Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 24/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. októbra 2020

v pléne zloženom z predsedu pléna Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej,

Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany

Laššákovej, Miloša Maďara (sudca spravodajca), Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša

Szigetiho, Roberta Šorla a Martina Vernarského predbežne prerokoval návrh

Krajského súdu v Trnave na začatie konania podľa

Slovenskej republiky a podľa a nasl. o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. o súlade o niektorých opatreniach

pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva

štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 20

ods. 4 a takto

rozhodol:

Návrh Krajského súdu v Trnave o d m i e t a ako podaný zjavne neoprávnenou

osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia navrhovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bol 11. februára 2019 doručený návrh Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) na začatie konania podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa a nasl. o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) o súlade

Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov

pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o niektorých opatreniach

pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov“) s .

2. Predmetná vec vedená ústavným súdom pod sp. zn. bola

pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej funkčné

obdobie sudkyne ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V súlade s čl. X bodom

5 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh

práce“) bola vec náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi.

3. Krajský súd podal návrh na začatie konania pred ústavným súdom

v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. v sporovej veci žalobcov

a proti žalovanému mestu Trnava,

ktoré bolo z dôvodu podania návrhu ústavnému súdu prerušené uznesením č. k.

-90 z 19. decembra 2018.

4. Krajský súd návrh na začatie konania odôvodňuje tým, že na predbežnej

porade príslušného senátu dospel k záveru, že z nenapadnutého skutkového stavu

je zrejmé, „že žalobcovia sú vlastníkmi pozemku, na ktorom je postavená stavba -

miestna komunikácia v zmysle Táto miesta komunikácia bola

nesporne zriadená pred 23. novembrom 1990, teda predo dňom, ktorý je podľa § 2

ods. 1 rozhodný pre posúdenie, či majetok má prejsť

do majetku obce, a preto bola k tomuto dňu vo vlastníctve štátu a v správe miestneho

národného výboru [ ]. V dôsledku

toho podľa táto stavba pozemná komunikácia

prešla do vlastníctva žalovaného mesta Trnava. Táto stavba teda napĺňa podmienky

ustanovené v , v dôsledku čoho sa naň tento zákon

vzťahuje ako celok. Zároveň zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by žalované

mesto bolo malo pred 1. júlom 2009 k pozemku, na ktorom je táto pozemná

komunikácia, iné vecné právo, ktoré by ho oprávňovalo mať tam umiestnenú stavbu -

miestnu komunikáciu. Na základe toho tak odvolací súd uzatvára, že v prerokúvanej

veci sú splnené podmienky , v dôsledku čoho vzniklo

dňom účinnosti tohto zákona v prospech žalovaného mesta na tomto pozemku vecné

bremeno, ktorého výkon sú žalobcovia ako vlastníci pozemku podľa § 4 ods. 2 zákona

č. povinní strpieť.“.

S ohľadom na vecné bremeno krajský súd uvádza: „

neobsahuje výslovné ustanovenie o tom, či vlastník pozemku má za toto vecné

bremeno nárok na náhradu alebo nie. Odvolací súd sa však stotožnil s názorom súdu

prvej inštancie, ktorá je v súlade s už ustálenou judikatúrou, že vecné bremeno

zriadené v sa považuje za vecné bremeno zriadené

za náhradu, ktorá patrí vlastníkovi tohto pozemku voči vlastníkovi stavby - obci alebo

mestu (porov. napr. uznesenie NS SR sp. zn. a v ňom uvedené

dôvody). Zároveň sa však odvolací súd stotožnil s názorom žalovaného mesta, že táto

náhrada je jednorazová a patrí vlastníkovi pozemku od okamihu účinnosti zákona

č. , teda od 1. júla 2009. Táto otázka nateraz nebola jednoznačne

vyriešená ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít v zmysle čl. 2 ods. 3

Z uznesenia NS SR sp. zn. výslovne nevyplýva právny záver

Najvyššieho súdu SR k povahe náhrady, ktorá sa má poskytnúť, a rovnako nevyplýva

ani z iných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Judikatúra naopak riešila právnu povahu

náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa

Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. V judikáte R 73/2016 bol vyslovený

záver, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa citovaného

zákona vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku

ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993). Z predmetného ustanovenia

nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu

za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv. Podľa odvolacieho súdu však

ani účel, ani znenia ustanovenia nie sú natoľko

odlišné od účelu a znenia , aby odôvodňovali

natoľko odlišný výklad. Na tomto závere podľa odvolacieho súdu nič nemení ani nález

Ústavného súdu SR sp. zn. týkajúci sa nesúladu § 10 zákona

č. o tepelnej energetike. Ako totiž vyslovil Ústavný súd SR v uznesení

sp. zn. , právnu úpravu nemožno stotožňovať

s vecným bremenom podľa Vlastník

pri obmedzení vlastníckeho práva podľa je obmedzený

výkonom práv a povinností držiteľom povolenia, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno

vopred určiť, zatiaľ čo rozsah vecného bremena podľa

je určiteľný už pri jeho vzniku. Podľa odvolacieho súdu však to isté platí aj pre rozsah

vecného bremena zriadeného podľa Aj v tomto

prípade je totiž vecné bremeno vymedzené ako držba a užívanie pozemku vrátane

práva umiestniť na ňom (existujúcu) stavbu, jeho rozsah je teda určiteľný

už od okamihu vzniku vecného bremena, teda od účinnosti zákona 1. júla 2009.

Logickým dôsledkom tohto záveru je ale zároveň dôvodnosť námietky

premlčania vznesenej žalovaným mestom. Podľa ,

ktorým sa spravujú právne vzťahy vyplývajúce zo zriadeného vecného bremena,

je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý

raz. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti,

teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve (porov. judikát R 1/1998).

V prerokúvanej veci to teda znamená, že právo na náhradu za vecné bremeno

vzniknuté v zmysle bolo objektívne možné uplatniť

1. júla 2009, teda v okamihu účinnosti tohto zákona. Podľa citovaného § 101

sa tak toto právo premlčalo najneskôr 1. júla 2012,

teda v čase, kedy žalobcovia ešte neboli vlastníkmi zaťaženého pozemku. Ak teda

žalobcovia nadobudli tento pozemok 31. marca 2015, nadobudli ho už zaťažený

vecným bremenom, ale to neznamená, že by im znova mal vzniknúť nárok na náhradu

za toto vecné bremeno, keďže tento vznikol už 1. júla 2009 a v čase nadobudnutia

pozemku žalobcami už bol premlčaný.“

Vo vzťahu k relevancii ústavného posúdenia napadnutého ustanovenia krajský

súd uzatvára, že „z uvedených právnych názorov odvolacieho súdu tak zreteľne

vyplýva relevancia napadnutého a v prerokúvanej

vec. Všetky ďalšie úvahy sa totiž odvíjajú práve od toho, že citované ustanovenia

zriadilo „vecné bremeno“ v prospech vlastníka stavby, z čoho vyplývajú následné

závery o jednorazovej náhrade zaň a jeho premlčaní. Naopak, vyslovením nesúladu

citovaného ustanovenia s by odpadol právny základ

žalovaného mesta pre užívanie uvedeného pozemku. Existujúca pozemná komunikácia

by sa tak stala stavbou na cudzom pozemku, na ktorú by sa síce zrejme nevzťahovalo

ustanovenie , ale za ktorú by vlastníkovi pozemku

patril nárok na opakovanú náhradu za užívanie tohto pozemku, či už podľa § 130

ods. 2 alebo podľa . Proti tomuto nároku by žalované

mesto mohlo vzniesť námietku len v obmedzenom rozsahu, čo by mohlo viesť

k úspechu žalobcov s ich nárokom. Vzhľadom na to je zrejmé, že aplikácia § 4 ods. 1

a 2 v tu prerokúvanej veci je rozhodná pre posúdenie úspechu

odvolania žalovaného mesta.“.

5. Krajský súd v návrhu ďalej vysvetľuje svoju domnienku o neústavnosti

napadnutého ustanovenia: „Vecné bremeno podľa

je nepochybne núteným obmedzením vlastníckeho práva v zmysle

Slovenskej republiky zriadeným v prospech obce na plnenie verejných potrieb (verejné

stavby). Tento záver podporuje aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. ,

ktorý takisto posudzoval zákonné vecné bremeno zriadené

Z. z. o tepelnej energetike z hľadiska jeho súladu s Slovenskej

republiky. Ustanovenie tak môže byť v súlade

s citovaným ustanovením len vtedy, ak toto vecné bremeno vyhovuje

tam ustanoveným podmienkam, teda ak bolo zriadené v nevyhnutnej miere, na základe

zákona, vo verejnom záujme a za primeranú náhradu.“

Podľa krajského súdu ustanovenie § 4 zákona o niektorých opatreniach

pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov nevyhovuje viacerým predpokladom

uplatnenia vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva podľa čl. 20

ods. 4 tak, ako ich vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti definoval

ústavný súd.

6. Na základe uvedeného sa krajský súd domnieva, že v prerokúvanej veci

boli splnené podmienky na konanie o súlade uvedených právnych predpisov podľa

. Preto postupom podľa v spojení s

odvolacie konanie prerušil a navrhuje, aby ústavný súd

prijal tento návrh na ďalšie konanie a rozhodol, že „Ustanovenie § 4 zákona

č. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní

pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky,

a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s

Slovenskej republiky.“.

II.

Namietaná a súvisiaca právna úprava

7. Podľa § 4 ods. 1 zákona o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom

usporiadaní pozemkov ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona

k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme

k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona

v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého

obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu

alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov,

ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom

na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis

nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce

vecnému bremenu.

8. V zmysle § 4 ods. 2 zákona o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom

usporiadaní pozemkov vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom

katastrálnom území.

9. Podľa je ústavný súd nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade

zákonov s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými

vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované

a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

11. Podľa ústavný súd začne konanie,

ak podá návrh súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Dňa 1. marca 2019

nadobudol účinnosť v čl. I až a až a

až a a . V zmysle a sa tento

zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

13. Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný

právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka

prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa

čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe

čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd

záväzný.

14. Podľa návrhom na začatie

konania je návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125

.

15. Podľa návrh na začatie konania

okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum

narodenia navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa,

ak ide o právnickú osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu,

proti ktorému návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie

návrhu a navrhované dôkazy.

16. Ústavný súd podľa návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

17. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa

§ 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu a závery ústavného súdu

18. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti,

ktorý rozhoduje o súlade zákonov s , ústavnými zákonmi a s medzinárodnými

zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré

boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom [čl. 124 a čl. 125

ods. 1 písm. a) ], pristúpil na neverejnom zasadnutí pléna k predbežnému

prerokovaniu návrhu na začatie konania, a to v súlade s ,

ako aj s a . Účelom

predbežného prerokovania návrhu je určenie, či a v akom rozsahu možno návrh prijať

na ďalšie konanie ( ).

19. K návrhu na začatie konania navrhovateľ priložil aj svoje uznesenie č. k.

-90 z 19. decembra 2018 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 21. januára

2019), ktorým prerušil konanie o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Trnava

sp. zn. z 12. septembra 2017, ktorým tento súd zaviazal žalovaného

zaplatiť žalobcom sumu 6 745,60 eur s úrokom z omeškania, pretože považoval

za splnené podmienky na konanie o súlade § 4 zákona o niektorých opatreniach

pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov s . Tým bolo

preukázané splnenie procesnej podmienky nevyhnutnej na začatie konania o súlade

právnych predpisov na návrh všeobecného súdu vyplývajúcej z ,

spočívajúcej v právoplatnom prerušení dotknutého konania pred všeobecným súdom

(pozri sp. zn. ).

20. Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí pléna ústavného súdu podľa a dospel

k záveru, že návrh krajského súdu je potrebné odmietnuť.

21. Podľa súd konanie

preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky

na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh

na začatie konania.

22. Podľa návrh na začatie konania

podľa o súlade právnych predpisov nižšej právnej sily s právnym

predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila

súhlas národná rada a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, môže podať súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou.

23. Abstraktne normovanú požiadavku súvislosti s jeho rozhodovacou

činnosťou [ a ]

ako podmienku pre vznik aktívnej legitimácie všeobecného súdu na podanie návrhu

podľa už ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre bližšie

interpretoval.

24. Legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania

pred ústavným súdom predpokladá spojitosť konania pred všeobecným súdom

vyjadrenú tak, že podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť takého

súdu. V tejto rozhodovacej činnosti ako zákonom upravenom postupe je potrebné

podľa úsudku všeobecného súdu vyložiť a použiť všeobecne záväzný právny predpis,

ktorého vyslovenie nesúladu s , so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná, všeobecný súd mieni uplatniť v návrhu

na začatie konania pred ústavným súdom. Rozhodovaciu činnosť všeobecného súdu

podľa chápe preto ústavný súd ako postup,

v ktorom po začatí konania všeobecný súd smeruje k rozhodnutiu vo veci samej,

t. j. k výroku o tom, čo je požadované v návrhu na začatie konania (v žalobe)

a v jeho odôvodnení. Interpretácia a aplikácia ustanovenia všeobecne záväzného

právneho predpisu, ktorého vyslovenie nesúladu všeobecný súd uplatňuje v návrhu

na začatie konania pred ústavným súdom, musí zároveň v tomto postupe vytvárať

právny základ pre jeho rozhodnutie v danej veci (napr. , ).

25. Všeobecný súd je oprávnený napadnúť len také ustanovenie zákona,

ktorého použitie (teda nutnosť subsumpcie zisteného skutkového stavu pod právnu

normu vyjadrenú v danom ustanovení) možno v konaní pred všeobecným súdom

rozumne očakávať (); predpokladom je teda tzv. prejudicialita

napadnutej normy v konaní všeobecného súdu. Prejudicialita chýba, ak je zjavné,

že aplikácia napadnutého ustanovenia v konaní všeobecného súdu neprichádza

do úvahy, napríklad aj preto, že nie sú splnené procesné podmienky (porov.

). V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej

sú to všeobecné súdy, ktoré sú primárne zodpovedné za výklad podústavného práva,

je nepochybne v prvom rade úlohou všeobecného súdu, ktorý podáva ústavnému súdu

svoj návrh, aby posúdil prejudicialitu napádaného ustanovenia a na účely konania

pred ústavným súdom ju náležite odôvodnil. Ústavný súd si však vo svojej

už citovanej judikatúre od počiatku vyhradzuje právo tieto závery všeobecného súdu

pri predbežnom prerokovaní jeho návrhu preskúmať a samostatne posúdiť splnenie

podmienok konania pred všeobecným súdom, ako aj prejudicialitu (aplikovateľnosť)

napadnutého ustanovenia vo veci, z ktorej návrh všeobecného súdu vzišiel (porov.

napríklad , ods. 31 až 34, , ,

).

26. Základným predpokladom na ochranu ústavnosti poskytovanej na návrh

všeobecného súdu ústavným súdom v konaní podľa je zistenie,

že podaniu návrhu na začatie konania na ústavnom súde predchádza konanie

pred všeobecným súdom, v ktorom má materiálne dôjsť (podľa obsahu prítomného

návrhu) k použitiu napadnutého ustanovenia zákona, t. j. k subsumpcii skutkového

stavu pod napádanú právnu normu (m. m. ).

27. Predmetom sporu na krajskom súde je odvolanie proti rozsudku Okresného

súdu Trnava č. k. -59 z 12. septembra 2017, ktorým tento súd zaviazal

žalovaného zaplatiť žalobcom sumu 6 745,60 eur s úrokom z omeškania.

28. Krajský súd v podaní konštatuje, že stavba (pozemná komunikácia),

ktorá je vo vlastníctve žalovaného a ku ktorej sa vzťahuje predmetný nárok žalobcu,

napĺňa podmienky ustanovené v § 1 ods. 1 zákona o niektorých opatreniach

pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov. V dôsledku toho sa naň tento zákon

vzťahuje ako celok. Na základe uvedeného preto boli splnené podmienky § 4 ods. 1

tohto zákona, v dôsledku čoho vzniklo vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou

užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka

stavby (t. j. žalovaného) právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom

je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo

zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov,

ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podľa § 4 ods. 2

tohto zákona je žalobca, vlastník pozemku pod stavbou, v prospech žalovaného

povinný strpieť výkon takéhoto práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

29. Následne krajský súd konštatuje, že zákon o niektorých opatreniach

pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov neobsahuje výslovné ustanovenie

o tom, či vlastník pozemku má za výkon tohto práva zodpovedajúcemu vecnému

bremenu nárok na náhradu alebo nie. Väčšina zvyšného odôvodnenia podania

krajského súdu sa venuje metódam určenia právnej povahy nároku na náhradu

za predmetné obmedzenie vlastníckeho práva. Ťažiskom návrhu krajského súdu

je pochybnosť pri určení podstaty hmotnoprávneho nároku žalobcu na náhradu

za predmetné právo zodpovedajúcemu vecnému bremenu voči žalovanému.

30. Krajský súd konštatuje, že dôvodom, pre ktorý sa na ústavný súd obracia,

je otázka, ktorá sa vzťahuje na možné premlčanie žalobcovho nároku. Uvádza pritom,

že všetky ďalšie úvahy sa odvíjajú práve od toho, či sa podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona

o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov zriadilo

„vecné bremeno“ v prospech vlastníka stavby, z čoho vyplývajú následné závery

o jednorazovej náhrade zaň a jeho premlčaní. Následne konštatuje, že „vyslovením

nesúladu citovaného ustanovenia s by odpadol právny

základ žalovaného mesta pre užívanie uvedeného pozemku. Existujúca pozemná

komunikácia by sa tak stala stavbou na cudzom pozemku, na ktorú by sa síce zrejme

nevzťahovalo ustanovenie , ale za ktorú by vlastníkovi

pozemku patril nárok na opakovanú náhradu za užívanie tohto pozemku, či už podľa

alebo podľa . Proti tomuto nároku

by žalované mesto mohlo vzniesť námietku len v obmedzenom rozsahu, čo by mohlo

viesť k úspechu žalobcov s ich nárokom. Vzhľadom na to je zrejmé, že aplikácia § 4

ods. 1 a 2 v tu prerokúvanej veci je rozhodná pre posúdenie

úspechu odvolania žalovaného mesta.“.

31. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré je podstatné pre rozhodnutie

vo veci, vzniklo podľa § 4 ods. 1 zákona o niektorých opatreniach

pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov, ktorý je dodnes účinný. Krajský súd

sa v návrhu na začatie konania domáha deklarácie neústavnosti tohto ustanovenia

preto, aby posúdil, inak medzi účastníkmi konania nesporný, hmotnoprávny základ

nároku žalobcu na náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Krajský súd však

opomína, že právne účinky derogačného nálezu ústavného súdu v konaní podľa

sú orientované (v zásade) pro futuro (ex nunc). Vyplýva

to zo systematickej súvislosti a 6 a nadväzujúceho

. Koncepcia tvorená vzájomným pôsobením uvedených

právnych noriem neodôvodňuje prijať univerzálne použiteľný záver o retroaktívnom

pôsobení nálezu, ktorým ústavný súd vysloví nesúlad preskúmavaného právneho

predpisu. Prípadné spätné účinky takého nálezu musia mať (vzhľadom na ich konflikt

s požiadavkou právnej istoty) explicitnú zákonnú oporu (§ 93 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

31.1 V relácii k návrhu krajského súdu ústavný súd konštatuje, že aj keby boli

napadnuté ustanovenia ústavným súdom posúdené ako ústavne nesúladné, účinky

tohto rozhodnutia by boli len ex nunc a predmetný hmotnoprávny nárok žalobcu

na náhradu za výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu by nijako

neovplyvnili, osobitne za situácie, ak je predmetom konania a rozhodovania

všeobecných súdov žalobcami uplatnená opakovaná náhrada za obdobie od 31. marca

2015 do 30. marca 2017 (na základe zmeny žaloby, ktorú pripustil Okresný súd

Trnava uznesením č. k. -45 z 11. augusta 2017, pozn.). Spätné účinky

svojho prípadného pozitívneho nálezu by v tejto veci ústavný súd nemohol pripustiť,

keďže by sa nevyhnutne negatívne dotkli právnej istoty niektorej zo sporových strán

(v intenciách návrhu krajského súdu by ňou bol žalovaný – citácia v bode 30),

ktorej napadnutá právna úprava v minulosti založila právnu istotu o obsahu

jej hmotnoprávneho vzťahu s protistranou, a tým aj legitímne očakávania o spôsobe

vyriešenia prípadného súdneho sporu prameniaceho v skutkových okolnostiach,

ktoré nastali v období uplatňovania prezumpcie ústavnosti napadnutého právneho

predpisu.

32. Podľa právneho stavu účinného 1. júla 2009 je nepochybné,

že v okolnostiach veci prejednávanej krajským súdom vzniklo vo verejnom záujme

k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona

v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého

obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu

alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov,

ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok.

32.1 Vlastník pozemku pod stavbou je na základe § 4 ods. 2 zákona

o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov povinný

strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových

úprav v príslušnom katastrálnom území.

33. Prípadný derogačný nález ústavného súdu vychádzajúci z návrhu krajského

súdu na popísaných právnych následkoch nemôže nič zmeniť, keďže je síce spôsobilý

spochybniť ústavnosť napadnutej právnej úpravy, ale bez účinkov na prejednávanú

vec krajského súdu. Pripustiť krajským súdom uvažovaný právny dôsledok

eventuálneho pozitívneho nálezu ústavného súdu by znamenalo priznať

mu retroaktívne účinky, ktoré sú v právnom štáte rešpektujúcom požiadavku právnej

istoty javom vyžadujúcim náležitú oporu v písanom práve ().

34. Otázka právnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu v konaní

o súlade právnych predpisov je zjavne otázkou riešenia konfliktu právnej istoty

a stability právnych vzťahov na jednej strane a požiadavky na účinnom presadení

ústavnosti na strane druhej.

35. Vyvažovanie oboch v kolízii stojacich princípov reguluje priamo zákon

o ústavnom súde v § 91, § 92 a § 93. Prípadný dopad derogačného nálezu

na už právne posúdené skutkové stavy sa koncentruje v § 93, ktorý v odseku 1 rieši

oblasť právoplatných rozhodnutí vydaných v trestnom konaní a v odseku 2

sa zameriava na iné (netrestné) právoplatné rozhodnutia. Realizačný dopad

derogačného nálezu je preto výslovne regulovaný v prípadoch vyznačujúcich

sa predchádzajúcim autoritatívnym posúdením skutkových stavov, ktoré nastali a boli

uzavreté pred vyhlásením nálezu ústavného súdu. Pravidlá normované v § 93 zákona

o ústavnom súde nemožno analogicky (teda bez explicitného právneho základu)

aplikovať aj na skutkové situácie v minulosti uzavreté, ktoré tvorili základ pre vznik,

zmenu alebo zánik subjektívnych práv, avšak neboli predmetom mocenského

právneho posúdenia (rozhodovania).

36. Ústavný súd už judikoval, že z textu

(predtým

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov účinného do 28. februára 2019) vyplýva,

že prednostné pôsobenie princípu zachovania a ochrany ústavnosti pred princípom

zachovania právnej istoty zákonodarca prostredníctvom neho síce na jednej strane

umožnil, ale zároveň na strane druhej jeho pôsobenie obmedzil, a to len na nemožnosť

(zákaz) nútene vymáhať povinnosti, ktoré boli uložené právoplatnými rozhodnutiami

vydanými v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu,

ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, t. j. jeho pôsobenie

sa nevzťahuje na povinnosti, ktoré vznikli priamo zo zákona alebo z právnych

vzťahov medzi spornými stranami (napr. zmluvy). Ak sa teda žaloba dotýka

subjektívneho práva, ktoré vzniklo na základe právneho predpisu, ktorý bol v čase

vzniku tohto práva platný a účinný, nemožno na vzniknutý občianskoprávny spor

o toto subjektívne právo aplikovať ustanovenie

().

37. Z uvedených dôvodov právny názor krajského súdu, podľa ktorého

„vyslovením nesúladu citovaného ustanovenia s

by odpadol právny základ žalovaného mesta pre užívanie uvedeného pozemku...

pozemná komunikácia by sa tak stala stavbou na cudzom pozemku, na ktorú by sa síce

zrejme nevzťahovalo ustanovenie , ale za ktorú

by vlastníkovi pozemku patril nárok na opakovanú náhradu za užívanie

tohto pozemku, či už podľa alebo podľa ...

žalované mesto mohlo vzniesť námietku len v obmedzenom rozsahu, čo by mohlo viesť

k úspechu žalobcov s ich nárokom“, ústavný súd hodnotí ako nedôvodný.

Chýba mu potrebný právny základ.

38. Aktuálne uplatňovaná judikatúra ústavného súdu o podstate ústavnej

( ) i zákonnej [ ] podmienky

pre vznik aktívnej legitimácie všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie

konania podľa sa zakladá v prvom rade na téze o nutnosti

subsumpcie skutkového stavu zisteného v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu

pod právnu normu, ktorá je podľa názoru všeobecného súdu protiústavná; a v rade

druhom, na spôsobilosti derogačného nálezu ústavného súdu, ktorý je navrhovaný

všeobecným súdom v petite jeho návrhu, viesť k záveru v merite konania

pred všeobecným súdom opačnému v porovnaní s rozhodnutím vo veci samej,

ktoré by bolo výsledkom aplikácie právnej normy navrhnutej na derogáciu.

Všeobecný súd je teda aktívne legitimovaný len na taký návrh derogačného nálezu,

ktorý má potenciál ovplyvniť meritórne rozhodnutie všeobecného súdu. Pri nesplnení

uvedenej podmienky sa návrh všeobecného súdu dostáva do pozície akademickej

polemiky a rozhodnutie o ňom by nedokázalo naplniť funkčnú podstatu návrhového

oprávnenia všeobecného súdu, ktorou je účinná pomoc ústavného súdu všeobecnému

súdu prostredníctvom vyriešenia prejudícia ústavno-právnej povahy spadajúceho

do výlučnej právomoci ústavného súdu podľa

().

39. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľa

dospel k definitívnemu záveru, podľa ktorého by derogácia § 4 zákona o niektorých

opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov nebola spôsobilá viesť

k rozhodnutiu vo veci určenia náhrady za výkon práva zodpovedajúcemu vecnému

bremenu, ktoré vzniklo na základe tohto zákona, opačnému v porovnaní s meritórnym

rozhodnutím v prostredí zachovávajúcom účinnosť uvedeného právneho predpisu,

krajský súd nie je aktívne legitimovaný na podanie návrhu s predloženým petitom.

Preto ústavný súd návrh krajského súdu odmietol ako podaný zjavne neoprávnenou

osobou podľa .

40. Nad rámec doterajších záverov možno ako „obiter dictum“ poznamenať,

že priestor pre konanie o súlade právnych predpisov, iniciované všeobecným súdom

podľa ustanovenia , ktorého hypotéza je limitovaná požiadavkou

prejudiciality a v nadväznosti na to účinkami nálezu ústavného súdu podľa čl. 125

ods. 3 (s odrazom v až ), je síce zúžený,

nie však vyvolávajúci obsolétnosť takého postupu. Možno doň zaradiť, bez bližšieho

objasňovania konkrétnych podmienok (výpočet nemusí byť vyčerpávajúci), možnosť

napadnúť procesné ustanovenia (s okamžitou aplikabilitou zmeneného právneho stavu

v ďalšom priebehu konania), možnosť dosiahnuť zmenu hmotnoprávneho podkladu

(kritérií) pre konštitutívne rozhodovanie (súdov alebo orgánov verejnej správy),

možnosť namietať nesúlad právnych predpisov v trestných veciach v súvislosti

s účinkami (a so sekundárnym efektom podľa zákona

o ústavnom súde), prichádza do úvahy aj situácia, keď sa vyslovením nesúladu

právnych predpisov vytvorí priestor na priamu prednostnú aplikáciu medzinárodnej

zmluvy uvedenej v . Vo všetkých týchto prípadoch ide o účinky

nálezu ústavného súdu „ex nunc“, eventuálne modifikované v kontexte použitia

osobitnej ústavnej alebo zákonnej úpravy (, resp. c ods. 1 ,

, ). Zároveň platí, že účinky

derogačného nálezu ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov musia byť

rovnaké, bez ohľadu na návrhový subjekt, ktorému ústavný súd úplne alebo čiastočne

vyhovel.

41. Taktiež nad rámec veci ústavný súd pripomína, že vo svojej rozhodovacej

činnosti () z ústavnoprávneho hľadiska už vymedzil výkon ústavných

právomoci všeobecného súdnictva v zmysle , keď uviedol:

,,Rozhodovacou činnosťou súdu sa podľa názoru ústavného súdu rozumie iba výkon

ústavných právomocí všeobecného súdnictva v zmysle ,

podľa ktorého súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví

zákon. Iba táto rozhodovacia činnosť je vykonávaním oprávnení a plnením povinností

všeobecného súdnictva, ktoré súvisia s podielom všeobecných súdov na výkone

štátnej moci ústavne rozdelenej na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc.“

41.1 V nadväznosti na uvedené treba poukázať aj na ,

v ktorom sa ustanovuje interpretačné pravidlo pre výklad a uplatňovanie zákonov

a podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým sa okrem iného

určuje, že zákon sa musí vysvetliť a uplatniť tak, aby bol v súlade s .

V situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden

výklad je v súlade s a druhý výklad je s ňou v nesúlade, nejestvuje ústavný

dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy

určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s (m. m. ).

41.2 Povedané inak, zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva

tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu

prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený

ten výklad, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu

garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej

moci vrátane všeobecných súdov sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne

normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd (m. m. ).

41.3 V tejto súvislosti, vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci, možno

poukázať aj na čl. IV zakotvujúci analógiu

a dotváranie práva súdom v civilnom súdnom procese, s ktorými je síce potrebné

narábať opatrne, obozretne a metodicky korektne, ktorý však umožňuje sudcovi,

ak určitá procesná situácia nie je pokrytá výslovným textom zákona, analogicky

použiť inú, zákonom upravenú skutkovú podstatu po abstrahovaní tzv. účelu zákona,

prípadne umožňuje sudcovi aj čestne právo dotvoriť na konkrétny prípad,

a dať tak signál zákonodarcovi, že je potrebné túto zákonom nepokrytú situáciu

normatívne riešiť prijatím všeobecne záväznej právnej úpravy. Kým tak však

zákonodarca urobí, nemôže konkrétny spor „spočívať“ na súde do účinnosti

potenciálnej právnej úpravy. Sudca je viazaný povinnosťou konať účinne

a spravodlivo, a nie čakať na ideálnu právnu úpravu, ktorá zodpovie všetky prípadné

otázky.

42. Podľa sudca Ivan Fiačan pripája k tomuto

rozhodnutiu odlišné stanovisko, ktoré sa týka odôvodnenia rozhodnutia.

43. Podľa sudca Peter Straka pripája odlišné

stanovisko, ktoré sa týka výroku a odôvodnenia rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2020

Ivan Fiačan

predseda pléna

Ústavného súdu Slovenskej republiky