Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 75 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (80)I. ÚS 155/2020
PDF · 333.05 KB
No categories available
I. ÚS 155/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Ivana Fiačana (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara v konaní vedenom o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Romanom Juríkom, PhD., M. Flengera 4, Nové Zámky, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co 59/2019-94 zo 4. apríla 2019
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 120/2019 z 10. októbra
2019 takto
rozhodol:
1. Ústavnej sťažnosti sťažovateľa n e v y h o v u j e .
2. Návrhu na odklad vykonateľnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 7. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Juríkom, PhD.,
M. Flengera 4, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) č. k.
25 Co 59/2019-94 zo 4. apríla 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 120/2019 z 10. októbra 2019.
2. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 155/2020-17 z 2. apríla 2020 prijal podľa § 56
ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 25 Co 59/2019-94 zo 4. apríla 2019
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 120/2019 z 10. októbra 2019.
3. Z obsahu časti sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, vyplýva, že
sťažovateľ sa na okresnom súde domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým sa
dožadoval uloženia povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam
patriacim sťažovateľovi – k rodinnému domu a priľahlým pozemkom. Sťažovateľ sa
domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým chcel odvrátiť potenciálne hroziacu
dobrovoľnú dražbu nehnuteľnosti, slúžiacej sťažovateľovi ako obydlie (rodinný dom).
Osobou, proti ktorej návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeroval, bola Všeobecná
úverová banka, a. s. (ďalej aj „žalovaná“). Hlavným argumentom sťažovateľa bolo tvrdenie,
že žalovaná pristúpila k výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, hoci pohľadávka
zabezpečená záložným právom nebola spôsobilá na uspokojenie v dobrovoľnej dražbe,
pretože nebola splatná. Žalovaná pred začatím výkonu záložného práva úver zabezpečený
záložným právom zosplatnila, urobila to ale v rozpore s kogentným ustanovením § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka. Navyše, sťažovateľ poukazoval na § 3 ods. 6 zákona č. 527/2002
Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992
Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, podľa
ktorého dražiť nemožno nehnuteľné veci, ak hodnota pohľadávky bez jej príslušenstva
zabezpečenej záložným právom ku dňu oznámenia o začatí výkonu záložného práva
neprevyšuje 2 000 eur. Sťažovateľ uvádza, že ku dňu vydania napadnutého uznesenia
okresného súdu pohľadávka žalovaného predstavovala najviac sumu vo výške 1 712,24 eur
(bez príslušenstva).
4. Okresný súd uznesením č. k. 13 C 6/2019-61 z 26. februára 2019 zamietol návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia a nepriznal žalovanej náhradu trov konania. Okresný
súd vo svojom zamietavom uznesení dôvodil okrem iného tým, že spornosť pohľadávky,
pre ktorú sa dražba má uskutočniť, nebráni záložnému veriteľovi navrhnúť výkon záložného
práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby (bod 5 odôvodnenia). Okresný súd nepovažoval
za osvedčenú potrebu bezodkladne upraviť pomery medzi stranami.
5. O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 25 Co 59/2019-94 zo 4. apríla 2019 tak, že uznesenie okresného súdu
potvrdil a priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd sa
stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu a nad rámec neho argumentoval aj
uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 712/2017-12 z 15. novembra 2017.
6. Sťažovateľ z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu zistil, že k jeho
odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu sa vyjadrila aj žalovaná. Vyjadrenie žalovanej
však sťažovateľovi nebolo nikdy doručené. Zistil to až dodatočným nahliadnutím (po
rozhodnutí odvolacieho súdu) do elektronického súdneho spisu krajského súdu.
7. Sťažovateľ videl v tomto postupe porušenie svojho práva na spravodlivý proces,
preto podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť
odvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) v spojení s ustanovením § 431 Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Sťažovateľ poukazoval na rôzne súdne rozhodnutia,
a to rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) Trančíková proti
Slovenskej republike (sťažnosť č. 17127/12), ďalej na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 539/2017, kde sa v podobnej súvislosti konštatuje: „Ústavný súd (III. ÚS 408/2016,
I. ÚS 276/2016), podobne ako Európsky súd pre ľudské práva, je veľmi citlivý na procesnú
neférovosť, na kontradiktórnosť, na zasielanie vyjadrení protistrane.“ Obdobne tiež
poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 220/2018, v ktorom ústavný súd
konštatuje (bod 17 odôvodnenia): «Inak povedané, požiadavka „kontradiktórnosti konania“
sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, t. j. z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len
málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených
súdu vrátane ich samotného dopadu na rozhodnutie súdu/orgánu verejnej moci.» Ďalej dal
do pozornosti aj rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto oblasti sp. zn. 1 ObdoG 1/2018,
2 Cdo 209/2014, 2 Cdo 177/2014 a sp. zn. 4 Cdo 36/2015.
8. O jeho dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 120/2019
z 10. októbra 2019 tak, že dovolanie odmietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov
dovolacieho konania. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že dovolanie je
procesne neprípustné, pretože nenastala procesná chyba v zmysle ustanovenia § 420 písm. f)
CSP. Podľa dovolacieho súdu inštitút neodkladného opatrenia je osobitný procesný postup,
ktorému zodpovedá zjednodušený a zrýchlený postup. Súdu zo žiadneho zákonného
ustanovenia nevyplývala povinnosť doručiť vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcovi.
Rozhodnutie odvolacieho súdu nie je vyjadrením protistrany podmienené a najviac v danom
prípade vyjadrenie žalovanej k odvolaniu nemalo ani zásadný vplyv na rozhodnutie o tomto
opravnom prostriedku (bod 15).
9. Sťažovateľ sa predmetnou ústavnou sťažnosťou obrátil na ústavný súd a ústavnú
sťažnosť vo vzťahu k namietanému základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnil nedoručením vyjadrenia žalovanej
k odvolaniu sťažovateľovi. Sťažovateľ už v dovolaní poukazoval na protirečenie medzi
ustanoveniami § 329 ods. 1 a § 331 ods. 1 CSP. Krajský súd si vybral postup podľa § 329
ods. 1 CSP. V takom prípade mal umožniť aj sťažovateľovi vyjadriť sa k stanovisku
žalovanej. S právnym názorom, že žiadny zákon neukladá odvolaciemu súdu povinnosť
doručiť vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu proti zamietavému uzneseniu, sa
sťažovateľ nestotožňuje. Tento postup podľa sťažovateľa výslovne vyplýva z ustanovenia
§ 374 ods. 1 CSP, podľa ktorého „súd prvej inštancie doručí odvolateľovi vyjadrenie
k odvolaniu a umožní mu vyjadriť sa k nemu najneskôr v lehote desať dní od doručenia“.
Procesná úprava odvolania v konaní o neodkladnom opatrení je síce osobitná, ale všeobecné
ustanovenia o odvolacom konaní tu platia subsidiárne. I keď sú ustanovenia § 329 ods. 1
a § 331 ods. 1 CSP (bez ohľadu na ich protirečivosť) osobitnými ustanoveniami vo vzťahu
k ustanoveniu § 374 ods. 1 CSP, ustanovenie § 329 ods. 1 CSP podľa sťažovateľa
neupravuje postup, ktorý nasleduje po doručení odvolania žalobcu proti zamietavému
uzneseniu. Pri výklade tohto ustanovenia je potrebné vychádzať aj zo základných princípov
Civilného sporového poriadku (čl. 6 ods. 1). Sťažovateľ poukázal na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 72/2019, ako aj na rozsudok ESĽP Trančíková proti
Slovenskej republike, ako aj na ďalšie rozhodnutia, na ktoré už poukázal v dovolaní.
II.
Vyjadrenie súdov, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa
10. K prijatej ústavnej sťažnosti sa krajský súd vyjadril tak, že zo zásady rovnosti
účastníkov nemožno vyvodzovať všeobecný abstraktný postulát, že všetci účastníci konania
musia v každom okamihu konania súčasne disponovať určitým procesným prostriedkom.
Pri niektorých procesných prostriedkoch vyplýva z ich povahy a účelu, že môžu byť
v dispozícii len jednej strany. Uvedené sa premietlo aj do právnej úpravy neodkladných
opatrení podľa § 331 ods. 1 CSP. Ustanovenia § 373 ods. 3 CSP a § 374 CSP upravujúce
repliku a dupliku k odvolaniu sa nepoužijú ako odporujúce špeciálnej úprave v § 331 ods. 1
CSP. Následne v odvolacom konaní sa uplatní špeciálne ustanovenie druhej vety § 329
ods. 1 CSP. Ide o vyjadrenie rovnosti strán. Povinnosť súdu doručiť vyjadrenie protistrany
k odvolaniu navrhovateľovi platná právna úprava nezakotvuje a krajský súd postupoval
v súlade s § 329 ods. 1 CSP. Krajský súd poukázal aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej je
pri doručovaní vyjadrení protistrane relevantné to, či bude mať prípadné vyjadrenie vplyv
na výsledok konania. Poukázal aj na rozhodnutie najvyššieho súdu v tejto veci v tom
ohľade, že aj podľa najvyššieho súdu vyjadrenie žalovaného nemalo zásadný vplyv na
rozhodnutie súdu. Vyjadril sa aj k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 72/2019, na
ktoré poukazuje sťažovateľ a ktoré upravuje podľa krajského súdu odlišnú procesnú
situáciu.
11. Najvyšší súd aj vo svojom vyjadrení k prijatej ústavnej sťažnosti považoval
postup krajského súdu za súladný s § 329 ods. 1 CSP s tým, že zo žiadneho ustanovenia
Civilného sporového poriadku nevyplýva súdu povinnosť doručiť vyjadrenie žalovanej
protistrane. Navyše, v danom prípade vyjadrenie žalovanej k odvolaniu nemalo zásadný
vplyv na rozhodnutie o odvolaní.
12. K prijatej ústavnej sťažnosti sa vyjadrila zúčastnená osoba (žalovaný), ktorá
poukázala na charakter neodkladného opatrenia poukazom na rozhodnutia ústavného súdu
(sp. zn. I. ÚS 141/2017) a najvyššieho súdu (sp. zn. 8 Cdo 38/2017). Nariadenie
pojednávania považuje za nehospodárne. Vo vzťahu k nedoručeniu vyjadrenia
sťažovateľovi poukázal na to, že odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení
k opravnému prostriedku, a preto treba kontradiktórnosť vykladať materiálne. Preto
nemožno nedoručenie vyjadrenia žalovaného vnímať izolovane.
13. Sťažovateľ v replike na už uvedené vyjadrenia uviedol, že právna úprava (§ 329
ods. 1 CSP a § 331 ods. 1 CSP) je nekonzistentná. Kým podľa § 329 ods. 1 CSP v prípade
zamietnutia alebo odmietnutia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a podaného
odvolania sa také odvolanie doručuje žalovanému na vyjadrenie, podľa § 331 ods. 1 CSP sa
za tých istých okolností žalovanej strane nedoručuje až do rozhodnutia odvolacieho súdu
žiadne podanie. Táto nekonzistentnosť sa týka situácie žalovanej strany, nie
žalobcu/navrhovateľa neodkladného opatrenia. Túto nekonzistentnosť je potrebné vykladať
v súlade s právom na spravodlivý proces.
14. Podľa názoru sťažovateľa nikdy nie je zbytočné doručovať vyjadrenie
k odvolaniu proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, najmä ak malo ísť o rozhodnutie vo veci
samej, keďže sťažovateľ sa domáhal nariadenia neodkladného opatrenia bez podania žaloby
vo veci samej. Nespravodlivosť vidí sťažovateľ ďalej v tom, že súdy síce uzavreli, že
vyjadrenie žalovaného nemalo vplyv na rozhodnutie o odvolaní, avšak žalovanému súdy
priznali nárok na náhradu trov konania za toto vyjadrenie. Sťažovateľ sa nestotožňuje
s názorom konajúcich súdov, že zo žiadneho ustanovenia nevyplýva povinnosť doručovať
vyjadrenie k odvolaniu odvolateľovi v konaní, v ktorom bol zamietnutý návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia. Ak aj takáto povinnosť nie je priamo ustanovená v zákone, možno
ju dôvodiť aplikáciou všeobecných ustanovení § 374 ods. 1 CSP.
III.
Relevantné ustanovenia právnych prepisov
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to
vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti
mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
18. Podľa čl. 9 CSP strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi
a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.
19. Podľa § 329 ods. 1 CSP ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu
o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia.
20. Podľa § 331 ods. 1 CSP ak bol návrh na jeho nariadenie odmietnutý alebo
zamietnutý, uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí ani prípadné odvolanie
navrhovateľa súd ostatným stranám nedoručuje; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len
ak ním bolo neodkladné opatrenie nariadené.
21. Podľa § 374 ods. 1 CSP súd prvej inštancie doručí odvolateľovi vyjadrenie
k odvolaniu a umožní mu vyjadriť sa k nemu najneskôr v lehote desať dní od doručenia. (2)
K vyjadreniu odvolateľa podľa odseku 1 môže protistrana podať vyjadrenie v lehote desať
dní od jej doručenia. (3) Podania podľa odsekov 1 a 2 doručí súd prvej inštancie ostatným
subjektom. Ďalšie podania strán sa doručujú, len ak je to potrebné na zachovanie práva na
spravodlivý proces.
IV.
Právne posúdenie veci ústavným súdom
22. Podstatou ústavnej sťažnosti v časti, v ktorej bola prijatá na ďalšie konanie, je
porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru)
postupom krajského (odvolacieho) súdu, ktorý nedoručil sťažovateľovi vyjadrenie žalovanej
k odvolaniu sťažovateľa, a postupom najvyššieho súdu tým, že tento procesný postup
aproboval a dovolanie odmietol, nevidiac v ňom porušenie práva na spravodlivý proces
23. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces sa ústavný súd
zaoberal najmä charakterom súdneho sporu, namietanými rozhodnutiami, charakterom
namietaného porušenia základného práva na spravodlivý proces, ako aj relevantnou
zákonnou právnou úpravou a judikatúrou súdov vrátane ESĽP v tejto oblasti.
24. Sťažovateľ v sťažnosti nastolil otázku povinnosti odvolacieho súdu v konaní
o odvolaní proti zamietnutiu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia doručovať
vyjadrenie žalovaného k odvolaniu na repliku odvolateľovi. Tejto otázke sa ústavný súd
nemieni vyhýbať, čím môže z ústavnoprávneho pohľadu prispieť k zjednoteniu súdnej praxe
všeobecných súdov, čo sa môže následne pozitívne prejaviť v ich ďalšej rozhodovacej
činnosti a pri napĺňaní princípu právnej istoty.
25. Ústavný súd musel v tejto veci zvážiť, či tým, že krajský súd nedoručil
sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa, porušil právo na spravodlivý
proces, konkrétne musel zvážiť, či nedošlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti podľa
maximy audiatur et altera pars, ktorá je jednou zo zložiek spravodlivého procesu.
26. Ústavný súd dospel k záveru, že postup krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu,
ktorý postup krajského súdu aproboval, ústavne obstoja. Iná by bola situácia, keby
podkladom rozhodnutia krajského súdu boli práve tvrdenia žalovaného, ktoré boli uvedené
v jeho vyjadrení a ku ktorým nemal žalobca právo sa vyjadriť, a tak úvahu súdu o ich
relevantnosti zmeniť. Táto situácia však nenastala. K uvedenému záveru dospel ústavný súd
na základe ďalej uvedených úvah.
27. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že si je plne vedomý, že podstatou
kontradiktórnosti je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje
procesné právo predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany. Osobitne to
platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a v ktorých sa
v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 42/09,
I. ÚS 284/2016, tiež pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku z 18. 2. 1997, § 24,
Mantovanelli proti Francúzsku z 18. 3. 1997, § 33, Milatová a ostatní proti Českej republike
z 21. 6. 2005). Možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sú podkladom rozhodnutia,
musia mať strany o to viac, ak vo veci neprebieha ústne pojednávanie. Porušenie zásady
kontradiktórnosti tým, že stranám nie je daná možnosť vyjadriť sa k argumentácii
protistrany, je preto spôsobilá založiť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
teda práva na spravodlivý proces.
28. Zásada kontradiktórnosti je explicitne vyjadrená v procesných normách, zároveň
však platí, že ide o zásadu, ktorú musí súd v civilnom procese garantovať aj bez výslovného
zákonného príkazu. Preto pri posudzovaní porušenia zásady kontradiktórnosti ústavný súd
vychádzal jednak (i) zo zákonnej úpravy v Civilnom sporovom poriadku, ako aj (ii)
z judikatúry ústavného súdu a ESĽP k otázke kontradiktórnosti.
IV.1 K zákonnej úprave
29. Z ustanovení Civilného sporového poriadku výslovne nevyplýva povinnosť súdu
doručiť strane v odvolacom konaní proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia vyjadrenie žalovaného na repliku odvolateľovi. To platí nezávisle
od prípadnej nekonzistentnosti § 329 a § 331 CSP. Odvolací súd bol v tejto konkrétnej veci
toho názoru, že je potrebné aplikovať § 329 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva len povinnosť
doručiť odvolanie protistrane. Tento postup považuje ústavný súd za správny, najmä
z pohľadu naplnenia princípu práva na spravodlivý proces, najmä zásady kontradiktórnosti,
práve s ohľadom na skutočnosť, že počas konania na súde prvej inštancie sa žalovaný nemal
vôbec príležitosť vyjadriť a odvolací súd nenariadil pojednávanie. Vzhľadom na to, že
§ 329 CSP je osobitnou úpravou vzťahujúcou sa na postup pri rozhodovaní o neodkladných
opatreniach, nemožno naň aplikovať všeobecnú úpravu v § 374 CSP; v tomto kontexte platí
lex specialis derogat legi generali.
30. Tieto zákonné ustanovenia však treba vnímať ako minimálne štandardy kladené
na súd pri doručovaní podaní strán pri napĺňaní princípu kontradiktórnosti. To, že je súd
povinný doručovať vyjadrenie protistrane aj nad rámec zákonnej úpravy, vyplýva aj
zo samotnej podstaty spravodlivého procesu, konkrétne zo zásady kontradiktórnosti
konania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie
(IV. ÚS 259/2011), v ktorom vyslovil povinnosť súdu doručiť rovnopis dovolania
protistrane, aj keď vtedy platný a účinný právny predpis (Občiansky súdny poriadok účinný
do 30. júna 2016) túto povinnosť súdu výslovne neustanovoval. Ústavný súd v uvedenej
veci uzavrel, že táto povinnosť vyplýva zo samotnej podstaty spravodlivého súdneho
procesu a zo zásady rovnosti strán. Zásada kontradiktórnosti tak kladie na súd povinnosť
byť ostražitý pri jej napĺňaní a kladie tak súdu povinnosti aj nad rámec explicitného znenia
zákona. Možno teda uzavrieť, že pri napĺňaní zásady kontradiktórnosti sa všeobecné súdy
nemôžu obmedzovať len na zákonné príkazy a na doručovanie vyjadrení protistrane len
v medziach zákona.
IV.2 K judikatúre ústavného súdu a ESĽP v otázke kontradiktórnosti
31. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o porušení základných ľudských práv
a slobôd neopomína rozhodovaciu činnosť ESĽP a zásadne z nej aj vychádza. Preto tiež
vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4
a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúra ESĽP, ktorá sa vzťahuje na jeho
interpretáciu a aplikáciu, predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné
výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov
práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy,
a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania
jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03,
IV. ÚS 259/2011, IV. ÚS 283/2011).
32. Ústavný súd tak skúmal rozhodovaciu činnosť ESĽP aj v danej veci, keď
posudzovanie povinnosti doručiť vyjadrenie protistrany z pohľadu porušenia práva na
spravodlivý proces, konkrétne kontradiktórnosti ako jeho zložky bolo už predmetom
mnohých rozhodnutí ESĽP.
33. Možno konštatovať, že v rámci rozhodovacej činnosti ESĽP najskôr prevládal
formalistický prístup. Podľa neho bola kontradiktórnosť vnímaná absolutisticky a povinnosť
zaslať vyjadrenie protistrane bola daná bez ohľadu na obsah doručených vyjadrení, teda aj
v prípade, ak neobsahuje žiadne nové skutkové a právne argumenty. Klasickým sa v tomto
prístupe stal rozsudok vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku (rozsudok, č. 18990/91,
18. 2. 1997), kde ESĽP okrem iného uviedol, že pri posudzovaní otázky rešpektovania
práva na spravodlivosť konania nezohráva rolu to, či stanovisko, ku ktorému sa strana
nemala možnosť vyjadriť, malo nejaký vplyv na rozhodnutie príslušného vnútroštátneho
orgánu (§ 27). Takisto nie je podstatné, či dané vyjadrenie obsahuje nejaké nové skutočnosti
alebo argumenty; je na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či dané podanie vyžaduje
z jeho strany komentár (§ 29). Tieto princípy aplikoval ESĽP aj v ďalších rozhodnutiach,
napr. Werz proti Švajčiarsku, rozsudok, 17. 12. 2009, č. 22015/05, § 53 – § 55; S. H. proti
Fínsku, rozsudok, 29. 7. 2008, č. 28301/03, § 34 –§ 36, Antunes a Pires proti Portugalsku,
rozsudok, 21. 6. 2007, č. 7623/04, § 33 – § 36; ešte formalistickejšie napr. Ferreira Alves
proti Portugalsku (č. 4), rozsudok, 14. 4. 2009, č. 41870/05, § 28 – § 30; Ferreira Alves
proti Portugalsku (č. 5), rozsudok, 14. 4. 2009, č. 30381/06, § 32 – § 34, Hudáková a další
proti Slovensku, rozsudok, 27. 4. 2010, č. 23083/05, § 28 a § 29, Trančíková proti
Slovenskej republike, 13. 1. 2015, § 43 – § 47 (pozri aj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl,
J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H.
Beck, 2012).
34. Neskôr začal ESĽP k otázke posudzovania kontradiktórnosti pristupovať menej
rigidne a pripustil, že je potrebné zohľadniť aj to, či vyjadrenie protistrany obsahovalo také
skutkové alebo právne argumenty, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok sporu alebo či
zvolené právne riešenie dávalo vôbec nejaký priestor na diskusiu (pozri Vokoun proti
Českej republike, rozsudok z 3. 7. 2009, § 26). Tento prístup sa prejavil v ďalšej
rozhodovacej činnosti ESĽP, napr. Stepinska proti Francúzsku, rozsudok z 15. 6. 2004,
č. 1814/02, § 17 – § 20; P. D. proti Francúzsku, rozsudok z 20. 12. 2005, č. 54730/00, § 31
– § 35; Salé proti Francúzsku, rozsudok, z 21. 3. 2006, č. 39765/04, § 17 – § 20; Fougère
proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 9. 2006, č. 10397/03, oddiel B; Société Diffusion
Pédagogique Calédonienne proti Francúzsku, rozhodnutie z 12. 10. 2006, č. 26814/02,
oddiel 1; Verdú proti Španielsku, rozsudok z 15. 2. 2007, č. 43432/02, § 25 – § 28;
Eisenfeld a Duker proti Taliansku a Flatov proti Taliansku, rozhodnutie z 2. 9. 2008,
č. 541/08 a č. 625/08, oddiel B; Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., proti Slovensku,
rozhodnutie z 4. 10. 2011, č. 35090/07, § 89 – § 91; Čičmanec proti Slovenskej republike,
rozsudok z 28. 6. 2016, § 60 – § 65).
35. Tento druhý neformalistický prístup teda pripustil, že zásada kontradiktórnosti
nemá absolútny charakter a nejde o porušenie práva na spravodlivý proces, ak by vyjadrenie
nemalo vplyv na výsledok konania.
36. V judikatúre ESĽP možno badať aj taký prístup, ktorý skutočnosť, že nedoručené
vyjadrenie by nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci (pretože neobsahovalo žiadne
nové skutkové a právne argumenty a nebolo podkladom pre rozhodnutie), považuje za
dôvod neprípustnosti sťažnosti v zmysle čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru. Neprípustnosť
sťažnosti v týchto prípadoch je teda opretá o kritérium neprijateľnosti vytvorené
Protokolom č. 14, ktorý sa premietol do čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru. Podľa tohto článku
jednou z podmienok, ktorú musí ESĽP skúmať, je aj to, či bola sťažovateľovi namietaným
postupom spôsobená podstatná ujma (v oficiálnom slovenskom preklade čl. 35 ods. 3 písm.
b) dohovoru: „či sťažovateľ nebol významným spôsobom znevýhodnený“), tzv. „significant
disadvantage suffered by the applicant“ (pozri Holub proti Českej republike, rozsudok zo
dňa 24. 2. 2011, BENeT Praha, spol. s r.o. proti Českej republike, rozsudok z 24. 2. 2011,
Puškárová proti Slovenskej republike, rozsudok z 28. 5. 2019, § 26, Nerušil proti Slovenskej
republike, rozsudok z 28. 5. 2019, § 29, Hanzl a Špadrna proti Českej republike, rozsudok
z 15. 1. 2013, Pfurtscheller proti Švajčiarsku, rozsudok z 18. 9. 2018).
37. Skúmanie intenzity zásahu, čo môže korelovať so skúmaním ujmy v zmysle
dohovoru, sa nachádza aj v rozhodovacej činnosť ústavného súdu (pozri IV. ÚS 62/08,
IV. ÚS 362/09). Tento prístup nemožno však vnímať ako odopretie ochrany základných
práv a slobôd, ale ako praktické vyjadrenie toho, aké postavenie má ústavný súd v systéme
ústavných orgánov, a účelu konania o ústavnej sťažnosti (pozri aj rozhodnutie Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 525/19).
38. Pre úplnosť ústavný súd ešte dodáva, že pri napĺňaní princípu kontradiktórnosti
ESĽP neakceptoval argument, že príliš striktný výklad daného pravidla by sa mohol priečiť
zásade hospodárnosti konania a že by neprimerane zaťažil fungovanie ústavného súdu.
Podľa jeho názoru v tejto konkrétnej súvislosti právo na kontradiktórnosť konania
nevyžaduje nič iné, len aby sa účastníci mohli oboznámiť so všetkými predloženými
vyjadreniami a vyjadriť sa k nim v lehote minimálne 5 dní (pozri R 8/2016). Ide
o jednoduchý administratívny úkon, ktorý konanie predĺži maximálne o niekoľko týždňov
(pozri BENET Praha, spol. s r. o., proti Českej republike, rozsudok z 24. 2. 2011, § 141).
39. Na základe už uvedeného možno zhrnúť, že v judikatúre ESĽP sa vyskytujú dva
prístupy, prvý formalistický a prísnejší prístup, ako aj druhý materiálny a benevolentnejší
prístup, pričom tieto prístupy nie sú navzájom kompatibilné. Materiálny, menej rigidný
prístup sa jednak opiera v niektorých prípadoch o materiálny výklad zásady
kontradiktórnosti alebo o neprípustnosť sťažnosti pre nedostatok spôsobenej ujmy v zmysle
čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že v rozhodnutiach ESĽP
sa možno stretnúť s konštatovaním, že tento materiálny prístup sa uplatňuje len vo
výnimočných prípadoch, keď nedoručenie vyjadrení neznamenalo porušenie práva na
spravodlivý proces. Ide o prípady, ak vzhľadom na zvolené právne riešenie alebo na obsah
vyjadrenia nemohla mať prípadná replika vplyv na výsledok konania (pozri Čičmanec proti
Slovenskej republike, § 60).
40. Obidva tieto prístupy sa premietli aj do judikatúry ústavného súdu. Ústavný súd
vo viacerých prípadoch dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania
druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo
je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčastí práva na
spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06), a možno ho kvalifikovať
ako odňatie možnosti konať pred súdom (I. ÚS 156/07, IV. ÚS 283/2011-104); v iných
prípadoch však považoval za podstatné zaoberať sa obsahom vyjadrenia a tým, či malo
vplyv na rozhodnutie vo veci (napr. IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 481/2012, II. ÚS 267/2019).
Druhý, menej rigidný prístup sa opiera o materiálny výklad zásady koncentrácie aj v súlade
s rozhodovacou činnosťou ESĽP, a nie o nedostatok intenzity zásahu.
41. Ústavný súd zastáva názor, že ochrana základných ľudských práv a slobôd by
mala byť praktická, účinná a funkčná. Aj z tohto dôvodu nie je bezvýhradným zástancom
formalistického prístupu pri posudzovaní kontradiktórnosti konania. Ide o ochranu
základných práv a slobôd v konaní pred najvyšším ochrancom ústavnosti ‒Ústavným
súdom Slovenskej republiky. Ten má plniť funkciu skutočnej, nie len teoretickej a iluzórnej
ochrany. Obdobne sa vo svojich rozhodnutiach vyjadril aj ESĽP (Airey proti Írsku,
rozsudok z 9. 10. 1979, § 24 The Court recalls that the Convention is intended to guarantee
not rights that are theoretical or illusory but rights that are practical and effective,), a to aj
vo vzťahu ku kontradiktórnosti konania (Salé proti Francúzsku, rozsudok z 21. 3. 2006,
§ 19: La Convention ne vise pas à protéger des droits purement théoriques ou illusoires).
42. Ústavný súd sa s prihliadnutím na už uvedený stav rozhodovacej činnosti ESĽP
prikláňa k materiálnemu výkladu zásady kontradiktórnosti.
43. Ústavný súd berie na vedomie, že je potrebné určiť kritériá, kedy je potrebné, aby
súd strane doručil podanie protistrany na prípadné vyjadrenie. Ústavný súd vníma, že tieto
kritériá sa môžu v jeho ďalšej judikatúre vyvíjať a formovať aj v závislosti od typu konania.
Nepochybne je však toho názoru, že medzi ne patrí situácia, ak je vyjadrenie bezobsažné, ak
sa v ňom len opakujú už uvedené argumenty alebo ak v danej veci do úvahy prichádza len
určité súdom zvolené riešenie, na ktoré vyjadrenie strany nemôže mať žiadny vplyv. Nie
dávno takýto prístup zvolil aj ESĽP vo veci Sarkocy proti Slovensku z 22. 9. 2020 (sťažnosť
č. 36446/17). Rovnaké závery prijal aj ústavný súd vo veci sp. zn. IV. ÚS 660/2020
z 15. 12. 2020.
44. Ústavný súd sa ďalej zaoberal aj tým, či a do akej miery možno vztiahnuť tieto
závery aj na konanie o neodkladných opatreniach. Ústavný súd už niekoľkokrát deklaroval,
že pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich
práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa
ktorého zásadne nie je ústavný súd oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov,
ktorými nariaďujú neodkladné opatrenia, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou
v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými
sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom
(IV. ÚS 82/09). Navyše, návrh na nariadenie neodkladného opatrenia možno podať aj
opakovane.
45. Ústavný súd sa v tejto súvislosti zaoberal aj prístupom ESĽP k neodkladným
opatreniam (interim measures), najmä sa zameral na zásadné rozhodnutie v tejto otázke
(Micallef proti Malte, rozsudok z 15. 10. 2009, § 86), ktorý formuloval dve pravidlá, keď
ESĽP preskúma porušené práva v intenciách dohovoru. Okrem toho ESĽP pripúšťa, že vo
výnimočných prípadoch, napríklad keď účinnosť neodkladného opatrenia závisí od rýchleho
rozhodovacieho procesu, nemusí byť možné okamžite splniť všetky požiadavky čl. 6
dohovoru. Za nevyhnutnú a neodňateľnú záruku považuje ESĽP nezávislosť a nestrannosť
súdu. Pripúšťa však, že iné procesné záruky sa môžu uplatniť iba v rozsahu, ktorý je
zlučiteľný s povahou a účelom neodkladného opatrenia. Preto je potrebné preukázať, že
vzhľadom na účel konania o neodkladnom opatrení v danom prípade nie je možné uplatniť
jednu alebo viac konkrétnych procesných záruk bez toho, aby došlo k neprimeranému
narušeniu cieľa, ktorý sa sleduje neodkladným opatrením.
46. V prejednávanej veci, kde bolo predmetom konania o neodkladnom opatrení
povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva, ústavný súd opätovne dáva do pozornosti
(ako to už urobil v rámci obiter dictum v uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie č. k.
I. ÚS 155/2020-17 z 2. apríla 2020, bod. 46), aby v prípadoch, keď nedôjde k zmareniu
neodkladného opatrenia, súdy pristúpili k nariadeniu pojednávania, kde môžu strany
v kontradiktórnom strete objasniť vlastné postoje. V tejto konkrétnej veci ústavný súd
zastáva názor, že nebolo potrebné prihliadať na účel neodkladného opatrenia na úkor
spravodlivého procesu. Nešlo o také konanie, ktoré by neznieslo predĺženie v rozsahu
niekoľkých dní pre účely doručenia vyjadrenia sťažovateľovi a poskytnutie mu primeranej
lehoty na vyjadrenie (R 8/2016). Keďže neboli naplnené podmienky osobitného prístupu
k tomuto konaniu z povahy neodkladných opatrení, pristúpil ústavný súd k skúmaniu
obsahu jednotlivých vyjadrení.
47. V predmetnom spore okresný súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia
zamietol z dôvodu, že nemal osvedčenú potrebu dočasne upraviť pomery. Okresný súd
zobral na vedomie tvrdenie žalobcu, že pohľadávka nie je splatná, avšak túto skutočnosť
nepovažoval za osvedčenú, pretože právna úprava v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
nepredpokladá vedomosť dlžníka o doručení, ale povinnosť veriteľa upozorniť dlžníka.
Preto nie je vylúčené, že žalovaný takéto upozornenie žalobcovi zaslal, avšak tento si ho
prevziať nemusel. Tiež poukázal na skutočnosť, že spornosť pohľadávky sama osebe
nemôže byť dôvodom na zabránenie dražby, pričom poukázal na nález ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 23/14 z 24. septembra 2014. Tiež uviedol, že podľa adresy sťažovateľa je
toho názoru, že nejde o nehnuteľnosť, ktorá sťažovateľovi slúži na bývanie, čo sťažovateľ
ani v ďalšom konaní nerozporoval.
48. Zúčastnená osoba (ako žalovaný v predmetnom spore) vo vyjadrení uviedla, že
žalobca vôbec neosvedčil naliehavosť potreby predbežnej úpravy pomerov s tým, že
žalobca sa obmedzil len na prosté konštatovanie, že problémy so splácaním úveru majú
prechodný charakter a ide o malý rozsah platobnej delikvencie. Žalovaný zaslal súdu
oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru spolu s doručenkou, na ktorej žalobca
svojím podpisom potvrdil prijatie tejto písomnosti. Ďalej poukázal na nesprávne
formulovaný rozsah petitu, v ktorom nie je povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva
nijako obmedzená, napr. s určením časového obdobia alebo realizáciou konkrétnej dražby.
Ďalej sa venoval hmotnoprávnej úprave, ktorá dovoľuje realizovať dobrovoľnú dražbu aj
v spotrebiteľských vzťahoch.
49. Krajský súd potvrdil rozhodnutie krajského súdu a, ako vyplýva z odôvodnenia
tohto rozhodnutia, dôvodom potvrdenia bol podľa krajského súdu správny záver okresného
súdu, že sťažovateľ neuviedol potrebu dočasnej úpravy, návrh zdôvodnil poukazom na
nedoručenie upozornenia o zaplatení nedoplatku a spochybnení pohľadávky, pre ktorú je
vedený výkon záložného práva. K svojmu tvrdeniu však nepredložil žiadne dôkazy (s. 11).
Krajský súd v kontexte spornosti splatnosti poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 712/2017, kde aj ústavný súd poukázal na možnosť zaoberať sa spornosťou
pohľadávky v následnom konaní o neplatnosť dražby. Krajský súd teda postavil svoje
potvrdzujúce rozhodnutie na týchto východiskách, keď uvádza: „Žalobca svoj nárok
neosvedčil, preto odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil.“ Krajský súd až následne, po
prijatí už uvedeného záveru, uviedol aj to, že bez podania žaloby vo veci samej (čo
navrhoval sťažovateľ) by došlo k zmareniu významu záložného práva v tomto vzťahu.
50. Sťažovateľ v dovolaní, ale ani v ústavnej sťažnosti neuviedol, aké relevantné
skutočnosti by tvrdil alebo aké dôkazy by súdu predložil, ktorými by mohol vyvrátiť
tvrdenia žalobcu, a tak zmeniť rozhodnutie odvolacieho súdu.
51. Ústavný súd dospel k záveru, že tým, že nedošlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, pretože s ohľadom na zvolené právne riešenie krajským súdom by
replika sťažovateľa vo veci nemohla mať na výsledné rozhodnutie vplyv. Sťažovateľ tiež
ani v dovolaní a ani v ústavnej sťažnosti neuviedol, aké argumenty by uviedol, aby mohol
presvedčiť krajský súd o opačnom právnom závere. Aj keď sa vyjadrenie žalovaného javí
ako pomerne rozsiahle, neobsahovalo žiadnu novú, pre rozhodnutie relevantnú informáciu.
Krajský súd sa stotožnil s právnym posúdením okresného súdu.
52. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.
V.
Odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí
53. Sťažovateľ po podaní sťažnosti túto doplnil o návrh na odklad vykonateľnosti
napadnutých rozhodnutí.
54. Po posúdení návrhu sťažovateľa nedospel ústavný súd k záveru, že v danom
prípade sú splnené podmienky na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí v zmysle
§ 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to preto, že napadnuté uznesenia neobsahujú výrok
o plnení. Uznesením okresného súdu bol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia
zamietnutý, krajský súd toto uznesenie potvrdil a najvyšší súd dovolanie proti uzneseniu
krajského súdu odmietol. Pri takýchto výrokoch namietaných uznesení pojmovo
neprichádza do úvahy odklad ich vykonateľnosti, a to s účinkami, ktoré sleduje sťažovateľ
podaným návrhom. Podľa § 232 ods. 1 CSP vykonateľnosť je vlastnosť súdneho
rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej
a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami. Keďže napadnuté uznesenia
neukladajú žiadnu povinnosť na plnenie, vyhovením návrhu sťažovateľa na odklad ich
vykonateľnosti by nedošlo k zmene vzniknutého právneho stavu.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu