Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

28C/42/2007

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudcom Mgr. Petrom Hvizdošom v právnej veci žalobcu Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, Biskupský úrad, so sídlom Nitra, Hradné námestie 7, P. O. Box 46A, IČO: 35593008, zast. JUDr. Pavlom Kuricom, advokátom so sídlom Žilina, J. Milca 11 proti žalovanému Slovenská republika , zastúpená Slovenský pozemkový fond, Búdková 36, Bratislava , IČO: 17 335 345, o vydanie nehnuteľností, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa domáhal vydania nehnuteľností v katastrálnom území Zliechov zapísaných v pkn. vl. č. XXX pod pol. X až XXX, a nehnuteľností v katastrálnom území Z. K. (predtým k.ú. J.) zapísaných v pkn. vl. č. XXXX pod pol. X až 6, ktoré tvoria pôdny fond, hospodárske stavby a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, vrátane dokumentácie, ktorá k týmto nehnuteľnostiam prislúcha. G. uplatnil na základe § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. V žalobe uviedol, že je registrovanou a štátom uznanou cirkvou so sídlom na území SR na základe zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov. Žalobca je na základe uvedeného zákona ako aj Uznesenia Konferencie biskupov Slovenska zo dňa 14.9.1995 útvarom, ktorý má právnu subjektivitu a je oprávnený ku všetkým právnym úkonom týkajúcich sa nehnuteľností ležiacich v obvode diecézy. Žalobca ako oprávnená osoba v zmysle ustanovenia § 5 ods.1 zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam vyzval listom zo dňa 15.3.2006 žalovaného ako povinnú osobu na vydanie uvedených nehnuteľností. Žalovaný napriek doloženiu dokladov na túto výzvu nereagoval a nehnuteľnosti nevydal. Žalobca tvrdil, že je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pretože je právnym nástupcom pôvodného vlastníka zapísaného v pozemkovej knihe - Študijnej základiny a tieto nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu po 8.5.1945 spôsobom v zmysle § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 161/2005 Z. z.. Ďalej uviedol, že Študijnú základinu (študijný fond) založila Mária Terézia nariadením zo dňa 6.2.1775 z opustených a skonfiškovaných majetkov jezuitskej rehole pod menom masa jezuitská; v roku 1782 zmenené na študijný fond. Študijná základina bola náboženským fondom, pričom výnosy z majetkov sa používali na výstavbu fár, kostolov, podpory seminárov, katolíckych škôl a pod. V roku 1793 boli majetky tvoriace podstatu študijného fondu odňaté dvorskej komore a vrátené pôvodnému účelu a vlastníkovi - cirkvi a tento stav trval až do rozpadu Rakúsko - uhorskej monarchie. Po vzniku prvej ČSR bol na majetok cirkvi uvalený štátny dozor. V novembri 1929 vstúpil do platnosti Modus Vivendi t.j. dohoda medzi Svätou stolicou a ČSR, podľa ktorého správa cirkevných majetkov (i nehnuteľných), ktoré boli riadené nútenou

správou, bola dočasná až do dohody o novom ohraničení a dotácii diecéz. Fondové majetky boli až do roku 1935 spoločne spravované s majetkami cirkevnými. Od roku 1935 boli spravované samostatnou Likvidačnou komisiou. Z jej pôsobnosti vyplývalo dočasne spravovať cirkevný majetok, medzi ktorý patril aj majetok študijných a univerzitných základín. V rokoch 1939 - 1945 vykonávalo správu Ministerstvo školstva a národnej osvety v Bratislave a od roku 1946 Povereníctvo školstva a osobitného odboru pre správu základín v Bratislave. Jednalo sa však len o určitú špecifickú ingerenciu štátu do cirkevného vlastníctva. O skutočnosti, že išlo o cirkevný majetok svedčí aj to, že bol pojatý do pozemkovej reformy na základe zákona č. 142/1947 Zb. ktorý novelizoval zákon č. 215/1919 Zb. Podľa ustanovenia § 3 zákona č. 215/1919 Zb. o majetku urbariálnych obcí a kuriálnych komposesorátoch bude rozhodnuté zvláštnym zákonom. Otom, že majetok študijnej základiny bol majetkom Rímskokatolíckej cirkvi, svedčí aj výnos Ministerstva kultúry zo dňa 15.10.1858 č.1282, z ktorého jednoznačne vyplýva, že majetok študijného fondu (základiny) je cirkevný a štát ho len spravuje (publikácia Fr. Bednár - Sbírka zákonu a nařízení ve věcech náboženských a církevních, Praha 1929, str. 723-724). Rovnako o tom svedčí i judikatúra - nález z 21.9.1893, č. 3186, Budw. 7397 podľa ktorého „ Náboženský fond, třeba jest dotován státním pokladem, nemúže býti počítan za štátni poklad, ale jest fondem rozličným od státního pokladu.“ publikácia Fr. Bednář - Sbírka zákonu a nařízení ve věcech náboženských a církevních, Praha 1929, str. 775). Predmetné nehnuteľnosti ležiace v k.ú. Zliechov (dnes časť k.ú. Valaská Belá) boli odňaté pôvodnému vlastníkovi - Študijnej základine bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. V pozemkovoknižnej vložke č. XXX časti B - vlastníctvo pod číslom záznamu X je uvedené, že podľa žiadosti Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 9.3.1948 č. 809/48-VI/D sa poznamenáva, že nehnuteľnosti na strane A vedenú sú predmetom revízie podľa zák. 142/1947 Sb. Pod číslom záznamu 5 je zároveň uvedené, že podľa návrhu a oznámenia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 15.6.1948 č.j. B-1674/48-I/D učineného na základe ustanovení zákona z 11.7.1947 čís.142 Sb. v znení zákona čís. 44/1948 Sb. a vl. nariadenia čís. 1 Sb. zo dňa 7.1.1948 v znení vl. nariadenia čís. 90/1948 Sb. ako aj vo smysle § 2 a násl. zákona zo dňa 8.4.1920 čís. 329 Sb. z. a n. v znení zákona zo dňa 19.7.1922 čís. 220 Sb. z. a n. sa poznamenáva, že tieto nehnuteľnosti Povereníctvo zamýšľa prevziať podľa zák. čís. 142/1947 Sb. v znení zákona č. 44/1948 Sb.. Podľa čísla záznamu 6 podľa prídelovej listiny vydanej ONV v Ilave dňa 16.12.1958 a zákona č. 142/1947 Zb. odpisujú sa parcely č. XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X a XXXX/ X a zapisujú sa do novej vložky č. XXXX. Tieto nehnuteľnosti tak boli prevzaté štátom na základe zápisnice zo dňa XX.XX.XXXX, kde ako predmet revízie prvej pozemkovej reformy boli prevzaté lesy a poľnohospodárskej pozemky vlastníka Študijnej základiny U. nad Z. ležiace v k.ú. U. nad Z., J. a W.. O. ustanovenia § 6 zák. č. 142/1947 Zb. prechádza vlastníctvo prevzatých nehnuteľností na štát dňom prevzatia. Pozemky uvedené v pozemkovoknižnej vložke boli prevzaté na základe prídelovej listiny č. XX/XX . zo dňa XX.XX.XXXX. Dňom 1.1.1951 nadobudol účinnosť zák. č. 141/1950 Zb. Stredný občiansky zákonník, ktorý opustil intabulačný princíp a podľa ustanovenia § 114 sa vlastníctvo nadobúda výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy. Vlastníctvo nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, tak preto prešlo na štát najneskôr nadobudnutím účinnosti Stredného občianskeho zákonníka t.j. dňom X.X.XXXX.

2. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa X.X.XXXX žiadal žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že žalobca nie je v zmysle zákona č. 161/2005 Z.z. oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Žalobca totiž nepreukázal, že by bol vlastníkom predmetných nehnuteľností. Nehnuteľnosti, ktorých vydania sa žalobca domáha boli pôvodne zapísané v pozemkovej knihe vo vložke č. XXX, v ktorej bol v časti A tento majetok zapísaný ako Študijná základina v Bratislave ( Centrálna správa verejnozákladinných majetkov). Už zo samotného názvu vyplýva, že nešlo o majetok cirkvi, ale verejný majetok , ktorý nebol vo vlastníctve žalobcu a nenasvedčuje tomu ani žiadny zápis v pozemkovej knihe. Základiny mali verejnoprávny charakter, zriaďovali sa na verejnoprospešné účely, ich majetok bol určený a vedený oddelene a nikdy nebol súčasťou majetku Rímskokatolíckej cirkvi, pričom nepodliehal ani jej správe. Žalobca sa domáha priznania nároku na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ako sú hospodárske stavby a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, ktoré podľa zákona č. 161/2005 Z.z. nepodliehajú vydaniu. V písomnom vyjadrení zo dňa 25.6.2010 žalovaný uviedol, že žalobca neuplatnil reštitučný nárok v súlade s § 5 ods. 1 reštitučného zákona, v zmysle ktorého nepreukázal v prekluzívnej lehote do 30.4.2006 žalovanému, že mu bolo odňaté vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam a nepreukázal v uvedenej prekluzívnej lehote ani to, akým spôsobom ustanoveným v § 3 ods. 1 reštitučného zákona mu bolo vlastnícke právo odňaté. Podľa názoru žalovaného nepostačuje odkaz na príslušnú pozemkovoknižnú vložku, ale ide to o unesenie dôkazného bremena. Nehnuteľnosti, ktoré mali byť

predmetom dohody o ich vydaní mal žalobca v písomnej výzve označiť ich presnými nezameniteľnými parcelnými číslami, druhom pozemku, presnou výmerou ako i spôsobom zápisu v príslušnom registri katastra nehnuteľností podľa toho, či sú zapísané v registri E KN alebo C KN. Len takáto písomná výzva spĺňa podmienky platného právneho úkonu podľa § 34 a najmä § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého by mohli vzniknúť následne platné právne dôsledky. Ďalej žalovaný namietol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Žalobca nepredložil relevantný dôkaz o tom, že pôvodný vlastník zapísaný v pozemkovoknižnej vložke bol právnym predchodcom žalobcu. Spoločnosť Ježišova, ktorá podľa vyjadrenia žalobcu spravovala aj Prepošstvo Panny Márie v Turci bola zrušená Pápežom Klimentom XIV. dňa 21.07.1773 documentom „Dominus ac Redemptor“ pre celé územie Európy. Nariadením Márie Terézie zo dňa XX.XX.XXXX sa majetok už zrušeného Spoločenstva Ježišovho stal základom štátnej školskej reformy, ktorá začala v roku XXXX vydaním Všeobecného školského poriadku a zavŕšená bola vydaním cisárskeho nariadenia „Ratio educationis“ v roku 1777. Majetok zrušeného Spoločenstva Ježišovho položil tak základy štátnej školskej sústavy, ktorá rozlišovala tri druhy ľudových škôl: triviálne, hlavné a normálne s povinnou šesťročnou školskou dochádzkou pre všetky deti od šiestich rokov. Nariadením cisárovnej Márie Terézie zo dňa 25.01.1774 došlo k potvrdeniu zoštátnenia majetku už zrušeného Spoločenstva Ježišovho. Kráľovským nariadením cisára Jozefa II. zo dňa 06.12.1781 došlo k zrušeniu kláštorov všetkých kontemplatívnych a žobravých rádov v Uhorsku, zoštátneniu ich majetkov a potvrdeniu zoštátnenia zrušeného Spoločenstva Ježišovho. Z označených zoštátnených majetkov zrušeného Spoločenstva Ježišovho a zrušených kláštorov boli zriadené tri verejné fondy a to: náboženský, študijný a univerzitný fond. Označené verejné fondy boli spravované štátom a to prostredníctvom Uhorskej kráľovskej komory a Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady. V tom istom roku cisár Jozef II. reskriptom nariadil zlúčenie univerzitného a študijného fondu a inkamerovanie do štátnych financií. Uvedená skutočnosť štátneho vlastníctva nebola zmenená ani Cisárskym patentom zo dňa 5.11.1855, nakoľko tento bol platne vypovedaný v dôsledku 1. vatikánskeho koncilu depešou ministra zahraničných vecí Beustom zo dňa 30.7.1870. Dôvodom výpovede konkordátu s dôsledkom jeho zániku bolo naplnenie znakov podstatnej zmeny podmienok v zmysle zásady „rebus sic stantibus omnis promissio intellegitur“ - „každý sľub považuje sa za záväzný len za nezmenených podmienok“, nakoľko na 1. vatikánskom koncile bola Katolíckou cirkvou vyhlásená dogma o neomylnosti pápeža a teda vyhlásením tejto dogmy sa zmenila právna povaha zmluvného partnera - pápeža. Výpoveď Konkordátu zo dňa 5.11.1855 bola platná ako pre Rakúsko tak aj pre Uhorsko, nakoľko v zmysle Zákona č. 12/1867 ř.z. o úprave vzťahov v Rakúsko - Uhorsku sú veci národnej obrany, financií a zahraničnej politiky nedeliteľnými - spoločnými vecami; výpoveď realizovaná v mene cisára ministrom zahraničných vecí v roku 1870 bola, v zmysle zákonom zavedenej tzv. pragmatickej sankcie, aktom vecí spoločných, nakoľko išlo o zahraničnú politiku. Preto zákonom č. 11/1918 Sb. nemohlo dôjsť k implementácii niečoho, čo od 30.07.1870 netvorilo súčasť ríšskych zákonov. Výpoveď Konkordátu zo dňa 5.11.1855 bola potvrdená aj zo strany Svätej Stolice, keď Alokáciou zo dňa 21.11.1921 Benedikta XB. a Konštitúciou Pia XI. „Fin dali primo“ zo dňa 23.12.1922 prehlásila Svätá Stolica, že nepovažuje nástupnícke štáty za nástupcov zaniknutých štátov do práv a povinností voči cirkvi týmito doteraz vykonávanými a teda ako Svätá Stolica, tak aj nástupnícke štáty stratili možnosť dovolávať sa právnej úpravy pred rokom 1918. Vlastníctvo vyššie uvedených troch verejných fondov štátom ostalo nedotknuté, pričom Československá republika na základe zákona č. 354/1921 Sb. nadobudla všetky statky a majetky, ktoré na území bývalého mocnárstva Rakúsko - Uhorska, patriacom teraz Československej republike, patrili bývalému Rakúsku, bývalému Uhorsku alebo ako spoločný majetok patrili Rakúsko - Uhorsku ako aj to, čo patrilo korune rakúskej a uhorskej a bývalej panovníckej rodine Rakúsko - uhorskej dňom 28.10.1918. Vyššie uvedené je v súlade s textom učebnice „Dejiny štátu a práva v Česko - Slovensku do roku 1918, str. 289, 290“ autorov C. M., Y. A., ktorú vydalo vydavateľstvo Obzor 1992 ako celoštátnu učebnicu pre právnické fakulty vysokých škôl v ČR a SR. Ďalej žalovaný poukázal na List Likvidačnej komisie pre správu cirk. majetkov na Slovensku č. XXX/XXX zo XX. januára XXXX, v ktorom na str. 2 uvádza “Že majetky náboženskej, študijnej a univerzitnej základiny povahové ani po stránke historickej, ani po stránke formálnej a účelovej nie sú účelovým majetkom cirkevným, ale verejnoprospešnými a verejnoúčelovými základinami...“. V diele inventár I. /1 - 1287/ Verejné základiny Bratislava spracovaný Štátnym ústredným archívom SSR 1975 je na str. 6 uvedené: „Likvidačná komisia ... spravovala obidva komplexy majetkov / cirkevné a základinné/ až do roku 1935. kedy na základe úpravy pomerov medzi československý štátom a r. k. cirkvou reprezentovanou Vatikánom /modus vivendi/ cirkevné majetky maďarských cirkevných ustanovizní na území Slovenska prešli do správy apoštolského administrátora v Trnave ... Po tejto reorganizácii... bola zriadená osobitná správa pod názvom „Centrálna správa verejnozákladinných majetkov v Bratislave“. Žalovaný poukázal aj na list Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave č. XXXXX/XX - V zo dňa XX. januára XXXX adresovaný Centrálnej správe verejnozákladinných majetkov

na Slovensku, v ktorom sa uvádza: „Ministerstva školstva a národnej osvety svedči, že Správna rada verejnozákladínných majetkov je orgán Ministerstva školstva a národnej osvety a direktoriumom Centrálnej správy verejnozákladinných majetkov, ktorá ale nič spoločného nemá ani s bývalou správou r. kat cirkevných majetkov na Slovensku, ani s Ústrednou správou Pavla Jantauscha, ani s Hospodárskou správou trnavskej apoštolskej administratúry, pokiaľ sa jedná o otázky, súvisiace so spravovaním cirkevných majetkov. Z vyššie uvedených dokumentov, resp. dôkazov je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že žalobca nie je a ani nemôže byť právnym nástupcom po pôvodnom vlastníkovi, t.j. študijnej základine.

3. Súd vec prejednal podľa § 180 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorý bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný, pričom strana žalobcu neprítomnosť neospravedlnila, nežiadala o odročenie pojednávania.

4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom poverenej zamestnankyne žalovaného, oboznámením uznesenia C. biskupov A. zo dňa XX.X.XXXX, výpisu z pozemnoknižnej vložky č. XXX k.ú. J., výpisu z pozemnoknižnej vložky č. XXXX k.ú. J., identifikácie parciel A. katastra T. zo dňa XX.X.XXXX, výziev žalobcu zo dňa XX.X.XXXX, listu žalovaného zo dňa XX.X.XXXX, vyjadrenia žalobcu zo dňa XX.X.XXXX, mapy G. biskupstva, zápisnice zo dňa XX.XX.XXXX, zoznamu o odovzdaných pozemkoch, prídelovej listiny zo dňa XX.XX.XXXX, výpisov z LV č. XXX k.ú. J., LV č. XXXX k.ú. J., výpisu z registra M. kultúry SR, vyjadrení žalovaného zo dňa X.X.XXXX, XX.X.XXXX, podania žalobcu zo dňa X.X.XXXX, výziev žalobcu zo dňa XX.X.XXXX spolu s doručenkami, výňatku z cisárskeho patentu zo dňa X.XX.XXXX, výňatku z diela V. štátu a práva v Y. do roku XXXX, rozkladu likvidačnej komisie pre správu cirkevných majetkov na A. zo dňa XX.X.XXXX, diela Z. E. a B. F. Z. základiny K. z XXXX, listu M. školstva a národnej osvety v K. zo dňa XX.X.XXXX a svedectva tohto ministerstva zo dňa X.X.XXXX, vyjadrenia žalovaného zo dňa X.XX.XXXX, rozsudku U. súdu E. č.k. XXC XX/XXXX-XXX zo dňa X.X.XXXX, rozsudku C. súdu v E. č.k. XCo/XXX/XXXX-XXX zo dňa XX.X.XXXX, rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 6Co/856/2015-746 zo dňa 4.10.2016, rozsudkov Najvyššieho správneho súdu Československej republiky sp. zn. 9720/25, 16643/24,3252/26, diela Verejné základiny dištriktu Šaľa 1785-1954 Františka Sedláka, podstatného obsahu spisov Okresného súdu Trenčín sp. zn. 20C/102/2006, sp. zn. 15C/87/2007.

5. V pozemno-knižnej vložke č. XXX k.ú. J. je ako vlastník nehnuteľností pod pol. č. X až XXX /časť A/ vedená Z. základina v Bratislave na základe pôvodného zápisu. V časti B predmetnej vložky sú zapísané pod č. X a X poznámky zo dňa X.X.XXXX a XX.X.XXXX o tom, že nehnuteľnosti vedené na A strane podľa návrhu Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podliehajú revízii podľa zákona č. XXX/XXXX Sb. z. a n. a tieto nehnuteľnosti zamýšľa Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy prevziať. Predmetné nehnuteľnosti boli podľa zákona č. 142/1947 Zb. odňaté vlastníkovi - Študijnej základine bez náhrady, čo vyplýva zo zápisnice o prevzatí zo dňa 15.12.1949, a prešli do vlastníctva štátu. Zo záznamu č. X vyplýva, že podľa prídelovej listiny vydanej U. v T. dňa XX.XX.XXXX a zákona č. XXX/XXXX Zb. boli odpísané parcely č. XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X a XXXX/X a zapísané do novej pozemno-knižnej vložky č. XXXX k.ú. J. v prospech vlastníka štátny majetok, národný podnik v M..

6. Žalobca vyzval písomnými výzvami zo dňa XX.XX.XXXX Slovenský pozemkový fond, Bratislava a regionálne pracovisko v Prievidzi na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území J. zapísaných v pkn. vl. č. XXX pod pol. X až XXX, a nehnuteľností v katastrálnom území Z. K. (predtým k.ú. J.) zapísaných v pkn. vl. č. XXXX pod pol. X až 6, ktoré tvoria pôdny fond, hospodárske stavby a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti. K výzvam boli priložené výpisy z pozemno- knižnej vložky č. XXX a č. XXXX k.ú. J., identifikácia parciel, potvrdenie právnej subjektivity žalobcu. Výzva bola doručená dňa 31.3.2006 Slovenskému pozemkovému fondu Bratislava, ktorý na ňu reagoval vyjadrením zo dňa XX.X.XXXX, v ktorom uviedol, že pre uzatvorenie dohody o vydaní nehnuteľností je potrebné predložiť doklady preukazujúce, že žalobca bol vlastníkom predmetných pozemkov. Žalobca na uvedené vyjadrenie reagoval listom zo dňa XX.X.XXXX, v ktorom poukázal na historické fakty, literatúru a judikatúru súdov, z ktorých podľa neho vyplýva, že žalobca je oprávnenou osobou, keďže šlo o majetok rímskokatolíckej cirkvi.

7. Podľa mapy Nitrianskeho biskupstva sa predmetné nehnuteľnosti v k.ú. J. nachádzajú v územnom obvode diecézy Nitrianskeho biskupstva (žalobcu), ktoré má právnu subjektivitu, ako vyplýva z výpisu z registra Ministerstva kultúry SR.

8. Podľa čl. XXXI. Cisárskeho patentu č. XXX zo dňa X.XX.XXXX, ktorým sa vyhlasuje dohoda (konkordát) ( č.l. XXX pripojeného spisu U. súdu E. sp. zn. XXC 87/2007) uzatvorená medzi Svätou stolicou a Rakúskym cisárstvom r. 1855, majetky, z ktorých pozostáva Náboženský a Študijný fond, sú podľa svojho pôvodu vlastníctvom cirkvi a budú jej menom spravované, pri čom budú biskupi vykonávať im prislúchajúci dozor podľa ustanovení, na ktorých sa dohodne Svätá stolica s Jeho cisárskym Veličenstvom. Príjem Študijného fondu bude využitý výlučne na katolícke školstvo a podľa zbožnej vôle zakladateľa. Podľa internetového článku (č.l. XXX spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 15C 87/2007) k výkladu slova Konkordát bol Konkordát z roku 1855 za vlády cisára Františka Jozefa II. vypovedaný v roku 1870 s odôvodnením, že dogmou o pápežskej neomylnosti, ktorý bol vyhlásený na prvom Vatikánskom koncile, došlo k zmene charakteru Katolíckej cirkvi. Florián Sivák a Karol Malý v diele Dejiny štátu a práva v Československu do roku 1918, ktoré vydalo vydavateľstvo Obzor 1992 ako celoštátnu učebnicu pre právnické fakulty vysokých škôl v ČR a SR, uviedli, že ostrý spor medzi rakúskou vládou a svätou stolicou vyvrcholil odstúpením rakúskej vlády od konkordátu.

9. Najvyšší správny súd Československej republiky vo svojom rozhodnutí č. 3252/26 zo dňa 20.02.1926 uviedol, že Náboženský fond, hoci spravovaný štátom a doplňovaný zálohami zo štátnych prostriedkov, je verejným fondom líšiacim sa od štátneho majetku a má povahu samostatnej právnickej osoby. Z obsahu rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Československej republiky č. 16643/24 zo dňa 01.10.1924 vyplynulo, že verejné fondy sú tie fondy, ktoré tak svojím účelom ako hlavnej aj svojou organizáciou sú fondom štátnym podobné, t.j. také majetkové podstaty, ktoré sú platným právnym poriadkom určené k tomu, aby boli hospodárskym podkladom pre plnenie niektorých úloh, ktoré verejné správa na seba vzala, sú podrobené správe orgánov moci verejnej tak, že sa stali článkom v organizácii verejnej správy. Cirkevný majetok bol a je majetkovou podstatou sui generis, na ktoré platné právo nenazerá inak ako na predmet istej starostlivosti a dozoru štátnych orgánov. Správa majetku cirkevného je v rukách kléru a vplyv štátnej moci sa obmedzuje na intenzívny dozor a zákazy voľného nadobúdania, scudzenia a zabavenia cirkevných statkov. Niet takých predpisov bývalého uhorského štátu, ktoré by zahladili povahu majetku cirkevného ako zvláštnej majetkovej podstaty od majetku štátneho rozdielnej, slúžiacej výhradne účelom konfesným. Tieto právne pomery neboli zákonodarstvom Československej republiky zmenené. Okolnosť, že cirkevné imanie vzniklo z prevažnej časti z darovacích aktov vladárov uhorských, nemôže sama osebe tomuto imaniu zjednať postavenie verejného fondu. Podľa rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Československej republiky č. 9720/25 zo dňa 25.06.1925 cirkevným majetkom, imaním /bona ecclesiastica/ rímskokatolíckej cirkvi sa má rozumieť súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patriac cirkvi sú trvale spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúži účelom cirkvi. A aj keď sa uznáva podľa prevládajúceho názoru právnej literatúry, že právnym podmetom jednotlivých majetkových podstát cirkevného imania sú jednotlivé cirkevné zariadenia a jej ústavy / kostoly, korporácie, benefíciá a pod./, tak spoločný účel jednotlivých majetkových podstát cirkevného imania, slúžiť potrebám a prospechu cirkvi, vtláča celému majetku rímskokatolíckej cirkvi ráz istej singularity, ktorá sa prejavuje práve v tom, že hoci je cirkevné imanie po svojej súkromnoprávnej stránke decentralizované do jednotlivých majetkových podstát, predsa nemá s ohľadom na verejnoprávne záujmy a účelovú spojitosť svoju vo všetkých vzťahoch tú právnu samostatnosť, akou sa vyznačujú majetkové súbory iných právnických osôb.

10. Z materiálu Verejné základiny Bratislava vypracovaného za Štátny ústredný archív SSR Štefanom E. a B. F. /K., XXXX/ vyplynulo, že po roku 1918 začal pracovať pri Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska cirkevný referát, ktorý na jar XXXX zriadil pre správu cirkevných majetkov a majetkov základín dočasné kuratóriá. V auguste 1919 zriadil minister s plnou mocou pre správu Slovenska tzv. Centrálnu komisiu r. k. cirkevných majetkov na Slovensku, ktorá prevzala aj správu majetkov verejných základín. Táto Centrálna komisia bola zrušená v roku 1923 a od 01.11.1923 bola zriadená pri Ministerstve školstva a národnej osvety Likvidačná komisia pre správu niektorých cirkevných majetkov, ktorá spravovala majetky základín a niektoré cirkevné majetky.

11. Z obsahu rozkladu Likvidačnej komisie pre správu cirkevných majetkov na Slovensku zo dňa 14.01.1927 adresovaného Prezídiu Štátneho pozemkového úradu v Prahe č. j. XXX/XXX vyplýva, že menovaná komisia žiadala o vyňatie majetku verejných základín zo záboru podľa zákona č. 215/1919

S. zák. a nar., pretože pokladala majetky náboženskej, študijnej a univerzitnej základiny po stránke formálnej ako aj účelovej za majetok verejnoprospešný, verejnoúčelové základiny a nie za účelový majetok cirkevný. K tomu poukázala na históriu jednotlivých fondov, kde u Študijného /alebo Učebného/ fondu uvádza, že dôchodky tohto fondu slúžili k účelovom verejného školstva a pred prevratom boli z nich udržované fakulty právnické v bývalom Prešporku, t.j. v Bratislave, vo Veľkom Varadíne /teraz v Rumunsku/, v Rábe /Maďarsko/ a v Košiciach, na území terajšieho Slovenska, asi 7 stredných škôl, učiteľské ústavy a v niektorých prípadoch podporované i ľudové školy. Ďalej sa v predmetnom rozklade uvádza, že Jozef II. Svojím rescriptom zo dňa 21. mája 1781 nariadil zlúčenie Univerzitného a Študijného fondu a inkameráciu týchto fondov, následkom čoho boli majetky týchto fondov dňa 2. februára 1782 odovzdané kráľovskej komore. Tento stav sa zmenil po smrti Jozefa II., kedy v roku 1793 majetky oboch fondov boli odňaté dvorskej komore a od 01.augusta 1793 bola správa týchto majetkov daná späť miestodržiteľskej rade. Postupne bola potom zriadená spoločná správa a spoločná pokladnica verejnozákladinných majetkov, pričlenená ako zvláštne oddelenie bývalého uhorského ministerstva kultu a osvety. Že uvedené majetky fondové boli svojou povahou verejným majetkom účelovým a nie účelovým majetkom cirkevným svedčia aj početné zákonné články bývalého uhorského zákonodarstva, napríklad zákonné články XI. Z roku 1885 a LXV. Z roku 1912, podľa ktorých úradníci a zamestnanci týchto majetkov boli i čo do aktívnych i čo do výslužných pôžitkov i po stránke pragmatikálnej na roveň, resp. Identicky postavení zamestnancom štátnym, ich pôžitky boli z berných úradov vyplácané a podobne. Majetky študijnej základiny, univerzitnej základiny, náboženskej základiny nie sú účelovým viazaným cirkevným majetkom, ale ide o v správe štátu sa nachádzajúce verejnoprospešné, verejné základiny.

12. V konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 15C 87/2007 bol riešený obdobný nárok žalobcu v zmysle zákona č. 161/2005 Z.z. ohľadom parciel v k.ú. Opatová. Okresný súd Trenčín rozsudkom č.k. 15C 87/2007-494 zo dňa 9.7.2013 žalobu žalobcu zamietol, pretože bolo preukázané, že študijný fond bol subjektom odlišným od Rímskokatolíckej cirkvi, nebol ani jej právnickou osobou a ani jeho majetok nebol cirkevným majetkom. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 5Co 376/2013-561 zo dňa 25.6.2014 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Z obsahu spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 20C 102/2006 bolo zistené, že žalobca sa domáhal vydania nehnuteľností v k.ú. J. proti Slovenskej republike zastúpenej Lesy SR, š.p.. Okresný súd Trenčín rozsudkom č.k. 20C 102/2006-720 zo dňa 29.4.2015 žalobu žalobcu zamietol, pretože bolo preukázané, že študijný fond bol samostatným subjektom práva s vlastnou právnou subjektivitou, odlišným od Rímskokatolíckej cirkvi, nebol ani jej právnickou osobou a ani jeho majetok nebol cirkevným majetkom. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 6Co 856/2015-746 zo dňa 4.10.2016 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

13. V pripojenom spise Okresného súdu Trenčín sp. zn. 20C 102/2006 na čl. 243 až 269 je obsiahnutý úradný preklad dekrétu Cisárovnej Márie Terézie zo dňa 25.marca 1780 z latinského jazyka do slovenského jazyka. Týmto dekrétom cisárovná založila Študijnú základinu z majetku uprázdnených opátstiev a prepozitúr ako aj klauzúr a kláštorov a z majetku hnuteľného a nehnuteľného zrušeného Náboženského Rádu Spoločnosti Ježišovej a to za tým účelom, aby tieto zdroje pripadli pre obecné dobro, pre starostlivosť o výchovu a vzdelávanie mládeže. Majetky boli prevedené na základe dispozičného práva cisárovnej do večného daru Základine študijnej a obecných škôl v Kráľovstve Uhorskom a pripojených provinciách, oslobodené od cudzieho práva. V dekréte bolo riadenie základiny a jej dozor zverený štátnemu orgánu podľa kráľovských zákonov. V texte dekrétu sú vymenované aj majetky, z ktorých sa menovaná základina zriaďuje, medzi nimi aj „Opátstvu svätého Benedikta a Andreja na skale Skalka s prislúchajúcimi dedinami Opatová, Ujyesdo, a Zliechov, a tiež s dedinou Ľuborča udelenou pri založení oltáru najsvätejšej trojice v slobodnom a Kráľovskom meste Trenčín, ktoré všetky uvedené miesta v stolici Trenčianskej sú situované a ktoré kedysi kolégiu tohože mena prináležali“. Cisárovná ďalej v dekréte uložila, aby po splnení všeobecných bremien a vyplatení 10 percent z ročných výnosov od všetkých majetkov cirkevných, aj prepoštských určených pre fortifikačnú pokladnicu sa zostatky ročných výnosov povinne vynaložili a vyplatili „na hojnejšie povznesenie vzdelania, vedy a výchovy a inštitúcií mládeže Našej vlasti rovnako ako sa spomínajú vo vzdelávacom systéme a láskavých Našich rezolúciách“.

14. Podľa Kódexu kanonického práva z oficiálnej stránky katolíckej cirkvi na Slovensku, kán. 113 až 116, kán. 120 a 123 (č.l. 150 spisu Okresného súdu Trenčín 20C 102/2006) okrem fyzických osôb sú v Cirkvi aj právnické osoby, čiže v kánonickom práve subjekty povinností a práv, ktoré zodpovedajú ich

povahe. Za právnické osoby sa ustanovujú buď na základe samého predpisu práva alebo zvláštneho udelenia, ktoré dala dekrétom kompetentná vrchnosť, zoskupenia osôb alebo vecí zamerané na cieľ zodpovedajúci poslaniu Cirkvi, ktorý presahuje cieľ jednotlivcov. Právnickými osobami v Cirkvi sú alebo zoskupenia osôb, alebo zoskupenia vecí. Zoskupenie vecí čiže samostatná fundácia pozostáva z dobier čiže vecí buď duchovných, alebo materiálnych. Verejné právnické osoby sú zoskupenia osôb alebo vecí, ktoré ustanovuje kompetentná cirkevná vrchnosť, aby v hraniciach im vyznačených plnili v mene Cirkvi podľa normy predpisov práva vlastnú úlohu, ktorá im bola zverená vzhľadom na verejné dobro; ostatné právnické osoby sú súkromné. Právnická osoba je svojou povahou trvalá, zaniká však, ak ju kompetentná vrchnosť zruší alebo ak počas sto rokov nevyvíja svoju činnosť. Keď verejná právnická osoba zanikne, naloženie s jej majetkom a majetkovými právami, ako aj s bremenami sa riadi právom a štatútom; ak tie o tom mlčia, pripadnú bezprostredne vyššej právnickej osobe vždy pri neporušení vôle zakladateľov alebo darcov ako aj nadobudnutých práv. Podľa Kódexu kanonického práva z roku 1983, kán. 1255 až 1257 celá Cirkev a Apoštolská stolica, partikulárne cirkvi, ako aj ktorákoľvek iná právnická osoba, či už verejná alebo súkromná, sú subjekty schopné nadobúdať, vlastniť, spravovať a scudzovať časné majetky podľa normy práva. Vlastníctvo majetkov patrí tej právnickej osobe, ktorá tieto majetky zákonne nadobudla. Všetky časné majetky, ktoré patria celej Cirkvi, Apoštolskej stolici alebo iným verejným právnickým osobám v Cirkvi, sú cirkevnými majetkami a riadia sa kánonmi, ktoré nasledujú ako aj vlastným štatútom. Podľa Kódexu kanonického práva /preklad z roku 1948/ kán. 1497, 1499, 1501 (č.l. 226 spisu Okresného súdu Trenčín 20C 102/2006), časný, dočasný majetok, či hmotný, tak hnuteľný ako aj nehnuteľný, alebo nehmotný, ktorý patrí celej Cirkvi alebo Apoštolskému stolcu, alebo inej právnickej osobe v Cirkvi, je cirkevným majetkom. Cirkev môže tento majetok nadobúdať všetkými spôsobmi buď prirodzeného alebo pozitívneho práva, akými je to dovolené iným. Vlastníctvo takéhoto majetku náleží tej právnej osobe, ktoré tento majetok právoplatne nadobudla. Ak zanikne cirkevná právnická osoba, pripadá jej majetok cirkevnej právnickej osobe bezprostredne nadriadenej vždy s výhradou úmyslov zakladateľov alebo darcov. Podľa Kódexu kanonického práva /preklad z roku 1948/ kán. 1544, obsiahnutého v spise Okresného súdu Trenčín sp. zn. 15C 87/2007 Názvom "zbožná nadácia" sa rozumie časný, dočasný majetok daný akýmkoľvek spôsobom niektorej právnickej osobe v Cirkvi, s bremenom trvalo alebo po dlhotrvajúcu dobu z ročných príjmov celebrovať nejaký počet sv. omší alebo plniť iné, vopred určené, cirkevné funkcie alebo konať niektoré skutky zbožnosti a lásky k blížnemu.

15. Autori Doc. Dr. Z. Y. a Dr. Q. J. v práci G. súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, reedícia vydavateľstva Heuréka, 1998, (č.l. 229 spisu Okresného súdu Trenčín 20C 102/2006) uvádzajú, že práva a povinnosti okrem fyzických osôb mali aj osoby právnické, ktorými boli najmä spolky, základiny a verejné korporácie. Pokiaľ ide o základiny (nadácie), zakladacím úkonom musí byť označený cieľ základiny a ustanovenie majetku určeného na základinu. Vrchný dozor nad základinami prislúchal v prvej Československej republike vláde, ktorá ho na Slovensku vykonávala prostredníctvom generálneho finančného riaditeľstva. V bývalom Uhorsku vrchný dozor nad základinami prislúchal vždy kráľovi, ktorý toto právo vykonával svojimi ministerstvami /nad základinami, ktoré sledovali verejný záujem pomocou správy verejných základín/. Dobročinnými /zbožnými/ základinami treba rozumieť nielen cirkevné základiny, ale každú školskú, nemocenskú, sirotineckú, chudinskú základinu, sledujúcu dobročinný cieľ.

16. Z práce Financování církví v českých zemích ve 20.století autora Petra K. (č.l. 520 spisu Okresného súdu Trenčín 20C 102/2006) vyplynulo, že v roku 1782 boli dvomi kabinetnými listami cisára Jozefa II. zriadené zemské náboženské fondy, ktorým boli prikázané majetky zrušených kláštorov. Tieto náboženské fondy spravoval vždy štát, ale nikdy ich nevlastnil. Neboli ale ani majetkom cirkevným, hoci ich štát spravoval k účelom katolíckej cirkvi. Boli teda osobitými inštitúciami verejnoprávneho charakteru, ktoré boli riadené orgánmi verejnej správy s určením pre podporu katolíckej cirkvi. Aj prvorepubliková teória a judikatúra považovala náboženské fondy za samostatné právnické osoby nadačného typu, ktorých správa je zverená štátu a účel slúži katolíckej cirkvi. Náboženské fondy český a moravskoslezký a náboženská základina na Slovensku boli vyhláškou Štátneho úradu pre veci cirkevné č. 325 z XX.XX.XXXX zlúčené v jediný náboženský fond, ktorý od 10.07.1951 niesol názov Náboženská matica v Prahe. V rokoch 1955 až 1989 Náboženská matica v Prahe prevádzala darovacími zmluvami bezodplatne majetok rádov a kongregácií na československý štát. Po roku 1989 zostala Náboženská matica v Prahe zachovaná a s účinnosťou od 20.02.1995 bol pre ňu vydaný Ministerstvom kultúry Českej republiky nový štatút. Ku zrušeniu Náboženskej matice v Prahe ku dňu 01.03.2002 došlo rozhodnutím ministra kultúry Českej republiky z 19.02.2002. Následne minister rozhodol, že Náboženská matica v

Prahe zaniká k 21.02.2003, v ktorý deň bola schválená záverečná správa o priebehu likvidácie matice. Rozsudkom Nejvyššího správního soudu České republiky č. k. 5 A 35/2002-73 zo dňa 02.11.2006 bolo preukázané, že rozhodnutie ministra kultúry zo dňa 19.02.2002, ktorým došlo ku zrušeniu Náboženskej matice v Prahe bolo týmto rozsudkom vyhlásené za ničotné, pretože Ministerstvo kultúry ani minister nemajú k takémuto rozhodnutiu potrebnú právomoc.

17. O.. O.. O. C., O.. (vedúci Katedry stredovekých a ranonovovekých slovenských a všeobecných dejín Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity) v odbornej publikácii Uhorský náboženský a študijný fond - vznik, ciele a vývin a miesto v uhorskej spoločnosti (č.l. 157 spisu Okresného súdu Trenčín 20C 102/2006) na strane 13 a nasl. analyzoval študijný fond. Uvádzal, že Uhorský študijný fond, rovnako ako Uhorský náboženský fond vznikol v období osvietenského absolutizmu, v súvislosti s tým, že štát postupne prebral do svojej kompetencie zabezpečenie časti stredných škôl. Po zrušení Spoločnosti Ježišovej /jezuitskej rehole/ pápežom Klementom XIV. v roku 1773 musel úlohy tohto rádu spojené s prevádzkovaním stredných škôl a univerzít v krajine prevziať štát. Zo všetkého jezuitského nehnuteľného majetku, bez ohľadu na jeho pôvod vytvorila Mária Terézia patentom z 25.marca 1780 Študijný fond, určený na zabezpečenie bývalých jezuitských gymnázií. Fond sa stal prvým verejnoprávnym fondom, spravovaným a riadeným štátom, určeným na plnenie úloh svojho predchodcu, ktoré medzitým prešli do kompetencie štátu. Práve Študijný fond, spravujúci bývalý jezuitský majetok, umožnil Márii Terézii realizovať veľkorysú reformu školstva, známu ako Ratio Educationis. Študijný fond bol v mnohom podobný o niečo neskôr zriadenému Náboženskému fondu. Líšil sa iba svojím presným určením. Slúžil na zabezpečenie bývalých jezuitských gymnázií, štátnej školskej správy a tzv. normálnych škôl / štátom podporovaných základných škôl/. Vzhľadom na tieto funkcie fondu sa v ňom ešte viac ako pri Náboženskom fonde upevnilo úzke spojenie so štátom, ktorý v nasledujúcom storočí prevzal podstatnú časť starostlivosti o katolícke školstvo v krajine. Právna povaha študijného fondu je veľmi podobná právnej povahe náboženského fondu. Väčšinu jeho majetku tvorili bývalé majetky spoločnosti Ježišovej, ako zaniknutej katolíckej cirkevnej inštitúcie, pričom krajinská katolícka cirkev nebola jeho právnym nástupcom. V druhej polovici 19. storočia sa nielen posilnilo vedúce postavenie štátu vo vývine uhorského, najmä katolíckeho, školstva /napríklad jedine katolícke školy sa mohli nazývať uhorské kráľovské/, posilnil sa však občiansky charakter týchto škôl, na ktorých študovali nielen katolícki, ale aj protestantskí a židovskí žiaci. Študijný fond tak zabezpečoval úlohy štátu vo vzťahu k potrebám už nielen katolíckych, ale všetkých občanov. Vzhľadom na špecifické úlohy fondu sa analýzy jeho právnej povahy odlišovali od hodnotenia Náboženského fondu. Ich cirkevná stránka sa v podstate obmedzovala na konštatovanie pôvodného majiteľa, Spoločnosti Ježišovej. Rovnako minister barón B. N., ako aj autori hodnotení právnej povahy fondov Koloman W., O. I. či M. A. považovali Študijný fond za výsostne verejný, teda štátny, slúžiaci na plnenie úloh štátu. Osobitná komisia vedená Pavlom I. a Q. R. vypracovala správu o Študijnom fonde, v ktorom vychádzajúc z jeho verejného charakteru a určenia jeho príjmov na krajinské školské ciele, odporúčali ho zaradiť do štátneho rozpočtu. Takisto väčšina katolíckych politikov pri vypracovávaní koncepcií autonómnej uhorskej katolíckej cirkvi ani pri predpokladanej odluke od štátu nepožadovali odovzdanie fondu do vlastníctva cirkvi. Výnimkou bol iba Z. Q., snažiaci sa vo svojej analýze dokázať cirkevný charakter fondu, argumentujúc najmä legislatívou z feudálneho obdobia a minister gróf B. J., predpokladajúci vo svojej koncepcii autonómnej cirkvi včlenenie fondu do jej majetku, avšak spolu s prevzatím všetkých katolíckych škôl, ktoré dovtedy štát financoval. Z toho vyplýva, že Uhorský študijný fond ešte v priebehu 19. storočia sa v dôsledku svojho špecifického poslania transformoval na fakticky /nie právne/ štátnu inštitúciu.

18. Podľa práce Centrálna správa verejnozákladinných majetkov 1919-1954 v Bratislave (č.l. 81 spisu 15C 87/2007) po tom, čo vzťahy medzi Československou republikou a Rímskokatolíckou cirkvou reprezentovanou Vatikánom boli upravené modusom vivendi prešla správa cirkevných majetkov maďarských cirkevných ustanovizní na území Slovenska do správy apoštolského administrátora v Trnave, ktorý na ich správu zriadil osobitnú ustanovizeň - Ústrednú správu dr. Jantauscha niektorých cirkevných majetkov na Slovensku. Majetky verejnoprávnych základín dostali osobitnú ústrednú správu, , ktorá počnúc rokom 1935 začala pôsobiť ako Centrálna správa verejnozákladinných majetkov v Bratislave. Táto bola zrušená 30.11.1946 a jej agenda prešla na Povereníctvo školstva a osvety - odbor pre správu základín.

19. V pripojenom spise Okresného súdu Trenčín sp. zn. 15C 87/2007 sa na č.l. 170 až 184 nachádzajú Uznesenia 214-tej schôdze vlády konanej dňa 21.10.1952, Úřad předsednictva vlády, č. j. 37.651/52, pričom uznesením č. 8 československá vláda zrušila podľa § 9 rozpočtového zákona č. 3/1951 Sb. všetky

fondy, účelové imania a nadácie v správe ústredných úradov a ich orgánov, vynímajúc tie fondy, ktoré sú menovite alebo druhovo uvedené v zoznamu C/ pripojenému k listu Ministerstva financií z 22.09.1952 č. j. 115/109.350/52. Prílohou tohto vládneho materiálu je zoznam C/ , v ktorom medzi fondami, vylúčenými zo zrušenia sú uvedené Náboženský fond český, Náboženský fond moravskoslezký, Náboženská základina slovenská a Študijná základina /kedysi jezuitská/.

20. M.. T. C., O.., vedecká pracovníčka Historického ústavu SAV vo svojej odbornej publikácii PIAE FUNDATIONES Zbožné fundácie a ich význam pre rozvoj uhorskej spoločnosti v rannom novoveku, autorky (č.l. 534 spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 20C 102/2006), uviedla, že fundáciu / základinu, nadáciu/ možno charakterizovať ako samostatnú majetkovú podstatu /napríklad kapitál alebo nehnuteľnosť/, ktorú pôvodný majiteľ venoval na dobročinné alebo iné verejnoprospešné ciele. Možno ich rozdeliť na dve základné skupiny. Prvú tvorili základiny, ktoré boli pripojené k už existujúcej právnickej osobe, ktorá prevzala zodpovednosť za spravovanie ich majetku a plnenie cieľov. Druhú skupinu tvorili samostatne existujúce fundácie, ktorých majetok mal priamo slúžiť stanovenému účelu. Takéto fundácie tvorili samostatnú právnickú osobu spôsobilú k právam a právnym záväzkom. Väčšinu základín zverili fundátori do správy cirkevných inštitúcií, pričom tieto spravovali fundácie určené na ich vlastný rozvoj a aktivity ale aj fundácie, ktorých výnosy boli určené na rôzne charitatívne účely. Cirkevná inštitúcia nevystupovala v tomto prípade ako majiteľ fundácie ale len ako jej správca. Najvýznamnejším fundátorom 18. storočia v Uhorsku bola Mária Terézia. Panovníčka založila vo Viedni i na území Uhorska niekoľko kráľovských akadémií, ktoré mali uhorskej šľachtickej mládeži poskytovať vzdelanie. Vzdelávacie a dobročinné inštitúcie, ktoré založila boli financované z výnosov fundácií ich zakladateľky. Panovníčka ich financovanie nezverila Uhorskej komore alebo inému orgánu štátnej moci. Štát v tomto období nemal vytvorené potrebné finančné zdroje a inštitúcie, ktoré by zabezpečili pravidelné a trvalé financovanie cirkevných, školských a charitatívnych inštitúcií. Ako ďalej uvádza M.. T. C., O.. vo svojej publikácii v 17. a 18. storočí vznikali v Uhorsku pri niektorých jezuitských a piaristických gymnáziách šľachtické konvikty, čo boli samostatné výchovno-vzdelávacie inštitúcie s vlastnou správou a majetkom, ktorých hlavným poslaním bolo sociálne zaopatrenie chudobnej urodzenej mládeže počas štúdia. Podľa tabuľky č. 4: Majetok uhorských konviktov v roku 1784 v predmetnej publikácii medzi iné príjmy konviktov v Uhorsku patril aj pravidelný ročný príjem napríklad zo Študijného alebo Univerzitného fondu. Ďalej autorka uvádza, že po zrušení Spoločnosti Ježišovej sa majetok košickej univerzity spolu s majetkom košického jezuitského kolégia stal súčasťou Študijného fondu. Na základe Ratio educationis bola Univerzita v Košiciach zrušená a namiesto nej začala v meste pôsobiť kráľovská akadémia s dvojročným filozofickým a právnickým kurzom, pričom náklady na prevádzku akadémie boli hradené z prostriedkov Študijného fondu. Zo Študijného fondu sa hradili aj náklady na štátnu školskú správu ľudových škôl / napríklad na platy inšpektorov/ a štipendiá pre učiteľov ľudových škôl, ktorí sa zúčastnili prípravných kurzov. Autorka ďalej uvádza, že Spoločnosť Ježišova bola zrušená pápežom v roku 1773 a pápežské breve o zrušení Spoločnosti Ježišovej bolo doplnené obežníkom, v ktorom sa biskupom prikazovalo zaistiť majetok rádu v mene pápežskej kúrie. Toto rozhodnutie vyvolalo nevôľu na viedenskom dvore, preto pápežský nuncius vo Viedni nechal tlačiť pre biskupov inú verziu obežníka, na základe ktorého sa rádový majetok dal k dispozícii cisárovnej. Majetok trnavského kolégia sa podľa rozhodnutia cisárovnej Márie Terézie sa pretransformoval na Univerzitný fond a majetok ostatných jezuitských kolégií sa zlúčil do Študijného fondu. Majetky zrušeného jezuitského rádu sa tak zmenili na verejnoprávne základiny a z ich výnosov sa financovali univerzity, štátna školská správa, stredné školstvo a normálne školy. Vytvorením Študijného a Univerzitného fondu sa vytvorila dostatočná materiálna báza na spustenie dôslednej reformy školstva. Štát prevzal do svojej kompetencie všetky bývalé jezuitské gymnáziá. Časť z nich ostala natrvalo štátnymi školskými inštitúciami, niektoré z nich boli zverené do správy iným náboženským rádom. Štátne gymnáziá sa financovali z výnosov Študijného fondu.

21. Podľa Slovníka Verejného práva Československého /vydavateľstvo Rovnost, Brno, 1948/ - č.l. 241 spisu pripojeného Okresného súdu Trenčín sp. zn. 15C 87/2007, verejné fondy sú majetkové podstaty, ktoré sú právnym poriadkom určené k tomu, aby ich výťažok a príjem bol hospodárskym podkladom pre plnenie niektorých úloh a ktoré sú podrobené správe orgánov moci verejnej. Toto účelové imanie buď vlastnícky náleží určitej verejnej právnickej osobe alebo je úplne osamostatnené a prehlásené za právnickú osobu, teda za samostatný fond. Takýto samostatný fond ako samostatná právnická osoba, je charakterizovaný tým, že právna subjektivita sa pri fonde viaže na určitý majetok, ktorý bol fondu venovaný navždy alebo ktorého stála obnova je trvalo zabezpečená. Študijný fond s celoštátnou pôsobnosťou, ktorého účelom bola podpora školstva, patril medzi fondy, ktoré vznikli z reforiem Márie Terézie a Jozefa II., kedy štát prevzal nové úlohy, na ktorých plnenie vyhradil niektoré príjmy. V

období prvej Československej republiky patril Študijný fond vytvorený zo zrušeného Jezuitského rádu medzi štátne fondy s právnickou osobnosťou a bol začlenený do štátneho rozpočtu. Podľa Základov všeobecného súkromného práva univerzitného profesora Dr. Štefana L. /Ústav všeobecného práva súkromného Právnickej fakulty Slovenskej univerzity, Bratislava 1947/ - č.l. 451 spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 15C 87/2007 základiny sú účelové organizácie (združenia) majetku, ktorým právny poriadok priznáva právnu subjektivitu. Pre vznik základiny platí, že základina vznikne, keď zakladateľ určí majetkový substrát, základ organizácie, trvalý cieľ, ktorému má slúžiť, pričom podstatnou náležitosťou nie je uvedenie organizácie základiny. Fondy sú majetkové celky, venované určitému účelu, ktoré nemajú vlastnú subjektivitu, sú majetkom nejakého subjektu (fyzickej alebo právnickej osoby). Základina zanikne: 1. ak zanikne jej účel, najmä splnením alebo tým, že sa jeho splnenie stane raz navždy nemožným, 2. zánikom majetkového substrátu, 3. ak sa splní príčina zániku určená zakladateľom, napríklad ak zakladateľ využil v zakladacej listine vymienené právo základinu zrušiť, alebo uplynul čas alebo nastala rozväzovacia podmienka zakladateľom určená a 4. základina zanikne, ak ju zruší vrchnostenská moc. V spise Okresného súdu Trenčín 15C 87/2007 sa na č.l. 244 nachádza aj internetový článok Dobrovoľné združovanie na Slovensku v minulosti /zdroj http://referaty.aktuality.sk/dobrovolne- zdruzovanie-na-slovensku-v-minulosti/referat-24119#/, v zmysle ktorého po zrušení Jezuitského rádu pápežom Kolomanom v roku 1773 uložila Mária Terézia jeho majetok pod správu kráľovskej pokladnice, pričom vyhlásila, že ho použije na rovnaký účel ako doteraz, t. j. na školstvo. Časť bývalých donácií a väčšinu nehnuteľného majetku speňažila, spojila s ostaným kapitálom a vytvorila Univerzitnú základinu a Študijnú základinu. Zakladacou listinou z 25.03.1780 určila potom Mária Terézia definitívnu právnu podobu oboch základín. Obe základiny sa v roku 1848 dostali pod správu Ministerstva školstva, pri ktorom vzniklo v roku 1867 osobitné oddelenie, tzv. kráľovské riaditeľstvo verejných fondov. Podľa § 2 a § 3 zákona č. 48 z 25. mája 1868, ktorým sa vydávajú základné pravidlá o postavení školy k cirkvi (č.l. 356 spisu 15C 87/2007), každej cirkvi a náboženskej spoločnosti sa zaručuje, aby v školách obecných a stredných zabezpečovala a riadila vyučovanie a cvičenie v náboženstve rozličných vyznávačov viery. Na vyučovanie iných predmetov ako náboženstva v týchto školách cirkev a náboženské spoločnosti žiadneho pôsobenia nemá. Školy a výchovné ústavy, ktoré sú celkom alebo sčasti zriadené alebo financované štátom, môžu užívať všetci štátni občania bez ohľadu na vierovyznanie. Podľa § 8 citovaného zákona dôchodky fondu škôl normálnych, fondu štúdií a iných fundácií, ktoré boli zriadené k potrebám vyučovacím, môžu byť užívané bez ohľadu na vierovyznanie , ak nemožno preukázať, že sú určené vyznávačom viery. V zmysle § 53 zákona č. 50 z 7. mája 1874, ktorým sa upravujú vonkajšie pomery katolíckej cirkvi (č.l. 364 spisu 15C 87/2007), ak zanikne niektoré cirkevné spoločenstvo alebo zariadenie, ktoré má svoje osobitné imanie, pripadne toto imanie fondu náboženskému.

22. Na pojednávaní poverená zamestnankyňa žalovaného trvala na tom, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v konaní, pretože nepreukázal, že je oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 161/2005 Z.z., nepreukázal, že bol v čase odňatia vlastníctva vlastníkom nehnuteľností, ktorých vydania sa domáha. V pozemkovej knihe je ako vlastník nehnuteľností, ktorých vydania sa žalobca domáha zapísaná študijná základina, a žalobca nepreukázal, že je právnym nástupcom tohto pozemno- knižného vlastníka. Poukázala na závery rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/376/2013, v ktorom bolo konštatované v obdobnej právnej veci, že žalovaný nie je právnym nástupcom študijnej základiny, ani osobou, ktorej by boli odňaté nehnuteľnosti. Ďalej uviedla, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný ohľadom tých pozemkov, ktorých vydania sa žalobca domáha, ktoré nie sú evidované ako poľnohospodárska pôda, ale ako lesná pôda a sú v správe Lesov SR štátny podnik.

23. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu, b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d) podiely spoločnej nehnuteľnosti.

Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 161/2005 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3 cit. zákona.

Podľa § 3 ods. 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z., oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde).

24. Za účelom nápravy majetkových krívd spôsobených pred rokom 1989 odňatím majetku v rozpore s princípmi právneho štátu a bez rešpektovania základných ľudských a občianskych práv a slobôd bol najprv prijatý zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd a zákon č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam. S cieľom umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v lehote podľa zákona č. 282/1993 Z.z. bol následne prijatý aj zákon č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Citovaný zákon v ustanovení § 1 upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam. Žalobca si v tomto konaní uplatnil právo na vydanie predmetných nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. J. titulom cirkevnej reštitúcie podľa zákona č. 161/2005 Z. z.. Predpokladom úspešnosti takéhoto návrhu je v prvom rade skutočnosť, že žalobca je oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 2 uvedeného zákona, že mu svedčí reštitučný titul v zmysle § 3 uvedeného zákona, ďalej, že svoj návrh uplatnil proti povinnej osobe podľa § 4 ods. 1 uvedeného zákona a včasné a riadne uplatnenie práva na vrátenie vlastníckeho práva voči povinnej osobe podľa § 5 ods. 1 uvedeného zákona.

25. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žalobca nie je oprávnenou osobou, ktorej by svedčil reštitučný titul v zmysle ustanovení zákona č.161/2005 Z. z.. Žalobca je útvarom registrovanej cirkvi so sídlom na území Slovenskej republiky, a má právnu subjektivitu, čo je zrejmé z predloženého výpisu z registra organizácií, a ktorá skutočnosť medzi účastníkmi konania nebola sporná. V konaní nebolo ničím preukázané, že by žalobca bol pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností, ktoré prešli do vlastníctva štátu v období od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde) a nebolo ani preukázané, že by žalobca bol právnym nástupcom takéhoto vlastníka. V pozemno- knižnej vložke č. XXX k.ú. J. je ako vlastník pozemkov tam zapísaných pod pol. 1 až 293 vedená Študijná základina v Bratislave na základe pôvodného zápisu a uvedený vlastnícky vzťah platí aj pre pozemky, ktoré boli z tejto vložky následne odpísané do pozemno-knižnej vložky č. XXXX k.ú. J. v prospech štátu. Samotný žalobca v žalobe uviedol, že predmetné nehnuteľnosti boli odňaté pôvodnému vlastníkovi - Študijnej základine bez náhrady.

26. Z oboznámených listín vyplynulo, že Študijná základina bola založená cisárovnou Máriou Teréziou dekrétom zo dňa 25.3.1780 z majetku uprázdnených opátstiev a prepozitúr ako aj klauzúr a kláštorov a z majetku hnuteľného a nehnuteľného zrušeného Náboženského Rádu Spoločnosti Ježišovej /medzi ktorým majetkom boli aj nehnuteľnosti v k. ú. J. - str. XX dekrétu/, teda z majetku Rímskokatolíckej cirkvi. Z oboznámených listín bolo nepochybne preukázané, že menovaná základina bol samostatnou právnickou osobou, od rímskokatolíckej cirkvi odlišnou, a mal charakter verejného fondu, základiny. Panovníčka Mária Terézia dekrétom zriadila uvedenú základinu s vlastnou právnou subjektivitou a na základe jej dispozičnej právomoci darom tejto základine previedla do jej vlastníctva („do večného daru“ str. 10 dekrétu) majetok oslobodený od cudzieho práva (str. 12 dekrétu), pričom určila, na aký účel má tento majetok slúžiť ( „pre obecné dobro, pre starostlivosť, ktorú venuje panovníčka výchove a vzdelávaniu mládeže“- str. 10 dekrétu). Panovníčka ďalej na str. 11 dekrétu určila študijnú komisiu ako orgán, ktorý bude administrovať študijnú základinu, s tým, že študijná komisia bola vytvorená z grémia Kráľovskej miestodržiteľskej rady, ktorá je dozorným orgánom základiny a najvyššie riadenie základiny bolo ponechané panovníčke, ako hlave štátu a zároveň bolo určené, že základina sa bude riadiť kráľovskými zákonmi. Študijná základina spĺňa všetky znaky verejného fondu s vlastnou právnou subjektivitou aj v zmysle Slovníka Verejného práva československého /vydavateľstvo Rovnosť Brno, 1948/ a Základov všeobecného súkromného práva univerzitného profesora Dr. Z. L.. V neskorších dobových listinách bola študijná základina označovaná ako študijný fond. S poukazom na ust. § 18 ods. 1, ods. 2 písm. b/ v spojení s § 854 Občianskeho zákonníka je potom potrebné Študijnú základinu

považovať za právnickú osobu, ktorá má spôsobilosť mať práva a povinnosti. Skutočnosť, že Študijná základina mala spôsobilosť mať práva a povinnosti potvrdzuje aj fakt, že bola zapísaná ako vlastník predmetných pozemkov v pozemkovej knihe. Záver, že študijná základina bola samostatnou právnickou osobou oddelenou od cirkvi je podložený aj účelom Študijnej základiny vyjadreným priamo a výslovne v zakladacom dekréte Márie Terézie z 25.3.1780 slovným spojením „pre obecné dobro, pre starostlivosť o výchovu a vzdelávanie mládeže“ a tiež spôsobom jeho správy, keď táto bola vykonávaná štátnymi orgánmi /kráľovská komora, miestodržiteľská rada, zvláštne oddelenie bývalého uhorského ministerstva kultu a osvety, cirkevný referát pri Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, Centrálna komisia r. k. cirkevných majetkov na Slovensku, Likvidačná komisia pre správu niektorých cirkevných majetkov, Centrálna správa verejnozákladinných majetkov v Bratislave a nakoniec Povereníctvo školstva a osvety

- odbor pre správu základín/. Uvedené skutočnosti vyplynuli z oboznámených materiálov: Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi autorov Y. a J., Slovník Verejného práva Československého, rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Československej republiky č. 16643/24 zo dňa 1.10.1924, Uhorský náboženský a študijný fond - vznik, ciele a vývin a miesto v uhorskej spoločnosti autora O.. O.. O. C., O.., Majetky ostrihomského arcibiskupstva a iné cirkevné majetky na Slovensku v r. 1918-1955, Verejné základiny Bratislava autorov Z. E. a B. F.. Podľa menovanej práce Prof. PhDr. O. C., PhD., Študijný fond za výsostne verejný považovali aj minister barón B. N., autori hodnotení právnej povahy fondov C. W., O. I. či M. A. a osobitná komisia vedená O. I. a Q. R. vypracovala správu o Študijnom fonde, v ktorom vychádzajúc z jeho verejného charakteru a určenia jeho príjmov na krajinské školské ciele, odporúčali ho zaradiť do štátneho rozpočtu. Takisto väčšina katolíckych politikov pri vypracovávaní koncepcií autonómnej uhorskej katolíckej cirkvi ani pri predpokladanej odluke od štátu nepožadovali odovzdanie fondu do vlastníctva cirkvi. Výnimkou bol iba Štefan Q., snažiaci sa vo svojej analýze dokázať cirkevný charakter fondu, argumentujúc najmä legislatívou z feudálneho obdobia a minister gróf B. J., predpokladajúci vo svojej koncepcii autonómnej cirkvi včlenenie fondu do jej majetku, avšak spolu s prevzatím všetkých katolíckych škôl, ktoré dovtedy štát financoval. O charaktere Študijného fondu ako verejného fondu, verejnej základiny svedčí nepriamo aj práca Financování církví v českých zemích ve 20. století autora O. K., keď z tejto vyplýva, že ani náboženské fondy zriadené B. II. a slúžiace výhradne potrebám Rímskokatolíckej cirkvi nikdy neboli majetkom cirkevným, ale mali povahu samostatnej právnickej osoby. Uvedené vyplynulo aj z obsahu rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Československej republiky č. 3252/26 zo dňa 20.2.1926. Z vykonaného dokazovania bolo zároveň preukázané, že neboli naplnené predpoklady ani v zmysle kódexu kanonického práva pre to, aby bolo možné považovať študijnú základinu za cirkevnú právnickú osobu, teda za jej útvar. Študijnú základinu totiž nezriadila cirkevná vrchnosť, ale štát reprezentovaný panovníčkou Máriou Teréziou, neriadila sa kánonickým právom, ale svetským právom, bola spravovaná orgánmi štátu, nie cirkevnou vrchnosťou, o jej zániku nerozhodovala cirkev, ale štát prostredníctvom svojho orgánu - vlády, nebola zriadená a ani výhradne využívaná na podporu cirkvi, ale slúžila na podporu vzdelania a školstva v Uhorsku.

27. Z dokazovania vyplynulo, že majetok Študijného fondu nemožno pokladať za majetok Rímskokatolíckej cirkvi, prípadne za majetok niektorého jej útvaru. Žalobca nepredložil publikáciu Fr. K. - Sbírka zákonu a nařízení ve věcech náboženských a církevních, Praha 1929, v ktorej mal podľa tvrdenia žalobcu menovaný autor uvádzať, že majetok Študijného fondu treba pokladať za majetok Rímskokatolíckej cirkvi. Z obsahu rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Československej republiky č. 16643/24 zo dňa 1.10.1924 vyplýva, že cirkevný majetok bol a je majetkovou podstatou sui generis, ktorá slúži výhradne účelom konfesným a na ktorú platné právo nenazerá inak ako na predmet istej starostlivosti a dozoru štátnych orgánov, správa majetku cirkevného je v rukách kléru a vplyv štátnej moci sa obmedzuje na intenzívny dozor a zákazy voľného nadobúdania, scudzenia a zabavenia cirkevných statkov. Podľa rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Československej republiky č. 9720/25 zo dňa 25.06.1925 (č.l. 504 spisu Okresného súdu Trenčín 20C 102/2006) cirkevným majetkom, imaním / bona ecclesiastica/ rímskokatolíckej cirkvi sa má rozumieť súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patriac cirkvi sú trvale spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúži účelom cirkvi. Z uvedených rozhodnutí ako aj z oboznámených kánonov Kódexu kanonického práva možno uzavrieť, že cirkevným majetkom je taký majetok, ktorý patrí celej Rímskokatolíckej Cirkvi, Apoštolskému stolcu alebo nejakej cirkevnej právnickej osobe, ide o majetok, ktorý slúži výhradne účelom Rímskokatolíckej Cirkvi, a jeho správa je v rukách Rímskokatolíckej Cirkvi, pričom z hľadiska štátu je len predmetom istej starostlivosti a dozoru štátnych orgánov. Žiadna z uvedených podmienok nebola splnená. Majetok Študijného fondu vlastnícky patril Študijnému fondu, ktorý bol samostatnou právnickou osobou, verejným fondom, založeným zakladajúcou listinou Márie Terézie majúcej účinky zákona, pričom tento fond / základina/ bol odlišný od Rímskokatolíckej cirkvi a nebol ani jej právnickou osobou. Z oboznámených

listín bolo preukázané, že z výnosov z majetkov študijnej základiny boli zabezpečované bývalé jezuitské gymnáziá, ktoré štát prevzal do svojej kompetencie, pričom časť z nich ostala natrvalo štátnymi školskými inštitúciami, niektoré z nich boli zverené do správy iným náboženským rádom a z výnosov študijnej základiny sa financovali len štátne gymnáziá. Z výnosov z majetkov študijnej základiny boli financované aj tzv. normálne školy, t.j. štátom podporované základné školy, pričom postupom času nadobudli školy v Rakúsko-Uhorsku občiansky charakter a študovali na nich nielen katolícki, ale aj protestantskí a židovskí žiaci a s ohľadom na ustanovenie § 2 a § 3 zákona č. 48 z 25. mája 1868, ktorým sa vydávajú základné pravidlá o postavení školy k cirkvi, Rímskokatolícka cirkev nemala na vyučovanie iných predmetov ako náboženstva na štátnych školách žiaden vplyv a školy a výchovné ústavy, ktoré sú celkom alebo sčasti zriadené alebo financované štátom, môžu užívať všetci štátny občania bez ohľadu na vierovyznanie. Z majetku študijnej základiny boli financované aj tzv. šľachtické konvikty, kráľovská akadémia v Košiciach s dvojročným filozofickým a právnickým kurzom, štátna školská správa ľudových škôl /platy inšpektorov/, či štipendiá pre učiteľov ľudových škôl, ktorí sa zúčastnili prípravných kurzov. Z uvedeného je zrejmé, že majetok študijnej základiny bol používaný v súlade s jej účelom určeným v zakladajúcej listine panovníčky Márie Terézie, a teda slúžil verejnému prospechu, podpore školstva, nielen k prospechu Rímskokatolíckej cirkvi. Nie je naplnený ani ďalší predpoklad pre to, aby bolo možné vyhodnotiť majetok fondu ako cirkevný majetok, pretože správu Študijného fondu nevykonávala rímskokatolícka cirkev, ale ako už bolo uvedené orgány štátu. Ani po uzatvorení Modu vivendi v roku 1927 neprešla správa študijnej základiny do rúk rímskokatolíckej cirkvi. Do správy apoštolského administrátora v Trnave, ktorý zriadil osobitnú ustanovizeň - Ústrednú správu Dr. Pavla B. niektorých cirkevných majetkov na Slovensku prešla len správa cirkevných majetkov maďarských cirkevných ustanovizní na území Slovenska; majetky verejnoprávnych základín /teda aj Študijného fondu/ dostali osobitnú ústrednú správu, ktorá od roku 1935 začala pôsobiť ako Centrálna správa verejnozákladinných majetkov v Bratislave a tento záver je potvrdený aj svedectvom Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave zo dňa 19.1.1940 a 4.9.1940.

28. Z dokazovania v tejto právnej veci bolo preukázané, že majetok študijného fondu bol pôvodne vytvorený z majetku rímskokatolíckej cirkvi. Z textu zakladajúcej listiny, teda z dekrétu cisárovnej Márie Terézie, majúceho účinky zákona bolo preukázané, že účel a ciele študijnej základiny neboli bezprostredne zviazané s rímskokatolíckou cirkvou, pretože tento fond bol založený „pre obecné dobro, pre starostlivosť o výchovu a vzdelávanie mládeže“, a na tento účel aj slúžil. Podľa oboznámených rozsudkov Najvyššieho správneho súdu Československej republiky a dobových dokumentov bola študijná základina samostatnou právnickou osobou, od rímskokatolíckej cirkvi odlišnou, ktorá vlastnila predmetné nehnuteľnosti a tie nemožno považovať za cirkevný majetok, keďže nepatrili cirkvi /boli jej odňaté dekrétom panovníčky/, neslúžili potrebám cirkvi, resp. konkrétneho útvaru cirkvi, a cirkev nevykonávala ani správu tohto majetku, keďže majetok fondu spravovali štátne orgány. Majetok fondu neslúžil výhradne potrebám Rímskokatolíckej cirkvi, pretože v konaní bolo preukázané, že v súlade s účelom fondu zakotveným v zakladacej listine boli z výnosov z majetkov fondu zabezpečované bývalé jezuitské gymnáziá, štátom podporované základné školy, platy inšpektorov, či štipendiá pre učiteľov ľudových škôl, a teda slúžil na financovanie školstva v Uhorsku. S vydávaním nehnuteľností, ktoré patrili verejným základinám nepočítal ani zákon č. 161/2005 Z.z., podľa ktorého uplatnil žalobca reštitučný nárok, pretože z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že predmetom vydania nie sú nehnuteľnosti, ktoré boli majetkom verejných základín (školské, univerzitné, náboženské). V dôvodovej správe sa ďalej uvádza, že verejné základiny (tiež nadácie alebo fundácie), tvorili spravidla nehnuteľné majetky, ktoré určil zakladateľ a ktorých výnos slúžil na podporovanie inštitúcií a osôb. Od obdobia neskorého feudalizmu mali základiny charakter právnických osôb. Ich zakladateľmi bývali najmä cirkevní hodnostári a šľachtici, ale prostredníctvom kráľovskej pokladnice aj panovník, ktorý zároveň potvrdzoval všetky cirkevné a významné základiny. Keďže v konaní bolo preukázané, že predmetný majetok odňatý postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. v tom čase nepatril Rímskokatolíckej cirkvi, ani žiadnej jej právnickej osobe a nešlo o cirkevný majetok, ale jednalo sa o vlastníctvo samostatnej právnickej osoby Študijnej základiny, zapísanej v pozemkovej knihe, žalobca nemôže byť považovaný za oprávnenú osobu v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z., len z toho dôvodu, že predmetné nehnuteľnosti boli pred vydaním dekrétu menovanej panovníčky cirkevným majetkom. Tento majetok prestal byť vlastníctvom rímskokatolíckej cirkvi na základe dekrétu Márie Terézie z roku 1780, ktorým boli majetky zrušeného jezuitského rádu Máriou Teréziou darované Študijnej základine na účely financovania školstva v Uhorsku, a jedine v tomto akte panovníčky by bolo možné vidieť krivdu voči katolíckej cirkvi, no je jednoznačne zrejmé, a to zo samotného znenia zákona č. 161/2005 Z.z., že nápravu takejto dávnej krivdy zákon č. 161/2005 Z.z. nesledoval. V tomto smere je možné podporne vychádzať

aj zo stanoviska Pléna Ústavného súdu ČR Pl. ÚS-st. 22/05 zo dňa 1.11.2005, 13/2006 Sb., ST 22/39 SbNU 515 (č.l. 373 spisu 15C/87/2007), k povahe reštitučného zákona č. 298/1990 Sb.. V stanovisku sa uvádza, že zo skutočnosti, že zákonodarca vymedzil časovo, vecne a personálne okruh vzťahov, na ktoré sa vzťahujú reštitučné oprávnenia, vyplýva, že mal vôľu zasiahnuť do existujúcich majetkových pomerov iba v obmedzenej miere a len u tých vzťahov, ktorých nápravu považoval za žiaducu a možnú, čím zákonodarca stanovil i rámec súdneho rozhodovania o majetkových reštitúciách. Z hľadiska deľby moci v právnom štáte je potom neprípustné, aby súdy, ktoré nemajú zákonodarnú moc, neprimerane rozširujúcim výkladom ustanovení reštitučného zákona prekročili rozsah a podmienky reštitúcie stanovené zákonodarcom v reštitučných zákonoch.

29. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, žeby v období od vydania zakladacieho dekrétu Márie Terézie po odňatie vlastníctva podľa zákona č. 142/1947 Zb. došlo ku právnej skutočnosti, na základe ktorej by právom aprobovaným spôsobom vlastnícke právo k predmetnému majetku stratila študijná základina a nadobudla ho rímskokatolícka cirkev, prípadne niektorý jej útvar. Z vykonaného dokazovania ( aj z odbornej publikácie Verejné základiny dištriktu Šaľa 1785-1954 Františka A.) vyplynulo, že cisár Jozef II. nariadil zlúčenie Univerzitného a Študijného fondu a inkameráciu týchto fondov, následkom čoho boli majetky týchto fondov dňa 2.2.1782 odovzdané kráľovskej /dvorskej/ komore a tento stav sa zmenil po smrti Jozefa II., kedy v roku 1793 majetky oboch fondov boli odňaté dvorskej komore a od 1. augusta 1793 bola správa týchto majetkov daná späť miestodržiteľskej rade. Nešlo teda o vrátenie vlastníckeho práva k týmto majetkom rímskokatolíckej cirkvi, ale len o vyčlenenie týchto majetkov z majetku štátu a ich danie pod správu inému orgánu štátu. Konkordát uzavretý medzi Svätou stolicou a Rakúsko-Uhorskom v roku 1855, ktorý bol vyhlásený cisárskym patentom zo dňa 5.11.1855, v zmysle čl. XXXI ktorého „majetky, z ktorých pozostáva Náboženský a Študijný fond, sú podľa svojho pôvodu vlastníctvom cirkvi, budú jej menom spravované, pri čom budú biskupi vykonávať im prislúchajúci dozor a príjem Študijného fondu bude využitý výlučne na katolícke školstvo a podľa zbožnej vôle zakladateľa“, netvoril v roku 1918 súčasť ríšskych zákonov zanikajúcej Rakúsko- uhorskej monarchie, a nemohol byť prevzatý nástupníckymi štátmi, t.j. ani Československou republikou, pretože konkordát bol zo strany Rakúsko-Uhorska vypovedaný ešte v roku 1870 (uvedené vyplýva aj z odbornej publikácie Dejiny štátu a práva v Československu do roku 1918) s odôvodnením, že dogmou o pápežskej neomylnosti, ktorý bol vyhlásený na prvom Vatikánskom koncile, došlo k zmene charakteru Katolíckej cirkvi. Platnosť výpovede konkordátu bola potvrdená pápežskou alokáciou zo dňa 21.11.1921 a pápežskou konštitúciou Pia XI. zo dňa 23.12.1922, v dôsledku ktorej Svätá stolica vyhlásila, že nepovažuje nástupnícke štáty za nástupcov zaniknutých štátov do práv a povinnosti voči cirkvi týmito doteraz vykonávanými, a teda Svätá stolica tak aj nástupnícke štáty stratili možnosť dovolávať sa právnej úpravy pred rokom 1918. Výpoveďou konkordát zanikol, nepostupovalo sa podľa čl. XXXI cisárskeho patentu, ktorým bol vyhlásený konkordát, čo je zrejmé aj z toho, že z oboznámených dobových dokumentov vyplynulo, že študijný fond bol naďalej spravovaný štátnymi orgánmi, teda nie cirkvou, ani v mene cirkvi a príjmy z majetkov študijného fondu neslúžili výlučne katolíckemu školstvu, ale boli z nich financované aj štátne školy, platy školských inšpektorov, štipendiá pre učiteľov ľudových škôl.

30. Za právneho nástupcu Študijnej základiny nemôže súd pokladať žalobcu, ani inú cirkevnú právnickú osobu, ani Rímskokatolícku cirkev. Menovaná základina mala s Rímskokatolíckou cirkvou spoločné len to, že jej majetkový substrát bol pri založení vytvorený z majetku Rímskokatolíckej cirkvi. Inak sa však jednalo o samostatnú právnickú osobu s povahou verejného fondu, ktorá nebola nijako s Rímskokatolíckou cirkvou zviazaná. V konaní nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by menovaný fond zanikol. V zmysle Základov všeobecného súkromného práva univerzitného profesora Dr. Štefana L. základina zanikne: 1. ako zanikne jej účel, najmä splnením alebo tým, že sa jeho splnenie stane raz navždy nemožným, 2. zánikom majetkového substrátu, 3. ak sa splní príčina určená zakladateľom, napríklad využil svoje vymienené právo základinu zrušiť, alebo uplynul čas alebo nastala rozväzovacia podmienka zakladateľom určená a 4. základina zanikne ak ju zruší vrchnostenská moc. V konaní nebolo preukázané, že by niektorý z uvedených dôvodov zániku nastal. Podľa uznesenia vlády Československej republiky č. 8 zo dňa 21. októbra 1952 Študijný fond bol výslovne vyňatý zo zrušenia, ktoré dopadlo na všetky fondy, účelové imania a nadácie v správe ústredných úradov a ich orgánov. Uvažovať by sa dalo o zániku Študijného fondu z dôvodu zániku jeho majetkového substrátu. Likvidačné stredisko základín v roku 1954 svoju činnosť ukončilo, pretože sa úplne zlikvidovala majetková podstata verejných základín. V konaní však nebol vykonaný žiadny dôkaz, ktorým by bolo preukázané, že okrem nehnuteľní v k. ú. J. a nehnuteľností v k.ú. U., ktorých navrátenia sa žalobca domáhal v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 15C 87/2007 stratil fond nejakým spôsobom všetok ostatný nehnuteľný ako aj

hnuteľný majetok. Súdu teda chýbali dôkazy o tom, že celý majetkový substrát Študijného fondu zanikol, čím by zanikol aj samotný fond a bolo by možné uvažovať o právnom nástupníctve po ňom. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k rovnakým záverom ako Okresný súd Trenčín v konaniach vedených pod sp. zn. 15C 87/2007, 20C 102/2006, v zmysle ktorých aj v prípade ak by sa Študijný fond mal pokladať za tzv. zbožnú nadáciu Rímskokatolíckej cirkvi, či inú cirkevnú právnickú osobu /čo však súd ako je hore uvedené vylučuje/, musel by žalobca preukázať jej zánik v zmysle Kódexu kanonického práva, pričom podľa oboznámených kánonov Kódexu kanonického práva cirkevná právnická osoba zaniká, ak ju kompetentná vrchnosť zruší alebo ak počas sto rokov nevyvíja svoju činnosť. Ani takéto skutočnosti z vykonaného dokazovania nevyplynuli. Ani Modus vivendi z roku 1927, ani Apoštolské konštitúcie "Ad ecclesiastici regiminis incrementum" a "Qui divino" nestanovili /a objektívne vzaté ani nemohli stanoviť, keď Študijný fond v tom čase existoval, vykonával činnosť a bol pod dohľadom a správou štátnych orgánov/ právne nástupníctvo po Študijnej základine, ale len určili obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. O právnom nástupníctve Rímskokatolíckej cirkvi, prípadne niektorého jej útvaru po študijnom fonde vzhľadom na územný princíp by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by tento fond preukázateľne zanikol a z nejakého dôvodu by sa dalo dôvodne domnievať, že jeho právneho nástupcu treba hľadať medzi subjektmi Rímskokatolíckej cirkvi.

31. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že študijná základina, ktorej svedčí zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe, bola od jej založenia samostatným subjektom práva s vlastnou právnou subjektivitou, nebola ani útvarom rímskokatolíckej cirkvi, jej právnickou osobou a ani majetok študijnej základiny nebol majetkom cirkevným. Zo strany žalobcu nebolo preukázané jeho tvrdenie, že je právnym nástupcom študijnej základiny. V konaní nebola vyvrátená hodnovernosť zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností v prospech študijnej základiny ako pôvodného vlastníka. Žalobca nie je oprávnenou osobou v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. Z uvedených dôvodov nemožno odňatie vlastníctva nehnuteľností zapísaných vo vložke č. XXX a vl. č. XXXX k.ú. Zliechov pozemno-knižnému vlastníkovi študijnej základine bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. považovať za krivdu voči rímskokatolíckej cirkvi, keďže cirkev a ani žiaden jej útvar predmetné nehnuteľnosti v dobe prechodu ich vlastníctva na štát nevlastnila. Z dôvodu, že nebola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu v konaní, súd sa už nezaoberal pasívnou vecnou legitimáciou žalovaného, ktorú tiež žalovaný spochybňoval.

32. Z uvedených dôvodov súd výrokom I. zamietol žalobu žalobcu o uloženie povinnosti žalovanému vydať žalobcovi predmetné nehnuteľnosti.

33. Podľa § 255 ods. 1 Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

34. S poukazom na zásadu úspechu súd podľa § 255 ods. 1 výrokom II. vyslovil, že úspešný žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania súd podľa § 262 ods. 2 rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne v 2 vyhotoveniach.

Podľa § 127 ods. 1 v odvolaní treba uviesť tieto všeobecné náležitosti: ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľa § 363 v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 365 odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie.