Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Cb-17-2019.pdf
PDF · 978.33 KB
Case nature
Area
Subarea
26Cb/17/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Košice sudcom JUDr. Róbertom Zsigom v spore žalobcu: Slovenské elektrárne, a.s., Pribinova 40, 811 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 829 052, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúp. spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, v konaní o zaplatenie 2 679 825,94 EUR s prísl. takto
rozhodol:
I. Konanie v časti o zaplatenie 2 086 772,78 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 197 684,41 EUR od 29.12.2020 do zaplatenia, zo sumy 1 362 435 EUR od 04.02.2019 do zaplatenia, zo sumy 272 487,61 EUR od 18.03.2019 do zaplatenia, zo sumy 169 443,78 EUR od 01.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 84 721,98 EUR od 29.12.2020 do zaplatenia z a s t a v u j e.
II. V prevyšujúcej časti žalobu o zaplatenie 593 053,16 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 254 165,58 EUR od 29.12.2020 do zaplatenia a zo sumy 338 887,58 EUR od 30.06.2021 do zaplatenia z a m i e t a.
III. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
IV. U k l a d á prevádzkovateľovi systému evidencie poplatkov – spoločnosti A. B., C., Partizánska cesta 9, 975 99 Banská Bystrica, IČO: 36 631 124, aby vrátil žalobcovi súdny poplatok v sume 11 742,39 EUR do 30 dní od doručenia odpisu tohto právoplatného uznesenia.
odôvodnenie:
1.Žalobou zo dňa 13.03.2019, doručenou súdu dňa 15.03.2019 v konaní vedenom pod sp. zn. 26Cb/17/2019 žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 1 634 922,61 EUR, úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1 634 922,61 EUR od 04.02.2019 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Ďalej žiadal, aby mu súd priznal náhradu trov konania.
2.Žalobca v žalobe zo dňa 13.03.2019 uviedol, že mu bola ako výrobcovi elektriny vyhláškou Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „Vyhláška“) s účinnosťou od 01.01.2014 založená povinnosť uhrádzať žalovanému platbu za prístup do distribučnej sústavy, tzv. G-komponent. 2A.Poukázal na ust. § 26 ods. 23 Vyhlášky a uviedol, že táto Vyhlášky stanovujúca povinnosť uhrádzať G-komponent bez ohľadu na existenciu zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny (resp. zmluvy o pripojení) bola nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 22. júna 2016 sp. zn. PL. 17/2014-132 (ďalej len „Nález“) vyhlásená za nesúladnú s ústavným zákonom č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z
dôvodu rozporu s ČI. 12 ods. 2 Ústavy SR. Nález bol publikovaný v Zbierke zákonov dňa 21.07.2016 pod č. 220/2016 Z. z., t.j. týmto dňom stratila dotknutá časť § 26 ods. 23 Vyhlášky účinnosť a šesť mesiacov na to aj platnosť. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL . ÚS 1/06-4 má Nález účinky ex tunc, a teda na protiústavnú časť Vyhlášky sa nazerá akoby jej súčasťou nikdy nebola. 2B.Jediným právnym dôvodom, na základe ktorého žalobca uhrádzal (plnil) žalovanému tzv. G- komponent, bola práve protiústavná časť predmetného ustanovenia Vyhlášky. Tento dôvod plnenia žalobcu publikáciou Nálezu v Zbierke zákonov odpadol, čím sa žalovaný bezdôvodne obohatil. V zmysle Nálezu sa stal jediným právnym dôvodom pre platbu G-komponentu zo strany výrobcu platne uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ako zmluvný typ definovaná v § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, v znení platnom v období od 01.01.2014 do 30.06.2016 /ďalej len „Zákon o energetike“/).V prípade žalobcu takýto právny dôvod pre platbu G-komponentu v rozhodnom období od 01.01.2014 do 30.06.2016 neexistoval, nakoľko: (i) Žalobca ako výrobca elektriny nemal so žalovaným v rozhodnom období od 01.01.2014 do 30.06.2016 uzavretú zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny vo vzťahu k akémukoľvek odovzdávaciemu miestu jeho zariadení na výrobu elektriny. Žalobca ako výrobca elektriny síce mal so žalovaným v rozhodnom období od 01.01.2014 do 30.06.2016 uzavreté tzv. „Zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto“, avšak tieto zmluvy nie je možné stotožniť so zmluvami o prístupe a distribúcii elektriny v zmysle Vyhlášky a § 26 ods. 5 Zákona o energetike . Uvedené tzv. „Zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto“ sú absolútne neplatné pre ich rozpor so zákonom, konkrétne najmä s § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Navyše, ak by ich aj prípadne súd nepovažoval za absolútne neplatné, v žiadnom prípade ich nemožno považovať za zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny vo vzťahu k odovzdávacím miestam zariadení na výrobu elektriny v zmysle Vyhlášky a § 26 ods. 5 Zákona o energetike, ktorých uzatvorenie výrobcom je nevyhnutným predpokladom pre vznik povinnosti platiť G-komponent. (ii) Právna úprava povinnosti uhrádzať G-komponent upravená Vyhláškou (právny stav po publikácii Nálezu v Zbierke zákonov) je rozporná so Zákonom o energetike, zákonom č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o regulácii“) a s Ústavou SR. 2C.Za obdobie od 01.01.2014 do 30.06.2016 uhradil žalobca žalovanému celkovo sumu 1 634 922,61 EUR na základe faktúr, ktorými žalovaný z titulu vyššie uvedeného protiústavného ustanovenia Vyhlášky vyúčtoval žalobcovi tzv. G-komponent. Žalobca preto vyzval žalovaného na vydanie uvedeného bezdôvodného obohatenia listom zo dňa 21.12.2018, avšak žalovaný do dnešného dňa žalobcovi predmetnú sumu neuhradil. Na základe týchto dôvodov žiadal súd, aby uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 634 922,61 EUR prijatú z titulu bezdôvodného obohatenia spoločne s príslušenstvom. 2D.Žalobca podniká v elektroenergetike jednak ako výrobca elektriny v zmysle § 3 písm. b) bod 1 Zákona o energetike a tiež ako dodávateľ elektriny v zmysle § 3 písm. b) bod 6 Zákona o energetike. Žalovaný podniká okrem iného v elektroenergetike ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy v zmysle § 3 písm. b) bod 1 Zákona o energetike. Záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným je obchodnoprávnym vzťahom a aplikujú sa naň aj ustanovenia zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“). Základné zmluvné vzťahy medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi distribučných sústav vznikajú a sú upravené predovšetkým na základe zmlúv uvedených v § 26 Zákona o energetike, pričom pre daný prípad sú rozhodujúce tzv. zmluva o pripojení do distribučnej sústavy podľa § 26 ods. 3 Zákona o energetike (ďalej len „Zmluva o pripojení do distribučnej sústavy“) a zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike (ďalej len „Zmluva o prístupe a distribúcii elektriny“). V zmysle § 11 ods. 1 písm. e) Zákona o regulácii podlieha prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny cenovej regulácii. Právomoc na stanovenie rozsahu cenovej regulácie, spôsobu vykonávania cenovej regulácie, a postupu a podmienok uplatňovania cien prislúcha Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (prostredníctvom všeobecne záväzného právneho predpisu). Poukázal na ust. § 26 ods. 3 Zákona o energetike a uviedol, že v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) Zákona o energetike (v znení účinnom v období od 01.01.2014 do 30.06.2016) bol žalobca ako výrobca elektriny povinný so žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvoriť Zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy (t.j. zákon stanovuje kontraktačnú povinnosť žalobcovi). Zmluvou o prístupe a distribúcii elektriny sa v zmysle § 26 ods. 5 Zákona o energetike prevádzkovateľ distribučnej sústavy zaväzuje: „rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb“. Podstatnými náležitosťami Zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny
sú teda podľa vyššie uvedenej definície najmä: (i) záväzok prevádzkovateľa sústavy umožniť prístup do sústavy; (ii) záväzok prevádzkovateľa sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu; (iii) záväzok prevádzkovateľa sústavy prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny do výšky rezervovanej kapacity v zmysle konkrétnej Zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny, a (iv) záväzok účastníka trhu s elektrinou zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Na rozdiel od vyššie uvedenej zákonnej kontraktačnej povinnosti žalobcu ako výrobcu elektriny ohľadom Zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, podľa § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike (v znení účinnom v období od 01.01.2014 do 30.06.2014) mal (obdobie od 01.01.2014 do 30.04.2014 - Zákon o energetike v znení zákona č. 391/2012 Z.z., č. 251/2012 Zz., č. 352/2013 Z.z. a zákona č. 382/2013 Z.z., obdobie od 01.05.2014 do 30.11.2014 - Zákon o energetike v znení zákona č. 391/2012 Z.z., č. 251/2012 Z.z., č. 352/2013 Z.z., č. 382/2013 Z.z. a zákona č. 102/2014 Z.z., obdobie od 01.12.2014 do 30.06.2016 - Zákon o energetike v znení zákona č. 391/2012 Z.z., č. 251/2012 Z.z., č. 352/2013 Z.z., č. 382/2013 Z.z., č. 102/2014 Z.z. a zákona č. 321/2014 Z.z.) výrobca elektriny, a teda aj žalobca, právo (avšak nie povinnosť) uzavrieť s prevádzkovateľom sústavy Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny. Takáto zmluva sa uzatvára na základe žiadosti výrobcu elektriny (§ 31 ods. 2 písm. i) Zákona o energetike). Uvedené zdôraznil aj Ústavný súd SR v Náleze: „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“ Vyhláška v § 26 ods. 23 stanovovala spôsob výpočtu platby za prístup do distribučnej sústavy (ďalej aj ako „G-komponent“) pre výrobcov elektriny, pričom podľa jej znenia povinnosť platiť G- komponent vo výške stanovenej na základe Vyhlášky mal výrobca elektriny bez ohľadu na to, či má alebo nemá s prevádzkovateľom sústavy uzavretú Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny. Konkrétne, pred publikovaním Nálezu v Zbierke zákonov Vyhláška v § 26 ods. 23 v druhej vete výslovne uvádzala, že: „[...] Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa predchádzajúcej vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. [...]“ 2E.Vo vzťahu k tej časti § 26 ods. 23 Vyhlášky, na základe ktorej mala vznikať povinnosť platby za prístup do distribučnej sústavy aj tým výrobcom elektriny, ktorí nemajú s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii, Ústavný súd SR vyslovil Nálezom nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: „[...] Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa predchádzajúcej vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. [...]“ Poukázal na body 21.1, 21.5, 21.7 a 22.1 Nálezu vzťahujúce sa na prieskum ustanovení Vyhlášky a uviedol, že Ústavný súd SR konštatoval, že právnu povinnosť uhrádzať prevádzkovateľovi distribučnej sústavy G-komponent možno založiť výlučne len zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorá je uzavretá v súlade s § 26 ods. 5 Zákona o energetike, a teda existencia takejto zmluvy je pre účely platby G-komponentu kľúčová. 2F.Tvrdil, že nemal povinnosť platiť G-komponent z nasledovných dôvodov: (i) Žalobca nemal uzavretú zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny vo vzťahu k akémukoľvek odovzdávaciemu miestu žalobcových zariadení na výrobu elektriny a teda mu nevznikla povinnosť platiť G-komponent vo výške stanovenej Vyhláškou; (ii) Vyhláška nemohla založiť žalobcovi povinnosť platiť G-komponent, nakoľko aj jej znenie po publikácii Nálezu v Zbierke zákonov je. v rozpore so Zákonom o energetike, Zákonom o regulácii a s Ústavou SR. 2G.Vo vzťahu k neexistencii zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny pre akékoľvek odovzdávacie miesto uviedol, že z Nálezu vyplýva, že právnu povinnosť výrobcu elektriny uhrádzať prevádzkovateľovi distribučnej sústavy G-komponent možno založiť výlučne len Zmluvou o prístupe a distribúcii elektriny, ktorá je uzavretá v súlade s § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať
platby za prístup do distribučnej sústavy bez uzatvorenej Zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny nevyplýva zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu Slovenskej republiky (odhliadnuc od protiústavnej časti Vyhlášky). Pre celkové porozumenie zmluvných a obchodných vzťahov týkajúcich sa pripojenia do distribučnej sústavy a prístupu do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny je potrebné uviesť, že na trhu s elektrinou sa uzatvárajú Zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy a Zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny osobitne odberateľmi pre odber elektriny zo strany koncového odberateľa a osobitne výrobcami pre fyzickú dodávku elektriny zo strany výrobcu elektriny. Obidva tieto typy zmlúv sa teda uzatvárajú v závislosti od sledovaného obchodného účelu buď pre odberné miesta alebo pre odovzdávacie miesta. V kontexte tejto žaloby je preto v rámci obchodných vzťahov s prevádzkovateľmi distribučných sústav nevyhnutné rozlišovať dve roviny vzťahov: (a) obchodné vzťahy za účelom odoberania elektriny v odberných miestach; a (b) obchodné vzťahy za účelom fyzickej dodávky elektriny do distribučnej sústavy z odovzdávacích miest. Uvedené dva varianty predstavujú z právneho ako aj obchodného hľadiska dve zásadne rozdielne situácie. Vyššie uvedené jednoznačne vyplýva aj zo samotného znenia Zákona o energetike. Zákon o energetike v § 3 písm. b) rozlišuje medzi výrobcom elektriny, dodávateľom elektriny a odberateľom elektriny, pričom týmto subjektom ukladá rôzne povinnosti a priznáva rôzne práva. Ide teda o rôzne právno-obchodné postavenia subjektov a tak je k ním potrebné aj pristupovať. 2H.Žalobca zároveň poukázal aj na znenie ust. § 5 ods. 6 vyhlášky ÚRSO Č. 24/2013 Z.z. ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom (ďalej len „Vyhláška o pravidlách trhu“). Rozlišovanie medzi Zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy pre odberné miesto a pre odovzdávacie miesto vyplýva aj z bodu 2.1.7 prevádzkového poriadku žalovaného. Obdobne rozlišovanie medzi Zmluvou o prístupe a distribúcii elektriny pre odberné miesto a pre odovzdávacie miesto potvrdzuje aj Vyhláška o pravidlách trhu, ktorá v § 37 ods. 6 písm. f) ustanovuje , že táto zmluva musí obsahovať „identifikáciu odberného miesta alebo odovzdávacieho miesta“. Žalobca pôsobí na trhu s elektrinou nie len ako výrobca elektriny, ale aj ako dodávateľ a odberateľ elektriny, ktorý nakupuje elektrinu od tretích strán. Žalobca mal, resp. má so žalovaným za účelom odberu uzavretú Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Ako to vyplýva aj z obsahu tejto zmluvy, žalobca ju uzavrel so žalovaným sledujúc obchodný účel odoberania elektriny v odberných miestach a nie ako výrobca elektriny vo vzťahu k odovzdávacím miestam svojich zariadení na výrobu elektriny. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že tieto zmluvy nie je možné považovať za Zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny, ktoré by uzatvoril žalobca ako výrobca elektriny v zmysle vyššie spomínaného § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike. 2I.Žalobca súčasne dal súdu do pozornosti, že výklad, ktorým by súd dospel k záveru, že G-komponent je povinný uhrádzať každý výrobca elektriny, ktorý má uzavretú Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny bez ohľadu na sledovaný obchodný účel (t.j. či ide o Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny pre odberné miesta alebo pre odovzdávacie miesta), by bol v rozpore so zákazom diskriminácie a tak v rozpore s Ústavou SR aj právom EÚ. 2J.Z § 26 ods. 23 Vyhlášky vyplýva, že platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza výrobcom pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu elektriny [...]. Pre určenie platby za prístup do distribučnej sústavy je teda relevantná maximálna rezervovaná kapacita dohodnutá pre "odovzdávacie miesto" resp. hodnota inštalovaného výkonu výrobného zariadenia, t.j. je relevantná maximálna rezervovaná kapacita pre "vpúšťanie" elektriny do sústavy. Keďže pre platbu za prístup do distribučnej sústavy je relevantné maximálne množstvo elektriny, ktoré môže výrobné zariadenie "vpustiť" do sústavy, musí byť platba za prístup do distribučnej sústavy dohodnutá, resp. záväzok na jej zaplatenie musí vyplývať zo zmluvy o prístupe výrobného zariadenia do sústavy vo vzťahu k odovzdávaciemu miestu zariadenia na výrobu elektriny. 2K.Žalobca, ako výrobca elektriny, nemal so žalovaným v rozhodnom období od 01.01.2014 do 30.06.2016 uzavretú žiadnu Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny vo vzťahu k akémukoľvek odovzdávaciemu miestu jeho zariadení na výrobu elektriny. V období od 01.01.2014 do 01.04.2017 mal so žalovaným po určitú dobu uzavreté tzv. zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre určité odovzdávacie miesta (ďalej len „Zmluvy o prístupe pre odovzdávacie miesto“). Tieto zmluvy však nemôžu byť považované za zmluvy zakladajúce povinnosť úhrady G- komponentu, pretože neobsahujú všetky podstatné náležitosti Zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny v zmysle vyššie citovaného § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike sú podstatnými náležitosťami Zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny záväzky prevádzkovateľa sústavy i) umožniť prístup; ii) rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu a zároveň iii) prepraviť pre účastníka
trhu s elektrinou (a teda potenciálne aj pre žalobcu) množstvo elektriny do výšky rezervovanej kapacity v zmysle konkrétnej Zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny a záväzok účastníka trhu s elektrinou zaplatiť cenu za poskytnutie takýchto služieb. Vyššie uvedené Zmluvy o prístupe pre odovzdávacie miesto, ktoré uzavrel žalobca so žalovaným nespĺňali tieto základné náležitosti, keďže neobsahovali minimálne záväzok žalovaného rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu a prepraviť pre žalobcu množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity a ani záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému cenu za poskytnutie služby distribúcie elektriny a súvisiacich služieb. Žalovaný napriek tomu, že nemal so žalovaným v rozhodnom období od 01.01.2014 do 30.06.2016 uzavretú žiadnu Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny vo vzťahu k akémukoľvek odovzdávaciemu miestu jeho zariadení na výrobu elektriny, a že Zmluvy o prístupe pre odovzdávacie miesto nemôžu byť považované za zmluvy zakladajúce povinnosť úhrady G-komponentu, pretože neobsahujú všetky podstatné náležitosti Zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike, žalobcovi pravidelne zasielal faktúry, v ktorých ho vyzýval na úhradu G-komponentu. Žalobca tieto faktúry žalovanému uhrádzal, a to práve na základe vyššie uvedeného ustanovenia Vyhlášky. Žalobca takto celkovo uhradil žalovanému za obdobie od 01.01.2014 do 30.06.2016 G-komponent v celkovej výške 1 634 922,61 EUR. 2L.Podľa verejne dostupných informácii sa Okresný súd Košice I v obdobnej veci tiež rozhodol, že zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto, ktorú uzatvoril žalovaný (a teda je obdobná ako vyššie uvedené Zmluvy o prístupe pre odovzdávacie miesto) odporuje zákonu. Podľa posledných informácií predmetné rozhodnutie Okresného súdu Košice I potvrdil aj Krajský súd v Košiciach. Poukázal aj na dva rozsudky Krajského súdu v Žiline, v ktorých boli potvrdené závery Okresných súdov ohľadom povinnosti žalovaného zaplatiť pohľadávku, ktorá vznikla neoprávneným účtovaním platby za prístup do distribučnej sústavy žalobcovi v nadväznosti na konštatáciu účinkov Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014. 2M.Vo vzťahu k rozporu právnej úpravy povinnosti úhrady G-komponentu (právny stav Vyhlášky po publikácii Nálezu v Zbierke zákonov) s Ústavou SR, Zákonom o energetike a Zákonom o regulácii uviedol, že právna úprava povinnosti uhrádzať G-komponent (t.j. cenová regulácia platby za prístup do distribučnej sústavy) upravená Vyhláškou je po strate platnosti protiústavnej časti ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky v dôsledku vydania Nálezu diskriminačná, a teda v rozpore so Zákonom o energetike, Zákonom o regulácii a s Čl. 12 ods. 2 Ústavy SR. Podľa § 3 ods. 1 Zákona o regulácii je účelom regulácie „transparentným a nediskriminačným spôsobom zabezpečiť dostupnosť tovarov a s nimi súvisiacich regulovaných činností za primerané ceny a v určenej kvalite.“ Podľa § 31 ods. 2 písm. c) Zákona o energetike je prevádzkovateľ distribučnej sústavy povinný: „zabezpečiť prístup do sústavy na transparentnom a nediskriminačnom princípe okrem plnenia povinností vo všeobecnom hospodárskom záujme“. Podľa Čl. 25 ods. 2 smernice č. 2009/72/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES (ďalej len „Smernica") prevádzkovateľ distribučnej sústavy: „V žiadnom prípade nesmie diskriminovať užívateľov sústavy alebo skupiny užívateľov sústavy, najmä nie v prospech svojich príbuzných podnikov.“ Cenová regulácia vykonávaná zo strany ÚRSO musí byť podľa vyššie citovaného ustanovenia Zákona o regulácii transparentná a nediskriminačná. Ak ÚRSO vykonáva reguláciu ceny za prístup do distribučnej sústavy (prostredníctvom Vyhlášky), je tak povinný robiť transparentným a nediskriminačným spôsobom. Navyše, s prihliadnutím na citované znenie Smernice musí ÚRSO dbať pri vykonávaní cenovej regulácie o to, aby takáto regulácia nespôsobila (resp. neumožnila) diskrimináciu užívateľov sústavy (t.j. aj žalobcu) zo strany prevádzkovateľov distribučných sústav (t.j. žalovaného). ÚRSO pôvodne vykonal reguláciu ceny za prístup do distribučnej sústavy na základe Vyhlášky zavedením tzv. G-komponentu nediskriminačne rovnako pre všetkých výrobcov elektriny (t.j. povinnosť uhrádzať G-komponent mali výrobcovia, ktorí uzatvorili Zmluvu prístupe a distribúcii a aj tí výrobcovia, ktorí takúto zmluvu neuzatvorili). Časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky, ktoré stanovovalo povinnosť uhrádzať G-komponent aj výrobcom elektriny, ktorí nemali uzatvorenú Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny, vyhlásil Ústavný súd SR Nálezom za protiústavné, a to z dôvodu, že takáto povinnosť nevyplývala zo zákona a ÚRSO nemal na uloženie takejto povinnosti zákonné splnomocnenie v zmysle Zákona o regulácie. Po strate platnosti protiústavnej časti ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky v zmysle Nálezu, zostal v platnosti právny režim povinnosti úhrady G-komponentu, ktorý ÚRSO v čase prijímania Vyhlášky pôvodne nezamýšľal, keďže je zrejmé, že mal v úmysle regulovať úhrady G-komponentu pre všetkých výrobcov elektriny rovnako t.j. v súlade s princípom nediskriminácie. Takáto „zostávajúca“ právna úprava stanovujúca povinnosť úhrady G-komponentu iba tým výrobcom elektriny, ktorí uzatvorili Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny pre odovzdávacie miesto ich zariadenia na výrobu elektriny, je však v rozpore s princípom nediskriminácie zakotvenom vo vyššie uvedených ustanoveniach Zákona o regulácii, Zákona o energetike ako aj v ČI. 12 ods. 2 Ústavy SR.
2N.Podľa názoru žalobcu a aj s odkazom na nižšie citovanú judikatúru Ústavného súdu SR nie je prípustné, aby bolo rovnaké alebo analogické postavenie dvoch výrobcov na trhu s elektrinou upravené odlišným spôsobom vo vzťahu k ich povinnosti uhrádzať G-komponent. Podľa článku 12 ods. 2 Ústavy sa základné práva a slobody zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na napr. pohlavie, rasu, farbu pleti či iného postavenia (t.j. tzv. kvalifikované kritéria), pričom „nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“ Podľa nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 21/00 je za diskriminačnú úpravu „možno považovať takú úpravu prístupu k súdnej ochrane, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením.“ Podľa nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 13/2012 je priamo diskriminačnou právna úprava: „určujúca, že s určitou skupinou osôb sa zaobchádza v porovnateľnej situácii menej výhodným spôsobom ako s inou skupinou osôb, ak sa tak dele na základe tzv. kvalifikovaného kritéria.“ Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom náleze ďalej uviedol, že hodnotí porušenie rovnosti v zásade v súvislosti s porušením iného základného práva alebo slobody. Ústavný súd SR aplikuje na diskrimináciu test, v ktorom nachádza odpovede na nasledovné otázky: (a) „Došlo k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny hlavne vo väzbe alebo v spojitosti s výkonom základných práv a slobôd (b) a bolo to na základe kvalifikovaného kritéria (zakázaného dôvodu) alebo podobného neospravedlniteľného dôvodu, (c) pričom vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine (d) a uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť, pretože buď absentuje dôvod ospravedlnenia (verejný, legitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny zásah?“ 2O.Na vyššie uvedené otázky vo vzťahu k danej právnej úprave úhrade G-komponentu žalobca odpovedá nasledovne: Ad a): Právnou úpravou vo Vyhláške, predovšetkým jej ustanovením § 26 ods. 23, (v právnom stave po vydaní Nálezu) došlo k vyčleneniu určitej skupiny výrobcov elektriny. Predmetné ustanovenie totiž postihuje len tých výrobcov elektriny, ktorí s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzavreli Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny. Žalobca opätovne poukázal na skutočnosť, že podľa § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike je uzavretie Zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny fakultatívne, a teda výrobca elektriny nie je povinný takúto zmluvu uzavrieť. Tento záver potvrdil aj Ústavný súd SR v Náleze. Vyhláška teda vyčleňuje dve skupiny výrobcov elektriny: 1.) skupinu, ktorá Zmluvu o prístupe a distribúcii s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzavrela a 2.) skupinu, ktorá takúto zmluvu neuzavrela vôbec. Skôr uvedená skupina je na základe Vyhlášky zaťažená povinnosťou uhrádzať G-komponent, čím u nich dochádza k vzniku extrémne vysokej ekonomickej záťaže v podobe platieb G-komponentu. Táto záťaž by sa mala vzťahovať na uvedenú skupinu z toho dôvodu, že sa rozhodli uzavrieť zmluvu o prístupe a distribúcii. Na druhej strane, druhá skupina výrobcov, ktorá sa rozhodla zmluvu o prístupe a distribúcii neuzavrieť, nie je takto zaťažená vôbec. K rovnakým dôsledkom by došlo aj v prípade neakceptácie argumentácie žalobcu uvedenej vyššie, nakoľko by bol žalobca ako výrobca elektriny zaťažený extrémne vysokou ekonomickou záťažou v podobe G-komponentu napriek tomu, že za účelom odoberania elektriny zo sústavy nemá so žalovaným uzatvorenú Zmluvu o prístupe a distribúcii. Ako potvrdil aj Ústavný súd v Náleze, platbu G-komponentu možno spájať s právom výrobcov elektriny vlastniť majetok v zmysle Čl. 20 Ústavy. Žalobca je preto presvedčený, že na prvú otázku z ústavnoprávneho testu je potrebné odpovedať kladne. Ad b): Podľa článku 12 ods. 2 Ústavy sa základné práva a slobody zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na napr. pohlavie, rasu, farbu pleti či iného postavenia (t.j. tzv. kvalifikované kritéria). Podľa judikatúry Ústavného súdu SR je tento výpočet diskriminačných dôvodov, najmä s poukazom na všeobecne formulovaný diskriminačný dôvod „iného postavenia“, len demonštratívny a teda neúplný. Žalobca mal za to, že dochádza k diskriminácii výrobcov elektriny, ktorí uzavreli s prevádzkovateľom distribučnej sústavy Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny, a to na základe ich „iného postavenia“, oproti iným výrobcom elektriny, ktorí takúto zmluvu neuzavreli. Preto aj na druhú otázku ústavnoprávneho testu diskriminácie je potrebné odpovedať kladne. Ad c): Vzhľadom na vyššie uvedené je žalobca toho názoru, že je nepochybné, že výrobcovi elektriny, ktorý uzavrel s prevádzkovateľom distribučnej sústavy Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny, je takáto právna úprava na ujmu, keďže mu vzniká povinnosť uhrádzať G-komponent. Žalobca zdôraznil, že povinnosť uhrádzať G-komponent je pre výrobcu elektriny extrémne zaťažujúca, keďže jeho výška je v zmysle § 26 ods. 23 Vyhlášky stanovená ako: „30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej
sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy“. V prípade žalobcu predstavujú platby za G- komponent voči prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav v SR za obdobie rokov 2014, 2015 a za obdobie od 01.01.2016 do 30.06.2016 spolu čiastku 34 088 409,51 EUR (vrátane DPH) sumárne voči všetkým trom prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav. Ad d): Žalobca je presvedčený, že na takýto zásah do jeho práv neexistuje ospravedlniteľný dôvod a súčasne, vzhľadom na výšku G-komponentu ide o zrejme neprimeraný zásah do práv žalobcu. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR za ospravedlniteľný dôvod možno považovať len výnimočné dôvody, ktoré majú ústavnoprávny základ a reagujú na prirodzené nerovnosti medzi ľuďmi, ktorých nevyrovnávanie prostredníctvom zákonných opatrení by mohlo viesť k neodôvodnenej tvrdosti voči určitým skupinám osôb ako napr. pozitívna diskriminácia žien, mladistvých alebo zdravotne postihnutých osôb v zmysle Čl. 38 ods. 1 a 2 Ústavy. Podľa nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 10/02 však aj takéto opatrenia musia byt' primerané vo vzťahu k cieľom, ktoré sledujú. V danom prípade neexistuje žiadny ústavnoprávny dôvod, ktorý by odôvodňoval rozdielny prístup voči skupine výrobcov elektriny, ktorí uzavreli Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny. Vzhľadom na vyššie uvedenú analýzu otázok testu diskriminácie v bodoch a) až d) je potrebné konštatovať, že právna úprava, ktorá spôsobuje, že povinnosť uhrádzať G-komponent majú iba výrobcovia, ktorí uzavreli Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny je jednoznačne diskriminujúca a preto v rozpore so v rozpore so Zákonom o energetike, Zákonom o regulácii a s Čl. 12 ods. 2 Ústavy SR. Ústavný súd SR sa v Náleze otázkou diskriminácie už čiastočne zaoberal, avšak iba vo vzťahu k pôvodnému zneniu Vyhlášky (t.j. k zneniu pred stratou platnosti časti ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky v dôsledku vydania Nálezu), ktoré nevyčleňovalo niektorú skupinu výrobcov elektriny. Pôvodné znenie Vyhlášky stanovovalo povinnosť uhrádzať G- komponent bez ohľadu na to, či výrobca elektriny mal, alebo nemal uzavretú Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny. Ústavný súd SR následne dospel k záveru, že nedošlo k vyčleneniu niektorej skupiny výrobcov elektriny, a teda napádaná právna úprava nebola diskriminačná. Tento záver Ústavného sudu SR preto potvrdzuje žalobcom tvrdenú argumentáciu vo vzťahu k vzniku diskriminačného aspektu cenovej regulácie upravenej Vyhláškou v právnom stave po účinkoch Nálezu. V súčasnosti je skutková situácia iná, keďže ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky sa po strate platnosti jej časti v zmysle Nálezu vzťahuje už len na výrobcov elektriny, ktorí majú uzavretú Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny, a teda nie je možné ohľadom diskriminácie odkazovať na závery uvedené v Náleze. 2P.V prípade, ak by súd neakceptoval vyššie uvedenú argumentáciu žalobcu a dospel by k názoru, že podľa príslušnej právnej úpravy by mal G-komponent uhrádzať každý výrobca elektriny, ktorý má uzavretú Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny bez ohľadu na sledovaný obchodný účel (t.j. či ide o Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny pre odberné miesta alebo pre odovzdávacie miesta), jednoznačne by tým dochádzalo k diskriminácii rôznych skupín výrobcov elektriny a príslušnú právnu úpravu povinnosti platiť G-komponent by preto bolo potrebné považovať za rozpornú so Zákonom o energetike, Zákonom o regulácii a s Čl. 12 ods. 2 Ústavy SR. V prípade vyššie uvedeného výkladu právnej úpravy by u výrobcov elektriny, ktorí neuzavreli Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny pre odovzdávacie miesto svojho zariadenia na výrobu elektriny, totiž dochádzalo k diskriminácii: (a) skupiny výrobcov, ktorí v pozícii odberateľa a za účelom odberu elektriny uzavreli Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny pre svoje odberné miesto (t.j. títo výrobcovia by potom boli povinní uhrádzať G-komponent), oproti (b) skupine výrobcov, ktorí v pozícii odberateľa neuzavreli takúto zmluvu pre svoje odberné miesto (t.j. takíto výrobcovia by neboli povinní uhrádzať G-komponent). Nie je žiaden ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý by výrobcovi elektriny, ktorý neuzavrel Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny pre odovzdávacie miesto svojho zariadenia na výrobu elektriny (a teda nebol by povinný platiť G-komponent), mala vzniknúť povinnosť platiť G-komponent z titulu, že sa rozhodol odoberať elektrinu a za tým účelom uzavrie Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny pre svoje odberné miesto. Uvedený záver je zrejmý aj z toho, že pre určenie výšky G-komponentu je relevantná maximálna rezervovaná kapacita dohodnutá pre "odovzdávacie miesto" resp. hodnota inštalovaného výkonu výrobného zariadenia. Obdobne, u výrobcov elektriny, ktorí neuzavreli Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny pre odovzdávacie miesto svojho zariadenia na výrobu elektriny, ale zároveň odoberajú elektrinu, by dochádzalo ku diskriminácii: (a) skupiny výrobcov elektriny, ktorí za účelom odberu elektriny uzavreli Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny pre svoje odberné miesto (t.j. títo výrobcovia by potom boli povinní uhrádzať G-komponent), oproti (b) skupine výrobcov elektriny, ktorí si dodávku elektriny pre seba zabezpečujú na základe zmluvy o združenej dodávke elektriny (v takom prípade neuzatvárajú Zmluvu o prístupe a distribúcii
elektriny pre svoje odberné miesto „na priamo“, ale prístup a distribúciu elektriny zabezpečuje dodávateľ elektriny, a preto nie sú povinní uhrádzať G-komponent). Zákon o energetike predpokladá, že akýkoľvek účastník trhu s elektrinou (a teda aj taký, ktorý je zároveň výrobcom elektriny) si môže dodávku elektriny zabezpečiť buď (i) prostredníctvom uzavretia tzv. zmluvy o združenej dodávke elektriny (kedy Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny pre odberné miesta uzatvorí s prevádzkovateľom distribučnej sústavy dodávateľ a nie odberateľ „na priamo“) alebo (ii) prostredníctvom uzavretia zmluvy o dodávke elektriny, kedy Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny pre odberné miesto uzatvorí s prevádzkovateľom distribučnej sústavy priamo odberateľ . Výsledný stav je voči distribučnej sústave de facto totožný, t.j. dôjde k distribúcii elektriny v dohodnutom objeme do totožného odberného miesta odberateľa. Neexistuje preto žiaden ospravedlniteľný dôvod pre rozlišovanie takýchto skupín výrobcov elektriny čo sa týka povinnosti platiť G-komponent. 2Q.Aj v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ sa v kontexte princípu zákazu diskriminácie vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne, pokiaľ takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (Rozhodnutie C-17/03 VEMW a i., bod 48). Súdny dvor EÚ súčasne dospel k záveru, že: „rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené, ak je založené na objektívnom a primeranom kritériu, to znamená ak je v súlade s právne prípustným cieľom sledovaným predmetnou právnou úpravou a tento rozdiel je primeraný cieľu, ktorý príslušné zaobchádzanie sleduje (Rozhodnutie C-12707 Arcelor Atlantique et Lorraine a i. bod 47). Posudzovanie diskriminácie Súdnym dvorom EÚ je v zásade obdobné, ako v prípade Ústavného súdu SR, a teda závery testu použitého Ústavným súdom SR je možné aplikovať aj pri posudzovaní diskriminácie v kontexte právnej úpravy Európskej únie. Ak by teda súd dospel k záveru, že jediným možným výkladom predmetného ustanovenia Vyhlášky je výklad, že každý výrobca elektriny, ktorý má uzatvorenú Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny bez ohľadu na sledovaný obchodný účel je povinný G-komponent uhrádzať, predmetná právna úprava je diskriminačná a súčasne v priamom rozpore s Čl. 25 ods. 2 Smernice, keďže vyčleňuje túto skupinu výrobcov elektriny na základe ich postavenia resp. statusu osoby, ktorá si zabezpečila dodávky elektriny „na priamo", oproti výrobcom elektriny, ktorí si dodávky elektriny zabezpečili prostredníctvom zmluvy o združenej dodávke elektriny. Vzhľadom na to, že výsledný stav je vo vzťahu k distribučnej sústave de facto totožný, neexistuje žiadny ospravedlniteľný dôvod, prečo by mala byt' takáto diskriminácia prípustná. Je pritom úplne zrejmé, že takéto vyčlenenie je na príťaž výrobcom elektriny, ktorí si zabezpečili dodávky elektriny „na priamo“ a dochádza k zásahu do ich práva vlastniť majetok v zmysle Čl. 20 Ústavy. Berúc do úvahy vyššie uvedené znenie Smernice, ktorá reguluje oblasť elektroenergetiky na európskej úrovni je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (Napr. rozhodnutie C-14/83 Von Colson a Kamann v Land Nordrhein-Westfalen bod 26) pre účely výkladu § 26 ods. 23 Vyhlášky nevyhnutné aplikovať výklad vnútroštátneho práva „vo svetle znenia a účelu smernice, tak aby bol dosiahnutý výsledok, ktorý táto smernica sleduje. Ide o povinnosť tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa v súlade s eurokonformným výkladom vykladajú nielen právne predpisy prijaté za účelom implementácie konkrétnej smernice, ale celé vnútroštátne právo ako celok bez ohľadu na to, kedy bola táto právna úprava prijatá (Rozhodnutia C-106/89 Marleasing bod 8 a C-212/04 - Adeneler a iní bod 108). Pre účely aplikácie eurokonformného výkladu teda ani nie je nevyhnutné, aby ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky priamo transponovalo niektoré ustanovenie Smernice. Žalobca je vzhľadom na vyššie uvedené presvedčený, že ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky je preto potrebné vykladať tak, že G-komponent vo výške stanovenej týmto ustanovením je povinný uhrádzať len taký výrobca elektriny, ktorý má uzavretú Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny pre odovzdávacie miesta. Súd nemôže vykladať príslušné ustanovenia Vyhlášky ohľadom platby G-komponentu tak, že v právnej a skutkovej situácii žalobcu by dospel k záveru, že je založený právny titul pre platbu G-komponentu (t.j. k záveru, že G-komponent je povinný uhrádzať každý výrobca elektriny, ktorý má uzavretú Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny bez ohľadu, či je uzavretá pre odberné miesta alebo pre odovzdávacie miesta), pretože takýto záver by bol z dôvodu porušenia princípu nediskriminácie rozporný aj s právom EÚ. 2R.Poukázal na ust. § 451 ods. 2 a § 458 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR má Nález Ústavného súdu SR (vrátane rozhodnutia o nesúlade právnych predpisov) účinky ex tunc. K tomuto záveru dospel Ústavný súd SR v zjednocujúcom stanovisku Ústavného súdu SR uvedenom v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 11. októbra 2006, sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, v ktorom sa uvádza nasledovný záver: „Hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 38/03-89. (...) nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania ex tunc.“ V rámci odôvodnenia tohto nálezu Ústavný súd ďalej uviedol, že: „Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho uplynutia lehoty podľa Čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stratilo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení platnosť ex tunc, t.j. bolo
anulované od počiatku.“ Na Nálezom zrušenú časť Vyhlášky sa teda treba nazerať tak, akoby nikdy nebola súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Na základe uvedeného je preto na akúkoľvek platbu G-komponentu uhradenú pred publikáciou Nálezu v Zbierke zákonov (21.07.2016) potrebné nazerať ako na plnenie, ktorého právny dôvod v dôsledku publikácie Nálezu odpadol. 2S.Konštatoval, že úhrady G-komponentu za obdobie od 01.01.2014 do 21.07.2016 (t.j. do publikácie Nálezu v Zbierke zákonov) predstavujú plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, a teda došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného. Žalobca na podporu tvrdenia, že ide o plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, poukázal najmä na skutočnosť, že v rámci ústavnoprávnej teórie sa uznáva existencia vyvrátiteľnej domnienky prezumpcie ústavnosti právnych predpisov, ako súčasti princípu právnej istoty (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava : C.H.Beck, 2015, s. 1345). Na základe tejto prezumpcie ústavnosti sa právny predpis považuje za súladný s Ústavou dovtedy, kým Ústavný súd SR túto domnienku svojim rozhodnutím nevyvráti. Existenciu tejto domnienky už viackrát vo svojej rozhodovacej praxi potvrdil aj Ústavný súd SR (napr. Nález ÚS SR, sp. zn. PL. ÚS 8/94). V prípade aplikácie domnienky prezumpcie ústavnosti a s prihliadnutím na účinky Nálezu ex tunc je teda vyslovenie nesúladu časti Vyhlášky s Ústavou SR skutočnosťou, ktorou došlo k odpadnutiu právneho dôvodu dovtedajších úhrad G-komponentu, keďže v čase ich plnenia existoval dôvod na jeho úhradu. 2T.Podľa ustálenej judikatúry sa na premlčanie práv z bezdôvodného obohatenia v prípade obchodnoprávneho vzťahu aplikuje právna úprava premlčania uvedená v Obchodnom zákonníku. Premlčacia doba je teda v súlade s § 397 Obchodného zákonníka 4 ročná. Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka začína premlčacia doba pri právach vymáhateľných na súde plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, t. j. v zmysle vyššie uvedeného najskôr deň po zverejnení Nálezu v Zbierke zákonov, t.j. 22.07.2016. Podľa § 340 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník: „Ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.“ Žalobca vzhľadom na vyššie uvedené vyzval žalovaného listom zo dňa 21.12.2018, aby mu vydal sumu bezdôvodného obohatenia v lehote do 30 kalendárnych dní (t.j. do 04.02.2019). Žalovaný v stanovenej lehote túto povinnosť nesplnil. Žalovaný na výzvu žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia žiadnym spôsobom do dňa podania tejto žaloby nereagoval. 2U.Poukázal na ust. § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka a ust. § 1 ods. 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky, č. 21/2013 Z.z. a uviedol, že žalovaný je v omeškaní počínajúc dňom nasledujúcim uplynutí primeranej lehoty na plnenie stanovenej vo výzve, t. j. od 04.02.2019. Výška základnej úrokovej sadz by D. E. F. platná k prvému dňu omeškania je 0,00 %, sadzba úroku z omeškania je preto 9 %. Žalobca v predmetnom konaní žiada spolu s vydaním bezdôvodného obohatenia aj uhradenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne, a to od 04.02.2019 až do zaplatenia.
3.Žalovaný v podaní doručenom súdu dňa 18.07.2019 k žalobe uviedol, že žalobcom uplatnené pohľadávky neboli predmetom fakturácie žalobcu voči žalovanému, žalovaný ich neeviduje vo svojom účtovníctve a tieto neboli ani zo strany žalovaného uvedené v jeho výkaze podľa § 78a zákona o DPH. Žalobcom uplatnený nárok neuznáva v plnom rozsahu a tento považuje za nedôvodný a neoprávnený. 3A.Žalobca sa v predmetnom konaní domáha úhrady bezdôvodného obohatenia, ktoré malo údajne vzniknúť na strane žalovaného. Zdôraznil, že o bezdôvodné obohatenie sa môže jednať len v prípade, ak sa jednalo o plnenie bez právneho dôvodu. Uvedená zákonná podmienka v danom prípade taktiež nebola naplnená, pretože pohľadávka žalovaného vznikla z písomne uzatvorených platných a účinných zmlúv o prístupe do distribučnej sústavy. Podkladom pre výber a účtovanie odplaty za užívanie distribučnej sústavy vo forme prístupu do sústavy boli v súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutého v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 práve dohody zmluvných strán uzatvorené napriek tomu, že to zákon výslovne nevyžaduje, pre každé odovzdávacie miesto žalobcu v písomnej forme, ako prejav ich slobodnej vôle. Účelom právneho názoru Ústavného súdu SR obsiahnutého v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014, na ktorý odkazuje žalobca vo svojej žalobe, pri posudzovaní oprávnenosti platby za prístup do distribučnej sústavy bol záver, že titulom pre výber platby za prístup do sústavy (ako aj akéhokoľvek iného plnenia), nesmie byť samotná vyhláška ako podzákonný právny predpis, ale na prijatie plnenia musí existovať relevantný právny dôvod, za ktorý Ústavný súd SR sám považuje zmluvu ako dvojstranný právny úkon zachytávajúci prejavy vôle oboch zmluvných strán. Názor Ústavného súdu SR obsiahnutý v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 o osvedčení zmluvného dojednania strán ako spôsobilého právneho titulu určitej platby však musí platiť a byť aplikovateľný bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná o zmluvu pomenovanú (v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike alebo § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike) alebo zmluvu nepomenovanú, pretože v oboch prípadoch je titulom a podkladom
pre účtovanie a výber odplaty za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom práve dohoda zmluvných strán, a teda v oboch prípadoch predstavuje ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii len spôsob výpočtu výšky poplatku, tak ako to stanovuje Ústavný súd SR v citovanom náleze sp.zn.: PL. ÚS 17/2014, ku ktorého úhrade sa zmluvná strana zaviazala uzatvorením zmluvy ako prejavu svojej slobodnej autonómnej vôle. V prípade, ktorý je predmetom tohto sporu medzi stranami sporu boli v žalovanom období ku každému odovzdávaciemu miestu uzatvorené písomné zmluvy, a to:
- Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/622; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Dobšiná I,
- Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/050; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Dobšiná II,
- Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/607; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Dobšiná III,
- Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/054; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Domaša,
- Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/051; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Krompachy,
- Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/619; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Rakovec,
- Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/052; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX –Ružín,
- Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/623; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Veľká Lodina,
- Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/053; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Švedlár,
- Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/167; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – FVE Vojany. Vzhľadom ku skutočnosti, že v danom prípade zmluva o prístupe medzi stranami sporu bola platne a účinne uzatvorená, mal za to, že tunajší súd je pre vyhodnotenie oprávnenosti resp. neoprávnenosti žalobcom uplatneného nároku povinný prioritne ako predbežnú otázku posúdiť otázku platnosti medzi stranami sporu uzatvorenej zmluvy o prístupe. 3B.Žalobca vo svojej replike poukazuje na závery Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 2Cob/190/2018 a Krajského súdu v Žiline. Zdôraznil, že predmetom všetkých sporov, ktoré boli posudzované Okresným súdom Žilina, Krajským súdom Žilina a Krajským súdom v Košiciach, je iný skutkový, a teda aj právny stav, pretože vo všetkých uvedených prípadoch sa jednalo o prípad výrobcu bez písomne uzatvorenej zmluvy o prístupe. V tomto spore strany sporu medzi sebou uzatvorili písomnú zmluvu, a to (i) Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/622; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Dobšiná I, (ii) Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/050; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Dobšiná II, (iii) Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/607; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Dobšiná III, (iv) Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/054; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Domaša, (v) Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/051; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Krompachy, (vi) Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/619; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Rakovec, (vii) Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/052; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Ružín, (viii) Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/623; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Veľká Lodina, (ix) Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/053; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – Švedlár a (x) Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/167; EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX – FVE Vojany (ďalej len „zmluvy o prístupe“ alebo jednotlivo „zmluva o prístupe“), pričom predmetom každej zo zmlúv bolo umožnenie prístupu do distribučnej sústavy a úhrada odplaty za takýto prístup a táto bola v žalovanom období platná a účinná a pre obe zmluvné strany záväzná, čo predstavuje podstatný rozdiel oproti skutkovému stavu posudzovanému všeobecnými súdmi v rozsudkoch predložených žalobcom do súdneho spisu. Rozdielnosť skutkového a právneho stavu v prípadoch existencie písomne uzatvorenej zmluvy o prístupe medzi stranami sporu od prípadov, v ktorých takáto písomná zmluva o prístupe neexistovala
výslovne zdôrazňuje Okresný súd Bratislava I vo svojom rozsudku sp. zn. 28Cb/185/2014-1369 zo dňa 10.04.2019, ktorý sa zaoberal posudzovaním oprávnenosti platieb za prístup do distribučnej sústavy uhrádzaných výrobcom prevádzkovateľovi distribučnej sústavy práve na podklade písomne uzatvorenej zmluvy o prístupe. V predmetnom spore Okresný súd Bratislava I posudzoval, na rozdiel od rozsudkov predložených žalobcom, skutkovo a právne zhodný stav so stavom, aký je predmetom tohto konania. Okresný súd Bratislava I v predmetnom rozsudku v súvislosti so žalobcom predloženými rozsudkami Okresného súdu Žilina, Krajského súdu v Žiline a Krajského súdu v Košiciach v bode 49. Okresný súd Bratislava I zdôrazňuje, že: „...v tomto spore strany sporu uzatvorili zmluvu o prístupe, t.j. nepreukazujú nárok na platenie poplatku G-komponent na základe zmluvy o pripojení, čo je zásadný rozdiel a súd rozhoduje v čase, keď má k dispozícii novelizované znenie ZoE, stanovisko Ministerstva hospodárstva SR ako aj dôvodovú správu k novele.“ 3C.Skutkový a právny stav v tomto spore je totožný so skutkovým a právnym stavom posudzovaným Okresným súdom Bratislava I v jeho vyššie uvedenom rozsudku. Je preto nevyhnutné, aby tunajší súd rovnako ako Okresný súd Bratislava I prihliadol na rozdielnosť právneho a skutkového stavu v tomto spore, kde podkladom pre prístup žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného ako aj podkladom na úhradu platieb žalobcu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného, na rozdiel od prípadov posudzovaných v rozsudkoch predkladaných žalobcom, bola písomná zmluva o prístupe do sústavy. Vzhľadom ku skutočnosti, že v danom prípade zmluva o prístupe medzi stranami sporu bola pre každé odovzdávacie miesto žalobcu platne a účinne uzatvorená, mal za to, že tunajší súd je pre vyhodnotenie oprávnenosti resp. neoprávnenosti žalobcom uplatneného nároku za žalované obdobie povinný prioritne ako predbežnú otázku posúdiť otázku platnosti medzi stranami sporu uzatvorených zmlúv o prístupe. Predmetné zmluvy boli v žalovanom období platné a účinné a predstavovali synalagmatický záväzok oboch zmluvných strán. Základom pre rozhodnutie tunajšieho súdu je teda nevyhnutne posúdenie platnosti a účinnosti uzatvorených písomných zmlúv o prístupe uzatvorenej medzi stranami sporu. Taktiež konštatovanie žalobcu, že medzi stranami sporu nie je uzatvorená zmluva o prístupe v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, je absolútne účelové a nesprávne rovnako ako tvrdenie žalobcu, že právnym dôvodom platieb je samotné ustanovenie vyhlášky o cenovej regulácii v elektroenergetike. Právnym dôvodom úhrad platieb za prístup do sústavy je práve zmluva o prístupe do sústavy a túto zmluvu žalovaný považuje za zmluvu podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, napriek skutočnosti, že medzi stranami sporu nebola dojednaná distribúcia elektriny. Distribúcia nebola dojednaná z dôvodu, že k tejto nedochádza a z uvedeného dôvodu táto nie je a ani v žalovanom období nebola žalovaným žalobcovi fakturovaná a rovnako ani zo strany žalobcu žalovanému uhrádzaná, a teda táto nie je ani predmetom tohto sporu. Nie je možné považovať za obligatórnu zmluvnú náležitosť plnenie, ktoré sa medzi stranami nerealizuje, preto bol toho názoru, že v prípade výrobcu sa jedná o zmluvu o prístupe v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike aj v prípade, ak táto neobsahuje dojednanie o distribúcii elektriny a odplate za takúto službu. Poukázal na skutočnosť, že uzatvorenie zmluvy o prístupe je jeho fakultatívna možnosť, nie jeho povinnosť. V danom prípade však žalobca túto zákonom poskytnutú možnosť využil a zmluvy o prístupe uzatvoril a právo na prístup do distribučnej sústavy žalovaného využíval. Zdôraznil, že (i) právo na prístup do distribučnej sústavy a (ii) právo uzatvoriť zmluvu o prístupe nie je možné od seba oddeľovať ako dve samostatné navzájom nezávislé práva. 3D.Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. 2As 42/2010-112 v súvislosti s povinnosťou pripojiť zariadenie a povinnosťou uzatvoriť zmluvu o pripojení poukazuje na to, že: „Právně a logicky je neudržitelná úvaha, která od sebe odlišuje dvě povinnosti: uzavřít smlouvu o připojení a fakticky umožnit připojení. Ve skutečnosti jde o povinnost jedinou: připojit užívatele k distribuční soustavě, přičemž uzavření příslušné smlouvy představuje právní základ, podle nehož dojde následne k faktickému připojení.“ Obdobne je potrebné nahliadať tiež na (i) právo žalobcu na prístup do distribučnej sústavy a jeho (ii) právo na uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. Nie je možné rozdeľovať právo žalobcu na prístup do sústavy a právo žalobcu na uzatvorenie zmluvy o prístupe na dve samostatné práva. Uzatvorenie zmluvy o prístupe predstavuje len právny základ, podľa ktorého následne dôjde k umožneniu prístupu výrobcu do distribučnej sústavy, tak ako to správne konštatoval Krajský súd v Bratislave vo svojom uznesení sp. zn. 4Cob/181/2017. V prípade, ak sa žalobca rozhodol svoje zákonom garantované právo na prístup do distribučnej sústavy žalovaného realizovať, ktorá skutočnosť je nesporne zrejmá z toho, že žalobca dodáva elektrinu vyrobenú vo svojom výrobnom zariadení do distribučnej sústavy žalovaného (ktoré dodanie by bez využívania prístupu do distribučnej sústavy žalovaného nebolo realizovateľné), je nevyhnutné, aby tento disponoval právnym základom, na základe ktorého sa prístup žalobcu do sústavy realizuje, a teda, ak nemá dochádzať k zneužívaniu práva žalobcu a k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného, jeho právo uzatvoriť zmluvu o prístupe sa za takýchto okolností mení na jeho povinnosť. Žalobca dodáva a v celom žalovanom
období dodával vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného, a teda je zrejmé, že sa rozhodol realizovať svoje právo na prístup do distribučnej sústavy. Vzhľadom na komisívne konanie oboch strán sporu, máme za to, že medzi zmluvnými stranami zmluva o prístupe je platne uzatvorená a táto tvorí právny základ jednak pre žalobcom realizovaný prístup do distribučnej sústavy žalovaného a jednak pre úhrady platieb za prístup do distribučnej sústavy žalovaného. V prípade, ak všeobecné súdy popierajú existenciu akejkoľvek zmluvy o prístupe, znamená to, že neexistuje právny základ na ktorého podklade žalobca svoj prístup do distribučnej sústavy realizuje a v celom žalovanom období realizoval, čím sa žalobca bezdôvodne obohacuje a aj v celom žalovanom období sa bezdôvodne obohacoval na úkor žalovaného. Skutočnosť, že zámerom zákonodarcu bolo, aby žalobca mal uzatvorenú zmluvu, v prípade, ak má prístup do sústavy zo strany žalovaného zabezpečený, a teda aby bol skutkový a právny stav zosúladený, vyplýva aj zo skutočnosti, že novelou zákona o energetike bola zakotvená povinnosť uzatvoriť zmluvu o prístupe v prípade, ak výrobca tento prístup využíva. V zmysle osobitnej časti dôvodovej správy k bodom 29 a 30 čl. III novely zákona o energetike: „Navrhuje sa, aby uzatvorenie zmluvy o prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny alebo zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nebolo právom výrobcu elektriny, ale jeho povinnosťou, ak využíva prístup do sústavy. Teda aj v prípade, ak dodáva vyrobenú elektrinu do prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy. Ustanovuje sa právo výrobcu elektriny dodávať ním vyrobenú elektrinu do sústavy na základe zmluvného vzťahu. Navrhovanú zmenu si vyžiadala situácia vyplývajúca z aplikačnej praxe, keď sa výrobcovia elektriny bránili uzatvoreniu zmluvy o prístupe do sústavy napriek tomu, že prístup do sústavy využívali.“ Zo spresnenej právnej úpravy a jej dôvodovej správy zrejmé, že vôľou zákonodarcu teda jednoznačne je a aj v minulosti bolo, aby zmluvná úprava medzi stranami sporu korešpondovala s reálnym skutkovým stavom, ktorá skutočnosť sa premietla do prechodných ustanovení § 96f zákona o energetike ako aj § 46a zákona o energetike. 3E.Pri priznaní relevancie argumentácie žalobcu by teda bolo potrebné dospieť k záveru o znemožnení uzatvorenia zmluvy o prístupe všetkým výrobcom a v súvislosti s tým teda aj o znemožnení realizácie ich práva na prístup do distribučnej sústavy priamo samotnou činnosťou zákonodarcu. Argumentácia žalobcu teda vytvára patovú situáciu pochybenia zákonodarcu a vylúčenia regulovaných subjektov v pozícii výrobcov z realizácie ním zákonom priznaného práva na prístup do distribučnej sústavy, čím by im v konečnom dôsledku bola vylúčená aj realizácia ďalších na uvedené právo nadväzujúcich práv vrátane práva na dodávku vyrobenej elektriny ich zmluvným odberateľom a vo svojej podstate aj samotná výroba elektriny, keďže túto by nebolo možné dodávať žiadnemu zmluvnému odberateľovi, čiže v konečnom dôsledku by uvedená právna úvaha mala za následok znemožnenie podnikateľskej činnosti samotného žalobcu. Skutočnosť, že právo na prístup do distribučnej sústavy a právo na uzatvorenie zmluvy o prístupe sú navzájom spojené práva a nie je možné ich od seba oddeliť, vyplýva aj zo samotnej legálnej definície pojmu prístup do distribučnej sústavy obsiahnutej v § 2 ods. 2.12 zákona o energetike, ktorý výslovne zakotvuje, že účastník na trhu s elektrinou má právo na prístup do sústavy na základe zmluvy, t.j. z u vedeného je teda zrejmé, že v prípade, ak výrobca prístup do sústavy využíva, je povinný mať uzatvorenú zmluvu o prístupe do sústavy. Právo na uzatvorenie zmluvy o prístupe sa v takomto prípade mení na povinnosť výrobcu. V danom prípade žalobca túto zákonom poskytnutú možnosť využil a právo na prístup do distribučnej sústavy využíval v celom žalovanom období a rovnako aj naďalej využíva. Bolo preto jeho povinnosťou mať uzatvorenú zmluvu o prístupe ako právny základ užívania prístupu. Základnou skutočnosťou, z ktorej žalobca vyvodzuje neplatnosť uzatvorenej zmluvy o prístupe užívateľa do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto ako aj údajné nevyužívanie distribučnej sústavy vo forme prístupu a s tým spojenú údajnú nepotrebnosť prístupu pre žalobcu ako výrobcu elektriny, a teda z ktorej odvodzuje celý svoj žalovaný nárok, je nesprávny výklad pojmu prístup do sústavy, ktorý žalobca nevyhnutne spája s distribúciou elektriny. 3F.Žalobca celú svoju argumentáciu opiera o údajnú neexistenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, pričom sa snaží preukázať, že uvedená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike so všetkými jej zákonom stanovenými podstatnými náležitosťami je jediným právnym základom na užívanie distribučnej sústavy žalovaného a služieb s tým súvisiacich ako aj jediným právnym základom za úhradu odplaty za takéto plnenia zo strany žalobcu žalovanému. Žalobca vo svojej žalobe nesprávne konštatuje, že medzi stranami sporu v žalovanom období nebola uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike. Uvedené konštatovanie žalobcu je zavádzajúce a nepravdivé. Zmluvy o prístupe boli medzi stranami sporu pre každé odovzdávacie miesto žalobcu uzatvorené a to na dobu neurčitú. Každá zmluva o prístupe uzatvorená medzi stranami sporu je platnou a účinnou zmluvou obsahujúcou synalagmatický záväzok oboch zmluvných strán. Z bodu 1. článku I. posudzovanej zmluvy o prístupe je zrejmé,
že žalovaný sa zaväzuje umožniť žalobcovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu rezervovanej distribučnej kapacity vyjadrenej hodnotou dohodnutej maximálnej rezervovanej kapacity v dohodnutom rozsahu a zároveň je z bodu 2. článku I. posudzovanej zmluvy zrejmé, že žalobca sa zaviazal žalovanému platiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, pričom jej výška bola dohodou zmluvných strán určená odkazom na príslušné ustanovenia cenovej vyhlášky a cenové rozhodnutia ÚRSO. Cena za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny pozostáva z dvoch zložiek, a to: a) cena za prístup do distribučnej sústavy, b) cena za distribúciu elektriny. Uvedené potvrdzujú aj samotné rozhodnutia ÚRSO, ktoré vydalo ÚRSO pre žalovaného za účelom účtovania taríf za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny pre odberateľov elektriny v žalovanom období, ako aj aktuálne účinné rozhodnutie ÚRSO 010/2018/URSO. Z ich obsahu (napríklad bod II. citovaného rozhodnutia) jednoznačne vyplýva, že ÚRSO určuje obe položky jednotlivo a v konkrétnej výške, a takisto z podmienok uplatnenia týchto taríf jednoznačne vyplýva, že ich možno účtovať oddelene a najmä prístup možno účtovať nezávisle na tarife za distribúciu elektriny. Cena za prístup do distribučnej sústavy predstavuje pevnú zložku ceny, a táto zohľadňuje náklady prevádzkovateľa distribučnej sústavy spojené so zabezpečením rezervovanej kapacity v distribučnej sústave pre užívateľa sústavy. Výška pevnej zložky je nezávislá od množstva dodanej elektrickej energie užívateľom distribučnej sústavy v odovzdávacom mieste. V prípade odovzdávacích miest výrobcov ako dodávateľov do sústavy sa výška tejto zložky vypočítava ako 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy, ktorá maximálna rezervovaná kapacita žalobcu je v zmluve o pripojení a rovnako tak v zmluve o prístupe dohodnutá na hodnotu vo výške 3940 kW. Z uvedeného je zrejmé, že nie je prakticky možné, aby ÚRSO určilo maximálnu cenu a tarifu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny bez toho, aby určilo osobitne maximálnu cenu a tarifu za prístup do distribučnej sústavy a maximálnu cenu a tarifu za distribúciu elektriny. Analogicky poukázal napríklad na rozhodnutie číslo 010/2018/URSO. Tarify za prístup do sústavy boli v jednotlivých žalovaných obdobiach určované rozhodnutiami ÚRSO č. 0015/2014/E zo dňa 21.11.2013, č. 6650-2014-BA zo dňa 27.11.2017 a č. 5571-2015-BA zo dňa 27.11.2015 (ďalej len „cenové rozhodnutia“) vydanými ÚRSO v rámci cenového konania v zmysle § 14 zákona o regulácii, kde je v ustanovení § 14 odseku 11 uvedeného zákona zakotvená právomoc ÚRSO v cenovom konaní schváliť alebo určiť cenu regulovanému subjektu vydaním cenového rozhodnutia, pričom v predmetnom cenovom rozhodnutí môže tiež schváliť alebo určiť aj podmienky uplatnenia ceny. Každé z vyššie uvedených cenových rozhodnutí ÚRSO v časti A. Tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny pre užívateľov distribučnej sústavy s výnimkou odberateľov v domácnostiach, článku I v bode 8.18 alebo 9.18 určuje, že výška mesačnej platby za prístup do distribučnej sústavy a rezervovaná kapacita odovzdávacieho miesta užívateľa distribučnej sústavy je určená v zmysle § 26 ods. 23 až ods. 26 cenovej vyhlášky ÚRSO. V nadväznosti na uvedené je teda v zmysle cenových rozhodnutí ÚRSO ako aj samotnej cenovej vyhlášky určený presný výpočet na určenie výšky ceny za prístup do sústavy, pričom východiskom na jej určenie je v prípade napäťovej úrovne vn a vvn výška tarify za prístup do distribučnej sústavy pre dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia ÚRSO za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Tarifa za prístup do sústavy pre dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu na napäťovej úrovni vn je vo všetkých dotknutých cenových rozhodnutiach stanovená na rovnakú sumu vo výške 5,8726 EUR/kW/mesiac a na napäťovej úrovni vvn vo výške 2,1707 EUR/kW/mesiac. Hodnota 5,8726 EUR/kW/mesiac a 0,7963 EUR/kW/mesiac predstavuje hodnotu tarify za prístup do distribučnej sústavy ako pevnej jednotkovej ceny stanovenej pre účely výpočtu mesačnej ceny za prístup do sústavy, viažucej sa na 1 kW rezervovanej kapacity resp. maximálne rezervovanej kapacity dohodnutej konkrétnym výrobcom v zmluve o pripojení. V zmysle časti A. Tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny pre užívateľov distribučnej sústavy s výnimkou odberateľov v domácnostiach, článku II bod 1 každého z cenových rozhodnutí ÚRSO je presne definovaný presný spôsob výpočtu konkrétnej výšky platby za prístup do sústavy pre konkrétneho výrobcu, a to tak, že: „Výška pevnej mesačnej platby za prístup do distribučnej sústavy sa vypočíta ako súčin tarify za prístup do distribučnej sústavy a rezervovanej kapacity.“ V prípade výrobcov sa rezervovaná kapacita nedojednáva a pre účely výpočtu sa použije ustanovením § 26 ods. 23 cenovej vyhlášky určená premenná zodpovedajúca 30% maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení. Tarifa za prístup do sústavy je rozhodnutím ÚRSO jednoznačne a nespochybniteľne určená a táto je pre strany sporu záväzná a rovnako tak aj spôsob určenia výšky ceny za prístup do sústavy vyplývajúci z § 26 ods. 23 cenovej vyhlášky a cenových rozhodnutí ÚRSO. Z časti A. článku II bod 1 každého z cenových rozhodnutí je výpočet platby za prístup do sústavy jednoznačne zrejmý.
3G.V prípade žalobcu bola dohodnutá maximálna rezervovaná kapacita pre odovzdávacie miesto č. EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX umiestnené v lokalite Dobšiná vo výške 24000 kW, z ktorej hodnoty 30% predstavuje 7200 kW. Platba za prístup do sústavy sa v prípade žalobcu teda určuje ako násobok hodnoty 7200 kW (predstavujúcej 30% z MRK) a hodnoty 2,1707 EUR/kW/mesiac (predstavujúcej tarifu za prístup do sústavy stanovenú pre výrobcu elektriny cenovým rozhodnutím ÚRSO) a predstavuje sumu vo výške 15 629,04 EUR bez DPH a po pripočítaní DPH v zmysle platných právnych predpisov sumu vo výške 18 754,85 EUR, ktorá bola žalovaným žalobcovi fakturovaná a žalobcom žalovanému každomesačne počas celého žalovaného obdobia dobrovoľne uhrádzaná. V prípade žalobcu bola dohodnutá maximálna rezervovaná kapacita pre odovzdávacie miesto č. EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX umiestnené v lokalite Vojany vo výške 958 kW, z ktorej hodnoty 30% predstavuje 287,4 kW. Platba za prístup do sústavy sa v prípade žalobcu teda určuje ako násobok hodnoty 287,4 kW (predstavujúcej 30% z MRK) a hodnoty 5,8726 EUR/kW/mesiac (predstavujúcej tarifu za prístup do sústavy stanovenú pre výrobcu elektriny cenovým rozhodnutím ÚRSO) a predstavuje sumu vo výške 1 687,78 EUR bez DPH a po pripočítaní DPH v zmysle platných právnych predpisov sumu vo výške 2 025,34 EUR, ktorá bola žalovaným žalobcovi fakturovaná a žalobcom žalovanému každomesačne počas celého žalovaného obdobia dobrovoľne uhrádzaná. V prípade žalobcu bola dohodnutá maximálna rezervovaná kapacita pre odovzdávacie miesto č. EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX umiestnené v lokalite Domaša vo výške 12400 kW, z ktorej hodnoty 30% predstavuje 3720 kW. Platba za prístup do sústavy sa v prípade žalobcu teda určuje ako násobok hodnoty 3720 kW (predstavujúcej 30% z MRK) a hodnoty 5,8726 EUR/kW/mesiac (predstavujúcej tarifu za prístup do sústavy stanovenú pre výrobcu elektriny cenovým rozhodnutím ÚRSO) a predstavuje sumu vo výške 21 846,07 EUR bez DPH a po pripočítaní DPH v zmysle platných právnych predpisov sumu vo výške 26 215,29 EUR, ktorá bola žalovaným žalobcovi fakturovaná a žalobcom žalovanému každomesačne počas celého žalovaného obdobia dobrovoľne uhrádzaná. V prípade žalobcu bola dohodnutá maximálna rezervovaná kapacita pre odovzdávacie miesto č. EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX umiestnené v lokalite Veľká Lodina vo výške 60000 kW, z ktorej hodnoty 30% predstavuje 18000 kW. Platba za prístup do sústavy sa v prípade žalobcu teda určuje ako násobok hodnoty 18000 kW (predstavujúcej 30% z MRK) a hodnoty 2,1707 EUR/kW/mesiac (predstavujúcej tarifu za prístup do sústavy stanovenú pre výrobcu elektriny cenovým rozhodnutím ÚRSO) a predstavuje sumu vo výške 39 072,60 EUR bez DPH a po pripočítaní DPH v zmysle platných právnych predpisov sumu vo výške 46 887,12 EUR, ktorá bola žalovaným žalobcovi fakturovaná a žalobcom žalovanému každomesačne počas celého žalovaného obdobia dobrovoľne uhrádzaná. Cena za distribúciu elektriny predstavuje na rozdiel od ceny za prístup variabilnú zložku, a táto je vo svojej podstate vyjadrením miery využitia distribučnej sústavy pre účely distribúcie elektriny zo zariadenia výrobcu konkrétnym koncovým odberateľom a jej konkrétna výška závisí od skutočného množstva dodanej elektriny na konkrétnom odovzdávacom mieste výrobného zariadenia. Táto však žalovaným žalobcovi nikdy nebola fakturovaná a rovnako zo strany žalobcu žalovanému ani uhrádzaná a teda táto nie je predmetom tohto sporu. Z uvedeného je zrejmé, že spôsob výpočtu ceny je jasný a jednoznačne určiteľný a tento medzi stranami sporu ani nebol nikdy spochybnený, ktorá skutočnosť je medzi stranami sporu nesporná. Vzhľadom k uvedenému mal za to, že spôsob určenia ceny v uzatvorenej zmluve o prístupe je dostatočne určitý a medzi stranami sporu nesporný. Počas celého trvania zmluvného vzťahu nevznikli na strane žalovaného a rovnako ani na strane žalobcu žiadne pochybnosti o výške fakturácie alebo výške realizovaných úhrad. Z uvedeného je zrejmé, že prístup do sústavy a s tým spojené právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity v zmysle legálnej definície obsiahnutej v § 2 písm. a) ods. 12.2 zákona o energetike bol medzi stranami sporu jednoznačne, jasne a zrozumiteľne dohodnutý a rovnako jednoznačne, jasne a zrozumiteľne bol medzi stranami sporu dohodnutý aj záväzok žalobcu uhrádzať žalovanému platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorej vrátenia sa tohto času domáha prostredníctvom tohto súdneho konania. Zároveň zdôraznil, že okrem prejavu vôle strán sporu obsiahnutého v písomnej zmluve o prístupe, vôľa žalobcu užívať distribučnú sústavu žalovaného vo forme prístupu do sústavy, je nepochybne zrejmá z komisívneho konania žalobcu spočívajúceho vo využívaní svojho zariadenia na výrobu elektriny, jeho prevádzkovaní a výrobe elektriny v predmetnom zariadení, ktorá je následne žalobcom dodávaná do distribučnej sústavy žalovaného. Rovnako zo strany žalovaného, ktorý žalobcom dodanú elektrinu odoberá a zabezpečuje nepretržitú prevádzkyschopnosť a stabilitu distribučnej sústavy je zrejmá vôľa umožniť žalobcovi užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu obmedzeného rozsahom dohodnutej distribučnej kapacity, a to za odplatu, ktorej výška je určená spôsobom definovaným v ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii vychádzajúc z rozsahu zabezpečovanej distribučnej kapacity žalovaným pre žalobcu, ktorá odplata je za každý mesiac užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcom, premietnutá do žalovaným každomesačne vystavovaných faktúr ako riadnych účtovných dokladov riadne doručovaných žalovanému. Vôľa žalobcu
uhrádzať žalovanému odplatu za užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu je zrejmá zo žalobcom každomesačne dobrovoľne, až do momentu rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. PL. ÚS 17/2014, realizovaných úhrad faktúr žalovaného. 3H.Žalovaný mal za to, že medzi stranami sporu uzatvorená zmluva o prístupe je zmluvou uzatvorenou v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike aj napriek skutočnosti, ak táto v zmysle dojednania zmluvných strán neobsahuje umožnenie distribúcie v prípadoch, ak sa táto nerealizuje. Vzhľadom k množstvu vzniknutých sporov a nejednotnosti výkladu a aplikácie ustanovenia § 2 písm. a) bod 12.2 ako aj § 26 ods. 5 zákona o energetike, sa s uvedenou problematikou obrátili na Ministerstvo hospodárstva SR so žiadosťou o poskytnutie stanoviska. Ministerstvo hospodárstva SR vo svojom stanovisku k žiadosti zo dňa 20.04.2018 k otázke prístupu a náležitostí zmluvného vzťahu s tým súvisiaceho uviedlo, že: „každá z troch zložiek obsahu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny – (pozn.: (i) rezervovanie dohodnutej distribučnej kapacity, (ii) umožnenie využívania distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity a (iii) prepravenie množstva elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity) - je samostatná v tom zmysle (právnom, čo nemusí znamenať, že aj v ekonomickom alebo technickom), že nemusia byť podľa zákona naplnené súčasne. Predmetom zmluvy môže byť len rezervovanie distribučnej kapacity bez ďalšieho. Takisto predmetom zmluvy môže byť rezervovanie distribučnej kapacity a umožnenie využívania distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity, a to bez prepravenia elektriny, teda umožniť iné využívane distribučnej sústavy ako prepravenie elektriny odberateľovi toho, kto do distribučnej sústavy pristupuje. (...) A nakoniec predmetom zmluvy môže byť všetko, čo zákon pod prístup zaraďuje. Súčasne je potrebné si uvedomiť, že zmluva je dvojstranný akt, teda prevádzkovateľ distribučnej sústavy nie je podľa nášho názoru povinný uzavrieť zmluvu podľa predstavy toho, kto pristupuje, ale musia sa dohodnúť.“ Tak ako správne poukazuje aj Ministerstvo hospodárstva SR v predloženom stanovisku máme za to, že každá zo zákonom predpokladaných zložiek zmluvy o prístupe je samostatná a tieto nemusia byť v zmluvnom dojednaní zmluvných strán naplnené všetky kumulatívne, ale v závislosti od toho, ktoré zo zákonom uvedených zložiek sú zo strany žalovaného reálne poskytované a zo strany žalobcu reálne využívané, a teda v závislosti od reálneho skutkového stavu. V súvislosti s uvedeným poukázal na skutočnosť, že práve uvedený výklad obsiahnutý v stanovisku ministerstva kopíruje vôľu zákonodarcu, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj aktuálne znenie zákona o energetike. Dňa 17.10.2018 bola uznesením Národnej rady Slovenskej republiky schválená novela zákona o energetike č. 309/2018 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (parlamentná tlač 1068) (ďalej len „novela“), ktorá vzhľadom na výkladové rozpory niektorých ustanovení zákona o energetike, ako vyplýva z dôvodovej správy, spresňuje a ozrejmuje niektoré sporné ustanovenia vrátane ustanovení, ktorých výklad je predmetom tohto sporu. V nadväznosti na uvedené dal do pozornosti súdu schválené spresnené znenie ustanovenia § 25 ods. 6 zákona o energetike (bod 23. článok III. schválenej novely), v zmysle ktorého: Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a v prípade účastníka trhu s elektrinou iného ako výrobcu elektriny aj prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za prístup a cenu za poskytnutie distribučných služieb a súvisiacich služieb. Schválené legislatívne zmeny spresňujú doterajšiu definíciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a potvrdzujú právny názor Ministerstva hospodárstva obsiahnutý v jeho stanovisku ako aj celkovú argumentáciu žalovaného. Dôvodová správa k citovanému ustanoveniu ozrejmuje zámer a účel zákonodarcu, v zmysle ktorého: „Navrhuje sa precizovanie doterajšieho znenia definície zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Každá zo zákonom umožnených troch zložiek obsahu zmluvy je samostatná v tom zmysle, že pre platnosť zmluvného vzťahu a jeho podriadenie pod zmluvný typ upravený v ustanovení § 26 ods. 5 nemusia byť nevyhnutne naplnené všetky zákonom umožnené obsahové zložky súčasne.“ Na uvedené následne nadväzuje prechodné ustanovenie § 96f ods. 1 zákona o energetike (bod 70. článok III. schválenej novely) zakotvujúce, že: Zmluvy uzatvorené medzi prevádzkovateľom prenosovej sústavy alebo prevádzkovateľom distribučnej sústavy a výrobcom elektriny do 31. decembra 2018, ktorých predmetom je umožnenie prístupu výrobcu elektriny do prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy, sa považujú za zmluvy podľa § 26 ods. 4 alebo ods. 5, aj keď neobsahujú záväzok prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy prepraviť príslušné množstvo elektriny. Z uvedeného je zrejmé, že vôľou a zámerom zákonodarcu, a to nie len pri tvorbe predmetnej novely, ale aj pri tvorbe
pôvodných ustanovení zákona o energetike, nebol výklad prezentovaný žalobcom, ale práve naopak, jeho zámerom bol výklad prezentovaný Ministerstvom hospodárstva SR ako aj samotným žalovaným. 3I.Žalobcom aplikovaný výklad ustanovenia § 2 písm. a) bod 12.2 zákona o energetike cez ustanovenie § 26 ods. 5 zákona o energetike, je vzhľadom k uvedenému výkladom výlučne účelovým nesledujúcim vôľu zákonodarcu, ktorý je práve naopak, v priamom rozpore s vôľou zákonodarcu. Nie len z názoru Ministerstva hospodárstva, ale aj z precizovanej a spresnenej právnej úpravy ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike je jednoznačne zrejmé, že preprava elektriny nie je nevyhnutným predpokladom na to, aby sa jednalo o prístup do sústavy v zmysle legálnej definície § 2 písm. a) ods. 12.2 zákona o energetike. Uvedené potvrdzuje aj spresnenie samotnej legálnej definície pojmu prístup obsiahnutej v § 2 písm. a) bod 12.2 zákona o energetike (bod 2. článku III. schválenej novely), v zmysle ktorej: ...prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity a ak ide o výrobcu elektriny, prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy. Z dôvodovej správy k jednotlivým schváleným ustanoveniam zákona o energetike je zrejmé, že novelizované znenia právnych predpisov nepredstavujú novú úpravu, ale len odstraňujú existujúce výkladové nejasnosti a spresňujú doterajšiu právnu úpravu. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam mal za to, že vôľa zákonodarcu a ním sledovaný účel pri tvorbe právnych predpisov obsiahnutý v schválenej novele zákona o energetike ako aj v dôvodovej správe k nemu je nevyhnutné použiť ako výkladové pravidlo aj pre prebiehajúce spory vrátane sporu vo veci samej, ktorý je predmetom tohto konania. Z uvedeného je zrejmé, že nie len Ministerstvo hospodárstva SR ako príslušný orgán verejnej správy a gestor zákona o energetike, ale aj samotný zákonodarca pripúšťa možnosť uzatvorenia zmluvy o prístupe v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, ktorej obsahom je ktorákoľvek zo zákonom predpokladaných náležitostí, t.j. z uvedeného je jednoznačne zrejmé, že tieto nemusia byť naplnené kumulatívne, ale naopak predmetom zmluvy o prístupe môže byť ktorákoľvek zo zákonom v ustanovení § 26 ods. 5 stanovených náležitostí, pričom zároveň zdôrazňuje nevyhnutnosť zachovania autonómnej vôle zmluvných strán pri tvorbe zmlúv. Uzatvorenie zmluvy o prístupe obsahujúcej len niektoré z ustanovením § 26 ods. 5 zákona o energetike stanovených náležitostí, preto nemôže byť sankcionované neplatnosťou takejto uzatvorenej zmluvy. Vzhľadom k uvedenému mal za to, že argumentácia žalobcu o neplatnosti zmluvy o prístupe je výlučne účelová s cieľom v rozpore so zásadou „pacta sunt servanda“ sa vyhnúť plneniu svojich zmluvných povinností. Mal za to, že o zmluvu uzatvorenú v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike sa jedná aj v prípade, ak táto v zmysle dojednania zmluvných strán neobsahuje dojednanie o distribúcii elektriny, v prípade, ak sa táto nerealizuje. Nie je možné požadovať ako podstatnú náležitosť zmluvy o prístupe prepravu elektriny resp. distribúciu vo vzťahoch, kedy táto nie je realizovaná, resp. jej realizácia je objektíve nemožná. Distribúcia ako obligatórna náležitosť zmluvy o prístupe môže byť požadovaná v prípade užívateľov distribučnej sústavy v pozícii odberateľov elektriny zo sústavy, nie však v prípade výrobcov ako dodávateľov elektriny do sústavy. V prípade vzájomného vzťahu medzi výrobcom ako dodávateľom vyrobenej elektriny do sústavy a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy, je vzhľadom k jasne prejavenej vôli zákonodarcu, potrebné konštatovať záver o možnosti uzatvoriť zmluvu o prístupe v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike aj bez prepravy elektriny ako jej podstatnej náležitosti, ak túto výrobca v pozícii dodávateľa do sústavy reálne nevyužíva. 3J.Zároveň zdôraznil tiež skutočnosť, že ak by aj tunajší súd, napriek odlišnej vôli zákonodarcu, posudzoval predmetnú zmluvu ako zmluvu o prístupe v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike len v prípade kumulatívneho splnenia všetkých zákonom predpokladaných náležitostí, nesplnenie ktorejkoľvek zo zákonom predpokladaných náležitostí zmluvy o prístupe, nie je sankcionované neplatnosťou zmluvy. Neplatnosťou preto z uvedeného dôvodu nemôže sankcionovať uzatvorenú zmluvu o prístupe medzi stranami sporu ani tunajší súd. Názor žalobcu, že účastníci na trhu s elektrinou nemôžu uzatvárať iné typy zmlúv než tie, ktoré sú upravené v zákone o energetike, nepovažuje za správny a právne súladný. Zákon o energetike ako špeciálny právny predpis stanovuje určité konkrétne práva a povinnosti, čím určitým spôsobom limituje a predurčuje charakter a obsah zmluvných vzťahov, avšak tento nevylučuje zmluvnú slobodu účastníkov na trhu s elektrinou. Úvahy žalobcu o nemožnosti uzatvoriť akýkoľvek iný zmluvný typ než je obsiahnutý v ustanoveniach § 26 zákona o energetike preto považujeme za bezpredmetné a striktne formalistické. Takýmto úvahám nezodpovedá znenie samotného textu zákona o energetike, dôvodovej správy k nemu, rovnako ani právny názor Ústavného súdu SR, ktorý si žalobca účelovo vykladá vo svoj prospech. V súvislosti s uvedeným poukázal tiež na to, že zákon o energetike nepoznal v žalovanom období len zmluvu o prístupe a distribúcii (§ 26 ods. 5 zákona o energetike), ale aj samotnú zmluvu o prístupe (§ 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike). V súvislosti s uvedeným poukázal na ustanovenie § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike v znení v žalovanom období, ktoré obsahovalo právo výrobcu uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy,
ak spĺňal technické a obchodné podmienky prístupu do sústavy, v súvislosti s čím si zároveň dal do pozornosti tunajšieho súdu právny názor Krajského súdu v Bratislave obsiahnutý v jeho uznesení, sp. zn. 4Cob/181/2017, že: „...z ust. 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z. je tiež zrejmé, že citovaný zákon upravuje nielen zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (§ 26 ods. 5), ale aj zmluvu o prístupe do sústavy.“ V zmysle citovaného zákonného ustanovenia s prihliadnutím na právny názor Krajského súdu v Bratislave žalobca ako dodávateľ vyrobenej elektriny uzatvára vo vzťahu k odovzdávaciemu miestu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, a nie zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zároveň je potrebné brať do úvahy zásadu preferencie platnosti právnych úkonov, k čomu Ústavný súd SR vo svojom náleze pod sp. zn. IV. ÚS 15/2014 dodáva, že: „Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti.“ 3K.Podstatou zadefinovania charakteristických podstatných častí zmluvy pre konkrétny zmluvný typ právnym predpisom je kvalifikovanie alebo diskvalifikácia zmluvy ako určitého zmluvného typu, tieto však nepredstavujú automaticky podmienku platnosti samotnej zmluvy. Samotná zmluva, aj keď neobsahuje niektoré z podstatných častí konkrétneho zmluvného typu, môže byť platne uzavretá, pretože sa môže jednať o zmluvu nepomenovanú. Zákonodarca právnymi predpismi (vrátane zákona o energetike) upravil určité zmluvné typy, avšak týmto krokom nemal v úmysle obmedziť zmluvnú voľnosť subjektov, čo by v Ústavným súdom SR deklarovanom súkromnoprávnom vzťahu žalobcu a žalovaného, nebolo ani žiaduce. Z dôvodovej správy k § 26 zákona o energetike vyplýva, že cieľom dotknutého ustanovenia bolo vymedziť hlavné typy zmlúv na trhu s elektrinou. Z uvedeného zákonného ustanovenia však nemožno vyvodiť záver, že by sa v prípade ustanovenia § 26 zákona o energetike malo jednať o taxatívny výpočet zmluvných vzťahov vylučujúci uzatvorenie akéhokoľvek iného zmluvného vzťahu medzi účastníkmi trhu s elektrinou. Práve naopak, samotným odôvodnením, že sa malo jednať o úpravu „hlavných typov zmlúv“ zákonodarca naznačuje, že výpočet zmluvných vzťahov obsiahnutých v § 26 zákona o energetike nie je konečný a ponecháva priestor pre zmluvnú voľnosť účastníkov trhu s elektrinou. Strany sporu ako subjekty súkromnoprávnych vzťahov sú oprávnené slobodne si určovať obsah právnych vzťahov, najmä v rámci zmluvnej slobody. Konkrétne si teda môžu vybrať zmluvný typ upravený v určitom právnom predpise, ale zároveň môžu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka uzatvárať aj zmluvy nepomenované (inominátne), čím je súkromnoprávnym subjektom ponechaná možnosť uspokojovať svoje rozličné záujmy, na ktoré zákonodarca pri tvorbe právnych predpisov nepamätal. Ústavným prameňom tejto zásady je čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, v zmysle ktorého: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“ Pri posudzovaní povahy záväzkovo-právneho vzťahu procesných strán a platnosti zmluvy o prístupe, je potrebné vziať do úvahy súkromnoprávnu povahu strán sporu. Zdôraznil, že tak žalobca ako aj žalovaný predstavujú samostatné právnické osoby podnikateľov, keď žalobca má postavenie výrobcu elektriny a žalovaný postavenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Predmetný záväzkovo-právny vzťah vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom súkromnoprávnym, čo v konečnom dôsledku nepopiera ani samotný žalobca, pričom v tomto žalovaný nevystupuje ako reprezentant štátu, ktorým by zakladal akékoľvek práva a povinnosti žalobcu. Právna úprava zákona o energetike ani zákona o OZE nezveruje žalovanému žiadne rozhodovacie právomoci ako právnickej osobe a nezakladá postavenie žalovaného ako orgánu verejnej správy. V danom prípade je nepochybné, že sa pri predmetnom zmluvnom vzťahu jedná o reguláciu vzťahov medzi subjektmi súkromného práva, čo podľa konštatovania Ústavného súdu SR zásadným spôsobom predurčuje z ústavného hľadiska kritériá hodnotenia jednotlivých výhrad uplatnených proti jeho platnosti ako aj právnej úprave obsiahnutej v § 26 ods. 5 zákona o energetike a § 27 ods. 1 zákona o energetike. Ústavný súd SR v súvislosti s požiadavkami na určitosť právnej úpravy s poukazom na súkromnoprávnu povahu vzťahu medzi výrobcami elektriny z OZE a prevádzkovateľmi distribučných sústav vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 zdôrazňuje, že: „...iné sú požiadavky na podrobnosť a jednoznačnosť právnej úpravy v prípade, ak ide o úpravu verejnoprávneho charakteru, a vtedy, keď ide o súkromnoprávnu úpravu...“, pričom zdôrazňuje, že súkromnoprávna úprava by mala mať primárne dispozitívny charakter a len v nevyhnutných prípadoch charakter kogentný. Právny vzťah medzi žalovaným a žalobcom je súkromnoprávnym záväzkovým obchodnoprávnym vzťahom založeným zmluvou o prístupe do sústavy, uzatvorenou medzi stranami sporu ako dvomi podnikateľskými subjektmi, ktorá zakotvuje pre obe zmluvné strany určité práva a povinnosti a v rámci ktorej majú všetky zmluvné strany rovné postavenie, v dôsledku čoho v danom právnom vzťahu úplne absentuje prvok nadriadenosti a
podriadenosti, ktorý je charakteristický pre právne vzťahy medzi orgánmi verejnej správy a fyzickými alebo právnickými osobami, v ktorých je orgánom verejnej správy priznané oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach dotknutých fyzických alebo právnických osôb. Vzhľadom na už vyššie rozoberanú súkromnoprávnu povahu vzťahu medzi výrobcami elektriny z OZE a prevádzkovateľmi distribučných sústav je aj pri výklade napadnutej zmluvy o prístupe do sústavy ako aj pri samotnom výklade ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike ako aj § 27 ods. 1 zákona o energetike, potrebné zohľadniť súkromnoprávnu povahu predmetného vzťahu a výkladové princípy s tým súvisiace. 3L.Otázku kontraktačnej povinnosti účastníkov trhu s elektrinou v rovnakom postavení ako majú sporové strany v tomto konaní a s tým súvisiacu platnosť uzatvorenej zmluvy skúmal Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 10Cb/287/2014, kde posudzoval platnosť zmluvy o výkupe elektriny uzatvorenej medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a výrobcom elektriny, v súvislosti s čím konštatoval, že: „...uzatvorenie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným napriek žalovaným namietanému nesplneniu podmienok predpokladaných zákonom, nemá dopad na platnosť zmluvy, keďže posúdenie platnosti zmluvy je treba skúmať porušenie zákazu alebo príkazu, resp. kogentnú povahu ustanovení zákona.“ V súvislosti s uvedeným Okresný súd Žilina zároveň dodáva, že: „V danom prípade nie je podstatná pohnútka, či iné okolnosti a rovnako nie je podstatné, na základe akých východísk a podmienok strany sporu zmluvu uzatvárali. Z uvedeného vyplýva, že strany uzatvorili obchodnú zmluvu, ktorú súd právne posudzuje ako inominátnu (nepomenovanú) zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka.“ Obdobný postup pri posudzovaní platnosti zmluvy, je potrebné aplikovať aj v prípade tunajším súdom skúmanej zmluvy o prístupe uzatvorenej medzi stranami sporu ako dvomi podnikateľskými subjektmi. Zákon o energetike ani zákon o OZE neobmedzuje zmluvnú voľnosť účastníkov na trhu s elektrinou a nevylučuje možnosť zmluvných strán dojednať medzi sebou vzájomné práva a povinnosti aj formou inominátnej zmluvy, ak táto spĺňa podmienky vyžadované na jej platnosť v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Okresný súd Žilina v nadväznosti na uvedenú problematiku ďalej zároveň poukazuje na skutočnosť, že právna úprava v ustanoveniach zákona o OZE (pozn. rovnako ako aj právna úprava v ustanoveniach zákona o energetike) neurčuje obmedzenie (nezakazuje) uzatvoriť zmluvu pod následkom sankcie, ale naopak, garantuje uzavretie zmluvy za určitých zákonom stanovených podmienok, v súvislosti s čím zároveň dodáva, že: „V takom prípade je potrebné rešpektovať ochranu dobrej viery a zásadu pacta sunt servanda (t.j. zmluvy sa majú plniť).“ Pri posudzovaní platnosti uzatvorenej inominátnej zmluvy medzi stranami sporu Okresný súd Žilina vo vyššie citovanom rozsudku pod sp. zn. 10Cb/287/2014 dospel k záveru, že právna úprava „nevylučuje, aby v prípade, ak takýto postup zákon nezakazuje, (pozn. žalovaný) uzatvoril zmluvu so žalobcom ako podnikateľom. Pohnútky, prípadne motívy žalovaného sú v danom prípade irelevantné.“ Zmluva o výkupe elektriny posudzovaná vo vyššie citovanom rozsudku Okresného Žilina je rovnako zmluvou uzatváranou medzi účastníkmi na trhu s elektrinou s rovnakým postavením ako majú sporové strany v tomto konaní, pričom samotný zákon o energetike zmluvu o výkupe elektriny ako osobitným zákonom upravený zmluvný typ nepozná. Táto skutočnosť, ako to správne posúdil aj Okresný súd Žilina, však nemôže predstavovať limitáciu zmluvnej voľnosti účastníkov na trhu s elektrinou a nemôže predstavovať obmedzenie upraviť svoje vzájomné práva a povinnosti medzi účastníkmi na trhu s elektrinou aj formou zmluvy v zákone o energetike alebo zákone o OZE výslovne neupravenej, t.j. zmluvy inominátnej. Základnou podmienkou platnosti inominátnej zmluvy v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka je dostatočné určenie predmetu záväzku. Z posudzovanej zmluvy o prístupe je zrejmé, že sa jedná o synalagmatický zmluvný vzťah, kde sa žalovaný zaväzuje umožniť žalobcovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy a žalobca sa zaväzuje zaplatiť žalovanému platbu za takýto umožnený prístup. Z uvedeného je zrejmé, že povinnosti oboch zmluvných strán sú určené jasne a zrozumiteľne, a teda že predmet záväzku je určený dostatočne. Pre vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán je v prípade nepomenovaných zmlúv prioritne rozhodujúci obsah zmluvy, ktorý bol dôvodom vzniku záväzku, pričom v prípade otázok, ktoré neboli medzi zmluvnými stranami konkrétne osobitne upravené, sa na dotknutý záväzkový vzťah podľa § 491 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý sa subsidiárne aplikuje aj na obchodnoprávne vzťahy, použijú aplikáciou analógie legis tie ustanovenia právneho predpisu, ktoré upravujú záväzky im obsahom a účelom najbližšie. Analógia legis je podľa § 853 ods. 1 OZ prípustná však len v takom rozsahu, v akom zmluva neobsahuje vlastnú úpravu. Vzhľadom k uvedenému sa teda na vzájomný vzťah medzi stranami sporu založený zmluvou o prístupe použijú v otázkach, ktoré samotná posudzovaná zmluva o prístupe alebo k nej pripojené obchodné podmienky žalovaného neupravujú, bude riadiť súvisiacimi ustanoveniami zákona o energetike, vyhlášky o pravidlách trhu a vyhlášky o cenovej regulácii ako aj ďalšími platnými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa k právam a povinnostiam sporových strán v súvislosti s plnením predmetu zmluvy. Zdôraznil, že nepomenovaná zmluva je takisto záväzná ako zmluva pomenovaná, ak je uzavretá v súlade s právnym predpisom. Ak účastníci uzavrú podľa svojho
slobodného rozhodnutia určitú zmluvu, platí, že túto zmluvu sú povinní plniť, a to aj vtedy, ak by plnenie bolo pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné (rozsudok NS SR, sp. zn. 5 Cdo/39/2003). Uvedené je aplikovateľné pre všetky typy zmlúv, bez ohľadu na to, či sa jedná o zmluvu pomenovanú alebo nepomenovanú. Ak by teda súd dospel k záveru, že posudzovaná zmluva o prístupe nie je zmluvným typom uzatvoreným v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, posudzovanú zmluvu by bolo nevyhnutné považovať za zmluvu o prístupe v zmysle § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike alebo ako zmluvu nepomenovanú uzatvorenú v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, čo však za žiadnych okolností nemá a ani nemôže mať za následok jej neplatnosť ako ani neplatnosť práv a povinností v nej dojednaných. 3M.V súvislosti so žalobcom namietanou údajnou neplatnosťou zmluvy zdôraznil, že súdy sú povinné vykladať právne úkony tak, aby bola zachovaná ich platnosť (napr. nález Ústavného súdu ČR zo dňa 14. apríla 2005, sp. zn. I. ÚS 625/03, ktorý bol prevzatý súdnou praxou všeobecnými súdmi Českej republiky). Podľa uvedeného nálezu Ústavného súdu Českej republiky základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné oba výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie zásadou. Obdobne tiež Ústavný súd SR pojednával o mantineloch všeobecných súdov pri zásahoch do súkromnoprávnych zmlúv, pričom dospel k totožnému právnemu záveru, že súdy by mali ctiť prioritu platnosti a preferenciu takého výkladu, pri ktorom sa nedospeje k závere o neplatnosti. Slovami Ústavného súdu SR obsiahnutými v jeho náleze sp. zn. I.ÚS 242/07 z 3. júla 2008 povedané: „...základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.“ Rovnako tiež Ústavný súd SR vo svojom náleze pod sp. zn. IV. ÚS 15/2014 uvádza, že: „Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012, podobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005).“ Tento výkladový argument teda presahuje tak slovenský ako český právny poriadok, prelína sa právnymi poriadkami západnej právnej kultúry a má charakter všeobecného právneho princípu, ktorým je tunajší súd povinný sa riadiť. 3N.Pre relevantné skutkové aj právne posúdenie zmluvy o prístupe ako aj samotného faktického využívania resp. nevyužívania prístupu do distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcu a celkové posúdenie sporu, je nevyhnutné, jednak pre účely právneho posúdenia realizovať správny výklad pojmu „prístup do sústavy“ ako aj z hľadiska ustálenia skutkového stavu subjektmi s náležitou odbornou technickou spôsobilosťou zanalyzovať, či reálne k naplneniu výkladu pojmu „prístup do sústavy“ a teda využívaniu distribučnej sústavy žalovaného dochádza, alebo nie. Žalobca údajnú objektívnu nemožnosť plnenia a údajnú neplatnosť zmluvy o prístupe zdôvodňuje okrem iného skutočnosťou o nevyužívaní distribučnej sústavy z dôvodu, že zastáva názor, že v jeho prípade nie je vyrobená elektrina z jeho zariadenia distribuovaná koncovým odberateľom, ale len dodávaná v odovzdávacom mieste priamo prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, ktorý túto ďalej používa na krytie strát vznikajúcich v súvislosti s distribúciou elektriny koncovým odberateľom. Pojem prístup do sústavy je v súlade s právnym názorom Ministerstva hospodárstva SR, ako aj aktuálne platnej právnej úpravy, potrebné považovať za pojem obsahovo širší ako pojem distribúcia, pričom z povahy oboch pojmov je zrejmé, že samotná existencia prístupu je nevyhnutným predpokladom tak distribúcie ako aj akéhokoľvek iného spôsobu využívania distribučnej sústavy, či už v podobe dodávky elektriny do sústavy alebo odberu elektriny zo sústavy. V súvislosti s uvedeným poukázal na vyššie uvedenú tohto času platnú a účinnú novelu,
ktorá priamo odstraňuje výkladové rozpory pojmu prístup do sústavy a spresňuje samotnú legálnu definíciu pojmu prístup do sústavy obsiahnutej v § 2 písm. a) bod 12.2 zákona o energetike (bod 2. článku III. schválenej novely), v zmysle ktorej: ...prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity a ak ide o výrobcu elektriny, prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy. Je teda zrejmé, že práve žalovaným predostretý výklad pojmu prístup do sústavy, je výkladom správnym, súladným s vôľou zákonodarcu. V prípade úpravy legálnej definície pojmu prístup do sústavy, sa nejedná o úpravu novú, ale len o spresnenie a precizovanie aktuálnej právnej úpravy z dôvodu odstránenia existujúcich výkladových rozporov a nezrovnalostí spôsobujúcich vznik práve takého druhu sporov, aký je predmetom konania vo veci samej. Skutočnosť, že sa nejedná o žiadnu novú právnu úpravu a že rovnakým spôsobom mala byť vykladaná aj doterajšia právna úprava vyplýva zo samotnej dôvodovej správy k citovanému zákonnému ustanoveniu, ktorá ozrejmuje účel schválenej úpravy tak, že: „Spresňuje sa definícia prístupu do sústavy z dôvodu doterajšieho rôzneho výkladu tejto definície. Spresnenie sa týka výroby elektriny vo vzťahu k jej dodávaniu do sústavy tak, že dodávanie elektriny do sústavy sa viaže na prístup do sústavy.“ Z dôvodovej správy k jednotlivým schváleným ustanoveniam zákona o energetike je zrejmé, že novelizované znenia právnych ustanovení nepredstavujú novú úpravu, ale len odstraňujú existujúce výkladové nejasnosti a spresňujú doterajšiu právnu úpravu, aby sa zabránilo vzniku ďalších sporov v budúcnosti, pričom zároveň poskytuje jasný návod na výklad nie len nových, ale aj pôvodných ustanovení zákona o energetike. Dôvodová správa je základným dokumentom vysvetľujúcim dôvody schválenej právnej úpravy a vysvetľujúcim podstatu a zmysel jednotlivých ustanovení právneho predpisu. Dôvodová správa má dôležitý explanačný význam pri výklade právnych noriem, ku ktorým sa vzťahuje, z ktorého dôvodu je nevyhnutné, aby bol tento zohľadnený aj pri rozhodovacej praxi tunajších súdov. Dôležitosť dôvodovej správy a v nej obsiahnutého výkladu zákonodarcu zdôrazňuje aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 1Sžf/93/2015 zo dňa 14.01.2017, kde uvádza, že: „...dôvodová správa síce nie je záväzným prameňom práva, avšak je významným výkladovým prameňom, nakoľko je v nej premietnutý účel a cieľ navrhovanej právnej úpravy. Odvolací súd preto nevidí pochybenie krajského súdu v jej použití pri argumentácii o výklade právneho predpisu, a preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.“ Skutočnosť, že vôľou zákonodarcu nebolo stanoviť nové práva a povinnosti regulovaným subjektom ani zmeniť existujúce povinnosti regulovaných subjektov, ale skutočne len zjednoznačniť výklad existujúcej legálnej definície, potvrdzuje tiež to, že uvedená legislatívna úprava definície prístupu do sústavy nie je naviazaná na žiadne prechodné ustanovenie. V prípade, ak by zákonodarca mal v úmysle zmeniť existujúcu legálnu definíciu na obsahovo úplne novú legálnu definíciu, bolo by jeho povinnosťou podporiť novoprijímanú právnu úpravu prechodnými ustanoveniami upravujúcimi aplikáciu obsahovo novej legálnej definície resp. novo upravených práv a povinností adresátov právnej normy. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade sa legálna definícia pojmu prístup po obsahovej stránke nemení, prechodné ustanovenia k uvedenej legislatívnej zmene neboli zo strany zákonodarcu vytvorené. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam mal za to, že vôľa zákonodarcu a ním sledovaný účel pri tvorbe právnych predpisov obsiahnutý v schválenej novele zákona o energetike ako aj v dôvodovej správe k nemu je nevyhnutné použiť ako výkladové pravidlo aj pre prebiehajúce spory vrátane sporu vo veci samej, ktorý je predmetom tohto konania. Poukázal na skutočnosť, že práve uvedený výklad obsiahnutý aj v predloženom stanovisku Ministerstva hospodárstva SR kopíruje vôľu zákonodarcu, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj vyššie citovaná novela a jej dôvodová správa. Predmetnou novelou bolo za účelom odstránenia výkladových nejasností a vznikajúcich sporov, zákonodarcom schválené spresnené znenie ustanovenia § 25 ods. 6 zákona o energetike (bod 23. článok III. schválenej novely), v zmysle ktorého: Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a v prípade účastníka trhu s elektrinou iného ako výrobcu elektriny aj prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za prístup a cenu za poskytnutie distribučných služieb a súvisiacich služieb. Schválené legislatívne zmeny spresňujú doterajšiu definíciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a potvrdzujú právny názor Ministerstva hospodárstva obsiahnutý v jeho stanovisku ako aj celkovú argumentáciu žalovaného. Dôvodová správa k citovanému ustanoveniu ozrejmuje zámer a účel zákonodarcu, v zmysle ktorého: „Navrhuje sa precizovanie doterajšieho znenia definície zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Každá zo zákonom umožnených troch zložiek obsahu zmluvy je samostatná v tom zmysle, že pre platnosť zmluvného vzťahu a jeho podriadenie pod zmluvný typ upravený v ustanovení § 26 ods. 5 nemusia byť nevyhnutne naplnené všetky zákonom umožnené obsahové zložky súčasne.“ Na uvedené následne nadväzuje prechodné
ustanovenie § 96f ods. 1 zákona o energetike (bod 70. článok III. schválenej novely) zakotvujúce, že: Zmluvy uzatvorené medzi prevádzkovateľom prenosovej sústavy alebo prevádzkovateľom distribučnej sústavy a výrobcom elektriny do 31. decembra 2018, ktorých predmetom je umožnenie prístupu výrobcu elektriny do prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy, sa považujú za zmluvy podľa § 26 ods. 4 alebo ods. 5, aj keď neobsahujú záväzok prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy prepraviť príslušné množstvo elektriny. Z uvedeného je zrejmé, že vôľou a zámerom zákonodarcu, a to nie len pri tvorbe predmetnej novely, ale aj pri tvorbe pôvodných ustanovení zákona o energetike, nebol výklad prezentovaný žalobcom, ale práve naopak, jeho zámerom bol výklad prezentovaný Ministerstvom hospodárstva SR ako aj samotným žalovaným. Žalobcom aplikovaný výklad ustanovenia § 2 písm. a) bod 12.2 zákona o energetike cez ustanovenie § 26 ods. 5 zákona o energetike, je vzhľadom k uvedenému výkladom nesprávnym nesledujúcim vôľu zákonodarcu, ktorý je práve naopak, v priamom rozpore s vôľou zákonodarcu. Vzhľadom na prejavenú vôľu zákonodarcu mal rovnako ako Ministerstvo hospodárstva SR za to, že: „...je potrebné ustanovenie § 26 ods. 5 zákona o energetike používajúce pojem prístup vykladať v súlade s legálnou definíciou obsiahnutou v ustanovení § 2 písm. a) bod 12.2 zákona o energetike, nie naopak.“ Nie len z názoru Ministerstva hospodárstva, ale aj z precizovanej a spresnenej právnej úpravy ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike je jednoznačne zrejmé, že preprava elektriny nie je nevyhnutným predpokladom na to, aby sa jednalo o prístup do sústavy v zmysle legálnej definície § 2 písm. a) ods. 12.2 zákona o energetike. V nadväznosti na jednoznačne a nepochybne prejavenú vôľu zákonodarcu mal za to, že nie je možné prijať opačný žalobcom uplatnený výklad o tom, že samotná distribúcia je predpokladom existencie prístupu do sústavy. Takýto výklad nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia, nie je podporený ani európskou judikatúrou, nie je v súlade s právnym názorom a výkladom Ministerstva hospodárstva SR a rovnako nie je v súlade ani s vôľou zákonodarcu. Uvedené potvrdzuje aj právny názor Krajského súdu v Bratislave v jeho vyššie už citovanom uznesení sp. zn. 4Cob/181/2017, kde výslovne poukazuje, že okrem zmluvy o prístupe a distribúcii v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike právny poriadok pozná aj zmluvu o prístupe v zmysle § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike. Z uvedeného je zrejmé, že prístup môže byť predmetom zmluvných vzťahoch a rovnako aj fakticky existovať aj bez samotnej distribúcie resp. prepravy elektriny, nakoľko v opačnom, žalobcom účelovo prezentovanom výklade, by zákonodarca takúto možnosť v ustanovení § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike neobsiahol. 3O.Skutočnosť, že prístup do sústavy a s tým spojené využívanie sústavy nemusí byť nevyhnutne za každých okolností previazané s distribúciou elektriny vo svojom pravom slova zmysle, potvrdzuje aj Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci C-239/07, Sabatauskas a iní, kde tento konštatoval, že: „Pojem „prístup“ sa spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa predovšetkým kvalitu, pravidelnosť a náklady služby. Často sa používa v súvislosti so zabezpečením nediskriminačných taríf.” K čomu po preskúmaní jednotlivých ustanovení Smernice 2003/54/ES Súdny dvor vo vyššie citovanom rozsudku potvrdzuje správnosť názoru generálnej advokátky Juliane Kokott, že „prístup do sústavy sa chápe ako právo užívať elektrické sústavy.” V prípade sporovými stranami dohodnutej a žalobcom žalovanému uhrádzanej odplaty za prístup do sústavy sa jedná o odplatu za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom v rozsahu dohodnutej rezervovanej distribučnej kapacity v distribučnej sústave žalovaného, v súlade s čím žalovaný zabezpečuje, aby jeho distribučná sústava bola žalobcovi v dohodnutom rozsahu k dispozícii 24 hodín 7 dní v týždni predovšetkým za účelom odobrania žalobcom vyrobenej elektriny distribučnou sústavou žalovaného. Odplata za užívanie a prístup do sústavy sú účtované v zmysle spôsobu obsiahnutého v § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe jednoznačne definovaných fixných nákladov, ktoré musí vynaložiť žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy, aby bol kedykoľvek schopný prijať elektrinu zo zariadenia žalobcu (ako aj iných odberateľov) na výrobu elektriny alebo naopak dodať elektrinu do miesta odberu, t.j. koncovému odberateľovi elektriny. Z dikcie zákonodarcu ako ani judikatúry súdneho dvora nie je možné vyvodiť žalobcom prezentovaný názor o neexistencii prístupu do sústavy a nevyužívaní distribučnej sústavy pri výrobe a dodávke elektriny žalovanému. Záver o užívaní distribučnej sústavy žalovaného žalobcom je, práve naopak, možné vyvodiť aj z čisto právneho hľadiska zo samotnej definície pojmu užívateľa sústavy obsiahnutej v § 3 písm. b) ods. 15 zákona o energetike, zahŕňajúcej pod užívateľov sústavy tri skupiny subjektov, a to osobu, ktorá (i) elektrinu dodáva alebo (ii) elektrinu odoberá prostredníctvom prenosovej alebo distribučnej sústavy alebo (iii) má s prevádzkovateľom prenosovej alebo distribučnej sústavy zmluvný vzťah, pričom žalobca fakticky napĺňa pojem užívateľ sústavy v zmysle každej z uvedených zákonom definovaných skupín subjektov. Už zo samotnej legálnej definície je zrejmé, že k užívaniu sústavy žalovaného nedochádza výlučne v prípade distribúcie elektriny distribučnou sústavou, ako to prezentuje žalobca, ale tiež v prípade samotnej dodávky elektriny a rovnako tiež aj v prípade iného užívania, na ktorom sa zmluvné strany osobitne dohodnú. Aplikáciou uvedeného výkladu na pojem prístup do
sústavy, ktorým sa v zmysle § 2 písm. a) ods. 2.12 zákona o energetike rozumie užívanie distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity je možné dospieť k záveru, že pojem prístup do sústavy obmedzuje rozsah užívania sústavy konkrétnymi užívateľmi sústavy v zmysle § 3 písm. b) ods. 15 zákona na rozsah dohodnutej distribučnej kapacity konkrétneho užívateľa. Ani z jedného z citovaných zákonných ustanovení nie je možné vyvodiť, že k užívaniu sústavy žalovaného by dochádzalo výlučne v prípade distribúcie elektriny prostredníctvom distribučnej sústavy žalovaného, práve naopak, z oboch uvedených legálnych definícií a ich vzájomného prepojenia, je zrejmé, že zákon predpokladá, že k užívaniu sústavy žalovaného dochádza už pri samotnej dodávke a rovnako tak je zrejmé, že zákon predpokladá aj iné možnosti a formy užívania sústavy, pričom v tomto smere ponecháva voľnosť užívateľovi sústavy a žalovanému ako vlastníkovi distribučnej sústavy ako zmluvným stranám určitej zmluvy, v ktorej si podmienky a rozsah užívania navzájom dojednajú. 3P.V nadväznosti na žalobcom citovaný bod 21.1 nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 17/2014, poukázal na skutočnosť, že Ústavný súd SR v citovanom náleze pri výklade pojmu prístup do sústavy tento definuje použitím pojmu „vpúšťať“ vyrobenú elektrinu, nie priamo použitím pojmu „prenášať“ vyrobenú elektrinu, ktoré použitie by korešpondovalo so žalobcom aplikovaným výkladom. Okrem toho, zo záveru Ústavného súdu takisto nemožno jednostranne konštatovať, že sa musí jednať o účel sledovaný výrobcom elektriny - pri použití teleologického výkladu, pri zohľadnení objektívnych fyzikálnych skutočností možno konštatovať, že ani žiadny iný účel „vpúšťania“ elektriny do sústavy objektívne nie je možný - elektrina sa následne distribučnou sústavou prepravuje, či si to výrobca želá alebo nie. Prístup do sústavy je teda v súlade s výkladom Ústavného súdu SR potrebné chápať ako vstupnú bránu do distribučnej sústavy žalovaného zabezpečujúcu funkcionalitu samotného fyzického pripojenia zariadenia na výrobu elektriny do sústavy, t.j. vstupnú bránu umožňujúcu vstup vyrobenej elektriny zo zariadenia žalobcu na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného. Ak by mal Ústavný súd SR za to, že prístup nevyhnutne vždy zahŕňa distribúciu, nedefinoval by tento pojem tak ako je to uvedené v bode 21.1 nálezu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 t.j. ako právo „vpúšťať“ elektrinu, ale priamo ako právo prenášať resp. prepravovať vyrobenú elektrinu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. Keďže tak však Ústavný súd SR neurobil, je zrejmé, že sám Ústavný súd SR si je vedomý skutočnosti, že prístup ako taký nepredstavuje priamo samotnú distribúciu vyrobenej elektriny distribučnou sústavou ako sa to snaží nesprávne prezentovať žalobca, ale naopak, predstavuje práve vpustenie vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy. Bod 21.1 nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 vykladá prístup do sústavy, ako už bolo vyššie uvedené, ako: „právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu.“ Uvedenú definíciu Ústavného súdu SR nie je možné vykladať úplne doslovne, ako sa to snaží robiť žalobca. Prenosom elektriny sa v zmysle § 2 písm. b) bod 2. zákona o energetike rozumie preprava elektriny prenosovou sústavou na vymedzenom území alebo preprava elektriny prenosovou sústavou z a do prepojených sústav členských štátov alebo tretích štátov na účel jej prepravy odberateľom elektriny, teda k tomuto dochádza a môže dôjsť výlučne na úrovni prenosovej elektrizačnej sústavy. Ak by sme chceli aplikovať žalobcom uvádzaný striktný a doslovný výklad citovaného bodu odôvodnenia Ústavného súdu SR, museli by sme dospieť v súlade s uvedenou legálnou definíciou pojmu prístup k nelogickému záveru, že samotný prístup do distribučnej sústavy je na úrovni distribučnej sústavy v podstate nerealizovateľný. Právny názor Ústavného súdu SR nespochybňuje, len sa súdu snaží ilustrovať skutočnosť, že závery v náleze Ústavného súdu SR je potrebné aplikovať s nadhľadom a logikou, rešpektujúc fyzikálne a technické skutočnosti, a nie sa za každých okolností bez akejkoľvek ďalšej úvahy držať žalobcovho striktného účelového výkladu znenia jednotlivých Ústavným súdom SR vyslovených viet. Prepravou (na ktorú chcel Ústavný súd SR zrejme poukázať) môžeme z logického hľadiska rozumieť premiestnenie/ transport vyrobenej elektriny z bodu A jej výroby vo vlastníctve jedného subjektu do bodu B jej odovzdania/ odberu vo vlastníctve druhého subjektu. Ako cieľovú skupinu, ktorej má byť výrobným zariadením výrobcu vyrobená elektrina dodaná, označuje Ústavný súd SR vo vyššie citovanom bode 21.1 svojho nálezu obdobne ako samotné ustanovenie § 26 ods. 5 zákona o energetike „účastníkov trhu“. Ustanovenie § 26 ods. 5 zákona o energetike zakotvuje povinnosť „prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity“, a teda neustanovuje subjekt, ktorému má byť elektrina od výrobcu ako účastníka trhu s elektrinou prepravená. Účastníkmi trhu sa v zmysle § 15 ods. 2 písm. c) zákona o energetike rozumejú aj samotní prevádzkovatelia distribučných sústav, teda týmto je aj sám žalovaný. V súvislosti so žalobcom namietanou neexistenciou distribúcie elektriny inému účastníkovi na trhu s elektrinou, a teda údajné nenaplnenie pojmu prístup do sústavy v zmysle bodu 21.1 nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 uviedol, že od účinnosti novej trojstrannej zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, žalobca reálne dodáva elektrinu spoločnosti Východoslovenská energetika a.s. ako svojmu zmluvnému partnerovi a
odberateľovi elektriny, t.j. inému účastníkovi trhu s elektrinou ako svojmu odberateľovi, ku ktorej dodávke dochádza cez určené meradlo žalovaného, ktoré je súčasťou distribučnej sústavy žalovaného a jeho výlučným vlastníctvom. Pri dodávke elektriny žalobcom spoločnosti Východoslovenská energetika a.s. ako svojmu zmluvnému partnerovi k preprave elektriny distribučnou sústavou žalovaného nepochybne dochádza, a teda žalobcom požadovanú podmienku prepravy elektriny je v danom prípade potrebné považovať za splnenú. Vzhľadom k vyššie uvedenému je nesporne preukázateľné, že zo strany žalobcu k užívaniu distribučnej sústavy žalovaného, resp. jej časti reálne dochádza. Vzhľadom na nižšie uvádzaný právny názor Krajského súdu v Bratislave v právnej veci sp. zn. 4Cob/181/2017 a skutočnú dodávku elektriny vyrobenej výrobným zariadením žalobcu do distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného, je dôvodné prijať záver, že distribučná sústava žalovaného bola v žalovanom období a tohto času stále je zo strany žalobcu nepochybne využívaná. Žalobca nesprávne spája využívanie distribučnej sústavy ako aj samotný prístup do sústavy nevyhnutne s distribúciou elektriny. V súvislosti s uvedeným zdôraznil, že uvedené výrazy nie sú totožné, ktorá skutočnosť vyplýva zo samotného pôvodného znenia ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike definujúceho zmluvu o prístupe do sústavy, podľa ktorého sa zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy: (i) rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, (ii) umožniť prístup do sústavy a (iii) prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a (iv) účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Z uvedenej dikcie zákona a zákonodarcom použitej spojky „a“ je zrejmé, že tento nepovažuje obsah prístupu do sústavy za totožný s obsahom distribúcie elektriny, t.j. prepravou elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny. Z gramatického výkladu použitia spojky „a“, ktorá je zlučovacou spojku, je zrejmé, že táto spája dve navzájom rôzne skutočnosti. Vzhľadom k uvedenému a s prihliadnutím na novelu a dôvodovú správu k nej mal za to, že žalobcom použitý výklad, nie je správny, nakoľko jeho aplikácia by bola v rozpore s jednoznačne vyjadrenou vôľou zákonodarcu. 3Q.Z argumentácie žalobcu je zrejmé, že tento považuje existenciu jednorazového pripojenia za jedinú skutočnosť potrebnú pre realizáciu dodávky elektriny. Uvedenú úvahu nie je možné považovať za správnu, preto zdôraznil potrebu rozlišovania medzi pojmami „pripojenie do sústavy“ a „prístup do sústavy“. Samotnou existenciou zmluvy o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy, predmetom ktorej je výlučne záväzok žalovaného (i) pripojiť zariadenie žalobcu do distribučnej sústavy a (ii) umožniť dodávku do sústavy žalovaného pre maximálnu rezervovanú kapacitu pripojenia v dohodnutej výške a záväzok žalobcu na úradu jednorazového poplatku za pripojenie, dochádza priamo k umožneniu prístupu do distribučnej sústavy žalovaného. Pripojením sa podľa právneho názoru Súdneho dvora obsiahnutého v svojom rozsudku vo veci C-239/07, Sabatauskas a iní rozumie v rámci technickej oblasti „fyzické spojenie so sústavou,“ ktorá definícia sama o sebe správne charakterizuje podstatu pripojenia ako aj akéhokoľvek zmluvného vzťahu s tým súvisiaceho. Z právnej ako aj technickej povahy veci je zrejmé, že samotné pripojenie a rovnako ani uzatvorená zmluva o pripojení neumožňuje žalobcovi sama osebe užívať distribučnú sústavu. Zmluva o pripojení síce obsahuje záväzok umožniť dodávku, avšak tu je potrebné rozlišovať medzi dodávkou v obchodnom slova zmysle a dodávkou fyzickou v technickom slova zmysle. Dodávkou v obchodnom slova zmysle sa v zmysle legálnej definície § 2 písm. b) ods. 19 zákona o energetike rozumie predaj elektriny. Od tohto je potrebné odlišovať samotnú fyzickú dodávku, ktorou sa v zmysle legálnej definície obsiahnutej v § 2 písm. a) ods. 10 vyhlášky o pravidlách trhu rozumie množstvo odovzdanej elektriny namerané na odbernom mieste alebo odovzdávacom mieste. Umožnením dodávky elektriny zmluvou o pripojení žalobca nadobudol výlučne možnosť realizovať predaj elektriny v zmysle legálnej definície § 2 písm. b) ods. 19 zákona o energetike. Z uvedeného zmluvného vzťahu však nie je možné vyvodiť oprávnenie žalobcu užívať distribučnú sústavu žalovaného a už vôbec nie prejav vôle žalovaného smerujúci k bezodplatnosti takéhoto užívania. S odkazom na predložené odborné vyjadrenie č. 39/2018 súdneho znalca doc. Ing. Karola Kucha, PhD., so sídlom Kavečianska cesta 31, Košice, zapísaného z zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov v odbore elektrotechnika, odvetvie elektroenergetické stroje a zariadenia, elektronika, odhad hodnoty elektrotechnických zariadení a elektroniky, evidentné číslo 911590 zdôraznil, že samotné pripojenie predstavuje len vytvorenie predpokladov u výrobcu a v distribučnej sústave na to, aby výrobca mohol sústavu užívať - napríklad vybudovanie novej trafostanice, zriadenie elektrickej prípojky a podobne. V podstate sa jedná o jednorazový úkon žalovaného, na ktorého nákladoch sa výrobca jednorazovo podieľa tzv. poplatkom za pripojenie. Prístup ako využívanie sústavy je však od pripojenia potrebné odlíšiť, pretože prístupom sa rozumie to, čo nasleduje po samotnom fyzickom úkone montéra, ktorý vodivo spojí elektrické rozvody výrobného zariadenia žalobcu s distribučnou sústavou žalovaného, a je
to kontinuálne využívanie sústavy (popísané v bode 1 odborného vyjadrenia) ako opakovaná kontinuálna činnosť výrobcu. Z uvedeného je teda zrejmé, že bez prístupu je pripojenie bezúčelné. 3R.Prístup do sústavy je teda v súlade s výkladom Ústavného súdu SR potrebné chápať ako vstupnú bránu do distribučnej sústavy žalovaného zabezpečujúcu funkcionalitu samotného fyzického pripojenia zariadenia na výrobu elektriny do sústavy, t.j. vstupnú bránu umožňujúcu vstup vyrobenej elektriny zo zariadenia žalobcu na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného. Samotné pripojenie predstavuje len vytvorenie predpokladov u výrobcu a v distribučnej sústave na to, aby výrobca mohol sústavu užívať - napríklad vybudovanie novej trafostanice, zriadenie elektrickej prípojky a podobne. V podstate sa jedná o jednorazový úkon žalovaného, na ktorého nákladoch sa výrobca jednorazovo podieľa tzv. poplatkom za pripojenie. Prístup ako využívanie sústavy je však od pripojenia potrebné odlíšiť, pretože prístupom sa rozumie to, čo nasleduje po samotnom fyzickom úkone montéra, ktorý vodivo spojí elektrické rozvody výrobného zariadenia žalobcu s distribučnou sústavou žalovaného, a je to kontinuálne využívanie sústavy (popísané v bode 1 odborného vyjadrenia) ako opakovaná kontinuálna činnosť výrobcu. Z uvedeného je teda zrejmé, že bez prístupu je pripojenie, samo o sebe bezúčelné. 3S.Pre ozrejmenie vysvetlil aj rozdiel medzi pojmami maximálna rezervovaná kapacita a rezervovaná distribučná kapacita. Maximálna rezervovaná kapacita je nevyhnutným predpokladom na to, aby zariadenie výrobcu mohlo byť vôbec fyzicky pripojené do sústavy žalovaného a vo svojej podstate predstavuje základ pre určenie fyzických technických parametrov pripojenia (hrúbku, veľkosť pripojovacieho potrubia a pod.), ktoré sa líšia práve v závislosti od hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity. Rezervovaná distribučná kapacita je naopak nevyhnutným predpokladom na to, aby bolo zariadenie výrobcu pripojené do distribučnej sústavy reálne uvedené do prevádzky, t.j. je nevyhnutným predpokladom na to, aby pre výrobcom ponúkanú elektrinu bol v distribučnej sústave disponibilný výkon, teda na to, aby výrobca mohol dodávať do distribučnej sústavy elektrinu. Skutočnosť, že maximálna rezervovaná kapacita zodpovedá výške zodpovedajúcej celkovému inštalovanému elektrickému výkonu zariadenia na výrobu elektriny a výkonu, ktorý je zároveň technicky možné dodať do sústavy, neznamená, že jej rezervovaním je výrobcovi priamo automaticky umožnená dodávka elektriny do sústavy, ako sa to snaží účelovo konštatovať žalobca. Ustanovenie § 2 písm. a) ods. 15 vyhlášky č. 24/2013 Z.z. ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom, predstavuje len spôsob výpočtu a určenia výšky maximálnej rezervovanej kapacity, z ktorej hodnoty sa odvíjajú všetky technické parametre nevyhnutné na pripojenie zariadenia do distribučnej sústavy. Z uvedeného podzákonného ustanovenia nie je možné vyvodiť oprávnenie na dodávku elektriny do sústavy, a to ani nepriamo a takáto žalobcom predostretá konštrukcia odporuje samotnému skutkovému stavu a fungovaniu distribučnej sústavy. Nevyhnutným predpokladom na to, aby pre výrobcom ponúkanú elektrinu bol v distribučnej sústave disponibilný výkon, teda na to, aby výrobca mohol dodávať do distribučnej sústavy elektrinu je práve distribučná kapacita. Distribučnú (rezervovanú) kapacitu možno podľa bodu 1 odborného vyjadrenia demonštrovať nasledovným príkladom: „Transformátor napája verejný rozvod elektriny pre ulicu v obci. Na konci takéhoto elektrického vedenia je zvyčajne nižšie napätie, ako je pri transformátore. Dôvodom sú straty elektriny. Distribútor prijíma opatrenia, aby napätie aj na konci ulice dosahovalo normou určené parametre. Ak sa na konci ulice pripojí zdroj, napätie v mieste pripojenia generátora (v najvzdialenejšom mieste od transformátora) môže byť dokonca vyššie ako pri samotnom transformátore. Opäť distribútor musí prijímať sériu opatrení na reguláciu napätia aj v tomto bode verejného rozvodu. Platí úmera, že čím je kapacita sústavy vyššia, tým sú vplyvy pripojeného výrobcu na konci ulice nižšie. Ak by distribútor nemal vytvorenú dostatočnú rezervovanú kapacitu v sústave na prijímanie elektriny od výrobcu, napätie v niektorých bodoch verejného rozvodu (ďalej od transformátora a bližšie k zdroju) by dosahovalo nebezpečnú úroveň a navyše by kolísalo podľa toho, ako zdroj vyrába/nevyrába. Z vyššie uvedeného vyplýva, že zo strany výrobcu elektriny, ktorý vyrába elektrinu vo vlastnom zariadení na výrobu elektriny, a následne ju fyzicky dodáva PDS, alebo aj v prípade, ak elektrinu nedodáva ale ju používa len na krytie vlastnej spotreby, do ktorého distribučnej sústavy je pripojený, jednoznačne dochádza k využívaniu distribučnej sústavy a jej distribučnej kapacity.“ Prístup neznamená len prechod elektriny určeným meradlom. Ak žalovaný rezervuje distribučnú kapacitu, znamená to že v mieste pripojenia garantuje určitú mieru odolnosti distribučnej sústavy na vplyvy generátora výrobcu v mieste pripojenia. Žalovaný pre žalobcu prostredníctvom prístupu zabezpečuje, aby jeho generátor jeho výrobného zariadenia fungoval synchrónne s ostatnými generátormi pripojenými do distribučnej sústavy, pretože všetky generátory, vrátane generátora zariadenia výrobcu, ktoré majú elektrinu vyrábať a dodávať od distribučnej sústavy žalovaného, sa musia točiť úplne rovnakými otáčkami - rovnakou frekvenciou – musia pracovať synchrónne. Synchronizačná frekvencia by bola pre výrobcu nedostupnou, ak by výrobca nemal prístup do sústavy. Z uvedeného je zrejmé, že sa v prípade prístupu teda jedná o
službu žalovaného poskytovanú v prospech žalobcu a žalobcom riadne využívanú, pričom žalovaný nikdy neprejavil vôľu, aby takáto služba bola poskytovaná bezodplatne, ale naopak viackrát sa dožadoval uzatvorenia odplatnej písomnej zmluvy. Udržiavanie stability a rovnováhy distribučnej sústavy každodennou pravidelnou opakovanou činnosťou. 3T.Odplatu za užívanie a prístup do sústavy žalovaného je vzhľadom k doposiaľ vyššie uvedenému vo svojej podstate potrebné chápať ako úhradu žalobcu za umožnenie prístupu žalobcu do sústavy žalovaného a zabezpečenie stálej schopnosti sústavy žalovaného odobrať od žalobcu ním dodanú elektrinu v potrebnej kapacite, bez ohľadu na to, v akom objeme bude reálne elektrina zo strany žalobcu v konkrétnom momente do sústavy žalovaného dodaná. Žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy je teda povinný permanentne zabezpečovať stabilitu svojej distribučnej sústavy a jej schopnosť kedykoľvek odobrať objem elektriny zodpovedajúci plnému inštalovanému výkonu v rozsahu žalobcom rezervovanej distribučnej kapacity, s čím sú pre žalovaného spojené nemalé náklady na údržbu, servis, obstaranie, inštaláciu a prevádzku meracích systémov. Ak by vyššie uvedené nebolo zo strany žalovaného zabezpečené tak, ako je potrebné k tomu, aby bola zabezpečená dodávka a odber žalobcom vyrobenej elektriny do sústavy žalovaného v súlade so stavom pripravenosti sústavy, nebolo by možné v tejto oblasti podnikať, to znamená, že žalobca by vyrobenú elektrinu ako komoditu v podstate nemohol predávať. Pre žalobcu, ktorý je pripojený do distribučnej sústavy žalovaného, je vzhľadom k vyššie uvedenému teda nevyhnutné, aby distribučnú sústavu žalovaného užíval a zúčastňoval na prístupe do nej, pretože v opačnom prípade by nemohol ním vyrobenú elektrinu do sústavy žalovaného dodávať, resp. „vpúšťať“ v zmysle dikcie nálezu Ústavného súdu SR obsiahnutej vo svojom náleze sp. zn. PL.ÚS 17/2014. Akékoľvek tvrdenie žalobcu ako dodávateľa elektriny o nepotrebnosti prístupu do sústavy a nevyužívaní distribučnej sústavy žalovaného je nielen zavádzaním, ale najmä správaním sa na trhu s elektrinou spôsobom na úkor žalovaného, využívajúc nevyhnutnú pripravenosť sústavy žalovaného a jeho vlastnícke právo k distribučnej sústave pre svoj vlastný prospech, avšak bez primeraného protiplnenia za užívanie distribučnej sústavy žalovaného. Distribučná sústava žalovaného musí byť v ktoromkoľvek momente technicky pripravená odobrať žalobcom vyrobenú elektrinu zo zariadenia žalobcu na výrobu elektriny, s čím je nevyhnutne spojené zabezpečovanie stability technických parametrov distribučnej sústavy, t.j. na to, aby mohol ktorýkoľvek účastník sústavy v ktoromkoľvek momente nepretržite pristupovať k určenému bodu pripojenia, musí žalovaný plniť prakticky všetky ustanovenia § 31 ods. 2 zákona o energetike ako aj množstvo ďalších technických povinností, a teda nie len obnovovať existujúci stav distribučnej sústavy, bezpečne, spoľahlivo, hospodárne a účinne ju riadiť a prevádzkovať, ale predovšetkým zabezpečiť rozvoj a prevádzkyschopnosť sústavy, tak, aby kapacita sústavy dlhodobo vyhovovala odôvodneným požiadavkám účastníkov trhu s elektrinou, t.j. reagovať na legislatívno-obchodno-ekologicky-technicky budúci stav distribučnej sústavy/prenosovej sústavy, čiže stav rozdielny od času pripojenia užívateľa sústavy do sústavy, ktorý je v čase pripojenia do sústavy neznámy. Žalobca vždy svojim zariadením na výrobu elektriny ovplyvňuje stabilitu a bezpečnosť distribučnej sústavy žalovaného, do ktorej je pripojený. Žalovaný umožňuje, aby prevádzkovateľ prenosovej sústavy prostredníctvom distribučnej sústavy žalovaného mohol zabezpečovať stabilitu a bezpečnosť celej elektrizačnej sústavy a aby mohol zabezpečovať dodržiavanie všetkých kvalitatívnych parametrov pre odberateľov energie a pre výrobcov elektriny (najmä stabilnú frekvenciu a stabilné napätie vo všetkých častiach sústavy). Zároveň musí zabezpečovať aj splnenie podmienok pre pripojenie do prenosovej sústavy a v neposlednom rade nesmie pripustiť prietok výkonu smerom do nadradenej prenosovej sústavy. Musia teda byť súčasne splnené podmienky, a to dodržanie neprekročenia kapacity sústavy pre odber aj pre dodávku energie. Je potrebné vziať do úvahy, že distribučná sústava žalovaného bola pôvodne navrhnutá pre toky energie smerom z nadradenej sústavy k odberateľom a nie je ich možné bez dodatočných nákladov využívať nedefinovaným spôsobom. Zmena charakteru prevádzky distribučnej sústavy žalovaného je v tomto prípade spôsobená pripájaním distribuovaných zdrojov do distribučnej sústavy na všetkých napäťových hladinách. Pri dodávke elektrickej energie do distribučnej sústavy žalovaného z akéhokoľvek zdroja, ktorý je do nej pripojený, je táto sústava využívaná a zaťažovaná rovnako. Žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy umožňuje prevádzkovateľovi prenosovej sústavy plniť svoje hlavné poslanie, ktorým je zodpovednosť za zabezpečenie rovnováhy v sústave a plnenie všetkých kvalitatívnych parametrov (štandardy kvality). Musí pritom brať do úvahy výkony výrobných zariadení výrobcov (vrátane žalobcu), ktoré využívajú služby distribučnej sústavy žalovaného na lokálnej úrovni, ale zároveň môžu spôsobiť nestabilitu a prípadný prenos poruchy do nadradeného systému, ale môžu aj reálne negatívne ovplyvniť ostatných účastníkov trhu a ostatných užívateľov distribučnej sústavy žalovaného, ktorí sú do nej pripojení. V tomto prípade je kapacita distribučnej sústavy fakticky využívaná, aj keď daným prvkom nepreteká v daný okamih energia vyrobená príslušným zdrojom. Uvedené je príkladmo možné ilustrovať v prípade
odberných zariadení na príklade bežných spotrebičov pripojených do elektrickej zásuvky, ktoré aj v čase, keď tieto nie sú koncovým odberateľom aktívne využívané, t.j. sú vypnuté, v pohotovostnom alebo spánkovom režime, odoberajú z distribučnej sústavy elektrický prúd a v konečnom dôsledku zvyšujú koncovým odberateľom faktúry za elektrinu. V prípade, ak chce koncový odberateľ zabrániť prúdeniu elektrického napätia predmetnými spotrebičmi v čase, keď tieto nie sú aktívne využívané, a teda vyhnúť sa zbytočnému zvyšovaniu svojich účtov za elektrinu, je potrebné, aby boli predmetné spotrebiče úplne vytiahnuté zo zásuvky. Obdobne teda aj zariadenie žalobcu na výrobu elektrickej energie, ktoré je pripojené do odberného miesta, ovplyvňuje chod distribučnej sústavy žalovaného, a to aj v prípade, keď elektrinu do sústavy v daný okamih nedodáva, pretože obdobne ako vyššie ilustračne uvedený bežný spotrebič, aj v takomto okamihu využíva kapacitu distribučnej sústavy na zabezpečenie stability napätia a frekvencie v mieste svojho pripojenia. Z fyzikálno-technického hľadiska žalobca potrebuje nevyhnutne prístup do distribučnej sústavy nielen pre plnenie svojich podnikateľských zámerov, ale hlavne preto, aby mu sústava poskytovala záruku stabilnej frekvencie a napätia určenej normou STN EN 50160 a iných ustanovení uvedených vo vyhláške Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 236/2016 Z. z. ktorou sa ustanovujú štandardy kvality prenosu elektriny, distribúcie elektriny a dodávky elektriny (resp. v žalovanom období účinnej vyhláške Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 275/2012 Z. z. ktorou sa ustanovujú štandardy kvality prenosu elektriny, distribúcie elektriny a dodávky elektriny). Dodanie elektriny vyrobenej vo výrobnom zariadení žalobcu odberateľovi, s výnimkou výrobcu, ktorý je elektricky a mechanicky oddelený od sústavy (ostrovná prevádzka), nie je fyzikálne a technicky možné bez využitia distribučnej sústavy. 3U.Právny titul žalovaného na prijímanie platieb za užívanie distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcu musí byť totožný s právnym titulom žalobcu na užívanie distribučnej sústavy v podobe prístupu. Užívanie distribučnej sústavy v podobe prístupu žalobcom a prijímanie odplaty za toto užívanie žalovaným sú dve navzájom prepojené synalagmatické práva strán sporu, ktorým zodpovedajú rovnako prepojené synalagmatické povinnosti strán sporu v podobe povinnosti žalovaného umožniť žalobcovi prístup do distribučnej sústavy a povinnosti žalobcu uhrádzať žalovanému za umožnenie realizácie jeho práva na prístup do sústavy primeranú odplatu. Samotné ustanovenie § 2 písm. a) bod 12.2 zákona o energetike, ale tiež všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o vlastníckom práve a tiež o užívaní cudzej veci požadujú, aby existoval právny titul nie len na žalovaným prijímané resp. započítavané platby, ale tiež na žalobcom realizované užívanie distribučnej sústavy žalovaného v podobe prístupu. V prípade práva žalobcu na užívanie distribučnej sústavy žalovaného v podobe prístupu ako aj v prípade práva žalovaného na prijímanie platieb za takéto užívanie sa jedná o vzájomné synalagmatické podmienené práva a povinnosti strán sporu. Nie je právne súladné, aby tunajší súd v jednom z vyššie uvedených navzájom prepojených práv strán sporu vyhodnotil neexistenciu právneho titulu a zároveň v druhom z vyššie uvedených navzájom prepojených práv strán sporu naopak jeho existenciu a v dôsledku toho teda právne posúdili konanie jedného subjektu ako právom aprobované avšak jemu zodpovedajúce konanie druhého subjektu ako právom reprobované. Vzhľadom ku skutočnosti, že plnenia zo záväzkového vzťahu medzi stranami sporu boli poskytované nielen zo strany žalobcu žalovanému (v podobe úhrad odplaty za prístup do sústavy), ale tiež zo strany žalovaného žalobcovi (v podobe umožnenia realizácie práva na prístup do sústavy, a teda umožnenia užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcovi), je zo strany tunajšieho súdu nevyhnutné vysporiadať sa nie len s otázkou následkov (ne)existencie právneho dôvodu žalobcom poskytovaných plnení, ale tiež s otázkou následkov (ne)existencie právneho dôvodu žalovaným poskytovaných a žalobcom prijímaných a užívaných protiplnení. V prípade, ak by súd prvej inštancie posúdil zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného ako neplatnú, je jeho povinnosťou zaoberať sa posúdením uplatnenia vzájomnej reštitučnej povinnosti strán sporu ako zmluvných strán neplatnej zmluvy v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka. Neexistenciou právneho titulu v podobe zmluvy o prístupe by došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia nie len na strane žalobcu, ale tiež na strane žalovaného v podobe protihodnoty za poskytnuté užívacie práva k distribučnej sústave žalovaného. Keďže žalobca ako príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na samu povahu plnenia - schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady (§ 458 ods. 1 ObčZ). (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 52/2005). V prípade, ak je zmluva neplatná alebo bola zrušená, môže sa účastník domáhať úspešne vrátenia plnenia len za predpokladu, že je ochotný vrátiť odporcovi to, čo sám prijal ako plnenie zo zmluvy. To sa týka aj prípadnej peňažnej náhrady za plnenie, ak nie je dobre možné vrátenie plnenia v pôvodnej forme. Súd môže podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zn. B 27/1975 takejto žalobe vyhovieť iba vtedy, ak v samotnom žalobnom návrhu alebo v spojení so vzájomným návrhom odporcu, je opora pre výrok, v ktorom možno vyjadriť vzájomnú previazanosť plnenia oboch účastníkov, ktorá by bola v zmysle § 43 ods. 1 EP rešpektovaná v prípade exekúcie. Obdobný právny názor vyjadruje Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zn.: B 1/1976: „Pri
žalobe na vzájomné vrátenie plnení, ak zmluva je neplatná alebo bola zrušená, je v znení výroku potrebné vyjadriť vzájomnú previazanosť plnení, ktorá by podmieňovala osobitný postup podľa § § 43 ods. 1 EP.“ V súvislosti s uvedeným Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zn.: R 26/1975 uvádza, že: „Nárok žalobcu na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej zmluvy je nárokom podmieneným zo zákona záväzkom vrátiť žalovanému to, čo sa mu dostalo od žalovaného za kúpnu cenu, ktorej vrátenia sa domáha; inak by totiž bol i naďalej bezdôvodne obohatený (v rozpore s ustanovením § 457 OZ), keď podľa tohto ustanovenia je každý z účastníkov neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinný vrátiť druhému účastníkovi všetko, čo podľa nej dostal.“ Obdobne tiež Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zn.: Rc 13/2002 konštatuje, že: „Účastníci neplatnej zmluvy o nájme nebytových priestorov sú v intenciách ustanovenia § 457 OZ povinní vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostali – nájomca je povinný vydať majetkový prospech, ktorý získal užívaním nebytových priestorov, prenajímateľ prospech získaný zaplatením nájomného, príp. – podľa obsahu zmluvy – aj ďalší prospech.“ Obdobne ako v prípade vzájomných povinností účastníkov zmluvy o nájme aj vzájomné povinnosti účastníkov zmluvy o prístupe, sú povinnosťami vzájomne podmienenými, t.j. ide, ako už bolo vyššie uvedené o synalagmatické záväzky oboch strán sporu. Výšku bezdôvodného obohatenia sa žalobcu užívaním distribučnej sústavy žalovaného v podobe prístupu, je v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR zn. Rc 53/2000, potrebné určiť peňažnou sumou, ktorá zodpovedá sumám obvykle na danom mieste a v čase na užívanie distribučnej sústavy vynakladaným, a to práve formou poplatku za prístup ako odplaty za užívanie distribučnej sústavy žalovaného, ktorú by žalobca ako výrobca za obvyklých okolností bol povinný plniť podľa platnej a účinnej zmluvy o prístupe. Vzhľadom k uvedenému teda obe vzájomné plnenia zo zmluvy o prístupe napádanej žalobcom pre jej údajnú neplatnosť, spočívali v peňažnom plnení, tunajší súd je preto pred rozhodnutím vo veci samej povinný vykonať vzájomné zúčtovanie týchto plnení. Uvedené potvrdzuje taktiež judikatúra Najvyššieho súdu SR vo svojom rozsudku zn. Rc 28/2006, kde konštatuje, že: „Ak si účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy pred vyhlásením konkurzu na majetok jedného z nich poskytli navzájom peňažné plnenie, prípadne plnenie, za ktoré im patrí peňažná náhrada, môže sa aj po vyhlásení konkurzu ten z nich, ktorý plnil vo väčšom rozsahu, úspešne domôcť (v zmysle ustanovenia § 457 OZ) len vrátenia toho, o čo plnenie, ktoré sám poskytol, presahuje plnenie, ktoré dostal od druhej zmluvnej strany.“ V prípade právneho posúdenia titulu užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcom, a teda súčasne aj titulu na úhradu platieb žalobcu v prospech žalovaného ako odplaty za takéto užívanie distribučnej sústavy v žalovanom období, je potrebné vysporiadať sa najskôr s právnym posúdením, či k vzájomným plneniam strán sporu dochádzalo na podklade platnej a účinnej písomnej zmluvy o prístupe ako právneho titulu a v prípade záveru tunajšieho súdu o neplatnosti zmluvy o prístupe v akejkoľvek forme, je potrebné záväzkovo-právny vzťah medzi stranami sporu posudzovať ako záväzkovo-právny vzťah bezdôvodného obohatenia, a to na oboch stranách a aplikovať vzájomnú reštitučnú povinnosť strán sporu v zmysle § 457 OZ. V prípade otázky posúdenia povahy záväzkovo- právneho vzťahu medzi stranami sporu a právneho titulu ich vzájomných plnení sa nejedná o zmenu skutkového stavu. Uvedený právny názor potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozsudku zn. Rc 78/2004 v súvislosti so zmenou právneho posúdenia nároku uplatňovaného z titulu zmluvného vzťahu, ktorý bol všeobecným súdom vyhodnotený ako neplatný alebo neexistujúci, na nárok z titulu záväzkového vzťahu z bezdôvodného obohatenia uvádza, že: „Ak je žalobou uplatnený nárok na peňažné plnenie vychádzajúci zo skutkového tvrdenia, že na základe zmluvy o nájme žalovaný užíval nebytové priestory a neposkytol zo to žalobcovi dohodnuté protiplnenie (nájomné), avšak podľa názoru súdu je nájomná zmluva neplatná a iný dôvod užívania nie je tvrdený, nie je zmenou skutkového stavu definovaného v žalobe, ak súd posúdi nárok žalobcu na zaplatenie požadovanej sumy podľa hmotnoprávnych noriem upravujúcich nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia.“ Nie je právne súladné jednej zo strán sporu priznať nárok na vrátenie plnenia poskytovaného druhej strane sporu bez právneho dôvodu a zároveň odmietnuť nárok druhej strany sporu na vrátenie poskytnutého plnenia vzniknutý z rovnakého právneho vzťahu, a teda rovnako bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Vzhľadom na synalagmatickosť a vzájomnú prepojenosť práv a povinností strán sporu, máme za to, že priznaním plnenia žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia bez zohľadnenia tomu zodpovedajúcich práv žalovaného vyplývajúcich z toho istého záväzkovo-právneho vzťahu, by sa súd prvej inštancie dostal tiež do rozporu s vyššie citovanou ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR v otázke vzájomnej reštitučnej povinnosti. 3V.V prípade, ak by napriek všetkým uvedeným skutočnostiam a existencii zmluvy o prístupe v písomnej forme, tunajší súd priznal relevanciu argumentácii žalobcu o neexistencii akéhokoľvek zmluvného záväzkového vzťahu medzi stranami sporu, a teda neexistencii akéhokoľvek právneho titulu, ktorý by žalobcovi zo strany žalovaného umožňoval užívanie distribučnej sústavy žalovaného, bolo by zrejmé, že užívanie distribučnej sústavy žalovaného realizoval žalobca v žalovanom období a tohto času stále
realizuje, bez právneho dôvodu, čím dochádzalo a stále dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na čisto formalistickú a účelovú argumentáciu žalobcu o zmluve o prístupe a distribúcii v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike ako jedinom právnom titule, si dovoľujeme tiež doplniť, že nie je možné posudzovať reálne využívanie prístupu do distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcu v závislosti od existencie resp. neexistencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike. Takýto prístup je striktne formalistický a nezohľadňuje skutkový stav. Skutočnosť, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike existuje automaticky nepreukazuje, že žalobca prístup reálne využíva, rovnako ako ani skutočnosť, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike neexistuje automaticky nepreukazuje, že žalobca prístup reálne nevyužíva. Nie je dôvodné ani právne súladné, aby bol akýkoľvek subjekt oslobodený od plnenia akýchkoľvek svojich povinností prostým odkazom na údajnú neexistenciu písomného dojednania niektorých náležitostí existujúceho zmluvného vzťahu, obzvlášť v prípade, ak nedodržanie ktorejkoľvek zo zákonom definovaných podstatných náležitostí nie je sankcionované neplatnosťou predmetného zmluvného vzťahu a za súčasnej skutočnosti, že pre takýto zmluvný vzťah nie je zákonom požadovaná písomná forma, a to bez ohľadu na to, či reálne plnenia od druhého subjektu prijíma a požíva oprávnenia zo vzájomného vzťahu s druhým subjektom vyplývajúce, alebo dokonca napriek tomu, že reálne plnenia od druhého subjektu prijíma a požíva oprávnenia zo vzájomného vzťahu s druhým subjektom vyplývajúce. Aplikáciou predmetného spôsobu výkladu právnych noriem by sa vytvoril stav, kedy by jednému subjektu boli priznané práva, avšak tento by bol zároveň „oslobodený“ od naň nadväzujúcich povinností. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, zmluva o prístupe do distribučnej sústavy v zmysle § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike alebo inominátna zmluva v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka môžu predstavovať právny dôvod využívania prístupu do sústavy žalovaného, t.j. ak niektorá z uvedených zmlúv existuje, žalobca využíva prístup oprávnene a ak žiadna z uvedených zmlúv neexistuje, žalobca využíva prístup neoprávnene, a teda dochádza k bezdôvodnému obohateniu na jeho strane v neprospech žalovaného. Otázka existencie resp. neexistencie zmluvy o prístupe je teda otázkou právnou, zatiaľ čo otázka využívania či nevyužívania prístupu do sústavy žalovaného žalobcom, je otázkou skutkovou a túto nie je možné relevantne posúdiť a zodpovedať bez reálneho posúdenia faktického skutkového stavu. Základnou podstatou sporu je posúdenie, či zo strany žalobcu dochádza k užívaniu distribučnej sústavy žalovaného v podobe prístupu do distribučnej sústavy a prijímaniu služieb s tým súvisiacich, či k takémuto užívaniu dochádza oprávnene na podklade existujúceho platného základu, ktorého existenciu žalobca počas celého konania popiera, a s tým neoddeliteľne súvisiaca otázka oprávnenosti nároku žalovaného na žalobcom poskytované platby ako odplatu za užívanie distribučnej sústavy žalovaného a prijímanie služieb s tým súvisiacich, ktoré otázky sú zodpovedateľné a nepochybne preukázateľné práve dôkazmi predloženými zo strany žalovaného. Bez faktického prístupu do sústavy žalobca nemôže vyrobenú elektrinu dodávať. Ak by žalobca nechcel využívať prístup do sústavy, musel by mať iného odberateľa, s ktorým by ho spájalo priame vedenie a ktorému by vyrobenú elektrinu dodával, alebo ak by takéhoto vlastného odberateľa nemal, musel by vyrobenú elektrinu sám spotrebovať, t.j. musel by vyrobiť len také množstvo elektriny, aké sám spotrebuje. Ak žalobca nemá vlastného odberateľa a chce vyrábať viac elektriny ako je potrebné pre jeho vlastnú spotrebu, čo žalobca aj reálne vyrába, ktorá skutočnosť medzi stranami nie je sporná, musí vyrobenú elektrinu dodávať do sústavy, keďže elektrina ako komodita nie je skladovateľná, a teda pristupovať do sústavy žalovaného. Žalobca, na to aby jeho zariadenie mohlo byť pripojené do distribučnej sústavy žalovaného a v rámci takejto vzájomnej symbiózy s distribučnou sústavou a ostatnými jej užívateľmi dokázalo reálne fungovať a vyrábať a dodávať elektrinu do sústavy, musí mať zo strany žalovaného zabezpečenú synchronizačnú frekvenciu, ktorá služba je zo strany žalovaného žalobcovi poskytovaná nepretržite a zo strany žalobcu je nepretržite využívaná. Žalobca prístup do distribučnej sústavy žalovaného využíva, zároveň však sám popiera akýkoľvek právny dôvod oprávňujúci žalobcu na využívanie distribučnej sústavy žalovaného v podobe prístupu a služieb s tým súvisiacich. V prípade priznania relevancie takejto argumentácii žalobcu, by bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že žalobca užíva distribučnú sústavu žalovaného v podobe prístupu a služby s tým súvisiace bez právneho dôvodu. 3W.Žalobca je povinný osvedčiť svoje oprávnenie užívať distribučnú sústavu žalovaného vrátane služieb s tým súvisiacich ako aj jeho rozsah, ktorú skutočnosť potvrdzuje Krajský súd v Bratislave vo svojom uznesení sp. zn. 4Cob/181/2017, kde tento posudzoval prípad výrobcu, ktorý svoju zmluvu o prístupe do sústavy vypovedal v dôsledku čoho došlo k jej zániku uplynutím výpovednej doby. Z uvedeného dôvodu Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že vzhľadom na zánik zmluvy o prístupe
do sústavy, žalobca nemá zabezpečený prístup do sústavy, a teda, že „žalobca neosvedčil, že má právo „vpúšťať“ ním vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného“, v súvislosti s čím dodáva, že „žalobca neosvedčil svoj nárok užívať distribučnú sústavu žalovaného v odovzdávacom mieste.“ Napriek skutočnosti, že sám žalobca rozporuje tvrdenia žalovaného a popiera existenciu akejkoľvek platnej zmluvy, či už v písomnej alebo konkludentnej forme, a to ani v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, ani v zmysle § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike a rovnako ani v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako aj akejkoľvek inej zmluvy, ktorá by predstavovala právny základ na užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom vo forme prístupu a služieb s tým súvisiacich, žalobca distribučnú sústavu žalovaného v žalovanom období užíval a naďalej aj tohto času stále užíva, pričom však odplatu za takéto oprávnenia a s nimi súvisiace plnenia, žalobca uhrádzať odmieta s odkazom na neexistenciu právneho dôvodu ich úhrad. Situáciu, kedy žalobca na jednej strane distribučnú sústavu žalovaného vo forme prístupu reálne užíva vrátane služieb s tým súvisiacich, na strane druhej však odmieta uhrádzať odplatu za takéto užívanie, pričom tvrdí, že na odplatu za užívanie distribučnej sústavy žalovaného neexistuje, napriek skutočnosti, že k reálnemu užívaniu skutočne dochádza, žiaden právny základ, považujeme za zneužívanie práva žalobcu a bezdôvodné obohacovanie sa žalobcu na úkor žalovaného, ako aj na úkor ostatných užívateľov distribučnej sústavy. Právny dôvod žalobcom realizovaných úhrad v žalovanom období existoval a naďalej existuje a týmto je záväzkovo-právny vzťah sporových strán v súvislosti s užívaním distribučnej sústavy žalovaného a služieb s tým spojených, a to bez ohľadu, či tento bude zo strany všeobecných súdov posúdený ako zmluvný vzťah v zmysle písomnej/ konkludentnej zmluvy o prístupe a distribúcii v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, zmluvy o prístupe v zmysle § 27 ods. 1 zákona o energetike, inominátnej zmluvy v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka alebo ako vzťah bezdôvodného obohatenia sa žalobcu na úkor žalovaného. Vo všetkých vyššie uvedených prípadoch v zmysle predchádzajúceho odseku tohto vyjadrenia vzniká žalovanému oprávnený nárok na protiplnenie za užívanie distribučnej sústavy žalobcom vrátane služieb s tým súvisiacich. Pre dosiahnutie správneho právneho posúdenia je však nevyhnutné, aby sa všeobecné súdy pre dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia v predmetnej právnej veci riadne zaoberali skúmaním skutkového stavu, pretože bez riadneho zistenia skutkového stavu, nemôže byť správne uskutočnené jeho právne posúdenie, a teda nie je možné dosiahnuť spravodlivé rozhodnutie vo veci samej. 3X.Žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy je z titulu svojho vlastníckeho práva k regionálnej distribučnej sústave v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať a požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Imanentnou súčasťou vlastníckeho práva je predovšetkým právo vec užívať (ius utendi), pričom užívaním sa rozumie správanie, ktorým sa realizuje úžitková hodnota veci, či už vo forme individuálnej, alebo vo forme podnikateľskej spotreby. Žalovaný je oprávnený predmetné právo užívať regionálnu distribučnú sústavu ako súčasť jeho vlastníckeho práva realizovať sám, avšak zároveň je oprávnený umožniť užívanie sústavy alebo jej časti aj iným subjektom, pričom za takéto užívanie treťou osobou je oprávnený si nárokovať odplatu. Vlastnícke právo je vecným právom pôsobiacim erga omnes, t.j. voči všetkým, ktorí sú povinní ho v plnom rozsahu rešpektovať. Z uvedeného je zrejmé, že tretie osoby, ktorým vlastník osobitným dojednaním neumožní užívať distribučnú sústavu alebo jej časť, túto užívajú bez právneho dôvodu. Právo tretej osoby užívať distribučnú sústavu žalovaného je ustanovením § 2 písm. a) ods. 12.2 zákona o energetike obsahovo prejavené predovšetkým prostredníctvom prístupu tretej osoby do distribučnej sústavy žalovaného. Jednou zo zmlúv, prostredníctvom ktorých by žalobca mohol od žalovaného nadobudnúť oprávnenie užívať distribučnú sústavu žalovaného v rozsahu obmedzenom výškou dohodnutej rezervovanej distribučnej kapacity za určitú dohodnutú odplatu, je zmluva o prístupe do sústavy, ktorej existenciu v akejkoľvek, či už písomnej alebo konkludentnej forme, žalobca popiera, čím teda popiera existenciu akéhokoľvek titulu, ktorý by ho oprávňoval na užívanie distribučnej sústavy žalovaného. Skutočnosť, že žalobca nie je oprávnený užívať distribučnú sústavu žalovaného bez právneho dôvodu, ale je povinný pri jej užívaní osvedčiť svoje oprávnenie užívať distribučnú sústavu žalovaného ako aj jeho rozsah, právoplatne potvrdzuje Krajský súd v Bratislave vo svojom uznesení sp. zn. 4Cob/181/2017, kde tento posudzoval prípad výrobcu, ktorý svoju zmluvu o prístupe do sústavy vypovedal v dôsledku čoho došlo k jej zániku uplynutím výpovednej doby. Z uvedeného dôvodu Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že vzhľadom na zánik zmluvy o prístupe do sústavy, žalobca nemá zabezpečený prístup do sústavy, a teda, že „žalobca neosvedčil, že má právo „vpúšťať“ ním vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného“, v súvislosti s čím dodáva, že „žalobca neosvedčil svoj nárok užívať distribučnú sústavu žalovaného v odovzdávacom mieste.“ Právo užívať distribučnú sústavu žalovaného musí žalobca osvedčiť, čo potvrdzuje aj vyššie citovaný právny názor Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4Cob/181/2017. V prípade, ak toto právo žalobcu nie je osvedčené ani písomnou zmluvou, ktorú žalobca spochybňuje a podľa jeho názoru ani konkludentnou zmluvou, žalobca
nedisponuje relevantným právnym titulom na užívanie distribučnej sústavy, a teda užívanie distribučnej sústavy žalovaného a užívanie služieb žalovaného s tým spojených neosvedčil. V takomto prípade však v žalovanom období dochádzalo a stále dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca ako vlastník zariadenia na výrobu elektriny pripojeného do distribučnej sústavy žalovaného, realizuje svoje užívacie právo k zariadeniu na výrobu elektriny, slúžiacemu v zmysle legálnej definície § 2 písm. b) ods. 1 zákona o energetike na premenu rôznych zdrojov energie na elektrinu5, ako imanentnú súčasť svojho vlastníckeho práva k zariadeniu na výrobu elektriny predovšetkým prostredníctvom výroby elektriny, v nadväznosti na čo zo strany žalobcu preukázateľne dochádza k dodávke elektriny do odovzdávacieho miesta, pričom dodávka elektriny je splnená prechodom elektriny určeným meradlom v odovzdávacom mieste, ktoré určené meradlo je súčasťou distribučnej sústavy žalovaného a jeho využitie je nevyhnutné k tomu, aby žalobca realizoval svoje právo na dodávku elektriny. Aj samotné určené meradlo je súčasťou distribučnej sústavy žalovaného, a teda vlastníctvom žalovaného. Uvedená skutočnosť vyplýva aj priamo z legálnej definície pojmu distribučná sústava obsiahnutej v ustanovení § 2 písm. b) bod 5 zákona o energetike, v zmysle ktorej súčasťou distribučnej sústavy, okrem iného, tiež „...meracie, ochranné, riadiace, zabezpečovacie, informačné a telekomunikačné zariadenia potrebné na prevádzkovanie distribučnej sústavy...“ Dôležitá je tiež skutočnosť, že žalovaný je tiež vlastníkom elektrickej prípojky, ktorá spája zariadenie žalobcu na výrobu elektriny s distribučnou sústavou žalovaného, a ktorá je spolu s určeným meradlom súčasťou distribučnej sústavy, ktoré zariadenia sú zariadeniami nevyhnutnými k prevádzkovaniu sústavy, dodávke žalobcom vyrobenej elektriny (meranej meracím zariadením), ktorých využitie je nevyhnutné k tomu, aby žalobca realizoval svoje právo na dodávku elektriny. Táto skutočnosť iba potvrdzuje záver, že pre naplnenie záväzku žalobcu na dodávku elektriny žalovanému je užívanie distribučnej sústavy v podobe prístupu a služieb s tým súvisiacich nevyhnutné. Vlastnícke právo žalobcu k zariadeniu na výrobu elektriny samo osebe v sebe zahŕňa oprávnenie užívať zariadenie na výrobu elektriny prejavujúce sa predovšetkým samotnou výrobou elektriny. Vzhľadom na skutočnosť, že elektrinu nie je možné efektívne skladovať a žalobca sa nerozhodol pre vyššie spomínanú dodávku elektriny určitému odberateľovi bez využitia distribučnej sústavy - prostredníctvom priameho vedenia, ale naopak, túto realizuje prostredníctvom distribučnej sústavy žalovaného, v prípade neexistencie oprávneného titulu na užívanie distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného žalobcom, k obohacovaniu žalobcu ako vlastníka zariadenia na výrobu elektriny dochádza už zo samotného titulu jeho vlastníckeho práva k zariadeniu na výrobu elektriny, predpokladajúcemu jeho oprávnenie užívať toto zariadenie. Vzhľadom k uvedenému je preto možné prijať záver, že povinnosť žalobcu poskytovať žalovanému ako vlastníkovi distribučnej sústavy náhradu za jej užívanie, stíha žalobcu pripojeného do distribučnej sústavy žalovaného ako vlastníka zariadenia na výrobu elektriny bez ohľadu na to, akým spôsobom realizuje svoje vlastnícke právo, ako aj bez ohľadu na to, či a komu prináša užívanie zariadenia na výrobu elektriny zisk. 3Y.Žalobca má v zmysle legálnej definície § 3 písm. b) ods. 15 zákona o energetike postavenie užívateľa sústavy. Užívateľom sústavy sa v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia rozumie osoba, ktorá (i) elektrinu dodáva alebo (ii) elektrinu odoberá prostredníctvom prenosovej alebo distribučnej sústavy alebo (iii) má s prevádzkovateľom prenosovej alebo distribučnej sústavy zmluvný vzťah. Z uvedeného je zrejmé, že aj zo samotného právneho výkladu jednoznačne vyplýva, že žalobca v pozícii výrobcu dodávajúceho vyrobenú elektrinu do sústavy žalovaného, túto pri svojej činnosti využíva. Vzhľadom na dodávku elektriny do sústavy realizovanú zariadením na výrobu elektriny vo vlastníctve žalobcu do distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného, ktorá skutočnosť môže byť preukázateľná záznamami nameraných hodnôt v určených meradlách umiestnených v odbernom mieste žalobcu, je dôvodné prijať záver, že distribučná sústava bola v žalovanom období a tohto času stále je zo strany žalobcu nepochybne využívaná a v prípade, ak na jej užívanie žalobca neosvedčí žiaden právny dôvod, táto je zo strany žalobcu užívaná bez právneho dôvodu, čím dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré je v takomto prípade potrebné považovať za právny dôvod žalobcom dobrovoľne uhrádzaných a žalovaným prijatých úhrad. V situácii, ak by niekto užíval nehnuteľnosť vo vlastníctve inej osoby bez akejkoľvek platne uzatvorenej nájomnej alebo inej obdobnej zmluvy, ktorou by mu táto umožnila svoju nehnuteľnosť užívať a zároveň odmietal vlastníkovi za takéto užívanie jeho nehnuteľnosti uhrádzať akúkoľvek odplatu, uvedené konanie by zrejme zo strany tunajšieho súdu bolo nepochybne považované za neoprávnený zásah do vlastníckeho práva vlastníka nehnuteľnosti, ktoré právne posúdenie považujeme za absolútne správne a dôvodné, nakoľko k užívaniu cudzej nehnuteľnosti treťou osobou by dochádzalo bez akéhokoľvek právneho dôvodu, pričom by zároveň vlastníkovi nehnuteľnosti bola zo strany tunajšieho súdu zrejme pravdepodobne úspešne priznaná náhrada bezdôvodného obohatenia vzniknutého takýmto konaním
tretej osoby. V súvislosti s uvedeným sa však nastoľuje otázka, prečo by užívanie nehnuteľnosti vo vlastníctve jednej osoby treťou osobou bez právneho dôvodu malo byť považované za bezdôvodné obohacovanie, a teda za konanie právom reprobované, a obdobné užívanie distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného výrobcom ako treťou osobou bez právneho dôvodu naopak za konanie právom aprobované bez vzniku akéhokoľvek nároku žalovaného na akúkoľvek náhradu za takýto zásah do svojho vlastníckeho práva voči žalobcovi. Je neprípustné, aby sa niekto obohacoval na úkor druhého bez toho, aby na to mal nejaký právny dôvod, a to bez ohľadu na to, či sa jedná o bežnú nehnuteľnosť, hnuteľnú vec, alebo distribučnú sústavu, preto je nevyhnutné, aby ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, musel obohatenie vydať. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal, pričom sa musí vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, teda ak plnenie malo nehmotný charakter, prípadne ak sa predmet obohatenia zničil, musí sa poskytnúť relutárna, teda peňažná náhrada. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 3Cdo 52/2005 v súvislosti s uvedeným uvádza, že: „O plnenie bez právneho dôvodu ide tiež v prípade užívania nebytových priestorov (uskladnenia nábytku) bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu (povinnosť plniť môže v niektorých prípadoch vyplývať tiež zo zákona alebo z rozhodnutia súdu) oprávňujúceho tieto priestory užívať (uskladniť v nich nábytok). Pre vyriešenie otázky, kto v prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu (a kto je teda povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie), je rozhodujúce, kto uvedené plnenie prijíma (kto realizuje užívateľské oprávnenia) bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu nepatriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať nebytový priestor (uskladniť v ňom nábytok). Keďže príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na samu povahu plnenia - schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady (§ 458 ods. 1 ObčZ).“ 3Z.Primeraná náhrada za bezdôvodné obohatenie sa určuje podľa okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi okolnosti, ktoré môžu determinovať výšku náhrady, patrí aj odplata za užívanie porovnateľného objektu v odplatných zmluvných vzťahoch. Najvyšší súd SR vo veci užívania cudzieho pozemku bez právneho dôvodu, v odôvodnení uznesenia sp. zn. 5Cdo 8/2009 uviedol, že: „Užívateľ cudzej veci bez právneho dôvodu, je povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, rozsah ktorého plnenia je vyjadrený peňažnou čiastkou, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie (prenajatie) veci.“ Obdobné stanovisko k určeniu výšky bezdôvodného obohatenia zaujal tiež Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku, sp. zn. 33 Ondo 668/2002 zo dňa 15.04.2004, v zmysle ktorého: „osoba, právu ktorej na bývanie nepredchádzalo nájomné právo, je z titulu bezdôvodného obohatenia povinná platiť úhradu za užívanie bytu vo výške zodpovedajúcej tej, aká by bola daná pri existencii nájomného pomeru.“ Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam by preto bolo v prípade, ak by tunajší súd dospel k prípadnému záveru o neexistencii zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, potrebné faktúry vystavované žalovaným žalobcovi ako aj ich úhrady zo strany žalobcu, považovať za faktúry vystavované a úhrady realizované za užívanie distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného v jednotlivých kalendárnych mesiacoch bez právneho dôvodu. Výška bezdôvodného obohatenia by v takomto prípade bola vyčíslená rovnakým spôsobom, akým bola u všetkých výrobcov určovaná odplata za užívanie distribučnej sústavy vo forme prístupu do sústavy, t.j. spôsobom určeným v ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii vychádzajúc z rozsahu zabezpečovanej distribučnej kapacity žalovaným pre žalobcu určovanej z výšky maximálnej rezervovanej kapacity dohodnutej v zmluve o pripojení do sústavy. Vzhľadom ku skutočnosti, že zo strany žalobcu počas celého žalovaného obdobia dochádzalo a rovnako aj tohto času dochádza k užívaniu distribučnej sústavy žalovaného, máme za to, že žalovaný mal na fakturované sumy, ktorých vrátenia sa žalobca v tomto konaní domáha, oprávnený nárok, a to bez ohľadu na to, či tunajší súd predmetné platby žalobcu v prospech žalovaného posúdi ako úhradu dohodnutej odplaty za užívanie distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného žalobcom na podklade dohody strán sporu alebo ako úhradu nárokov žalovaného z titulu bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním distribučnej sústavy žalovaného žalobcom bez právneho dôvodu. Vzhľadom na skutočnosť, že základnou podstatou sporu je posúdenie, či zo strany žalobcu dochádza k užívaniu distribučnej sústavy žalovaného v podobe prístupu do distribučnej sústavy a prijímaniu služieb s tým súvisiacich ako predpoklad odpovede na súvisiacu otázka oprávnenosti nároku žalovaného na žalobcom poskytované platby ako odplatu za užívanie distribučnej sústavy žalovaného a prijímanie služieb s tým súvisiacich, navrhnol doplnenie dokazovania formou predvolania a výsluchu svedkov súdneho znalca Ing. Karola Klucha, PhD., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. E. XXXX/ XX, G. - A., zapísaného z zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov v odbore elektrotechnika, odvetvie elektroenergetické stroje a zariadenia, elektronika, odhad hodnoty elektrotechnických zariadení
a elektroniky, evidentné číslo 911590 a Ing. Daniela Zákutného, nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, G.- G. pracujúceho u žalovaného ako vedúci odboru manažment energetických a meraných dát. 3AA. Zdôraznil, že ani v prípade, ak by sa tunajší súd nepriklonil k jeho argumentácii o existencii právneho titulu na úhradu odplaty za užívanie distribučnej sústavy vo forme prístupu a služieb žalovaného s tým súvisiacich, a priznal by relevanciu tvrdeniu žalobcu o § 26 ods. 23 vyhlášky ako právnom titule na úhradu odplaty za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom v podobe prístupu, nebolo by možné priznať žalobcovi oprávnenosť uplatnenej pohľadávky, pretože účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR sp.zn.: PL. ÚS 17/2014 pôsobia do budúcna ex nunc. Právny názor žalobcu o účinkoch nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 ex tunc, t.j. spätne do minulosti k momentu vzniku dotknutej právnej normy, považuje za nesprávny. V súvislosti s uvedeným poukázal na právny názor pléna Ústavného súdu SR vyjadrený v uznesení zo dňa 04.04.2018, sp. zn. PL. ÚS 4/2018 jednoznačne potvrdzujúci, že účinky nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade právneho predpisu s ústavou vznikajú do budúcnosti – ex nunc, nie spätne, ako aj na neho nadväzujúci právny názor Okresného súdu Žilina v rozsudku veci vedenej pod sp. zn.:10Cb/254/2016, kde Ústavný súd SR a rovnako aj Okresný súd Žilina zhodne poukazujú na skutočnosť, že v teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje princíp tzv. prezumpcie ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú dovtedy, kým Ústavný súd SR predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť. V predmetnom rozsudku Okresný súd Žilina poukazuje na skutočnosť, že situácia posudzovaná Ústavným súdom SR v jeho uznesení PLz ÚS 1/06-4, na ktoré poukazuje žalobca, je právne aj skutkovo odlišná od situácie posudzovanej tunajším súdom v rámci predmetu tohto konania vo veci samej, z ktorého dôvodu sú pre dané konanie závery predmetného uznesenia sp. zn. PLz ÚS 1/06-4 neaplikovateľné. V uznesení Ústavného súdu SR, sp. zn. PLz ÚS 1/06-4, Ústavný súd SR posudzoval hmotnoprávne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR v prípade žalôb, predmetom ktorých bolo požadované priznanie ešte neuhradeného plnenia za obdobie v čase pred vydaním derogačného nálezu Ústavného súdu SR. Dôležitou skutočnosťou, na ktorú je potrebné v súvislosti s posudzovaním hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu Ústavného súdu SR upriamiť pozornosť, je skutočnosť, že v prípadoch posudzovaných v uznesení sp. zn. PLz ÚS 1/06-4 v čase vydania derogačného nálezu Ústavného súdu SR nebolo poskytnuté medzi stranami sporu žiadne plnenie podľa napadnutého právneho predpisu, a teda právne vzťahy medzi stranami sporu neboli uzavreté. K žalovanému plneniu by v takom prípade došlo až v čase po vydaní derogačného nálezu ÚS SR, a teda v čase plnenia by už právna úprava podľa ktorej by sa plnilo, nebola účinná. V prípade, ktorý je predmetom sporu vo veci samej, je však skutková aj právna situácia odlišná. V dotknutom prípade došlo medzi stranami sporu k vzájomnému plneniu v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi v čase plnenia. K vzájomnému plneniu strán sporu došlo, na rozdiel od prípadu posudzovaného Ústavným súdom SR v prípade sp. zn. PLz ÚS 1/06-4, v čase pred vydaním derogačného nálezu sp. zn. PL. ÚS 17/2014, t.j. v čase, keď napadnutá právna norma bola v plnom rozsahu platná a účinná a tvorila riadnu súčasť právneho poriadku. V čase vydania derogačného nálezu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 bol teda, na rozdiel od prípadu posudzovaného Ústavným súdom SR v jeho zjednocujúcom stanovisku, záväzok žalobcu voči žalovanému zaniknutý jeho dobrovoľným splnením zo strany žalobcu v prospech žalovaného, a teda právny vzťah týkajúci sa žalovaných faktúr bol v čase vydania derogačného nálezu Ústavného súdu SR uzatvorený. 3AB.Je potrebné teda rozlišovať medzi situáciou, (i) kedy už plnenie bolo poskytnuté a situáciou, (ii) kedy sa poskytnutie plnenia ešte len vyžaduje a k tomuto príde až v budúcnosti. Okresný súd Žilina s poukazom na právny názor Ústavného súdu SR v jeho uznesení sp. zn. PL. ÚS 4/2018 vo svojom rozsudku sp. zn. 10Cb/254/2016 zdôrazňuje, že: „...nemôže mať derogačný nález vplyv na plnenia, ktoré boli prijaté podľa v tom čase platnej a účinnej právnej normy. Pre takúto právnu normu platí prezumpcia ústavnosti, a teda ani prípadný derogačný nález ústavného súdu nemôže založiť ďalší nárok na vrátenie prijatých plnení.“ V súvislosti s uvedeným Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. PL. ÚS 4/2018 výslovne poukazuje na skutočnosť, že: „...právne účinky derogačného nálezu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sú orientované (v zásade) pro futuro (ex nunc),“ k čomu ďalej dodáva, že: „Prípadné spätné účinky takého nálezu musia mať (vzhľadom na ich konflikt s požiadavkou právnej istoty) explicitnú zákonnú oporu (§ 41b zákona o ústavnom súde).“ Ústavný súd SR vo svojom citovanom uznesení sp. zn. PL. ÚS 4/2018 poukazuje na skutočnosť, že realizačný dopad derogačného nálezu Ústavného súdu SR je výslovne regulovaný len v prípadoch vyznačujúcich sa predchádzajúcim autoritatívnym posúdením skutkových stavov, ktoré nastali a boli zavreté pred vyhlásením nálezu Ústavného súdu SR, pričom výslovne konštatuje záver, že: „Pravidlá normované v § 41b zákona o ústavnom súde nemožno analogicky (teda bez explicitného právneho základu) aplikovať aj na skutkové situácie v minulosti uzavreté, ktoré tvorili základ pre vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych
práv, avšak neboli predmetom mocenského právneho posúdenia (rozhodovania).“ Účinky § 41b ods. 2 zákona o organizácii Ústavného súdu SR nie je možné v súlade s názorom Ústavného súdu v uznesení sp. zn.: 4/2018 a Okresného súdu Žilina v rozsudku sp.zn. 10Cb/254/2016 rozširovať na iné skutkové stavy ako predpokladá zákon. Zákon o organizácii Ústavného súdu SR upravuje výlučne otázku hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu na prípady ukončené autoritatívnym rozhodnutím súdu, pričom v právoplatne skončených konaniach v zmysle § 41b ods. 2 zákona o organizácii Ústavného súdu SR, takéto právoplatné rozhodnutia ako aj nimi priznané práva práve na podklade zrušenej nesúladnej právnej normy, zostávajú nedotknuté. Zákon zakotvuje len nemožnosť takto priznané plnenia nútene v budúcnosti vymáhať, avšak plnenia poskytnuté (dobrovoľne alebo nútene) práve na podklade takýchto právoplatných rozhodnutí v čase pre vydaním derogačného nálezu Ústavného súdu SR, nie sú dotknuté. Zákon o organizácii Ústavného súdu SR nepriznáva povinnej strane, ktorá plnila na podklade právoplatného rozhodnutia vydaného práve v súlade s následne zrušenou právnou normou, právo na domáhanie sa vrátenia takto poskytnutých plnení. Rovnako tak v prípade žalobcom uhradených prijatých platieb v súlade s v danom čase platnou a účinnou právnou úpravou, absentuje právny základ na vrátenie takto prijatých platieb, ktorého sa žalobca v tomto konaní domáha. V súvislosti s uvedeným Okresný súd Žilina vo svojom rozsudku sp. zn. 10Cb/254/2016 konštatuje, že: „...aj v prípade, že derogovaná právna úprava bola neústavná aj v čase pred vydaním derogačného nálezu, uvedená okolnosť nemá žiadne dôsledky na plnenia, ktoré boli prijaté pred prijatím derogačného nálezu,“ k čomu ďalej dodáva, že: „..v prípade povinností, ktoré boli splnené či už nútene alebo dobrovoľne, sa účinky derogačného nálezu nedotýkajú.“ Sám Ústavný súd SR vo svojom zjednocujúcom stanovisku sp. zn. PL.z 1/06, na ktoré poukazuje žalobca, nespochybnil právny názor o hmotnoprávnych účinkoch derogačného nálezu ex nunc, práve naopak, záverom predmetného uznesenia sám konštatuje, že: „V súvislosti s právnym názorom prvého a druhého senátu je potrebné uviesť, že ani jeden z nich nespochybnil právny názor tretieho senátu ústavného súdu, podľa ktorého účinky rozhodnutia ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy sú ex nunc, ale rešpektujúc tento názor, aplikoval ho na neskončené konania o určení poplatkov z omeškania berúc do úvahy zmenu právnej úpravy v dôsledku nálezu ústavného súdu.“ Z uvedeného je teda zrejmé, že právny názor Ústavného súdu SR v jeho novom uznesení sp. zn. PL. ÚS 4/2018 priznávajúci derogačnému nálezu Ústavného súdu SR prioritne účinky ex nunc, nie je v rozpore so zjednocujúcim stanoviskom pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PL.z 1/06, ale naopak, zjednocujúce stanovisko takéto účinky derogačného nálezu samo predpokladá. Avšak vzhľadom na to, že predmetom posudzovania v prípade zjednocujúceho stanoviska boli prípady neuzavretých vzťahov medzi stranami sporu, kde plnenie medzi zmluvnými stranami ešte nebolo poskytnuté, ale naopak k plneniu podľa zrušenej právnej úpravy malo dôjsť až v budúcnosti, t.j. v čase, keď už táto nebola účinná, aplikoval na sporné konania novú právu úpravu, účinnú v čase budúceho plnenia. 3AC.Vzhľadom k uvedenému mal jednoznačne za to, že Ústavný súd SR vo svojom zjednocujúcom stanovisku sp.zn. PL.z 1/06 posudzoval iný právny aj skutkový stav, než aký je predmetom tohto sporu a jeho závery nemôžu byť analogicky na predmet sporu aplikované. Mal za to, že priznanie účinkov ex nunc pre prípady plnené a ukončené v čase vydania derogačného nálezu Ústavného súdu SR, nie je v rozpore s právnym názorom zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu SR a je plne v súlade s právnym názorom pléna Ústavného súdu SR vyjadreným v uznesení PL. ÚS 4/2018 ako aj platnou právnou úpravou obsiahnutou v zákone o organizácii Ústavného súdu SR. V nadväznosti na vyššie uvedené mal za to, že derogačný nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 o nesúlade časti napadnutého ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky ÚRSO č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov nemôže mať v posudzovanom právnom spore účinky do minulosti – ex tunc, ako mu priznáva žalobca. Priznaním spätných účinkov nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 by sa tunajší súd dostal do rozporu s právnym názorom Ústavného súdu SR, ktorý je vo svojej aplikačnej praxi povinný plne rešpektovať. Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. PL. ÚS 4/2018 k uvedenému záverom dodáva, že: „...pripustiť prezidentom uvažovaný právny dôsledok eventuálneho pozitívneho nálezu ústavného súdu, by znamenalo priznať mu retroaktívne účinky, ktoré sú v právnom štáte rešpektujúcom požiadavku právnej istoty javom vyžadujúcim náležitú oporu v písanom práve.“ V prípade práv a povinností strán sporu, ktoré sú predmetom tohto konania, takáto Ústavným súdom SR požadovaná opora v písanom práve pre pripustenie ex tunc účinkov derogačného nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014, nie je daná, preto je nevyhnutné a ústavne súladné, účinky predmetného nálezu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 aplikovať výlučne do budúcna ex nunc. Vzhľadom k vyššie uvedenému mal za to, že od momentu nadobudnutia účinnosti napadnutého ustanovenia po jeho uverejnení v Zbierke zákonov Slovenskej republiky až do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu SR o jeho nesúlade s Ústavou SR, bolo napadnuté ustanovenie účinné a spolu so všetkými následkami predmetným ustanovením predpokladanými, pre všetkých účastníkov na trhu s elektrinou ako aj pre
všetky orgány štátnej moci záväzné, a teda právne vzťahy medzi jednotlivými subjektmi vrátane všetkých práv a povinností jednotlivých subjektov na úseku obnoviteľných zdrojov energie týkajúce sa uvedeného obdobia musia byť napadnutému zákonnému ustanoveniu, ktoré bolo v čase plnenia adresátov právnych noriem platné a účinné, podriadené. 3AD.V súvislosti s aplikáciou právneho názoru Ústavného súdu SR v jeho uznesení sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4 poukázal na skutočnosť, že pre posúdenie hmotnoprávnych účinkov nálezu Ústavného súdu SR je potrebné posudzovať tiež povahu právneho vzťahu, ktorý je predmetným nálezom Ústavného súdu SR dotknutý. Podstatou napadnutého ustanovenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení bolo percentuálne vyjadrenie poplatku z omeškania, ktoré do 1. júna 2003 bolo v hodnote 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania tak pre zdravotnícke zariadenia, ako aj pre zdravotné poisťovne. Po novelizácii tohto ustanovenia zákonom č. 138/2003 Z. z. (ktoré bolo v tomto znení predmetom posudzovania plénom ústavného súdu z hľadiska jeho súladu s ústavou) s účinnosťou od 1. júna 2003 do 15. júla 2004 bol poplatok z omeškania, ktorý si mohli uplatniť zdravotnícke zariadenia vo vzťahu k zdravotným poisťovniam, 0,01 % a od uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov 15. júla 2004 vzhľadom na stratu účinnosti (a od 15. januára 2005 aj platnosti) § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v znení novely zákona č. 138/2003 Z. z. bol poplatok z omeškania „vrátený“ na 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania tak pre zdravotnú poisťovňu, ako aj pre zdravotnícke zariadenie. Predmetom posudzovania bol v danom prípade právny vzťah, kde na jednej strane vystupuje zdravotná poisťovňa ako subjekt verejnej správy v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 523/2004 Zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov I. J. B. bola pôvodne zriadená ako verejnoprávna inštitúcia na vykonávanie zdravotného poistenia priamo § 28 ods. 1 zákona č. 273/1994 o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení I. J. B. a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní. Tohto času je zdravotná poisťovňa v zmysle transformačného zákona č. §2 ods. 1 581/2004 Zákon o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (s účinnosťou dotknutých ustanovení od 01.01.2005) akciová spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky založená na účely verejného zdravotného poistenia, ktorá vykonáva verejné zdravotné poistenie na základe povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia. Napriek predmetnej transformácii zdravotných poisťovní, špecifické postavenie zdravotnej poisťovne zostáva nedotknutá a táto aj naďalej plní úlohy vo verejnom záujme, hospodári s verejnými zdrojmi a vo svojej podstate má verejnoprávny charakter. Zdravotná poisťovňa vystupuje jednak ako subjekt verejnej správy podľa zákona o rozpočtových pravidlách a jednak ako obchodná spoločnosť podľa Obchodného zákonníka s možnosťou podnikať, lebo zákon č. 581/2004 Z. z . to explicitne nezakázal. Avšak prostriedky určené na sociálne služby, pričom zdravotná starostlivosť je tiež sociálna služba, sa môžu použiť len na tento účel. Zdravotná poisťovňa plní úlohy vo verejnom záujme, je zriadená na plnenie úloh štátu pri napĺňaní jeho sociálnych funkcií a jej príjmy sa majú používať na činnosti určené jej štatútom podľa zákona. Tvorí súčasť sociálneho povinného zdravotného poistenia, nevykonáva hospodársku činnosť, ale sociálnu a táto má byť činnosťou, z ktorej výnosy môžu byť použité len na účely povinného zdravotného poistenia a nie na investovanie či rozdelenie medzi akcionárov alebo na iné účely. 3AE.Z uvedeného je zrejmé, že postavenie subjektov, ktorých sa napadnuté zákonné ustanovenia a následné posudzovanie hmotnoprávnych účinkov s tým súvisiacich, týkali, nebolo v prípade nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 38/03-89 ani naň nadväzujúceho zjednocujúceho stanoviska obsiahnutého v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4 rovnocenné, ako je to v prípade sporu, ktorý je predmetom tohto konania vo veci samej, ale práve naopak, na jednej strane vystupovala zdravotná poisťovňa ako subjekt verejnej správy, t.j. subjekt vystupujúci v postavení nadradenosti voči druhému dotknutému subjektu. Na rozdiel od vyššie posudzovaného prípadu týkajúceho sa vzťahu medzi zdravotnými poisťovňami a zdravotníckymi zariadeniami, v prípade, ktorý je predmetom tohto sporu tak žalobca ako aj žalovaný predstavujú samostatné právnické osoby podnikateľov, keď žalobca má postavenie výrobcu elektriny a žalovaný postavenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Predmetný záväzkovo-právny vzťah vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom súkromnoprávnym, čo v konečnom dôsledku nepopiera ani samotný žalobca, pričom v tomto žalovaný nevystupuje ako reprezentant štátu, ktorým by zakladal akékoľvek práva a povinnosti žalobcu. Právna úprava zákona o energetike ani zákona o OZE nezveruje žalovanému žiadne rozhodovacie právomoci ako právnickej osobe a na rozdiel od zdravotných poisťovní, nezakladá postavenie žalovaného ako orgánu verejnej správy. V danom prípade je nepochybné, že sa pri predmetnom vzťahu medzi stranami sporu jedná o reguláciu vzťahov medzi subjektmi súkromného práva, čo podľa konštatovania Ústavného súdu SR zásadným spôsobom predurčuje z ústavného hľadiska kritériá posudzovania a hodnotenia
jednotlivých výhrad uplatnených proti súvisiacim ustanoveniam zákona o energetike ako aj súvisiacich podzákonných predpisov. Ústavný súd SR v súvislosti s požiadavkami na určitosť právnej úpravy s poukazom na súkromnoprávnu povahu vzťahu medzi výrobcami elektriny z OZE a prevádzkovateľmi distribučných sústav vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 zdôrazňuje, že: „...iné sú požiadavky na podrobnosť a jednoznačnosť právnej úpravy v prípade, ak ide o úpravu verejnoprávneho charakteru, a vtedy, keď ide o súkromnoprávnu úpravu...“, pričom zdôrazňuje, že súkromnoprávna úprava by mala mať primárne dispozitívny charakter a len v nevyhnutných prípadoch charakter kogentný. Uvedené kritérium odlišnosti posudzovania vzájomného vzťahu ako aj povahy a účinkov právnych noriem s tým súvisiacich je nevyhnutné aplikovať aj na účinky nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014. 3AF.Právny vzťah medzi žalovaným a žalobcom je súkromnoprávnym záväzkovým obchodnoprávnym vzťahom vzniknutým medzi stranami sporu ako dvomi podnikateľskými subjektmi, v rámci ktorého majú oba subjekty rovné postavenie, v dôsledku čoho v danom právnom vzťahu úplne absentuje prvok nadriadenosti a podriadenosti, ktorý je charakteristický pre právne vzťahy medzi orgánmi verejnej správy a fyzickými alebo právnickými osobami, v ktorých je orgánom verejnej správy priznané oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach dotknutých fyzických alebo právnických osôb, ktorý bol charakteristický pre vyššie uvedený posudzovaný prípad týkajúci sa výšky úrokov z omeškania uplatniteľných zdravotníckymi zariadeniami voči zdravotným poisťovniam ako subjektom verejnej správy. Vzhľadom na už vyššie rozoberanú súkromnoprávnu povahu vzťahu medzi výrobcami elektriny z OZE a prevádzkovateľmi distribučných sústav je aj pri výklade nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 a posudzovaní jeho hmotnoprávnych účinkov, potrebné zohľadniť súkromnoprávnu povahu predmetného vzťahu a výkladové princípy s tým súvisiace. Rovnako aj Ústavný súd ČR ako jedno z dôležitých kritérií pre posudzovanie účinkov svojich nálezov zavádza posudzovanie samotného právneho vzťahu, ktorého sa dotknutá právna norma týka, pričom rozlišuje právne vzťahy na vertikálne (verejnoprávne) a horizontálne (súkromnoprávne). V súvislosti s uvedeným vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 38/06 konštatuje, že: „Základní právo, resp. svoboda je obsahem vztahu mezi jeho subjektem (nositelem), kterým je člověk (fyzická osoba a derivativně i právnická osoba), a adresátem, kterým je veřejná moc. Výjimku z této obecné konstrukce představují případy horizontálního působení základních práv, případy, v nichž adresátem základních práv (svobod) není veřejná moc, nýbrž subjekty soukromého práva.“ Pri aplikácii vyššie uvedeného hodnotiaceho kritéria je potrebné konštatovať, že Ústavný súd SR vo svojom zjednocujúcom stanovisku sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4 pri vyhodnocovaní hmotnoprávnych účinkov nálezu sp. zn. PL. ÚS 38/03-89, kde vystupovali ako subjekty priamo dotknuté predmetným nálezom a jeho hmotnoprávnymi účinkami zdravotné poisťovne ako subjekty verejnej správy, postupoval správne a ústavne konformne, pri priznaní účinkov predmetnému nálezu ex tunc a takéto priznanie účinkov ex tunc nálezu Ústavného súdu SR, podľa nášho názoru nezakladá porušenie princípu ochrany dôvery občanov v priznané práva prípadne zásah do právnej istoty, nakoľko priznanie takýchto spätných účinkov dotknutému nálezu je práve v prospech súkromných fyzických resp. právnických osôb a zabezpečuje ochranu ich práv voči zdravotným poisťovniam ako subjektom verejnej správy. Aplikáciu záverov predmetného zjednocujúceho stanoviska sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4 pri vyhodnocovaní hmotnoprávnych účinkov nálezu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 týkajúceho sa čisto súkromnoprávneho vzťahu medzi dvomi subjektmi súkromného práva ako podnikateľskými subjektmi, však nepovažujeme za správne. Mal za to, že takýmto postupom by sa priznala neprimeraná ochrana práv jednej skupine subjektov súkromného práva na úkor druhej skupiny subjektov súkromného práva. Vzhľadom k uvedenému právnemu názoru Ústavný súd ČR dospel vo svojom vyššie citovanom náleze sp. zn. PL. ÚS 38/06 k záveru o prípustnosti pravej retroaktivity v prípade protiústavnosti zrušeného zákona a posudzovania predchádzajúcich konaní ústavne konformnou právnou úpravou s účinkami ex tunc na strane verejnej moci, ktorá v takomto prípade podľa jeho názoru nezakladá porušenie princípu ochrany dôvery občanov v priznané práva prípadne zásah do právnej istoty, resp. nadobudnutých práv, avšak s poukazom na zásadu zákazu priamej retroaktivity principiálne odmietol retroaktívne pôsobenie svojich nálezov v horizontálnych vzťahoch: „Situace odlišná nastává v případech horizontálního působení základních práv a svobod. Na tyto případy ve vztahu k třetím osobám nutno vztáhnout principy ochrany důvěry občanů v právo, právní jistoty, resp. nabytých práv; neomezená aplikace postupu založeného interpretací čl. 95 odst. 2 Ústavy obsaženou v nálezu sp. zn. Pl. ÚS 33/2000, potvrzeném nálezem sp. zn. Pl. ÚS 42/03, by tudíž u nich založila pravou retroaktivitu, a tedy rozpor s principem právního státu (čl. 1 odst. 1 Ústavy). Za jediný možný případ průlomu zákazu zpětné účinnosti právní normy v řízení o kontrole norem u horizontálního působení základních práv a svobod by bylo lze akceptovat ochranu hodnot, jež spadají do rámce materiálního jádra Ústavy dle jejího čl. 9 odst. 2, hodnot, podmínky jejichž ochrany, a to i za cenu prolomení zákazu pravé retroaktivity, obsahuje slavná "Radbruchova formule". “ Na odlišnosť horizontálneho a vertikálneho pôsobenia základných práv poukázal Ústavný súd ČR tiež vo svojom
náleze sp. zn. IV. ÚS 1777/07, kde konštatuje, že: „...v případech horizontálního působení základních práv a svobod je nutné vztáhnout na tyto případy princip ochrany důvěry v právo ve vztahu k třetím osobám, neboť neomezená aplikace postupu obecného soudu, která by vedla k posouzení v minulosti nastalých právních skutečností prostřednictvím pozdější ústavně konformní právní úpravy, by u nich založila pravou retroaktivitu, a tedy rozpor s principem právního státu podle čl. 1 odst. 1 Ústavy.“ Zároveň v citovanom náleze v súvislosti s aplikáciou súladnej právnej úpravy na vzťahy vzniknuté v čase účinnosti derogovanej právnej normy dospel k záveru, že: „Obecné soudy tím, že přiznaly ex tunc účinek zrušení § 36 odst. 2 zákona o veřejných dražbách a konstatovaly neplatnost předmětné nedobrovolné dražby pro neexistenci právního titulu podle uvedeného ustanovení, porušily principy zákazu retroaktivity a ochrany důvěry v zákon podle čl. 1 odst. 1 Ústavy, a tím porušily právo stěžovatele na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny. V důsledku tohoto postupu došlo ze strany obecných soudů rovněž k porušení práva stěžovatele vlastnit majetek podle čl. 11 odst. 1 Listiny, neboť mu bylo v důsledku napadeného rozhodnutí toto právo odňato.“ Obdobný právny názor vo vzťahu k aplikácii zrušených právnych predpisov na súkromnoprávne vzťahy zaujal Ústavný súd ČR tiež vo svojom náleze sp.zn.: Pl. ÚS-st. 36/13: „Zrušení zákona nálezem Ústavního soudu nezbavuje právního základu existující soukromoprávní vztahy, jež vznikly na jeho základě, ani dodatečně nepůsobí jejich neplatnost.“ 3AG.Zdôraznil, že právny vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi distribučných sústav je vzťahom súkromnoprávnym, v rámci ktorého majú všetky zmluvné strany rovné postavenie, v dôsledku čoho v danom právnom vzťahu úplne absentuje prvok nadriadenosti a podriadenosti, ktorý je charakteristický pre právne vzťahy medzi orgánmi verejnej správy a fyzickými alebo právnickými osobami, v ktorých je orgánom verejnej správy priznané oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach dotknutých fyzických alebo právnických osôb, ktorá skutočnosť bola konštatovaná aj zo strany Ústavného súdu SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015. Vzhľadom k uvedenému mal za to, že pri posudzovaní účinkov nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo strany tunajšieho súdu by preto malo byť na súkromnoprávnu povahu dotknutého právneho vzťahu prihliadané a mali byť z jeho strany dodržané princípy právnej istoty právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. Ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení (ktorý obsahoval percentuálne vyjadrenie poplatku z omeškania, ktorý si môže uplatniť zdravotnícke zariadenie voči zdravotnej poisťovni a opačne), ktorý bol predmetom posudzovania zo strany Ústavného súdu SR v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 38/03-89 s označenými článkami Ústavy SR, stratilo toto ustanovenie uverejnením v Zbierke zákonov 15. júla 2004 účinnosť a pretože Národná rada Slovenskej republiky do šiestich mesiacov neuviedla toto ustanovenie do súladu s Ústavou SR, stratilo toto ustanovenie 15. januára 2005 aj platnosť. Napadnutá právna norma teda prestala byť súčasťou právneho poriadku v dôsledku márneho uplynutia zákonom stanovenej lehoty na jej zosúladenie s dotknutými ustanoveniami Ústavy SR. V súvislosti s uvedeným priamo samotný Ústavný súd SR vo svojom zjednocujúcom stanovisku sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4 uvádza, že: „Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stratilo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení (v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z.) platnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od počiatku. Inými slovami na toto ustanovenie zákona o zdravotnom poistení sa hľadí, akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.“ V danom prípade však nedošlo k zániku platnosti napadnutého ustanovenia vyhlášky o cenovej regulácii márnym uplynutím lehoty na jej zosúladenie s dotknutými ustanoveniami Ústavy SR. Napadnuté ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v dotknutej časti stratilo svoju účinnosť vyhlásením nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 dňa 21.07.2016. V zmysle platných právnych predpisov malo teda ÚRSO najneskôr do 21.01.2017 zabezpečiť súlad napadnutej právnej normy s dotknutými ustanoveniami Ústavy SR a vyšších právnych noriem. Tu by sme radi uviedli do pozornosti tunajšieho súdu, že zo strany ÚRSO bola napadnutá právna norma zosúladená s dotknutými ustanoveniami Ústavy SR a vyššími právnymi normami vyhláškou č. 260/2016 Z.z. s účinnosťou od 30.09.2016, t.j. v zákonom stanovenej lehote. Keďže ÚRSO splnilo svoju povinnosť zosúladiť napadnutú právnu normu v súlade so závermi nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 s právnymi normami vyššej právnej sily v zákonom stanovenej lehote, nemohli nastať právne účinky spojené článkom 125 ods. 3 Ústavy SR s márnym uplynutím lehoty. Napadnuté ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v dotknutej časti teda stratilo svoju účinnosť vyhlásením nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 dňa 21.07.2016 a súčasťou právneho poriadku prestalo byť až dňa 30.09.2016, t.j. momentom účinnosti novej vyhlášky č. 260/2016 Z.z. V danom prípade sa jednalo o klasickú novelizáciu platných právnych predpisov, pričom tejto Ústava SR a rovnako ani zákony nepriznávajú spätné retroaktívne účinky, ale až účinky do budúcna ex nunc.
3AH.Pri riešení otázky pôsobenia účinkov nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade napadnutého právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily dochádza ku kolízii medzi dvomi základnými ústavnými princípmi, a to princípom zachovávania ústavnosti na jednej strane a princípom právnej istoty na strane druhej. Otázkou účinkov nálezu Ústavného súdu SR sa zaoberalo plénum Ústavného súdu SR už vo svojom uznesení sp. zn. PL. ÚS 13/98 zo dňa 17.02.1999, kde bolo bez rozporov jednoznačne vyslovené, že rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní podľa čl. 125 písm. a) Ústavy SR „má vždy účinky len ex nunc.“ Obdobné stanovisko k uvedenej problematike zaujal tretí senát Ústavného súdu SR, ktorý uznesením sp. zn.: III. ÚS 24/06 vyslovil právny názor, že „právny predpis, ktorého nesúlad s ústavou ústavný súd vyslovil, stráca účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov,“ v dôsledku čoho pri výklade § 41 ods. 2 zákona o Ústavnom súde SR a čl. 125 Ústavy SR dospel k záveru, „že účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s ústavou vznikajú do budúcnosti – ex nunc, nie spätne. Teda nález ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov nemá účinky do minulosti – ex tunc. V danom prípade by išlo o nedovolenú retroaktivitu.“ Vyššie uvedené uznesenie tretieho senátu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/06 bolo potvrdené aj zo strany Európskeho súdu (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Obdo 11/09 zo dňa 27.04.2009). Rovnaký právny názor zaujal aj sudca Ústavného súdu SR JUDr. Juraj Babjak vo svojom odlišnom stanovisku pripojenom k uzneseniu pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/06, ktorý sa priklonil k názoru tretieho senátu Ústavného súdu SR, že účinky nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov môžu byť vždy iba do budúcnosti ex nunc, s odôvodnením, že účinnosť zákonného ustanovenia trvá až do momentu, pokiaľ do neho nie je zasiahnuté nálezom Ústavného súdu SR a vyslovením jeho nesúladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily, a teda napadnuté zákonné ustanovenie podľa jeho názoru nemôže stratiť účinnosť skôr ako do neho bolo zasiahnuté ústavne predvídaným spôsobom. V odôvodnení svojho odlišného stanoviska zároveň zdôrazňuje zákaz retroaktivity právnych noriem ako významnú demokratickú záruku ochrany práv občanov a právnej istoty (PL. ÚS 16/95) a odôvodnením, že ten, kto konal v dôvere v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (PL. ÚS 36/95). V súvislosti s rozpornými názormi jednotlivých svojich senátov plénum Ústavného súdu SR v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 1/06 konštatuje, že „ani jeden z nich nespochybnil právny názor tretieho senátu ústavného súdu, podľa ktorého účinky rozhodnutia ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy sú ex nunc, ale rešpektujúc tento názor aplikoval ho na neskončené konania o určení poplatkov z omeškania berúc do úvahy zmenu právnej úpravy v dôsledku nálezu ústavného súdu.“ Aj zo samotného citovaného zdôvodnenia pléna Ústavného súdu SR je teda zrejmé, že ani jeden zo senátov Ústavného súdu SR a ani plénum Ústavného súdu SR napriek odlišnému výsledku, nerozporujú a nepopierajú, že hmotnoprávne účinky rozhodnutia Ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov majú účinky ex nunc, teda od momentu vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. V súlade so zákazom retroaktivity je nevyhnutné, aby platnosť určitého prameňa práva predchádzala jeho účinnosť, čo znamená, že účinnosť akejkoľvek právnej normy, bez ohľadu na to, či je táto obsiahnutá vo všeobecne záväznom právnom predpise alebo rozhodnutí Ústavného súdu SR, nemôže nastať skôr ako sa táto stala súčasťou právneho poriadku, teda skôr ako bola uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Vzhľadom na zákaz retroaktivity právnych noriem a princíp právnej stability a právnej istoty máme za to, že Ústava SR neumožňuje priznať pôsobnosť následkom predpokladaným normami obsiahnutými v náleze Ústavného súdu SR o prípadnom nesúlade právnych predpisov ako prameňom práva, na obdobie, keď takýto prameň práva a ním predpokladaná právna úprava ešte neboli v platnosti a neboli záväzné. V súvislosti s uvedeným poukázal tiež na právne názory Ústavného súdu ČR, ktorý vo svojich viacerých rozhodnutiach (PL. ÚS-st. 31/10; PL. ÚS 5/98; PL. ÚS 38/06; PL.ÚS 16/99; PL. ÚS 8/07) konštatoval záver o právnych účinkoch zrušenia nesúladného právneho predpisu ex nunc, t.j. najskôr odo dňa, kedy bol takýto nález Ústavného súdu ČR vyhlásený v Zbierke zákonov a dal prednosť právnej istote pred spätnými účinkami zrušujúceho nálezu. 3AI.Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť v zmysle uznesenia Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 481/2011 „prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci.“ V podmienkach demokratického štátu je jednoznačne aplikovateľný názor, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti, pretože v prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne narušila požiadavka na ich bezrozpornosť a všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že konanie toho, kto postupuje podľa platného a účinného práva, by mohlo byť následne dodatočnou zmenou predmetnej právnej normy resp. jej zrušením vyhlásené za protiprávne resp. neúčinné. Vyššie uvedené by malo za následok, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy k nemu došlo, nebude neskoršie (po zmene alebo
zrušení právneho predpisu činnosťou Národnej rady Slovenskej republiky alebo v dôsledku abstraktnej kontroly zákonnosti a ústavnosti činnosťou Ústavného súdu) ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné, s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti v súlade s v danom čase platnou a účinnou právnou úpravou. Ústavný súd pri posudzovaní a hodnotení spätnej pôsobnosti právnych predpisov (ich ustanovení) jednoznačne vychádza zo zásady prezentovanej plénom Ústavného súdu v uznesení sp. zn. PL. ÚS 36/95, že „ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho ustanovenie), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný.“ Vzhľadom k uvedenému, ak by zo strany všeobecných súdov boli nálezu Ústavného súdu o nesúlade priznané spätné účinky ex tunc, bol by ich činnosťou popretý vyššie uvedený princíp právnej istoty a právnej stability prevádzkovateľov distribučnej sústavy a ich legitímnych očakávaní zakotvený v čl. 1 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR. Spätnú úpravu už raz vzniknutých majetkových nárokov Ústavný súd ČR nepripustil ani vo svojom Sdělení Org. 23/13 publikovaným pod č. 117/2013 Sb., v ktorom poukazujúc na svoje nálezy sp. zn. Pl. ÚS 38/06, sp. zn. IV. ÚS 1777/07 a sp. zn. Pl. ÚS-st. 36/13 opakovane konštatuje, že: „v případech horizontálních právních vztahů, tj. právních vztahů mezi jednotlivci, připouští retroaktivní účinky derogačních nálezů jen velmi výjimečně v případech mimořádně intenzivního derogačního důvodu,” k čomu ďalej dodáva, že v prípade takýchto súkromnoprávnych vzťahov preváži „princip právní jistoty před důvody, které Ústavní soud vedly k derogaci vyhlášky.“ V súvislosti s nárokmi vyplývajúcimi z právnych vzťahov vzniknutých a priznaných za účinnosti zrušeného právneho predpisu, Ústavný súd ČR v citovanom Sdělení konštatuje, že tieto: „...mohou být předmětem výkonu rozhodnutí či exekuce. Opačný výklad by fakticky znamenal, že důsledkem nálezu Ústavního soudu bude odepření nároku na náhradu nákladů řízení přiznaných podle této vyhlášky, což by místo odstranění protiústavního zásahu do základních práv účastníků řízení vedlo naopak k jeho dalšímu prohloubení.” Významné je v súvislosti s uvedenou problematikou tiež stanovisko Ústavného súdu ČR obsiahnuté v náleze sp. zn. PL. ÚS-st. 31/10, kde Ústavný súd ČR vyjadril zásadu, že derogačné účinky nálezu sa odvíjajú ex nunc, t.j. najskôr odo dňa, v ktorom bol predmetný nález Ústavného súdu ČR vyhlásený v Zbierke zákonov, pokiaľ konkrétny nález neustanovuje inak a tiež stanovisko obsiahnuté v náleze sp. zn. PL. ÚS 5/98, kde uvádza, že právna úprava ústavného súdnictva v Českej republike stanovuje právne účinky derogačných nálezov Ústavného súdu pri kontrole právnych noriem ex nunc, nie ex tunc. Za dôležitý považuje v súvislosti s uvedenou problematikou tiež nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. IV. ÚS 1572/11, v ktorom Ústavný súd ČR i pre prípad konkrétnej kontroly noriem nespochybnil ďalšiu aplikáciu zrušených ustanovení ani v prípade právnych vzťahov vzniknutých počas ich účinnosti a na ktoré priamo dopadal derogačný dôvod. 3AJ.V zmysle vyššie uvedeného, hoci bolo napadnuté ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky ÚRSO č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ vyhlásené za nesúladné s Ústavou SR, toto bolo až do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu SR o jeho nesúlade s Ústavou SR v platnosti a účinnosti, a teda až do tohto momentu bolo pre všetky subjekty, a teda aj účastníkov konania, záväzné a až po tomto momente stratilo do budúcna svoju účinnosť. V zmysle zákonného znenia ustanovenia § 41a ods. 1 zákona o Ústavnom súde v nadväznosti na čl. 125 ods. 3 Ústavy SR nesúladný právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu o nesúlade v Zbierke zákonov. Účinnosť napadnutého právneho predpisu teda v zmysle uvedeného trvá až do momentu, kým do nej nie je zasiahnuté zákonným resp. ústavným spôsobom. Strata alebo pozastavenie účinnosti napadnutého právneho predpisu sú následkami rozhodovacej činnosti Ústavného súdu v rámci Ústavou SR priznanej abstraktnej kontroly zákonnosti. Okrem vyslovenia nesúladu právneho predpisu s Ústavou SR je Ústavný súd oprávnený v prípade zistenia nesúladu účinnosť napadnutého právneho predpisu pozastaviť až do rozhodnutia o súlade resp. nesúlade napadnutého právneho predpisu s Ústavou SR, čo však v danom prípade neurobil. Z uvedeného je zrejmé, že zákonodarca mal v úmysle ponechať Ústavnému súdu SR možnosť voľby, vzhľadom na hroziace následky napadnutého právneho predpisu, či jeho účinnosť bude pozastavená alebo či tento bude v plnom rozsahu platný a účinný až do momentu vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR o zistenom súlade resp. nesúlade napadnutého právneho predpisu s Ústavou SR, a teda možnosť jeho platnosti a účinnosti až do momentu vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR o zistenom súlade resp. nesúlade napadnutého právneho predpisu s Ústavou SR nevylúčil ale práve naopak s takouto možnosťou počítal. S prihliadnutím na uvedené by spätné pôsobenie účinkov rozhodnutia Ústavného súdu o nesúlade napadnutého právneho predpisu s Ústavou SR vyznievalo právne absurdne, nakoľko v prípade pôsobenia účinkov rozhodnutia Ústavného súdu o nesúlade napadnutého právneho predpisu s Ústavou SR by zákonom stanovená možnosť Ústavného
súdu pozastaviť účinnosť napadnutého právneho predpisu stratila svoj význam a v konečnom dôsledku by jej aplikácia nemala žiaden zmysel, nakoľko v prípade vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu o nesúlade napadnutého právneho predpisu s Ústavou SR by spätné účinky takéhoto rozhodnutia a teda spätná strata účinnosti napadnutého právneho predpisu resp. právnej normy nastali bez ohľadu na skutočnosť, či Ústavný súd účinnosť napadnutého právneho predpisu pozastavil, alebo nie. Vzhľadom k uvedenému mal za to, že od momentu nadobudnutia účinnosti napadnutého ustanovenia po jeho uverejnení v Zbierke zákonov Slovenskej republiky až do momentu jeho novelizácie vyhláškou č. 260/2016 Z.z. riadnou súčasť právneho poriadku a do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu SR o jeho nesúlade s Ústavou SR, bolo napadnuté ustanovenie účinné a spolu so všetkými následkami predmetným ustanovením predpokladanými, pre všetkých účastníkov na trhu s elektrinou ako aj pre všetky orgány štátnej moci záväzné, a teda právne vzťahy medzi jednotlivými subjektmi vrátane všetkých práv a povinností jednotlivých subjektov na úseku obnoviteľných zdrojov energie týkajúce sa uvedeného medziobdobia musia byť napadnutému zákonnému ustanoveniu, ktoré bolo v danom čase platné a účinné, podriadené. 3AK.Žalobca sa vo svojej žalobe zaoberá rozsiahlymi úvahami o nesúladnosti právnej úpravy povinnosti uhrádzať platbu za prístup do sústavy výrobcami elektriny po strate platnosti protiústavnej časti ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v elektroenergetike, s Ústavou SR, zákonom o energetike a zákonom o regulácii v sieťových odvetviach z dôvodu údajnej diskriminácie skupiny výrobcov s uzatvorenou zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy voči výrobcom bez uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. V súvislosti s uvedeným zdôraznil, že otázka súladnosti ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v elektroenergetike s Ústavou SR a právnymi predpismi vyššej právnej sily, nie je spôsobilá byť predmetom tohto konania, nakoľko žalobca, žalovaný a rovnako ani tunajší súd ako všeobecný súd nie je kompetentný na formuláciu záverov o prípadnej nesúladnosti dotknutého ustanovenia s Ústavou SR ani právnymi predpismi vyššej právnej sily. Dotknuté ustanovenie bolo už predmetom skúmania a posudzovania zo strany Ústavného súdu SR v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014, ktorý v zmysle doručeného návrhu skupiny poslancov posudzoval súladnosť celého ustanovenia § 26 ods. 23, 24, 25 a 26 a § 29 ods. 13 vyhlášky, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike a po preskúmaní vyhodnotil, nesúlad ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v elektroenergetike len v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“, ktorá bola následne zrušená, pričom zvyšku návrhu skupiny poslancov nevyhovel. Ak by mal Ústavný súd SR za to, že ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v elektroenergetike je v akejkoľvek inej časti v rozpore s Ústavou SR alebo právnymi predpismi vyššej sily, vyslovil by to priamo v predmetnom náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014, čo však neurobil. Práve v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 a záverov Ústavného súdu SR v ňom obsiahnutých má ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v elektroenergetike znenie, ktoré je tohto času platné a účinné. Je teda zrejmé, že Ústavný súd SR nepovažoval znenie § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v elektroenergetike v ostatnej než zrušenej časti za diskriminačné ani inak protiústavné a rovnako ani rozporné s inými právnymi predpismi vyššej právnej sily. Samotné aktuálne znenie dotknutého ustanovenia nezmieňuje žiadnu diferenciáciu medzi výrobcami s uzatvorenou zmluvou o prístupe a výrobcami bez uzatvorenej zmluvy o prístupe, tak ako to vykresľuje žalobca v značnej časti svojej žaloby, a teda nie je dôvod v súvislosti s textáciou predmetného ustanovenia uvažovať o akejkoľvek diskriminácii jednotlivých skupín výrobcov. Diferenciácia, na ktorú poukazuje žalobca vyplýva práve zo záverov Ústavného súdu SR. 3AL.Tiež poukázal na skutočnosť, že predmetné ustanovenie vyhlášky o cenovej regulácii v elektroenergetike slúži výlučne ako východisko pre určenie matematického výpočtu výšky platby za prístup do distribučnej sústavy, právnym základom však je vždy dohoda strán ako prejav ich Ústavou SR priznanej zmluvnej slobody. V súvislosti s uvedeným zdôraznil, že mechanizmus výpočtu odplaty za prístup do sústavy obsiahnutý v ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ako ani jej výška, neboli zo strany Ústavného súdu SR spochybnené. Ústavný súd SR v predmetnom náleze sp. zn. PL.ÚS 17/2014 konštatuje, že: „nenašiel v stanovenom matematickom výpočte a stanovenej výnimke pre okruh výrobcov elektriny žiaden ústavný komponent alebo ústavnú záťaž, ktorá by odôvodňovala vyhlásiť aj ostatné časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii za nesúladné s konkrétnymi ústavnými normami či referenčnými zákonmi,“ k čomu ďalej dodáva, že: „otázku všeobecných platieb za služby v oblasti elektroenergetiky nemožno považovať za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ale za platby založené na trhovom mechanizme odplaty za poskytované služby/ dobrá (pripojenie a prístup do distribučných sústav).“ Akúkoľvek argumentáciu žalobcu v tomto smere považuje za bezpredmetnú a pre toto konanie vo veci samej za absolútne irelevantnú.
3AM.Taktiež za bezpredmetnú považuje aj argumentáciu žalobcu v súvislosti so zmluvou o prístupe pre odberné miesto výrobného zariadenia žalobcu v smere na odber elektriny z distribučnej sústavy. Žalovaný netvrdí a ani nikdy netvrdil, že zmluva o prístupe pre odberné miesto výrobného zariadenia žalobcu na účely odberu elektriny z distribučnej sústavy by mohla nahradiť zmluvu o prístupe pre odovzdávacie miesto výrobného zariadenia žalobcu na účely dodávky vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy. Žalobca je tak ako to správne sám uvádza vo svojej žalobe oprávnený uzatvárať samostatné zmluvné vzťahy pre svoje odberné miesto pre účely odberu elektriny z distribučnej sústavy a samostatné zmluvné vzťahy pre svoje odovzdávacie miesto pre účely dodávky vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy a rovnako tak musí uzatvoriť osobitnú zmluvu o prístupe pre svoje odberné miesto a osobitnú zmluvu o prístupe pre svoje odovzdávacie miesto, pričom poplatok za prístup do distribučnej sústavy platí len v jednom smere (dodávke/odber) a to v tom, ktorý je vyšší. Argumentáciu žalobcu v tomto smere teda považuje pre toho konanie vo veci samej za rovnako irelevantnú. 3AN.Žalobca si predmetnou žalobou uplatňuje pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia vzniknuté za obdobie 1/2014 – 6/2016. Žalobca realizoval úhrady voči žalovanému v zmysle jednotlivých vyššie definovaných zmlúv o prístupe do distribučnej sústavy. V prípade, ak by tunajší súd priznal relevanciu argumentácii žalobcu o neplatnosti predmetných zmlúv o prístupe z dôvodu ich rozporu so zákonom resp. jeho obchádzania v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, jednalo by sa plnenia prijaté podľa neplatnej zmluvy, v ktorom prípade začína v zmysle § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka premlčacia doba plynúť odo dňa, kedy k plneniu došlo. V danom prípade je nesporné, že sa jedná o obchodnoprávny vzťah strán sporu, a teda premlčanie práva na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy sa bude riadiť úpravou obsiahnutou v Obchodnom zákonníku. Rozhodujúcim pre začiatok plynutia premlčacej doby je teda deň, kedy sa plnilo, t.j. deň, kedy žalobca realizoval konkrétnu úhradu platby za prístup do sústavy voči žalovanému. Obchodný zákonník zakotvuje v ustanovení § 497 všeobecnú štvorročnú premlčaciu dobu. Žalobný návrh žalobcu bol tunajšiemu súdu doručený dňa 15.03.2019, t.j. všetky pohľadávky žalobcu na vrátenie bezdôvodného obohatenia, ktoré sú predmetom žaloby za obdobie 01.01.2014 – 14.03.2015 (predstavujúce časť žalovanej sumy vo výške 1 225 067,26 EUR) sú premlčané a boli zo strany žalobcu uplatnené na tunajšom súde oneskorene. Právo na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej obchodnej zmluvy sa v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. M Obdo V 2/2000 (R 34/2002) premlčuje v štvorročnej premlčacej dobe podľa § 397 OBZ, ktorá začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. Právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku má komplexnú povahu. Skutočnosť, že Obchodný zákonník výslovne neupravuje začiatok plynutia premlčacej doby a jej dĺžku, pokiaľ ide o právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, neznamená nevyhnutnosť aplikácie právnej úpravy Občianskeho zákonníka, ale len to, že tieto otázky treba riešiť podľa všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 6Obo 191/2003 v súvislosti s uvedeným dodáva, že: „Keďže Obchodný zákonník je v pomere k Občianskemu zákonníku predpisom osobitným, čo platí aj pre všeobecné ustanovenie Obchodného zákonníka upravujúce premlčanie v pomere k ustanoveniu § 107 OZ, platí, že pri riešení otázky premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch sa použije predovšetkým právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku. Rozhodujúcim kritériom pre riešenie otázky, ktorý právny predpis treba použiť pri posudzovaní premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, je podstata spoločenského vzťahu, v ktorom účastník vystupoval.“ Je nepochybné, že vzťah medzi stranami sporu je obchodnoprávnym vzťahom, a teda začiatok a trvanie premlčacej doby treba posúdiť podľa § 394 ods. 2 a § 397 Obchodného zákonníka. Vyššie uvedený právny názor potvrdzuje Najvyšší súd SR aj vo svojom rozsudku sp. zn. 5Obo 86/2005, kde zdôrazňuje, že: „Pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia Obchodný zákonník začiatok premlčacej doby výslovne neupravuje, čo vlastne znamená len to, že tieto nároky treba posudzovať podľa komplexnej úpravy všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní (§ 391 a § 397 OBZ) (...) Právna úprava premlčania pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia je komplexne upravená v Obchodnom zákonníku a všetky otázky s ňou súvisiace je treba riešiť podľa týchto ustanovení...“ Záväzok vzniknutý z titulu bezdôvodného obohatenia, ak ide o vzťah medzi dvomi podnikateľskými subjektmi, ktorými strany sporu nesporne sú, a vznikol v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou, čo v prípade predmetu sporu taktiež nesporne vznikol, je obchodnoprávnym vzťahom, a to aj napriek tomu, že úprava inštitútu bezdôvodného obohatenia je obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Otázka premlčania nárokov vzniknutých z titulu bezdôvodného obohatenia sa v prípade obchodnoprávnych vzťahov bude komplexne posudzovať podľa ustanovení o premlčaní obsiahnutých v Obchodnom zákonníku, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj vyššie uvedená judikatúra. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam je teda pohľadávky žalobcu na vrátenie bezdôvodného obohatenia, ktoré sú predmetom žaloby za obdobie 01.01.2014 – 14.03.2015 (predstavujúce časť žalovanej sumy vo výške 1 225 067,26 EUR) potrebné považovať za premlčané,
z ktorého dôvodu žiadal, aby tunajší súd bez ďalšieho skúmania problematiky sporu vo veci samej, v uvedenej časti žalobný návrh žalobcu zamietol. 3AO.Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam žiadal, aby súd návrh žalobcu ako nedôvodný v plnom rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania žalovaného v rozsahu 100%.
4.Žalobca v podaní z 30.09.2019 uviedol, že jeho pohľadávky nemohli byť predmetom fakturácie voči žalovanému, nakoľko žalobca v súvislosti so vznikom bezdôvodného obohatenia (ktorého vydanie je predmetom tohto sporu) žalovanému nič nedodal (zrušením G-komponentu nedošlo k dodaniu) a nemá povinnosť bezdôvodné obohatenie žalovanému vyfakturovať. Naopak, jediný, kto by mal v súvislosti s evidenciou pohľadávky žalobcu voči žalovanému vykonať príslušné kroky je práve žalovaný, ktorý by mal buď (i) ak má za to, že vzniklo bezdôvodné obohatenie, vystaviť dobropis, alebo (ii) v prípade súdneho sporu o tejto pohľadávke, ak žalovaný vyhodnotí svoje šance uspieť v spore pod 50 %, vytvoriť rezervu vrátane úrokov z omeškania a nákladov konania. 4A.Za kľúčový pre rozhodnutie prvoinštančného súdu žalobca považuje záver Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. júna 2016 sp. zn. PL. 17/2014-132 (ďalej len „Nález“) a to, že právnu povinnosť uhrádzať prevádzkovateľovi distribučnej sústavy G-komponent možno založiť výlučne len zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorá je uzavretá v súlade s § 26 ods. 5 Zákona o energetike (ďalej len „zmluva o prístupe a distribúcii elektriny“). Existencia takejto zmluvy medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a výrobcom elektriny je pre účely vzniku povinnosti výrobcu elektriny zaplatiť G-komponent nevyhnutná. 4B.Kľúčovou otázkou sporu je, či má (resp. mal v rozhodnom období) žalovaný nárok na úhradu platby za prístup do distribučnej sústavy v zmysle Vyhlášky (t.j. G-komponentu) bez ohľadu na to, či existuje medzi žalovaným a žalobcom „zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, v znení platnom v období od 01.01.2014 do 30.06.2016 (ďalej len „Zákon o energetike“). Žalobca mal za to, že mu takáto povinnosť platiť G-komponent bez existencie „zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ uzatvorenej v súlade s § 26 ods. 5 Zákona o energetike nemohla vzniknúť (resp. po publikácii Nálezu táto povinnosť založená Vyhláškou zanikla - t.j. došlo k plneniu z právneho dôvodu, ktorý odpadol). Žalobca nikdy nespochybnil uzatvorenie žalovaným uvedených inominátnych zmlúv, dokonca na ne sám v žalobe poukázal, ale tvrdí, že tieto zmluvy nemožno stotožniť s jasne zákonom vymedzenou „zmluvou o prístupe k distribučnej sústave a distribúcii elektriny“ uzatvorenej podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike, ktorá aj podľa výslovného názoru Ústavného súdu SR vysloveného v Náleze jediná zakladá právny dôvod na platbu za prístup do distribučnej sústavy, tzv. G-komponent. V prípade žalobcu takýto právny dôvod pre platbu G-komponentu v rozhodnom období od 01.01.2014 do 30.06.2016 neexistoval, pričom aj sám žalovaný vo svojom vyjadrení argumentuje, že ním uzatvorené zmluvy sú inominátne zmluvy, ktoré sa obsahovo blížia práve pomenovanej zmluve podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Tvrdil, že žalovaný prekrúca znenie Nálezu. Ústavný súd SR totiž nevyslovil názor, že pre vznik povinnosti platiť G-komponent postačuje akákoľvek dohoda zmluvných strán (ako tvrdí žalovaný). Z Nálezu Ústavného súdu SR vyplýva pravý opak, a to že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy (G-komponent) vzniká výlučne na základe zmluvy o prístupe k distribučnej sústave a distribúcii elektriny uzatvorenej podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. O nesprávnom pochopení a dezinterpretácii Nálezu žalovaným podľa žalobcu svedčí najmä znenie bodov 21.5 a 22.1 Nálezu v spojitosti s bodmi 19.2 a 19.7 Nálezu, na ktoré žalobca týmto odkazuje. 4C.Nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného o nepoužiteľnosti žalobcom predloženým rozsudkov pre posúdenie predmetnej veci z dôvodu, že tieto sa týkali výrobcov elektriny, ktorí nemali s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe, nakoľko: a) Zmluva o prístupe medzi žalobcom a žalovaným nie je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike; b) medzi žalobcom a žalovaným neexistuje zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike; c) žalobca je v rovnakom postavení ako subjekty v rozhodnutiach, na ktoré odkazuje a ktoré ako žalobcovia nemali uzatvorené s distribučnými spoločnosťami žiadne zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 Zákona energetike; d) právne závery rozsudkov možno aplikovať, nakoľko medzi žalobcom a žalovaným ide o rovnaký skutkový stav; e) udržanie ustálenosti právoplatnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov a legitímnych očakávaní žalobcu, ktoré mu z týchto rozhodnutí vyplývajú. 4D.Nesúhlasil s odkazom na žalovaným predložený rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 28Cb/185/2014 zo dňa 10.04.2019, nakoľko z písomného vyhotovenia predmetného rozsudku je zrejmé,
že medzi stranami sporu bola uzatvorená „Zmluva o distribúcii a prístupe zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy“, pričom už z jej názvu je zrejmé, že táto zmluva obsahovala aj element distribúcie, nie len element prístupu k distribučnej sústave ako v tu prejednávanom spore. 4E.Poukázal aj na ust. § 96 ods. 9 Zákona o energetike, z ktorého je zrejmé, že podstatnou a nevyhnutnou súčasťou „zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny“ je aj distribúcia elektriny. Zároveň je z uvedeného prechodného ustanovenia zrejmý aj fakt, že zákonodarca pamätal na prípady, ak bolo predmetom zmluvy medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a výrobcom elektriny (resp. iným účastníkom trhu s elektrinou) zabezpečenie služieb: (a) prístupu do distribučnej sústavy a (b) distribúcia elektriny (dôležitá je kumulatívna spojka „a"). Preto len v prípade, ak súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a žalobcom podľa pôvodného zákona o energetike (zákon č. 656/2004 Z.z.) bol aj element distribúcie elektriny možno v zmysle prechodného ustanovenia hovoriť o ex lege existujúcej „zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ podľa Zákona o energetike. Navyše, akékoľvek tvrdenia žalovaného, ako aj Okresného súdu Bratislava I o existencii akejsi (inominátnej) zmluvy o prístupe (bez elementu distribúcie) nemajú oporu v zákone, nakoľko Zákon o energetike exaktne rozlišuje medzi tzv. zmluvami o pripojení (zmluva o pripojení do prenosovej sústavy a zmluva o pripojení do distribučnej sústavy) a tzv. prístupovo-distribučnými zmluvami (zmluva o prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny a zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny). Akákoľvek údajná zmluva o prístupe (bez elementu distribúcie), na ktorú sa snaží poukázať žalovaný nemôže byt' v konečnom dôsledku a v kontexte Zákona o energetike „zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. 4F.Vo vzťahu k uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob/181/2017 zo dňa 26.10.2017 tvrdil, že tento nesprávne uvádza, že Zákon o energetike upravuje aj akúsi zmluvu o prístupe. Zákon o energetike používa pojem „zmluva o prístupe do sústavy" iba v jedinom prípade (v § 27 ods. 1 písm. b/) a ide výlučne o legislatívnu skratku a spoločné (súhrnné) pomenovanie pre: (i) zmluvu o prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny a (ii) zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Pojem „prístup do sústavy“ je totiž zákonom definovaný pojem (§ 2 písm. a) bod 12 Zákona o energetike). Tento pritom explicitne obsahuje dikciu, že v elektroenergetike sa pod ním rozumie prístup buď na základe zmluvy o prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny, alebo na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. V tomto zmysle je preto nevyhnutné čítať aj ustanovenie § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike, ktoré sa snažil žalovaný absolútne špekulatívne a zavádzajúco zneužiť na (neúspešnú) podporu svojej argumentácie. S Uznesením Krajského súdu v Bratislave sa nemožno stotožniť ani z dôvodu, že Zákon o energetike neupravuje v súvislosti s elektroenergetikou žiadnu samostatnú zmluvu o prístupe bez elementu prenosu alebo distribúcie. V zmysle záverov Nálezu Ústavného súdu SR žiadna takáto (neúplná) zmluva nemôže zakladať nárok žalovaného na platbu G-komponentu, keďže ten sa v zmysle Nálezu spája výhradne len s uzatvorením „ zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ v zmysle § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Právny a skutkový stav bol teda v situácii žalobcu odlišný, a to taký, že medzi žalobcom a žalovaným neexistoval právny titul na úhradu G-komponentu. Navyše závery predmetného uznesenia za nesprávne považoval aj Okresný súd Košice I v rozsudku, sp. zn. 32Cb/149/2016, zo dňa 17.04.2018 (potvrdenom rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Cob/190/2018, zo dňa 21.02.2019). 4G.Nesúhlasil ani s názorom žalovaného vysloveným vo vzťahu k dôvodovej správe k bodom 29 a 30 Čl. III novely Zákona o energetike. Žalovaný používa vykonštruovaný argument (na čo využíva znenie dôvodovej správy) spočívajúci v tom, že napriek neexistencii akejkoľvek zmluvy ohľadom distribúcie bol tento element distribúcie vo vzájomnom zmluvnom vzťahu zastúpený. Žalobca uviedol, že službu distribúcie vo vzťahu k svojim odovzdávacím miestam nevyužíval, čo potvrdil aj žalovaný vo svojom vyjadrení. Rovnako žalobca tvrdí, že nevyužíval ani prístup do distribučnej sústavy. 4H.Žalobca zotrval na tvrdení, že v rozhodnom období medzi ním a žalovaným neexistovala „zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Žalobca sa túto zmluvu so žalovaným rozhodol neuzatvoriť, nakoľko sa rozhodol nevyužívať žalobcove služby tvoriace predmet „zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Fakultatívnosť uzatvorenia „zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ bola v rozhodnom období zakotvená v Zákone o energetike. Žalovaný sa snaží tvrdiť, že novela Zákona o energetike predstavuje „len upresnenie“ predchádzajúcej právnej úpravy, avšak zo samotného znenia dôvodovej správy je zrejmé, že ide o zásadnú zmenu právnej úpravy spočívajúcu v zavedení novej kontraktačnej povinnosti vo vzťahu k „zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ a zároveň potvrdenie toho, že dovtedy bolo uzatvorenie tejto zmluvy aj pre výrobcu elektriny odovzdávajúceho elektrinu fakultatívnou možnosťou. Dôvodovú správu k novele Zákona o energetike nemožno chápať ako výklad predchádzajúceho znenia Zákona o energetike, čo
je zámerom Žalovaného za účelom podpory jeho tvrdení a chápania normatívneho obsahu Zákona o energetike v znení platnom a účinnom v spornom období. 4I.Tento spor je o čisto právnej otázke existencie alebo neexistencie „zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“, ktorá v zmysle Nálezu jediná zakladá právny dôvod na platbu G- komponentu. Na zodpovedanie tejto otázky pritom nie sú potrebné akékoľvek technické úvahy či argumentačné obraty o nemožnosti výroby elektriny bez prístupu k distribučnej sústave alebo akékoľvek posudzovanie skutkového stavu, ktoré navrhuje žalovaný. 4J.Žalovaný sa snažil argumentovať aj aktuálnym znením Zákona o energetike, keď poukázal na skutočnosť, že podľa § 46a Zákona o energetike (účinného od 01.01.2019) je dodávanie elektriny výrobcom elektriny do sústavy bez uzatvorenia „zmluvy o prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny“ alebo „zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ neoprávneným dodávaním elektriny. Žalobca žiadnym spôsobom nenamieta, že za súčasného právneho stavu nie je možné z pozície výrobcu elektriny dodávať elektrinu do sústavy bez uzatvorenia jednej z prenosovo- distribučných zmlúv upravených v Zákone o energetike. Uvedené však neplatilo v období, ktorého sa týka tento spor. 4K.K tvrdeniu žalovaného, že žalobca dodáva a v celom žalovanom období dodával vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy VSD a teda je zrejmé, že sa rozhodol realizovať svoje právo na prístup do distribučnej sústavy, uviedol, že akákoľvek elektrina vyrobená v elektroenergetickom zariadení žalobcu pripojenom do distribučnej sústavy bola síce pochopiteľne prepravená distribučnou sústavou, avšak táto preprava resp. dodávka elektriny do distribučnej sústavy nebola realizovaná žalobcom, nakoľko vyrobenú elektrinu predal ešte pred jej vstupom do distribučnej sústavy a akýkoľvek vzťah k prenosu tejto elektriny v distribučnej sústave mal byť riešený žalovaným vo vzťahu k účastníkovi trhu, ktorý si túto elektriny prevzal od žalobcu na žalobcovom odovzdávacom mieste. 4L.Žalovaný tvrdil, že žalobca dobrovoľne uhrádzal každomesačnú platbu G-komponentu žalovanému, čím chcel u súdu vzbudiť dojem, že žalobca (komisívne) súhlasil s jeho údajným záväzkom túto platbu žalovanému uhrádzať. Žalovaný v tomto tvrdení však zabúda, alebo účelovo opomína, dôležitý fakt, že povinnosť uhrádzať na základe vystavenej faktúry platbu G-komponentu v tom čase prikazovala žalobcovi tá konkrétna časť Vyhlášky, ktorú Ústavný súd SR Nálezom zrušil. Preto nemožno v žiadnom prípade stotožňovať úhradu platieb G-komponentu žalobcom s prejavom jeho dobrovoľnej vôle. Práve naopak, úhrada platieb bola výlučne konaním čisto v súlade s povinnosťami žalobcu určenými vtedy účinným a platným všeobecne záväzným predpisom (ktorý bol Nálezom v predmetnej časti zrušený). 4M.Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že Zákon o energetike nevyžadoval, aby súčasťou „zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ bol aj záväzok distribúcie elektriny. Žalovaný sa snažil podporiť svoje tvrdenie aj právne nezáväzným stanoviskom Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky zo dňa 20.04.2008 (ďalej len „MH SR") a znením novely Zákona o energetike (ktorá nadobudla účinnosť až 01.01.2019, t.j. absolútne mimo obdobia rozhodného pre tento spor). Stanovisko MH SR vo svojom úvode deklaruje, že „Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky nepredkladá vo svojom stanovisku úmysel zákonodarcu a nemá kompetenciu podávať záväzný alebo autoritatívny výklad zákona“, jedná sa o „nezáväzné stanovisko, ktoré má len orientačný charakter“. Za rovnako neudržateľné považuje žalobca argumentáciu žalovaného aktuálnym znením Zákona o energetike. Žalobca má za to, že práve poukázaním na zmeny v Zákone o energetike účinné od 01.01.2019, ku ktorým bol zákonodarca nútený pristúpiť z dôvodu existencie Nálezu a pochybností, či a na základe akého právneho titulu možno požadovať G-komponent od výrobcov elektriny, dochádza k jasnému potvrdeniu žalobcovej správnej právnej interpretácie predchádzajúceho znenia Zákona o energetike. V opačnom prípade, ak by bola správna interpretácia žalovaného, zákonodarca by nemusel pristupovať k žiadnym zmenám Zákona o energetike. V prípade, ak by aj uznal, že zákonodarca novelou Zákona o energetike len upresňuje a ozrejmuje niektoré sporné ustanovenia Zákona o energetike, toto „upresnenie“ a „ozrejmenie“ nemôže byť na príťaž subjektov, ktoré postupovali v súlade s pôvodným znením Zákona o energetike a nemôže im retroaktívne zakladať akékoľvek povinnosti a retroaktívne legitimizovať zmluvné záväzky uzatvorené v rozpore s predošlým znením Zákona o energetike. V prípade predmetnej novely Zákona o energetike však v žiadnom prípade nešlo o jeho „spresnenie“ alebo „ozrejmenie“, ale k jeho zásadnej zmene spočívajúcej, okrem iného, v zmene kumulatívnosti (spojka „a“) podstatných náležitostí zmluvy na princíp, kde distribúcia elektriny po novom nepredstavuje pre výrobcu elektriny podstatnú náležitosť zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny . Taktiež novela zaviedla kontraktačnú povinnosť výrobcu elektriny vo vzťahu k „zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Takéto zmeny predstavujú zásadný zásah do celkového nastavenia zmluvných vzťahov v elektroenergetike a nemožno ich označovať ako „spresňujúce“ alebo
„ozrejmujúce“ úpravy zákona. Je zrejmé, že až novelou Zákona o energetike došlo k odstráneniu obligatórnej náležitosti zmluvy v podobe distribúcie (prepravy) elektriny v „zmluvách o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ v prípade, ak sú takéto zmluvy uzatvárané s výrobcom elektriny. 4N.Žalovaným predložený rozsudok Okresného súdu Žilina so sp. zn. 10Cb/287/2014 zo dňa 21.11.2017 (ďalej len „Rozsudok OS ZA") je podľa názoru žalobcu pre tento spor irelevantný, keďže sa netýka základnej právnej otázky tohto konania, či bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená „zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ alebo nie. 4O.Nesúhlasil s argumentácia žalovaného na podporu platnosti zmluvy o prístupe (aj bez elementu distribúcie) a to z dôvodov už vyššie uvedených. Žalobca popiera nesprávne tvrdenia žalovaného, podľa ktorých sa v prípade zmluvných vzťahov v elektroenergetike jedná o (čisto) obchodnoprávny vzťah medzi dvoma podnikateľskými subjektami, nakoľko tieto zmluvné vzťahy sú vzťahmi, do ktorých výrazne zasahuje regulačná verejnoprávna úprava. Základné podmienky zmluvných vzťahov medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a iným účastníkom trhu s elektrinou sú schvaľované ÚRSO v podobe prevádzkového poriadku prevádzkovateľa distribučnej sústavy , ktorý de facto obsahuje všeobecné obchodné podmienky prevádzkovateľa distribučnej sústavy upravené pre ten-ktorý zákonne predpokladaný a explicitne upravený zmluvný vzťah. Od týchto zmluvných podmienok schválených regulačným úradom pri výkone vecnej regulácie trhu s elektrinou sa prevádzkovateľ distribučnej sústavy nemôže odchýliť, a preto nemožno v žiadnom prípade hovoriť o štandardnom obchodnoprávnom vzťahu medzi dvoma nezávislými podnikateľskými subjektami, nakoľko ich podnikateľská činnosť je do veľkej miery závislá na rozhodnutiach ÚRSO a regulácii v oblasti elektroenergetiky. Poukázal na ust. § 3, § 11 ods. 1 písm. c) a e), § 12, § 13, § 15, § 36 ods. 1 zákona č. 250/2012 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2014 do 30.06.2016 (ďalej len „Zákon o regulácii“) a ust. §15 ods. 1 a 2 Zákona o energetike. Mal za to, že na regulovanom trhu s elektrinou nemôže dochádzať k úhrade platieb, ktoré nemajú oporu v Zákone energetike, v Zákone o regulácii a Vyhláške. Nakoľko právne vzťahy v elektroenergetike podliehajú vecnej regulácii podľa Zákona o regulácii, právna úprava neumožňuje uzatvárať medzi účastníkmi trhu s elektrinou pri výkone regulovanej činnosti inominátne zmluvy podľa všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka. 4P.Žalovaným prezentovaná judikatúru súdov týkajúca sa otázky platnosti inominátnych zmlúv ako aj výkladu právnych úkonov s preferenciou ich platnosti je pre aktuálny spor medzi žalobcom a žalovaným, pre ktorý je rozhodné posúdenie otázky či medzi nimi bola uzatvorená „zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“, irelevantná. 4Q.Žalobcov výklad obsahu Zákonom o energetike definovaného pojmu „prístup do sústavy“ je taký, že jeho súčasťou musí byť zo zákona aj element distribúcie (prepravy) elektriny odberateľom elektriny. Za iných okolností sa nemôže jednať o prístup do sústavy v zmysle legálnej definície Zákona o energetike. 4R.Vo vzťahu k argumentácii názorom Súdneho dvora EÚ vo veci C-239/09 uviedol, že právna otázka sporu medzi žalobcom a žalovaným nie je upravená v takých právnych aktoch Európskej únie, ktoré sú spôsobilé priamo zakladať práva a povinnosti jednotlivcom, ale výlučne vo vnútroštátnych právnych predpisoch pričom je irelevantné, či tieto vnútroštátne právne predpisy boli prijaté na základe smerníc Európskej únie. SDEÚ nie je v žiadnom prípade oprávnený poskytovať výklad vnútroštátneho práva. Pojem „prístup do sústavy“ je v rámci právneho poriadku SR jasne definovaný a upravený v § 2 písm. a) bod 12 Zákona o energetike, ktorý nie je nijakým spôsobom v rozpore so Smernicou 2003/54/ES ani s rozsudkom SDEU vo veci C-239/09, Julius Sabatauskas a žiadnym spôsobom neodporuje definícii prístupu podľa týchto aktov Európskej únie. 4S.Tvrdenie žalovaného, že žalobca užíva distribučnú sústavu považoval za nesprávne s poukazom na ust. § 25 ods. 5 Zákona o energetike. 4T.K trojstrannej zmluve „o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku“ uzatvorenej medzi žalovaným, žalobcom a spoločnosťou Východoslovenská energetika a.s. (ďalej len „VSE“) (ďalej len „Trojstranná zmluva") uviedol, že na základe nej dodáva elektrinu VSE, pričom žalovaný poveril VSE na výkup elektriny na krytie strát od výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov. Všetky služby, ktoré poskytuje žalovaný na základe Trojstrannej zmluvy ako distribučná spoločnosť robí pre dodávateľa elektriny (VSE resp. ostatných dodávateľov elektriny) a nie pre výrobcu elektriny (žalobcu). V prípade Trojstrannej zmluvy poskytuje žalovaný svoje služby pre VSE, pričom žalobca v tomto vzťahu vystupuje výlučne ako výrobca elektriny, ktorý odovzdá elektrinu „na svojom prahu“ a nemá nič spoločné s jej distribúciou (distribúcia elektriny pre neho nemá ekonomickú hodnotu a ani sa pre neho nevykonáva). 4U.Žalovaný tiež tvrdil, že žalobca je síce pripojený do distribučnej sústavy žalovaného (na základe zmlúv o pripojení do distribučnej sústavy), ale k jej využívaniu potrebuje aj akúsi izolovanú „službu
prístupu“. V tomto kontexte žalobca opätovne uviedol, že z Nálezu jednoznačne vyplýva, že právnu povinnosť uhrádzať prevádzkovateľovi distribučnej sústavy G-komponent možno založiť výlučne len zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorá je uzavretá v súlade s § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Existencia takejto zmluvy je pre účely platby G-komponentu kľúčová. Takýto zmluvný vzťah prístupu do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom a žalovaným neexistuje, a preto došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného. Ustanovenie § 26 ods. 5 zákona o energetike v príslušnom znení (obdobie od 01.01.2014 do 30.06.2016) jasne definuje obsah zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Ustanovenie § 27 ods. 1 písm. b) tohto zákona jasne definuje právo (nie povinnosť) výrobcu uzatvoriť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Pre predmetný spor je rozhodná zákonná definícia prístupu do distribučnej siete a nie technický prístup, na ktorý sa snaží poukazovať žalovaný. 4V.Prevádzkovateľ distribučnej sústavy (t.j. žalovaný) musí mať vždy a za každých okolností distribučnú sústavu vybudovanú tak, aby aj výrobca elektriny aj odberateľ elektriny mohol využiť maximálnu rezervovanú kapacitu, ktorú má uvedenú v zmluve o pripojení do distribučnej sústavy. Žalovaný, ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy musí v rámci podnikateľského rizika reálne počítať s tým, že pripojený výrobca elektriny (napr. žalobca) využije maximálnu rezervovanú kapacitu podľa príslušnej zmluvy o pripojení. Žalovaný je preto povinný už na základe zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy zabezpečiť pre výrobcu elektriny túto maximálnu rezervovanú kapacitu bez ohľadu na to, či je alebo nie je medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a výrobcom elektriny uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Z povahy distribučnej sústavy vyplýva, že ju možno využívať len na účely distribúcie elektriny, tzn. prepravy elektriny odberateľovi (§ 2 písm. b) bodu 4 Zákona o energetike). To znamená, že základným, explicitne zákonom uvedeným účelom prístupu do sústavy je právo účastníka trhu s elektrinou prepravovať elektrinu v rozsahu zmluvne dohodnutej kapacity. Vzájomnú súvislosť týchto dvoch inštitútov (prístup a distribúcia) chápe aj Zákon o energetike, čo potvrdzuje požiadavkou na uzavieranie jednej jedinej zmluvy na zabezpečenie oboch inštitútov, a to konkrétne zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Prístup a distribúcia sú preto „spojené nádoby". Najprv si účastník trhu s elektrinou s prevádzkovateľom distribučnej sústavy dohodne výšku rezervovanej kapacity (napríklad 1 MW), následne, v tomto rozsahu bude môcť využívať distribučnú sústavu na účely prepravy elektriny (t.j. do 1 MW v každej hodine) - k objednaniu tejto služby však dochádza iba na základe dohody s prevádzkovateľom distribučnej sústavy a to prostredníctvom „zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Zákon o energetike teda jednoznačne hovorí o tom, že prístupom do sústavy je využívanie distribučnej sústavy na účely prepravy elektriny odberateľovi elektriny a takisto jednoznačne konštatuje, že preprava elektriny sa môže uskutočňovať len do výšky zmluvne dohodnutej rezervovanej kapacity. Žalobca nemá so žalovaným uzatvorenú „zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Naproti tomu, odberateľ elektriny (napr. koncový zákazník, spotrebiteľ) takúto zmluvu, ktorej predmetom je zjednodušene povedané využívanie distribučnej sústavy má, a to buď priamo so žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy, alebo prostredníctvom svojho dodávateľa elektriny (t.j. prostredníctvom zmluvy o združenej dodávke). Z tohto pohľadu je právna pozícia žalovaného smerujúca k tomu, že je možné využívať iba izolovanú faktickú službu tzv. prístupu neudržateľná. Ak výrobca elektriny nevyužíva službu distribúcie elektriny (toto medzi stranami nie je sporné) a nemá ani uzatvorenú „zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“, neexistuje právny titul, na základe ktorého by mal platiť za údajné faktické využívanie izolovanej „služby prístupu do sústavy“. Výrobca elektriny (teda aj žalobca) má uzatvorenú zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy, ktorá je základným predpokladom dodávky elektriny do sústavy. Na základe tejto zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy však nie je možné fakturovať poplatok za prístup do sústavy. Na základe zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy výrobca elektriny zaplatí všetky náklady spojené s pripojením do distribučnej sústavy a so zabezpečením maximálnej rezervovanej kapacity v distribučnej sústave. Rovnako aj odberateľ elektriny si v zmluve o pripojení zabezpečí maximálnu rezervovanú kapacitu, ktorú môže v sústave využívať. Avšak to, koľko bude ten ktorý užívateľ sústavy platiť za prístup do tejto sústavy sa dohaduje až v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Práve tu sa dohodne rezervovaná kapacita, ktorú konkrétny účastník trhu s elektrinou reálne aj využije a za ktorú aj zaplatí. Výrobca elektriny takú zmluvu v spornom období nemal, ani si rezervovanú kapacitu nedohadoval, a teda ani nemá na základe čoho platiť akékoľvek poplatky za využívanie prístupu do sústavy. 4W.Pre účely správneho pochopenia rozdielu medzi inštitútmi „pripojenia“ a „prístupu do sústavy“ je nutné dôsledne rozlišovať dve polohy právnych vzťahov vznikajúcich v elektroenergetike: technickú (fyzickú) a obchodnú (komerčnú). Prvá, technická rovina vzťahov, má za úlohu zabezpečiť realizáciu základných technických aspektov fungovania elektrizačnej sústavy, tzn. fyzicky pripojiť zariadenia
na výrobu elektriny výrobcov elektriny alebo odberné elektrické zariadenia odberateľov elektriny do sústavy a umožniť im elektrinu do sústavy fyzicky dodávať alebo z nej elektrinu fyzicky odoberať. Tieto technické aspekty fungovania sústavy sa realizujú prostredníctvom inštitútu pripojenia do sústavy a tomu korešpondujúcej zmluvy o pripojení do sústavy (§ 26 ods. 3 Zákona o energetike). Pripojením do sústavy je zabezpečenie potrebnej kapacity na pripojenie v sústave a fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy (§ 2 písm. a) bod 11 Zákona o energetike). Na základe inštitútu pripojenia sa teda umožňuje výrobcovi elektriny fyzické pripojenie do sústavy a fyzická dodávka elektriny do sústavy. Pripojenie do sústavy je odplatné, tzn. žalobca ako aj ostatní výrobcovia elektriny zaň prevádzkovateľom distribučných sústav (t.j. v tomto prípade aj žalovanému) zaplatili cenu za pripojenie v súlade s príslušnými právnymi predpismi a zmluvami. 4X.Žalovaný vo svojom vyjadrení zdôraznil, že služba prístupu neznamená len prechod elektriny určeným meradlom, ale sú pri poskytovaní tejto služby údajne vykonávané ďalšie činnosti uvedené žalovaným. V tejto súvislosti žalobca uvádza, že elektrická prípojka je v zmysle Zákona o energetike súčasťou elektroenergetickej sústavy, tak ako sú jej súčasťou elektroenergetické zariadenia výrobcu elektriny alebo prevádzkovateľa prenosovej/distribučnej sústavy rovnako ako aj samotná prenosová/ distribučná sústava. Vlastníctvo prípojky pritom nie je v tomto kontexte podstatné, prípojku pritom vo väčšine prípadov vlastní majiteľ zariadenia, ktoré je do sústavy pripojené. Odovzdávacie miesto je presne definované v zmluve o pripojení do distribučnej sústavy. Zmluva o pripojení do distribučnej sústavy presne definuje, čo je majetkom distribučnej spoločnosti a čo patrí výrobcovi elektriny. Zároveň táto zmluva definuje presné rozhranie aj osadenie elektromeru. Principiálne elektrina, keď prejde elektromerom sa stáva majetkom toho, kto si ju kúpil a následne si ju prevezme distribučná spoločnosť, ktorá je poverená dodávateľom preniesť ju do miesta určenia. Aj v prípade Trojstrannej zmluvy obchod prebieha medzi žalobcom a VSE a podmienky nákupu a predaja elektriny sú dohodnuté medzi žalobcom a VSE. VSE zaplatí žalobcovi zato, čo sa nameralo na elektromeroch žalobcu a až následne VSE elektrinu odovzdá žalovanému, aby si vybilancovalo resp. krylo svoje straty. Z uvedeného vyplýva, že aj keď ide v prípade Trojstrannej zmluvy o zmluvný vzťah troch subjektov, priamy obchodný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je jeho predmetom a jadrom. Obdobne je tomu aj v iných prípadoch obchodovania s elektrinou. Výrobca elektriny sa voči dodávateľovi elektriny zaviaže, že mu dodá určité množstvo MWh elektriny, ktoré si dodávateľ elektriny nakupuje za účelom jeho dodávky pre svojich odberateľov. Dodávateľ elektriny sa zároveň dohodne s distribučnou spoločnosťou (v tomto prípade so žalovaným), že dané množstvo elektriny prenesie do miesta odberu. Žalovaný neurobí nič iné, len odmeria množstvo elektriny, ktoré výrobca elektriny vyrobil a dodal pre dodávateľa elektriny (na základe ich vzájomnej zmluvy). Fakt, že žalovaný odmeria množstvo elektriny nie je služba poskytovaná žalobcovi, ale ide o povinnosť žalovaného vyplývajúca zo Zákona o energetike. Prevádzkovateľ distribučnej sústavy (žalovaný) s nameranými dátami neurobí nič iné, len ich odošle zúčtovateľovi odchýlky, ktorý rozhodne, či výrobca elektriny vyrobil toľko čo mal vyrobiť a odberateľ elektriny odobral toľko koľko mal odobrať (teda vyhodnotí odchýlku). Žalovaný následne na základe zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy zabezpečí žalobcovi maximálnu rezervovanú kapacitu a umožní tak vyššie popísanú dodávku elektriny. Služby, ktoré žalovaný (nesprávne) označuje za súčasť prístupu, vychádzajú z rozdielnosti právneho a technického chápania pojmov fyzická dodávka elektriny a dodávka elektriny. 4Y.Ďalej poukázal aj na osobitný pojem „fyzická dodávka elektriny“. Rozumie sa ňou „množstvo odovzdanej elektriny namerané na odbernom mieste alebo odovzdávacom mieste“ (§ 2 písm. a) desiaty bod Pravidiel trhu), tzn. množstvo elektriny, ktoré do sústavy fyzicky a reálne „pritečie“ alebo z nej „odtečie“. Na základe pripojenia je potom možné do sústavy fyzicky dodávať elektrinu v rozsahu tzv. maximálnej rezervovanej kapacity, ktorou sa rozumie „kapacita, ktorú prevádzkovateľ sústavy rezervuje výrobcovi elektriny v sústave... a ktorý je zároveň technicky možné dodať do sústavy“ (§ 2 písm . a) bod 15 Pravidiel trhu ). Účelom fyzického pripojenia do sústavy je teda zabezpečenie možnosti „fyzickej dodávky elektriny“ do sústavy. Pojem „fyzická dodávka elektriny“ však nemožno stotožňovať s iným pojmom, ktorý používa energetická legislatíva, a ktorý v nesprávnom kontexte používa aj žalovaný. Ide o pojem „dodávka elektriny“ - touto sa podľa zákona rozumie „predaj elektriny“ (§ 2 písm. b) bod 15 Zákona o energetike). Už z definície tohto pojmu je zrejmé, že sa nejedná o technickú, ale o obchodnú (komerčnú) stránku právnych vzťahov v elektroenergetike. Komerčné vzťahy totiž môžu a musia fungovať oddelene od fyzických a technických vzťahov, a to z dôvodu rozvoja obchodu a trhu. Vo svetle vyššie uvedeného, elektrina vyrobená v zariadení na výrobu elektriny síce fyzicky pritečie do sústavy (je fyzicky dodaná, t.j. došlo k „fyzickej dodávke elektriny“), ale v tom čase už nemusí byť vo vlastníctve ani držbe výrobcu elektriny (pretože ten ju mohol „právne“ predať tretej osobe vo svojom areáli, ešte pred vstupom do distribučnej sústavy). Každopádne, fyzické „pritečenie“ elektriny do sústavy v žiadnom prípade neznamená „dodávku elektriny“ v zmysle Zákona o energetike - nedochádza totiž
k jej predaju, resp. jej predaj nie je právne naviazaný/ podmienený fyzickým „pritečením“ elektriny do sústavy (keďže už mohla byť napr. predaná skôr tretej osobe a podľa Zákona o energetike pojem dodávka elektriny = predaj elektriny). Uvedené predstavuje druhú polohu právnych vzťahov vznikajúcich v elektroenergetike, t.j. polohu obchodnú (komerčnú). Medzi zmluvy v tejto komerčnej polohe patrí nielen zmluva o dodávke elektriny (§ 26 ods. 1 Zákona o energetike), ale aj zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. 4Z.Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení poukazuje na moment „fyzickej dodávky elektriny“ a považuje ho za využívanie sústavy (čo sa snaží podporiť technickou analýzou), neprípustne kombinuje práve vyššie opísané dve polohy právnych vzťahov v elektroenergetike (t.j. na jednej strane technickú a na druhej strane komerčnú). Skutočnosť, že elektrina vyrobená žalovaným môže fyzicky „prúdiť“ distribučnou sústavou vyplýva výlučne len z existencie fyzického pripojenia žalovaného k sústave, a teda de iure, zo zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy (na ktorú sa však neviaže povinnosť platby G-komponentu). Za možnosť takejto fyzickej dodávky elektriny pritom každý z výrobcov elektriny zaplatil prevádzkovateľovi distribučnej sústavy prostredníctvom ceny za pripojenie. Zákonodarca v Zákone o energetike považuje pre výrobcu elektriny (t.j. aj žalobcu) za postačujúcu povinnosť mať uzatvorenú zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy na to, aby mohol výrobca elektriny reálne fungovať a fyzicky dodávať elektrinu do sústavy. Zákonodarca nezadefinoval žiadne ďalšie povinnosti ani princípy na využívanie a dojednanie rezervovanej kapacity výrobcom elektriny pri výrobe elektriny. Ak by mal zákonodarca úmysel zaviesť pre výrobcu elektriny právne záväzné (povinné) pravidlá pre dojednávanie rezervovanej kapacity a jej využitia, tak by to urobil rovnako, ako tieto pravidlá zadefinoval pre odberateľa elektriny. Vyššie uvedené je v konečnom dôsledku potvrdené tak samotným znením Zákona o energetike, ako aj Ústavným súdom SR, ktorý v Náleze potvrdzuje, že uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny je fakultatívna možnosť (ktorú žalobca vo vzťahu k odovzdávacím miestam svojich výrobných zariadení v rámci rozhodného obdobia nevyužil). Na základe tohto právneho stavu je možné zároveň konštatovať, že takto nastaveným systémom sa zákonodarca rozhodol stanoviť pre výrobcov určitý minimálny povinný základ na reálne fungovanie a dodávanie elektriny do sústavy. Do tohto minimálneho základu sa zákonodarca rozhodol zaradiť ako jeho povinnú súčasť iba zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy (na základe ktorej však nevzniká právna povinnosť platiť G-komponent). 4AA.Žalobca navrhol výsluch svedkov, pána K. I. L. a pána M. J., svojich zamestnancov za účelom objasnenia a preukázania vývoja a procesu zavedenia G-komponentu do energetickej legislatívy v SR, objasnenia kontextu komunikácie námietok a výhrad žalobcu voči fakturovaniu G-komponentu vo vzťahu k jeho odovzdávacím miestam a preukázania a vyjadrenia sa k skutočnosti, že žalovaný neposkytuje žalobcovi ako výrobcovi elektriny žiadne služby prístupu a distribúcie. 4AB.Otázku fyzikálneho a technického hľadiska prístupu do distribučnej sústavy považuje žalobca pre merito sporu za bezpredmetnú. Dôležitá je právna, obchodná a zmluvná rovina problému (ne)využívania prístupu žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. 4AC.Ak žalovaný tvrdí, že medzi ním a žalobcom existoval iný navzájom podmienený záväzok, tento záväzok nemôže byť predmetom tohto sporu, nakoľko akýkoľvek iný záväzok nezakladá žalovanému, ako regulovanému subjektu na trhu s elektrinou, oprávnenie požadovať od žalobcu platbu G- komponentu. 4AD.Žalovaný sa snaží navodiť dojem, že je nemysliteľné, aby bolo žalobcovi umožnené využívať žalovaným prevádzkovanú distribučnú sústavu bez platby G-komponentu. Uvedené platilo však v období od počiatku podnikateľských aktivít žalovaného do 01.01.2014, t.j. v období pred nadobudnutím účinnosti Nálezom zrušenej časti Vyhlášky. Žalobca si nie je vedomý toho, že by žalovaný kedykoľvek v tomto období (do 01.01.2014) namietal neoprávnené využívanie jeho distribučnej sústavy zo strany žalobcu a vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu. Žalobca je toho názoru, že nebyť Nálezom zrušenej časti Vyhlášky, žalovanému by nikdy ani len nenapadlo požadovať od žalobcu ako výrobcu elektriny, akékoľvek platby spojené s ním tvrdeným užívaním jeho distribučnej sústavy. Argumentovať akýmikoľvek protihodnotami a všeobecnými princípmi obchodného práva na cenovo a vecne regulovanom trhu je podľa názoru žalobcu neadekvátne, nakoľko žalovaný nie je oprávnený požadovať od iných účastníkov trhu s elektrinou platby nad rámec cenovej regulácie trhu. 4AE.Žalovaný sa pokúša tvrdiť, že Nález definuje „prístup do sústavy“ použitím pojmu „vpúšťať“ vyrobenú elektrinu, a nie priamo použitím pojmu „prenášať“ vyrobenú elektrinu. Poukázal na fakt, že výklad ustanovení všeobecných právnych predpisov prináleží všeobecným súdom a Ústavný súd SR je podľa článku 128 Ústavy SR oprávnený podávať len výklad ústavy alebo ústavného zákona. Akékoľvek posúdenie pojmu „prístup do sústavy“ Ústavným súdom SR nemôže byť pre tunajší súd záväzné a tunajší súd je povinný postupovať plne v súlade so znením Zákona o energetike. Zákon o energetike pojem „prístup do sústavy“ pre elektroenergetiku jednoznačne definuje v § 2 písm. a) bod 12 Zákona
o energetike ako prístup buď na základe zmluvy o prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny, alebo na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Na tomto tvrdení žalobcu nič nemení ani Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, v ktorom tento dospel k záveru, že vzhľadom na zánik zmluvy o prístupe do sústavy, žalobca nemá zabezpečený prístup do sústavy a teda, že „žalobca neosvedčil, že má právo „vpúšťať“ ním vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného“, v súvislosti s čím dodáva, že „žalobca neosvedčil svoj nárok užívať distribučnú sústavu žalovaného v odovzdávacom mieste“, nakoľko ako žalobca vyššie uvádza Uznesenie Krajského súdu v Bratislave nie je možné považovať za aplikovateľné na tu prejednávaný prípad, nakoľko (aj podľa názoru tunajšieho súdu) nezohľadňovalo závery Nálezu a jeho závery idú nad rámec povinnosti výrobcov elektriny upravených v Zákone o energetike účinnom v rozhodnom čase. 4AF.Žalovaný vo svojom vyjadrení naznačuje, že v prípade, ak súd neakceptuje jeho argumenty o vzniku záväzkového vzťahu „kvázi“ prístupu do distribučnej sústavy, vzniklo by na strane žalobcu aspoň bezdôvodné obohatenie v podobe využívania „kvázi“ prístupu do distribučnej sústavy žalovaného. Mal za to, že túto časť Vyjadrenia nie je možné považovať za proti návrh (vzájomný návrh), resp. návrh na vzájomné započítanie/vzájomné zúčtovanie (ex offo) nárokov žalovaného a žalobcu, ktoré ako tvrdí žalovaný mohli vzniknúť bezdôvodným obohatením žalobcu. Žalovaný svoj nárok žiadnym spôsobom nevyčíslil, neuviedol ani len odhadovanú výšku alebo spôsob výpočtu ním tvrdeného bezdôvodného obohatenia. Svoj údajný nárok žalovaný ani nijak inak bližšie nešpecifikoval. Z tohto dôvodu považuje toto tvrdenie žalovaného za absolútne špekulatívne a účelové. Trval na tom, že medzi žalobcom a žalovaným nikdy nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorá je jediným právnym titulom platby za prístup do distribučnej sústavy, žalovaný nevyužíva službu prístupu a distribúcie, preto je logické, že žalovaný nemôže od žalobcu požadovať takto umelo vykonštruovaný údajný nárok na náhradu bezdôvodného obohatenia. Na regulovanom trhu s elektrinou nemôže dochádzať k úhrade platieb, ktoré nemajú oporu v Zákone o energetike a Zákone o regulácii (resp. Vyhláške), a to ani v podobe nároku na tvrdené bezdôvodné obohatenie. V prípade priznania nároku žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi, ktoré ako tvrdí vzniklo žalobcovi jeho (neexistujúcim) údajným de facto prístupom k distribučnej sústave, by došlo k obídeniu zákonných ustanovení a priznania práv žalovanému nad rámec akéhokoľvek zákona. 4AG.Navyše, akékoľvek tvrdenia žalovaného o tom, že technický prístup žalobcu k distribučnej sústave sa približuje nejakej žalovaným vykonštruovanej inominátnej zmluve o prístupe (bez elementu distribúcie) nemajú oporu v zákone, nakoľko Zákon o energetike exaktne rozlišuje medzi tzv. zmluvami o pripojení (zmluva o pripojení do prenosovej sústavy a zmluva o pripojení do distribučnej sústavy) a tzv. prístupovo-distribučnými zmluvami (zmluva o prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny a zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny). Akákoľvek údajná inominátna zmluva o prístupe (bez elementu distribúcie), na ktorú sa snaží poukázať žalovaný môže byť v konečnom dôsledku a v kontexte Zákona o energetike v prípade elektroenergetiky len zmluva o prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny alebo zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii. Žalobca však žiadnu takúto zmluvu so Žalovaným uzatvorenú nemá. Žalovaný odkazoval na rozsiahlu ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov v otázke nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj na nutný prvok synalagmatickosti v prípade bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy a povinnosti súdu ex offo vzájomne zúčtovať nároky strán sporu. Žalobca však mal za to, že akokoľvek rozsiahly prierez judikatúrou žalovaný v tejto otázke poskytol, opomenul dôležitú odlišnosť oproti ním uvádzaným judikátom - a to že regulácia trhu s elektrinou upravená najmä Zákonom o energetike v čase rozhodnom pre tento spor predstavovala jediný právny titul pre platbu G-komponentu. Pre tento zásadný právny rozdiel považuje žalobca argumentáciu použitú žalovaným za neaplikovateľnú na tu prejednávaný prípad. Namietal návrh žalovaného na doplnenie dokazovania v podobe výsluchu svedkov K. G. G., B. a K. N. J., nakoľko z tohto návrhu je zrejmé, že účelom ich vypočutia má byť dokazovanie faktickej otázky prístupu do sústavy a nie právnej otázky „prístupu do sústavy“ definovanej v Zákone o energetike, ktorá je jedinou rozhodnou otázkou v tomto spore. Na základe uvedeného tak možno logicky dospieť k záveru, že nemohlo dôjsť k žalovaným tvrdenému bezdôvodnému obohateniu žalobcu. 4AH.Žalobca tvrdenie o ex nunc účinkoch Nálezu Ústavného súdu v plnom rozsahu popiera. Voči žalovanému je na tunajšom súde vedených množstvo sporových konaní s obdobným skutkovým stavom založeným Nálezom, pričom tvrdenia žalovaného o hmotnoprávnych účinkoch Nálezu sú v priamom rozpore s názorom tunajšieho súdu uvedenom v jeho rozsudku sp. zn. 32Cb/149/2016 zo dňa 17.04.2018, ako aj rozsudku odvolacieho súdu - Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Cob/190/2018 zo dňa 21.02.2019, nakoľko oba súdy vo svojich rozhodnutiach potvrdili spätné (ex tunc) hmotnoprávne účinky Nálezu. Poukázal tiež na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Cob/190/2018, Okresného súdu Košice I zo dňa 14.04.2018, sp. zn. 32Cb/149/2016; Krajského súdu v Žiline zo dňa
26.09.2018, sp. zn. 13Cob/47/2018; Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.09.2018, sp. zn. 13Cob/39/2018; Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.09.2018, sp. zn. 13Cob/38/2018; Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.09.2018, sp. zn. 13Cob/29/2018; Krajského súdu v Žiline zo dňa 19.09.2018, sp. zn. 13Cob/37/2018. Opačná interpretácia hmotnoprávnych účinkov Nálezu predkladaná žalovaným je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. K názoru, že nález Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov s ústavou má spätné (ex tunc) hmotnoprávne účinky sa Ústavný súd SR priklonil nie len vo svojom uznesení so spisovou značkou PLz. ÚS 1/06-4 zo dňa 11. októbra 2006 (ďalej len „Zjednocujúce stanovisko“), ale aj v rozhodnutiach so spisovou značkou I. US 51/06 zo dňa 8. júna 2006 a v rozhodnutí so spisovou značkou II. ÚS 72/06 zo dňa 14. júna 2006. Pokiaľ žalovaný namieta, že na danú vec nemožno aplikovať Zjednocujúce stanovisko, pretože podľa názoru žalovaného dopadá Zjednocujúce stanovisko na odlišnú skutkovú, ako aj právnu situáciu, je toho názoru, že Ústavný súd SR sa v Zjednocujúcom stanovisku zaoberal všeobecnou právnou otázkou hmotnoprávnych účinkov jeho derogačných nálezov. Na rozdiel od rozhodnutí Ústavného súdu SR, ktoré žalovaný predložil v rámci Vyjadrenia, predmetom samotného konania pred Ústavným súdom SR, ktoré viedlo k vydaniu Zjednocujúceho stanoviska bola povaha hmotnoprávnych účinkov nálezu Ústavného súdu SR, pričom Ústavný súd SR jasne konštatoval, že nález Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov s ústavou má pre všetkých spätné (ex tunc) hmotnoprávne účinky. 4AI.Ak by sa v predmetnom prípade pripustilo, že hmotnoprávne účinky Nálezu vznikajú do budúcnosti (ex nunc) až momentom jeho vyhlásenia, malo by to za následok nie len popretie princípu zachovávania ústavnosti, ale aj závažný a neústavný zásah do práva žalobcu vlastniť a užívať majetok. Nálezom zrušené ustanovenie Vyhlášky totižto ukladalo žalobcovi povinnosť uhrádzať žalovanému platby za prístup do distribučnej siete a distribúciu elektriny, na ktoré by za iných okolností nemal žalovaný nárok. Nebyť neústavného ustanovenia Vyhlášky, žalobca by žalovanému tieto platby za prístup do distribučnej siete a distribúciu elektriny nikdy neuhrádzal. K uhrádzaniu týchto platieb bol nútený v tom čase neústavným predpisom, ktorý bol pre žalobcu, ako výrobcu elektriny záväzný. V prípade, ak by žalobca žalovanému tieto platby neuhrádzal, dostal by sa do porušenia vtedy účinného a platného práva s čím by boli spojené nie len súkromnoprávne sankcie, ale za určitých okolností aj prípadné verejnoprávne sankcie v podobe pokút podľa Zákona o regulácii. Žalobca preto nemal na výber a predmetné platby musel žalovanému uhrádzať. Žalovaný sa usiluje podporiť svoju argumentáciu poukazom na znenie § 41 b zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „Starý zákon o ÚS“). Tento zákon bol zrušený a nahradený novým zákonom č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý je podľa jeho prechodných ustanovení okamžite aplikovateľný. Tento zákon obsahuje po vecnej stránke ekvivalentné ustanovenia § 91 až § 93 týkajúce sa účinkov Nálezu. Argumentačná línia žalovaného poukazujúca na zákonnú úpravu účinkov Nálezu je však nepoužiteľná, nakoľko ako sám žalovaný konštatuje, uvedený zákon neobsahuje explicitnú úpravu tu prejednávanej otázky (tohto typu rozhodnutia Ústavného súdu SR), t.j. či je Nález aplikovateľný ex tunc alebo ex nunc. Zo znenia predmetných ustanovení jasne vyplýva, že tieto ustanovenia neriešia a ani nie sú aplikovateľné na túto právnu otázku. 4AJ.Skutočnosť, že povinnosť žalobcu uhrádzať žalovanému platby za prístup do distribučnej siete a distribúciu elektriny na základe neústavného právneho predpisu mohla byť v čase jeho účinnosti vynucovaná orgánmi štátnej moci je ďalšou zo skutočnosti ktorá podporuje argumentáciu žalobcu o spätnej (ex tunc) hmotnoprávnej účinnosti Nálezu. V opačnom prípade by mohlo dôjsť k situácii, kedy orgány štátnej moci na základe právneho predpisu, ktorý je v jasnom rozpore s ústavou, poškodzujú právom chránené záujmy obyvateľov až do momentu, kým takýto predpis nezruší Ústavný súd SR a obyvatelia zároveň nemajú žiadny nástroj, ktorým by sa mohli domôcť náhrady škôd spôsobené im pri vymáhaní tohto predpisu. V prípade, ak by sme uznali, že nález Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov s ústavou má hmotnoprávne účinky len do budúcnosti (ex nunc), bolo by tým umožnené zákonodarcovi de facto a de iure v čase rozhodovania Ústavného súdu SR nerešpektovať ústavu, čím by došlo k zásadnému obmedzeniu povinnosti chrániť ústavnosť. Takýto záver by bol v príkrom rozpore s Čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR, kde sa zakotvuje, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 4AK.Rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré na svoju obranu predložil vo Vyjadrení žalovaný, sa týkali rozporu zákona s ústavou. V predmetnom sporovom konaní medzi žalobcom a žalovaným je však zásadnou otázkou hmotnoprávny účinok Nálezu, ktorým došlo k zrušeniu časti podzákonného právneho predpisu. Na spôsob prijímania a vyhlasovania Vyhlášky, ako podzákonného právneho predpisu, sú kladené oveľa nižšie nároky a nepodlieha viacstupňovej kontrole zákonnosti ako je tomu pri zákonoch.
Akýkoľvek zákon podlieha schváleniu kolektívnym orgánom, Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „NRSR“), pozostávajúcim z volených zástupcov všetkých občanov Slovenskej republiky. V prípade, ak dôjde k schváleniu zákona, o ktorého zákonnosti existujú pochybnosti, Prezident Slovenskej republiky je oprávnený vrátiť schválený zákon NRSR na opätovné prerokovanie. Takto vrátený zákon musí byť opätovne schválený nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov NRSR. Vyhlášky, ako podzákonný právny predpis, vydáva vždy príslušný orgán štátnej správy prostredníctvom svojho vedúceho, ktorý koná v mene príslušného orgánu štátnej správy navonok. Predmetnú Vyhlášku vydal predseda ÚRSO v rámci výkonu jeho nezávislej funkcie. V prípade Vyhlášky neexistoval v procese jej vydávania iný spôsob kontroly ústavnosti a zákonnosti než ex post konaním o jej zákonnosti pred Ústavným súdom SR nasledujúcom až po nadobudnutí účinnosti Vyhlášky. Dĺžka trvania konania o súlade právnych predpisov nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily pred Ústavným súdom trvá istú, ničím neobmedzenú dobu. V prípade Vyhlášky a Nálezu trvalo viac ako dva roky od podania návrhu na začatie konania Ústavnému súdu SR (12.03.2014), kým došlo k rozhodnutiu Ústavného súdu SR (22.06.2016) a publikovaniu Nálezu v Zbierke listín (21.07.2016). Akceptovaním právneho názoru, že hmotnoprávne účinky Nálezu nastali až jeho publikovaním v Zbierke zákonov by sa umožnilo všetkým vedúcim orgánov štátnej správy postupovať v rozpore s článkom 13 ods. 1 Ústavy SR a na obdobie vymedzené dĺžkou príslušného konania pred Ústavným súdom ukladať podzákonnými právnymi predpismi povinnosti aj bez akéhokoľvek zákonného zmocnenia. Akceptovaním tohto postupu by sa do značnej miery spochybnili demokratické princípy trojdelenia štátnej moci a do pôsobnosti výkonných orgánov sústredili de facto nikým nekontrolovanú moc , ktorej by sa bez možnosti domáhať sa v budúcnosti akejkoľvek náhrady museli adresáti príslušných povinností nedobrovoľne na určité obdobie podriadiť. Na vyššie uvedenej argumentácii nič nemení ani uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 4/2018 zo dňa 04.04.2018, nakoľko toto uznesenie vychádza z úplne iného skutkového a právneho stavu než Nález. V uvedenom uznesení došlo k posúdeniu právneho názoru prezidenta Slovenskej republiky, podľa ktorého, ak by došlo k implementácii zákona o štátnych cenách a nadväzne na to by Ústavný súd SR rozhodol o tom, že zákon nie je v súlade s ústavou, tak by ocenené osoby boli povinné sa zdržať používania titulu nositeľ štátnej ceny a súčasne by boli povinné vrátiť vyplatenú finančnú odmenu. Zásadný rozdiel medzi Nálezom a uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 4/2018 zo dňa 04.04.2018 je ten, že v prípade predmetného uznesenie zakladal prezidentom napádaný právny predpis len a výlučne práva osobám, ktorým mala byť podľa neho udelená štátna cena. V prípade Nálezu ukladala zrušená časť Vyhlášky výrobcom elektriny nezákonné povinnosti, a preto tieto dva rozhodnutia Ústavného súdu a ich prípadné hmotnoprávne účinky nemožno porovnávať. 4AL.Žalovaný s poukazom na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky vo Vyjadrení pripúšťa, že derogačný nález ústavného súdu by mohol mať ex tunc hmotnoprávne účinky len v prípade , ak by došlo k vertikálnemu (t.j. verejnoprávnemu) pôsobeniu ústavným súdom zrušenej právnej normy. Pre podporu svojej argumentácie však žalovaný nesprávne posudzuje jeho vzťah so žalobcom, ako vzťah čisto súkromnoprávnej povahy. Ako už bolo vyššie uvedené vzťahy medzi žalobcom, ako výrobcom elektriny a žalovaným, ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy sú výrazne regulované verejnoprávnou úpravou a rozhodnutiami verejnoprávneho regulačného orgánu (ÚRSO). Žalobca ani žalovaný nie sú oprávnení meniť či dopĺňať konkrétne podmienky ich Zákonom o energetike upravených právnych vzťahov, ktoré podliehajú schváleniu verejnoprávnym regulačným orgánom (ÚRSO) v podobe prevádzkového poriadku žalovaného. V prípade, ak by sa žalobca nepodriadil týmto verejnoprávne určeným podmienkam, nebolo by mu zo strany prevádzkovateľa distribučnej sústavy umožnené uzatvoriť so žalovaným žiadnu zo zmlúv, ktorých uzavretie predpokladá, resp. prikazuje, Zákon o energetike. Ak v čase účinnosti Nálezom zrušenej časti Vyhlášky určovala Vyhláška povinnosť žalobcu uhrádzať žalovanému platbu G - komponentu aj bez existencie „zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ nemožno argumentovať súkromnoprávnou povahou nároku žalovaného na túto platbu, resp. dispozičnou povahou právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Povinnosť žalobcu uhrádzať žalovanému platbu G- komponentu nemožno v žiadnom prípade považovať za povinnosť čisto súkromnoprávneho charakteru, keďže žalobcovi bola táto povinnosť určená verejnoprávnym rozhodnutím verejnoprávneho regulačného orgánu (ÚRSO), ktorý pri výkone svojej pôsobnosti vydal Vyhlášku. S poukazom na verejnoprávny charakter platby G-komponentu (išlo v jeho ekonomickej podstate o poplatok, nie odplatu za službu) mal za to, že nálezy Ústavného súdu Českej republiky, ktoré predložil žalovaný paradoxne podporujú argumentačnú pozíciu žalobcu o ex tunc hmotnoprávnych účinkoch Nálezu. 4AM.V prípade, ak by súd považoval otázku nároku na platbu G-komponentu za čisto súkromnoprávnu otázku, žalobca víta žalovaného poukázanie na „Radbruchovu formulu“, ktorú možno považovať za praktické riešenie rozporu medzi prirodzeno-právnou teóriou a právnym pozitivizmom. Podľa tejto formuly „Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo,
zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery, že zákon musí ako „nenáležité právo“ spravodlivosti ustúpiť.“ Za pomoci Radbruchovej formuly sa tak je možné odkloniť aj od žalovaným tvrdenej neprípustnosti retroaktivity Nálezu vyjadrenej v uznesení Ústavného súdu so sp. zn. III. ÚS 24/06 zo dňa 11.01.2006 a potrebe preferencie právnej istoty, pred zásadou ústavnosti. Výsledkom nazerania na právny predpis optikou M. formuly je konštatovanie, že k posudzovanému právnemu predpisu je potrebné pristupovať akoby nikdy ani neexistoval (t. j. ex tunc). Žalobca je toho názoru, že časť Vyhlášky, ktorá podliehala prieskumu Ústavného súdu SR, a o ktorej Ústavný súd SR v Náleze deklaroval, že nie je v súlade s Čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s Čl. 1 ods. 1, Čl. 2 ods. 2, Čl. 20 ods. 1 a Čl. 123 Ústavy SR a v spojení s Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd už len zo samotnej podstaty rozsahu porušenia Ústavy SR nemožno považovať za náležité právo a musí ustúpiť spravodlivosti (t.j. je potrebná preferencia princípu ústavnosti). Podľa Nálezu neexistoval absolútne žiadny ústavný základ pre vydanie Vyhlášky v znení, ktoré by oprávňovalo žalovaného požadovať od žalobcu platbu G-komponentu, čo je jasne deklarované v bode 21.8 Nálezu. Samotný Ústavný súd SR v Náleze deklaruje, že došlo k porušeniu integrálnych princípov právneho štátu, a preto je nevyhnutné, aby právnemu predpisu ktorý je v rozpore s integrálnymi princípmi právneho štátu neboli priznané absolútne žiadne účinky, t.j. aby Nálezu boli priznané spätné (ex tunc hmotnoprávne účinky. Len takýto prístup súdu je efektívne schopný chrániť ústavnosť a základné princípy demokratickej spoločnosti, pričom v žiadnom prípade nemôže takýto prístup odporovať ani Radbruchovej formule, ba naopak, samotná Radbruchova formula takýto prístup predpokladá. V prípade hypotetického akceptovania možnosti vydávania záväzných právnych predpisov ukladajúcich povinnosti bez akéhokoľvek ústavného a zákonného zmocnenia by došlo k zásadnému oslabeniu dôvery v právny štát a ochranu ústavnosti. Žalobca je preto toho názoru, že právna istota jednotlivca (žalovaného), resp. skupiny zákonom vyvolených jednotlivcov (troch prevádzkovateľov distribučných sústav), nemôže v žiadnom prípade prevážiť nad dôverou celého zvyšku spoločnosti v právny štát a ústavnosť. 4AN.Poukázal aj na skutočnosť, že pôvodný názor Ústavného súdu SR o tom, že derogačný nález Ústavného súdu SR „má vždy účinky len ex nunc“ vyjadrený v jeho uznesení sp. zn. 13/98 zo dňa 17.02.1999, ktorým sa žalovaný snaží argumentovať, bol pod ťarchou vývoja právneho myslenia prekonaný, čoho jasným dôkazom je Zjednocujúce stanovisko vydané o viac ako 7 rokov neskôr. Derogačnému nálezu ústavného súdu nemožno univerzálne priznať výlučne ex nunc hmotnoprávne účinky, ale je nevyhnutné v každom individuálnom prípade posúdiť aké následky vo vzťahu k ochrane právneho štátu a ústavnosti bude mať ten-ktorý individuálny derogačný nález. V konkrétnom prípade Nálezu je nevyhnutné, aby nastali jeho účinky ex tunc, pretože jeho aplikácia len do budúcnosti (ex nunc) by vážne ohrozila dôveru spoločnosti v právny štát a ústavnosť. Nesúhlasil s názorom žalovaného o nemožnosti aplikovať Zjednocujúce stanovisko na Nález a tento spor medzi žalobcom a žalovaným z dôvodu, že protiústavná časť Vyhlášky bola zmenená ešte pred jej automatickou stratou platnosti. V prípade akceptovania tohto právneho názoru žalovaného by Slovenská republika ako ústavou deklarovaný „zvrchovaný, demokratický a právny štát“ dopustil absurdnú situáciu, kedy by bolo zákonodarcovi resp. akémukoľvek orgánu oprávnenému vydávať podzákonné právne predpisy (v prípade Vyhlášky je ním ÚRSO), umožnené beztrestne a ničím neobmedzene testovať zákonnosť a ústavnosť ním vydaných právnych aktov, pretože pri akokoľvek zásadnom zásahu do práv by mu bolo v lehote šiestich mesiacov umožnené bez akýchkoľvek následkov napraviť tento zásah. Na základe vyššie uvedeného mal za to, že hmotnoprávne účinky Nálezu je potrebné posudzovať spätne, t.j. ex tunc. 4AO.Žalobca zotrval na svojich pôvodných tvrdeniach uvedených v žalobe, ktorými odôvodňuje rozpornosť Vyhlášky so zákonmi a Ústavou SR, z čoho priamo vyplýva neexistencia právneho dôvodu na platby G-komponentu zo strany žalobcu v rozhodnom období, t.j. od 01.01.2014 do 30.06.2016. V tejto súvislosti odkázal na Čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Ide o generálny príkaz výkladu právneho poriadku SR od ktorého sa odvíja hierarchické usporiadanie právneho poriadku SR. Adresátmi tohto príkazu sú všetky orgány verejnej moci bez výnimky, t.j. aj všeobecné súdy. Toto ustanovenie má kľúčový význam pre existenciu materiálneho právneho štátu v SR a zároveň ide o ústavný mechanizmus predchádzania situáciám vymáhania alebo ochrane stavu, ktoré je v rozpore s Ústavou SR (resp. stavu, kedy by bola daná prednosť predpisu nižšej právnej sily pred predpisom vyššej právnej sily). Pomocou tohto ustanovenia sa s Ústavou SR nezlučiteľné normy (alebo ich časti) stávajú obsolétnymi právnymi normami, ktoré nijaký orgán verejnej moci nesmie uplatniť. Ústavný súd SR vyslovil názor, podľa ktorého „Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť ale aj ústavnosť.“ Žalobca samozrejme akceptuje a berie ohľad aj na ústavnú zásadu prezumpcie ústavnosti právnych noriem, avšak s prihliadnutím na ustanovenie
Čl. 152 ods. 4 a jeho výklad uvedený vyššie „nemožno vyvrátiteľnú domnienku ústavnosti zaslepene absolutizovať“. Odborná literatúra k vyššie uvedenému uvádza ilustratívny príklad, ak by v zákonodarca urobil chybu pri právnej úprave vzťahov, ktorá za žiadnych okolností nemôže byť v súlade s ústavou (ako je napríklad existencia diskriminácie, pozn.). Ak by v takých prípadoch malo platiť, že orgán verejnej moci musí právnu normu aplikovať, dokiaľ Ústavný súd SR predpísaným spôsobom vysloví nesúlad takejto právnej normy s Ústavou SR, formalistický prístup by mal za následok porušenie základných vlastností materiálneho právneho štátu z dôvodu dodržania zdanlivého právneho štátu. V prípade výkladu Vyhlášky je potrebné aj v tomto konaní rešpektovať Ústavou SR a zákonmi (najmä Zákon o energetike a Zákon o regulácii, pozn.) pevne zakotvenú zásadu zákazu diskriminácie. 4AP.Žalovaný poukázal na fakt, že Ústavný súd SR v Náleze nekonštatoval diskriminačnú povahu Vyhlášky. Žalobca uviedol, že je pravda, že Ústavný súd SR sa v Náleze otázkou diskriminácie už čiastočne zaoberal, avšak iba vo vzťahu k pôvodnému zneniu Vyhlášky (t.j. k zneniu pred stratou platnosti časti ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky v dôsledku vydania Nálezu). Toto pôvodné znenie Vyhlášky nevyčleňovalo niektorú skupinu výrobcov elektriny. Pôvodné znenie Vyhlášky stanovovalo povinnosť uhrádzať G-komponent bez ohľadu na to, či výrobca elektriny mal, alebo nemal uzavretú „Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Z tohto dôvodu Ústavný súd SR následne dospel k záveru, že nedošlo k vyčleneniu niektorej skupiny výrobcov elektriny, a teda napádaná (t.j. pôvodná!) právna úprava nebola diskriminačná. Tento záver Ústavného sudu SR preto potvrdzuje žalobcom tvrdenú argumentáciu vo vzťahu k vzniku diskriminačného aspektu cenovej regulácie upravenej Vyhláškou v právnom stave zohľadňujúcom normatívne závery Nálezu. Nakoľko sa po zohľadnení záverov Nálezu zmenila pre rozhodné obdobie právna situácia (ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky sa po strate platnosti jej časti v zmysle Nálezu vzťahuje už len na výrobcov elektriny, ktorí majú uzavretú „Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“) nie je možné vo veci diskriminácie odkazovať na závery Ústavného súdu SR o jej neexistencii uvedené v Náleze. Navyše, argumentácia navrhovateľov rámci konania pred Ústavným súdom SR vo veci Nálezu bola založená na odlišných princípoch a východiskách než je argumentácia žalobcu uvedená v žalobe. 4AQ.Žalovaný ďalej odkazoval na aktuálne znenie dotknutého ustanovenia (na znenie platné a účinné ku dňu podania Vyjadrenia), ktoré nediferencuje medzi výrobcami elektriny s uzatvorenou/bez uzatvorenej „Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. V tejto súvislosti je však kľúčové, že k 01.01.2019 došlo k zmene Zákona o energetike, ktorá zaviedla pre výrobcov elektriny zákonnú kontraktačnú povinnosť práve vo vzťahu k „Zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Z tohto hľadiska je po faktickej stránke každý výrobca elektriny povinný platiť G-komponent, a teda nedochádza k diskriminácii medzi skupinami výrobcov elektriny. Tento (aktuálny) právny stav sa však nevzťahuje na obdobie rozhodné pre toto konanie, kedy kontraktačná povinnosť neexistovala. Je preto očividné, že argumentácia žalovaného prostredníctvom aktuálneho právneho stavu neobstojí a nijakým spôsobom nespochybňuje argumentáciu týkajúcu sa diskriminácie uvedenú v žalobe. 4AR.Žalovaný uvádza, že právnym základom pre platbu G-komponentu je vždy dohoda strán ako prejav ich Ústavou SR priznanej zmluvnej slobody. V tomto smere so žalovaným žalobca súhlasí, že právnym titulom pre platbu G-komponentu musela byť v rozhodnom období vždy a výlučne dohoda strán - avšak dodal, že muselo ísť vždy a výlučne o „Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ v zmysle Zákona o energetike. V tomto zmysle bola preto zmluvná sloboda strán čiastočne obmedzená (čo do obsahu zmluvy), keďže táto zmluva musela jednak spĺňať všetky (vrátane elementu distribúcie) zákonné náležitosti v medziach Zákona o energetike a zároveň podrobnosti upravené Vyhláškou (vrátane matematického výpočtu výšky G-komponentu). Toto konštatovanie žalovaného nespochybňuje argumentáciu vo vzťahu k téme diskriminácie uvedenej v žalobe. 4AS.Žalovaný taktiež poukázal na fakt, že Ústavný súd SR nenašiel ústavnú záťaž v matematickom výpočte G-komponentu uvedenom vo Vyhláške a do tohto súvisu dáva záver Ústavného súdu SR, že v prípade G-komponentu ide o platby založené na trhovom mechanizme odplaty za poskytované služby. V tomto bode však žalobca poukázal na kontext, v ktorom to Ústavný súd SR konštatuje - ide o kontext posudzovania možnej kolízie Vyhlášky s Čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, t.j. ústavnými podmienkami vyvlastnenia. Tento záver Ústavného súdu SR preto nemožno použiť v kontexte argumentácie týkajúcej sa diskriminácie. 4AT.Žalovaný tiež uvádza, že výrobca elektriny „musí“ vo vzťahu k svojmu odovzdávaciemu miestu uzatvoriť „Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Toto tvrdenie nie je pravdivé, keďže čase právnom stave rozhodnom pre túto žalobu vo vzťahu k tejto zmluve neexistovala zákonná kontraktačná povinnosť. 4AU.Vo vzťahu k údajnému premlčaniu nároku žalobca uviedol, že uhrádzal platby G-komponentu výhradne na základe časti Vyhlášky, ktorú Ústavný súd SR v Náleze označil za nesúladnú s ústavou a
nie na základe „Zmlúv o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto“ ako tvrdí žalovaný. Situáciu vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nemožno v prípade derogačného nálezu Ústavného súdu SR riešiť rovnako ako v prípade plnenia z neplatných zmlúv, nakoľko neplatnosti sa môže účastník právneho vzťahu domáhať kedykoľvek, avšak rozpor s ústavou môže deklarovať len výhradne Ústavný súd SR na základe kvalifikovaného návrhu zákonom určeného (limitovaného) okruhu osôb. Z toho dôvodu je potrebné bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo žalovanému posudzovať podľa skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo z dôvodu, že odpadol právny dôvod plnenia. Podľa § 397 Obchodného zákonníka je premlčacia doba štyri roky, pričom podľa § 391 Obchodného zákonníka začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde. Jedinou logickou skutočnosťou zakladajúcou žalobcovu možnosť uplatnenia predmetného žalovaného nároku na súde bolo publikovanie Nálezu v Zbierke zákonov dňa 21.07.2016. Až publikovanie Nálezu malo za následok, že predchádzajúce plnenie žalobcu žalovanému sa stalo bezdôvodným, čím mu vznikla možnosť domáhať sa jeho vrátenia na súde a uplatniť si svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému vzniklo na úkor žalobcu. Úhrady G-komponentu za obdobie od 01.01.2014 do 21.07.2016 (t.j. do publikácie Nálezu v Zbierke zákonov) predstavujú plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, a teda došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného. Tento právny názor zastáva okrem iného aj tunajší súd, napr. v rozsudku sp. zn. 32Cb/149/2016 zo dňa 17.04.2018 (potvrdenom rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Cob/190/2018). Žalobca preto namietal, že odkazy žalovaného na judikatúru týkajúcu sa bezdôvodného obohatenia z dôvodu plnenia na základe neplatnej zmluvy neobstoja a nie sú použiteľné vzhľadom na to, že ide o bezdôvodné obohatenie z dôvodu plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol. S ohľadom na vyššie uvedené, premlčacia doba nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému uplynie až od 21.07.2020 (t.j. začala plynúť až momentom publikovania Nálezu v Zbierke zákonov). Na základe uvedeného mal za jednoznačne preukázané, že podal žalobu včas a jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenie voči žalovanému nie je premlčaný.
5.Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 12.11.2019 nesúhlasil s výkladom pojmu „prístup do sústavy“ uvedeným žalobcom, ktorý je čisto formalistickým jazykovým výkladom považujúcim distribúciu za imanentnú súčasť prístupu, podľa ktorého prístup bez distribúcie nemôže existovať. Mal za to, že pri výklade právnej normy je potrebné si okrem jej slovného znenia všímať aj systematické súvislosti, genézu zákona, vôľu a zámer sledovaný zákonodarcom ako aj účel dotknutého zákonného ustanovenia. Poukázal pritom na právny názor Ústavného súdu Českej republiky obsiahnutý v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 33/97. Zotrval na všetkých skutočnostiach k tomuto uvedených vo vyjadrení k žalobe. Poukázal na rozsudky Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 28Cb/185/2014 zo dňa 10.04.2019 a sp. zn. 28Cb/188/2014 zo dňa 10.04.2019, ako aj uznesenia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4Cob/181/2017, sp. zn. 3Cob/4/2017 a sp. zn. 1Cob/8/2017. 5A.Jedinou argumentáciou, z ktorej žalobca vyvodzuje neplatnosť písomne uzatvorenej zmluvy o prístupe medzi stranami sporu, je skutočnosť, že táto neobsahuje dojednanie o distribúcii. Žalobca sa snaží vo svojej replike navodiť dojem o odlišnosti zmluvy o prístupe posudzovanej Okresným súdom Bratislava I a zmlúv o prístupe uzatvorených medzi stranami sporu odkazom na jej odlišný názov obsahujúci vo svojom pomenovaní aj pojem „distribúcia“. Akúkoľvek zmluvu je potrebné posudzovať podľa jej obsahu, nie podľa jej názvu. Obsahovo je zmluva o prístupe posudzovaná Okresným súdom Bratislava I zhodná s obsahom zmlúv uzatvorených medzi stranami sporu a rovnako ako v prípade zmlúv posudzovaných tunajším súdom, ani v prípade zmlúv posudzovaných Okresným súdom Bratislava I, nebola predmetom plnenia zo strany prevádzkovateľa distribučnej sústavy služba distribúcie, ktorá skutočnosť vyplýva aj zo samotného odôvodnenia predložených rozsudkov Okresného súdu Bratislava I. Ani Ústavný súd SR nespája prístup do distribučnej sústavy s distribúciou. Medzi stranami je nesporné, že žalobca ako výrobca elektriny distribúciu nevyužíva ani využívať nemôže, preto nie je možné považovať distribúciu za podstatnú náležitosť zmluvy o prístupe, ako to tvrdí žalobca. Písomná zmluva o prístupe uzavretá medzi stranami obsahuje všetky náležitosti požadované zákonom pre platnosť právneho úkonu. Neexistujú žiadne dôvody, pre ktoré by mala byť zmluva o prístupe uzatvorená medzi stranami sporu považovaná za neplatnú. Základné ustanovenia zmluvy posudzovanej Okresným súdom Bratislava I a zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu sú totožné, rovnako ako aj záväzky výrobcu z oboch zmlúv vyplývajúce a tiež záväzky prevádzkovateľa distribučnej sústavy z nich vyplývajúce. V prípade oboch posudzovaných zmlúv je taktiež totožný aj spôsob určenia výšky ceny platieb za prístup do distribučnej sústavy odkazom na platné a účinné cenové rozhodnutia ÚRSO. Nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že dotknuté cenové rozhodnutia ÚRSO sú rozhodnutiami určujúcimi tarify len pre odberateľov elektriny. Žalobca prístup fakticky využíva, preto je dôvodné a právne súladné,
aby za poskytované služby žalovanému platil dohodnutú odplatu. Bez použitia distribučnej sústavy by sa vyrobená elektrina nemohla prepraviť z výrobného zariadenia žalobcu k odberateľom a trh s elektrinou by nemohol fungovať. Žalobca svoju vyrobenú elektrinu na základe svojho vlastného rozhodnutia dodáva spoločnosti Východoslovenská energetika, a.s. ako svojmu zmluvnému partnerovi, ktorý vyrobenú elektrinu od žalobcu odoberá na účely krytia strát v sústave a na účely jej predaja koncovým odberateľom. Distribúciu žalobcom vyrobenej elektriny prostredníctvom distribučnej sústavy žalovaného teda zabezpečuje nie priamo žalobca ako výrobca elektriny, ale prostredníctvom osobitného zmluvného vzťahu túto zabezpečuje spoločnosť Východoslovenská energetika, a.s., preto žalobcovi služba distribúcie elektriny nie je a ani nikdy nebola zo strany žalovaného ani fakturovaná. Vo vzťahu k platnosti zmluvy poukázal na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 1. apríla 2015 a zotrval na doterajších vyjadreniach. Ustanovenie § 26 zakotvuje len hlavné typy zmlúv na trhu s elektrinou avšak nevylučuje ani uzatvorenie iných zmlúv medzi stranami sporu, či už v písomnej alebo konkludentnej forme, vyplýva tak zo samotnej dôvodovej správy k zákonu o energetike a skutočnosť, že sa nejedná o výpočet uzavretý, ale len demonštratívny vyplýva aj zo samotného názvu ustanovenia § 26, ktorý znie: „základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou“. Vzhľadom k uvedenému nemohlo teda dôjsť na strane žalovaného k vzniku bezdôvodného obohatenia sa na úkor žalobcu v zmysle ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka, nakoľko plnenie, ktorého vrátenia sa žalobca v tomto konaní dožaduje, je plnením z písomne uzatvorenej zmluvy o prístupe obsahujúcej zhodnú vôľu strán sporu na dojednaniach predstavujúcich predmet zmluvy ako relevantného právneho dôvodu. 5B.Skutočnosť, že žalobca distribučnú sústavu žalovaného využíval a že zmluva o prístupe uzatvorená v žalovanom období medzi stranami sporu v písomnej forme bola platná a účinná, potvrdzuje tiež aktívne komisívne konanie oboch strán sporu, ktoré z nej dobrovoľne počas celého žalovaného obdobia navzájom plnili vyplývajúce práva a povinnosti v prospech druhej strany. Žalobca, ktorý reálne dodáva vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného, má nesporne záujem, aby táto bola zo strany žalovaného alebo ním povereného subjektu odoberaná, a teda má z daného uhla pohľadu postavenie dodávateľa. Z uvedeného je zrejmé, že ak žalobca do sústavy elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení prostredníctvom distribučnej sústavy žalovaného dodáva a Východoslovenská energetika, a.s. túto odoberá, musí vzhľadom na dobrovoľné aktívne plnenie vzájomných povinností strán sporu, zmluva o prístupe do distribučnej sústavy medzi žalobcom a žalovaným minimálne platne existovať, inak by sa jednalo o užívanie distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcu bez právneho základu. Podľa právneho názoru vysloveného Krajským súdom v Bratislave v znesení sp. zn. 4Cob/181/2017 zo dňa 26.10.2017 (a rovnako aj v uznesení sp. zn. 3Cob/4/2017 ako aj uznesení sp. zn. 1Cob/8/2017) výroba elektriny a jej dodávka iným odberateľom elektriny bez použitia distribučnej sústavy je objektívne nemožná. Medzi stranami sporu je nesporné, že žalobca vyrába elektrinu a túto dodáva spoločnosti Východoslovenská energetika, a.s. ako svojmu jedinému zmluvnému odberateľovi v zmysle písomne uzatvorenej zmluvy o dodávke elektriny. Z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, z rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I, z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie ako aj z novely a dôvodovej správy k nej jednoznačne vyplýva, že bez prístupu, t.j. bez využívania distribučnej sústavy, nemožno vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy dodávať. Žalobca dodávajúci vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného nevyhnutne prístup do distribučnej sústavy využíva, inak by nemohol realizovať svoj záväzok na dodávku vyrobenej elektriny voči spoločnosti Východoslovenská energetika, a.s. ako svojmu zmluvnému odberateľovi. Žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie mal a naďalej má možnosť vyrábať elektrinu a realizovať svoju podnikateľskú činnosť bez využitia distribučnej sústavy žalovaného prostredníctvom priameho vedenia, kedy by jeho zariadenie bolo elektricky a mechanicky oddelené od distribučnej sústavy žalovaného. Je nesporné, že medzi žalobcom a spoločnosťou Východoslovenská energetika, a.s. nie je vybudované priame vedenie v zmysle § 13 zákona o energetike, ktorým by bola vyrobená elektrina dodávaná z výrobného zariadenia žalobcu spoločnosti Východoslovenská energetika, a.s. bez využitia distribučnej sústavy žalovaného. Voľba pripojiť svoje zariadenie do distribučnej sústavy žalovaného ako aj voľba užívať distribučnú sústavu žalovaného a dodávať vyrobenú elektrinu spoločnosti Východoslovenská energetika a.s. prostredníctvom distribučnej sústavy žalovaného, bola dobrovoľným rozhodnutím žalobcu, ktorý si sám na základe svojho vlastného uváženia zvolil tú zo zákonom ponúkaných možností, ktorú považoval v čase svojho rozhodovania za pohodlnejšiu a ekonomicky výhodnejšiu. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca prístup do distribučnej sústavy jednoznačne využíva a potrebuje. Prístup do sústavy je spoplatnenou službou žalovaného, preto je v súlade s dobrými mravmi, aby žalobca za poskytovanie takejto služby žalovanému platil, čo žalobca počas takmer celého žalovaného obdobia až do zverejnenia nálezu Ústavného súdu SR aj dobrovoľne robil. Ústavný súd SR vo svojom náleze definuje prístup ako právo vpúšťať výrobcom vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy na účely jej prenosu k odberateľom
resp. iným účastníkom trhu. Je zrejmé, že žalobca ako výrobca elektriny vpúšťa ním vyrobenú elektrinu v jeho výrobnom zariadení do distribučnej sústavy a Východoslovenská energetika, a.s. ako jeho zmluvný odberateľ následne dodáva túto elektrinu ďalej koncovým odberateľom. 5C.K užívaniu distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcu v žalovanom období reálne dochádzalo, a teda v prípade, ak by tunajší súd dospel k prípadnému záveru o neexistencii zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, je potrebné faktúry vystavované žalovaným žalobcovi ako aj ich úhrady zo strany žalobcu, považovať za faktúry vystavované a úhrady realizované za užívanie distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného v jednotlivých kalendárnych mesiacoch bez právneho dôvodu. Už vo vyjadrení k žalobe uviedol, že výška bezdôvodného obohatenia by v takomto prípade bola vyčíslená rovnakým spôsobom, akým bola u žalobcu určovaná odplata za užívanie distribučnej sústavy vo forme prístupu do sústavy, t.j. spôsobom určeným v ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii vychádzajúc z rozsahu zabezpečovanej distribučnej kapacity žalovaným pre žalobcu určovanej z výšky maximálnej rezervovanej kapacity dohodnutej v zmluve o pripojení do sústavy. Presný výpočet je obsiahnutý vo vyjadrení k žalobe. Celková výška bezdôvodného obohatenia sa žalobcu užívaním distribučnej sústavy žalovaného bez právneho dôvodu v žalovanom období teda vzhľadom na rovnaký výpočet zodpovedá presne výške žalovanej sumy, ktorej úhrady sa žalobca domáha touto žalobou. Vzhľadom ku skutočnosti, že zo strany žalobcu počas celého žalovaného obdobia dochádzalo a rovnako aj tohto času dochádza k užívaniu distribučnej sústavy žalovaného, mal za to, že žalovaný mal na fakturované sumy, ktorých vrátenia sa žalobca v tomto konaní domáha, oprávnený nárok, a to bez ohľadu na to, či tunajší súd predmetné platby žalobcu v prospech žalovaného posúdi ako úhradu dohodnutej odplaty za užívanie distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného žalobcom na podklade dohody strán sporu alebo ako úhradu nárokov žalovaného z titulu bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním distribučnej sústavy žalovaného žalobcom bez právneho dôvodu. 5D.Podľa žalovaného derogačný nález Ústavného súdu SR nezakladaná právny titul na vrátenie už uhradených platieb. Ani v prípade právoplatne ukončených sporov, ktorým boli adresátom právnych noriem priznané práva alebo uložené povinnosti na podklade následne zrušenej právnej normy, nie je možné takéto rozhodnutia napadnúť žiadnym mimoriadnym opravným prostriedkom a plnenia dobrovoľne alebo nútene poskytnuté a podklade takýchto rozhodnutí či už dobrovoľne, nie je možné žiadať vrátiť. Obdobne nemôže byť možné žiadať ani vrátenie dobrovoľne alebo nútene poskytovaných plnení vo vzťahoch adresátov právnych noriem, ktoré neboli predmetom mocenského posúdenia. Vo vzťahu k účinkom derogačného nálezu Ústavného súdu SR zotrval na svojej doterajšej argumentácii. Z absencie právnej regulácie svedčiacej o retroaktivite derogačných nálezov Ústavného súdu SR v Ústave SR a zákone o organizácii ústavného súdu vo všeobecnej rovine (§ 91 ods. 1 /predtým § 41a ods. 1/ zákona o organizácii ústavného súdu) vyplýva, že vznik, zmena alebo zánik právnych vzťahov, ktoré nová právna situácia po publikácii takéhoto nálezu prináša, môže pôsobiť do budúcnosti aj prítomnosti. Účinky nálezu sú preto ako pravidlo konštitutívneho charakteru a ex nunc. Okrem iných argumentov, pre tento záver hovorí aj prezumpcia ústavnosti prijímaných právnych predpisov a znenie § 91 ods. 1 (predtým § 41a ods. 1) zákona o organizácii ústavného súdu, kde je deň vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov SR ponímaný ako strata účinnosti a nie platnosti právnej normy. Bezprostredným dôsledkom derogačného nálezu Ústavného súdu teda nie je neplatnosť právneho predpisu, ale jeho nezáväznosť pre protiústavnosť. Nález Ústavného súdu predstavuje autoritatívny spôsob konštatovania neústavnosti právneho predpisu. Napadnuté ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v dotknutej časti teda stratilo svoju účinnosť a tým aj záväznosť pre jej adresátov vyhlásením nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 dňa 21.07.2016 a súčasťou právneho poriadku prestalo byť až dňa 30.09.2016, t.j. momentom účinnosti novej vyhlášky č. 260/2016 Z.z. V danom prípade sa jednalo o klasickú novelizáciu platných právnych predpisov, pričom tejto Ústava SR a rovnako ani zákony nepriznávajú spätné retroaktívne účinky, ale až účinky do budúcna ex nunc.
6.Žalovaný v podaní zo dňa 18.11.2019 navrhol prerušiť konanie v súlade s ust. § 164 CSP do momentu právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v právnej veci vedenej pod sp. zn. 32Cb/149/2016.
7.V podaní zo dňa 15.01.2020 žalovaný uviedol, že netrvá na prerušení konania. 7A.Vo vzťahu k účinkom nálezu Ústavného súdu o G-komponente zotrval na svojich doterajších vyjadreniach. Poukázal na ust. § 41a a § 41b zákona o ústavnom súde, pričom uviedol, že Slovenská právna úprava (rovnako ako zahraničná) vychádzajú z toho, že nálezy o nesúlade majú vo všeobecnosti účinky ex nunc a že iba výnimočne (keď to vyžaduje osobitná situácia) majú účinky ex tunc. Zákonné výnimky zo všeobecného pravidla o ex nunc účinkoch vymedzuje § 41b zákona o ústavnom súde (tie sa nevzťahujú na predmetný prípad). Nad rámec zákonných výnimiek ústavný súd, za účelom
vyplnenia medzier v zákone, dotvoril tzv. sudcovskú výnimku. Zavedenie sudcovskej výnimky bolo dôsledkom aplikácie pravidla, že súd môže pri aplikácii práva vyplniť tzv. zakrytú teleologickú medzeru, teda netechnickú medzeru v práve. Výnimka bola zavedená zjednocujúcim uznesením Ústavného súdu SR č. PLz. ÚS 1/06-4 zo dňa 11.10.2006. Výnimka sa vzťahuje iba na prípady už začatých a ešte neskončených konaní prebiehajúcich v čase zverejnenia nálezu pred všeobecným súdom a na ich účastníkov a nie na všetky prípady. Na toto súdne konanie sa však táto výnimka nevzťahuje. Poukázal aj na aplikovateľnosť nového zákona o ústavnom súde, keďže podstata rozhodných ustanovení je rovnaká (§ 41a a § 41b zák. č. 38/1993 Z.z. a § 91 až § 93 zák. č. 314/2018 Z.z.). Mal tiež za to, že pre dané konanie je relevantné aj uznesenie pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2018. 7B.Žalovaný tvrdil, že žalobca bol povinný v období od 01.01.2014 do 30.06.2016 platiť G-komponent, pretože strany mali prístup k sústave zmluvne dojednaný. Vzťah medi žalobcom a žalovaným bol v rozhodnom období súkromnoprávny a taký je aj dodnes. 7C.Ak by tu aj nebol zmluvný základ na platenie G-komponentu, žalobca musí platiť žalovanému náhradu za užívanie distribučnej sústavy, nakoľko žalobca by sa užívaním sústavy v rozhodnom období bez právneho dôvodu bezdôvodne obohatil. Trval na tom, že žalobca užíval distribučnú sústavu žalovaného, pričom užívanie sústavy bez zmluvy o prístupe je bezdôvodným obohatením, ktoré je žalobca povinný vydať žalovanému. Z dôvodu opatrnosti tak žalovaný uplatnil voči žalobcovi pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1 634 922,61 EUR spolu s úrokom z omeškania v zákonnej výške odo dňa nasledujúceho po dni doručenia tohto vyjadrenia žalobcovi až do zaplatenia. Zároveň žalovaný započítal túto pohľadávku proti pohľadávke žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy. 7D.Žalovaný tiež uviedol, že časť prípadného nároku žalobcu je premlčaná. Žaloba bola doručená súdu dňa 15.03.2019 a nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia si žalobca uplatňuje za obdobie od 01.01.2014 do 30.06.2016. Premlčacia doba podľa žalobcu začala plynúť dňa 22.07.2016, keďže dňa 21.07.2016 bol v zbierke zákonov zverejnený nález o G-komponente, ktorý zrušil protiústavnú časť vyhlášky o cenovej regulácii. Pokiaľ by nález o G-komponente mal účinky ex tunc, žalobca by nemohol vychádzať z toho, že právny dôvod plnenia G-komponentu odpadol vtedy, kedy bol nález zverejnený v zbierke zákonov. V takom prípade by bol nárok žalobcu premlčaný za obdobie od 01.01.2014 do 14.03.2015. 7E.Žalovaný mal tiež za to, že žalobca si nesprávne uplatnil nárok na úroky z omeškania. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa stáva splatným v okamihu, kedy je dlžníkovi doručená výzva veriteľa na plnenie. Žalobca doručil žalovanému predžalobnú výzvu dňa 04.01.2019 s tým, že určil lehotu na plnenie 30 dní. V predžalobnej výzve však žalobca nevyzval žalovaného na vydanie celej sumy (1 634 922,61 EUR), ale iba jej časti 1 362 435,- EUR). To znamená, že úrok z omeškania od 04.02.2019 si žalobca môže uplatňovať iba vo vzťahu k istine 1 362 435,- EUR a vo vzťahu k časti istiny 272 487,61 EUR si môže uplatňovať úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby, t.j. od 10.07.2019.
8.Žalobca v podaní zo dňa 30.01.2020 uviedol, že nesúhlasí s návrhom žalovaného na prerušenie konania. V ostatnom sa pridržiaval doterajších vyjadrení.
9.Žalovaný v podaní zo dňa 24.02.2020 poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/18/2019 zo dňa 20.11.2019, ktorý dospel k záveru, že medzi stranami rozhodovaného sporu musela byť dojednaná zmluva o prístupe už len preto, že žalobca pôsobil na trhu s elektrinou ako výrobca. Ako podmienku pre povinnosť platiť G-komponent pritom najvyšší súd vôbec nespomína aj súčasné dojednanie služby distribúcie, teda že by strany rozhodovaného sporu museli mať uzatvorenú zmluvu o prístupe a (aj) distribúcii. Postačovala teda zmluva o prístupe. Mal za to, že závery najvyššieho súdu je možné použiť aj na vzťahy medzi stranami v tomto konaní a to aj napriek tomu, že najvyšší súd posudzoval prístup do sústavy na základe zákona o energetike č. 656/2004 Z.z. Najvyšší súd konštatoval, že aby mohol výrobca elektriny vyrábať elektrinu a dosahovať zisk z predmetu svojej činnosti, musel rešpektovať zákonnú úpravu a splniť všetky podmienky stanovené zákonom č. 656/2004 Z.z. vrátane uzavretia zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave so žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. 9A.Spoločnosť Slovenské elektrárne, a.s. teda využívala službu prístupu do distribučnej sústavy žalovaného. Pod prístupom do distribučnej sústavy je v zmysle nálezu o G-komponente potrebné rozumieť právo výrobcu elektriny vpúšťať do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu. Zo správania sa žalobcu a jeho záujmu pôsobiť na trhu s elektrinou vyplýva jeho vôľa zmluvu o prístupe uzatvoriť. Žalobca sa nemôže teda brániť, že nemal vôľu uzavrieť zmluvu o prístupe.
9B.Predložil súdu aj Rámcovú distribučnú zmluvu č. RDZ/2018/006 zo dňa 15.11.2017 uzavretú so spoločnosťou SE Predaj, s. r. o. (dcérskou spoločnosťou žalobcu) ako dodávateľom a Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny č. SDZ/2015/002 zo dňa uzavretú dňa 08.12.2014 so žalobcom ako odberateľom, ktorými žalovaný zabezpečuje žalobcovi a jeho dcérskej spoločnosti prístup do distribučnej sústavy.
10.Žalobca v podaní zo dňa 15.06.2020 okrem iného zotrval na svojom stanovisku k sporným tvrdeniam medzi stranami a mal za to, že žalovaným predložené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/18/2019 zo dňa 20.11.2019 je na tunajší spor neaplikovateľné, keďže sa v ňom posudzuje otázka prístupu za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z., t.j. za obdobie do 31.08.2012. Navrhol tiež zmenu žaloby v časti úrokov z omeškania a žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1 634 922,61 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1 362 453 EUR od 04.02.2019 do zaplatenia a zo sumy 272 487,61 EUR od 18.03.2019 do zaplatenia. Uviedol, že dňa 14.03.2019 zaslal žalovanému list, v ktorom informoval žalovaného o tom, že vzhľadom na odlišný právny názor na predmetnú problematiku podáva žalobu, pričom prílohu tohto listu tvorila aj žaloba s vyčíslením jeho celkového nároku. List bol žalovanému doručený dňa 18.03.2019, teda v tento deň sa žalovaný dozvedel o nároku žalobcu.
11.Podaním zo dňa 30.06.2020 žalobca navrhol zmenu žaloby – rozšírenie uplatneného práva. Uviedol, že na základe rovnakých rozhodujúcich skutkových tvrdení t. j. na základe rovnakej argumentácie, ktorá je obsahom žaloby a repliky rozšíril v zmysle § 140 ods. 1 CSP uplatnené právo na vydanie bezdôvodného obohatenia o platby G-komponentu uhradené žalobcom za obdobie od 1. júla 2016 do 31. decembra 2016 a to o zaplatenie sumy 169 443,78 EUR s príslušenstvom z titulu vrátenia bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu. 11A.Stratou účinnosti časti Vyhlášky zanikol právny dôvod (titul) žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy požadovať platbu G-komponentu od Žalobcu ako výrobcu elektriny, ktorý nemá uzatvorenú príslušnú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „Zmluva o prístup a distribúcii elektriny"). Povinnosť žalobcu platiť G-komponent žalovanému nie je daná, lebo medzi žalobcom a žalovaným neexistuje žiadna Zmluva o prístupe a distribúcii elektriny a) uzatvorená v období od 1. júla 2016 do 31. decembra 2016 s náležitosťami uvedenými v § 26 ods. 5 Zákona o energetike a zmluvy uvedené v bode 3 (i) vyššie nie je možné za takúto zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny považovať, naviac žalobca ich ukončil výpoveďou zo dňa 27. decembra 2016; b) uzavretá konkludentne, nakoľko takéto uzavretie podľa názoru žalobcu vylučuje skutočnosť, že (i) ide o vysoko formalizovanú zmluvu, ktorej základné zmluvné podmienky sú podľa § 13 ods. 2 písm. a) Zákona o regulácii schvaľované rozhodnutím ÚRSO v podobe prevádzkového poriadku žalovaného a v ňom obsiahnutých obchodných podmienok prístupu do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, (ii) prevádzkový poriadok žalovaného, je potrebné v časti upravujúcej náležitosti „zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" považovať za písomný návrh žalovaného na uzavretie „zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny"; c) s odkazom na prechodné ustanovenia (§ 92 ods. 7, 9 veta druhá, ods. 10) Zákona o energetike, t.j. je nemožné stotožniť zmluvu o pripojení uzatvorenú podľa Pôvodného zákona o energetike so Zmluvou o prístupe a distribúcii elektriny“ podľa Zákona o energetike, nakoľko pôvodná Zmluva o prístupe neobsahovala všetky podstatné náležitosti (najmä element distribúcie); d) z iného dôvodu (i) technické pripojenie zariadenia výrobcu do distribučnej sústavy na základe inej zmluvy - Zmluvy o pripojení, nie je Zmluvou o prístupe a distribúcii elektriny, ktorou Nález podmieňuje právo prevádzkovateľa distribučnej sústavy požadovať platbu G-komponentu (ii) technický prístup (a podľa žalovaného služba prístupu do distribučnej sústavy) a možné faktické užívanie distribučnej sústavy bez distribúcie nie je Zmluvou o prístupe a distribúcii elektriny, ktorou Nález podmieňuje právo prevádzkovateľa distribučnej sústavy požadovať platbu G-komponentu. 11B.Žalobca, ako výrobca elektriny, nemal so žalovaným v období od 1. júla 2016 do 31. decembra 2016 uzavretú žiadnu Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny vo vzťahu k akémukoľvek odovzdávaciemu miestu jeho zariadení na výrobu elektriny. Žalovaný napriek tomu, že (i) nemal so žalobcom v období od 1. júla 2016 do 31. decembra 2016 uzavretú žiadnu Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny vo vzťahu k akémukoľvek odovzdávaciemu miestu jeho zariadení na výrobu elektriny, a že (ii) Zmluvy o pripojení zariadenia výrobcu elektriny do distribučnej sústavy nie sú zmluvy zakladajúce povinnosť úhradu G- komponentu, pretože nie sú Zmluvami o prístupe a distribúcii elektriny podľa § 27 ods. 1 písm. b) Zákon o energetike, žalobcovi pravidelne zasielal faktúry, v ktorých ho vyzýval na úhradu G- komponentu. Žalobca tieto faktúry žalovanému uhrádzal. Žalobca takto celkovo uhradil žalovanému za obdobie od 1. júla 2016 do 31. decembra 2016 G-komponent v celkovej výške 169 443,78 EUR.
11C.Uviedol, že rozhodovacia prax súdov SR, pri rozhodovaní o vydaní bezdôvodného obohatenia titulom neoprávneného účtovania G-komponentu v nadväznosti na konštatovanie účinkov Nálezu, je zatiaľ v prevažujúce miere v prospech výrobcov elektriny. 11D. Žalovaný aj naďalej vystavoval faktúry na úhradu G-komponentu. Na takéto vystavovanie faktúr v tom čase neexistoval právny dôvod, pretože žalobca nemal so Žalovaným v období od 1. júla 2016 do 31. decembra 2016 uzatvorenú Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny. 11E.Poukázal na ust. § 451 ods. 2 a § 458 zákona č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník") a uviedol, že podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z dôvodu neexistencie Zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike je plnenie získané žalobcom na základe faktúr vystavených za obdobie od 1. júla 2016 do 31. decembra 2016 plnením bez právneho dôvodu (titulu). Neexistencia právneho dôvodu od začiatku znamená, že vôbec nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie. Prijatím plnenia žalovaným od žalobcu bez právneho dôvodu vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré musí vydať podľa § 451 Občianskeho zákonníka. 11F.Podľa ustálenej judikatúry sa na premlčanie práv z bezdôvodného obohatenia v prípade obchodnoprávneho vzťahu aplikuje právna úprava premlčania uvedená v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“). Premlčacia doba je teda v súlade s § 397 Obchodného zákonníka 4 ročná. Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka začína premlčacia doba pri právach vymáhateľných na súde plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, t. j. v zmysle vyššie uvedeného najskôr deň po zverejnení Nálezu v Zbierke zákonov, t.j. 22. júla 2016 a v prípade nasledujúcich platieb deň po úhrade takéhoto plnenia zo strany žalovaného. Podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka zákona: „Ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal." 11G.Žalobca vzhľadom na vyššie uvedené vyzval žalovaného listom zo dňa 18. júna 2020, aby mu vydal sumu bezdôvodného obohatenia vo výške 169 443,78 EUR do 30. júna 2020. Výzva bola doručená žalovanému dňa emailom dňa 26. júna 2020. Žalovaný v stanovenej lehote túto povinnosť nesplnil. 11H.Žalobca poukázal na ust. § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka a Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z. (§ 1 ods. 2) a uviedol, že žalovaný je v omeškaní počínajúc dňom nasledujúcim uplynutí primeranej lehoty na plnenie stanovenej vo výzve, t. j. od 1. júla 2020. Výška základnej úrokovej sadz by D. E. F. platná k prvému dňu omeškania je 0,00 % a sadzba úroku z omeškania je preto 9 %. Žalobca v predmetnom konaní žiada spolu s vydaním bezdôvodného obohatenia aj uhradenie úroku z omeškania na základe § 1 ods. 2 Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., t.j. vo výške 9% p.a., a to od 1. júla 2020 až do zaplatenia. 11I.Žalobca uviedol, že neexistujú dôvody na to, aby konajúci súd tu predloženému návrhu na zmenu žaloby nevyhovel, nakoľko: a) výsledky doterajšieho konania môžu byt' podkladom na konanie o zmenenej žalobe (§ 143 ods. 1 CSP), b) na konanie o zmenenej žalobe nie je vecne alebo kauzálne príslušný iný súd ako konajúci súd (§ 143 ods. 2 CSP) a zároveň c) žalobca rozširuje žalobný nárok v súvislosti s bezdôvodným obohatením žalovaného na úkor žalobcu za dodatočné obdobie (bezprostredne nadväzujúce na obdobie ktoré bolo predmetom pôvodného petitu), pričom toto rozšírenie žalobca odvodzuje od už tvrdeného skutkového a právneho stavu (tzv. kvantitatívna zmena žaloby). 11J. Žalobca teda uplatňuje voči žalovanému vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1. januára 2014 do 31. decembra 2016 v celkovej výške 1 804 366,39 EUR v nasledovnom členení: a) sumu 1 634 922,61 EUR za obdobie od 1. januára 2014 do 30. júna 2016, b) sumu 169 443,78 EUR za obdobie od 1. júla 2016 do 31. decembra 2016. Žalobca uplatňuje voči žalovanému zároveň aj úrok z omeškania z dôvodu omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia vo výške 9 % p. a. nasledovne: a) zo sumy 1 362 435 EUR od 4. februára 2019 až do zaplatenia, b) zo sumy 272 487,61 EUR od 18. marca 2019 do zaplatenia, c) zo sumy 169 443,78 EUR od 1. júla 2020 do zaplatenia.
12.Podaním zo dňa 29.12.2020 žalobca navrhol zmenu žaloby – rozšírenie uplatneného práva. Uviedol, že na základe rovnakých rozhodujúcich skutkových tvrdení t. j. na základe rovnakej argumentácie, ktorá je obsahom žaloby a repliky rozšíril v zmysle § 140 ods. 1 CSP uplatnené právo na vydanie bezdôvodného obohatenia o platby G-komponentu uhradené žalobcom za obdobie od 1. júla 2016 do 31. decembra 2017 a to o zaplatenie sumy 338 887,56 EUR s príslušenstvom z titulu vrátenia bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu.
12A.Stratou účinnosti časti Vyhlášky zanikol právny dôvod (titul) žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy požadovať platbu G-komponentu od žalobcu ako výrobcu elektriny, ktorý nemá uzatvorenú príslušnú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „Zmluva o prístup a distribúcii elektriny"). Povinnosť žalobcu platiť G-komponent žalovanému nie je daná, lebo medzi žalobcom a žalovaným neexistuje žiadna Zmluva o prístupe a distribúcii elektriny: a) uzatvorená v období od 1. januára 2017 do 31. decembra 2017 s náležitosťami uvedenými v § 26 ods. 5 Zákona o energetike a zmluvy uvedené v bode 3 (i) vyššie nie je možné za takúto zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny považovať, naviac žalobca ich ukončil výpoveďou zo dňa 27. decembra 2016; b) uzavretá konkludentne, nakoľko takéto uzavretie podľa názoru žalobcu vylučuje skutočnosť, že (i) ide o vysoko formalizovanú zmluvu, ktorej základné zmluvné podmienky sú podľa § 13 ods. 2 písm. a) Zákona o regulácii schvaľované rozhodnutím ÚRSO v podobe prevádzkového poriadku Žalovaného a v ňom obsiahnutých obchodných podmienok prístupu do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, (ii) prevádzkový poriadok žalovaného, je potrebné v časti upravujúcej náležitosti „zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" považovať za písomný návrh žalovaného na uzavretie „zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny"; c) s odkazom na prechodné ustanovenia (§ 92 ods. 7, 9 veta druhá, ods. 10) Zákona o energetike, t.j. je nemožné stotožniť zmluvu o pripojení uzatvorenú podľa Pôvodného zákona o energetike 3 so Zmluvou o prístupe a distribúcii elektriny' podľa Zákona o energetike, nakoľko pôvodná Zmluva o prístupe neobsahovala všetky podstatné náležitosti (najmä element distribúcie); d) z iného dôvodu (i) technické pripojenie zariadenia výrobcu do distribučnej sústavy na základe inej zmluvy (konkrétne Zmluvy o pripojení), nie je Zmluvou o prístupe a distribúcii elektriny, ktorou Nález podmieňuje právo prevádzkovateľa distribučnej sústavy požadovať platbu G- komponentu (ii) technický prístup (a podľa Žalovaného služba prístupu do distribučnej sústavy) a možné faktické užívanie distribučnej sústavy bez distribúcie nie je Zmluvou o prístupe a distribúcii elektriny, ktorou Nález podmieňuje právo prevádzkovateľa distribučnej sústavy požadovať platbu G-komponentu. 12B.Žalobca, ako výrobca elektriny, nemal so žalovaným v období od 1. januára 2017 do 31. decembra 2017 uzavretú žiadnu Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny vo vzťahu k akémukoľvek odovzdávaciemu miestu jeho zariadení na výrobu elektriny. Žalovaný napriek tomu, že (i) nemal so žalobcom v období od 1. januára 2017 do 31. decembra 2017 uzavretú žiadnu Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny vo vzťahu k akémukoľvek odovzdávaciemu miestu jeho zariadení na výrobu elektriny, a že (ii) Zmluvy o pripojení zariadenia výrobcu elektriny do distribučnej sústavy nie sú zmluvy zakladajúce povinnosť úhradu G-komponentu, pretože nie sú Zmluvami o prístupe a distribúcii elektriny podľa § 27 ods. 1 písm. b) Zákon o energetike, Žalobcovi pravidelne zasielal faktúry, v ktorých ho vyzýval na úhradu G- komponentu. Žalobca tieto faktúry žalovanému uhrádzal. Žalobca takto celkovo uhradil žalovanému za obdobie od 1. januára 2017 do 31. decembra 2017 G-komponent v celkovej výške 338 887,56 EUR. Žalovaný aj naďalej vystavoval faktúry na úhradu G-komponentu. Na takéto vystavovanie faktúr v tom čase neexistoval právny dôvod, pretože žalobca nemal so žalovaným v období od 1. januára 2017 do 31. decembra 2017 uzatvorenú Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny. 12C.Uviedol, že rozhodovacia prax súdov SR, pri rozhodovaní o vydaní bezdôvodného obohatenia titulom neoprávneného účtovania G-komponentu v nadväznosti na konštatovanie účinkov Nálezu, je zatiaľ v prevažujúce miere v prospech výrobcov elektriny. Napriek tomu však Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR) v dovolacích konaniach prijal po prvom rozhodnutí - uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. novembra 2019, sp. zn. 3Obdo/18/2019, ďalšie rozhodnutia (v identickom znení, resp. skoro identickom znení odôvodnenia, čo sa týka právnej argumentácie), v ktorých tvrdí, že zmluva o prístupe a pripojení uzatvorená podľa Pôvodného zákona o energetike zostala po prijatí Zákona o energetike v platnosti bez ohľadu na skutočnosť, že došlo k zmene právnej úpravy zmluvných typov v Zákone o energetike oproti Pôvodnému zákonu o energetike a táto zmluva nie je ani v rozpore so Zákonom o energetike, t. j. výrobca elektriny a prevádzkovateľ distribučnej sústavy nie sú povinní uzatvoriť novú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a taktiež, že na právny vzťah výrobcu elektriny a prevádzkovateľa distribučnej sústavy založený zmluvou o prístupe uzavretou podľa Pôvodného zákona o energetike nemá Nález žiadny vplyv. Vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (zároveň aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci G-komponentu prijaté po tomto rozhodnutí) je podľa názoru žalobcu: a) v rozpore so záverom Ústavného súdu SR uvedenom v Náleze a to, že G-komponent môže prevádzkovateľ distribučnej sústavy účtovať výrobcovi elektriny len v prípade, ak je medzi nimi uzavretá zmluva o prístupe a distribúcii elektriny podľa Zákona o energetike. Vzhľadom na to, že nie je možné, aby zmluva o prístupe uzavretá podľa Pôvodného zákona o energetike bez záväzku k distribúcii elektriny zakladala povinnosť výrobcu elektriny platiť G-komponent; b) nepreskúmateľné v časti, kde Najvyšší súd SR konštatuje, že zmluva o prístupe
a pripojení podľa Pôvodného zákona o energetike je v súlade so Zákonom o energetike z dôvodu, že tento záver nie je podložený žiadnym zdôvodnením a nie je z jeho obsahu možné zistiť na základe akých skutočnosti a úvah dospel Najvyšší súd k takémuto záveru, naviac Zákon o energetike definuje prístup do sústavy čo v Pôvodnom zákone o energetike absentuje; c) odklonom o predošlých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, kedy dovolací prieskum sa zásadne neuskutočňoval pri výklade zmlúv a d) výsledkom výkladu vnútroštátnych právnych noriem vykladá (napriek odôvodneniu tohto rozhodnutia) v rozpore s požiadavkou eurokonformného ich výkladu s obsahom Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou (ďalej aj „Smernica"), nakoľko sa nezaoberá skutočnosťou či ustanovenia Smernice zavádzajú úplnú harmonizáciu alebo nie alebo či možno Smernici priznať priamy účinok alebo nepriamy účinok. 12D.Žalobca poukázal na ust. § 451 ods. 2 a § 458 zákona č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov (ďalej len :,Občiansky zákonník) a uviedol, že podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z dôvodu neexistencie Zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike je plnenie získané žalobcom na základe faktúr vystavených za obdobie od 1. januára 2017 do 31. decembra 2017 plnením bez právneho dôvodu (titulu). Neexistencia právneho dôvodu od začiatku znamená, že vôbec nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie. Prijatím plnenia žalovaným od žalobcu bez právneho dôvodu vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré musí vydať podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Podľa ustálenej judikatúry sa na premlčanie práv z bezdôvodného obohatenia v prípade obchodnoprávneho vzťahu aplikuje právna úprava premlčania uvedená v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník"). Premlčacia doba je teda v súlade s § 397 Obchodného zákonníka 4 ročná. Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka začína premlčacia doba pri právach vymáhateľných na súde plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, t.j. v zmysle vyššie uvedeného najskôr deň po zverejnení Nálezu v Zbierke zákonov, t.j. 22. júla 2016 a v prípade nasledujúcich platbách deň po úhrade takéhoto plnenia zo strany žalovaného. 12E. Podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka zákona: „Ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal." Žalobca vzhľadom na vyššie uvedené vyzval žalovaného listom zo dňa 14. decembra 2020, aby mu vydal sumu bezdôvodného obohatenia vo výške 338 887,56 EUR do 10 dní od doručenia tejto výzvy. Výzva bola doručená žalovanému dňa 16. decembra 2020. Žalovaný v stanovenej lehote túto povinnosť nesplnil. Poukázal aj na ust. § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka a Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z. (§ 1 ods. 2) a uviedol, že žalovaný je v omeškaní počínajúc dňom nasledujúcim uplynutí primeranej lehoty na plnenie stanovenej vo výzve, t. j. od 29. decembra 2020. Výška základnej úrokovej sadzby D. E. F. platná k prvému dňu omeškania je 0,00 % a sadzba úroku z omeškania je preto 9 %. 12F.34. Žalobca v predmetnom konaní žiada spolu s vydaním bezdôvodného obohatenia aj uhradenie úroku z omeškania na základe § 1 ods. 2 Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., tj. vo výške 9% p.a., a to od 29. decembra 2020 až do zaplatenia. Žalobca ďalej uviedol, že neexistujú dôvody na to, aby konajúci súd tu predloženému návrhu na zmenu žaloby nevyhovel, nakoľko: a) výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe (§ 143 ods. 1 CSP), b) na konanie o zmenenej žalobe nie je vecne alebo kauzálne príslušný iný súd ako konajúci súd (§ 143 ods. 2 CSP) a zároveň c) žalobca rozširuje žalobný nárok v súvislosti s bezdôvodným obohatením žalovaného na úkor žalobcu za dodatočné obdobie (bezprostredne nadväzujúce na obdobie ktoré bolo predmetom pôvodného petitu), pričom toto rozšírenie žalobca odvodzuje od už tvrdeného skutkového a právneho stavu (tzv. kvantitatívna zmena žaloby). 12G.Žalobca teda uplatňuje voči žalovanému vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1. januára 2014 do 31. decembra 2017 v celkovej výške 2 143 253,95 EUR v nasledovnom členení: a) sumu 1 634 922,61 EUR za obdobie od 1. januára 2014 do 30. júna 2016, b) sumu 169 443,78 EUR za obdobie od 1. júla 2016 do 31. decembra 2016, c) sumu 338 887,56 EUR za obdobie od 1. januára 2017 do 31. decembra 2017. Žalobca uplatňuje voči žalovanému zároveň aj úrok z omeškania z dôvodu omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia vo výške 9 % p. a. nasledovne: a) zo sumy 1 362 435,- EUR od 4. februára 2019 až do zaplatenia, b) zo sumy 272 487,61 EUR od 18. marca 2019 do zaplatenia, c) zo sumy 169 443,78 EUR od 1. júla 2020 do zaplatenia, d) zo sumy 338 887,56 EUR od 29. decembra 2020 do zaplatenia.
13.Okresný súd Košice I uznesením sp. zn. 26Cb/17/2019-840 zo dňa 24.05.2021 rozhodol takto: I. Konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 272 487,61 EUR od 04.02.2019 do 17.03.2019 zastavuje. II. Návrhy žalobcu na menu žaloby z dní 30.06.2020 a 29.12.2020 zamieta. Zmenu žaloby zo dňa 15.06.2020 súd považoval podľa jeho obsahu za čiastočné späťvzatie žaloby.
14.Žalovaný v podaní zo dňa 17.09.2021 zotrval na názore, že účinky derogačného nálezu ústavného súdu sú zásadne ex nunc, čo vyplýva aj zo samotnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (uznesenie PL. ÚS 1/2018, uznesenie PL. ÚS 24/2020, uznesenie PL. ÚS 5/2021, uznesenie PL. ÚS 6/2021). Vzhľadom na okolnosti prípadu mal teda za to, že účinky nálezu o G-komponente sú ex nunc. Uviedol, že aplikácia účinkov ex tunc by bola v tomto prípade v rozpore s princípom právnej istoty a zákazom pravej retroaktivity. 14A.Dal do pozornosti súdu, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o prístupe, ktorá mala všetky zákonné náležitosti, preto právnym titulom na platenie G-komponentu bola zmluva o prístupe. Poukázal aj na ust. § 96f ods. 1 zákona o energetike. Žalobca využíval prístup do distribučnej sústavy žalovaného, keďže vpúšťal vyrobenú elektrinu do sústavy. 14B.Žalovaný poukázal aj na aktuálnu rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority a nižších súdov, ktoré právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/18/2019 prevzali a stotožnili sa s ním. Jedná sa o uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/13/2019, 1Obdo/18/2019, 1Obdo/25/2019, 2Obdo/9/2019, 2Obdo/15/2019 a 4Obdo/95/2018. Uviedol tiež, že aj Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice I pod vplyvom ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu sa začali vo svojich rozhodnutiach prikláňať na stranu distribučných spoločností. Uvedené rozhodnutia sú relevantné aj pre tento spor. 14C.Zotrval aj na skutočnostiach uvedených vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu žalobcu a kompenzačnej námietke, ako aj na námietke premlčania vo vzťahu k časti žalovaného nároku.
15.Žalobca v podaní zo dňa 24.09.2021 navrhol prerušiť konanie s poukazom na to, že podal proti uzneseniu Okresného súdu Košice I sp. zn. 26Cb/17/2019-840 zo dňa 24.05.2021 ústavnú sťažnosť.
16.Žalovaný v podaní zo dňa 28.10.2021 uviedol, že nesúhlasí s návrhom na prerušenie konania.
17.Žalobca v podaní zo dňa 12.11.2021 zotrval na svojom stanovisku vo vzťahu k účinkom nálezu o G- komponente. Rovnako zotrval žalobca na svojich tvrdeniach ohľadom „nevpúšťania“ elektriny do sústavy a nevyužívania distribučnej sústavy žalovaného. Mal za to, že uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/18/2019 nie je aplikovateľné na toto konanie. Poprel argumentáciu žalovaného týkajúcu sa bezdôvodného obohatenia žalobcu ako aj premlčania časti nároku.
18.Ústavný súd SR Nálezom sp. zn. IV. ÚS 570/2021-74 zo dňa 25.01.2022 okrem iného výrok II. uznesenia Okresného súdu Košice I, sp. zn. 26Cb/17/2019-840 zo dňa 24.05.2021 zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.
19.Okresný súd Košice I uznesením sp. zn. 26Cb/17/2019-1125 zo dňa 15.03.2022 rozhodol takto: Pripúšťa zmenu žaloby na základe návrhov žalobcu z dní 30.06.2020 a 29.12.2020 v tomto znení: Žalovaného zaväzuje zaplatiť žalobcovi 2 143 253,95 EUR, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1 362 435,- EUR od 4. februára 2019 až do zaplatenia, zo sumy 272 487,61 EUR od 18. marca 2019 do zaplatenia, zo sumy 169 443,78 EUR od 1. júla 2020 do zaplatenia, zo sumy 338 887,56 EUR od 29. decembra 2020 do zaplatenia.
20.Žalobca podaním zo dňa 27.04.2022 zobral späť návrh na prerušenie konania a navrhol, aby súd spojil na spoločné konanie veci vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26Cb/17/2019 a sp. zn. 29Cb/77/2021 nakoľko skutkovo a právne spolu súvisia a týkajú sa tých istých strán. V tomto podaní doručenom do oboch spisov vedených pod sp. zn. 26Cb/17/2019 a aj pod sp. zn. 29Cb/77/2021 žalobca pre prekážku litispendencie zobral späť žalobu v časti o zaplatenie 197 684,41 EUR s 9%-ným úrokom z omeškania ročne od 29.12.2020 do zaplatenia (v konaní vedenom pod sp. zn. 29Cb/77/2021) a navrhol konanie v tejto časti zastaviť. Uviedol, že pripustením zmeny žaloby v konaní vedenom pod sp. zn. 26Cb/17/2019 došlo k duplicitnému uplatneniu nároku v uvedenej časti, preto došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby. Zároveň požiadal o vrátenie časti zaplateného súdneho poplatku.
21.Okresný súd Košice I uznesením sp. zn. 26Cb/17/2019-1189 zo dňa 20.07.2022 rozhodol takto: Spája konania vedené na Okresnom súde Košice I pod spisovými značkami 26Cb/17/2019 a 29Cb/77/2021 do jedného konania vedeného pod spisovou značkou 26Cb/17/2019.
22.V konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod spisovou značkou 29Cb/77/2021 žalobca (Slovenské elektrárne, a.s., Mlynské nivy 47, 821 09 Bratislava, IČO: 35 829 052) žalobou doručenou súdu dňa 30.06.2021 v znení opravy (z 02.11.2021) žiadal, aby súd zaviazal žalovaného (Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361) na zaplatenie 536 571,99 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 197 684,41 EUR od 29. decembra 2020 do zaplatenia a zo sumy 338 887,58 EUR od 30. júna 2021 do zaplatenia. Ďalej žiadal, aby mu súd priznal náhradu trov konania. 22A.Žalobca uviedol, že mu bola ako výrobcovi elektriny vyhláškou Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „Vyhláška") s účinnosťou od 1.1.2014 založená povinnosť uhrádzať žalovanému platbu za prístup do distribučnej sústavy, tzv. G-komponent. Časť Vyhlášky stanovujúca povinnosť uhrádzať G- komponent bez ohľadu na existenciu zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny (resp. zmluvy o pripojení) bola nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 22. júna 2016, sp. zn. PL. 17/2014-132 (ďalej len „Nález“) vyhlásená za nesúladnú s ústavným zákonom č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu rozporu s ČI. 12 ods. 2 Ústavy SR. Nález bol publikovaný v Zbierke zákonov dňa 21.07.2016 pod č. 220/2016 Z. z., t.j. týmto dňom stratila dotknutá časť § 26 ods. 23 Vyhlášky účinnosť a šesť mesiacov na to aj platnosť. 22B.V zmysle Nálezu sa stala jediným právnym dôvodom pre platbu G-komponentu zo strany výrobcu elektriny platne uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ako zmluvný typ definovaná v § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, v znení /ďalej len „Zákon o energetike“/).V prípade žalobcu takýto právny dôvod pre platbu G-komponentu v rozhodnom období od 1. júla 2017 do 31. decembra 2018 (týkajúci faktúr vystavených za obdobie od 1. júna 2017 do 31. decembra 2018) neexistoval, nakoľko: (i) Žalobca ako výrobca elektriny nemal so žalovaným v rozhodnom období od l. júla 2017 do 31. decembra 2018 uzavretú zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny vo vzťahu k akémukoľvek odovzdávaciemu miestu jeho zariadení na výrobu elektriny a za takúto zmluvu v zmysle Vyhlášky a § 26 ods. 5 Zákona o energetike nemožno považovať ani zmluvu o pripojení uzavretú podľa Pôvodného zákona o energetike s odkazom na prechodné ustanovenia Zákona o energetike. (ii) Právna úprava povinnosti uhrádzať G-komponent upravená Vyhláškou (právny stav po publikácii Nálezu v Zbierke zákonov) je rozporná so Zákonom o energetike, zákonom č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o regulácii“) a s Ústavou SR. 22C.Za obdobie od 1. júla 2017 do 31. decembra 2018 (na základe faktúr vystavených za obdobie od 1. júna 2017 do 31. decembra 2018) uhradil žalobca žalovanému celkovo sumu 536 571,99 EUR na základe faktúr, ktorými žalovaný z titulu vyššie uvedeného protiústavného ustanovenia Vyhlášky vyúčtoval žalobcovi tzv. G-komponent. Žalobca preto vyzval žalovaného na vydanie uvedeného bezdôvodného obohatenia listom zo dňa 14. decembra 2020 a zo dňa 28. júna 2021, avšak žalovaný do dnešného dňa žalobcovi predmetnú sumu neuhradil. Na základe týchto dôvodov žiadal súd, aby uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 536 571,99 EUR prijatú z titulu bezdôvodného obohatenia spoločne s príslušenstvom. 22D.V ďalšom poukázal na skutočnosti ako je to uvedené v bodoch 2D. až 2J. odôvodnenia tohto rozsudku, ako aj na § 26 ods. 5 Zákona o energetike. 22E.Žalobca, ako výrobca elektriny, nemal so žalovaným v rozhodnom období od 01.07.2017 do 31.12.2018 uzavretú žiadnu Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny vo vzťahu k akémukoľvek odovzdávaciemu miestu jeho zariadení na výrobu elektriny. Povinnosť žalobcu platiť G-komponent žalovanému nie je daná, lebo medzi nimi neexistuje žiadna Zmluva o prístupe a distribúcii elektriny: a) uzatvorená v období od 1. júla 2017 do 31. decembra 2018 s náležitosťami uvedenými v § 26 ods. 5 Zákona o energetike, b) uzavretá konkludentne, nakoľko takéto uzavretie podľa názoru žalobcu vylučuje skutočnosť, že: (i) ide o vysoko formalizovanú zmluvu, ktorej základné zmluvné podmienky sú podľa § 13 ods. 2 písm. a) Zákona o regulácii schvaľované rozhodnutím ÚRSO v podobe prevádzkového poriadku žalovaného a v ňom obsiahnutých obchodných podmienok prístupu do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, (ii) prevádzkový poriadok žalovaného, je potrebné v časti upravujúcej náležitosti ,,zmluvy o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" považovať za písomný návrh žalovaného na uzavretie „zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“; c) s odkazom na prechodné ustanovenia (§ 92 ods. 7, 9 veta druhá, ods. 10) Zákona o energetike, t.j. je nemožné stotožniť zmluvu o pripojení uzatvorenú podľa Pôvodného zákona o energetike so Zmluvou o prístupe a distribúcii elektriny podľa Zákona o energetike, nakoľko pôvodná Zmluva o prístupe neobsahovala všetky podstatné náležitosti (najmä element distribúcie); d) z iného dôvodu: (i) technické pripojenie zariadenia výrobcu do distribučnej sústavy na základe inej zmluvy (konkrétne Zmluvy o pripojení), nie je Zmluvou o prístupe a distribúcii elektriny, ktorou Nález podmieňuje právo prevádzkovateľa distribučnej sústavy požadovať platbu G-komponentu, (ii) technický prístup (a podľa žalovaného služba prístupu do distribučnej sústavy) a možné faktické užívanie distribučnej sústavy bez distribúcie nie je Zmluvou o prístupe a distribúcii elektriny, ktorou Nález podmieňuje právo prevádzkovateľa distribučnej sústavy požadovať platbu G-komponentu. 22F.Žalobca, ako výrobca elektriny, nemal so žalovaným v období od 1. júla 2017 do 31. decembra 2017 uzavretú žiadnu Zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny vo vzťahu k akémukoľvek odovzdávaciemu miestu jeho zariadení na výrobu elektriny, ale žalovaný napriek tomu podľa § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike žalobcovi pravidelne zasielal faktúry, v ktorých ho vyzýval na úhradu G-komponentu. Jednalo sa o faktúry č. 8295200604 (Domaša) zo dňa 4. júla 2017, č. 8295000624 (Domaša) zo dňa 2. augusta 2017, č. 8295700082 (Domaša) zo dňa 4. septembra 2017, č. 8295200901 (Domaša) zo dňa 3. októbra 2017, č. 8294400100 (Domaša) zo dňa 3. novembra 2017, č. 8294500681 (Domaša) zo dňa 4. decembra 2017, č. 8294600339 (Domaša) zo dňa 3. januára 2018, č. 8295801513 (Domaša & FVE Vojany) zo dňa 2. februára 2018, č. 8294700089 (Domaša & PVE Vojany) zo dňa 1. marca 2018, č. 8295300958 (Domaša & FVE Vojany) zo dňa 4. apríla 2018, č. 8294800664 (Domaša & FVE Vojany) zo dňa 3. mája 2018, č. 8295900900 (Domaša & PVE Vojany) zo dňa 4. júna 2018, č. 8294700355 (Domaša & FVE Vojany) zo dňa 2. júla 2018, č. 8294700616 (Domaša & FVE Vojany) zo dňa 2. augusta 2018, č. 8295601189 (Domaša & FVE Vojany) zo dňa 4. septembra 2018, č. 8295801823 (Domaša & FVE Vojany) zo dňa 2. októbra 2018, č. 8294900120 (Domaša & FVE Vojany) zo dňa 6. novembra 2018, č. 8295901181 (Domaša & FVE Vojany) zo dňa 3. decembra 2018, č. 8295500385 (Domaša & FVE Vojany) zo dňa 3. januára 2019. Žalobca tieto faktúry žalovanému z opatrnosti uhrádzal. Žalobca takto celkovo uhradil žalovanému za obdobie od 1. júla 2017 do 31. decembra 2018 (na základe faktúr vystavených za obdobie od 1. júna 2017 do 31. decembra 2018) G-komponent v celkovej výške 536 571,99 EUR tak, že: a) za obdobie od 1. júla 2017 do 31. decembra 2017 (na základe faktúr vystavených za obdobie od 1. júna 2017 do 31. decembra 2017) vo výške 197 684,41 EUR a b) za obdobie od 1. januára 2018 do 31. decembra 2018 (na základe faktúr vystavených za obdobie od 1. januára 2018 do 31. decembra 2018) vo výške 338 887,58 EUR. 22G.V tejto súvislosti žalobca poukázal na vtedajšiu rozhodovacia prax súdov SR, ktorá bola zatiaľ v prevažujúce miere v prospech výrobcov elektriny. Napriek tomu však Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“) v dovolacích konaniach prijal po prvom rozhodnutí - uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. novembra 2019, sp. zn. 3Obdo/18/2019, ďalšie rozhodnutia (v identickom znení, resp. skoro identickom znení odôvodnenia, v ktorých tvrdí, že zmluva o prístupe a pripojení uzatvorená podľa Pôvodného zákona o energetike zostala po prijatí Zákona o energetike v platnosti bez ohľadu na skutočnosť, že došlo k zmene právnej úpravy zmluvných typov v Zákone o energetike oproti Pôvodnému zákonu o energetike a táto zmluva nie je ani v rozpore so Zákonom o energetike, t. j. výrobca elektriny a prevádzkovateľ distribučnej sústavy nie sú povinní uzatvoriť novú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a taktiež, že na právny vzťah výrobcu elektriny a prevádzkovateľa distribučnej sústavy založený zmluvou o prístupe uzavretou podľa Pôvodného zákona o energetike nemá Nález žiadny vplyv. Vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (zároveň aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci G-komponentu prijaté po tomto rozhodnutí) je podľa názoru žalobcu: a) v rozpore so záverom Ústavného súdu SR uvedenom v Náleze a to, že G-komponent môže prevádzkovateľ distribučnej sústavy účtovať výrobcovi elektriny len v prípade, ak je medzi nimi uzavretá zmluva o prístupe a distribúcii elektriny podľa Zákona o energetike. Vzhľadom na to. že nie je možné, aby zmluva o prístupe uzavretá podľa Pôvodného zákona o energetike bez záväzku k distribúcii elektriny zakladala povinnosť výrobcu elektriny platiť G-komponent, b) nepreskúmateľné v časti, kde Najvyšší súd SR konštatuje, že zmluva o prístupe a pripojení podľa Pôvodného zákona o energetike je v súlade so Zákonom o energetike z dôvodu, že tento záver nie je podložený žiadnym zdôvodnením a nie je z jeho obsahu možné zistiť na základe akých skutočností a úvah dospel Najvyšší súd k takémuto záveru, naviac Zákon o energetike definuje prístup do sústavy čo v Pôvodnom zákone o energetike absentuje,
c) odklonom o predošlých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, kedy dovolací prieskum sa zásadne neuskutočňoval pri výklade zmlúv a d) výsledkom výkladu vnútroštátnych právnych noriem vykladá (napriek odôvodneniu tohto rozhodnutia) v rozpore s požiadavkou eurokonformného ich výkladu s obsahom Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou (ďalej aj „Smernica“), nakoľko sa nezaoberá skutočnosťou či ustanovenia Smernice zavádzajú úplnú harmonizáciu alebo nie alebo či možno Smernici priznať priamy účinok alebo nepriamy účinok. 22H.V ďalšom poukázal na skutočnosti ako je to uvedené v bodoch 2M. až 2Q. odôvodnenia tohto rozsudku. 22I. Poukázal na ust. § 451 ods. 2 a § 458 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a uviedol, že podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z dôvodu neexistencie Zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike je plnenie získané žalobcom za obdobie od 1. júla 2017 do 31. decembra 2018 (na základe faktúr vystavených za obdobie od 1. Júna 2017 do 31. decembra 2018) plnením bez právneho dôvodu (titulu). Neexistencia právneho dôvodu od začiatku znamená, že vôbec nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie. Prijatím plnenia žalovaným od žalobcu bez právneho dôvodu vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré musí vydať podľa § 451 Občianskeho zákonníka. 22J.Podľa ustálenej judikatúry sa na premlčanie práv z bezdôvodného obohatenia v prípade obchodnoprávneho vzťahu aplikuje právna úprava premlčania uvedená v Obchodnom zákonníku. Premlčacia doba je teda v súlade s § 397 Obchodného zákonníka 4 ročná. Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka začína premlčacia doba pri právach vymáhateľných na súde plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, t. j. v zmysle vyššie uvedeného najskôr deň po zverejnení Nálezu v Zbierke zákonov, t.j. 22.07.2016. Podľa § 340 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník: „Ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.“ Žalobca vzhľadom na vyššie uvedené vyzval žalovaného listom zo dňa 14.12.2020, aby mu vydal sumu bezdôvodného obohatenia vo výške 338 887,56 EUR v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy. Výzva bola doručená žalovanému dňa 16. decembra 2020. Žalovaný v stanovenej lehote túto povinnosť nesplnil. Predmetom tejto výzvy bolo vydanie bezdôvodného obohatenie za celý rok 2017, teda aj časti pripadajúcej na obdobie od 1. júla 2017 do 31. decembra 2017 (na základe faktúr vystavených za obdobie od 1. júna 2017 do 31. decembra 2017) vo výške 197 684,41 EUR. Žalobca vzhľadom na vyššie uvedené vyzval žalovaného listom zo dňa 28. júna 2021, aby mu vydal sumu bezdôvodného obohatenia vo výške 338 887,58 EUR v deň nasledujúci po doručení tejto výzvy. Výzva bola doručená žalovanému dňa 29. júna 2021. K plneniu zo strany žalovaného nedošlo. 22K.Poukázal na ust. § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka a ust. § 1 ods. 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky, č. 21/2013 Z.z. a uviedol, že žalovaný je v omeškaní počínajúc dňom nasledujúcim uplynutí primeranej lehoty na plnenie stanovenej vo výzve, t. j. od 29.12.2020 a od 30.06.2021. Výška základnej úrokovej sadz by D. E. F. platná k prvému dňu omeškania je 0,00 %, sadzba úroku z omeškania je preto 9 %. Žalobca v predmetnom konaní žiada spolu s vydaním bezdôvodného obohatenia aj uhradenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 197 684,41 EUR od 29. decembra 2020 až do zaplatenia a zo sumy 338 887,58 EUR od 30. júna 2021 do zaplatenia.
23.Žalovaný v podaní zo dňa 17.10.2022 uviedol, že predmetom tohto sporu je tvrdený nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2018. Bezdôvodné obohatenie má spočívať v platbách G-komponentu, ktoré Slovenské elektrárne, a.s. v tomto období VSD zaplatili a na ktoré podľa žalobcu nebol daný žiaden právny dôvod. Mal za to, že v konaní už boli prednesené všetky podstatné argumenty strán a na relevantné právne otázky už existuje ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít. 23A.Právnym dôvodom na úhradu G-komponentu bola počas celého žalovaného obdobia uzatvorená zmluva o prístupe (v zmysle záverov ústavného súdu v náleze o G-komponente a ustanovení § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike zmluva o prístupe do distribučnej sústavy / bez dojednania distribúcie elektriny/). Poukázal na dve nové rozhodnutia, ktoré najvyšší súd prijal v dovolacích konaniach na podklade dovolaní podaných VSD v obdobných sporoch s výrobcami elektriny. Ide o uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Obdo/33/2020 a sp. zn. 5Obdo/35/2020. Skutkový stav, ktorý najvyšší súd právne posudzoval na podklade žalovaným vymedzených dovolacích otázok,
bol pritom v zásade identický so skutkovým stavom v tomto prípade. Aj vo veciach rozhodovaných najvyšším súdom v priložených rozhodnutiach mala VSD s výrobcami elektriny uzatvorenú písomnú zmluvu o prístupe (bez dojednania distribúcie). Výrobcovia elektriny tvrdili, že uzatvorená zmluva o prístupe je neplatná, pretože neobsahuje aj dojednanie o distribúcii. Táto zmluva preto podľa výrobcov elektriny nemohla byť právnym titulom, na základe ktorého mala VSD nárok na platby G—komponentu. Najvyšší súd argumentáciu výrobcov elektriny jednoznačne odmietol a výslovne uviedol, že právnym titulom na platby G—komponentu bola zmluva o prístupe (bez dojednania distribúcie). V bode 46. odôvodnenia uznesenia, sp. zn. 4Obdo/33/2020, najvyšší súd judikoval, že „pokiaľ výrobca elektriny a prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy za účinnosti zákona o energetike (zákon č. 251/2012 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2018) uzatvorili zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ktorej obsahom nebola zároveň aj dohoda o distribúcii elektriny, takáto zmluva nie je neplatná pre obchádzanie zákona o energetike a výrobcovi elektriny na jej základe vznikla povinnosť uhrádzať platby za prístup do distribučnej sústavy prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy.“ K rovnakému záveru dospel najvyšší súd aj v bode 62. odôvodnenia uznesenia, sp. zn. 5Obdo/35/2020. Najvyšší súd v ňom uviedol aj to, že zmluva o prístupe nemusela byť uzatvorená iba v písomnej forme. To znamená, že zmluva o prístupe mohla byť dojednaná aj konkludentne. 23B.Zmluvné strany mali uzatvorené zmluvy o prístupe počas celého žalovaného obdobia. Medzi stranami nie je sporné, že dňa 21.01.2014 uzatvorili spolu 10 zmlúv o prístupe (pre viacero odovzdávacích miest) do regionálnej distribučnej sústavy VSD. Tieto zmluvy sú založené v súdnom spise. S prihliadnutím na ustálenú judikatúru platí teda záver, že VSD mala so žalobcom v období od januára 2014 do marca 2017 uzatvorené písomné zmluvy o prístupe, ktoré Slovenské elektrárne, a.s. oprávňovali užívať distribučnú sústavu VSD a VSD oprávňovali vyberať od SE platby za prístup. 23C.Písomné zmluvy o prístupe Slovenské elektrárne, a.s. (ďalej aj len „SE“) vypovedali listom zo dňa 27.12.2016, doručeným VSD dňa 02.01.2017. Výpovedná lehota uplynula dňa 31.03.2017. Ako vyplýva aj z predložených rozhodnutí najvyššieho súdu, názor SE nebol správny. Zmluva o pripojení neoprávňuje výrobcu dodávať do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu. Takéto právo dáva výrobcovi elektriny iba zmluva o prístupe. Listom zo dňa 15.03.2017 VSD reagovala na výpoveď SE. VSD uviedla, že z dôvodu výpovede počnúc 01.04.2017 už SE nebudú oprávnení užívať distribučnú sústavu VSD. Na tento list reagovali SE svojím listom zo dňa 24.03.2017. SE v ňom uviedli, že s VSD majú uzatvorené zmluvy o pripojení, ktoré podľa nich boli dostatočným dôvodom na to, aby mohli svojim odberateľom dodávať elektrinu prostredníctvom distribučnej sústavy VSD. SE preto vyjadrili predpoklad, že aj po 01.04.2017 VSD umožní SE dodávať elektrinu do distribučnej sústavy VSD. SE následne dňa 28.03.2017 zaslali VSD e-mail, v ktorom navrhli nasledovné riešenie vzniknutej situácie: „Kým nebude upravená legislatíva v tejto oblasti a nebude definovaná pre výrobcu povinnosť mať zmluvu o prístupe, keď chce dodávať elektrinu cez DS, zmluvu o prístupe mať nebudeme. Za prístup Vám budeme aj naďalej platiť ako doteraz. Vy nám nebudete obmedzovať dodávku elektriny z našich zdrojov. Po vyriešení legislatívnych nezrovnalostí si dáme všetky zmluvné vzťahy do súladu s legislatívou.“ Listom zo dňa 31.03.2017 VSD oznámila SE, že s týmto návrhom súhlasí, nepristúpi k obmedzeniu dodávok nimi vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy a bude SE naďalej fakturovať platby za prístup. VSD zároveň v tomto liste vysvetlila SE rozdiel medzi pripojením a prístupom do distribučnej sústavy ako aj to, čo je predmetom zmluvy o pripojení a že táto zmluva neoprávňuje SE dodávať elektrinu do distribučnej sústavy. Z uvedených skutočností vyplývajú nasledovné závery: (i) v období od januára 2014 do marca 2017 mali VSD a SE uzatvorené písomné zmluvy o prístupe, ktoré (aj v zmysle rozhodovacej praxe najvyššieho súdu) predstavujú právny titul na platbu G—komponentu; (ii) v období od apríla 2017 do decembra 2018 strany na základe vzájomnej dohody fakticky pokračovali v režime, aký medzi nimi existoval do 31.03.2017. SE napriek výpovedi písomných zmlúv o prístupe prejavili vôľu prístup do distribučnej sústavy VSD naďalej využívať (dodávať do nej elektrinu), ako aj vôľu uhrádzať faktúry za prístup, ktoré im VSD vystavovala. VSD s tým vyslovila svoj súhlas, dodávky elektriny do distribučnej sústavy umožňovala a vystavovala SE faktúry za prístup. Obidve strany túto dohodu a faktický stav založený na jej základe dodržiavali. Je možné preto uzatvoriť, že aj v období od apríla 2017 do decembra 2018 medzi stranami existovala dohoda o prístupe SE do distribučnej sústavy VSD. Absencia písomnej formy tejto dohody je (aj v súlade s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu) právne irelevantná. 23D.Žalovaný konanie SE považuje za konanie v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. Vyššie citovaný e-mail nie je iba dôkazom o tom, aká bola vôľa strán sporu po 01.04.2017 a o tom, že strany mali zmluvu o prístupe uzatvorenú aj po tomto dátume. Tento e-mail usvedčuje SE z nepoctivého konania. SE totiž výslovne prejavili vôľu uhrádzať faktúry za prístup a po celý zvyšok žalovaného obdobia to aj robili. Keďže SE faktúry v súlade so svojím e-mailom skutočne uhrádzali, VSD nijako
neobmedzovala dodávky elektriny, ktorú SE do distribučnej sústavy VSD vpúšťali. Napriek svojmu prehláseniu, že faktúry za prístup budú riadne uhrádzať, SE podali žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia a domáhajú sa vrátenia presne tých platieb, ktoré sami prisľúbili zaplatiť. Pripomenul, že išlo o návrh SE, ktorý VSD akceptovala. Nešlo o riešenie, ktoré VSD nanútila SE. Jednoducho a výstižne povedané, SE oklamali VSD. SE najskôr VSD ubezpečili, že všetko bude pokračovať tak, ako predtým. Uviedli, že platby za prístup budú uhrádzať, len nech môžu distribučnú sústavu aj naďalej užívať. A následne potom, čo už SE prístup do distribučnej sústavy VSD využili, dodali do nej elektrinu a z jej predaja dosiahli zisk, sa SE začali domáhať vrátenia poplatkov, ktoré ich na toto všetko oprávňovali. Bez ich zaplatenia by totiž SE nemohla distribučnú sústavu VSD užívať. Takéto konanie je celkom zjavne nepoctivé a súd mu nemôže poskytnúť ochranu. SE síce v rozšírení žaloby tvrdia, že vystavené faktúry uhrádzali z akejsi „opatrnosti“. Z vyššie citovaného e-mailu však vyplýva, že SE ním zavádzajú súd v snahe vysvetliť svoje na prvý pohľad nelogické správanie. Z citovaného e-mailu jednoznačne vyplýva, že SE faktúry VSD neuhrádzali „z opatrnosti“, ale preto, že to tak sami VSD navrhli, aby mohli do distribučnej sústavy VSD dodávať nimi vyrobenú elektrinu. 23E.Vo vyjadrení zo dňa 15.01.2020 žalovaný z procesnej opatrnosti (pre prípad, že by súd dospel k záveru, že strany nemali uzatvorenú takú zmluvu, ktorá VSD oprávňovala účtovať SE G-komponent) vzniesol kompenzačnú námietku vo výške rovnajúcej sa sume istiny uplatnenej SE. Kompenzačnú námietku založil na premise, že pokiaľ niekto neoprávnene (bez právneho titulu) užíva cudziu vec, bezdôvodne sa tým obohatí na úkor jej vlastníka. Keďže SE svoj pôvodne uplatnený nárok rozšírili, recipročne aj žalovaný rozširuje kompenzačnú námietku. Týmto si popri pôvodne uplatnenej kompenzačnej námietke vo výške 1 634 922,61 EUR voči SE uplatňuje aj pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 847 218,92 EUR spolu s úrokom z omeškania z tejto sumy v zákonnej výške odo dňa nasledujúceho po doručení tohto vyjadrenia SE do zaplatenia. Zároveň si túto pohľadávku započítava voči žalovanému nároku SE. 23F.Uviedol tiež, že závery prijaté v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu potvrdil aj ústavný súd. Ústavný súd rozhodoval v konaniach o ústavných sťažnostiach proti rozhodnutiam všeobecných súdov v sporoch o vrátenie G-komponentu. Jedno rozhodnutie sa týka ústavnej sťažnosti distribučnej spoločnosti a druhé ústavnej sťažnosti výrobcov elektriny (Nález ústavného súdu zo dňa 14.12.2021, sp. zn. III. ÚS 257/2020, Nález ústavného súdu zo dňa 24.03.2022, sp. zn. III. ÚS 167/2022). Nálezom sp. zn. III. ÚS 257/2020, ústavný súd rozhodol o porušení základných práv distribučnej spoločnosti rozsudkami Krajského súdu v Žiline. Vychádzal pritom práve z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu založenej uznesením sp. zn. 3Obdo/18/2019, s ktorou sa stotožnil. Uznesením, sp. zn. III. ÚS 167/2022, ústavný súd odmietol 4 ústavné sťažnosti výrobcov elektriny proti 4 rozhodnutiam najvyššieho súdu v sporoch o G—komponent. Výrobcovia elektriny sa domáhali zrušenia rozhodnutí, ktorými najvyšší súd vyhovel dovolaniam distribučnej spoločnosti. Ústavný súd však právne závery najvyššieho súdu považoval za ústavne konformné. Platí preto záver, že v prospech distribučných spoločností už nie je iba ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ale aj ustálená rozhodovacia prax ústavného súdu. Rozhodnutia, na ktoré SE poukazujú v rozšírení žaloby, sú preto neaktuálne a boli judikatórne prekonané najvyššími súdnymi autoritami. Aj rozhodovacia prax okresných a krajských súdov sa v súčasnosti prikláňa na stranu distribučných spoločností. 23G.V nasledujúcom žalovaný poukázal na to, že na závery uznesenia PL. ÚS 1/2018 (v ktorom plénum ústavného súdu podrobne analyzovalo otázku účinkov derogačných nálezov ústavného súdu a s tým súvisiacu kolíziu medzi princípom právnej istoty a princípom ochrany ústavnosti) ústavný súd nadviazal aj v ďalších rozhodnutiach. Ústavný súd dal prednosť princípu právnej istoty a dospel k jednoznačnému záveru, že derogačné nálezy ústavného súdu majú vo všeobecnosti účinky ex nunc. Na závery uznesenia PL. ÚS 1/2018 nadviazali uznesenie PL. ÚS 24/2020 zo dňa 21.10.2020, uznesenie PL. ÚS 5/2021 zo dňa 12.05.2021 a uznesenie PL. ÚS 6/2021 zo dňa 26.05.2021.
24.Žalobca v podaní zo dňa 18.01.2023 trval na svojich tvrdeniach a argumentáciách uvedených vo všetkých svojich predchádzajúcich podaniach. Zároveň týmto rozporoval všetky argumenty (prostriedky procesnej obrany) uvedené žalovaným. 24A.Vo vzťahu k existencii zmluvy o prístupe a žalovaným uvádzaným rozhodnutiam najvyššieho súdu uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky založil svoje odôvodnenie uvedené v bode 46. uznesenia zo dňa 28. júla 2022, sp. zn. 4Obdo/33/2020, najmä na nesprávnom právnom posúdení povahy zoznamu zmluvných typov upravených Zákonom o energetike. Podľa odôvodnenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného v bode 39. Uznesenia 4Obdo/33/2020 § 26 Zákona o energetike neposkytuje taxatívny výpočet zmluvných typov, ktoré sú účastníci trhu v energetike oprávnení uzatvárať. S týmto názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možno súhlasiť len v prípade zmluvných typov
nepodliehajúcich regulácii ÚRSO a/alebo akejkoľvek inej povinnosti zriadenej či už právnym predpisom alebo autoritatívnym rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. ÚRSO). Oblasť právnych vzťahov v energetike podlieha s ohľadom na vysokú mieru pôsobenia monopolov v energetike a potrebu štátneho dohľadu štátnomocenskej regulácii. Z toho dôvodu je záver o tom, že právny vzťah v energetike, ktorý žalovaný považuje za kľúčový pre umožnenie vpúšťania elektriny do sústavy a bez ktorého by nebolo umožnené žalobcovi uskutočňovať výrobu elektriny a realizovať dodávky elektriny, možno založiť aj na základe zmluvy, ktorá nie je ako typová upravená v Zákone o energetike, podľa názoru žalobcu nesprávny. Žalobca mal za to, že ak sa má s nejakým právnym vzťahom spájať akákoľvek povinnosť, je nevyhnutné, aby došlo k zachovaniu právnej istoty adresátov takej povinnosti. Ústavný súd v náleze zo dňa 15. októbra 1998 so sp. zn. Pl. ÚS 19/98 konštatuje, že „Požiadavkou právnej istoty je, aby zákony v právnom štáte boli pochopené dostatočne a aby umožňovali ich adresátom urobiť si aspoň predstavu o svojej právnej situácii. Nejasnosť, viacvýznamovosť a vágnosť pojmu... vytvára stav právnej neistoty, čím sa dostáva do rozporu s čl. 1 ústavy.“. Podľa nálezu Ústavného súdu zo dňa 3. septembra 2008 so sp. zn. Pl. ÚS 29/05, ktorý odkazuje zároveň aj na vyššie citovaný nález so sp. zn. Pl. ÚS 19/98, „Príkaz dostatočnej určitosti zákonov (ako aj iných všeobecne záväzných právnych predpisov) tvoriaci súčasť princípu právneho štátu síce nevyžaduje od zákonodarcu, aby dôkladne a so všetkými podrobnosťami opísal všetky ním predpokladané skutkové stavy. [...] Zákonodarca je však povinný formulovať ním vydávané právne predpisy s takou vysokou mierou určitosti, aká je v danom prípade možná so zreteľom na účel a osobité črty právnej úpravy, ako aj ústavné limity.“ Z vyššie uvedeného je nepochybné, že ak štát ukladá adresátovi právnej normy akúkoľvek povinnosť (v tomto prípade povinnosť zaplatiť G-komponent prostredníctvom Vyhlášky), táto právna norma musí byť zrozumiteľná, jasná a určitá. V prípade ak sa má nejaká povinnosť spájať s konkrétnym právnym vzťahom, je potrebné aby bol v príslušnom všeobecne záväznom predpise tento vzťah zrozumiteľne, jasne a určito popísaný a identifikovaný. V opačnom prípade sa adresát takejto povinnosti dostáva do právnej neistoty a nedokáže posúdiť, či sa daná povinnosť spája s právnym vzťahom, ktorého je účastníkom. V prípade ak by sme pripustili, že ÚRSO môže regulovať akékoľvek právne vzťahy medzi účastníkmi trhu v energetike nie len tie, ktoré sú vymenované v Zákone o energetike, účastníci trhu v energetike sa dostávajú do právnej neistoty toho, ktorý ich právny vzťah je regulovaný, a ktorý nie a akým spôsobom je vlastne, ten ktorý právny vzťah, regulovaný. Z odôvodnenia Uznesenia 4Obdo/33/2020 nie je vôbec zrejmé, akým spôsobom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že uzavretím zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, ktorej obsahom nebola zároveň aj dohoda o distribúcii elektriny vznikla povinnosť uhrádzať G-komponent, pričom takýto záver Najvyššieho súdu je v rozpore s Nálezom, ktorý túto povinnosť zrozumiteľne, jasne a určito spája so zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a o distribúcii elektriny t.j. typovou zmluvou upravenou v Zákone o energetike. Zo znenia Zákona o energetike je totižto nepochybné, že ak tento zákon v § 27 ods. 1 písm. b) pracuje s pojmom „zmluva o prístupe do sústavy“ ide o legislatívnu skratku (odkazujeme na zákonom definovaný pojem „prístup do sústavy“ – viď § 2 písm. a) bod 12)). V prípade elektroenergetiky ide preto o spoločné (univerzálne) pomenovanie pre (i) zmluvu o prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny a (ii) zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žiadnu samostatnú zmluvu o prístupe bez elementu prenosu alebo distribúcie Zákon o energetike neupravuje, a preto logicky žiadna takáto Zákonom o energetike neupravená zmluva nemôže zakladať právo Žalovaného na platbu G-komponentu (keďže ako konštatoval aj Ústavný súd SR v Náleze, toto právo sa spája výhradne len s uzatvorením „zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ uzatvorenej v zmysle § 26 ods. 5 Zákona o energetike). Takáto nejasnosť právnej normy, ktorú sudcovským dotvorením práva vytvoril Najvyšší súd Slovenskej republiky v Uznesení 4Obdo/33/2020 a právna neistota žalobcu ňou spôsobená predstavuje závažný a neústavný zásah do práva žalobcu vlastniť a užívať majetok. Aplikovanie právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnuté v Uznesení 4Obdo/33/2020 by totiž (protiústavne) ukladalo žalobcovi povinnosť uhrádzať žalovanému platby G-komponentu, na ktoré by za iných okolností pri aplikácii Zákona o energetike a Vyhlášky v súlade s Nálezom nemal žalovaný nárok. 24B.Žalovaný sa v priamom rozpore s tým, čo je uvedené v e-maile p. L. zo dňa 28. marca 2017 (ďalej len „E-mail“) snaží tvrdiť, že medzi žalobcom a žalovaným existovala dohoda o prístupe do distribučnej sústavy, na základe ktorej bol žalobca povinný platiť G-komponent aj po vypovedaní zmlúv o prístupe t.j. po marci 2017. V E-maile je explicitne uvedené, že „Kým nebude upravená legislatíva v tejto oblasti a nebude definovaná pre výrobcu povinnosť mať zmluvu o prístupe, keď chce dodávať elektrinu cez DS (pozn. distribučnú sústavu), zmluvu o prístupe mať nebudeme.“ Z vyššie uvedeného je zrejmé, že po vypovedaní zmlúv o prístupe bolo jasnou a zrozumiteľnou vôľou žalobcu neuzavrieť so žalovaným akúkoľvek ďalšiu zmluvu o prístupe, na základe ktorej by mohol žalovanému vo svetle Uznesenia 4Obdo/33/2020 (s ktorého zdôvodnením však z vyššie uvedených dôvodov žalobca nesúhlasí) vzniknúť
nárok na platbu G-komponentu. Žalovaný nemôže ani vo svetle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. júla 2022, sp. zn. 5Obdo/35/2020 tvrdiť, že k uzavretiu takej zmluvy došlo konkludentne, keďže vôľa žalobcu neuzavrieť so žalovaným zmluvu o prístupe bola vyjadrená v E-maile jasne a zrozumiteľne. 24C.Po vypovedaní zmlúv o prístupe žalobca uhrádzal žalovanému G-komponent výlučne len z opatrnosti vyplývajúcej z obáv odpojenia jeho výrobných zariadení z distribučnej sústavy, ktorá bola dôvodná s ohľadom na list žalovaného zo dňa 15. marca 2017, ktorý je súčasťou súdneho spisu ako aj z obáv sankcií zo strany ÚRSO. Vôľou žalobcu bolo vyhnúť sa prípadným problémom a komplikáciám, ktoré by s neplatením sumy vo výške G-komponentu mohli nastať, v žiadnom prípade však nebolo vôľou žalobcu uhrádzať G-komponent (v jeho protiústavnej podobe) ani uzavrieť so žalovaným akúkoľvek zmluvu o prístupe, či akúkoľvek inú dohodu o prístupe, nakoľko je aj z E-mailu zrejmé, že žalobca žiadnu osobitnú zmluvu k prístupu do distribučnej sústavy žalovaného nepotreboval. 24D.Vo vzťahu ku kompenzačnej námietke žalovaného zotrval na svojich doterajších vyjadreniach, pričom tvrdenia žalovaného popiera. Žalovaný pri uplatnení svojich kompenzačných námietok nikde súdu neozrejmil, na základe čoho dospel k výškam jednotlivých kompenzačných námietok. Ak má žalovaný dôvodne za to, že žalobca v predmetnom období akokoľvek užíval jeho distribučnú sústavu, je nevyhnutné aby preukázal v akom rozsahu k takémuto užívaniu naozaj došlo a v akej výške sa teda žalobca obohatil na úkor žalovaného. Žalovaný výšku bezdôvodného obohatenia žalobcu určil výhradne na základe odkazu na výšku G-komponentu, ktorú by bol v danom čase žalobca povinný uhrádzať, ak by existoval nárok žalovaného na takú úhradu. Takéto určenie výšky bezdôvodného obohatenia nemôže obstáť, nakoľko výška G-komponentu je určená arbitrárne ÚRSO a žiadnym spôsobom nezohľadňuje prípadný skutočný rozsah užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcom. Žalobca je preto toho názoru, že vo vzťahu k určeniu výšky vznesených kompenzačných námietok žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. Na základe toho je potom započítanie nároku žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške kompenzačnej námietky predčasné, a ako také neplatné. Žalovaný ako bezdôvodné obohatenie požaduje vydať peňažnú náhradu za užívanie cudzej veci bez právneho titulu, teda za využívanie distribučnej sústavy žalobcom. Žalovaný však tvrdí, že žalobca využíval prístup do distribučnej sústavy, ktorý je podľa vyjadrenia žalovaného právom vpúšťať elektrinu do distribučnej sústavy. Preto by bezdôvodné obohatenie mohlo mať aj podobu peňažnej náhrady za využívanie práva, alebo ak by prístupom boli služby (ako to uvádza žalovaný vo svojom prevádzkovom poriadku) potom by peňažnou náhradou mohla byť aj suma vo výške odplaty za poskytovanie týchto služieb v danom mieste a čase. Kompenzačná námietka žalovaného je preto neurčitá a nejasná. 24E.Čo sa týka aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutia Ústavného súdu SR tvrdil, že tieto nemožno aplikovať na tento spor. 24F.K účinkom Nálezu o G-komponente uviedol, že z rozhodnutí, ktoré žalovaný opätovne predkladá je pre toto konanie relevantné len rozhodnutie PL. ÚS 6/2021, ku ktorému vyhotovilo disentné stanovisko až 6 sudcov Ústavného súdu, pričom v týchto disentných stanoviskách sú vyslovené právne názory v prospech priznávania spätných účinkov derogačným nálezom Ústavného súdu: a) sudcovia Ústavného súdu sa v predmetných disentných stanoviskách vyjadrili tak, že nesúhlasili s názorom o priznávaní právnych účinkov derogačným nálezov výlučne do budúcnosti. Z disentných stanovísk vyplýva, že každá právna regulácia musí byť nie len vo formálnom, ale aj v materiálnom súlade s právnymi predpismi vyššej sily. Zovšeobecnenie záverov o právnych účinkoch derogačných nálezov pro futuro podľa týchto stanovísk nie je žiaduce, keďže derogačné nálezy môžu mať rôzne prejavy a také zovšeobecnenia nemusia vyhovovať rôznorodému spoločenskému a právnemu životu, ktorý v určitých situáciách môže vyžadovať priznanie spätného účinku; b) skutočnosť, že sudcovia Ústavného súdu nie sú v tejto otázke jednotní preukazuje, že judikatúra Ústavného súdu nie je v tomto smere jednoznačná a dáva konajúcemu súdu priestor na to, aby dal prednosť princípu spravodlivosti pred princípom právnej istoty. 24G.V konaní PL. ÚS 7/2022 boli v disentných stanoviskách sudcov pána Roberta Šorla a pána Ivana Fiačana opätovne rozoberané argumenty v prospech priznávania spätných účinkov derogačným nálezom Ústavného súdu, pričom: a) pán JUDr. Robert Šorl, PhD., sudca Ústavného súdu uvádza: “V prípade vyslovenia nesúladu napadnutého ustanovenia zákona s ústavou, sa okresný súd bude musieť so žalobou, a teda s právnymi vzťahmi strán sporu, vysporiadať bez toho, aby vôbec použil napadnuté ustanovenie zákona. Pritom nebude mať žiaden dôvod na to, aby sa osobitne vysporiadaval s právnymi účinkami derogačného nálezu. Okresný súd sa v takomto prípade bude musieť vysporiadať len so žalobou (s právnym vzťahom strán), no bez toho, aby pri rozhodnutí o tomto právnom vzťahu vôbec použil § 6 ods. 1 cestného zákona. [...] Nie je žiaden dôvod na to, aby sa okresný súd zaoberal časovými účinkami derogačného nálezu. S
ústavou prípadne nesúladné ustanovenie zákona nebude môcť vôbec použiť pri posúdení ako inak, že v minulosti vzniknutého právneho vzťahu strán sporu.” b) pán JUDr. Ivan Fiačan, PhD., predseda Ústavného súdu uvádza: „[...] otázka právnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov je zjavne otázkou riešenia konfliktu právnej istoty a stability právnych vzťahov na jednej strane a požiadavky na účinnom presadení ústavnosti na strane druhej. V tomto prípade nejde o vec, kde by požiadavka právnej istoty mala prevážiť nad požiadavkou ochrany ústavnosti, pretože v posudzovanej veci nejde o horizontálny právny vzťah v pravom zmysle (v tom zmysle, že na základe platného a účinného právneho predpisu strany autonómne a v dobrej viere vstúpili do určitého právneho vzťahu), ale ide o to, že neupravený vzťah medzi vlastníkom stavby (diaľnice) a vlastníkom pozemku zastavanom diaľnicou zákonodarca „zhora“ upravil tak, ako je to v tomto prípade, pričom pre stranu sporu (žalobcu), resp. pre súd, ktorý má aplikovať predmetnú normu, je takáto právna úprava v rozpore s ústavou [...] ” 24H.Vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je čisto súkromnoprávneho charakteru a obsahuje aj verejnoprávne prvky, ktoré odôvodňujú záver o spätných účinkoch derogačného nálezu Ústavného súdu. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným nemožno označiť za štandardný súkromnoprávny vzťah, keďže do ich vzťahu výrazne zasahuje regulačná úprava. Podmienky tohto vzťahu resp. akéhokoľvek vzťahu medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a iným účastníkom trhu s elektrinou sú schvaľované ÚRSO v podobe prevádzkového poriadku prevádzkovateľa distribučnej sústavy, pričom od týchto sa nemožno odkloniť. Žalobca ani žalovaný nemôžu v rámci činnosti na trhu s elektrinou slobodne a dispozitívne určovať podmienky svojho vzájomného vzťahu. Tento vzťah bol napokon modifikovaný zásadným spôsobom v neprospech žalobcu, ktorý musel v dôsledku zmeny právneho predpisu - Vyhlášky uhrádzať žalovanému platby G-komponentu. Tieto platby teda bol žalobca povinný uhrádzať na základe vertikálneho pôsobenia ÚRSO (štátu), ktorý vydal Vyhlášku a ktorá bola nakoniec uznaná za protiústavnú. Ak by nedošlo k vydaniu Vyhlášky, žalobca by nikdy predmetné platby nebol povinný uhrádzať a ani by ich neuhrádzal. Žalovaný tak bol zvýhodnený na úkor Žalobcu v dôsledku vertikálneho zásahu ÚRSO a bolo by v príkrom rozpore s princípom spravodlivosti tento stav potvrdiť. 24I.Pri vyhodnocovaní konfliktu medzi právnou istotou a spravodlivosťou je za použitia Radbruchovej formuly možné (a žiadúce) dať prednosť všeobecnému princípu spravodlivosti a prekonať neprípustnosť retroaktivity; a. podľa tejto formuly je v prípade, kedy rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne takú mieru, že pozitívny zákon možno považovať za nenáležitý, možné dať prednosť všeobecnému princípu spravodlivosti. Výsledkom aplikácie tejto formuly je zároveň záver, že k posudzovanému právnemu predpisu je nutné pristupovať tak, ako by nikdy neexistoval. Žalobca mal za to, že Vyhláška predstavovala taký vážny zásah do práv žalobcu, že ju možno cez prizmu Radbruchovej formuly považovať za nenáležité právo. Sám Ústavný súd v Náleze konštatoval, že jej prijatím došlo k porušeniu integrálnych princípov právneho štátu a preto je nevyhnutné, aby právnemu predpisu ktorý je v rozpore s integrálnymi princípmi právneho štátu neboli priznané absolútne žiadne účinky, t.j. aby Nálezu boli priznané spätné (ex tunc) hmotnoprávne účinky. 24J.Akceptovanie názoru, že nález Ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov s Ústavou má hmotnoprávne účinky len a výlučne do budúcnosti (ex nunc), by viedlo k absurdným a právne neudržateľným dôsledkom: a) zákonodarcovi by bolo umožnené de facto a de iure v čase rozhodovania Ústavného súdu nerešpektovať Ústavu, čím by došlo k zásadnému obmedzeniu povinnosti chrániť ústavnosť. Takýto záver by bol v príkrom rozpore s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR, kde sa zakotvuje, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát; b) umožnilo by sa všetkým vedúcim orgánov štátnej správy postupovať v rozpore s článkom 13 ods. 1 Ústavy a na obdobie vymedzené dĺžkou príslušného konania pred Ústavným súdom ukladať podzákonnými právnymi predpismi povinnosti aj bez akéhokoľvek zákonného zmocnenia. 24K.Akceptovaním tohto postupu by sa do značnej miery spochybnili demokratické princípy trojdelenia štátnej moci a do pôsobnosti výkonných orgánov sústredili de facto nikým nekontrolovanú moc, ktorej by sa bez možnosti domáhať sa v budúcnosti akejkoľvek náhrady museli adresáti príslušných povinností nedobrovoľne na určité obdobie podriadiť. Akceptovaním názoru, že derogačný nález Ústavného súdu má účinky ex nunc, by viedlo k tomu, že práva a povinnosti, ktoré vznikli na základe právneho predpisu v rozpore s Ústavou by boli chránené princípom legality, avšak vo svojej podstate by boli nespravodlivosťou. Ak v čase účinnosti Nálezom zrušenej časti Vyhlášky určovala Vyhláška povinnosť žalobcu uhrádzať žalovanému platbu G-komponentu aj bez existencie „zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ nemožno argumentovať súkromnoprávnou povahou nároku žalovaného na túto platbu, resp. dispozičnou povahou právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Povinnosť žalobcu uhrádzať žalovanému platbu G-komponentu nemožno v žiadnom prípade
považovať za povinnosť čisto súkromnoprávneho charakteru, keďže žalobcovi bola táto povinnosť určená verejnoprávnym rozhodnutím verejnoprávneho regulačného orgánu (ÚRSO), ktorý pri výkone svojej pôsobnosti vydal Vyhlášku. Žalobca je toho názoru, že časť Vyhlášky, ktorá podliehala prieskumu Ústavného súdu, a o ktorej Ústavný súd v Náleze deklaroval, že nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd už len zo samotnej podstaty rozsahu porušenia Ústavy nemožno považovať za náležité právo a musí ustúpiť spravodlivosti (t.j. je potrebná preferencia princípu ústavnosti). Ústavný súd nemá zákonnú možnosť upraviť vo svojom derogačnom náleze hmotnoprávne účinky takého nálezu. Žalobca je toho názoru, že je práve na posúdení súdu konajúceho v tom-ktorom konkrétnom prípade, na ktorý má vplyv akýkoľvek takýto derogačný nález, aby pri vyhodnotení a posúdení všetkých podstatných súvislostí vyhodnotil, aké hmotnoprávne účinky takéhoto derogačného nálezu bude aplikovať v konkrétnom spore. Štát nemôže profitovať z vlastnej neústavnej legislatívy; v spore medzi žalovaným a žalobcom je to práve štát, kto prostredníctvom jediného akcionára žalovaného nepriamo profituje z jeho vlastnej neústavnej legislatívy a dovoláva sa ochrany svojho (ne)legitímneho očakávania vyplývajúceho z protiústavnej normy. 24L.Na základe vyššie uvedených argumentov mal žalobca za to, že derogačnému nálezu Ústavného súdu SR nemožno univerzálne priznať výlučne ex nunc hmotnoprávne účinky, ale je nevyhnutné v každom individuálnom prípade posúdiť aké následky vo vzťahu k ochrane právneho štátu a ústavnosti bude mať ten-ktorý individuálny derogačný nález, teda posúdiť charakter hmotnoprávnych účinkov s ohľadom na Radbruchovu formulu. Ako uviedol v prechádzajúcich podaniach, Radbruchovu formulu možno uplatniť na rozpor medzi prirodzeno-právnou teóriou a právnym pozitivizmom a je ňou možné prekonať tvrdený problém neprípustnosti retroaktivity Nálezu tak, že ak je pozitívne právo v nepomernom rozpore so spravodlivosťou, toto pozitívne právo musí ako nenáležité ustúpiť. Časť Vyhlášky, ktorá podliehala prieskumu Ústavného súdu SR, a o ktorej Ústavný súd SR v Náleze deklaroval, že nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy SR a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd už len zo samotnej podstaty rozsahu porušenia Ústavy SR nemožno považovať za náležité právo a musí ustúpiť spravodlivosti. V Náleze Ústavný súd konštatoval, že došlo k porušeniu integrálnych princípov právneho štátu. Je preto nevyhnutné, aby takému právnemu predpisu neboli priznané žiadne účinky a Nálezu naopak spätné účinky. Žalovaný žiadnym spôsobom nevyvracia žiadnu vyššie uvedenú argumentáciu žalobcu týkajúcu sa spätných hmotnoprávnych účinkov (ex tunc) Nálezu len opakovane predkladá rozhodnutia Ústavného súdu podporujúce jeho názor bez zohľadnenia špecifík tohto sporu. S ohľadom na vyššie uvedené, najmä s ohľadom na špecifiká riešeného sporu medzi žalovaným a žalobcom a špecifiká ich vzájomného právneho postavenia a vzťahov je potrebné, aby hmotnoprávne účinky Nálezu boli posudzované spätne, t. j. ex tunc. 24M.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol súdu, aby vyhovel čiastočnému späťvzatiu a vydal nasledovný rozsudok: Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 197 684,41 EUR s 9 % úrokom z omeškania ročne od 29. decembra 2020 do zaplatenia uplatnenej žalobou zo dňa 30. júna 2021 zastavuje. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2 482 141,53 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne
- zo sumy 1 362 435 EUR od 4. februára 2019 až do zaplatenia,
- zo sumy 272 487,61 EUR od 18. marca 2019 do zaplatenia,
- zo sumy 169 443,78 EUR od 1. júla 2020 do zaplatenia,
- zo sumy 338 887,56 EUR od 29. decembra 2020 do zaplatenia,
- zo sumy 338 887,58 EUR od 30. júna 2021 do zaplatenia a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
25.Žalovaný v podaní zo dňa 01.02.2023 nesúhlasil s návrhom žalobcu na výsluch svedkov z dôvodu, že skutočnosti, ktoré majú byť ním preukázané, nie sú relevantné pre predmet sporu.
26.Žalobca v prílohe podania zo dňa 24.07.2023 predložil súdu súkromný znalecký posudok, ktorý síce potvrdzuje, že žalobca využíval prístup do distribučnej sústavy žalovaného, tento prístup bol však obmedzený len na konkrétne služby, hodnota ktorých za žiadnych okolností nedosahuje výšku platieb G- komponentu, ktoré v predmetnom období uhradil žalobca žalovanému. Z odpovedí na položené otázky obsiahnuté v Znaleckom posudku je zrejmé, že kompenzačná námietka žalovaného vznesená voči nároku žalobcu je nedôvodná a výška bezdôvodného obohatenia žalobcu, ktorého vydania sa žalovaný kompenzačnou námietkou domáha, je nepreukázaná. Podľa posudku prevádzkovateľ distribučnej
sústavy (t.j. žalovaný) poskytuje výrobcovi elektriny (t.j. žalobcovi) výlučne nasledovné služby prístupu do distribučnej sústavy: a) určenie druhu, počtu, veľkosti a umiestnenia určeného meradla a ovládacích zariadení; b) zabezpečenie montáže, pripojenia alebo výmeny určeného meradla po splnení technických podmienok merania elektriny uvedených v Technických podmienkach; c) poskytovanie nameraných údajov na Odovzdávacom mieste prostredníctvom webovej služby; d) meranie elektriny a odpočty určeného meradla vrátane vyhodnocovania, odovzdávania výsledkov merania a ostatných informácií; e) odpočet určeného meradla v súlade s prevádzkovým poriadkom; f) stanovenie množstva elektriny vyrobenej v zariadení na výrobu elektriny dodanej do distribučnej sústavy v odovzdávacom mieste v súlade s prevádzkovým poriadkom v prípade poruchy určeného meradla, v dôsledku ktorej určené meradlo nezaznamenáva alebo nesprávne zaznamenáva množstvo elektriny vyrobenej v zariadení na výrobu elektriny dodanej do distribučnej sústavy v Odovzdávacom mieste (ďalej len „Služby prístupu“). 26A.Vo vzťahu k výške svojho bezdôvodného obohatenia uviedol, že nakoľko Znalecký posudok dospel k jednoznačným záverom, že žalobca využíval prístup do distribučnej sústavy žalovaného len v rozsahu Služieb prístupu, pre určenie nároku žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcu z dôvodu jeho využívania Služieb prístupu je nevyhnutné určiť výšku bezdôvodného obohatenia žalobcu, ktoré mu využívaním Služieb prístupu voči žalovanému vzniklo, ako sumu za využívanie Služieb prístupu obvyklú v danom mieste a čase. Žalovaný v žiadnom svojom podaní v tomto konaní také určenie súdu ani žalobcovi nepredložil, pričom výšku žalobcom uhradených platieb G- komponentu bez ďalšieho považuje za sumu obvyklú v danom mieste a čase za využívanie prístupu do distribučnej sústavy žalovaného t.j. s odkazom na závery Znaleckého posudku za využívanie Služieb prístupu. Takéto určenie však podľa záverov Znaleckého posudku nepredstavuje sumu, ktorú by bolo možné bez ďalšieho označiť za obvyklú v danom mieste a čase a za zodpovedajúcu ekonomicky oprávneným nákladom a primeranému zisku žalovaného pri poskytovaní Služieb prístupu. Podľa posudku sa výška G-komponentu určená ako percentuálna sadzba k hodnote maximálnej rezervovanej kapacity javí byť neprimeraná, nepreskúmateľná a nejasne stanovená. Z vecného hľadiska totiž podľa Znaleckého posudku nie je daná závislosť medzi Službami prístupu (a ich hodnotou) poskytovanými prevádzkovateľom distribučnej sústavy (t.j. žalovaným) výrobcovi elektriny (t.j. žalobcovi) a veľkosťou maximálnej rezervovanej kapacity, ani výškou inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu elektriny. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že výška majetkového prospechu, ktorý žalobca získal využívaním Služieb prístupu bez právneho dôvodu sa rovná sume, ktorá bola za užívanie distribučnej sústavy žalovaného v rozhodnom období stanovená Úradom pre reguláciu sieťových odvetví ako platba za prístup do distribučnej sústavy (tarifa) cenovým rozhodnutím, t.j. vo výške G-komponentu. Tvrdil, že pre určenie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo údajne vzniknúť žalobcovi na úkor žalovaného nemožno ani stotožniť prístup do distribučnej sústavy žalovaného tak ako je chápaný pre účely určenia výšky G-komponentu príslušným právnym predpisom a Služby prístupu, ktoré žalobca skutočne využíval. Uznesenie NS SR 1Cdo 154/2008 nie je možné aplikovať na súčasný spor medzi žalobcom a žalovaným, pretože s odkazom na Znalecký posudok mal za preukázané, že žalobca elektrinu dodával dodávateľovi, ale nevyužíval distribučnú sústavu žalovaného. S ohľadom na uvedené, nemohlo dôjsť k využitiu prístupu do distribučnej sústavy tak, ako to predpokladá vyhláška pri určení výšky odplaty za G- komponent, ale len v rozsahu Služieb prístupu. S ohľadom na skutočný rozsah poskytovaných Služieb prístupu regulácia ÚRSO nedopadá na Služby prístupu a ich hodnota preto musí byť určená ako hodnota, ktorú by obvykle bolo potrebné vynaložiť na zabezpečenie takých služieb. Žalobcom využívané Služby prístupu nie je možné stotožniť s podmienkou uzavretia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny a tým určiť ich hodnotu vo výške G-komponentu stanoveného cenovým rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Medzi výškou G-komponentu a ekonomickou hodnotou (cenou) Služieb prístupu nie je priama súvislosť a výška G-komponentu nepredstavuje cenu, ktorú by bolo možné označiť za zodpovedajúcu poskytovaným Službám prístupu. Žalobca je toho názoru, že s ohľadom na Znalecký posudok by bolo arbitrárne a neprimerané, keby súd priznal žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške G-komponentu bez toho, aby žalovaný akokoľvek preukázal hodnotu Služieb prístupu, o ktorú sa žalobca ich využívaním skutočne obohatil. 26B.Mal za to, že ak by prvoinštančný súd ustálil, že žalobca využíval distribučnú sústavu žalovaného, t.j. že využil prístup do jeho distribučnej sústavy, je žalovaný v zmysle CSP povinný okrem skutkového tvrdenia o vzniku a výške bezdôvodného obohatenia, splniť aj dôkaznú povinnosť k vzniku a výške bezdôvodného obohatenia (teda má dôkazné bremeno), t.j. žalovaný musí preukázať dôkazmi hodnotu Služieb prístupu, o ktorú sa žalobca ich využívaním skutočne v konkrétnom období obohatil, čo však žalovaný doposiaľ v žiadnom podaní neurobil. Na základe vyššie uvedeného mal za to, že prvoinštančný súd nemôže ani len v časti vyhovieť kompenzačnej námietke žalovaného.
26C.Žalobca uviedol, že po podaní žaloby a zmenách žaloby došlo k zmene ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, na základe ktorej: a) Prístup do distribučnej sústavy konštituuje zmluva o prístupe a pripojení do sústavy podľa Starého zákona o energetike a tým je založené právo distribučnej spoločnosti požadovať poplatok za prístup do distribučnej sústavy; b) Prístup do distribučnej sústavy musel mať každý účastník trhu s elektrinou, aby mohol pôsobiť na trhu s elektrinou a preto je daný nárok distribučnej spoločnosti na zaplatenie poplatku za prístup do distribučnej sústavy; c) Prístup do distribučnej sústavy vznikol na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy (bez elementu distribúcie elektriny) a preto je daný nárok distribučnej spoločnosti na zaplatenie poplatku za prístup do distribučnej sústavy. 26D.Situácia žalobcu spadá pod variant v písmene c) vyššie, kedy žalobca so žalovaným mal za obdobie od 1. januára 2014 do 31. marca 2017 uzavreté Zmluvy o prístupe odovzdávacieho miesta do regionálnej distribučnej sústavy. Avšak na rozdiel od uvedenej judikatúry žalobca mal takúto zmluvu uzavretú na odovzdávacie miesta, ktorými sú vodné elektrárne. Uvedená judikatúra sa týka výrobcov elektriny z fotovoltaickej elektrárne, ktorí dodávali elektrinu do distribučnej sústavy a vyrobenú elektrinu boli povinní zo zákona vykupovať príslušné spoločnosti, napr. Východoslovenská energetika, a.s. 26E.Vzhľadom na vyššie uvedený vývoj a zmenu ustálenej rozhodovacej praxe súdnych autorít preto žalobca týmto zobral späť žalobu v časti o zaplatenie istiny v sume 1 889 088,28 EUR s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1 362 435 EUR od 4. februára 2019 až do zaplatenia, zo sumy 272 487,61 EUR od 18. marca 2019 do zaplatenia, zo sumy 169 443,78 EUR od 1. júla 2020 do zaplatenia, zo sumy 84 721,89 EUR od 29. decembra 2020 do zaplatenia. 26F.Žalobca mal za to, že vzhľadom na popísané okolnosti žalobu neberie v časti späť pre správanie žalobcu, ale vzhľadom na vývoj a zmenu ustálenej rozhodovacej praxe súdov, ktoré nastali mimo vôľu strany sporu, avšak na posúdenie predmetu sporu majú významný vplyv. Tvrdil, že v danom prípade sú dané osobitné dôvody pre použitie ustanovenia § 257 CSP pre nasledovné: a) Výlučným a jediným dôvodom uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške uhradených platieb G-komponentu za obdobie od 1. januára 2014 do 31. marca 2017 voči žalovanému bol Nález a ustálená rozhodovacia prax všeobecných súdov, na základe ktorej súdy bezdôvodné obohatenie výrobcom elektriny z dôvodu neexistencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (tak ako to vyvodil Nález) priznávali. b) Pre osobitné okolnosti pokračovania v spore, pričom žalobca pokračoval v tomto konaní riadne ďalej až do predloženia viacerých zhodných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktorými bola ustálená rozhodovacia prax ohľadne charakteru zmlúv o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto. c) Pre osobitné okolnosti späťvzatia z dôvodu vývoja a zmeny ustálenej rozhodovacej praxe. Žalobca berie žalobcu v časti späť z dôvodu vývoja a zmeny ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Žalobca nepristupuje k čiastočnému späťvzatiu žaloby v dôsledku zavinenia žalovaného, a ani z dôvodu, že by žalobca nemal viac záujem nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vymáhať. K späťvzatiu žaloby žalobca pristúpil výlučne z dôvodu vývoja a zmene ustálenej rozhodovacej praxe, teda ide o následok objektívnych dôvodov, na ktoré nemal žalobca žiadny dosah. Preto, ak zastavenie konania (čo i len v časti) nezavinila žiadna zo strán sporu, žalobca mal za to, že prichádza do úvahy aplikácia postupu podľa § 257 CSP. 26G.Na základe vyššie uvedeného preto zavinenie na zastavení konania, ak došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby z dôvodu vývoja a zmeny ustálenej rozhodovacej praxe (nejde o ojedinelé rozhodnutie) vo výške nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1. januára 2014 do 31. marca 2017, nie je možné pričítať žiadnej zo strán sporu a preto sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu. Žalobca berie žalobu v časti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1. januára 2014 do 31. marca 2017 späť z dôvodu, že uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obdo/33/2020 zo dňa 19. mája 2021, sp. zn. 5Obdo/35/2020 zo dňa 28. júla 2022 a sp. zn. 1Obdo/40/2020 zo dňa 20. septembra 2022 považujú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto za právny titul pre vznik práva distribučnej spoločnosti požadovať úhradu G-komponentu. Žalobca mal za to, že vzhľadom na to, že ku späťvzatiu pristúpil: a) bez zbytočného odkladu po doručení viacerých rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, ktorými došlo k významnej zmene dovtedy aplikovaného právneho posúdenia veci;
b) z dôvodu vývoja a zmeny ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, na ktoré nedal podnet žalobca, a ktoré nastali mimo vôľu strán sporu, avšak na predmet sporu majú významný vplyv nedošlo k späťvzatiu pre správanie žalovaného, ani pre správanie žalobcu a nie je tak dané zavinenie žalobcu ani žalovaného na zastavení konania, ktoré ako podmienku pre priznanie náhrady trov konania alebo pre postup podľa § 257 CSP skúma súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania. 26H.Žalobca navrhol, aby súd vyhovel čiastočnému späťvzatiu a vydal nasledovný rozsudok: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 593 053,16 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 254 165,58 EUR od 29. decembra 2020 do zaplatenia a zo sumy 338 887,58 EUR od 30. júna 2021 do zaplatenia a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
27.Žalovaný v podaní zo dňa 31.08.2023 k znaleckému posudku uviedol, že s poukazom na ust. § 153 ods. 1 a 2 CSP žalobca znalecký posudok nepredložil včas a súd na neho môže aplikovať sudcovskú koncentráciu konania, teda na neho ako na oneskorene predložený vôbec neprihliadať. Slovenské elektrárne, a.s. si znalecký posudok objednali až dňa 17.10.2022 napriek tomu, že VSD po celý čas trvania sporu argumentovala, že SE v rozhodnom období využívali prístup do distribučnej sústavy VSD, pričom VSD už vo svojom vyjadrení zo dňa 15.01.2020 vzniesla (z opatrnosti) kompenzačnú námietku z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré VSD vzniklo tým, že SE užívali jej distribučnú sústavu bez právneho dôvodu. Nič preto SE nebránilo, aby si znalecký posudok k otázke využívania prístupu do distribučnej sústavy objednali bezodkladne potom, čo sa oboznámili s vyjadrením žalovaného zo dňa 15.01.2020. SE napriek tomu, že si znalecký posudok objednali ešte v októbri 2022 na pojednávaní dňa 24.01.2023 neuviedli, že tento nimi objednaný znalecký posudok navrhujú vykonať ako dôkaz — na výslovnú otázku súdu, či strany majú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, zástupkyňa SE spomenula iba návrh na výsluch svedkov, o objednaní znaleckého posudku a o zámere predložiť ho ako dôkaz sa nezmienila. SE prvýkrát navrhli vykonať znalecký posudok ako dôkaz až dňa 15.03.2023 v žiadosti o odročenie pojednávania. SE znalecký posudok predložili súdu až v podaní zo dňa 24.07.2023 napriek tomu, že ho mali k dispozícii najneskôr 31.03.2023 — SE ho tak predložili až takmer 4 mesiace po tom, čo znalecký posudok získali a nijako nevysvetlili, z akého dôvodu tak neurobili už skôr. Preto navrhol, aby súd vzhľadom na uvedené okolnosti predloženia znaleckého posudku na tento dôkaz ako oneskorene predložený neprihliadal. 27A.Podľa žalovaného znalecký posudok nemá žiadnu relevanciu pre tento spor. Platí, že SE mali počas celého žalovaného obdobia dohodnutý prístup do distribučnej sústavy VSD. V období od 01.01.2014 do 31.03.2017 mali strany uzatvorenú písomnú zmluvu o prístupe. A aj pre obdobie po 01.04.2017 sa vo vzájomnej e-mailovej komunikácii dohodli, že budú pokračovať v rovnakom režime, teda, že SE budú využívať prístup a dodávať elektrinu do distribučnej sústavy a za prístup platiť G-komponent na základe vystavených faktúr. V tejto súvislosti podporne poukázal aj na názor Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 5Obdo/35/2020, v ktorom výslovne predpokladá, že dohoda o prístupe môže byť medzi stranami založená aj bez písomnej formy zmluvy. Táto dohoda obsahuje na jednej strane právo výrobcu užívať distribučnú sústavu a na druhej strane povinnosť uhrádzať G-komponent. Ak sa súd s argumentáciou žalovaného o zmluvnom základe užívania distribučnej sústavy VSD zo strany SE stotožní, znaleckým posudkom sa nemusí vôbec zaoberať, pretože tento sa týka iba prípadu, ak by SE užívali distribučnú sústavu VSD bez právneho dôvodu. 27B.Ani v takom prípade však znalecký posudok nie je relevantným dôkazom v prospech nároku SE, pretože znalecký posudok vypracovali traja znalci: (i) Ing. Peter Krajčí, MBA, (ii) doc. Ing. Ján Podhorský, PhD. a (iii) Ing. Dušan Terem. Zo zoznamu znalcov vyplýva, že iba prvý z nich, pán Krajčí, je zapísaný ako znalec pre odbor: Energetika, odvetvie: Regulácia a riadenie sieťových odvetví. Zvyšní dvaja znalci vôbec nemajú oprávnenie na výkon znaleckej činnosti v relevantnom odvetví. Po preštudovaní znaleckého posudku zistil, že znalecký posudok nemá charakter odborného posúdenia určitých skutočností s využitím vedeckých znalostí. Ide v zásade o kompilát právnych predpisov a prevádzkových poriadkov troch prevádzkovateľov distribučných sústav na Slovensku. Poukázal pritom na ustanovenie § 17 ods. 5 zákona o znalcoch, ktorý upravuje obsahové náležitosti znaleckého posudku. Znalecký posudok v II. časti označenej ako „Posudok“ obsahuje iba (i) zoznam odovzdávacích miest spolu so schémami pripojenia do distribučnej sústavy prevádzkovateľov distribučných sústav a (ii) citáciu vybraných ustanovení zákona o energetike, pravidiel trhu, vyhlášky o cenovej regulácii a prevádzkových poriadkov prevádzkovateľov distribučných sústav. To je všetko. Žiaden opis predmetu znaleckého skúmania ani opis skutočností a odborného postupu, akým sa znalecký ústav dopracoval k odpovediam uvedeným v III. časti znaleckého posudku tam uvedený nie je. Znalecký posudok vôbec neobsahuje zdôvodnenie odpovedí na otázky položené SE. Odpovede uvedené v III. časti znaleckého posudku nenadväzujú, resp. nevyplývajú zo skutočností uvedených v II. časti znaleckého posudku. Znalecký
ústav ich uviedol len tak z ničoho, bez bližšieho zdôvodnenia a vysvetlenia. Znalecký posudok je preto v celom rozsahu nepreskúmateľný. Ak by SE chceli tvrdiť opak (teda, ak by argumentovali, že odpovede na otázky vyplývajú z II. časti znaleckého posudku), znamenalo by to, že znalecký ústav v skutočnosti nevykonal odborné posúdenie relevantných skutočností, ale uskutočnil výklad citovaných ustanovení právnych predpisov a prevádzkových poriadkov. Inak povedané, dôkaz predložený SE je síce označený ako znalecký posudok vypracovaný znaleckým ústavom, z obsahového hľadiska však má bližšie k právnej analýze, resp. k pokusu o právnu analýzu sčasti polemizujúcu so správnosťou všeobecne záväzných cenových predpisov. To však nie je prípustné. Znalecký ústav predovšetkým nie je oprávnený vykonávať právne posúdenie a vykladať právo. Výklad práva prislúcha iba súdu. 27C.Rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít ako aj všeobecných súdov už pritom judikovala, čo sa rozumie pod prístupom do distribučnej sústavy. Už ústavný súd v bode 21.1 nálezu o G-komponente prístup výrobcu do distribučnej sústavy vymedzil ako „právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním [výrobcom] vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu.“ Z citovaného právneho názoru vychádza aj rozhodovacia prax súdov v sporoch o G-komponent. Znalecký posudok je preto ako dôkaz aj nadbytočný, pretože SE sa ním snažia vyvrátiť už v rozhodovacej praxi ustálený názor, na čo prístup do distribučnej sústavy výrobcu elektriny oprávňuje. Je pritom zrejmé, že SE prístup do distribučnej sústavy VSD v rozhodnom období využívali, pretože do nej vpúšťali nimi vyrobenú elektrinu. 27D.Na strane 112 znaleckého posudku znalecký ústav nesprávne prístup výrobcu do distribučnej sústavy stotožnil aj s distribúciou elektriny a s tzv. službami spojenými s používaním distribučnej sústavy, ktoré taxatívne (použitím slova „iba“) vymenúva na strane 208. Tieto svoje závery pritom nijako nezdôvodnil. Distribúcia elektriny (tak, ako to vyplýva zo zákona o energetike a ako je to ustálené aj v rozhodovacej praxi súdov) je vymedzená ako samostatná služba odlišná od prístupu do distribučnej sústavy. Prístup do sústavy teda nemá nič spoločné s akýmisi „službami prístupu“. Skutočnosť, že prevádzkovateľ distribučnej sústavy vykonáva pre výrobcu elektriny nejaké ďalšie činnosti (napr. činnosti súvisiace so zabezpečením merania elektriny, vykonanie funkčných skúšok, atď.) ešte neznamená, že tieto činnosti sú súčasťou služby prístupu. 27E.Odpovede na otázky ohľadom pripojenia do distribučnej sústavy (otázky č. 1 a 4) pre predmet sporu nemajú žiadnu relevanciu. Znalecký ústav (v odpovedi na otázku č. 4) nesprávne uvádza, že výrobca elektriny musí mať z vecného, technického aj fyzikálneho hľadiska uzatvorenú zmluvu o pripojení, inak by nebola fyzicky možná dodávka elektriny do distribučnej sústavy. Fyzická dodávka elektriny do distribučnej sústavy je však, samozrejme, možná aj bez uzatvorenia zmluvy o pripojení. Zmluva o pripojení nie je nutná z vecného, technického a ani z fyzikálneho hľadiska. Zmluva ako taká je nutná len z právneho hľadiska. Pripojenie do distribučnej sústavy bez zmluvy je, samozrejme, v rozpore s legislatívou ako aj s bezpečnosťou a spoľahlivosťou prevádzkovania distribučnej sústavy. 27F.Znalecký ústav v odpovedi na otázku č. 3 neuvádza samotnú podstatu prístupu do distribučnej sústavy, teda možnosť dodať do distribučnej sústavy vyrobenú elektrinu do výšky maximálnej rezervovanej kapacity. Znalecký ústav rovnako neuvádza služby opráv a údržby infraštruktúry, či riešenia porúch infraštruktúry, bez ktorých by nebolo možné udržať distribučnú sústavu v prevádzkyschopnom stave. Prevádzkovateľ distribučnej sústavy ju musí udržiavať za každých okolností v prevádzkyschopnom stave a v želanom napätí, inak by preprava elektriny k odberateľom nebola vôbec možná. Za týmto účelom musí veľmi precízne manažovať odovzdávacie miesta výrobcov, odberné miesta odberateľov a ich (rezervovanú) kapacitu. Kým odber elektriny je možné relatívne jednoducho sledovať na základe rôznych mechanizmov slúžiacich tomuto účelu, v prípade výrobcov sa stáva, že kapacitu svojho odovzdávacieho miesta (niekedy aj omylom) prekročia. Preto je v prípade každého výrobcu z pohľadu sústavy nesmierne dôležité, že jeho prístup do nej je poskytovaný riadeným spôsobom zo strany prevádzkovateľa. G-komponent slúži práve na to, aby prevádzkovateľovi bola zo strany týchto výrobcov za riadenie služby prístupu a udržiavanie distribučnej sústavy v prevádzkyschopnom stave poskytovaná odplata. K rovnakému záveru dospel aj doc. Ing. Kluch v znaleckom posudku č. 89/2019. Prevádzkovateľ distribučnej sústavy preto výrobcovi elektriny neposkytuje prístup do sústavy tým, že mu zabezpečí meranie dodanej elektriny, ale tým, že distribučnú sústavu udržiava v stave, ktorý mu umožní kedykoľvek dodať do sústavy ním vyrobenú elektrinu. Výrobca sa úhradou G-komponentu podieľa na nákladoch prevádzkovateľa, ktoré mu vznikajú udržiavaním distribučnej sústavy v prevádzkyschopnom stave. 27G.Odpovede znaleckého ústavu na otázky č. 8 až 10 nemajú povahu skutkových záverov prijatých na základe vedeckého skúmania. Znalecký ústav iba polemizuje s cenovými predpismi vydanými ÚRSO a vyjadruje bližšie neurčenú pochybnosť („javí sa“) nad spôsobom výpočtu (určením výšky) G- komponentu. Úlohou znalca však nie je polemizovať s cenovým regulátorom, ani špekulatívne uvažovať
nad tým, že spôsob určenia G-komponentu „sa javí“ nesprávny. Faktom je, že výška G-komponentu bola v rozhodnom období regulovaná cenovými predpismi vydanými ÚRSO, ktoré VSD dodržiavala a SE vždy fakturovala iba sumy určené na ich základe. Znalecký ústav navyše svoju polemiku založil na nesprávnej premise. Platba G-komponentu nie je platbou za znaleckým ústavom vymenované (odpoveď na otázku č. 3) „služby prístupu“, ale platbou za to, že prevádzkovateľ umožňuje výrobcovi dodať elektrinu do distribučnej sústavy a za týmto účelom udržiava distribučnú sústavu v prevádzkyschopnom stave. Ústavný súd v bode 22.4 nálezu o G-komponente k výške platby za prístup uviedol nasledovné: „Ústavný súd pripomína, že povinnosť napr. výrobcov elektriny uhrádzať platby za prístup do distribučných sústav vzniká na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, pričom ako sa v zmluve nastaví výška tejto platby, určuje na základe zákonného splnomocnenia všeobecne záväzný právny predpis Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (...).“ VSD ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy nemala inú možnosť ako cenový predpis ÚRSO dodržiavať a výšku platby za prístup stanoviť v súlade s cenovým predpisom. Ak chcú SE namietať voči spôsobu určenia platby za prístup, mali svoje námietky uviesť pred vydaním cenového predpisu tak, aby mohli byť zo strany ÚRSO zohľadnené. 27H.Nakoniec, znalecký ústav vôbec neuvádza, akú sumu by bolo možné považovať za obvyklú platbu za prístup, resp. ako by taká suma mala byť určená. Parafrázujúc slová znaleckého ústavu, odpovede na tieto otázky sa javia ako nepreskúmateľné a nejasné. Znalecký ústav v nich neuvádza skutkové závery prijaté na základe vedeckého skúmania, ktoré by bolo možné overiť, ale prezentuje iba svoje subjektívne (navyše relevantne neodôvodnené) hodnotiace úsudky. Znalecký posudok je preto ako dôkaz pre určenie obvyklej výšky platby za prístup nepoužiteľný. 27I.SE na podklade znaleckého posudku finálne priznávajú, že prístup v rozhodnom období užívali. Dokonca zobrali žalobu čiastočne späť. Nesprávne a v rozpore s legislatívou a ustálenou rozhodovacou praxou sa však prístup snažia vykladať a zužovať na poskytovanie akýchsi služieb prístupu primárne spojených s meraním dodanej elektriny. Opomínajú pritom samotnú podstatu prístupu ako práva výrobcu dodať do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu. Prevádzkovateľ distribučnej sústavy výrobcovi elektriny toto právo garantuje 24 hodín denne 7 dní v týždni a za týmto účelom udržiava distribučnú sústavu v prevádzkyschopnom stave. G-komponent teda nie je platbou za to, že prevádzkovateľ distribučnej sústavy odmeria výrobcovi množstvo dodanej elektriny, ale poplatkom za to, že prevádzkovateľ distribučnej sústavy udržiava distribučnú sústavu v stave umožňujúcom výrobcovi kedykoľvek dodať do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu. 27J.SE vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku (ktoré vyššie spochybnil) namietajú, že suma, ktorú si VSD uplatňuje ako kompenzačnú námietku nepredstavuje sumu, ktorú by bolo možné označiť za obvyklú v danom mieste a čase a za zodpovedajúcu ekonomicky oprávneným nákladom a primeranému zisku. Námietka SE vychádza z nesprávnej premisy, že G-komponent je platbou za akési „služby prístupu“. G-komponent je však platbou za prístup, teda za možnosť užívať distribučnú sústavu VSD tým, že SE do nej dodávali nimi vyrobenú elektrinu. Bez ohľadu na túto základnú argumentačnú chybu, námietky SE skôr smerujú voči primeranosti fakturovaných súm uplatnených ako kompenzačná námietka ako voči tomu, že fakturované sumy nemali byť na trhu obvyklé. Je však rozdiel medzi tým, či je cena primeraná a tým, či je cena obvyklá. VSD nefakturovala SE platby vo výške určenej odlišne v porovnaní s určením výšky platieb, ktoré VSD fakturovala iným výrobcom elektriny v rozhodnom období. SE ani len netvrdia opak a nesnažia sa argumentovať, že platby uhrádzali vo výške určenej iným spôsobom v porovnaní s ostatnými výrobcami na trhu. Všetky sumy, ktoré VSD fakturovala a ktoré si teraz uplatňuje ako kompenzačnú námietku, boli určené v súlade s cenovým predpisom ÚRSO. Vo vyjadrení zo dňa 15.01.2020 žalovaný argumentoval, že výška bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní cudzej veci bez právneho dôvodu zodpovedá sume, ktorá sa obvykle platí za užívanie porovnateľnej veci v rozhodnom čase na rozhodnom mieste. Poukázal pritom na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ako aj judikatúru Najvyššieho súdu ČR. K rovnakému záveru dospela aj odborná právna teória: „Majetkovým vyjadrením prospechu získaného užívaním cudzej veci je peňažná suma, ktorá zodpovedá sumám vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie veci i s prihliadnutím na druh právneho dôvodu (zmluvného typu alebo vecného práva k cudzej veci), ktorým sa spravidla zakladá právo užívania vzhľadom na jeho rozsah a spôsob; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, kedy sa výška náhrady porovnáva s obvyklou hladinou nájomného, ktoré by bol nájomca povinný plniť za normálnych okolností, ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy.“ SE tvrdia, že žalovaný vo vyjadrení uviedol citáciu rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ktorá sa v samotnom rozhodnutí nenachádza. V žalobnej odpovedi však žalovaný neuviedol, že citácia pochádza priamo z textu odôvodnenia daného rozhodnutia. Ide o právnu vetu formulovanú z tohto rozhodnutia na odbornom internetovom portáli. Na doplnenie argumentácie odcitoval aj právnu vetu daného rozhodnutia z odborného periodika Soudní rozhledy, ktorá názor žalovaného podporuje: „Bezdůvodné obohacení za
užívání pozemků bez právního důvodu lze požadovat jen v takové výši, na niž by ten, na jehož úkor bylo obohacení získáno, měl nárok v případě uzavření nájemní smlouvy. Jestliže byla cena nájemného v rozhodné době regulována, nelze při vyčíslení bezdůvodného obohacení vycházet z tzv. tržního nájemného.“ 27K.Každý výrobca, ktorý mal v danom čase uzatvorenú zmluvu o prístupe, za prístup platil platby určené rovnakým spôsobom na základe rozhodnutia cenového regulátora. Platbu, ktorú platí každý výrobca na trhu, je jednoznačne možné a potrebné považovať za platbu obvyklú. Výška odplaty za užívanie sústavy prevádzkovanej VSD bola (a stále je) regulovaná verejnoprávnymi predpismi. Je preto stanovená zo strany verejnoprávneho regulátora (ÚRSO). Za užívanie sústavy sa v rozhodnom období v každom prípade (a teda aj obvykle) platila suma vo výške stanovenej ÚRSO. Žiaden výrobca neplatil za užívanie sústavy inú sumu, než je suma stanovená zo strany ÚRSO, a preto je nespochybniteľné, že suma v tejto výške sa za užívanie sústavy obvykle platila. To znamená, že výška majetkového prospechu, ktorý SE získali užívaním sústavy bez právneho dôvodu, sa rovná sume, ktorá bola za užívanie sústavy v rozhodnom období stanovená ÚRSO. 27L.Je právne neudržateľné argumentovať, že výrobca, ktorý prístup využíval na základe uzatvorenej zmluvy (teda nekonal protiprávne), by mal za prístup platiť inú (vyššiu) sumu ako výrobca (SE), ktorý zmluvu o prístupe uzatvorenú nemal a distribučnú sústavu tak užíval bez právneho dôvodu. V takom prípade by SE získali neoprávnenú výhodu z vlastného protiprávneho konania. Užívaním sústavy bez právneho dôvodu by boli neoprávnene zvýhodnení (vo vzťahu k výške platby) oproti výrobcovi, ktorý nekonal protiprávne a distribučnú sústavu užíval na zmluvnom základe. Ak by SE v rozhodnom období mali uzatvorenú zmluvu o prístupe (tak, ako ju majú uzatvorenú aj teraz), platili by za prístup sumy fakturované VSD a určené cenovým regulátorom (tak, ako to robia aj teraz). Je preto vylúčené, aby bezdôvodné obohatenie, ku ktorému na strane SE došlo iba preto, že zmluvu o prístupe uzatvorenú nemali, by SE VSD finančne kompenzovali v menšej sume, než akú by VSD platili, ak by mali riadne uzatvorenú zmluvu o prístupe. 27M.Okresný súd Bratislava I k vzniku bezdôvodného obohatenia a jeho výške v rozhodnutí zo dňa 03.07.2020, č. k. 36Cb/48/2017—1044 uviedol toto: „Cena teda nie je určená rozhodnutím žalovaného, ale je priamo určená cenovou vyhláškou ÚRSO a teda vyplýva priamo zo všeobecných právnych predpisov a cenových rozhodnutí (vyhláška ÚRSO č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v energetike v znení neskorších predpisov a príslušné cenové rozhodnutia ÚRSO doložené v spise). Platby tvoriace predmet konania sú platbami za prístup do distribučnej siete vo výške upravenej regulátorom, ktorými zákonodarca stanovil náklady udržiavania sústavy v prevádzkyschopnom stave. Z uvedeného vyplýva, že prijaté platby za prístup do distribučnej sústavy žalovaného neboli ziskom, ale úhradou nákladov udržiavania distribučnej siete v prevádzkyschopnom stave. V tomto smere dal súd za pravdu žalovanému, ktorý tvrdil, že ak by žalobca zmluvu o prístupe neuzavrel, užíval by distribučnú sústavu bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho by vznikalo na jeho strane bezdôvodné obohatenie na úkor vlastníka distribučnej sústavy. V takom prípade by žalobca navýšil svoj zisk o poplatok na chod a udržiavanie siete za rozhodné obdobie na úkor nákladov udržiavania siete a ostatných výrobcov elektriny, čím by celkom jednoznačne došlo na strane žalobcu k bezdôvodnému obohateniu vo výške nákladov prevádzky siete vo výške G - komponentu a žalovaným vznesená kompenzačná námietka by spôsobila zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Uvedené je však len veľmi stručne zhrnuté, keďže tunajší súd dospel k jednoznačnému záveru dôvodnosti a oprávnenosti platieb za prístup do distribučnej sústavy na zmluvnom základe.“ K rovnakému záveru dospel Okresný súd Bratislava I aj v konaní vedenom pod sp. zn. 36Cb/69/2018. Považoval preto za preukázané a súdmi právne aprobované, že výška bezdôvodného obohatenia výrobcu elektriny, ktoré vzniklo užívaním distribučnej sústavy bez riadne uzatvorenej zmluvy o prístupe, sa rovná výške, ktorú prevádzkovateľ distribučnej sústavy výrobcom elektriny fakturoval na základe cenového predpisu vydaného regulátorom. SE pritom ani len netvrdia, že sumy, ktoré im VSD fakturovala, boli určené v rozpore s cenovým predpisom. 27N.SE zobrali žalobu čiastočne späť. Čiastočné späťvzatie žaloby sa týka nároku na vydanie bezdôvodného obdobia za obdobie od 01.01.2014 do 31.03.2017. Týmto v súlade s § 146 CSP súhlasil s čiastočným späťvzatím žaloby a navrhol, aby súd konanie v tejto časti zastavil v rozsudku vo veci samej. 27O.Nesúhlasil s argumentáciou SE, aby súd podľa § 257 CSP žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Na aplikáciu tohto ustanovenia nie je žiaden dôvod. Práve naopak, o náhrade trov konania je potrebné rozhodnúť podľa § 256 ods. 1 CSP, pretože čiastočné zastavenie konania procesne zavinili (zavinia) SE tým, že žalobu zobrali čiastočne späť. K zastaveniu konania nedošlo (nedôjde) pre správanie VSD. VSD nárok SE po podaní žaloby neuhradila, ale naopak ho po celý čas trvania tohto konania rozporovala a považovala za nedôvodný. Nie je pravdou ani to, že SE žalobu zobrali späť „bez zbytočného odkladu po doručení rozhodnutí najvyšších súdnych autorít (...)“. Veď ešte na pojednávaní
dňa 24.01.2023 (dávno potom, ako došlo k vydaniu rozhodnutí najvyššieho a ústavného súdu, ktorými potvrdili opodstatnenosť platby G-komponentu ako platby za prístup výrobcov elektriny do distribučnej sústavy) SE tvrdili, že ich žaloba je dôvodná a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít argumentovali, že platba G-komponentu je podmienená aj využívaním distribúcie elektriny. SE však zároveň opomínajú, že aj po čiastočnom späťvzatí žaloby zostáva ešte predmetom konania nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.04.2017 do 31.12.2018. Súd nemôže o trovách konania rozhodovať dvoma rôznymi výrokmi. Musí tak urobiť jedným výrokom, v ktorom zohľadní procesné zavinenie SE s čiastočným zastavením konania a úspech jednotlivých strán sporu v zostávajúcej časti nároku (na ktorú sa späťvzatie nevzťahuje). Na čiastočné späťvzatie žaloby bude preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania potrebné nahliadať tak, že SE boli v zastavenej časti neúspešní a o celkovom nároku na náhradu trov konania rozhodnúť pomerne podľa toho, či SE budú úspešní v zostávajúcej časti uplatneného nároku alebo nie. Ak SE nebudú úspešní vôbec, VSD bude patriť nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Ak SE budú v zostávajúcej časti nároku úspešní alebo úspešní aspoň čiastočne, o náhrade trov konania bude rozhodnuté podľa pomeru úspechu strán sporu vo vzťahu k celému predmetu konania (pred čiastočným späťvzatím žaloby).
28.Žalobca v podaní zo dňa 30.10.2023 k včasnosti predloženia Znaleckého posudku uviedol, že potreba vyhotoviť Znalecký posudok vznikla až v okamihu, keď v konaní so sp. zn. 33Cb/47/2019 medzi žalobcom a spoločnosťou Západoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Čulenova 6, 816 47 Bratislava, Slovenská republika, IČO: 36 361 518 (ďalej ako „ZSD“), predmetom ktorého je obdobný spor ako medzi žalobcom a žalovaným, Mestský súd Bratislava III ako príslušný súd v rámci svojho predbežného právneho posúdenia vyhodnotil argumenty ZSD vo vzťahu k existencii kompenzačnej námietky ako relevantné, pričom tieto argumenty sú totožné s argumentami VSD v tomto spore (žalovaný ako aj spoločnosť ZSD majú rovnakého právneho zástupcu). Žalobca tak v súvislosti so Znaleckým posudkom konal s ohľadom na a v súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania. Zároveň poukázal na skutočnosť, že právny zástupca žalovaného mal Znalecký posudok k dispozícii už z konania vedenom pred Mestským súdom Bratislava III pod sp. zn. B1-33Cb/47/2019, v ktorom ako rovnaký právny zástupca zastupuje ZSD a vyjadrenie k Znaleckému posudku v tomto konaní predložil už dňa 28. júna 2023. Žalobca naďalej trval na tom, aby bol Znalecký posudok vykonaný ako dôkaz. 28A.Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že znalecký posudok nemá relevanciu pre tento spor, nakoľko žalobca Znaleckým posudkom preukazuje, že ak by prvoinštančný súd prijal záver, že žalobca prístup do distribučnej sústavy využíval, potom je na mieste definovať, aké služby zo strany prevádzkovateľa distribučnej sústavy boli ako prístup do distribučnej sústavy poskytnuté a na základe toho, o aké služby ide a po určení ich hodnoty bude možné určiť, v akej výške by sa žalobca na úkor žalovaného za využívanie prístupu do distribučnej sústavy bezdôvodne obohatil. Tvrdil, že Znalecký posudok jednoznačne preukazuje, že predmetom prístupu je poskytovanie Služieb prístupu, ktoré (každý) prevádzkovateľ distribučnej sústavy (t.j. žalovaný) poskytuje výrobcovi elektriny (t.j. žalobcovi). 28B.Vo vzťahu k námietkam voči osobám znalcov uviedol, že vypracovanie znaleckého posudku je možné viacerými znalcami, avšak vysvetlenie k Znaleckému posudku podáva jeden zo znalcov a v tomto prípade znalec, ktorý disponuje odbornými znalosťami z odboru Energetika, odvetvie Regulácia v sieťových odvetviach. 28C.K absencii „opisu predmetu znaleckého skúmania a opisu skutočností a odborného postupu, akým sa znalecký ústav dopracoval k odpovediam uvedeným v III. Časti znaleckého posudku“ uviedol, že Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „Znalec“) spracoval problematiku prístupu do distribučnej sústavy z verejne dostupných zdrojov, teda posúdil, čo je z pohľadu regulácie v sieťových odvetviach „predmetom prístupu“ a záver o tom založil na právnych predpisoch platných v elektroenergetike a skutočnosti, ako bol prístup upravený v prevádzkových poriadkoch prevádzkovateľov distribučnej sústavy. Položené otázky nevyžadovali vykonávania prepočtov ani žiadne experimenty, preto ani reálne nemohol byť ich opis uvedený v Znaleckom posudku. Znalec bol pri príprave Znaleckého posudku odkázaný iba na prácu s verejne dostupnými informáciami, keďže všetky relevantné informácie potrebné na detailnejšie odborné skúmanie nie sú verejne prístupné. Znalec vykonal odborné posúdenie iba v rozsahu verejne prístupných informácií aj na základe skutočnosti, že sám žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej siete nezverejňuje žiadne informácie o poskytovaných službách, prevádzkových nákladoch, spôsobu výpočtu poplatku za G-komponent, ani to, akým spôsobom bol stanovený konkrétny percentuálny podiel pre výrobcov elektriny. 28D.Ku konštatovaniu, že Znalecký posudok má údajne „bližšie k právnej analýze“ ako k znaleckému posudku uviedol, že ak by Znalec pri vyhotovovaní znaleckého posudku mal ignorovať právne predpisy, žiadne znalecké posudky by nikdy nemohli byť vyhotovované. Problematika prístupu do distribučnej
sústavy je definovaná právnymi predpismi, a pre posúdenie súvisiacich odborných a technických otázok bol preto Znalec odkázaný na právne predpisy. Znalec pritom nevykonal právne posúdenie ani výklad práva, vykonal iba skúmanie, akým spôsobom je definovaný prístup do distribučnej sústavy samotnými prevádzkovateľmi distribučnej sústavy a právnymi predpismi. Znalec nevykonal právne posúdenie ani výklad práva, ako to tvrdí žalovaný. 28E.Tvrdil, že Znalec správne uviedol čo je prístup (podľa právnej úpravy) a Služby prístupu zosumarizoval tak, ako ich identifikuje príslušný prevádzkový poriadok prevádzkovateľa distribučnej sústavy a výška platby za prístup do distribučnej sústavy (G-komponent) sa vypočíta ako percentuálny podiel z tarify za rezervovanú kapacitu pre odberateľa. Pre účely predmetu sporu je potrebné odlišovať pripojenie a prístup, nakoľko aj ustálená rozhodovacia prax, na ktorú žalovaný poukazuje, založila svoj záver na zmiešaní pripojenia a prístupu a preto dôsledné rozlišovanie pripojenia a prístupu, ako aj odpovede na otázky č. 1 a 4 majú význam pre tento spor. Naviac, výrobca elektriny musí mať uzatvorenú zmluvu o pripojení, ktorá presne definuje technické, prevádzkové ako aj bezpečnostné podmienky, inak by predsa nebola fyzicky možná dodávka elektriny do distribučnej sústavy alebo by bola v rozpore s Pravidlami trhu s elektrinou. 28F.Žalobca k námietke, že Znalec neuviedol, že podstatou prístup do distribučnej sústavy je možnosť dodať do distribučnej sústavy vyrobenú elektrinu do výšky maximálnej rezervovanej kapacity, uviedol, že takéto ponímanie prístupu do distribučnej sústavy stanovila až rozhodovacia prax súdov a právne predpisy a ani samotný prevádzkovateľ distribučnej sústavy takto prístup nezadefinoval. K námietke neuvedenia služby opráv, údržby infraštruktúry a riešenia porúch pre udržanie prevádzkyschopnosti distribučnej sústavy v prevádzkyschopnom stave, uviedol, že tieto služby nie sú prístupom do distribučnej sústavy uvedené v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa distribučnej sústavy, ide o náklady prevádzkovania distribučnej sústavy a udržania prevádzkyschopného stavu distribučnej sústavy. Žalovaný si pletie Služby prístupu a náklady na prevádzkovanie distribučnej sústavy, pri takejto (nesprávnej) interpretácii by Službami prístupu mohli byť aj personálne náklady žalovaného na prevádzkovanie distribučnej sústavy. Žalobca uviedol, že distribučná sústava je sústava energetických zariadení s jasne a presne popísanými fyzikálnymi javmi, ako aj technickými parametrami, a preto porovnanie s jazerom je v danom prípade nevhodné. Výrobca elektriny je presne meraný niekoľkými fyzikálnymi merateľnými ukazovateľmi od prúdu, napätia, frekvencie, jalovej a induktívnej zložky až po hodinový uhol pri transformácií elektriny, z uvedených dôvodov preto argument, že nie je možné oddeliť elektrinu v distribučnej sústave je neakceptovateľný. Vzhľadom na viaceré merania je jednoznačne identifikovateľný výrobca elektriny, a možnosti a parametre vyrobenej elektriny. Znalec spochybňuje nejasný spôsob percentuálneho výpočtu výšky poplatku za prístup do distribučnej sústavy (G-komponentu) pre výrobcu elektriny a navyše ho považuje za netransparentný. Ak sa výrobcovia elektriny majú podieľať na nákladoch prevádzkovateľa distribučnej sústavy na jej prevádzkovanie, potom by to malo byť za jasných a preukázateľných podmienok vychádzajúcich z nákladov ako aj primeraného zisku pripadajúceho na výrobcov elektriny. 28G.Žalobca mal za to, že závery, ku ktorým dospel Znalec ohľadom platieb za prístup do distribučnej sústavy, sú správne. Nakoľko predmetom Znaleckého posudku nebolo určenie hodnoty prístupu do distribučnej sústavy ani hodnoty Služieb prístupu a ani hodnoty nákladov na udržiavanie distribučnej sústavy v prevádzkyschopnom stave za účelom umožniť výrobcovi elektriny dodať elektrinu do distribučnej sústavy, mohol Znalec v Znaleckom posudku len vzniesť pochybnosti k spôsobu stanovenia platby za prístup do distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny, a to najmä k tomu, ako bola určená percentuálna sadzba tohto poplatku pre výrobcu elektriny z poplatku za prístup do distribučnej sústavy pre odberateľa elektriny. Informácie potrebné na stanovenie obvyklej ceny je možné preskúmať iba z dokumentov odovzdaných príslušným prevádzkovateľom distribučnej sústavy (t.j. žalovaným) v cenových návrhoch, ktoré sa nesprístupňujú z dôvodu ochrany obchodného tajomstva. Na základe toho, že to nebolo predmetom zadania Znaleckého posudku a potrebné údaje sú predmetom obchodného tajomstva, Znalec ani nemohol uviesť, aká by bola správna výška poplatku za prístup do distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny. Žiadny výrobca elektriny sa nemá ako oboznámiť s cenovým návrhom poplatku za prístup do distribučnej sústavy, ktorý zaslal prevádzkovateľ distribučnej sústavy Úradu pre reguláciu sieťových odvetví prevádzkovateľom distribučnej sústavy, nemá právo nahliadať do cenového návrhu a ani právo vyjadrovať sa k cenovým návrhom, keďže Cenový návrh je obchodným tajomstvom, Účastníkom konania o cenovej regulácii (konanie o predloženom cenovom návrhu) je len prevádzkovateľ distribučnej sústavy ako regulovaný subjekt (zákon č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach) a žalobca nie je účastníkom cenového konania, v ktorom sa určuje výška G-komponentu a preto nemal a ani teraz nemá žiadnu možnosť uviesť námietky k spôsobu určenia platby za prístup. Jediným subjektom,
ktorý môže vznášať námietku k cenovým návrhom, je samotné ÚRSO, ktoré o cenovom návrhu rozhodne a vydá cenové rozhodnutie 28H.Žalobca nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného vo vzťahu k „službám prístupu“, nakoľko tieto služby sám žalovaný vo svojom prevádzkovom poriadku uvádza v časti povinnosti prevádzkovateľa pri prístupe do distribučnej sústavy. Ak by teda nemali nič spoločné s prístupom, nebol by ich povinný v rámci Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny poskytovať žiadnemu z účastníkov trhu s elektrinou, s ktorými uzavrel takúto zmluvu. Uviedol, že definícia platby za prístup do distribučnej sústavy ako poplatku prevádzkovateľovi distribučnej sústavy za udržiavanie distribučnej sústavy v stave umožňujúcom výrobcovi kedykoľvek dodať do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu nie je nikde uvedená. Žalobca tvrdil, že plnenie žalovaného pozostávalo iba z plnenia Služieb prístupu. Toto svoje tvrdenie pritom preukazuje okrem iného Znaleckým posudkom. 28I.Z pohľadu dôkazného bremena, ktoré je v prípade tvrdení spojených s výškou kompenzačnej námietky na strane žalovaného, je v každom prípade teda potrebné hodnotu Služieb prístupu a hodnotu práva vpúšťať elektrinu do distribučnej sústavy zistiť znaleckým dokazovaním podľa § 207 CSP. Žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil odborné závery Znaleckého posudku; rovnako nenavrhol žiadne dôkazy, ktoré by spochybňovali tieto závery. 28J.Nesúhlasil s aplikáciou žalobcom navrhovaného postupu pre určenie výšky kompenzačnej námietky a to aj s prihliadnutím na závery posudku, nakoľko platbu za prístup do distribučnej sústavy určenú Cenovými rozhodnutiami v príslušnom období nie je možné stotožňovať s hodnotou Služieb prístupu poskytovaných žalobcovi pre účely určenia výšky bezdôvodného obohatenia, t. j. platba za prístup do distribučnej sústavy určená Cenovými rozhodnutiami v príslušnom období sa nerovná sume obvyklej v danom mieste a čase za využívanie žalovaným poskytovaných Služieb prístupu. Rozsah týchto Služieb je zásadne zúžený oproti (zmluvnému resp. vyhláškou predpokladanému) rozsahu služieb prístupu a distribúcie. Podľa odpovede na otázku č. 9 sa výška G-komponentu určená ako percentuálna sadzba k hodnote maximálnej rezervovanej kapacity javí byť neprimeraná, nepreskúmateľná a nejasne stanovená. Z vecného hľadiska totiž podľa Znaleckého posudku nie je daná závislosť medzi Službami prístupu (a ich hodnotou) poskytovanými prevádzkovateľom distribučnej sústavy (t.j. žalovaným) výrobcovi elektriny (t.j. žalobcovi) a veľkosťou maximálnej rezervovanej kapacity, ani výškou inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu elektriny. V ostatnom zotrval na svojom stanovisku vo vzťahu ku kompenzačnej námietke, pričom poukázal aj na závery Znaleckého posudku. Tvrdil tiež, že konštrukcia žalovaného je postavená na nesprávnych východiskách, nakoľko neodôvodnene a nesprávne stotožňuje rozsah služieb poskytovaných na základe uzatvorenej zmluvy (konkrétne zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny) a zúženým rozsahom služieb (t.j. Služby prístupu vymedzené Znaleckým posudkom), ktoré využíval žalobca. Nesúhlasil ani so závermi rozhodnutí Mestského súdu Bratislava III, na ktoré poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení. Poplatok za prístup do distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny bol naopak arbitrárne určený vo výške 30 % poplatku za prístup do distribučnej sústavy odberateľa, avšak ako taký je nepochybne neprimeraný a nemá súvis s reálnymi nákladmi prevádzkovateľa distribučnej sústavy vyvolanými užívaním distribučnej sústavy zo strany výrobcu elektriny (t. j. na rozdiel od výpočtu poplatku za prístup pre odberateľa). Arbitrárnosť nastavenia výšky G-komponentu preukazuje, že následne došlo zo strany ÚRSO k zmene vyhlášky a k zníženiu poplatku a prístup do distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny na 15 %. Ide teda o arbitrárne určenú výšku poplatku ktorá nekoreluje so o skutočnými nákladmi na prístup do distribučnej sústavy. Uvedené arbitrárne určenie poplatku G-komponentu preto nie je žiadnym spôsobom možné považovať za úhradu nákladov udržiavania distribučnej siete v prevádzkyschopnom stave, a jeho neplatením na strane žalobcu nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu vo výške nákladov prevádzky siete vo výške G-komponentu. 28K.Žalobca mal za to, že aj ak by prvoinštančný súd ustálil, že žalobca využíval distribučnú sústavu žalovaného, t.j. že využil prístup do jeho distribučnej sústavy, je žalovaný v zmysle CSP povinný okrem skutkového tvrdenia o vzniku a výške bezdôvodného obohatenia, splniť aj dôkaznú povinnosť k vzniku a výške bezdôvodného obohatenia (teda má dôkazné bremeno), t.j. žalovaný musí preukázať dôkazmi hodnotu Služieb prístupu, o ktorú sa žalobca ich využívaním skutočne v konkrétnom období obohatil, čo však žalovaný doposiaľ v žiadnom podaní neurobil. Zdôraznil, že žalobca využíval iba Služby prístupu (vymedzené Znaleckým posudkom, užší rozsah plnenia než služby na základe zmluvy), ktorých rozsah sa nerovná rozsahu služieb poskytovaných na základe zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny – nie je preto možné stotožniť hodnotu Služieb prístupu s hodnotou poskytovanou na základe predmetnej zmluvy. Na základe vyššie uvedeného mal za to, že prvoinštančný súd nemôže ani len v časti vyhovieť kompenzačnej námietke žalovaného.
28L.Žalobca trval na svojom návrhu, aby súd v rozsahu čiastočného späťvzatia žaloby žiadnej strane nepriznal náhradu trov konania. Vzhľadom na námietky žalovaného k znaleckému posudku navrhol vykonať dokazovanie výsluchom znalca.
29.Žalovaný v prílohe podania zo dňa 17.01.2024 na podporu svojich tvrdení predložil rozsudok Mestského súdu Bratislava III zo dňa 13.12.2023, č. k. B1-33Cb/47/2019-1601. Uvedený rozsudok bol vydaný v skutkovo a právne obdobnom spore toho istého žalobcu ako v tunajšom konaní (teda SE) proti žalovanému Západoslovenská distribučná, a.s. SE v danom konaní argumentovali obdobne ako v tunajšom konaní a predovšetkým, na vyvrátenie vznesenej kompenzačnej námietky produkovali tie isté dôkazy — znalecký posudok s dodatočným návrhom na výsluch znalca. Žalovaný zotrval na svojom vyjadrení vo vzťahu k existencii zmluvy o prístupe medzi žalobcom a žalovaným, podľa ktorého SE mali počas celého žalovaného obdobia dohodnutý prístup do distribučnej sústavy VSD. 29A.Z výrokovej časti vyššie uvedeného rozsudku (MS BA III) vyplýva, že súd žalobe SE vyhovel iba v nepatrnej (zanedbateľnej) časti a v celom zvyšku žalobu zamietol (ide o úroky z omeškania spolu vo výške mierne presahujúcej 1 000,- EUR, na ktoré SE vznikol nárok oneskoreným vrátením súm, ktoré prevádzkovateľ distribučnej sústavy SE nesprávne fakturoval). MS BA III vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, dospel k právnemu záveru, že: a) relevantným právnym titulom pre platbu G-komponentu je zmluva o prístupe bez potreby dojednania distribúcie elektriny. Citovaný záver je v rozhodovacej praxi konštantne prijímaný a nesporný. Nakoniec aj v tomto spore SE čiastočne zobrali žalobu späť za obdobie, v ktorom mali s VSD uzatvorenú písomnú zmluvu o prístupe. Spornou otázkou zostáva iba to, či sa strany platne dohodli na pokračovaní režimu založeného písomnou zmluvou o prístupe aj po jej písomnej výpovedi (po 31.03.2017). Zo skutkových okolností prípadu (predovšetkým zo vzájomnej e-mailovej komunikácie) je podľa žalovaného vylúčené argumentovať v prospech opaku. V takom prípade teda platí, že strany mali zmluvu o prístupe dohodnutú počas celého žalovaného obdobia a tunajší súd môže žalobu SE z tohto dôvodu zamietnuť v celom rozsahu. b) G-komponent je platbou za prístup do distribučnej sústavy, nie platbou za akési „služby prístupu“. MS BA III výslovne potvrdil názor žalovaného, že argumentácia SE o akýchsi „službách prístupu“ je účelová a zavádzajúca. c) znalecký posudok je vo vzťahu k stanoveniu výšky kompenzačnej námietky ako dôkaz nepoužiteľný a prevádzkovateľ distribučnej sústavy si kompenzačnú námietku v konaní uplatňuje v správnej výške. MS BA III závery znalca prezentované v odpovediach na otázky č. 8, 9 a 10 znaleckého posudku výslovne označil za nenáležité a neaplikovateľné. Dospel ďalej k záveru, že znalecký ústav prekročil svoje oprávnenia vyplývajúce mu zo zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch a uzurpoval si pôsobnosť zverenú konkrétnemu orgánu aplikácie práva. Na závery znaleckého posudku týkajúce sa výšky kompenzačnej námietky preto pri svojom rozhodovaní neprihliadal. Ak platí, že závery toho istého dôkazu sú v jednom konaní označené za nepoužiteľné a neaplikovateľné (čo platí, keďže to povedal MS BA III), musí platiť aj to, že ten istý dôkaz je rovnako nepoužiteľný a neaplikovateľný aj v inom konaní, v ktorom má slúžiť na preukázanie rovnakej skutočnosti. Teda musí platiť, že znalecký posudok nie je možné aplikovať a jeho závery využiť ani v tunajšom konaní. Aj z uvedeného dôvodu preto navrhol, aby súd na znalecký posudok (predovšetkým na odpovede na otázky č. 8, 9, a 10) vôbec neprihliadal tak, ako to urobil aj MS BA III. Zo záverov MS BA III jednoznačne vyplýva, že kompenzačná námietka má byť prevádzkovateľom distribučnej sústavy správne uplatnená vo výške faktúr za G-komponent vystavených na základe cenových predpisov ÚRSO. Takto stanovená výška zodpovedá obvyklej cene za prístup do distribučnej sústavy, ktorú na trhu s elektrinou platili všetci výrobcovia elektriny, ktorí si riadne plnili svoje povinnosti a s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorili zmluvu o prístupe. Ak by teda súd dospel k záveru, že strany v období od 01.04.2017 do 31.12.2018 (teda po výpovedi písomnej zmluvy o prístupe zo strany SE), nemali zmluvu o prístupe uzatvorenú, žalobu SE môže zamietnuť pre vznesenie kompenzačnej námietky VSD aj s poukazom na vyššie citované úvahy a závery MS BA III. Tieto sa totiž týkajú kompenzačnej námietky uplatnenej rovnakým spôsobom, ako si kompenzačnú námietku v tunajšom konaní uplatnila VSD, teda vo výške faktúr vystavených pre SE na platbu G-komponentu, ktoré SE uhradila a v tunajšom konaní sa domáha ich vrátenia. d) návrh na výsluch znalca je nedostatočne odôvodnený a neúčelný. MS BA III s poukazom aj na svoje vyššie citované závery výslovne označil znalecký posudok za čiastočne vadný a zakladajúci jeho nepoužiteľnosť v konaní, čo nie je možné zhojiť následným výsluchom znalca. Aj v danom prípade teda musí platiť rovnaký záver, keďže ide o jeden a ten istý znalecký posudok s rovnakými vadami, ktoré identifikoval MS BA III. Navrhovaný výsluch znalca preto nie je iba nedostatočne odôvodnený a oneskorene podaný, ale ide o neúčelný dôkaz, ktorý ani nemôže slúžiť na zhojenie jeho vád. Navrhol
preto, aby súd návrh na výsluch znalca aj s poukazom na závery vyplývajúce z rozsudku MS BA III zamietol. Keďže SE celkom zjavne nenavrhli vykonanie výsluchu znalca včas, dokonca ich návrh si priamo vyžiadal odročenie vytýčeného termínu pojednávania, sú splnené predpoklady, aby naň súd aplikoval sudcovskú koncentráciu konania a ako na oneskorene podaný neprihliadal. 29B.Citované názory síce nie sú pre tunajší súd priamo záväzné, aj v nadväznosti na princíp legitímnych očakávaní však nevidí dôvod na to, aby tunajší súd posúdil tie isté dôkazy a právne argumenty odlišne, ako to už skôr urobil iný súd (ktorý pritom vychádzal z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít). 29C.V ďalšom žalovaný zotrval na svojich vyjadreniach, pričom zdôraznil, že v danom prípade nie sú dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. SE tvrdia, že v čase podania žaloby nemohli „rozumne predpokladať, že špecifická vec, ktorá je predmetom ich žaloby v rozsahu čiastočného späťvzatia, bude neskôr, po začatí konania, vyhodnocovaná najvyššími súdnymi autoritami v SR (Najvyšším súdom Slovenskej republiky a Ústavným súdom Slovenskej republiky) ako nedôvodná.“ Táto skutočnosť má podľa SE predstavovať dôvod hodný osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP. V skutočnosti však o žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 257 CSP nejde. Ide iba o obyčajné procesné riziko, ktoré znáša každý žalobca, ak sa rozhodne podať svoju žalobu na súde. Žalobca vždy v spore znáša riziko, že súd jeho žalobu zamietne a následne bude musieť úspešnej protistrane zaplatiť nárok na náhradu trov konania. Dôvod produkovaný SE ako dôvod na nepriznanie náhrady trov konania nepozná ani odborná právna teória a nám známa rozhodovacia prax súdov. Podľa veľkého komentára k CSP platí, že ustanovenie § 257 CSP slúži „na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie § 257 neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.“ SE neuvádzajú žiaden dôvod, pre ktorý by malo byť nespravodlivé, aby VSD mala dostať náhradu účelne vynaložených trov, ktoré jej vznikli iba preto, že SE sa rozhodli na VSD podať žalobu, ktorá sa ukázala ako nedôvodná. VSD sa pred začatím, ako aj počas celého konania, konštantne vyjadrovala, že nárok SE nie je dôvodný a svojím správaním nedala podnet na to, aby sa jej trovy zbytočne navyšovali. Na druhej strane, SE pritom svoj nárok neustále a opakovane rozširovali, čím spôsobili, že trovy na strane VSD naďalej rástli. Z uvedených dôvodov je jednoznačné, že na predmetný prípad nie je možné aplikovať § 257 CSP, pretože tu nie sú kumulatívne splnené dve zákonné podmienky (i) dôvody hodné osobitného zreteľa a (ii) výnimočné okolnosti. O náhrade trov konania má byť preto (v časti, na ktorú sa vzťahuje čiastočné späťvzatie) rozhodnuté podľa § 256 ods. 1 CSP.
30.Na pojednávaní dňa 08.03.2024 žalobca uviedol, že trvá na žalobe v časti o zaplatenie 593 053,16 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 254 165,58 EUR od 29.12.2020 do zaplatenia a zo sumy 338 887,58 EUR od 30.06.2021 do zaplatenia, pričom v prevyšujúcej časti zobral žalobu späť. Rozdiel medzi sumou, v ktorej žalobca zobral späť žalobu pred týmto pojednávaním a sumou, ktorá ostala premetom konania bol 0,09 EUR (9 euro centov), pričom došlo k upresneniu časti nároku, v ktorej bola žaloba vzatá späť. V ďalšom žalobca zotrval na doterajších vyjadreniach.
31.Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 08.03.2024 súhlasil s čiastočným späťvzatím žaloby a v ďalšom zotrval na doterajších vyjadreniach.
32.Podľa § 144 CSP žalobca môže vziať žalobu späť.
33.Podľa ust. § 145 CSP ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. Ak je žaloba vzatá späť sčasti pred jej doručením žalovanému, koná súd o zvyšku nároku bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti.
34.Podľa ust. § 146 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. Súhlas žalovaného je potrebný vždy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
35.Keďže žalobca vzal žalobu späť v časti o zaplatenie 2 086 772,78 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 197 684,41 EUR od 29.12.2020 do zaplatenia, zo sumy 1 362 435 EUR od 04.02.2019 do zaplatenia, zo sumy 272 487,61 EUR od 18.03.2019 do zaplatenia, zo sumy 169 443,78 EUR od 01.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 84 721,98 EUR od 29.12.2020 do zaplatenia a žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil, súd konanie v tejto časti zastavil.
36.Predmetom konania teda zostal nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie 593 053,16 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 254 165,58 EUR od 29.12.2020 do zaplatenia a zo sumy 338 887,58 EUR od 30.06.2021 do zaplatenia.
37. Súd vykonal dokazovanie a zistil tento skutočný stav veci:
38.Žalobca na podporu svojich tvrdení použil ako prostriedky svojho procesného útoku nasledovné dôkazy: Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. júna 2016, Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny č. SDZ/2015/002 zo dňa 08.12.2014, Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto (číslo zmluvy: ZPV/2014/050 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto (číslo zmluvy: ZPV/2014/051 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto (číslo zmluvy: ZPV/2014/052 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto (číslo zmluvy: ZPV/2014/053 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto (číslo zmluvy: ZPV/2014/054 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto (číslo zmluvy: ZPV/2014/167 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto (číslo zmluvy: ZPV/2014/607 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto (číslo zmluvy: ZPV/2014/619 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto (číslo zmluvy: ZPV/2014/622 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto (číslo zmluvy: ZPV/2014/623 zo dňa 21.01.2014), List žalobcu zo dňa 27.12.2016 adresovaný žalovanému (Ukončenie zmlúv o prístupe užívateľa sústavy), faktúry (č. 8240627570, č. 8200113243, č. 8250714689, č. 8214914559, č. 8225027348, č. 8200159933, č. 8245240440, č. 8261239378, č. 8200205156, č. 8275308425, č. 8225488492, č. 8271511972, č. 8275540120, č. 8296000038, č. 8295800006, č. 8296000039, č. 8295200006, č. 8296000040, č. 8295000006, č. 8293000007, č. 8294500024, č. 8295400006, č. 8293000012, č. 8295400295, č. 8295400296, č. 8295100007, č. 8294600009, č. 8295800598, č. 8295300027, č. 8294500328, č. 8295800905, č. 8295500029, č. 8295801196), Opravné faktúry (č. 8296000041, č. 8296000042, č. 8296000043, č. 8296000044), faktúry (č. 8295200604, č. 8295000624, č. 8295700082, č. 8295200901, č. 8294400100, č. 8294500681, č. 8294600339, č. 8295801513, č. 8294700089, č. 8295300958, č. 8294800664, č. 8295900900, č. 8294700355, č. 8294700616, č. 8295601189, č. 8295801823, č. 8294900120, č. 8295901181, č. 8295500385), doklady o úhrade (výpisy z účtu žalobcu), rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/38/2018 zo dňa 26.09.2018, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/29/2018 zo dňa 26.09.2018, List žalobcu adresovaný žalovanému (Predžalobná výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia) zo dňa 14.12.2020, List žalobcu adresovaný žalovanému (Predžalobná výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia) zo dňa 28.06.2021, rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 26Cb/99/2016 zo dňa 26.10.2018, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4Cob/61/2019 zo dňa 25.09.2019, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Cob/65/2019 zo dňa 31.01.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Obdo/18/2019 zo dňa 20.11.2019, uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 570/2021- 41 zo dňa 09.11.2021, Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 570/2021-74 zo dňa 25.01.2022, List žalobcu adresovaný žalovanému zo dňa 14.03.2019 (Zaslanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia G-komponent), faktúry (č. 8295300339, 8295900034, 8295600032, 8295900318, 8295600314, 8295600598, 8293000021, 8294800024, 8294800025, 8294800026, 8294800027, 8294800341, 8295300647, 8295900603, 8295600881, 8295000624, 8295200604, 8295700082, 8295200901, 8294400100, 8294500681, 8294600339), opravné faktúry (č. 8299400006, 8299400007, 8299400008, 8299400009, 8299400010, 8296000055, 8296000057, 8296000058, 8296000056), doklady o úhrade (výpisy z účtu), List žalobcu
adresovaný žalovanému (Predžalobná výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia) zo dňa 18.06.2020, znalecký posudok č. 42/2023.
39.Žalovaný na podporu svojich tvrdení použil ako prostriedky svojej procesnej obrany nasledovné dôkazy: rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 28Cb/185/2014-1369 zo dňa 10.04.2019, List Ministerstva hospodárstva SR (Stanovisko k žiadosti) adresovaný žalovanému zo dňa 20.04.2018, uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4Cob/181/2017-341 zo dňa 26.10.2017, rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 10Cb/287/2014-471 zo dňa 21.11.2017, Odborné vyjadrenie č. 39/2018, rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Cb/254/2016-617 zo dňa 12.10.2018, uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 4/2018 zo 04.04.2018, rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 28Cb/188/2014-1374 zo dňa 10.04.2019, uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Cob/4/2017 zo dňa 13.02.2017, uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1Cob/8/2017, Zmluvu o distribúcii a prístupe zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy spoločnosti ZSE Distribúcia, a.s., uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Obdo/18/2019 zo dňa 20.11.2019, Rámcovú distribučnú zmluvu č. RZD/2018/006 uzavretú dňa 15.11.2017, Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny č. SDZ/2015/002 zo dňa 08.12.2014, rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 36Cb/69/2018-927 zo dňa 25.08.2020, Znalecký posudok č. 89/2019, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Obdo/13/2019 zo dňa 05.03.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Obdo/18/2019 zo dňa 19.02.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Obdo/25/2019 zo dňa 19.02.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obdo/9/2019 zo dňa 31.03.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obdo/15/2019 zo dňa 30.04.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Obdo/95/2018 zo dňa 29.04.2020, uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4Cob/105/2019 zo dňa 29.04.2020, uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Cob/102/2019 zo dňa 30.06.2020, uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Cob/28/2020 zo dňa 26.02.2021, uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3Cob/70/2020-633 zo dňa 13.08.2020, rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 35Cb 41/2017-1185 zo dňa 17.12.2019, rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 36Cb/21/2018-676 zo dňa 02.06.2020, rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 31Cb/8/2017-752 zo dňa 03.07.2020, rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 36Cb/48/2017-1044 zo dňa 03.07.2020, uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 570/2021-41 zo dňa 09.11.2021, List žalovaného adresovaný žalobcovi (Výpoveď Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy – odpoveď) zo dňa 31.03.2017, Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 257/2020-256 zo dňa 14.12.2021, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Obdo/33/2020 zo dňa 28.07.2022, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Obdo/35/2020 zo dňa 28.07.2022, uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 167/2022-250 zo dňa 24.03.2022, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Obdo/40/2020 zo dňa 20.09.2022, List žalovaného adresovaný žalobcovi (Odpoveď na doručenie výpovede zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy) zo dňa 15.03.2017, e-mail žalobcu z 28.03.2017, List žalobcu adresovaný žalovanému (Výpoveď Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy) zo dňa 24.03.2017, rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. B1-33Cb/47/2019-1601 zo dňa 13.12.2023, vyjadrenia žalobcu predložené v konaní vedenom pod sp. zn. 33Cb/47/2019.
40.Nie je medzi stranami sporné, že Ústavný súd SR Nálezom, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. júna 2016 časť vyhlášky ÚRSO č. 221/2013 Z.z. stanovujúcu povinnosť uhrádzať G-komponent bez ohľadu na existenciu zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny (resp. zmluvy o pripojení) vyhlásil za nesúladnú s ústavným zákonom č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu rozporu s ČI. 12 ods. 2 Ústavy SR. Sporné nebolo medzi stranami ani to, že uzatvorili zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy uvedené v bode 38. odôvodnenia tohto rozsudku a že žalobca vypovedal tieto zmluvy listom zo dňa 27.12.2016. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca uhradil žalovanému na základe vyššie uvedených faktúr platby za prístup do distribučnej sústavy za obdobie od 01.04.2017 do 31.12.2018 vo výške 593 053,16 EUR.
41.Sporné medzi stranami je, či v období od 01.04.2017 do 31.12.2018 bola medzi nimi uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, ak nebola taká zmluva uzavretá či bol žalobca povinný žalovanému uhradiť platby za prístup do distribučnej sústavy a ak bol povinný žalobca platiť platby za prístup, tak v akej výške. Teda sporné medzi nimi je, či žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 593 053,16 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 254 165,58 EUR od 29.12.2020 do zaplatenia a zo sumy 338 887,58 EUR od 30.06.2021 do zaplatenia.
42.Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny č. SDZ/2015/002 zo dňa 08.12.2014 (vrátane príloh) mal súd preukázané, že ju uzavreli žalobca ako odberateľ, alebo užívateľ distribučnej sústavy a žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy. Žalovaný sa zaviazal zabezpečiť pre žalobcu prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny podľa dohodnutej rezervovanej kapacity ako aj ostatné služby súvisiace s distribúciou elektriny. Žalobca sa zaviazal zaplatiť platby za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny. Zmluva bola uzavretá pre odberné miesta uvedené v prílohe č. 3 k zmluve, na dobu určitú do 31.12.2015.
43.Na preukázanie, že medzi žalobcom ako užívateľom a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy boli uzavreté písomné zmluvy o prístupe za obdobie od 01.01.2014 do 31.03.2017, žalobca predložil súdu: Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto Dobšiná (číslo zmluvy: ZPV/2014/050 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto Krompachy (číslo zmluvy: ZPV/2014/051 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto Ružín (číslo zmluvy: ZPV/2014/052 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto Švedlár (číslo zmluvy: ZPV/2014/053 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto Domaša (číslo zmluvy: ZPV/2014/054 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto Vojany (číslo zmluvy: ZPV/2014/167 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto Dobšiná (číslo zmluvy: ZPV/2014/607 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto Rakovec (číslo zmluvy: ZPV/2014/619 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto Dobšiná (číslo zmluvy: ZPV/2014/622 zo dňa 21.01.2014), Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto Veľká Lodina (číslo zmluvy: ZPV/2014/623 zo dňa 21.01.2014). Tieto zmluvy boli uzavreté na dobu neurčitú. Žalovaný sa týmito zmluvami zviazal žalobcovi umožniť prístup do regionálnej distribučnej sústavy a žalobca sa zaviazal žalovanému zaplatiť platbu za prístup.
44.Listom žalobcu zo dňa 27.12.2016 adresovaným žalovanému (Ukončenie zmlúv o prístupe užívateľa sústavy) mal súd preukázané, že žalobca v súlade s článkom VI bodom 2 zmluvy a § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka vypovedal k 01.04.2017 zmluvy o prístupe č. ZPV/2014/050, ZPV/2014/051, ZPV/2014/052, ZPV/2014/053, ZPV/2014/054, ZPV/2014/167, ZPV/2014/607, ZPV/2014/619, ZPV/2014/622, ZPV/2014/623.
45.Na preukázanie vyúčtovania platieb za prístup žalobca predložil súdu žalovaným vystavené faktúry č. 8240627570 zo dňa 05.02.2014 za obdobie 01/2014 na sumu 93 882,60 EUR, č. 8200113243 zo dňa 07.03.2014 za obdobie 02/2014 na sumu 93 882,60 EUR, č. 8250714689 zo dňa 02.04.2013 za obdobie 03/2014 na sumu 93 882,60 EUR, č. 8214914559 zo dňa 05.05.2014 za obdobie 04/2014 na sumu 93 882,60 EUR, č. 8225027348 zo dňa 04.06.2014 za obdobie 05/2014 na sumu 93 882,60 EUR, č. 8200159933 zo dňa 03.07.2014 za obdobie 06/2014 na sumu 93 882,60 EUR, č. 8245240440 zo dňa 04.08.2014 za obdobie 07/2014 na sumu 93 882,60 EUR, č. 8261239378 zo dňa 03.09.2014 za obdobie 08/2014 na sumu 93 882,60 EUR, č. 8200205156 zo dňa 03.10.2014 za obdobie 09/2014 na sumu 93 882,60 EUR, č. 8275308425 zo dňa 04.11.2014 za obdobie 10/2014 na sumu 93 882,60 EUR, č. 8225488492 zo dňa 02.12.2014 za obdobie 11/2014 na sumu 93 882,60 EUR, č. 8271511972 dňa 06.01.12015 za obdobie 12/2014 na sumu 93 882,60 EUR, č. 8275540120 zo dňa 04.02.2015 za obdobie 01/2015 na sumu 98 476,06 EUR, opravnú faktúru č. 8296000038 zo dňa 14.01.2016 za obdobie 01/2015 na sumu -70 235,42 EUR, faktúru č. 8295800006 zo dňa 03.03.2015 za obdobie 02/2015 na sumu 98 476,06 EUR, opravnú faktúru č. 8296000039 zo dňa 14.01.2016 za obdobie 02/2015 na sumu -70 235,42 EUR, faktúru č. 8295200006 zo dňa 07.04.2015 za obdobie 03/2015 na sumu 98 476,06 EUR, opravnú faktúru č. 8296000040 zo dňa 14.01.2016 za obdobie 03/2015 na sumu -70 235,42 EUR, faktúru č. 8295000006 zo dňa 05.05.2016 za obdobie 04/2015 na sumu 98 476,06 EUR, opravnú faktúru č. 8296000041 zo dňa 14.01.2016 za obdobie 04/2015 na sumu -70 235,42 EUR, faktúru č. 8293000007 zo dňa 01.06.2015 za obdobie 05/2015 na sumu 98 476,06 EUR, opravnú faktúru č. 8296000042 zo dňa 14.01.2016 za obdobie 05/2015 na sumu -70 235,42 EUR, faktúru č. 8294500024 zo dňa 02.07.2015 za obdobie 06/2015 na sumu 98 476,06 EUR, opravnú faktúru č. 8296000043 zo dňa 14.01.2016 za obdobie 06/2015 na sumu -70 235,42 EUR, faktúru č. 8295400006 zo dňa 04.08.2015 za obdobie 07/2015 na sumu 98 476,06 EUR, opravnú faktúru č. 8296000044 zo dňa
14.01.2016 za obdobie 07/2015 na sumu -70 235,42 EUR, faktúry č. 8293000012 zo dňa 04.09.2015 za obdobie 08/2015 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295400295 zo dňa 02.10.2015 za obdobie 09/2015 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295400296 zo dňa 03.11.2015 za obdobie 10/2015 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295100007 zo dňa 02.12.2015 za obdobie 11/2015 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8294600009 zo dňa 05.01.2016 za obdobie 12/2015 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295800598 zo dňa 02.02.2016 za obdobie 01/2016 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295300027 zo dňa 02.03.2016 za obdobie 02/2016 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8294500328 zo dňa 04.04.20016 za obdobie 03/2016 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295800905 zo dňa 03.05.2016 za obdobie 04/2016 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295500029 zo dňa 02.06.2016 za obdobie 05/2016 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295801196 zo dňa 04.07.2016 za obdobie 06/2016 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295200604 zo dňa 4. júla 2017 za obdobie 06/2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295000624 zo dňa 2. augusta 2017 za obdobie 07/2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295700082 zo dňa 4. septembra 2017 za obdobie 08/2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295200901 zo dňa 3. októbra 2017 za obdobie 09/2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8294400100 zo dňa 3. novembra 2017 za obdobie 10/2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8294500681 zo dňa 4. decembra 2017 za obdobie 11/2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8294600339 zo dňa 3. januára 2018 za obdobie 12/2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295801513 zo dňa 2. februára 2018 za obdobie 01/2018 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8294700089 zo dňa 1. marca 2018 za obdobie 02/2018 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295300958 zo dňa 4. apríla 2018 za obdobie 03/2018 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8294800664 zo dňa 3. mája 2018 za obdobie 04/2018 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295900900 zo dňa 4. júna 2018 za obdobie 05/2018 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8294700355 zo dňa 2. júla 2018 za obdobie 06/2018 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8294700616 zo dňa 2. augusta 2018 za obdobie 07/2018 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295601189 zo dňa 4. septembra 2018 za obdobie 08/2018 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295801823 zo dňa 2. októbra 2018 za obdobie 09/2018 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8294900120 zo dňa 6. novembra 2018 za obdobie 10/2018 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295901181 zo dňa 3. decembra 2018 za obdobie 11/2018 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295500385 zo dňa 3. januára 2019 za obdobie 12/2018 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295300339 zo dňa 02.08.2016 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295900034 zo dňa 05.09.2016 na sumu 28 240,63 EUR, 8295600032 zo dňa 04.10.2016 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295900318 zo dňa 03.11.2016 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295600314 zo dňa 01.12.2016 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295600598 zo dňa 03.01.2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8293000021 zo dňa 22.02.2017 na sumu 1 274,62 EUR, č. 8294800024 zo dňa 02.02.2017 na sumu 34 052,64 EUR, č. 8294800025 zo dňa 02.02.2017 na sumu 10 388,12 EUR, č. 8294800026 zo dňa 02.02.2017 na sumu 4 588,62 EUR, č. 8294800027 zo dňa 02.02.2017 na sumu 803 EUR, č. 8294800341 zo dňa 09.03.2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295300647 zo dňa 03.04.2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295900603 zo dňa 03.05.2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295600881 zo dňa 02.06.2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295000624 zo dňa 02.08.2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295200604 zo dňa 04.07.2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295700082 zo dňa 04.09.2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8295200901 zo dňa 03.10.2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8294400100 zo dňa 03.11.2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8294500681 zo dňa 04.12.2017 na sumu 28 240,63 EUR, č. 8294600339 zo dňa 03.01.2018 na sumu 28 240,63 EUR, opravné faktúry č. 8299400006 zo dňa 08.03.2017 na sumu – 5 812,01 EUR, č. 8299400007 zo dňa 08.03.2017 na sumu – 1 773,02 EUR, č. 8299400008 zo dňa 08.03.2017 na sumu – 783,18 EUR, č. 8299400009 zo dňa 08.03.2017 na sumu – 137,05 EUR, č. 8299400010 zo dňa 08.03.2017 na sumu – 217,55 EUR, č. 8296000055 zo dňa 24.05.2017 na sumu – 8 615,10 EUR, č. 8296000057 zo dňa 24.05.2017 na sumu – 665,95 EUR, č. 8296000058 zo dňa 24.05.2017 na sumu – 1 057,07 EUR, č. 8296000056 zo dňa 24.05.2017 na sumu – 3 805,44 EUR.
46.Dokladmi o úhrade (výpismi z účtu žalobcu) bolo súdu preukázané, že žalobca uhradil faktúry vystavené žalovaným.
47.Z Listu žalobcu adresovaného žalovanému (Predžalobná výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia) zo dňa 14.12.2020 bolo zistené, že žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 338 887,56 EUR do 10 dní od doručenia výzvy. Žalobca uviedol, že za obdobie od 01.01.2017 do 31.12.2017 uhradil žalovanému platby za prístup na základe faktúr vystavených žalovaným, pričom nemal so žalovaným za uvedené obdobie uzavretú zmluvu o prístupe a preto nebol povinný zaplatiť platby za prístup do distribučnej sústavy žalovaného. Tento list bol doručený žalovanému poštou dňa 16.12.2020.
48.Listom žalobcu adresovaným žalovanému (Predžalobná výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia) zo dňa 28.06.2021 mal súd preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 338 887,58 EUR obratom. Žalobca uviedol, že za obdobie od 01.01.2018 do 31.12.2015 uhradil žalovanému platby za prístup na základe faktúr vystavených žalovaným, pričom nemal so žalovaným za uvedené obdobie uzavretú zmluvu o prístupe a preto nebol povinný zaplatiť platby za prístup do distribučnej sústavy žalovaného. Tento list bol doručený žalovanému ako príloha e-mailu zo dňa 28.06.2021.
49.Z Listu žalobcu adresovaného žalovanému zo dňa 14.03.2019 (Zaslanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia G-komponent) a z pripojenej doručenky súd zistil, že žalobca doručil žalovanému rovnopis žaloby o zaplatenie dňa 18.03.2019.
50.Listom žalobcu adresovaným žalovanému (Predžalobná výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia) zo dňa 18.06.2020 mal súd preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 169 443,78 EUR do 30.06.2020. Žalobca uviedol, že za obdobie od 01.07.2016 do 31.12.2015 uhradil žalovanému platby za prístup na základe faktúr vystavených žalovaným, pričom nemal so žalovaným za uvedené obdobie uzavretú zmluvu o prístupe a preto nebol povinný zaplatiť platby za prístup do distribučnej sústavy žalovaného.
51.Zo znaleckého posudku č. 42/2023 vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline zo dňa 27.03.2023 súd zistil, že otázky č. 1 až 7 a odpovede na ne sa týkali technického popisu pripojenia a prístupu do distribučnej sústavy a popisu služieb poskytovaných prevádzkovateľom distribučnej sústavy výrobcovi elektriny v súvislosti s prístupom do distribučnej sústavy. Podľa posudku využitie prístupu do distribučnej sústavy znamená, že prevádzkovateľ distribučnej sústavy sa zaväzuje rezervovať pre výrobcu elektriny dohodnutú distribučnú kapacitu a poskytovať služby súvisiace s prístupom uvedené v posudku. K využitiu prístupu podľa posudku musí byť uzatvorená zmluva o pripojení výrobcu do distribučnej sústavy s definovanou maximálnou rezervovanou kapacitou, musia byť splnené technické podmienky pripojenia, musí byť realizované fyzické pripojenie do sústavy a následne sa uzatvára zmluva o prístupe výrobcu do distribučnej sústavy s maximálnou rezervovanou kapacitou a dochádza k poskytovaniu služieb vyplývajúcich z prístupu. 51A.Otázky č. 8 až 10 a odpovede na ne sa týkali ceny platieb za prístup, či je obvyklá v danom mieste a čase pre poskytovanú službu, či je jej stanovenie správne. Podľa posudku na stanovenie ceny za prístup sa riadi právnymi predpismi. K preskúmaniu ceny za prístup je potrebné preskúmať cenové návrhy zo strany prevádzkovateľov distribučných sústav a spôsob výpočtu ich oprávnených nákladov. Bez toho nie je možné vykonať porovnanie či je cena určená v cenových rozhodnutiach cenou obvyklou. Keďže z vecného hľadiska nie je daná závislosť medzi službami poskytovanými prevádzkovateľmi distribučných sústav a veľkosťou maximálnej rezervovanej kapacity podľa posudku sa javí byť výška stanovenej percentuálnej sadzby pre určenie ceny ako neprimeraná, nepreskúmateľná a nejasne stanovená. Nastavenie percentuálneho podielu pre výrobcov elektriny na poplatku za prístup do distribučnej sústavy nie je možné preskúmať bez dokumentácie predloženej prevádzkovateľmi distribučných sústav Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Z dostupných dokumentov sa však javí, že medzi výškou platby za prístup a ekonomickou hodnotou služieb poskytovaných výrobcovi elektriny nie je priama súvislosť. 51B.Zo záverov znaleckého posudku nepochybne vyplýva, že žalobca mal v celom rozhodnom období prístup do distribučnej sústavy žalovaného a využíval prístup do sústavy.
52.Z Listu Ministerstva hospodárstva SR (Stanovisko k žiadosti) adresovaného žalovanému zo dňa 20.04.2018 bolo zistené, že ministerstvo k žiadosti žalovaného o poskytnutie stanoviska v súvislosti s výkladom § 2 písm. a) bodu 12.2 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike v spojení s § 26 ods. 5 tohto zákona uviedlo, že nemá kompetenciu podávať výklad zákona, preto podáva len právne nezáväzné stanovisko. V § 2 písm. a) bodu 12.2 zákona je legálna definícia prístupu do distribučnej sústavy. V nadväznosti na uvedené je potrebné ustanovenie § 26 ods. 5 zákona o energetike používajúce pojem prístup vykladať v súlade s legálnou definíciou obsiahnutou v ustanovení § 2 písm. a) bodu 12.2 zákona, nie naopak. Z ustanovenia § 26 ods. 5 zákona vyplýva čo je obsahom zmluvy o prístupe, pričom každá z troch jej zložiek je samostatná v tom zmysle, že nemusia byť podľa zákona naplnené súčasne. Predmetom zmluvy môže byť len rezervovanie distribučnej kapacity bez ďalšieho. Predmetom zmluvy môže byť aj rezervovanie distribučnej kapacity a umožnenie využívania distribučnej sústavy, a to bez prepravenia elektriny. Predmetom zmluvy môže byť tiež všetko, čo zákon pod prístup zaraďuje.
53.Žalovaný predložil súdu Odborné vyjadrenie č. 39/2018 vypracované doc. Ing. Karolom Kluchom, PhD., zo dňa 10.04.2018, podľa ktorého žalobca ako výrobca elektriny fyzicky odovzdáva elektrinu ďalšiemu účastníkovi trhu s elektrinou výlučne prostredníctvom distribučnej sústavy. Distribučná sústava zabezpečuje a udržiava stav sústavy tak, aby mohla prijať vyrobenú elektrinu v rámci maximálne rezervovanej kapacity. Toto nepretržité zabezpečenie a udržiavanie bezpečného a spoľahlivého stavu sústavy si vyžaduje nemalé náklady a teda je to evidentne služba prístupu do distribučnej sústavy. Spolupráca s distribučnou sústavou, ktorú realizuje každý subjekt (výrobca elektriny aj odberateľ) je v legislatíve pomenovaná „prístup do sústavy“. Sprístupnenie distribučnej siete danému subjektu je pomenované „pripojenie“. Na preukázanie skutočnosti, že žalobca využíval distribučnú sústavu žalovaného, žalovaný predložil súdu aj súkromný znalecký posudok č. 89/2019 zo dňa 15.09.2019 vypracovaný znalcom doc. Ing. Karolom Kluchom, PhD.
54.Rámcovou distribučnou zmluvou č. RZD/2018/006 mal súd preukázané, že ju uzavreli žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy a spoločnosť SE Predaj, s.r.o. (dcérska spoločnosť žalobcu) ako dodávateľ elektriny dňa 15.11.2017. Na základe tejto zmluvy sa žalovaný zaviazal poskytovať distribúciu elektriny a súvisiace služby spoločnosti SE Predaj, s.r.o. a menovaná spoločnosť sa zaviazala uhradiť platby za prístup do distribučnej sústavy. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 31.12.2018.
55.Listom žalovaného adresovaným žalobcovi (Výpoveď Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy – odpoveď) zo dňa 31.03.2017 mal súd preukázané, že žalovaný súhlasil s návrhom SE ENEL uvedeným v e-mailovej správe zo dňa 28.03.2017 a naďalej bude faktúry za prístup vystavovať a nepristúpi k obmedzeniu dodávky do sústavy. Poukázal tiež na výklad pojmov prístup a pripojenie do sústavy a mal za to, že je potrebné mať aj zmluvy o prístupe, nakoľko v opačnom prípade by mohlo dôjsť k využívaniu práva „vpúšťať elektrinu do sústavy“ bez právneho titulu.
56.Z Listu žalovaného adresovaného žalobcovi (Odpoveď na doručenie výpovede zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy) zo dňa 15.03.2017 bolo zistené, že žalovaný oznámil žalobcovi, že výpovedná lehota uplynie dňa 31.03.2017 a od 01.04.2017 si zdroje uvedené v jednotlivých zmluvách o prístupe nebudú uplatňovať právo na prístup do distribučnej sústavy, ktoré je po právnej stránke nevyhnutné chápať ako „právo vtláčať vyrobenú elektrinu do sústavy za účelom jej distribúcie“, teda počnúc dňom 01.04.2017 nebudú uvedené zdroje využívať distribučnú sústavu za účelom dodávky vyrobenej elektriny do sústavy. Požiadal žalobcu o informáciu, ku ktorému dňu po 01.04.2017 je potrebné zo strany VSD vykonať príslušné technické opatrenia v distribučnej sústave, aby k dodávke vyrobenej elektriny – v súlade s prejavom vôle žalobcu – nedochádzalo.
57.Z e-mailu žalobcu (K. I. L.) z 28.03.2017 adresovaného žalovanému (K. N. J.) bolo zistené, že žalobca vidí problém zmluvy o prístupe v nedokonalosti legislatívy. Mal za to, že do zavedenia G- komponentu (platby za prístup do sústavy), zmluvu o prístupe nebolo treba. Tvrdil, že v legislatíve nie je zadefinovaná pre výrobcu povinnosť mať zmluvu o prístupe, keď chce dodávať elektrinu prostredníctvom distribučnej sústavy. Ďalej uviedol: „Z tohto dôvodu navrhujem kompromisné riešenie. Kým nebude upravená legislatíva v tejto oblasti a nebude definovaná pre výrobcu povinnosť mať zmluvu o prístupe keď chce dodávať elektrinu cez DS zmluvu o prístupe mať nebudeme. Za prístup vám budeme aj naďalej platiť tak ako doteraz. Vy nám nebudete obmedzovať dodávku elektriny z našich zdrojov. Po vyriešení legislatívnych nezrovnalostí si dáme všetky zmluvné vzťahy do súladu s platnou legislatívou.“
58.Z Listu žalobcu adresovaného žalovanému (Výpoveď Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy) zo dňa 24.03.2017 súd zistil, že žalobca oznámil žalovanému, že má za to, že pre dodávanie elektriny do distribučnej sústavy nepotrebuje zmluvy o prístupe, ktorých ukončenie potvrdil aj žalovaný, ale stačí mať uzavreté zmluvy o pripojení. Odvolal sa pri tom na Článok II. Predmet zmluvy bod 1. zmluvy o pripojení.
59.Podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
60.Podľa ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
61.Podľa ust. § 2 písm. a) bod 12.2. zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike v znení účinnom do 31. decembra 2018 (ďalej len „zákon o energetike“), prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity.
62.Podľa ust. § 19 ods. 7 zákona o energetike, prevádzkovateľ sústavy a prevádzkovateľ siete je povinný určiť obchodné podmienky na prístup, pripojenie a prevádzkovanie sústavy a siete. Rozsah obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou prevádzkového poriadku prevádzkovateľa sústavy alebo prevádzkovateľa siete, ustanovia pravidlá trhu. Prevádzkovateľ distribučnej sústavy alebo prevádzkovateľ distribučnej siete je povinný vypracovať prevádzkový poriadok podľa vzorového prevádzkového poriadku prevádzkovateľa distribučnej sústavy alebo vzorového prevádzkového poriadku prevádzkovateľa distribučnej siete vydaného úradom, pričom prevádzkovateľ distribučnej sústavy alebo prevádzkovateľ distribučnej siete zohľadní osobitné podmienky prevádzkovania svojej distribučnej sústavy alebo distribučnej siete.
63.Podľa ust. § 26 ods. 5 zákona o energetike, zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.
64.Podľa ust. § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike, výrobca elektriny má právo uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky prístupu do sústavy.
65.Podľa ust. § 31 ods. 2 písm. c) zákona o energetike, prevádzkovateľ distribučnej sústavy je povinný zabezpečiť prístup do sústavy na transparentnom a nediskriminačnom princípe okrem plnenia povinností vo všeobecnom hospodárskom záujme; v prípade odmietnutia prístupu do sústavy z dôvodu nedostatku kapacity sústavy uviesť opodstatnené dôvody založené na objektívnych a technicky a ekonomicky odôvodnených kritériách; a podľa písm. i) je povinný uzatvoriť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s každým, kto o to požiada, ak sú splnené technické podmienky a obchodné podmienky prístupu do sústavy a distribúcie elektriny.
66.Podľa ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky v znení účinnom do 20. júla 2016, platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30 % hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa predchádzajúcej vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Na napäťovej úrovni sa hodnota maximálnej rezervovanej kapacity rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou hlavného ističa v ampéroch. To neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži výlučne na poskytovanie podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne na dodávku regulačnej elektriny, a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z vodnej energie s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW.
67.Podľa ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky v znení účinnom od 21. júla 2016, platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30 % hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity
dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa predchádzajúcej vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Na napäťovej úrovni sa hodnota maximálnej rezervovanej kapacity rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou hlavného ističa v ampéroch. To neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži výlučne na poskytovanie podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne na dodávku regulačnej elektriny, a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z vodnej energie s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW (totožné znenie má aj ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017 Z. z.).
68.Žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 593 053,16 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 254 165,58 EUR od 29.12.2020 do zaplatenia a zo sumy 338 887,58 EUR od 30.06.2021 do zaplatenia, titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu malo spočívať v plnení žalobcu v prospech žalovaného bez právneho dôvodu, kedy žalobca zaplatil faktúry vystavené žalovaným za prístup užívateľa sústavy (žalobcu) do regionálnej distribučnej sústavy žalovaného za obdobie od 01.04.2017 do 31.12.2018, pričom v danom období nebola medzi nimi uzavretá zmluva o prístupe.
69.Žalovaný vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku a následne rozšírenej žalobe namietal nesprávny výklad žalobcu týkajúci sa účinkov Nálezu Ústavného súdu SR o G-komponente, pričom tvrdil, že medzi žalobcom a žalovaným boli uzavreté zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, na základe ktorých bol žalobca povinný platiť žalovanému poplatok za prístup do distribučnej sústavy. Žalovaný tiež namietal premlčanie časti pôvodne uplatneného nároku žalobcu ako aj čiastočne nesprávne uplatnený nárok na úroky z omeškania. S poukazom na e-mail žalovaného zo dňa 28.03.2017 tvrdil, že aj za obdobie od 01.04.2017 do 31.12.2018 bola medzi stranami uzavretá zmluva o prístupe, pričom ak by to súd posúdil inak, k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor žalobcu nemohlo dôjsť, nakoľko žalobca mal prístup do distribučnej sústavy žalovaného, využíval ju a preto bol povinný zaplatiť poplatok za jej užívanie vo výške stanovenej cenovými predpismi, teda vo výške, v ktorej žalovaný faktúrami vyúčtoval poplatok a preto vzniesol kompenzačnú námietku na započítanie svojich nárokov vo vzťahu k nároku žalobcu.
70.Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.01.2014 do 31.03.2017 (z dôvodu vývoja a zmeny ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít v obdobných sporoch), zanikla potreba podrobne sa vysporiadať so spornými tvrdeniami strán vo vzťahu k účinkom Nálezu Ústavného súdu SR o G-komponente, vo vzťahu k platnosti alebo neplatnosti písomne uzavretých zmlúv o prístupe medzi žalobcom a žalovaným, vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovaným, ako aj vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa nesprávne uplatnenej časti úrokov z omeškania.
71.Žalovaný vo vzťahu k zostávajúcej časti uplatneného nároku žalobcu (o zaplatenie 593 053,16 EUR s prísl.) mal za to, že právnym dôvodom pre platbu G-komponentu je zmluva o prístupe bez dojednania distribúcie s poukazom na e-mail žalovaného zo dňa 28.03.2017 aj po 01.04.2017. Ak by sa súd nestotožnil s názorom žalovaného vo vzťahu k existencii zmluvy o prístupe medzi stranami, zotrval na kompenzačnej námietke z dôvodov ktoré uviedol vo svojich vyjadreniach.
72.Nesprávnosť interpretácie nálezu ústavného súdu z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo strany žalobcu o nutnosti existencie zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny podľa ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike ako jediného právneho základu pre platby G-komponentu vyvrátili v rámci svojej rozhodovacej praxe najvyšší súd a aj ústavný súd (k tomu viď uznesenie najvyššieho súdu z 20. novembra 2019, sp. zn. 3Obdo/18/2019, na ktoré obsahovo nadviazali uznesenia najvyššieho súdu z 19. februára 2020, sp. zn. 1Obdo/18/2019 a sp. zn. 1Obdo/25/2019; z 5. marca 2020, sp. zn. 1Obdo/13/2019; z 31. marca 2020, sp. zn. 2Obdo/9/2019; z 29. apríla 2020, sp. zn. 4Obdo/95/2018 a
z 30. apríla 2020, sp. zn. 2Obdo/15/2019, Nález Ústavného súdu zo 14. decembra 2021, sp. zn. III. ÚS 257/2020, uznesenie Ústavného súdu z 24. marca 2022, sp. zn. III. ÚS 167/2022).
73.Následne v ďalších rozhodnutiach najvyšší súd uviedol, že pokiaľ výrobca elektriny a prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy za účinnosti zákona o energetike (zákon č. 251/2012 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2018) uzatvorili zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ktorej obsahom nebola zároveň aj dohoda o distribúcii elektriny, takáto zmluva nie je neplatná pre obchádzanie zákona o energetike a výrobcovi elektriny na jej základe vznikla povinnosť uhrádzať platby za prístup do distribučnej sústavy prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Sporové strany uzavreli zmluvy o prístupe, ktoré však na základe výpovede žalobcu zanikli dňom 31.03.2017 (k tomu viď uznesenie najvyššieho súdu z 28. júla 2022, sp. zn. 4Obdo/33/2020). Taktiež najvyšší súd v ďalšom rozhodnutí poukázal na to, že právo na uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy v zmysle výkladu nálezu ústavného súdu v skutočnosti znamená absenciu povinnosti predmetnú zmluvu uzavrieť v prípade, kedy výrobca elektriny nevyužíva distribučnú sústavu prevádzkovateľa distribučnej sústavy, teda ak vyrobenú elektrinu spotrebuje sám alebo ak dodá elektrinu priamym vedením iným odberateľom elektriny. Avšak v prípade dohody medzi stranami o využívaní prístupu do distribučnej sústavy (aj bez písomnej formy zmluvy), táto zakladá zmluvný vzťah medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom distribučnej sústavy, ktorý spočíva v práve výrobcov elektriny využívať distribučnú sieť prevádzkovateľov distribučných sústav, ale zároveň aj povinnosť výrobcov elektriny podieľať sa aj na prípadných nákladoch, ktoré v dôsledku využitia tohto prístupu môžu vzniknúť. K legitímnym očakávaniam výrobcov elektriny ústavný súd totiž v bode 23.2. odôvodnenia nálezu uviedol, že samotný pojem „legitímne očakávania“ nesie v sebe komponent opodstatnenosti (legitímnosť) [k tomu viď uznesenie najvyššieho súdu z 28. júla 2022, sp. zn. 5Obdo/35/2020]. 73A.V uznesení z 19. augusta 2022, sp. zn. 4Obdo/20/2021 následne najvyšší súd skonštatoval, že súdy nižšej inštancie sa dopustili nesprávnej interpretácie a aplikácie ustanovenia § 26 ods. 5, § 27 ods. 1 písm. b/, § 96 ods. 7 až ods. 9 zákona č. 251/2012 Z. z., keď konštatovali, že Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy nemohla byť platne uzatvorená ak neobsahovala zároveň aj dojednanie ,,distribúcie elektriny“, ako jej podstatnej náležitosti v dôsledku čoho vyslovili záver o jej neplatnosti pre obchádzanie zákona o energetike a výrobcovi elektriny ako aj z dôvodu nezrozumiteľného a neurčitého spôsobu určenia ceny v danej zmluve. Z uvedených rozhodnutí najvyšších súdnych autorít je zjavné, že zmluva, predmetom ktorej je prístup výrobcu elektriny do distribučnej sústavy, avšak nezahŕňa samotnú distribúciu elektriny, t. j. zmluva, ktorá nie je uzatvorená podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, nie je neplatným právnym úkonom, keďže neodporuje zákonu o energetike. Zákon o energetike totiž nezakazuje zmluvným stranám uzatvorenie zmluvy, predmetom ktorej je len samotný prístup výrobcu elektriny do distribučnej sústavy (bez záväzku týkajúceho sa distribúcie elektriny), ani uzatvorenie takejto zmluvy nevylučuje, naopak jej uzatvorenie medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom distribučnej sústavy je v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti a v súlade s ustanovením § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. 73B.Z vysloveného právneho záveru (a aj z vyššie citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu a ústavného súdu) rovnako tak vyplýva, že právnym základom pre platby G-komponentu výrobcom elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy (podľa § 26 ods. 23 Vyhlášky, resp. podľa § 26 ods. 23 Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017 Z. z.) je akákoľvek zmluva, predmetom ktorej je zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy výrobcovi elektriny prevádzkovateľom distribučnej sústavy, t. j. zmluva o prístupe a o pripojení k sústave podľa zákona č. 656/2004 Z. z., zmluva o prístupe a distribúcii elektriny podľa ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike, prípadne inominátna zmluva uzatvorená podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, predmetom ktorej je prístup výrobcu elektriny do distribučnej sústavy. Na žiadny z týchto zmluvných typov (pre existenciu zmluvného vzťahu) nedopadajú závery derogačného nálezu ústavného súdu z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014, a platby G-komponentu realizované výrobcom elektriny, ktorý mal uzatvorenú akúkoľvek zo zmlúv zabezpečujúcu výrobcovi elektriny prístup do distribučnej sústavy, prevádzkovateľovi distribučnej sústavy boli uskutočnené na zmluvnom základe (t. j. nejedná sa o bezdôvodné obohatenie na strane prevádzkovateľa distribučnej sústavy). 73C.Zároveň súd poukazuje na to, že zo znenia dôvodovej správy k zákonu o energetike, ako aj zo samotného systematického označenia § 26 zákona o energetike ako „Základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou“ vyplýva, že zákonodarca nemal záujem v § 26 zákona o energetike taxatívne upraviť všetky zmluvné typy, ktoré sú účastníci trhu v energetike oprávnení uzatvárať. Rovnako z dôvodovej správy ani nevyplýva nevyhnutnosť alebo úmysel vždy spojiť v jednej zmluve prístup do distribučnej sústavy s distribúciou elektriny. Definícia prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutá v § 2 písm. a/
bod 12.2 zákona o energetike i prostredníctvom odkazu na zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ako jedného zo základných zmluvných typov definovaných zákonom o energetike), preto podľa vyššie citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu neznamená, že by si prístup do distribučnej sústavy nemohol výrobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy dohodnúť aj zmluvou, ktorá nebude obsahovať všetky obsahové náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny vymedzené v § 26 ods. 5 zákona o energetike. 73D.Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným boli uzavreté zmluvy zabezpečujúce prístup zariadení žalobcu na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného, v rámci ktorých sa žalobca zaviazal žalovanému platiť žalovanému za služby ceny, resp. tarify podľa platných cenových rozhodnutí ÚRSO a cenníka služieb distribúcie a za podmienok uvedených v zmluve (viď body 42. a 43 odôvodnenia tohto rozsudku). Faktúry vystavené žalovaným žalobcovi, ktorými bol fakturovaný G-komponent za jednotlivé zariadenia žalobcu na výrobu elektriny v období od mesiaca január 2014 do 31.03.2017 mali z vyššie uvedených dôvodov zmluvný podklad a boli vystavované žalovaným na podklade existujúcich zmlúv zabezpečujúcich žalobcovi ako výrobcovi elektriny prístup do distribučnej sústavy žalovaného. 73E.Žalobca síce tvrdil, že tieto zmluvy nie sú zmluvami o prístupe podľa ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike, avšak takéto jeho tvrdenie je v priamom rozpore s obsahom jednotlivých zmlúv, ako aj judikatúrou vyšších súdnych autorít. Navyše - ak by aj nemalo ísť o zmluvy uzatvorené podľa ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike - prichádza do úvahy ich posúdenie ako platných inominátnych zmlúv uzatvorených podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, v ktorých boli dohodnuté základné povinnosti zmluvných strán, a to povinnosť žalovaného poskytnúť žalobcovi prístup do distribučnej sústavy, a povinnosť žalobcovi zaplatiť za poskytnutie prístupu odplatu (G-komponent). Uzatvorenie inominátneho kontraktu, predmetom ktorého bolo zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny, neodporuje zákonu a je spôsobilým podkladom pre platby G-komponentu výrobcom elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. 73F.Z uvedeného dôvodu bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 2 086 772,78 EUR s prísl. nedôvodný, čo však vzhľadom na späťvzatie žaloby v tejto časti má vplyv len na posúdenie procesného zavinenia vo vzťahu k zastaveniu konania.
74.Vo vzťahu k zostávajúcej časti uplatneného nároku žalobcu bolo rozhodujúce posúdenie fakturácie G-komponentu žalovaným za obdobie od 01.04.2017 do 31.12.2018. Za toto obdobie nebola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená žiadna písomná zmluva, predmetom ktorej by bol prístup žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Rovnako tak nebola v predmetom období uzatvorená medzi stranami sporu ani žiadna ústna zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, keďže existenciu takejto zmluvy žalobca výslovne popieral a ani žalovaný neoznačil v prostriedkoch procesnej obrany žiadne osoby, ktoré mali konať za žalobcu a za žalovaného pri uzatváraní zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy za obdobie od 01.04.2017 do 31.12.2018.
75.Na nárok žalobcu na zaplatenie sumy 593 053,16 EUR s prísl. nie sú priamo aplikovateľné závery z jednotlivých rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré v spore odkazoval žalovaný (konkrétne z jeho uznesení z 20. novembra 2019, sp. zn. 3Obdo/18/2019; z 19. februára 2020, sp. zn. 1Obdo/18/2019 a sp. zn. 1Obdo/25/2019; z 5. marca 2020, sp. zn. 1Obdo/13/2019; z 31. marca 2020, sp. zn. 2Obdo/9/2019; z 29. apríla 2020, sp. zn. 4Obdo/95/2018 a z 30. apríla 2020, sp. zn. 2Obdo/15/2019), keďže predmetné rozhodnutia posudzovali nároky výrobcov elektriny na vydanie bezdôvodného obohatenia (ako uhradených platieb G-komponentu), ktorých konkrétne zariadenia na výroby elektriny, z ktorých platili prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy G-komponent, boli pripojené do distribučnej sústavy za účinnosti zákona č. 656/2004 Z. z. so záverom, že zmluva o pripojení predstavovala podľa zákona č. 656/2004 Z. z. jeden zmluvný typ spolu so zmluvou o prístupe, a preto pre platby G- komponentu predstavovala právny podklad zmluva o prístupe a pripojení do sústavy podľa § 21 ods. 2 zákona č. 656/2004 Z. z., ktorú bol výrobca elektriny povinný uzatvoriť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. V tomto konaní nebolo súdu preukázané pripojenie jednotlivých zariadení žalobcu na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy (zákona č. 656/2004 Z. z.).
76.Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o konkludentnom uzatvorení zmluvy o prístupe medzi stranami sporu za obdobie od 01.04.2017 do 31.12.2018, naopak súd dospel k záveru, že v tomto období nebola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená žiadna konkludentná zmluva o prístupe do distribučnej sústavy.
76A.Podľa názoru súdu zo skutočnosti, že žalovaný v rozhodnom období „trpel“ užívanie prístupu do distribučnej sústavy žalobcom, nie je možné vyvodiť existenciu zhodného prejavu vôle žalobcu a žalovaného uzatvoriť zmluvu o prístupe. Na predmetnom konštatovaní nemení nič skutočnosť, že žalovaný žalobcovi vystavoval faktúry na platby G-komponentu a ani skutočnosť, že žalobca žalovaným vystavené faktúry uhrádzal. 76B.Súd zároveň poukazuje na to, že v rozhodnom čase sa žalobca a (dokonca ani) žalovaný nesprávali tak, že by medzi nimi bola uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy. Jednak dáva súd do pozornosti, že žalovaný vo vystavených faktúrach, ktorými žalobcovi účtoval platby G-komponentu, neodkazoval na zmluvu o prístupe, ale výlučne na cenové rozhodnutia ÚRSO (tu bez ohľadu na skutočnosť, že cenové rozhodnutia ÚRSO určujú výšku platieb G-komponentu - pozn. súdu), z čoho vyplýva, že samotný žalovaný považoval za právny základ pre fakturovanie platieb G-komponentu žalobcu za dané obdobie jednotlivé cenové rozhodnutia Úradu a nie zmluvu o prístupe. 76C.Z e-mailu žalobcu z 28.03.2017 (bod 57. odôvodnenia tohto rozsudku) bolo zistené, že žalobca tvrdil, že v legislatíve nie je zadefinovaná pre výrobcu povinnosť mať zmluvu o prístupe, keď chce dodávať elektrinu prostredníctvom distribučnej sústavy, pričom navrhol kompromisné riešenie, podľa ktorého kým nebude upravená legislatíva v tejto oblasti a nebude definovaná pre výrobcu povinnosť mať zmluvu o prístupe, keď chce dodávať elektrinu cez distribučnú sústavu, zmluvu o prístupe mať nebudú, ale za prístup budú žalovanému aj naďalej platiť tak ako doteraz s tým, že žalovaný nebude obmedzovať dodávku elektriny zo zdrojov žalobcu. Po vyriešení legislatívnych nezrovnalostí si dajú všetky zmluvné vzťahy do súladu s platnou legislatívou. Z uvedeného vyplýva, že v rozhodnom období nebola medzi stranami uzavretá zmluva o prístupe. 76D.Tvrdenie žalovaného (jeho právneho zástupcu) v priebehu súdneho konania o konkludentnom uzatvorení zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy v rozhodnom období podľa názoru súdu vylučuje aj predchádzajúca prax zavedená medzi žalobcom a žalovaným. Súd dáva do pozornosti, že v predchádzajúcich rokoch boli medzi žalobcom a žalovaným uzatvorené písomné zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, ktoré žalobca vypovedal a žalovaný výpovede akceptoval. Z predmetnej praxe zavedenej medzi stranami je zjavné, že sa vyžadovala písomná forma zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. S odkazom na predmetnú prax, aj vo svetle záverov nálezu ústavného súdu z 21. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 a znenia ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky, si musel byť žalovaný vedomý, že ak chce od žalobcu požadovať platby G-komponentu za prístup zariadení žalobcu do distribučnej sústavy aj po 31.03.2017, musí mať so žalobcom uzatvorenú zmluvu o prístupe, ktorú v predchádzajúcich obdobiach uzatváral so žalobcom v písomnej forme. Napriek jednoznačnému právnemu stavu a predchádzajúcej praxi (obchodnej zvyklosti) žalovaný nepostupoval dostatočne obozretne a nevyvolal so žalobcom žiadne rokovanie o uzatvorení zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. 76E.Z uvedených dôvodov má súd za to, že za obdobie od 01.04.2017 do 31.12.2018 neexistoval medzi žalobcom a žalovaným žiadny zmluvný vzťah, na podklade ktorého by žalovaný poskytoval žalobcovi za odplatu prístup do distribučnej sústavy. Žalovaný tak nebol oprávnený fakturovať žalobcovi platby G- komponentu za predmetné obdobie ako „službu“ poskytovanú na základe zmluvy.
77.Ak žalobca uhradil žalovanému neoprávnene (t. j. bez zmluvného základu) fakturované sumy v celkovej výške 593 053,16 EUR, uhradil ich žalovanému bez právneho titulu, v dôsledku čoho na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu. Z tohto dôvodu vyhodnotil súd základ nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.04.2017 do 31.12.2018 (v celkovej sume 593 053,16 EUR) ako daný.
78.V tejto časti sa však súd musel vysporiadať s kompenzačnou námietkou žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v tom, že žalobca mal v období od 01.04.2017 do 31.12.2018 v skutočnosti využívať prístup do distribučnej sústavy žalovaného, a to vo výške stanovenej v súlade s jednotlivými cenovými rozhodnutiami ÚRSO, t. j. vo výške, v ktorej žalovaný žalobcovi G-komponent fakturoval. 78A.Pre posúdenie dôvodnosti, resp. nedôvodnosti kompenzačnej námietky žalovaného, súd poukazuje v prvom rade na definíciu pojmu prístup do distribučnej sústavy. Prístupom do distribučnej sústavy sa v zmysle ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike rozumie rezervovanie dohodnutej distribučnej kapacity prevádzkovateľom distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny a umožnenie prístupu do sústavy na prepravenie pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity. Ústavný súd v náleze z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 uviedol, že prístupom výrobcu elektriny do distribučnej sústavy sa rozumie jeho právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu.
78B.Vychádzajúc z uvedeného prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo výrobcu elektriny vyrobenú elektrinu prepraviť prostredníctvom distribučnej sústavy v rozsahu rezervovanej kapacity k odberateľovi elektriny, resp. k inému účastníkovi trhu (t. j. „vpustiť“ vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy s cieľom, aby sa táto elektrina dostala k jej adresátovi). Uvedené znamená, že ak výrobca elektriny nedisponuje vlastnou autonómnou distribučnou sústavou, resp. ak všetku vyrobenú elektrinu nespotrebuje pre vlastnú potrebu, musí využívať prístup do distribučnej sústavy za účelom prepravenia vyrobenej elektriny k inému účastníkovi trhu s elektrinou (k zmluvnému partnerovi výrobcu elektriny).
79.Zároveň súd poukazuje na to, že samotný trh s elektroenergetikou, vrátane pôsobenia výrobcov elektriny na tomto trhu, je regulovaný, teda je potrebné akceptovať všetky podmienky takéhoto pôsobenia na trhu stanovené všetkými aplikovateľnými normatívnymi právnymi aktmi, t. j. aj tie, ktoré zabezpečujú výrobcom elektriny podporu zo strany štátu, aj tie, ktoré ukladajú výrobcom elektriny určité povinnosti (k tomu viď aj nález ústavného súdu z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014). 79A.Jednou z podmienok pôsobenia na regulovanom trhu s elektrinou je aj plnenie zákonom predpísaných povinností, vrátane uhrádzania platieb spojených so samotnou účasťou na predmetnom trhu. Daná podmienka úzko súvisí s tým, že prístup do distribučnej sústavy je platenou službou poskytovanou prevádzkovateľom distribučnej sústavy výrobcom elektriny, ako to vyplýva z ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike. 79B.Taktiež aj z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že platby tvoriace predmet konania sú platbami za prístup do distribučnej siete vo výške upravenej regulátorom, ktorými zákonodarca stanovil náklady udržiavania sústavy v prevádzkyschopnom stave. Z uvedeného vyplýva, že prijaté platby za prístup do distribučnej sústavy žalovaného boli úhradou nákladov udržiavania distribučnej siete v prevádzkyschopnom stave. Ak by žalobca zmluvu o prístupe neuzavrel, užíval by distribučnú sústavu bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho by vznikalo na jeho strane bezdôvodné obohatenie na úkor vlastníka distribučnej sústavy (k tomu viď aj uznesenie najvyššieho súdu z 28. júla 2022, sp. zn. 5Obdo/35/2020). 79C.Vyššie vyslovené právne závery v nadväznosti na rozhodovaný spor znamenajú, že výrobca elektriny, ktorý prostredníctvom distribučnej sústavy dodáva vyrobenú elektrinu svojim zmluvným partnerom, využíva prístup do distribučnej sústavy, pričom prístup do distribučnej sústavy predstavuje platenú službu, za ktorú je výrobca elektriny povinný uhrádzať (na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy) odplatu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. 79D.Ak však výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a prístup do distribučnej sústavy - ktorý nie je bezodplatný, ale naopak sa jedná o odplatnú službu poskytovanú prevádzkovateľom distribučnej sústavy za odplatu - sa na úkor prevádzkovateľa distribučnej sústavy bezdôvodne obohacuje získaním plnenia bez právneho dôvodu. V takom prípade je výrobca elektriny povinný prevádzkovateľovi distribučnej sústavy bezdôvodné obohatenie vydať v podobe poskytnutia peňažnej náhrady (podľa ustanovenia § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
80.Ako už bolo uvedené vyššie, v období od 01.04.2017 do 31.12.2018 žalobca nemal so žalovaným uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Súd z predložených dôkazov ustálil, že žalobca prístup do distribučnej sústavy žalovaného v rozhodnom období reálne využíval, hoci nemal na to zmluvný základ, a preto sa žalobca na úkor žalovaného bezdôvodne obohacoval získaním plnenia (prístupu do distribučnej sústavy) bez právneho dôvodu (bez existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy). 80A.Nebolo medzi stranami sporné, že jednotlivé zariadenia žalobcu na výrobu elektriny, ktorých sa predmetný spor týka, boli na základe uzatvorených zmlúv o pripojení pripojené do distribučnej sústavy žalovaného. Zmluvou o pripojení však žalobcovi nevzniklo právo prístupu do distribučnej sústavy. Toto právo vzniká až uzatvorením zmluvy o prístupe. 80B.Z uvedeného tak vyplýva, že predmetné zariadenia žalobcu na výrobu elektriny nie sú súčasťou tzv. ostrovnej prevádzky, ale naopak na transfer elektriny zo zariadení na výrobu elektriny k jednotlivým odberateľom elektriny (k iným účastníkom trhu s elektrinou) je nevyhnutná distribučná sústava žalovaného a prístup žalobcu do nej. 80C.Zároveň súd poukazuje na to, že znalec doc. Ing. Karol Kluch, PhD. v znaleckom posudku č. 89/2019 uviedol, že výroba a dodávka elektriny sa môže vykonávať bez využitia distribučnej sústavy jedine v tom prípade, ak by jestvovalo priame vedenie medzi výrobcom a odberateľom vo forme ostrovnej prevádzky, ktoré by nebolo súčasťou distribučnej sústavy. Znalec zároveň uviedol, že výrobca a aj odberateľ potrebujú pre svoju činnosť k sústave, aby elektrina mohla prúdiť od výrobcu do sústavy a
zo sústavy k odberateľovi, čo znamená, že každý subjekt pripojený do distribučnej sústavy za účelom odberu alebo dodávky elektriny, či to chce, alebo nechce, či o tom vie, alebo nevie, či má pre tento účel uzatvorenú zmluvu, alebo nie, z fyzikálnej podstaty využíva služby distribučnej sústavy, teda má do nej realizovaný prístup. V predmetnom znaleckom posudku znalec vyslovil záver, v zmysle ktorého výrobca elektriny fyzicky odovzdáva elektrinu ďalšiemu účastníkovi trhu s elektrinou výlučne prostredníctvom distribučnej sústavy v súlade s technickými možnosťami a stavom pripravenosti distribučnej sústavy. Distribučná sústava zabezpečuje a udržiava stav sústavy tak, aby mohla prijať vyrobenú elektrinu v rámci maximálne rezervovanej kapacity. Toto nepretržité zabezpečenie a udržiavanie bezpečného a spoľahlivého stavu sústavy si vyžaduje nemalé náklady a teda je to evidentne služba prístupu do distribučnej sústavy. Bez pripojenia nemôže byť prístup a bez prístupu pripojenie nemá zmysel. 80D. Žalobca síce v konaní túto skutočnosť spochybňoval s tvrdením, že v čase vstupu elektriny vyrobenej žalobcom do distribučnej sústavy nie je jej vlastníkom k momentu namerania hodnoty odovzdanej elektriny na odovzdávacom mieste. Takéto tvrdenie žalobcu však je zjavne nesprávne, keďže odovzdávacie miesto sa nachádza v mieste pripojenia zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy (k tomu viď aj strana 4 znaleckého posudku č. 89/2019), a teda v mieste, prostredníctvom ktorého má žalobca ako výrobca elektriny vytvorený prístup do distribučnej sústavy, ktorého využívanie je však podmienené zmluvnou úpravou prístupu do distribučnej sústavy. Je tak nepochybné, že žalobca prístup do distribučnej sústavy žalovaného musel využívať, v opačnom prípade by nemohol odovzdať ním vyrobenú elektrinu svojim zmluvným partnerom (odberateľom elektriny). 80E. Zmluvní partneri žalobcu nevyužívajú prístup do distribučnej sústavy žalovaného v mieste, v ktorom sú zariadenia žalobcu na výrobu elektriny pripojené do distribučnej sústavy žalovaného, ako sa to mylne snažil žalobca prezentovať v spore, ale v tomto mieste využíva prístup do distribučnej sústavy žalobca, zmluvní partneri žalobcu, ktorí od neho odoberali elektrinu, využívajú prístup do distribučnej sústavy v bode pripojenia, od ktorého smeruje elektrina z distribučnej sústavy k spotrebiteľovi elektriny. 80F.Tvrdenie žalobcu, podľa ktorého pri vpúšťaní elektriny do distribučnej sústavy žalovaného prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, je podľa názoru súdu v priamom rozpore s definíciou prístupu do distribučnej sústavy, ako je uvedená v ustanovení § 26 ods. 5 zákona o energetike, a ako ju vymedzil aj ústavný súd vo svojom náleze z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014. Svojim vyjadrením, že vpúšťal elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného, žalobca podľa názoru súdu výslovne potvrdil, že prístup do distribučnej sústavy reálne využíval. 80G.Súd ďalej poukazuje na znalecký posudok č. 42/2023 vypracovaný Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktorý v odpovedi na otázku č. 5 uviedol, že v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu pre pripojenie elektroenergetického zariadenia, v danom prípade výrobcu elektriny, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity. Služby súvisiace s prístupom do distribučnej sústavy sú nevyhnutné na to, aby mohol výrobca elektriny elektrinu dodávať do distribučnej sústavy a byť účastníkom trhu s elektrinou. Momentom pripojenia a zároveň výroby elektriny a dodávky elektriny do distribučnej sústavy dochádza k využitiu prístupu do distribučnej sústavy do výšky maximálnej rezervovanej kapacity. Následne v odpovedi na otázku č. 7 znalecký ústav uviedol, že k využitiu prístupu do distribučnej sústavy musí byť v prvom kroku uzatvorená zmluva o pripojení výrobcu do distribučnej sústavy s definovanou maximálnou rezervovanou kapacitou, splnenie technických podmienok pripojenia a následne fyzického pripojenia do distribučnej sústavy. Následne sa uzatvára zmluva o prístupe výrobcu do distribučnej sústavy s maximálnou rezervovanou kapacitou a následne dochádza k poskytovaniu služieb vyplývajúcich z prístupu do distribučnej sústavy. K využívaniu distribučnej sústavy dochádza, ak výrobca elektriny dodáva elektrinu tretej strane nie priamym vedením. K využívaniu distribučnej sústavy nedochádza, ak výrobca dodáva elektrinu tretej strane v areáli výrobcu elektriny a elektrina neprešla odovzdávacím miestom, t. j. určeným meradlom inštalovaným prevádzkovateľom distribučnej sústavy. V takom prípade sa dodávka elektriny realizuje priamym pripojením výrobcu elektriny a odberateľa, ktorá je definovaná v zákone o energetike ako „priame vedenie“. 80H.Z predmetných záverov znaleckého ústavu je zrejmé, že ak výrobca elektriny je pripojený do distribučnej sústavy a dodáva elektrinu do distribučnej sústavy pre tretí subjekt, využíva prístup do distribučnej sústavy, a teda k dodávke elektriny výrobcom elektriny pre odberateľa nedochádza priamym vedením. Preto aj žalobcom predložený znalecký posudok č. 42/2023 podľa názoru súdu jednoznačne preukazuje, že žalobca prístup do distribučnej sústavy žalovaného v skutočnosti využíval, keďže elektrinu vyrobenú v jednotlivých zariadeniach na výrobu elektriny dodával odberateľom prostredníctvom distribučnej sústavy, do ktorej boli zariadenia žalobcu pripojené.
80I.V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že aj pod ťarchou záverov vyslovených znaleckým ústavom v znaleckom posudku č. 42/2023 žalobca vo svojom vyjadrení pripustil, že prístup do distribučnej sústavy žalovaného využíval, a teda sa na úkor žalovaného na základe využívania prístupu do distribučnej sústavy v rozhodnom období bez toho, aby so žalovaným uzatvoril zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, bezdôvodne obohatil získaním plnenia bez právneho dôvodu.
81.Súd neakceptoval tvrdenie žalobcu o nejakých „službách prístupu“, ktoré mal žalobca bez zmluvy využívať od prístupu do distribučnej sústavy, za ktoré mal žalovanému poskytovať úhradu. Platená „služba“, ktorú poskytuje žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy jednotlivým výrobcom elektriny, a ktorou sa rozumie rezervovanie dohodnutej distribučnej kapacity prevádzkovateľom distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny a umožnenie prístupu do sústavy na prepravenie pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, sa nazýva prístup do distribučnej sústavy, a za túto „službu“, t. j. za prístup do distribučnej sústavy, je výrobca elektriny povinný platiť platbu za prístup (G-komponent). Z uvedeného je nepochybné, že argumentácia žalobcu o akýchsi iných „službách prístupu“, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení (s odkazom na odpoveď na otázku č. 3 znaleckého ústavu v znaleckom posudku č. 42/2023), je absolútne mimo zákonnej definície prístupu do distribučnej sústavy a aj mimo rámca samotnej platby za prístup do distribučnej sústavy, ako je táto legislatívne nastavená. Jediným účelom žalobcu v rámci tejto argumentácie bolo nepochybne vniesť do sporu zmätok s cieľom vyhnúť sa uspokojeniu oprávneného nároku žalovaného, keďže žalobca využívaním prístupu do distribučnej sústavy žalovaného sa bezdôvodne na jeho úkor dlhodobo obohacoval.
82.Vo vzťahu k výške bezdôvodného obohatenia žalobcu získaného využívaním prístupu do distribučnej sústavy žalovaného sa súd nemôže stotožniť s argumentáciou žalobcu, že žalovaný výšku bezdôvodného obohatenia uplatneného vo forme kompenzačnej námietky nepreukázal, a to bez ohľadu na závery znaleckého ústavu obsiahnuté v odpovediach na otázky č. 8, 9 a 10 znaleckého posudku č. 42/2023. 82A.Otázka spôsobu stanovenia výšky bezdôvodného obohatenia predstavuje právnu otázku (a nie skutkovú otázku), ktorej zodpovedanie patrí do výlučnej právomoci súdu, a teda nemôže ju vyriešiť iný subjekt, napríklad znalec, prípadne niektorá zo strán sporu. Z tohto dôvodu považuje súd za nenáležité závery znaleckého ústavu obsiahnuté v odpovediach na otázky č. 8, 9 a 10 znaleckého posudku č. 42/2023, v zmysle ktorých na preskúmanie ceny za prístup do distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny je potrebné preskúmať cenové návrhy, ktoré boli zaslané zo strany prevádzkovateľov distribučnej sústavy. Bez preskúmania spôsobu výpočtu oprávnených nákladov za prístup do distribučnej sústavy pre výrobcov elektriny a spôsobu stanovenia primeraného zisku, nie je možné vykonať porovnanie, či je cena určená v cenových rozhodnutiach cenou obvyklou v danom mieste a čase pre služby poskytované za prístup do distribučnej sústavy (odpoveď na otázku č. 8). Následne podľa znaleckého ústavu nie je preskúmateľné, na základe akých podkladov a analýz ÚRSO vyhláškou ÚRSO č. 221/2013 Z. z. stanovil percentuálny podiel práve na 30 %, pričom pred začiatkom rozhodného obdobia platba za prístup do distribučnej sústavy nebola výrobcovi elektriny stanovená vôbec. Z vyhlášky ÚRSO č. 221/2013 Z. z., ako ani z vyhlášky ÚRSO č. 18/2017 Z. z., ako ani zo sprievodnej dokumentácie k vyhláškam nie je zrejmé, z čoho vychádza výška stanoveného percenta (30 % alebo 15%) za prístup do regionálnej distribučnej sústavy pre výrobcov elektriny, ani z akého dôvodu bol percentuálny podiel znížený práve na 15 %. Z vecného hľadiska nie je daná súvislosť medzi službami (a ich hodnotou) poskytovanými prevádzkovateľom distribučnej sústavy výrobcovi elektriny ako prístup do distribučnej sústavy a veľkosťou maximálne rezervovanej kapacity, ani výškou inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu elektriny. Preto sa javí byť výška stanovenej percentuálnej sadzby ako neprimeraná, nepreskúmateľná a nejasne stanovená. Na základe preskúmanej dokumentácie sa javí, že medzi výškou platby výrobcov za prístup do distribučnej sústavy pre výrobcov elektriny určenej vyhláškou ÚRSO č. 221/2013 Z. z. (resp. vyhláškou ÚRSO č. 18/2017 Z. z.) a ekonomickou hodnotou (cenou) výrobcovi poskytovaných služieb nie je priama súvislosť, a že výška platby stanovená jednotlivými vyhláškami ÚRSO nepredstavuje cenu, ktorú by bolo možné označiť ako zodpovedajúcu ekonomicky oprávneným nákladom a primeranému zisku pri ich poskytovaní (odpoveď na otázku č. 9). Nastavenie percentuálneho podielu pre výrobcov elektriny na poplatku za prístup do distribučnej sústavy nie je možné preskúmať. Takéto preskúmanie je možné iba z dokumentácie, ktorú predložili prevádzkovatelia regionálnych distribučných sústav Úradu v cenovom konaní a následnom rozhodnutí o schválení ceny za prístup do distribučnej sústavy pre dané obdobie. Výpočet poplatku za prístup do distribučnej sústavy pre výrobcov elektriny vychádza z percentuálneho podielu na poplatku za prístup do distribučnej sústavy pre
koncových odberateľov elektriny jednotlivých prevádzkovateľov distribučných sústav, čo môže vyvolávať podozrenie u výrobcov elektriny, že percentuálny podiel exaktne nezohľadňuje oprávnené náklady a primeraný zisk za prístup do distribučnej sústavy pre výrobcov elektriny. Stanovenie percentuálnej sadzby sa javí byť arbitrárne aj s prihliadnutím na to, že pred rokom 2014 neexistovala obdobná povinnosť výrobcov elektriny na platbu za prístup do distribučnej sústavy aj vzhľadom na rozsah služieb a záväzok prevádzkovateľa distribučnej sústavy rezervovať distribučnú kapacitu pre výrobcov elektriny. Na základe preskúmanej dokumentácie sa javí, že medzi výškou platby za prístup do distribučnej sústavy pre výrobcov elektriny určenej vyhláškou ÚRSO č. 221/2013 Z. z. (resp. vyhláškou ÚRSO č. 18/2017 Z. z.) a ekonomickou hodnotou (cenou) služieb poskytovaných výrobcovi elektriny nie je priama súvislosť, a že výška platby stanovená uvedenými vyhláškami ÚRSO nepredstavuje cenu, ktorú by bolo možné označiť ako zodpovedajúcu poskytovaným službám (odpoveď na otázku č. 10). 82B.Rovnako tak je neopodstatnený odkaz žalobcu v jeho vyjadrení na tieto závery znaleckého ústavu, z ktorých žalobca (nesprávne) vyvodzoval, že žalovaný nepreukázal výšku bezdôvodného obohatenia uplatneného kompenzačnou námietkou, pričom ako už súd uviedol vyššie, žalobca využíval prístup do distribučnej sústavy žalovaného, ktorý nie je bezodplatný, a nie nejaké služby prístupu.
83.Bez ohľadu na závery znaleckého ústavu a bez ohľadu na argumentáciu žalobcu súd zastáva právny názor, že určujúca pre stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia uplatnenej kompenzačnou námietkou, na ktoré má v takejto situácii žalovaný nárok, je cena zmluvného plnenia, a teda suma, ktorú by bol žalobca povinný zaplatiť žalovanému v rozhodnom období ako platby G-komponentu, ak by mal so žalovaným uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Jedine takto určený spôsob výšky bezdôvodného obohatenia je podľa názoru súdu objektívny a zohľadňujúci všetky relevantné okolnosti. Výška G-komponentu, ktorú majú platiť jednotliví výrobcovia elektriny žalovanému ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, je totiž objektivizovaná suma za prístup do distribučnej sústavy vygenerovaná relevantným trhom v danom čase a mieste, a v takejto sume by existovala povinnosť žalobcu platiť žalovanému platby za prístup v prípade uzatvorenia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. Naopak súd je toho názoru, že nemôže vychádzať z hypotetických požiadaviek kladených žalobcom na určenie výšky bezdôvodného obohatenia, nakoľko tieto požiadavky nezohľadňujú trhové podmienky a oblasť elektroenergetiky, v ktorej žalobca podniká.
84.Na podporu vyššie vysloveného právneho záveru súd dáva do pozornosti relevantné ustanovenia zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach (ďalej len „zákon o regulácii“), v zmysle ktorých platí nasledovné: i) Účelom regulácie podľa tohto zákona je transparentným a nediskriminačným spôsobom zabezpečiť dostupnosť tovarov a s nimi súvisiacich regulovaných činností za primerané a konkurencieschopné ceny a v určenej kvalite (§ 3 ods. 1), pričom predmetom regulácie sú ceny v sieťových odvetviach a podmienky ich uplatňovania (§ 3 ods. 2 písm. a/). ii) Cenovej regulácii v elektroenergetike podlieha prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny (§ 11 ods. 1 písm. e/). iii) Spôsobom vykonávania cenovej regulácie je a/ priame určenie pevnej ceny, b/ priame určenie maximálnej ceny, c/ určenie spôsobu výpočtu pevnej ceny, d/ určenie spôsobu výpočtu maximálnej ceny, e/ určenie rozsahu ekonomicky oprávnených nákladov, ktoré možno do ceny započítať, a výšky primeraného zisku, g/ určenie ceny využitím trhových opatrení, ako sú najmä aukcie, g/ priame určenie tarify a určenie spôsobu výpočtu tarify alebo rozdelenie nákladov podľa osobitných predpisov (§ 12 ods. 1). iv) Úrad vydá všeobecne záväzný právny predpis, ktorý ustanoví rozsah cenovej regulácie; spôsob vykonávania cenovej regulácie; postup a podmienky uplatňovania cien; podmienky vykonávania regulovaných činností; rozsah, štruktúru a výšku ekonomicky oprávnených nákladov a spôsob ich úhrady; termín a spôsob zúčtovania plánovaných a skutočných ekonomicky oprávnených nákladov započítaných do ceny poskytnutých regulovaných tovarov a s nimi súvisiacich regulovaných činností; rozsah investícií súvisiacich s regulovanou činnosťou; spôsob určenia výšky primeraného zisku (§ 40 ods. 1). v) Z vyššie uvedených ustanovení zákona o regulácii vyplýva, že predmetom regulácie sú ceny v sieťových odvetviach a podmienky ich uplatňovania, a to vrátane cenovej regulácie prístupu do distribučnej sústavy so spôsobom vymedzenia platieb za prístup do distribučnej sústavy, pričom zákon splnomocnil Úrad na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu upravujúceho cenovú reguláciu. Týmto všeobecne záväzným právnym predpisom bola Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví
č. 221/2013 Z. z., resp. Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017 Z. z. Predmetné Vyhlášky v ustanovení § 26 ods. 23 upravovali v súlade so zákonom o regulácii spôsob určenia výšky platby za prístup do distribučnej sústavy, ktoré okrem iného upravovali, že jedným z podkladov pre určenie G-komponentu je cenové rozhodnutie Úradu. vi) Na predmetnú skutočnosť upozornil vo svojom náleze z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 aj ústavný súd, ktorý výslovne skonštatoval, že zákon o regulácii určuje, že cena za prístup do distribučnej sústavy, ktorú sa výrobcovia elektriny zaviažu platiť na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy podľa zákona o energetike, podlieha regulácii a určuje, akým spôsobom sa táto regulácia vykoná. Zákonom o regulácii zároveň došlo k transpozícii už citovanej smernice, a to v relevantných častiach týkajúcich sa povinnosti členského štátu zriadiť národný regulačný orgán, ktorý podľa čl. 37 ods. 1 písm. a/ smernice má mať povinnosť v súlade s transparentnými kritériami stanovovať alebo schvaľovať aj distribučné tarify alebo ich metodiky (teda nie samotnú povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platby za prístup do distribučnej sústavy). Neopomenuteľným ustanovením je taktiež § 40 zákona o regulácii, ktorým zákonodarca splnomocnil Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu. Určenie spôsobu výpočtu výšky platieb za prístup do distribučných sústav podľa ústavného súdu spadá pod úpravu rozsahu a spôsobu vykonávania cenovej regulácie. vii) Aj pri zohľadnení relevantnej právnej úpravy v oblasti elektroenergetiky je zjavné, že závery znaleckého ústavu v odpovediach na otázky č. 8, 9 a 10 v znaleckom posudku č. 42/2023 nie sú pre rozhodovaný spor aplikovateľné, keďže nezodpovedajú právnemu stavu vzťahujúcemu sa na rozhodovaný spor, čo odôvodňuje neaplikovateľnosť predmetných záverov znaleckého ústavu v predloženom znaleckom posudku. Žalobca a aj znalecký ústav celkom zjavne opomenuli tú skutočnosť, že cenové rozhodnutia Úradu vydané v rámci zákonom predpokladaného postupu, ktoré tvoria podklad pre určenie výšky platby za prístup do distribučnej sústavy, nemôže preskúmavať súd v civilnom sporovom konaní a nemôže ich preskúmavať pre účely civilného sporového konania ani znalec. Ich vydanie je totiž výsledkom administratívneho (verejnoprávneho) konania vedeného Úradom. Navyše v odpovedi na otázku č. 9 znalecký ústav priamo spochybňoval určovania výšky platby za prístup Úradom všeobecne záväzným podzákonným právnym predpisom (vyhláškou Úradu, na ktorej vydanie bol Úrad výslovne splnomocnený v ustanovení § 40 ods. 1 zákona o regulácii), na čo znalec nie je oprávnený, keďže preskúmavanie všeobecne záväzných právnych predpisov patrí do výlučnej právomoci ústavného súdu, ktorý v náleze z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 cenotvorbu a vydávanie podzákonného právneho predpisu na podklade ustanovenia § 40 ods. 1 zákona o cenovej regulácii Úradom ako takú neoznačil ako protiústavnú. Je tak nepochybné, že znalecký ústav prekročil svoje oprávnenia vyplývajúce mu zo zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, a preto na odpovede na otázky, pri ktorých prekročil znalecký ústav rozsah znaleckej činnosti a uzurpoval si pôsobnosť zverenú konkrétnemu orgánu aplikácie práva, nemôže súd pri svojom rozhodovaní prihliadať.
85.Z vyslovených záverov je nepochybné, že pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného uplatneného kompenzačnou námietkou je nutné vychádzať z toho, v akej sume by bol žalobca povinný uhrádzať žalovanému platby za prístup do distribučnej sústavy, ak by mal v období od 01.04.2017 do 31.12.2018 so žalovaným uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Z uvedeného tak podľa názoru súdu vyplýva, že pri určení výšky bezdôvodného obohatenia je nutné vychádzať z jednotlivých Vyhlášok Úradu (t. j. z Vyhlášky č. 221/2013 Z. z. resp. z Vyhlášky č. 18/2017 Z. z.) a jeho cenových rozhodnutí. 85A.V konečnom dôsledku tak výšku bezdôvodného obohatenia vyjadrujú jednotlivé faktúry žalovaného vystavené žalobcovi za obdobie od 01.04.2017 do 31.12.2018, hoci tieto boli vystavené bez existencie záväzkového vzťahu medzi stranami sporu - keďže podkladom pre určenie sumy „platby za prístup do distribučnej sústavy žalovaného“ pre jednotlivé zariadenia žalobcu boli cenové rozhodnutia Úradu vydané v súlade s ustanovením § 26 ods. 23 Vyhlášky, resp. v súlade s ustanovením § 26 ods. 23 Vyhlášky Úradu č. 18/2017 Z. z., pričom samotná výška týchto žalovaným požadovaných platieb nebola zo strany žalobcu účinným spôsobom rozporovaná, keď netvrdil, že by žalovaný pri určovaní výšky platby za prístup vychádzal z nesprávneho cenového rozhodnutia Úradu a podobne. 85B.Výška bezdôvodného obohatenia žalobcu získaného využívaním prístupu do distribučnej sústavy žalovaného bez uzatvorenej zmluvy o prístupe za rozhodné obdobie predstavuje sumu 593 053,16 EUR.
86.Súd mal za to, že žalobca, ktorý neoprávnene (bez uzatvorenia zmluvy o prístupe) využíval v rozhodnom období prístup do distribučnej sústavy žalovaného, sa nemôže dostať do výhodnejšieho postavenia v porovnaní s inými výrobcami elektriny, ktorí mali so žalovaným v danom období uzatvorenú
zmluvu o prístupe, a ktorí si riadne voči žalovanému plnili svoje zmluvné povinnosti. Aj z tohto dôvodu je nevyhnutné pri určení výšky bezdôvodného obohatenia získaného využívaním prístupu do distribučnej sústavy na strane žalobcu vychádzať zo sumy, ktorú by bol žalobca ako výrobca elektriny povinný žalovanému platiť, ak by mal so žalovaným zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy uzatvorenú. 86A.V opačnom prípade by totiž súd legitimizoval postup žalobcu ako výrobcu elektriny využívajúceho prístup do distribučnej sústavy, ktorý si nesplnil svoju zákonnú povinnosť uzavrieť so žalovaným zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ktorú práve v dôsledku využívania prístupu do nej žalobca mal, a kedy by súd povedal, že výhodnejšie je pre výrobcu elektriny neuzatvoriť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ako ju s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvoriť. V takom prípade by došlo k diskriminácii tých výrobcov elektriny, ktorí so žalovaným zmluvu o prístupu uzatvorenú mali, v porovnaní so špekulatívnym konaním žalobcu, ktorý zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy so žalovaným v tomto období neuzatvoril, a ktorý by tak získal na úkor iných výrobcov elektriny nenáležitú výhodu v hospodárskej súťaži neuhrádzaním platby za prístup do distribučnej sústavy, ktorej výška (resp. spôsob jej určenia) je všetkým relevantným subjektom pôsobiacim na regulovanom trhu v oblasti elektroenergetiky vopred známa. 86B.Zároveň, ak by súd priznal úspech argumentácii žalobcu, konal by aj s poukazom na už vyslovené závery v rozpore s cieľmi smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorá priamo predpokladala a zaväzovala členské štáty, aby zabezpečili nediskriminačné tarify za prístup pre všetkých užívateľov distribučnej sústavy. Takýmto neoprávneným užívateľom distribučnej sústavy žalovaného bol aj žalobca.
87.S poukazom na dôvodnosť uplatnenej kompenzačnej námietky žalovaného súd konštatuje, že pohľadávka žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 593 053,16 EUR zanikla v celom rozsahu započítaním s pohľadávkou žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 593 053,16 EUR získaného užívaním prístupu do distribučnej sústavy žalovaného bez uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. Preto súd vyhodnotil nárok žalobcu v tejto časti ako nedôvodný.
88.Z dôvodu hospodárnosti konania súd nevykonal výsluch žalobcom navrhnutých svedkov ani znalca. Výsluch svedkov bol nadbytočný vzhľadom na závery znaleckého posudku vo vzťahu k posúdeniu otázky prístupu žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Výsluch znalca súd nepovažoval za účelný s odkazom na znenie ustanovenia § 207 ods. 3 C.s.p. Pre rozhodnutie o podanej žalobe boli podstatné závery znaleckého ústavu v znaleckom posudku č. 42/2023 týkajúce sa toho, že žalobca prístup do distribučnej sústavy v rozhodnom období využíval. Vo vzťahu k odpovediam znaleckého ústavu na otázky č. 8, 9 a 10 súd poukazuje na vyššie uvedené právne závery týkajúce sa spôsobu určenia výšky bezdôvodného obohatenia. S poukazom na tieto závery nie je relevantný znalecký posudok č. 42/2023 a na tomto konštatovaní by nič nezmenil ani prípadný výsluch znalca, ktorý znalecký posudok vypracovával. Osobitne pritom súd dáva do pozornosti, že znalecký ústav v časti týkajúcej sa výšky platby za prístup prekročil rámec znaleckého skúmania, keď v tejto časti sa nejedná o skutkové zistenia, resp. skutkové závery znaleckého ústavu, a predmetný zásadný nedostatok časti znaleckého posudku zakladajúci nepoužiteľnosť tejto časti posudku by nemohol zhojiť ani prípadný výsluch znalca, ktorý tento čiastočne vadný znalecký posudok vypracoval.
89.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že žaloba je v prevyšujúcej časti o zaplatenie 593 053,16 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 254 165,58 EUR od 29.12.2020 do zaplatenia a zo sumy 338 887,58 EUR od 30.06.2021 do zaplatenia nedôvodná, preto ju zamietol.
90.Podľa ust. § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
91.Podľa ust. § 256 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane.
92.Podľa ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
93.Podľa ust. § 262 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ak súd rozhoduje čiastočným rozsudkom alebo medzitýmnym rozsudkom, môže rozhodnúť, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch alebo o celom uplatnenom procesnom nároku.
94.Zastavenie konania v časti o zaplatenie 2 086 772,78 EUR s prísl. zavinil žalovaný, keďže zobral späť žalobu len s poukazom na vývoj a zmeny ustálenej rozhodovacej praxe súdov. V prevyšujúcej časti mal žalovaný v konaní plný úspech, preto mu súd priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
95.Vo vzťahu k návrhu žalobcu na aplikáciu ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania súvisiacich s časťou nároku, v ktorom žalobca zobral žalobu späť súd má za to, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre použitie predmetného ustanovenia. K zastaveniu konania nedošlo pre správanie žalovaného. Žalovaný po celý čas trvania tohto konania nárok žalobcu rozporoval a považoval za nedôvodný. Nie je pravdou ani to, že žaloba bola vzatá späť bez zbytočného odkladu po doručení rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, lebo ešte na pojednávaní dňa 24.01.2023 (dávno potom, ako došlo k vydaniu rozhodnutí najvyššieho a ústavného súdu, ktorými potvrdili opodstatnenosť platby G- komponentu ako platby za prístup výrobcov elektriny do distribučnej sústavy) žalobca tvrdil, že žaloba je dôvodná a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít argumentoval, že platba G-komponentu je podmienená aj využívaním distribúcie elektriny. Ustanovenie § 257 CSP má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Žalobca sa nemôže bez ďalšieho odvolávať na zmenu a vývoj rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, nakoľko v danom prípade k zmene právneho názoru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR nedošlo a rozhodnutia Krajských súdov nie je možné považovať za rozhodnutia najvyšších súdnych autorít.
96.Podľa ust. § 11 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení poplatok splatný podaním žaloby, návrhu na začatie konania, odvolania, žaloby na obnovu konania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa žaloba, návrh na začatie konania, odvolanie, žaloba na obnovu konania alebo dovolanie odmietlo alebo vzalo späť pred prvým pojednávaním bez ohľadu na to, či bol vydaný platobný rozkaz; to neplatí, ak bolo dovolanie odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Ak sa návrh na začatie konania o rozvod manželstva vzal späť po prvom pojednávaní na príslušnej inštancii súdov, vráti sa polovica všetkých zaplatených poplatkov. V konaní pred správnym súdom sa poplatok vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa správna žaloba, kasačná sťažnosť alebo žaloba na obnovu konania odmietla alebo vzala späť pred prejednaním veci.
97.Podľa ust. § 11 ods. 4 zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení okrem poplatku v konaní o rozvod manželstva a poplatku, ktorý sa vracia podľa odseku 1, sa poplatok alebo jeho časť (preplatok) vracia krátený o 1 %, najmenej však 10 eur. Ak sa návrh vzal späť pred zaplatením poplatku, poplatok sa nevyrubuje.
98.Podľa ust. § 11 ods. 6 vyššie cit. zákona orgány uvedené v § 3, ktoré a) nie sú zapojené do centrálneho systému evidencie poplatkov, zašlú bez zbytočného odkladu odpis právoplatného rozhodnutia o vrátení poplatku alebo preplatku daňovému úradu príslušnému podľa trvalého pobytu alebo sídla poplatníka, ktorý poplatok alebo preplatok vráti najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia odpisu právoplatného rozhodnutia o vrátení poplatku alebo preplatku; ak orgán štátnej správy súdov alebo orgán prokuratúry nevydal rozhodnutie, zašle písomné upovedomenie o spôsobe vybavenia sťažnosti podľa osobitného zákona7) a daňový úrad vráti poplatok najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia písomného upovedomenia, b) sú zapojené do centrálneho systému evidencie poplatkov, zašlú bez zbytočného odkladu odpis právoplatného rozhodnutia o vrátení poplatku alebo preplatku prevádzkovateľovi systému, ktorý poplatok alebo preplatok vráti najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia odpisu právoplatného rozhodnutia o vrátení poplatku alebo preplatku; ak orgán štátnej správy súdov alebo orgán prokuratúry nevydal rozhodnutie, zašle písomné upovedomenie o spôsobe vybavenia sťažnosti podľa osobitného zákona7) a prevádzkovateľ systému vráti poplatok najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia písomného upovedomenia.
99.V konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 29Cb/77/2021 žalobca zaplatil súdny poplatok vo výške 32 194,- EUR. Pred prvým pojednávaním vo veci žalobca zobral späť žalobu v časti o zaplatenie 197 684,41 EUR s prísl. Predmetom sporu ostal nárok na zaplatenie 338 887,58 EUR. Súdny poplatok zo zostávajúcej časti sporu bol 20 333,- EUR. To znamená, že suma súdneho poplatku, ktorý sa má vrátiť, pred krátením predstavovala 11 861,- EUR.
100.Na základe uvedeného a v súlade s ust. § 11 ods. 3, 4 a 6 zák. č. 71/1992 Zb. súd rozhodol o vrátení súdneho poplatku žalobcovi vo výške 11 742,39 EUR (po krátení zaplatenej sumy 11 861,- EUR o 1%) po právoplatnosti tohto uznesenia prostredníctvom prevádzkovateľa systému evidencie poplatkov – spoločnosti A. B., C..
101.Nakoľko žaloba bola v ďalšej časti o zaplatenie 1 889 088,37 EUR s prísl. vzatá späť až po prvom pojednávaní, súdny poplatok sa už tomto prípade nevracia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od jeho doručenia na Mestský súd Košice.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).