Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 471/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky BKT Group, s.r.o., Narcisová 2229/6, Košice, zastúpenej Mgr. Jurajom Jančigom, advokátom, Belopotockého 720/2, Liptovský Mikuláš, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. decembra 2025 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa a 4, , a 2 a , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ďalej práva na ochranu vlastníckeho práva podľa a práva na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa a napadnutým uznesením najvyššieho súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka žiada zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Tiež žiada priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom.

2. Sťažovateľka sa žalobou podanou na Okresnom súde Košice I (v súčasnosti Mestský súd Košice) domáhala proti žalovanému mestu Košice zaplatenia 27 913,48 eur ako bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností v jej vlastníctve, ktoré mesto užíva ako zastavené cestné telesá spolu s ich súčasťami a ako verejné priestranstvo (ide o cesty na Rastislavovej ulici a o cestu a električkovú trať na Alejovej ulici v Košiciach, pozn.).

3. Mestský súd rozsudkom sp. zn. z 21. novembra 2022 žalobu sťažovateľky zamietol. Poukázal na to, že verejnoprospešné stavby vystaval štát a do majetku mesta prešli podľa o majetku obcí v znení neskorších predpisov ku dňu jeho účinnosti (ex offo). Mesto predložilo delimitačné protokoly a pasporty komunikácií, z ktorých

vyplývalo, že stavby prešli na mesto. Súd konštatoval, že samotná výstavba týchto telies bola realizovaná v súlade s právnymi predpismi. Mestu sa nepodarilo dohľadať listiny preukazujúce vybudovanie stavieb podľa vtedy platných právnych predpisov, avšak súd uviedol, že to nemôže byť na ťarchu mesta (vzhľadom na plynutie času). Následne preto konštatoval, že 1. júla 2009 – teda dňom nadobudnutia účinnosti o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), vzniklo k pozemkom sťažovateľky vecné bremeno „in rem“, pričom náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľky je jednorazového charakteru. Nárok na kompenzáciu bolo možné uplatniť len vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (do 30. júna 2012), preto je jej nárok premlčaný.

4. Sťažovateľka v podanom odvolaní vytkla súdu, že nesprávne vyhodnotil dôkazy, keď uzavrel, že stavby na jej pozemkoch sú postavené v súlade so zákonom napriek tomu, že mesto nepredložilo žiadne správne rozhodnutie, ktoré by túto skutočnosť preukazovalo. Nevysporiadal sa teda s otázkou legálnosti stavieb, pričom len ak ide o stavby legálne, vzniklo vecné bremeno podľa Sťažovateľka zároveň navrhla odvolaciemu súdu prerušiť konanie vzhľadom na konanie vedené na ústavnom súde o súlade s (išlo o dva návrhy, pozn.).

5. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. z 15. mája 2024 rozsudok mestského súdu potvrdil. Poukázal na to, že povoľovanie stavieb podlieha normám správneho práva a patrí do príslušnosti správnych orgánov. Nebolo sporné, že komunikácie boli zaradené do siete miestnych komunikácií, a preto nebolo úlohou súdu skúmať legálnosť stavieb. Tiež uviedol, že o tom, že je miestna komunikácia zaradená do siete miestnych komunikácií, sa nevydáva správne rozhodnutie. Následne preto krajský súd potvrdil právne závery okresného súdu týkajúce sa aplikácie a náhrady za toto vecné bremeno s totožným záverom o premlčaní tohto nároku. Návrhu na prerušenie konania nevyhovel s poukazom na to, že návrh bol ústavným súdom odmietnutý ().

6. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie podľa a a (ďalej len „“). Namietala, že odvolací súd vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania poukázal na nesprávne konanie na ústavnom súde a poukázala na dôležitosť konania o súlade právnych predpisov. Konštatovala odklon krajského súdu od ustálenej rozhodovacej praxe, keď krajský súd namiesto posudzovania legálnosti stavieb poukazoval na zaradenie stavieb do cestnej siete, kde sa legálnosť ani nevyžaduje. V rámci dovolania podľa sťažovateľka ako zásadné považovala vyriešenie otázky, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa vzniká výlučne iba k stavbám, ktoré boli povolené podľa platných právnych predpisov, alebo vzniká aj k stavbám, ktoré povolené neboli.

7. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie zamietol v časti dovolania podľa pre neprípustnosť a vo zvyšnej časti podľa ustanovení a pre nedôvodnosť. Podľa najvyššieho súdu otázka, či v prípade tej-ktorej stavby ide o stavbu, ktorá bola postavená legálne alebo nelegálne, je administratívnou otázkou a môže byť predmetom rozhodovania súdom v správnom súdnictve. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto nemohlo závisieť

od vyriešenia tejto právnej otázky. Následne poukázal na to, že je možné zriadenie vecného bremena podľa aj k neoprávneným stavbám. Oprávnenosť, teda súhlas vtedajšieho vlastníka na výstavbu cestnej komunikácie, podľa najvyššieho súdu nie je právne významná.

II. Argumentácia sťažovateľky

8. Sťažovateľka v prvom rade namieta neskúmanie podmienok vzniku vecného bremena podľa , keď na vznik vecného bremena podľa tohto zákona musí byť splnená podmienka, že ide o stavbu povolenú. V priebehu konania tvrdila, že neexistuje žiadny právny titul, na základe ktorého by bol žalovaný oprávnený na umiestnenie a ponechanie stavieb na pozemkoch v jej vlastníctve.

9. Mesto podľa sťažovateľky nepreukázalo splnenie podmienok pre vznik vecného bremena, keď nepreukázalo, že ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov. Nevykonaním dokazovania v otázke legálnosti dotknutej stavby súd odoprel sťažovateľke právo na spravodlivý súdny proces a tiež vec nesprávne právne posúdil. Podľa sťažovateľky platí, že pokiaľ nie je preukázané, že ide o legálnu stavbu, nemožno jej legálnosť konštatovať a bez ďalšieho aplikovať.

10. Napokon sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta aj neschopnosť súdov reflektovať judikatórny posun v otázke posudzovania vecných bremien vzniknutých na základe , ktorý nastolil a vyjadril ústavný súd v náleze sp. zn. , kde zdôraznil potrebu ústavne konformného posudzovania ochrany vlastníckeho práva a primeranej náhrady za jeho obmedzenie. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd tento nový výklad nereflektoval, hoci o dovolaní rozhodol až po vydaní uvedeného nálezu.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

11. Podstatnou a zásadnou otázkou, ktorá tvorila nosnú časť argumentácie sťažovateľky nielen v konaní pred ústavným súdom, ale aj pred všeobecnými súdmi, bola otázka, či vecné bremeno k nehnuteľnostiam v jej vlastníctve vôbec vzniklo. Sťažovateľka predovšetkým apelovala na znenie , podľa ktorého (podľa jej výkladu) vecné bremeno môže vzniknúť len vo vzťahu k povolenej (t. j. legálnej) stavbe, a otázne bolo, či sa povolenosť stavby má skúmať, a ak áno, na koho strane je dôkazné bremeno.

12. Táto otázka zrejme nie je nepodstatná a isté pochybenie identifikoval ústavný súd na strane najvyššieho súdu, ktorý sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sústredil skôr na oprávnenosť ako na legálnosť stavby (pozri body 22 a nasl. napadnutého uznesenia). Posúdenie oprávnenosti stavby ale netvorilo podstatu argumentácie sťažovateľky a v tejto časti sa preto odôvodnenie najvyššieho súdu javí ako nepriliehavé. Napriek tomu však nemožno konštatovať, že by sa s argumentáciou sťažovateľky nevysporiadal vôbec, a urobili tak aj súdy v priebehu samotného konania.

13. Situácia bola v prípade sťažovateľky komplikovanejšia preto, lebo zrejme žiadne podklady týkajúce sa povolenia výstavby dotknutých stavieb už mesto (a ani iný orgán) nemá k dispozícii,

čo je celkom pochopiteľné s ohľadom na čas, ktorý od výstavby dotknutých komunikácií uplynul. Je tu teda síce zákonná požiadavka na to, aby vecné bremeno vzniklo len vo vzťahu k tým stavbám, ktoré boli riadne povolené (ktoré sú legálne), na strane druhej ale fakticky neexistuje spôsob, akým by bolo možné ich legálnosť preukázať. Prenesenie dôkazného bremena na sťažovateľku zmysel nedáva, pretože nemá možnosť preukázať negatívnu skutočnosť, no v tomto prípade nie je spravodlivé vyžadovať ani od mesta, aby preukazovalo niečo, čo objektívne nie je možné v konkrétnom prípade preukázať (berúc do úvahy tiež skutočnosť, že stavby prešli do vlastníctva mesta až delimitáciou). Súdy potom k tomuto stavu pristúpili veľmi logicky, keď prihliadali na to, o aké stavby ide, kedy boli postavené a ako sú využívané. V posudzovanej veci ide o frekventované cesty takmer v centre Košíc (Rastislavova, Alejová), ktoré sú užívané už niekoľko desaťročí – to, že by výstavba ciest nebola povolená, dosiaľ nikto nespochybňoval a ani samotná sťažovateľka nijakým spôsobom nenaznačuje, prečo by stavba týchto ciest nemala byť povolená. Urobili preto záver, že legálnosť týchto stavieb považujú za preukázanú, a najvyšší súd dodal, že prípadnú nelegálnosť by mali riešiť správne orgány.

14. V tomto momente poukazuje ústavný súd na skutočnosť, že sťažovateľka je právnickou osobou, ktorá predmetné pozemky odkúpila od fyzických osôb – teda nie je tou osobou, ktorá bola vlastníkom nehnuteľností ešte pred samotnou výstavbou komunikácií. Pozemky pod týmto typom stavieb asi nikto nebude kupovať na ten účel, aby ich mohol používať. Za takej situácie sa argumentácia sťažovateľky javí ako účelová.

15. Je tu však aj druhý aspekt, a to skutočnosť, že bez ohľadu na motív kúpy je sťažovateľka vlastníkom nehnuteľností, ktoré zrejme nemôže (a ani nebude môcť) užívať a za túto nemožnosť ich užívania by jej mala patriť náhrada. Z obsahu rozhodnutí pripojených k ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka (s ohľadom na v tom čase aktuálnu rozhodovaciu prax pochopiteľne) žalovala mesto aj o vyplatenie odmeny za vecné bremeno podľa (za to isté obdobie ale v inom konaní) a vzhľadom na recentnú rozhodovaciu prax ústavného súdu (pozri , , ) je tu otvorená možnosť podania žaloby aj za ďalšie obdobia. V neposlednom rade tiež treba poukázať na to, že prvotným účelom a zmyslom je vysporiadanie vlastníckych vzťahov medzi obcami (vyššími územnými celkami) a vlastníkmi, a to by malo byť v prvom rade vyriešené aj v prípade sťažovateľky.

16. Sťažovateľka v týchto súvislostiach namietala aj ignoráciu tejto najnovšej rozhodovacej praxe ústavného súdu najvyšším súdom, avšak túto námietku by bol ústavný súd oprávnený riešiť len v takom prípade, keď by sťažovateľka túto námietku vzniesla aj v podanom dovolaní. Pokiaľ totiž takú námietku sama nevzniesla, dovolací súd viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania nemal na čo reagovať, a preto z tohto dôvodu k porušeniu práv sťažovateľky nemohlo dôjsť.

17. Pokiaľ sťažovateľka v priebehu konania namietala, že nebolo vykonané dokazovanie týkajúce sa povolenia dotknutých stavieb, túto jej výhradu z celkom praktických dôvodov nebolo možné akceptovať (lebo neexistoval spôsob, akým by dokazovanie mohlo byť vykonané). Treba dodať, že tento princíp nie je vhodné (práve s ohľadom na časový aspekt) aplikovať na všetky stavby, vo vzťahu ku ktorým sa vznik vecného bremena podľa posudzuje – nepochybne totiž existujú aj také stavby, kde sa to preukazovať dá.

18. V druhom rade nemožno ani konštatovať, že by argumentáciu sťažovateľky súdy ignorovali – s ohľadom na okolnosti vyhodnotili situáciu tak, že po takej dlhej dobe sa považuje stavba za povolenú, s čím môže sťažovateľka nesúhlasiť, ale nejde o záver nelogický ani svojvoľný. V tomto zmysle nie ja arbitrárnym ani poukaz najvyššieho súdu na to, že nelegálnosť stavby by mali riešiť v prvom rade správne orgány (stavebné úrady).

19. Ústavný súd s ohľadom na všetky uvedené okolnosti dospel k záveru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím a namietaným porušením práv sťažovateľky, a z tohto dôvodu jej ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2026

Peter Molnár

predseda senátu