Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/11/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne D.R., zastúpenej

advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej č.

14, proti ţalovanej D.O., zastúpenej

JUDr. Andreou Císarovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Kominárska č. 2, o vydanie

nehnuteľných vecí, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp.zn. , v konaní

o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 15. júna 2009, sp.zn.

, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 15. júna 2009

sp..zn. z r u š u j e a vec mui vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobkyňa sa ţalobou doručenou Okresnému súdu Trnava 27. apríla 2007

(po pripustení jej zmeny) domáhala navrátenia vlastníctva a vydania nehnuteľnosti,

nachádzajúcej sa v katastrálnom území D., zapísanej Katastrálnym úradom v Trnave, Správou

katastra Trnava na liste vlastníctva č. x v registri C ako parcela č. x, záhrada o výmere 961 m2

(ďalej len „sporná nehnuteľnosť“) a nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom území

D., pôvodne vedených v pozemnokniţnej vloţke (ďalej len „PKV“) č. x ako parcelné čísla x

(ďalej len „ďalšie nehnuteľnosti“) spolu s dokumentáciou, ktorá k nim patrí do troch dní

od právoplatnosti rozhodnutia a nahradiť jej trovy konania. Ţalobu odôvodnila tým, ţe

ţalovaná ako povinná osoba podľa o navrátení vlastníctva

k nehnuteľným veciam cirkvám a náboţenským spoločnostiam a prechode vlastníctva

k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „“) nevyhovela jej písomnej

výzve, ktorou si podľa § 5 tohto zákona v zákonnej lehote ako oprávnená osoba podľa § 2

ods. 2 uplatnila z dôvodu podľa § 3 právo na navrátenie nehnuteľností, ktoré prešli

do vlastníctva štátu v rozhodnom období na základe odňatia bez náhrady, čo osvedčoval zápis

v časti B PKV č. x, ktorá je verejnou listinou.

Okresný súd Trnava rozsudkom z 15. decembra 2008 č.k. -81 uloţil

ţalovanej povinnosť vydať a navrátiť ţalobkyni vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti a k rukám

jej právneho zástupcu zaplatiť náhradu trov konania vo výške 1 168,39 Eur (35 199 Sk)

do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšku konanie zastavil. Právne svoje

rozhodnutie v časti, v ktorej ţalobe vyhovel, odôvodnil § 2 ods. 1 písm. a/, § 2 ods. 2, § 3

ods. 1 písm. a/, , a a Vykonaným

dokazovaním mal preukázané, ţe ţalobkyňa je oprávnenou osobou a ţalovaná povinnou

osobou, ţe sporná nehnuteľnosť prešla so vlastníctva Československého štátu spôsobom

uvedeným v postupom podľa nariadenia

Slovenskej národnej rady č. odňatím bez náhrady, keď v konaní nebol

preukázaný opak (nevyplatenie náhrady), ţe oprávnená osoba si v zákonnej lehote uplatnila

právo na navrátenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti písomnou výzvou voči povinnej

osobe, ţe sporná nehnuteľnosť je poľnohospodárskou pôdou (záhradou) a ţe

na preskúmavaný prípad sa nevzťahuje Rozhodnutie

o zastavení konania ohľadom ďalších nehnuteľností a dokumentácie k sporným

nehnuteľnostiam okresný súd odôvodnil čiastočným späťvzatím ţaloby so súhlasom ţalovanej

podľa (ďalej len „“).

Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 15. júna 2009 sp.zn.

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, ţe

ţalobu zamietol a ţalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania

vo výške 1 098,78 Eur k rukám jej právnej zástupkyne do troch dní. Dospel k záveru, ţe

okresný súd zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, avšak podľa

jeho názoru na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam

a vec nesprávne právne posúdil. Stotoţnil sa so závermi súdu prvého stupňa ohľadom

právneho posúdenia ţalobkyne ako oprávnenej osoby, ţalovanej ako povinnej osoby

a uplatnenia práva na navrátenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti písomnou výzvou.

Nestotoţnil sa však s jeho záverom, ţe ţalobkyňa si včas a riadne uplatnila právo

na navrátenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti písomnou výzvou, doručenou ţalovanej

27. apríla 2006, ktorú otázku povaţoval za spornú medzi účastníkmi konania. Podľa názoru

odvolacieho súdu, písomná výzva podľa , aby vyvolala

zákonom sledované účinky, musí zodpovedať jednak osobitným podmienkam uvedeným

v tomto ustanovení, t.j. právo na navrátenie vlastníctva musí byť uplatnené v zákonnej lehote

a v tejto lehote musí oprávnená osoba aj preukázať skutočnosti podľa

Z.z. a jednak všeobecným podmienkam platnosti právneho úkonu. S poukazom na § 37 ods. 1

, podľa ktorého písomný právny úkon musí byť určitý a zrozumiteľný,

uviedol, ţe predmetná písomná výzva ako jednostranný právny úkon nie je zrozumiteľná, keď

ţalobkyňa v nej nehnuteľnosti, vydania ktorých sa domáhala, dostatočne neoznačila

a neuviedla, akým spôsobom prešla sporná nehnuteľnosť do vlastníctva štátu. Len všeobecné

označenie nehnuteľností číslom PKV a katastrálnym územím, bez bliţšej špecifikácie

parcelným číslom a výmerou, alebo priloţenia PKV k písomnej výzve, nie je podľa jeho

názoru dostatočné.

Proti rozsudku krajského súdu, v jeho zmeňujúcej časti, podala dovolanie ţalobkyňa

podľa v spojení s z dôvodov podľa a

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla rozhodnutie krajského súdu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Poukázala na porušenie procesných ustanovení ,

zakladajúcich vadu podľa Namietala porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a porušenie Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré porušenie videla v odňatí moţnosti konať

pred súdom, a to náleţite skutkovo a právne argumentovať na rozhodnutie odvolacieho súdu,

ktoré podľa jej názoru nie je riadne odôvodnené, je jednostranné, nepresvedčivé,

bez hodnotenia dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, nereagujúce na rozsah

a dôvody podania ţaloby, čím jej bola postupom súdu znemoţnená realizácia jej procesných

práv. Zdôraznila, ţe sama ţalovaná neplatnosť a nezrozumiteľnosť výzvy nikdy

nespochybnila. Nesprávne právne posúdenie videla ţalobkyňa v právnom závere odvolacieho

súdu, ktorý nepovaţoval písomnú výzvu za uplatnenú riadne a včas, ktorý záver nemá podľa

jej názoru oporu v zákone, keďţe náleţitosti výzvy vymedzuje len

po formálno-právnej stránke (písomná výzva) a nie po stránke obsahovej. Keby zákonodarca

poţadoval na perfektnosť výzvy konkrétne obsahové náleţitosti, tieto by museli byť v zákone

výslovne uvedené. Uviedla, ţe poţiadavka písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona

č. nie je obsahom práva na vydanie nehnuteľných vecí, ale len podmienkou

vzniku nároku na vydanie veci, ktorou sa tento nárok zakladá. Poukázala na to, ţe podľa § 5

ods. 1 právo zaniká neuplatnením práva, teda nezaslaním písomnej

výzvy. K preklúzii tak dochádza len neuplatnením práva v zákonnej lehote, nie jeho

nepreukázaním v tejto lehote, keďţe z dikcie iné nevyplýva. Výklad

tohto ustanovenia odvolacím súdom vyznieva reštriktívne, svedčí v neprospech oprávnených

osôb a je v absolútnom rozpore s účelom a cieľom reštitučného zákona. Povinnosť, aby

ţalobkyňa uţ vo výzve okrem pôvodného listu vlastníctva a katastrálneho územia presne

špecifikovala parcely, kladie na ţalobkyňu neprimerané bremeno v rozpore s čl. 1

Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K nepreukázaniu dôvodu podľa uviedla, ţe dôvod prechodu

vlastníctva na štát osvedčuje zápis v časti B PKV č. x ktorá je verejnou listinou. Zároveň

uviedla, ţe podklady na vydanie nehnuteľností zaslala ţalovanej uţ s výzvou podľa zákona

č. 27. februára 1996, ktoré tak ţalovaná mala k dispozícii a z ktorého dôvodu

ich opätovne neprikladala k písomnej výzve.

Ţalovaná sa vo vyjadrení k dovolaniu stotoţnila s rozhodnutím odvolacieho súdu

a dovolanie povaţovala za nedôvodné. Opätovne poukázala na dôvody, ktorými odôvodnila

svoje odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu, ţe ţalobkyňa nepreukázala odňatie

spornej nehnuteľnosti bez náhrady, čím neuniesla dôkazné bremeno a nenaplnila jednu

z podmienok pre vydanie spornej nehnuteľnosti a ţe

v danej veci ide o nehnuteľnosť, ku ktorej sa podľa

vlastníctvo nenavracia. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla dovolanie ţalobkyne

zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a a dospel

k záveru, ţe dovolanie je dôvodné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Dovolací súd je podľa ustanovenia viazaný rozsahom podaného

dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie

odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale

podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne ( ) sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v a tieţ inými vadami, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto

ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred

súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Dovolateľka nenamietala, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237

píam. a/ aţ e/ a g/ a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom

konaní najavo.

So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo

k odňatiu moţnosti konať pred súdom ( v spojení s

).

Odňatím moţnosti pred súdom konať ( ) sa rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv,

priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Podľa (pozn. dovolacieho súdu – príslušné ustanovenie

i nasledujúce, účinné v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak tento zákon neustanovuje

inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom

prvého stupňa.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V preskúmavanej veci mal súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania

preukázané, ţe ţalobkyňa si uplatnila právo na vydanie spornej nehnuteľnosti riadne a včas

a vo výzve uviedla i dôvod navrátenia vlastníctva, ktorý dôvod mal preukázaný zápisom

v príslušnej PKV ako verejnej listine, podľa ktorého zápisu na základe výmeru Krajského

národného výboru, odboru pre školstvo v Bratislave z 29. septembra 1954 boli nehnuteľnosti,

zapísané v PKV č. x (pôvodne v PKV č. x), zapísané do vlastníctva Československého štátu,

keď podľa zápisu v PKV č. x, katastrálneho územia D. sa 27. júla 1956 poznamenal vklad

vlastníckeho práva pre Československý štát v správe školského odboru Rady ONV v Trnave

v celosti podľa Nariadenia Slovenskej národnej rady č. , z čoho podľa jeho

názoru vyplýva, ţe sporná nehnuteľnosť prešla do vlastníctva štátu z dôvodu podľa § 3 ods. 1

na základe odňatia bez náhrady, keď v konaní nebol preukázaný opak

(vyplatenie náhrady). Odvolací súd (posudzujúci vec z iných ako v odvolaní namietaných

dôvodov) na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho právneho názoru, ţe ţalobkyňa výzvu

neuplatnila riadne a včas, keď v nej dostatočne nešpecifikovala nehnuteľnosti a neuviedla,

akým spôsobom prešla sporná nehnuteľnosť do vlastníctva štátu. V odôvodnení svojho

rozhodnutia sa však obmedzil iba na odôvodnenie, v čom videl nezrozumiteľnosť výzvy a na

konštatovanie, ţe ţalobkyňa vo výzve neuviedla, akým spôsobom prešla sporná nehnuteľnosť

do vlastníctva štátu. Záver o nepreukázaní prechodu spornej nehnuteľnosti do vlastníctva štátu

tak skutkovo ani právne neodôvodnil, z ktorého dôvodu je nepreskúmateľný.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu

niţšieho stupňa, musí podľa názoru dovolacieho súdu obsahovať zákonné náleţitosti uvedené

v ( ), pretoţe pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa

odvolacím súdom, tento súd svojim rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové

rozhodnutie. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený jednak s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené

rozhodujúce skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery a zároveň musí

odôvodniť, prečo neprihliadol na ostatné skutočnosti a dôkazy, ktoré počas konania vyšli

najavo. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo

vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu

musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom

konaní. V prípade, ţe rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé,

z akých skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie,

z ktorých výpovedí svedkov vychádzal, z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné

od zistení, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa a vôbec nie je právne odôvodnené (čo i len

v jednom závere), ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý

nemá náleţitosti uvedené v je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je

takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko nemá moţnosť

v dovolacom konaní náleţite argumentovať.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. Decembra 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. Decembra 1994, séria A, č. 303-

B; Georgiadis c. Grécko z 29. Mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. Februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Účelom odôvodnenia rozsudku na základe vyššie uvedeného je predovšetkým

preukázať jeho správnosť a zároveň musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu

súdu, t.j. musí byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je moţné preskúmať správnosť

postupu odvolacieho súdu.

Napriek vyššie uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky musí konštatovať, ţe

odvolací súd sa zaoberal otázkou zrozumiteľnosti výzvy a otázkou, či vo výzve ţalobkyňa

uviedla, akým spôsobom prešla sporná nehnuteľnosť do vlastníctva štátu (pričom dospel

k inému záveru ako súd prvého stupňa, ktorý svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil)

nad rámec dôvodov odvolania, čím zaťaţil konanie inou vadou, majúcou za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Inou vadou konania ( ), na ktorú musí dovolací súd

prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je

vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup

súdu v občianskom súdnom konaní.

Podľa odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo

rozhodnuté vo veci samej, moţno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v písm. a/ aţ f/. Podľa

rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môţe odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa súd nie je viazaný rozsahom odvolania len v prípadoch taxatívne

vymenovaných v písm. a/ aţ d/.

V preskúmavanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu zistil, ţe proti

rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie ţalovaná, v ktorom odvolaní nenamietala

nezrozumiteľnosť výzvy ani nespochybnila, ţe by ţalobkyňa v nej dostatočne neuviedla,

akým spôsobom prešla sporná nehnuteľnosť do vlastníctva štátu (ktorú skutočnosť

nespochybňovala ani počas konania a ktorá vyplývala zo zápisu v PKV), avšak namietala, ţe

k prechodu vlastníctva na štát nedošlo odňatím bez náhrady, nakoľko je presvedčená

a z počutia vie, ţe náhrada za spornú nehnuteľnosť vyplatená bola. Namietala tak, ţe

ţalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala odňatie spornej nehnuteľnosti

bez náhrady. Zároveň namietala, ţe v predmetnej veci ide o nehnuteľnosť, ku ktorej sa

vlastníctvo podľa a nenavracia. Podaného odvolania

sa pridrţiavala v celom rozsahu aj na pojednávaní pred odvolacím súdom. Spornou

skutočnosťou v predmetnej veci medzi účastníkmi konania tak bola otázka, či došlo k odňatiu

spornej nehnuteľnosti podľa bez náhrady a otázka, či ide

o nehnuteľnosť, ku ktorej sa vlastníctvo nenavracia. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania

výzvou z č.l. 7, odpovede ţalovanej z č.l. 37, doplnenia údajov z č.l. 38 a výzvy ţalovanej

z č.l. 39 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu v napadnutej časti zamietol z toho

dôvodu, ţe písomná výzva, ktorou si ţalobkyňa ako oprávnená osoba uplatnila právo

na navrátenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti voči ţalovanej ako povinnej osobe, nebola

zrozumiteľná, keď ţalobkyňa spornú nehnuteľnosť neoznačila aj číslom parcely a jej

výmerou, resp. aspoň priloţením PKV k písomnej výzve a neuviedla, akým spôsobom prešla

predmetná nehnuteľnosť do vlastníctva štátu. Odvolací súd tak za spornú skutočnosť medzi

účastníkmi konania povaţoval otázku splnenia všetkých náleţitostí písomnej výzvy. Odvolací

súd sa dôsledne neriadil , podľa ktorého je viazaný dôvodmi vymedzenými

v odvolaní, čo znamená, ţe na iné pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré by inak mohlo byť

zákonným dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní

prihliadnuť nemôţe, aj keby takéto porušenie zistil. Odvolací súd môţe pri svojom rozhodnutí

prihliadať iba na dôvody odvolania, ktoré boli uvedené v odvolacej lehote (okrem tých,

na ktoré prihliada z úradnej povinnosti). V preskúmavanej veci z odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu navyše vyplýva, ţe sa dôvodmi odvolania namietanými ţalovanou vôbec

nezaoberal.

Skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa , ale najmä

inej vade podľa , je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd

napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak

závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne.

V ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu zaoberať sa a vysporiadať sa

s dôvodmi odvolania ţalovanej, teda či sporná nehnuteľnosť bola ţalobkyni odňatá

bez náhrady, resp. na ktorej z účastníčok konania bolo dôkazné bremeno v tejto otázke a či

v zmysle odvolania ţalovanej ide (nejde) o nehnuteľnosť, ku ktorej sa vlastníctvo nenavracia

podľa

Pokiaľ dovolateľka ako dovolací dôvod uvádza aj nesprávne právne posúdenie veci

( ), dovolací súd uvádza, ţe napadnutý rozsudok vzhľadom

na zistenú tzv. inú vadu konania nemohol (a vzhľadom na vyššie uvedené ani nebolo

potrebné)v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych

záverov, avšak povaţuje za potrebné poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo 7. júla 2010 č.k. -47, podľa ktorého, Ratio legis v prípade aplikovaného

je výslovne vymedzený v samotnom texte ,

na ktorý nadväzuje a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov

niektorých majetkových krívd (ako i porušenia základných práv), ku ktorým došlo voči

cirkvám a náboţenským spoločenstvám v dobe totality. V prípade písomnej výzvy podľa § 5

ods. 1 nemoţno ustúpiť od poţiadavky určitosti tohto jednostranného

právneho úkonu ako podmienky jej platnosti v súlade s . Avšak

vzhľadom na to, ţe v tomto ustanovení nie je bliţšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej

náleţitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí

spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie

minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je

spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky a rovnako je na mieste neopomenúť

a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby. Podľa

názoru ústavného súdu nemoţno pri výzve oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 zákona

č. ustúpiť od poţiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si

oprávnená osoba uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera. Podľa

ústavného súdu na splnenie poţiadavky určitosti výzvy poţiadavka minimálnej konkretizácie

nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok, bola splnená

označením príslušnej PKV a katastrálneho územia. Označenie nehnuteľnosti v menšom

rozsahu, ako to urobila ţalobkyňa vo svojej výzve, teda bez označenia PKV a katastrálneho

územia, by uţ nemohlo spĺňať poţiadavku minimálnej konkretizácie nehnuteľností. Podľa

názoru ústavného súdu poţadovanie ďalších náleţitostí výzvy pre jej určitosť a platnosť

vychádza z reštriktívneho a formalistického výkladu , ktorým

opomína naplnenie účelu reštitúcií cirkevného majetku. V preskúmavanej veci je zo spisu

zrejmé, ţe ţalobkyňa vo výzve špecifikovala spornú nehnuteľnosť číslom PKV

a katastrálnym územím a vo výzve uviedla, ţe nehnuteľnosti zapísané v uvedenej PKV prešli

do vlastníctva štátu na základe dôvodu uvedeného v , čo

osvedčuje zápis v časti B pripojenej PKV ako verejnej listiny.

Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. februára 2012

JUDr. Ľubor Šebo, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová