, že napadnuté uznesenia neobsahujú výrok

o plnení. Uznesením okresného súdu bol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia

zamietnutý, krajský súd toto uznesenie potvrdil a najvyšší súd dovolanie proti uzneseniu

krajského súdu odmietol. Pri takýchto výrokoch namietaných uznesení pojmovo

neprichádza do úvahy odklad ich vykonateľnosti, a to s účinkami, ktoré sleduje sťažovateľ

podaným návrhom. Podľa vykonateľnosť je vlastnosť súdneho

rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej

a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami. Keďže napadnuté uznesenia

neukladajú žiadnu povinnosť na plnenie, vyhovením návrhu sťažovateľa na odklad ich

vykonateľnosti by nedošlo k zmene vzniknutého právneho stavu.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu