Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 138/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť S., B., právne zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Trnave pod sp. zn.

a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011

doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 11. marca 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -276 zo 14. apríla 2008 bola zamietnutá žaloba R. (ďalej len

„žalobkyňa“) proti sťažovateľovi o navrátenie vlastníctva a vydanie pozemkových

nehnuteľností. Rozsudkom krajského súdu č. k. -428 z 19. marca 2009 bol

rozsudok okresného súdu zmenený tak, že sťažovateľ bol zaviazaný sporné nehnuteľnosti

žalobkyni vydať a navrátiť jej vlastnícke právo k ich prevažujúcej časti. Rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2010 bolo zamietnuté dovolanie

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, ktorý

prezentoval vznikom a historickým vývojom Československého (Slovenského)

univerzitného fondu. Žalobkyňa podľa sťažovateľa nepredložila relevantný dôkaz o tom, že

pôvodný vlastník sporných nehnuteľností bol právnym predchodcom žalobkyne, resp. že

sporné nehnuteľnosti patrili po roku 1774 Rímskokatolíckej cirkvi. Sťažovateľ poukazoval

na skutočnosť, že Spoločnosť Ježišova, ktorá podľa názoru žalobkyne spravovala aj

Prepošstvo Panny Márie v Turci, bola zrušená pápežom Klimentom XIV. 21. júla 1773

dokumentom Dominus ac Redemptor pre celé územie Európy. Nariadením Márie Terézie

z 21. januára 1774 sa majetok už zrušeného Spoločenstva Ježišovho stal základom štátnej

školskej reformy, ktorá začala v roku 1774 vydaním Všeobecného školského poriadku

a bola zavŕšená cisárskym nariadením Ratio educationis v roku 1777. Majetok zrušeného

Spoločenstva Ježišovho položil tak základy štátnej školskej sústavy, ktorá rozlišovala tri

druhy ľudových škôl: triviálne, hlavné a normálne s povinnou šesťročnou školskou

dochádzkou pre všetky deti od šiestich rokov. S prihliadnutím na uvedené nakladanie

s majetkom tzv. svetskou mocou, ako aj s poukazom na výpoveď Cisárskeho patentu

z 5. novembra 1855 sťažovateľ tvrdil, že odvolanie sa žalobkyne na Cisársky patent

z 5. novembra 1855 ako potvrdenie štátnej moci o charaktere majetku Náboženského

a študijného fondu ako vlastníctva katolíckej cirkvi je právne irelevantné, lebo Cisársky

patent z 5. novembra 1855 zanikol v roku 1870. Nariadením Márie Terézie z 25. januára

1774 došlo k potvrdeniu zoštátnenia majetku už zrušeného Spoločenstva Ježišovho.

Kráľovským nariadením cisára Jozefa II. zo 6. decembra 1781 došlo k zrušeniu kláštorov

všetkých kontemplatívnych a žobravých rádov v Uhorsku, zoštátneniu ich majetkov

a potvrdeniu zoštátnenia zrušeného Spoločenstva Ježišovho. Z označených zoštátnených

majetkov zrušeného Spoločenstva Ježišovho a zrušených kláštorov boli zriadené tri verejné

fondy, a to: náboženský, študijný a univerzitný. Tieto verejné fondy boli spravované štátom,

a to prostredníctvom Uhorskej kráľovskej komory a Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej

rady. V tom istom roku cisár Jozef II. reskriptom nariadil zlúčenie univerzitného

a študijného fondu a ich inkamerovanie do štátnych financií. Uvedená skutočnosť štátneho

vlastníctva nebola zmenená ani Cisárskym patentom z 5. novembra 1855, lebo tento bol

platne vypovedaný v dôsledku Prvého vatikánskeho koncilu depešou ministra zahraničných

vecí Beusta z 30. júla 1870. Platnosť výpovede bola potvrdená pápežskou alokáciou

z 21. novembra 1921 a pápežskou konštitúciou z 23. decembra 1922, v dôsledku ktorej

Svätá stolica vyhlásila, že nepovažuje nástupnícke štáty za nástupcov zaniknutých štátov do

práv a povinností voči cirkvi týmito doteraz vykonávanými, a teda ako Svätá stolica, tak aj

nástupnícke štáty stratili možnosť dovolávať sa právnej úpravy pred rokom 1918. Dôvodom

vypovedania konkordátu z 5. novembra 1855 bolo naplnenie znakov podstatnej zmeny

podmienok, keďže na Prvom vatikánskom koncile bola Katolíckou cirkvou vyhlásená

dogma o neomylnosti pápeža a vyhlásením tejto dogmy sa zmenila právna povaha pápeža

ako zmluvného partnera. Výpoveď konkordátu bola platná tak pre Rakúsko, ako aj pre

Uhorsko, lebo podľa zákona č. 12/1867 ř. z. o úprave vzťahov v Rakúsko-Uhorsku sú veci

národnej obrany, financií a zahraničnej politiky nedeliteľnými-spoločnými vecami.

Výpoveď realizovaná v mene cisára ministrom zahraničných vecí bola v zmysle tzv.

pragmatickej sankcie aktom vecí spoločných, lebo išlo o zahraničnú politiku. V dôsledku

výpovede došlo k zániku konkordátu z 5. novembra 1855, a preto zákonom Národního

výboru československého č. 11/1918 Sb. o zřízení samostatného státu československého

nemohlo dôjsť k recepcii niečoho, čo už od 30. júla 1870 netvorilo súčasť ríšskych zákonov.

Výpoveď konkordátu potvrdila aj Svätá stolica spomínanou pápežskou alokáciou

a konštitúciou. Štátne vlastníctvo už uvedených troch verejných fondov ostalo nedotknuté,

pričom Československá republika zákonom č. 354/1921 Sb. o převzetí statků a majetku,

připadlých podle mírových smluv československému státu nadobudla všetky statky

a majetky, ktoré na území Rakúsko-Uhorska patriacom teraz Československej republike

patrili bývalému Rakúsku, bývalému Uhorsku alebo ako spoločný majetok Rakúsko-

Uhorsku, ako aj to, čo patrilo Korune rakúskej a uhorskej a bývalej panovníckej rodine

rakúsko-uhorskej ku 28. októbru 1918.

Všeobecné súdy sa námietkami a označenými dôkazmi sťažovateľa zaoberali

nedostatočne, resp. najvyšší súd v rámci dovolacieho konania vôbec. Navyše najvyšší súd

zamietnutie dovolania sťažovateľa odôvodnil v podstate ustálenou judikatúrou upravujúcou

majetkovú podstatu náboženského fondu. Pritom náboženský fond (základina) vznikol na

základe iného právneho aktu a z úplne iného majetku ako univerzitný fond alebo študijný

fond. Bolo povinnosťou všeobecných súdov dať jednoznačnú odpoveď na všetky uplatnené

námietky sťažovateľa. Napriek tomu odôvodnenia rozsudkov krajského súdu a najvyššieho

súdu takéto závery neobsahujú, sú nepresvedčivé a zjavne neodôvodnené. Došlo tým

k porušeniu označených práv sťažovateľa podľa , listiny a dohovoru.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny a dohovoru s tým, aby boli rozsudky najvyššieho súdu

z 30. novembra 2010 a krajského súdu z 19. marca 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie

konanie.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2010 vyplýva,

že ním bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 19. marca 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu žalobkyňa je v konaní

vecne aktívne legitimovaná. Vzniknuté fondy (základiny), študijný fond, zriadený

panovníckym aktom Márie Terézie a náboženský fond, súdna prax za prvej

Československej republiky (porovnaj napr. nález Najvyššieho správneho súdu zo 17. apríla

1924 č. 6486, nález toho istého súdu z 8. marca 1926 č. 4515, rozhodnutia Boh. A

3968/1924, Boh. A 5402/1926) aj právna teória (porovnaj napr. Slovník veřejného práva

československého, zv. II., Polygrafia, Brno, 1932, s. 691 a nasl. – heslo Náboženské fondy)

považovali za verejné fondy. Predstavovali osobitné majetkové podstaty nadačného typu a

ich majetok spravoval štát s určením pre podporu Katolíckej cirkvi. Tieto fondy mali slúžiť

potrebám Katolíckej cirkvi, pričom ich účel, ako aj pôvod mal bezprostrednú spojitosť

s touto cirkvou. Odhliadnuc od predošlého historického vývoja treba zdôrazniť, že

v porovnaní s Českom na Slovensku v päťdesiatych rokoch minulého storočia došlo

k rozdielnemu vývoju. Fondový život tu zanikol, došlo k ukončeniu činnosti fondu (pozri

Pejs, Oldřich: K historickým souvislostem existence náboženské matice u nás, in Čtyřicet

let cirkevních zákonů v Československu, Sekretariát vlády ČSR pro věci cirkevní, Praha,

1989, nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 3. augusta 2005,

rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky č. k. -73 z 2. novembra 2006).

Za situácie, keď na Slovensku už nepôsobí náboženská základina (fond), ktorej majetok bol

priamo zviazaný pôvodom a účelom s Rímskokatolíckou cirkvou, dospel najvyšší súd

k záveru, že pre posúdenie, či žalobkyňa je, alebo nie je oprávnenou osobou, nie je

podstatnou samotná skutočnosť, že náboženská základina (fond) netvorila súčasť

hierarchického zriadenia Rímskokatolíckej cirkvi. Pri výklade pojmu oprávnenej osoby

nemožno totiž obísť, aký bol pôvod (majetkový základ), účel a ciele uvedeného fondu

a zároveň stav, že ukončením jeho činnosti sa zmarili účel a ciele fondu bezprostredne

zviazané s Rímskokatolíckou cirkvou, teda že krivda spáchaná na tomto fonde

predstavovala priamu krivdu voči Rímskokatolíckej cirkvi, ktorú napraviť nepochybne

sledoval zámer reštitučného zákona. Iný výklad by znamenal nenaplnenie základného

princípu všeobecnej spravodlivosti a morálky pri vrátení tohto odňatého majetku. Prijatý

výklad nie je v žiadnom prípade neprípustne rozširujúci. Dokonca je konformný

s judikatúrou za prvej Československej republiky, keď sa majetok verejného fondu

(náboženského) chápal aj ako cirkevný majetok. Pre úplnosť je potrebné poukázať aj na

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2003, ktorým bola

Rímskokatolícka cirkev uznaná za oprávnenú osobu vo vzťahu k majetku patriacemu a

odňatému náboženskej základine.

Rozsudok najvyššieho súdu bol podľa rukou písanej poznámky doručený právnemu

zástupcovi sťažovateľa 20. januára 2011.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19. marca 2009 bolo prípustné

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii a ktorý

treba považovať za účinný prostriedok nápravy porušeného práva. O dovolaní rozhoduje

najvyšší súd v dovolacom konaní. Preto je v jeho právomoci poskytnúť ochranu

sťažovateľovi vo vzťahu voči rozsudku krajského súdu. Tým je zároveň vylúčená právomoc

ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ možnosť podať dovolanie aj využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Prijaté závery najvyššieho súdu nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za

zjavne neodôvodnené, keďže najvyšší súd vyčerpávajúcim a logickým spôsobom

vysvetľuje, ako k nim dospel. Z jeho argumentácie je evidentné, že rozhodujúci dôraz kladie

na posúdenie otázky, kto bol v zmysle reštitučného zákona poškodený tým, že odňaté

nehnuteľnosti už neslúžili pôvodnému účelu. Svoj právny názor opiera aj o výber

z relevantnej skoršej judikatúry a literatúry. Samotnú skutočnosť, že najvyšší súd

neakceptoval právny názor sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie označených práv.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011