Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 712/2017
PDF · 267.12 KB
No categories available
II. ÚS 712/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti VOMZ – SLOVAKIA, s. r. o., 8. mája 14, Ľubica, zastúpenej advokátom
JUDr. Matúšom Hribom, Na hradbách 5, Bardejov, ktorou namieta porušenie základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 3
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 1 Cob 12/2017 z 28. marca 2017 a uznesením Okresného súdu Kežmarok
sp. zn. 8 Cb 4/2017 z 12. februára 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti VOMZ – SLOVAKIA, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2017
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti VOMZ – SLOVAKIA, s. r. o., 8. mája 14, Ľubica
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Matúšom Hribom, Na hradbách 5,
Bardejov, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 12/2017 z 28. marca 2017 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Kežmarok (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 8 Cb 4/2017 z 12. februára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom
postavení navrhovateľky v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 Cb 4/2017
domáhala nariadenia neodkladného opatrenia formou uloženia povinnosti žalovanému
v 1. rade ( ) zdržať sa výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam
vo vlastníctve sťažovateľky zriadeného na zabezpečenie pohľadávky žalovaného v 1. rade
z úverovej zmluvy a uloženia povinnosti žalovanému v 2. rade (dražobná spoločnosť, pozn.)
zdržať sa vykonania dražby k predmetným nehnuteľnostiam, a to až do právoplatného
skončenia konania o žalobe o určenie neplatnosti jednostranného vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru žalovaným v 1. rade.
Okresný súd uznesením sp. zn. 8 Cb 4/2017 z 12. februára 2017 návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia sťažovateľky zamietol s odôvodnením, že „Určenie existencie
právnej skutočnosti (napr. že právny úkon je neplatný), odporuje zásade, podľa ktorej má
súd určiť aktuálny právny stav.“. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že napadnutým uznesením
sp. zn. 1 Cob 12/2017 z 28. marca 2017 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta s poukazom na odlišné rozhodnutia v obdobných
právnych veciach (konanie vedené Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 9 C 169/2013
a konanie vedené Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. 3 C 553/2015, pozn.) najmä
odklon od ustálenej právnej praxe bez jeho náležitého odôvodnenia. K tomu uvádza:
«Žalobca sa domáhal predbežnej ochrany na tom základe, že namietal, že
jednostranné vyhlásenie predčasnej splatnosti vymáhaného úveru zo strany žalovaného 1/
z dôvodu absencie splnenia predpokladov podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii
v spojení s reštrukturalizačným plánom žalobcu ako aj celkovej zmätočnosti vyhlásenia
predčasnej splatnosť úveru (neurčitosť, nezrozumiteľnosť právneho úkonu) s poukazom
na ust. § 37 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatným právnym úkonom.
Porušovateľ 1/ zamietol návrh žalobcu o nariadenie neodkladného opatrenia
s odôvodnením, že za daných okolnosti s odkazom na proklamovaný nárok žalobcu vo veci
samej, teda s prihliadnutím na to čoho sa vlastne žalobca mieni žalobným petitom -
neplatnosť právneho úkonu domáhať vo finálnom rozhodnutí nebol osvedčený stav, ktorý by
naznačoval, že reálne dôjde k vydaniu súdneho rozhodnutia v prospech žalobcu.
Porušovateľ 1/ tiež nepovažoval v napádanom rozhodnutí zo strany žalobcu jeho
zamýšľané uplatnenie o nároku v predmete, tzv. určovacej žaloby o neplatnosť predčasného
splatenia úveru za reálne možné, resp. možné zvratu žalobcovho postavenia súdom
judikovanou neplatnosťou predmetného jednostranného vyhlásenia žalovaného v 1/
o predčasnej splatnosti úveru.
Voči rozhodnutiu porušovateľa 1/ podal žalobca odvolanie zo dňa 16. 12. 2017, kde
odôvodnil svoj nárok vo veci samej tak, že sa mieni domáhať neplatnosti právneho úkonu,
jednostranného vyhlásenia predčasnej splatnosti vymáhaného úveru zo strany žalovaného
1/ realizovaného listom zo dňa 19. 07. 2016, kde ako dôvody uviedol za a) absenciu
splnenia predpokladov podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii v spojení
s reštrukturalizačným plánom žalobcu, ako aj za b) celkovú zmätočnosť (neurčitosť,
nezrozumiteľnosť právneho úkonu) s poukazom na ust. § 37 Občianskeho zákonníka.
Žalobca v naznačenom smere podal dňa 13. 04. 2017 žalobu, ktorou sa domáha
vo výroku nasledovného: „Nie je dané právo žalovaného na uspokojenie pohľadávky
vzniknutej titulom vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru v zmysle Výzvy na splatenie
úverovej pohľadávky... “
Žalobca ozrejmil vo svojom odvolaní aké následky bude mať výkon záložného práva
za danej situácie v dôsledku namietanej predčasnej splatnosti úveru žalovaným 1/, keď
uvedené poškodí nedovoleným spôsobom vlastnícke právo žalobcu, nakoľko bez dočasného
súdneho zákazu dôjde k likvidácii podnikateľskej činnosti žalobcu a taktiež k poškodeniu
zamestnancov ako aj ostatných veriteľov žalobcu.
Žalobca vo svojom odvolaní poukázal na niekoľko podobných rozhodnutí o nariadení
predbežného opatrenia (podľa O. s. p. účinného do 30. 06. 2016), či neodkladného
opatrenia v zmysle C. s. p. a to v skutkovo (úverový vzťah medzi stranami zabezpečený
záložným právom) a právne podobných prípadoch (spor o platnosť vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru a úkony smerujúce k výkonu záložného práva).
... Žalobca namietal tak najmä to, že porušovateľ 1/ vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci, pretože v tomto štádiu sporu predčasne vyhodnotil jeho nárok
vo veci samej, že jednostranné vyhlásenie žalovaného 1/ (nejedná sa o posudzovanie
zmluvy) v podobe predčasnej splatnosti je v súlade so zmluvnými dojednaniami zmluvy
o úvere, kde nanajvýš tým odobril správanie žalovaného.
Žalobca mal za to, že porušovateľ 1/ rozhodol tiež v rozpore s princípom právnej
istoty podľa čl. 2 C. s. p., a jeho rozhodnutie predstavuje odklon súdu od ustálenej súdnej
praxe, pretože citované rozhodnutia Okresného súdu Prešov reflektujú podobnú skutkovú
a právnu situáciu s petitom v základoch totožným s tým, ktorým žalobca inicioval svoju
žalobu, resp. žalobný návrh.
Porušovateľ 2/ už v naznačenom smere rozhodol o odvolaní žalobcu tak, že sa plne
stotožnil s právnym názorom porušovateľa 1/ a svoj názor rozšíril o konštatovanie, že podľa
účinného procesného kódexu Civilného sporového poriadku ten pripúšťa žalobu na určenie
právnej skutočnosti iba za predpokladu, že uvedené vyplýva z hmotného práva, preto
ak si strany ako účastníci zmluvy dohodli osobitné zmluvné podmienky v zmluve o úvere
(dohoda aj o splatnosti) z uvedeného dôvodu novu žalobu v takto zamýšľanom či
návrhovom znení nebude možné podať...
Žalobný nárok žalobcu vo veci samej smeroval k vyhláseniu existencii/neexistencie
práva podľa ust. § 137 písm. c) C. s. p., kde procesný kódex na tomto mieste nediktuje
základ, či predpoklad úspechu žaloby v hmotnom predpise, ale odkazuje na zdôvodnenie
naliehavého právneho záujmu na určení veci, čo porušovateľ 2/ opomenul a hodnotil
procesný základ žaloby v skutku nesprávne, čím z toho už vopred vyhodnotili nárok žalobcu
ako nemožný privodiť mu priaznivejší stav...
Porušovateľ 2/ v zhode so súdom nižšej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom
základe, že žaloba zo strany žalobcu jeho zamýšľané uplatnenie o nároku v predmete,
tzv. určovacej žaloby o neplatnosť predčasného splatenia úveru ako nemožné, tzv. zvratu
žalobcovho postavenia súdom judikovanou neplatnosťou predmetného jednostranného
vyhlásenia žalovaného v 1/ o predčasnej splatnosti úveru.
Žalobca preto z opatrnosti predostrel aj sťažovateľovi 2/ zmieňovaný rozsudok
Okresného súdu Prešov, zo dňa 18. 05. 2015, č. k. 9 C/169/2013-315 a súčasne žalobca
uzavrel, že na tomto základe vzhliada svoj možný úspech v spore ako aj opodstatnenosť
podanej žaloby vo veci samej s totožným petitom, na ktorý poukázal...
Zmieňované nedostatky odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia neboli zhojené
odvolacím súdom a tak znamenajú odňatie možnosti sťažovateľa konať pred súdom,
nakoľko relevantné zdôvodnenie odklonu od ustálenej súdnej praxe nebolo odstránené a
sťažovateľ tak sa cíti byť dotknutý v jeho legitímnych očakávaniach, prečo totožný súd prvej
inštancie a odvolací súd obsadený len iným senátom riešil rovnakú meritórnu otázku
diametrálne odlišne, pritom im sťažovateľ predložil a inštruoval jasný postup vychádzajúc
zo súdnej praxe, že jeho obrana v rámci žalobného návrhu je racionálna a konštruovaná na
zákonnom podklade.
Týmito rozhodnutiami bolo priamo zasiahnuté aj do ústavného práva sťažovateľa
vlastniť majetok, nakoľko súdy týmto otvoril cestu žalovanému, ktorý nerešpektujúc
reštrukturalizačný plán sťažovateľa, zosplatnil celú pohľadávku, v čoho dôsledku bude
otázkou času, keď žalovaný v 2. rade (dražobník) do času kým sa nerozhodne o žalobe
žalobcu vo veci samej už de facto vzhľadom na štádium priebehu dražby nehnuteľnosti
absolútne zmaria účel reštrukturalizácie žalobcu, nevynímajúc, že týmto budú poškodení
všetci veritelia, nakoľko sťažovateľ nebude môcť naďalej vykonávať podnikateľskú činnosť
a plniť schválený plán.
... je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľovi hrozí vážna škoda, nakoľko pri vymáhaní
pohľadávky cestou dobrovoľnej dražby môže v dôsledku viacerých faktorov ako znalecké
ohodnocovanie, či prípadný nepriaznivý priebeh dražby (predaj v 2. kole a pod) dôjsť
k úbytku majetku sťažovateľa v 2 až 3 násobnej hodnote pohľadávky veriteľa, ktorú inak
mieni sťažovateľ uhrádzať podľa určenia reštrukturalizačným súdom.
Uvedené predstavuje nebezpečenstvo ujmy bezprostredne hroziacej sťažovateľovi,
ktorá skutočnosť by odôvodňovala nariadenie neodkladného opatrenia, resp. prijatie
dočasného opatrenia Ústavným súdom SR.»
Na základe tejto argumentácie sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí
jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a ods. 3, čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 3 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva
podľa článku 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského
súdu, zrušil ich a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke
úhradu trov konania pred ústavným súdom.
Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým by
uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva a žalovanému
v 2. rade uložil povinnosť zdržať sa vykonania dražby k špecifikovaným nehnuteľnostiam
vo vlastníctve sťažovateľky, a to do času nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Cb 4/2017.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,
keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí obsahovať,
akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa
navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať
navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
K návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie
navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak.
V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným
súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Sťažnosť sťažovateľky nespĺňa všetky zákonom o ústavnom súde predpísané
náležitosti, pretože k sťažnosti neboli pripojené kópie napádaných rozhodnutí v zmysle § 50
ods. 2 zákona o ústavnom súde a splnomocnenie udelené zvolenému advokátovi sa
výslovne vzťahuje na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v inej právnej veci
(vedenej pod sp. zn. I. ÚS 147/2017, pozn.), kde bolo predmetom prieskumu uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 49/2016 z 27. októbra 2016 a jemu
predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov nižších stupňov, ktoré ale v tomto konaní
sťažovateľka nenapadla.
Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných
náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľov, nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04). Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sú dané dôvody
na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
Napriek uvedenému ústavný súd považoval za vhodné v záujme presvedčivosti
svojho rozhodnutia a poskytnutia materiálnej ochrany sťažovateľkou označených práv
garantovaných ústavou, listinou a dohovorom zaujať aspoň stručné stanovisko
k jej námietkam.
II.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením
okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity. Ak ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie
(čo aj využila), o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým uznesením. Právomoc krajského
súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného
súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením
krajského súdu
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné
poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval
za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia je
predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny
orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých
sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv neodkladným opatrením veľmi zdržanlivo,
vychádzajúc z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať
do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú neodkladné opatrenia, a to nielen
preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide
o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje
konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné
opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
o nariadení neodkladného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje
len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu.
Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu
na vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré
tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musí mať
predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným
orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom
odôvodnené (IV. ÚS 136/2014).
Ústavný súd poukazuje tiež na to, že účelom neodkladného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o neodkladnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní
o neodkladnom opatrení. Všeobecný súd neodkladným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa
vydania neodkladného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti
komu návrh smeruje. Neodkladné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla
zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich
nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Neodkladné opatrenia
predstavujú rozhodnutia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh
zrušené (IV. ÚS 257/2010).
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu (ktoré si
ústavný súd zabezpečil z verejne dostupného portálu uverejňujúceho súdne rozhodnutia,
pozn.) sa uvádza:
„11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvej
inštancie konštatovanou v bode 22 napadnutého uznesenia, a to v súvislosti aj s bodom 21
uznesenia, v ktorom súd prvej inštancie konštatuje, že ak navrhovateľ neodkladného
opatrenia tvrdí, že vo veci samej sa mieni domáhať určenia tento je povinný upustiť
od dražby, najneskôr do jej začatia, ak bol na majetok vlastníka predmetu dražby vyhlásený
konkurz, alebo ak bola povolená reštrukturalizácia v súvislosti s majetkom vlastníka
predmetu dražby. Taktiež ustanovenie § 21 ods. 2 uvedeného zákona, v prípade,
ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy, alebo boli porušené ustanovenia tohto zákona,
môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil
neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní
do 3 mesiacov odo dňa príklepu. Podľa § 21 ods. 4, uvedeného zákona, sú účastníkmi
súdneho konania o neplatnosť dražby podľa odseku 2 sú navrhovateľ dražby, dražobník,
vydražiteľ, predchádzajúci vlastník a dotknutá osoba podľa odseku 2.15. Z odvolacím
súdom uvádzaných ustanovení citovaného zákona potom vyplýva, že žalobca sa môže
domáhať svojich práv aj prostredníctvom osobitného právneho predpisu, ktorým je v tomto
prípade Zákon o dobrovoľných dražbách č. 527/2002 Z. z. v znení noviel. Tvrdenia žalobcu
v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj v podanom odvolaní,
o nedovolenom poškodzovaní vlastníckych práv žalobcu, sú preto predčasné a nedôvodné.
neplatnosti právneho úkonu, nová právna úprava Civilného sporového poriadku určenie
(ne) existenciu právneho vzťahu výslovne neuvádza. Určenie existencie právnej skutočnosti
(napr., že právny úkon je neplatný), odporuje zásade, podľa ktorej má súd určiť aktuálny
právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti,
nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Preto napr. výrok rozsudku, že vyhlásenie
predčasnej splatnosti vymáhaného úveru je neplatné, alebo, že kúpna zmluva je neplatná
a pod., nemá výpovednú hodnotu o tom, či je v čase vyhlásenia žalobca vystupujúci
v právnom postavení dlžníka povinný, v akej výške, za akých platobných podmienok
uspokojiť pohľadávku žalovaného v prvom rade, alebo, či je v čase jeho vyhlásenia
vlastníkom veci žalobca, alebo niekto iný.
12. Nová právna úprava, platná od 1. 7. 2016 (od účinnosti CSP), preto pripúšťa
žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho
predpisu (najmä z hmotného práva). V danom prípade si však účastníci zmluvy (žalobca
a žalovaný v 1. rade) dohodli osobitné zmluvné podmienky, predovšetkým v zmluve o úvere,
resp. výslovne dohodli sa aj o splatnosti úveru. Z uvedeného dôvodu novú žalobu v takto
žalobcom zamýšľanom, či navrhovanom znení, nebude možné podať.
13. Zmyslom neodkladného opatrenia je dočasná úprava pomerov strán sporu,
pričom musí byť poskytnutá ochrana tomu, kto o vydanie neodkladného opatrenia žiada,
ale aj tomu, voči ktorému predbežné opatrenie smeruje. Pre jeho nariadenie je však
potrebné, aby žalobca osvedčil súdu základné skutočnosti, teda samotný nárok. Konštantná
judikatúra súdov poukazuje, že subjekt domáhajúci sa jeho nariadenia, musí osvedčiť
dôvody na jeho vydanie, t. j. potrebu dočasnej úpravy pomerov strán sporu, ako aj
dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná úprava. Osvedčenie, na rozdiel
od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje
najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia. Žalobca svoj nárok s prihliadnutím na vyššie uvádzanú novú právnu úpravu
(137 písm. d) CSP), však neosvedčil.
14. Odvolací súd súčasne poukazuje na zákon č. 527/2002 Z. z. v znení noviel
o dobrovoľných dražbách, ktorý napr. v ustanovení § 19 ods. 1 písm. e) stanovuje povinnosť
pre dražobníka tak, že tento je povinný upustiť od dražby, najneskôr do jej začatia, ak bol
na majetok vlastníka predmetu dražby vyhlásený konkurz, alebo ak bola povolená
reštrukturalizácia v súvislosti s majetkom vlastníka predmetu dražby. Taktiež ustanovenie
§ 21 ods. 2 uvedeného zákona, v prípade, ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy, alebo
boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá
na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia
neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do 3 mesiacov odo dňa príklepu. Podľa § 21
ods. 4, uvedeného zákona, sú účastníkmi súdneho konania o neplatnosť dražby podľa
odseku 2 sú navrhovateľ dražby, dražobník, vydražiteľ, predchádzajúci vlastník a dotknutá
osoba podľa odseku 2.
15. Z odvolacím súdom uvádzaných ustanovení citovaného zákona potom vyplýva,
že žalobca sa môže domáhať svojich práv aj prostredníctvom osobitného právneho
predpisu, ktorým je v tomto prípade Zákon o dobrovoľných dražbách č. 527/2002 Z. z.
v znení noviel. Tvrdenia žalobcu v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj
v podanom odvolaní, o nedovolenom poškodzovaní vlastníckych práv žalobcu, sú preto
predčasné a nedôvodné.“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého
uznesenia krajského súdu zodpovedá požiadavkám primeraného odôvodnenia rozhodnutia
predbežnej povahy o neodkladnom opatrení, je vnútorne konzistentné a zrozumiteľné,
pričom sa zaoberá všetkými skutočnosťami, ktoré sú podstatné pre posúdenie nevyhnutnosti
nariadenia neodkladného opatrenia. Ústavný súd považuje z ústavného hľadiska
za akceptovateľný právny názor vyslovený všeobecnými súdmi, že sťažovateľka sa v
konaní vo veci samej de facto snažila o spochybnenie platnosti jednostranného právneho
úkonu žalovaného (vyhlásenie banky o predčasnej splatnosti úverovej zmluvy, pozn.), a
teda podľa obsahu právnej argumentácie napáda platnosť právneho úkonu ako právnej
skutočnosti. Zároveň ústavný súd dospel k záveru, že všeobecné súdy sa zaoberali otázkou
možného úspechu žaloby vo veci samej len v tom rozsahu, aký bol nevyhnutný pre
posúdenie opodstatnenosti nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia. Zastáva preto
názor, že neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby do napadnutého rozhodnutia
krajského súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť
s namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohla viesť k záveru o vyslovení ich porušenia. Ústavný súd preto
túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné poznamenať vo vzťahu
k námietke sťažovateľky týkajúcej sa odklonu od stabilizovanej judikatúry všeobecných
súdov, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov
(m. m. I. ÚS 17/01).
V závere ústavný súd konštatuje, že navrhované dočasné opatrenie je formulované
ako návrh na uloženie povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva, resp. povinnosti zdržať
sa vykonania dobrovoľnej dražby pre tretie osoby, čo však vo veci preskúmania
právoplatného rozhodnutia nie je možné. Ak sťažovateľ napáda sťažnosťou právoplatné
rozhodnutie orgánu verejnej moci, je v právomoci ústavného súdu podľa § 52 ods. 2 zákona
o ústavnom súde vydať dočasné opatrenie formou odloženia vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia do právoplatného skončenia konania vedeného ústavným súdom. Vo vzťahu
k tretím osobám je ústavný súd oprávnený uložiť im len to, aby sa dočasne zdržali
oprávnenia im priznaného sťažnosťou napadnutým právoplatným rozhodnutím. Predmetom
prieskumu zo strany ústavného súdu bolo na základe sťažnosti sťažovateľky uznesenie
o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, čiže právoplatné rozhodnutie,
ktoré nepriznáva tretím osobám žiadne právo, ktorého by bolo možné sa dočasne zdržať.
Vzhľadom na to, že formulácia navrhovaného dočasného opatrenia nekorešponduje
právomoci ústavného súdu, ako aj vzhľadom na zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ústavný
súd aj tento návrh odmietol.
Keďže bola sťažnosť sťažovateľky odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2017