Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cob/102/2019

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Natália Štrkolcová v spore žalobcu: KAVO s.r.o., Veterná 7, 040 01 Košice, IČO: 44 738 102, práv. zast.: POLÁČEK & PARTNERS s. r. o., Advokátska kancelária so sídlom Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Slovenská republika, IČO: 50 568 124, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, Slovenská republika, IČO: 36 599 361, práv. zast.: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, v konaní o zaplatenie 25.344,24 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 22.3.2018, č.k. -361 takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok v jeho napadnutých výrokoch, t.j. vo výroku II., ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 25.344,24 eur spolu s úrokom z omeškania vo výše 9% ročne zo sumy 25.344,24 eur od 15.7.2016 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku III., t.j. výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom:

I. Konanie v časti o zaplatenie, konkrétne: úroku z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 28.12.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,25% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 20.3.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,25% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.4.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,25% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 20.5.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,25% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.6.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,15% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.7.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,15% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 19.8.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,15% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.9.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,05% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 22.10.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,05% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 21.11.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,05% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 17.12.2014 do dňa 14.7.2016 a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,05% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 17.1.2015 do dňa 14.7.2016 zastavil;

II. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 25.344,24 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 25.344,24 € od 15.7.2016 do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku;

III. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 99%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím;

IV. Návrh na prerušenie konania žalovaného z a m i e t o l.

2. Rozhodol tak o žalobe, doručenej mu dňa 2.2.2016, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 28.2.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 20.3.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.4.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 20.5.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.6.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.7.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 19.8.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.9.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 22.10.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 21.11.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 17.12.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 17.1.2015 do zaplatenia.

3. Žalobu odôvodnil skutočnosťou, že je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom 999,74 kW, nachádzajúcom sa v k.ú. Kechnec - priemyselný park. Žalovaný je prevádzkovateľom distribučnej sústavy, do ktorej je žalobca pripojený. Dňa 11.7.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „Úrad“) vydal č. , ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „“). Vyhláška pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent), ktorá sa uplatňuje od 1.1.2014 (ďalej len „platba za prístup“). V zmysle mal každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného (t.j. prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy) povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy, keď žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny (ďalej len „zmluva o prístupe“). Žalobca tvrdil, že so žalovaným neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe, teda mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovenia , bez akéhokoľvek zmluvného základu.

4. Dňa 21.11.2013 vydal Úrad cenové rozhodnutie č. 0015/2014/E, ktorým stanovil 12-mesačnú rezervovanú kapacitu na celý rok 2014 vo výške 5.872,6 eur/MW/mesiac. Výška ročnej platby za prístup do distribučnej sústavy teda predstavovala sumu 21.141,- eur, ktorá bola žalovaným žalobcovi aj fakturovaná. Keďže na vyplatenie predmetnej platby neexistoval na strane žalovaného žiadny zmluvný ani iný zákonný dôvod, domáha sa žalobca vrátenia tejto platby ako bezdôvodného obohatenia získaného na strane žalovaného, a to s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS/17/2014 (ďalej len „Nález“), ktorým Ústavný súd SR vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s SR. Nález bol 21.7.2016 zverejnený v Zbierke zákonov, čím sa stal všeobecne záväzným a na základe neho stratilo účinnosť ust. v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. V tomto Náleze bolo konštatované, že je neústavné, aby výrobca elektriny bol povinný platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade, ak nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a že na zavedenie takejto platby ÚRSO nebol oprávnený. Ak teda Ústavný súd SR vyslovil neústavnosť predmetnej platby je zrejmé, že na jej úhradu nikdy neexistoval relevantný právny základ a žalobca ako výrobca elektriny, ktorý nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny, tak nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup. Argumentoval, že je v absolútnom rozpore s elementárnou spravodlivosťou, aby sa výrobca elektriny nemohol domôcť vrátenia platieb, ktoré bol neústavným predpisom roky nútený uhrádzať. Tieto platby navyše uhrádzal žalovanému „za nič“, pretože prístup žalobca nikdy nevyužíval, nechcel využívať a ani využívať nemohol.

5. V ďalšom zdôraznil, že jedným z kľúčových východísk rozhodnutia Ústavného súdu SR je odlíšenie pojmu „prístup do distribučnej sústavy“ od pojmu „pripojenie do distribučnej sústavy“, ktoré sa v praxi nesprávne zamieňajú. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o energetike) ako aj o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o podpore ) striktne rozlišujú medzi pripojením a prístupom do distribučnej sústavy. Žalobca ako výrobca elektriny vyrobenú elektrinu dodáva do distribučnej sústavy žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Na to, aby danú elektrinu mohol dodať do distribučnej sústavy, musí byť k tejto sústave fyzicky pripojený. Toto fyzické pripojenie sa uskutočňuje na základe zmluvy o pripojení, ktorú uzatvorí výrobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Výrobca elektriny odovzdá vyrobenú elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v tzv. odovzdávacom mieste (t.j. v mieste fyzického pripojenia do distribučnej sústavy). Výrobcovia elektriny z , tak po podpise zmluvy o pripojení, po samotnom pripojení do distribučnej sústavy a po splnení si oznamovacej povinnosti reálne vyrábajú a dodávajú elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy.

6. Zákon o energetike záväzne definuje pojem prístup, ako aj upravuje špecifické zmluvné vzťahy, ktoré v danej regulovanej oblasti vznikajú. Prístup do distribučnej sústavy podľa žalobcu znamená, že výrobca elektriny túto elektrinu nedodá priamo prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v mieste pripojenia, ale využije jeho distribučnú sústavu na to, aby ju dodal inému konkrétnemu subjektu, ktorý si sám určí.

7. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, dôvodiac, že žalobcovi na uplatnenú pohľadávku nevznikol právny nárok, pretože v období, za ktoré si žalobca uplatňuje vrátenie platieb, t.j. v období

od 1.1.2014 do 31.12.2015 bol žalobca povinný platbu za prístup platiť z dôvodu, že distribučnú sústavu plnohodnotne užíval, pričom táto platba za prístup mu bola zo strany žalovaného fakturovaná v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Zdôraznil, že žalobca je obchodnou spoločnosťou, ktorej hlavným predmetom podnikania je výroba a dodávka elektriny s obnoviteľných zdrojov energie výrobným zariadením, s celkovým inštalovaným výkonom do 1 MW, ktoré je pripojené do distribučnej sústavy žalovaného v rámci maximálnej rezervovanej kapacity pripojenia vo výške 999 kW. Žalovaný má postavenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy podľa Zákona o energetike, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe povolenia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví č. 2007E 0257 na území Košického, Prešovského a časti Banskobystrického kraja. Dôvodil, že k tomu, aby mohol elektrinu predávať, t. j. vykonávať predmet svojej podnikateľskej činnosti, musí byť pre neho zabezpečený odber takto vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy v súlade v technickými možnosťami a stavom pripravenosti distribučnej sústavy, ktorá činnosť sa realizuje v rámci prístupu do distribučnej sústavy. Dôvodí, že zo všeobecnej definície prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutej v § 2 ods. 1 písm. a) bod 12.2 Zákona o energetike je zrejmé, že „prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity." Ak by žalobca prístup do distribučnej sústavy pre dodávku ním vyrobenej elektriny nevyužíval, možnosť tohto prístupu by žalovaný ani nezabezpečoval a hlavne neudržiaval. V uvedenom prípade by žalovaný nezabezpečoval stálu schopnosť sústavy odobrať od výrobcu ním dodanú elektrinu v rámci maximálnej rezervovanej kapacity, bez ohľadu na to, v akom objeme bude reálne elektrina zo strany žalobcu do sústavy dodaná. Výsledkom takéhoto postupu by bola nemožnosť žalovaného dodávať ním vyrobenú elektrinu, čo by spôsobilo nemožnosť realizácie kľúčového práva žalovaného a jeho záujmu, ktorým je dosiahnutie peňažnej odplaty za dodanú elektrinu. V súvislosti s uvedeným poukázal na Smernicu č. 2009/72/ES.

8. Argumentoval, že medzi stranami sporu nie je sporné, že žalobca dodáva elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného v rámci dohodnutej rezervovanej kapacity. Uvedená skutočnosť je zachytená aj na zmluvnom základe, ktorým je Zmluva o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku zo dňa 19.11.2014 uzatvorená medzi žalobcom, žalovaným a spoločnosťou Východoslovenská energetika a.s.. Tvrdí, že vôľa žalobcu realizovať svoje právo na prístup, ako aj vôľa využívať distribučnú sústavu, bola nesporne prejavená v tejto zmluve a v jej dodatku zo dňa 13.2.2015 tým, že sa žalobca zaviazal dodávať elektrinu pre odberateľa a odberateľ sa zaviazal ním vyrubenú elektrinu odoberať, pričom nemožno poprieť, že tento vzťah sa realizuje na úrovni distribučnej sústavy. Je teda zrejmé, že žalobca svoje právo na prístup do distribučnej sústavy preukázateľne využíva. V tejto súvislosti zdôraznil, že užívanie prístupu do distribučnej sústavy bez platenia platby za prístup by bolo možné považovať za obohacovanie sa na žalobcu na úkor žalovaného, čím by žalobca získal neoprávnený majetkový prospech. Zdôraznil aj skutočnosť, že samotná existencia poplatku za prístup do distribučnej sústavy má oporu aj v európskej legislatíve, pričom takýto poplatok už existuje aj v rámci iných členských štátoch Európskej únie.

9. V súvislosti so závermi Ústavného súdu SR v jeho náleze, na ktoré sa odvoláva žalobca zdôraznil, že samotná existencia poplatku za prístup do sústavy nebola zo strany Ústavného súdu SR spochybnená a nebol spochybnený ani spôsob jeho výpočtu a jeho výška. Zároveň bolo potvrdené, že poplatok podlieha regulácii a nepôsobí retroaktívne. Predmetným Nálezom nebola spochybnená ani právomoc Úradu pre reguláciu sieťových odvetví upraviť otázky súvisiace s výškou poplatku do distribučnej sústavy, spôsobu jeho výpočtu a podmienok jeho výberu. Ústavný súd SR nevyslovil ani žiadny záver o diskriminačnom charaktere poplatku za prístup do distribučnej sústavy, neobsahuje právny názor týkajúci sa vzniku právneho vzťahu prístupu elektriny do distribučnej sústavy, nevenuje sa vecnej a technickej stránke prístupu a ani skutočnosti, či samotný prístup je alebo nie je reálnou potrebou výrobcu elektriny, resp. či výrobca elektriny prístup do sústavy využíva a za akých podmienok. Žalovaný teda zdôraznil, že konštrukcia Nálezu Ústavného súdu SR v žiadnom prípade nevyvracia vznik platobnej povinnosti pre výrobcov elektriny, ktorý prístup do distribučnej sústavy reálne a preukázateľne využívajú.

10. Zdôraznil aj skutočnosť, že z faktúr, ktoré boli žalobcom predložené, je zrejmé, že ide o faktúry za prístup do distribučnej sústavy vystavené výhradne za rok 2014, 2015 a ani žalobca nijako nespochybňuje, že faktúry vystavené žalovaným zaplatil z dôvodu, že mu to vyplývalo z vtedy platného a účinného všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým bola Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Ustanovenie v časti „to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ bolo Nálezom vyhlásené za neústavné dňa 22.6.2016, následne bolo

dňa 21.7.2016 publikované v Zbierke zákonov, čím sa stalo všeobecne záväzným. Žalovaný tvrdí, že do momentu uverejnenia Nálezu bolo predmetné ustanovenie platné a účinné a až po tomto momente stratilo svoju účinnosť. V tejto súvislosti zdôraznil, že je nevyhnutné, aby prvostupňový súd pri svojej rozhodovacej činnosti rešpektoval princíp právnej istoty a právnej stability strán sporu a ich legitímnych očakávaní zakotvený v a ods. 2 SR, ktorého súčasťou je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.

11. Keďže podaním zo dňa 21.3.2018 vzal žalobca žalobu v časti úrokov z omeškania späť; v súlade s súd prvej inštancie, konanie v časti (tak ako je to uvedené v odseku 1 odôvodnenia tohto rozhodnutia) zastavil. Po čiastočnom späťvzatí žaloby a zastavení konania v tejto časti bola predmetom konania suma 25.344,24 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne odo dňa 15.7.2016 do zaplatenia, na preukázanie oprávnenosti, ktorej súd prvej inštancie vykonal dokazovanie prostriedkami navrhnutými a predloženými stranami sporu.

12. Z rozhodnutia ÚRSO č. 0015/2014/E z 21.11.2013 súd prvej inštancie zistil, že ním ÚRSO pre regulovaný subjekt (žalovaného) schválil na obdobie od 1.1.2014 do 31.12.2014 tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny a podmienky ich uplatnenia. Vo vzťahu k predmetu konania relevantné boli ustanovenia, ktorými stanovil 12-mesačnú rezervovanú kapacitu na celý rok 2014, v rovnakej výške 5.872,6 eur/MW/mesiac.

13. Z rozhodnutia ÚRSO č. 1806/2014/E-OZ zo dňa 4.2.2014 zistil, že ním ÚRSO pre žalobcu schválil na roky 2014 až 2025 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 425,12 eur/MW/h vyrobenej zo slnečnej energie v zariadení výrobcu elektriny Fotovoltická elektráreň 999,74 kW Kechnec KAVO s.r.o. s celkovým inštalovaným výkonom 999,74 kW, nachádzajúcej sa v k.ú. Kechnec - priemyselný park.

14. Žalovaný vystavil žalobcovi za rok 2014 na mesačnej báze faktúry za platbu za prístup, a to: faktúru č. 8240627710, zo dňa 5.2.2014; (uhradená 27.2.2014); faktúru č. 8274695649, zo dňa 5.3.2014; (uhradená 19.3.2014); faktúru č. 8250714827, zo dňa 2.4.2014; (uhradená 17.4.2014); faktúru č. 8214914693, zo dňa 5.5.2014; (uhradená 19.5.2014); faktúru č. 8225027484, zo dňa 4.6.2014; (uhradená 17.6.2014); faktúru č. 8211245181, zo dňa 3.7.2014; (uhradená 17.7.2014); faktúru č. 8245240569, zo dňa 4.8.2014; (uhradená 18.8.2014); faktúru č. 8261239504, zo dňa 3.9.2014; (uhradená 17.9.2014); faktúru č. 8231406335, zo dňa 2.10.2014; (uhradená 21.10.2014); faktúru č. 8275308548, zo dňa 4.11.2014; (uhradená 20.11.2014); faktúru č. 8225488615, zo dňa 2.12.2014; (uhradená 16.12.2014); faktúru č. 8271512096, zo dňa 6.1.2015; (uhradená 16.1.2015).

15. Zo Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 19.11.2014 zistil, že sa nejedná o zmluvu o prístupe, a to s poukazom na jej predmet špecifikovaný v článku I.

16. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení písmeno c) a v znení účinnom do 30.11.2014, o regulácii v sieťových odvetviach, podľa ustanovení písmeno c) a e) v znení účinnom do 30.6.2014, písmeno c) a e), v znení účinnom do 20.7.2016 č. ÚRSO z 11.7.2013, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, podľa ustanovení písmeno a) bod 22 a 23 účinného do 31.8.2012, písmeno a), písmeno a) o energetike, podľa ustanovení písmeno a) bod 11 a 12, písmeno b) body 4 a 15, a , , a , písmeno a) a , písmeno a), písmeno a), a , veta prvá a druhá, vety prvá a vety druhá o energetike (účinného od 1.9.2012), podľa ustanovení , o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinné do 31.12.2018), podľa a .2 (účinného od 1.1.2019), až 6, (účinného od 1.1.2019) o energetike. Ďalej podľa a , , , , a , nariadenia vlády č. a , , 49a, a , veta prvá, veta prvá . Ďalej podľa ustanovení , , a , o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a článku 125 ods. 3 .

17. Súd prvej inštancie konštatoval, že Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom sp. zn. -132 z 22.6.2016 vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 21.7.2016 (ďalej aj len „Nález“) rozhodol, že ustanovenie v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s , , a a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských a práv a základných slobôd“a poukázal na jeho odôvodnenie, a to body 21.5, 21.6, 21.7, 21.8, 22, 22.1..

18. S poukazom na vyššie uvedené časti odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR konštatoval, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy a pokiaľ dotknutá časť ustanovenia ukladala výrobcom elektriny povinnosť hradiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú nemali, išlo o povinnosť nad rámec povinnosti zakotvených pre výrobcov elektriny v , čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučnej sústavy, ako aj nad rámec upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.

19. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal, že by medzi žalobcom a žalovaným za účinnosti bola uzatvorená iná zmluva než Zmluva o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku. Predmetom tejto zmluvy nebolo zo strany žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy a následná distribúcia elektriny. Žalobu preto považoval za skutkovo a právne dôvodnú, keď v dôsledku vyššie uvedeného nálezu pri zohľadnení jeho účinkov ex tunc, právny dôvod platby za prístup do distribučnej sústavy zaplatenej žalobcom v postavení výrobcu elektriny odpadol.

20. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému príslušenstvu uviedol, že v prípade uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ide o situáciu, kedy čas plnenia nie je dojednaný ani nevyplýva z právneho predpisu, preto podľa ust. , bol žalovaný povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie bez zbytočného odkladu po tom, čo bol žalobcom na jeho vydanie vyzvaný. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca vyzval žalovaného na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy uhradených za rok 2014, celkom v sume 25.344,24 eur skôr, ako doručením žaloby v prejednávanej veci. Žaloba bola doručená žalovanému 13.7.2016, žalobca si úroky z omeškania uplatnil od 15.7.2016, preto mu ich súd priznal od uvedeného dňa.

21. O trovách konania rozhodol podľa a a nárok na ich náhradu priznal žalobcovi v rozsahu 99% (konanie o zaplatenie časti príslušenstva bolo zastavené z dôvodu na strane žalobcu, úspech žalobcu v zostávajúcej časti bol 100%).

22. Proti rozsudku - jeho II. a III. výroku podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v , , , a .

23. Vytýka súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie postavenia sporových strán, keď tento poukázal na postavenie žalobcu ako výrobcu v pozícií odberateľa elektriny a postavenie žalovaného v pozícií dodávateľa elektriny. Argumentuje, že predmetom sporu nie je otázka užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcom v pozícií odberateľa elektriny, ale práve otázka užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcom v pozícií dodávateľa elektriny. Výrobca užíva distribučnú sústavu jednak ako subjekt, ktorý elektrinu zo sústavy odoberá, teda odberateľ elektriny, ale aj ako subjekt, ktorý vyrobenú elektrinu do sústavy dodáva, pričom ku každému z oboch uvedených postavení výrobcu ako účastníka trhu s elektrinou sa viažu úplne iné práva a povinnosti. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tak zrejmé, že súd prvej inštancie nerozlišuje medzi postavením výrobcu ako odberateľa elektriny a medzi postavením výrobcu ako dodávateľa elektriny a tieto obsahovo úplne rozličné pojmy a s nimi spojené rozličné situácie na trhu s elektrinou si navzájom zamieňa. Výrobca elektriny, ktorý reálne dodáva vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného, má záujem, aby táto bola zo strany žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy odoberaná, a teda má z daného uhla

pohľadu postavenie dodávateľa. Pre tento účel umožní prevádzkovateľ distribučnej sústavy výrobcovi ako dodávateľovi užívanie distribučnej sústavy a vytvorí pre neho ako dodávateľa potrebnú distribučnú kapacitu pre dodávku elektriny vyrobenej výrobcom elektriny do distribučnej sústavy žalovaného.

24. Pokiaľ ide o samotný uplatnený nárok tvrdí, že súd prvej inštancie si bez bližšieho odôvodnenia osvojil názor žalobcu, že mu vznikol nárok na vrátenie platieb z titulu bezdôvodného obohatenia napriek skutočnosti, že medzi stranami sporu v žalovanom období existovala platná a účinná zmluva. Bez ďalšieho skúmania a bližšieho odôvodnenia sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že právnym titulom vystavovaných faktúr bolo ustanovenie č. s poukazom na skutočnosť, že dotknuté ustanovenie bolo nálezom Ústavného súdu SR v rozhodujúcej časti vyhlásené za nesúladné s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s , , a SR. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na skutočnosť, že predmetné ustanovenie o cenovej regulácií slúži výlučne ako východisko pre určenie matematického výpočtu výšky žalovaným žalobcovi fakturovanej sumy za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom. Zdôraznil, že Ústavný súd SR sa v tomto náleze zaoberal výlučne analýzou a skúmaním jedného z možných existujúcich dôvodov vzniku subjektívnych práv a povinností, t.j. ich vzniku zákonom alebo podzákonným predpisom na základe zákona, a to s pohľadu jednostranného autoritatívneho uloženia povinnosti zákonodarcom v podobe právnej normy obsiahnutej v zákone, resp. príslušným správnym orgánom v podobe právnej normy ako súčasti podzákonného právneho predpisu. V tejto súvislosti zdôraznil, že vzťah strán sporu je vzťahom súkromnoprávnym, kde ďalšiu skupinu právnych dôvodov majúcich za následok vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych práv a povinností, tvoria právne skutočnosti. Súd prvej inštancie tak bol v prípade žalobcom dobrovoľne uhrádzaných a žalovaným fakturovaných a prijímaných finančných prostriedkov povinný skúmať, či neexistuje iný právny dôvod odôvodňujúci žalobcom realizované dobrovoľné úhrady v prospech žalovaného, vylučujúci vznik údajného žalobcom nárokovaného bezdôvodného obohatenia.

25. V tejto súvislosti zdôraznil skutočnosť, že pre naplnenie záväzku žalobcu na dodávku elektriny žalovanému je užívanie distribučnej sústavy nevyhnutné. Vzhľadom na dodávku elektriny do sústavy realizovanou zariadením na výrobu elektriny vo vlastníctve žalobcu do distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného, ktorá skutočnosť môže byť preukázateľná záznamami nameraných hodnôt v určených meradlách umiestnených v odbernom mieste žalobcu, je preto dôvodné prijať záver, že distribučná sústava bola v žalovanom období (a do tohto času stále je) zo strany žalobcu nepochybne využívaná a v prípade, ak na jej užívanie žalobca neosvedčí žiaden právny dôvod, táto je zo strany žalobcu užívaná bez právneho dôvodu, čím dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle a nasl. , ktoré je v takomto prípade potrebné považovať za právny dôvod žalobcom dobrovoľne uhrádzaný a žalovaným prijatých úhrad.

26. V ďalšom odvolateľ poukazuje na nesprávne právne posúdenie žalobcom uplatneného nároku ako bezdôvodného obohatenia argumentujúc, že právny dôvod žalobcom realizovaných úhrad existoval a týmto bol záväzkovo právny vzťah sporových strán v súvislosti s užívaním distribučnej sústavy žalovaného. Zdôraznil, že ak by aj zmluvný vzťah medzi stranami sporu mal byť písomný (a teda vzájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným trpí nedostatkom formy), tak plnenie zo záväzku neplatného pre nedostatok formy v zmysle a nepredstavuje bezdôvodné obohatenie, z ktorého dôvodu plnenie poskytnuté na podklade takéhoto právneho úkonu nemožno požadovať späť z titulu bezdôvodného obohatenia. Zdôraznil, že žalobca si bol vedomý skutočnosti o svojom užívaní distribučnej sústavy a práve z tohto dôvodu realizoval dobrovoľné úhrady odplaty za jej užívanie.

27. V ďalšom spochybňuje záver súdu prvej inštancie, že pohľadávka žalovaného je neexistujúcou pohľadávkou, v dôsledku čoho dospel k záveru, že na strane žalovaného došlo jej prijatím k bezdôvodnému obohateniu. Súd prvej inštancie tak bez ďalšieho vyslovil právny záver o neexistencii pohľadávky žalovaného, vzhľadom na neexistenciu písomnej zmluvy o prístupe bez bližšieho odôvodnenia a skúmania reálneho skutkového stavu medzi stranami sporu len strohým odkazom na závery Ústavného súdu SR prezentované v jeho náleze sp.zn. . V tejto súvislosti zdôraznil, že existencia akejkoľvek odplaty za prístup do distribučnej sústavy žalovaného a jej využívanie, ako aj využívanie služieb s tým súvisiacich, nebola zo strany Ústavného súdu SR spochybnená a zároveň sa tento nikde nevyjadril, že zmluva o prístupe by musela byť uzatvorená výlučne v písomnej forme. Uvedenými skutočnosťami sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. V tejto súvislosti zároveň zdôraznil aj skutočnosť, že v zmysle o

energetike, ktorý predchádzal aktuálne platnému zákonu o energetike (ďalej ako predchádzajúci zákon o energetike), počas ktorého v platnosti boli zariadenia prevažnej väčšiny výrobcov uvedené do prevádzky, bol každý výrobca elektriny obligatórne povinný uzatvoriť zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy. Všetky zariadenia výrobcov uvedené do prevádzky pred nadobudnutím účinnosti zákona o energetike, t.j. pred 1.9.2012 museli mať povinne uzatvorenú zmluvu o prístupe, v opačnom prípade by im prístup do sústavy zo strany žalovaného nemusel byť umožnený. Tak za okolností, keď žalobca prístup do sústavy za účinnosti predchádzajúceho zákona o energetike užíval a žalovaný mu tento prístup a služby s tým spojené poskytoval, je vzhľadom na obligatórnu povinnosť uzatvorenia zmluvy o prístupe nevyhnutné konštatovať, že zmluva o prístupe medzi žalobcom a žalovaným za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy existovala. V tejto súvislosti poukázal na prechodné ustanovenia § 96 ods. 9 Zákona o energetike.

28. Pokiaľ sa týka náležitosti zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, ustanovenie § 26 ods. 5 Zákona o energetike, (na ktoré žalobca v súvislosti so zmluvou o prístupe do sústavy poukazuje a na aplikácii, ktorého založil aj súd prvej inštancie svoj napadnutý rozsudok), síce definuje charakteristické podstatné časti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny ako konkrétneho zmluvného typu, avšak podstatou zadefinovania charakteristických podstatných častí zmluvy pre konkrétny zmluvný typ právnym predpisom je kvalifikovanie alebo diskvalifikácia zmluvy ako určitého zmluvného typu, tieto však nepredstavujú automaticky podmienku platnosti samotnej zmluvy. Samotná zmluva, aj keď neobsahuje niektoré z podstatných časti konkrétneho zmluvného typu, môže byť platne uzavretá, pretože sa môže jednať o zmluvu nepomenovanú. Odvolateľ teda tvrdí, že ak by aj niektorá zo zákonom stanovených podstatných náležitosti zmluvného typu obsiahnutého v § 26 ods. 5 Zákona o energetike, medzi zmluvnými stranami dohodnutá nebola, takáto skutočnosť sama o sebe nemá za následok neplatnosť uzatvorenej zmluvy.

29. V ďalšom odvolateľ tvrdí, že dobrovoľné úhrady faktúr za užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu predstavujú uznanie záväzku žalobcu voči žalovanému z predmetných žalobcom dobrovoľne uhrádzaných faktúr a podrobne sa venuje výkladu pojmu, prístup do sústavy a poukazuje na stanovisko Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 20.4.2018 a na odborné vyjadrenie č. 39/2018.

30. Zdôraznil, že ak aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že strany sporu nemali uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, potom žalobca nedisponuje relevantným právnym titulom na užívanie distribučnej sústavy a teda užívanie distribučnej sústavy žalovaného neosvedčil. V takomto prípade však dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného, žalovaný má teda na fakturované sumy oprávnený nárok. Súd prvej inštancie tak mal posúdiť ako úhradu dohodnutej odplaty za užívanie distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného alebo ako úhradu nárokov žalovaného z titulu bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním distribučnej sústavy žalovaného žalobcom bez právneho dôvodu.

31. V ďalšom odvolateľ namieta, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia nezobral do úvahy argumentáciu ani dôkazy predložené žalovaným (navrhované dôkazy vo forme technickej analýzy slúžiacej na oboznámenie súdu prvej inštancie s faktickým skutkovým stavom medzi stranami sporu), bez oboznámenia sa s ktorými nie je možné dospieť k správnemu právnemu posúdeniu a tiež vo forme stanoviska Ministerstva hospodárstva SR, slúžiaceho na bližšie ozrejmenie vôle zákonodárcu pri tvorbe právnych noriem obsiahnutých v § 2 písm. a) bod 12.2 a § 26 ods. 5 Zákona o energetike, ktorých správny výklad a správna aplikácia je nevyhnutným predpokladom správneho právneho posúdenia veci samej ako aj následného správneho rozhodnutia súdu prvej inštancie.

32. V závere odvolania sa rozsiahlo venuje problematike účinkov nálezu Ústavného súdu SR ex tunc

33. Na základe uvedeného sa domáha, aby odvolací súd v napadnutých výrokoch rozsudok zmenil a žalobu zamietol, resp. ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

34. Žalobca v svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť s tým, že jeho vyjadrenie je v podstate zopakovaním argumentácie už prednesenej v konaní pred súdom prvej inštancie.

35. Žalovaný reagujúc na vyjadrenia žalobcu k jeho odvolaniu, argumentuje skutočnosťami už uvádzanými v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a následne v odvolaní.

36. Neúplnosť zistenia skutkového stavu ( ) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

37. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. , odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod , , , ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

38. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal skutočnosťou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle . Odvolateľ ako odvolací dôvod uvádza dôvod uvedený v , t.j. že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; písm. f), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; písm. h), t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; písm. d), t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; písm. e), t.j. zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené.

39. Odvolací dôvod podľa (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

40. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú. (Nález Ústavného súdu , , ). Podľa článku 6/ ods. 1 strany sporu majú v konaní rovné postavenie

spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom sporu.

41. Ďalší odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. o vykonávaní dokazovania.

42. Predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, ktorého sa žalobca domáhal na tom základe, že žalovaný fakturoval žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného, ktorý žalobca uhradil, avšak žalovanému za tento poplatok za prístup nevznikol zákonný ani zmluvný nárok. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že nemal so žalovaným uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny podľa o energetike, preto s poukazom na nález Ústavného SR PLÚS 17/2014-132 zo dňa 22.6.2016 argumentoval protiústavnosťou, resp. nezákonnosťou účtovanej platby.

43. Odvolací súd udáva, že v prejednávanom spore bolo podstatné vyriešiť právnu otázku, a to, či medzi stranami sporu existuje obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy.

44. Odvolací súd uvedomujúc si doposiaľ odlišnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ako aj samotného Krajského súdu v Košiciach v obdobných sporoch, vychádzal z vývoja rozhodovacej praxe súdov a najvyšších súdnych autorít SR, a to z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.11.2019 sp.zn. , kde vyslovené právne závery sú aplikovateľné aj na posudzovaný spor.

45. Je nepochybné, že Ústavný súd SR nálezom sp. zn. rozhodol, že: 1. Ustanovenie v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. , ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s , , a SR a v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov Národnej rady SR nevyhovel.

46. Ústavný súd tak svojím rozhodnutím ustálil, že: „Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby („ceny“) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Pokiaľ zákonný právny predpis ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácií upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“

47. Z Nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy a že ak žalobca nemá so žalovaným platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, tak nemožno od neho požadovať platbu za prístup do tejto sústavy. Ak žalovaný uzavretie tejto zmluvy nepreukáže (dôkazné bremeno ohľadne tejto skutočnosti zaťažuje jeho), tak na tento stav dopadajú vyššie uvedené závery rozhodnutia Ústavného súdu SR.

48. Bolo v konaní preukázané, že žalovaný a žalobca nemali uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorej podstatné náležitosti sú vymedzené v § 26 ods. 5 Zákona o energetike (uvedené žalovaný nerozporoval).

49. K polemike odvolateľa o účinkoch nálezu Ústavného súdu SR, odvolací súd udáva, že pre vyslovenie účinkov predmetného nálezu je podstatné uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. -4 zo dňa 11.10.2006, ktorým Ústavný súd SR zjednotil odchýlne právne názory svojich senátov v otázke účinkov nálezu a uprednostnil princíp ústavnosti, teda priklonil sa k názoru, že rozhodnutie Ústavného súdu SR má účinky ex tunc. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. K názoru, že nález Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov s SR má hmotnoprávne účinky ex tunc, sa priklonil Ústavný súd SR aj v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 8.6.2006 a v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 14.6.2006.

50. Odvolací súd nerozporuje tvrdenie žalovaného, že účastníci na trhu s elektrinou môžu medzi sebou uzatvoriť aj iné zmluvy ako tie, ktoré sú uvedené v Zákona o energetike a to s poukazom na . Avšak pokiaľ ide o účtovanú platbu za prístup do distribučnej sústavy podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR a vyššie citovaných ustanovení Zákona o energetike, účinného do 31.12.2018, je viazaná na uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa zákona o energetike, teda zmluvy, ktorá obsahuje podstatné náležitostí tak, ako je to uvedené v tomto ustanovení. Zákon teda jednoznačne stanovoval, že prístup do sústavy podľa zákona o energetike je prístupom na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny. Preto aj platbu za prístup do distribučnej sústavy možno účtovať len na základe zmluvy o prístupe s právami a povinnosťami strán vymedzenými v zákone.

51. K tvrdeniu žalovaného, že z rozhodnutia Ústavného súdu nemožno vyvodiť, že by právny základ pre fakturovanie a vybranie platby za prístup do distribučnej sústavy bol definovaný výlučne zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, a to s poukazom na skutočnosť, že Ústavný súd na viacerých miestach odkazuje len na zmluvu o prístupe bez úpravy distribúcie elektriny, v podstate uvádzajúc, že strany sporu mohli uzavrieť aj inú zmluvu, je potrebné uviesť, že Ústavný súd dôvodil, že pre výrobcov elektriny, ktorí majú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, je právnym základom ich povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy samotná uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy s poukazom na § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak takáto zmluva nebola medzi stranami uzatvorená, resp. jej existencia nebola v konaní preukázaná, nie je daná existencia právneho titulu žalovaného na účtovanie a vyberanie platby za prístup do distribučnej sústavy. Nemôže byť teda právnym základom pre účtovanie a vyberanie platby za prístup do distribučnej sústavy žiadna iná zmluva, ktorá podstatné náležitosti ustanovené v § 26 ods. 5 zákona o energetike neobsahuje. Služba prístupu do distribučnej siete žalovaného je spoplatnenou službou, avšak platbu za ňu možno vyberať len v zákonom a rozhodnutím Ústavného súdu SR v určených medziach.

52. Nespornou bola v konaní skutočnosť, že žalobca platby za prístup za obdobie rokov 2014 až 2015 zaplatil, nesporná bola aj ich výška. Nebolo preukázané tvrdenie, že zmluva o prístupe podľa uzatvorená bola.

53. Odvolací súd ale zdôrazňuje skutočnosť, že z obsahu spisu sa javí, že zariadenie žalobcu bolo uvedené do prevádzky za účinnosti , v zmysle ktorého žalobca ako výrobca elektriny bol povinný podľa tohto zákona uzatvoriť zmluvu o prístupe a pripojení k

sústave s prevádzkovateľom sústavy. V tejto súvislosti poukazuje na právne závery Najvyššieho súdu SR v jeho uznesení sp.zn. .

54. Podľa prvá veta zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov zostávajú v platnosti.

55. Podľa článku 2 odsek 18 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou (ďalej aj „smernica“), pod pojmom „užívateľ sústavy“ sa rozumie fyzická alebo právnická osoba, ktorá dodáva elektrinu do prenosovej alebo distribučnej sústavy, alebo ktorej je elektrina z týchto sústav dodávaná.

56. Podľa článku 32 ods. 1 smernice, členské štáty zabezpečia zavedenie systému pre prístup tretích strán do prenosových a distribučných sústav na základe uverejnených taríf platných pre všetkých oprávnených odberateľov a uplatňovaných objektívne a bez diskriminácie medzi užívateľmi sústavy. Členské štáty zabezpečia, aby tieto tarify alebo metodiky ich výpočtu boli pred nadobudnutím účinnosti schválené v súlade s článkom 37, a aby tieto tarify a metodiky - ak sú schvaľované iba metodiky - boli pre nadobudnutím účinnosti uverejnené.

57. Podľa článku 32 ods. 2 smernice, prevádzkovateľ prenosovej alebo distribučnej sústavy môže odmietnuť prístup, ak chýba potrebná kapacita. Pre takéto odmietnutia sa musia uviesť náležite opodstatnené dôvody, najmä so zreteľom na článok 3 a založené na objektívnych a technicky a ekonomicky odôvodnených kritériách. Regulačné orgány, ak tak stanovia členské štáty, alebo členské štáty, zabezpečia, aby sa tieto kritériá dôsledne uplatňovali a aby užívateľ sústavy, ktorému bol odmietnutý prístup, mohol využiť postup na urovnanie sporu. V prípade odmietnutia prístupu regulačné orgány tiež zabezpečia, pokiaľ je to vhodné, aby prevádzkovateľ prenosovej alebo distribučnej sústavy poskytol príslušné informácie o opatreniach, ktoré budú potrebné pre posilnenie sústavy. Strane, ktorá o takéto informácie požiada, môže byť vyúčtovaný primeraný poplatok odrážajúci náklady na poskytnutie takýchto informácií.

58. Citovaná smernica priamo predpokladá a zaväzuje členské štáty zabezpečiť nediskriminačné tarify za prístup pre všetkých užívateľov distribučnej sústavy. V rámci posúdenia Zmluvy o pripojení uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným za použitia (ak by sa existencia takejto zmluvy preukázala) je potrebné vychádzať aj zo smernice a v rámci interpretácie právnych noriem treba siahnuť aj po eurokonformnom výklade.

59. Žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy by bol podľa právnej úpravy účinnej v čase vzniku zmluvného vzťahu (Zmluvy o pripojení) povinný na základe zmluvy umožniť pripojenie a zároveň prístup do distribučnej sústavy všetkým výrobcom elektriny za rovnakých (t.j. nediskriminačných) podmienok. Bez existencie takéhoto zmluvného vzťahu bezpodmienečne vyžadovaného by nemohol mať výrobca elektriny prístup do distribučnej sústavy a nemohol byť ani do nej pripojený.

60. V zmysle nebolo možné, aby výrobca elektriny uzatvoril s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy bez toho, aby súčasne neuzatvoril aj zmluvu o prístupe (resp. aby táto zmluva nebola súčasťou zmluvy o pripojení). Bez uzatvorenia zmluvy o prístupe - ktorú priamo vyžadoval - by nemohol výrobca elektriny pôsobiť na trhu s elektrinou, keďže by nespĺňal zákonnú podmienku priamo vyplývajúcu z ustanovenia Zjednodušene povedané, aby mohol výrobca elektriny (t.j. žalobca) vyrábať elektrinu a dosahovať zisk z predmetu svojej činnosti ako základného znaku podnikania, musel rešpektovať , vrátane uzavretia zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave so žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Následne sa výrobca elektriny nemôže s úspechom brániť tvrdením, že jeho vôľou (resp. úmyslom) nebolo uzavrieť zmluvu o prístupe, keďže táto je obsiahnutá už v tom, že chcel ako výrobca pôsobiť na otvorenom trhu s elektrinou, s ktorým je spojené splnenie všetkých zákonných podmienok (resp. povinností).

61. Povinnosti prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy umožniť výrobcovi elektriny pripojenie a prístup do distribučnej sústavy na základe zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave predpokladanej

zodpovedá právo prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy požadovať od výrobcu elektriny odplatu za túto poskytnutú (zákonom predpokladanú a zároveň vyžadovanú) službu, vrátane platby za prístup.

62. Na tejto skutočnosti nemení nič ani zmena právnej úpravy obsiahnutá v , ktorý upravuje niektoré zmluvné typy medzi subjektmi vykonávajúcimi činnosť na trhu s elektrinou odlišne od Ak však zmluva uzatvorená podľa nie je priamo v rozpore so , nebolo povinnosťou zmluvných strán uzatvoriť novú zmluvu, keďže táto ostáva platná. Ak bola medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluva o prístupe a o pripojení k sústave podľa , táto zmluva neodporuje novej právnej úprave, a preto nie je potrebné, aby medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená nová zmluva podľa

63. Žalobcovi by tak na základe uzatvorenej Zmluvy o pripojení, ktorej obligatórnou súčasťou bola zmluva o prístupe, vznikla povinnosť uhrádzať žalovanému aj platby za prístup. Pritom je právne bez významu, či strany sporu následne uzatvorili Zmluvu o prístupe užívateľa, keďže jej uzatvorením povinnosť platby za prístup žalobcovi nezanikla, ale táto povinnosť ostala zachovaná.

64. Súd prvej inštancie sa uvedenou skutočnosťou nezaoberal, pretože nevychádzal z prechodných ustanovení Zákona o energetike a teda neskúmal, či strany sporu mali/nemali uzatvorené zmluvy podľa predtým účinného právneho predpisu (viď. vyššie).

65. K tvrdeniu žalovaného, že dobrovoľná úhrada faktúr je v svojej podstate uznaním záväzku, čim je založená právna domnienka existencie záväzku v čase uznania, pričom žalobca v súlade s , dôkaz opaku v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil, odvolací súd udáva:

66. Uznanie záväzku je zabezpečovacím inštitútom, a to v tom zmysle, že zlepšuje procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie pohľadávky, (existencia záväzku sa v čase splnenia predpokladá, pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka). Je nepochybné, že v súlade s sa za uznanie nepremlčaného záväzku považujú aj právne úkony uvedené v a ., t.j. plnenie úrokov a čiastočné plnenie záväzku, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

67. Odvolací súd konštatuje, že odvolateľ sa mýli, ak má za to, že dobrovoľnú úhradu jednotlivých faktúr možno považovať za uznanie záväzku žalobcom. Jednak, v prípade charakteru záväzku nejde o záväzok s deliteľným predmetom plnenia, a ani o čiastočné plnenie žalobcom, (kedy by poskytoval žalovanému len časť plnenia, hoci podľa zmluvy mal poskytnúť celé) a nie je splnená ani ďalšia zákonná podmienka, pretože nemožno usudzovať v prejednávanej veci, že by žalobca plnením uznal účtovaný záväzok. Ako totiž prezentoval počas konania, (a čo bolo aj preukázané), platby uhrádzal preto, že mu túto povinnosť ukladalo neústavné znenie .

68. Na základe uvedeného preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že sa súd prvej inštancie vysporiada s uvedenou skutočnosťou v zmysle vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu ( , ).

69. V novom konaní vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

70. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).