Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Cob-61-2019.pdf
PDF · 251.57 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/61/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov Mgr. Márie Hlaváčovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: RS-2, s.r.o., Priemyselná 10, 821 09 Bratislava, IČO: 45 557 039, zastúpený: POLÁČEK & PARTNERS s.r.o., Hurbanovo nám. 1, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 06, IČO: 50 568 124, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 08, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 19.027,32 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č.k. 31Cb/8/2018 - 374 zo dňa 13.12.2018, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 19.027,32 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 9.513,66 eur od 8.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 9.513,66 eur od 23.1.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou podanou dňa 15.2.2018 navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 19.027,32 eur s príslušenstvom, titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného prijatím platieb za prístup do distribučnej sústavy od žalobcu za rok 2016, teda prijatím plnení bez právneho dôvodu. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy, ktorej prevádzkovateľom je žalovaný. Dňa 11.7.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.z. (ďalej len „Vyhláška“), ktorá pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent), ktorá sa uplatňuje od 1.1.2014 (ďalej len „platba za prístup“). V zmysle Vyhlášky mal každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného povinnosť uhrádzať platbu za prístup a to aj vtedy, keď žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „zmluva o prístupe“). Žalobca zdôraznil, že so žalovaným nikdy neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe a celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe Vyhlášky, a to bez akéhokoľvek zmluvného základu. Žalovaný vystavil žalobcovi za rok 2016 na mesačnej báze faktúry za platbu za prístup v žalovanej výške, ktoré boli zo strany žalobcu riadne uhradené. Ústavný súd SR dňa 22.6.2016 nálezom (ďalej len „nález sp.zn. PL. ÚS 17/2014“ alebo „Nález“) rozhodol tak, že vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s Ústavou SR. Nález bolo dňa 21.7.2016 zverejnený v Zbierke zákonov a týmto dňom sa stal všeobecne záväzným. Na základe Nálezu stratilo účinnosť ustanovenie § 26
ods. 23 Vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. V Náleze Ústavný súd SR jednoznačne konštatoval, že je neústavné, aby výrobca elektriny bol povinný platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade ak nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Ústavný súd SR rovnako konštatoval, že na zavedenie takejto platby ÚRSO nebol oprávnený. Nález ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu je nutné aplikovať aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu a to s poukazom na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, podľa ktorého nález ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov má účinky do minulosti
- ex tunc, keďže prednosť treba dať jednoznačne princípu ústavnosti pred princípom právnej istoty. Ak ústavný súd vyslovil neústavnosť predmetnej platby, je zrejmé, že na jej úhradu nikdy neexistoval relevantný právny základ. Žalobca ako výrobca elektriny, ktorý nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny tak nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup, v zmysle čoho došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného. Tieto platby žalobca navyše uhrádzal žalovanému „za nič“. Prístup totiž žalobca nikdy nevyužíval a ani nechcel využívať. Platbu za prístup uhrádzal žalobca len na základe ustanovenia Vyhlášky, ktoré bolo ústavným súdom označené za neústavné. Na uhrádzanie platby preto neexistoval žiaden právny dôvod. V zmysle ustálenej judikatúry „zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie. Podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol.
3. Ďalej žalobca v žalobe poukázal, že jedným z kľúčových východísk Nálezu je odlíšenie pojmu „prístup do distribučnej sústavy“ od pojmu „pripojenie do distribučnej sústavy“. Žalobca, ako výrobca elektriny, vyrobenú elektrinu dodáva do distribučnej sústavy žalovaného, ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Na to, aby danú elektrinu mohol dodať do distribučnej sústavy, musí byť k tejto sústave fyzicky pripojený. Toto fyzické pripojenie sa uskutočňuje na základe zmluvy o pripojení, ktorú uzatvorí výrobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Výrobca elektriny tak vôbec distribučnú sústavu na prepravu elektriny nevyužíva ani ju využívať nepotrebuje. Za pripojenie do distribučnej sústavy a na zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej sústave na pripojenie každý výrobca riadne zaplatil jednorazový poplatok - ide o tzv. pripojovací poplatok. Výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „OZE“) po podpise zmluvy o pripojení, po samotnom pripojení do distribučnej sústavy a po splnení si oznamovacej povinnosti reálne vyrábajú a dodávajú elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. Túto činnosť a popísaný mechanizmus pripojenia do distribučnej sústavy energetické zákony zásadne odlišujú od tzv. prístupu do distribučnej sústavy. Podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike (účinného v čase úhrad platieb žalobcom) sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity.“ Dané ustanovenie upravuje, že prístupom je využívanie distribučnej sústavy prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Zákon o energetike zároveň vyžaduje, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b) bodu 4 Zákona o energetike rozumie „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny.“ S poukazom na ustanovenie § 26 ods. 5 Zákona o energetike, tento záväzne definuje pojem prístup ako aj upravuje špecifické zmluvné vzťahy, ktoré v danej regulovanej oblasti vznikajú. Prístup do distribučnej sústavy teda znamená, že výrobca elektriny túto elektrinu nedodá priamo prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v odovzdávacom mieste, ale využije jeho distribučnú sústavu na to, aby ju prepravil inému konkrétnemu subjektu, ktorého si sám určí. Výrobcovia elektriny z OZE pri dodávke elektriny do distribučnej sústavy žiadnu distribúciu elektriny nepotrebujú a nijakým spôsobom distribučnú sústavu na účely prepravy elektriny nevyžívajú a preto prístup do distribučnej sústavy nepotrebujú. Výrobcovia elektriny z OZE ani nemôžu elektrinu dodávať inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. V opačnom prípade by prišli o zákonnú podporu. Podľa § 4 ods. 10 Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie, sú títo výrobcovia povinní „dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý objem vyrobenej elektriny“. Výrobcom elektriny tak z podstaty veci neostáva žiadna elektrina, ktorú by dodali ďalším odberateľom. Žalobca si zároveň uplatnil zákonné úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni, ktorý bol špecifikovaný v predžalobnej výzve zo dňa 26.9.2016 a výzve na vrátenie platieb za prístup zo dňa 16.1.2018.
4. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobca sa snaží navodiť nesprávny dojem, že právnym titulom žalovaným vystavovaných faktúr a žalobcom realizovaných platieb bolo
len ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky. Nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn.: PL. ÚS 17/2014 však nebol mechanizmus výpočtu odplaty za prístup do sústavy obsiahnutý v ustanovení § 26 ods. 23 Vyhlášky, ani jej výška spochybnené. Ústavný súd SR sa v náleze zaoberal výlučne analýzou a skúmaním jedného z možných existujúcich dôvodov vzniku subjektívnych práv a povinností, t.j. ich vzniku zákonom alebo podzákonným predpisom na základe zákona. Z Nálezu však explicitne nevyplýva vylúčenie akýchkoľvek ďalších právnych dôvodov, s ktorými zákon spája vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych práv a povinností ako relevantného právneho titulu na realizáciu úhrad a prijímanie finančných prostriedkov medzi užívateľom distribučnej sústavy a prevádzkovateľom distribučnej sústavy. V prípade žalobcom dobrovoľne uhrádzaných platieb za prístup je súd povinný skúmať, či neexistuje iný právny dôvod odôvodňujúci žalobcom realizované dobrovoľné úhrady v prospech žalovaného vylučujúci vznik údajného žalobcami nárokovaného bezdôvodného obohatenia.
5. Žalovaný ďalej uviedol, že je oprávnený užívať regionálnu distribučnú sústavu ako súčasť jeho vlastníckeho práva sám, ale zároveň je oprávnený umožniť užívanie sústavy alebo jej časti aj iným subjektom, pričom za takéto užívanie treťou osobou je oprávnený si nárokovať odplatu. Tretie osoby, ktorým vlastník osobitným dojednaním neumožní užívať distribučnú sústavu alebo jej časť, túto užívajú bez právneho dôvodu. Právo tretej osoby užívať distribučnú sústavu žalovaného je ustanovením § 2 písm. a) ods. 12.2 Zákona o energetike obsahovo prejavené predovšetkým prostredníctvom prístupu tretej osoby do distribučnej sústavy žalovaného. Jednou zo zmlúv, prostredníctvom ktorej by žalobca mohol od žalovaného nadobudnúť oprávnenie užívať distribučnú sústavu žalovaného v rozsahu obmedzenom výškou dohodnutej rezervovanej distribučnej kapacity za určitú dohodnutú odplatu, je zmluva o prístupe do sústavy, ktorej existenciu v akejkoľvek, či už písomnej alebo konkludentnej forme žalobca popiera, čím teda popiera existenciu akéhokoľvek titulu, ktorý by ho oprávňoval na užívanie distribučnej sústavy žalovaného. V takomto prípade však v žalovanom období dochádzalo a stále dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp.zn.: 4Cob/181/2017. Výška bezdôvodného obohatenia by v takomto prípade bola vyčíslená rovnakým spôsobom, akým bola u všetkých výrobcov určovaná odplata za užívanie distribučnej sústavy vo forme prístupu do sústavy, t.j. spôsobom určeným v ustanovení § 26 ods. 23 Vyhlášky, vychádzajúc z rozsahu zabezpečovanej distribučnej kapacity žalovaným pre žalobcu, určovanej z výšky maximálnej rezervovanej kapacity dohodnutej v zmluve o pripojení do sústavy. Zo strany žalobcu preukázateľne dochádza k dodávke elektriny do odovzdávacieho miesta, pričom dodávka elektriny je splnená prechodom elektriny určeným meradlom v odovzdávacom mieste. Aj samotné určené meradlo je súčasťou distribučnej sústavy žalovaného, a teda vlastníctvom žalovaného. Uvedená skutočnosť vyplýva aj priamo z legálnej definície pojmu distribučnej sústavy obsiahnutej v ustanovení § 2 písm. b) bod 5 Zákona o energetike. Žalovaný je tiež vlastníkom elektrickej prípojky, ktorá spája zariadenie žalobcu na výrobu elektriny s distribučnou sústavou žalovaného a ktorá je spolu s určeným meradlom súčasťou distribučnej sústavy, ktoré zariadenia sú zariadeniami nevyhnutnými k prevádzkovaniu sústavy, dodávke žalobcom vyrobenej elektriny (meranej meracím zariadením), ktorých využitie je nevyhnutné k tomu, aby žalobca realizoval svoje právo na dodávku elektriny. Pre naplnenie záväzku žalobcu na dodávku elektriny žalovanému je užívanie distribučnej sústavy nevyhnutné. Žalobca má v zmysle § 13 Zákona o energetike možnosť prepojiť svoje zariadenie na výrobu elektriny s odberným zariadením, do ktorého je vyrobená elektrina dodávaná priamym vedením, t.j. bez využitia distribučnej sústavy žalovaného. Voľba žalobcu pripojiť svoje zariadenie do distribučnej sústavy žalovaného ako aj voľba užívať distribučnú sústavu žalovaného a dodávať vyrobenú elektrinu žalovanému prostredníctvom jeho distribučnej sústavy, bola dobrovoľným rozhodnutím žalobcu.
6. Žalovaný zároveň konštatoval, že žalobca má v zmysle legálnej definície § 3 písm. b) ods. 15 Zákona o energetike postavenie užívateľa sústavy. Jednoznačne tak vyplýva, že žalobca v pozícii výrobcu dodávajúceho vyrobenú elektrinu do sústavy žalovaného, túto pri svojej činnosti využíva. V posudzovanom prípade však právny dôvod žalobcom realizovaných úhrad existoval a týmto bol záväzkovo-právny vzťah sporových strán v súvislosti s užívaním distribučnej sústavy žalovaného. Ak žalobca vyvodzuje svoje údajné bezdôvodné obohatenie odkazom na neexistenciu písomnej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného medzi stranami sporu, za bezdôvodné obohatenie sa podľa § 455 ods. l Občianskeho zákonníka nepovažuje, ak bolo prijaté plnenie dlhu neplatného len pre nedostatok formy. Z aktívneho konania žalobcu je zrejmé, že si bol vedomý užívania distribučnej sústavy žalovaného a práve z tohto dôvodu realizoval dobrovoľné úhrady odplaty za užívanie distribučnej sústavy v prospech žalovaného. V prípade dobrovoľného plnenia dlžníka vychádza právo z toho, že
dlžník plnil podľa práva len to, čo mal plniť. V prípade, ak by žalobca dobrovoľne realizoval platby, o ktorých by bol presvedčený, že na ich realizáciu neexistuje žiaden právny dôvod, nemohol by byť vo vzťahu k takto dobrovoľne realizovaným úhradám považovaný za dobromyseľného. Existencia akejkoľvek odplaty za prístup do distribučnej sústavy žalovaného a jej využívanie ako aj využívanie služieb s tým súvisiacich, nebola zo strany ústavného súdu spochybnená. Zároveň sa Ústavný súd SR v Náleze nikde nevyjadril, že zmluva o prístupe by musela byť uzatvorená výlučne v písomnej forme a takúto formu nevyžadujú ani platné právne predpisy. Vôľa žalobcu užívať distribučnú sústavu žalovaného vo forme prístupu do sústavy, je nepochybne zrejmá z komisívneho konania žalobcu spočívajúceho v dodávaní elektriny do distribučnej sústavy žalovaného. Rovnako zo strany žalovaného, ktorý žalobcom dodanú elektrinu odoberá a zabezpečuje nepretržitú prevádzkyschopnosť a stabilitu distribučnej sústavy je zrejmá vôľa umožniť žalobcovi užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu obmedzeného rozsahom dohodnutej distribučnej kapacity, a to za odplatu, ktorej výška je určená spôsobom definovaným v ustanovení § 26 ods. 23 Vyhlášky, vychádzajúc z rozsahu zabezpečovanej distribučnej kapacity žalovaným pre žalobcu. Z uvedeného je zrejmé, že prístup do sústavy a s tým spojené právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity v zmysle legálnej definície obsiahnutej v § 2 písm. a) ods. 12.2 Zákona o energetike (účinného v rozhodnom čase) bol medzi stranami sporu nesporne dohodnutý a rovnako nesporne bol medzi stranami dohodnutý aj záväzok žalobcu uhrádzať žalovanému odplatu za užívanie a prístup do distribučnej sústavy žalovaného. Vzhľadom k vyššie uvedenému musela zmluva o prístupe do distribučnej sústavy medzi stranami sporu minimálne v konkludentnej forme existovať, inak by sa jednalo o užívanie distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcu bez právneho dôvodu. Zároveň v zmysle § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, ktorý predchádzal aktuálne platnému Zákonu o energetike (ďalej ako „predchádzajúci zákon o energetike“), počas ktorého platnosti boli zariadenia prevažnej väčšiny výrobcov uvedené do prevádzky, bol každý výrobca elektriny obligatórne povinný uzatvoriť zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy. Uzatvorenie zmluvy o prístupe obsahujúcej len niektoré z ustanovení § 26 ods. 5 Zákona o energetike stanovených náležitostí, preto nemôže byť sankcionované neplatnosťou takejto uzatvorenej zmluvy.
7. Ďalej žalovaný poukázal, že dobrovoľnou úhradou faktúr za užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu došlo k uznaniu záväzku žalobcom voči žalovanému. Z uvedeného dôvodu nemusí žalovaný dokazovať vznik záväzku a ani skutočnosť, že uznaný záväzok trval v čase, keď k uznaniu došlo. Práve naopak, je na žalobcovi ako dlžníkovi, ktorý namieta, že záväzok žalobcu voči žalovanému nevznikol alebo zanikol inak, aby svoje tvrdenie preukázal. Žalobca pri svojej argumentácii a výklade pojmu „prístup do sústavy“ účelovo spája využívanie distribučnej sústavy nevyhnutne s distribúciou elektriny. Uvedené výrazy nie sú totožné, ktorá skutočnosť vyplýva zo samotného znenia ustanovenia § 26 ods. 5 Zákona o energetike. V prípade sporovými stranami dohodnutej a žalobcom žalovanému uhrádzanej odplaty za prístup do sústavy sa jedná o odplatu za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom v rozsahu dohodnutej rezervovanej distribučnej kapacity v distribučnej sústave žalovaného, v súlade s čím žalovaný zabezpečuje, aby jeho distribučná sústava bola žalobcovi v dohodnutom rozsahu ustavične k dispozícii, predovšetkým za účelom odberu žalobcom vyrobenej elektriny distribučnou sústavou žalovaného. Z dikcie zákonodarcu ako ani judikatúry Súdneho dvora nie je možné vyvodiť žalobcom prezentovaný názor o neexistencii prístupu do sústavy a nevyužívaní distribučnej sústavy pri výrobe a dodávke elektriny žalovanému. Záver o užívaní distribučnej sústavy žalovaného žalobcom je možné vyvodiť aj zo samotnej definície pojmu užívateľa sústavy obsiahnutej v § 3 písm. b) ods. 15 Zákona o energetike, kde žalobca fakticky napĺňa pojem užívateľ sústavy. K užívaniu sústavy žalovaného nedochádza výlučne v prípade distribúcie elektriny distribučnou sústavou, ako to prezentuje žalobca, ale tiež v prípade samotnej dodávky elektriny a rovnako tiež aj v prípade iného užívania, na ktorom sa zmluvné strany osobitne dohodnú. Distribučné sústava žalovaného musí byť v každom časovom okamihu k dispozícii pre každého užívateľa (vrátane žalobcu) bez rozdielu, s čím sú spojené fixné náklady nevyhnutné na udržanie jej disponibility, a to bez ohľadu na to, či ju užívateľ v danom momente využíva alebo nie, ktoré náklady je potrebné spravodlivo refundovať od všetkých užívateľov sústavy. V opačnom prípade by žalobca nemohol ním vyrobenú elektrinu do sústavy žalovaného dodávať, resp. „vpúšťať“ v zmysle dikcie Nálezu.
8. Oprávnenie užívať distribučnú sústavu žalovaného nie je možné považovať za osvedčené ani samotnou existenciou zmluvy o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy, predmetom ktorej je však výlučne záväzok žalovaného pripojiť zariadenie konkrétneho žalobcu do distribučnej sústavy a umožniť dodávku do sústavy žalovaného pre maximálnu rezervovanú kapacitu pripojenia v dohodnutej
výške a záväzok konkrétneho žalobcu na úradu jednorazového poplatku za pripojenie. Zo samotného znenia § 4 ods. 10 Zákona o OZE je zrejmé, že výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už pri samotnej dodávke elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, na ktorú si uplatňuje podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE, nevyhnutne používa regionálnu distribučnú sústavu, a teda do nej musí fakticky pristupovať, nakoľko na elektrinu dodanú bez použitia regionálnej distribučnej sústavy by si dotknutý výrobca nemohol uplatniť podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o OZE. V prípade, ak žalobca popiera existenciu samotného prístupu do sústavy a celkové využívanie sústavy, takýto žalobca nemôže mať nárok na ďalšie právo spojené s podporou výroby elektriny. V súvislosti so žalobcom namietanou neexistenciou distribúcie elektriny inému účastníkovi na trhu s elektrinou žalovaný podotkol, že od účinnosti novej trojstrannej zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, žalobca reálne dodáva elektrinu spoločnosti Východoslovenská energetika a.s. ako svojmu zmluvnému partnerovi a odberateľovi elektriny, ku ktorej dodávke dochádza cez určené meradlo žalovaného. Ustanovenie § 26 ods. 5 Zákona o energetike zakotvuje povinnosť „prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity“, teda neustanovuje subjekt, ktorému má byť elektrina od výrobcu ako účastníka trhu s elektrinou prepravená. Pri dodávke elektriny žalobcom spoločnosti Východoslovenské energetika a.s. ako svojmu zmluvnému partnerovi k preprave elektriny distribučnou sústavou žalovaného dochádza, a teda žalobcom požadovanú podmienku prepravy elektriny je v danom prípade potrebné považovať za splnenú. Žalovaný vystavením predmetných faktúr za umožnenie prístupu žalobcovi do svojej regionálnej distribučnej sústavy v roku 2016 postupoval výlučne v súlade s platnými a účinnými ustanoveniami Vyhlášky, nekonal v rozpore s nimi, neobchádzal ich a v plnom rozsahu ich dodržiaval.
9. Žalovaný zároveň poukázal, že ustanovenie Vyhlášky v časti „ to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú o zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ bolo Nálezom vyhlásené za neústavné dňa 22.6.2016 a publikované v Zbierke zákonov dňa 21.7.2016, čím sa stalo všeobecne záväzným. Ak aj boli ústavným súdom príslušné ustanovenia Vyhlášky vyhlásené za nesúladné s Ústavou SR, tieto boli až do momentu uverejnenia Nálezu o jeho nesúlade s Ústavou SR v platnosti a účinnosti, a teda až do tohto momentu boli pre všetky subjekty, a teda aj strany sporu záväzné. Až po tomto momente by stratili do budúcna svoju účinnosť a subjekty by sa nimi vo svojich ďalších konaniach nemohli riadiť a aplikovať ich na svoje právne vzťahy. Účinky prípadného Nálezu o nesúlade napadnutých ustanovení Vyhlášky môžu byť vždy iba do budúcnosti - ex nunc a to v súlade princípom právnej istoty a právnej stability účastníkov konania a ich legitímnych očakávaní zakotvený v čl. l ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, ktorý patrí k imanentným znakom právneho štátu, a ktorého súčasťou je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. Priznaním účinkov Nálezu „ex tunc“ by došlo k neproporciálnemu zásahu do právnej istoty žalovaného ako súkromnoprávneho subjektu, ktorý je nositeľom základných práv a slobôd.
10. Na pojednávaní dňa 13.12.2018 žalovaný uviedol, že je nesporné, že žalobca v rozhodnom období do distribučnej sústavy žalobcu nevyhnutne pristupoval. Faktický prístup do sústavy bol vždy posudzovaný s ohľadom na dodávku elektriny a túto filozofiu zákona možno vyvodiť aj z poslednej novely (č. 309/2018 Z.z.) Zákona o energetike, ktorá precizuje doterajší stav. V tejto súvislosti poukázal konkrétne na ustanovenia § 2 písm. a) bod 12.2, § 26 ods. 5 a prechodné ustanovenie § 96f novely. Ustanovenia Zákona o energetike týkajúce sa prístupu do distribučnej sústavy majú byť posudzované tak, že nie je nevyhnutné, aby išlo o účastníka prepravujúceho elektrinu. Žalobca na uvedenom pojednávaní poukázal, že spor sa týka platieb za rok 2016, teda pri jeho posudzovaní je nevyhnutné postupovať podľa právnych predpisov platných a účinných v roku 2016.
10. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nie je sporné, že neexistuje Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy v písomnej forme a žalobca bol a je pripojený do distribučnej sústavy žalovaného a dodáva elektrickú energiu do tejto sústavy.
11. Z jednotlivých faktúr a histórie transakcií predložených žalobcom mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný vystavil žalobcovi za rok 2016 na mesačnej báze faktúry za platbu za prístup, ktoré boli zo strany žalobcu riadne uhradené. Ďalej, že žalobca výzvou zo dňa 16.1.2018 a zo dňa 29.9.2016 vyzval žalovaného na vrátenie platieb v celkovej výške 47.568,30 eur, do troch dní od doručenia výziev. Výzvy boli žalovanému doručené dňa 18.1.2018 a dňa 27.9.2016. Zo Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku uzatvorenej stranami sporu dňa 19.11.2014 (Zmluva o dodávke) a Zmluvy o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy MZ-ZoP/2011/88 uzatvorenej dňa
31.5.2011 (Zmluva o pripojení) vyplýva, že sa nejedná o Zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, a to s poukazom na predmet špecifikovaný v článku I. týchto zmlúv. Žalovaný listom zo dňa 19.12.2013 a zo dňa 10.4.2017 vyzval žalobcu na uzatvorenie Zmluvy o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, keďže takúto zmluvu dosiaľ nemajú uzatvorenú.
12. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 11 ods. 1 písmeno c) a e) v znení účinnom do 30.11.2014, § 40 ods. 1 Zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, podľa ustanovení § 2 písmeno c) a e) v znení účinnom do 30.6.2014, § 3 písmeno c) a e), § 26 ods. 23 v znení účinnom do 20.7.2016 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. ÚRSO z 11.7.2013, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, podľa ustanovení § 2 písmeno a) bod 22 a 23 účinného do 31.8.2012, § 21 ods. 1 písmeno a), § 21 ods. 2 písmeno a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, podľa ustanovení § 2 písmeno a) bod 11 a 12, § 2 písmeno b) body 4 a 15, § 15 ods. 1 a 2, § 26 ods. 3, 5 a 9, § 27 ods. 1 písmeno a) a b), § 27 ods. 2 písmeno a), § 35 ods. 1 písmeno a), b) a c), § 96 ods. 7 veta prvá a druhá, ods. 8 vety prvá a ods. 9 vety druhá zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike (účinného od 1.9.2012), podľa ustanovení § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinné do 31.12.2018). Ďalej podľa § 1 ods. 1 a 2, § 261 ods. 1, § 340 ods. 2, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. a § 451 ods. 1 a 2, § 456 veta prvá, § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka. Ďalej podľa ustanovení § 41, § 41a ods. 1, 2 a 3, § 41b zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
13. Súd prvej inštancie konštatoval, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL. ÚS 17/2014-132 z 22.6.2016 vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 21.7.2016 (ďalej aj len „Nález“) rozhodol, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských a práv a základných slobôd“.
41. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na odôvodnenie Nálezu, z ktorého vyplývajú tieto skutočnosti a závery: „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“ „21.6 (...) Zákon o regulácii v § 40 explicitne nesplnomocňuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorým by bol Úrad pre reguláciu sieťových odvetví oprávnený ustanoviť povinnosť výrobcov elektriny platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy.“ „21.7 Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav“. „21.8 Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 ústavy, keďže Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii), a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané
zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“ „22. Čo sa týka ostatných častí napadnutého § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii a napadnutého § 26 ods. 24, 25 a 26 a § 29 ods. 3 vyhlášky o cenovej regulácii, ústavný súd konštatuje, že ide zväčša o technické právne normy, respektíve právne normy, ktorých základ je daný zákonom o energetike a zákonom o regulácii (...).“ „22.1 (...) Pre výrobcov elektriny, ktorí majú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamenajú právne normy § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v praxi len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku, k úhrade ktorého sa zaviazali uzatvorením zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe § 26 ods. 5 zákona o energetike naopak, pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil na nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike, alebo inom zákone.“
42. Súd prvej inštancie uviedol, že z obsahu predložených zmlúv uzatvorených medzi stranami sporu nepochybne vyplýva, že sa nejedná o zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy. To že takáto zmluva medzi nimi nebola uzatvorená rovnako vyplýva aj z jednotlivých výziev žalovaného pre žalobcu.
43. Súd prvého stupňa konštatoval, že spornou otázkou bolo právo žalobcu na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy žalovaného za obdobie roku 2016, pri zohľadnení záverov a účinkov nálezu sp. zn. PL. ÚS 17/2014-132, relevantnej právnej úpravy a existujúcich zmluvných vzťahov medzi žalobcom ako výrobcom a odberateľom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, resp. medzi žalobcom ako výrobcom a odberateľom elektriny a žalovaným ako dodávateľom elektriny.
44. Pri posudzovaní hmotno-právnych účinkov nálezu sp.zn. PL. ÚS 17/2014 súd prvej inštancie vychádzal zo záverov uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. PLz. ÚS 1/06 - 4 zo dňa 11.10.2006, prijatého vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu SR, v ktorom sa Ústavný súd SR priklonil k právnemu názoru, že hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. Ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky v nálezom sp.zn. PL. ÚS 17/2014 dotknutej časti bolo anulované od počiatku, inými slovami sa na toto ustanovenie Vyhlášky hľadí, akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. O takýto výklad účinkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaného v konaní o súlade právnych predpisov potom možno opierať nárok žalobcu na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy zaplatených za rok 2016, účtovaných žalovaným na základe ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky, ktoré bolo v relevantnej časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" vyhlásené za rozporné s označenými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky.
45. K obsahu uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 4/2018, ktorým argumentoval žalovaný, súd prvej inštancie uviedol, že sa jedná o úplne odlišný skutkový a právny stav. Udeleniu štátnych cien v zmysle zákona č. 261/2017 Z.z. ich vydaniu predchádza rozhodovací proces najvyšších ústavných orgánov, výsledkom ktorého je individuálny akt aplikácie práva, a to rozhodnutie ústavného orgánu sui generis vydané na základe tohto zákona. Jeho vydanie právoplatne zakladá nárok ocenenej osoby byť
nositeľom štátnej ceny ako aj nárok na finančnú odmenu. Vo vzťahu k platbám za prístup do distribučnej sústavy však nedošlo k vydaniu žiadneho rozhodnutia, ktorým by bol žalobca viazaný.
46. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že okrem vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska nevydal Ústavný súd SR žiadne iné zjednocujúce stanovisko, v ktorom by záväzným spôsobom riešil otázku hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu. Všeobecný súd je povinný dodržať princíp právnej istoty tým, že rešpektuje ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR. K danej riešenej otázke existuje iba jedno záväzné zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu, ktoré nebolo iným zjednocujúcim stanoviskom pléna Ústavného súdu SR prekonané.
47. Súd prvej inštancie poukázal na obsah nálezu sp. zn. PL. ÚS 17/2014-132, najmä na časť jeho odôvodnenia pod bodom 4.3. a to odsek 21., 21.1, 21.5, 21.6, 21.7 a 21.8., z ktorého vyplýva, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle zákona č. 251/2012 Z.z. výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy a pokiaľ dotknutá časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky ukladala výrobcom elektriny povinnosť hradiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú nemali, išlo o povinnosť nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone č. 251/2012 Z.z. čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre ÚRSO v zmysle zákona č. 250/2012 Z.z. upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.
48. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo žalovaným nepochybne preukázané, že by medzi žalobcom a žalovaným za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z. bola uzatvorená iná zmluva než predložené zmluvy. Predmetom týchto zmlúv však nebolo zo strany žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy a následná distribúcia elektriny.
49. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. Pokiaľ aj z odôvodnenia nálezu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 - 132 vyplýva (odsek 22.1 odôvodnenia nálezu), že „pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy (čo podľa výsledkov vykonaného dokazovania je aj prípad žalobcu), znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný súd vyhlásil za nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike alebo inom zákone“, tak v dôsledku uvedeného nálezu Ústavného súdu SR, pri zohľadnení jeho účinkov ex tunc konštatovaných vyššie, právny dôvod platby za prístup do distribučnej sústavy zaplatenej žalobcom v postavení výrobcu elektriny za fakturačné obdobia kalendárnych mesiacov roku 2016 spolu v sume 19.027,32 eur odpadol. Súd prvej inštancie tak vyhovel žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 19.027,32 eur, titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré na strane žalovaného vzniklo prijatím plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol.
50. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému príslušenstvu súd prvej inštancie uviedol, že v prípade nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, čas plnenia nie je dojednaný ani nevyplýva z právneho predpisu, preto podľa ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka bol žalovaný povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie bez zbytočného odkladu po tom, čo bol žalobcom na jeho vydanie vyzvaný. V konaní bolo preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy uhradených za rok 2016 pozostávajúcich zo sumy 9.513,66 eur dňa 27.9.2016 a sumy 9.513,66 eur dňa 18.1.2018. Žalobca si úroky z omeškania uplatnil od 8.10.2016 a od 23.1.2018. Preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na zákonný úrok z omeškania zo sumy 9.513,66 eur v sadzbe 9 % ročne od 8.10.2016 do zaplatenia a zo sumy 9.513,66 eur od 23.1.2018 do zaplatenia.
51. K žalovaným uvádzanému uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4Cob/181/2017 - 341 zo dňa 26.10.2017 súd prvej inštancie poukázal, že v ňom nebol v plnom rozsahu zohľadnený právny názor Ústavného súdu SR vyjadrený v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014-132, ktorý sa vzťahuje na posúdenie možnosti uzavretia zmluvy o prístupe v zmysle zákona č. 251/2012 Z.z. v platnom znení, podľa ktorého takouto zmluvou je len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
52. Keďže jediným právnym základom pre uhrádzanie platieb za prístup do distribučnej sústavy je podľa Zákona o energetike a Nálezu platne uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, súd prvej inštancie uviedol, že v konaní predložené Odborné vyjadrenie doc. Ing. Karola Klucha, PhD. č. 39/2018, ktorým sa žalovaný usiloval preukázať, že dodávka elektriny žalobcom je akýmsi využívaním kapacity distribučnej sústavy, k čomu je nevyhnutný prístup žalobcu do nej, je iba miešanie technických a právnych otázok a zároveň vyhýbanie sa záväznej právnej úprave. Uvedené rovnako platí aj v prípade návrhu žalovaného na výsluch svedkov, nakoľko títo by sa vedeli vyjadriť len k technickej otázke pripojenia a prístupu, pričom pre konanie je rozhodujúce posúdenie právnej otázky
- či bola oprávnená platba za prístup, alebo nie.
53. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
54. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a to v celom rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd napádaný rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol, alebo ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci /§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p./; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností /§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p./; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci / § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./.
55. Žalovaný v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že predmetom sporu nie je otázka užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcom v pozícii odberateľa elektriny, ale otázka užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcom v pozícii dodávateľa elektriny. Súd prvej inštancie však nerozlišuje medzi postavením výrobcu ako odberateľa elektriny a výrobcu ako dodávateľa elektriny a tieto obsahovo úplne rozličné pojmy a s nimi spojené rozličné situácie na trhu s elektrinou zamieňa. Súd prvej inštancie sa bez bližšieho zohľadnenia všetkých súvisiacich právnych aj skutkových okolností priklonil k právnemu názoru žalobcu o oprávnenosti jeho pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia, s odkazom na neexistenciu písomnej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného v zmysle § 26 ods. 5 Zákona o energetike medzi stranami sporu. Bezdôvodné obohatenie malo predstavovať žalobcom realizované platby na základe faktúr žalovaného podľa § 26 ods. 23 Vyhlášky, so súčasným poukazom na nález Ústavného súdu SR, sp.zn.: PL. ÚS 17/2014. Predmetné ustanovenie vyhlášky o cenovej regulácii však slúži výlučne ako východisko pre určenie matematického výpočtu výšky žalovaným žalobcovi fakturovanej sumy za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom, ktorý mechanizmus výpočtu odplaty za prístup do sústavy obsiahnutý v ustanovení § 26 ods. 23 Vyhlášky ako ani jej výška, neboli zo strany Ústavného súdu SR spochybnené. Z Nálezu Ústavného súdu SR explicitne nevyplýva vylúčenie akýchkoľvek ďalších právnych dôvodov, s ktorými zákon spája vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych práv a povinností ako relevantného právneho titulu na realizáciu úhrad a prijímanie finančných prostriedkov medzi užívateľom distribučnej sústavy a prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Ústavný súd SR platby za užívanie distribučnej sústavy a prevádzkovateľom distribučnej sústavy poskytované služby s tým súvisiace nevylučuje, ale naopak, považuje ich za platby založené na trhovom mechanizme odplaty za poskytované služby/dobrá (pripojenie a prístup do distribučných sústav). Ústavný súd SR zastáva právny názor, že jednou stranou poskytnutému plneniu, označovanému Ústavným súdom SR ako „služby/dobrá“, má zodpovedať druhou stranou poskytnuté protiplnenie vo forme odplaty, ktorá má byť založená na trhovom mechanizme. V prípade žalobcom nárokovaných finančných prostriedkov bol súd prvej inštancie povinný skúmať, či neexistuje iný právny dôvod odôvodňujúci nárok žalovaného na prijaté finančné prostriedky, vylučujúci vznik údajného žalobcom nárokovaného bezdôvodného obohatenia. Nie je možné posudzovať reálne využívanie prístupu do distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcu v závislosti od existencie resp. neexistencie písomnej zmluvy o prístupe. Otázka existencie resp. neexistencie zmluvy o prístupe je teda otázkou právnou, zatiaľ čo otázka využívania či nevyužívania prístupu do sústavy žalovaného žalobcom je otázkou skutkovou a túto nie je možné relevantne posúdiť a zodpovedať bez reálneho posúdenia faktického skutkového stavu, ktorý nie je možné relevantne zistiť bez posúdenia odborného technického uhla pohľadu.
56. Žalovaný ďalej uviedol, že súd prvej inštancie bez ďalšieho vyslovil právny záver o neexistencii pohľadávky žalovaného vzhľadom na neexistenciu písomnej zmluvy o prístupe bez bližšieho odôvodnenia a skúmania reálneho skutkového stavu medzi stranami sporu len strohým odkazom na
závery Ústavného súdu SR prezentované v jeho náleze sp.zn.: PL. ÚS 17/2014. Zákon o energetike a rovnako ani žiaden iný platný právny predpis neupravuje formu uzatvorenia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a rovnako táto otázka nebola riešená ani zo strany Ústavného súdu SR. V prípade, ak by táto náhodou aj bola právnym predpisom zakotvená, jej nedodržanie nemá v zmysle platnej právnej úpravy za následok vznik bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na znenie novely zákona o energetike č. 309/2018 Z.z. (ďalej len „Novela“) a to na prechodné ustanovenie § 96f ods. 2, ktoré predpokladá právnu domnienku existencie konkludentnej zmluvy o prístupe do sústavy, z dôvodu aby výrobca prístup do distribučnej sústavy využíval. Žalobca distribučnú sústavu žalovaného v žalovanom období užíval a tohto času naďalej užíva a to dodávaním elektriny do distribučnej sústavy žalovaného. Žalovaný umožňuje žalobcovi užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu obmedzeného rozsahom dohodnutej distribučnej kapacity, a to za odplatu, ktorej výška je určená spôsobom definovaným v ustanovení § 26 ods. 23 Vyhlášky. Nie je možné a ani právne súladné, aby žalobca na jednej strane disponoval oprávnením a distribučnú sústavu žalovaného vrátane služieb žalovaného s tým súvisiacich užíval a na strane druhej sa bránil uhrádzaniu odplaty za takéto užívanie a rovnako tiež uzatvoreniu písomnej zmluvy, ktorá by pre takéto užívanie vytvorila nesporný právny základ. Súdy sú povinné vykladať právne úkony tak, aby bola zachovaná ich platnosť. Základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.
57. Žalovaný je toho názoru, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek skúmania reálneho skutkového stavu odmietol argumentáciu žalovaného, že bez faktického prístupu do sústavy žalovaného, žalobca nemôže vyrobenú elektrinu do sústavy dodávať. Pre relevantné posúdenie využívania resp. nevyužívania prístupu do distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcu je nevyhnutné realizovať správny výklad pojmu „prístup do sústavy“. V tejto súvislosti žalovaný opätovne poukázal na Novelu, ktorá priamo odstraňuje výkladové rozpory pojmu prístup do sústavy a spresňuje samotnú legálnu definíciu pojmu prístup do sústavy obsiahnutej v § 2 písm. a) bod 12.2 zákona o energetike v zmysle ktorej: ...prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity a ak ide o výrobcu elektriny, prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy. V prípade úpravy legálnej definície pojmu prístup do sústavy, sa nejedná o úpravu novú, ale len o spresnenie a precizovanie aktuálnej právnej úpravy z dôvodu odstránenia existujúcich výkladových rozporov a nezrovnalostí, čo vyplýva zo samotnej dôvodovej správy k citovanému zákonnému ustanoveniu. Súd prvej inštancie pri výklade pojmu „prístup do sústavy“ neprihliadol na vôľu zákonodarcu prejavenú v Novele, ktorá v danom čase bola už súčasťou právneho poriadku. Z uvedeného dôvodu, aplikovaný výklad právnych noriem súdom prvej inštancie nie je právne súladný. Samotné pripojenie a rovnako ani uzatvorená zmluva o pripojení neumožňuje žalobcovi sama o sebe užívať distribučnú sústavu. Umožnením dodávky elektriny zmluvou o pripojení žalobca nadobudol výlučne možnosť realizovať predaj elektriny v zmysle legálnej definície § 2 písm. b) ods. 19 Zákona o energetike. Z uvedeného zmluvného vzťahu však nie je možné vyvodiť oprávnenie žalobcu užívať distribučnú sústavu žalovaného a už vôbec nie prejav vôle žalovaného smerujúci k bezodplatnosti takéhoto užívania. Prístup ako využívanie sústavy je však od pripojenia potrebné odlíšiť, pretože prístup je neprerušené využívanie sústavy ako opakovaná kontinuálna činnosť výrobcu, čo vyplýva aj z odborného vyjadrenia súdneho znalca doc. Ing. Karola Klucha, PhD. č. 39/2018. Bez prístupu je pripojenie, samo o sebe bezúčelné. Dodanie elektriny vyrobenej žalobcom odberateľovi nie je fyzikálne a technicky možné bez využitia distribučnej sústavy. Súd prvej inštancie vyvodzuje, že v zmysle záverov Ústavného súdu SR k prístupu do sústavy dochádza výlučne len v prípade distribúcie. Pojem prístup do sústavy je pojem obsahovo širší ako pojem distribúcia, čo je v súlade s právnym názorom uvedeným v stanovisku Ministerstva hospodárstva SR, ktoré bolo predložené v konaní. Samotná existencia prístupu je nevyhnutným predpokladom tak distribúcie ako aj akéhokoľvek iného spôsobu využívania distribučnej sústavy, či už v podobe dodávky elektriny do sústavy alebo odberu elektriny zo sústavy. Súd prvej inštancie však vyhodnotil závery Ministerstva hospodárstva SR ako nesprávne, pričom svoj odlišný právny názor bližšie nezdôvodnil a rovnako ani neodôvodnil úvahy, akými sa riadil. Práve uvedený výklad obsiahnutý v stanovisku ministerstva kopíruje vôľu zákonodarcu, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj Novela a spresnenie znenia ustanovenia § 25 ods. 6 Zákona o energetike v zmysle ktorého: Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a v prípade účastníka trhu s elektrinou iného ako výrobcu elektriny aj prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za
prístup a cenu za poskytnutie distribučných služieb a súvisiacich služieb“. Z uvedeného je jednoznačne zrejmé, že preprava elektriny nie je nevyhnutným predpokladom na to, aby sa jednalo o prístup do sústavy v zmysle legálnej definície § 2 písm. a) ods. 12.2 Zákona o energetike. Preto nie je možné prijať súdom prvej inštancie uplatňovaný výklad, že samotná distribúcia je predpokladom existencie prístupu do sústavy. Skutočnosť, že prístup do sústavy a s tým spojené využívanie sústavy nemusí byť nevyhnutne za každých okolností previazané s distribúciou elektriny vo svojom pravom slova zmysle, potvrdzuje aj Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci C-239/07, ktorý uviedol, že „prístup do sústavy sa chápe ako právo užívať elektrické sústavy”. Záver o užívaní distribučnej sústavy žalovaného žalobcom je možné vyvodiť aj zo samotnej definície pojmu užívateľa sústavy obsiahnutej v § 3 písm. b) ods. 15 Zákona o energetike, zahŕňajúcej pod užívateľov sústavy tri skupiny subjektov, a to osobu, ktorá elektrinu dodáva alebo elektrinu odoberá prostredníctvom prenosovej alebo distribučnej sústavy alebo má s prevádzkovateľom prenosovej alebo distribučnej sústavy zmluvný vzťah, pričom žalobca fakticky napĺňa pojem užívateľ sústavy v zmysle každej z uvedených zákonom definovaných skupín subjektov. Ak by mal Ústavný súd SR za to, že prístup nevyhnutne vždy zahŕňa distribúciu, nedefinoval by tento pojem tak ako je to uvedené v bode 21.1 Nálezu, t.j. ako právo „vpúšťať“ elektrinu, ale priamo ako právo prenášať, resp. prepravovať vyrobenú elektrinu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. Sám Ústavný súd SR si je vedomý skutočnosti, že prístup ako taký nepredstavuje priamo samotnú distribúciu vyrobenej elektriny distribučnou sústavou ako sa to snaží nesprávne prezentovať žalobca ale naopak, predstavuje práve vpustenie vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy. V súvislosti so žalobcom namietanou neexistenciou distribúcie elektriny inému účastníkovi na trhu s elektrinou, a teda údajné nenaplnenie pojmu prístup do sústavy v zmysle bodu 21.1 Nálezu žalovaný poukázal, že od účinnosti novej trojstrannej Zmluvy o dodávke elektriny žalobca reálne dodáva elektrinu spoločnosti Východoslovenská energetika a.s. ako svojmu zmluvnému partnerovi a odberateľovi, t.j. inému účastníkovi trhu s elektrinou ako svojmu odberateľovi, ku ktorej dodávke dochádza cez určené meradlo žalovaného, ktoré je súčasťou distribučnej sústavy žalovaného a jeho výlučným vlastníctvom. Pri dodávke elektriny žalobcom pre spoločnosť Východoslovenská energetika a.s. ako svojmu zmluvnému partnerovi, k preprave elektriny distribučnou sústavou žalovaného nepochybne dochádza, a teda súdom prvej inštancie požadovanú podmienku prepravy elektriny je v danom prípade potrebné považovať za splnenú. Súd prvej inštancie nesprávne spája využívanie distribučnej sústavy ako aj samotný prístup do sústavy nevyhnutne s distribúciou elektriny.
58. Žalovaný poukázal, že súd prvej inštancie odmietol odborné vyjadrenie Ing. Karola Klucha, PhD. č. 39/2018 ako aj výsluch navrhnutých svedkov s odôvodnením, že žalovaný uvedeným postupom mieša technické a právne otázky a zároveň sa vyhýba záväznej právnej úprave. Uvedený záver súdu prvej inštancie je nesprávny a predčasný. Súd prvej inštancie v konaní reálny skutkový stav veci nepovažoval pri svojom rozhodovaní za dôležitý a tomuto pri svojom rozhodovaní v spore nevenoval dostatočnú pozornosť s odkazom, že všetky dôkazy týkajúce sa skutkového stavu preukazujú len technické skutočnosti a zodpovedajú len technické otázky. Uvedenými úvahami a nedostatkom pozornosti venovanej technickým a skutkovým zisteniam a ich nesprávnym posúdením a vyhodnotením súd prvej inštancie následne dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Žalobca, na to aby jeho zariadenie mohlo byť pripojené do distribučnej sústavy žalovaného a v rámci takejto vzájomnej symbiózy s distribučnou sústavou a ostatnými jej užívateľmi dokázalo reálne fungovať a vyrábať a dodávať elektrinu do sústavy, musí mať zo strany žalovaného zabezpečenú synchronizačnú frekvenciu, ktorá služba je zo strany žalovaného žalobcovi poskytovaná nepretržite a zo strany žalobcu je nepretržite využívaná. Žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie mal a naďalej má možnosť vyrábať elektrinu a realizovať svoju podnikateľskú činnosť bez využitia distribučnej sústavy žalovaného prostredníctvom priameho vedenia, kedy by jeho zariadenie bolo elektricky a mechanicky oddelené od distribučnej sústavy žalovaného. Voľba pripojiť svoje zariadenie do distribučnej sústavy žalovaného ako aj voľba užívať distribučnú sústavu žalovaného a dodávať vyrobenú elektrinu žalovanému, resp. ním poverenému tretiemu subjektu prostredníctvom distribučnej sústavy žalovaného, bola dobrovoľným rozhodnutím žalobcu, ktorý si sám na základe svojho vlastného uváženia zvolil tú zo zákonom ponúkaných možností, ktorú považoval v čase svojho rozhodovania za ekonomicky výhodnejšiu. Tieto skutočnosti však neboli súdom prvej inštancie zohľadnené. Odplatu za prístup do sústavy a jej užívanie je povinný platiť každý užívateľ distribučnej sústavy. Priznaním relevantnosti tvrdenia žalobcu o bezodplatnosti užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcom v pozícii výrobcu elektriny, t.j. dodávateľa elektriny do sústavy, súd prvej inštancie vo svojej podstate bezdôvodne preniesol povinnosť znášať všetky náklady súvisiace s udržiavaním stability distribučnej sústavy a jej užívaním výlučne na jednu skupinu jej užívateľov, a to na koncových odberateľov, ktorí sú najslabšou a najzraniteľnejšou
skupinou užívateľov distribučnej sústavy. Takýmto postupom sú odberatelia elektriny zo sústavy nútení uhrádzať náklady za niekoho, kto prístup do sústavy využíva na výkon svojej podnikateľskej činnosti, a vo svojej podstate sa tak títo skladajú na žalobcom pri jeho podnikateľskej činnosti dosahovaný zisk.
59. Žalovaný v súvislosti s bezdôvodným obohatením žalobcu ďalej poukázal na závery Krajského súdu v Bratislave v konaní sp.zn. 4Cob/181/2017, podľa ktorých je žalobca povinný osvedčiť svoje oprávnenie užívať distribučnú sústavu žalovaného vrátane služieb s tým súvisiacich, ako aj jeho rozsah. Situáciu, keď žalobca na jednej strane distribučnú sústavu žalovaného vo forme prístupu reálne užíva, vrátane služieb s tým súvisiacich a na strane druhej odmieta uhrádzať odplatu za takéto užívanie považuje žalovaný za zneužívanie práva žalobcu a bezdôvodné obohacovanie sa žalobcu na úkor žalovaného, ako aj na úkor ostatných užívateľov distribučnej sústavy. Právny dôvod žalobcom realizovaných úhrad v žalovanom období existoval a naďalej existuje a tým je záväzkovo-právny vzťah sporových strán v súvislosti s užívaním distribučnej sústavy žalovaného a služieb s tým spojených, a to bez ohľadu, či tento bude zo strany súdov posúdené ako zmluvný vzťah v zmysle písomnej/konkludentnej zmluvy o prístupe a distribúcii v zmysle § 26 ods. 5 Zákona o energetike, zmluvy o prístupe v zmysle § 27 ods. 1 Zákona o energetike, inominátnej zmluvy v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka alebo ako vzťah bezdôvodného obohatenia sa žalobcu na úkor žalovaného. Vo všetkých vyššie uvedených prípadoch vzniká žalovanému oprávnený nárok na protiplnenie za užívanie distribučnej sústavy žalobcom vrátane služieb s tým súvisiacich.
60. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že žalobcovi nie je možné priznať uplatnenú pohľadávku aj z dôvodu, že účinky derogačného Nálezu pôsobia do budúcna, ex nunc. Právny názor súdu prvej inštancie o účinkoch Nálezu ex tunc, t.j. spätne, do minulosti k momentu vzniku dotknutej právnej normy je nesprávny, keďže závery uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. PLz. ÚS 1/06-4 sú pre posudzovaný spor neaplikovateľné. V prípadoch posudzovaných v uznesení sp.zn.: PLz. ÚS 1/06-4 v čase vydania derogačného nálezu Ústavného súdu SR nebolo poskytnuté medzi stranami sporu žiadne plnenie podľa napadnutého právneho predpisu, a teda právne vzťahy medzi stranami sporu neboli uzavreté. K vzájomnému plneniu strán sporu došlo, na rozdiel od prípadu posudzovaného Ústavným súdom SR v prípade sp.zn.: PLz. ÚS 1/06-4 v čase pred vydaním derogačného Nálezu, t.j. v čase, keď napadnutá právna norma bola v plnom rozsahu platná a účinná a tvorila riadnu súčasť právneho poriadku. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie sp.zn.: PL. ÚS 4/2018, v ktorom bol prijatý jednoznačný záver, že: „právne účinky derogačného nálezu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sú orientované (v zásade) pro futuro (ex nunc)“. Z uvedeného tak vyplýva, že absentuje právny základ na vrátenie takto prijatých platieb, ktorých sa žalobca v konaní domáha. Podľa žalovaného aplikáciu záverov zjednocujúceho stanoviska sp.zn.: PLz. ÚS 1/06-4 pri vyhodnocovaní hmotnoprávnych účinkov Nálezu, týkajúceho sa čisto súkromnoprávneho vzťahu medzi dvomi subjektmi súkromného práva ako podnikateľskými subjektmi nie je správna. Takýmto postupom by sa priznala neprimeraná ochrana práv jednej skupine subjektov súkromného práva na úkor druhej skupiny subjektov súkromného práva.
61. Žalovaný zároveň namietal, že napadnutý rozsudok je aj nedostatočne odôvodnený, pričom výklad hmotnoprávnych predpisov uskutočnený súdom prvej inštancie vykazuje značný stupeň arbitrárnosti. Súd prvej inštancie priznal zjavne neprimeranú ochrana niekomu, komu v skutočnosti neprináleží a pri správnej aplikácii noriem hmotného práva, by mu nemohla byť nikdy priznaná, čo je v rozpore s ústavne zaručeným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevenoval dostatočne zdôvodneniu svojho rozhodnutia a prezentovaniu úvah, akými k svojmu rozhodnutiu dospel a celé odôvodnenie prvostupňového súdu predstavuje opis skutkového stavu a citáciu paragrafového znenia zákonných ustanovení bez akejkoľvek ingerencie vlastných úvah súdu prvej inštancie a zdôvodnenia svojich záverov. Súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia vôbec nezobral do úvahy argumentáciu ani dôkazy predložené žalovaným v jeho písomných a ústnych podaniach a týmito sa pri posudzovaní veci samej a rozhodovaní vo veci samej vôbec nezaoberal a so žiadnym z nich sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. Súd prvej inštancie dokonca nepovažoval za potrebné ani ozrejmiť dôvody, pre ktoré predmetné argumenty žalovaného a žalovaným predkladané dôkazy nepovažoval pre rozhodnutie vo veci samej za potrebné a pre ktoré sa týmito pri svojom rozhodovaní nezaoberal. Súd prvej inštancie bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia nevykonal dokazovanie, ktoré bolo nevyhnutné pre spravodlivé posúdenie veci. Dôkazy, na ktoré žalovaný poukazoval, súd prvej inštancie nevyhodnotil, ani nepripustil do konania, čím porušil aj princíp rovnosti zbraní. Súd prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie, ktoré by mohlo byť
v prospech žalovaného, čím spôsobil, že vykonávanie ako aj následné hodnotenie dôkazov vykazovalo znaky arbitrárnosti.
62. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Poukázal, že pre rozhodnutie v spore je podstatné, či medzi žalobcom a žalovaným existuje zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike, alebo nie. Nakoľko však takáto zmluva nebola uzatvorená (žalovaný jej uzatvorenie nijako nepreukázal), súd prvej inštancie rozhodol správne, keď zaviazal žalovaného na vrátenie uhradených platieb. Žalovaný nepreukázal ani konkludentné uzatvorenie inej zmluvy o prístupe (bez distribúcie). Aj keby takáto zmluva existovala, nemohla byť právnym základom pre fakturovanie platby za prístup. Aj keď žalobca a žalovaný sú podnikateľské subjekty, nie je prípustné, aby obchádzali záväzné definície zákonných pojmov ako aj Nález. Aj samotná Vyhláška pri určovaní cien jednotlivých služieb vychádza zo zákonných definícií pojmov. Platba za prístup je platba za presne stanovenú službu „prístupu do sústavy“, ktorá je jasne definovaná v zákone. Prístup nie je akékoľvek užívanie sústavy ako tvrdí žalovaný. Podstatou sporu je totiž kvalifikované využívanie distribučnej sústavy, a to vo forme prístupu. Výrobca, ktorý je pripojený do sústavy a dodáva (vpúšťa) do nej elektrinu, službu prístupu vôbec nemusí využívať. Výrobca by prístup využíval len vtedy, ak by jeho elektrina po vpustení/dodaní do distribučnej sústavy v mieste A bola následne prepravená (distribuovaná) do miesta B, a teda inému subjektu. Žalovaný opakovane hovorí o prístupe ako o užívaní sústavy, avšak prehliada, že ide o využívanie sústavy na prepravu vpustenej elektriny a toto využívanie sa uskutočňuje na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Uvedené potvrdzuje Zákon o energetike (§ 2 písm. a/ bod 12 v spojení s § 26 ods. 5) ako aj Nález (napr. bod 21.1). Žalovanými opisované „užívanie sústavy“ nemôže byť právnym dôvodom pre uhrádzanie platby za prístup. Žalovaný nenamietal skutočnosť, že so žalobcom nikdy neuzatvoril zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorej podstatné náležitosti sú vymedzené v ustanovení § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Ústavný súd SR tiež ako jediný právny základ platby za prístup označuje zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa ustanovenia § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Prístup je však spojený s využívaním distribučnej sústavy na účely distribúcie (prepravy) vyrobenej elektriny inému subjektu. Túto skutočnosť konštatuje ako Zákon o energetike, tak aj Ústavný súd SR. Prístup do distribučnej sústavy je teda pojmom, ktorý je neoddeliteľne spojený s prepravou elektriny distribučnou sústavou koncovému odberateľovi, t.j. distribúciou elektriny (o tom svedčí kumulatívna spojka „a“ ako definičný znak zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny). Žalobca elektrinu len dodá distribučnej spoločnosti (resp. poverenej spoločnosti), a tá si s touto elektrinou nakladá podľa vlastného uváženia. Žalobca, ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ani nemôže dodávať elektrinu inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy (alebo ním poverenému subjektu) a využívať tak distribučnú sústavu na prepravu elektriny. V opačnom prípade by totiž prišiel o zákonnú podporu podľa zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o podpore OZE“). Platba za prístup je platbou za poskytnutie služby „prístupu“, pričom táto služba slúži na zabezpečenie distribúcie a má byť dohodnutá v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalobca považuje za absurdné tvrdenia žalovaného, že platbu za prístup uhrádzal dobrovoľne a že na základe takýchto úhrad malo dokonca dôjsť k uzatvoreniu akejsi „zmluve o prístupe“. Žalobca uhrádzal platby za prístup preto, že mu to vyplývalo z neústavného znenia Vyhlášky. Tvrdenia žalovaného o dobrovoľnom uhrádzaní platieb za prístup sa tak nezakladajú na pravde.
63. Žalobca ďalej poukázal, že argumentácia žalovaného novelu Zákona o energetike, t.j. zákonom č. 309/2018 Z.z. (ďalej len „Novela“) je účelová, keďže Novela sa vzťahuje až na platby za prístup od 1.1.2019. Nakoľko predmetom sporu sú platby za obdobie do 1.1.2019, nie je dôvod pre aplikáciu ustanovení Novely. Výklad povinnosti platiť platbu za prístup už poskytol Ústavný súd SR v Náleze. Jeho závery sa vzťahujú práve na obdobie pred účinnosťou Novely. Zároveň z textu paragrafového znenia Novely je zrejmé, že došlo k zmenám v právnej úprave, a tieto vo vzťahu k ich adresátom vyvolávajú do budúcna odlišné právne účinky. Pre rozhodnutie v spore je záväzné paragrafové znenie predpisu do roku 2019. Výklad právnych predpisov je zverený do rúk súdnej moci, nie do rúk tvorcu dôvodovej správy. Z právneho hľadiska každé doplnenie či výmaz časti právnej normy predstavuje zmenu právnej úpravy. Aplikácia prechodných ustanovení v zmysle Novely (§ 96f Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2019) je namieste jedine v prípade, ak by sa žalobca domáhal platieb za prístup od roku 2019, ktoré však nie sú predmetom konania.
64. Žalobca uviedol, že vykonanie dôkazov navrhnutých žalovaným by bolo zbytočné a neúčelné, keďže súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania sú právne otázky, a to existencia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, príp. otázka výkladu pojmu prístupu do distribučnej sústavy. Obe otázky rieši záväzná právna úprava, a nie technický názor znalca alebo výsluch svedkov. Nevykonanie dôkazov súd prvej inštancie riadne odôvodnil, rovnako tak aj odmietnutie záverov uvedených v uznesení Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4Cob/181/2017 - 341 a Stanoviska Ministerstva hospodárstva SR, čo vyplýva zo samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je konzistentné a argumentácia súdu prvej inštancie v ňom obsiahnutá presvedčivo podporuje jeho výrok.
65. Žalobca poukázal, že právny názor, že derogačné rozhodnutie Ústavného súdu SR nemá účinky „ex tunc“, resp. že jeho účinky sú len „ex nunc“ je prekonaný. Žalovaný opomína fakt, že derogačné nálezy Ústavného súdu SR môžu mať súbežne dva účinky, a to účinok „ex nunc“ a účinok „ex tunc“, pričom každý z týchto účinkov sa pri zrušovaní neústavnej právnej úpravy prejaví odlišným spôsobom, a to či už vo vzťahu k zrušovanej právnej úprave, alebo k právnym vzťahom založeným touto neústavnou úpravou. „Ex nunc“ účinok derogačného nálezu Ústavného súdu SR sa viaže k strate účinnosti a platnosti neústavnej právnej úpravy. Ex nunc účinok nastáva momentom vyhlásenia derogačného nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, kedy neústavná právna úprava prestáva byť účinná. Neústavná právna úprava sa týmto momentom stáva do budúcna (ex nunc) neaplikovateľnou a samotným zverejnením derogačného nálezu sa ipso facto stáva neústavnou. „Ex tunc“ účinok derogačného nálezu Ústavného súdu SR sa viaže k hmotnoprávnemu usporiadaniu právnych vzťahov, ktoré vznikli pred vyhlásením derogačného nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Snahu o absolutizovanie princípu právnej istoty ústavný súd niekoľkokrát vo svojej rozhodovacej činnosti odmietol s tým, že pri zrušovaní právnych vzťahov musí byť prihliadnuté na ochranu ústavného poriadku a na prípadný zásah do základných práv, ktoré boli touto úpravou zapríčinené. Tvrdenie žalovaného, že nález Ústavného súdu SR má iba účinky „ex nunc“, je tak nesprávne. Odpoveď na otázku účinkov derogačného nálezu dalo jasne Zjednocujúce stanovisko sp.zn.: PLz. ÚS 1/06-4, v zmysle ktorého hmotnoprávne účinky nálezu v právoplatne neskončených veciach nastávajú „ex tunc“. Zjednocujúce stanovisko zároveň nerozlišovalo, kedy bola podaná žaloba a dokonca výslovne potvrdilo správnosť aplikácie spätných účinkov v prípade, keď žaloba bola podaná až po vydaní derogačného nálezu. Aplikácia účinkov ex tunc v prípade derogačných nálezov tak nie je podmienená časom podania žaloby. Rozhodujúcim kritériom je, či v danej veci už bolo právoplatne rozhodnuté, alebo nie. V prípade, ak vo veci súd právoplatne nerozhodol, hmotnoprávne účinky derogačného nálezu nastávajú ex tunc a súd je tak povinný zohľadňovať jeho znenie pri aplikácii hmotnoprávnej úpravy na konkrétny spor. Žalovaným citované uznesenie Ústavného súdu SR č. 4/2018 sa vyjadruje k úplne odlišnému právnemu a skutkovému stavu. Ústavný súd SR v uznesení č. 4/2018 vysvetlil, že ak orgán aplikujúci právo právoplatne rozhodol o určitej skutočnosti - došlo k udeleniu štátnej ceny rozhodnutím (t. j. skutkový stav sa týmto aktom aplikácie práva právoplatne „uzavrel“) - zostávajú tieto skutočnosti derogačným nálezom nedotknuté. Prípadné ex tunc účinky derogačného nálezu sa v takomto prípade obmedzia iba na nemožnosť vymáhať povinnosti z týchto rozhodnutí. Platbám za prístup do distribučnej sústavy nepredchádzalo žiadne konanie (alebo posudzovanie) ani vydanie rozhodnutia, ktorým by bol žalobca viazaný. Výrobcovia museli uhrádzať platbu za prístup priamo ex lege, titulom neústavnej Vyhlášky. K žiadnemu „právoplatnému“ uzavretiu skutkového stavu nedošlo. Ústavný súd SR v derogačnom Náleze jasne konštatoval, že odoberaním finančných prostriedkov výrobcom elektriny v prospech žalovaného došlo k porušeniu vlastníckeho práva výrobcov.
66. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojej argumentácii, že medzi stranami sporu síce neexistovala zmluva o prístupe v písomnej forme, v konkludentnej forme však táto bola uzavretá. Zákon o energetike a rovnako ani Nález nevyžadovali v žalovanom období obligatórnu písomnú formu uzatvorenia zmluvy o prístupe a zo žiadneho ustanovenia Zákona o energetike v žalovanom období ani zo žiadneho bodu odôvodnenia Nálezu nevyplýva tvrdenie žalobcu, že by zmluva o prístupe mala byť uzatvorená výlučne v písomnej forme a že konkludentne uzatvorená zmluva o prístupe by mala byť neplatná. Novela zákona o energetike (zákon č. 309/2018 Z.z.) jednoznačne odstránila výkladové rozpory pojmu prístup do sústavy a teda je nesporné, že žalobca distribučnú sústavu žalovaného v žalovanom období užíval a tohto času naďalej užíva. Vôľa žalobcu užívať distribučnú sústavu žalovaného vo forme prístupu do sústavy ako aj služby žalovaného s tým súvisiace, je nepochybne zrejmá z komisívneho konania žalobcu spočívajúceho vo výrobe elektriny, ktorá je následne žalobcom dodávaná spoločnosti Východoslovenská energetika, a.s., práve prostredníctvom
distribučnej sústavy žalovaného. Rovnako zo strany žalovaného, ktorý umožňuje dodanie vyrobenej elektriny žalobcu spoločnosti Východoslovenská energetika, a.s., ako žalobcovmu jedinému zmluvnému odberateľovi a zabezpečuje nepretržitú prevádzkyschopnosť a stabilitu distribučnej sústavy je zrejmá vôľa umožniť žalobcovi užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu obmedzeného rozsahom dohodnutej distribučnej kapacity, a to za odplatu, ktorej výška je určená spôsobom definovaným v ustanovení § 26 ods. 23 Vyhlášky, vychádzajúc z rozsahu zabezpečovanej maximálnej rezervovanej kapacity žalovaným pre žalobcu, ktorá odplata je za každý mesiac užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcom, premietnutá do žalovaným každomesačne vystavovaných faktúr ako riadnych účtovných dokladov, riadne doručovaných žalobcovi. Mechanizmus výpočtu odplaty za prístup do sústavy obsiahnutý v ustanovení § 26 ods. 23 Vyhlášky ako aj jej výška, boli odobrené aj zo strany Ústavného súdu SR v jeho Náleze. Je potrebné zdôrazniť, že právo na prístup do distribučnej sústavy a právo uzatvoriť zmluvu o prístupe, nie je možné od seba oddeľovať ako dve samostatné, navzájom nezávislé práva. Uzatvorenie zmluvy o prístupe predstavuje len právny základ, podľa ktorého následne dôjde k umožneniu prístupu výrobcu do distribučnej sústavy. V prípade, ak sa žalobca rozhodol svoje zákonom garantované právo na prístup do distribučnej sústavy žalovaného realizovať, ktorá skutočnosť je nesporná z toho, že žalobca dodáva elektrinu vyrobenú vo svojom výrobnom zariadení do distribučnej sústavy žalovaného (ktoré dodanie by bez využívania prístupu do distribučnej sústavy žalovaného nebolo realizovateľné), je nevyhnutné, aby tento disponoval právnym základom, na základe ktorého sa prístup žalobcu do sústavy realizuje a teda, ak nemá dochádzať k zneužívaniu práva žalobcu a k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného, jeho právo uzatvoriť zmluvu o prístupe sa za takýchto okolností mení na jeho povinnosť. V prípade, ak žalobca popiera existenciu akejkoľvek zmluvy o prístupe, znamená to, že neexistuje právny základ na podklade ktorého žalobca svoj prístup do distribučnej sústavy realizuje, čím sa žalobca bezdôvodne obohacuje na úkor žalovaného. Právny názor súdu prvej inštancie pri výklade pojmu „prístup do sústavy“ nie je správny a právne súladný a tento nezohľadňuje vôľu zákonodarcu pri tvorbe legálnej definície pojmu „prístup do sústavy“ ako ani ďalších súvisiacich ustanovení Zákona o energetike. Z dôvodovej správy k Novele zákona o energetike vyplýva, že doterajšia úprava mala implicitne ustanovovať, že náležitosťou zmluvy o prístupe a distribúcii nemusí byť aj distribúcia elektriny dohodnutá ako predmet zmluvy, ak túto službu výrobca nevyužíva.“ Uvedenou Novelou nedochádza k zavedeniu nových pojmov ani nových práv a povinností, ako sa to snaží tvrdiť žalobca, ale ide len o explicitné vyjadrenie toho, čo doterajšia právna úprava vyjadrovala len implicitne. K zmene výkladu pojmu prístup do sústavy preto Novelou nedošlo a ani nemohlo dôjsť, nakoľko rovnaký výklad mal byť v súlade s vôľou zákonodarcu aplikovaný aj za predchádzajúcej právnej úpravy, počas ktorej boli platby za prístup do distribučnej sústavy žalobcom žalovanému uhrádzané. Nie je možné akceptovať taký výklad ustanovení Zákona o energetike, ktorý žalobcovi umožňuje využívať distribučnú sústavu žalovaného a zároveň mu umožňuje sa svojvoľne rozhodnúť, či bude takéto využívanie distribučnej sústavy realizovať na podklade relevantného právneho titulu alebo bez neho a či za takéto užívanie cudzej veci a využívanie služby prístupu bude platiť alebo nie.
67. Žalobca v odvolacej duplike opätovne poukázal, že spor sa týka platieb za prístup za rok 2016, preto je potrebné vychádzať z právnej úpravy platnej a účinnej počas tohto obdobia, teda zo znenia zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, účinného pred Novelou - t.j. do 31.12.2018. K argumentácii žalovaného, že prístup je možné dohodnúť aj v inej zmluve a s inými náležitosťami ako vyžaduje zákon a prístup je využívanie sústavy na dodávanie (vpúšťanie) elektriny do sústavy uviedol, že Zákon o energetike presne stanovuje, v akej zmluve možno prístup dohodnúť a prístup nie je využívanie sústavy na dodávanie (vpúšťanie) elektriny, ale znamená, že vpustená elektrina sa bude podľa dohody s výrobcom elektriny prepravovať cez distribučnú sústavu z miesta A do miesta B (k čomu v prípade žalobcu nedochádza). Predmetom sporu je vrátenie platby za prístup. Táto platba môže byť zo strany žalovaného účtovaná žalobcovi len na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. V prípade, ak takáto zmluva neexistuje, inkasovanie platby za prístup je protiprávne, čo potvrdzuje § 2 písm. a) bod 12 Zákon o energetike, bod 21.5 a bod 22.1., rozhodnutia Ústavného súdu SR a rozhodovacia prax všeobecných súdov. Keďže medzi stranami neexistuje zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s náležitosťami podľa ustanovenia § 26 ods. 5 Zákona o energetike, je zrejmé, že platba za prístup bola uhrádzaná protiprávne. Zákon o energetike v § 2 v zákonnej definícii jednoznačne konštatuje, že prístup má byť upravený v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalovaný preto nemôže ignorovať zákonnú definíciu prístupu, z ktorej vyplýva numerus clausus pre možnosť zmluvného dojednania prístupu. Nie je možné obchádzať kogentnú právnu úpravu Zákona o energetike a už vôbec nie na základe vlastného výkladu pojmov si účtovať platbu, ktorá je striktne upravená zákonom a podzákonnými predpismi. Podstatou sporu nie
je otázka akéhosi „užívania sústavy“. Podstata sporu je otázka, či žalobca mal uzatvorenú konkrétnu zmluvu, ktorú zákon vyžaduje a využíval prístup do distribučnej sústavy. Keďže žalobca neuzatvoril zmluvu, ktorú zákon ustanovuje a nevyužíva prístup do distribučnej sústavy (elektrinu do nej totiž len dodáva - vpúšťa), je jeho nárok dôvodný a žalovaný je povinný mu žalované platby za prístup vrátiť. Cenové rozhodnutia, ktoré v čase vyberania platieb za prístup existovali, upravovali len platbu za prístup, ktorá je definovaná v Zákone o energetike, t.j. za prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike. Ak teda zákon definuje pojem „prístup do distribučnej sústavy“ a označuje zmluvu, ktorou sa tento „prístup“ môže dohodnúť, tak aj Vyhláška a cenové rozhodnutia sa vzťahujú práve k tomuto pojmu „prístup do distribučnej sústavy“. Za právny základ pre účtovanie platby za prístup nemožno považovať hocijakú zmluvu, ktorá v sebe obsahuje slovo „prístup“ bez toho, aby v nej boli dohodnuté náležitosti v zmysle ustanovenia § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Ak neexistuje zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike, neexistuje dôvod pre uhrádzanie platby za prístup a distribučné spoločnosti boli v takýchto prípadoch nútené neoprávnene inkasované platby za prístup vrátiť výrobcom. Je nepochybné, že ústavný súd ustanovenie § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike vyslovene spája s § 26 ods. 5 tohto predpisu, ktorý upravuje podstatné náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Ústavný súd SR tak § 27 ods. 1 jasne vykladá ako právo výrobcu na uzatvorenie zmluvy podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Ústavný súd SR v § 27 ods. 1 nevidí žiaden odlišný zmluvný typ. Nové znenie ustanovení Zákona o energetike je pre tento spor irelevantné. Pre posúdenie oprávnenosti platieb za prístup do roku 2019 je nevyhnutné vychádzať z právnej úpravy platnej a účinnej do roku 2019. Pokiaľ s účinnosťou od 1.1.2019 došlo k zmene právneho predpisu, uvedené sa aplikuje na platby za rok 2019 a nasledujúce. Pripojenie, výrobu a dodávku vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy je potrebné striktne odlišovať od prístupu do distribučnej sústavy. Prístup do distribučnej sústavy znamená, že výrobca elektriny túto elektrinu nedodá priamo do distribučnej sústavy (žalovanému, alebo ním poverenej spoločnosti), ale využije jeho distribučnú sústavu na to, aby prostredníctvom distribučnej sústavy sa táto elektrina prepravila inej osobe, ktorú si sám určí. Uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie Ústavného súdu, podľa ktorého sa prístupom rozumie „21.1 (...) právo vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu (...)“. Žalobca „prístup“, ako ho definuje Zákon o energetike v období do 31.12.2018 vôbec nevyužíval. Žalobca totiž elektrinu len dodá - vpustí do distribučnej sústavy, a to priamo žalovanému, resp. osobe, ktorú na odber elektriny žalovaný poveril. Vpustením sa elektrina stáva majetkom žalovaného, resp. tejto poverenej osoby a dostáva sa tam absolútne mimo akejkoľvek dispozície žalobcu. Žalobca tak nevyužíva distribučnú sústavu na to, aby vpustená elektrina bola niekomu distribuovaná - prepravená. Žalobca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku číslo OZE_253_2011_15 (ďalej len „Zmluva o dodávke“). Dodávanie elektriny, resp. vpúšťanie elektriny do distribučnej sústavy, treba odlíšiť od pojmu „distribúcia elektriny“. Pri dodávaní dochádza len k vpusteniu elektriny do distribučnej sústavy v mieste pripojenia (t.j. k vpusteniu elektriny v bode A). O distribúciu by šlo, ak by elektrina bola nie len vpustená v bode A, ale následne by bola podľa dohody s výrobcom elektriny aj prepravená do stanoveného bodu B. V prípade žalobcu dochádza len k dodávaniu elektriny v bode A do distribučnej sústavy žalovanému (resp. poverenému subjektu) a žalobca nikdy nevyužíval distribučnú sústavu na distribúciu (prepravu) elektriny z miesta A do miesta B - inému odberateľovi elektriny. Ďalšie nakladanie s touto elektrinou je totiž v réžii žalovaného, resp. subjektu, ktorého žalovaný poveril. Žalobca má podľa Zákona o podpore OZE právo na to, aby ním vyrobenú elektrinu povinne odoberal žalovaný alebo subjekt poverený prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Žalovaný uvádza, že koncom roku 2014 bola uzatvorená nová trojstranná Zmluva o dodávke elektriny. V zmysle tejto zmluvy žalovaný poveril na výkup elektriny od žalobcu svoju sesterskú spoločnosť - Východoslovenská energetika, a.s.. Východoslovenská energetika, a.s. tak odoberá elektrinu práve z poverenia žalovaného, resp. miesto neho. Deje sa to však úplne rovnakým spôsobom. Žalobca elektrinu vpustí a len čo elektrina prejde odovzdávajúcim miestom, stáva sa majetkom spoločnosti Východoslovenská energetika, a.s.. Podľa § 5 ods. 7 Zákona o podpore OZE, elektrinu, ktorú dodáva žalobca primárne využíva žalovaný na to, aby ňou kryl „straty“, ktoré mu v distribučnej sústave vznikajú. Zákon zároveň umožňuje, že ak sú straty už „vyrovnané/vyplnené“, žalovaný môže zvyšnú elektrinu predať niekomu inému. Toto nakladanie s elektrinou je v rukách žalovaného, prípadne povereného subjektu. Žalobca nijako vpustenú/dodanú elektrinu ďalej neovplyvňuje a už vôbec nevyužíva distribučnú sústavu na prepravu tejto elektriny. Je to práve žalovaný, resp. poverená spoločnosť, ktorá s touto elektrinou nakladá. A to buď na krytie strát, alebo na jej ďalšiu prepravu a predaj. Žalobca elektrinu len dodával žalovanému, resp. poverenému subjektu. Žalobca nikdy nevyužíval distribučnú sústavu na distribúciu - prepravu jeho elektriny inému
subjektu. Napokon, žalobca nikdy neuzatvoril akékoľvek zmluvy, ktorými by zabezpečoval distribúciu jeho elektriny iným subjektom. Je tak zrejmé, že prístup do distribučnej sústavy nevyužíval.
68. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p.. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
69. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
70. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) C.s.p.. Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
71. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie, nevykonaním navrhnutých dôkazov, nesprávnymi skutkovými zisteniami a právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
72. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý argument vznesený v spore a toto odôvodnenie spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vedie aj to, že premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
73. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
74. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:
75. Predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, ktorého sa žalobca domáhal na tom základe, že žalovaný fakturoval žalobcovi odplatu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného na základe Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. vydanej Úradom pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“), ktorou tento úrad zaviedol pre výrobcov elektriny novú platbu označenú ako „platba za prístup do distribučnej sústavy“, tzv. „G-komponent“ s tým, že povinnosť úhrady tejto platby mali všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či mali uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že nemal so žalovaným uzavretú takúto zmluvu, preto s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.6.2016 (ďalej len „Nález“) argumentoval protiústavnosťou, resp. nezákonnosťou účtovanej platby.
76. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom rozhodol tak, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“, vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ sa jedná o samotné dôvody, pre ktoré Ústavný
súd Slovenskej republiky rozhodol o nesúlade predmetného ustanovenia vyhlášky, tieto sa nachádzajú v bodoch 21. a 22. odôvodnenia tohto Nálezu.
77. Podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení účinnom do 20.7.2016 (do dňa publikácie Nálezu v Zbierke zákonov), platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa predchádzajúcej vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Na napäťovej úrovni nízkeho napätia sa hodnota maximálnej rezervovanej kapacity rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou hlavného ističa v ampéroch. To neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži výlučne na poskytovanie podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne na dodávku regulačnej elektriny a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z vodnej energie s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW.
78. Odvolací súd poukazuje na citáciu tejto právnej úpravy vo väzbe s prijatým Nálezom, ktorý Nález sa vzťahoval aj na predmetný spor.
79. Odvolací súd udáva, že v prejednávanom spore bolo podstatné vyriešiť právnu otázku a to, či medzi stranami sporu existuje obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. V danej veci boli relevantné ustanovenia zákona č. 251/2012 Z.z. a to § 2 písm. a) bod 12.2, § 2 písm. b) bod 4, § 26 ods. 3, § 26 ods. 5, § 27 ods. 1 písm. b), § 27 ods. 2 písm. a) zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike (účinného do 31.12.2018). Na základe zmluvy o prístupe prevádzkovateľ distribučnej sústavy umožňuje účastníkovi využívať distribučnú sústavu v dohodnutej kapacite a vyrobenú elektrinu prepraviť konkrétnemu subjektu, resp. odberateľovi. Zmluvou o pripojení sa prevádzkovateľ distribučnej sústavy nezaväzuje prepraviť elektrinu, iba zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie a následne po splnení podmienok pripojiť zariadenie výrobcu k distribučnej sústave. Zmluva o prístupe a Zmluva o pripojení sú preto dva rôzne zmluvné inštitúty, ktoré sa líšia vzhľadom na ich výslovnú zákonnú definíciu, resp. ich predmet. Pokiaľ išlo o Zmluvu o pripojení a Zmluvu o dodávke elektriny, ich predmetom nebola dohoda o prístupe do distribučnej sústavy, keďže neobsahovali záväzok zabezpečiť prepravu elektriny, tak ako to vyplýva z § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, podľa ktorého zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Je pritom zrejmé, že na základe Zmluvy o dodávke elektriny, žalovaným poverená koncernová spoločnosť Východoslovenská energetika, a.s., odoberá elektrinu už v mieste jej vpustenia žalobcom do distribučnej sústavy, teda nedochádza k jej preprave z jedného miesta do iného miesta.
80. Žalovaný oprávnenosť účtovania a inkasa platby odvodzoval z toho, že každý výrobca elektriny, ktorý dodáva elektrinu do distribučnej sústavy, fakticky túto aj využíva. Podľa názoru žalovaného žalobca využíva prístup do distribučnej sústavy tým, že je do nej pripojený, dodáva do nej vyrobenú elektrinu. Žalovaný sa snažil preukázať oprávnenosť platby s poukazom aj na iné zmluvné (záväzkové) vzťahy, avšak Ústavný súd Slovenskej republike v Náleze ustálil, že ten, kto nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, nemá povinnosť platby. V podstate sám žalovaný potvrdil neexistenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, keď listami zo dňa 19.12.2013 a dňa 10.4.2017 (čl. 165 - 169 spisu) vyzýval žalobcu na uzatvorenie zmluvy o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy,
keďže takúto zmluvu doposiaľ nemajú uzatvorenú. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že strany sporu zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny nemali uzatvorenú a to ani konkludentne. Žalovaný bol nositeľom dôkazného bremena v tom, aby predložil dôkaz o existencii zmluvy o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného, čo sa mu však v konaní pred súdom prvej inštancie nepodarilo. Súdny dvor poskytol výklad pojmov prístup a pripojenie, obsiahnutých v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/54/ ES zo dňa 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení smernice 96/92/ES, avšak odvolací súd uvádza, že tento rozsudok neposkytuje odpoveď na otázku, ktorá bola sporná v tomto konaní, či medzi stranami sporu existuje obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
81. Ústavný súd SR v Náleze jasne konštatoval nesúlad ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky v dotknutej časti s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k čomu uviedol, že „Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 Vyhlášky ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre ÚRSO v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav“. „Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, keď ÚRSO nepostupoval pri prijímaní spornej časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii) a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 Vyhlášky ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 Vyhlášky navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 Vyhlášky dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“ Na základe tohto Nálezu vyplýva, že ak žalobca nemá so žalovaným platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, tak nemožno požadovať od neho platbu za prístup do distribučnej sústavy, pretože takáto povinnosť ide nad rámec povinností, ktoré sú zakotvené pre žalobcu v Zákone o energetike, ale aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre ÚRSO v zmysle zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, pričom uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike bolo fakultatívnou možnosťou žalobcu.
82. Záväzkové právne vzťahy, pre ktoré je charakteristické, že veriteľovi zakladajú právo na plnenie (pohľadávku) a dlžníkovi povinnosť na plnenie (dlh) vznikajú nielen z dvojstranných právnych úkonov (zmlúv), ale aj mimozmluvne pri splnení zákonom stanovených podmienok, teda okrem iného aj z bezdôvodného obohatenia, ako výslovne stanovuje zákon.
83. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
84. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
85. Žalovaný preto nie je oprávnený ponechať si účtované a inkasované platby, tak ako ich fakturoval pre žalobcu, teda za prístup do distribučnej sústavy vo výške stanovenej Vyhláškou ani titulom tvrdeného bezdôvodného obohatenia, keďže Ústavný súd SR v Náleze jednoznačne uviedol, že pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy (prípad žalobcu), znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky,
ktorú Ústavný súd SR vyhlásil za nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, nemá oporu v zákone o energetike alebo inom zákone, teda ani v Občianskom zákonníku a predstavuje neústavný zásah do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
86. Odvolací súd sa stotožňuje aj s tvrdením žalobcu, že platba za prístup je platba za kvalifikované využívanie distribučnej sústavy, a to vo forme prístupu (užívanie sústavy na prepravu vpustenej elektriny na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny), ktorá je definovaná v Zákone o energetike a nie za akékoľvek užívanie sústavy žalovaného.
87. V právnom poriadku Slovenskej republiky platí všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení, ktorý sa odvodzuje z čl. 1 Ústavy SR. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony platí zásada, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti, a nie do minulosti. Platí tak všeobecný pojmový znak právnych noriem, že regulujú právne vzťahy odo dňa svojej účinnosti do budúcnosti a nie spätne do minulosti.
88. Keďže predmetom sporu sú platby za prístup za obdobie roku 2016, teda pred účinnosťou novely Zákona o energetike, t.j. zákona č. 309/2018 Z.z., odvolací súd udáva, že citovanú novelu, účinnú od 1.1.2019, nie je možné na tento spor aplikovať.
89. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s námietkou žalovaného o účinkoch Nálezu ex nunc - od zverejnenia Nálezu. Súd prvej inštancie vyslovil záver, že Nález má účinky ex tunc, s ktorým zdôvodnením a právnym záverom vysloveným súdom prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Pre vyslovenie účinkov predmetného Nálezu ex tunc je podstatné uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. PLz. ÚS 1/06-4, ktorým Ústavný súd SR zjednotil odchýlne právne názory svojich senátov v otázke účinkov nálezu a uprednostnil princíp ústavnosti, keď sa priklonil k názoru, že rozhodnutie Ústavného súdu SR má účinky ex tunc, teda od začiatku, nie až od zverejnenia nálezu Ústavného súdu SR. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. K názoru, že nález Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov s ústavou má hmotnoprávne účinky ex tunc, sa priklonil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 51/06 zo dňa 8.6.2006 a v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 72/06 zo dňa 14.6.2006. Pokiaľ aj žalovaný namietal, že na danú vec nemožno aplikovať uznesenie sp.zn. PLz. ÚS 1/06 - 4, keďže dopadá na odlišnú skutkovú, ako aj právnu situáciu, tak odvolací súd je toho názoru, že Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto zjednocujúcom stanovisku sa zaoberal všeobecnou právnou otázkou účinkov nálezov.
90. Ďalej žalovaný namietal porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré videl v arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý sa nevysporiadal s podstatnými námietkami žalovaného. Žalovaný mal zároveň za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené.
91. K týmto námietkam žalovaného odvolací súd udáva, že iba skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd odkazuje aj na závery zjednocujúceho stanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 3.12.2015 pod R 2/2016, podľa ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1.7.2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
92. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
93. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí. Rozhodnutie obsahuje zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, pričom súd prvej inštancie sa náležitým spôsobom zaoberal aj odvolacou argumentáciou žalovaného. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanému sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil a nevybočil nimi z rámca relevantnej právnej úpravy a jej ústavno - konformnej interpretácie.
94. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalovaný vlastne nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalovaný mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti napádaného rozhodnutia a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p..
95. Nemožno preto konštatovať, že by rozsudok súdu prvej inštancie neobsahoval zásadné vysvetlenie podstatných dôvodov pre jeho rozhodnutie, a že by tak bol naplnený predpoklad pre prípustnosť odvolania z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR.
96. Žalovaný v podanom odvolaní namietal aj nevykonanie navrhnutých dôkazov. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry platí, že postup súdu, ktorým nebol vykonaný dôkaz navrhnutý stranou sporu, nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Strany sporu sú totiž povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov, ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli, budú vykonané, rozhoduje však súd. Právo strany sporu navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie je postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie stranám sporu. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté žalovaným, nebol týmto postupom žalovaný vylúčený z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu patrí.
97. Súd prvej inštancie nevykonanie navrhovaného dokazovania riadne a logicky odôvodnil tým, že výsledky dokazovania postačujú na konečné rozhodnutie vo veci samej. S týmito závermi sa odvolací súd plne stotožňuje. Súd totiž nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať.
98. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu 19.027,32 eur ako pohľadávku žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného neoprávneným účtovaním platby za prístup do distribučnej sústavy žalobcovi, ktorý ich uhrádzal z dôvodu, že mu to vyplývalo z neústavného znenia Vyhlášky, v nadväznosti na konštatáciu účinkov Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014 ex tunc, t.j. keď jeho účinky
sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním tohto rozhodnutia, pretože prednosť má princíp ústavnosti.
99. Keďže žalovaný nevrátil žalovanú istinu ani na základe jednotlivých výziev žalobcu, čo napokon ani v konaní žalovaný nerozporoval, správne súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na úhradu zákonných úrokov z omeškania podľa § 340 ods. 2, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. tak ako to je uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvej inštancie.
100. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny. Taktiež potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania ako vecne správny.
101. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
102. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).