Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 592/2012
PDF · 279.97 KB
No categories available
I. ÚS 592/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. N., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. P. K., Ž.,
ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 8/2011 a jeho rozsudkom z 18.
apríla 2012 v spojení s postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T
6/2004 a jeho rozsudkom z 26. februára 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. septembra 2012 doručená sťažnosť F. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 To 8/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012 (ďalej aj „postup a rozhodnutie
najvyššieho súdu“) v spojení s postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 6/2004 a jeho rozsudkom z 26. februára 2009 (ďalej aj
„postup a rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.
3 T 6/2004 z 26. februára 2009 bol uznaný vinným z pokračujúceho trestného činu
neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný
zákon účinného do 31. decembra 2005 a iné. Najvyšší súd aj na odvolanie sťažovateľa
rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 T 8/2011 z 18. apríla 2012 o zmene rozsudku prvostupňového
súdu, a to predovšetkým v časti týkajúcej sa uložených trestov a spôsobu ich výkonu, a to aj
vo vzťahu k sťažovateľovi. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej
k priebehu trestného konania vedeného aj proti jeho osobe poukázal na tieto podstatné
skutočnosti:
„Na Krajskom súde v Žiline... a následne na Najvyššom súde SR... bolo vedené
trestné konanie, mimo iného voči mojej osobe a to na podklade obžaloby podanej Krajskou
prokuratúrou v Prešove... , pričom obžaloba je datovaná na deň 25. 05. 2004. Obžaloba
bola podaná na základe výsledkov prípravného konania na podklade uznesenia MV SR
zo dňa 12. 12. 2001, na základe ktorého mi bolo vznesené obvinenie, ďalej na základe
uznesenia MV SR zo dňa 12. 02. 2003, ktoré následne bolo rozšírené pre ďalšie skutky, čo
mi bolo oznámené prípisom MV SR zo dňa 19. 11. 2003.
Z uvedeného vyplýva, že odo dňa vznesenia obvinenia do dňa podania obžaloby
uplynula doba takmer dva a pol roka, od podania obhajoby do dňa vyhlásenia rozsudku
súdu prvého stupňa uplynula doba takmer piatich rokov, od ústneho vyhlásenia rozsudku
do dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia uplynula doba viac ako dva roky, od
podania odvolania do dňa doručenia písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu
viac ako 1 rok a 4 mesiace a od vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu do dňa doručenia
jeho písomného vyhotovenia takmer 4 mesiace.“
3. Sťažovateľ svoju argumentáciu týkajúcu sa namietaného porušenia ním
označených základných práv a slobôd rozdelil do dvoch rovín.
3.1 V prvej rovine poukázal na zdĺhavý/prieťahový postup v jeho trestnej veci
konajúcich súdov, ku ktorému uviedol:
„1. Dĺžkou trvania vyhotovenia a doručenia písomného vyhotovenia rozsudku
odvolacieho súdu... boli porušené moje základné práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a právo na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru...
2. Dĺžkou trvania vyhotovenia a doručenia písomného vyhotovenia prvostupňového
rozsudku, ktorý bol dňa 26. 02. 2009 vyhlásený pričom mne ako obžalovanému
a sťažovateľovi bol doručený až dňa 26. 04. 2011, teda viac ako dva roky od jeho ústneho
vyhlásenia čím boli porušené moje základné práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl.48 ods. 2 a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru...
3. Dĺžkou trvania konania (tak prvostupňového ako aj odvolacieho), kedy
od vznesenia obvinenia do doručenia písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu
uplynula doba takmer 11 rokov... bolo porušené moje základné právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“
3.2 V druhej rovine poukázal na viaceré pochybenia v postupe a rozhodovacej
činnosti konajúcich súdov, ku ktorým uviedol:
„1. Nerešpektovaním práva na obhajobu, spravodlivý proces a na súdnu a inú
právnu ochranu, tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdmi, kedy jeden z mojich
obhajcov... nebol riadne a včas informovaný o všetkých úkonoch, hoci o to písomne
požiadal, pričom tento môj obhajca bol odignorovaný tak v prípravnom konaní ako aj
v konaní na súde prvého stupňa, keď mu nebola doručovaná obžaloba a ani prvostupňový
rozsudok a ďalej neumožnením mne a mojim obhajcom oboznámiť sa so všetkými dôkazmi,
ktoré boli súčasťou spisu a ďalej nevykonaním dôkazov navrhnutých v môj prospech,
konaním súdov a orgánov činných v trestnom konaní v rozpore s ustanoveniami Trestného
poriadku - zákona č. 141/1961 Zb. ... boli porušené moje základné právo na obhajobu
podľa čl. 50 ods. 3, 6 Ústavy... aj čl. 6 ods. 1, 3 písm. c), d) Dohovoru... a na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1, 3 písm. c), d) Dohovoru... a na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
2. Mojou nezákonnou väzbou, kedy v priebehu prípravného konania som bol vzatý do
väzby pre skutok, pre ktorý som následne nebol ani obžalovaný, ... boli porušené
ustanovenia 67 TP vtedy platného, čím boli porušené moje základné práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 prvá veta
a ods. 3 Ústavy... a podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru...“
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie vydal tento nález:
„1. Základné práva sťažovateľa F. N. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR, právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na
obhajobu podľa čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR ako aj právo na obhajobu podľa čl. 6
ods. 3 písm. c), d) Dohovoru... a rovnako právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1, 3 písm. c) Dohovoru... boli postupom Najvyššieho súdu... vo veci vedenej pod sp. zn.
3 To/8/2011 a Krajského súdu... vo veci sp. zn. 3 T/6/2004 porušené.
2. Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... 3 To/8/2011 zo dňa 18. 04.
2012 a rozsudok Krajského súdu... vo veci sp. zn. 3 T/6/2004 zo dňa 26. 02. 2009 a vracia
vec súdu na ďalšie konanie, pričom zakazuje pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd sťažovateľa F. N. v ďalšom konaní a prikazuje ďalšie konanie bez porušovania
základných práv sťažovateľa.
3. Sťažovateľovi F. N. sa priznáva finančné zadosťučinenie...
4. Sťažovateľovi F. N. sa priznáva náhrada trov konania...“
Zároveň sťažovateľ podal ústavnému súdu návrh na odklad vykonateľnosti
napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu:
„Ústavný súd SR odkladá vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozsudku KS
Žilina 3 T/6/2004 v spojení s rozsudkom NS SR 3 To 8/2011 vo vzťahu ku sťažovateľovi
a Krajskému súdu v Žiline ukladá, aby sa vo vzťahu k sťažovateľovi dočasne zdržal
vykonávania právoplatného rozhodnutia a poškodenému Ing. V. B. ukladá, aby sa dočasne
zdržal výkonu oprávnenia mu priznaného právoplatným rozsudkom KS Žilina 3 T/6/2004 v
spojení s rozsudkom NS SR 3 To 8/2011.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II.A
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a najvyššieho súdu
9. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých
malo dôjsť postupom tak krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 6/2004, ako aj
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 8/2011 vrátane postupu orgánov
činných v trestnom konaní, ktorých spoločným menovateľom mala byť podľa názoru
sťažovateľa neprimeraná celková dĺžka konania v trvaní spolu 11 rokov. V sťažnosti
uvádza: „Poukazujem na skutočnosť, že dlhodobý stav právnej neistoty, v ktorej som sa
dlhodobo nachádzal, jednak pre dĺžku konania (takmer 11 rokov) a jednak preto, že
vyhotovenie písomného prvostupňového rozsudku a jeho následné doručenie trvalo viac ako
2 roky a následné odvolacie konanie trvalo viac ako jeden rok a rovnako z dôvodu, že mi
dlhodobo a opakovane bolo upierané právo na obhajobu, mal nepriaznivý vplyv aj na môj
zdravotný stav aj na moju psychiku, na moju rodinu ako aj blízke okolie, tak z oblasti
súkromného života, ako aj podnikania, ako aj na ich vzťah ku mne, pretože vedené konanie
ma pred nimi dlhodobo stavalo do nepriaznivého svetla.
Som presvedčený, že za týchto okolností sa vyžaduje nielen vyslovenie porušenia
práva ale aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako prostriedku na
dovŕšenie ochrany porušovaných základných práv mňa sťažovateľa.“
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom
poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03,
IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy
v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý
vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa
môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti
(napr. PL. ÚS 25/01).
12. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že základné právo
na konanie bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne čl. 6 ods. 1
dohovoru) sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí
trestného stíhania, keď sa občan stáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo
poškodený (II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02). Účel základného práva na konanie bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej
neistoty nielen obvineného, ale aj poškodeného ako strán v trestnom konaní, sa sleduje
konaním a rozhodovaním príslušných orgánov v primeranej lehote (III. ÚS 99/02).
Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota strán v trestnom konaní
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
o vine, resp. nevine obžalovaného a na tento výrok nadväzujúcich ďalších výrokov
nastoľujúcich práva a povinnosti. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť
taký procesný postup v konaní pred súdom, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.
13. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (napr. II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), že ochrana základnému právu podľa čl. 48
ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia
tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto
prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla,
už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva/práv, ústavný súd
sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
14. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
v nadväznosti na vyslovenie porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru
je teda to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby
sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola
sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod na
odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
15. Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. septembra 2012 namietol
prieťahy v konaní a postupe tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktoré mu bolo
doručené, ako sám uvádza v podanej sťažnosti 3. augusta 2012, pričom po tomto dátume už
k žiadnemu ďalšiemu postupu všeobecných súdov nedochádza. Inými slovami, v čase keď
sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju sťažnosť, v ktorej namietal porušenie svojich práv
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo už konanie v merite jeho
trestnej veci na označených orgánoch verejnej/súdnej moci právoplatne skončené, z čoho
vyplýva logický záver, že v tomto čase už ku žiadnym prieťahom v trestnom konaní
nedochádzalo.
16. Zistený faktický stav bol vo vzťahu k obsahu sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
namietal porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
v právoplatne skončených konaniach, s prihliadnutím na zmysel a účel ochrany týchto práv
relevantný pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto súvislosti
neopodstatnená, čo v zmysle § 25 ods. 2 zákona ústavnom súde zakladá dôvod na jej
odmietnutie z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
17. V súvislosti s polemikou prednesenou sťažovateľom v tom smere, že
„... rozhodnutie o prieťahoch v konaní podľa zák. č. 757/2004 Z. z. nijakým spôsobom
nerieši poskytnutie akéhokoľvek zadosťučinenia pre sťažovateľa za obdobie, kedy prieťahy
v konaní už trvali a existovali..., teda nerieši obdobie od začiatku porušovania práv
sťažovateľa do skončenia trvania porušovania týchto práv, rieši len obdobie po rozhodnutí
predsedu súdu do budúcna a ani nie tak vo vzťahu k sťažovateľovi ako skôr dovnútra súdu
pri prijímaní opatrení voči konkrétnemu konajúcemu sudcovi. Obdobím trvania
porušovania týchto práv vo vzťahu reparácie smerujúcej k sťažovateľovi a poskytnutím
akéhokoľvek zadosťučinenia pre sťažovateľa za toto obdobie sa môže zaoberať výlučne
Ústavný súd v konaní podľa zákona č. 38/1993 Z. z.“, ako aj v kontexte skúmania
podmienok, ktorých splnenie je predpokladom toho, aby ústavný súd vôbec pristúpil
k posúdeniu postupu orgánu verejnej moci v napadnutom konaní, ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľ nepredložil dôkaz, resp. neuviedol, že využil účinný prostriedok nápravy, ktorým
mohol brojiť proti zdĺhavému, teda „prieťahovému“ postupu súdov v jeho trestnej veci
konajúcich súdov. Takýmto prostriedkom bola sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) podaná predsedovi krajského súdu, ako
aj najvyššieho súdu. Zároveň sťažovateľ v čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
disponoval aj podobným účinným prostriedkom nápravy podľa § 55 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.
18. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy
ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1,
ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
19. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,
I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť
na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny
stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak
sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má/mal k dispozícii,
alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa
(§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody v danej veci sťažovateľ neuviedol
a ani ich ústavný súd nezistil.
20. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj
v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci. Nesplnenie, resp. nedodržanie princípu
subsidiarity postupom sťažovateľa, by zakladalo za predpokladu, ak by bola sťažnosť
podaná ústavnému súdu v čase ešte prebiehajúcich súdnych konaní, dôvod na odmietnutie
ním podanej sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
21. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo
len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
22. Ústavný súd ďalej poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ smeroval svoje
sťažnostné námietky voči postupu a rozhodnutiu krajského súdu, pričom ten istý nárok
na ochranu ústavnosti uplatnil aj v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 236/2011, v ktorom
bola jeho sťažnosť uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 236/2011-11 zo 16. júna 2011
odmietnutá. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať vo
veci, o ktorej už raz rozhodol, a to v citovanom konaní, v dôsledku čoho je sťažnosť
sťažovateľa v tejto jej časti neprípustná pre prekážku rozhodnutej veci, a preto ústavný súd
rozhodol o nej tak, že ju odmietol pre neprípustnosť [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom
súde].
23. V závere svojej argumentácie ústavný súd vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 8/2011 v nadväznosti na sťažovateľom
vytýkané pochybenie spočívajúce v zdĺhavom doručovaní rozhodnutia najvyššieho súdu –
„Písomné vyhotovenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 To 8/ 2011 mi bolo doručené dňa 3. 08. 2012 (tj. takmer 4 mesiace po
vyhlásení uvedeného rozsudku) a teda až v tento deň som sa mohol oboznámiť
s odôvodnením odvolacieho rozsudku...“, poukazuje na svoje zistenia, z ktorých vyplýva, že
spisový materiál bol z najvyššieho súdu doručený krajskému súdu 29. júna 2012
a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo obhajcom sťažovateľa Mgr. P. a Mgr. K.
doručené 13. júla 2012 a samotnému sťažovateľovi 3. augusta 2012. Najvyšší súd vyhlásil
svoje rozhodnutie na verejnom zasadnutí konanom 18. apríla 2012, na ktorom aj prerokoval
podané odvolania obžalovanými vrátane sťažovateľa.
24. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej
„ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
[čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03)]. V prípade, keď
ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01,
III. ÚS 30/03) alebo ho odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 57/01,
I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).
25. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti (bod 23) a v kontexte svojej
citovanej rozhodovacej činnosti v predošlom období (bod 24) konštatuje, že najvyšší súd
nebol počas posudzovaného obdobia absolútne nečinný, ale vykonával procesné úkony a iné
úkony administratívneho charakteru smerujúce k úspešnej príprave verejného zasadnutia na
prerokovanie podaných opravných prostriedkov, teda činnosť smerujúcu k odstráneniu
stavu právnej neistoty, aj keď tento jeho postup, berúc ako poslednú lehotu doručenia
rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľovi, trval celkovo vyše jedného roka, táto lehota
nedosahovala takú dĺžku, ktorá by mohla byť aj s prihliadnutím na náročnosť trestnej veci
sťažovateľa a postup najvyššieho súdu spojený s ustanovovaním náhradných obhajcov
a komplikácie spojené s písomným predvolávaním strán v trestnom konaní podkladom na
vyslovenie porušenia označených práv, pričom zohľadnením uvedených skutočností má
svoje opodstatnenie. Z hľadiska komplexného posúdenia inkriminovaného obdobia ústavný
súd teda konštatuje, že sťažovateľom namietaný postup najvyššieho súdu nemožno
považovať za porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.B
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) dohovoru postupom a rozhodnutiami
krajského súdu a najvyššieho súdu
26. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
27. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie krajského súdu v trestnej veci sťažovateľa,
ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu
bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil),
a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného
súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
28. K sťažnostným námietkam sťažovateľa týkajúcich sa porušenia jeho práva na
právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 a obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3
písm. c) a d) dohovoru v spojení s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozhodnutím (odvolacieho) najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahová stránka
jeho námietok je naplnením dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.
29. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník
konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,
naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi
dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Keďže proti napadnutému rozhodnutiu
najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho je možné zo sťažovateľom tvrdených pochybení
v jeho postupe a rozhodovacej činnosti pri rozhodovaní v merite jeho trestnej veci podať
dovolanie (§ 371 Trestného poriadku), právomoc poskytnúť ochranu označeným základným
právam sťažovateľa má najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená
právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej
právomoci.
30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí
krajského súdu a najvyššieho súdu, odklad vykonateľnosti rozhodnutia krajského súdu,
priznanie finančného zadosťučinenia), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012