Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 712/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti VOMZ – SLOVAKIA, s. r. o., 8. mája 14, Ľubica, zastúpenej advokátom

JUDr. Matúšom Hribom, Na hradbách 5, Bardejov, ktorou namieta porušenie základných

práv podľa a 3 a a podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 28. marca 2017 a uznesením Okresného súdu Kežmarok

sp. zn. z 12. februára 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti VOMZ – SLOVAKIA, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti VOMZ – SLOVAKIA, s. r. o., 8. mája 14, Ľubica

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Matúšom Hribom, Na hradbách 5,

Bardejov, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a podľa a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. marca 2017 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Kežmarok (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 12. februára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom

postavení navrhovateľky v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

domáhala nariadenia neodkladného opatrenia formou uloženia povinnosti žalovanému

v 1. rade ( ) zdržať sa výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam

vo vlastníctve sťažovateľky zriadeného na zabezpečenie pohľadávky žalovaného v 1. rade

z úverovej zmluvy a uloženia povinnosti žalovanému v 2. rade (dražobná spoločnosť, pozn.)

zdržať sa vykonania dražby k predmetným nehnuteľnostiam, a to až do právoplatného

skončenia konania o žalobe o určenie neplatnosti jednostranného vyhlásenia predčasnej

splatnosti úveru žalovaným v 1. rade.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 12. februára 2017 návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia sťažovateľky zamietol s odôvodnením, že „Určenie existencie

právnej skutočnosti (napr. že právny úkon je neplatný), odporuje zásade, podľa ktorej má

súd určiť aktuálny právny stav.“. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že napadnutým uznesením

sp. zn. z 28. marca 2017 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta s poukazom na odlišné rozhodnutia v obdobných

právnych veciach (konanie vedené Okresným súdom Prešov pod sp. zn.

a konanie vedené Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. , pozn.) najmä

odklon od ustálenej právnej praxe bez jeho náležitého odôvodnenia. K tomu uvádza:

«Žalobca sa domáhal predbežnej ochrany na tom základe, že namietal, že

jednostranné vyhlásenie predčasnej splatnosti vymáhaného úveru zo strany žalovaného 1/

z dôvodu absencie splnenia predpokladov podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii

v spojení s reštrukturalizačným plánom žalobcu ako aj celkovej zmätočnosti vyhlásenia

predčasnej splatnosť úveru (neurčitosť, nezrozumiteľnosť právneho úkonu) s poukazom

na ust. je absolútne neplatným právnym úkonom.

Porušovateľ 1/ zamietol návrh žalobcu o nariadenie neodkladného opatrenia

s odôvodnením, že za daných okolnosti s odkazom na proklamovaný nárok žalobcu vo veci

samej, teda s prihliadnutím na to čoho sa vlastne žalobca mieni žalobným petitom -

neplatnosť právneho úkonu domáhať vo finálnom rozhodnutí nebol osvedčený stav, ktorý by

naznačoval, že reálne dôjde k vydaniu súdneho rozhodnutia v prospech žalobcu.

Porušovateľ 1/ tiež nepovažoval v napádanom rozhodnutí zo strany žalobcu jeho

zamýšľané uplatnenie o nároku v predmete, tzv. určovacej žaloby o neplatnosť predčasného

splatenia úveru za reálne možné, resp. možné zvratu žalobcovho postavenia súdom

judikovanou neplatnosťou predmetného jednostranného vyhlásenia žalovaného v 1/

o predčasnej splatnosti úveru.

Voči rozhodnutiu porušovateľa 1/ podal žalobca odvolanie zo dňa 16. 12. 2017, kde

odôvodnil svoj nárok vo veci samej tak, že sa mieni domáhať neplatnosti právneho úkonu,

jednostranného vyhlásenia predčasnej splatnosti vymáhaného úveru zo strany žalovaného

1/ realizovaného listom zo dňa 19. 07. 2016, kde ako dôvody uviedol za a) absenciu

splnenia predpokladov podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii v spojení

s reštrukturalizačným plánom žalobcu, ako aj za b) celkovú zmätočnosť (neurčitosť,

nezrozumiteľnosť právneho úkonu) s poukazom na ust. .

Žalobca v naznačenom smere podal dňa 13. 04. 2017 žalobu, ktorou sa domáha

vo výroku nasledovného: „Nie je dané právo žalovaného na uspokojenie pohľadávky

vzniknutej titulom vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru v zmysle Výzvy na splatenie

úverovej pohľadávky... “

Žalobca ozrejmil vo svojom odvolaní aké následky bude mať výkon záložného práva

za danej situácie v dôsledku namietanej predčasnej splatnosti úveru žalovaným 1/, keď

uvedené poškodí nedovoleným spôsobom vlastnícke právo žalobcu, nakoľko bez dočasného

súdneho zákazu dôjde k likvidácii podnikateľskej činnosti žalobcu a taktiež k poškodeniu

zamestnancov ako aj ostatných veriteľov žalobcu.

Žalobca vo svojom odvolaní poukázal na niekoľko podobných rozhodnutí o nariadení

predbežného opatrenia (podľa účinného do 30. 06. 2016), či neodkladného

opatrenia v zmysle a to v skutkovo (úverový vzťah medzi stranami zabezpečený

záložným právom) a právne podobných prípadoch (spor o platnosť vyhlásenia predčasnej

splatnosti úveru a úkony smerujúce k výkonu záložného práva).

... Žalobca namietal tak najmä to, že porušovateľ 1/ vychádzal z nesprávneho

právneho posúdenia veci, pretože v tomto štádiu sporu predčasne vyhodnotil jeho nárok

vo veci samej, že jednostranné vyhlásenie žalovaného 1/ (nejedná sa o posudzovanie

zmluvy) v podobe predčasnej splatnosti je v súlade so zmluvnými dojednaniami zmluvy

o úvere, kde nanajvýš tým odobril správanie žalovaného.

Žalobca mal za to, že porušovateľ 1/ rozhodol tiež v rozpore s princípom právnej

istoty podľa , a jeho rozhodnutie predstavuje odklon súdu od ustálenej súdnej

praxe, pretože citované rozhodnutia Okresného súdu Prešov reflektujú podobnú skutkovú

a právnu situáciu s petitom v základoch totožným s tým, ktorým žalobca inicioval svoju

žalobu, resp. žalobný návrh.

Porušovateľ 2/ už v naznačenom smere rozhodol o odvolaní žalobcu tak, že sa plne

stotožnil s právnym názorom porušovateľa 1/ a svoj názor rozšíril o konštatovanie, že podľa

účinného procesného kódexu ten pripúšťa žalobu na určenie

právnej skutočnosti iba za predpokladu, že uvedené vyplýva z hmotného práva, preto

ak si strany ako účastníci zmluvy dohodli osobitné zmluvné podmienky v zmluve o úvere

(dohoda aj o splatnosti) z uvedeného dôvodu novu žalobu v takto zamýšľanom či

návrhovom znení nebude možné podať...

Žalobný nárok žalobcu vo veci samej smeroval k vyhláseniu existencii/neexistencie

práva podľa ust. , kde procesný kódex na tomto mieste nediktuje

základ, či predpoklad úspechu žaloby v hmotnom predpise, ale odkazuje na zdôvodnenie

naliehavého právneho záujmu na určení veci, čo porušovateľ 2/ opomenul a hodnotil

procesný základ žaloby v skutku nesprávne, čím z toho už vopred vyhodnotili nárok žalobcu

ako nemožný privodiť mu priaznivejší stav...

Porušovateľ 2/ v zhode so súdom nižšej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom

základe, že žaloba zo strany žalobcu jeho zamýšľané uplatnenie o nároku v predmete,

tzv. určovacej žaloby o neplatnosť predčasného splatenia úveru ako nemožné, tzv. zvratu

žalobcovho postavenia súdom judikovanou neplatnosťou predmetného jednostranného

vyhlásenia žalovaného v 1/ o predčasnej splatnosti úveru.

Žalobca preto z opatrnosti predostrel aj sťažovateľovi 2/ zmieňovaný rozsudok

Okresného súdu Prešov, zo dňa 18. 05. 2015, č. k. -315 a súčasne žalobca

uzavrel, že na tomto základe vzhliada svoj možný úspech v spore ako aj opodstatnenosť

podanej žaloby vo veci samej s totožným petitom, na ktorý poukázal...

Zmieňované nedostatky odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia neboli zhojené

odvolacím súdom a tak znamenajú odňatie možnosti sťažovateľa konať pred súdom,

nakoľko relevantné zdôvodnenie odklonu od ustálenej súdnej praxe nebolo odstránené a

sťažovateľ tak sa cíti byť dotknutý v jeho legitímnych očakávaniach, prečo totožný súd prvej

inštancie a odvolací súd obsadený len iným senátom riešil rovnakú meritórnu otázku

diametrálne odlišne, pritom im sťažovateľ predložil a inštruoval jasný postup vychádzajúc

zo súdnej praxe, že jeho obrana v rámci žalobného návrhu je racionálna a konštruovaná na

zákonnom podklade.

Týmito rozhodnutiami bolo priamo zasiahnuté aj do ústavného práva sťažovateľa

vlastniť majetok, nakoľko súdy týmto otvoril cestu žalovanému, ktorý nerešpektujúc

reštrukturalizačný plán sťažovateľa, zosplatnil celú pohľadávku, v čoho dôsledku bude

otázkou času, keď žalovaný v 2. rade (dražobník) do času kým sa nerozhodne o žalobe

žalobcu vo veci samej už de facto vzhľadom na štádium priebehu dražby nehnuteľnosti

absolútne zmaria účel reštrukturalizácie žalobcu, nevynímajúc, že týmto budú poškodení

všetci veritelia, nakoľko sťažovateľ nebude môcť naďalej vykonávať podnikateľskú činnosť

a plniť schválený plán.

... je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľovi hrozí vážna škoda, nakoľko pri vymáhaní

pohľadávky cestou dobrovoľnej dražby môže v dôsledku viacerých faktorov ako znalecké

ohodnocovanie, či prípadný nepriaznivý priebeh dražby (predaj v 2. kole a pod) dôjsť

k úbytku majetku sťažovateľa v 2 až 3 násobnej hodnote pohľadávky veriteľa, ktorú inak

mieni sťažovateľ uhrádzať podľa určenia reštrukturalizačným súdom.

Uvedené predstavuje nebezpečenstvo ujmy bezprostredne hroziacej sťažovateľovi,

ktorá skutočnosť by odôvodňovala nariadenie neodkladného opatrenia, resp. prijatie

dočasného opatrenia Ústavným súdom SR.»

Na základe tejto argumentácie sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí

jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a ods. 3, a podľa a listiny, ako aj práva

podľa článku 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského

súdu, zrušil ich a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke

úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým by

uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva a žalovanému

v 2. rade uložil povinnosť zdržať sa vykonania dražby k špecifikovaným nehnuteľnostiam

vo vlastníctve sťažovateľky, a to do času nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,

keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Podľa návrh na začatie konania musí obsahovať,

akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa

navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať

navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

K návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie

navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak.

V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným

súdom ( ).

Podľa sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Sťažnosť sťažovateľky nespĺňa všetky predpísané

náležitosti, pretože k sťažnosti neboli pripojené kópie napádaných rozhodnutí v zmysle § 50

ods. 2 a splnomocnenie udelené zvolenému advokátovi sa

výslovne vzťahuje na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v inej právnej veci

(vedenej pod sp. zn. , pozn.), kde bolo predmetom prieskumu uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. októbra 2016 a jemu

predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov nižších stupňov, ktoré ale v tomto konaní

sťažovateľka nenapadla.

Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľov, nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(). Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sú dané dôvody

na odmietnutie sťažnosti podľa pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

Napriek uvedenému ústavný súd považoval za vhodné v záujme presvedčivosti

svojho rozhodnutia a poskytnutia materiálnej ochrany sťažovateľkou označených práv

garantovaných , listinou a dohovorom zaujať aspoň stručné stanovisko

k jej námietkam.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením

okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity. Ak ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie

(čo aj využila), o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým uznesením. Právomoc krajského

súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného

súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením

krajského súdu

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné

poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

príčinu doň zasahovať (m. m. , , ).

Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval

za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia je

predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd ako nezávislý súdny

orgán ochrany ústavnosti ( ) pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých

sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv neodkladným opatrením veľmi zdržanlivo,

vychádzajúc z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať

do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú neodkladné opatrenia, a to nielen

preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide

o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje

konečným spôsobom (). Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné

opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia

o nariadení neodkladného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje

len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí

všeobecných súdov o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu.

Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu

na vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré

tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne

konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musí mať

predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným

orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom

odôvodnené ().

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že účelom neodkladného opatrenia je dočasná

úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov

konania o neodkladnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní

o neodkladnom opatrení. Všeobecný súd neodkladným opatrením dočasne upravuje pomery

účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa

vydania neodkladného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti

komu návrh smeruje. Neodkladné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla

zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich

nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Neodkladné opatrenia

predstavujú rozhodnutia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh

zrušené ().

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu (ktoré si

ústavný súd zabezpečil z verejne dostupného portálu uverejňujúceho súdne rozhodnutia,

pozn.) sa uvádza:

„11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvej

inštancie konštatovanou v bode 22 napadnutého uznesenia, a to v súvislosti aj s bodom 21

uznesenia, v ktorom súd prvej inštancie konštatuje, že ak navrhovateľ neodkladného

opatrenia tvrdí, že vo veci samej sa mieni domáhať určenia tento je povinný upustiť

od dražby, najneskôr do jej začatia, ak bol na majetok vlastníka predmetu dražby vyhlásený

konkurz, alebo ak bola povolená reštrukturalizácia v súvislosti s majetkom vlastníka

predmetu dražby. Taktiež ustanovenie § 21 ods. 2 uvedeného zákona, v prípade,

ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy, alebo boli porušené ustanovenia tohto zákona,

môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil

neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní

do 3 mesiacov odo dňa príklepu. Podľa § 21 ods. 4, uvedeného zákona, sú účastníkmi

súdneho konania o neplatnosť dražby podľa odseku 2 sú navrhovateľ dražby, dražobník,

vydražiteľ, predchádzajúci vlastník a dotknutá osoba podľa odseku 2.15. Z odvolacím

súdom uvádzaných ustanovení citovaného zákona potom vyplýva, že žalobca sa môže

domáhať svojich práv aj prostredníctvom osobitného právneho predpisu, ktorým je v tomto

prípade v znení noviel. Tvrdenia žalobcu

v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj v podanom odvolaní,

o nedovolenom poškodzovaní vlastníckych práv žalobcu, sú preto predčasné a nedôvodné.

neplatnosti právneho úkonu, nová právna úprava určenie

(ne) existenciu právneho vzťahu výslovne neuvádza. Určenie existencie právnej skutočnosti

(napr., že právny úkon je neplatný), odporuje zásade, podľa ktorej má súd určiť aktuálny

právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti,

nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Preto napr. výrok rozsudku, že vyhlásenie

predčasnej splatnosti vymáhaného úveru je neplatné, alebo, že kúpna zmluva je neplatná

a pod., nemá výpovednú hodnotu o tom, či je v čase vyhlásenia žalobca vystupujúci

v právnom postavení dlžníka povinný, v akej výške, za akých platobných podmienok

uspokojiť pohľadávku žalovaného v prvom rade, alebo, či je v čase jeho vyhlásenia

vlastníkom veci žalobca, alebo niekto iný.

12. Nová právna úprava, platná od 1. 7. 2016 (od účinnosti ), preto pripúšťa

žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho

predpisu (najmä z hmotného práva). V danom prípade si však účastníci zmluvy (žalobca

a žalovaný v 1. rade) dohodli osobitné zmluvné podmienky, predovšetkým v zmluve o úvere,

resp. výslovne dohodli sa aj o splatnosti úveru. Z uvedeného dôvodu novú žalobu v takto

žalobcom zamýšľanom, či navrhovanom znení, nebude možné podať.

13. Zmyslom neodkladného opatrenia je dočasná úprava pomerov strán sporu,

pričom musí byť poskytnutá ochrana tomu, kto o vydanie neodkladného opatrenia žiada,

ale aj tomu, voči ktorému predbežné opatrenie smeruje. Pre jeho nariadenie je však

potrebné, aby žalobca osvedčil súdu základné skutočnosti, teda samotný nárok. Konštantná

judikatúra súdov poukazuje, že subjekt domáhajúci sa jeho nariadenia, musí osvedčiť

dôvody na jeho vydanie, t. j. potrebu dočasnej úpravy pomerov strán sporu, ako aj

dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná úprava. Osvedčenie, na rozdiel

od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje

najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia. Žalobca svoj nárok s prihliadnutím na vyššie uvádzanú novú právnu úpravu

(137 písm. d) ), však neosvedčil.

14. Odvolací súd súčasne poukazuje na v znení noviel

o dobrovoľných dražbách, ktorý napr. v ustanovení § 19 ods. 1 písm. e) stanovuje povinnosť

pre dražobníka tak, že tento je povinný upustiť od dražby, najneskôr do jej začatia, ak bol

na majetok vlastníka predmetu dražby vyhlásený konkurz, alebo ak bola povolená

reštrukturalizácia v súvislosti s majetkom vlastníka predmetu dražby. Taktiež ustanovenie

§ 21 ods. 2 uvedeného zákona, v prípade, ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy, alebo

boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá

na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia

neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do 3 mesiacov odo dňa príklepu. Podľa § 21

ods. 4, uvedeného zákona, sú účastníkmi súdneho konania o neplatnosť dražby podľa

odseku 2 sú navrhovateľ dražby, dražobník, vydražiteľ, predchádzajúci vlastník a dotknutá

osoba podľa odseku 2.

15. Z odvolacím súdom uvádzaných ustanovení citovaného zákona potom vyplýva,

že žalobca sa môže domáhať svojich práv aj prostredníctvom osobitného právneho

predpisu, ktorým je v tomto prípade

v znení noviel. Tvrdenia žalobcu v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj

v podanom odvolaní, o nedovolenom poškodzovaní vlastníckych práv žalobcu, sú preto

predčasné a nedôvodné.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu zodpovedá požiadavkám primeraného odôvodnenia rozhodnutia

predbežnej povahy o neodkladnom opatrení, je vnútorne konzistentné a zrozumiteľné,

pričom sa zaoberá všetkými skutočnosťami, ktoré sú podstatné pre posúdenie nevyhnutnosti

nariadenia neodkladného opatrenia. Ústavný súd považuje z ústavného hľadiska

za akceptovateľný právny názor vyslovený všeobecnými súdmi, že sťažovateľka sa v

konaní vo veci samej de facto snažila o spochybnenie platnosti jednostranného právneho

úkonu žalovaného (vyhlásenie banky o predčasnej splatnosti úverovej zmluvy, pozn.), a

teda podľa obsahu právnej argumentácie napáda platnosť právneho úkonu ako právnej

skutočnosti. Zároveň ústavný súd dospel k záveru, že všeobecné súdy sa zaoberali otázkou

možného úspechu žaloby vo veci samej len v tom rozsahu, aký bol nevyhnutný pre

posúdenie opodstatnenosti nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. Zastáva preto

názor, že neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby do napadnutého rozhodnutia

krajského súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť

s namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa ,

ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohla viesť k záveru o vyslovení ich porušenia. Ústavný súd preto

túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné poznamenať vo vzťahu

k námietke sťažovateľky týkajúcej sa odklonu od stabilizovanej judikatúry všeobecných

súdov, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

(m. m. ).

V závere ústavný súd konštatuje, že navrhované dočasné opatrenie je formulované

ako návrh na uloženie povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva, resp. povinnosti zdržať

sa vykonania dobrovoľnej dražby pre tretie osoby, čo však vo veci preskúmania

právoplatného rozhodnutia nie je možné. Ak sťažovateľ napáda sťažnosťou právoplatné

rozhodnutie orgánu verejnej moci, je v právomoci ústavného súdu podľa § 52 ods. 2 zákona

o ústavnom súde vydať dočasné opatrenie formou odloženia vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia do právoplatného skončenia konania vedeného ústavným súdom. Vo vzťahu

k tretím osobám je ústavný súd oprávnený uložiť im len to, aby sa dočasne zdržali

oprávnenia im priznaného sťažnosťou napadnutým právoplatným rozhodnutím. Predmetom

prieskumu zo strany ústavného súdu bolo na základe sťažnosti sťažovateľky uznesenie

o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, čiže právoplatné rozhodnutie,

ktoré nepriznáva tretím osobám žiadne právo, ktorého by bolo možné sa dočasne zdržať.

Vzhľadom na to, že formulácia navrhovaného dočasného opatrenia nekorešponduje

právomoci ústavného súdu, ako aj vzhľadom na zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ústavný

súd aj tento návrh odmietol.

Keďže bola sťažnosť sťažovateľky odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2017