Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
35d/383471.9753c8.pdf
PDF · 132.5 KB
No categories available
4Cdo/11/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 11/2010
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne D.R., zastúpenej
advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej č.
14, proti ţalovanej D.O., zastúpenej
JUDr. Andreou Císarovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Kominárska č. 2, o vydanie
nehnuteľných vecí, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp.zn. 19 C 53/2007, v konaní
o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 15. júna 2009, sp.zn.
10 Co 43/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 15. júna 2009
sp..zn. 10 Co 43/2009 z r u š u j e a vec mui vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa sa ţalobou doručenou Okresnému súdu Trnava 27. apríla 2007
(po pripustení jej zmeny) domáhala navrátenia vlastníctva a vydania nehnuteľnosti,
nachádzajúcej sa v katastrálnom území D., zapísanej Katastrálnym úradom v Trnave, Správou
katastra Trnava na liste vlastníctva č. x v registri C ako parcela č. x, záhrada o výmere 961 m2
(ďalej len „sporná nehnuteľnosť“) a nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom území
D., pôvodne vedených v pozemnokniţnej vloţke (ďalej len „PKV“) č. x ako parcelné čísla x
(ďalej len „ďalšie nehnuteľnosti“) spolu s dokumentáciou, ktorá k nim patrí do troch dní
od právoplatnosti rozhodnutia a nahradiť jej trovy konania. Ţalobu odôvodnila tým, ţe
ţalovaná ako povinná osoba podľa § 4 zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva
k nehnuteľným veciam cirkvám a náboţenským spoločnostiam a prechode vlastníctva
k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z.z.“) nevyhovela jej písomnej
výzve, ktorou si podľa § 5 tohto zákona v zákonnej lehote ako oprávnená osoba podľa § 2
ods. 2 uplatnila z dôvodu podľa § 3 právo na navrátenie nehnuteľností, ktoré prešli
do vlastníctva štátu v rozhodnom období na základe odňatia bez náhrady, čo osvedčoval zápis
v časti B PKV č. x, ktorá je verejnou listinou.
Okresný súd Trnava rozsudkom z 15. decembra 2008 č.k. 19 C 53/2007-81 uloţil
ţalovanej povinnosť vydať a navrátiť ţalobkyni vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti a k rukám
jej právneho zástupcu zaplatiť náhradu trov konania vo výške 1 168,39 Eur (35 199 Sk)
do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšku konanie zastavil. Právne svoje
rozhodnutie v časti, v ktorej ţalobe vyhovel, odôvodnil § 2 ods. 1 písm. a/, § 2 ods. 2, § 3
ods. 1 písm. a/, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 a 3 a § 6 písm. b/ zákona č. 161/2005 Z.z. Vykonaným
dokazovaním mal preukázané, ţe ţalobkyňa je oprávnenou osobou a ţalovaná povinnou
osobou, ţe sporná nehnuteľnosť prešla so vlastníctva Československého štátu spôsobom
uvedeným v § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 161/2005 Z.z. postupom podľa nariadenia
Slovenskej národnej rady č. 47/1945 Zb. odňatím bez náhrady, keď v konaní nebol
preukázaný opak (nevyplatenie náhrady), ţe oprávnená osoba si v zákonnej lehote uplatnila
právo na navrátenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti písomnou výzvou voči povinnej
osobe, ţe sporná nehnuteľnosť je poľnohospodárskou pôdou (záhradou) a ţe
na preskúmavaný prípad sa nevzťahuje § 6 písm. b/ zákona č. 161/2005 Z.z. Rozhodnutie
o zastavení konania ohľadom ďalších nehnuteľností a dokumentácie k sporným
nehnuteľnostiam okresný súd odôvodnil čiastočným späťvzatím ţaloby so súhlasom ţalovanej
podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).
Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 15. júna 2009 sp.zn.
10 Co 43/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, ţe
ţalobu zamietol a ţalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania
vo výške 1 098,78 Eur k rukám jej právnej zástupkyne do troch dní. Dospel k záveru, ţe
okresný súd zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, avšak podľa
jeho názoru na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a vec nesprávne právne posúdil. Stotoţnil sa so závermi súdu prvého stupňa ohľadom
právneho posúdenia ţalobkyne ako oprávnenej osoby, ţalovanej ako povinnej osoby
a uplatnenia práva na navrátenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti písomnou výzvou.
Nestotoţnil sa však s jeho záverom, ţe ţalobkyňa si včas a riadne uplatnila právo
na navrátenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti písomnou výzvou, doručenou ţalovanej
27. apríla 2006, ktorú otázku povaţoval za spornú medzi účastníkmi konania. Podľa názoru
odvolacieho súdu, písomná výzva podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z., aby vyvolala
zákonom sledované účinky, musí zodpovedať jednak osobitným podmienkam uvedeným
v tomto ustanovení, t.j. právo na navrátenie vlastníctva musí byť uplatnené v zákonnej lehote
a v tejto lehote musí oprávnená osoba aj preukázať skutočnosti podľa § 3 zákona č. 161/2005
Z.z. a jednak všeobecným podmienkam platnosti právneho úkonu. S poukazom na § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého písomný právny úkon musí byť určitý a zrozumiteľný,
uviedol, ţe predmetná písomná výzva ako jednostranný právny úkon nie je zrozumiteľná, keď
ţalobkyňa v nej nehnuteľnosti, vydania ktorých sa domáhala, dostatočne neoznačila
a neuviedla, akým spôsobom prešla sporná nehnuteľnosť do vlastníctva štátu. Len všeobecné
označenie nehnuteľností číslom PKV a katastrálnym územím, bez bliţšej špecifikácie
parcelným číslom a výmerou, alebo priloţenia PKV k písomnej výzve, nie je podľa jeho
názoru dostatočné.
Proti rozsudku krajského súdu, v jeho zmeňujúcej časti, podala dovolanie ţalobkyňa
podľa § 236 O.s.p. v spojení s § 238 ods. 1 O.s.p. z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a c/
O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla rozhodnutie krajského súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Poukázala na porušenie procesných ustanovení O.s.p.,
zakladajúcich vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Namietala porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré porušenie videla v odňatí moţnosti konať
pred súdom, a to náleţite skutkovo a právne argumentovať na rozhodnutie odvolacieho súdu,
ktoré podľa jej názoru nie je riadne odôvodnené, je jednostranné, nepresvedčivé,
bez hodnotenia dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, nereagujúce na rozsah
a dôvody podania ţaloby, čím jej bola postupom súdu znemoţnená realizácia jej procesných
práv. Zdôraznila, ţe sama ţalovaná neplatnosť a nezrozumiteľnosť výzvy nikdy
nespochybnila. Nesprávne právne posúdenie videla ţalobkyňa v právnom závere odvolacieho
súdu, ktorý nepovaţoval písomnú výzvu za uplatnenú riadne a včas, ktorý záver nemá podľa
jej názoru oporu v zákone, keďţe náleţitosti výzvy vymedzuje zákon č. 161/2005 Z.z. len
po formálno-právnej stránke (písomná výzva) a nie po stránke obsahovej. Keby zákonodarca
poţadoval na perfektnosť výzvy konkrétne obsahové náleţitosti, tieto by museli byť v zákone
výslovne uvedené. Uviedla, ţe poţiadavka písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona
č. 161/2005 Z.z. nie je obsahom práva na vydanie nehnuteľných vecí, ale len podmienkou
vzniku nároku na vydanie veci, ktorou sa tento nárok zakladá. Poukázala na to, ţe podľa § 5
ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. právo zaniká neuplatnením práva, teda nezaslaním písomnej
výzvy. K preklúzii tak dochádza len neuplatnením práva v zákonnej lehote, nie jeho
nepreukázaním v tejto lehote, keďţe z dikcie zákona č. 161/2005 Z.z. iné nevyplýva. Výklad
tohto ustanovenia odvolacím súdom vyznieva reštriktívne, svedčí v neprospech oprávnených
osôb a je v absolútnom rozpore s účelom a cieľom reštitučného zákona. Povinnosť, aby
ţalobkyňa uţ vo výzve okrem pôvodného listu vlastníctva a katastrálneho územia presne
špecifikovala parcely, kladie na ţalobkyňu neprimerané bremeno v rozpore s čl. 1
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
K nepreukázaniu dôvodu podľa § 3 zákona č. 161/2005 Z.z. uviedla, ţe dôvod prechodu
vlastníctva na štát osvedčuje zápis v časti B PKV č. x ktorá je verejnou listinou. Zároveň
uviedla, ţe podklady na vydanie nehnuteľností zaslala ţalovanej uţ s výzvou podľa zákona
č. 282/1993 Z.z. 27. februára 1996, ktoré tak ţalovaná mala k dispozícii a z ktorého dôvodu
ich opätovne neprikladala k písomnej výzve.
Ţalovaná sa vo vyjadrení k dovolaniu stotoţnila s rozhodnutím odvolacieho súdu
a dovolanie povaţovala za nedôvodné. Opätovne poukázala na dôvody, ktorými odôvodnila
svoje odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu, ţe ţalobkyňa nepreukázala odňatie
spornej nehnuteľnosti bez náhrady, čím neuniesla dôkazné bremeno a nenaplnila jednu
z podmienok § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. pre vydanie spornej nehnuteľnosti a ţe
v danej veci ide o nehnuteľnosť, ku ktorej sa podľa § 6 písm. b/ zákona č. 161/2005 Z.z.
vlastníctvo nenavracia. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla dovolanie ţalobkyne
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel
k záveru, ţe dovolanie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného
dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie
odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale
podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto
ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred
súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolateľka nenamietala, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237
píam. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom
konaní najavo.
So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo
k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/
O.s.p.).
Odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. (pozn. dovolacieho súdu – príslušné ustanovenie
i nasledujúce, účinné v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak tento zákon neustanovuje
inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom
prvého stupňa.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
V preskúmavanej veci mal súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
preukázané, ţe ţalobkyňa si uplatnila právo na vydanie spornej nehnuteľnosti riadne a včas
a vo výzve uviedla i dôvod navrátenia vlastníctva, ktorý dôvod mal preukázaný zápisom
v príslušnej PKV ako verejnej listine, podľa ktorého zápisu na základe výmeru Krajského
národného výboru, odboru pre školstvo v Bratislave z 29. septembra 1954 boli nehnuteľnosti,
zapísané v PKV č. x (pôvodne v PKV č. x), zapísané do vlastníctva Československého štátu,
keď podľa zápisu v PKV č. x, katastrálneho územia D. sa 27. júla 1956 poznamenal vklad
vlastníckeho práva pre Československý štát v správe školského odboru Rady ONV v Trnave
v celosti podľa § 1 Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 47/1945 Zb., z čoho podľa jeho
názoru vyplýva, ţe sporná nehnuteľnosť prešla do vlastníctva štátu z dôvodu podľa § 3 ods. 1
zákona č. 161/2005 Z.z. na základe odňatia bez náhrady, keď v konaní nebol preukázaný opak
(vyplatenie náhrady). Odvolací súd (posudzujúci vec z iných ako v odvolaní namietaných
dôvodov) na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho právneho názoru, ţe ţalobkyňa výzvu
neuplatnila riadne a včas, keď v nej dostatočne nešpecifikovala nehnuteľnosti a neuviedla,
akým spôsobom prešla sporná nehnuteľnosť do vlastníctva štátu. V odôvodnení svojho
rozhodnutia sa však obmedzil iba na odôvodnenie, v čom videl nezrozumiteľnosť výzvy a na
konštatovanie, ţe ţalobkyňa vo výzve neuviedla, akým spôsobom prešla sporná nehnuteľnosť
do vlastníctva štátu. Záver o nepreukázaní prechodu spornej nehnuteľnosti do vlastníctva štátu
tak skutkovo ani právne neodôvodnil, z ktorého dôvodu je nepreskúmateľný.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu
niţšieho stupňa, musí podľa názoru dovolacieho súdu obsahovať zákonné náleţitosti uvedené
v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.), pretoţe pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa
odvolacím súdom, tento súd svojim rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové
rozhodnutie. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený jednak s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery a zároveň musí
odôvodniť, prečo neprihliadol na ostatné skutočnosti a dôkazy, ktoré počas konania vyšli
najavo. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo
vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu
musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom
konaní. V prípade, ţe rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé,
z akých skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie,
z ktorých výpovedí svedkov vychádzal, z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné
od zistení, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa a vôbec nie je právne odôvodnené (čo i len
v jednom závere), ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý
nemá náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je
takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko nemá moţnosť
v dovolacom konaní náleţite argumentovať.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. Decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. Decembra 1994, séria A, č. 303-
B; Georgiadis c. Grécko z 29. Mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. Februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Účelom odôvodnenia rozsudku na základe vyššie uvedeného je predovšetkým
preukázať jeho správnosť a zároveň musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu
súdu, t.j. musí byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je moţné preskúmať správnosť
postupu odvolacieho súdu.
Napriek vyššie uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky musí konštatovať, ţe
odvolací súd sa zaoberal otázkou zrozumiteľnosti výzvy a otázkou, či vo výzve ţalobkyňa
uviedla, akým spôsobom prešla sporná nehnuteľnosť do vlastníctva štátu (pričom dospel
k inému záveru ako súd prvého stupňa, ktorý svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil)
nad rámec dôvodov odvolania, čím zaťaţil konanie inou vadou, majúcou za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je
vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup
súdu v občianskom súdnom konaní.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo
rozhodnuté vo veci samej, moţno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v písm. a/ aţ f/. Podľa
§ 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môţe odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 212 ods. 2 O.s.p. súd nie je viazaný rozsahom odvolania len v prípadoch taxatívne
vymenovaných v písm. a/ aţ d/.
V preskúmavanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu zistil, ţe proti
rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie ţalovaná, v ktorom odvolaní nenamietala
nezrozumiteľnosť výzvy ani nespochybnila, ţe by ţalobkyňa v nej dostatočne neuviedla,
akým spôsobom prešla sporná nehnuteľnosť do vlastníctva štátu (ktorú skutočnosť
nespochybňovala ani počas konania a ktorá vyplývala zo zápisu v PKV), avšak namietala, ţe
k prechodu vlastníctva na štát nedošlo odňatím bez náhrady, nakoľko je presvedčená
a z počutia vie, ţe náhrada za spornú nehnuteľnosť vyplatená bola. Namietala tak, ţe
ţalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala odňatie spornej nehnuteľnosti
bez náhrady. Zároveň namietala, ţe v predmetnej veci ide o nehnuteľnosť, ku ktorej sa
vlastníctvo podľa § 6 písm. b/ a d/ zákona č. 161/2005 Z.z. nenavracia. Podaného odvolania
sa pridrţiavala v celom rozsahu aj na pojednávaní pred odvolacím súdom. Spornou
skutočnosťou v predmetnej veci medzi účastníkmi konania tak bola otázka, či došlo k odňatiu
spornej nehnuteľnosti podľa § 3 zákona č. 161/2005 Z.z. bez náhrady a otázka, či ide
o nehnuteľnosť, ku ktorej sa vlastníctvo nenavracia. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania
výzvou z č.l. 7, odpovede ţalovanej z č.l. 37, doplnenia údajov z č.l. 38 a výzvy ţalovanej
z č.l. 39 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu v napadnutej časti zamietol z toho
dôvodu, ţe písomná výzva, ktorou si ţalobkyňa ako oprávnená osoba uplatnila právo
na navrátenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti voči ţalovanej ako povinnej osobe, nebola
zrozumiteľná, keď ţalobkyňa spornú nehnuteľnosť neoznačila aj číslom parcely a jej
výmerou, resp. aspoň priloţením PKV k písomnej výzve a neuviedla, akým spôsobom prešla
predmetná nehnuteľnosť do vlastníctva štátu. Odvolací súd tak za spornú skutočnosť medzi
účastníkmi konania povaţoval otázku splnenia všetkých náleţitostí písomnej výzvy. Odvolací
súd sa dôsledne neriadil § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je viazaný dôvodmi vymedzenými
v odvolaní, čo znamená, ţe na iné pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré by inak mohlo byť
zákonným dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní
prihliadnuť nemôţe, aj keby takéto porušenie zistil. Odvolací súd môţe pri svojom rozhodnutí
prihliadať iba na dôvody odvolania, ktoré boli uvedené v odvolacej lehote (okrem tých,
na ktoré prihliada z úradnej povinnosti). V preskúmavanej veci z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu navyše vyplýva, ţe sa dôvodmi odvolania namietanými ţalovanou vôbec
nezaoberal.
Skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale najmä
inej vade podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd
napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak
závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne.
V ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu zaoberať sa a vysporiadať sa
s dôvodmi odvolania ţalovanej, teda či sporná nehnuteľnosť bola ţalobkyni odňatá
bez náhrady, resp. na ktorej z účastníčok konania bolo dôkazné bremeno v tejto otázke a či
v zmysle odvolania ţalovanej ide (nejde) o nehnuteľnosť, ku ktorej sa vlastníctvo nenavracia
podľa § 6 zákona č. 161/2005 Z.z.
Pokiaľ dovolateľka ako dovolací dôvod uvádza aj nesprávne právne posúdenie veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe napadnutý rozsudok vzhľadom
na zistenú tzv. inú vadu konania nemohol (a vzhľadom na vyššie uvedené ani nebolo
potrebné)v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych
záverov, avšak povaţuje za potrebné poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo 7. júla 2010 č.k. I. ÚS 12/2010-47, podľa ktorého, Ratio legis v prípade aplikovaného
zákona č. 161/2005 Z.z. je výslovne vymedzený v samotnom texte zákona č. 282/1993 Z.z.,
na ktorý zákon č. 161/2005 Z.z. nadväzuje a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov
niektorých majetkových krívd (ako i porušenia základných práv), ku ktorým došlo voči
cirkvám a náboţenským spoločenstvám v dobe totality. V prípade písomnej výzvy podľa § 5
ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. nemoţno ustúpiť od poţiadavky určitosti tohto jednostranného
právneho úkonu ako podmienky jej platnosti v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka. Avšak
vzhľadom na to, ţe v tomto ustanovení nie je bliţšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej
náleţitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí
spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie
minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je
spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky a rovnako je na mieste neopomenúť
a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby. Podľa
názoru ústavného súdu nemoţno pri výzve oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 zákona
č. 161/2005 Z.z. ustúpiť od poţiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si
oprávnená osoba uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera. Podľa
ústavného súdu na splnenie poţiadavky určitosti výzvy poţiadavka minimálnej konkretizácie
nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok, bola splnená
označením príslušnej PKV a katastrálneho územia. Označenie nehnuteľnosti v menšom
rozsahu, ako to urobila ţalobkyňa vo svojej výzve, teda bez označenia PKV a katastrálneho
územia, by uţ nemohlo spĺňať poţiadavku minimálnej konkretizácie nehnuteľností. Podľa
názoru ústavného súdu poţadovanie ďalších náleţitostí výzvy pre jej určitosť a platnosť
vychádza z reštriktívneho a formalistického výkladu zákona č. 161/2005 Z.z., ktorým
opomína naplnenie účelu reštitúcií cirkevného majetku. V preskúmavanej veci je zo spisu
zrejmé, ţe ţalobkyňa vo výzve špecifikovala spornú nehnuteľnosť číslom PKV
a katastrálnym územím a vo výzve uviedla, ţe nehnuteľnosti zapísané v uvedenej PKV prešli
do vlastníctva štátu na základe dôvodu uvedeného v § 3 zákona č. 161/2005 Z.z., čo
osvedčuje zápis v časti B pripojenej PKV ako verejnej listiny.
Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. februára 2012
JUDr. Ľubor Šebo, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová