Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 514/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Ivana Fiačana a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného advokátom

Mgr. Petrom Volochom, Hollého 745/34, Senica, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 2, a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č. k. -666

z 27. septembra 2019 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -681

z 2. júna 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva

na osobnú slobodu podľa a 2 (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a základného práva

na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa , ako aj práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) č. k. -666

z 27. septembra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -681 z 2. júna 2020

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“, spolu s napadnutým uznesením okresného

súdu ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľovi

bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 8. januára 2014 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 9. júla 2015, právoplatným 9. júla 2015 (ďalej spolu

len „odsudzujúci rozsudok“), uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov

s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov.

Táto začala sťažovateľovi plynúť dňom nasledujúcim po dni právoplatnosti odsudzujúceho

rozsudku, teda 10. júla 2015, a uplynula 10. júla 2018.

3. Okresný súd v konaní o osvedčení sa sťažovateľa ako odsúdeného v skúšobnej

dobe podmienečného odsúdenia rozhodol napadnutým uznesením tak, že podľa § 50 ods. 4

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) vyslovil, že sťažovateľ ako odsúdený sa v skúšobnej dobe neosvedčil a trest odňatia

slobody v trvaní dvoch rokov vykoná. Zároveň okresný súd podľa § 48 ods. 2 písm. a)

zaradil sťažovateľa na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon

trestu s minimálnym stupňom stráženia.

4. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti poukázal na tú skutočnosť, že doba

jedného roka od uplynutia skúšobnej doby podľa uplynula

10. júla 2019 a okresný súd rozhodol o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe a o vykonaní

jeho trestu odňatia slobody napadnutým uznesením až 27. septembra 2019, teda viac ako

dva mesiace po jej uplynutí. Sťažovateľ je preto presvedčený, že v jeho prípade mala byť

aplikovaná zákonná fikcia osvedčenia podľa .

5. Sťažovateľ, keďže sa nestotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu, ktorý

uviedol, že nemožnosť rozhodnúť v zákonnej lehote jedného roka od uplynutia skúšobnej

doby bola spôsobená vinou odsúdeného (sťažovateľa), keďže bol práceneschopný, podal

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť. V nej argumentoval, že jeho

choroba bola okolnosťou vis maior, a nie úmyselným zavinením, a rovnako že nie je možné

pričítať na ťarchu sťažovateľa to, že využil svoje právo, aby sa verejné zasadnutie konalo

v jeho prítomnosti.

6. O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd

na neverejnom zasadnutí 2. júna 2020 napadnutým uznesením tak, že ju podľa § 193 ods. 1

písm. c) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) ako nedôvodnú zamietol. Uznesenie krajského súdu bolo

sťažovateľovi doručené 20. júla 2020.

7. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ prezentuje tvrdenie, že bol pre svoj vážny

zdravotný stav, pre ktorý bol dlhodobo liečený a v minulosti aj hospitalizovaný „objektívne

neschopný sám sa dostaviť na nariadené termíny verejných zasadnutí“, a namieta, že súdy

oboch stupňov v napadnutých uzneseniach tento jeho vážny zdravotný stav považovali

za jeho vinu, v dôsledku ktorej nastala nemožnosť súdu rozhodnúť v lehote jedného roka

od uplynutia skúšobnej doby. Sťažovateľ považuje tento záver všeobecných súdov

za absurdný, svojvoľný a do takej miery arbitrárny, že v dôsledku neho došlo k porušeniu

jeho v bode 1 označených práv.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný

súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol, že napadnutým

uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené

jeho základné práva podľa a 2 a , ako aj práva podľa

ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil napadnuté

uznesenia, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu

trov konania v sume 375,24 €.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd uznesením odložil

vykonateľnosť napadnutých uznesení, a to až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu

vo veci samej. Uvedené odôvodnil hroziacou závažnou ujmou ako jemu osobne,

tak jeho rodine, keď „v dôsledku napadnutých uznesení by mu bola odňatá osobná sloboda

a musel by nastúpiť výkon trestu odňatia slobody“, pričom má tri maloleté deti,

ktoré sú výživou na neho odkázané.

10. Podaním doručeným ústavnému súdu 17. septembra 2020 sťažovateľ doplnil

svoju ústavnú sťažnosť a s ohľadom na ním tvrdenú závažnú ujmu, ktorá mu už vznikla

vydaním napadnutých uznesení „v dôsledku ťaživých pocitov úzkosti a neistoty“, navrhol,

aby mu ústavný súd priznal aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

11. Podľa čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 z 27. mája 2020

a dodatku č. 2 z 1. októbra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) pracuje prvý senát

pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcom spravodajcom Milošom Maďarom

v zložení Jana Baricová, predsedníčka senátu, a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

11.1 Podľa čl. III bodu 1 písm. a) rozvrhu práce neprítomného alebo vylúčeného

člena senátu, ktorý má štyroch členov, zastupuje jeho ďalší člen, zaradený do iného zloženia

daného senátu [čl. II bod 3 písm. a) a b)], ako je zaradený neprítomný alebo vylúčený člen.

11.2 Vzhľadom na uvedené neprítomného člena prvého senátu Rastislava Kaššáka

zastúpil jeho ďalší člen a vec bola prerokovaná v senáte ústavného súdu v zložení

uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

II.

Relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

13.1 Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

13.2 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13.3 Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

14. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo

ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu

alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo

jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie

o vyhostenie alebo vydanie.

14.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 .

16. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie

jeho základného práva na osobnú slobodu podľa a 2 , základného práva

na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa , práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -666 z 27. septembra 2019

a uznesením krajského súdu č. k. -681 z 2. júna 2020.

20. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho,

že okresný súd rozhodol až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (jeden rok od uplynutia

skúšobnej doby), že sťažovateľ sa ako odsúdený v skúšobnej dobe neosvedčil a trest odňatia

slobody vykoná, pričom podľa názoru sťažovateľa mala nastať zákonná fikcia osvedčenia

podľa . Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv aj v tom,

že okresný súd riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie a svojvoľne, bez náležitého zistenia

skutkového stavu pričítal na vrub sťažovateľovi, že sa viacerých verejných zasadnutí

nemohol zúčastniť, keďže bol práceneschopný, resp. že využil svoje právo, aby sa verejné

zasadnutie konalo v jeho prítomnosti.

20.1 Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu, ktorý zamietol jeho sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu, sťažovateľ namieta, že krajský súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia plne stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu, čo považuje

za nesprávne a porušujúce označené základné práva.

21. Sťažovateľ, riadne zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite

ústavnej sťažnosti zjavne opomenul uviesť aj námietku porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa , pričom ale v odôvodnení ústavnej sťažnosti

uviedol právnu argumentáciu obsahujúcu tvrdenia o porušení aj tohto základného práva

sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené, v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti,

ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenia aj vo vzťahu k .

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1 a a práv podľa a dohovoru uznesením

okresného súdu sp. zn. z 27. septembra 2019

22. Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že na rozhodnutie

o tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie označených práv sťažovateľa

smeruje proti uzneseniu okresného súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu.

23. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127

ods. 1 a ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

24. zakotvujúci inštitút sťažnosti proti uzneseniu o tom,

či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil alebo či sa nariadi výkon trestu odňatia slobody

(§ 185 a nasl. v spojení s § 419 ods. 2), poskytuje priestor na uplatnenie námietok

týkajúcich sa pochybení konajúceho prvostupňového všeobecného súdu potenciálne

predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd. Rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku patrí nadriadenému orgánu, v tomto prípade krajskému súdu.

25. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom

pochybení okresného súdu v rámci sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Ochranu

jeho právam zaručeným bol teda oprávnený a zároveň povinný poskytnúť

druhostupňový súd. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu aj využil a krajský súd o nej riadne rozhodol. Táto skutočnosť vylučuje

právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 27. septembra 2019. Ústavný súd preto rozhodol

o odmietnutí tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 uznesením krajského súdu sp. zn. z 2. júna 2020

26. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa , ústavný súd už judikoval, že do jeho obsahu patrí právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to,

aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

27. Súčasťou obsahu základného práva podľa je aj právo

účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. ,

, ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ).

28. V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (m. m. , ). Z uvedeného však nevyplýva záruka

vydania rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka

úspechu v konaní pred všeobecným súdom.

29. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti ústavnej sťažnosti

sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie krajského súdu

za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu

uplatnil. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade

so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ),

a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ).

30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia

krajského súdu vychádzal aj z obsahu uznesenia okresného súdu v predmetnom konaní

v súlade so svojím ustáleným právnym názorom, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane

(, , ), pretože tieto konania z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok. Taktiež v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997,

sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného

posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového súdu,

ako aj druhostupňového súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

31. Podľa prvej vety ak odsúdený viedol v skúšobnej

dobe riadny život a splnil povinnosť nahradiť škodu spôsobenú trestným činom alebo

zaplatiť dlh alebo zameškané výživné, ak boli uložené, súd vysloví, že sa osvedčil;

inak rozhodne, že sa trest odňatia slobody vykoná.

32. Podľa ak súd do roka od uplynutia skúšobnej doby

neurobil rozhodnutie podľa odseku 4 bez toho, že by odsúdený mal na tom vinu,

má sa za to, že sa odsúdený osvedčil.

33. Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom uznesenia okresného súdu, ktorým

rozhodol, že sťažovateľ sa ako odsúdený v skúšobnej dobe neosvedčil a trest odňatia

slobody v trvaní dvoch rokov vykoná, ako aj s obsahom uznesenia krajského súdu, ktorým

zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ústavný súd dospel

pri predbežnom prerokovaní k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

je zjavne neopodstatnená.

34. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľ

sa v skúšobnej dobe podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody neosvedčil,

pretože neviedol riadny život. Okresný súd konkrétne uviedol, že sťažovateľ „dopustil

sa 7-mich priestupkov na úseku dopravy, čo preukazuje, že uloženie podmienečného trestu

odňatia slobody nesplnilo uňho účel, odsúdený napriek odsúdeniu za prečin usmrtenia

a prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky pokračoval v nezodpovednom riadení

motorového vozidla, ohrozovaní ďalších účastníkov premávky rýchlou jazdou a kontinuálne

pravidelne sa dopúšťal priestupkov proti bezpečnosti cestnej premávky počas celej doby

trvania skúšobnej doby podmienečného odsúdenia. Bolo tak namieste rozhodnúť

o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe a premene trestu podmienečného na trest

nepodmienečný.“.

35. K otázke rozhodovania súdu po uplynutí lehoty jedného roka ustanovenej v § 50

ods. 5 , v dôsledku čoho malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť k porušeniu

jeho práva na súdnu ochranu, okresný súd v namietanom uznesení nezamlčal, že rozhodoval

na verejnom zasadnutí konanom 27. septembra 2019, t. j. viac ako 2 mesiace po uplynutí

jedného roka od uplynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, počas ktorej mal

urobiť rozhodnutie o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného

odsúdenia. Okresný súd ale zdôraznil, že tak rozhodoval po tom, ako bolo nariadených

spolu šesť termínov verejných zasadnutí, z toho tri pred uplynutím lehoty jedného roka.

Sťažovateľ ale všetky termíny okrem posledného, na ktoré splnomocnil obhajcu, navrhol

odročiť a žiadal nariadiť nový termín verejného zasadnutia z dôvodu, že sa ho nemôže

zúčastniť, a trval pritom na vykonaní verejného zasadnutia v jeho prítomnosti.

35.1 Okresný súd ďalej zrozumiteľne vysvetlil, že nemožnosť súdu rozhodnúť

v lehote jedného roka od uplynutia skúšobnej doby tak bola spôsobená jedine vinou

odsúdeného, ktorého práceneschopnosť začala 13. mája 2019, t. j. 3 dni pred vykonaním

prvého nariadeného verejného zasadnutia, a ktorý až po uplynutí lehoty jedného roka

súhlasil s vykonaním verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti, kým dovtedy na svojej

prítomnosti trval a obhajcu na zastupovanie si nezvolil, súc si vedomý, kedy daná lehota

uplynie.

36. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd po preskúmaní sťažnosťou

napadnutého uznesenia okresného súdu uviedol, že túto sťažnosť nepovažuje za dôvodnú,

pretože nezistil žiadne procesné pochybenie zo strany okresného súdu a aj po vecnej stránke

považuje napadnuté uznesenie za správne.

37. Krajský súd k otázke uplatnenia zákonnej fikcie osvedčenia podľa § 50 ods. 5

, aplikovania ktorej sa sťažovateľ domáhal, uviedol, že na tento postup

neboli splnené zákonné podmienky, a stotožnil sa s názorom okresného súdu, že v tomto

prípade sťažovateľ ako odsúdený mal vinu na tom, že rozhodnutie nebolo okresným súdom

urobené do roka od uplynutia skúšobnej doby.

37.1 Krajský súd sa podobne ako okresný súd dôvodne domnieval, že sťažovateľ

ako odsúdený si bol vedomý, že počas plynutia skúšobnej doby spáchal hneď niekoľko

priestupkov rovnakého charakteru ako trestná činnosť, za ktorú bol odsúdený, a bol si teda

vedomý toho, že mu hrozí premena trestu, v dôsledku čoho zámerne zdržoval konanie tak,

aby došlo k jeho osvedčeniu sa zo zákona. Krajský súd preto vyhodnotil takéto konanie

sťažovateľa ako obštrukčné.

37.2 Krajský súd napokon uzavrel, že argumenty sťažovateľa k vecnej stránke

napadnutého uznesenia nepovažoval za dôvodné a za kľúčové pre posúdenie tejto veci

označil tú skutočnosť, že „podmienečné odsúdenie nemalo na odsúdeného požadovaný

výchovný vplyv a je nutná jeho náprava výkonom nepodmienečného trestu odňatia

slobody“.

38. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, referenčne aplikovateľnou

i na okolnosti prejednávanej veci, o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

39. Úloha ústavného súdu sa pri preskúmaní tejto časti ústavnej sťažnosti obmedzila

len na kontrolu, či všeobecné súdy pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí postupovali

ústavne konformným spôsobom, keď rozhodli, že sťažovateľ sa ako odsúdený v skúšobnej

dobe neosvedčil a trest odňatia slobody vykoná, resp. keď krajský súd zamietol

jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu.

40. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnil, z akých dôvodov sa stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu a prečo

nepovažoval námietky sťažovateľa uplatnené v jeho sťažnosti za relevantné. Krajský súd

v napadnutom uznesení zrozumiteľne vysvetlil, prečo považoval uznesenie okresného súdu

za správne a z akých dôvodov neboli splnené podmienky uplatnenia zákonnej fikcie

osvedčenia podľa .

41. Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd konštatuje, že argumentácia

krajského súdu v spojení s argumentáciou okresného súdu sa javí v danej veci

ako dostatočná a presvedčivá a nenesie známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

Len skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe nemôže odôvodňovať

porušenie označených práv. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú

súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a napadnutým uznesením krajského súdu.

42. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o porušení základného práva na prerokovanie

veci v jeho prítomnosti podľa napadnutým uznesením krajského súdu

ústavný súd uvádza, že túto nepovažuje za opodstatnenú. Okresný súd päťkrát vyhovel

žiadosti sťažovateľa o odročenie verejného zasadnutia, keď termín nariadený na 17. máj

2019 odročil na 7. jún 2019, následne na 8. júl 2019, na 26. júl 2019, 21. august 2019

a napokon na 27. september 2019, keď aj rozhodol o jeho veci síce v jeho neprítomnosti,

ale za účasti ním zvoleného obhajcu. S uvedeným postupom okresného súdu sťažovateľ

vyjadril súhlas. Nie je teda absolútne opodstatnená námietka sťažovateľa, že došlo

k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti.

42.1 Pokiaľ ide o rozhodovanie krajského súdu, tento rozhodol o sťažnosti

proti uzneseniu okresného súdu o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe

na neverejnom zasadnutí v súlade s , takže ani v tomto postupe

nie je možné vidieť porušenie označeného práva sťažovateľa.

43. Z uvedených dôvodov treba túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa považovať

za zjavne neopodstatnenú a ako takú ju ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa a 2

a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 2. júna 2020

44. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na osobnú

slobodu podľa a 2 , resp. porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 5 ods. 1 dohovoru, tieto podľa názoru ústavného súdu nemajú žiadnu relevanciu

vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu. Nemožno sa totiž stotožniť s tvrdením

sťažovateľa, že „napadnutými rozhodnutiami súdov bol pozbavený osobnej slobody...“.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľovi bol trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokoch

(s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov) uložený

odsudzujúcim rozsudkom právoplatným 9. júla 2015. Napadnutým uznesením krajského

súdu v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu bolo rozhodnuté „len“

o tej skutočnosti, či sa sťažovateľ ako odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil

a či sa podmienečne uložený trest odňatia slobody vykoná. Vzhľadom na to je ústavný súd

toho názoru, že neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu, resp. práva na slobodu a bezpečnosť

a napadnutým uznesením krajského súdu.

45. Navyše, z hľadiska predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti

je podstatná najmä požiadavka plynúca z ,

a to požiadavka relevantnej ústavnoprávnej argumentácie (konkrétne skutkové a právne

dôvody) namietaného porušenia práv, ako aj , podľa ktorého

je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 tohto

zákona neustanovuje inak.

46. Z uvedeného vyplýva, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania

sa prejavuje vo viazanosti najmä petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí rozsah

predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Takto vymedzený rozsah prieskumu ústavného súdu môže byť vo výnimočných

okolnostiach modifikovaný (zvyčajne rozšírený) dôvodmi ústavnej sťažnosti (tak ako to

expressis verbis vyplýva z ; pozn.), z ktorých ale musí

zrozumiteľne vyplývať nespochybniteľný záujem sťažovateľa podrobiť ústavnoprávnemu

prieskumu konkrétne a adresne vymedzené rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah

(vymedzený predmetom, subjektom a inými, najmä časovými súvislosťami), na čo musí

nevyhnutne vecne nadväzovať aj pregnantná súvzťažná ústavnoprávna argumentácia

sťažovateľa. Jedine za kumulatívneho splnenia týchto podmienok je tak potom možné

prekročiť petit ústavnej sťažnosti pri rešpektovaní ontologickej podstaty tohto ústavného

inštitútu, potierajúc pritom prehnanú ústavnoprávnu solemnitu, ktorej dôsledky by mohli

ohroziť materiálnu ochranu sťažovateľových základných práv a slobôd.

47. Ústavný súd dáva pritom v okolnostiach prejednávanej veci do pozornosti,

že sťažovateľ neuvádza žiadne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo dôjsť k porušeniu

označených práv, a svoje tvrdenia ústavnoprávne nijako neodôvodňuje. V podanej ústavnej

sťažnosti absentuje právne relevantná argumentácia obsahujúca tvrdenia o porušení

základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu namietaným uznesením krajského súdu,

pričom rovnaký záver platí, aj čo sa týka namietaného porušenia práva na slobodu

a bezpečnosť.

47.1 Ústavný súd v tomto ohľade dopĺňa, že napriek skutočnosti, že už rozvedené

formálne nedostatky sú svojou povahou odstrániteľné, nepristúpil k využitiu fakultatívnej

právomoci v zmysle , keďže by ani takýto postup zjavne

nemohol privodiť prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie v zmysle § 56 ods. 5 zákona

o ústavnom súde.

48. Vzhľadom na uvedené ústavnú sťažnosť v tejto časti treba odmietnuť

už pri jej predbežnom prerokovaní podľa a

pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí a pre zjavnú neopodstatnenosť.

III.4 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 2. júna 2020

49. Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu, ústavný súd ju v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na neaplikovateľnosť

čl. 6 ods. 1 dohovoru na „konanie o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe

podmienečného odsúdenia“. Toto konanie sa totiž netýka rozhodnutia o „trestnom

obvinení“ a ani o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri napr. rozhodnutia vo veciach:

Plischke c. Rakúsko zo 7. 3. 1964, X. c. Rakúsko z 23. 5. 1966, X. c. Rakúsko z 19. 7. 1966,

X. c. Spojené kráľovstvo z 13. 7. 1970, Helmut Aldrian c. Rakúsko zo 7. 5. 1990).

50. Keďže v konaní o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného

odsúdenia sa nerozhodovalo o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru (teda o vine a treste), tento článok dohovoru nie je na dané vykonávacie konanie

aplikovateľný ratione materiae. Vo všeobecnosti možno uviesť, že pôsobnosť

(aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného

rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa teda inter alia ani na vykonávacie konania

a mnohé rozhodnutia v ňom urobené (konanie o návrhu na podmienečné prepustenie,

nariadenie výkonu podmienečne odloženého trestu, zaradenie odsúdeného do určitej

kategórie alebo do určitého ústavu, konanie o milosti atď.).

51. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú

už pri jej predbežnom prerokovaní.

52. Keďže ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na odklad vykonateľnosti

napadnutých uznesení, návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia)

uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu