Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 212/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. augusta 2017

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20,

Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 a 6 , ako aj práv zaručených v a 3 písm. c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 18. apríla 2012 a sp. zn.

zo 16. augusta 2016 a takto

rozhodol:

Základné práva zaručené v a a 6

Slovenskej republiky, ako aj práva zaručené v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 18. apríla 2012 a sp. zn. zo 16. augusta 2016

p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -44 z 19. apríla 2017 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia svojich základných práv zaručených v čl. 46

ods. 1 a a 6 (ďalej len „“), ako aj práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. apríla 2012 a sp. zn.

zo 16. augusta 2016.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 26. februára 2009 bol sťažovateľ uznaný vinným

zo spáchania pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane podľa § 148a ods. 1 a 2

a zo spáchania trestného činu podielnictva podľa

, za čo bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere dvoch

rokov s podmienečným odkladom v skúšobnej dobe dva roky, pričom krajský súd súčasne

uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť poškodenému škodu v sume 1 031 €. Proti postupu

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. vo veci namietaného porušenia práva

na prerokovanie veci v primeranej lehote a základného práva na obhajobu podal sťažovateľ

sťažnosť ústavnému súdu, ktorý ju uznesením sp. zn. zo 16. júna 2011

odmietol, a to z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pokiaľ išlo o namietané prieťahy

v konaní, a tiež z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie, keďže ochranu

označenému právu na obhajobu mohol poskytnúť sťažovateľovi ešte odvolací súd.

3. V odvolacom konaní najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 18. apríla 2012

vo vzťahu k sťažovateľovi zrušil výrok o treste, ako aj výrok o povinnosti náhrady škody

a súčasne sťažovateľovi za ním spáchané skutky uložil peňažný trest v sume 20 000 €,

pričom pre prípad úmyselného marenia výkonu tohto trestu mu uložil aj náhradný trest

odňatia slobody v trvaní jedného roka. Súčasne mu uložil povinnosť nahradiť poškodenému

škodu v sume 573 €.

4. Proti postupu a rozsudku krajského súdu sp. zn. z 26. februára 2009, ako

aj proti postupu a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2012 podal

sťažovateľ opäť sťažnosť ústavnému súdu, ktorý ju uznesením sp. zn.

z 12. decembra 2012 odmietol, a to vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva

a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu z dôvodu

jej neprípustnosti, keďže tento aspekt v postupe krajského súdu v konaní sp. zn.

ústavný súd už preskúmal v konaní vedenom pod sp. zn. . Navyše, ústavný

súd konštatoval, že sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je aj zjavne neopodstatnená, pretože bola

podaná v čase, keď namietané konania krajského súdu sp. zn. , ako aj najvyššieho

súdu sp. zn. boli už právoplatne skončené. Súčasne vo vzťahu k namietanému

porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prejednanie, pretože pokiaľ išlo o rozhodnutie

krajského súdu, toto bolo preskúmané v odvolacom konaní najvyšším súdom, a pokiaľ išlo

o odvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu, ústavný súd konštatoval, že „... obsahová

stránka jeho námietok je naplnením dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i)

v znení neskorších predpisov“.

5. Nadväzne na uvedené podal sťažovateľ proti rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. apríla 2012 dovolanie, o ktorom rozhodol iný senát najvyššieho

súdu uznesením sp. zn. z 19. augusta 2014, ktorým dovolanie sťažovateľa

kvôli neexistencii dovolacích dôvodov odmietol.

6. Rozhodnutie odvolacieho najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2012,

ako aj rozhodnutie dovolacieho najvyššieho súdu sp. zn. z 19. augusta 2014

napadol sťažovateľ opäť sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý nálezom

sp. zn. z 27. mája 2015 konštatoval porušenie základného práva a práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v príčinnej súvislosti s rozhodnutím (o dovolaní)

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. augusta 2014 dôvodiac tým, že nie je možné

ani významovo a ani pojmovo stotožňovať prípad „odmietnutia“ a „zamietnutia“ dovolania

v trestnom konaní. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal, že vecným preskúmavaním

dovolacích dôvodov (ktoré uvádza sťažovateľ) najvyšším súdom, tie dôvody boli dané,

preto nemohol dovolanie sťažovateľa odmietnuť, keďže k odmietnutiu dovolania dochádza

iba v prípade, keď dovolacie dôvody nie sú dané, t. j. keď neexistujú, čo však nebol daný

prípad. Inými slovami, ústavný súd konštatoval, že v prípade danosti dovolacích dôvodov,

ktoré sa však pri ich preskúmaní preukážu ako neopodstatnené, je potrebné dovolanie

prejednať na verejnom zasadnutí, a nie na neverejnom zasadnutí, ako to urobil najvyšší súd.

V takom prípade je dovolanie potrebné zamietnuť. Súčasne v súvislosti so zrušením

rozhodnutia (o dovolaní) najvyššieho súdu sp. zn. z 19. augusta 2014,

vrátením mu veci na nové konanie a rozhodnutie ústavný súd poukazujúc na to, že ochrana

sťažovateľom označených práv v odvolacom konaní najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn.

môže byť poskytnutá v „obnovenom“ dovolacom konaní; konanie o sťažnosti

proti rozhodnutiu (o odvolaní) najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2012

ústavný súd zastavil.

7. Po zrušení dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu ústavným súdom najvyšší

súd vo veci dovolania sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. apríla 2012 opätovne rozhodol, a to uznesením sp. zn.

zo 16. augusta 2016, ktorým dovolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.

8. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že aj napriek

konštatovaniu ústavného súdu v uznesení sp. zn. z 12. decembra 2012, že

ochrana sťažovateľom označených práv, k porušeniu ktorých malo dôjsť postupom

odvolacieho najvyššieho súdu v konaní sp. zn. a jeho rozhodnutím

z 18. apríla 2012, mu bude/mala byť poskytnutá v dovolacom konaní. Podľa sťažovateľa sa

tak nestalo, pretože najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaní sp. zn.

zo 16. augusta 2016 mu túto ochranu neposkytol, pretože nenapravil pochybenia súdov

nižších stupňov. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Vo veci sťažovateľa teda nastal právny stav, kedy dovolací súd, v ktorého

právomoci je poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa túto ochranu

sťažovateľovi neposkytol. Sťažovateľ je teda presvedčený o tom, že je v právomoci

ústavného súdu, po tom čo sťažovateľ vyčerpal iné prostriedky ochrany, ktoré mal

k dispozícii, poskytnúť ochranu jeho porušeným právam aj preskúmaním rozhodnutia

a postupu odvolacieho súdu.“

9. Podľa sťažovateľa tak postupom prvostupňového krajského súdu, ako aj

odvolacieho najvyššieho súdu bolo porušené v prvom rade jeho právo na obhajobu, pretože

aj napriek tomu, že si na obhajobu zvolil dvoch obhajcov, o procesných úkonoch bol

vyrozumený iba jeden z nich, pričom označené súdy sa s touto námietkou sťažovateľa

vysporiadali tak, že obaja ním zvolení advokáti pôsobia v rámci jednej advokátskej

kancelárie, teda aj druhý z advokátov mohol byť informovaný o procesných úkonoch

v sťažovateľovej trestnej veci. A napokon, obhajoba sťažovateľa bola adekvátne

zabezpečená druhým zo zvolených advokátov. Podľa sťažovateľa však v jeho prípade

neexistoval žiadny relevantný dôvod na odopretie mu práva na obhajobu prostredníctvom

viacerých obhajcov a v tejto súvislosti tiež uviedol: „Za týchto okolností nie je potom

právom orgánov činných v trestnom konaní, ani súdu posúdiť, bez ohľadu na zvolenie

viacerých obhajcov obvineným, či obvinenému postačuje na efektívnu obhajobu jeden

obhajca, alebo nie.

Túto možnosť uvedeným orgánom nedáva, keďže umožnením

obvinenému zvoliť si viacerých obhajcov, dáva právo na posúdenie, aká obhajoba je

pre obvineného efektívna, práve obvinenému.“

10. Podľa sťažovateľa dovolací súd nenapravil ani ďalšie pochybenie súdov nižších

stupňov, ktoré na jeho prípad neaplikovali neskorší , ktorý by bol pre neho

ako „páchateľa“ priaznivejší, a to z hľadiska aplikácie ustanovení o účinnej ľútosti, pričom

išlo o dovolací dôvod podľa spočívajúci v tvrdení,

že „... rozhodnutie je založené... na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia“. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol: „Odvolací súd sa s touto námietkou

vysporiadal tak, že poukázal na ust. § 148a Tr. zák. účinného do 31.12.2005 a na to, že

za tento trestný čin bola stanovená sadzba trestu odňatia slobody 2 až 8 rokov, oproti

trestnej sadzbe za trestný čin podľa § 277 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného od 1.1.2006,

ktorá stanovuje trestnú sadzbu 3 až 8 rokov.

Z toho usúdil, že pre sťažovateľa je priaznivejší zákon účinný do 31.12.2005,

v súvislosti s tým potom odkázal na ust. § 66 písm. a) tohto zákona, ktoré ako podmienku

účinnej ľútosti stanovovalo, aby páchateľ dobrovoľne škodlivý následok trestného činu

zamedzil, alebo napravil...“.

11. Podľa sťažovateľa mal byť jeho prípad posúdený podľa

účinného od 1. januára 2006 z dôvodu pre neho priaznivejšieho ustanovenia § 86 ods. 1

písm. e) o účinnej ľútosti, v zmysle ktorého zaniká trestnosť trestného činu „... skrátenia

dane a poistného podľa § 276, neodvedenia dane a poistného podľa § 277 alebo

nezaplatenia dane a poistného podľa § 278, ak splatná daň a jej príslušenstvo alebo poistné

boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po skončení

jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami...“, takže v zmysle tohto ustanovenia

malo dôjsť k zániku trestnosti ním spáchaného skutku, a teda toto ustanovenie o účinnej

ľútosti bolo pre neho priaznivejšie ako ustanovenie o účinnej ľútosti podľa § 66 písm. a)

účinného do 31. decembra 2005, predpokladom na aplikáciu ktorého

bolo, aby páchateľ trestného činu „dobrovoľne“ odstránil alebo zamedzil škodlivému

následku, avšak prvok „dobrovoľnosti“ u sťažovateľa absentoval, pretože škodlivý následok

napravil avšak až pod „... tlakom trestného stíhania – konkrétne pod vplyvom väzby“.

Najvyšší súd sa však s touto argumentáciou sťažovateľa mal vysporiadať iba

konštatovaním, že „... ide o nedostatky v skutkových zisteniach súdov, ktoré nie je

oprávnený preskúmavať“.

12. V uvedenej súvislosti sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol: «Je nepochybné, že

jediný argument súdov pre nepoužitie neskoršieho právneho predpisu spočíval v tom, že

trestná sadzba za trestný čin podľa ust. § 277 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného od 1.1.2006

začína na hranici 3 rokov, zatiaľ čo za trestný čin podľa § 148a ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

účinného do 31.12.2005 začína od 2 rokov.

Táto „výhodnosť starého“ je však bez významu pri dobrodení,

ktoré pre sťažovateľa vyplýva z neskoršieho právneho predpisu - zániku trestnosti činu.»

13. Okrem toho sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa v napádanom rozhodnutí

žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho dovolacou námietkou, podľa ktorej prvostupňové

rozhodnutie o vine bolo založené aj na dôkazoch, ktorými bolo odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky, ktoré však nemali byť vykonané zákonným spôsobom,

pretože pri týchto záznamoch chýbal v zmysle účinného

do 31. decembra 2005 písomný záznam policajného orgánu o mieste, čase a zákonnosti

vykonania odpočúvania. V súvislosti s touto námietkou sa stotožnil odvolací súd aj dovolací

súd a vysporiadal sa s ňou tak, že uvedené záznamy policajného orgánu sa mali nachádzať

v tajnej prílohe spisu. V tejto súvislosti však sťažovateľ poukazuje na to, že svojou

nevedomosťou o tom, čo sa malo v tejto „tajnej prílohe spisu nachádzať“, nemohol sa

k takýmto dôkazom vyjadriť, a tým malo byť opätovne porušené jeho právo na obhajobu.

Zároveň sťažovateľ poukazuje na to, že v zmysle účinného

do 31. decembra 2005 súd môže pri svojom rozhodnutí prihliadať „... len na skutočnosti,

ktoré boli prebrané na verejnom zasadnutí, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na verejnom

zasadnutí vykonané“. Sťažovateľ tiež zdôrazňuje, že neobstojí argumentácia najvyššieho

súdu, že závery o vine sťažovateľa neboli založené na dôkazoch o odpočúvaní

telekomunikačnej prevádzky, pretože prvostupňový súd «... vo vzťahu ku skutkom

uvedených v bode IV. 1 - IV - 5 založil na výslovne vymenovaných dôkazoch a to, prepisoch

telefonických hovorov medzi obžalovaným a sťažovateľom a medzi ďalšími

obžalovanými.

Je pravdou, že sťažovateľ bol uznaný vinným zo skutku uvedeného v bode VIII

prvostupňového rozsudku, k hodnoteniu dôkazov však prvostupňový súd uviedol „vo vzťahu

ku skutku pod bodom VIII rozsudku, pokiaľ ide o zistenie, že v prípade vyššie uvedených

faktúr išlo o fiktívne faktúry odkazuje krajský súd na hodnotenie dôkazov vo vzťahu

ku skutkom rozvedeným vyššie pod bodmi I. 15, IV. 5, IV. 6 rozsudku.“

Možno teda zhrnúť, že prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie na dôkazoch,

o ktorých nebolo preukázané, že boli získané zákonným spôsobom, sťažovateľ ako obvinený

nemal možnosť sa k týmto dôkazom vyjadriť a rozhodnutie o vine sťažovateľa sa opiera

o dôkazy, ktoré neboli prebrané ani na hlavnom pojednávaní, ani na verejnom zasadnutí

o odvolaní.».

14. Sťažovateľ vyjadruje svoju nespokojnosť aj s dovolacou námietkou, že jemu

a jeho obhajcovi bolo znemožnené nahliadnuť do „utajenej časti spisu“ a že sa s touto

námietkou najvyšší súd vysporiadal iba konštatovaním, že okrem tvrdenia sťažovateľa táto

skutočnosť nie je žiadnym spôsobom preukázaná, pričom podľa sťažovateľa z úradného

záznamu o sprístupnení spisu je zrejmý rozsah sprístupnenia na nahliadnutie, ktoré bolo

jeho obhajcovi umožnené.

15. Napokon sťažovateľ tiež namieta, že dovolací súd nenapravil ani pochybenie

odvolacieho súdu spočívajúce v tom, že konal v rozpore so zásadou „reformatio in peius“,

a to aj napriek tomu, že na prvý pohľad sa javí, že ním uložený peňažný trest nie je prísnejší

ako trest odňatia slobody uložený prvostupňovým súdom. Sťažovateľ však argumentuje, že

na jednej strane mu síce prvostupňový súd uložil 2-ročný podmienečný trest odňatia

slobody a odvolací súd mu namiesto neho uložil peňažný trest, avšak tento trest mu uložil

na návrh prokurátora, ktorého odvolanie však bolo zamietnuté a trest mu bol uložený

v neúmernej sume 20 000 €, pričom odvolací súd vôbec neskúmal jeho majetkové pomery

a pre prípad nevykonania tohto peňažného trestu mu uložil náhradný trest odňatia slobody

v trvaní jedného roka nepodmienečne. Preto sťažovateľ, ktorému jeho majetkové pomery

nedovoľujú zaplatiť peňažný trest, sa napokon dostal do situácie, že bude musieť vykonať

nepodmienečný trest odňatia slobody, čo pre neho nie je výhodnejšie ako podmienečný trest

odňatia slobody uložený prvostupňovým rozhodnutím.

16. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené

v článku 46 ods. 1 ;

- obhajovať sa prostredníctvom obhajcu zakotvené v článku 50 ods. 3 ;

- na to, aby sa použil v jeho trestnej veci, preňho výhodnejší, neskorší zákon

zakotvené v ;

- na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie o trestnom obvinení proti nemu

zakotvené v článku 6 ods. 1 dohovoru;

- obhajovať sa s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu zakotvené v článku 6

ods. 3 písm. c) dohovoru

bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

16.8.2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

18.4.2012 a postupom, ktorý im predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 16.8.2016 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 18.4.2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

17. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci za najvyšší súd písomne vyjadrila

jeho predsedníčka a zákonný sudca v danej veci listom č. k. -36 z 12. júna 2017

a k vhodnosti ústneho prejednania veci sa právna zástupkyňa sťažovateľa vyjadrila listom

z 23. mája 2017.

17.1 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedla:

„... najvyšší súd súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“

17.2 Zákonný sudca najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:

«Námietky uvedené v ústavnej sťažnosti obvineného sú prenosom

jeho tvrdení z predchádzajúceho dovolania, s ktorými sa v plnom rozsahu dovolací súd

v napadnutom rozhodnutí vysporiadal, a preto je potrebné poukázať na odôvodnenie

vyhotovenia tohto rozhodnutia.

K úvahe o použití priaznivejšieho je potrebné zopakovať, že

obvinený sa dopustil dvoch trestných činov, ktoré oba je možné posúdiť

len podľa rovnakého zákona. Nie je možné každý trestný čin posúdiť, v spoločnom konaní,

podľa dvoch rôznych zákonov, pokiaľ je jeden predpis priaznivejší pre 1. trestný čin a ďalší

predpis priaznivejší pre 2. trestný čin...

K skutkovým zisteniam patrí aj zistenie zákonných podmienok pre uloženie

peňažného trestu ( ). V dovolacom konaní nie je možné

preskúmavať „primeranosť“ výšky trestu (ako takého), pokiaľ je uložený v rámci zákonnej

sadzby.

Doposiaľ nie je známe, že by Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil rozpor

ustanovenia , resp. niektorej z jeho časti s , resp.

medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Na záver právny názor.

Účinná ľútosť podľa sa vzťahuje na konanie: „ak splatná daň

a jej príslušenstvo boli dodatočne zaplatené najneskôr“.

Súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd zistený skutkový stav v bode VIII týkajúci sa

obvineného podradili pod právnu vetu: „Neoprávnene uplatnil nárok

na vrátenie dane z pridanej hodnoty a taký čin spáchal vo väčšom rozsahu“.

§ 277 ods. 1 Tr. zák. (účinného do 30. septembra 2009) predpokladal dve formy

konania.

1/ Kto v malom rozsahu zadrží a neodvedie určenému príjemcovi splatnú daň,

poistné na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo príspevok na starobné

dôchodkové sporenie, ktoré zrazí alebo vyberie podľa zákona.

2/ alebo, kto neoprávnene v malom rozsahu uplatní nárok na vrátenie dane

z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane v úmysle zadovážiť sebe alebo inému

neoprávnený prospech.

Po slove alebo je v zákone popísané iné konanie - daňový podvod - na ktoré sa

účinná ľútosť nevzťahuje - nie je čo zaplatiť!

Toto konanie zákonodarca osamostatnil - novelou účinnou od 1. októbra 2009 -

§ 277a Tr. zák. - daňový podvod.»

17.3 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení k vhodnosti ústneho

pojednávania uviedla:

„... sťažovateľ súhlasí s upustením od ústneho pojednávania...“

18. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základných práv a práv

zaručených v ústave a dohovore.

II.

19. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný

súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba

z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

21. V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa proti rozhodnutiu dovolacieho

najvyššieho súdu sa najzásadnejšou javí jeho námietka o nenapravení údajného pochybenia

súdov nižších stupňov, ktoré na prípad sťažovateľa v rozpore so zákonným imperatívom

neaplikovali pre neho ako pre obvineného priaznivejšiu právnu normu, čím malo byť

porušené jeho základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1

a v dohovoru a tiež jeho základné právo zaručené v .

22. V uvedenej súvislosti sa sťažovateľ domnieva, že z hľadiska jemu za vinu

kladeného trestného činu „neodvedenia dane“, ktorého sa mal v zmysle odsudzujúceho

rozsudku krajského súdu dopustiť tým, že si neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie DPH,

by boli pre neho ako obvineného priaznivejšie ustanovenia účinného

od 1. januára 2006, a nie ustanovenia účinného do 31. decembra 2005,

ktoré krajský súd a stotožniac sa s ním aj odvolací súd a dovolací súd aplikovali na jeho

prípad, a to z hľadiska uplatnenia ustanovení o účinnej ľútosti.

Podľa sťažovateľa totiž pri vyhodnotení pre neho výhodnejšej právnej úpravy nebolo

postačujúce, že súdy konajúce v jeho veci konfrontovali účinný pred a po

1. januári 2006 iba z hľadiska rozsahu zákonom ustanovenej trestnej sadzby trestu odňatia

slobody za označený trestný čin, ale bolo potrebné konfrontovať aj ustanovenia týchto

právnych úprav o účinnej ľútosti.

23. Podľa sťažovateľa práve kvôli ustanoveniu

účinného od 1. januára 2006 o účinnej ľútosti, podľa ktorého „Trestnosť trestného činu...

neodvedenia dane a poistného podľa § 277 zaniká ak splatná daň a jej príslušenstvo alebo

poistné boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ

po skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami.“, mal byť tento Trestný

zákon pre neho priaznivejší, keďže po skončení vyšetrovania podal dodatočné daňové

priznanie, a teda mal spĺňať zákonné požiadavky pre zánik trestnosti jemu za vinu

kladeného trestného činu neodvedenia dane, keďže podľa § 66 o účinnej ľútosti Trestného

zákona účinného do 31. decembra 2005 zákonné podmienky pre zánik trestnosti

tohto trestného činu nespĺňal. Podľa účinného

do 31. decembra 2005 totiž podmienkou zániku trestnosti trestného činu neodvedenia dane

podľa § 148a bolo, aby páchateľ škodlivý následok trestného činu zamedzil alebo napravil

„dobrovoľne“, pričom prvok dobrovoľnosti v prípade sťažovateľa absentoval, keďže

dodatočné daňové priznanie podal až v dôsledku väzobného stíhania, a teda nie

„dobrovoľne“.

24. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa dovolací súd svoje rozhodnutie

v podstatnej časti takto odôvodnil:

«Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu obvinený videl aj v tom. že súdy oboch stupňov

mali aplikovať pre neho priaznivejší nový 05 Z. z. v znení

neskorších predpisov a v zmysle § 86 písm. e/ použiť aj ustanovenie o účinnej ľútosti,

Obvinený v tomto smere poukázal na to, že podal dodatočné opravné daňové priznania k

DPH.

Pokiaľ obvinený poukazuje na údajné splnenie podmienok účinnej ľútosti v jeho

prípade a z toho vyplývajúci zánik trestnosti spáchaného činu, tak k tomu treba uviesť, že

k takémuto (právnemu) záveru ani jeden z nižších súdov nedospel, ale naopak vo veci

vykonané dokazovanie (skutkové zistenia) bolo z ich strany vyhodnotené tak, že obvinený sa

oboch trestných činov dopustil, keď zároveň bolo konštatované, že u obvineného podmienky

účinnej ľútosti splnené neboli (a preto trestnosť činu nezanikla). Obvinený bol právoplatne

odsúdený za spáchané skutky a nie oslobodený spod obžaloby podľa

v znení účinnom do 1. januára 2006. To, k akým skutkovým záverom súdy dospeli nie je -

ako už bolo vyššie niekoľkokrát zdôrazňované - v dovolacom konaní už preskúmateľné,

pričom pre dovolací súd je záväzný skutok tak, ako bol ustálený v skutkovej vete

prvostupňového rozsudku, a v plnej miere akceptovaný zo strany odvolacieho súdu.

Prípadné nedostatky v skutkových zisteniach, neúplnosť vykonaného dokazované či

nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov už nie je možné v dovolacom konaní (konanom

na podklade dovolania obvineného) odstrániť resp. napraviť...

Ak ide potom o opodstatnenosť „zvyšku“ námietky dovolateľa spočívajúcej v tom, že

v jeho prípade bolo potrebné aplikovať priaznivejší hmotnoprávny kódex v znení účinnom

od 1. januára 2006, tak v tejto časti námietka už síce po obsahovej stránke spadá

pod uplatnený dôvod dovolania, avšak ani v tomto ohľade napokon nemožno dať za pravdu

dovolateľovi...

In concreto, v prípade obvineného podľa názoru najvyššieho súdu

súdy oboch stupňov s použitím Tr. zák. správne posúdili, ktorý je

pre dovolateľa priaznivejší, čo súd prvého stupňa aj bližšie rozviedol v písomnom

odôvodení svojho rozsudku (str. 128-129). Navyše, predmetnú argumentáciu obvinený

uplatnili i v odvolacom konaní, pričom odvolací súd sa s ňou pri plnení svojej revíznej

povinnosti náležité vysporiadal.

Najdôležitejšie je z toho pohľadu upozorniť na skutočnosť, že trestný čin neodvedenia

dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 je

miernejší trestný (sadzba 2 až 8 rokov odňatia slobody) ako tomu zodpovedajúci zločin

neodvedenie dane a poistného podľa § 277 ods. 1. ods. 2 nového Tr. zák. v znení účinnom

od 1. januára 2006 (sadzba 3 až 8 rokov odňatia slobody) s tým, že je žiaduce dodať, že

obvinený bol ukladaný trest za súbeh trestných činov - a teda podľa toho zákonného

ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Navyše považuje

dovolací súd len na okraj k tomu dodať, že miernejší trestný čin daňového podvodu bol

do () zavedený až s účinnosťou od 1. októbra 2012, a teda

po právoplatnom skončení veci.»

25. Z citovaného vyplýva stotožnenie sa dovolacieho súdu s úsudkom súdov nižších

stupňov konajúcich v danej veci v tom, že účinný do 31. decembra 2005 bol

z hľadiska právneho posúdenia ním spáchaného skutku pre sťažovateľa ako obvineného

priaznivejší, pričom tento záver považuje aj ústavný súd za ústavne udržateľný. V tejto

súvislosti je nutné prisvedčiť obrannej argumentácii dovolacieho súdu v konaní pred

ústavným súdom, podľa ktorej na prípad sťažovateľa nebolo a nie je možné aplikovať

ustanovenie účinného od 1. januára 2006 o účinnej

ľútosti, tak ako sa toho dožaduje sťažovateľ, pretože v jeho prípade krajský súd

v odsudzujúcom rozsudku kvalifikoval ním spáchaný skutok právnou vetou, podľa ktorej

sťažovateľ „... neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty a taký čin

spáchal vo väčšom rozsahu ...“, čím spáchal „... pokračujúci trestný čin neodvedenia dane

podľa § 148a ods. 1, 2 Tr. zákona...“. Inými slovami, aj keď skutok spáchaný sťažovateľom

bol subsumovaný pod skutkovú podstatu trestného činu neodvedenia dane podľa § 148a

ods. 1 a 2 účinného do 31. decembra 2005 (skutky boli spáchané v období

roku 2001, pozn.), tak v zmysle znenia tejto skutkovej podstaty sa tohto trestného činu

nedopustí len ten, kto fakticky neodvedie (nezaplatí) určenému príjemcovi splatnú daň,

ktorú zrazil, tak ako by sa to mohlo zdať z označenia tejto skutkovej podstaty, ale tohto

trestného činu sa dopustí aj ten, kto „... neoprávnene v rozsahu nie malom uplatní nárok na

vrátenie dane...“, tak ako to bolo aj v prípade sťažovateľa. Konanie sťažovateľa teda

nespočívalo vo faktickom neodvedení splatnej dane, ktorú by tak v zmysle ustanovenia

o účinnej ľútosti podľa účinného od 1. januára 2006,

mohol dodatočne zaplatiť „... najneskôr v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po

skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami“, ale jeho konanie

spočívalo v tom, že si neoprávnene uplatnil odpočet DPH, takže dodatočne nemal čo

zaplatiť, aby naplnil zákonnú dikciu účinnej ľútosti podľa § 86 ods. 1 písm. e) Trestného

zákona účinného od 1. januára 2006.

26. Aj vzhľadom na uvedené závery najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho

i odvolacieho možno považovať za logické, ústavne udržateľné, neodporujúce aplikovanej

právnej úprave a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať takú svojvoľnosť, ktorá by

mala za následok arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, v príčinnej

súvislosti s ktorými by došlo k namietanému porušeniu sťažovateľom označených

základných práv a práv zaručených v ústave a dohovore. Ústavný súd preto rozhodol tak,

ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

27. Ďalšou nosnou námietkou sťažnosti sťažovateľa je konštatovanie porušenia jeho

základného práva a práva na obhajobu zaručených v a písm.

c) dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že aj keď mal zvolených dvoch obhajcov,

orgány činné v trestnom konaní vyrozumeli o jednotlivých procesných úkonoch len jedného

z nich, a tým, že mu malo byť znemožnené nahliadnuť do utajenej časti spisu, čím mu malo

byť zabránené v konaní pred súdom účinne brániť svoje práva.

28. Pokiaľ ide o právo na obhajobu, dovolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Ak ide potom o porušenie práva na obhajobu, toto je závažnou, resp. podstatnou

chybou konania. Dovolací dôvod podľa je však koncipovaný

oveľa užšie, nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len

porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“...

Ako vyplýva z preskúmavaného spisu, efektívna právna pomoc bola dovolateľovi

poskytnutá počas celého trestného konania prostredníctvom obhajcu

. Skutočnosť, že o úkonoch podľa bol vyrozumený len

, ktorý má spoločnú advokátsku kanceláriu s , nenapĺňa

dovolací dôvod podľa V tomto smere ďalej dovolací súd

odkazuje na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu (str. 39). Z uvedeného je zrejmé,

že k ujme na práve obvineného na obhajobu zásadným spôsobom nedošlo.

Naopak, odvolací súd zohľadnil predmetné pochybenie krajského súdu pri rozhodovaní

o treste u tohto obvineného...

Obvinený v podanom dovolaní namietal tiež tú skutočnosť, že jeho právo

na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom o. i. aj tým, že nemal možnosť nahliadnuť

do utajovanej časti spisu. Okrem samotného tvrdenia obvineného o údajnom odopretí

nahliadať do niektorých častí spisu, nie je možné predmetné tvrdenie žiadnym spôsobom

verifikovať. Po preskúmaní spisového materiálu dovolací súd zistil, že obhajca obvineného

mal možnosť nahliadať do spisu, čo vyplýva aj z úradných záznamov.

Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že námietku obvineného, že v konaní bolo

zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, nie je možné akceptovať.»

29. Pre úplnosť ústavný súd poukazuje aj na zodpovedajúcu časť odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2012 (s. 39), na ktorú

dovolací súd odkazuje:

„Obžalovaný si postupne v priebehu konania zvolil a splnomocnil

celkom sedem obhajcov. Pre obhajcov a

z Advokátskej kancelárie udelil plnú moc na zastupovanie

13. februára 2003, ktorú skutočnosť oznámil súdu a obhajcovia aj požiadali, aby boli

upovedomovaní o úkonoch.

Ak si obvinený zvolí viacerých obhajcov v tej istej veci, povinnosti a práva patria

každému z nich, avšak pri úkonoch podľa stačí prítomnosť jedného

z nich. Písomnosti sa doručujú tomu obhajcovi, ktorého si obvinený určil na doručovanie

písomnosti a ak tak neurobil, doručí sa tomu obhajcovi, ktorý bol za obhajcu zvolený ako

prvý.

V posudzovanom prípade bolo splnomocnenie dvom obhajcom z jednej advokátskej

kancelárie udelené obžalovaným v jeden deň. Je pravda, že konajúci súd mal

rozsudok doručiť aj obhajcovi , avšak keď ho doručil

právo obhajoby obžalovaného porušené nebolo. Aj napriek tomu odvolací súd

na pochybenie krajského súdu, ktoré síce nie je spôsobilé ovplyvniť postavenie

obžalovaného vo veci v jeho prospech, prihliadol pri rozhodovaní o treste.“

30. V súvislosti s tou časťou námietky sťažovateľa, ktorou namieta porušenie práva

na obhajobu tým, že o procesných úkonoch trestného konania neboli vyrozumení rovnakou

mierou obaja ním zvolení obhajcovia, ústavný súd považuje za ústavne udržateľnú

argumentáciu dovolacieho súdu, že v jeho právomoci o mimoriadnom opravnom

prostriedku konajúceho súdu je naprávanie nie akéhokoľvek porušenia tohto práva

na obhajobu, ale iba v prípadoch jeho „zásadného porušenia“, t. j. iba v prípadoch, keď

právo na obhajobu nebolo vôbec realizované, čo sa v danom prípade sťažovateľa nestalo,

pretože obhajoba mu bola účinne poskytnutá jedným z ním zvolených obhajcov. Sťažovateľ

síce namieta, že oprávneným na posúdenie, či jemu poskytnutá obhajoba bola alebo nebola

účinná, je iba on sám, a nie súd. V tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že ak by sťažovateľ

nebol spokojný s kvalitou, resp. s účinnosťou jemu poskytnutej obhajoby zo strany jedného

z ním zvolených obhajcov, nepochybne by bol tomuto obhajcovi sám odvolal

splnomocnenie, čo sa však nestalo, t. j. sťažovateľ bol stotožnený s rozsahom i s kvalitou

jemu poskytnutej obhajoby, takže v tomto smere nie je možné súhlasiť s jeho tvrdením, že

jeho právo na obhajobu bolo absolútne negované, resp. že obhajoba mu nebola účinne

poskytnutá. Ústavný súd už v minulosti podotkol, že nie každé porušenie zákona je takej

intenzity, že by bolo spôsobilé automaticky evokovať porušenie označených práv, ale iba

také „zásadné“ porušenie, ktoré by dosahovalo rozmer ústavnej neudržateľnosti v tom

smere, že by bolo spôsobilé rozhodným spôsobom zasiahnuť a negatívne ovplyvniť

postavenie jeho adresáta.

31. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na obhajobu,

z ústavného hľadiska neobstojí ani jeho námietka, že nemohol účinne brániť svoje práva

neumožnením jeho obhajcovi nahliadnuť do utajenej časti spisu. Z tvrdení sťažovateľa totiž

nevyplýva, akým spôsobom, resp. v akej príčinnej súvislosti s touto skutočnosťou malo,

resp. by mohlo byť negatívne ovplyvnené jeho postavenie v trestnom konaní ako

obvineného, a sťažovateľ žiadnym spôsobom toto tvrdenie nepreukázal, resp. nevyvrátil

záver dovolacieho súdu, že zo spisového materiálu nebolo preukázané v bránení obhajcovi

v nahliadnutí do spisu. Ako sťažovateľ tvrdí, zo záznamov v spise je zrejmé iba to, že

obhajca sťažovateľa nahliadol do spisu, resp. v akom rozsahu mu bol spis sprístupnený,

avšak z neho nevyplýva, žeby sa domáhal nahliadnutia aj do utajovanej časti spisu, pričom

žiadosť by bol oprávnený posúdiť zákonný sudca v danej veci. Inými slovami, predmetná

námietka sťažovateľa by v danom prípade disponovala relevanciou, len ak by napriek

žiadosti sťažovateľovho obhajcu o sprístupnenie utajovanej časti spisu bolo toto

bezdôvodne súdom odmietnuté; čo sa v danom prípade nestalo.

32. Vzhľadom na uvedené sa teda aj námietka sťažovateľa o porušení jeho

základného práva a práva na obhajobu javí v intenciách danej veci ako neodôvodnená. Preto

aj v tejto časti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

33. Porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces dal sťažovateľ

do súvisu aj s tým, že podľa jeho názoru bol dôkaz záznamu telekomunikačnej prevádzky

jeden z dôkazov, na ktorom bolo založené rozhodnutie o jeho vine vykonaný nezákonným

spôsobom, keďže v zmysle (účinného do 31. decembra

2005, pozn.) nebol k prepisu tohto odpočúvania pripojený písomný záznam vyhotovený

orgánom Policajného zboru vykonávajúcim odpočúvanie s uvedením údajov o mieste, čase

a zákonnosti vykonania odpočúvania.

34. V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa sa dovolací súd vo svojom

rozhodnutí takto vysporiadal:

„Dovolanie možno podať aj vtedy, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré

neboli súdom vykonané zákonným spôsobom ( ). V tejto

súvislosti obvinený namietal údajne nezákonne získaný záznam telekomunikačnej činnosti

a absenciu písomných záznamov v zmysle ..

Dovolací súd po preskúmaní tajnej prílohy spisového materiálu konštatuje,

že namietaný záznam telekomunikačnej činnosti je dôkaz získaný zákonným spôsobom,

tak ako uviedol už aj odvolací súd na str. 40 druhostupňového rozhodnutia.

Vo vzťahu k úradným záznamom vyhotoveným k prepisom odtajnených telefonických

hovorov nachádzajúcich sa v zväzku č. 88 vyšetrovacieho spisu, je treba poukázať, že

v každom tomto prepise je uvedený dátum a čas jeho vyhotovenia, pričom za týmto

prepisom nasleduje úradný záznam vyšetrovateľa PZ o vykonanej lustrácii so zistenými

osobami účastníckej telefonickej stanice. Ďalšia časť záznamov sa nachádza aj v utajovanej

prílohe spisu z 15. februára 2002 s uvedením subjektu, ktorý vyhotovil konkrétny záznam,

dátumu a času jeho vyhotovenia a obsahu podstatnej informácie z telefonických

odposluchov v zmysle ustanovenia § 88 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006.

Napriek niektorým procesným nedostatkom v predmetných úradných záznamoch, tieto

nespôsobujú nezákonnosť dôkazu získaného odpočúvaním telefonických hovorov - záznamu,

tak ako si to predstavuje obvinený. Na záver je treba poukázať na to, že tieto netvorili

podklad pre rozhodnutie o vine a treste dovolateľa. preto sú z pohľadu dovolacieho súdu

irelevantné.“

35. Z citovaného, ako aj z tomuto rozhodnutiu predchádzajúceho rozhodnutia

odvolacieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2012 je zrejmé, že súdy vyvrátili tvrdenie

sťažovateľa o tom, že bol dôkaz odpočúvania telekomunikačnej prevádzky nezákonný,

pričom nezákonnosť sťažovateľ odvodzoval iba od skutočnosti, že k prepisu tohto

odpočúvania nemal byť pripojený písomný záznam o mieste, čase a zákonnosti jeho

vykonania, pretože tento záznam sa napokon nachádzal v utajovanej časti spisu. Predmetný

záznam by síce mal byť technicky pripojený k prepisu predmetného telefonického

odpočúvania použitého ako dôkaz, avšak sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej

by bolo možné usúdiť, že toto technické pochybenie o umiestnení záznamu v spise samo

osebe mohlo mať alebo malo aj nepriaznivý vplyv na jeho postavenie ako obvineného

v trestnom konaní. Tobôž ak, ako to tvrdí aj sám sťažovateľ, jeho obhajca už počas konania

na prvom stupni nahliadol do súdneho spisu, avšak tento technický nedostatok, ktorý tak

mohol spozorovať, nenamietal.

36. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že zásady spravodlivého súdneho konania

boli porušené aj tým, že bol odsúdený bez toho, aby vo veci konajúce súdy vykonali aj

dôkazy svedčiace v jeho prospech, dovolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Neprípustným v dovolacom konaní je aj namietanie nevykonania navrhnutých

dôkazov (ako napr. výsluch svedkov..., konfrontácie s..., overenie jeho hodnovernosti,

vyžiadanie kópie záznamu nahrávky rozhovoru svedka..., nariadenie znaleckého

dokazovania znalcom z odboru ekonomiky), pretože ak uplatnenie práva na obhajobu

spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce povinnosť orgánov činných v trestnom

konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym

rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie

dôkazy vykonávať nebudú, avšak nemožno úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c/ na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.

Námietky v tomto smere môže procesná strana uplatniť v rámci odvolacieho konania.

V tomto smere je treba poukázať na to, že uznesením na hlavnom pojednávaní konanom

19. januára 2009 boli návrhy obhajcov na doplnenie dokazovania zamietnuté (č. l. 22903,

zv. 100).“

37. Z uvedeného vyplýva, že je síce pravdou, že sťažovateľ ako obvinený mal právo

navrhovať dôkazy, pričom tomuto jeho právu korešpondovala povinnosť orgánov činných

v trestnom konaní a súdu zaujať k týmto návrhom stanovisko, t. j. buď týmto návrhom

vyhovieť a navrhované dôkazy vykonať, alebo odôvodniť, prečo ich vykonanie nepovažujú

za potrebné, resp. za nevyhnutné. Uvedené však neznamená, že sťažovateľ by mohol

bez ďalšieho, t. j. bez dôvodného a opodstatneného spochybnenia dôvodov orgánov činných

v trestnom konaní a súdu o nevyhovení týmto návrhom, namietať, že jeho návrhom

na vykonanie dôkazov nebolo vyhovené. Inými slovami, namietanie samotného záveru

orgánov činných v trestnom konaní a súdu o nevyhovení dôkazným návrhom

bez kvalifikovaného oslabenia ich dôvodov na takýto postup samo osebe nepostačuje

na naplnenie záveru a nezákonnom alebo ústavne neudržateľnom postupe orgánov činných

v trestnom konaní a súdu v procese dokazovania.

38. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ tiež namietal, že najvyšší súd

v dovolacom konaní nenapravil ani pochybenie odvolacieho (najvyššieho) súdu, ktorý mu

mal v porovnaní s prvostupňovým odsudzujúcim rozsudkom uložiť pre neho nepriaznivejší

trest, pretože zatiaľ čo krajský súd ho odsúdil na podmienečný trest odňatia slobody v trvaní

2 rokov so skúšobnou dobou na 2 roky, tak odvolací súd ho bez skúmania jeho majetkových

pomerov odsúdil na peňažný trest v sume 20 000 €, čím spôsobil situáciu, že nepreskúmal,

či tento peňažný trest bude sťažovateľ reálne schopný zaplatiť. V konečnom dôsledku sa

sťažovateľ reálne ocitol v pozícii, že kvôli svojej neschopnosti úhrady peňažného trestu

bude musieť nastúpiť výkon náhradného trestu odňatia slobody v trvaní jedného roka.

39. V tejto súvislosti dovolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol:

«K výhradám ohľadne uloženého peňažného trestu potom dovolaci súd v prvom rade

konštatuje, že obvinený nemá pravdu v tom, že peňažný trest právoplatne mu uložený

odvolacím súdom (pri jeho ukladaní bola navyše zohľadnená i „neprimeraná“ dĺžku

konania a zjavné pochybenie krajského súdu spočívajúceho v oneskorenom doručení

písomného vyhotovenia rozsudku obhajcovi obvineného) je trestom prísnejším ako jemu

skôr - prvostupňovým súdom uložený podmienečný trest odňatia slobody. Ak ďalej obvinený

poukazuje na uloženie peňažného trestu vo výmere 20.000 € bez uvedenia meny na

verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, tak k tomu je potrebné uviesť, že ide len o nesprávny

výklad dovolateľa. Rozsudok najvyššieho súdu z 18. apríla 2012, sp. zn. , bol

vyhotovený v písomnej podobe v súlade s rozsudkom tak, ako bol vyhlásený na verejnom

zasadnutí 18. apríla 2012. Obvinenému predmetnú skutočnosť písomne vysvetlila aj

predsedníčka odvolacieho senátu v oznámení z 10. septembra 2012. Navyše záverom

najvyšší súd v danej súvislosti dodáva, že ak bol trest uložený v rámci zákonnej sadzby, nie

je možné už v dovolacom konaní preskúmavať (účinne namietať) „primeranosť“ jeho výšky,

keďže takáto námietka nie je subsumovateľná pod žiaden z uplatniteľných dovolacích

dôvodov.»

40. V sťažovateľom namietanom smere ústavný súd podotýka, že vzhľadom na úlohu

dovolacieho súdu bdieť nad zákonnosťou postupov a rozhodnutí súdov nižších stupňov

nebolo jeho povinnosťou vo svojom rozhodnutí konkretizovať východiská o majetkových

pomeroch sťažovateľa odôvodňujúcich uloženie peňažného trestu sťažovateľovi odvolacím

súdom, ale jeho úlohou bolo iba preskúmať, či tento jemu uložený trest mu bol uložený

v rámci dovolenej zákonnej trestnej sadzby. Z tohto hľadiska možno teda závery

dovolacieho súdu považovať za ústavne akceptovateľné.

41. Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý

v súvislosti s rozhodnutím dovolacieho súdu sp. zn. zo 16. augusta 2016

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

42. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv a práv

zaručených v ústave a dohovore v príčinnej súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. apríla 2012, ústavný súd konštatuje, že z hľadiska všetkých

námietok sťažovateľa (použitie priaznivejšieho ; právo na obhajobu;

zákonnosť vykonania dôkazu, ako aj namietaný rozsah dokazovania, pozn.) bolo toto

rozhodnutie odvolacieho súdu vecne preskúmané už v dovolacom konaní, ktorý z dôvodu

ich neodôvodnenosti dovolanie sťažovateľa zamietol. Preto nie je v právomoci ústavného

súdu, aby z pozície orgánu ochrany ústavnosti zasahoval do prieskumnej právomoci

dovolacieho súdu (ústavnú udržateľnosť záverov ktorého ústavný súd už preskúmal, pozri

vyššie, pozn.) a opätovne vykonával tento prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu.

43. Napokon, v súvislosti so sťažovateľovým tvrdením, že napriek konštatovaniu

ústavného súdu v uznesení sp. zn. z 12. decembra 2012 o danosti dovolacích

dôvodov proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v odvolacom konaní sp. zn.

z 18. apríla 2012 dovolací súd túto ochranu sťažovateľovi v dovolacom konaní vedenom

pod sp. zn. napokon neposkytol, ústavný súd podotýka, že v označenom

uznesení ústavný súd deklaroval iba danosť dovolacích dôvodov, neprezumoval však závery

dovolacieho súdu o ich opodstatnenosti.

44. Keďže rozhodovanie o nároku na zrušenie napádaných rozhodnutí, ako aj

rozhodovanie o nároku na priznanie úhrady trov konania je podmienené vyhovením

sťažnosti vo veci samej (vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd zaručených

v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve), ústavný súd sa už týmito ďalšími

návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017