Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 45/2021
PDF · 495.13 KB
No categories available
I. ÚS 45/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) a sudcov Jany
Baricovej a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného advokátskou
kanceláriou JUDr. E. Mišíková & JUDr. Ing. R. Cádra, s. r. o., Partizánska 2, Bratislava,
v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Eva Mišíková, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 56/2019 z 29. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 56/2019 z 29. novembra 2019 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní vedenom
Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 C 168/2010 mal
sťažovateľ právne postavenie žalobcu v 4. rade. Žalobou podanou proti
(ďalej len „žalovaná v 1. rade“) a (ďalej len „žalovaný
v 2. rade“) sa sťažovateľ spolu s ostatnými žalobcami domáhal určenia, že v ústavnej
sťažnosti bližšie špecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstve po ich právnej
predchodkyni (ďalej len „pôvodná žalobkyňa“).
3. Rozsudkom sp. zn. 26 C 168/2010 zo 7. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) okresný súd žalobu sťažovateľa a ostatných žalobcov zamietol.
3.1 Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že spornou skutočnosťou medzi stranami bolo
zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny žalovanou v 1. rade za spoluvlastnícke podiely
k v žalobe konkretizovaným nehnuteľnostiam ešte pred spísaním samotnej kúpnej zmluvy.
Na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd k záveru, že žalobcovia v konaní
neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali svoje tvrdenie, že kúpna cena nebola pôvodnej
žalobkyni zaplatená tak, ako to stanovovala kúpna zmluva. Okresný súd tak uzavrel,
že sporné nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po pôvodnej žalobkyni, preto žalobe žalobcov
nevyhovel.
4. Na základe odvolania sťažovateľa a žalobcov 1. až 3. rade a v 6. rade Krajský súd
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 6 Co 179/2017 z 28. decembra 2017
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne
správny, žalovanej v 1. rade priznal proti odvolateľom nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu a žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.
4.1 Krajský súd konštatoval, že okresný súd vykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu, dospel k správnym skutkovým záverom majúcim oporu vo vykonaných dôkazoch
a vec správne právne posúdil. Z tohto dôvodu sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
rozsudku okresného súdu [§ 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)]
a na zdôraznenie jeho správnosti, reagujúc súčasne na odvolacie námietky sťažovateľa
a ostatných žalobcov, prisvedčil názoru okresného súdu o neunesení ich dôkazného
bremena, pokiaľ išlo o tvrdenie žalobcov, že kúpna cena nebola pôvodnej žalobkyni nikdy
zaplatená v zmysle kúpnej zmluvy z 1. augusta 2008, t. j. ešte pred spísaním predmetnej
zmluvy, a z tohto dôvodu bolo odstúpenie pôvodnej žalobkyne od zmluvy pre omeškanie
so zaplatením kúpnej ceny dôvodné. Krajský súd rovnako ako okresný súd vzhľadom
na výsledky vykonaného dokazovania spochybnil tvrdenia pôvodnej žalobkyne a následne
jej právnych nástupcov, že kúpnu zmluvu podpísala pod nátlakom, resp. že nevedela, o aký
právny úkon ide. V zhode s okresným súdom aj krajský súd vyhodnotil výpisy z účtu
pôvodnej žalobkyne o výberoch súm v rozhodnom období, na ktoré poukazovali žalobcovia,
ako nedostatočný dôkaz, ktorý nemôže vyvrátiť vyhlásenie pôvodnej žalobkyne učinené
v notárskej zápisnici o úhrade kúpnej ceny. Za nedôvodnú považoval krajský súd
aj odvolaciu námietku týkajúcu sa rozporuplnosti výpovede žalovanej v 1. rade
o okolnostiach ústnej dohody, pretože porovnaním jej výpovede v trestnom konaní
a výpovede učinenej pred okresným súdom neboli zistené žiadne nezrovnalosti. Podľa
krajského súdu okresný súd dostatočne vysvetlil, z akého dôvodu nevykonal žalobcami
navrhnutý listinný dôkaz – vyžiadanie peňažných denníkov manžela žalovanej v 1. rade.
Vykonanie tohto dôkazu bolo vyhodnotené ako nadbytočné, pretože zistené skutočnosti
by neobjasnili celkové majetkové pomery žalovanej v 1. rade a nepostačovali
by na spochybnenie preukázanej dispozície žalovanej v 1. rade s finančnými prostriedkami
v danom objeme a v rozhodnom čase.
5. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovateľ a žalobcovia v 1., 2. a 5. rade
dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodili z § 420 písm. f) CSP. Namietali nesprávny
procesný postup súdov nižších inštancii, ktorým došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý
súdny proces. Tvrdili, že nevykonanie nimi v konaní navrhovaných dôkazov konajúce súdy
riadne a presvedčivo neodôvodnili, pričom za nevykonané a pre konanie relevantné dôkazy
považovali nevyžiadanie peňažných denníkov od svedka (manžela
žalovanej v 1. rade) a výsluch svedkyne . Súčasne namietali,
že okresný súd žalobu pôvodnej žalobkyne nedoručil žalovanej v 1. rade, ktorá svoje
vyjadrenie k žalobe doručila okresnému súdu až po pojednávaní konanom 28. januára 2011
a následne ani uvedené vyjadrenie k žalobe nebolo doručené pôvodnej žalobkyni,
resp. jej právnym nástupcom (žalobcom), čím došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní.
6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa a ostatných žalobcov
odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP a žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok
na náhradu trov dovolacieho konania. V odôvodnení konštatoval, že nevykonanie stranou
navrhnutého dôkazu alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nezakladá v zmysle
judikatúry najvyššieho súdu prípustnosť dovolania, pričom súdy nižšej inštancie v súvislosti
s nevykonaním navrhovaných dôkazov riadne odôvodnili. K dovolacej námietke týkajúcej
sa nedoručenia vyjadrení stranám sporu okresným súdom najvyšší súd uzavrel,
že k porušeniu princípu rovnosti zbrani a práva na kontradiktórne konanie v súdnom konaní
nedošlo.
7. Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva podľa sťažovateľa
v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, pokiaľ ide
o nevykonanie dôkazov navrhnutých v konaní sťažovateľom a ostatnými žalobcami.
Sťažovateľ vo vzťahu k nevykonaniu navrhovaných dôkazov okresným súdom,
a to listinného dôkazu – peňažných denníkov a daňových priznaní manžela žalovanej
v 1. rade a výsluchu svedkyne v podstate opakuje totožné námietky,
ako boli uplatnené v podanom dovolaní (bod 4 uznesenia). V tejto súvislosti namieta,
že okresný súd „tieto dva dôkazy najprv jednoznačne pripustil a plánoval vykonať (Okresný
súd Trenčín uznesením vyzval na predloženie listinných dôkazov,
advokátku predvolal na pojednávanie), avšak následne od tohto
upustil bez toho, aby riadnym a presvedčivým spôsobom odôvodnil v čom spočívala zásadná
zmena názoru na opodstatnenosť týchto dôkazov“. Najvyššiemu súdu pritom sťažovateľ
vytýka, že sa v napadnutom uznesení žiadnym spôsobom nezaoberal uplatnenou dovolacou
námietkou týkajúcou sa nedostatočnosti, resp. úplnej absencie odôvodnenia zmeny názoru
okresného súdu, pokiaľ ide o (ne)vykonanie dôkazov relevantných pre rozhodnutie vo veci
samej.
8. Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti (identicky ako v podanom dovolaní) namieta
aj porušenie princípu rovností zbraní spočívajúce v nesprávnom postupe okresného súdu
v súvislosti s nedoručením žaloby pôvodnej žalobkyne protistrane a následne nedoručením
ani vyjadrenia žalovanej v 1. rade sťažovateľovi a ostatným žalobcom, ktorým tak bolo
znemožnené vyjadriť sa k jej argumentom.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie, podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR garantovaného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2 Cdo 56/2019 zo dňa 29.11.2019, ktorým Najvyšší súd SR podľa § 447 písm. c) CSP
odmietol moje dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 28.11.2017, sp. zn.
6 Co 179/2017, porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2 Cdo 56/2019, zo dňa 29.11,2019, a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva náhradu trov
konania, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet
Advokátskej kancelárie JUDr. E. Mišíková & JUDr. Ing. R. Cádra, s. r. o. Partizánska 2,
811 03 Bratislava 1, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len
v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto
zákonom je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
19. Ústavný súd zdôrazňuje, že článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých
aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy
(I. ÚS 117/05). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve
na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy (IV. ÚS 77/02,
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v tvrdení sťažovateľa, že napadnutým
uznesením, ktorým najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako neprípustné podľa § 447 písm.
c) CSP, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a tiež práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
21. V zmysle § 56 zákona o ústavnom súde je úlohou ústavného súdu v rámci
predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať
ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 165/2015).
23. Napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa
(a ostatných žalobcov) ako neprípustné, preto bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom
prejednaní ústavnej sťažnosti posúdiť, či najvyšší súd v napadnutom uznesení dôvody
odmietnutia dovolania ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého otázka posúdenia,
či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí zásadne
do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy
(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou
zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľov (m. m. II. ÚS 324/2010). Uvedené však zároveň nevylučuje, že ústavne
konformné posúdenie vlastnej právomoci najvyšším súdom je následne ústavným súdom
preskúmateľné v konaní o ústavnej sťažnosti.
24. Na tomto mieste je však potrebné zdôrazniť, že aj keď sťažovateľ v ústavnej
sťažnosti za porušovateľa označených práv výslovne označuje len najvyšší súd a v petite
ústavnej sťažnosti sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv len napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, výhrady sťažovateľa prezentované v ústavnej sťažnosti sú nasmerované
najmä proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu. Sťažnostná argumentácia
sťažovateľa je tak z väčšej časti len zopakovaním jeho námietok obsiahnutých
v už uplatnených opravných prostriedkoch, predovšetkým v podanom dovolaní,
a predstavuje tak pokračujúcu polemiku so závermi učinenými okresným súdom a následne
krajským súdom.
24.1 Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti najmä petitom, teda tou časťou ústavnej
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň
vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky
na poskytnutie ústavnej ochrany. Takto vymedzený rozsah prieskumu ústavného súdu môže
byť vo výnimočných okolnostiach modifikovaný (zvyčajne rozšírený) dôvodmi ústavnej
sťažnosti (tak ako to expressis verbis vyplýva z § 45 zákona o ústavnom súde; pozn.),
z ktorých ale musí zrozumiteľne vyplývať nespochybniteľný záujem sťažovateľa podrobiť
ústavnoprávnemu prieskumu konkrétne a adresne vymedzené rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah (vymedzený predmetom, subjektom a inými, najmä časovými súvislosťami),
na čo musí nevyhnutne vecne nadväzovať aj pregnantná súvzťažná ústavnoprávna
argumentácia sťažovateľa. Jedine za kumulatívneho splnenia týchto podmienok je tak
potom možné prekročiť petit ústavnej sťažnosti pri rešpektovaní ontologickej podstaty tohto
ústavného inštitútu, potierajúc pritom prehnanú ústavnoprávnu solemnitu, ktorej dôsledky
by mohli ohroziť materiálnu ochranu sťažovateľových základných práv a slobôd
24.2 Napriek tomu, že podstatná časť odôvodnenia ústavnej sťažnosti spochybňuje
práve rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, išlo len o dopĺňajúcu argumentáciu
vo vzťahu k tvrdenému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením
najvyššieho súdu.
25. V danom prípade sťažovateľ spolu so žalobcami v 1., 2. a 5. rade prípustnosť
dovolania odôvodnili dovolacím dôvodom zakotveným v § 420 písm. f) CSP, v zmysle
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.
26. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
vo vzťahu k sťažovateľom a ostatnými žalobcami namietanej vade zmätočnosti podľa § 420
písm. f) CSP spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení nevykonania navrhnutých dôkazov
konajúcimi súdmi uviedol, že dovolanie sťažovateľa nie je prípustné, pretože nie je
dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania, pričom dodal, že „súd prvej inštancie ako aj
odvolací súd zhodne dospeli k správnemu záveru, že vykonanie navrhovaných dôkazov
by bolo nadbytočné, čo aj dostatočným spôsobom vo svojich rozhodnutiach odôvodnili.
Námietka dovolateľov v tejto časti preto vadu podľa § 420 písm. f/ CSP nezakladá.“.
27. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti iba opakuje
výhrady k nevykonaniu ním (a ostatnými) žalobcami navrhnutých dôkazov
v prvoinštančnom konaní, avšak žiadnym spôsobom nespochybňuje zásadný právny názor
najvyššieho súdu, podľa ktorého takáto námietka nie je spôsobilým dôvodom prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Sťažovateľ vo vzťahu k najvyššiemu súdu v podstate
formuluje len jedinú výhradu, a to že v napadnutom uznesení žiadnym spôsobom
nereflektoval na jeho námietku týkajúcu sa postupu okresného súdu, ktorý žalobcami
navrhnuté dôkazy napokon nevykonal. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd
primeraným hoci pomerne stručným spôsobom vysvetlil, že nevykonanie stranou
navrhovaných dôkazov (prípadne niektorých z nich) v zásade nezakladá prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, a to s odkazom na judikatúru týkajúcu
sa predchádzajúcej právnej úpravy § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
Súčasne prisvedčil záverom súdov nižších inštancií, že vykonanie žalobcami
(t. j. aj sťažovateľom) navrhnutých dôkazov by bolo v konaní nadbytočné, pričom ani
v dôvodoch nevykonania týchto dôkazov konajúcimi súdmi, ktoré považoval
za dostačujúce, nevidel existenciu namietanej vady zmätočnosti podľa § 420 psím. f) CSP.
Uvedená námietka sťažovateľa preto nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
28. Ústavný súd pripúšťa, že o prípadnej prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f)
CSP by bolo možné uvažovať za situácie, ak by konajúci súd, ktorý vykonanie navrhnutých
dôkazov neakceptoval, tento svoj postup neodôvodnil. Ustanovenie § 220 ods. 2 CSP totiž
ukladá súdu povinnosť uviesť v odôvodnení rozsudku inter alia, z akého dôvodu nevykonal
navrhnuté dôkazy. O takýto prípad však v danom prípade evidentne nejde. Okresný súd
a následne na základe odvolania sťažovateľa a ostatných žalobcov krajský súd vo svojich
rozhodnutiach podrobne vysvetlili, z akého dôvodu neboli niektoré dôkazy navrhnuté
žalobcami vykonané, boli vyhodnotené ako nadbytočné, pretože by neviedli k iným ako
konajúcimi súdmi prijatým skutkovým záverom, a teda by nemali za následok iný výsledok
sporu (body 12 až 19 rozsudku krajského súdu).
29. Ústavný súd tak dospel k záveru, že úvahy najvyššieho súdu koncipované
v napadnutom uznesení, reflektujúc súčasne veľmi strohú sťažnostnú argumentáciu
sťažovateľa, sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené, preto neexistuje ústavne
relevantný dôvod na kasačný zásah ústavného súdu. Najvyšší súd sa v danom prípade
nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými
by poprel jej účel a význam.
30. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde v časti namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
31. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na rovnosť
účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd nenachádza v obsahu sťažnostnej
argumentácie vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu dostatočné
a konzistentné zdôvodnenie, v čom podľa sťažovateľa spočíva porušenie tohto základného
práva. Sťažnostné námietky sú v tomto smere namierené len proti postupu okresného súdu
a predstavujú zopakovanie identických námietok, aké boli obsahom podaného dovolania.
Predmetný rozsah nedostatku tak bráni považovať ústavnú sťažnosť v tejto časti
za dostatočne odôvodnenú.
32. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, ktorý je v konaní pred ústavným súdom
kvalifikovane právne zastúpený, tak pôsobí v tejto časti vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu nedostatočne, pretože jej chýba relevantné odôvodnenie [§ 43
ods. 1 v spojení s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde], čo predstavuje nedostatok
zakladajúci dôvod na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku náležitostí ustanovených zákonom (podobne III. ÚS 26/2012,
III. ÚS 241/2013, I. ÚS 291/2017, IV. ÚS 91/2018).
33. Ústavný súd konštatuje, že v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemá ex offo
prieskumnú právomoc, t. j. nemá oprávnenie bez námietky sťažovateľov en bloc
preskúmavať napádané rozhodnutie a iniciatívne vyhľadávať prípadné ústavne neudržateľné
pochybenia. Inými slovami, tvrdenie sťažovateľa bez jeho konkretizácie v interakcii
s napádaným rozhodnutím, opatrením, prípadne iným zásahom nepostačuje na meritórne
konštatovanie o porušení sťažovateľom označených práv a slobôd (I. ÚS 245/2018).
34. Podľa názoru ústavného súdu pritom v danom prípade do úvahy neprichádzala
výzva na odstránenie tohto nedostatku návrhu podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde,
a to z dôvodu jeho kľúčovej povahy. Označené ustanovenie zákona totiž slúži
na odstraňovanie najmä formálnych nedostatkov návrhu, nie však jeho samotnej podstaty
(m. m. I. ÚS 155/2019).
35. Ústavný súd v tomto smere pripomína, že označený nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na perfektnosť
základných náležitostí návrhu slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom ustanovených náležitostí podaní účastníkov konania
(napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
36. Ústavný súd preto aj v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie náležitostí ustanovených
zákonom.
37. Nad rámec uvedeného ústavný súd len uvádza, že najvyšší súd
na predmetnú dovolaciu námietku sťažovateľa v napadnutom uznesení náležite reagoval
(bod 18 napadnutého uznesenia), pričom porušenie princípu rovnosti zbraní a princípu
kontradiktórnosti v súdnom konaní ako celku nevzhliadol.
38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu
v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. januára 2021
Rastislav Kaššák predseda senátu