Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 139/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva Nitra, Námestie Jána

Pavla II. 7, Nitra, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Petruška & partners s. r. o.,

Kupecká 18, Nitra, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Svorad Petruška,

pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. z 25. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva Nitra o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra

2014 doručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva Nitra, Námestie Jána

Pavla II. 7, Nitra (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. júna 2014

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobným

návrhom podaným Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti

žalovanému –

(ďalej len „žalovaný“), okrem iného aj uloženia povinnosti vydať jej

„nehnuteľnosti – pozemky... zapísané na pre k. ú. a parcely reg.

, ktoré boli vytvorené geometrickým plánom

pre k. ú. zo dňa 13. 05. 2013“ (ďalej len „sporné

nehnuteľnosti“). Žalobnému návrhu predchádzala výzva sťažovateľky z 5. apríla 2006,

ktorou žalovaného podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľným

veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým

nehnuteľnostiam (ďalej len „reštitučný zákon“) vyzvala na vrátenie vlastníctva k sporným

nehnuteľnostiam, čo však neurobil. Sťažovateľka svoj nárok odôvodňovala tým, že jej

právny predchodca – Študijný fond ako náboženská základina, právnická osoba vytvorená

„z opustených a konfiškovaných majetkov Rímskokatolíckej cirkvi“ na základe Dekrétu

cisárovnej Márie Terézie z 25. marca 1780 – bol výlučným vlastníkom sporných

nehnuteľností, preto má s ohľadom na územný princíp právo uplatňovať si reštitučné nároky

po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách, pričom v tomto prípade jej boli

nehnuteľnosti odňaté bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej

pozemkovej reformy v znení neskorších predpisov, čo má preukazovať zápis „v pripojenej

PKN vložke č. 1“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -494 z 9. júla 2013 návrh sťažovateľky

ako nedôvodný zamietol, čo odôvodnil tým, že neboli splnené podmienky na vznik

reštitučného nároku podľa reštitučného zákona. Okresný súd totiž po vykonaní dokazovania

oboznámením viacerých listinných dokumentov, historických prameňov práva, odbornej

právnickej aj historickej literatúry dospel k záveru, že:

«... navrhovateľ nie je oprávnenou osobou, ktorej by svedčil reštitučný titul v zmysle

ustanovení č. Navrhovateľ je nepochybne registrovaná cirkev, resp. jej útvar

so sídlom na území Slovenskej republiky, o čom nebolo medzi účastníkmi konania žiadneho

sporu. Nebolo však preukázané, že by bol pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností,

ktoré prešli do vlastníctva štátu v období od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990

na základe odňatia bez náhrady postupom podľa o revízii prvej

pozemkovej reformy alebo podľa o novej pozemkovej reforme (trvalej

úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde). Rovnako nebolo ani preukázané,

že by bol právnym nástupcom takéhoto vlastníka... Hoci bol Študijný fond založený

cisárovnou Máriou Teréziou z majetku uprázdnených opátstiev a prepozitúr ako aj klauzúr

a kláštorov a z majetku hnuteľného a nehnuteľného zrušeného Náboženského Rádu

Spoločnosti Ježišovej (medzi ktorým majetkom boli aj nehnuteľnosti k. ú. ), teda

z majetku Rímskokatolíckej cirkvi, bol samostatnou právnickou osobou, od cirkvi odlišnou

a mal charakter verejného fondu, základiny. Takýto záver je podložený jednak účelom

Študijného fondu („pre obecné dobro, pre starostlivosť o výchovu a vzdelávanie mládeže“

podľa zakladacieho dekrétu Márie Terézie z 25. marca 1780) a tiež spôsobom jeho správy,

keď táto bola vykonávaná štátnymi orgánmi (kráľovská komora, miestodržiteľská rada,

zvláštne oddelenie bývalého uhorského ministerstva kultúry a osvety, cirkevný referát

pri Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, Centrálna komisia r. k. cirkevných

majetkov, Centrálna správa verejnozákladinných majetkov v Bratislave a nakoniec

Povereníctvo školstva a osvety – odbor pre správu základnín)...

Navrhovateľa, ani inú cirkevnú právnickú osobu, či samotnú Rímskokatolícku cirkev

nemôže súd pokladať za právneho nástupcu menovaného Študijného fondu. V prvom rade

tomu samozrejme bránia vyššie uvedené skutočnosť... Ďalej úvahám o právnom

nástupníctve po Študijnej základine bráni skutočnosť, že v konaní nebolo nijakým spôsobom

preukázané, že by menovaný fond zanikol... V tomto zmysle súdu chýbali dôkazy o tom, že

celý majetkový substrát Študijného fondu zanikol, čím by zanikol aj samotný fond a bolo by

možné uvažovať o nástupníctve po ňom...

Podľa názoru súdu ani tzv. územný princíp, na ktorý sa odvoláva navrhovateľ...

na závere súdu... nič nemení... Územný princíp, ktorý má takto platiť v Rímskokatolíckej

cirkvi, tak môže myšlienky o právnom nástupníctve po Študijnom fonde viesť len vtedy, ak

by tento fond preukázateľne zanikol a z nejakého dôvodu by sa dalo dôvodne domnievať, že

jeho právneho nástupcu treba hľadať medzi subjektmi Rímskokatolíckej cirkvi...

Majetok Študijného fondu... slúžil k verejnému prospechu, nielen k prospechu

Rímskokatolíckej cirkvi...

Podľa súdu možno preto jednoznačne uzavrieť, že menovaný Študijný fond bol

subjektom odlišným od Rímskokatolíckej cirkvi, nebol ani jej právnickou osobou a ani

jeho majetok nebol majetkom cirkevným. V tomto zmysle potom platí, že hoci bol

v konaní preukázaný prechod nehnuteľností v k. ú. pôvodne zapísaných

v pozemkovoknižnom protokole č. 1 do vlastníctva štátu v období od 2. novembra 1938

do 1. januára 1990 na základe odňatia bez náhrady postupom podľa

Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy..., tak sa tak nestalo na ujmu navrhovateľa,

Rímskokatolíckej cirkvi, či inej cirkevnej právnickej osoby, keď títo neboli vlastníkom tohto

majetku v čase prevzatia.“

Okresný súd v uvedenom rozsudku reagoval aj na svoj predchádzajúci rozsudok

č. k. -229 z 11. marca 2002 (v spojení s rozsudkom krajského

súdu č. k. -248 z 24. októbra 2002) vydaný v konaní, v ktorom si

sťažovateľka uplatnila reštitučný nárok podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám

a náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov, a v ktorom (na rozdiel

od konania podľa reštitučného zákona) bolo preukázané, že „predmetné nehnuteľnosti boli

až do poštátnenia na základe zákona č. 142/1947 Sb. v revízii prvej pozemkovej reformy

majetkom Rímskokatolíckej cirkvi“. V tejto súvislosti okresný súd konštatoval, že „závery

vyššie uvedených súdnych rozhodnutí sa tak v tomto konaní nepotvrdili“.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom

vyjadrila presvedčenie, že z jej strany „všetky podmienky v zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona

č. boli splnené“. Podľa názoru sťažovateľky sa mal okresný súd „v ďalšom

dokazovaní zaoberať právnym nástupníctvom, ktoré navrhovateľ v konaní tvrdil

a preukazoval“, pretože Študijný fond nielenže nebol verejným fondom, ale ako taký

zanikol, čomu svedčí skutočnosť, že „orgán štátnej správy základninných majetkov –

Likvidačné stredisko základnín v roku 1954 svoju činnosť ukončil v nadväznosti

na zlikvidovanie majetkových podstát verejných základnín“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil podľa (ďalej len „OSP“), pričom

v nadväznosti na poukázal na „vecne správe a vyčerpávajúce

odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje“.

Sťažovateľka v sťažnosti s poukazom na historické pramene práva zopakovala svoje

odvolacie námietky a uviedla, že „v prípade Študijného fondu ide podľa pôvodu o cirkevný

majetok (katolícky) a že aj jeho účel bol bezprostredne spojený s Rímskokatolíckou

cirkvou“. Podľa jej názoru napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu

jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, pretože jeho odôvodnenie „nemožno považovať

za dostatočné po skutkovej i právnej stránke“. Keďže krajský súd v napadnutom rozsudku

„ustálil, že žalobcu ani inú právnickú cirkevnú osobu, či samotnú Rímskokatolícku

cirkev, nemožno pokladať za právneho nástupcu menovaného Študijného fondu“, došlo

aj k porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. júna 2014 bolo porušené

jej základné právo vlastniť majetok podľa , základné právo na súdnu

ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a aby napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 25. júna 2014, ktorým v konaní o vydanie nehnuteľných vecí podľa reštitučného zákona

potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -494 z 9. júla 2013 o zamietnutí návrhu

sťažovateľky.

1. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o týchto porušeniach rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli

zlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to

nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , ,

, , ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť

občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

().

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru

uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to,

aby na každý argument strany (účastníka konania) dal podrobnú odpoveď. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti

daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A,

č. 288).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok krajského súdu

za „nesprávne rozhodnutie“, ktoré je po skutkovej a právnej stránke nedostatočne

odôvodnené. Základom sťažnostnej argumentácie je nesúhlas sťažovateľky s posúdením jej

aktívnej legitimácie v konaní pred všeobecnými súdmi (t. j. právneho nástupníctva

po Študijnom fonde založeným cisárovnou Máriou Teréziou), a tým aj posúdením splnenia

podmienok na vrátenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v zmysle

reštitučného zákona.

Preskúmaním pomerne rozsiahleho odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd

zistil, že krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom okresného súdu

o nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľky v reštitučnom konaní, pričom v súlade

s konštatoval správnosť jeho záveru, že v okolnostiach daného

prípadu Študijný fond ako verejný fond nebol právnym predchodcom sťažovateľky

(išlo o samostatnú právnickú osobu), a preto ani sťažovateľka nemôže byť považovaná

za oprávnenú osobu podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona, ktorej by svedčal reštitučný titul

podľa § 3 reštitučného zákona. Krajský súd sa stotožnil aj s názorom okresného súdu,

že závery predchádzajúceho reštitučného konania vedeného pod sp. zn. sa

v tomto konaní nepotvrdili, keďže sťažovateľka nebola vlastníkom sporných nehnuteľností

„v čase prevzatia“, resp. „prechodu do vlastníctva štátu v období od 2. novembra 1938

do 1. januára 1990“. Na základe uvedených skutočností rozsudok okresného súdu ako

vecne správny podľa potvrdil.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotnoprávne aj

procesnoprávne ustanovenia právnych predpisov podstatné pre posúdenie danej veci

interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Krajský súd v okolnostiach danej veci dostatočným spôsobom reagoval na sťažovateľkou

vznesené odvolacie námietky a svoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa

náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle . Krajský súd tak

zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, a preto jeho závery v žiadnom prípade

nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu a okresného súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecných súdov svojím vlastným.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu, ústavný súd konštatuje, že podľa zistenia všeobecných súdov sťažovateľka

reštitučné podmienky vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam nesplnila, preto jej nevzniklo

žiadne „vlastnícke/majetkové“ právo v zmysle označených článkov a dohovoru

(pozri napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Jan Malhous v. Česká

republika z 13. 12. 2000). Pod uvedené články a dohovoru totiž možno podriadiť

len tie právne vzťahy, ktoré vznikli uplatnením nárokov oprávnenými osobami, ktoré spĺňali

podmienky ustanovené v tom-ktorom reštitučnom zákone. Na základe uvedených

skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru,

preto jej sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016