Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 78/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária,

Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie a a 6

Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod

sp. zn. a jeho uznesením z 19. augusta 2014 a sp. zn. a jeho

rozsudkom z 11. apríla 2012 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ako aj jeho uznesením z 19. augusta 2014 p o r u š i l základné právo

na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. augusta 2014 vo vzťahu k z r u š u j e a vec v r a c i a na

ďalšie konanie.

3. Konanie o namietanom porušení a a 6 Slovenskej

republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. ,

ako aj uznesením z 11. apríla 2012 z a s t a v u j e .

2

4. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume

432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

24 z 12. februára 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods.

1 a a 6 (ďalej len „“), ako aj a 3

písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v

konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod

sp. zn. a jeho uznesením z 19. augusta 2014 a sp. zn. a jeho

rozsudkom z 11. apríla 2012 .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 23. apríla 2015 a

najvyšší súd vo vyjadrení z 31. marca 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 26. februára 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania

trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa a

účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý “) a zo spáchania trestného

činu podielnictva podľa starého . Bol mu uložený

trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov podmienečne, odložený na skúšobnú dobu dvoch

rokov. Bol tiež zaviazaný nahradiť poškodenému škodu vo výške 17 254,77 Sk (573 €).

Na základe odvolania sťažovateľa, ale aj prokurátora rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. apríla 2012 bolo odvolanie prokurátora zamietnuté a rozsudok bol

zrušený vo výroku o treste s tým, že sťažovateľovi bol uložený peňažný trest vo výmere

20 000 €. Pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu bol sťažovateľovi uložený

náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Bola mu uložená aj povinnosť nahradiť

poškodenému škodu vo výške 17 254,77 Sk, teda 573 €. Napokon uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 19. augusta 2014 bolo dovolanie sťažovateľa proti

odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu odmietnuté. Toto uznesenie bolo obhajcovi

sťažovateľa doručené 24. septembra 2014.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutiami najvyššieho súdu došlo k porušeniu

označených práv podľa a dohovoru.

Pokiaľ ide o dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. augusta 2014, je relevantné, že sťažovateľ podal 12. septembra 2012 pôvodne sťažnosť

ústavnému súdu, ktorá smerovala proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To

8/2011 z 18. apríla 2012. Uznesením ústavného súdu sp. zn. z 12. decembra

2012 bola sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci, keďže podľa názoru ústavného

súdu sťažovateľ môže podať proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu dovolanie.

Následne potom sťažovateľ podal dovolanie, ktoré bolo odmietnuté, ako to je už

uvedené. K odmietnutiu dovolania došlo na neverejnom zasadnutí, pričom najvyšší súd

dovolacie námietky sťažovateľa vecne preskúmal. Zaujal teda vecné stanovisko

k dovolaciemu dôvodu sťažovateľa podľa

tvrdiaceho, že zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu. Skutočnosť, že

sa najvyšší súd uplatneným dovolacím dôvodom zaoberal a odvolací rozsudok spolu

s predchádzajúcim postupom aj preskúmal, vyplýva z odôvodnenia vysvetľujúceho, prečo

4

nemožno považovať neupovedomovanie jedného zo zvolených obhajcov sťažovateľa za

porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Rovnako postupoval aj vo vzťahu

k dovolaciemu dôvodu podľa (podľa ktorého

rozhodnutie bolo založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia).

Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že ustanoveniu starého

zodpovedalo v novom účinnom od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný

zákon“) ustanovenie § 277, ku ktorému sa viaže osobitné ustanovenie o účinnej ľútosti

podľa § 86 písm. e), podľa ktorého trestnosť činu spáchaného sťažovateľom zanikla.

Najvyšší súd k tomu uviedol, že uplatnené námietky po obsahovej stránke síce zodpovedajú

uplatnenému dovolaciemu dôvodu, lebo spochybňujú právne posúdenie skutku, avšak

zároveň dospel k záveru, že tieto námietky sú zjavne neopodstatnené.

V sťažovateľovej veci bolo dovolanie odmietnuté. Podmienky takéhoto postupu

ustanovuje , ktorý umožňuje takýmto spôsobom rozhodnúť na

neverejnom zasadnutí, teda bez prítomnosti strán. Takéto rozhodnutie však možno urobiť

len bez preskúmania veci, ako to vyplýva z výslovného znenia uvedeného ustanovenia.

Napriek uvedenému bolo dovolanie odmietnuté na neverejnom zasadnutí, pričom

zároveň boli dovolacie námietky sťažovateľa vecne preskúmané.

Postup, ktorý najvyšší súd v dovolacom konaní zvolil, podľa sťažovateľa zodpovedá

postupu na verejnom zasadnutí tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 384 ods. 1 Trestného

poriadku, podľa ktorého na verejnom zasadnutí súd preskúma zákonnosť a odôvodnenosť

výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania

podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní. Ak dovolací súd po takomto postupe

nezistí preukázanie dôvodov dovolania, zamietne ho na verejnom zasadnutí (§ 392 ods. 1

). Znamená to, že vecné preskúmanie rozhodnutia a postupu

napadnutého dovolaním je možné len na verejnom zasadnutí, čo je osobitne zdôraznené

zaradením ustanovení upravujúcich takýto postup pod spoločný názov „Postup

a rozhodnutia na verejnom zasadnutí“.

Podľa názoru sťažovateľa aj keď z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu

(R 118/2012, R 52/2013) vyplýva, že najvyšší súd rozhodnutia podľa § 382 písm. c) a podľa

považuje za zameniteľné, teda za obsahovo rovnaký druh,

v skutočnosti nie je možné s takýmto názorom súhlasiť. Bráni tomu výslovná zákonná

úprava zaručujúca dovolateľovi právo byť prítomný na zasadnutí dovolacieho súdu,

na ktorom dôjde k vecnému preskúmaniu rozhodnutia napadnutého dovolaním, a to

na verejnom zasadnutí. Najvyšší súd odňal sťažovateľovi právo byť prítomný spolu

s obhajcom na verejnom zasadnutí o jeho dovolaní, predniesť svoj návrh, zúčastniť sa pri

vykonaní dokazovania na verejnom zasadnutí a predniesť sám či prostredníctvom obhajcu

konečný návrh.

Navyše sťažovateľ namieta, že uznesenie nedáva zrozumiteľné odpovede na otázky

nastolené v dovolaní (porušenie práva na obhajobu, nepoužitie výhodnejšieho kódexu

trestného práva hmotného a porušenie zákazu reformationis in peius uložením peňažného

trestu 20 000 €).

Keďže zásadné otázky sťažovateľovho dovolania neboli v dovolacom konaní

posudzované so zreteľom na označené práva podľa a dohovoru, treba uviesť

argumentáciu, ktorú sťažovateľ uplatnil.

V súvislosti so zásadným porušením práva na obhajobu sťažovateľ namietal

v priebehu celého konania, že hoci si zvolil dvoch obhajcov a hoci obaja trvali na tom, aby

boli upovedomovaní o mieste a čase konania výsluchov, jeden z obhajcov nebol

upovedomovaný, nebola mu doručená obžaloba, ale ani rozsudok krajského súdu. Táto

námietka nebola v odvolacom, ale ani v dovolacom konaní akceptovaná s poukazom na to,

že obaja obhajcovia pôsobia v rámci jednej advokátskej kancelárie a obaja boli nepochybne

informovaní o postupe v trestnom konaní, aj keď obhajca Mgr. Páchnik sa o vec osobitne

nezaujímal, lebo v rámci vnútorného rozdelenia úloh v advokátskej kancelárii sa vecou

zaoberal Mgr. Karman.

6

Podľa dovolacieho uznesenia nemožno tento postup považovať za zásadné porušenie

práva na obhajobu, pretože sťažovateľovi bola poskytnutá efektívna právna pomoc zo strany

iného obhajcu. Podľa odvolacieho rozsudku treba vychádzať z účinného

od 1. januára 2006 (doteraz a ďalej len „“), podľa ktorého postačilo

upovedomiť iba jedného z obhajcov. Pritom konanie prebiehalo podľa

účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý “), pričom podľa

ods. 7 ak si obvinený zvolí viacerých obhajcov v tej istej veci, povinnosti a práva podľa

tohto práva patria každému z nich. Pri úkonoch podľa tohto zákona stačí prítomnosť len

jedného z nich. V dovolacom konaní sa v tejto súvislosti zaujalo stanovisko, že takéto

pochybenie nie je zásadným porušením práva na obhajobu, pretože „odvolací súd zohľadnil

predmetné pochybenie krajského súdu tiež pri rozhodovaní o treste u tohto obvineného“.

S takýmto názorom vysloveným v dovolacom konaní sťažovateľ nemôže súhlasiť, pretože

neprípustným spôsobom a svojvoľne obmedzuje obsah práva na obhajobu. Pokiaľ starý

umožňuje obvinenému zvoliť si viacerých obhajcov, potom využitie tejto

možnosti treba považovať za realizáciu práva na obhajobu. Orgány činné v trestnom konaní,

ale ani súd nemajú právo posudzovať, či obvinenému postačuje na efektívnu obhajobu jeden

obhajca, alebo nie. Rovnako nie je v právomoci všeobecných súdov „odškodňovať“

sťažovateľa za porušenie práva na obhajobu takým spôsobom, akým k tomu došlo v tomto

prípade.

Ďalej v rámci porušenia práva obhajoby namietal sťažovateľ aj to, že existovala tajná

časť spisu, do ktorej ani on, ale ani obhajcovia nemohli nazrieť. Podľa dovolacieho

uznesenia okrem samotného tvrdenia obvinených o údajnom odopretí nahliadnuť do

niektorých častí spisu nie je možné toto tvrdenie žiadnym iným spôsobom verifikovať,

pričom z úradných záznamov vyplýva, že obhajcovia mali možnosť nahliadať do spisu.

Sťažovateľ už v odvolaní namietal, že v konaní boli získané dôkazy aj záznam

telekomunikačnej činnosti odpočúvaním, avšak napriek tomu zo spisu nevyplýva, že

k odpočúvaniu došlo zákonným spôsobom. Neboli totiž pripojené záznamy policajného

orgánu podľa ustanovenia starého . Odvolací rozsudok sa

s týmito námietkami vyrovnal tak, že k namietanej nemožnosti nahliadať do spisu nezaujal

žiadne stanovisko. V súvislosti s námietkou nezákonného odpočúvania dospel k názoru,

podľa ktorého súčasťou spisu je i tajná príloha a jej preštudovaním v odvolacom konaní sa

zistilo, že námietka nie je dôvodná. Takýto postup (preštudovanie časti spisu súdom) nemá

oporu v žiadnom ustanovení starého . Navyše sťažovateľ nemal možnosť

vyjadriť sa k dôkazom tvoriacim tajnú prílohu spisu, pričom postup súdu v dovolacom

konaní (preskúmavanie tajnej prílohy spisu) je vykonávaním dokazovania, čo však nie je

možné na neverejnom zasadnutí.

Sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že konštatovanie, podľa ktorého záznamy

z telekomunikačnej prevádzky netvorili podklad pre rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa,

nezodpovedá obsahu rozsudku krajského súdu, pretože sa tam konštatuje, že rozhodnutie

bolo založené aj na prepisoch telefonických hovorov medzi sťažovateľom a , ako

aj medzi ďalšími osobami.

Možno zhrnúť, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na dôkazoch, o ktorých

nebolo preukázané, že boli získané zákonným spôsobom, sťažovateľ nemal možnosť sa

k nim vyjadriť a rozhodnutie o vine sa opiera o dôkazy, ktoré neboli prebrané ani na

hlavnom pojednávaní, ale ani na verejnom zasadnutí na odvolaní.

Pokiaľ ide o záver dovolacieho uznesenia, podľa ktorého sa nepreukázalo, že by

obhajcom sťažovateľa nebolo umožnené nahliadnuť do tajnej prílohy spisu, toto

konštatovanie nezodpovedá obsahu spisu. Súčasťou úradného záznamu o nazretí do spisu je

aj rozsah spisu, ktorý mala osoba nahliadajúca do spisu k dispozícii. V zázname však

neexistuje zmienka o tom, že by na nazretie do spisu bola predložená tajná časť, resp. tajná

príloha.

V súvislosti s namietaným nepoužitím pre sťažovateľa výhodnejšieho neskoršieho

zákona sťažovateľ tvrdil, že správne mal byť skutok kvalifikovaný podľa ,

ktorý bol pre neho priaznivejší, než starý . V odvolacom konaní sa dospelo

k názoru, že sadzba trestu odňatia slobody podľa starého je

8

miernejšia oproti sadzbe trestu podľa a , a teda že pre

sťažovateľa je priaznivejší starý . Má to vyplývať aj z ustanovenia

písm. a) starého , podľa ktorého podmienkou účinnej ľútosti bolo, aby

páchateľ dobrovoľne škodlivý následok trestného činu zamedzil alebo napravil. Pritom bolo

nepochybné, že sťažovateľ škodlivý následok napravil, ale až pod tlakom trestného stíhania

(pod vplyvom väzby). Z tohto dôvodu sa v odvolacom konaní dospelo k záveru, že sa

podmienka účinnej ľútosti nenaplnila. Dovolacie uznesenie zopakovalo argumenty,

ku ktorým sa dospelo v odvolacom konaní.

Podľa názoru sťažovateľa treba považovať za jednoznačné, že výhodnejší bol pre

neho neskorší zákon, pretože trestnosť činu podľa neho zanikla v dôsledku účinnej ľútosti,

keďže podľa zaniká trestnosť činu podľa aj vtedy, ak

splatná daň a jej príslušenstvo boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni,

keď sa páchateľ po skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami. Neboli

totiž pochybnosti o tom, že sťažovateľ splatnú daň uhradil v lehote ustanovenej v uvedenom

ustanovení.

V súvislosti s namietaným porušením zákazu reformationis in peius sťažovateľ

namieta, že uloženie peňažného trestu vo výške 20 000 € v odvolacom konaní je porušením

tejto zásady. Podstatné je, že odvolanie prokurátora bolo zamietnuté, a preto v odvolacom

konaní bolo možné sťažovateľovi na základe jeho odvolania uložiť buď rovnaký, alebo

miernejší trest, ako to urobil krajský súd. Podľa odvolacieho rozsudku bol sťažovateľovi

„kompromisne, pri akceptovaní odvolacích námietok oboch odvolateľov“ uložený peňažný

trest 20 000 €. Uloženia peňažného trestu sa domáhal svojím odvolaním práve prokurátor.

Peňažný trest je vo všeobecnosti považovaný za trest miernejší ako trest odňatia slobody,

hoci aj s podmienečným odkladom. Pre posúdenie, či vo veci konkrétneho obvineného je

ukladaný trest trestom miernejším, však táto okolnosť nemôže byť posúdená paušálne

zo všeobecných hľadísk, ale pri zohľadnení všetkých do úvahy prichádzajúcich okolností.

Len na základe takéhoto starostlivého zváženia je možné urobiť záver, či peňažný trest je

pre páchateľa skutočne trestom miernejším. V sťažovateľovej veci takýto záver spochybňuje

už samotná skutočnosť, že sa uloženia peňažného trestu domáhal vo svojom odvolaní

prokurátor. Ďalšou skutočnosťou spochybňujúcou záver o tom, že ide o trest miernejší, je

jeho výška. Ak totiž v súlade s ďalšími odvolacími úvahami mal byť miernejší trest

kompenzáciou za neprimeranú dĺžku konania, potom by výmera tohto trestu mala tejto

kompenzačnej funkcii uloženého peňažného trestu zodpovedať. Podľa starého Trestného

zákona bolo možné uložiť peňažný trest od 5 000 Sk do 5 000 000 Sk. Suma 20 000 €

predstavuje sumu 602 520 Sk. Je teda nepochybné, že táto suma presahuje spodnú hranicu

peňažného trestu viac než 1 205 krát. Za týchto okolností nemožno akceptovať a ani

pochopiť argumentáciu považujúcu tento trest za miernejší. Navyše sa vôbec neskúmalo, či

pomery sťažovateľa umožňujú zaplatenie tohto trestu, ktorý predstavoval v čase jeho

uloženia viac než 24 násobok priemernej mesačnej nominálnej mzdy, ktorá v roku 2012

predstavovala 805 €. Pre prípad úmyselného zmarenia zaplatenia peňažného trestu bol

sťažovateľovi uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Údajný

miernejší trest by preto v prípade jeho nezaplatenia viedol k povinnosti sťažovateľa vykonať

nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka oproti dvojročnému trestu

odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dvoch rokov,

ako o tom rozhodol krajský súd. Navyše, v dovolacom konaní nedošlo k vysporiadaniu sa

s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej na verejnom zasadnutí o odvolaní bol vyhlásený trest

bez uvedenia meny a neexistuje dôvod, pre ktorý by peňažný trest pre jedného z obvinených

( ) mal byť uložený v slovenských korunách a iného (sťažovateľa) v eurách.

Argumentácia, podľa ktorej v roku 2012 bola jedinou menou na Slovensku mena euro,

neobstojí, keďže aj v písomnom vyhotovení odvolacieho rozsudku je trest pre

vyjadrený na prvom mieste v slovenských korunách, rovnako ako aj povinnosť sťažovateľa

nahradiť škodu.

V súvislosti s námietkou neúplnosti skutkových zistení vo vzťahu ku skutku v bode

VII rozsudku krajského súdu (neboli vykonané dôkazy navrhované sťažovateľom, ktoré mali

spochybniť záver o jeho vine postavený na výpovedi svedka ) podľa sťažovateľa treba

uznať, že v dovolacom konaní nemožno preskúmavať úplnosť a správnosť skutkových zistení

súdov prvého a druhého stupňa. Na druhej strane však nevykonávanie dôkazov svedčiacich

10

v prospech obvineného je porušením ustanovenia starého ,

ktorým je zabezpečené právo obvineného na obhajobu. V odvolacom konaní nebolo zaujaté

k tejto námietke žiadne stanovisko.

Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa, podľa ktorej mu pri trestnom čine

uvedenom v bode VII rozsudku krajského súdu nebol preukázaný úmysel, v dovolacom

uznesení sa dospelo k záveru, že posúdenie úmyslu je záverom právnym, tento sa však musí

zakladať na skutkových záveroch, pričom nebol dôvod pochybovať o správnosti prijatého

právneho záveru. Podľa záveru krajského súdu treba za kľúčovú výpoveď považovať

výpoveď svedka , keďže táto má byť vierohodná a má korešpondovať s ďalšími

dôkazmi. V skutočnosti však žiaden iný dôkaz preukazujúci úmysel sťažovateľa vykonaný

nebol. Za týchto okolností nemožno rozhodnutie o vine sťažovateľa považovať za

rozhodnutie vydané pri rešpektovaní jeho práva na spravodlivé súdne konanie, resp. na

obhajobu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Právo sťažovateľa

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené

v článku 46 ods. 1 ;

obhajovať sa prostredníctvom obhajcu zakotvené v článku 50 ods. 3 ;

na to, aby sa použil v jeho trestnej veci, preňho výhodnejší, neskorší zákon

zakotvené v ;

na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie o trestnom obvinení proti nemu

zakotvené v článku 6 ods. 1 dohovoru;

obhajovať sa s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu zakotvené v článku 6

ods. 3 písm. c) dohovoru

bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

19.8.2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

18.4.2012 a postupom, ktorý im predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 19.8.2014 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 18.4.2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. z 31. marca 2015

v spojení s vyjadrením predsedu senátu najvyššieho súdu z 25. marca 2015 vyplýva, že

k námietkam uvedeným sťažovateľom v sťažnosti nie je potrebné sa osobitne vyjadriť, lebo

riešenie tejto problematiky je podrobne uvedené v písomných dôvodoch uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. augusta 2014. Postup podľa § 381 a § 382

písm. c) pri rozhodovaní o dovolaní bol v súlade so zákonom. Na to,

aby člen senátu mohol podať správu o stave veci ( ), musí vec

preskúmať (rovnako aj ostatní členovia senátu) v takom rozsahu, aby senát mohol prijať

záver, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa .

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 23. apríla 2015 doručenej ústavnému

súdu faxom toho istého dňa a osobne do podateľne 24. apríla 2015 vyplýva, že predseda

senátu najvyššieho súdu nijako nereagoval na sťažnostné námietky, a preto vo vyjadrení sa

nenachádza nič, čo by spochybňovalo relevanciu argumentov uvedených v sťažnosti.

Sťažovateľ na týchto argumentoch trvá v celom rozsahu. Ak dôvody dovolania nie sú

preukázané, dovolací súd dovolanie zamietne. Takýto postup je možný len na verejnom

zasadnutí, na ktorom má obvinený právo sa zúčastniť. Dovolanie možno odmietnuť len

vtedy, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania.

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2012 vyplýva, že ním

bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. februára 2009 inter alia

12

vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu u sťažovateľa, ako aj vo výroku o náhrade škody

vo vzťahu k poškodenému , pričom zároveň bol sťažovateľovi uložený peňažný trest

vo výmere 20 000 €, resp. v prípade úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu bol mu

uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Sťažovateľovi bola tiež

uložená povinnosť nahradiť poškodenému škodu vo výške 17 254,77 Sk, čo

v prepočte podľa konverzného kurzu činí 573 €. Podľa názoru najvyššieho súdu ak si

obvinený zvolí viacerých obhajcov v tej istej veci, povinnosti a práva patria každému z nich,

avšak pri úkonoch stačí prítomnosť jedného z nich. Písomnosti sa doručujú tomu obhajcovi,

ktorého si obvinený určil na doručovanie písomností, a ak tak neurobil, doručujú sa tomu

obhajcovi, ktorý bol za obhajcu zvolený ako prvý. V danom prípade bolo splnomocnenie

dvom obhajcom z jednej advokátskej kancelárie udelené sťažovateľom v jeden deň.

Je pravda, že konajúci súd mal rozsudok doručiť obom obhajcom, avšak keď ho doručil iba

jednému, právo na obhajobu sťažovateľa porušené nebolo. Aj napriek tomu však na toto

pochybenie, hoci nie je spôsobilé ovplyvniť postavenie sťažovateľa vo veci v jeho prospech,

prihliadol pri rozhodovaní o treste. Súčasťou predloženého spisového materiálu je tajná

príloha a jej preštudovaním najvyšší súd zistil, že nie je možné akceptovať odvolaciu

námietku sťažovateľa o nezákonnom získaní záznamu telekomunikačnej činnosti a absencii

písomných záznamov v zmysle ustanovenia starého .

Aj dôkaz zadovážený odpočúvaním a záznam telekomunikačnej činnosti bol vykonaný

v súlade so zákonom za podmienok ustanovených v starého .

Podmienky použitia záznamu telekomunikačnej prevádzky ako dôkazu vyžadované podľa

starého boli splnené, a preto neboli prekážky na vykonanie

tohto dôkazu a jeho vyhodnotenie v kontexte s ostatnými dôkazmi. Pre trestný čin

neodvedenia dane a poistného podľa a starého je

ustanovená sadzba trestu v rozpätí 2 až 8 rokov. Tomuto trestnému činu zodpovedá trestný

čin neodvedenia dane a poistného podľa a , pre ktorý je

stanovená trestná sadzba v rozpätí 3 až 8 rokov. Na základe uvedeného je nepochybné, že

pre sťažovateľa je priaznivejší starý . Podľa starého Trestného

zákona trestnosť trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a zaniká,

ak páchateľ dobrovoľne škodlivý následok trestného činu zamedzil alebo napravil.

Podmienkou účinnej ľútosti je dobrovoľné konanie páchateľa. Páchateľ dobrovoľne koná

vtedy, ak podmienky účinnej ľútosti plní z vlastnej vôle ešte predtým, než sa jeho trestný čin

objavil. Nie je prejavom účinnej ľútosti, ak páchateľ škodlivý následok napravil až pod

tlakom trestného stíhania, resp. až pod vplyvom väzby (ako v posudzovanom prípade).

Podmienky účinnej ľútosti u sťažovateľa splnené neboli, a preto ani trestnosť jeho

činu nezanikla. Sťažovateľ v súvislosti s uloženým trestom namietal neprimeranú dĺžku

konania a prokurátor sa zasa domáhal, aby popri podmienečnom treste odňatia slobody bol

sťažovateľovi uložený aj peňažný trest. Kompromisne, pri akceptovaní odvolacích námietok

oboch odvolateľov, ale najmä s prihliadnutím na dĺžku konania a zjavné pochybenie

krajského súdu spočívajúce v oneskorenom doručení písomného vyhotovenia rozsudku

obhajcovi sťažovateľa rozhodol o uložení peňažného trestu vo výške 20 000 € ako trestu

samostatného a pre prípad jeho úmyselného zmarenia uložil náhradný trest odňatia slobody

v trvaní jedného roka. Bolo treba akceptovať aj námietku sťažovateľa týkajúcu sa výroku

o náhrade škody vo vzťahu k poškodenému . Krajský súd pri prepočte výšky škody

podľa konverzného kurzu určil, že suma 17 254,77 Sk činí 1 031 €, hoci správne má byť 573

€.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. augusta 2014 vyplýva, že

ním podľa bolo odmietnuté inter alia dovolanie

sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2012. Podľa

názoru najvyššieho súdu podané dovolanie bolo potrebné odmietnuť na neverejnom

zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 v spojení s § 382

písm. c) . Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych

názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí

skutočne, t. j. vecne, zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedeného

v . Pokiaľ to tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje

na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, hoci v skutočnosti obsahuje

argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je

potrebné odmietnuť podľa . V danej veci z trestného spisu

14

vyplýva, že sťažovateľovi bola poskytnutá počas celého trestného konania efektívna právna

pomoc prostredníctvom obhajcu Mgr. Karmana. Skutočnosť, že o úkonoch bol vyrozumený

len Mgr. Karman, ktorý má spoločnú advokátsku kanceláriu s Mgr. Páchnikom, nenapĺňa

dovolací dôvod podľa , a to s odkazom na

odôvodnenie odvolacieho rozsudku. Z toho je zrejmé, že k ujme na práve sťažovateľa na

obhajobu zásadným spôsobom nedošlo. Naopak, v odvolacom konaní bolo toto pochybenie

zohľadnené pri rozhodovaní o treste. Neprípustné v dovolacom konaní je namietanie

nevykonania navrhnutých dôkazov, pretože ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva

v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce povinnosť orgánov činných v trestnom konaní

a súdu zaoberať sa nimi a rozhodnúť o nich, avšak nemožno úspešne podať dovolanie

z dôvodu podľa na tom podklade, že sa návrhu na

vykonanie dôkazu nevyhovelo. V súvislosti s námietkou o nemožnosti nahliadnuť do

utajovanej časti spisu nič okrem tvrdenia sťažovateľa neumožňuje verifikovať pravdivosť

tohto tvrdenia. Po preskúmaní spisu najvyšší súd zistil, že obhajcovia mali možnosť

nahliadať do spisu, čo vyplýva aj z úradných záznamov. Po preskúmaní tajnej prílohy

spisového materiálu možno konštatovať, že namietaný záznam telekomunikačnej činnosti je

dôkazom získaným zákonným spôsobom v súlade s tým, ako to je uvedené v odvolacom

rozsudku. Časť záznamov vyhotovených k prepisom odtajnených telefonických hovorov sa

nachádza v utajovanej prílohe spisu s uvedením subjektu, ktorý záznam vyhotovil, dátumu

a času vyhotovenia a obsahu podstatnej informácie z telefonických odposluchov. Napriek

niektorým procesným nedostatkom v úradných záznamoch tieto nespôsobujú nezákonnosť

dôkazu získaného odpočúvaním. Podstatné je aj to, že netvorili podklad pre rozhodnutie

o vine a treste sťažovateľa a z tohto pohľadu sú irelevantné. Pokiaľ ide o námietku

neaplikovania priaznivejšej právnej úpravy, táto po obsahovej stránke zodpovedá

uplatnenému dovolaciemu dôvodu, lebo spochybňuje právne posúdenie skutku, avšak treba

ju považovať za zjavne neopodstatnenú. Pri posudzovaní trestnosti činu sa vždy vychádza zo

zásady, že páchateľov skutok sa posudzuje podľa toho práva, ktorého použitie je pre

páchateľa najpriaznivejšie. Pritom vždy a vo všetkých smeroch sa použije buď len právo

platné v čase činu, alebo právo neskoršie. Nie je teda možné trestnosť činu posúdiť čiastočne

podľa zákona účinného v čase činu a čiastočne podľa zákona účinného v čase rozhodovania

súdu. Neboli zistené pochybnosti o správnosti právneho názoru nižších súdov vo vzťahu

k uplatnenej námietke. Peňažný trest uložený v odvolacom konaní je miernejším trestom

ako podmienečný trest odňatia slobody uložený sťažovateľovi krajským súdom. Tento trest

by mu pri aplikácii ani nemohol byť uložený. Sťažovateľ podal dodatočné

– opravné daňové priznanie v apríli 2002, teda v čase vyšetrovania trestnej činnosti pod

tlakom trestného stíhania. I keď sa snažil zmierniť následky svojho protiprávneho konania,

konal tak pod tlakom trestného stíhania, čím nesplnil jednu zo základných podmienok

aplikácie ustanovenia o účinnej ľútosti, a to dobrovoľnosť. Tak v prvostupňovom, ako aj

v odvolacom konaní bola správne posúdená otázka, ktorý kódex trestného práva hmotného

je pre sťažovateľa priaznivejší. V súvislosti s námietkou uloženia peňažného trestu 20 000

bez uvedenia meny na verejnom zasadnutí o odvolaní treba uviesť, že ide len o nesprávny

výklad sťažovateľa. Písomné vyhotovenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. apríla 2012 je v súlade s rozsudkom vyhláseným na verejnom zasadnutí 18. apríla

2012. Sťažovateľovi túto skutočnosť vysvetlila predsedníčka odvolacieho senátu v oznámení

z 10. septembra 2012.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

16

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Sťažovateľ je predovšetkým presvedčený, že najvyšší súd mal v dovolacom konaní

rozhodnúť na verejnom zasadnutí, pretože, ako je to z jeho uznesenia zrejmé, dovolaciu

argumentáciu vecne skúmal, čo v rámci neverejného zasadnutia nie je možné.

Najvyšší súd je presvedčený, že postup podľa § 381 a § 382 písm. c) Trestného

poriadku bol v súlade s platným zákonom.

Podľa predseda senátu dovolacieho súdu nariadi neverejné

zasadnutie, na ktorom on, alebo poverený člen senátu podá správu o stave veci zameranú na

otázky, ktoré treba riešiť, vrátane výsledkov prípadného postupu konania podľa § 379.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371.

Podľa ak dovolací súd zistil, že sú dané dôvody dovolania

uvedené v návrhu alebo predbežne zistené súdom v prospech obvineného a sú splnené

podmienky na jeho podanie, určí termín verejného zasadnutia.

Podľa na verejnom zasadnutí súd preskúma

zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal

dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu,

so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.

Podľa ak dovolací súd zistí, že dôvody dovolania nie

sú preukázané, dovolanie zamietne.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno stotožňovať dôvod odmietnutia dovolania

podľa so zamietnutím dovolania podľa

.

K uvedenému záveru možno dospieť v prvom rade gramatickým výkladom

predmetných ustanovení . Relevantná formulácia v

je: „nie sú splnené dôvody dovolania podľa .“ Podľa komentára

(ASPI Kolektív: Minárik, Š.) súd postupuje podľa tohto ustanovenia,

„ak podané dovolanie neobsahuje žiadny dôvod v zmysle § 371“. Relevantná formulácia

v je: „dôvody dovolania nie sú preukázané.“ Uvedené

ustanovenie možno vykladať tak, že v dovolaní boli uvedené dôvody, ktoré obsahovo

zodpovedajú dovolacím dôvodom podľa , avšak po preskúmaní veci

bolo zistené, že tieto dovolacie dôvody sa nepreukázali, teda v zásade to, že tvrdenie

o danosti niektorého dovolacieho dôvodu nezodpovedá skutočnosti.

Tento výklad možno podporiť ďalšou argumentáciou. Dôvod odmietnutia dovolania

podľa je zrejmý, čo je vyjadrené v uvedenom ustanovení

tým, že dovolací súd k tomuto záveru môže dospieť „bez preskúmania veci“. Záver podľa

nie je na prvý pohľad zrejmý, k jeho zisteniu je potrebné

preskúmať vec, t. j. preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého

rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania,

ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374

, ktoré sú uvedené v dovolaní ( ).

Rozdielnosť uvedených dôvodov vyplýva aj z rozdielneho procesného postupu, ktorý

zákon ustanovuje v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami. Dovolací súd rozhodne podľa

18

o dovolaní na neverejnom zasadnutí. Naproti tomu podľa

o dovolaní rozhodne dovolací súd len na verejnom

zasadnutí.

Odlišnosť v uvedených dôvodoch je vyjadrená aj v zákonnej formulácii výroku

dovolacieho rozhodnutia. Pri postupe podľa dovolací súd

dovolanie „odmietne“, pri rozhodovaní podľa dovolací súd

dovolanie „zamietne“. Právna úprava spravidla dôsledne rozlišuje odmietnutie a zamietnutie

opravného prostriedku. Tieto pojmy nemožno stotožňovať a vnímať ich synonymicky.

Zjednodušene možno konštatovať, že opravný prostriedok sa odmieta z procesných dôvodov

bez toho, aby súd vecne preskúmal dôvody uvedené v opravnom prostriedku. Opravný

prostriedok súd zamietne po jeho vecnom preskúmaní, na základe ktorého zistí, že dôvody

uvedené v opravnom prostriedku sa nepreukázali.

Z týchto dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že neobstojí argumentácia

najvyššieho súdu o tom, že odmietnutie dovolania podľa

obsahovo zodpovedá zamietnutiu dovolania podľa

().

V daných súvislostiach poukazuje ústavný súd aj na zjednocujúce stanovisko pléna

č. k. PLz. 24 z 22. októbra 2014, podľa záveru ktorého ustanovenie § 372 ods. 2

o neprípustnosti dovolania, ak bolo už predtým dovolanie zamietnuté,

nemožno analogicky aplikovať na prípady odmietnutia skôr podaného dovolania v tej istej

trestnej veci podľa .

Možno vysloviť, že najvyšší súd pochybil, keď konal a rozhodol na neverejnom

zasadnutí, pretože správne sa tak malo stať na verejnom zasadnutí. Tým došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a jeho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Zároveň to znamená, že už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietaným

porušením a 6 a dohovoru v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. augusta 2014 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

V ďalšom konaní najvyšší súd vec prerokuje a rozhodne na verejnom zasadnutí.

Vecnú opodstatnenosť dovolania posúdi aj s prihliadnutím na argumenty, ktoré budú

sťažovateľom uplatnené na verejnom zasadnutí.

Osobitnú pozornosť by mal najvyšší súd v dovolacom konaní venovať námietke,

podľa ktorej skutok mal byť kvalifikovaný podľa , ktorý bol podľa jeho

názoru pre neho priaznivejší, než starý , keďže podmienky účinnej ľútosti boli

podľa naplnené.

Tým, že ústavný súd zrušil dovolacie uznesenie najvyššieho súdu, právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k odvolaciemu konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. , ako aj k jeho uzneseniu z 11. apríla

2011 prešla znovu na najvyšší súd ako dovolací súd. Znamená to vo svojich dôsledkoch, že

ústavný súd už nemá právomoc konať o tej časti sťažnosti (pôvodne prijatej na ďalšie

konanie), ktorá smeruje proti odvolaciemu konaniu vedenému najvyšším súdom

a odvolaciemu uzneseniu.

20

Vzhľadom na uvedené ústavný súd postupom podľa

v spojení s ustanovením konanie zastavil

v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv v konaní vedenom najvyšším

súdom pod sp. zn. , ako aj uznesením z 11. apríla 2012 (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov jeho právneho zastúpenia advokátom,

a to za 2 úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) po

134 € a za 1 úkon právnych služieb v roku 2015 (replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) v

sume 139,83 €, ako aj režijný paušál 2 krát po 8,04 € a 1 krát 8,39 €. Náhradu trov priznal

celkom vo výške 432,30 € (bod 4 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa, aby ústavný súd zakázal

najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa. Táto požiadavka

sa totiž javí ako superfluentná, pretože na ochranu práv sťažovateľa plne postačuje výrok

vyslovujúci ich porušenie v spojení s výrokmi o zrušení dovolacieho uznesenia najvyššieho

súdu a vrátení veci na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou

rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015