Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1TdoV/4/2013

Najvyšší súd 1 Tdo V 4/2013

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Štefana

Michálika a sudcov JUDr. Daniela Hudáka, JUDr. Petra Szaba, JUDr. Gabriely Šimonovej,

a JUDr. Emila Bdţocha na neverejnom zasadnutí 19. augusta 2014 v Bratislave, v trestnej

veci obvineného Ing. I. D. a spol., vedenej na Krajskom súde v Ţiline pod

sp. zn. , prejednal dovolania, ktoré podala obvinená M. S., zastúpená JUDr. I. J.,

advokátom v K., a obvinený F. N., zastúpený Mgr. P. K., advokátom v Ţ., proti rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. apríla 2012, sp. zn. , a takto

rozhodol:

Podľa sa dovolania obvinených M. S. a F. N. o d m i e t a j ú .

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Ţiline z 26. februára 2009, sp. zn. , bola

obvinená M. S. uznaná za vinnú v bode II. a IV. prvostupňového rozsudku z pokračujúceho

trestného činu skrátenia dane spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 148

ods. 1, ods. 5 účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Tr. zák.“)

v jednočinnom súbehu s trestným činom neodvedenia dane a poistného spáchaného formou

spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 148a ods. 1, ods. 3 Tr. zák. a obvinený F. N. v bode

VIII. prvostupňového rozsudku z pokračujúceho trestného činu neodvedenia dane a poistného

podľa § 148a ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a v bode VII. prvostupňového rozsudku z trestného činu

podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na tom skutkovom základe, ţe

v bode II. obvinení Ing. I. D., Ing. T. Z. a M. S.

Na ţiadosť obvinenej M. S. zabezpečil obvinený Ing. I. D., aby obvinený Ing. T. Z.

vystavil fiktívne faktúry číslo:

2

- č. X. z 20. decembra 2000 na sumu 1 320 143 Sk,

- č. X. z 20. decembra 2000 na sumu 363 000 Sk,

- č. X. zo 6. decembra 2000 na sumu 1 741 377 Sk,

- č. X. zo 6. decembra 2000 na sumu 724 858 Sk,

- č. X. zo 6. decembra 2000 na sumu 216 304 Sk,

- č. X. z 8. decembra 2000 na sumu 628 615 Sk,

- č. X. z 8. decembra 2000 na sumu 264 259 Sk,

- č. X. zo 7. novembra 2000 na sumu 149 578 Sk,

- č. X. z 2. novembra 2000 na sumu 199 100 Sk,

- č. X. z 8. novembra 2000 na sumu 853 919 Sk,

- č. X. z 30. októbra 2000 na sumu 231 534 Sk,

- č. X. zo 6. novembra 2000 na sumu 1 689 248 Sk,

- č. X. zo 6. novembra 2000 na sumu 1 040 083 Sk,

- č. X. zo 6. novembra 2000 na sumu 840 193 Sk,

- č. X. z 11. októbra 2000 na sumu 418 056 Sk,

- č. X. z 11. októbra 2000 na sumu 340 780 Sk,

- č. X. z 12. októbra 2000 na sumu 2 102 023 Sk,

- č. X. z 12. októbra 2000 na sumu 649 715 Sk,

od dodávateľa I. - S., s.r.o. pre odberateľa A. F. bez reálneho plnenia, tieto faktúry

zahrnul daňový subjekt do daňového priznania k dani z príjmu fyzických osôb za rok 2000

podaného 4. februára 2001 na Daňovom Úrade Kysucké Nové Mesto a do daňových priznaní

k DPH za III. a IV. štvrťrok 2000, prijatých 24. októbra 2000 a 24. januára 2001 na Daňovom

Úrade Kysucké Nové Mesto, čím došlo ku skráteniu dane z príjmov fyzických osôb o sumu

5 185 224 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 172 118 € a neoprávnenému

odpočtu DPH vo výške 1 252 072 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 41 561 €.

v bode IV. obvinení F. S. a M. S.

Spoločným konaním od presne nezistenej doby aţ do 13. decembra 2001

po vzájomnej dohode vyhotovili fiktívne účtovné doklady za dodávateľa firmu B., s.r.o. za

práce a sluţby, ktoré firmou B., s.r.o. vykonané neboli, tieto účtovné doklady si jednotlivé

podnikateľské subjekty zahrnuli do účtovníctva a takýmto spôsobom krátili daň z príjmov

fyzických a právnických osôb, keďţe si uplatnili výdavky aj za sluţby a práce,

3 1 Tdo V 4/2013

ku ktorým vôbec nedošlo a na základe týchto faktúr uplatnili si tieţ nadmerné odpočty

pri dani z pridanej hodnoty. Takýmto spôsobom vyhotovili obvinení fiktívne účtovné doklady

pre nasledujúce daňové subjekty:

1/ faktúra č. X. z 16. júla 2001 na celkovú sumu 448 324 Sk z toho DPH 40 757 Sk,

f. č. X. z 20. augusta 2001 na celkovú sumu 638 209 Sk z toho DPH

58 019 Sk, f. č. X. z 24. augusta 2001 na sumu 574 035 Sk z toho DPH 52 185 Sk bez

reálneho plnenia od dodávateľa firmu B., s.r.o. pre odberateľa M. P. R., ktoré si tento daňový

subjekt zahrnul do daňového priznania k dani z príjmu fyzických osôb za rok 2001 podaného

22. marca 2003 na Daňový úrad Kysucké Nové Mesto a do daňového priznania k DPH za

III. štvrťrok 2001, čím skrátil daň z príjmu fyzických osôb o sumu 602 604 Sk, čo v prepočte

podľa konverzného kurzu činí 20 003 € a neoprávnene uplatnil odpočet DPH vo výške

150 961 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 5 011 €.

2/ faktúra č. X. z 12. septembra 2001 na sumu 738 177 Sk z toho DPH 67 107 Sk,

f. č. X. z 10. októbra 2001 na sumu 533 610 Sk z toho DPH

48 500 Sk, f. č. X. z 11. októbra 2001 na sumu 358 538 Sk z toho DPH

32 595 Sk, f. č. X. zo 17. novembra 2001 na celkovú sumu 824 549 Sk

z toho DPH 74 959 Sk, f. č. X. zo 17. novembra 2001 na sumu 155 060 Sk

z toho DPH 14 096 Sk bez reálneho plnenia firmou B., s.r.o. pre dodávateľa F. A K. N M.,

ktoré tento daňový subjekt pojal do daňového priznania k dani z príjmu fyzických osôb za rok

2001 podaného 2. apríla 2002 na Daňový úrad Kysucké Nové Mesto a do daňových priznaní

k DPH za mesiace 10/2001 a 11/2001, čím došlo ku skráteniu dane z príjmu fyzických osôb o

sumu 762 933 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 25 325 € a neoprávnenému

uplatneniu odpočtu DPH vo výške 237 267 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí

7 876 €.

3/ faktúra č. X. z 5. novembra 2001 na celkovú sumu 209 994,90 Sk

z toho DPH 19 090,19 Sk bez reálneho plnenia firmou B., s.r.o. v prospech odberateľa A. K.,

ktorá bola zahrnutá do dani z príjmu fyzických osôb tohto daňového subjektu za zdaňovacie

obdobie za rok 2001 podaného na Daňovom úrade Ţilina 28. marca 2002 a do daňového

priznania k DPH za november 2001 podaného 21. decembra 2001, čím došlo ku skráteniu

dane z príjmov fyzických osôb vo výške 55 915 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu

4 1 Tdo V 4/2013

činí 1 856 € a neoprávnene uplatnenému odpočtu DPH vo výške 19 091,90 Sk, čo v prepočte

podľa konverzného kurzu činí 634 €.

4/ faktúra č. X. z 29. septembra 2001 na sumu 104 550 Sk z toho DPH 19 550 Sk,

f. č. X. z 10. novembra 2001 na sumu 105 165 Sk z toho DPH 19 665 Sk, f. č. X. zo

17. novembra 2001 na sumu 148 000 Sk z toho DPH 29 674,80 Sk bez reálneho plnenia firme

B., s.r.o. v prospech odberateľa K. M. - T. K. Ţ., ktoré boli daňovým subjektom zahrnuté do

daňového priznania k dani z príjmu fyzických osôb za rok 2001, podané 18. februára 2002 na

Daňový úrad Ţilina I a do daňových priznaní k DPH za mesiace 9/2001 a 11/2001, čím došlo

ku skráteniu dane z príjmov fyzických osôb vo výške 61 488 Sk, čo v prepočte podľa

konverzného kurzu činí 2 041 € a neoprávnenému uplatneniu odpočtu z DPH vo výške

66 890 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 2 220 €.

5/ faktúra č. X. z 27. septembra 2001 na sumu 99 831 Sk z toho DPH 9 076 Sk bez

reálneho plnenia firmou B., s.r.o. v prospech odberateľa V., a.s. v prípade zhrnutia do

daňových priznaní tejto faktúry by došlo firmou V., a.s. ku skráteniu dane z príjmu

právnických osôb vo výške 90 755 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 3 313 € a

zahrnutím týchto faktúr do daňového priznania k DPH za mesiac 10/2001 došlo k

neoprávnenému odpočtu vo výške 9 076 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí

301 €.

6/ faktúra č. X. z 22. októbra 2001 na sumu 397 290 Sk z toho DPH

74 290 Sk, f. č. X. z 15. augusta 2001 na sumu 435 513 Sk z toho DPH

78 663 Sk, f. č. X. z 5. decembra 2001 na sumu 1 537 500 Sk z toho DPH

297 500 Sk bez reálneho plnenia firmou B., s.r.o. v prospech odberateľa firma E. - F. N.,

pričom zahrnutím do daňového priznania k dani z príjmu fyzických osôb by došlo ku

skráteniu dane z príjmu vo výške 330 850 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí

10 982 € a zahrnutím týchto faktúr do daňového priznania k DPH

za III. a IV. štvrťrok 2001 došlo k neoprávnenému odpočtu DPH vo výške 440 453 Sk,

čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 14 620 €.

v bode VII. obvinení F. S. a F. N.

5 1 Tdo V 4/2013

v presne nezistenom čase v mesiaci december r. 2001 v Ţ. na seba previedli

odcudzený tovar, a to pánske koţené bundy a dámske kabáty, hoci vedeli, ţe tento tovar

doposiaľ nezistený páchateľ odcudzil v čase od 22.30 hod. 3. decembra 2001 do 10.00 hod.

4. decembra 2001 v obchodnom dome C. Ţ., pričom S. na seba previedol najmenej 6 ks

koţených búnd v celkovej hodnote 31 059,96 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí

1 031 € a obţalovaný F. N. najmenej tri koţené bundy v celkovej hodnote 17 254,77 Sk, čo v

prepočte podľa konverzného kurzu činí 573 €.

v bode VIII. obvinený F. N.

ako predseda predstavenstva spoločnosti V., a.s. Ţ. po dohode s obvineným F. S. prijal

do účtovníctva fiktívnu faktúru č. X. vystavenú obvinenými F. S. a M. S. 27. septembra 2001

na celkovú sumu 99 831 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 3 314 €, z toho DPH

9 076 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 301 €, bez reálneho plnenia firmy

B., s.r.o., čím došlo k neoprávnenému uplatneniu DPH v daňovom priznaní k DPH za mesiac

9/2001 vo výške 9 076 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 301 €,

ako konateľ a majiteľ firmy N. F. - E. po vzájomnej dohode s obvineným S. prijal do

účtovníctva fiktívnu faktúru č. X. z 22. októbra 2001 vystavenú obvinenými F. S. a M. S.

na sumu 397 290 Sk z toho DPH 74 290 Sk, f. č. X. z 15. augusta 2001 na sumu 435 513 Sk z

toho DPH 78 663 Sk, f. č. X. z 5. decembra 2003 na sumu 1 537 500 Sk z toho DPH

297 500 Sk bez reálneho plnenia firmou B., s.r.o., pričom tak si uplatnil nadmerný odpočet v

daňovom priznaní k DPH za mesiace 8/2001, 10/2001 a 12/2001 vo výške 440 453 Sk, čo v

prepočte podľa konverzného kurzu činí 14 620 €,

ako predseda predstavenstva spoločnosti V., a.s. po vzájomnej dohode s obvineným

Ing. D. prijal do účtovníctva fiktívnu faktúru vystavenú obvineným Ing. T. Z. č. X.. z

27. júna 2001 na sumu 516 600 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 17 148 €, z

toho DPH 96 600 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 3 207 €, bez reálneho

plnenia od dodávateľa A. T., s.r.o., čím uplatnil nadmerný odpočet v daňovom priznaní k

DPH za mesiac 6/2001 vo výške 96 600 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí

3 207 €.

6

Krajský súd za tieto trestné činy uloţil obvinenej M. S. podľa § 148 ods. 5 Tr. zák., s

pouţitím § 35 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon

ktorého bola podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradená do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

Obvinenému F. N. uloţil podľa § 148a ods. 2 Tr. zák., s pouţitím § 35 ods. 1 Tr. zák. úhrnný

trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky, výkon ktorého obvinenému podľa § 58 ods. 1

písm. a), § 59 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odloţil so skúšobnou dobou 2 (dva) roky. Ďalej

obvinenému podľa účinného do 1. januára 2006 krajský súd uloţil

povinnosť nahradiť škodu poškodenému Ing. V. B., bytom Ţ., V. T. č. X., vo výške

17 254,77 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 1 031 €. Zároveň bola podľa § 229

ods. 1 účinného do 1. januára 2006 poškodená strana H. C. S. a.s., T. č. X., P. so

zvyškom nároku na náhradu škody odkázaná na konanie o veciach občianskoprávnych.

Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 18. apríla 2012, kedy Najvyšší súd

Slovenskej republiky, ako súd odvolací, vo výroku I. podľa § 258 ods. 1 písm. d), písm. e),

písm. f), ods. 2 účinného do 1. januára 2006 rozsudkom sp. zn. , zrušil

napadnutý rozsudok vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu u obvinených

M. S. a F. N. (ako aj u iných obvinených) a vo výroku o náhrade škody vo vzťahu k

poškodenému Ing. V. B.. Na základe účinného do 1. januára 2006 uloţil

obvineným nasledovné tresty:

Obvinenej M. S. uloţil podľa § 148 ods. 5, § 35 ods. 1 Tr. zák., s pouţitím § 40

ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, na výkon ktorého bola

podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradená do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

Obvinenému F. N. uloţil podľa § 148a ods. 2, § 35 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.

peňaţný trest vo výmere 20 000 €. Podľa § 54 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Tr. zák., pre prípad, ţe by

výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, uloţil obvinenému náhradný trest odňatia

slobody vo výmere 1 (jeden) rok. Ďalej obvinenému uloţil povinnosť nahradiť poškodenému

Ing. V. B. škodu vo výške 17 254,77 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 573 €.

Odpis rozsudku odvolacieho súdu bol obvinenej M. S. a jej obhajcovi doručený

20. júla 2012 (č.l. 23561, zv. 103) a obvinenému F. N. a jeho obhajcom 3. augusta 2012,

resp. 13. júla 2012 (č.l. 23523, zv. 103).

7 1 Tdo V 4/2013

Krajský súd v Ţiline predloţil 21. februára 2013 Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky dovolania, ktoré podali obvinená M. S., prostredníctvom obhajcu 23. mája 2012

a obvinený F. N., prostredníctvom obhajcu 1. októbra 2012 na Krajskom súde v Ţiline proti

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. apríla 2012, sp. zn. .

Domáhali sa ním, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil porušenie zákona v ich

neprospech z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), písm. g),

písm. i)

Obvinená M. S. vo svojom dovolaní uviedla k jednotlivým skutkom, ktoré sa jej

kládli za vinu, námietky týkajúce sa skutkových otázok. V konaní podľa jej názoru nebolo

preukázané, aký dôvod mala na vydanie pokynu na vystavenie faktúr v bode

II. prvostupňového rozsudku, nerozumela účtovníctvu a nebola spoločníčkou ţiadnej z firiem,

ktoré realizovali predmetné obchody. K bodu IV./1 prvostupňového rozsudku obvinená

namietala daňovú kontrolu, ktorú k predmetným faktúram naviedol vyšetrovateľ nezákonným

spôsobom. Podľa jej názoru bolo z výpovedí svedkov preukázané, ţe sa jednalo o legitímny

obchodný prípad, teda skutok nie je trestným činom, pričom nebola naplnená objektívna

a subjektívna skutková podstata daných trestných činov. Predmetné faktúry nevyhotovila.

Obdobné tvrdenia uvádzala aj k ostatným skutkom v bode IV. prvostupňového rozsudku

(skutok 2/3/4/5/6/).

Obvinená vo svojom dovolaní tvrdila, ţe svedka F. súd nemohol povaţovať

za dôveryhodného, pretoţe jeho výpovede boli vyvrátené obvinenými a inými svedkami K.,

K., G., S., M. a M.. V tomto smere poukázala aj na znalecký posudok PhDr. E. G., v ktorom

sa uvádza, ţe M. F. má sklony meniť výpovede vo svoj prospech, zamlčovať údaje a pôsobiť

na okolie. Hodnovernosť jeho výpovede bola spochybnená aj predchádzajúcim konaním

v trestnej veci P. (nepravdivosť výpovedí v konaní vedenom na Krajskom súde v Ţiline pod

sp. zn. ). Navyše sa tento svedok liečil na psychiatri, je teda podľa obvinenej

otázne, či vzhľadom na svoj zdravotný stav bol spôsobilý na právne úkony, ktoré vykonával

ako konateľ obchodnej spoločnosti B. s.r.o. Rovnako obvinená v podanom dovolaní

skonštatovala, ţe aj výpoveď obvineného Z. bola nepravdivá, zavádzajúca, pričom túto

výpoveď vyvrátili svedkovia T., Š., K., G., M., C., D., S. a K.

Obvinená namietala aj nevykonanie navrhnutých dôkazov, a to výsluch svedkov Š.

a Ţ.. Týmto postupom súd poškodil jej právo na obhajobu a na spravodlivý proces, rovnako

8 1 Tdo V 4/2013

tak aj zásadu kontradiktórnosti a rovnosti strán, keď dôkazy navrhnuté obhajobou, ktoré

svedčili v prospech obvinených, neboli súdom vykonané a tento postup nebol ţiadnym

spôsobom odôvodnený.

Ďalej obvinená poukázala na tú skutočnosť, ţe obhajca obvineného F. N., Mgr. P.,

nebol informovaný o všetkých úkonoch, napriek tomu, ţe riadne a včas o to poţiadal.

Takýmto konaním neboli rešpektované ustanovenia § 41 ods. 2, ods. 7, § 165 ods. 1, ods. 2,

účinného do 1. januára 2006. Rovnako tomuto obhajcovi nebola

doručená obţaloba a prvostupňový rozsudok, čím boli porušené ustanovenia § 2 ods. 1,

ods. 4, , , účinného do 1. januára 2006. Obhajcovia

obvinených v priebehu konania nemali moţnosť nahliadnuť do tzv. utajovanej časti spisu, čím

došlo k porušeniu , , účinného do 1. januára 2006,

a tým aj ustanovenia ods. l, ods. 4, účinného do 1. januára 2006.

V prípravnom konaní malo dôjsť k odpočúvaniu a záznamu telekomunikačných činností,

pričom z obsahu spisu nie je zrejmé, či k odpočúvaniu došlo zákonným spôsobom v zmysle

účinného do 1. januára 2006 a k záznamom, ktoré boli pouţité ako dôkaz

v konaní, neboli pripojené záznamy policajného orgánu v zmysle

účinného do 1. januára 2006, aj keď tieto záznamy boli súdom pouţité ako dôkaz, čím boli

porušené ustanovenia , , , , , účinného

do 1. januára 2006, a tým aj ustanovenia , , účinného

do 1. januára 2006.

Obvinená tvrdila, ţe dĺţka uloţeného trestu je neprimeraná. Podľa jej názoru bolo

potrebné na danú trestnú vec aplikovať nový 05 Z. z., ktorý bol

priaznivejší pre obvinených. Pri aplikácii tejto zásady je potrebné ju oslobodiť spod obţaloby

v zmysle účinného do 1. januára 2006, pretoţe trestnosť činu

kladeného za vinu zanikla vo vzťahu k aplikácii § 148 Tr. zák. Súdy oboch stupňov vôbec

neprihliadali na to, ţe doposiaľ ţila bezúhonným ţivotom a nebola trestaná s poukazom, ţe

celé konanie trvalo neprimerane dlho a takáto dĺţka trestného konania nebola ničím

odôvodnená a porušila jej práva garantované , ako aj

čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ukladanie trestu po tak dlhej

dobe od údajne spáchaného skutku, ktorý je kladený obvinenej za vinu, nemôţe plniť účel

trestu. Prípravné konanie a konanie pred súdom bolo pre obvinenú dostatočným výchovným

prostriedkom.

9 1 Tdo V 4/2013

Z týchto dôvodov v zmysle zásady in dubio pro reo podľa účinného

do 1. januára 2006 obvinená navrhla oslobodiť ju spod obţaloby v zmysle § 226 písm. a)

účinného do 1. januára 2006 a zároveň ţiadala dovolací súd o odklad vykonateľnosti

uloţeného trestu odňatia slobody.

V zmysle sa k obsahu uvedeného dovolania vyjadril 23. júla 2012

prokurátor krajskej prokuratúry nasledovne:

„Vo vzťahu k napadnutému bodu II. prvostupňového rozsudku je potrebné uviesť,

ţe v prípravnom konaní ani v konaní pred súdom nebolo spochybnené, ţe by k uskutočneniu

zdaniteľného plnenia nedošlo, nebolo však uskutočnené obchodnou spoločnosťou I.- S., s.r.o.

K bodu IV-1.-6. prvostupňového rozsudku v tej časti dovolacích námietok, v ktorých sú

spomenuté výsledky daňových kontrol, resp. zdôraznená skutočnosť, ţe druhá strana

obchodného vzťahu nebola postihnutá v trestnom konaní (M. K.), je potrebné uviesť, ţe

závery daňových kontrol, resp. rozhodnutia v daňovom konaní, nie sú pre trestné konanie

záväzné, a to v prípade, ak existujú rozhodnutia dorubujúce daň, tak aj v prípade, ak sú

výsledky daňových kontrol negatívne a k dorubu dane alebo inému sankčnému postihu

daňového subjektu nedôjde, a to predovšetkým pre osobitosti trestného konania a dôkazného

bremena preneseného na príslušný daňový subjekt.

S námietkami obhajoby týkajúcimi sa nezákonnosti dôkazov odpočúvania a záznamu

telekomunikačnej činnosti sa odvolací súd dôsledne zaoberal (rovnako aj námietkami

týkajúcimi sa porušenia práv na obhajobu) a zdôvodnil, prečo je potrebné tento vykonaný

dôkaz, ktorý navyše nemal prakticky ţiadnu relevanciu vo vzťahu k odsúdeniu obţalovaných,

povaţovať za zákonný.

Dovolacie námietky smerujúce k výške uloţených trestov uţ boli zohľadnené

v odvolacom konaní, kde tieţ došlo k zmierneniu trestu uloţeného odsúdenej S. Nakoľko

uloţené tresty neboli uloţené mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, na tieto odvolacie

námietky rovnako nie je moţné prihliadať, keďţe vo veci prezentované dovolacie námietky

vôbec nenapĺňajú dôvody dovolania uvedené v a sčasti smerujú aj proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je moţné podať dovolanie.“

10 1 Tdo V 4/2013

Prokurátor preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací bez

preskúmania veci dovolanie podľa a písm. f ) odmietol.

Obvinený F. N. vo svojom dovolaní namietal zásadné porušenie jeho práva na

obhajobu, ktoré videl v tom, ţe jeho obhajca Mgr. P. nebol o úkonoch v prípravnom konaní

informovaný, napriek tomu, ţe o to riadne a včas poţiadal, ďalej mu nebola doručená

obţaloba, ako aj napadnutý rozsudok, čím boli porušené ustanovenia § 2 ods. 1, ods. 4, § 41

ods. 2, ods. 7, , , , , ,

účinného do 1. januára 2006. Ďalej upozorňoval na to, ţe v priebehu prípravného konania bol

vzatý do väzby pre skutok, pre ktorý následne nebol ani obţalovaný, čím bolo porušené

ustanovenie účinného do 1. januára 2006. V priebehu konania nemal obvinený,

ako aj jeho obhajcovia, moţnosť nahliadnuť a oboznamovať sa s celým spisom, pretoţe do

tzv. utajovanej časti spisu nebolo moţné nahliadnuť. Odvolací súd sa s touto skutočnosťou

náleţite nevysporiadal. V prípravnom konaní malo dôjsť k odpočúvaniu a záznamu

telekomunikačných činností, pričom z obsahu spisu nie je zrejmé, či k odpočúvaniu došlo

zákonným spôsobom v zmysle účinného do 1. januára 2006 a k záznamom, ktoré

boli pouţité ako dôkaz v konaní, neboli pripojené záznamy policajného orgánu v zmysle § 88

ods. 5 účinného do 1. januára 2006, aj keď tieto boli súdom pouţité ako dôkaz, čím

došlo k porušeniu ustanovení § 2 ods. 1, ods. 4, § 88 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 89

ods. 2 účinného do 1. januára 2006.

Obvinený namietal aj nevykonanie navrhnutých dôkazov, ako napr. konfrontáciu

so svedkom F., vyţiadanie kópie záznamu nahrávky rozhovoru svedka P. s F., overenie

hodnovernosti svedka F., resp. jeho hospitalizáciu na psychiatrii, nariadenie znaleckého

dokazovania znalcom z odboru ekonomiky na preukázanie pravdivosti tvrdení spoločnosti

A. S. s.r.o., B. Ďalej upozornil na dĺţku trestného konania, ktorá nebola podľa jeho názoru

odôvodnená a primeraná, a to aj vo vzťahu k tej skutočnosti, ţe v prípade, ak by súd

rešpektoval ustanovenia o vyhotovovaní písomného rozsudku (pretoţe ten

bol doručený jeho obhajcovi Mgr. K. aţ 4. apríla 2011, teda dva roky od vyhlásenia

rozsudku), ktorým mu bol uloţený podmienečný trest so skúšobnou dobou 2 (dva) roky, tento

trest by uţ bol vykonaný.

11 1 Tdo V 4/2013

Odôvodnenie rozsudku podľa názoru obvineného neobsahuje odôvodnenie vo vzťahu

k výroku o náhrade škody jeho osobou, ale aj to ako sa súd vysporiadal s jeho obhajobou

a prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov.

Obvinený vo svojom dovolaní tvrdil, ţe výsluchy svedkov v prípravnom konaní boli

vykonané v rozpore s ustanoveniami , , , účinného

do 1. januára 2006, pretoţe svedkovia nemali moţnosť sa k veci vyjadriť samostatne, otázky

im boli kladené priamo, čím boli porušené aj ustanovenia ,

účinného do 1. januára 2006 a pri čítaní výpovede svedka F. aj § 211 ods. 2 písm. a)

účinného do 1. januára 2006.

Peňaţný trest (20.000 €), ktorý bol obvinenému uloţený v konaní pred odvolacím

súdom nezohľadňuje jeho osobné a majetkové pomery. Tento trest nie je moţné povaţovať

za miernejší oproti pôvodne uloţenému podmienečnému trestu, čo v dôsledku zamietnutia

odvolania prokurátora znamená porušenie zásady zákazu reformatio in peius v odvolacom

konaní. Navyše v tomto smere upozorňoval aj na nesúlad písomného vyhotovenia rozsudku

a ústne vyhláseného rozsudku, keď na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu 18. apríla 2012

súd vyhlásil, ţe mu ukladá peňaţný trest vo výmere 20.000 - bez uvedenia meny, pričom

obvinený mal za to, ţe, keď peňaţný trest iného obvineného (F. S.) bol vyhlásený

v slovenských korunách, v rovnakej mene bol vyhlásený rozsudok týkajúci sa jeho osoby.

Obvinený poukázal vo vzťahu k trestnému činu podielnictva na to, ţe nebol

preukázaný úmysel a rovnako ani to, ţe by koţené bundy pochádzali z trestnej činnosti a v

tomto smere namietal opätovne výpoveď svedka F. Vo vzťahu k pokračujúcemu trestnému

činu neodvedenia dane namietal predovšetkým tú skutočnosť, ţe z daňových kontrol, ktoré

prebiehali, sa nenašli ţiadne daňové pochybenia a neboli spochybnené ani vykonané stavebné

práce a dodané tovary - prenosné wc kabíny, rovnako tak nebolo spochybnené

sprostredkovanie, ku ktorému reálne došlo (V. B. stavebné práce X., E. B. wc papier a roztok

FA X., V. A. T. sprostredkovanie X.), preto sa nemohlo jednať o fiktívne faktúry. Na

predmetné faktúry boli podané dodatočné daňové priznanie na DPH, o čom svedčí aj správa

A. S. s.r.o. a výpovede svedkov z Daňového úradu Ţilina. Navyše dovolateľ poukazuje na to,

ţe páchateľom trestného činu podľa § 148a Tr. zák. je špeciálny subjekt - platiteľ dane,

pričom v ţiadnom prípade osobou povinnou platiť daň a ani platiteľom dane nie je štatutárny

zástupca právnickej osoby. Z toho teda obvinenému vyplýva záver, ţe on ako fyzická osoba

12 1 Tdo V 4/2013

nemá trestnú zodpovednosť za neodvedenie dane - platiteľa dane, ktorým v tomto prípade

bola právnická osoba, teda spoločnosť V. a.s. (rovnaké tvrdenia aj v prípade ostatných

dielčich skutkov v bode VIII. prvostupňového rozsudku). Podľa názoru obvineného sa

o fiktívnu faktúru nemohlo jednať ani v prípade sprostredkovania X. pretoţe k tomuto

sprostredkovaniu reálne došlo, dôkazom čoho je aj uzatvorená zmluva (konateľ T., ktorý túto

zmluvu podpísal). Ďalej obvinený poukázal na to, ţe v rámci konania bol predloţený dôkaz,

ţe faktúry FA. (E. B. wc kabíny) a FA X. (E. B. M.) neboli predmetom daňového priznania

na DPH, čo potvrdila aj svedkyňa B. (vyjadrenie A. S. s.r.o.), takţe je nesporné, ţe si odpočet

DPH z tejto faktúry neuplatnil. Rovnako je dôleţitá skutočnosť, ţe F. N. E. bol štvrťročným

platcom DPH, nemohol si teda uplatniť odpočet DPH za mesiac 10/2001, 12/2001, pretoţe

v takomto prípade sa nepodávalo daňové priznanie na DPH mesačne, ale štvrťročne v zmysle

prvá veta o dani z pridanej hodnoty.

Ďalej upozornil na to, ţe pri tomto trestnom čine bolo potrebné na jeho osobu

aplikovať zákon priaznivejší, a to nový účinný od 1. januára 2006. Podľa

písm. e) Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 trestnosť trestného činu neodvedenia dane

a poistného podľa § 277 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 zaniká, ak splatná daň bola

zaplatená najneskôr nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po skončení vyšetrovania mohol

oboznámiť s jeho výsledkami. Z vykonaného dokazovania, a to najmä vyjadrenia príslušných

daňových úradov vyplynula skutočnosť, ţe uţ v čase prípravného konania daňové úrady

u daňových subjektov F. N., ako aj V. a.s. potvrdili skutočnosť, ţe neevidujú ţiadne

nedoplatky na daniach voči týmto subjektom.

Z vyššie uvedených dôvodov preto obvinený F. N. navrhol jeho dovolaniu v celom

rozsahu vyhovieť.

V zmysle sa k obsahu uvedeného dovolania vyjadril 22. októbra 2012

prokurátor krajskej prokuratúry nasledovne:

,,Obhajcovia obvineného Mgr. P. K. a Mgr. J. P. pôsobia v rámci jednej advokátskej

kancelárie s rovnakým sídlom (V. O. X.), pričom spoločne pôsobili aj v čase trestného

konania vedeného proti F. N.. Mgr. J. P. bol nepochybne informovaný o postupe v trestnom

konaní, o ktoré sa osobitne nezaujímal, keďţe vecou sa v rámci vnútorného rozdelenia úloh

v rámci jednej advokátskej kancelárie zaoberal iný obhajca, teda Mgr. P. K.

13 1 Tdo V 4/2013

Vo vzťahu k ďalšej dovolacej námietke poukazujúcej na to, ţe sa obhajobe upierala

moţnosť nahliadať a oboznamovať sa s celým spisom, teda aj s jeho utajovanou časťou, je

potrebné zdôrazniť, ţe dovolateľ neuvádza, kedy, kde a akým spôsobom sa domáhal

nahliadnutia do tejto časti spisového materiálu, ale na túto prax len všeobecne poukazuje.

Skutkové a právne závery súdu sa neopierajú o túto časť spisového materiálu a táto nemá

ţiadny podklad vo výroku o vine a treste vo vzťahu k obvinenému F. N.. Rovnako tak aj

skutočnosti zistené v rámci odpočúvania a záznamu telekomunikačných činností

nepredstavujú dôkaz, o ktorý by sa opieralo rozhodnutie o vine a treste obvineného F. N..

Skutočnosť, ţe odsúdený mal byť v priebehu prípravného konania vzatý do väzby pre

iný skutok, neţ pre ktorý bol následne obţalovaný, nemá ţiadnu právnu relevanciu vo vzťahu

k prípadným dôvodom dovolania uvedeným v

V časti dovolania, kde obvinený namieta uloţenie peňaţného trestu vo výške 20.000 €,

je treba povedať, ţe došlo k skutkovému omylu na strane dovolateľa. Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudok sp. zn. vyhlasoval 18. apríla 2012, teda v čase, kedy jedinou

zákonnou menou na území Slovenskej republiky bola mena euro. Okrem toho peňaţný trest

je miernejší trest ako podmienečný trest odňatia slobody, preto k porušeniu zásady

reformatio in peius v odvolacom konaní nedošlo.

Ďalšie námietky uvádzané obvineným F. N. predstavujú skutkový a právny rozbor

veci a smerujú k opätovnej revízii vyhodnotenia dôkazov vykonaných v rámci

prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.

Rovnako prokurátor nesúhlasil s tvrdením obvineného, ţe v jeho prípade boli naplnené

znaky účinnej ľútosti pri trestnom čine neodvedenia dane a poistného § 277 Tr. zák. účinného

od 1. januára 2006, v zmysle ktorého mal byť predmetný skutok posudzovaný. Z hľadiska

potreby posudzovania naplnenia znakov účinnej ľútosti v zmysle § 86 písm. d) Tr. zák.

účinného od 1. januára 2006, je potrebné pripomenúť, ţe k ich naplneniu môţe dôjsť len

v tom prípade, ak splatná daň a jej príslušenstvo boli dodatočne zaplatené najneskôr

v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ o skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť

s výsledkami vyšetrovania. V konkrétnom prípade páchateľ neporušil povinnosť daň priznať

a zaplatiť, ale jeho konanie smerovalo k neoprávnenému uplatňovaniu nároku na vrátenie

14 1 Tdo V 4/2013

dane z pridanej hodnoty. Ak teda obvinený aj podal dodatočné daňové priznanie, jeho konanie

smerovalo len k tomu, aby si vrátenie dane z pridanej hodnoty neoprávnene neuplatňoval.

Naplnenie znakov účinnej ľútosti je preto neaplikovateľné k alinei 2 trestného činu

neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, ale

len k tej časti uvedeného zákonného ustanovenia, v ktorej predpokladom trestnej

zodpovednosti páchateľa je to, ţe zadrţí a neodvedie príjemcovi splatnú daň, poistné na

sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo príspevok na starobné dôchodkové

sporenie, ktoré zrazí alebo vyberie podľa zákona.“

Prokurátor preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací,

bez preskúmania veci dovolanie podľa odmietol, nakoľko je zrejmé, ţe

nie sú splnené dôvody dovolania podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil,

ţe dovolania sú prípustné ( a ), boli podané oprávnenými

osobami ( ), v zákonnej lehote a na mieste, kde moţno tento

mimoriadny opravný prostriedok podať (, ), ale súčasne

po preskúmaní veci zistil aj to, ţe podané dovolania je potrebné odmietnuť na neverejnom

zasadnutí, lebo je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania podľa (

písm. c) ).

Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, ţe obsah konkrétne

uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

dovolacieho dôvodu uvedeného v Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie

len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale

v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide

o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa

Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,

ktorý je dôleţitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto moţnosti

podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým

uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná

15 1 Tdo V 4/2013

inštancia. Dôvody dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku

v odvolacom konaní - podstatne užšie.

Porušenie práva na obhajobu je závaţnou, resp. podstatnou chybou konania. Dovolací

dôvod podľa je však koncipovaný oveľa uţšie, nie je ním

akékoľvek (resp. kaţdé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva

„zásadným spôsobom“.

Pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo

obvineného na obhajobu, sú dôleţité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné

vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je

zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj

všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, a aby sa na ne v konaní a pri

rozhodovaní prihliadalo. Vychádzajúc z toho, právo na obhajobu zahŕňa viacero

komponentov a dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní

ustanovení o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov

smerujúcich k rozhodnutiu vo veci bez prítomnosti obhajcu a pod.

Práva zaručené , ako aj Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) má obvinený

od okamihu vznesenia obvinenia a v nezmenenom rozsahu sa priznávajú aj obţalovanému,

odsúdenému, a to aţ do právoplatnosti súdneho rozhodnutia (bliţšie pozri nález Ústavného

súdu z 13. júla 2000, sp. zn. ). Účelom obhajoby je ochrana záujmov občana,

ktorý sa stal obvineným, aby boli včas zistené skutočnosti, ktoré ho zbavujú viny alebo

zmierňujú jeho vinu. Obhajoba takto prispieva k náleţitému objasneniu skutkového stavu

a správnemu rozhodnutiu vo veci. Postavenie obvineného ako strany v trestnom konaní

je posilnené aj jeho právom na obhajobu za pomoci obhajcu - advokáta. Právna úprava určuje

niektoré (subjektívne alebo objektívne) závaţnejšie prípady, kedy obvinený musí mať obhajcu

- prípady nutnej obhajoby ( a 36a ). Uplatnenie práva na obhajobu však

nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje

pomocou obhajoby. Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príleţitosti brániť sa voči

obvineniu zo spáchania trestného činu.

16 1 Tdo V 4/2013

Judikatúra ESĽP, ktorá vychádza z čl. 6 Dohovoru, v zmysle ktorého kaţdý, kto je

obvinený z trestného činu, má právo obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa

vlastného výberu, konštatuje, ţe obhajoba obvineného musí byť predovšetkým skutočná

a účinná (rozsudok ESĽP - Pavlenko proti Grécku zo 6. septembra 2007, sťaţnosť

č. 22021/05, Prehn proti Nemecku z 24. augusta 2010, sťaţnosť č. 40451/06, Mayzit proti

Rusku z 20. januára 2005, sťaţnosť č. 63378/00). Predmetom úpravy čl. 6 ods. 3 písm. c)

Dohovoru vo vzťahu k právu na obhajobu je efektívna právna pomoc obhajcu. Ako vyplýva

z citovaného spisu, efektívna právna pomoc bola dovolateľovi N. poskytnutá počas celého

trestného konania prostredníctvom obhajcu Mgr. K. Skutočnosť, ţe o úkonoch podľa

bol vyrozumený len Mgr. K., ktorý má spoločnú advokátsku kanceláriu

s Mgr. P., nenapĺňa dovolací dôvod podľa V tomto smere ďalej

dovolací súdu odkazuje na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu

(str. 39). Z uvedeného je zrejmé, ţe k ujme na práve obvineného N. na obhajobu zásadným

spôsobom, nedošlo. Naopak, odvolací súd zohľadnil predmetné pochybenie krajského súdu

pri rozhodovaní o treste u tohto obvineného.

Dovolací súd povaţuje za potrebné v súvislosti s argumentáciou tohto obvineného

týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia, uviesť, ţe súčasťou práva na spravodlivý proces

je skutočne i právo obvineného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je moţné uvedené právo vykladať tak,

ţe zaručuje právo obvineného na také rozhodnutie súdu, ktoré zodpovedá jeho predstavám.

Napokon aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza,

ţe uvedené právo nespočíva v tom, ţe na kaţdý argument sťaţovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať iba na tie argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní a rovnako tak preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka konania na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na

to, ţe v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria

jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne

a právne závery súdu prvého stupňa.

17 1 Tdo V 4/2013

Neprípustným v dovolacom konaní je aj namietanie nevykonania navrhnutých

dôkazov (ako napr. výsluch svedkov Š. a Ţ., konfrontácie s F., overenie jeho hodnovernosti,

vyţiadanie kópie záznamu nahrávky rozhovoru svedka P. s F., nariadenie znaleckého

dokazovania znalcom z odboru ekonomiky), pretoţe ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva

v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a

súdu zaoberať sa kaţdým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím

tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, ţe sa ďalšie dôkazy

vykonávať nebudú, avšak nemoţno úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. c) na podklade toho, ţe sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Námietky

v tomto smere môţe procesná strana uplatniť v rámci odvolacieho konania. V tomto smere je

treba poukázať na to, ţe uznesením na hlavnom pojednávaní konanom 19. januára 2009 boli

návrhy obhajcov na doplnenie dokazovania zamietnuté (č. l. 22903, zv. 100).

Právo na obhajobu obvinených nemôţe byť porušené ani tým, ţe súd, vychádzajúc

zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč, neţ je predstava obvinených

alebo inej strany v konaní.

Obaja obvinení zhodne namietali aj tú skutočnosť, ţe ich právo na obhajobu bolo

porušené zásadným spôsobom aj tým, ţe nemali moţnosť nahliadnuť do utajovanej časti

spisu. Okrem samotného tvrdenia obvinených o údajnom odopretí nahliadať do niektorých

častí spisu, nie je moţné predmetné tvrdenie ţiadnym spôsobom verifikovať. Po preskúmaní

spisového materiálu dovolací súd zistil, ţe obhajcovia obvinených mali moţnosť nahliadať

do spisu, čo vyplýva aj z úradných záznamov.

Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe námietku obvinených, ţe v konaní bolo

zásadným spôsobom porušené ich právo na obhajobu, nie je moţné akceptovať.

Dovolanie moţno podať aj vtedy, ak je rozhodnutie zaloţené na dôkazoch, ktoré

neboli súdom vykonané zákonným spôsobom ( ). V tejto

súvislosti obaja obvinení namietali „nezákonne získaný záznam telekomunikačnej činnosti

a absenciu písomných záznamov v zmysle ustanovenia “. Dovolateľ N.

navyše tvrdil, ţe výsluchy svedkov v prípravnom konaní boli vykonané nezákonne. Vo

18 1 Tdo V 4/2013

vzťahu k výpovedi svedka F. namietal, ţe jeho výpoveď bola prečítaná podľa § 211 ods. 2

písm. a) účinného do 1. januára 2006.

Podľa účinného do 1. januára 2006, za dôkaz môţe poslúţiť

všetko, čo môţe prispieť na náleţité objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom

z dôkazných prostriedkov. Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov

v zmysle citovaného ustanovenia, treba povaţovať jednak splnenie formálnych, t.j.

procesných podmienok vyţadovaných alebo iným osobitným zákonom

na vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok,

t.j. aby úkon - pouţitý dôkazný prostriedok na vykonanie resp. získanie dôkazu bol zameraný

na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a pouţitý môţe byť.

Výsluchy obvinených a svedkov z prípravného konania boli vykonané aj na hlavnom

pojednávaní v konaní pred prvostupňovým súdom v súlade so zákonom, najmä pri uplatnení

zásad priamosti, ústnosti a bezprostrednosti. Zásada bezprostrednosti uvedená v § 2

ods. 12 účinného do 1. januára 2006 ( ) stanovuje, ţe pri

rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí

smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon

neustanovuje inak. Súd teda prihliada len na tie skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom

pojednávaní, opiera sa o dôkazy, ktoré boli pred súdom vykonané a rozhoduje len na základe

týchto dôkazov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe dovolací súd preskúmal aj tvrdenie

obvineného N. o tom, ţe „výsluchy svedkov v prípravnom konaní boli vykonané v rozpore so

zákonom“, a zistil, ţe niektoré zápisnice o výpovedi svedkov v prípravnom konaní obsahovali

len vyjadrenie svedka k poučeniu, bez samotného vyjadrenia k predmetu výsluchu, za ktorým

bezprostredne nasledovali otázky vyšetrovateľa (M. Z., B. M. a i.), tieto však nemali vplyv na

rozhodnutie prvostupňového súdu, a to najmä čo sa týka dovolateľa F. N., ktorú predmetnú

skutočnosť namietal. Na druhej strane, v prípade výsluchov, kde svedkovia po poučení vo

svojom vyjadrení uviedli,

ţe „k veci nemám, čo povedať“, prípadne „budem odpovedať na otázky vyšetrovateľa“

je potrebné uvedené prehlásenie povaţovať za moţnosť sa samostatne vyjadriť k predmetu

výsluchu v zmysle účinného do 1. januára 2006.

Dovolací súd preskúmal namietané zápisnice o výsluchu svedkov, ktorí mali vplyv

na rozhodnutie o vine a treste u obvineného F. N. a dospel k záveru, ţe v prípade týchto boli

19 1 Tdo V 4/2013

splnené všetky náleţitosti predpísané pre výsluch svedkov, teda tieto

zápisnice obsahovali aj monologickú časť, v ktorej sa mali moţnosť samostatne vyjadriť.

Podľa účinného do 1. januára 2006 sa zápisnica

o výpovedi spoluobţalovaného alebo svedka prečíta aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný

spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a taká osoba zomrela alebo sa stala

nezvestnou, pre dlhodobý pobyt v cudzine alebo na neznámom mieste nedosiahnuteľnou,

alebo ochorela chorobou, ktorá natrvalo alebo na dohľadný čas znemoţňuje jej výsluch.

Svedok M. F. zomrel 9. marca 2003, pričom obţaloba bola na súd podaná

aţ 31. mája 2004, z čoho teda logicky vyplýva, ţe tento svedok na hlavnom pojednávaní

vypočutý ani nemohol byť. Po preskúmaní dovolací súd zistil, ţe výpoveď tohto svedka,

ktorého výsluch v prípravnom konaní bol vykonaný zákonným spôsobom, mohla byť

prečítaná v zmysle vyššie citovaného ustanovenia.

Dovolací súd po preskúmaní tajnej prílohy spisového materiálu konštatuje,

ţe namietaný záznam telekomunikačnej činnosti je dôkaz získaný zákonným spôsobom, tak

ako uviedol uţ aj odvolací súd na str. 40 druhostupňového rozhodnutia.

Vo vzťahu k úradným záznamom vyhotoveným k prepisom odtajnených telefonických

hovorov nachádzajúcich sa v zväzku č. 88 vyšetrovacieho spisu, je treba poukázať,

ţe v kaţdom tomto prepise je uvedený dátum a čas jeho vyhotovenia, pričom za týmto

prepisom nasleduje úradný záznam vyšetrovateľa PZ o vykonanej lustrácii so zistenými

osobami účastníckej telefonickej stanice. Ďalšia časť záznamov sa nachádza aj v utajovanej

prílohe spisu z 15. februára 2002 s uvedením subjektu, ktorý vyhotovil konkrétny záznam,

dátumu a času jeho vyhotovenia a obsahu podstatnej informácie z telefonických odposluchov

v zmysle ustanovenia § 88 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006. Napriek niektorým

procesným nedostatkom v predmetných úradných záznamoch, tieto nespôsobujú nezákonnosť

dôkazu získaného odpočúvaním telefonických hovorov - záznamu, tak ako si to predstavujú

obvinení. Na záver je treba poukázať na to, ţe tieto netvorili podklad pre rozhodnutie o vine

a treste dovolateľov, preto sú z pohľadu dovolacieho súdu irelevantné.

Podľa dovolanie moţno podať len, ak rozhodnutie je

zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom pouţití

20 1 Tdo V 4/2013

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu však

dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému

stavu zistenému súdmi niţších stupňov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, ţe skutok

ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôţe

skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu

uvedenú v osobitnej časti . Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia)

odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa Správnosť

a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný prezumovať.

Namietanie iných skutočností, ako spochybňovanie vyhodnotenia vykonaného

dokazovania, iné hodnotenie skutku oboch dovolateľov predstavuje namietanie

skutkových zistení a záverov, čo vyššie citované ustanovenie

nepripúšťa. Skutkové zistenia (v tomto smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania) súdov

prvého a druhého stupňa sú pre dovolací súd záväzné a tento nemôţe na nich nič meniť.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúţi na revíziu skutkových zistení

urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom

prvého stupňa a jeho skutkové závery môţe doplňovať, prípadne korigovať len odvolací súd.

Záver o tom, či je preukázané zavinenie v zmysle a v akej forme, tak

ako namietal obvinený N., podľa ktorého mu nebol preukázaný úmysel, je síce záverom

právnym, avšak ten sa musí zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich

z vykonaného dokazovania. Dovolací súd nezistil dôvod na pochybnosti o správnosti

právneho názoru súdu prvého i druhého stupňa v tomto smere.

Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu obaja obvinení videli aj v tom, ţe súdy oboch

stupňov mali aplikovať pre nich priaznivejší nový 05 Z. z. v znení

neskorších predpisov a v zmysle § 86 písm. e) Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 pouţiť aj

ustanovenie o účinnej ľútosti. Obvinený F. N. v tomto smere poukázal na to, ţe splatnú daň

zaplatil.

Najvyšší súd zistil, ţe námietky v tejto časti po obsahovej stránke zodpovedajú

uplatnenému dovolaciemu dôvodu, lebo spochybňujú právne posúdenie skutku alebo iné

21 1 Tdo V 4/2013

hmotnoprávne posúdenie, avšak posúdil ich ako zjavne neopodstatnené. Skutkové zistenia

súdov oboch stupňov totiţ dovolací súd nemôţe skúmať a meniť, preto bola opodstatnenosť

námietok dovolateľov hodnotená len v nadväznosti na skutkový stav veci vyplývajúci

predovšetkým z odsudzujúceho rozsudku súdu druhého stupňa. Tak ako je vysvetlené

v nasledujúcich odsekoch, s námietkami z vecného hľadiska nebolo moţné súhlasiť.

Dovolací súd nezistil dôvod na pochybnosti o správnosti právneho názoru súdu prvého

i druhého stupňa v tomto smere. Navyše argumentáciu vzťahujúcu sa k tomuto dovolaciemu

dôvodu obvinení uplatnili uţ v odvolacom konaní a odvolací súd sa s ňou pri plnení svojej

revíznej povinnosti náleţite vysporiadal (str. 41-42 druhostupňového rozhodnutia).

Pri posudzovaní trestnosti činu sa vţdy vychádza zo zásady, ţe páchateľov skutok sa

posudzuje podľa toho práva (trestného a mimotrestného), ktorého pouţitie je pre páchateľa

najpriaznivejšie, pričom vţdy a vo všetkých smeroch sa pouţije, buď len právo (trestné alebo

mimotrestné) platné v čase činu alebo právo neskoršie. Vzhľadom na uvedené nie je moţné

trestnosť skutku posúdiť čiastočne podľa zákona účinného v čase spáchania skutku (napríklad

z hľadiska ) a čiastočne podľa zákona účinného v čase rozhodovania súdu

(napríklad z hľadiska mimotrestných noriem, na ktoré odkazuje).

Podľa § 231 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, kto ukryje, na seba

alebo iného prevedie, prenajme alebo prijme ako záloh vec, ktorá bola získaná trestným

činom spáchaným inou osobou, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky, zatiaľ čo podľa

§ 251 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, ten kto spácha uvedený trestný čin

podielnictva, potresce sa odňatím slobody aţ na dva roky alebo peňažným trestom.

Z uvedeného je zrejmé, ţe peňaţný trest uloţený odvolacím súdom je miernejší trest

ako podmienečný trest odňatia slobody uloţený obvinenému v prvostupňovom konaní, ktorý

by mu pri aplikácii nového ani nemohol byť uloţený.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, ţe obvinený F. N. dal pokyn

na zaradenie fingovaných dokladov - faktúr do časti poloţky neovplyvňujúcej základ dane

a taktieţ podal dodatočné- opravné daňové priznanie k DPH, kde nezahrnul fingované

doklady v apríli 2002, teda v čase vyšetrovania danej trestnej činnosti pod tlakom trestného

stíhania. I keď sa obvinený F. N. snaţil zmierniť následky svojho protiprávneho konania, čo

22 1 Tdo V 4/2013

sa premietlo v úvahe súdu pri ukladaní trestu, konal tak pod tlakom trestného stíhania, čím

nesplnil jednu zo základných podmienok aplikácie ustanovenia o účinnej ľútosti-

dobrovoľnosť.

Dovolací súd v tomto smere konštatuje, ţe súdy oboch stupňov správne posúdili, ktorý

je pre dovolateľov priaznivejší, čo súd prvého stupňa aj bliţšie rozviedol

na str. 128-129 prvostup. rozsudku. Ďalej je preto v tomto smere potrebné odkázať na

predmetné rozhodnutie.

Reagujúc na námietku obvineného N. týkajúcu sa uloţenia peňaţného trestu vo

výmere 20.000 - bez uvedenia meny na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, je potrebné

uviesť, ţe ide len o nesprávny výklad dovolateľa. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. apríla 2012, sp. zn. , bol vyhotovený v písomnej podobe v súlade

s rozsudkom, tak ako bol vyhlásený na verejnom zasadnutí 18. apríla 2012. Obvinenému

predmetnú skutočnosť vysvetlila predsedníčka odvolacieho senátu aj v oznámení Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 2012.

Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe námietku obvinených uvedenú v dovolaní,

ţe rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia, nie je moţné akceptovať.

Z vyššie uvedeného rozboru vyplýva, ţe dovolanie obsahuje argumenty a subjektívne

názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po preskúmaní veci

ţiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil.

So zreteľom na to, ţe v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa

, , , dovolací súd musel dovolania obvinených

M. S. a F. N. podľa odmietnuť.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 19. augusta 2014

23 1 Tdo V 4/2013

JUDr. Štefan M i c h á l i k , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Kristína Cíchová