Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 45/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) a sudcov Jany

Baricovej a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného advokátskou

kanceláriou JUDr. E. Mišíková & JUDr. Ing. R. Cádra, s. r. o., Partizánska 2, Bratislava,

v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Eva Mišíková, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na rovnosť v konaní podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. novembra 2019 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní vedenom

Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. mal

sťažovateľ právne postavenie žalobcu v 4. rade. Žalobou podanou proti

(ďalej len „žalovaná v 1. rade“) a (ďalej len „žalovaný

v 2. rade“) sa sťažovateľ spolu s ostatnými žalobcami domáhal určenia, že v ústavnej

sťažnosti bližšie špecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstve po ich právnej

predchodkyni (ďalej len „pôvodná žalobkyňa“).

3. Rozsudkom sp. zn. zo 7. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) okresný súd žalobu sťažovateľa a ostatných žalobcov zamietol.

3.1 Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že spornou skutočnosťou medzi stranami bolo

zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny žalovanou v 1. rade za spoluvlastnícke podiely

k v žalobe konkretizovaným nehnuteľnostiam ešte pred spísaním samotnej kúpnej zmluvy.

Na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd k záveru, že žalobcovia v konaní

neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali svoje tvrdenie, že kúpna cena nebola pôvodnej

žalobkyni zaplatená tak, ako to stanovovala kúpna zmluva. Okresný súd tak uzavrel,

že sporné nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po pôvodnej žalobkyni, preto žalobe žalobcov

nevyhovel.

4. Na základe odvolania sťažovateľa a žalobcov 1. až 3. rade a v 6. rade Krajský súd

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 28. decembra 2017

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne

správny, žalovanej v 1. rade priznal proti odvolateľom nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu a žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal.

4.1 Krajský súd konštatoval, že okresný súd vykonal dokazovanie v potrebnom

rozsahu, dospel k správnym skutkovým záverom majúcim oporu vo vykonaných dôkazoch

a vec správne právne posúdil. Z tohto dôvodu sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

rozsudku okresného súdu [ (ďalej len „“)]

a na zdôraznenie jeho správnosti, reagujúc súčasne na odvolacie námietky sťažovateľa

a ostatných žalobcov, prisvedčil názoru okresného súdu o neunesení ich dôkazného

bremena, pokiaľ išlo o tvrdenie žalobcov, že kúpna cena nebola pôvodnej žalobkyni nikdy

zaplatená v zmysle kúpnej zmluvy z 1. augusta 2008, t. j. ešte pred spísaním predmetnej

zmluvy, a z tohto dôvodu bolo odstúpenie pôvodnej žalobkyne od zmluvy pre omeškanie

so zaplatením kúpnej ceny dôvodné. Krajský súd rovnako ako okresný súd vzhľadom

na výsledky vykonaného dokazovania spochybnil tvrdenia pôvodnej žalobkyne a následne

jej právnych nástupcov, že kúpnu zmluvu podpísala pod nátlakom, resp. že nevedela, o aký

právny úkon ide. V zhode s okresným súdom aj krajský súd vyhodnotil výpisy z účtu

pôvodnej žalobkyne o výberoch súm v rozhodnom období, na ktoré poukazovali žalobcovia,

ako nedostatočný dôkaz, ktorý nemôže vyvrátiť vyhlásenie pôvodnej žalobkyne učinené

v notárskej zápisnici o úhrade kúpnej ceny. Za nedôvodnú považoval krajský súd

aj odvolaciu námietku týkajúcu sa rozporuplnosti výpovede žalovanej v 1. rade

o okolnostiach ústnej dohody, pretože porovnaním jej výpovede v trestnom konaní

a výpovede učinenej pred okresným súdom neboli zistené žiadne nezrovnalosti. Podľa

krajského súdu okresný súd dostatočne vysvetlil, z akého dôvodu nevykonal žalobcami

navrhnutý listinný dôkaz – vyžiadanie peňažných denníkov manžela žalovanej v 1. rade.

Vykonanie tohto dôkazu bolo vyhodnotené ako nadbytočné, pretože zistené skutočnosti

by neobjasnili celkové majetkové pomery žalovanej v 1. rade a nepostačovali

by na spochybnenie preukázanej dispozície žalovanej v 1. rade s finančnými prostriedkami

v danom objeme a v rozhodnom čase.

5. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovateľ a žalobcovia v 1., 2. a 5. rade

dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodili z . Namietali nesprávny

procesný postup súdov nižších inštancii, ktorým došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý

súdny proces. Tvrdili, že nevykonanie nimi v konaní navrhovaných dôkazov konajúce súdy

riadne a presvedčivo neodôvodnili, pričom za nevykonané a pre konanie relevantné dôkazy

považovali nevyžiadanie peňažných denníkov od svedka (manžela

žalovanej v 1. rade) a výsluch svedkyne . Súčasne namietali,

že okresný súd žalobu pôvodnej žalobkyne nedoručil žalovanej v 1. rade, ktorá svoje

vyjadrenie k žalobe doručila okresnému súdu až po pojednávaní konanom 28. januára 2011

a následne ani uvedené vyjadrenie k žalobe nebolo doručené pôvodnej žalobkyni,

resp. jej právnym nástupcom (žalobcom), čím došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní.

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa a ostatných žalobcov

odmietol ako neprípustné podľa a žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok

na náhradu trov dovolacieho konania. V odôvodnení konštatoval, že nevykonanie stranou

navrhnutého dôkazu alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nezakladá v zmysle

judikatúry najvyššieho súdu prípustnosť dovolania, pričom súdy nižšej inštancie v súvislosti

s nevykonaním navrhovaných dôkazov riadne odôvodnili. K dovolacej námietke týkajúcej

sa nedoručenia vyjadrení stranám sporu okresným súdom najvyšší súd uzavrel,

že k porušeniu princípu rovnosti zbrani a práva na kontradiktórne konanie v súdnom konaní

nedošlo.

7. Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva podľa sťažovateľa

v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, pokiaľ ide

o nevykonanie dôkazov navrhnutých v konaní sťažovateľom a ostatnými žalobcami.

Sťažovateľ vo vzťahu k nevykonaniu navrhovaných dôkazov okresným súdom,

a to listinného dôkazu – peňažných denníkov a daňových priznaní manžela žalovanej

v 1. rade a výsluchu svedkyne v podstate opakuje totožné námietky,

ako boli uplatnené v podanom dovolaní (bod 4 uznesenia). V tejto súvislosti namieta,

že okresný súd „tieto dva dôkazy najprv jednoznačne pripustil a plánoval vykonať (Okresný

súd Trenčín uznesením vyzval na predloženie listinných dôkazov,

advokátku predvolal na pojednávanie), avšak následne od tohto

upustil bez toho, aby riadnym a presvedčivým spôsobom odôvodnil v čom spočívala zásadná

zmena názoru na opodstatnenosť týchto dôkazov“. Najvyššiemu súdu pritom sťažovateľ

vytýka, že sa v napadnutom uznesení žiadnym spôsobom nezaoberal uplatnenou dovolacou

námietkou týkajúcou sa nedostatočnosti, resp. úplnej absencie odôvodnenia zmeny názoru

okresného súdu, pokiaľ ide o (ne)vykonanie dôkazov relevantných pre rozhodnutie vo veci

samej.

8. Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti (identicky ako v podanom dovolaní) namieta

aj porušenie princípu rovností zbraní spočívajúce v nesprávnom postupe okresného súdu

v súvislosti s nedoručením žaloby pôvodnej žalobkyne protistrane a následne nedoručením

ani vyjadrenia žalovanej v 1. rade sťažovateľovi a ostatným žalobcom, ktorým tak bolo

znemožnené vyjadriť sa k jej argumentom.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie, podľa a SR garantovaného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 29.11.2019, ktorým Najvyšší súd SR podľa

odmietol moje dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 28.11.2017, sp. zn.

, porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

, zo dňa 29.11,2019, a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva náhradu trov

konania, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet

Advokátskej kancelárie JUDr. E. Mišíková & JUDr. Ing. R. Cádra, s. r. o. Partizánska 2,

811 03 Bratislava 1, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto

zákonom je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. Ústavný súd zdôrazňuje, že je primárnou ústavnou bázou

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých

aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v až

(). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu

ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivý súdny proces (

dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s (,

)].

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v tvrdení sťažovateľa, že napadnutým

uznesením, ktorým najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako neprípustné podľa § 447 písm.

c) , došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na rovnosť účastníkov podľa a tiež práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

21. V zmysle je úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (, , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. , ).

23. Napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa

(a ostatných žalobcov) ako neprípustné, preto bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prejednaní ústavnej sťažnosti posúdiť, či najvyšší súd v napadnutom uznesení dôvody

odmietnutia dovolania ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého otázka posúdenia,

či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí zásadne

do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľov (m. m. ). Uvedené však zároveň nevylučuje, že ústavne

konformné posúdenie vlastnej právomoci najvyšším súdom je následne ústavným súdom

preskúmateľné v konaní o ústavnej sťažnosti.

24. Na tomto mieste je však potrebné zdôrazniť, že aj keď sťažovateľ v ústavnej

sťažnosti za porušovateľa označených práv výslovne označuje len najvyšší súd a v petite

ústavnej sťažnosti sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv len napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, výhrady sťažovateľa prezentované v ústavnej sťažnosti sú nasmerované

najmä proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu. Sťažnostná argumentácia

sťažovateľa je tak z väčšej časti len zopakovaním jeho námietok obsiahnutých

v už uplatnených opravných prostriedkoch, predovšetkým v podanom dovolaní,

a predstavuje tak pokračujúcu polemiku so závermi učinenými okresným súdom a následne

krajským súdom.

24.1 Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti najmä petitom, teda tou časťou ústavnej

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň

vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky

na poskytnutie ústavnej ochrany. Takto vymedzený rozsah prieskumu ústavného súdu môže

byť vo výnimočných okolnostiach modifikovaný (zvyčajne rozšírený) dôvodmi ústavnej

sťažnosti (tak ako to expressis verbis vyplýva z ; pozn.),

z ktorých ale musí zrozumiteľne vyplývať nespochybniteľný záujem sťažovateľa podrobiť

ústavnoprávnemu prieskumu konkrétne a adresne vymedzené rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah (vymedzený predmetom, subjektom a inými, najmä časovými súvislosťami),

na čo musí nevyhnutne vecne nadväzovať aj pregnantná súvzťažná ústavnoprávna

argumentácia sťažovateľa. Jedine za kumulatívneho splnenia týchto podmienok je tak

potom možné prekročiť petit ústavnej sťažnosti pri rešpektovaní ontologickej podstaty tohto

ústavného inštitútu, potierajúc pritom prehnanú ústavnoprávnu solemnitu, ktorej dôsledky

by mohli ohroziť materiálnu ochranu sťažovateľových základných práv a slobôd

().

24.2 Napriek tomu, že podstatná časť odôvodnenia ústavnej sťažnosti spochybňuje

práve rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, išlo len o dopĺňajúcu argumentáciu

vo vzťahu k tvrdenému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením

najvyššieho súdu.

25. V danom prípade sťažovateľ spolu so žalobcami v 1., 2. a 5. rade prípustnosť

dovolania odôvodnili dovolacím dôvodom zakotveným v , v zmysle

ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces.

26. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

vo vzťahu k sťažovateľom a ostatnými žalobcami namietanej vade zmätočnosti podľa § 420

písm. f) spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení nevykonania navrhnutých dôkazov

konajúcimi súdmi uviedol, že dovolanie sťažovateľa nie je prípustné, pretože nie je

dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania, pričom dodal, že „súd prvej inštancie ako aj

odvolací súd zhodne dospeli k správnemu záveru, že vykonanie navrhovaných dôkazov

by bolo nadbytočné, čo aj dostatočným spôsobom vo svojich rozhodnutiach odôvodnili.

Námietka dovolateľov v tejto časti preto vadu podľa nezakladá.“.

27. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti iba opakuje

výhrady k nevykonaniu ním (a ostatnými) žalobcami navrhnutých dôkazov

v prvoinštančnom konaní, avšak žiadnym spôsobom nespochybňuje zásadný právny názor

najvyššieho súdu, podľa ktorého takáto námietka nie je spôsobilým dôvodom prípustnosti

dovolania podľa . Sťažovateľ vo vzťahu k najvyššiemu súdu v podstate

formuluje len jedinú výhradu, a to že v napadnutom uznesení žiadnym spôsobom

nereflektoval na jeho námietku týkajúcu sa postupu okresného súdu, ktorý žalobcami

navrhnuté dôkazy napokon nevykonal. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd

primeraným hoci pomerne stručným spôsobom vysvetlil, že nevykonanie stranou

navrhovaných dôkazov (prípadne niektorých z nich) v zásade nezakladá prípustnosť

dovolania podľa , a to s odkazom na judikatúru týkajúcu

sa predchádzajúcej právnej úpravy .

Súčasne prisvedčil záverom súdov nižších inštancií, že vykonanie žalobcami

(t. j. aj sťažovateľom) navrhnutých dôkazov by bolo v konaní nadbytočné, pričom ani

v dôvodoch nevykonania týchto dôkazov konajúcimi súdmi, ktoré považoval

za dostačujúce, nevidel existenciu namietanej vady zmätočnosti podľa psím. f) .

Uvedená námietka sťažovateľa preto nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

28. Ústavný súd pripúšťa, že o prípadnej prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f)

by bolo možné uvažovať za situácie, ak by konajúci súd, ktorý vykonanie navrhnutých

dôkazov neakceptoval, tento svoj postup neodôvodnil. Ustanovenie totiž

ukladá súdu povinnosť uviesť v odôvodnení rozsudku inter alia, z akého dôvodu nevykonal

navrhnuté dôkazy. O takýto prípad však v danom prípade evidentne nejde. Okresný súd

a následne na základe odvolania sťažovateľa a ostatných žalobcov krajský súd vo svojich

rozhodnutiach podrobne vysvetlili, z akého dôvodu neboli niektoré dôkazy navrhnuté

žalobcami vykonané, boli vyhodnotené ako nadbytočné, pretože by neviedli k iným ako

konajúcimi súdmi prijatým skutkovým záverom, a teda by nemali za následok iný výsledok

sporu (body 12 až 19 rozsudku krajského súdu).

29. Ústavný súd tak dospel k záveru, že úvahy najvyššieho súdu koncipované

v napadnutom uznesení, reflektujúc súčasne veľmi strohú sťažnostnú argumentáciu

sťažovateľa, sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené, preto neexistuje ústavne

relevantný dôvod na kasačný zásah ústavného súdu. Najvyšší súd sa v danom prípade

nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými

by poprel jej účel a význam.

30. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenú podľa v časti namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa (a tiež práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

31. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na rovnosť

účastníkov podľa , ústavný súd nenachádza v obsahu sťažnostnej

argumentácie vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu dostatočné

a konzistentné zdôvodnenie, v čom podľa sťažovateľa spočíva porušenie tohto základného

práva. Sťažnostné námietky sú v tomto smere namierené len proti postupu okresného súdu

a predstavujú zopakovanie identických námietok, aké boli obsahom podaného dovolania.

Predmetný rozsah nedostatku tak bráni považovať ústavnú sťažnosť v tejto časti

za dostatočne odôvodnenú.

32. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, ktorý je v konaní pred ústavným súdom

kvalifikovane právne zastúpený, tak pôsobí v tejto časti vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu nedostatočne, pretože jej chýba relevantné odôvodnenie [§ 43

ods. 1 v spojení s ], čo predstavuje nedostatok

zakladajúci dôvod na jej odmietnutie podľa

z dôvodu nedostatku náležitostí ustanovených zákonom (podobne ,

, , ).

33. Ústavný súd konštatuje, že v konaní podľa nemá ex offo

prieskumnú právomoc, t. j. nemá oprávnenie bez námietky sťažovateľov en bloc

preskúmavať napádané rozhodnutie a iniciatívne vyhľadávať prípadné ústavne neudržateľné

pochybenia. Inými slovami, tvrdenie sťažovateľa bez jeho konkretizácie v interakcii

s napádaným rozhodnutím, opatrením, prípadne iným zásahom nepostačuje na meritórne

konštatovanie o porušení sťažovateľom označených práv a slobôd ().

34. Podľa názoru ústavného súdu pritom v danom prípade do úvahy neprichádzala

výzva na odstránenie tohto nedostatku návrhu podľa ,

a to z dôvodu jeho kľúčovej povahy. Označené ustanovenie zákona totiž slúži

na odstraňovanie najmä formálnych nedostatkov návrhu, nie však jeho samotnej podstaty

(m. m. ).

35. Ústavný súd v tomto smere pripomína, že označený nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na perfektnosť

základných náležitostí návrhu slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom ustanovených náležitostí podaní účastníkov konania

(napr. , , , , ,

, , , ).

36. Ústavný súd preto aj v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

pre nesplnenie náležitostí ustanovených

zákonom.

37. Nad rámec uvedeného ústavný súd len uvádza, že najvyšší súd

na predmetnú dovolaciu námietku sťažovateľa v napadnutom uznesení náležite reagoval

(bod 18 napadnutého uznesenia), pričom porušenie princípu rovnosti zbraní a princípu

kontradiktórnosti v súdnom konaní ako celku nevzhliadol.

38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2021

Rastislav Kaššák predseda senátu