Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 592/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. N., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. P. K., Ž.,

ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48

ods. 2 a a podľa a 3 písm. c) a d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18.

apríla 2012 v spojení s postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T

6/2004 a jeho rozsudkom z 26. februára 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. septembra 2012 doručená sťažnosť F. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 (ďalej len „“) a podľa a 3 písm. c) a d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012 (ďalej aj „postup a rozhodnutie

najvyššieho súdu“) v spojení s postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. februára 2009 (ďalej aj

„postup a rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 26. februára 2009 bol uznaný vinným z pokračujúceho trestného činu

neodvedenia dane a poistného podľa a Trestný

zákon účinného do 31. decembra 2005 a iné. Najvyšší súd aj na odvolanie sťažovateľa

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 18. apríla 2012 o zmene rozsudku prvostupňového

súdu, a to predovšetkým v časti týkajúcej sa uložených trestov a spôsobu ich výkonu, a to aj

vo vzťahu k sťažovateľovi. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej

k priebehu trestného konania vedeného aj proti jeho osobe poukázal na tieto podstatné

skutočnosti:

„Na Krajskom súde v Žiline... a následne na Najvyššom súde SR... bolo vedené

trestné konanie, mimo iného voči mojej osobe a to na podklade obžaloby podanej Krajskou

prokuratúrou v Prešove... , pričom obžaloba je datovaná na deň 25. 05. 2004. Obžaloba

bola podaná na základe výsledkov prípravného konania na podklade uznesenia MV SR

zo dňa 12. 12. 2001, na základe ktorého mi bolo vznesené obvinenie, ďalej na základe

uznesenia MV SR zo dňa 12. 02. 2003, ktoré následne bolo rozšírené pre ďalšie skutky, čo

mi bolo oznámené prípisom MV SR zo dňa 19. 11. 2003.

Z uvedeného vyplýva, že odo dňa vznesenia obvinenia do dňa podania obžaloby

uplynula doba takmer dva a pol roka, od podania obhajoby do dňa vyhlásenia rozsudku

súdu prvého stupňa uplynula doba takmer piatich rokov, od ústneho vyhlásenia rozsudku

do dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia uplynula doba viac ako dva roky, od

podania odvolania do dňa doručenia písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu

viac ako 1 rok a 4 mesiace a od vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu do dňa doručenia

jeho písomného vyhotovenia takmer 4 mesiace.“

3. Sťažovateľ svoju argumentáciu týkajúcu sa namietaného porušenia ním

označených základných práv a slobôd rozdelil do dvoch rovín.

3.1 V prvej rovine poukázal na zdĺhavý/prieťahový postup v jeho trestnej veci

konajúcich súdov, ku ktorému uviedol:

„1. Dĺžkou trvania vyhotovenia a doručenia písomného vyhotovenia rozsudku

odvolacieho súdu... boli porušené moje základné práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a právo na prejednanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru...

2. Dĺžkou trvania vyhotovenia a doručenia písomného vyhotovenia prvostupňového

rozsudku, ktorý bol dňa 26. 02. 2009 vyhlásený pričom mne ako obžalovanému

a sťažovateľovi bol doručený až dňa 26. 04. 2011, teda viac ako dva roky od jeho ústneho

vyhlásenia čím boli porušené moje základné práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa čl.48 ods. 2 a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru...

3. Dĺžkou trvania konania (tak prvostupňového ako aj odvolacieho), kedy

od vznesenia obvinenia do doručenia písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu

uplynula doba takmer 11 rokov... bolo porušené moje základné právo na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“

3.2 V druhej rovine poukázal na viaceré pochybenia v postupe a rozhodovacej

činnosti konajúcich súdov, ku ktorým uviedol:

„1. Nerešpektovaním práva na obhajobu, spravodlivý proces a na súdnu a inú

právnu ochranu, tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdmi, kedy jeden z mojich

obhajcov... nebol riadne a včas informovaný o všetkých úkonoch, hoci o to písomne

požiadal, pričom tento môj obhajca bol odignorovaný tak v prípravnom konaní ako aj

v konaní na súde prvého stupňa, keď mu nebola doručovaná obžaloba a ani prvostupňový

rozsudok a ďalej neumožnením mne a mojim obhajcom oboznámiť sa so všetkými dôkazmi,

ktoré boli súčasťou spisu a ďalej nevykonaním dôkazov navrhnutých v môj prospech,

konaním súdov a orgánov činných v trestnom konaní v rozpore s ustanoveniami Trestného

poriadku - ... boli porušené moje základné právo na obhajobu

podľa , 6 ... aj , 3 písm. c), d) Dohovoru... a na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1, 3 písm. c), d) Dohovoru... a na súdnu a inú právnu ochranu

podľa SR.

2. Mojou nezákonnou väzbou, kedy v priebehu prípravného konania som bol vzatý do

väzby pre skutok, pre ktorý som následne nebol ani obžalovaný, ... boli porušené

ustanovenia 67 vtedy platného, čím boli porušené moje základné práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 prvá veta

a ods. 3 ... a podľa Dohovoru...“

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Základné práva sťažovateľa F. N. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

SR, právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na

obhajobu podľa , SR ako aj právo na obhajobu podľa

ods. 3 písm. c), d) Dohovoru... a rovnako právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1, 3 písm. c) Dohovoru... boli postupom Najvyššieho súdu... vo veci vedenej pod sp. zn.

a Krajského súdu... vo veci sp. zn. porušené.

2. Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 18. 04.

2012 a rozsudok Krajského súdu... vo veci sp. zn. zo dňa 26. 02. 2009 a vracia

vec súdu na ďalšie konanie, pričom zakazuje pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd sťažovateľa F. N. v ďalšom konaní a prikazuje ďalšie konanie bez porušovania

základných práv sťažovateľa.

3. Sťažovateľovi F. N. sa priznáva finančné zadosťučinenie...

4. Sťažovateľovi F. N. sa priznáva náhrada trov konania...“

Zároveň sťažovateľ podal ústavnému súdu návrh na odklad vykonateľnosti

napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu:

„Ústavný súd SR odkladá vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozsudku KS

Žilina v spojení s rozsudkom NS SR vo vzťahu ku sťažovateľovi

a Krajskému súdu v Žiline ukladá, aby sa vo vzťahu k sťažovateľovi dočasne zdržal

vykonávania právoplatného rozhodnutia a poškodenému Ing. V. B. ukladá, aby sa dočasne

zdržal výkonu oprávnenia mu priznaného právoplatným rozsudkom KS Žilina v

spojení s rozsudkom NS SR .“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa a nasl. vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a najvyššieho súdu

9. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých

malo dôjsť postupom tak krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. vrátane postupu orgánov

činných v trestnom konaní, ktorých spoločným menovateľom mala byť podľa názoru

sťažovateľa neprimeraná celková dĺžka konania v trvaní spolu 11 rokov. V sťažnosti

uvádza: „Poukazujem na skutočnosť, že dlhodobý stav právnej neistoty, v ktorej som sa

dlhodobo nachádzal, jednak pre dĺžku konania (takmer 11 rokov) a jednak preto, že

vyhotovenie písomného prvostupňového rozsudku a jeho následné doručenie trvalo viac ako

2 roky a následné odvolacie konanie trvalo viac ako jeden rok a rovnako z dôvodu, že mi

dlhodobo a opakovane bolo upierané právo na obhajobu, mal nepriaznivý vplyv aj na môj

zdravotný stav aj na moju psychiku, na moju rodinu ako aj blízke okolie, tak z oblasti

súkromného života, ako aj podnikania, ako aj na ich vzťah ku mne, pretože vedené konanie

ma pred nimi dlhodobo stavalo do nepriaznivého svetla.

Som presvedčený, že za týchto okolností sa vyžaduje nielen vyslovenie porušenia

práva ale aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako prostriedku na

dovŕšenie ochrany porušovaných základných práv mňa sťažovateľa.“

10. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. ).

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom

poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (m. m. , , ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že

v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý

vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa

môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti

(napr. ).

12. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že základné právo

na konanie bez zbytočných prieťahov zaručené (podobne

dohovoru) sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí

trestného stíhania, keď sa občan stáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo

poškodený (, ). Účel základného práva na konanie bez zbytočných

prieťahov podľa , ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej

neistoty nielen obvineného, ale aj poškodeného ako strán v trestnom konaní, sa sleduje

konaním a rozhodovaním príslušných orgánov v primeranej lehote ().

Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota strán v trestnom konaní

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

o vine, resp. nevine obžalovaného a na tento výrok nadväzujúcich ďalších výrokov

nastoľujúcich práva a povinnosti. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť

taký procesný postup v konaní pred súdom, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.

13. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (napr. ,

, , ), že ochrana základnému právu podľa čl. 48

ods. 2 sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia

tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto

prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla,

už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva/práv, ústavný súd

sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

14. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa

v nadväznosti na vyslovenie porušenia v spojení s dohovoru

je teda to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby

sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola

sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod na

odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

15. Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. septembra 2012 namietol

prieťahy v konaní a postupe tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktoré mu bolo

doručené, ako sám uvádza v podanej sťažnosti 3. augusta 2012, pričom po tomto dátume už

k žiadnemu ďalšiemu postupu všeobecných súdov nedochádza. Inými slovami, v čase keď

sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju sťažnosť, v ktorej namietal porušenie svojich práv

podľa a podľa dohovoru, bolo už konanie v merite jeho

trestnej veci na označených orgánoch verejnej/súdnej moci právoplatne skončené, z čoho

vyplýva logický záver, že v tomto čase už ku žiadnym prieťahom v trestnom konaní

nedochádzalo.

16. Zistený faktický stav bol vo vzťahu k obsahu sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

namietal porušenie svojich práv podľa a dohovoru

v právoplatne skončených konaniach, s prihliadnutím na zmysel a účel ochrany týchto práv

relevantný pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto súvislosti

neopodstatnená, čo v zmysle § 25 ods. 2 zákona ústavnom súde zakladá dôvod na jej

odmietnutie z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17. V súvislosti s polemikou prednesenou sťažovateľom v tom smere, že

„... rozhodnutie o prieťahoch v konaní podľa nijakým spôsobom

nerieši poskytnutie akéhokoľvek zadosťučinenia pre sťažovateľa za obdobie, kedy prieťahy

v konaní už trvali a existovali..., teda nerieši obdobie od začiatku porušovania práv

sťažovateľa do skončenia trvania porušovania týchto práv, rieši len obdobie po rozhodnutí

predsedu súdu do budúcna a ani nie tak vo vzťahu k sťažovateľovi ako skôr dovnútra súdu

pri prijímaní opatrení voči konkrétnemu konajúcemu sudcovi. Obdobím trvania

porušovania týchto práv vo vzťahu reparácie smerujúcej k sťažovateľovi a poskytnutím

akéhokoľvek zadosťučinenia pre sťažovateľa za toto obdobie sa môže zaoberať výlučne

Ústavný súd v konaní podľa “, ako aj v kontexte skúmania

podmienok, ktorých splnenie je predpokladom toho, aby ústavný súd vôbec pristúpil

k posúdeniu postupu orgánu verejnej moci v napadnutom konaní, ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľ nepredložil dôkaz, resp. neuviedol, že využil účinný prostriedok nápravy, ktorým

mohol brojiť proti zdĺhavému, teda „prieťahovému“ postupu súdov v jeho trestnej veci

konajúcich súdov. Takýmto prostriedkom bola sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) podaná predsedovi krajského súdu, ako

aj najvyššieho súdu. Zároveň sťažovateľ v čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

disponoval aj podobným účinným prostriedkom nápravy podľa § 55 zákona

č. v znení neskorších predpisov.

18. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy

ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1,

ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

19. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , ,

), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť

na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny

stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa

, resp. podľa dohovoru, koná iba za predpokladu, ak

sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má/mal k dispozícii,

alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa

( ); takéto dôvody v danej veci sťažovateľ neuviedol

a ani ich ústavný súd nezistil.

20. Špecifickosť sťažnosti podľa teda spočíva okrem iného aj

v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady

subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť

iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom

rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci. Nesplnenie, resp. nedodržanie princípu

subsidiarity postupom sťažovateľa, by zakladalo za predpokladu, ak by bola sťažnosť

podaná ústavnému súdu v čase ešte prebiehajúcich súdnych konaní, dôvod na odmietnutie

ním podanej sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti ( ).

21. Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka

veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo

len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

22. Ústavný súd ďalej poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ smeroval svoje

sťažnostné námietky voči postupu a rozhodnutiu krajského súdu, pričom ten istý nárok

na ochranu ústavnosti uplatnil aj v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom

bola jeho sťažnosť uznesením ústavného súdu č. k. -11 zo 16. júna 2011

odmietnutá. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať vo

veci, o ktorej už raz rozhodol, a to v citovanom konaní, v dôsledku čoho je sťažnosť

sťažovateľa v tejto jej časti neprípustná pre prekážku rozhodnutej veci, a preto ústavný súd

rozhodol o nej tak, že ju odmietol pre neprípustnosť [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom

súde].

23. V závere svojej argumentácie ústavný súd vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. v nadväznosti na sťažovateľom

vytýkané pochybenie spočívajúce v zdĺhavom doručovaní rozhodnutia najvyššieho súdu –

„Písomné vyhotovenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. mi bolo doručené dňa 3. 08. 2012 (tj. takmer 4 mesiace po

vyhlásení uvedeného rozsudku) a teda až v tento deň som sa mohol oboznámiť

s odôvodnením odvolacieho rozsudku...“, poukazuje na svoje zistenia, z ktorých vyplýva, že

spisový materiál bol z najvyššieho súdu doručený krajskému súdu 29. júna 2012

a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo obhajcom sťažovateľa Mgr. P. a Mgr. K.

doručené 13. júla 2012 a samotnému sťažovateľovi 3. augusta 2012. Najvyšší súd vyhlásil

svoje rozhodnutie na verejnom zasadnutí konanom 18. apríla 2012, na ktorom aj prerokoval

podané odvolania obžalovanými vrátane sťažovateľa.

24. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej

„ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte

zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, resp. práva podľa dohovoru“ (, ).

Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

[čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. , , )]. V prípade, keď

ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2

, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (,

) alebo ho odmietne ako zjavne neopodstatnený (, ,

, , , , ).

25. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti (bod 23) a v kontexte svojej

citovanej rozhodovacej činnosti v predošlom období (bod 24) konštatuje, že najvyšší súd

nebol počas posudzovaného obdobia absolútne nečinný, ale vykonával procesné úkony a iné

úkony administratívneho charakteru smerujúce k úspešnej príprave verejného zasadnutia na

prerokovanie podaných opravných prostriedkov, teda činnosť smerujúcu k odstráneniu

stavu právnej neistoty, aj keď tento jeho postup, berúc ako poslednú lehotu doručenia

rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľovi, trval celkovo vyše jedného roka, táto lehota

nedosahovala takú dĺžku, ktorá by mohla byť aj s prihliadnutím na náročnosť trestnej veci

sťažovateľa a postup najvyššieho súdu spojený s ustanovovaním náhradných obhajcov

a komplikácie spojené s písomným predvolávaním strán v trestnom konaní podkladom na

vyslovenie porušenia označených práv, pričom zohľadnením uvedených skutočností má

svoje opodstatnenie. Z hľadiska komplexného posúdenia inkriminovaného obdobia ústavný

súd teda konštatuje, že sťažovateľom namietaný postup najvyššieho súdu nemožno

považovať za porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.B

K namietanému porušeniu práv podľa , a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) dohovoru postupom a rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu

26. V už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ).

27. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie krajského súdu v trestnej veci sťažovateľa,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu

bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil),

a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného

súdu podľa .

28. K sťažnostným námietkam sťažovateľa týkajúcich sa porušenia jeho práva na

právnu pomoc podľa a obhajobu podľa a podľa

písm. c) a d) dohovoru v spojení s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím (odvolacieho) najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahová stránka

jeho námietok je naplnením dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) zákona

č. v znení neskorších predpisov.

29. ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník

konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,

naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi

dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Keďže proti napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho je možné zo sťažovateľom tvrdených pochybení

v jeho postupe a rozhodovacej činnosti pri rozhodovaní v merite jeho trestnej veci podať

dovolanie ( ), právomoc poskytnúť ochranu označeným základným

právam sťažovateľa má najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená

právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej

právomoci.

30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí

krajského súdu a najvyššieho súdu, odklad vykonateľnosti rozhodnutia krajského súdu,

priznanie finančného zadosťučinenia), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012