Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
356/399579.aa1978.pdf
PDF · 275.41 KB
No categories available
1TdoV/4/2013
Najvyšší súd 1 Tdo V 4/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Štefana
Michálika a sudcov JUDr. Daniela Hudáka, JUDr. Petra Szaba, JUDr. Gabriely Šimonovej,
a JUDr. Emila Bdţocha na neverejnom zasadnutí 19. augusta 2014 v Bratislave, v trestnej
veci obvineného Ing. I. D. a spol., vedenej na Krajskom súde v Ţiline pod
sp. zn. 3T6/2004, prejednal dovolania, ktoré podala obvinená M. S., zastúpená JUDr. I. J.,
advokátom v K., a obvinený F. N., zastúpený Mgr. P. K., advokátom v Ţ., proti rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. apríla 2012, sp. zn. 3 To 8/2011, a takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Tr. por. sa dovolania obvinených M. S. a F. N. o d m i e t a j ú .
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Ţiline z 26. februára 2009, sp. zn. 3 T 6/2004, bola
obvinená M. S. uznaná za vinnú v bode II. a IV. prvostupňového rozsudku z pokračujúceho
trestného činu skrátenia dane spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 148
ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Tr. zák.“)
v jednočinnom súbehu s trestným činom neodvedenia dane a poistného spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 148a ods. 1, ods. 3 Tr. zák. a obvinený F. N. v bode
VIII. prvostupňového rozsudku z pokračujúceho trestného činu neodvedenia dane a poistného
podľa § 148a ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a v bode VII. prvostupňového rozsudku z trestného činu
podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na tom skutkovom základe, ţe
v bode II. obvinení Ing. I. D., Ing. T. Z. a M. S.
Na ţiadosť obvinenej M. S. zabezpečil obvinený Ing. I. D., aby obvinený Ing. T. Z.
vystavil fiktívne faktúry číslo:
- č. X. z 20. decembra 2000 na sumu 1 320 143 Sk,
- č. X. z 20. decembra 2000 na sumu 363 000 Sk,
- č. X. zo 6. decembra 2000 na sumu 1 741 377 Sk,
- č. X. zo 6. decembra 2000 na sumu 724 858 Sk,
- č. X. zo 6. decembra 2000 na sumu 216 304 Sk,
- č. X. z 8. decembra 2000 na sumu 628 615 Sk,
- č. X. z 8. decembra 2000 na sumu 264 259 Sk,
- č. X. zo 7. novembra 2000 na sumu 149 578 Sk,
- č. X. z 2. novembra 2000 na sumu 199 100 Sk,
- č. X. z 8. novembra 2000 na sumu 853 919 Sk,
- č. X. z 30. októbra 2000 na sumu 231 534 Sk,
- č. X. zo 6. novembra 2000 na sumu 1 689 248 Sk,
- č. X. zo 6. novembra 2000 na sumu 1 040 083 Sk,
- č. X. zo 6. novembra 2000 na sumu 840 193 Sk,
- č. X. z 11. októbra 2000 na sumu 418 056 Sk,
- č. X. z 11. októbra 2000 na sumu 340 780 Sk,
- č. X. z 12. októbra 2000 na sumu 2 102 023 Sk,
- č. X. z 12. októbra 2000 na sumu 649 715 Sk,
od dodávateľa I. - S., s.r.o. pre odberateľa A. F. bez reálneho plnenia, tieto faktúry
zahrnul daňový subjekt do daňového priznania k dani z príjmu fyzických osôb za rok 2000
podaného 4. februára 2001 na Daňovom Úrade Kysucké Nové Mesto a do daňových priznaní
k DPH za III. a IV. štvrťrok 2000, prijatých 24. októbra 2000 a 24. januára 2001 na Daňovom
Úrade Kysucké Nové Mesto, čím došlo ku skráteniu dane z príjmov fyzických osôb o sumu
5 185 224 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 172 118 € a neoprávnenému
odpočtu DPH vo výške 1 252 072 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 41 561 €.
v bode IV. obvinení F. S. a M. S.
Spoločným konaním od presne nezistenej doby aţ do 13. decembra 2001
po vzájomnej dohode vyhotovili fiktívne účtovné doklady za dodávateľa firmu B., s.r.o. za
práce a sluţby, ktoré firmou B., s.r.o. vykonané neboli, tieto účtovné doklady si jednotlivé
podnikateľské subjekty zahrnuli do účtovníctva a takýmto spôsobom krátili daň z príjmov
fyzických a právnických osôb, keďţe si uplatnili výdavky aj za sluţby a práce,
3 1 Tdo V 4/2013
ku ktorým vôbec nedošlo a na základe týchto faktúr uplatnili si tieţ nadmerné odpočty
pri dani z pridanej hodnoty. Takýmto spôsobom vyhotovili obvinení fiktívne účtovné doklady
pre nasledujúce daňové subjekty:
1/ faktúra č. X. z 16. júla 2001 na celkovú sumu 448 324 Sk z toho DPH 40 757 Sk,
f. č. X. z 20. augusta 2001 na celkovú sumu 638 209 Sk z toho DPH
58 019 Sk, f. č. X. z 24. augusta 2001 na sumu 574 035 Sk z toho DPH 52 185 Sk bez
reálneho plnenia od dodávateľa firmu B., s.r.o. pre odberateľa M. P. R., ktoré si tento daňový
subjekt zahrnul do daňového priznania k dani z príjmu fyzických osôb za rok 2001 podaného
22. marca 2003 na Daňový úrad Kysucké Nové Mesto a do daňového priznania k DPH za
III. štvrťrok 2001, čím skrátil daň z príjmu fyzických osôb o sumu 602 604 Sk, čo v prepočte
podľa konverzného kurzu činí 20 003 € a neoprávnene uplatnil odpočet DPH vo výške
150 961 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 5 011 €.
2/ faktúra č. X. z 12. septembra 2001 na sumu 738 177 Sk z toho DPH 67 107 Sk,
f. č. X. z 10. októbra 2001 na sumu 533 610 Sk z toho DPH
48 500 Sk, f. č. X. z 11. októbra 2001 na sumu 358 538 Sk z toho DPH
32 595 Sk, f. č. X. zo 17. novembra 2001 na celkovú sumu 824 549 Sk
z toho DPH 74 959 Sk, f. č. X. zo 17. novembra 2001 na sumu 155 060 Sk
z toho DPH 14 096 Sk bez reálneho plnenia firmou B., s.r.o. pre dodávateľa F. A K. N M.,
ktoré tento daňový subjekt pojal do daňového priznania k dani z príjmu fyzických osôb za rok
2001 podaného 2. apríla 2002 na Daňový úrad Kysucké Nové Mesto a do daňových priznaní
k DPH za mesiace 10/2001 a 11/2001, čím došlo ku skráteniu dane z príjmu fyzických osôb o
sumu 762 933 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 25 325 € a neoprávnenému
uplatneniu odpočtu DPH vo výške 237 267 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí
7 876 €.
3/ faktúra č. X. z 5. novembra 2001 na celkovú sumu 209 994,90 Sk
z toho DPH 19 090,19 Sk bez reálneho plnenia firmou B., s.r.o. v prospech odberateľa A. K.,
ktorá bola zahrnutá do dani z príjmu fyzických osôb tohto daňového subjektu za zdaňovacie
obdobie za rok 2001 podaného na Daňovom úrade Ţilina 28. marca 2002 a do daňového
priznania k DPH za november 2001 podaného 21. decembra 2001, čím došlo ku skráteniu
dane z príjmov fyzických osôb vo výške 55 915 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu
4 1 Tdo V 4/2013
činí 1 856 € a neoprávnene uplatnenému odpočtu DPH vo výške 19 091,90 Sk, čo v prepočte
podľa konverzného kurzu činí 634 €.
4/ faktúra č. X. z 29. septembra 2001 na sumu 104 550 Sk z toho DPH 19 550 Sk,
f. č. X. z 10. novembra 2001 na sumu 105 165 Sk z toho DPH 19 665 Sk, f. č. X. zo
17. novembra 2001 na sumu 148 000 Sk z toho DPH 29 674,80 Sk bez reálneho plnenia firme
B., s.r.o. v prospech odberateľa K. M. - T. K. Ţ., ktoré boli daňovým subjektom zahrnuté do
daňového priznania k dani z príjmu fyzických osôb za rok 2001, podané 18. februára 2002 na
Daňový úrad Ţilina I a do daňových priznaní k DPH za mesiace 9/2001 a 11/2001, čím došlo
ku skráteniu dane z príjmov fyzických osôb vo výške 61 488 Sk, čo v prepočte podľa
konverzného kurzu činí 2 041 € a neoprávnenému uplatneniu odpočtu z DPH vo výške
66 890 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 2 220 €.
5/ faktúra č. X. z 27. septembra 2001 na sumu 99 831 Sk z toho DPH 9 076 Sk bez
reálneho plnenia firmou B., s.r.o. v prospech odberateľa V., a.s. v prípade zhrnutia do
daňových priznaní tejto faktúry by došlo firmou V., a.s. ku skráteniu dane z príjmu
právnických osôb vo výške 90 755 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 3 313 € a
zahrnutím týchto faktúr do daňového priznania k DPH za mesiac 10/2001 došlo k
neoprávnenému odpočtu vo výške 9 076 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí
301 €.
6/ faktúra č. X. z 22. októbra 2001 na sumu 397 290 Sk z toho DPH
74 290 Sk, f. č. X. z 15. augusta 2001 na sumu 435 513 Sk z toho DPH
78 663 Sk, f. č. X. z 5. decembra 2001 na sumu 1 537 500 Sk z toho DPH
297 500 Sk bez reálneho plnenia firmou B., s.r.o. v prospech odberateľa firma E. - F. N.,
pričom zahrnutím do daňového priznania k dani z príjmu fyzických osôb by došlo ku
skráteniu dane z príjmu vo výške 330 850 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí
10 982 € a zahrnutím týchto faktúr do daňového priznania k DPH
za III. a IV. štvrťrok 2001 došlo k neoprávnenému odpočtu DPH vo výške 440 453 Sk,
čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 14 620 €.
v bode VII. obvinení F. S. a F. N.
5 1 Tdo V 4/2013
v presne nezistenom čase v mesiaci december r. 2001 v Ţ. na seba previedli
odcudzený tovar, a to pánske koţené bundy a dámske kabáty, hoci vedeli, ţe tento tovar
doposiaľ nezistený páchateľ odcudzil v čase od 22.30 hod. 3. decembra 2001 do 10.00 hod.
4. decembra 2001 v obchodnom dome C. Ţ., pričom S. na seba previedol najmenej 6 ks
koţených búnd v celkovej hodnote 31 059,96 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí
1 031 € a obţalovaný F. N. najmenej tri koţené bundy v celkovej hodnote 17 254,77 Sk, čo v
prepočte podľa konverzného kurzu činí 573 €.
v bode VIII. obvinený F. N.
ako predseda predstavenstva spoločnosti V., a.s. Ţ. po dohode s obvineným F. S. prijal
do účtovníctva fiktívnu faktúru č. X. vystavenú obvinenými F. S. a M. S. 27. septembra 2001
na celkovú sumu 99 831 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 3 314 €, z toho DPH
9 076 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 301 €, bez reálneho plnenia firmy
B., s.r.o., čím došlo k neoprávnenému uplatneniu DPH v daňovom priznaní k DPH za mesiac
9/2001 vo výške 9 076 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 301 €,
ako konateľ a majiteľ firmy N. F. - E. po vzájomnej dohode s obvineným S. prijal do
účtovníctva fiktívnu faktúru č. X. z 22. októbra 2001 vystavenú obvinenými F. S. a M. S.
na sumu 397 290 Sk z toho DPH 74 290 Sk, f. č. X. z 15. augusta 2001 na sumu 435 513 Sk z
toho DPH 78 663 Sk, f. č. X. z 5. decembra 2003 na sumu 1 537 500 Sk z toho DPH
297 500 Sk bez reálneho plnenia firmou B., s.r.o., pričom tak si uplatnil nadmerný odpočet v
daňovom priznaní k DPH za mesiace 8/2001, 10/2001 a 12/2001 vo výške 440 453 Sk, čo v
prepočte podľa konverzného kurzu činí 14 620 €,
ako predseda predstavenstva spoločnosti V., a.s. po vzájomnej dohode s obvineným
Ing. D. prijal do účtovníctva fiktívnu faktúru vystavenú obvineným Ing. T. Z. č. X.. z
27. júna 2001 na sumu 516 600 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 17 148 €, z
toho DPH 96 600 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 3 207 €, bez reálneho
plnenia od dodávateľa A. T., s.r.o., čím uplatnil nadmerný odpočet v daňovom priznaní k
DPH za mesiac 6/2001 vo výške 96 600 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí
3 207 €.
Krajský súd za tieto trestné činy uloţil obvinenej M. S. podľa § 148 ods. 5 Tr. zák., s
pouţitím § 35 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon
ktorého bola podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradená do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.
Obvinenému F. N. uloţil podľa § 148a ods. 2 Tr. zák., s pouţitím § 35 ods. 1 Tr. zák. úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky, výkon ktorého obvinenému podľa § 58 ods. 1
písm. a), § 59 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odloţil so skúšobnou dobou 2 (dva) roky. Ďalej
obvinenému podľa § 228 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 krajský súd uloţil
povinnosť nahradiť škodu poškodenému Ing. V. B., bytom Ţ., V. T. č. X., vo výške
17 254,77 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 1 031 €. Zároveň bola podľa § 229
ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 poškodená strana H. C. S. a.s., T. č. X., P. so
zvyškom nároku na náhradu škody odkázaná na konanie o veciach občianskoprávnych.
Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 18. apríla 2012, kedy Najvyšší súd
Slovenskej republiky, ako súd odvolací, vo výroku I. podľa § 258 ods. 1 písm. d), písm. e),
písm. f), ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 rozsudkom sp. zn. 3 To 8/2011, zrušil
napadnutý rozsudok vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu u obvinených
M. S. a F. N. (ako aj u iných obvinených) a vo výroku o náhrade škody vo vzťahu k
poškodenému Ing. V. B.. Na základe § 259 ods. 3 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 uloţil
obvineným nasledovné tresty:
Obvinenej M. S. uloţil podľa § 148 ods. 5, § 35 ods. 1 Tr. zák., s pouţitím § 40
ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, na výkon ktorého bola
podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradená do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.
Obvinenému F. N. uloţil podľa § 148a ods. 2, § 35 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.
peňaţný trest vo výmere 20 000 €. Podľa § 54 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Tr. zák., pre prípad, ţe by
výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, uloţil obvinenému náhradný trest odňatia
slobody vo výmere 1 (jeden) rok. Ďalej obvinenému uloţil povinnosť nahradiť poškodenému
Ing. V. B. škodu vo výške 17 254,77 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 573 €.
Odpis rozsudku odvolacieho súdu bol obvinenej M. S. a jej obhajcovi doručený
20. júla 2012 (č.l. 23561, zv. 103) a obvinenému F. N. a jeho obhajcom 3. augusta 2012,
resp. 13. júla 2012 (č.l. 23523, zv. 103).
7 1 Tdo V 4/2013
Krajský súd v Ţiline predloţil 21. februára 2013 Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dovolania, ktoré podali obvinená M. S., prostredníctvom obhajcu 23. mája 2012
a obvinený F. N., prostredníctvom obhajcu 1. októbra 2012 na Krajskom súde v Ţiline proti
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. apríla 2012, sp. zn. 3 To 8/2011.
Domáhali sa ním, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil porušenie zákona v ich
neprospech z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), písm. g),
písm. i) Tr. por.
Obvinená M. S. vo svojom dovolaní uviedla k jednotlivým skutkom, ktoré sa jej
kládli za vinu, námietky týkajúce sa skutkových otázok. V konaní podľa jej názoru nebolo
preukázané, aký dôvod mala na vydanie pokynu na vystavenie faktúr v bode
II. prvostupňového rozsudku, nerozumela účtovníctvu a nebola spoločníčkou ţiadnej z firiem,
ktoré realizovali predmetné obchody. K bodu IV./1 prvostupňového rozsudku obvinená
namietala daňovú kontrolu, ktorú k predmetným faktúram naviedol vyšetrovateľ nezákonným
spôsobom. Podľa jej názoru bolo z výpovedí svedkov preukázané, ţe sa jednalo o legitímny
obchodný prípad, teda skutok nie je trestným činom, pričom nebola naplnená objektívna
a subjektívna skutková podstata daných trestných činov. Predmetné faktúry nevyhotovila.
Obdobné tvrdenia uvádzala aj k ostatným skutkom v bode IV. prvostupňového rozsudku
(skutok 2/3/4/5/6/).
Obvinená vo svojom dovolaní tvrdila, ţe svedka F. súd nemohol povaţovať
za dôveryhodného, pretoţe jeho výpovede boli vyvrátené obvinenými a inými svedkami K.,
K., G., S., M. a M.. V tomto smere poukázala aj na znalecký posudok PhDr. E. G., v ktorom
sa uvádza, ţe M. F. má sklony meniť výpovede vo svoj prospech, zamlčovať údaje a pôsobiť
na okolie. Hodnovernosť jeho výpovede bola spochybnená aj predchádzajúcim konaním
v trestnej veci P. (nepravdivosť výpovedí v konaní vedenom na Krajskom súde v Ţiline pod
sp. zn. 3 T 6/2004). Navyše sa tento svedok liečil na psychiatri, je teda podľa obvinenej
otázne, či vzhľadom na svoj zdravotný stav bol spôsobilý na právne úkony, ktoré vykonával
ako konateľ obchodnej spoločnosti B. s.r.o. Rovnako obvinená v podanom dovolaní
skonštatovala, ţe aj výpoveď obvineného Z. bola nepravdivá, zavádzajúca, pričom túto
výpoveď vyvrátili svedkovia T., Š., K., G., M., C., D., S. a K.
Obvinená namietala aj nevykonanie navrhnutých dôkazov, a to výsluch svedkov Š.
a Ţ.. Týmto postupom súd poškodil jej právo na obhajobu a na spravodlivý proces, rovnako
8 1 Tdo V 4/2013
tak aj zásadu kontradiktórnosti a rovnosti strán, keď dôkazy navrhnuté obhajobou, ktoré
svedčili v prospech obvinených, neboli súdom vykonané a tento postup nebol ţiadnym
spôsobom odôvodnený.
Ďalej obvinená poukázala na tú skutočnosť, ţe obhajca obvineného F. N., Mgr. P.,
nebol informovaný o všetkých úkonoch, napriek tomu, ţe riadne a včas o to poţiadal.
Takýmto konaním neboli rešpektované ustanovenia § 41 ods. 2, ods. 7, § 165 ods. 1, ods. 2,
§ 198 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006. Rovnako tomuto obhajcovi nebola
doručená obţaloba a prvostupňový rozsudok, čím boli porušené ustanovenia § 2 ods. 1,
ods. 4, § 89 ods. 2, § 196, § 130 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006. Obhajcovia
obvinených v priebehu konania nemali moţnosť nahliadnuť do tzv. utajovanej časti spisu, čím
došlo k porušeniu § 41 ods. 2, § 65 ods. 1, § 166 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006,
a tým aj ustanovenia § 2 ods. l, ods. 4, § 89 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.
V prípravnom konaní malo dôjsť k odpočúvaniu a záznamu telekomunikačných činností,
pričom z obsahu spisu nie je zrejmé, či k odpočúvaniu došlo zákonným spôsobom v zmysle
§ 88 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 a k záznamom, ktoré boli pouţité ako dôkaz
v konaní, neboli pripojené záznamy policajného orgánu v zmysle § 88 ods. 5 Tr. por.
účinného do 1. januára 2006, aj keď tieto záznamy boli súdom pouţité ako dôkaz, čím boli
porušené ustanovenia § 88 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6 Tr. por. účinného
do 1. januára 2006, a tým aj ustanovenia § 2 ods. 1, ods. 4, § 89 ods. 2 Tr. por. účinného
do 1. januára 2006.
Obvinená tvrdila, ţe dĺţka uloţeného trestu je neprimeraná. Podľa jej názoru bolo
potrebné na danú trestnú vec aplikovať nový Trestný zákon č. 300/2005 Z. z., ktorý bol
priaznivejší pre obvinených. Pri aplikácii tejto zásady je potrebné ju oslobodiť spod obţaloby
v zmysle § 226 písm. e) Tr. por. účinného do 1. januára 2006, pretoţe trestnosť činu
kladeného za vinu zanikla vo vzťahu k aplikácii § 148 Tr. zák. Súdy oboch stupňov vôbec
neprihliadali na to, ţe doposiaľ ţila bezúhonným ţivotom a nebola trestaná s poukazom, ţe
celé konanie trvalo neprimerane dlho a takáto dĺţka trestného konania nebola ničím
odôvodnená a porušila jej práva garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ukladanie trestu po tak dlhej
dobe od údajne spáchaného skutku, ktorý je kladený obvinenej za vinu, nemôţe plniť účel
trestu. Prípravné konanie a konanie pred súdom bolo pre obvinenú dostatočným výchovným
prostriedkom.
9 1 Tdo V 4/2013
Z týchto dôvodov v zmysle zásady in dubio pro reo podľa § 2 ods. 2 Tr. por. účinného
do 1. januára 2006 obvinená navrhla oslobodiť ju spod obţaloby v zmysle § 226 písm. a)
Tr. por. účinného do 1. januára 2006 a zároveň ţiadala dovolací súd o odklad vykonateľnosti
uloţeného trestu odňatia slobody.
V zmysle § 376 Tr. por. sa k obsahu uvedeného dovolania vyjadril 23. júla 2012
prokurátor krajskej prokuratúry nasledovne:
„Vo vzťahu k napadnutému bodu II. prvostupňového rozsudku je potrebné uviesť,
ţe v prípravnom konaní ani v konaní pred súdom nebolo spochybnené, ţe by k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia nedošlo, nebolo však uskutočnené obchodnou spoločnosťou I.- S., s.r.o.
K bodu IV-1.-6. prvostupňového rozsudku v tej časti dovolacích námietok, v ktorých sú
spomenuté výsledky daňových kontrol, resp. zdôraznená skutočnosť, ţe druhá strana
obchodného vzťahu nebola postihnutá v trestnom konaní (M. K.), je potrebné uviesť, ţe
závery daňových kontrol, resp. rozhodnutia v daňovom konaní, nie sú pre trestné konanie
záväzné, a to v prípade, ak existujú rozhodnutia dorubujúce daň, tak aj v prípade, ak sú
výsledky daňových kontrol negatívne a k dorubu dane alebo inému sankčnému postihu
daňového subjektu nedôjde, a to predovšetkým pre osobitosti trestného konania a dôkazného
bremena preneseného na príslušný daňový subjekt.
S námietkami obhajoby týkajúcimi sa nezákonnosti dôkazov odpočúvania a záznamu
telekomunikačnej činnosti sa odvolací súd dôsledne zaoberal (rovnako aj námietkami
týkajúcimi sa porušenia práv na obhajobu) a zdôvodnil, prečo je potrebné tento vykonaný
dôkaz, ktorý navyše nemal prakticky ţiadnu relevanciu vo vzťahu k odsúdeniu obţalovaných,
povaţovať za zákonný.
Dovolacie námietky smerujúce k výške uloţených trestov uţ boli zohľadnené
v odvolacom konaní, kde tieţ došlo k zmierneniu trestu uloţeného odsúdenej S. Nakoľko
uloţené tresty neboli uloţené mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, na tieto odvolacie
námietky rovnako nie je moţné prihliadať, keďţe vo veci prezentované dovolacie námietky
vôbec nenapĺňajú dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Tr. por. a sčasti smerujú aj proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je moţné podať dovolanie.“
10 1 Tdo V 4/2013
Prokurátor preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací bez
preskúmania veci dovolanie podľa § 382 písm. c) a písm. f ) Tr. por. odmietol.
Obvinený F. N. vo svojom dovolaní namietal zásadné porušenie jeho práva na
obhajobu, ktoré videl v tom, ţe jeho obhajca Mgr. P. nebol o úkonoch v prípravnom konaní
informovaný, napriek tomu, ţe o to riadne a včas poţiadal, ďalej mu nebola doručená
obţaloba, ako aj napadnutý rozsudok, čím boli porušené ustanovenia § 2 ods. 1, ods. 4, § 41
ods. 2, ods. 7, § 89 ods. 2, § 130 ods. 2, § 165 ods. 1, ods. 2, § 196, § 198 ods. 2 Tr. por.
účinného do 1. januára 2006. Ďalej upozorňoval na to, ţe v priebehu prípravného konania bol
vzatý do väzby pre skutok, pre ktorý následne nebol ani obţalovaný, čím bolo porušené
ustanovenie § 67 Tr. por. účinného do 1. januára 2006. V priebehu konania nemal obvinený,
ako aj jeho obhajcovia, moţnosť nahliadnuť a oboznamovať sa s celým spisom, pretoţe do
tzv. utajovanej časti spisu nebolo moţné nahliadnuť. Odvolací súd sa s touto skutočnosťou
náleţite nevysporiadal. V prípravnom konaní malo dôjsť k odpočúvaniu a záznamu
telekomunikačných činností, pričom z obsahu spisu nie je zrejmé, či k odpočúvaniu došlo
zákonným spôsobom v zmysle § 88 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 a k záznamom, ktoré
boli pouţité ako dôkaz v konaní, neboli pripojené záznamy policajného orgánu v zmysle § 88
ods. 5 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, aj keď tieto boli súdom pouţité ako dôkaz, čím
došlo k porušeniu ustanovení § 2 ods. 1, ods. 4, § 88 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 89
ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.
Obvinený namietal aj nevykonanie navrhnutých dôkazov, ako napr. konfrontáciu
so svedkom F., vyţiadanie kópie záznamu nahrávky rozhovoru svedka P. s F., overenie
hodnovernosti svedka F., resp. jeho hospitalizáciu na psychiatrii, nariadenie znaleckého
dokazovania znalcom z odboru ekonomiky na preukázanie pravdivosti tvrdení spoločnosti
A. S. s.r.o., B. Ďalej upozornil na dĺţku trestného konania, ktorá nebola podľa jeho názoru
odôvodnená a primeraná, a to aj vo vzťahu k tej skutočnosti, ţe v prípade, ak by súd
rešpektoval ustanovenia Trestného poriadku o vyhotovovaní písomného rozsudku (pretoţe ten
bol doručený jeho obhajcovi Mgr. K. aţ 4. apríla 2011, teda dva roky od vyhlásenia
rozsudku), ktorým mu bol uloţený podmienečný trest so skúšobnou dobou 2 (dva) roky, tento
trest by uţ bol vykonaný.
11 1 Tdo V 4/2013
Odôvodnenie rozsudku podľa názoru obvineného neobsahuje odôvodnenie vo vzťahu
k výroku o náhrade škody jeho osobou, ale aj to ako sa súd vysporiadal s jeho obhajobou
a prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov.
Obvinený vo svojom dovolaní tvrdil, ţe výsluchy svedkov v prípravnom konaní boli
vykonané v rozpore s ustanoveniami § 92 ods. 2, ods. 3, § 101 ods. 2, ods. 8 Tr. por. účinného
do 1. januára 2006, pretoţe svedkovia nemali moţnosť sa k veci vyjadriť samostatne, otázky
im boli kladené priamo, čím boli porušené aj ustanovenia § 2 ods. 1, § 89 ods. 2 Tr. por.
účinného do 1. januára 2006 a pri čítaní výpovede svedka F. aj § 211 ods. 2 písm. a)
Tr. por. účinného do 1. januára 2006.
Peňaţný trest (20.000 €), ktorý bol obvinenému uloţený v konaní pred odvolacím
súdom nezohľadňuje jeho osobné a majetkové pomery. Tento trest nie je moţné povaţovať
za miernejší oproti pôvodne uloţenému podmienečnému trestu, čo v dôsledku zamietnutia
odvolania prokurátora znamená porušenie zásady zákazu reformatio in peius v odvolacom
konaní. Navyše v tomto smere upozorňoval aj na nesúlad písomného vyhotovenia rozsudku
a ústne vyhláseného rozsudku, keď na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu 18. apríla 2012
súd vyhlásil, ţe mu ukladá peňaţný trest vo výmere 20.000 - bez uvedenia meny, pričom
obvinený mal za to, ţe, keď peňaţný trest iného obvineného (F. S.) bol vyhlásený
v slovenských korunách, v rovnakej mene bol vyhlásený rozsudok týkajúci sa jeho osoby.
Obvinený poukázal vo vzťahu k trestnému činu podielnictva na to, ţe nebol
preukázaný úmysel a rovnako ani to, ţe by koţené bundy pochádzali z trestnej činnosti a v
tomto smere namietal opätovne výpoveď svedka F. Vo vzťahu k pokračujúcemu trestnému
činu neodvedenia dane namietal predovšetkým tú skutočnosť, ţe z daňových kontrol, ktoré
prebiehali, sa nenašli ţiadne daňové pochybenia a neboli spochybnené ani vykonané stavebné
práce a dodané tovary - prenosné wc kabíny, rovnako tak nebolo spochybnené
sprostredkovanie, ku ktorému reálne došlo (V. B. stavebné práce X., E. B. wc papier a roztok
FA X., V. A. T. sprostredkovanie X.), preto sa nemohlo jednať o fiktívne faktúry. Na
predmetné faktúry boli podané dodatočné daňové priznanie na DPH, o čom svedčí aj správa
A. S. s.r.o. a výpovede svedkov z Daňového úradu Ţilina. Navyše dovolateľ poukazuje na to,
ţe páchateľom trestného činu podľa § 148a Tr. zák. je špeciálny subjekt - platiteľ dane,
pričom v ţiadnom prípade osobou povinnou platiť daň a ani platiteľom dane nie je štatutárny
zástupca právnickej osoby. Z toho teda obvinenému vyplýva záver, ţe on ako fyzická osoba
12 1 Tdo V 4/2013
nemá trestnú zodpovednosť za neodvedenie dane - platiteľa dane, ktorým v tomto prípade
bola právnická osoba, teda spoločnosť V. a.s. (rovnaké tvrdenia aj v prípade ostatných
dielčich skutkov v bode VIII. prvostupňového rozsudku). Podľa názoru obvineného sa
o fiktívnu faktúru nemohlo jednať ani v prípade sprostredkovania X. pretoţe k tomuto
sprostredkovaniu reálne došlo, dôkazom čoho je aj uzatvorená zmluva (konateľ T., ktorý túto
zmluvu podpísal). Ďalej obvinený poukázal na to, ţe v rámci konania bol predloţený dôkaz,
ţe faktúry FA. (E. B. wc kabíny) a FA X. (E. B. M.) neboli predmetom daňového priznania
na DPH, čo potvrdila aj svedkyňa B. (vyjadrenie A. S. s.r.o.), takţe je nesporné, ţe si odpočet
DPH z tejto faktúry neuplatnil. Rovnako je dôleţitá skutočnosť, ţe F. N. E. bol štvrťročným
platcom DPH, nemohol si teda uplatniť odpočet DPH za mesiac 10/2001, 12/2001, pretoţe
v takomto prípade sa nepodávalo daňové priznanie na DPH mesačne, ale štvrťročne v zmysle
§ 40 ods. 2 prvá veta zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty.
Ďalej upozornil na to, ţe pri tomto trestnom čine bolo potrebné na jeho osobu
aplikovať zákon priaznivejší, a to nový Trestný zákon účinný od 1. januára 2006. Podľa § 86
písm. e) Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 trestnosť trestného činu neodvedenia dane
a poistného podľa § 277 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 zaniká, ak splatná daň bola
zaplatená najneskôr nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po skončení vyšetrovania mohol
oboznámiť s jeho výsledkami. Z vykonaného dokazovania, a to najmä vyjadrenia príslušných
daňových úradov vyplynula skutočnosť, ţe uţ v čase prípravného konania daňové úrady
u daňových subjektov F. N., ako aj V. a.s. potvrdili skutočnosť, ţe neevidujú ţiadne
nedoplatky na daniach voči týmto subjektom.
Z vyššie uvedených dôvodov preto obvinený F. N. navrhol jeho dovolaniu v celom
rozsahu vyhovieť.
V zmysle § 376 Tr. por. sa k obsahu uvedeného dovolania vyjadril 22. októbra 2012
prokurátor krajskej prokuratúry nasledovne:
,,Obhajcovia obvineného Mgr. P. K. a Mgr. J. P. pôsobia v rámci jednej advokátskej
kancelárie s rovnakým sídlom (V. O. X.), pričom spoločne pôsobili aj v čase trestného
konania vedeného proti F. N.. Mgr. J. P. bol nepochybne informovaný o postupe v trestnom
konaní, o ktoré sa osobitne nezaujímal, keďţe vecou sa v rámci vnútorného rozdelenia úloh
v rámci jednej advokátskej kancelárie zaoberal iný obhajca, teda Mgr. P. K.
13 1 Tdo V 4/2013
Vo vzťahu k ďalšej dovolacej námietke poukazujúcej na to, ţe sa obhajobe upierala
moţnosť nahliadať a oboznamovať sa s celým spisom, teda aj s jeho utajovanou časťou, je
potrebné zdôrazniť, ţe dovolateľ neuvádza, kedy, kde a akým spôsobom sa domáhal
nahliadnutia do tejto časti spisového materiálu, ale na túto prax len všeobecne poukazuje.
Skutkové a právne závery súdu sa neopierajú o túto časť spisového materiálu a táto nemá
ţiadny podklad vo výroku o vine a treste vo vzťahu k obvinenému F. N.. Rovnako tak aj
skutočnosti zistené v rámci odpočúvania a záznamu telekomunikačných činností
nepredstavujú dôkaz, o ktorý by sa opieralo rozhodnutie o vine a treste obvineného F. N..
Skutočnosť, ţe odsúdený mal byť v priebehu prípravného konania vzatý do väzby pre
iný skutok, neţ pre ktorý bol následne obţalovaný, nemá ţiadnu právnu relevanciu vo vzťahu
k prípadným dôvodom dovolania uvedeným v § 371 ods. 1 Tr. por.
V časti dovolania, kde obvinený namieta uloţenie peňaţného trestu vo výške 20.000 €,
je treba povedať, ţe došlo k skutkovému omylu na strane dovolateľa. Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok sp. zn. 3 To 8/2011 vyhlasoval 18. apríla 2012, teda v čase, kedy jedinou
zákonnou menou na území Slovenskej republiky bola mena euro. Okrem toho peňaţný trest
je miernejší trest ako podmienečný trest odňatia slobody, preto k porušeniu zásady
reformatio in peius v odvolacom konaní nedošlo.
Ďalšie námietky uvádzané obvineným F. N. predstavujú skutkový a právny rozbor
veci a smerujú k opätovnej revízii vyhodnotenia dôkazov vykonaných v rámci
prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.
Rovnako prokurátor nesúhlasil s tvrdením obvineného, ţe v jeho prípade boli naplnené
znaky účinnej ľútosti pri trestnom čine neodvedenia dane a poistného § 277 Tr. zák. účinného
od 1. januára 2006, v zmysle ktorého mal byť predmetný skutok posudzovaný. Z hľadiska
potreby posudzovania naplnenia znakov účinnej ľútosti v zmysle § 86 písm. d) Tr. zák.
účinného od 1. januára 2006, je potrebné pripomenúť, ţe k ich naplneniu môţe dôjsť len
v tom prípade, ak splatná daň a jej príslušenstvo boli dodatočne zaplatené najneskôr
v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ o skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť
s výsledkami vyšetrovania. V konkrétnom prípade páchateľ neporušil povinnosť daň priznať
a zaplatiť, ale jeho konanie smerovalo k neoprávnenému uplatňovaniu nároku na vrátenie
14 1 Tdo V 4/2013
dane z pridanej hodnoty. Ak teda obvinený aj podal dodatočné daňové priznanie, jeho konanie
smerovalo len k tomu, aby si vrátenie dane z pridanej hodnoty neoprávnene neuplatňoval.
Naplnenie znakov účinnej ľútosti je preto neaplikovateľné k alinei 2 trestného činu
neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, ale
len k tej časti uvedeného zákonného ustanovenia, v ktorej predpokladom trestnej
zodpovednosti páchateľa je to, ţe zadrţí a neodvedie príjemcovi splatnú daň, poistné na
sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo príspevok na starobné dôchodkové
sporenie, ktoré zrazí alebo vyberie podľa zákona.“
Prokurátor preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací,
bez preskúmania veci dovolanie podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol, nakoľko je zrejmé, ţe
nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil,
ţe dovolania sú prípustné (§ 368 ods. 1 a ods. 2 písm. h) Tr. por.), boli podané oprávnenými
osobami (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde moţno tento
mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.), ale súčasne
po preskúmaní veci zistil aj to, ţe podané dovolania je potrebné odmietnuť na neverejnom
zasadnutí, lebo je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382
písm. c) Tr. por.).
Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, ţe obsah konkrétne
uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia
určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie
len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale
v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide
o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por.
Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,
ktorý je dôleţitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto moţnosti
podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým
uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná
15 1 Tdo V 4/2013
inštancia. Dôvody dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku
v odvolacom konaní - podstatne užšie.
Porušenie práva na obhajobu je závaţnou, resp. podstatnou chybou konania. Dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. je však koncipovaný oveľa uţšie, nie je ním
akékoľvek (resp. kaţdé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva
„zásadným spôsobom“.
Pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo
obvineného na obhajobu, sú dôleţité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné
vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je
zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj
všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, a aby sa na ne v konaní a pri
rozhodovaní prihliadalo. Vychádzajúc z toho, právo na obhajobu zahŕňa viacero
komponentov a dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní
ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov
smerujúcich k rozhodnutiu vo veci bez prítomnosti obhajcu a pod.
Práva zaručené čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) má obvinený
od okamihu vznesenia obvinenia a v nezmenenom rozsahu sa priznávajú aj obţalovanému,
odsúdenému, a to aţ do právoplatnosti súdneho rozhodnutia (bliţšie pozri nález Ústavného
súdu z 13. júla 2000, sp. zn. III. US 6/2000). Účelom obhajoby je ochrana záujmov občana,
ktorý sa stal obvineným, aby boli včas zistené skutočnosti, ktoré ho zbavujú viny alebo
zmierňujú jeho vinu. Obhajoba takto prispieva k náleţitému objasneniu skutkového stavu
a správnemu rozhodnutiu vo veci. Postavenie obvineného ako strany v trestnom konaní
je posilnené aj jeho právom na obhajobu za pomoci obhajcu - advokáta. Právna úprava určuje
niektoré (subjektívne alebo objektívne) závaţnejšie prípady, kedy obvinený musí mať obhajcu
- prípady nutnej obhajoby (§ 36 a 36a Tr. por.). Uplatnenie práva na obhajobu však
nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje
pomocou obhajoby. Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príleţitosti brániť sa voči
obvineniu zo spáchania trestného činu.
16 1 Tdo V 4/2013
Judikatúra ESĽP, ktorá vychádza z čl. 6 Dohovoru, v zmysle ktorého kaţdý, kto je
obvinený z trestného činu, má právo obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa
vlastného výberu, konštatuje, ţe obhajoba obvineného musí byť predovšetkým skutočná
a účinná (rozsudok ESĽP - Pavlenko proti Grécku zo 6. septembra 2007, sťaţnosť
č. 22021/05, Prehn proti Nemecku z 24. augusta 2010, sťaţnosť č. 40451/06, Mayzit proti
Rusku z 20. januára 2005, sťaţnosť č. 63378/00). Predmetom úpravy čl. 6 ods. 3 písm. c)
Dohovoru vo vzťahu k právu na obhajobu je efektívna právna pomoc obhajcu. Ako vyplýva
z citovaného spisu, efektívna právna pomoc bola dovolateľovi N. poskytnutá počas celého
trestného konania prostredníctvom obhajcu Mgr. K. Skutočnosť, ţe o úkonoch podľa
trestného poriadku bol vyrozumený len Mgr. K., ktorý má spoločnú advokátsku kanceláriu
s Mgr. P., nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. V tomto smere ďalej
dovolací súdu odkazuje na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu
(str. 39). Z uvedeného je zrejmé, ţe k ujme na práve obvineného N. na obhajobu zásadným
spôsobom, nedošlo. Naopak, odvolací súd zohľadnil predmetné pochybenie krajského súdu
pri rozhodovaní o treste u tohto obvineného.
Dovolací súd povaţuje za potrebné v súvislosti s argumentáciou tohto obvineného
týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia, uviesť, ţe súčasťou práva na spravodlivý proces
je skutočne i právo obvineného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je moţné uvedené právo vykladať tak,
ţe zaručuje právo obvineného na také rozhodnutie súdu, ktoré zodpovedá jeho predstavám.
Napokon aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza,
ţe uvedené právo nespočíva v tom, ţe na kaţdý argument sťaţovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať iba na tie argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní a rovnako tak preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka konania na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na
to, ţe v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria
jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne
a právne závery súdu prvého stupňa.
17 1 Tdo V 4/2013
Neprípustným v dovolacom konaní je aj namietanie nevykonania navrhnutých
dôkazov (ako napr. výsluch svedkov Š. a Ţ., konfrontácie s F., overenie jeho hodnovernosti,
vyţiadanie kópie záznamu nahrávky rozhovoru svedka P. s F., nariadenie znaleckého
dokazovania znalcom z odboru ekonomiky), pretoţe ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva
v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a
súdu zaoberať sa kaţdým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím
tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, ţe sa ďalšie dôkazy
vykonávať nebudú, avšak nemoţno úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. c) Tr. por. na podklade toho, ţe sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Námietky
v tomto smere môţe procesná strana uplatniť v rámci odvolacieho konania. V tomto smere je
treba poukázať na to, ţe uznesením na hlavnom pojednávaní konanom 19. januára 2009 boli
návrhy obhajcov na doplnenie dokazovania zamietnuté (č. l. 22903, zv. 100).
Právo na obhajobu obvinených nemôţe byť porušené ani tým, ţe súd, vychádzajúc
zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč, neţ je predstava obvinených
alebo inej strany v konaní.
Obaja obvinení zhodne namietali aj tú skutočnosť, ţe ich právo na obhajobu bolo
porušené zásadným spôsobom aj tým, ţe nemali moţnosť nahliadnuť do utajovanej časti
spisu. Okrem samotného tvrdenia obvinených o údajnom odopretí nahliadať do niektorých
častí spisu, nie je moţné predmetné tvrdenie ţiadnym spôsobom verifikovať. Po preskúmaní
spisového materiálu dovolací súd zistil, ţe obhajcovia obvinených mali moţnosť nahliadať
do spisu, čo vyplýva aj z úradných záznamov.
Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe námietku obvinených, ţe v konaní bolo
zásadným spôsobom porušené ich právo na obhajobu, nie je moţné akceptovať.
Dovolanie moţno podať aj vtedy, ak je rozhodnutie zaloţené na dôkazoch, ktoré
neboli súdom vykonané zákonným spôsobom (§ 371 ods. 1 písm. g) Tr. por.). V tejto
súvislosti obaja obvinení namietali „nezákonne získaný záznam telekomunikačnej činnosti
a absenciu písomných záznamov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 5 Tr. por.“. Dovolateľ N.
navyše tvrdil, ţe výsluchy svedkov v prípravnom konaní boli vykonané nezákonne. Vo
18 1 Tdo V 4/2013
vzťahu k výpovedi svedka F. namietal, ţe jeho výpoveď bola prečítaná podľa § 211 ods. 2
písm. a) Tr. por. účinného do 1. januára 2006.
Podľa § 89 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, za dôkaz môţe poslúţiť
všetko, čo môţe prispieť na náleţité objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom
z dôkazných prostriedkov. Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov
v zmysle citovaného ustanovenia, treba povaţovať jednak splnenie formálnych, t.j.
procesných podmienok vyţadovaných Trestným poriadkom alebo iným osobitným zákonom
na vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok,
t.j. aby úkon - pouţitý dôkazný prostriedok na vykonanie resp. získanie dôkazu bol zameraný
na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a pouţitý môţe byť.
Výsluchy obvinených a svedkov z prípravného konania boli vykonané aj na hlavnom
pojednávaní v konaní pred prvostupňovým súdom v súlade so zákonom, najmä pri uplatnení
zásad priamosti, ústnosti a bezprostrednosti. Zásada bezprostrednosti uvedená v § 2
ods. 12 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 (§ 2 ods. 19 Tr. por.) stanovuje, ţe pri
rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí
smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon
neustanovuje inak. Súd teda prihliada len na tie skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom
pojednávaní, opiera sa o dôkazy, ktoré boli pred súdom vykonané a rozhoduje len na základe
týchto dôkazov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe dovolací súd preskúmal aj tvrdenie
obvineného N. o tom, ţe „výsluchy svedkov v prípravnom konaní boli vykonané v rozpore so
zákonom“, a zistil, ţe niektoré zápisnice o výpovedi svedkov v prípravnom konaní obsahovali
len vyjadrenie svedka k poučeniu, bez samotného vyjadrenia k predmetu výsluchu, za ktorým
bezprostredne nasledovali otázky vyšetrovateľa (M. Z., B. M. a i.), tieto však nemali vplyv na
rozhodnutie prvostupňového súdu, a to najmä čo sa týka dovolateľa F. N., ktorú predmetnú
skutočnosť namietal. Na druhej strane, v prípade výsluchov, kde svedkovia po poučení vo
svojom vyjadrení uviedli,
ţe „k veci nemám, čo povedať“, prípadne „budem odpovedať na otázky vyšetrovateľa“
je potrebné uvedené prehlásenie povaţovať za moţnosť sa samostatne vyjadriť k predmetu
výsluchu v zmysle § 101 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.
Dovolací súd preskúmal namietané zápisnice o výsluchu svedkov, ktorí mali vplyv
na rozhodnutie o vine a treste u obvineného F. N. a dospel k záveru, ţe v prípade týchto boli
19 1 Tdo V 4/2013
splnené všetky náleţitosti predpísané Trestným poriadkom pre výsluch svedkov, teda tieto
zápisnice obsahovali aj monologickú časť, v ktorej sa mali moţnosť samostatne vyjadriť.
Podľa § 211 ods. 2 písm. a) Tr. por. účinného do 1. januára 2006 sa zápisnica
o výpovedi spoluobţalovaného alebo svedka prečíta aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný
spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a taká osoba zomrela alebo sa stala
nezvestnou, pre dlhodobý pobyt v cudzine alebo na neznámom mieste nedosiahnuteľnou,
alebo ochorela chorobou, ktorá natrvalo alebo na dohľadný čas znemoţňuje jej výsluch.
Svedok M. F. zomrel 9. marca 2003, pričom obţaloba bola na súd podaná
aţ 31. mája 2004, z čoho teda logicky vyplýva, ţe tento svedok na hlavnom pojednávaní
vypočutý ani nemohol byť. Po preskúmaní dovolací súd zistil, ţe výpoveď tohto svedka,
ktorého výsluch v prípravnom konaní bol vykonaný zákonným spôsobom, mohla byť
prečítaná v zmysle vyššie citovaného ustanovenia.
Dovolací súd po preskúmaní tajnej prílohy spisového materiálu konštatuje,
ţe namietaný záznam telekomunikačnej činnosti je dôkaz získaný zákonným spôsobom, tak
ako uviedol uţ aj odvolací súd na str. 40 druhostupňového rozhodnutia.
Vo vzťahu k úradným záznamom vyhotoveným k prepisom odtajnených telefonických
hovorov nachádzajúcich sa v zväzku č. 88 vyšetrovacieho spisu, je treba poukázať,
ţe v kaţdom tomto prepise je uvedený dátum a čas jeho vyhotovenia, pričom za týmto
prepisom nasleduje úradný záznam vyšetrovateľa PZ o vykonanej lustrácii so zistenými
osobami účastníckej telefonickej stanice. Ďalšia časť záznamov sa nachádza aj v utajovanej
prílohe spisu z 15. februára 2002 s uvedením subjektu, ktorý vyhotovil konkrétny záznam,
dátumu a času jeho vyhotovenia a obsahu podstatnej informácie z telefonických odposluchov
v zmysle ustanovenia § 88 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006. Napriek niektorým
procesným nedostatkom v predmetných úradných záznamoch, tieto nespôsobujú nezákonnosť
dôkazu získaného odpočúvaním telefonických hovorov - záznamu, tak ako si to predstavujú
obvinení. Na záver je treba poukázať na to, ţe tieto netvorili podklad pre rozhodnutie o vine
a treste dovolateľov, preto sú z pohľadu dovolacieho súdu irelevantné.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. dovolanie moţno podať len, ak rozhodnutie je
zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom pouţití
20 1 Tdo V 4/2013
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu však
dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému
stavu zistenému súdmi niţších stupňov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, ţe skutok
ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôţe
skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu
uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia)
odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Správnosť
a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný prezumovať.
Namietanie iných skutočností, ako spochybňovanie vyhodnotenia vykonaného
dokazovania, iné hodnotenie skutku oboch dovolateľov predstavuje namietanie
skutkových zistení a záverov, čo vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku
nepripúšťa. Skutkové zistenia (v tomto smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania) súdov
prvého a druhého stupňa sú pre dovolací súd záväzné a tento nemôţe na nich nič meniť.
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúţi na revíziu skutkových zistení
urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom
prvého stupňa a jeho skutkové závery môţe doplňovať, prípadne korigovať len odvolací súd.
Záver o tom, či je preukázané zavinenie v zmysle Trestného zákona a v akej forme, tak
ako namietal obvinený N., podľa ktorého mu nebol preukázaný úmysel, je síce záverom
právnym, avšak ten sa musí zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich
z vykonaného dokazovania. Dovolací súd nezistil dôvod na pochybnosti o správnosti
právneho názoru súdu prvého i druhého stupňa v tomto smere.
Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu obaja obvinení videli aj v tom, ţe súdy oboch
stupňov mali aplikovať pre nich priaznivejší nový Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení
neskorších predpisov a v zmysle § 86 písm. e) Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 pouţiť aj
ustanovenie o účinnej ľútosti. Obvinený F. N. v tomto smere poukázal na to, ţe splatnú daň
zaplatil.
Najvyšší súd zistil, ţe námietky v tejto časti po obsahovej stránke zodpovedajú
uplatnenému dovolaciemu dôvodu, lebo spochybňujú právne posúdenie skutku alebo iné
21 1 Tdo V 4/2013
hmotnoprávne posúdenie, avšak posúdil ich ako zjavne neopodstatnené. Skutkové zistenia
súdov oboch stupňov totiţ dovolací súd nemôţe skúmať a meniť, preto bola opodstatnenosť
námietok dovolateľov hodnotená len v nadväznosti na skutkový stav veci vyplývajúci
predovšetkým z odsudzujúceho rozsudku súdu druhého stupňa. Tak ako je vysvetlené
v nasledujúcich odsekoch, s námietkami z vecného hľadiska nebolo moţné súhlasiť.
Dovolací súd nezistil dôvod na pochybnosti o správnosti právneho názoru súdu prvého
i druhého stupňa v tomto smere. Navyše argumentáciu vzťahujúcu sa k tomuto dovolaciemu
dôvodu obvinení uplatnili uţ v odvolacom konaní a odvolací súd sa s ňou pri plnení svojej
revíznej povinnosti náleţite vysporiadal (str. 41-42 druhostupňového rozhodnutia).
Pri posudzovaní trestnosti činu sa vţdy vychádza zo zásady, ţe páchateľov skutok sa
posudzuje podľa toho práva (trestného a mimotrestného), ktorého pouţitie je pre páchateľa
najpriaznivejšie, pričom vţdy a vo všetkých smeroch sa pouţije, buď len právo (trestné alebo
mimotrestné) platné v čase činu alebo právo neskoršie. Vzhľadom na uvedené nie je moţné
trestnosť skutku posúdiť čiastočne podľa zákona účinného v čase spáchania skutku (napríklad
z hľadiska Trestného zákona) a čiastočne podľa zákona účinného v čase rozhodovania súdu
(napríklad z hľadiska mimotrestných noriem, na ktoré Trestný zákon odkazuje).
Podľa § 231 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, kto ukryje, na seba
alebo iného prevedie, prenajme alebo prijme ako záloh vec, ktorá bola získaná trestným
činom spáchaným inou osobou, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky, zatiaľ čo podľa
§ 251 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, ten kto spácha uvedený trestný čin
podielnictva, potresce sa odňatím slobody aţ na dva roky alebo peňažným trestom.
Z uvedeného je zrejmé, ţe peňaţný trest uloţený odvolacím súdom je miernejší trest
ako podmienečný trest odňatia slobody uloţený obvinenému v prvostupňovom konaní, ktorý
by mu pri aplikácii nového Trestného zákona ani nemohol byť uloţený.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, ţe obvinený F. N. dal pokyn
na zaradenie fingovaných dokladov - faktúr do časti poloţky neovplyvňujúcej základ dane
a taktieţ podal dodatočné- opravné daňové priznanie k DPH, kde nezahrnul fingované
doklady v apríli 2002, teda v čase vyšetrovania danej trestnej činnosti pod tlakom trestného
stíhania. I keď sa obvinený F. N. snaţil zmierniť následky svojho protiprávneho konania, čo
22 1 Tdo V 4/2013
sa premietlo v úvahe súdu pri ukladaní trestu, konal tak pod tlakom trestného stíhania, čím
nesplnil jednu zo základných podmienok aplikácie ustanovenia o účinnej ľútosti-
dobrovoľnosť.
Dovolací súd v tomto smere konštatuje, ţe súdy oboch stupňov správne posúdili, ktorý
Trestný zákon je pre dovolateľov priaznivejší, čo súd prvého stupňa aj bliţšie rozviedol
na str. 128-129 prvostup. rozsudku. Ďalej je preto v tomto smere potrebné odkázať na
predmetné rozhodnutie.
Reagujúc na námietku obvineného N. týkajúcu sa uloţenia peňaţného trestu vo
výmere 20.000 - bez uvedenia meny na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, je potrebné
uviesť, ţe ide len o nesprávny výklad dovolateľa. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 18. apríla 2012, sp. zn. 3 To 8/2011, bol vyhotovený v písomnej podobe v súlade
s rozsudkom, tak ako bol vyhlásený na verejnom zasadnutí 18. apríla 2012. Obvinenému
predmetnú skutočnosť vysvetlila predsedníčka odvolacieho senátu aj v oznámení Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 2012.
Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe námietku obvinených uvedenú v dovolaní,
ţe rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia, nie je moţné akceptovať.
Z vyššie uvedeného rozboru vyplýva, ţe dovolanie obsahuje argumenty a subjektívne
názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po preskúmaní veci
ţiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil.
So zreteľom na to, ţe v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa
§ 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Tr. por., dovolací súd musel dovolania obvinených
M. S. a F. N. podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuť.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 19. augusta 2014
23 1 Tdo V 4/2013
JUDr. Štefan M i c h á l i k , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Kristína Cíchová