Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 78/2015
PDF · 549.2 KB
No categories available
II. ÚS 78/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária,
Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod
sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 a jeho uznesením z 19. augusta 2014 a sp. zn. 3 To 8/2011 a jeho
rozsudkom z 11. apríla 2012 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 4/2013,
ako aj jeho uznesením z 19. augusta 2014 p o r u š i l základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 4/2013
z 19. augusta 2014 vo vzťahu k z r u š u j e a vec v r a c i a na
ďalšie konanie.
3. Konanie o namietanom porušení čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 To 8/2011,
ako aj uznesením z 11. apríla 2012 z a s t a v u j e .
2
4. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume
432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 78/2015 24 z 12. februára 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods.
1 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a 3
písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v
konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod
sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 a jeho uznesením z 19. augusta 2014 a sp. zn. 3 To 8/2011 a jeho
rozsudkom z 11. apríla 2012 .
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 23. apríla 2015 a
najvyšší súd vo vyjadrení z 31. marca 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho
pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 3 T 6/2004 z 26. februára 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania
trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2 Trestného zákona
účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a zo spáchania trestného
činu podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a) starého Trestného zákona. Bol mu uložený
trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov podmienečne, odložený na skúšobnú dobu dvoch
rokov. Bol tiež zaviazaný nahradiť poškodenému škodu vo výške 17 254,77 Sk (573 €).
Na základe odvolania sťažovateľa, ale aj prokurátora rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
3 To 8/2011 z 18. apríla 2012 bolo odvolanie prokurátora zamietnuté a rozsudok bol
zrušený vo výroku o treste s tým, že sťažovateľovi bol uložený peňažný trest vo výmere
20 000 €. Pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu bol sťažovateľovi uložený
náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Bola mu uložená aj povinnosť nahradiť
poškodenému škodu vo výške 17 254,77 Sk, teda 573 €. Napokon uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 z 19. augusta 2014 bolo dovolanie sťažovateľa proti
odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu odmietnuté. Toto uznesenie bolo obhajcovi
sťažovateľa doručené 24. septembra 2014.
Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutiami najvyššieho súdu došlo k porušeniu
označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Pokiaľ ide o dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2013
z 19. augusta 2014, je relevantné, že sťažovateľ podal 12. septembra 2012 pôvodne sťažnosť
ústavnému súdu, ktorá smerovala proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To
8/2011 z 18. apríla 2012. Uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 592/2012 z 12. decembra
2012 bola sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci, keďže podľa názoru ústavného
súdu sťažovateľ môže podať proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu dovolanie.
Následne potom sťažovateľ podal dovolanie, ktoré bolo odmietnuté, ako to je už
uvedené. K odmietnutiu dovolania došlo na neverejnom zasadnutí, pričom najvyšší súd
dovolacie námietky sťažovateľa vecne preskúmal. Zaujal teda vecné stanovisko
k dovolaciemu dôvodu sťažovateľa podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
tvrdiaceho, že zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu. Skutočnosť, že
sa najvyšší súd uplatneným dovolacím dôvodom zaoberal a odvolací rozsudok spolu
s predchádzajúcim postupom aj preskúmal, vyplýva z odôvodnenia vysvetľujúceho, prečo
4
nemožno považovať neupovedomovanie jedného zo zvolených obhajcov sťažovateľa za
porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Rovnako postupoval aj vo vzťahu
k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (podľa ktorého
rozhodnutie bolo založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia).
Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že ustanoveniu § 148a starého Trestného zákona
zodpovedalo v novom Trestnom zákone účinnom od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný
zákon“) ustanovenie § 277, ku ktorému sa viaže osobitné ustanovenie o účinnej ľútosti
podľa § 86 písm. e), podľa ktorého trestnosť činu spáchaného sťažovateľom zanikla.
Najvyšší súd k tomu uviedol, že uplatnené námietky po obsahovej stránke síce zodpovedajú
uplatnenému dovolaciemu dôvodu, lebo spochybňujú právne posúdenie skutku, avšak
zároveň dospel k záveru, že tieto námietky sú zjavne neopodstatnené.
V sťažovateľovej veci bolo dovolanie odmietnuté. Podmienky takéhoto postupu
ustanovuje § 382 Trestného poriadku, ktorý umožňuje takýmto spôsobom rozhodnúť na
neverejnom zasadnutí, teda bez prítomnosti strán. Takéto rozhodnutie však možno urobiť
len bez preskúmania veci, ako to vyplýva z výslovného znenia uvedeného ustanovenia.
Napriek uvedenému bolo dovolanie odmietnuté na neverejnom zasadnutí, pričom
zároveň boli dovolacie námietky sťažovateľa vecne preskúmané.
Postup, ktorý najvyšší súd v dovolacom konaní zvolil, podľa sťažovateľa zodpovedá
postupu na verejnom zasadnutí tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 384 ods. 1 Trestného
poriadku, podľa ktorého na verejnom zasadnutí súd preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania
podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní. Ak dovolací súd po takomto postupe
nezistí preukázanie dôvodov dovolania, zamietne ho na verejnom zasadnutí (§ 392 ods. 1
Trestného poriadku). Znamená to, že vecné preskúmanie rozhodnutia a postupu
napadnutého dovolaním je možné len na verejnom zasadnutí, čo je osobitne zdôraznené
zaradením ustanovení upravujúcich takýto postup pod spoločný názov „Postup
a rozhodnutia na verejnom zasadnutí“.
Podľa názoru sťažovateľa aj keď z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu
(R 118/2012, R 52/2013) vyplýva, že najvyšší súd rozhodnutia podľa § 382 písm. c) a podľa
§ 392 ods. 1 Trestného poriadku považuje za zameniteľné, teda za obsahovo rovnaký druh,
v skutočnosti nie je možné s takýmto názorom súhlasiť. Bráni tomu výslovná zákonná
úprava zaručujúca dovolateľovi právo byť prítomný na zasadnutí dovolacieho súdu,
na ktorom dôjde k vecnému preskúmaniu rozhodnutia napadnutého dovolaním, a to
na verejnom zasadnutí. Najvyšší súd odňal sťažovateľovi právo byť prítomný spolu
s obhajcom na verejnom zasadnutí o jeho dovolaní, predniesť svoj návrh, zúčastniť sa pri
vykonaní dokazovania na verejnom zasadnutí a predniesť sám či prostredníctvom obhajcu
konečný návrh.
Navyše sťažovateľ namieta, že uznesenie nedáva zrozumiteľné odpovede na otázky
nastolené v dovolaní (porušenie práva na obhajobu, nepoužitie výhodnejšieho kódexu
trestného práva hmotného a porušenie zákazu reformationis in peius uložením peňažného
trestu 20 000 €).
Keďže zásadné otázky sťažovateľovho dovolania neboli v dovolacom konaní
posudzované so zreteľom na označené práva podľa ústavy a dohovoru, treba uviesť
argumentáciu, ktorú sťažovateľ uplatnil.
V súvislosti so zásadným porušením práva na obhajobu sťažovateľ namietal
v priebehu celého konania, že hoci si zvolil dvoch obhajcov a hoci obaja trvali na tom, aby
boli upovedomovaní o mieste a čase konania výsluchov, jeden z obhajcov nebol
upovedomovaný, nebola mu doručená obžaloba, ale ani rozsudok krajského súdu. Táto
námietka nebola v odvolacom, ale ani v dovolacom konaní akceptovaná s poukazom na to,
že obaja obhajcovia pôsobia v rámci jednej advokátskej kancelárie a obaja boli nepochybne
informovaní o postupe v trestnom konaní, aj keď obhajca Mgr. Páchnik sa o vec osobitne
nezaujímal, lebo v rámci vnútorného rozdelenia úloh v advokátskej kancelárii sa vecou
zaoberal Mgr. Karman.
6
Podľa dovolacieho uznesenia nemožno tento postup považovať za zásadné porušenie
práva na obhajobu, pretože sťažovateľovi bola poskytnutá efektívna právna pomoc zo strany
iného obhajcu. Podľa odvolacieho rozsudku treba vychádzať z Trestného poriadku účinného
od 1. januára 2006 (doteraz a ďalej len „Trestný poriadok“), podľa ktorého postačilo
upovedomiť iba jedného z obhajcov. Pritom konanie prebiehalo podľa Trestného poriadku
účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný poriadok“), pričom podľa § 41
ods. 7 ak si obvinený zvolí viacerých obhajcov v tej istej veci, povinnosti a práva podľa
tohto práva patria každému z nich. Pri úkonoch podľa tohto zákona stačí prítomnosť len
jedného z nich. V dovolacom konaní sa v tejto súvislosti zaujalo stanovisko, že takéto
pochybenie nie je zásadným porušením práva na obhajobu, pretože „odvolací súd zohľadnil
predmetné pochybenie krajského súdu tiež pri rozhodovaní o treste u tohto obvineného“.
S takýmto názorom vysloveným v dovolacom konaní sťažovateľ nemôže súhlasiť, pretože
neprípustným spôsobom a svojvoľne obmedzuje obsah práva na obhajobu. Pokiaľ starý
Trestný poriadok umožňuje obvinenému zvoliť si viacerých obhajcov, potom využitie tejto
možnosti treba považovať za realizáciu práva na obhajobu. Orgány činné v trestnom konaní,
ale ani súd nemajú právo posudzovať, či obvinenému postačuje na efektívnu obhajobu jeden
obhajca, alebo nie. Rovnako nie je v právomoci všeobecných súdov „odškodňovať“
sťažovateľa za porušenie práva na obhajobu takým spôsobom, akým k tomu došlo v tomto
prípade.
Ďalej v rámci porušenia práva obhajoby namietal sťažovateľ aj to, že existovala tajná
časť spisu, do ktorej ani on, ale ani obhajcovia nemohli nazrieť. Podľa dovolacieho
uznesenia okrem samotného tvrdenia obvinených o údajnom odopretí nahliadnuť do
niektorých častí spisu nie je možné toto tvrdenie žiadnym iným spôsobom verifikovať,
pričom z úradných záznamov vyplýva, že obhajcovia mali možnosť nahliadať do spisu.
Sťažovateľ už v odvolaní namietal, že v konaní boli získané dôkazy aj záznam
telekomunikačnej činnosti odpočúvaním, avšak napriek tomu zo spisu nevyplýva, že
k odpočúvaniu došlo zákonným spôsobom. Neboli totiž pripojené záznamy policajného
orgánu podľa ustanovenia § 88 ods. 5 starého Trestného poriadku. Odvolací rozsudok sa
s týmito námietkami vyrovnal tak, že k namietanej nemožnosti nahliadať do spisu nezaujal
žiadne stanovisko. V súvislosti s námietkou nezákonného odpočúvania dospel k názoru,
podľa ktorého súčasťou spisu je i tajná príloha a jej preštudovaním v odvolacom konaní sa
zistilo, že námietka nie je dôvodná. Takýto postup (preštudovanie časti spisu súdom) nemá
oporu v žiadnom ustanovení starého Trestného poriadku. Navyše sťažovateľ nemal možnosť
vyjadriť sa k dôkazom tvoriacim tajnú prílohu spisu, pričom postup súdu v dovolacom
konaní (preskúmavanie tajnej prílohy spisu) je vykonávaním dokazovania, čo však nie je
možné na neverejnom zasadnutí.
Sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že konštatovanie, podľa ktorého záznamy
z telekomunikačnej prevádzky netvorili podklad pre rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa,
nezodpovedá obsahu rozsudku krajského súdu, pretože sa tam konštatuje, že rozhodnutie
bolo založené aj na prepisoch telefonických hovorov medzi sťažovateľom a , ako
aj medzi ďalšími osobami.
Možno zhrnúť, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na dôkazoch, o ktorých
nebolo preukázané, že boli získané zákonným spôsobom, sťažovateľ nemal možnosť sa
k nim vyjadriť a rozhodnutie o vine sa opiera o dôkazy, ktoré neboli prebrané ani na
hlavnom pojednávaní, ale ani na verejnom zasadnutí na odvolaní.
Pokiaľ ide o záver dovolacieho uznesenia, podľa ktorého sa nepreukázalo, že by
obhajcom sťažovateľa nebolo umožnené nahliadnuť do tajnej prílohy spisu, toto
konštatovanie nezodpovedá obsahu spisu. Súčasťou úradného záznamu o nazretí do spisu je
aj rozsah spisu, ktorý mala osoba nahliadajúca do spisu k dispozícii. V zázname však
neexistuje zmienka o tom, že by na nazretie do spisu bola predložená tajná časť, resp. tajná
príloha.
V súvislosti s namietaným nepoužitím pre sťažovateľa výhodnejšieho neskoršieho
zákona sťažovateľ tvrdil, že správne mal byť skutok kvalifikovaný podľa Trestného zákona,
ktorý bol pre neho priaznivejší, než starý Trestný zákon. V odvolacom konaní sa dospelo
k názoru, že sadzba trestu odňatia slobody podľa § 148a starého Trestného zákona je
8
miernejšia oproti sadzbe trestu podľa § 277 ods. 1 a 2 Trestného zákona, a teda že pre
sťažovateľa je priaznivejší starý Trestný zákon. Má to vyplývať aj z ustanovenia § 66
písm. a) starého Trestného zákona, podľa ktorého podmienkou účinnej ľútosti bolo, aby
páchateľ dobrovoľne škodlivý následok trestného činu zamedzil alebo napravil. Pritom bolo
nepochybné, že sťažovateľ škodlivý následok napravil, ale až pod tlakom trestného stíhania
(pod vplyvom väzby). Z tohto dôvodu sa v odvolacom konaní dospelo k záveru, že sa
podmienka účinnej ľútosti nenaplnila. Dovolacie uznesenie zopakovalo argumenty,
ku ktorým sa dospelo v odvolacom konaní.
Podľa názoru sťažovateľa treba považovať za jednoznačné, že výhodnejší bol pre
neho neskorší zákon, pretože trestnosť činu podľa neho zanikla v dôsledku účinnej ľútosti,
keďže podľa § 86 písm. e) Trestného zákona zaniká trestnosť činu podľa § 277 aj vtedy, ak
splatná daň a jej príslušenstvo boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni,
keď sa páchateľ po skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami. Neboli
totiž pochybnosti o tom, že sťažovateľ splatnú daň uhradil v lehote ustanovenej v uvedenom
ustanovení.
V súvislosti s namietaným porušením zákazu reformationis in peius sťažovateľ
namieta, že uloženie peňažného trestu vo výške 20 000 € v odvolacom konaní je porušením
tejto zásady. Podstatné je, že odvolanie prokurátora bolo zamietnuté, a preto v odvolacom
konaní bolo možné sťažovateľovi na základe jeho odvolania uložiť buď rovnaký, alebo
miernejší trest, ako to urobil krajský súd. Podľa odvolacieho rozsudku bol sťažovateľovi
„kompromisne, pri akceptovaní odvolacích námietok oboch odvolateľov“ uložený peňažný
trest 20 000 €. Uloženia peňažného trestu sa domáhal svojím odvolaním práve prokurátor.
Peňažný trest je vo všeobecnosti považovaný za trest miernejší ako trest odňatia slobody,
hoci aj s podmienečným odkladom. Pre posúdenie, či vo veci konkrétneho obvineného je
ukladaný trest trestom miernejším, však táto okolnosť nemôže byť posúdená paušálne
zo všeobecných hľadísk, ale pri zohľadnení všetkých do úvahy prichádzajúcich okolností.
Len na základe takéhoto starostlivého zváženia je možné urobiť záver, či peňažný trest je
pre páchateľa skutočne trestom miernejším. V sťažovateľovej veci takýto záver spochybňuje
už samotná skutočnosť, že sa uloženia peňažného trestu domáhal vo svojom odvolaní
prokurátor. Ďalšou skutočnosťou spochybňujúcou záver o tom, že ide o trest miernejší, je
jeho výška. Ak totiž v súlade s ďalšími odvolacími úvahami mal byť miernejší trest
kompenzáciou za neprimeranú dĺžku konania, potom by výmera tohto trestu mala tejto
kompenzačnej funkcii uloženého peňažného trestu zodpovedať. Podľa starého Trestného
zákona bolo možné uložiť peňažný trest od 5 000 Sk do 5 000 000 Sk. Suma 20 000 €
predstavuje sumu 602 520 Sk. Je teda nepochybné, že táto suma presahuje spodnú hranicu
peňažného trestu viac než 1 205 krát. Za týchto okolností nemožno akceptovať a ani
pochopiť argumentáciu považujúcu tento trest za miernejší. Navyše sa vôbec neskúmalo, či
pomery sťažovateľa umožňujú zaplatenie tohto trestu, ktorý predstavoval v čase jeho
uloženia viac než 24 násobok priemernej mesačnej nominálnej mzdy, ktorá v roku 2012
predstavovala 805 €. Pre prípad úmyselného zmarenia zaplatenia peňažného trestu bol
sťažovateľovi uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Údajný
miernejší trest by preto v prípade jeho nezaplatenia viedol k povinnosti sťažovateľa vykonať
nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka oproti dvojročnému trestu
odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dvoch rokov,
ako o tom rozhodol krajský súd. Navyše, v dovolacom konaní nedošlo k vysporiadaniu sa
s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej na verejnom zasadnutí o odvolaní bol vyhlásený trest
bez uvedenia meny a neexistuje dôvod, pre ktorý by peňažný trest pre jedného z obvinených
( ) mal byť uložený v slovenských korunách a iného (sťažovateľa) v eurách.
Argumentácia, podľa ktorej v roku 2012 bola jedinou menou na Slovensku mena euro,
neobstojí, keďže aj v písomnom vyhotovení odvolacieho rozsudku je trest pre
vyjadrený na prvom mieste v slovenských korunách, rovnako ako aj povinnosť sťažovateľa
nahradiť škodu.
V súvislosti s námietkou neúplnosti skutkových zistení vo vzťahu ku skutku v bode
VII rozsudku krajského súdu (neboli vykonané dôkazy navrhované sťažovateľom, ktoré mali
spochybniť záver o jeho vine postavený na výpovedi svedka ) podľa sťažovateľa treba
uznať, že v dovolacom konaní nemožno preskúmavať úplnosť a správnosť skutkových zistení
súdov prvého a druhého stupňa. Na druhej strane však nevykonávanie dôkazov svedčiacich
10
v prospech obvineného je porušením ustanovenia § 2 ods. 5 starého Trestného poriadku,
ktorým je zabezpečené právo obvineného na obhajobu. V odvolacom konaní nebolo zaujaté
k tejto námietke žiadne stanovisko.
Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa, podľa ktorej mu pri trestnom čine
uvedenom v bode VII rozsudku krajského súdu nebol preukázaný úmysel, v dovolacom
uznesení sa dospelo k záveru, že posúdenie úmyslu je záverom právnym, tento sa však musí
zakladať na skutkových záveroch, pričom nebol dôvod pochybovať o správnosti prijatého
právneho záveru. Podľa záveru krajského súdu treba za kľúčovú výpoveď považovať
výpoveď svedka , keďže táto má byť vierohodná a má korešpondovať s ďalšími
dôkazmi. V skutočnosti však žiaden iný dôkaz preukazujúci úmysel sťažovateľa vykonaný
nebol. Za týchto okolností nemožno rozhodnutie o vine sťažovateľa považovať za
rozhodnutie vydané pri rešpektovaní jeho práva na spravodlivé súdne konanie, resp. na
obhajobu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Právo sťažovateľa
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené
v článku 46 ods. 1 ústavy;
obhajovať sa prostredníctvom obhajcu zakotvené v článku 50 ods. 3 ústavy;
na to, aby sa použil v jeho trestnej veci, preňho výhodnejší, neskorší zákon
zakotvené v čl. 50 ods. 6 ústavy;
na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie o trestnom obvinení proti nemu
zakotvené v článku 6 ods. 1 dohovoru;
obhajovať sa s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu zakotvené v článku 6
ods. 3 písm. c) dohovoru
bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 zo dňa
19.8.2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 8/2011 zo dňa
18.4.2012 a postupom, ktorý im predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 zo dňa 19.8.2014 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 To 8/2011 zo dňa 18.4.2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015 17 z 31. marca 2015
v spojení s vyjadrením predsedu senátu najvyššieho súdu z 25. marca 2015 vyplýva, že
k námietkam uvedeným sťažovateľom v sťažnosti nie je potrebné sa osobitne vyjadriť, lebo
riešenie tejto problematiky je podrobne uvedené v písomných dôvodoch uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2014 z 19. augusta 2014. Postup podľa § 381 a § 382
písm. c) Trestného poriadku pri rozhodovaní o dovolaní bol v súlade so zákonom. Na to,
aby člen senátu mohol podať správu o stave veci (§ 381 Trestného poriadku), musí vec
preskúmať (rovnako aj ostatní členovia senátu) v takom rozsahu, aby senát mohol prijať
záver, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 23. apríla 2015 doručenej ústavnému
súdu faxom toho istého dňa a osobne do podateľne 24. apríla 2015 vyplýva, že predseda
senátu najvyššieho súdu nijako nereagoval na sťažnostné námietky, a preto vo vyjadrení sa
nenachádza nič, čo by spochybňovalo relevanciu argumentov uvedených v sťažnosti.
Sťažovateľ na týchto argumentoch trvá v celom rozsahu. Ak dôvody dovolania nie sú
preukázané, dovolací súd dovolanie zamietne. Takýto postup je možný len na verejnom
zasadnutí, na ktorom má obvinený právo sa zúčastniť. Dovolanie možno odmietnuť len
vtedy, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania.
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012 vyplýva, že ním
bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 T 6/2004 z 26. februára 2009 inter alia
12
vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu u sťažovateľa, ako aj vo výroku o náhrade škody
vo vzťahu k poškodenému , pričom zároveň bol sťažovateľovi uložený peňažný trest
vo výmere 20 000 €, resp. v prípade úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu bol mu
uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Sťažovateľovi bola tiež
uložená povinnosť nahradiť poškodenému škodu vo výške 17 254,77 Sk, čo
v prepočte podľa konverzného kurzu činí 573 €. Podľa názoru najvyššieho súdu ak si
obvinený zvolí viacerých obhajcov v tej istej veci, povinnosti a práva patria každému z nich,
avšak pri úkonoch stačí prítomnosť jedného z nich. Písomnosti sa doručujú tomu obhajcovi,
ktorého si obvinený určil na doručovanie písomností, a ak tak neurobil, doručujú sa tomu
obhajcovi, ktorý bol za obhajcu zvolený ako prvý. V danom prípade bolo splnomocnenie
dvom obhajcom z jednej advokátskej kancelárie udelené sťažovateľom v jeden deň.
Je pravda, že konajúci súd mal rozsudok doručiť obom obhajcom, avšak keď ho doručil iba
jednému, právo na obhajobu sťažovateľa porušené nebolo. Aj napriek tomu však na toto
pochybenie, hoci nie je spôsobilé ovplyvniť postavenie sťažovateľa vo veci v jeho prospech,
prihliadol pri rozhodovaní o treste. Súčasťou predloženého spisového materiálu je tajná
príloha a jej preštudovaním najvyšší súd zistil, že nie je možné akceptovať odvolaciu
námietku sťažovateľa o nezákonnom získaní záznamu telekomunikačnej činnosti a absencii
písomných záznamov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 5 starého Trestného poriadku.
Aj dôkaz zadovážený odpočúvaním a záznam telekomunikačnej činnosti bol vykonaný
v súlade so zákonom za podmienok ustanovených v § 88 starého Trestného poriadku.
Podmienky použitia záznamu telekomunikačnej prevádzky ako dôkazu vyžadované podľa
§ 88 ods. 5 starého Trestného poriadku boli splnené, a preto neboli prekážky na vykonanie
tohto dôkazu a jeho vyhodnotenie v kontexte s ostatnými dôkazmi. Pre trestný čin
neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2 starého Trestného zákona je
ustanovená sadzba trestu v rozpätí 2 až 8 rokov. Tomuto trestnému činu zodpovedá trestný
čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 2 Trestného zákona, pre ktorý je
stanovená trestná sadzba v rozpätí 3 až 8 rokov. Na základe uvedeného je nepochybné, že
pre sťažovateľa je priaznivejší starý Trestný zákon. Podľa § 66 písm. a) starého Trestného
zákona trestnosť trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a zaniká,
ak páchateľ dobrovoľne škodlivý následok trestného činu zamedzil alebo napravil.
Podmienkou účinnej ľútosti je dobrovoľné konanie páchateľa. Páchateľ dobrovoľne koná
vtedy, ak podmienky účinnej ľútosti plní z vlastnej vôle ešte predtým, než sa jeho trestný čin
objavil. Nie je prejavom účinnej ľútosti, ak páchateľ škodlivý následok napravil až pod
tlakom trestného stíhania, resp. až pod vplyvom väzby (ako v posudzovanom prípade).
Podmienky účinnej ľútosti u sťažovateľa splnené neboli, a preto ani trestnosť jeho
činu nezanikla. Sťažovateľ v súvislosti s uloženým trestom namietal neprimeranú dĺžku
konania a prokurátor sa zasa domáhal, aby popri podmienečnom treste odňatia slobody bol
sťažovateľovi uložený aj peňažný trest. Kompromisne, pri akceptovaní odvolacích námietok
oboch odvolateľov, ale najmä s prihliadnutím na dĺžku konania a zjavné pochybenie
krajského súdu spočívajúce v oneskorenom doručení písomného vyhotovenia rozsudku
obhajcovi sťažovateľa rozhodol o uložení peňažného trestu vo výške 20 000 € ako trestu
samostatného a pre prípad jeho úmyselného zmarenia uložil náhradný trest odňatia slobody
v trvaní jedného roka. Bolo treba akceptovať aj námietku sťažovateľa týkajúcu sa výroku
o náhrade škody vo vzťahu k poškodenému . Krajský súd pri prepočte výšky škody
podľa konverzného kurzu určil, že suma 17 254,77 Sk činí 1 031 €, hoci správne má byť 573
€.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 z 19. augusta 2014 vyplýva, že
ním podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bolo odmietnuté inter alia dovolanie
sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012. Podľa
názoru najvyššieho súdu podané dovolanie bolo potrebné odmietnuť na neverejnom
zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 v spojení s § 382
písm. c) Trestného poriadku. Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych
názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí
skutočne, t. j. vecne, zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedeného
v § 371 Trestného poriadku. Pokiaľ to tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje
na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, hoci v skutočnosti obsahuje
argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je
potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. V danej veci z trestného spisu
14
vyplýva, že sťažovateľovi bola poskytnutá počas celého trestného konania efektívna právna
pomoc prostredníctvom obhajcu Mgr. Karmana. Skutočnosť, že o úkonoch bol vyrozumený
len Mgr. Karman, ktorý má spoločnú advokátsku kanceláriu s Mgr. Páchnikom, nenapĺňa
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to s odkazom na
odôvodnenie odvolacieho rozsudku. Z toho je zrejmé, že k ujme na práve sťažovateľa na
obhajobu zásadným spôsobom nedošlo. Naopak, v odvolacom konaní bolo toto pochybenie
zohľadnené pri rozhodovaní o treste. Neprípustné v dovolacom konaní je namietanie
nevykonania navrhnutých dôkazov, pretože ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva
v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce povinnosť orgánov činných v trestnom konaní
a súdu zaoberať sa nimi a rozhodnúť o nich, avšak nemožno úspešne podať dovolanie
z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na tom podklade, že sa návrhu na
vykonanie dôkazu nevyhovelo. V súvislosti s námietkou o nemožnosti nahliadnuť do
utajovanej časti spisu nič okrem tvrdenia sťažovateľa neumožňuje verifikovať pravdivosť
tohto tvrdenia. Po preskúmaní spisu najvyšší súd zistil, že obhajcovia mali možnosť
nahliadať do spisu, čo vyplýva aj z úradných záznamov. Po preskúmaní tajnej prílohy
spisového materiálu možno konštatovať, že namietaný záznam telekomunikačnej činnosti je
dôkazom získaným zákonným spôsobom v súlade s tým, ako to je uvedené v odvolacom
rozsudku. Časť záznamov vyhotovených k prepisom odtajnených telefonických hovorov sa
nachádza v utajovanej prílohe spisu s uvedením subjektu, ktorý záznam vyhotovil, dátumu
a času vyhotovenia a obsahu podstatnej informácie z telefonických odposluchov. Napriek
niektorým procesným nedostatkom v úradných záznamoch tieto nespôsobujú nezákonnosť
dôkazu získaného odpočúvaním. Podstatné je aj to, že netvorili podklad pre rozhodnutie
o vine a treste sťažovateľa a z tohto pohľadu sú irelevantné. Pokiaľ ide o námietku
neaplikovania priaznivejšej právnej úpravy, táto po obsahovej stránke zodpovedá
uplatnenému dovolaciemu dôvodu, lebo spochybňuje právne posúdenie skutku, avšak treba
ju považovať za zjavne neopodstatnenú. Pri posudzovaní trestnosti činu sa vždy vychádza zo
zásady, že páchateľov skutok sa posudzuje podľa toho práva, ktorého použitie je pre
páchateľa najpriaznivejšie. Pritom vždy a vo všetkých smeroch sa použije buď len právo
platné v čase činu, alebo právo neskoršie. Nie je teda možné trestnosť činu posúdiť čiastočne
podľa zákona účinného v čase činu a čiastočne podľa zákona účinného v čase rozhodovania
súdu. Neboli zistené pochybnosti o správnosti právneho názoru nižších súdov vo vzťahu
k uplatnenej námietke. Peňažný trest uložený v odvolacom konaní je miernejším trestom
ako podmienečný trest odňatia slobody uložený sťažovateľovi krajským súdom. Tento trest
by mu pri aplikácii Trestného zákona ani nemohol byť uložený. Sťažovateľ podal dodatočné
– opravné daňové priznanie v apríli 2002, teda v čase vyšetrovania trestnej činnosti pod
tlakom trestného stíhania. I keď sa snažil zmierniť následky svojho protiprávneho konania,
konal tak pod tlakom trestného stíhania, čím nesplnil jednu zo základných podmienok
aplikácie ustanovenia o účinnej ľútosti, a to dobrovoľnosť. Tak v prvostupňovom, ako aj
v odvolacom konaní bola správne posúdená otázka, ktorý kódex trestného práva hmotného
je pre sťažovateľa priaznivejší. V súvislosti s námietkou uloženia peňažného trestu 20 000
bez uvedenia meny na verejnom zasadnutí o odvolaní treba uviesť, že ide len o nesprávny
výklad sťažovateľa. Písomné vyhotovenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011
z 18. apríla 2012 je v súlade s rozsudkom vyhláseným na verejnom zasadnutí 18. apríla
2012. Sťažovateľovi túto skutočnosť vysvetlila predsedníčka odvolacieho senátu v oznámení
z 10. septembra 2012.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
16
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Sťažovateľ je predovšetkým presvedčený, že najvyšší súd mal v dovolacom konaní
rozhodnúť na verejnom zasadnutí, pretože, ako je to z jeho uznesenia zrejmé, dovolaciu
argumentáciu vecne skúmal, čo v rámci neverejného zasadnutia nie je možné.
Najvyšší súd je presvedčený, že postup podľa § 381 a § 382 písm. c) Trestného
poriadku bol v súlade s platným zákonom.
Podľa § 381 Trestného poriadku predseda senátu dovolacieho súdu nariadi neverejné
zasadnutie, na ktorom on, alebo poverený člen senátu podá správu o stave veci zameranú na
otázky, ktoré treba riešiť, vrátane výsledkov prípadného postupu konania podľa § 379.
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí
uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371.
Podľa § 383 Trestného poriadku ak dovolací súd zistil, že sú dané dôvody dovolania
uvedené v návrhu alebo predbežne zistené súdom v prospech obvineného a sú splnené
podmienky na jeho podanie, určí termín verejného zasadnutia.
Podľa § 384 ods. 1 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí súd preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal
dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu,
so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.
Podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku ak dovolací súd zistí, že dôvody dovolania nie
sú preukázané, dovolanie zamietne.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno stotožňovať dôvod odmietnutia dovolania
podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku so zamietnutím dovolania podľa § 392 ods. 1
K uvedenému záveru možno dospieť v prvom rade gramatickým výkladom
predmetných ustanovení Trestného poriadku. Relevantná formulácia v § 382 písm. c)
Trestného poriadku je: „nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.“ Podľa komentára
Trestného poriadku (ASPI Kolektív: Minárik, Š.) súd postupuje podľa tohto ustanovenia,
„ak podané dovolanie neobsahuje žiadny dôvod v zmysle § 371“. Relevantná formulácia
v § 392 ods. 1 Trestného poriadku je: „dôvody dovolania nie sú preukázané.“ Uvedené
ustanovenie možno vykladať tak, že v dovolaní boli uvedené dôvody, ktoré obsahovo
zodpovedajú dovolacím dôvodom podľa Trestného poriadku, avšak po preskúmaní veci
bolo zistené, že tieto dovolacie dôvody sa nepreukázali, teda v zásade to, že tvrdenie
o danosti niektorého dovolacieho dôvodu nezodpovedá skutočnosti.
Tento výklad možno podporiť ďalšou argumentáciou. Dôvod odmietnutia dovolania
podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku je zrejmý, čo je vyjadrené v uvedenom ustanovení
tým, že dovolací súd k tomuto záveru môže dospieť „bez preskúmania veci“. Záver podľa
§ 392 ods. 1 Trestného poriadku nie je na prvý pohľad zrejmý, k jeho zisteniu je potrebné
preskúmať vec, t. j. preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého
rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania,
ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374
Trestného poriadku, ktoré sú uvedené v dovolaní (§ 384 ods. 1 Trestného poriadku).
Rozdielnosť uvedených dôvodov vyplýva aj z rozdielneho procesného postupu, ktorý
zákon ustanovuje v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami. Dovolací súd rozhodne podľa
18
§ 382 písm. c) Trestného poriadku o dovolaní na neverejnom zasadnutí. Naproti tomu podľa
§ 392 ods. 1 Trestného poriadku o dovolaní rozhodne dovolací súd len na verejnom
zasadnutí.
Odlišnosť v uvedených dôvodoch je vyjadrená aj v zákonnej formulácii výroku
dovolacieho rozhodnutia. Pri postupe podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd
dovolanie „odmietne“, pri rozhodovaní podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súd
dovolanie „zamietne“. Právna úprava spravidla dôsledne rozlišuje odmietnutie a zamietnutie
opravného prostriedku. Tieto pojmy nemožno stotožňovať a vnímať ich synonymicky.
Zjednodušene možno konštatovať, že opravný prostriedok sa odmieta z procesných dôvodov
bez toho, aby súd vecne preskúmal dôvody uvedené v opravnom prostriedku. Opravný
prostriedok súd zamietne po jeho vecnom preskúmaní, na základe ktorého zistí, že dôvody
uvedené v opravnom prostriedku sa nepreukázali.
Z týchto dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že neobstojí argumentácia
najvyššieho súdu o tom, že odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
obsahovo zodpovedá zamietnutiu dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku
V daných súvislostiach poukazuje ústavný súd aj na zjednocujúce stanovisko pléna
č. k. PLz. ÚS 3/2014 24 z 22. októbra 2014, podľa záveru ktorého ustanovenie § 372 ods. 2
Trestného poriadku o neprípustnosti dovolania, ak bolo už predtým dovolanie zamietnuté,
nemožno analogicky aplikovať na prípady odmietnutia skôr podaného dovolania v tej istej
trestnej veci podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.
Možno vysloviť, že najvyšší súd pochybil, keď konal a rozhodol na neverejnom
zasadnutí, pretože správne sa tak malo stať na verejnom zasadnutí. Tým došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Zároveň to znamená, že už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietaným
porušením čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Tdo V 4/2013.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 z 19. augusta 2014 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu).
V ďalšom konaní najvyšší súd vec prerokuje a rozhodne na verejnom zasadnutí.
Vecnú opodstatnenosť dovolania posúdi aj s prihliadnutím na argumenty, ktoré budú
sťažovateľom uplatnené na verejnom zasadnutí.
Osobitnú pozornosť by mal najvyšší súd v dovolacom konaní venovať námietke,
podľa ktorej skutok mal byť kvalifikovaný podľa Trestného zákona, ktorý bol podľa jeho
názoru pre neho priaznivejší, než starý Trestný zákon, keďže podmienky účinnej ľútosti boli
podľa Trestného zákona naplnené.
Tým, že ústavný súd zrušil dovolacie uznesenie najvyššieho súdu, právomoc
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k odvolaciemu konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 8/2011, ako aj k jeho uzneseniu z 11. apríla
2011 prešla znovu na najvyšší súd ako dovolací súd. Znamená to vo svojich dôsledkoch, že
ústavný súd už nemá právomoc konať o tej časti sťažnosti (pôvodne prijatej na ďalšie
konanie), ktorá smeruje proti odvolaciemu konaniu vedenému najvyšším súdom
a odvolaciemu uzneseniu.
20
Vzhľadom na uvedené ústavný súd postupom podľa § 31a zákona o ústavnom súde
v spojení s ustanovením § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konanie zastavil
v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv v konaní vedenom najvyšším
súdom pod sp. zn. 3 To 8/2011, ako aj uznesením z 11. apríla 2012 (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov jeho právneho zastúpenia advokátom,
a to za 2 úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) po
134 € a za 1 úkon právnych služieb v roku 2015 (replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) v
sume 139,83 €, ako aj režijný paušál 2 krát po 8,04 € a 1 krát 8,39 €. Náhradu trov priznal
celkom vo výške 432,30 € (bod 4 výroku nálezu).
Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa, aby ústavný súd zakázal
najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa. Táto požiadavka
sa totiž javí ako superfluentná, pretože na ochranu práv sťažovateľa plne postačuje výrok
vyslovujúci ich porušenie v spojení s výrokmi o zrušení dovolacieho uznesenia najvyššieho
súdu a vrátení veci na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou
rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom
konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015