Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_6C-89-2007.pdf
PDF · 261.09 KB
Case nature
Area
Subarea
6C/89/2007
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nové Zámky sudkyňou Mgr. Vierou Betákovou v spore žalobkyne: G. S. X. B., U. U. B.. Y.. L. N.. Č.. X, B., N.: XX XXX XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária Petruška & partners s.r.o., so sídlom Kupecká 18, 949 01 Nitra, IČO: 47 254 882, v mene ktorej koná JUDr. Svorad Petruška, advokát a konateľ, proti žalovanému: U. L. K., U. U. X. XX, XXX XX X., N.: XX XXX XXX, o vydanie nehnuteľných vecí, takto
rozhodol:
I. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa 13.09.2021, vo veci vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19C/85/2007 do právoplatného skončenia dovolacieho konania, prebiehajúceho na Najvyššom súde SR, zamieta.
II. Žalovaný je povinný vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré sú zapísané na Okresnom úrade Nové Zámky, katastrálnom odbore, evidované na LV č. 903, kat. územia Veľké Lovce, obec Veľké Lovce, okres Nové Zámky, a to k parcele registra „C“ č. 2514/2, o výmere 87.091 m2, druh pozemku: lesné pozemky, k parcele registra „C“ č. 2543, o výmere 705 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, k parcele registra „C“ č. 2551/2, o výmere 67.699 m2, druh pozemku: orná pôda, spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
III. Žalobcovi súd priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, voči žalovanému.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 24.04.2007, domáhala prostredníctvom právneho zástupcu podľa zák. č. 161/2005 Z. z. o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len podľa „zák. č. 161/2005 Z. z.“) podľa § 2 ods. 2 tohto zákona na navrátenie a vydanie vlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. území Veľké Lovce, pôvodne vedených v pozemnoknižnej vložke č. 3 a na LV č. 903, zapísané na Okresnom úrade Nové Zámky, katastrálnom odbore ako parc. reg. „C“ na katastrálnej mape č. 2514/2, druh pozemku: lesné pozemky, parc. č. 2543, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 705 m2 a parc. č. 2551/2, druh pozemku: orná pôda, spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 1.1 V žalobe uviedla, že dňa 24.04.2006 vyzvala žalovaného, podľa zák. č. 161/2005 Z.z. na vydanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území Veľké Lovce, vedených v pozemnoknižnej vložke č. 3. Vzhľadom k tomu, že do podania žaloby žalovaný neuzavrel so žalobkyňou mimosúdnu dohodu o vydaní predmetných nehnuteľností, žalobkyňa si svoj nárok uplatnila žalobou v súlade s § 5 odsek 3 zák. č. 161/2005 Z. z. Žalobkyňa si svoj nárok uplatnila v súlade s ust. § 2 odsek 2 zák. č. 161/2005 Z. z. s tým, že toto ustanovenie vyžaduje, aby predmetné nehnuteľnosti boli v čase odňatia vo vlastníctve cirkvi a podľa názoru žalobkyne táto podmienka bola splnená, keďže žalobkyňa aj v súčasnosti pôsobí na území Slovenskej republiky, má tu svoje sídlo a je riadne registrovaná. Podľa pozemnoknižných vložiek
boli pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností rôzne útvary Rímskokatolíckej cirkvi, ako napr. Kolegiálna kapitula sv. Martina, Spolok sv. Vincenta, či Bratislavská rímskokatolícka cirkev. S poukazom na vyššie uvedené mala žalobkyňa za to, že už samotný zákon pripúšťa, aby sa samotný majetok vydal aj inému útvaru katolíckej cirkvi, ako tomu, ktorý predmetný majetok vlastnil v čase odňatia. Jedinou podmienkou, ktorú zákon vyžaduje je, aby išlo vždy o tú istú cirkev. Žalobe žiadala vyhovieť v súlade s ust. § 3 odsek 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z., lebo predmetné nehnuteľnosti podľa údajov uvedených v pozemnoknižnej vložke č. 3 kat. územia Veľké Lovce prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v citovanom ustanovení. Podľa ust. § 4 odsek 1 zák. č. 161/2005 Z. z. povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve SR, obce, alebo nehnuteľnú vec drží.
2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu 18.06.2007, v ktorom uviedol, že žalobkyňa si výzvou zo dňa 19.4.2006 doručenou žalovanému dňa 24.04.2006 uplatnila u žalovaného podľa zák. č. 161/2005 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, nachádzajúcim sa v kat. území Veľké Lovce, ktoré žalobkyňa špecifikoval v prílohe k výzve podľa ich zápisu v pozemnoknižnej vložke č. 3, identifikácie parciel č. 2174/05 a LV č. 903. Uviedol, že podľa prílohy k výzve
- špecifikácie parciel žalobkyňa nežiadala vrátiť C-KN parcelu č. 2543 o výmere 705 m2, zastavané plochy a nádvoria. V žalobe však žalobkyňa uviedla, že predmetom výzvy bola aj táto nehnuteľnosť. Žalovaný preto sa domnieval, že žalobkyňa nemá nárok na navrátenie vlastníctva k tejto nehnuteľnosti, lebo podľa ust. § 5 odsek 1 zák. č. 161/2005 Z. z. neuplatnením práva v zákonnej lehote t. j. do 30.04.2006 právo zaniká a žalobkyňa si v písomnej výzve právo na navrátenie tejto nehnuteľnosti včas neuplatnila. Okrem toho žalovaný uviedol, že uvedený druh pozemku v zmysle § 2 odsek 1 písm. a) zák. č. 161/2005 Z. z. nepodlieha vydaniu, lebo netvorí poľnohospodársku pôdu. Žalovaný v tejto výzve namietal, že nehnuteľnosti, ktorých vydania sa žalobkyňa domáha, boli podľa zápisu B1 pozemnoknižnej vložky č. 3 pôvodne vo vlastníctve Uhorskej náboženskej základiny a nie vo vlastníctve žalobkyňe. Z tohto dôvodu žalovaný mal za to, že Uhorská náboženská základina nie je aktívne vecne legitimovaným právnym nástupcom pôvodných vlastníkov, lebo oprávnenou osobou v zmysle ust. § 2 odsek 2 zák. č. 161/2005 Z. z. sú len štátom registrované cirkvi a náboženské spoločnosti so sídlom v SR, vrátane ich útvarov s právnou subjektivitou, ktorých vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce v rozhodnom období. Podľa názoru žalovaného zák. č. 161/2005 Z. z. na rozdiel od iných reštitučných zákonov nepriznáva postavenie oprávnenej osoby právnemu nástupcovi po pôvodnom vlastníkovi. Žalovaný trval na tom, že Základiny mali verejno-právny charakter, zriaďovali sa na verejnoprospešné účely, ich majetok bol určený a vedený oddelene a nikdy nebol súčasťou majetku rímskokatolíckej cirkvi. Vzhľadom na to, že sa nejedná o pôvodné vlastníctvo žalobcu, ktoré by zakladalo jeho reštitučný nárok sa žalovaný domnieval, že žalobkyňa nie je v zmysel zák. č. 161/2005 Z. z. oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Okrem toho namietal, že podľa identifikácie parciel, súčasný stav nehnuteľností podľa C-KN nie je identický s pôvodným stavom podľa pozemkovej knihy, a preto pre vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností je nutné geodetické zameranie predmetných nehnuteľností z dôvodu, že žalobkyňou určený petit na vydanie časti výmer z parciel č. 2514/2 a č. 2551/2 nie je vykonateľný. Navrhoval žalobu zamietnuť v celom rozsahu.
3. Žalobkyňa písomným podaním doručeným súdu dňa 30.01.2008 čiastočne spresnila žalobný petit, keď uviedla, že sa domáha od žalovaného povinnosti vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam, parc. č. 2514/2, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 87.091 m2, parc. č. 2543, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 705 m2, parc. č. 2551/2, druh pozemku: orná pôda o výmere 67.699 m2, ktoré sú vedené Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym odborom, v obci Veľké Lovce, v kat. území Veľké Lovce, v katastri nehnuteľností v registri C na katastrálnej mape, na LV č. 903, spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prípade úspechu žiadala priznať a nahradiť žalobcovi trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobkyňa nie je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, lebo podľa zápisu v pozemnoknižnej vložke č. 3, kat. územia Veľké Lovce, nehnuteľnosti boli pôvodne vo vlastníctve Uhorskej náboženskej základiny, a že tento subjekt nie je právnym nástupcom pôvodných vlastníkov, sa žalobkyňa absolútne nestotožnila a veľmi rozsiahlo zdôvodnila historický vývoj Uhorskej náboženskej základiny a skutočnosť, že takýto právny nástupca bol oprávnenou osobou terajšej žalobkyne, najmä s poukazom na to, že Vládne nariadenie č. 228/1949 Sb. o pôsobnosti a organizácii Štátneho úradu pre cirkevné veci určilo rozsah pôsobnosti tohto orgánu a prináležala mu aj pôsobnosť v správnych veciach cirkvi, náboženských spoločností, ich zložiek, komunít, ústavov, základín, kostolov, obročí, fondov,
reholí a kláštorov, ako aj ich veci hospodárske a finančné, majetkovoprávne úkony, veci stavebné, správa cirkevných fondov a základín a pod. podľa § 2 písm. b) cit. nariadenia s tým, že Štátny úrad pre veci cirkevné vo Vyhl. č. 351/1950 Ú.1.I. v zmysle § 2 písm. b) Nariadenia vlády č. 228/1949 Sb. určil, že správu majetkových podstát a kongregácia, ktoré neslúžia rehoľných účelom preberá náboženský fond a výnosy plynúce z týchto majetkových podstát zostávajú zachované pre náboženské účely Rímskokatolíckej cirkvi a vo Vyhl. č. 352/1950 Ú.1.I. zlúčil náboženský český a moravskosliezky fond a náboženskú základinu na Slovensku v jediný náboženský fond, pričom výnosy z tohto majetku mali naďalej slúžiť výlučne náboženským účelom rímskokatolíckej cirkvi. Preto je potrebné uviesť, že takto ustanovený fond mal inú právnu a inštitucionálnu podobu ako to bolo pred rokom 1950. Cirkevné základiny a ich právna subjektivita bola pred rokom 1950 odvodená od cirkevných zákonov a dohôd uzavretých medzi Cirkvou a predstaviteľmi štátnej moci. Štátny úrad pre veci cirkevné bol zrušený Nar. vlády č. 19/1956 Sb. o zrušení niektorých ministerstiev a ústredných orgánov štátnej správy a jeho pôsobnosť prešla na Ministerstvo školstva a kultúry. Žalobkyňa poukázala na to, že konečným riešením a potvrdením, čo sa týka Uhorskej náboženskej základiny o tom, že bola platným a regulárnym právnym nástupcom Rímskokatolíckej cirkvi bolo potvrdenie vzájomnej dohody medzi Československou republikou a Svätou Stolicou z roku 1928 a vydanie Pápežskej konštitúcie slovenskosti zo dňa 30.12.1977: „Praescriptionum sacrosancti“ a „Qui Divino“ na základe ktorých bola zriadená samostatná Slovenská cirkevná provincia. Na základe týchto konštitúcií boli zosúladené hranice cirkevnej jurisdikcie so štátnymi hranicami a potvrdená úprava právneho nástupníctva k cirkevnému majetku na území Slovenskej republiky. Ohľadom námietky žalovaného týkajúcej sa výzvy na vrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam uvedeným v pozemnoknižnej vložke č. 3 pre kat. územie Veľké Lovce, žalobkyňa uviedla, že posledný relevantný zápis v PKV vložke č. 3 bol vykonaný dňa 07.04.1948, na základe ktorého sa poznamenalo, že predmetné nehnuteľnosti sa zamýšľajú štátom prevziať a že podliehajú revízii v zmysle pozemkovej reformy. Žalobkyňa mala za to, že uvedený zápis bol vykonaný v zmysle § 3 odsek 2 druhá veta zák. č. 161/2005 Z. z., podľa ktorého Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy na Slovensku dalo vyznačiť vo verejnej knihe, že ide o majetok, ktorý je predmetom revízie. Žalobkyňa mala za to, že boli splnené podmienky na navrátenie vlastníctva žalobkyni podľa § 3 odsek 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z., nakoľko štát v rozhodnom obhodí odňal žalobkyni nehnuteľnosti bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. a táto skutočnosť vyplýva zo zápisov PKV vložky č. 3 pre kat. územie Veľké Lovce. Čo sa týka námietky žalovaného, ktoré uviedol v písomnom vyjadrení k žalobe, že žalobkyňa nepredložila geometrický plán, bez ktorého je žalobný návrh nevykonateľný, žalobkyňa uviedla, že sa obrátila na geodeta Ing. Vincenta Bujdáka, ktorý preskúmal skutkový a právny stav žalovaných nehnuteľností a dospel k záveru, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tejto žaloby je možné vydať v celosti, a preto nie je nevyhnutné vyhotovovať geometrický plán. Obdobný prípad sa vzťahoval aj na parc. č. 2546, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 15.804 m2, ktorú žalobkyni vydala FNsP Nové Zámky, na základe Dohody o vydaní veci zo dňa 11.04.2007.
4. Žalobkyňa návrhom doručeným súdu dňa 10.03.2008 požiadala o prerušenie konania, podľa v tom čase platnom ust. § 109 odsek 2 písm. c) O.S.P. z dôvodu, že právoplatné rozhodnutie na odvolacom súde v reštitučných sporoch môže usmerniť a zjednotiť rozhodovaciu činnosť na príslušných okresných súdoch, pretože sa v týchto odvolacích konaniach budú riešiť právne relevantné otázky. Súd prvej inštancie dňa 19.05.2008 uznesením sp. zn. 6C/89/2007-378 zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania zo dňa 10.03.2008 a toto uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, lebo žalobkyňa podala v zákonnej lehote voči nemu odvolanie a odvolací súd uznesením zo dňa 20.08.2008 sp. zn. 8Co/154/2008-393 odvolanie žalobkyne odmietol, lebo odvolanie nebolo prípustné v zmysle ust. § 202 odsek 3 písm. a) O.S.P. v tom čase platnom s poukazom na ust. § 218 odsek 1 písm. c) O.S.P., lebo odvolanie žalobkyne smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
5. Žalobkyňa sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 21.09.2009 domáhala vstupu nového účastníka do konania a to tak, že namiesto pôvodnej žalobkyne Rímskokatolíckej cirkvi Bratislavsko- Trnavskej arcidiecézy so sídlom Jána Hollého 10, 917 66 Trnava, vstúpi do konania Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, so sídlom Nám. Jána Pavla II. 7, 950 50 Nitra. O tomto návrhu rozhodol súd prvej inštancie uznesením zo dňa 16.12.2009 pod sp. zn. 6C/89/2007-458 tak, že pripustil zámenu účastníkov, podľa ktorej doterajší navrhovateľ Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko-Trnavská arcidiecéza, Trnava, Hollého 10, IČO: 00 419 702 z konania vystúpila a na jeho miesto vstúpila do konania Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, Nitra. Nám. J. Pavla II. 7, IČO: 35 593 008, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.01.2010.
6. Žalobkyňa sa žiadosťou doručenou tunajšiemu súdu zo dňa 20.08.2015 domáhala prerušenia konania, lebo v tom období prebiehal na Okresnom súde Trenčín spor pod sp. zn. 28C/42/2007 o vydanie nehnuteľnosti, kde Rímskokatolícka cirkev Sídelná kapitula v Nitre bola v postavení žalobkyne a toto rozhodnutie v predmetnej veci má určujúci význam pre rozhodnutie v predmetnej právnej veci. Žalovaný sa k tomuto návrhu žalobkyne vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 05.11.2015 a navrhol súdu, aby takýto návrh zamietol s odôvodnením, že žalobkyňa nezdôvodnila žiadnym spôsobom svoje tvrdenie, pre ktoré žiada konanie prerušiť s poukazom na prebiehajúce konanie vo veci 28C/42/2007, na Okresnom súde Trenčín. Súd prvej inštancie o tomto návrhu žalobkyne rozhodol uznesením dňa 16.11.2015 pod sp. zn. 6C/89/2007-504 a návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol, podľa ust. § 109 odsek 1, 2 O.S.P. v tom čase platnom procesnom zákone, keď dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný, lebo žalobkyňa neuviedla žiadny konkrétny dôvod, pre ktorý by mal súd toto konanie podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia prerušiť, lebo neuviedla, aký vplyv na konanie vedené pod sp. zn. 6C/89/2007 by malo rozhodnutie Okresného súdu Trenčín vo veci 28C/42/2007. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.01.2016.
7. Žalobkyňa sa žiadosťou doručenou tunajšiemu súdu dňa 26.04.2016 domáhala prerušenia konania podľa § 109 odsek 2 písm. c) O.S.P. v tom čase platnom z dôvodu, že v tej dobe na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 8Co/994/2015 bolo vedené odvolacie konanie vo veci konania vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 6C/275/2006 s poukazom na zachovanie zásady hospodárnosti konania. Žalovaný sa vyjadril k návrhu žalobkyne písomným podaním doručeným súdu dňa 09.05.2016 a navrhol, aby súd návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol s poukazom na to, že žalobkyňa nešpecifikovala a nekonkretizovala dôvody podania návrhu na prerušenie konania a s poukazom aj na skutočnosť, že súd už zamietol aj predchádzajúci návrh žalobkyne na prerušenie konania zo dňa 17.08.2015, ktorý bol doručený súd dňa 20.08.2015. Súd prvej inštancie o tomto návrhu žalobkyne rozhodol uznesením dňa 24.05.2016 pod sp. zn. 6C/89/2007-528 a návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol, podľa ust. § 109 odsek 1, 2 O.S.P. v tom čase platnom procesnom zákone, keď zistil, že návrh na prerušenie konania žalobkyne nie je dôvodný, lebo žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by mal súd konanie prerušiť. Neuviedla, aký vplyv na konanie 6C/89/2007 by malo rozhodnutie Krajského súdu v Nitre vo veci odvolania proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky vo veci 6C/275/2006. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.06.2016.
8. Žalobkyňa písomným podaním zo dňa 30.01.2008 spresnila žalobný návrh a presne uviedla, čoho sa v konaní domáha oproti pôvodnému návrhu, keď uviedla, že sa domáha od žalovaného povinnosti vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam parc. č. 2514/2, druh pozemku: lesné pozemky o výmere 87.091 m2, parc. č. 2543, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 705 m2, parc. č. 2551/2, druh pozemku: orná pôda o výmere 67.699 m2, ktoré sú vedené Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym odborom, v obci Veľké Lovce, v kat. území Veľké Lovce, v katastri nehnuteľností v registri C na katastrálnej mape, na LV č. 903, spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O tomto procesnom návrhu súd prvej inštancie rozhodol samostatným uznesením dňa 06.12.2019 pod sp. zn. 6C/89/2007-1192 a pripustil zmenu žaloby podľa znenia, ako to súd vyššie uviedol, v súlade s písomným podaním žalobkyne zo dňa 30.01.2008. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 09.12.2019.
9. Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol rozsudkom dňa 06.10.2020 pod sp. zn. 6C/89/2007-1268 tak, že žalobu zamietol a žalokyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. V dôvodoch písomného rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa (pôvodne označená ako Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko- trnavská arcidiecéza, Trnava, Hollého 10) sa žalobou zo dňa 20.04.2007 domáhala vydania nehnuteľných vecí, pozemkov - parciel v k.ú. Veľké Lovce č. 2513 les o výmere 2885 m2, č. 2514 roľa o výmere 223977 m2, č. 2516 pasienok o výmere 1978 m2, č. 2517 roľa o výmere 15912 m2, č. 2543 dom o výmere 705 m2, č. 2551 roľa o výmere 130058 m2, č. 2572 cesta o výmere 3150 m2, ktoré sú zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 3, a ktoré sú zároveň v katastri nehnuteľností Okresného úradu Nové Zámky, katastrálny odbor zapísané na LV č. 903 k.ú. Veľké Lovce ako parcela registra „C“ č. 2514/2 - lesné pozemky časť výmer, parcela registra „C“ č. 2543 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 705 m2 a parcela registra „C“ č. 2551/2 - orná pôda časť výmer, spolu s dokumentáciou, ktorá k nej prislúcha. Žalobu odôvodnila tým, že pôvodným vlastníkom nehnuteľností bola Uhorská
náboženská základina. Podľa predpisov Rímskokatolíckej cirkvi zaradená pod zbožnú nadáciu, ktorá je zoskupením vecí určených na ciele zodpovedajúce poslaniu cirkvi, schválená kompetentnou cirkevnou vrchnosťou (Kánon 1544 a nasl. CIC 1917). Dňa 24.4.2006 vyzvala žalovaného na navrátenie vlastníctva nehnuteľnostiam a na ich vydanie. V bodoch 2 až 51 citoval celé písomné vyjadrenia strán sporu, zápisnice o pojednávaní z výsluchu strán. Len v bode 15 uviedol, že na základe požiadavky konajúceho súdu mu bolo zaslané oznámenie Štátneho pozemkového úradu v Prahe č. 35428/25-II/4 zo dňa 26.03.1925, ktorým sa oznamuje Okresnému súdu vo Vrábľoch, aby v pozemnoknižnej vložke č. 1 poznamenal, že nehnuteľnosti sú zabrané štátom podľa zákona č. 215/1919 Sb.. Uvedené oznámenie bolo zaslané právnym zástupcom strán. V bode 16 uviedol, že na základe požiadavky konajúceho súdu Okresný úrad Nové Zámky, katastrálny odbor podaním zo dňa 22.4.2015 oznámil, že pozemnoknižné parcely č. 2513, 2514, 2516, 2517, 2543, 2551 a 2572 sú evidované tak, že parcela č. 2513 zodpovedá častiam parciel registra „C“ č. 2513, 2514/3 na LV č. 3243 a časti parcely registra „C“ č. 2514/2 na LV č. 903. Zároveň uviedol, že parcela č. 2514 zodpovedá častiam parciel registra „C“ č. 2514/1 na LV č. 3243, č. 2514/2 na LV č. 903 a č. 2514/3 na LV č. 3243. Uviedol, že parcela č. 2516 zodpovedá časti parcely registra „C“ č. 2514/2 na LV č. 903, parcela č. 2517 zodpovedá častiam parciel registra „C“ č. 2514/2 na LV č. 903 a č. 2514/3 na LV č. 3243, parcela č. 2543 zodpovedá parcele registra „C“ č. 2543 na LV č. 903, parcela č. 2551 zodpovedá parcele registra „E“ č. 2551/1 na LV č. 3243 a parcela registra „C“ č. 2551/2 na LV č. 903 a parcela č. 2572 zodpovedá parcele registra „E“ č. 2572/2 na LV č. 3243 a častiam parciel registra „C“ č. 2551/2 na LV č. 903 a č. 2572 na LV č. 3243. Súčasne boli súdu zaslané LV č. 903 a č. 3243 k.ú. Veľké Lovce. V bode 21 uviedol, že na základe požiadavky konajúceho súdu Okresný úrad Nové Zámky katastrálny odbor podaním zo dňa 02.11.2016 oznámil, že k parcele registra „C“ č. 2514/2 zapísanej na LV č. 903 k.ú. Veľké Lovce nie je evidovaný žiadny správca. Podľa údajov katastra platného do 31.12.2004 bol k uvedenej parcele evidovaný ako užívateľ LESY SR, š.p. Banská Bystrica, Námestie SNP č. 8.. V bode 43.,44. uviedol, že Okresný úrad Nové Zámky, pozemkový a lesný odbor podaním zo dňa 17.09.2019 oznámil konajúcemu súdu, že parcela registra „C“ č. 2514/2 k.ú. Veľké Lovce bola ku dňu 01.05.2005 evidovaná na LV č. 903 vo vlastníctve SR - Slovenský pozemkový fond Bratislava a to isté stanovisko oznámil aj Okresný úrad Nové Zámky, katastrálny odbor. LESY SR, š.p. Banská Bystrica podaním zo dňa 28.11.2019 oznámili, že parcela registra „C“ č. 2514/2 k.ú. Veľké Lovce ku dňu 01.05.2005 bola spravovaná a obhospodarovaná LESMI SR, š.p. (OZ Palárikovo, lesná správa Podhájska). Citoval ustanovenia § 2 odsek 1, 2 Zákona č. 161/2005 Z. z., § 3 odsek 1, 3 Zákona č. 161/2005 Z. z., § 4 odsek 1 Zákona č. 161/2005 Z. z., § 5 odsek 1, 2 Zákona č. 161/2005 Z. z., § 37 odsek 1 Občianskeho zákonníka, § 144 CSP a uviedol, že po oboznámení sa so žalobou a s vyššie uvedenými dokladmi založenými v spise, na základe vyššie uvedených zákonných ustanovení zistil, že žaloba nie je dôvodná. Právny predchodca žalobkyne Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko- trnavská arcidiecéza Trnava vyzvala žalovaného včas podanou výzvou zo dňa 19.04.2006, doručenej žalovanému dňa 24.04.2006 k navráteniu vlastníctva k nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa v k.ú. Veľké Lovce, zapísané v PK č. 3. V uvedenej výzve uviedla, že nehnuteľnosti špecifikuje v prílohe k výzve podľa ich zápisu v PK vložke č. 3, identifikácie parciel a LV č. 903. Príloha k výzve - špecifikácia parciel obsahovala parcely registra „C“ č. 2514/2 lesný pozemok a č. 2551/2 orná pôda, ktoré sú zapísané na LV č. 903 k.ú. Veľké Lovce. Zároveň na tejto špecifikácii boli uvedené pôvodné PK parcely č. 2531 les, 2514 roľa, 2516 pasienok, 2517 roľa, 2551 roľa a 2572 cesta, ktoré sú zapísané v PK vložke č. 3 k.ú. Veľké Lovce. V priebehu konania žalobkyňa podaním zo dňa 30.01.2008 spresnila žalobu tak, že žiadala aby konajúci súd rozhodol nasledovne: „Žalovaný je povinný vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností Okresného úradu Nové Zámky na LV č. 903 k.ú. Veľké Lovce a to k parcele registra „C“ č. 2514/2 lesné pozemky o výmer 87091 m2, k parcele registra „C“ č. 2543 zastavané plochy a nádvoria o výmere 705 m2 a k parcele registra „C“ č. 2551/2 orná pôda o výmere 67699 m2 spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.“ Konajúci súd uznesením č. 6C/89/2007-1192 zo dňa 06.12.2019 pripustil zmenu žaloby v požadovanom smere, a teda predmetom žaloby boli len parcely registra „C“ č. 2543, 2514/2 a 2551/2. Dospel k záveru, že nebola daná aktívna legitimácia žalobkyne v konaní podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z., v ktorom sa uvádza, že právo na navrátenie vlastníctva môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8.5.1945 spôsobom uvedeným v § 3. V danom prípade je zrejmé, že predmetné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve Uhorskej náboženskej základiny. Nešlo o vlastníctvo cirkvi ani náboženskej spoločnosti. Uhorská náboženská základina je ako vlastník zapísaná v časti B
vlastníctvo na uvedenej pozemnoknižnej vložke č. 3 k.ú. Veľké Lovce. Uhorskú náboženskú základinu nemožno stotožňovať s Rímskokatolíckou cirkvou. Ide o celkom iný samostatný subjekt, hoci zdroj jej majetku pochádza aj zo zdrojov poskytnutých Rímskokatolíckou cirkvou, pričom pozostáva aj z iných zdrojov. Pri posudzovaní povahy subjektu Uhorskej náboženskej základiny je potrebné vychádzať zo záverov obsiahnutých v publikácií „Verejné základiny dištriktu Šaľa 1785 - 1954“ publikácie autora F. Sedláka, Slovenská archivistika 1992, v ktorej sa jednoznačne uvádza, že náboženské základiny nemožno stotožňovať s rímskokatolíckou cirkvou. Ide o samostatné subjekty. Ich majetok bol tvorený z viacerých prameňov, a to: z úspor na dotáciách, ktoré boli na základe nariadenia Ferdinanda III. a Karola III. vyplácané náboženskému fondu zo štátnej pokladnice, z palestínskeho zvyškového fondu určeného pôvodne na vydržiavanie svätých miest v Palestíne, zo skapitalizovania hodnoty majetkov zrušených reholí a kláštorov, ktoré neboli zreštituované, z nehnuteľných majetkov zrušených reholí a kláštorov, z výkupného kapitálu 184 000 zl., ktoré splatilo Veľkovaradínske biskupstvo ako výmenu za Belské a Valkovské benefíciá, z kapitálu 3 000 zl. (vyvodzovacie štátne dlhopisy) na podporovanie kňazských seminárov, interkarálne dôchodky uprázdnených vyšších kňazských benefícií a z rôznych súkromných základín. V uvedenej publikácii sa uvádza, že v nariadení z 18.11.1794 sa výslovne uvádza, že náboženský fond a podobne aj fond študijný slúžia výlučne na katolícke účely v zmysle zákonného článku XXVI z roku 1791. Nemožno z toho uzatvárať, že majetok náboženského fondu je cirkevným majetkom. Dispozičné právo s majetkami náboženského fondu nevykonávala cirkev ale kráľ ako reprezentant vládnej moci a najvyšší patrón prostredníctvom štátnych orgánov, menovite prostredníctvom Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady. V uvedenej publikácii sa tiež uvádza, že na tomto základe bol náboženský fond spravovaný i po reštitúcii Uhorskej ústavy po rakúsko - maďarskom vyrovnaní v roku 1867. Toto právo zmenených štátoprávnych pomerov recyklovaním uhorského práva vládou nového štátu prešlo podľa ods. 64 zákona č. 121/1920 Sb. z ústavnej listiny na vládu Československej republiky (str. 20 uvedenej publikácie). V uvedenej publikácii sa taktiež uvádza, že právo disponovať a nakladať s náboženským fondom neprislúchalo cirkvi ale štátu a zásah cirkvi do jeho správy má len ráz formálny a poradný (str. 19 uvedenej publikácie). Pretože hlavným atribútom vlastníckeho práva je aj právo dispozičné, t.j. právo nakladania s majetkom, z uvedeného je zrejmé, že cirkev nemala toto právo, ale že dispozičné právo s majetkom základiny patrilo štátu. Nemožno preto ani dovodiť, že majetok základín - fondov bol majetkom patriaci cirkvi. Preto dospel k záveru, že základiny ako združenia majetku nemožno stotožňovať s cirkvou ako združením osôb tak ako je to uvedené v § 4 zákona č. 308/1991 Zb. Žalobkyňa v priebehu celého konania nepredložila žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že náboženské základiny fondy boli súčasťou organizačnej štruktúry rímskokatolíckej cirkvi alebo, že boli vo vlastníctve rímskokatolíckej cirkvi. Ďalej uviedol, že z výzvy na navrátenie nehnuteľných vecí v porovnaní s petitom žaloby je zrejmé, že žalobkyňa nepožadovala vo výzve navrátenie pôvodnej PK parcely č. 2543 dom. Z toho dôvodu považoval žalobu v tejto časti za nedôvodnú, pretože právo na jej vydanie nebolo uplatnené výzvou v zákonnej lehote t.j. od 01.05.2005 do 30.04.2006. Ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby ohľadne parcely registra „C“ č. 2543 bola skutočnosť, že v katastri nehnuteľností bola uvedená parcela zapísaná na LV č. 903 k.ú. Veľké Lovce ako zastavané plochy a nádvoria. Vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti nebolo možné vrátiť. V časti parcely registra „C“ č. 2514/2, ktorá bola v katastri nehnuteľnosti zapísaná ako lesné pozemky aj v čase doručenia výzvy žalovanému mal z vyjadrenia LESOV SR, š.p. Banská Bystrica zo dňa 28.11.2019 (čl. 1189) ako i z vyjadrenia Okresného úradu Nové Zámky pozemkový a lesný odbor zo dňa 17.09.2019 (čl. 1167) preukázané, že predmetná nehnuteľnosť bola ku dňu účinnosti zákona č. 161/2005 Z.z. v užívaní a držbe LESY SR, š.p. Banská Bystrica, Odštepný závod Palárikovo, lesná správa Podhájska. Žalovaný nebol pasívne legitimovaný, nebol povinnou osobou. Predmetné nehnuteľnosti neužíval, nedržal a ich faktickým užívateľom boli LESY SR, š.p. . Na tom nemení nič skutočnosť, že v evidencii nehnuteľností bol vedený ako užívateľ žalovaný. Preto pre nedostatok pasívnej legitimácie žalobu ohľadne tejto parcely zamietol. Ďalej uviedol, že ďalším dôvodom zamietnutia žaloby bolo nepreukázanie, akým spôsobom podľa § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. prešli predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Žalobkyňa si nesplnila povinnosť uvedenú v § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., t. j. povinnosť preukázať spôsob prechodu predmetných nehnuteľností do vlastníctva štátu. Vo výzve na navrátenie vlastníckeho práva uviedla, že predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu podľa zákona č. 142/47 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy. O tomto tvrdení nepredložila súdu žiadny dôkaz. Poznámka pod radovým číslom 7 v časti B v PK vložke č. 3 k.ú. Veľké Lovce o tom, že predmetné nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa zákona č. 142/47 Sb. ešte neznamená prechod vlastníckeho práva na štát. Zo zápisu v uvedenej
PK vložke nevyplýva, že nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu iným spôsobom ako prevzatím bez právneho dôvodu tak ako je to uvedené v § 3 ods. 1 písmeno h) zákona č. 161/2005 Z.z. 9.1 Rozsudok súdu prvej inštancie nenadobudol právoplatnosť, lebo žalobkyňa v zákonnej lehote podala voči nemu odvolanie, ktoré zdôvodnila ustanovením § 365 ods. 1 písm. d), f) CSP. Nestotožnila sa so záverom súdu v zamietajúcej časti vydania parcely č. 2543, pretože výzva na vydanie nehnuteľnosti obsahovala všetky náležitosti. Rozhodnutie súdu v tejto časti považovala za ústavne nesúladné, porušujúce je základné práva. Ďalej uviedla, že z predloženej identifikácie jednoznačne vyplýva, že správcom nehnuteľností ku dňu účinnosti zákona a naďalej je žalovaný. V ďalšej časti sa nestotožnila so záverom súdu o nedostatku jej vecnej aktívnej legitimácie. Opätovne v odvolaní ako v priebehu konania v písomných vyjadreniach, vyjadreniam na pojednávaní zopakovala vývoj od založenia cirkevných fondov až po zápis v pozn. vl. č. 3 obsahujúcej vlastnícke právo Uhorskej náboženskej základiny, kde v časti B okrem iného je uvedené, že základina je v správe Likvidačnej komisie pre správu rimskokatolíckych cirkevných majetkov. Z toho vyplýva, že sporné nehnuteľnosti boli spravované likvidačnou komisiou, tvorili majetok Rímskokatolíckej cirkvi. Neuskutočnenie zmeny vlastníckeho práva z Uhorskej náboženskej základiny zdôvodnila nevýmazom záborovej poznámky z dôvodu nástupu II. Svetovej vojny a následne nástupom totalitného režimu. V závere dodala, že ak by teoreticky pripustila potrebu preukazovať vlastnícke právo v súvislosti s vedením pozemkových kníh, vydaním Apoštolskej konštitúcie Ad ecclesiastici regiminus incrementum zo dňa 02.09.1937 a úradným opatrením- vládnym nariadením č.204/1937 Sb. zo dňa 02.09.1937 o formálnom zrušení cirkevných majetkov ,sa stala skutočnou držiteľkou- vlastníčkou nehnuteľností. Opätovne ako v priebehu konania poukazovala na závery rozsudkov NS SR 1 Cdo 247/2006 z 25.08.2008, 1 MCdo 9/2010 z 24.03.2015, 1 Cdo 9/20007 z 27.02.2009, 2Cdo 201/2009 z 30.11.2010, ,ÚS SR IV.ÚS 216/2011-36 v ktorých bola posudzovaná aktívna legitimácia po študijných základinách, čím preukázala svoju aktívnu legitimáciu. Nestotožnila sa so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní prechodu sporných nehnuteľností na štát v rozhodnom období. Poukázala na poznámku v poz. vl., že sporné nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947 Sb.. Podľa citovaného zákona mala byť titulom nadobudnutia prídelová listina. Napriek jej snahe sa jej nepodarilo získať prídelovú listinu, respektívne iný doklad o odňatí vlastníckeho práva. Doložila listinu, z ktorej je možné vyvodiť, ktorým konkrétnym dňom štát postupom podľa zákona č. 142/1947 Sb. nehnuteľnosti fakticky prevzal. Jedná sa o listinu Oznámenie Povereníctva školstva, vied a umení, odbor pre správu základín v Bratislave č. 7351/49 -X/1 zo dňa 02.11.1949, z ktorej vyplýva, že poľnohospodársky majetok bol postupom podľa zákona č. 142/1947 Sb. prevzatý do vlastníctva štátu ku dňu 31.12.1949. Listina obsahuje dátum , číslo, vec „ako zrevidované majetky verejných základín- odovzdanie národným podnikom Čs. štátne lesy, Čs. štátne majetky, zaopatrovanie zamestnancov. Tým boli splnené podmienky na navrátenie vlastníctva, pretože jej štát odňal nehnuteľnosti bez náhrady podľa zákona č. 142/1947 Sb.. Ak by sa odvolací súd nestotožnil s odňatím podľa citovaného zákona, uviedla, že alternatívne prichádza do úvahy odňatie bez právneho dôvodu. Poukázala na ňou predložené doklady v priebehu konania preukazujúce prechod vlastníctva na štát v rozhodnom období. Napadnutý rozsudok žiadala zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu, alternatívne zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 9.2 Žalovaný sa k odvolaniu žalovanej písomne vyjadril a uviedol, že sa nestotožnil so záverom žalobkyne o jej aktívnej vecnej legitimácie, pretože Uhorská náboženská základina nemala cirkevný charakter a jej majetok nebol cirkevný. Do roku 1935 tento fond spravovala Likvidačná komisia zriadená Nariadením Ministerstva- plnomocníka vlády ČSR pre správu Slovenska č.4-1923. Po roku 1935 ich spravovala Centrálna správa verejnozákladinových majetkov v Bratislave a po roku 1938 Ministerstvo školstva a národnej osvety v Bratislave, pri ktorom bola zriadená Centrálna správa verejnozákladinových majetkov, ktorá pôsobila až do roku 1950. Likvidačná komisia mala v správe majetky dvojakého charakteru. Verejné základiny zanikli na základe zákona č. 29/1951 Sb.. Argumentáciu žalobkyne spočívajúcu v poukázaní na vyhlášku č. 351/1950 Sb. a Výnosom Ministerstva školstva a národnej osvety považovala za novoty v odvolacom konaní. Študijná základina bola samostatnou právnickou osobou, ale podľa zákona č. 29/1951 Sb. jej právnym nástupcom sa stali štátne majetky. V pozemnoknižnej vložke je zapísaná Uhorská náboženská základina a nie študijná základina. K rozhodnutiu NS SR 1 M Cdo 247/2006 uviedla, že sa zaoberalo študijnou základinou. Rovnaké závery boli prijaté aj v rozhodnutí 1 M Cdo 9/2010. Opätovne poukázal na rozhodnutie KS v Trenčíne 5 Co 376/2013 z 25.06.2014, potvrdeným ÚS SR pod č. III.ÚS 139/2016 zo dňa 21.03.2016 zo záverov ktorých vyplýva, že Študijný fond bol samostatnou právnickou osobou, od cirkvi odlišnou a mal charakter verejného fondu, základiny. Stotožnil sa s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. Rovnako sa stotožnil s dôvodmi, že žalobkyňa nepreukázala prechod nehnuteľností do vlastníctva štátu podľa zákona č. 142/1947 Zb. Zápis v pozn. vl.,
že nehnuteľnosti sú predmetom revízie nemá za následok prechod vlastníckeho práva. K Oznámenie Povereníctva školstva, vied a umení, odbor pre správu základín v Bratislave z 21.01.1949 uviedol, že do roku 1951 platil intabulačný princíp, vlastníctvo prechádzalo zápisom do pozemkovej knihy. Žalobkyňa uplatnila nárok na vydanie nehnuteľnosti pre jej odňatie podľa zákona č. 142/1947 Zb. a podľa tohto ustanovenia uplatnila nárok u neho ako u povinnej osoby. Preto, keď v žalobe uplatnila nárok aj podľa § 3 ods. 1 písm. h)- prevzatie bez právneho dôvodu, nárok nebol uplatnený výzvou do 30.06.2006. Preto musel byť zamietnutý ako prekludovaný. Ďalej uviedol, že sa stotožňuje so záverom súdu, že parcela č. 2543 nebola predmetom výzvy, a že nie je vecne pasívne legitimovaný vo vzťahu k parcele č. 2514/2, pretože bola k 01.05.2005 v užívaní a držbe Lesov SR. Na tejto skutočnosti nič nemení zápis na liste vlastníctva jeho prospech. Napadnutý rozsudok považoval za správny a navrhol ho potvrdiť.
10. Odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobkyne uznesením zo dňa 04.03.2021 sp. zn. 25Co/4/2021
- 1335 a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, lebo súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne nesprávne. Odvolací súd poukázal vo svojom rozhodnutí na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, konkretizovaný v rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 247/2006, 1 M Cdo 9/2007 z 27.02.2009, 2 Cdo 201/2009 z 30.11.2010, 2 Cdo 208/2009 z 30.11.2010 a na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 138/2011-15 z 06.04.2011, v ktorom rozhodnutí Ústavný súd posudzoval sťažnosť proti rozsudku NS SR č. k. 2 Cdo 201/2009 a sťažnosť odmietol ako neopodstatnenú s poukazom na to, že závery prijaté najvyšším súdom nemožno považoval ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené, pretože najvyšší súd vyčerpávajúcim a logickým spôsobom vysvetlil, ako k nim dospel. S poukazom na citované rozhodnutia najvyššieho súdu ale aj Ústavného súdu SR, odvolací súd uviedol, že vyplýva jednoznačný právny záver o tom, že žalobkyňa je právnym nástupcom po Uhorskej náboženskej základni. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia vôbec neuviedol, prečo sa odklonil od záverov najvyššieho súdu a ústavného súdu. Poukázal na to, že súd prvej inštancie neuviedol, prečo nerešpektoval právny názor svojho odvolacieho súdu napr. vo veci sp. zn. 25Co/48/2019 z 12.02.2020, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 5C/58/2007-712 zo dňa 16.11.2018 vysloviac právny názor, že aktívna vecná legitimácia žalobkyne je daná. Odvolací súd ďalej poukázal na nezrovnalosť v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie v 1. časti bodu 58., kde konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala prechod vlastníckeho práva na štát podľa zák. č. 142/1947 Zb. následne v poslednej vete bodu 58. konštatoval, že zo zápisu vo vložke nevyplýva, že by predmetné nehnuteľnosti, ktorých vydania sa žalobkyňa domáhala prešli do vlastníctva iným spôsobom, ako prevzatím bez právneho dôvodu, tak ako je to uvedené v § 3 odsek 1 písm. h) zák. č. 161/2005 Z. z., toto svoje konštatovanie ničím nezdôvodnil, prečo považoval nárok žalobkyne za nepreukázaný a naproti tomu v 2. časti uviedol a konštatoval, že žalobkyňa preukázala prechod vlastníckeho práva prevzatím bez právneho dôvodu a tieto rozpory žiadnym spôsobom nezdôvodnil. Odvolací súd ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol, že súd prvej inštancie v bode 56. odôvodnenia rozsudku zamietol žalobu v časti vydania parc. č. 2543, dom, pretože nebola uvedená vo výzve a je zapísaná na LV č. 903, kat. územia Veľké Lovce ako zastavané plochy a nádvoria a nie je predmetom vydania podľa ust. § 2 odsek 1 zák. č. 161/2005 Z. z. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že jej výzva na vydanie nehnuteľnosti obsahovala uvedenú parcelu a spĺňala všetky náležitosti. K zamietnutiu žaloby z dôvodu nemožnosti jej vydania sa nevyjadrila. Odvolací súd k tejto námietke zaujal stanovisko a záver, že podľa platného rozhodnutia NS SR sp. zn. 7 Cdo 169/2016 zo dňa 14.06.2018 publikované pod R 75/2019 vyplýva, že spôsobilým predmetom navrátenia vlastníctva podľa § 2 odsek 2 písm. a) zák. č. 161/2005 Z. z. nie je iná než poľnohospodárska pôda a spôsobilým predmetom vydania podľa § 2 odsek 1 písm. b) zák. č. 161/2005 Z. z. sú výlučne stavby zodpovedajúce tam uvedeným kritériám. Odvolací súd z týchto dôvodov zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil ho súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že právny názor vyslovený odvolacím súdom v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne je pre súd prvej inštancie záväzný. Preto v ďalšom súd prvej inštancie posúdi nárok žalobkyne v súlade s uplatnenou výzvou rešpektujúci rozhodnutia ÚS SR IV.ÚS 150/2009 z 30 .04.2009, I.ÚS 12/2010 zo 07.07.2010, III.ÚS 382/2009 z 09.12.2009, II.ÚS 419/2009 z 15.12.2009, II. ÚS 42/2011 z 20.09.2012 v zmysle zákona č. 165/2015 Z. z.
11. Súd vykonal dokazovanie prednesom právneho zástupcu žalobkyne, výpoveďou žalovaného a oboznámením sa s nasledovnými listinnými dôkazmi: žalobou, výzvou žalobkyne na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam zo dňa 19.04.2006, 21.04.2006, pozemnoknižnou vložkou č. 3
kat. územia Veľké Lovce, identifikáciou parciel, výpisom z LV č. 903 kat. územia Veľké Lovce a LV č. 3243 kat. územia Veľké Lovce, článkom Najvyššieho správneho súdu v Prahe zo dňa 25.06.1925, potvrdením právnej subjektivity pôvodnej žalobkyne a potvrdením právnej subjektivity súčasnej žalobkyne a štatutárnych zástupcov z 01.04.2008, potvrdením o pridelení IČO, výpisom z Obchodného registra žalovaného, Kodexom kanonického práva, vyjadrením žalovaného k žalobe zo dňa 14.06.2007, prílohou k výzve na vydanie nehnuteľností, rozborom súboru archívnych fondov - Verejné základiny dištriktu Šaľa 1785-1954, vyjadrením žalobkyne k podaniu žalovaného zo dňa 18.06.2007, výkladom zákona o zmiernení majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločenstvám, zákonom č. 50 z roku 1874, ktorým sa upravujú vnútorné pomery cirkvi katolíckej, cisárskym patentom z 05.11.1855, spresnením žalobného návrhu žalobkyne z 30.01.2008, Úradnými novinami z 31.10.1919, MODUSOM VIVENDI, Darovacou zmluvou zo 17.03.1959 uzavretou medzi Slovenským náboženským fondom a Československým štátom, zastúpeným Obvodným národným výborom, potvrdením Štátneho sekretariátu zo dňa 11.03.1996 o tom, že žalobkyňa je zákonným nástupcom na územiach vymedzených katolíckej cirkvi v Uhorsku, a to Ostrihomskej arcidiecézy, zaevidovaním majetkov verejných základín z 02.11.1949, vzťahom reštitučných predpisov k Občianskemu zákonníku, potvrdením geodeta Ing. Vincenta Bujdáka zo dňa 30.01.2008 o tom, že nie je potrebné vypracovať geometrický plán k parcelám č. 2551/2 a parc. č. 2514/2 v kat. území Veľké Lovce, súpisom parciel určených k prevzatiu a oceneniu Obvodnej úradovne Štátneho pozemkového úradu vo Zvolene, rozsudkami súdov SR vrátane Najvyššieho súdu SR, Oznámením žalobkyne o zmene názvu účastníka konania, Konštitúciou Slovachiae sacrorum Antistites o zriadení nových diecéz a o zmene diecéznych hraníc a názvoch a o zmene hraníc cirkevných provincií na Slovensku, vyjadrením žalobkyne z 24.06.2007, Kongregáciou pre biskupov - vyhlásením o právnej subjektivite Slovenských cirkevných útvarov latinského obradu, rozhodnutím Štátneho pozemkového úradu v Prahe z 26.03.1925 týkajúcej sa veľkostatku Mária Čalád k Náboženskej základine pod správou likvidačnej komisie pre správu cirkevného majetku na Slovensku, odpoveďou Okresného úradu Nové Zámky, katastrálneho odboru z 10.02.2016, rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 247/2006 a sp. zn. 1 M Cdo 9/2007 z 27.02.2009, sp. zn. 2 Cdo 201/2009 z 30.11.2010, sp. zn. 2 Cdo 208/2009 z 30.11.2010, vyjadrením žalovaného zo dňa 18.01.2017, rozsiahlym vyjadrením žalobkyne zo dňa 18.09.2017, vyjadrením žalovaného k vyjadreniu žalobkyne, Správou katolíckych, náboženských a študijných fondov, základín a nadácií v Maďarsku zo dňa 30.09.1880, referátom Ministerstva školstva a Národnej Osvety v Bratislave z 11.07.1933 o likvidačnej komisii pre správu cirkevných majetkov na Slovensku, konfiškáciou pôdohospodárskeho majetku, štatistickým hárkom o konfiškácii pôdohospodárskeho majetku, uznesením súdu č. d. 2768/49
- A na meno Uhorská náboženská základina z katastrálneho územia Veľké Lovce, informáciou o sporných otázkach týkajúcich sa vydávania nehnuteľného majetku Rímsko-katolíckej cirkvi týkajúce sa poľnohospodárskej a lesnej pôdy, ktorá pred prechodom do vlastníctva štátu bola vo vlastníctve verejných základnín alebo fondov, ktoré slúžili náboženským účelom, ortofotomapou k parc. č. 2514/2, 2543, 2514/3, 2542/2, 2542/3, 2542/1, 2541/1 a 2541/2, doplnením vyjadrenia žalovaného k vyjadreniu zo dňa 25.09.2017, ďalším vyjadrením žalobkyne zo dňa 09.11.2017, Zmluvou o prevode privatizačného majetku podniku ŠM Semerovo, ŠP zo dňa 28.03.1994 týkajúce sa LV č. 903 kat. územia Veľké Lovce, Delimitačným protokolom z rozdelenia Štátneho majetku Mikuláš, Štátny podnik Mikuláš zo dňa 28.01.1992, vyjadrením žalobkyne zo dňa 06.09.2019, vyjadrením žalovaného zo dňa 11.09.2019, odpoveďou Okresného úradu Nové Zámky, Pozemkového a lesného odboru zo dňa 17.09.2019, odpoveďou Lesov Slovenskej republiky, Štátneho podniku, Generálneho riaditeľstva ohľadom parc. reg. „C“ č. 2514/2, kat. územia Veľké Lovce, návrhom žalovaného na prerušenie konania zo dňa 13.09.2021, vyjadrením žalobkyne k návrhu na prerušenie konania žalovaného zo dňa 20.10.2021, rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 5C/58/2007-712 zo dňa 16.11.2018 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/48/2019 zo dňa 12.02.2020 a zistil tento skutkový a právny stav veci:
12. Žalobkyňa je právnickou osobou (zák. č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností), ktorá je registrovaná na Ministerstve kultúry SR (zák. č. 192/1992 Zb. o registrácií cirkví a náboženských spoločností). Žalobkyňa na preukázanie právnej subjektivity predložila potvrdenie cirkevného odboru MK SR o tom, že má samostatnú právnu subjektivitu, ako aj potvrdenie o pridelení IČO Štatistickým úradom SR. Základnou právnou normou Rímskokatolíckej cirkvi je Kódex kánonického práva z roku 1983, z ktorého okrem iného vyplýva, že partikulárne cirkvi majú právnu subjektivitu na základe samého práva (kán. 373), pričom pod partikulárnymi cirkvami treba rozumieť predovšetkým diecézy - biskupstvá (kán. 368). Na základe týchto skutočností a v súlade s prípisom Konferencie biskupov Slovenska, predložených v zmysle § 13 a § 22 zák. č. 308/1991 Zb., cirkevný odbor Ministerstva kultúry SR potvrdil, že Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, má
samostatnú právnu subjektivitu. Jeho štatutárnym zástupcom je diecézny (sídelný) biskup Mons. Prof. ThDr. Viliam Judák, PhD., a osoby ním poverené. Súčasne Ministerstvo kultúry SR potvrdilo zaevidovanie zmeny adresy sídla predmetného subjektu na Námestie Jána Pavla II., s účinnosťou od 05.06.2008.
13. Žalovaný je právnická osoba zriadená v zmysle § 34 ods. 1 zák. č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, v pozemkovom fonde, pozemkových spoločenstvách.
14. Právny zástupca žalobkyne uviedol, že trvá na podanej žalobe tak, ako ju súd pripustil po spresnení žalobného návrhu uznesením zo dňa 06.12.2019 sp. zn. 6C/89/2007-1192 s tým, že žalobkyňa požaduje vydanie nehnuteľností, ktoré sú evidované na Okresnom úrade, katastrálnom odbore Nové Zámky, na LV č. 903, kat. územia Veľké Lovce a mala za to, že žalobkyňa je aktívne vecne legitimovanou stranou sporu, lebo je právnym nástupcom pôvodného vlastníctva po Uhorskej náboženskej základine, pričom poukázala na rozhodnutia NS SR a to sp. zn. 1 Cdo 247/2006 a 1 M Cdo 9/2007. V týchto rozhodnutiach Najvyšší súd konštatoval, že Uhorská náboženská základina bola cirkevnou organizáciou, a preto je dané právne nástupníctvo žalobkyne. Dôvodil tým, že predmetné nehnuteľnosti prešli na štát v rozhodnom období a to 31.12.1949, čoho dôkazom je doklad, ktorý žalobkyňa pripojila k spresneniu žalobného návrhu a to k podaniu zo dňa 30.01.2008. Ide o oznámenie Ministerstva školstva, vied a umení, odboru pre správu základní v Bratislave, č. 7351/49-X/1 zo dňa 02.11.1949, z ktorého vyplýva, že poľnohospodársky majetok bol postupom podľa Zák. č. 142/1947 Zb. prevzatý do vlastníctva štátu ku dňu 31.12.1949. Uviedol, že poznámka v pozemnoknižnej vložke č. 3, kat. územia Veľké Lovce pod č. 2 neznamená prechod vlastníckeho práva na štát, lebo štát tieto nehnuteľnosti zamýšľal prevziať a zároveň poukázal na to, že predmetné nehnuteľnosti boli v správe centrálnej komisie, neskôr likvidačnej komisie a napokon ich prevzal do správy Apoštolský administrátor dr. Pavol Jantausch, trnavský administrátor. Čo sa týka námietky žalovaného k parcele č. 2514/2 kat. územia Veľké Lovce, kde žalovaný spochybňuje svoju pasívnu vecnú legitimáciu právny zástupca žalobkyne uviedol, že tieto nehnuteľnosti sú predmetom žaloby, lebo sú zapísané na LV č. 903 kat. územia Veľké Lovce a tieto má žalovaný zapísané na predmetnom LV od roku 1993 a od tohto obdobia vystupuje ako správca týchto nehnuteľností. Nikdy svoju pasívnu legitimáciu k nehnuteľnostiam nespochybňoval a takisto mal dostatok času v prípade, že sa necítil byť správcom, tieto nehnuteľnosti delimitovať na iný oprávnený subjekt. Predmetné tvrdenie považoval za účelové a takisto za tvrdenie a konanie, ktoré je v rozpore s reštitučným zákonom. Čo sa týka ďalšej námietky žalovaného ohľadom napádania žalobkyne, že nie je aktívne vecne legitimovanou stranou sporu, právny zástupca odkázal na rozsiahle svoje písomné vyjadrenie vo veci spracované z 18.09.2017 a na pozemnoknižnú vložku č. 3, kat. územia Veľké Lovce, kde Uhorská náboženská základina, ak by bola verejnou základinou, ktorá by nebola spojená s rímskokatolíckou cirkvou, táto by nemohla byť v správe likvidačnej komisie, pre správu rímskokatolíckych majetkov na Slovensku v Bratislave z dôvodu, že likvidačná komisia, predtým centrálna komisia, spravovala len majetok rímskokatolíckej cirkvi a to v úlohe správcu, pričom následne likvidačná komisia odovzdávala správu týchto majetkov trnavskej administratúre, k rukám jej správcu biskupa Jantauscha. Z predmetného je potom zrejmé, že Uhorská náboženská základina je rímskokatolíckym majetkom, pričom oprávnenou osobou je subjekt vykonávajúci jurisdikciu a správu cirkevných majetkov na území Nitrianskej diecézy. Čo sa týka ustanovenia § 3 odsek 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z. právny zástupca sa vyjadril, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom vydania a zapísané sú v PKV vložke č. 3, pre kat. územie Veľké Lovce (Lót), neprešli na štát na základe zákonov prvej pozemkovej reformy, ale až na základe revízie prvej pozemkovej reformy podľa zák. č 142/1947 Zb., o čom svedčia dobové archívne materiály, ktoré do revízie zaraďujú okrem iných katastrálnych území aj kat. územie Veľké Lovce, pričom označujú aj dovtedajšieho vlastníka, ktorým je Uhorská náboženská základina. Zákon č. 142/1947 Zb. podrobil podľa § 1 odsek 1 úpravu pozemkového vlastníctva uskutočnenú zákonom č. 215/1919 Zb. revízií. Preto zák. č. 142/1947 Zb. iba reviduje úpravu uskutočnenú zákonom č. 215/1919 Zb. a ďalšími predpismi o pozemkových reformách, chýba mu podrobnejšia úprava vlastníckych postupov pri zabratí nehnuteľnosti podrobených revízii. V tomto smere je nevyhnutné použiť práve ustanovenia právnych predpisov upravujúcich prvú pozemkovú reformu, tento záver vyplýva napr. z ust. § 6 odsek 1 zák. č. 142/1947 Zb., podľa ktorého prevzatím Ministerstvom poľnohospodárstva prechádzajú nehnuteľnosti do vlastníctva štátu, a pre toto prevzatie platí primerane ustanovenie zák. č 329/1920 Zb. (tzv. zákon náhradový), ďalej z ust. § 17 podľa ktorého pre konanie podľa zák. č. 142/1947 Zb. platia primerane ustanovenia zák. č. 215/1919 Zb., záborový zákon. Podľa zák. č. 142/1947 Zb. vlastníctvo zabraných nehnuteľností prechádzalo na štát prevzatím. To isté predpokladala už právna úprava pozemkovej
reformy uskutočnená podľa zák. č. 215/1919 Zb. Titulom pre nadobudnutie vlastníctva je až poznámka, nie zamýšľané prevzatie, ktoré má iba upozorňovať tretie osoby na budúci možný prechod vlastníctva na štát. Čo sa týka parciel, ktoré žalobkyňa navrhla podanou žalobou vydať a prinavrátiť vlastníctvo k nim uviedol, že podľa vyjadrenia geodeta Ing. Bujdáka zo dňa 30.01.2008, ktoré ako dôkaz bolo priložené do spisu je jasne uvedené, že pôvodná pozemnoknižná parcela č. 2513, 2514, 2516 a 2517 bola v čase spresnenia žalobného návrhu označená ako parcela reg. „C“ č. 2514/2 a parc. č. 2551 a 2572 bola označená ako parc. reg. „C“ č. 2551/2 a parc. č. 2543 predstavuje parcelu č. 2543. Predmetom pôvodnej žaloby bolo vydať a prinavrátiť vlastníctvo k parcele č. 2514/2 lesné pozemky, parc. č. 2543 s výmerou 705 m2 a parc. č. 2551/2 orná pôda. Týmto právny zástupca poukázal na to, že predmetom žaloby boli len parcely reg. „C“ s totožným označením ako v spresnení žalobného návrhu s tým, že v predmetnom spresnení boli uvedené aj presné výmery dotknutých nehnuteľností. Uviedol, že na parc. reg. „C“ č. 2543 sa pôvodne nachádzal budova Mária Čaládsky majer tak, ako to vyplýva zo zápisu v PKV vložke č. 3, kat. územia Veľké Lovce, ale v súčasnosti sa tam už táto budova nenachádza. Po pripustenej zmene žaloby právny zástupca žalobkyne uviedol, že požaduje vydať a prinavrátiť vlastníctvo iba k parcelám reg. „C“ č. 2514/2, 2543, 2551/2, ktoré sú evidované a zapísané na LV č. 903 kat. územia Veľké Lovce a nebolo potrebné predložiť žiadny geometrický plán k žiadnej tejto parcele s poukazom na písomné vyjadrenie geodeta Ing. Bujdáka zo dňa 30.01.2008, z ktorého vyplýva, že parc. reg. „C“ č. 2551/2 bola vytvorená z parciel č. 2551 a 2572 a pozemnoknižná parcela č. 2514/2 bola vytvorená z pozemnoknižných parciel č. 2513, 2514, 2516 a 2517. Z identifikácie parciel, ktorá bola pripojená k žalobnému návrhu, ako aj z výzvy žalobkyne na vydanie nehnuteľností uviedol, že vyplýva, že všetky nehnuteľnosti, ktoré žalobca žiada vydať boli v užívaní žalovaného. Čo sa týka žiadaných nehnuteľností, ktoré žalobkyňa požadovala predmetnou žalobou vydať, a to konkrétne parc. reg. „C“ č. 2514/2, 2543 a 2551/2 právny zástupca žalobkyne mal za to, že všetky tieto nehnuteľnosti vzhľadom aj na odlišný druh pozemku, orná pôda, lesný pozemok, zastavané plochy a nádvoria sú vydania schopnými, lebo tento stav síce existoval v minulosti, že sa jedná o tri druhy pozemkov, ale v súčasnosti na parc. č. 2543, ktorá je evidovaná s druhom pozemku zastavaná plocha a nádvorie v súčasnosti už nie je možné takto poňať, lebo na predmetnej nehnuteľnosti sa žiadna budova nenachádza, čo preukázal predloženou ortofotomapou z tejto parcely. V súčasnosti ide o voľnú trávnatú plochu, na ktorej už vplyvom poveternostných podmienok nezostali ani pozostatky po stavbe, torzo existujúcej stavby na vedľajších pozemkoch stále existuje. Pokiaľ táto parcela aj v súčasnosti podľa aktuálneho listu vlastníctva je evidovaná ako zastavaná plocha a nádvorie uviedol, že vo viacerých súdnych konaniach bola vydaná zastavaná plocha v prípade, že táto v čase súdneho konania resp. rozhodovania, nebola reálnou stavbou. Poukázal na to, že žalobkyňa nie je oprávnená zmeniť druh pozemku, jediné čo môže, je poukázať v súdnom na to, že v skutočnosti nehnuteľnosť zastavaná nie je a evidovaný druh pozemku nie je správny. Čo sa týka tretej parcely a to parc. reg. „C“ č. 2551/2, táto predstavuje druh pozemku orná pôda, čiže spĺňa podmienky na vydanie podľa zák. č. 161/2005 Z. z. K parcele č. 2514/2 uviedol, že predmetná nehnuteľnosť nie je klasickým lesným pozemkom a podstatou veci je, že v prípade, že by klasickým lesným pozemkom bola, tak by bola v správe lesov SR, ale podľa aktuálneho listu vlastníctva č. 903, kat. územia Veľké Lovce, predmetná nehnuteľnosť je v správe žalovaného a to na základe zmluvy o prevode privatizovaného majetku zo dňa 31.03.1994 preto nie je možné uvažovať o tom, že by Slovenská republika do dnešného dňa predmetnú nehnuteľnosť neusporiadala, a v prípade, že by predmetné pozemky nemal spravovať žalovaný, neboli by za 16 rokov tieto vzťahy v rámci dvoch správcovských štátnych organizácií upravené. S poukazom na toto zdôvodnenie k tejto parcele mal právny zástupca žalobkyne za to, že pokiaľ k 01.05.2005 bol správcom predmetnej nehnuteľnosti žalovaný a od tej doby nedošlo k žiadnej zmene, je aj povinnou osobou k vydaniu tejto nehnuteľnosti. V závere právny zástupca poukázal na doteraz vykonané dokazovanie a mal za to, že žalobkyňa je oprávnenou osobou, je právnym nástupcom bývalého pozemnoknižného vlastníka, a preto navrhol žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovieť a žalované nehnuteľnosti, ktoré sú zapísané na LV č. 903, kat. územia Veľké Lovce, vydať žalobkyni z dôvodu, že sa jedná o navrátiteľný predmet vydania.
15. Žalovaný spočiatku namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne, lebo bol toho názoru, že pôvodný pozemnoknižný vlastník Uhorská náboženská základina nebola cirkevnoprávnym subjektom, ale mala verejnoprávny charakter. K tomuto svojmu tvrdeniu predložil výňatok z publikácie, „Verejnej základiny dištriktu Šaľa 1785-1954“ z ktorého jednoznačne vyplýva, že dispozičné právo s majetkami náboženského práva nevykonávala cirkev ale kráľ, ako reprezentant vládnej moci a najvyšší patrón, prostredníctvom štátnych orgánov, menovite prostredníctvom Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej
rady. Toto právo zmenili v štátoprávnych pomeroch recipovaním uhorského práva vládou nového štátu, ktoré prešlo podľa odseku 64 zák. č. 121/1920 Zb. z ústavnej listiny na vládu Československej republiky. V tomto smere poukázal žalovaný na rozhodnutie Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 5Co/376/2013 zo dňa 25.06.2014, ktorý prijal záver o tom, či určitý subjekt je cirkevnoprávnym alebo verejným je dôležité kritérium na aký účel slúžila základina a kto ju spravoval. Podľa názoru žalovaného, náboženská základina bola vždy v správe štátnych orgánov, či už to bol kráľ prostredníctvom miestodržiteľskej rady, alebo centrálna komisia pri Ministerstve kultúry a osvety. Žalovaný namietal vydanie parc. č. 2543 z dôvodu, že nárok na vydanie tejto parcely nebol výzvou žalobkyne zo dňa 19.04.2006 uplatnený. Predmetnú parcelu žalobkyňa žiadala vydať až v žalobe. Okrem tohto dôvodu žalovaný namietal vydanie tejto parcely aj z dôvodu, že ide o zastavané plochy a nádvoria a táto skutočnosť je v rozpore s § 2 odsek 1 písm. a) zák. č. 161/2005 Z. z., podľa ktorého je možné vydať len poľnohospodársku pôdu. Žalovaný namietal aj vydanie parc. č. 2514/2, druh pozemku lesné pozemky, lebo podľa názoru žalovaného ide o lesné pozemky, ktorých správcom sú Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, preto pasívne legitimovaný na vydanie týchto nehnuteľností je štátny podnik Lesy SR. Žalovaný bol toho názoru, že žalobkyňa v žalobe nepreukázala, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom žaloby prešli do vlastníctva štátu na základe zák. č. 142/1947 Zb., lebo poznámka, že nehnuteľnosti sú predmetom revízie, nie je dôkazom o prechode vlastníctva na štát. Okrem toho poukázal na skutočnosť, že parc. reg. „C“ č. 2543 je druhom pozemku zastavaná plocha a nádvorie, ktorá je v súčasnosti dvorom slúžiacim pre stavbu, so súp. č. 766 postavený na parc. reg. C-KN č. 2542/3, a tiež namietal aj vydanie parc. č. 2514/2, lebo táto ku dňu účinnosti zákona, teda ku dňu 01.05.2005 nebola užívaná žalovaným, ale Lesmi SR, štátnym podnikom. Na záver žalovaný uviedol, že čo sa týka aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, berie do úvahy záväzný právny názor vyslovený súdom prvej inštancie potom, ako sa k tomu záväzne vyjadril Krajský súd v Nitre v uznesení zo dňa 04.03.2021 pod sp. zn. 25 Co/4/2021-1335, kde prijal jednoznačný právny záver, že žalobkyňa je právnym nástupcom po Uhorskej náboženskej základine, a teda táto skutočnosť je z týchto dôvodov uzavretá a žalovaný toto bral na vedomie a v ďalšom to už nenamietal, a čo sa týka vydania nehnuteľností, ktoré sú predmetom žaloby uviedol, že súhlasí s vydaním parc. reg. „C“ č. 2551/2 druh pozemku orná pôda, lebo je vydania schopná, podľa zák. č. 161/2005 Z. z. Čo sa týka lesného pozemku parc. reg. „C“ č. 2514/2, podľa ktorej žalobkyňa tvrdí, že sa jedná o lesné pozemky, tak z predloženej ortofotomapy vidieť, že nejde iba o lesný pozemok, ale aj o ornú pôdu a preto by bolo potrebné dať vyhotoviť geometrický plán, aby bolo zrejmé, ktorá časť patrí do správy Lesov SR a ktorá do správy žalovaného. Zároveň však žalovaný uviedol, že z tohto dôvodu nenamieta vydanie tohto pozemku a súhlasí s jeho vydaním. Čo sa týka tretej parcely reg. „C“ č. 2543, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, žalovaný predložil na pojednávaní aktualizovanú ortofotomapu, podľa ktorej na predmetnej parcele nestojí žiadna stavba, ale v pôvodnej PKV vložke č. 3, kat. územia Veľké Lovce je na tejto parcele zapísaná stavba - dom so súp. č. 400, ktorá tam zrejme niekedy stála, ale v súčasnosti tam nikto nebýva, nezdržuje sa a nejde o stavbu, ktorá by bola užívania schopná. Zápis do LV č. 903 vznikol pravdepodobne pri ROEP, kde boli prepisované do listov vlastníctva PKV vložky. Pokiaľ by tam stavba stála, podľa názoru žalovaného, žalobkyňa by musela dokazovať, že slúžila poľnohospodárskemu účelu, aj keď vo vložke sa uvádza, že ide o Mária Čaládsky majer. Žalovaný však poukázal na to, že v súčasnosti tento majer neexistuje. Na rozdiel od žalobkyne, žalovaný bol toho názoru, že tak ako je predmetná nehnuteľnosť v súčasnosti zapísaná na liste vlastníctva, neslúži na poľnohospodársku výrobu, a preto namietal vydanie tejto nehnuteľnosti. Žalovaný súhlasil s tvrdením právneho zástupcu žalobkyne, že podľa súdnych rozhodnutí v obdobných veciach súdy rozhodli tak, že boli vydané zastavané plochy a nádvoria, ale iba v takom prípade, keď tie v čase rozhodnutia súdu slúžili poľnohospodárskej výrobe a boli obhospodarované. Na záver navrhoval žalovaný žalobe vyhovieť iba čiastočne, a to vydaním pozemku, ktorý je lesným pozemkom a ornou pôdou, lebo ak žalobca tvrdí, že pozemok, ktorý je zastavanou plochou je využívaný na poľnohospodárske účely, robí tak protiprávne, lebo na pozemok nie je uzatvorená nájomná zmluva a vo zvyšku navrhoval žalobu zamietnuť.
16. Vykonaným dokazovaním, a to najmä listinnými dôkazmi, ktoré predložili do spisu strany sporu, súd zistil, že žalobkyňa dňa 19.04.2006 zaslala žalovanému výzvu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam v kat. území Veľké Lovce - PKV č. 3, v ktorej vyzvala žalovaného podľa §5 odsek 1 zák. č. 161/2005 Z. z. ako povinnú osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, nachádzajúcim sa v kat. území Veľké Lovce, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti. V tejto výzve, čo sa týka nehnuteľností žalobkyňa
uviedla, že nehnuteľnosti špecifikuje v prílohe k výzve podľa ich zápisu v PKV č. 3, identifikácie parciel č. 2174/05 z marca 2006 a výpisu z LV č. 903, ktoré listiny zaslal spolu s rovnopisom výzvy žalovanému. Okrem toho uviedla, že výzva sa vzťahuje aj na tie hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, ktoré neboli zapísané v pozemkovej knihe ani v katastri nehnuteľností. Žalobkyňa sa zmienila aj o skutočnosti, že pôvodným vlastníkom uvedeným v pozemkovej knihe predmetnej PKV č. 3 kat. územia Veľké Lovce je uvedená cirkevná právnická osoba „Uhorská náboženská základina“. Náboženský fond - základina bol zriadený ako zbožná, nie svetská základina a bol vytvorený výlučne z majetkov katolíckej cirkvi - Prepošstva Blahoslavenej Panny Márie v Turci, ktoré vlastnícky aj právomocou patrilo ostrihomskému arcibiskupovi Františkovi Forgáčovi. Žalobkyňa ďalej vo výzve uviedla, že nehnuteľnosti z PKV č. 3 prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v § 3 odsek 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z. odňatím bez náhrady v zmysle zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje zápis v pripojenej PKV č. 3. Za touto výzvou žalobkyňa pripojila aj ďalšiu výzvu, ktorú adresovala žalovanému zo dňa 19.04.2006, ako „výzva podľa § 5 odsek1 zák. č. 161/2005 Z. z.“, v ktorej žalobkyňa dala do pozornosti žalovanému list generálneho riaditeľa SPF, Ing. Františka Hideghétyho zo dňa 20.06.2005, v ktorom informoval žalobkyňu o poskytnutí spolupráce o pomoci zamestnancov príslušných regionálnych odborov pri uplatňovaní nárokov žalobkyne, vyplývajúcich zo zák. č. 161/2005 Z. z. Súčasne žalobkyňa žiadala v tejto výzve žalovaného o zaslanie nájomných zmlúv, ktoré má SPF uzatvorené s aktuálnymi nájomcami predmetných nehnuteľností. Ďalšou výzvou na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktorú žalobkyňa adresovala žalovanému dňa 21.04.2006, podľa ktorej opätovne žalobkyňa vyzvala žalovaného podľa § 5 odsek 1 zák. č. 161/2005 Z. z. ako povinnú osobu na navrátenie vlastníctva všetkým nehnuteľným veciam tvoriacich poľnohospodársku pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, ktoré boli pôvodne cirkevným vlastníctvom a boli v pozemkových knihách zapísané na cirkevné právnické osoby. Jedná sa o navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v katastrálnych územiach, v ktorých takéto nehnuteľnosti žalovaný vlastní, alebo ich spravuje, okrem tých, na navrátenie ktorých ho už žalobkyňa vyzvala jednotlivými predchádzajúcimi konkrétnymi výzvami v stanovenej lehote. Žalobkyňa poukázala na to, že pôvodne označená žalobkyňa
- Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko-trnavská arcidiecéza, ako cirkevná právnická osoba registrovaná na MK SR, cirkevný odbor, je zákonným nástupcom všetkých nehnuteľných vecí na jej území, ktoré od roku 1918 tvorili časť Československej republiky, v súčasnosti sa nachádzajú v Slovenskej republike a sú zapísané v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právnické osoby. Je tiež právnym nástupcom po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách Rímskokatolíckej cirkvi v zmysle uznesenia Konferencie biskupov Slovenska zn. 77/1995/KBS zo dňa 14.09.1995, prijatého v súlade s vnútornými predpismi Rímskokatolíckej cirkvi.
- z pozemnoknižnej vložky č. 3 súd zistil, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania a sú v súčasnosti evidované na LV č. 903, kat. územia Veľké Lovce ako parc. reg. „C“ č. 2514/2, 2543 a 2551/2 boli v tejto vložke zapísané ako roľa, Mária čaládsky majer, a to konkrétne parc. č. 2514 a 2551 a parc. č. 2543 bola vedená ako dom pod p. č. 400 Mária čaládsky majer s tým, že vlastnícke právo patrilo Uhorskej náboženskej základine, v správe Likvidačnej komisie pre správu Rímskokatolíckych cirkevných majetkov na Slovensku v Bratislave s tým, že zápisom pod radovým číslom 7 v PKV vložke je uvedené že 12.03.1948 pod č. d. 318 sa poznamenalo podľa návrhu Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. B805/48 - VI/D, že sa nehnuteľnosti vedené v tejto PKV vložke stali predmetom revízie podľa zák. č. 142/1947 Zb.
- z identifikácie parciel týkajúcej sa PKV vložky č. 3 súd zistil, že v čase podania výzvy žalobkyne žalovanému, ktoré parcelné čísla boli vedené pod touto vložkou a kto bol ich vlastníkom, nájomcom, resp. oprávnenou osobou a všetky, ktoré sú predmetom tohto konania, boli v tejto identifikácii parciel uvedené.
- z výpisu z LV č. 903 kat. územia Veľké Lovce, obec Veľké Lovce, okres Nové Zámky, súd zistil, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania sú zapísané na predmetnom liste vlastníctva, na Okresnom úrade Nové Zámky, katastrálnom odbore, ako parcely reg. „C“ na katastrálnej mape č. 2514/2 o výmere 87.091 m2, druh pozemku - lesné pozemky, kód spôsobu využitia 38, čo znamená, že sa jedná o pozemok s lesným porastom, dočasne bez lesného porastu, za účelom obnovy lesa, alebo po vykonaní náhodnej ťažby, parc. č. 2543 o výmere 705 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, kód spôsobu využitia 17, čo znamená, že ide o pozemok, na ktorom je postavená budova bez označenia súpisného čísla, parc. č. 2551/2 o výmere 67.699 m2, druh pozemku - orná pôda, kód spôsobu využitia 1, čo znamená, že ide o pozemok využívaný pre rastlinnú výrobu, na ktorom sa pestujú obilniny a všetky tieto nehnuteľnosti sú vo vlastníctve SR - Slovenský pozemkový fond, Bratislava, Búdková cesta 36, 811 07 Bratislava, IČO: 17 335 345, v spoluvlastníckom podiele 1/1 a titulom nadobudnutia je Z 1757/93, rozh.
20,21,22/93-63/93, PKV č. 3, Zmluva o prevode privatizovaného majetku zo dňa 31.03.1994, Dohoda o vydaní nehnuteľností zo dňa 27.07.1994.
- z rozhodnutia Státního pozemkového úřadu v Praze zo dňa 26.03.1925 pod č. j. 35428/25 - II/4 vo veci veľkostatku Mária Čalád sa jednalo o poznámku záboru a zamýšľaného prevzatia, jednalo sa o „Knihovní věc“ adresovanú Okresnému súdu, ako pozemnoknižnej vrchnosti vo Vrábľoch, podľa ktorej Státní pozemkový úřad v Praze oznámil Náboženskej základine pod správou likvidačnej komisie pre správu cirkevného majetku na Slovensku, pri reg. Ministerstva školstva a nár. osvety v Bratislave, ako držiteľa pozemku Mária Čalád a nariadil pozemnoknižnej kancelárii, aby v pozemnoknižnom protokole vo vložke č. 1 kat. územia Nový Lót, došlo k takémuto zápisu.
- z listu Okresného úradu Nové Zámky, katastrálneho odboru zo dňa 22.04.2015 súd zistil, že čo sa týka pôvodne zapísaných parciel č. 2513, 2514, 2516, 2517, 2543, 2551, 2572, pôvodne zapísané v PKV vložke č. 3, kat. územia Veľké Lovce sú k dnešnému dňu evidované parcela č. 2514/2, bola pôvodne vedená pod parc. č. 2514 a v súčasnosti zodpovedá častiam parciel reg. C-KN, medzi inými aj parc. č. 2514/2 zapísaná na LV č. 903, parc. č. 2543, pôvodne vedená v PKV vložke č. 3, v súčasnosti zodpovedá parc. reg. C-KN č. 2543, zapísaná na LV č. 903 a parc. č. 2551/2 pôvodne vedená v PKV vložke č. 3, v súčasnosti zodpovedá parc. reg. C-KN č. 2551/2, zapísaná na LV č. 903.
- z odpovede Lesov SR, štátneho podniku, generálneho riaditeľstva Banská Bystrica zo dňa 28.11.2019 súd zistil, že čo sa týka parcely reg. „C“ č. 2514/2 kat. územia Veľké Lovce, táto bola ku dňu 01.05.2005 v správe a obhospodarovaní Lesov SR (OZ Palárikovo, LS Podhájska).
- súd sa oboznámil s rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 5C/58/2007 - 712 zo dňa 16.11.2018 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 12.02.2020 sp. zn. 25Co 48/2019-777 tak, ako to nariadil Krajský súd v Nitre súdu prvej inštancie v uznesení zo dňa 04.03.2021 sp. zn. 25Co 4/2021-1335, vzhľadom k tomu, že ide o obdobnú vec, kde sa riešila otázka aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne z dôvodu, že pôvodný majetok podľa pozemnoknižnej vložky č. 3 patril právnemu nástupcovi žalobkyne a bol zapísané v Uhorskej náboženskej základine a tento rozsudok sa vysporiadal s touto námietkou a uviedol, že žalobkyne bola aktívne legitimovanou na podanie žaloby a nestotožnil sa s námietkami žalovaného o tom, že žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovanou. Tieto skutočnosti potvrdil aj krajský súd vo svojom rozhodnutí k predmetnej veci.
- z ortofotomapy (č. l. 1411 - 1412) súd zistil, že žalobkyňa týmto dôkazom preukázala, že čo sa týka parcely č. 2543, ide o parcelu, ktorá je evidovaná s druhom pozemku ako zastavaná plocha a nádvorie, ale v súčasnosti na predmetnej nehnuteľnosti sa žiadna budova už nenachádza, ide o voľnú trávnatú plochu, na ktorej už v súčasnosti vplyvom poveternostných podmienok nezostali ani pozostatky po stavbe, ak tam vôbec nejaké boli.
17. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria: a) poľnohospodársku pôdu, b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, podiely spoločnej nehnuteľnosti.
18. Podľa ustanovenia § 2 ods. 2 citovaného zákona, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1, môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 02. novembra 1938 do 1. január 1990, spôsobom uvedeným v § 3.
19. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. c) citovaného zákona, oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde).
20. Podľa ustanovenia § 3 ods. 2, citovaného zákona, nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe v stave, v akom je ku dňu účinnosti tohto zákona.
21. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1, citovaného zákona, povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.
22. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1, citovaného zákona, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.
23. Podľa ustanovenia § 5 ods. 2, citovaného zákona, povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať úkony podľa osobitného predpisu, začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov.
24. Podľa ustanovenia § 5 ods. 3, citovaného zákona, ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa odseku 2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.
25 . Podľa ustanovenia § 6 citovaného zákona vlastníctvo sa nevracia k a) pozemku, na ktorom bol po prevode alebo prechode do vlastníctva štátu cintorín, b) Pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný, ak bol pozemok zastavaný stavbou, ktorá slúži zariadeniam telesnej kultúry, zdravotníctva, kultúry, na poskytnutie služieb sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb na pracovnú rehabilitáciu a zamestnávanie telesne postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať ani priľahlé pozemky slúžiace na tieto účely, c) pozemku, na ktorom bola zriadená záhradková alebo chatová osada, d) pozemku, na ktorom sú telovýchovné a športové zariadenia, e) pozemku, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov, chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku, alebo ich ochranné pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany.
26. Zák. č. 161/2005 Z. z. pre bližšiu špecifikáciu pojmu „poľnohospodárska pôda“ odkazuje na zák. č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a v zmene zák. č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zák. č. 220/2004 Z. z.).
27. Podľa § 2 písm. b/ zák. č. 220/2004 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie poľnohospodárskou pôdou produkčne potenciálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty.
28. Podľa § 70 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej len Katastrálny zákon), údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach, údaje bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným údajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra.
29. Na základe vykonaného dokazovania a v zmysle hore citovaných zákonných ustanovení súd dospel k nasledovnému právnemu názoru a záveru veci:
30. Prvým výrokom rozsudku súd návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa 13.09.2021 vo veci vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19C/85/2007 do právoplatného skončenia dovolacieho konania, prebiehajúceho na Najvyššom súde SR zamietol, lebo tento návrh nepovažoval súd za dôvodný, vzhľadom na to, že Okresný súd v Trenčíne v predmetnej veci riešil otázku týkajúcu sa študijnej základiny a v predmetnej veci 6C/89/2007 táto otázka bola vyriešená, lebo Krajský súd v Nitre v uznesení zo dňa 04.03.2021 pod sp. zn. 25Co 4/2021 - 1335, v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne zaujal jednoznačný právny záver, že žalobkyňa je právny nástupcom po Uhorskej náboženskej základine, a preto súd nepovažoval za hospodárne ani dôvodné, aby toto konanie prerušoval do právoplatného
rozhodnutia konania vedeného pred Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 19C/85/2007 z dôvodu, že Krajský súd v Nitre vo svojom uznesení poukázal na množstvo rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR, ktorí sa podrobne zaoberali otázkou právneho nástupníctva Uhorskej náboženskej základiny, a ktoré všetky sa vyjadrili tak, že pre posúdenie, či je žalobkyňa alebo nie je oprávnenou osobou, nie je podstatná samotná skutočnosť, že náboženská základina (fond) netvorila súčasť hierarchického zriadenia rímskokatolíckej cirkvi. Pri výklade pojmu oprávnenej osoby pre účely zákona nemožno totiž obísť, aký bol pôvod (majetkový základ) účel a ciele uvedeného fondu a zároveň stav, že ukončením jeho činnosti sa zmarili účel a ciele fondu, bezprostredne zviazané s rímskokatolíckou cirkvou, t. j. že krivda spáchaná na tomto fonde predstavovala priamu krivdu voči rímskokatolíckej cirkvi, ktorú napraviť nepochybne sledoval zámer zákona č. 283/1993 Zb. Preto Najvyšší súd SR v mnohých svojich rozhodnutiach považoval za oprávnenú osobu žalobkyňu aj v prípadoch, keď jeho právnym nástupcom bola Uhorská náboženská základina napr. aj vo veci sp. zn. 1 Cdo 247/2006 NS SR sa najvyšší súd podrobne zaoberá otázkou, či majetok, ktorý bol vedený pod Uhorskou náboženskou základinou patril a patrí žalobkyni, kde uviedol, že ešte v čase monarchie vzniknuté fondy(základiny): študijný fond, zriadený panovníckym aktom Márie Terézie, a náboženský fond súdna prax za prvej Československej republiky (porovnaj nález Najvyššieho správneho súdu zo 17. apríla 1924 č. 6486, nález toho istého súdu z 8. maca 1926 č. 4515, rozhodnutia Boh. A 3968/1924, Boh. A 5402/1926) aj právna teória (porovnaj napr.: Slovník veřejného práva československého, zv.II. Polygrafia , Brno, 1932, str. 691 a nasl.:Heslo Náboženské fondy) považovali sa verejné fondy. Predstavovali osobitné majetkové podstaty nadačného typu a ich majetok spravoval štát s určením pre podporu katolíckej cirkvi. Majetkový základ študijného fondu bol vytvorený predovšetkým z majetku rehole jezuitov po jej zrušení pápežom Klementom XIV. (breve“ Domunus ac Redemtor noster“ z 21.júla 1773), ktorý spočiatku bol spravovaný pod názvom „ jezuitská masa „. Tieto fondy mali slúžiť potrebám katolíckej cirkvi - ich účel (ako aj pôvod) mal bezprostrednú spojitosť s touto cirkvou. Odhliadnúc od predošlého historického vývoja treba zdôrazniť, že v porovnaní s Českom na Slovensku v päťdesiatych rokoch minulého storočia došlo k rozdielnemu vývoju: fondový život tu zanikol - došlo k ukončeniu činnosti fondu (pozri Pejs, Oldřich: K historickým souvislostem existence náboženské matice u nás, in Čtyřicet let cirkevních zákonu v Československu, Sekretariát vlády ČSR pro věci cirkevní, Praha, 1898, nález Ústavného súdu Českej republiky z 3. augusta 2005 sp.zn. II.ÚS 189/02, rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 2. novembra 2006 č.k. 5 A 35/2002-73). Žalobkyňa sa vyjadrila elektronicky k návrhu žalovaného na prerušenie konania podaním zo dňa 20.10.2021 a navrhla návrh žalovaného na prerušenie konania zamietnuť s poukazom na rozhodnutie KS v Nitre, ktorý sa jednoznačne vysporiadal ako s aktívnou tak aj pasívnou legitimáciou strán sporu v predmetnom konaní. Okrem toho súd na pojednávaní konanom dňa 10.11.2021 v úvode oboznámil strany sporu s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, že sa pridržiava záväzného a jednoznačného právneho záveru Krajského súdu v Nitre, ktorý sa jednoznačne vyjadril, že žalobkyňa je právnym nástupcom Uhorskej náboženskej základiny, a preto táto otázka je v tomto konaní už vyriešená a nebude sa s ňou súd už ďalej zaoberať. Preto súd o procesnom návrhu žalovaného rozhodol tak, ako to uviedol vo výroku I. rozsudku a návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol.
31. V preskúmavanej veci je potrebné predovšetkým vychádzať z účelu a cieľu zákona č. 161/2005 Z. z., o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločenstvám, a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Účelom prijatia tohto zákona bola náprava krívd spáchaných na majetku cirkví a náboženských spoločností. Jeho cieľom bolo umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť v novej lehote, a aby sa poskytla rovnaká ochrana vlastníctva fyzických osôb a vlastníctva cirkví a náboženských spoločností. Pre uplatňovanie reštitučných zákonov, je potrebné vychádzať predovšetkým z materiálneho pojatia právneho štátu a interpretácií právnych predpisov z hľadiska jej účelu a zmyslu. Reštitučnými zákonmi sa každá demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd. Štát, ako jeho orgány, sú povinné vychádzať zo špeciálnej úpravy reštitučných zákonov a nie trpieť v absolútne formalistickom prístupe k nim a postupovať podľa príslušného reštitučného zákona v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Ústavne konformným výkladom zákona by mal byť teda výklad extenzívny, keď zákon a jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné interpretovať tak, aby ich aplikáciou bolo možné dosiahnuť účel, ktorý zákonodarca sledoval pri prijímaní reštitučných zákonov. K splneniu účelu reštitučného zákona a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (uznesenie NS SR z 28.09.2010 sp. zn. 4 Cdo 247/2009 a rozsudok NS
SR 2 Cdo 208/2009 zo dňa 30.11.2010). Otázku, či je Rímskokatolícka cirkev (registrovaná cirkev na území SR) právnym nástupcom po Ostrihomskej kapitule (Ostrihomskej arcidiecéze) riešil nielen rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 119/2002, ale i rozsudok KS v Bratislave sp. zn. 17Co/257/1996 z 10.09.1996, v ktorom námietku, že Rímskokatolícka cirkev na území SR nie je právnym nástupcom po pozemnoknižnom vlastníkovi Ostrihomskom arcibiskupstve (cirkvi nachádzajúcej sa mimo územia SR) vyriešil tak, že ,,cirkevný majetok bol upravený osobitne, nemohol byť riešený po vzniku Československej republiky orgánmi štátu, ale orgánmi cirkvi; podľa ,,Modusu Vivendi“ medzi Československou republikou a Svätou stolicou z 02.02,1929 a Pápežskej konštitúcie slovenskosti z 30.12.1977 bola na základe konštitúcií ,,Praescriptionum sacrosancti“ a ,,Qui divino“ zriadená samostatná slovenská provincia a na základe týchto konštitúcií boli zriadené hranice cirkev jurisdikcie štátnym hraniciam, pričom Farnosti, predovšetkým na juhu Slovenska patriace do pôsobnosti Ostrihomskej arcidiecézy sa stali súčasťou diecéz v rámci Slovenskej provincie; takto došlo k úprave a zosúladeniu diecéz a nástupníctvu právnemu k cirkevnému majetku na území SR, keď právnym nástupcom vo vlastníctve všetkým nehnuteľností Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré sú zapísane pozemnoknižne na zahraničné právne subjekty a nachádzajú sa na území SR je príslušné biskupstvo, na území ktorého sa nehnuteľnosti nachádzajú.“ Nastolenú otázku riešili i novšie rozhodnutia NS SR napr. 2 Cdo 208/2009 z 30.11.2010 (,,Rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku bola na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných v Pozemkových knihách na zahraničné právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú kapitulu na Slovensku“) a rozhodnutím NS SR sp. zn. 3 Cdo 200/2010 z 27.02.2012 (,,Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období, ktoré je podľa zákona č. 161/2005 Z. z. rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené Pozemkových knihách na Ostrihomskú arcidiecézu alebo iný zahraničný právny subjekt Rímskokatolíckej cirkvi. Ostrihomská arcidiecéza nemala k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne práva ani de facto ani de iure. Svätá stolica im právo spravovať tieto majetky odňala 29.05.1922 a práve toto územie aj odčlenila od Ostrihomskej arcidiecézy a pripojila k Trnavskej apoštolskej administratúre dňa 02.09.1937“), ale aj uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 216/2011-36 z 25.05.2011, alebo III. ÚS 373/2012-23 z 23.08.2012 a tiež nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 42/2011 z 20.09.2012, v ktorých nesprávnosť tohto historického výkladu právneho nástupníctva všeobecnými súdmi ústavným súdom vytknutý nebol. Od začatia konania nastala ďalšia právna skutočnosť, v dôsledku ktorej sa oprávnenou osobou v konaní o navrátenie vlastníctva podľa č. 161/2005 Z.z. stala Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra. Dňa 14.02.2008 bola vyhlásená Apoštolská konštitúcia ,,Slovachiae sacrorum Antistites“ o vzniku diecéz a zmene hraníc a mien diecéz a cirkevných provincií. Apoštolskou konštitúciou zo 14.02.2008 zanikla Bratislavsko-Trnavská arcidiecéza a boli zriadené nové diecézy. Právne nástupníctvo z pôvodného žalobcu Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko-Trnavskej arcidiecézy so sídlom v Trnave na Rímskokatolícku cirkev, Biskupstvo Nitra, je preukázané potvrdením Ministerstva kultúry SR z 16.03.2009 právnej subjektivite Rímskokatolícke cirkvi, Biskupstvo Nitra. Táto skutočnosť vyplýva aj z rozhodnutí NS SR sp. zn. 1 Cdo 87/2010 zo dňa 16.03.2011 uverejneného v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky vo zv. 3 ročník 2011 na strane 41 pod radovým (publikačným) č. 36/2011 ako aj uznesenia NS SR sp. zn. 5Cdo 139/2010 z 10.03.2011. Čo sa týka aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, táto bola jednoznačne doriešená podľa jednoznačného právneho záveru odvolacieho súdu vysloveného v rozhodnutí zo dňa 04.03.2021 pod sp. zn. 25 Co 4/2021 - 1335, že žalobkyňa je právnym nástupcom po Uhorskej náboženskej základine tak, ako o tom rozhodol Najvyšší súd SR v rozhodnutiach pod sp. zn. 1 Cdo 247/2006, 1 M Cdo 9/2007 z 27.02.2009, 2 Cdo 201/2009 z 30.11.2010, 2 Cdo 208/2009 z 30.11.2010 a Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 138/2011-15 z 06.04.2011, keď ústavný súd posudzoval sťažnosť proti rozsudku NS SR 2 Cdo 201/2009 a zaujal stanovisko, že sťažnosť odmietol ako neopodstatnenú, pretože závery prijaté najvyšším súdom nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené, pretože najvyšší súd vyčerpávajúcim a logickým spôsobom vysvetlil, ako k nim dospel. Z jeho argumentácie je evidentné, že rozhodujúci dôraz kládol na posúdenie otázky, kto bol v zmysle reštitučného zákona poškodený tým, že odňaté nehnuteľnosti už neslúžili pôvodnému účelu. Svoj právny názor opiera aj o výmer z relevantnej skoršej judikatúry a literatúry. Tak isto, čo sa týka ja rozhodnutia Odvolacieho súdu v Nitre sp. zn. 25 Co 48/2019-777 zo dňa 12.02.2020, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie pod sp. zn. 5C/58/2007 - 712 zo dňa 16.11.2018, tiež zhodne uviedol, že súhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý sa zaoberal vo svojom rozhodnutí aktívnou vecnou legitimáciou žalobkyne a správne ustálil s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 M Cdo 9/2010, dôvodiac, že majetok Uhorskej náboženskej základiny bol cirkevným majetkom a bol bezprostredne spojený s rímskokatolíckou cirkvou. Keďže táto otázka bola jednoznačne doriešená, súd prvej inštancie sa s ňou ďalej nebude podrobne
vyporiadavať a odôvodňovať, lebo odvolací súd túto otázku podrobne doriešil vo svojom rozhodnutí, na ktoré súd v celom rozsahu poukazuje. Z tejto argumentácie má súd za to, že v súdenej veci je žalobkyňa aktívne legitimovanou osobou a teda oprávnenou osobou podľa § 2 odsek 2 citovaného zákona, pričom zároveň bolo preukázané, že pôvodným vlastníkom sporných nehnuteľností bolo Ostrihomské arcibiskupstvo (výpis z pozemnoknižnej vložky č. 3 k.ú. Veľké Lovce). K otázke vecnej pasívnej legitimácie žalovaného je potrebné uviesť, že povinnou osobou podľa zák. č. 161/2005 Z. z. môže byť i právnická osoba, ktorá spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve SR, čo potvrdzuje rozhodnutie ÚS SR zo dňa 01.03.2012 sp. zn. IV ÚS 111/2012, v ktorom ÚS SR poukázal na rozdielny výklad zákona č. 161/2005 Z.z. všeobecnými súdmi a NS SR v otázke či pasívne legitimovaným subjektom v konaní o navrátení vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa zák. 161/2005 Z. z. má byť právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve SR alebo sa v súdnom konaní môže oprávnená osoba domáhať vydania veci len voči vlastníkovi. Ústavný súd uviedol: ,,Ak zjednocujúce stanovisko NS SR v tejto otázke prijaté nebolo, za jeden z možných záverov, ktorý nevykazuje znaky arbitrárnosti a je ústavne udržateľný je ten, že vecne pasívne legitimovaným účastníkom v spore pred súdom má byť vlastník nehnuteľností - štát“. Najvyšší súd SR už v rozsudku sp. zn. 2Cdo 160/2006 zo dňa 29.05.2007 vyslovil názor, že vecne pasívne legitimovaným účastníkom v spore o vydanie nehnuteľností podľa zák. č. 282/1993 Z. z. môže byť nielen vlastník nehnuteľností ale aj právnická osoba spravujúca majetok štátu, ktorá ku dňu účinku tohto zákona nehnuteľnosti držala.
32. Čo sa týka výzvy žalobkyne v zmysle § 5 zák. č. 161/2005 Z. z. súd vychádzal z toho, že zákon bližšie nevymedzuje obsah pojmu výzva, preto za písomnú výzvu treba považovať jednostranný právny úkon spĺňajúci náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon, najmä náležitosti v § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka, a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej navrátila vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce z dôvodu uvedeného v ustanovení § 3 zákona. Nesplnenie požiadavky písomnej formy, jej nedoručenie povinnej osobe do 30.04.2006, ako i nepreukázanie skutočností podľa § 3 v tejto lehote, vyvoláva účinky neuplatnenia práva, ktorého dôsledkom je zánik práva. Za použitia širšieho výkladu zákona na splnenie požiadavky určitosti výzvy postačuje samotný odkaz na katastrálne územie a pozemnoknižnú vložku, prípadne i bez takéhoto označenia len pripojenie listinných dôkazov. V danom prípade však žalobkyňa všetky tieto podmienky splnila a zároveň preukázala, že ich splnila jednak tým, že doručovala výzvu zo dňa 19.04.2006 a 21.04.2006 žalovanému včas, teda jej nárok nemožno považovať za prekludovaný a táto výzva obsahovala predmet nároku na vydanie nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, keď tieto nehnuteľnosti žalobkyňa označila, že sa nachádzajú v PKV č. 3 kat. územia Veľké Lovce, v identifikácii parciel č. 2174/05 z marca 2006 a vo výpise z LV č. 903, ktoré všetky listiny zaslala žalobkyňa spolu s rovnopisom tejto výzvy príslušnému regionálnemu odboru. Z tohto dôvodu súd nesúhlasil a nestotožnil sa s námietkou žalovaného, ktorý namietal vydanie parcely č. 2543 z dôvodu, že tento nárok na vydanie tejto parcely nebol výzvou zo dňa 19.04.2006 uplatnený. Zároveň vo výzve zdôraznila aj skutočnosť, že táto sa vzťahuje aj na tie hospodárske budovy a iné stavby, patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, ktoré neboli zapísané v pozemkovej knihe, ani v katastri nehnuteľností a tiež poukázala v tejto výzve na to, že pôvodným vlastníkom uvedeným v pozemkovej knihe, konkrétne v PKV č. 3, kat. územia Veľké Lovce je uvedená cirkevná právnická osoba „Uhorská náboženská základina“. Okrem toho vo výzve uviedla aj skutočnosť, akým spôsobom prešli nehnuteľnosti z PKV č. 3 do vlastníctva štátu, a to podľa § 3 odsek 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z., odňatím bez náhrady v zmysle zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje samotný zápis v pripojenej pozemnoknižnej vložke, čo je zjavné z pripojenej PKV č. 3, ktorá bola pripojená k výzve, z ktorej vyplýva, že ako vlastník týchto nehnuteľností bola Uhorská náboženská základina. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobkyňa výzvou doručenou žalovanému dňa 19.04.2006 a 21.04.2006 uplatnila svoje právo včas a v zákonom stanovenej lehote do 30.04.2006, preto jej nárok nie je možné považovať za prekludovaný. V tejto súvislosti súd poukazuje na nálezy ÚS SR sp. zn. I. ÚS 12/2010-47, I. ÚS 206/2010-42, rozsudok NS SR 2 Cdo 208/2009 - 740 a 2 Cdo 201/2009.
33. Čo sa týka skutočnosti, či žalobca preukázal reštitučný titul, má súd za to, že ho preukázal, nakoľko predmetom tohto konania bol nárok žalobcu na vydanie nehnuteľných vecí opierajúc sa o ustanovenie § 3 odsek 1 písmeno c) reštitučného zákona, podľa ktorého povinnosť vydať vec sa vzťahuje na prípady, keď v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v rozhodnom období od 8.5.1945 do 1.1.1990 alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Podstatným preto bolo posúdenie, či prechod žiadaných nehnuteľností nastal v rozhodnom období postupom podľa
zákona č. 142/1947 Zb., ešte v roku 1919, podľa zákona č. 215/1919 Zb. a či sa tak stalo za náhradu alebo bez nej. Zákon č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, ako vyplýva z jeho názvu, podrobil revíziu úprave pozemkového vlastníctva vykonanú podľa záborového zákona č. 215/1919 Sb. n. z., a to pokiaľ išlo o majetok uvedený v ust. § 1 stráca podrobnejšiu úpravu postupov pri zábrane nehnuteľností podrobených revízii a preto v tomto smere odkazuje ust. § 17 pre konanie pre tohto zákona na primerané použitie záborového zákona, ako i zákonov ho doplňujúcich. To znamená , že tam, kde zákon č. 142/1947 Zb. nestanovil niečo odlišné alebo nestanovil vôbec nič, použije za vyššie uvedených zákonov upravujúcich prvú pozemkovú reformu ak však stanovil inak, použijú sa ustanovenia tohto zákona. Pokiaľ išlo o prídely a prídelové konanie, chýbalo zák. č. 142/1947 Zb. ustanovenie, ktoré by sa dotýkalo princípu intabulácie, lebo v ust. § 8 ods. 8 len stanovil, že pre úpravu právnych pomerov vzťahujúcich sa na pridelenú pôdu, platili primerane ustanovenia 4 časti zák. č. 90/1947 Zb. o vykonaní knižného poriadku strán skonfiškovaného nepriateľského majetku a o úprave niektorých právnych pomerov vzťahujúcich sa na pridelený majetok. Vzhľadom na ust. § 17 zák. č. 142/1947 Zb. podľa ktorého pre konanie podľa tohto zákona vrátane vyvlastnenia pôdy podľa § 1 ods. 3 platili - a s výhradou ust. § 8 - primerane príslušné predpisy záborového zákona a zákonov ho doplňujúcich; to znamená, že požiadavka intabulácie ako podmienky nadobudnutia vlastníctva k prideleným nehnuteľnostiam zakotvená v ust. § 28 náhradového zákona platila aj po nadobudnutí účinnosti citovaného zák. č. 142/1947 Zb. Tomuto záveru nasvedčuje nakoniec i dikcia ust. § 1 ods. 9 zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme výslovne podmieňujúceho dovŕšenia prevodu vlastníctva pzkn. zápisom. Odlišná situácia nastala len od účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. umožňujúceho v ust. § 111 ods. 1 nadobudnutie vlastníctva k veciam jednotlivo určeným , teda aj k nehnuteľnostiam už samotnou zmluvou. Podobne tu ust. § 114 stratil zápis v pozemkovej knihe konštitutívnu povahu i v prípade prechodu vlastníctva výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy; dňom 1.1.1951 bol navyše 40 rokov výslovne opustený intabulačný princíp. Vychádzajúc z uvedených zásad možno konštatovať, že z hľadiska prechodu sporného majetku zo žalobkyne na štát, resp. jeho orgán bol rozhodujúci dátum súpisu majetku podliehajúceho režimu zák. č. 142/1947 Zb. vykonaný aj v PKV č. 3 pod Čd 535 zo dňa 16.04.1925, na základe ktorého Štátny pozemkový úrad v Prahe dal vyznačiť poznámku zamýšľaného prevzatia. Toto je dôkazom, že predmetné nehnuteľnosti podliehali pod záborový zákon. Nehnuteľnosti neprešli na štát podľa záborového zákona z dôvodu čl. 250 Trianonskej zmluvy, uverejnenej pod č. 102/1922 Sb., čl. II. Dohody Modus vivendi zo dňa 02.02.1928 a ďalších súvisiacich právnych predpisov. K odňatiu vlastníckeho práva sa pristúpilo až po revízii prvej pozemkovej reformy podľa zák. č. 142/1947 Zb. ako to vyplýva z návrhu Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. B-804/48-VI/D, Čd 318 zo dňa 12.03.1948 PKV č. 3. Podľa ust. § 6 odsek 1 zák. č. 142/1947 Zb. Ministerstvo pôdohospodárstva prevezme zbytkové statky (§ 1 odsek 1 písm. d)) ak sú dané predpoklady ďalej uvedené. Prevzatím prechádzajú tieto nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Podľa § 1 odsek 1 písm. d) cit. zák. úprava pozemkového vlastníctva, prevedená podľa zákona zo dňa 16.04.1919, č. 215 o zabraní veľkého majetku pozemkového (záborový zákon) a podľa vykonávacích predpisov (prvá pozemková reforma) sa podrobuje revízii pokiaľ ide o poľnohospodárske a lesné pozemky, alebo iné samostatné hospodárskej jednotky, prepustené podľa § 11 záborového zákona, poprípade pôdy ponechané podľa § 20 prídelového zákona. Je potrebné konštatovať, že postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. mala byť titulom nadobudnutia vlastníckeho práva prídelová listina, ktorá by určila, kto bude spravovať predmetné nehnuteľnosti v prospech štátu a akým spôsobom sa naloží s majetkom, ktorý podlieha prvej pozemkovej reforme. V danom prípade tento dôkaz nebol rozhodujúci, pretože podľa § 6 odsek 1 zák. č. 161/2005 Z. z. na nadobudnutie vlastníckeho práva štátom postačoval úradný postup a faktické prevzatie nehnuteľnosti podľa tohto zákona, a to aj bez vydania vkladu schopnej listiny. Žalobkyňa preukázala Oznámenie povereníctva, školstva, vied a umení, odbor pre správu základín v Bratislave zo dňa 02.11.1949, z ktorého vyplýva, že poľnohospodársky majetok bol postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. prevzatý do vlastníctva štátu ku dňu 31.12.1949. Preto právny titul, na základe ktorého došlo k odňatiu bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, žalobkyňa preukázala, čím splnila aj ust. § 3 odsek 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z. a žalobkyňa v danom prípade preukázala reštitučný titul v rozhodnom období. S poukazom na vyššie uvedené sa súd nestotožnil s námietkou žalovaného, že by zo súčasného LV č. 903, kat. územia Veľké Lovce s titulom nadobudnutia nevyplývalo, že by prechod nehnuteľností do vlastníctva štátu nastal v rozhodnom období tak, ako to predpokladá zák. č. 161/2005 Z. z., žalovaný namietal prechod nehnuteľností do vlastníctva štátu v rozhodnom období, k čomu sa viackrát vyjadril v písomných podaniach a v poznámke v PKV č. 3 pod Čd 318, predmetom ktorého je zápis, že nehnuteľnosti sú predmetom revízii podľa zák. č. 142/1947
Zb. podľa názoru žalovaného neznamená, že išlo o právny titul prechodu vlastníctva na štát. Žalovaný zastával názor, že archívne listiny, ktoré žalobkyňa do spisu predložila v žiadnom prípade neosvedčujú prechod vlastníctva na štát v rozhodnom období.
34. Čo sa týka vydania a prinavrátenia vlastníctva k jednotlivým nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania, je potrebné uviesť, že žalovaný na poslednom pojednávaní sa jednoznačne vyjadril, že nenamieta vydanie parcely registra „C“ č. 2551/2 - orná pôda o výmere 67.699 m2 s poukazom na to, že sa jedná o nehnuteľnosť kvalifikovanú ako poľnohospodárska pôda a podľa zák. č. 161/2005 Z. z. § 2 odsek 1 písm. a) je takáto nehnuteľnosť vydania schopná a súhlasil aj s vydaním pozemku parcely registra „C“ č. 2514/2 o výmere 87.091 m2 - druh pozemku - lesné pozemky, aj keď žalovaný poukázal na to, že z ortofotomapy, podľa ktorej žalobca tvrdí, že sa jedná o lesné pozemky, podľa názoru žalovaného nejde iba o lesný pozemok ale aj o ornú pôdu, a preto by bolo vhodné dať vyhotoviť geometrický plán, aby bolo jasné, ktorá časť patrí do správy Lesov SR, a ktorá do správy žalovaného. Napriek tejto okolnosti však nenamietal vydanie tejto nehnuteľnosti, súhlasil s jej vydaním. Čo sa týka nehnuteľnosti - parcely registra „C“ č. 2543 o výmere 705 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, túto žalovaný namietal a nesúhlasil s jej vydaním, lebo sa jedná o druh pozemku
- zastavané plochy a nádvoria a žalovaný predložil aktualizovanú ortofotomapu s tým, že podľa jeho názoru táto svedčí o tom, že na tejto parcele nestojí žiadna stavba, ale v pôvodnej PKV č. 3 kat. územia Veľké Lovce, je na tejto parcele zapísaná stavba, dom s popisným č. 400, ktorý dom tam zrejme niekedy stál, ale v súčasnosti žalovaný súhlasil s názorom žalobkyne, že tam nikto nebýva, nikto sa tam nezdržuje, a nejde o stavbu, ktorá by bola užívania schopná. Zároveň žalovaný uviedol, že zápis do súčasného LV č. 903 kat. územia Veľké Lovce vznikol pravdepodobne pri ROEP predmetnej dediny, kde boli prepisované do listu vlastníctva pozemnoknižné vložky a žalovaný uviedol, že by súhlasil s vydaním tejto nehnuteľnosti, pokiaľ by tam stavba stála a žalobca by musel dokazovať, že táto slúžila poľnohospodárskemu účelu aj napriek okolnosti, že v PKV č. 3 sa uvádza, že ide o majer, konkrétne Mária čaládsky majer a v súčasnosti ani tento neexistuje. Vzhľadom k tomu, že zápis aj v súčasnom LV č., 903 je taký ako je uvedený druh pozemku, zastavané plochy a nádvoria, a že táto nehnuteľnosť neslúži na poľnohospodársku výrobu, tak žalovaný namietal jej vydanie. Súd napriek tejto okolnosti zastáva ten právny záver, že bolo možné vydať aj takúto nehnuteľnosť, vzhľadom na účel reštitučného zákona, ktorého cieľom je zmierniť majetkové krivdy, ktoré boli spôsobené a páchané v minulosti žalobkyni, ale aj s poukazom na to, že na predmetnej nehnuteľnosti sa nenachádza v súčasnosti žiadna stavba, nikto neobýva predmetnú nehnuteľnosť, na nehnuteľnosti sa nenachádza žiadna budova, ide o voľnú trávnatú plochu, čo jednoznačne vidieť z predloženej ortofotomapy, ktorú predložila žalobkyňa a v súčasnosti vplyvom poveternostných podmienok na nej nezostali ani pozostatky po stavbe a nehnuteľnosť nedisponuje žiadnym súpisným číslom, teda nie je evidovaná v súlade s druhom pozemku, podľa LV č. 903, je možné v stručnosti konštatovať, že zo strany Okresného úradu Nové Zámky, katastrálneho odboru, ide o nesprávne evidovaný druh pozemku, na príslušnom LV č. 903, lebo pokiaľ v súčasnosti táto parcela predstavuje trávnatú plochu, NS SR v rozsudku zo dňa 26.11.2020 sp. zn. 5 Cdo 27/2017 dospel k takému záveru, že ustanovenie § 2 odsek 1 písm. a) zák. č. 161/2005 Z. z. je potrebné vyložiť tak, že vlastnícke právo sa vracia k tým nehnuteľným veciam tvoriacim poľnohospodársku pôdu, ktoré v čase prijatia tohto reštitučného zákona i v čase ich vrátenia tvoria poľnohospodársku pôdu (definovanú v ust. § 2 písm. b) zák. č. 220/2004 Z. z. ) a akceptujúc právny názor ÚS SR uvedený v náleze III. ÚS 342/2017 z 25.10.2017 aj také nehnuteľnosti, ktoré síce z hľadiska formálneho, teda podľa údajov zapísaných v katastri nehnuteľností sú zapísané inak ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty, avšak v skutočnosti sú reálne využívané na poľnohospodárske účely. V tejto súvislosti dôvodil, že „pri interpretácii ust. § 2 odsek 1 zák. č. 161/2005 Z. z. je správne aplikovať gramatickú (jazykovú) metódu, ktorá tvorí jednu zo základných výkladových metód, teda o doslovný výklad, ktorý by mal byť pri interpretácii právnej normy v zásade pravidlom, pretože najviac zodpovedá skutočnému obsahu interpretovanej právnej normy. Je zrejmé, že zákonodarca tým, že v ust. § 2 odsek 1 zák. č. 161/2005 Z. z. jednoznačne uviedol, že „vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu (atď.)“, teda že použil prítomný čas a odkazom na definíciu poľnohospodárskej pôdy zákonom č. 220/2004 Z. z., zadefinoval súbor nehnuteľných vecí, ktorý má podliehať režimu navrátenia vlastníckeho práva tak, že je potrebné vychádzať z druhu (charakteru) nehnuteľnosti v čase prítomnom, a teda v čase prijatia tohto reštitučného zákona. Zákonodarca totiž predmet zákona definoval veľmi detailne a označil ho druhovo ako poľnohospodársku pôdu, na rozdiel od zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, ktorý v § 1 odsek 2 definuje ako predmet vydania akékoľvek nehnuteľné veci bez ohľadu na ich druhové označenie, či už v čase prijatia zákona,
vydania veci alebo jej odňatia. Zákon č. 161/2005 Z. z. nemá ani žiadne také ustanovenie, ako napr. zák. č. 229/1991 Z. z. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, ktorý síce v ust. § 1 tiež definuje vydávané nehnuteľnosti druhovo ako pôdu tvoriacu poľnohospodársky, či lesný pôdny fond, v čase svojho vydania, avšak v ust. § 30 rozsah vydávaných vecí definovaných § 1 cit. zákona rozširuje aj z hľadiska využitia nehnuteľností na daný účel v čase odňatia, t. j. podľa stavu v minulosti. Teda i z toho, že zák. č. 161/2005 Z. z. nemá výslovné ustanovenie o rozšírení predmetu vydania na nehnuteľné veci aj z hľadiska ich využitia v minulosti (napr. v čase odňatia) možno vyvodiť, že zákonodarca nemal v úmysle takéto rozšírenie predmetu vrátenia vlastníckeho práva (taxatívne vymedzeným) nehnuteľným veciam.“ Rovnaký právny názor ohľadne nehnuteľných vecí, ktoré v zmysle ust. § 2 odsek 1 zák. č. 161/2005 Z. z. môžu byť spôsobilým predmetom navrátenia vlastníctva bol vyslovený v ďalších rozhodnutia NS SR napr. rozsudok zo dňa 30.06.2020 sp. zn. 2 Cdo 95/2019, rozsudok zo dňa 29.07.2020 sp. zn. 2 Cdo 162/2019. S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia NS SR, ako aj zákona č. 220/2004 Z. z., pokiaľ na predmetnej nehnuteľnosti nie je postavená žiadna stavba, nikto stavbu neobýva, stavba nemá pridelené súpisné číslo, takýto druh pozemku nie je možné považovať za druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, aj keď takto bola definovaná v PKV č. 3, pretože v tom čase mohla byť takáto stavba, ale v súčasnosti v čase rozhodovania neexistuje a túto skutočnosť nepoprel ani žalovaný a namieta jej vydanie iba z dôvodu, že stále je na tejto parcele zapísaná stavba, dom s popisným č. 400, a že takto sa dostal prostredníctvom ROEPu aj zápis do LV č. 903, avšak v skutočnosti tomuto druhu pozemku táto parcela nezodpovedá. Pokiaľ z aktuálneho súčasného stavu je možné definovať, že druhom pozemku je trvalý trávny porast, tak potom je možné vychádzať z vyššie uvedených stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a takúto nehnuteľnosť je možné vydať, pretože zodpovedá účelu reštitučného zákona. Žiadny iný vážnejší dôvod, pre ktorý by bolo možné vyhovieť námietke žalovaného, nebol zo strany žalovaného produkovaný ani preukázaný. Sám však uznáva, že na predmetnom pozemku sa nejedná o zastavanú plochu, keď konštatoval, že ide o pozemok na ktorom nestojí žiadna stavba, nikto ju neužíva a nebýva v nej a nemá pridelené súpisné číslo. Preto súd aj túto nehnuteľnosť považoval za vydania schopnú, v súlade so zákonom č. 161/2005 Z. z., § 2 odsek 1 písm. b) a stotožnil sa s právnou argumentáciou žalobkyne v celom rozsahu, čo sa týka predmetného pozemku a parcely. S poukazom na všetko vyššie uvedené a rozsiahle vykonané dokazovanie súd žalobe po pripustenej zmene žalobného návrhu, v celom rozsahu vyhovel.
35. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 C.S.P. a priznal ich žalobkyni v rozsahu 100 % voči žalovanému, lebo bola plne úspešná v konaní podľa § 262 odsek 1 C.S.P. a o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 odsek 2 C.S.P.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku (§38 odsek 2 ExP).