Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Co-48-2019.pdf
PDF · 114.62 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/48/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej, a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobkyne: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, so sídlom Námestie Jána Pavla II. č. 7, 950 50 Nitra, IČO: 35 593 008, zastúpenej: Advokátska kancelária Petruška & partners, s.r.o., so sídlom Kupecká 18, 949 01 Nitra, IČO: 472 548 82, proti žalovanému: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zastúpenému: Advokátska kancelária JAKUBČO, spol. s r.o., so sídlom Mladých budovateľov 2, 974 11 Banská Bystrica IČO: 50 570 897, o vydanie nehnuteľných vecí, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 16. novembra 2018 č.k. 5C/58/2007-712, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa, po pripustení zmeny žaloby, domáhala uloženia povinnosti žalovanému vydať a navrátiť vlastníctvo k nehnuteľnostiam, parc. C KN č. XXXX/X, vytvorená na základe GP č. X/XXXX pre katastrálne územie O. Y., zo dňa 14.1.2016 vyhotoveným R.. B. W., úradne overeným Okresným úradom I. E., katastrálny odbor, dňa 3.2.2016 pod č. 76/16, a k ďalším parcelám zapísaným na LV č. XXX pre katastrálne územie O. Y. vedeným Okresným úradom I. E., katastrálny odbor, ako parcely reg. C, spolu s dokumentáciou: plán starostlivosti o lesy, všeobecnú časť plánu starostlivosti o lesy, opis porastov, plán hospodárskych opatrení, plochovú tabuľku, prehľadové tabuľky, obrysovú a porastovú mapu, ťažbovú mapu, evidenčnú časť programu starostlivosti o lesy, prieskum a plán lesnej dopravnej siete, prieskum a plán zahrádzania bystrím v lesoch, plán lesno-technických meliorácií, ekonomický prieskum vrátane vyčíslenia dosahov osobitného spôsobu hospodárenia a ocenenie lesného majetku. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 1, § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 2, 3, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2, 3 zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva, niektorým nehnuteľnostiam. 1.2. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa vyzvala žalovaného na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcich sa v katastrálnom území O. Y., ktoré špecifikovala ako nehnuteľnosti zapísané v PKV č. 3 podľa identifikácie parciel z roku 2004 výzvou zo dňa 01.04.2006 doručenej žalovanému dňa 07.04.2006 tvrdiac, že prešli do vlastníctva štátu odňatím bez náhrady. Vlastníkom sporných nehnuteľností je Slovenská republika, správcom žalovaný. Podľa zápisov v pzk. vložke boli predmetné nehnuteľnosti vo vlastníctve U. náboženskej základiny 17.05.1901 (r.č. 1),
zároveň bola uvedená poznámka o žiadosti štátneho pozemkového úradu v B. číslo 35428/25.II.4, že tieto nehnuteľnosti sú zabrané štátom, a že štát zamýšľa tieto prevziať 16.04.1925 (r.č. 2), niektoré nehnuteľnosti podľa pozemno-knižnej vložky boli zlúčené, respektíve rozdelené, z vložky odpísané a zapísané do vložky č. 1378, a bola vymazaná poznámka pod r.č. 3 (r.č. 4, 5, 6). Pod r.č. 7 bol zápis zo dňa 12.03.1948, podľa ktorého boli nehnuteľnosti zapísané na strane A. predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947 Sb. Mal preukázané, že rozhodnutie o konfiškácii majetku U. náboženskej základiny v katastrálnom území Y. bolo zmätočné. Tiež zistil, že Povereníctvo školstva upovedomilo všetkých zamestnancov verejných základín v trvalom služobnom pomere na to, že všetok lesný a poľnohospodársky majetok verejných základín bol zrevidovaný podľa zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy a do konca decembra 1949 bude odovzdaný národným podnikom Československé štátne lesy a Československé štátne majetky. 1.3. Vzhľadom na námietku žalovaného, podľa ktorej výzva na vrátenie vlastníctva nespĺňala náležitosti požadované zákonom, skúmal náležitosti predmetnej výzvy a dospel k záveru, že výzva žalobkyne spĺňala minimálne náležitosti, keďže obsahovala číslo pozemnoknižnej vložky a katastrálne územie, v ktorom sa mali nachádzať nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom vydania. Tento obsah výzvy považoval za dostatočný na splnenie požiadavky určitosti výzvy a v súlade s ustálenou súdnou praxou, na ktorú poukázal (rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 12/2010). 1.4. Konštatoval, že žalobkyňa bola aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby, keďže majetok U. náboženskej základiny, a teda aj predmetné nehnuteľnosti, bol cirkevným majetkom a bol bezprostredne spojený s Rímskokatolíckou cirkvou. Pritom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 MCdo 9/2010, podľa ktorého „za situácie, keď na Slovensku už nepôsobí študijná základina (fond), ktorej majetok bol priamo zviazaný s Rímsko-katolíckou cirkvou (pôvodom aj účelom), pre posúdenie, či žalobca je alebo nie je oprávnenou osobou v zmysle § 2 zákona č. 161/2005 Z.z. nie je podstatná samotná skutočnosť, že študijná základina (fond) netvorila súčasť hierarchického zriadenia Rímsko- katolíckej cirkvi. Pri výklade pojmu oprávnenej osoby pre účely uvedeného zákona nemožno totiž obísť, aký bol pôvod (majetkový základ), účel a ciele uvedeného fondu a zároveň stav, že ukončením jeho činnosti sa zmarili účel a ciele fondu bezprostredne zviazané s rímsko-katolíckou cirkvou, teda, že krivda spáchaná na tomto fonde predstavovala priamu krivdu voči Rímskokatolíckej cirkvi, ktorú napraviť nepochybne sledoval zámer zákona č.161/205 Z.z., ako aj zákon č. 282/1993 Z.z.“. Konštatoval, že neexistuje žiaden rozumný dôvod prečo by sa uvedený názor Najvyššieho súdu SR nemal vzťahovať aj na U. ktorá bola jednoznačne podľa zápisu v pozemnoknižnej vložke č. 3 r.č. 1 v správe likvidačnej komisie pre správu Rímsko-katolíckych cirkevných majetkov na M. v Z.. Preto bolo nepochybné, že nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 3 boli nehnuteľnosťami cirkevnými. 1.5. Nestotožnil s námietkou žalovaného, podľa ktorej nie je konaní pasívne vecne legitimovaný. Poukázal výpis z LV č. XXX pre katastrálne územie O. Y., z ktorého vyplývalo, že žalovaný je správcom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania a je teda povinnou osobou v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. 1.6. Nestotožnil ani s názorom žalovaného, podľa ktorého sporné nehnuteľnosti nadobudol štát záborom podľa zákonného článku č. 215/1919 Sb. (ktorý je nepochybne zapísaný v PKV č. 3 pod r.č. 2). Konštatoval, že podľa uvedeného zápisu štát zamýšľal nehnuteľnosti prevziať, ale z toho nevyplýva skutočnosť, že ich aj skutočne prevzal. Naopak, z dôkazov mal preukázané, že rozhodnutie o konfiškácii bolo zmätočné a sporné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve U. náboženskej základiny nepochybne v rolu 1937 resp. v marci 1947. 1.7. Uviedol, že žiadnymi listinnými dôkazmi predkladanými žalobkyňou nebol preukázaný prechod sporných nehnuteľností do vlastníctva štátu postupom odňatia bez náhrady v rozhodnom období, teda od 08.05.1945 do 01.01.1990. Poukázal na list vlastníctva č. XXX, v ktorom v časti B je ako titul nadobudnutia sporných nehnuteľností v rozhodnom období uvedené II. etapa -145/67 resp. C.J.217/89kup.75/89. Žalobkyňa nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že uvedené tituly nadobudnutia sporných nehnuteľností štátom boli bezodplatné, respektíve prebehli v rozhodnom období. Poznamenal, že dôkazné bremeno bolo v tomto prípade na žalobkyni, ktorá ho neuniesla napriek dĺžke trvania konania. Oznámenie Povereníctva školstva zo dňa 02.02.1949 považoval za príliš všeobecné, adresované zamestnancom verejných základín, a priamo z neho nevyplývalo, že sporné nehnuteľnosti prešli v rozhodnom období bezodplatne na štát. 1.8. Keďže nemal preukázané, že sporné nehnuteľnosti prešli v rozhodnom období bezodplatne na štát, nezaoberal sa ďalej námietkami žalovaného, podľa ktorých nehnuteľnosti nemôžu byť predmetom vydania, pretože nespĺňajú náležitosti podľa zákona č. 160/2005 Z.z., a žalobu v plnom rozsahu zamietol.
1.9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keďže žalovaný bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2.1. Žalobkyňa podala v zákonnej lehote odvolanie a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie, alternatívne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodil ustanovením § 365 ods. 1 písm. d) a f) CSP. 2.2. Potvrdila, že postupom podľa zákona č. 142/1947 Sb. mala byť titulom nadobudnutia vlastníckeho práva prídelová listina, ktorá by určila, komu budú predmetné nehnuteľnosti pridelené, prípadne, ktorý subjekt bude spravovať predmetné nehnuteľnosti v prospech štátu, a akým spôsobom sa naloží s majetkom, ktorý podlieha revízii prvej pozemkovej reformy. Poukázala na reštitučné dôvody podľa zákona číslo 161/2005 Z.z. , a to podľa § 3 ods. 1 písm. c) odňatím bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy, a podľa § 3 ods. 1 písm. h) prevzatia bez právneho dôvodu. 2.3. Tvrdila, že reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. h) bol zahrnutý do reštitučného zákona na základe situácií, pri ktorých dochádzalo k revízii prvej pozemkovej reformy a následnému odňatiu zrevidovaných nehnuteľnosti aj bez výmeru, prípadne prídelovej listiny. Uviedla, že ani po prehľadaní všetkých dostupných archívov sa jej nepodarilo získať možnú prídelovú listinu, ani iný doklad svedčiaci o odňatí vlastníckeho práva. Poukázala však na oznámenie povereníctva školstva, vied a umení zo dňa 02.11.1949, z ktorého faktické prevzatie predmetných nehnuteľností štátom konkrétnym dňom (31.12.1949) vyplývalo. Preto tvrdila, že podmienky na navrátenie vlastníctva podľa § 3 ods. 1 písm. c) reštitučného zákona boli splnené, nakoľko štát v rozhodnom období odňal žalobkyni nehnuteľnosti bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Sb. a táto skutočnosť vyplývala zo zápisov v pozemnoknižnej vložke pre katastrálne územie O. Y. (..). 2.4. Pokiaľ by sa odvolací súd nestotožnil s jej názorom, že bolo preukázané odňatie vlastníckeho práva, potom by žalovaný spravoval nehnuteľnosti bez riadneho titulu vlastníckeho práva a boli by splnené podmienky na vydanie žalovaných nehnuteľností podľa § 3 ods. 1 písm. h) reštitučného zákona, podľa ktorého je možné navrátiť vlastníctvo, ktoré bolo odňaté bez právneho dôvodu, prípade podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. 2.5. Tvrdila, že žalovaný, ako povinná osoba, bol podľa zákona povinný poskytnúť jej pomoc a súčinnosť pri zabezpečovaní potrebných dokumentov. Účelom zákona č. 161/2005 Z.z., rovnako ako účelom zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, ktorý priznával reštitučné nároky fyzickým osobám, bolo umožniť nápravu krívd spôsobených na majetku oprávnených osôb v predchádzajúcom režime vykonaných v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti. Oba zákony majú poskytnúť rovnakú ochranu vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. Pokiaľ by sa zákon č. 161/2005 Z.z. vykladal v neprospech oprávnených osôb, došlo by k porušeniu ústavného princípu rovnosti účastníkov konania. Poukázala aj na princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach, dala rovnaká odpoveď, a na súčasnú rozhodovaciu prax súdov (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 328/2005, nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 12/2011, nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 206/2010). 2.6. Namietala, že výkladom reštitučného zákona nebolo možné, aby súd prvej inštancie vyložil reštitučný zákona v neprospech oprávnenej osoby tak, že žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania odňatia nehnuteľností v rozhodnom období. Tvrdila, že v konaní doložila odpovede zo všetkých archívov s negatívnym výsledkom, doložila pozemnoknižnú vložku, v ktorej je uvedená poznámka zamýšľaného prevzatia žalovaných nehnuteľností na základe revízie prvej pozemkovej reformy podľa zákona č. 142/1947 Sb., ako aj oznámenie povereníctva školstva, vied a umení, z ktorej vyplýva dátum prevzatia žalovaných nehnuteľnosti do vlastníctva štátu 31.12.1949 s tým, že všetok lesný a poľnohospodársky majetok verejných základín bol zrevidovaný podľa zákona o revízii prvej pozemkovej reformy a dokonca decembra 1949 bude odovzdaný národným podnikom Čs. štátne lesy a Čs. štátne majetky, pričom z aktuálneho listu vlastníctva vyplýva že žalované nehnuteľnosti v súčasnosti patria Lesom SR.
3.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne správny, riadne odôvodnený a presvedčivý, pričom ani konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo nevykazuje tzv. iné vady, na ktoré odkazuje žalobkyňa v odvolaní. Žalobkyňa svojou argumentáciou nepreukázala opodstatnenie žiadneho z tvrdených odvolacích dôvodov. Osobitne odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ktorý žalobkyňa v odvolaní označila, ale danosť tohto dôvodu nijako explicitne netvrdila
ani nekonkretizovala, ani neuviedla akým postupom súdu mal byť tento dôvod založený. S dôvodmi rozsudku sa plne stotožnil. 3.2. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/247/2009 tvrdil, že vo výzve na navrátenie vlastníckeho práva žalobkyňa uviedla dôvod prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona (odňatím bez náhrady v zmysle zákona 142/1947 Sb o revízii prvej pozemkovej reformy). Zhodne s touto výzvou aj v žalobe tvrdila, že vlastníctvo jej bolo odňaté bez náhrady úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem, o čom svedčí zápis v pozemkovej vložke. Keďže žalobkyňa si reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. c) uplatnila v prekluzívnych lehotách podľa § 5 ods. 1 a 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z.z., bola v ďalšom konaní týmto reštitučným dôvodom viazaná, a nebolo prípustné, aby ho po skončení dokazovania v odvolaní menila a tvrdila, že k odňatiu nehnuteľnosti došlo bez právneho dôvodu. Rovnako nebolo možné akceptovať, aby žalobkyňa menila uplatnený reštitučný dôvod po uplynutí lehôt podľa § 5 ods. 1 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z.z. 3.3. Zotrval na svojich tvrdeniach, že žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaná, keďže v prípade U. náboženskej základiny sa jednalo o samostatnú právnickú osobu s povahou verejného fondu, ktorá nebola s Rímskokatolíckou cirkvou viazaná, žalobkyňa nepreukázala ani neprerušenú líniu nástupníctva po pôvodnou vlastníkovi a nepreukázala, že Náboženská základina na M., ako subjekt práva, zanikla a žalobkyňa bola jej právnym nástupcom. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 5Co/376/2013.
4. Žalobkyňa v odvolaní namietala vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, preto odvolací súd najprv skúmal, či súd prvej inštancie konanie nezaťažil namietanou vadou. Vada konania vymedzená v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) CSP je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Žalobkyňa v odvolaní nekonkretizovala inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a odvolací súd žiadnu vadu nezistil preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci.
5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP). Dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
6. Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z.z. a nadobudol účinnosť 01.07.2016, vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
8.1. Odvolací súd posudzujúc predmetnú vec z hľadiska súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu a aplikovaných zákonných ustanovení, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver. 8.2. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal vecnou legitimáciou strán sporu. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne správne ustálil s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1MCdo 9/2010, dôvodiac, že majetok U. náboženskej základiny bol cirkevným majetkom a bol bezprostredne spojený s Rímskokatolíckou cirkvou. Odvolací súd dodáva, že obdobné závery vyplývajú aj s rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 M Cdo 9/2007 a sp.zn. 2 Cdo 201/2009, voči ktorým boli podané sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky a boli odmietnuté (I. ÚS 316/09-26, II. ÚS 138/2011-15). Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného mal preukázanú výpisom z listu vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie O. Y., z ktorého vyplývalo, že žalovaný je správcom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, preto je povinnou osobou v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 zákona č.
161/2005 Z.z. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie týkajúcimi sa vecnej legitimácie strán sporu plne stotožnil. 8.3. Z hľadiska skutkového stavu považoval súd prvej inštancie ďalej za rozhodujúci obsah výzvy na vrátenie vlastníctva, pričom dospel k záveru, že výzva žalobkyne spĺňala náležitosti zákona č. 161/2005 Z.z., keďže v nej bolo uvedené číslo pozemnoknižnej vložky a katastrálne územie, v ktorom sa nachádzali nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom vydania. Tieto náležitosti mal za súladné so závermi rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 12/2010. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, považoval výzvu žalobkyne zo dňa 01.04.2006 za spôsobilú na uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 161/2005 Z.z. Výzva mala písomnú formu, bola v zákonom stanovenej lehote doručená povinnej osobe, vyplývalo z nej ku ktorým nehnuteľnostiam malo byť vlastníctvo navrátené označením čísla pozemnoknižnej vložky a katastrálneho územia a identifikáciou parciel z roku 2004, ktoré postačovalo na konkretizáciu nehnuteľností, ku ktorým si žalobkyňa uplatnila reštitučný nárok, a bol v nej preukázaný uplatnený reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z. odkazom na zápis v pozemnoknižnej vložke. 8.4. Na záver sa súd prvej inštancie zaoberal uplatneným dôvodom prechodu vlastníctva na štát, ktorý žalobkyňa vo výzve špecifikovala ako dôvod uvedený v § 3 ods. 1 písm. c) zákona (odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy), pričom poukázala na zápis v pozemnoknižnej vložke. Dospel k záveru, že žiadnymi listinnými dôkazmi predkladanými žalobkyňou nebol preukázaný prechod sporných nehnuteľností do vlastníctva štátu odňatím bez náhrady v rozhodnom období. Oznámenie Povereníctva školstva zo dňa 02.02.1949 považoval za príliš všeobecné, adresované zamestnancom verejných základín. Naopak poukázal na list vlastníctva č. XXX, v ktorom v časti B je ako titul nadobudnutia sporných nehnuteľností v rozhodnom období uvedené II. etapa -145/67 resp. C.J.217/89kup.75/89. Aj s uvedeným záverom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny, potvrdil. Rovnako správny bol aj výrok súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o trovách konania, vzhľadom na úspech žalovaného v plnom rozsahu. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok v dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, keď uviedol svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť dôvodov napadnutého rozsudku ďalej iba poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že predmetom zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy bola úprava pozemkového vlastníctva vykonaná podľa zákona č. 215/1919 Sb. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva sa požadovala intabulácia (vklad), čo znamenalo, že nadobudnutie vlastníctva muselo byť zapísané do verejných kníh, keďže zákon č. 142/1947 Sb. v tomto smere odkazoval na zákon č. 90/1947 Sb. (§ 8 ods. 8 zákona č. 142/1947 Sb.). Právnym dôvodom nadobudnutia vlastníctva bol zákon č. 142/1947 Sb., ktorý ale vlastníctvo k nehnuteľnostiam nezakladal. V danej veci bolo nesporné, že požiadavka intabulácie, ako podmienka nadobudnutia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, splnená nebola. Teda zápisom v pozemnoknižnej vložke nebolo preukázané právne prevzatie predmetných nehnuteľností štátom z dôvodu podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z. odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Zároveň ale nebol preukázaný ani právny dôvod prechodu na štát listinou (rozhodnutím o odňatí), z ktorej by vyplýval dôvod prevzatia tvrdený žalobkyňou vo výzve na navrátenie vlastníctva. Poznámka v pozemnoknižnej vložke v časti B. pod r.č. X síce svedčí o tom, že nehnuteľnosti zapísané vo vložke sú predmetom revízie podľa zákona č. 142/194X Sb., nepreukazuje však že štát tento majetok držal do 31.12.1950, teda pred účinnosťou stredného občianskeho zákonníka, ktorý už nevyžadoval zápis vlastníckeho práva do verejných kníh, ako podmienku nadobudnutia vlastníctva. Z uvedeného dôvodu nie je možné bez ďalšieho (jednak bez zápisu vlastníckeho práva v prospech štátu v pozemnoknižnej vložke a navyše bez listiny, ktorá by preukazovala prechod vlastníctva) len na základe poznámky o zamýšľanom prevzatí v pozemkovej knihe, uzavrieť kedy vzniklo vlastníctvo štátu a akým spôsobom.
10.1. Odvolací súd v zmysle § 38X ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní. Žalobkyňa, okrem vady konania, s ktorou sa odvolací súd vysporiadal v bode 4., v odvolaní potvrdila, že postupom podľa zákona č. 142/194X Sb. mala byť titulom nadobudnutia vlastníckeho práva prídelová listina, ktorá by určila, komu budú predmetné nehnuteľnosti pridelené, prípadne, ktorý subjekt bude spravovať predmetné nehnuteľnosti v prospech štátu a akým spôsobom sa naloží s majetkom, ktorý podlieha revízii prvej pozemkovej reformy. Túto listinu sa jej
ale nepodarilo získať. Preto poukázala na oznámenie povereníctva školstva, vied a umení zo dňa 02.11.1949 a tvrdila, že preukazuje faktické prevzatie predmetných nehnuteľností štátom konkrétnym dňom (31.12.1949). S uvedeným tvrdením sa odvolací súd nestotožnil. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie uvedenou listinou a správne ju vyhodnotil, ako príliš všeobecnú. Hoci predmetná listina obsahovala informáciu o tom, že majetok verejných základín bol zrevidovaný podľa zákona o revízii prvej pozemkovej reformy, aj časový rámec odovzdania majetku národným podnikom (do konca decembra 1949), nevyplývali z nej konkrétne nehnuteľnosti, ktorých sa týkala. Formulácia „všetok lesný a poľnohospodársky majetok verejných základín“ bola skutočne príliš všeobecná, aby sa z nej dalo vyvodiť, že sa vzťahovala aj na nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom tohto konania. 10.2. Žalobkyňa v odvolaní tiež tvrdila, že za nedostatku výmeru či prídelovej listiny, žalovaný spravoval nehnuteľnosti bez titulu vlastníckeho práva a boli splnené podmienky na vydanie žalovaných nehnuteľností podľa § 3 ods. 1 písm. h) reštitučného zákona. K uvedenému tvrdeniu odvolací súd uvádza, že náležitosťami výzvy na navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 161/2005 Z.z. sa zaoberali viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 12/2010, I. ÚS 206/2010, I. ÚS 250/2010), či Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (4 Cdo 11/2010), ktoré sa zhodli na požiadavkách minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ktorých navrátenia vlastníctva sa oprávnená osoba domáhala, a tiež na tom, že pre uplatnenie dôvodu prechodu na štát postačuje uvedenie § 3 zákona č. 161/2005 Z.z. a preukázanie skutočnosti podľa tohto ustanovenia. Žalobkyňa však ako reštitučný dôvod vo výzve výslovne uplatnila dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z. zákona (odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/194X Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy) a tvrdila, že uvedený dôvod osvedčuje zápis v pripojenej pozemnoknižnej vložke č. 3, ktorá je verejnou listinou a ktorou tento dôvod preukazovala. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že tento konkrétny uplatnený reštitučný dôvod žalobkyňa nepreukázala. 10.3. Hoci odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého účelom zákona č. 161/2005 Z.z., rovnako účelom zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, ktorý priznával reštitučné nároky fyzickým osobám, je umožniť nápravu krívd spôsobených na majetku oprávnených osôb v predchádzajúcom režime vykonaných v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti a oba zákony majú poskytnúť rovnakú ochranu vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. Zároveň však dodáva, že záver súdu o neunesení dôkazného bremena v spore, nie je možné považovať za výklad v neprospech oprávnených osôb, porušenie ústavného princípu rovnosti účastníkov konania, či dokonca porušenie princípu právnej istoty, ako to namietala v odvolaní žalobkyňa. Zákon č. 161/2005 Z.z. totiž jednoznačne stanovuje podmienky pre navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktorými sú existencia oprávnenej osoby, prechod vlastníckeho práva na štát alebo obec z dôvodu uvedenom v zákone a existencia povinnej osoby. Nárok na navrátenie vlastníctva oprávnená osoba uplatňuje písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30.04.2006, za splnenia podmienky, podľa ktorej v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Z uvedeného jednoznačne vyplýva povinnosť oprávnenej osoby preukázať dôvod navrátenia vlastníctva v rovnakej lehote ako je lehota uplatnenie nároku na navrátenie vlastníctva výzvou. Pokiaľ oprávnená osoba dôvod navrátenia vlastníctva v zákonom stanovenej lehote nepreukáže, napriek tomu, že ho vo výzve konkrétne uviedla, keď špecifikovala jeden z ôsmich dôvodov stanovených v § 3 zákona č. 161/2005 Z.z., nemôže byť v spore úspešná. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu navrátiť vlastníctvom ku všetkým nehnuteľným veciam odňatým oprávneným osobám, nebolo by potrebné v reštitučných zákonoch stanovovať oprávneným osobám podmienky pre uplatnenie ich nároku.
11. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 38X ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
12. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).