Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Tdo/49/2020

Identifikačné číslo spisu: 7218010254 Dátum vydania rozhodnutia: 13.01.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Bargel Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:7218010254.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudkýň JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Ivetty Macejkovej, PhD. LL.M. na neverejnom zasadnutí konanom 13. januára 2021 v Bratislave, v trestnej veci obvineného O. Z. o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. zo 14. februára 2019, takto

rozhodol:

Podľa dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky o d m i e t a.

Odôvodnenie

Rozsudkom Okresného súdu Košice II, sp. zn. z 5. júna 2018 bol obvinený O. Z. uznaný za vinného zo spáchania „zločinu neodvedenia dane a poistného podľa , v spolupáchateľstve a zločin skrátenia dane a poistného podľa , v spolupáchateľstve", pre skutok podrobne rozvedený vo výrokovej časti označeného rozsudku.

Za spáchanie týchto trestných činov bol menovanému uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, pričom výkon trestu mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 5 (päť) rokov s probačným dohľadom. Zároveň súd uložil obvinenému povinnosť spočívajúcu najmä v príkaze podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom, alebo iným odborníkom, programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu.

Proti tomuto rozsudku podal prokurátor odvolanie do výroku o treste preto, že obvinenému O. Z. nebol uložený obligatórny trest prepadnutia majetku v zmysle .

Krajský súd v Košiciach, sp. zn. zo 14. februára 2019 postupom podľa zamietol odvolanie okresného prokurátora. Vo svojom uznesením okrem iného uviedol: „Ukladanie trestu prepadnutia majetku musí byť v príčinnej

súvislosti so spáchaním konkrétneho trestného činu obžalovaným. Pritom pre stanovenie druhu a výmery trestu je v takom prípade limitujúcou požiadavka primeranosti trestu posudzovaná aj v zmysle proporcionality, t. j. aj z hľadiska dostatočne dôležitého cieľa sledovaného týmto trestom a účelom uvedeného . Ustanovenia treba vykladať v ich vzájomných súvislostiach a postupnosti, pričom v tomto ustanovení sa ako podmienka pre uloženie trestu prepadnutia majetku vyžaduje preukázanie vzťahu medzi páchanou trestnou činnosťou a majetkom páchateľa. Takýto vzťah musí byť prítomný aj pri ukladaní trestu prepadnutia majetku, pretože bez splnenia tejto požiadavky by sa uložený trest prepadnutia majetku mohol javiť ako zákonný, ale nie ako primeraný a spravodlivý".

Proti označenému uzneseniu Krajského súdu v Košiciach podal dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky z dôvodu uvedeného v . V dovolaní argumentoval nasledovne: „Podávam dovolanie proti právoplatnému uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. zo 14.02.2019, ktorým bol porušený zákon v ustanovení a v prospech obv. O. Z. z dôvodu uvedeného v ustanovení . V predmetnej veci, ako vyplýva z popisu skutku uvedeného rozsudku, bolo bezpochyby preukázané, že odsúdený si ako jediný konateľ a spoločník obchodnej spoločnosti so zištným motívom obohatenia sa na úkor štátneho rozpočtu úmyselným podvodným konaním voči správcovi dane neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty v rozsahu 35.923,93 €, ktorý mu aj bol zo štátneho rozpočtu vyplatený. Nadobudnutie majetku trestnou činnosťou v značnom rozsahu (v zmysle ustanovenia ) v danom prípade spočívalo v prijatí daňovými priznaniami neoprávnene uplatnených a štátom následne vyplatených nadmerných odpočtov na DPH - ako je uvedené v popise skutku - vo výške 35.923,93 €. Nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2011 uplatnený vo výške 15.428,95 € bol vyplatený na účet spoločnosti Z. s.r.o. 24.02.2012 v sume 12.961,97 € a zvyšná časť vo výške 2.466,98 € bola použitá na úhradu vlastnej daňovej povinnosti spol. Z. s.r.o. za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2011. Ďalší nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2011 uplatnený vo výške 20.494,98 € bol vyplatený na účet spoločnosti Z. s.r.o. 20.04.2012 v plnej výške. Vyplatené nadmerné odpočty ods. O. Z. ako jediný disponent s účtom vlastnej spol. Z. s.r.o. vybral, čo potvrdzuje vo svojej výpovedi, ktorá korešponduje aj s výpismi z účtu spol. Z. s.r.o. (č. l. 195 - 205). Opätovne vykonanými daňovými kontrolami, na podnet orgánov činných v trestnom konaní, bol spoločnosti Z. s.r.o. dorubený rozdiel dane vo výške neoprávnených nadmerných odpočtov a skrátenej vlastnej daňovej povinnosti spolu za 2. štvrťrok 2011 vo výške 22.503,60 € a za 3. štvrťrok 2011 vo výške 17.486 €. Uvedené dodatočné vyrubenie daňovej povinnosti spoločnosti Z. s.r.o. odsúdený O. Z. uhradil dňa 29.07.2016, teda až po tom, ako mu bolo dňa 18.06.2015 vznesené obvinenie. Táto dodatočná úhrada daňových povinností spoločnosti Z. s.r.o. a vrátenie finančných prostriedkov nadobudnutých trestnou činnosťou odsúdeného O. Z., môže mať vplyv iba na posúdenie uplatneného nároku štátu, avšak bez reálneho dosahu na právne posúdenie nadobudnutia majetku trestnou činnosťou (ako podmienky uvedenej v ustanovení in fine). O podmienkach uloženia trestu prepadnutia majetku bol obvinený v zmysle upovedomený včas v súvislosti s vykonaným finančným vyšetrovaním zameraným na zistenie majetku obvineného, a to v rámci upovedomenia o podaní obžaloby (č. l. 360). Na podklade uvedených skutkových okolností bolo v rámci odvolania zdôraznené, že ods. O. Z. ako páchateľ zločinu neodvedenia dane a poistného podľa , a zločinu skrátenia dane a poistného podľa , touto trestnou činnosťou nadobudol majetok v podobe vyplatených nadmerných odpočtov vo výške 35.923,93 € (teda v rozsahu prevyšujúcom značný rozsah) tak, ako to predpokladá ustanovenie účinného v čase spáchania skutku. Krajský súd v Košiciach sa s odvolacími námietkami prokurátorky nestotožnil a jej odvolanie postupom podľa zamietol. Krajský súd vo svojom rozhodnutí poukázal aj na to, že prokurátor svoj „návrh" na uloženie trestu prepadnutia majetku inicioval až po podaní obžaloby, pričom nevykonal žiadne kroky, ktoré by sa týkali zaistenia majetku obžalovaného v štádiu prípravného konania. Napokon krajský súd skonštatoval, že uloženie takéhoto trestu by bolo pre obvineného, ktorý sa ku skutku priznal a nahradil spôsobenú škodu, neprimerane prísne z dôvodu jeho negatívnych dopadov aj na rodinu

obžalovaného. S vyššie uvedeným rozhodnutím krajského súdu a s jeho odôvodnením a právnym posúdením veci pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia nie je možné súhlasiť. Týmto rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, ako súdu druhého stupňa, bol porušený zákon v ustanovení a v ustanovení v prospech obvineného O. Z.. Krajský súd v konaní neaplikoval ustanovenie , čím naplnil dovolací dôvod uvedený v ustanovení . V prípade je však tento vzťah zakotvený priamo v znení zákona, ktorý obligatórne uloženie trestu prepadnutia majetku v prípade taxatívne uvedených trestných činov (vrátane skrátenia dane a poistného podľa a neodvedenia dane a poistného podľa ) podmieňuje aj nadobudnutím majetku aspoň v značnom rozsahu trestnou činnosťou (alebo z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti). Je teda na mieste konštatovať, že u vybraných trestných činov ( ) opodstatňuje uloženie trestu prepadnutia majetku vzťah medzi touto závažnou trestnou činnosťou a získaným majetkom aspoň v značnom rozsahu. Obdobne je tento vzťah medzi páchanou trestnou činnosťou a získaným majetkom páchateľa zakotvený aj v znení , ktorý fakultatívne uloženie trestu prepadnutia majetku umožňuje u páchateľa odsúdeného na nepodmienečný trest odňatia slobody za obzvlášť závažný zločin, ktorým páchateľ získal alebo sa snažil získať majetkový prospech veľkého rozsahu (alebo ktorým spôsobil škodu veľkého rozsahu). Ak sa preto v súvislosti s aplikáciou ustanovení trestu prepadnutia majetku apeluje na potrebu vzťahu trestnej činnosti a majetku páchateľa, má sa na mysli majetok získaný trestnou činnosťou (v značnom rozsahu u trestných činov uvedených v , alebo aspoň nejakom rozsahu u trestných činov uvedených v ). Tento rozhodujúci vzťah by však nemal byť zamieňaný so vzťahom trestnej činnosti a majetkom páchateľa, ktorý má byť predmetom výkonu tohto druhu trestu. Predmetom trestu prepadnutia majetku bude zásadne celý majetok patriaci odsúdenému (v zmysle v rozsahu, ktorý patrí odsúdenému pri výkone trestu prepadnutia majetku po ukončení konkurzného konania) bez ohľadu na to, či bol alebo nebol nadobudnutý trestnou činnosťou alebo z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti. Z povahy uvedeného druhu trestu nemožno očakávať konkrétny vzťah medzi spáchanou trestnou činnosťou a majetkom, ktorý má byť predmetom výkonu trestu prepadnutia majetku v takom zmysle, ako je tomu pri treste prepadnutia veci podľa (kde výkonu trestu podlieha konkrétna vec použitá alebo určená na spáchanie trestného činu, alebo získaná trestným činom, prípadne výnosom z trestnej činnosti). V danom prípade krajský súd neuvádza, prečo trest prepadnutia majetku nie je, resp. by nebol v príčinnej súvislosti so spáchaním trestného činu neodvedenia dane a poistného, resp. s vyplatením neoprávnene uplatnených nadmerných odpočtov a rovnako nekonkretizuje, aké skutočnosti ho viedli k záveru, že v danom prípade nie je preukázaný vzťah medzi páchanou trestnou činnosťou a majetkom páchateľa (získaným v podobe vyplatených nadmerných odpočtov neoprávnene uplatnených). V uvedenom smere, ktorý je z hľadiska argumentácie o neuložení trestu prepadnutia majetku osobitne významný, vyznieva preto rozhodnutie krajského súdu ako arbitrárne a nepreskúmateľné. Dôvod neprimeranosti trestu uvádzaný krajským súdom podľa názoru dovolateľa neobstojí. Je žiadúce zdôrazniť, že ani prípadná prísnosť trestu ustanoveného zákonom neumožňuje, aby súd ako orgán aplikácie práva, daný druh trestu neuložil, pokiaľ sú splnené zákonné podmienky na jeho uloženie, keď navyše zákonná formulácia daného ustanovenia má obligatórny charakter („súd uloží"), na rozdiel od ustanovenia („súd môže uložiť"). Predovšetkým práve úmyselné konanie podvodného charakteru, ktorého účelom je jednoduchým spôsobom oklamať štát na úseku verejných financií (teda v podstate všetkých obyvateľov štátu) tým spôsobom, že si páchateľ dokonca nárokuje neoprávnené vyplatenie dane, na ktoré nemá nárok, by malo byť v prvom rade postihované práve takýmto druhom trestu, a to aj za účelom predchádzania takému protiprávnemu konaniu zo strany ďalších osôb, a to práve pod hrozbou uloženia trestu prepadnutia majetku (generálna prevencia) pri obzvlášť sa rozmáhajúcej daňovej kriminalite, ktorou dochádza nenáročnými úkonmi k odčerpávaniu financií štátu. Na tomto konštatovaní nič nemení skutočnosť, že obžalovaný finančné prostriedky vo vyššie uvedenom rozsahu zaplatil späť štátu, keďže ich vrátenie má len charakter úhrady sumy získanej trestným činom a k jej zaplateniu došlo až v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania po vznesení obvinenia, s prioritným cieľom obžalovaného dosiahnuť zastavenie trestného stíhania. Nemožno bez ďalšieho súhlasiť ani s názorom krajského súdu, že trest

prepadnutia majetku by bol neprimeraný z hľadiska negatívneho dopadu na rodinných príslušníkov obžalovaného za situácie, kedy obžalovaný spáchanie skutku priznal a uhradil dlžnú sumu. Je síce nepochybné, že vyplatené nadmerné odpočty obžalovaný vrátil a ku skutku sa priznal, avšak samotné tieto skutočnosti by už pri využití inštitútu mimoriadneho zníženia trestu nemali byť automaticky postačujúce pre konštatovanie neprimeranosti trestu obligatórne ukladaného za stíhanú trestnú činnosť. Osobitne je potrebné vziať do úvahy aj zjavnú motiváciu odsúdeného O. Z., ako páchateľa daňových trestných činov, spočívajúcu v privodení účinkov účinnej ľútosti ako to napokon vyplýva z viacerých ním učinených procesných úkonov (výsluch obvineného č. l. 76 - 78, vyjadrenie obhajcu obvineného na hlavnom pojednávaní zo dňa 05.06.2018 č. l. 439). Pokiaľ ide o dôsledky trestu prepadnutia majetku na rodinných príslušníkov obžalovaného, tieto aj pri uvedenom druhu trestu nemožno absolútne vylúčiť. S istotou však možno uvedené konštatovať viac či menej pri akomkoľvek treste. Priamemu dopadu trestu prepadnutia majetku páchateľa trestného činu na jeho rodinných príslušníkov však v súlade so zásadou personalizácie trestu zamedzujú pri výkone práve tohto druhu trestu pravidlá konkurzného konania. V rámci úpravy konkurzného konania vedeného na majetok odsúdeného/úpadcu zákon stanovuje také obmedzenia a postupy, ktoré postačujúco garantujú postih majetku patriaceho výlučne úpadcovi, jeho oddelenosť aj od majetku patriaceho bezpodielového spoluvlastníctva (§ 53 zákona o konkurze) a vylúčenie takého majetku, ktorého charakter ho z akýchkoľvek postihov vyníma (§ 72 zákona o konkurze). Obdobne ako má nepodmienečný trest odňatia slobody snáď najväčší dopad na rodinných príslušníkov odsúdeného, má na nich v určitej intenzite dopad aj trest prepadnutia majetku. Napriek tomu by samotný všeobecný fakt určitého dopadu nepodmienečného trestu odňatia slobody na rodinných príslušníkov obžalovaného nebol dôvodom na jeho neuloženie v rozpore so zákonom (či rozhodnutie o jeho podmienečnom odklade v rozpore s , resp. 51 , či nezákonné mimoriadne zníženie len s poukazom na všeobecný dopad na jeho rodinných príslušníkov). Preto je rozhodnutie o neuložení obligatórneho trestu prepadnutia majetku s poukazom na skutočnosti všeobecného charakteru uvedené v odôvodnení uznesenia krajského súdu nezákonné. Navrhujem, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky: 1.) podľa vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. zo 14.02.2019 právoplatným toho istého dňa, bol porušený zákon v ustanovení a v ustanovení v prospech obvineného O. Z.; 2.) podľa napadnuté rozhodnutie zrušil; 3.) podľa prikázal krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol".

K dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky sa vyjadril obvinený nasledovne: „V rámci odvolacieho konania obhajoba poukázala na to, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali v súlade so zákonom, ustanovenie zákona porušili a to tým, že obvinený nebol v rámci prípravného konania poučený o možnosti a podmienkach uloženia trestu prepadnutia majetku tak, ako to ukladá ust. . Generálny prokurátor k uvedenému uvádza, že o podmienkach uloženia trestu prepadnutia majetku bol obvinený v zmysle upovedomený včas a to v rámci upovedomenia o podaní obžaloby. V upovedomení o podaní obžaloby zo 14.02.2018 prokurátorka upovedomila obvineného o tom, že bola podaná obžaloba a následne nasleduje poučenie o podmienkach uloženia trestu prepadnutia majetku. Je nepochybné, že momentom podania obžaloby sa končí prípravné konanie, teda v žiadnom prípade nie je možné súhlasiť s generálnym prokurátorom, že by bol obvinený o podmienkach uloženia trestu prepadnutia majetku poučený včas. Navyše, a čo je podstatné, ustanovenie je subsumované pod ustanovenia, ktoré sa týkajú výsluchu obvineného, z čoho jednoznačne vyplýva, že obvinený má byť poučený pred jeho výsluchom. Podľa uvedeného ustanovenia je treba obvineného poučiť aj o možnosti a podmienkach zastavenia trestného stíhania, uzavretia zmieru a zastavenia trestného stíhania, o konaní o vine a treste. Je teda logické, že uvedené poučenia, keby boli urobené po podaní obžaloby (napr. v rámci upovedomenia o podaní obžaloby), by strácali svoje opodstatnenie a zmysel. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali v zmysle a tento porušili, keď obvineného v rámci jeho výsluchu nepoučili o možnosti a podmienkach uloženia trestu prepadnutia majetku tak, ako to stanovuje ust. .

Vo vzťahu k neaplikovanému inštitútu účinnej ľútostí pri trestnom čine neodvedenia dane a poistného generálny prokurátor uvádza, že účinná ľútosť v danom prípade podľa účinného v čase spáchania skutku neprichádzala do úvahy z dôvodu, že v danom prípade sa jednalo o vrátenie neoprávnene vyplateného nadmerného odpočtu, nie o úhradu „splatnej dane" predpokladanú ustanovením účinného v čase spáchania skutku - . K prezentovanému názoru generálneho prokurátora je potrebné poukázať na nasledovné skutočnosti: Odsúdený O. Z. spáchal predmetný skutok v roku 2011. Nález ústavného súdu SR, na ktorý sa generálny prokurátor odvoláva je až z roku 2017, vydaný bol teda až o šesť rokov neskôr, ako bol skutok spáchaný. Vo vzťahu k ustanoveniam o účinnej ľútosti platné a účinné do 30. septembra 2012 bolo v praxi sporné, či sa ustanovenie vzťahovalo aj na trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa alinea druhá ., t. j. aj na prípady, v ktorých páchateľ žiadal neoprávnene vrátenie DPH alebo spotrebnej dane, resp. či sa ustanovenie o účinnej ľútosti vzťahovalo len na trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa alinea prvá , teda len na prípady, v ktorých dochádza k tzv. sprenevere vybranej či zrazenej dane k jej neodvedeniu príslušnému správcovi dane. Odpoveď na túto spornú otázku dal Ústavný súd, ktorý sa touto problematikou zaoberal a vo svojom náleze (sp. zn. ) dospel k záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že relevantná právna úprava obsiahnutá v v ísm. e) nevymedzuje, nerozlišuje, resp. nekonkretizuje účinky účinnej ľútosti vo vzťahu k , je nutné označiť za ústavne konformný ten výklad, ktorý je v prospech obvineného, t. j. taký, že ustanovenie o účinnej ľútosti sa vzťahuje na celé ustanovenie , teda aj na skutkovú podstatu týkajúcu sa neoprávneného uplatňovania nárokov na vrátenie DPH alebo spotrebnej dane. Obvinený za daného stavu (v roku 2016) splnil podmienky účinnej ľútosti, vrátil vyplatený nadmerný odpočet, ku skutku sa priznal a tento úprimne oľutoval. Až následne v roku 2017 vydal Ústavný súd SR nález pod sp. zn. , v ktorom zaujal vo vzťahu k ustanoveniam o účinnej ľútosti úplne odlišné stanovisko ako v náleze z roku 2011. Bolo by neakceptovateľné a v rozpore s princípom spravodlivosti, keby bola chyba v zákone a následná radikálna zmena vo výklade týchto ustanovení zákona pričítaná na ťarchu obvinenému až do takej miery, že nielenže súd neaplikuje inštitút účinnej ľútosti v jeho prípade, ale na základe jeho priznania (ktorú učinil najmä z dôvodu využitia inštitútu účinnej ľútosti a ktorá v tom čase bola možná) súd obvineného odsúdi a uloží jeden z najťažších trestov, ktoré pozná, a to trest prepadnutia majetku, ktorý by mal likvidačné účinky nie len pre neho, ale pre celú jeho rodinu. Štát by mal vlastné pochybenia odčiniť a nie zjavnú nespravodlivosť ešte viac prehĺbiť. Trest ako najzávažnejší zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivékonanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivým je vždy len primeraný trest. Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa ako nedôvodné zamietol".

+ + +

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu ( ), bolo podané oprávnenou osobou ( ), v zákonnej lehote ( ), na súde ktorý rozhodol v prvom stupni ( ), dovolanie spĺňa obligatórne a obsahové náležitosti dovolania (, ).

Dovolací súd konštatuje, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. Požadovaný jeden opravný prostriedok predstavuje v súdnom procese v

Slovenskej republike odvolanie. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, nestanovil by katalóg dovolacích dôvodov.

V dovolaní musí byť uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napádané a aké chyby sú rozhodnutiu vytýkané. V predmetnom dovolaní sa konštatuje, že sa jedná o dovolací dôvod uvedený v . Najvyšší súd zistil, že dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky nie je dôvodné, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania a poznamenáva, že v zmysle je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené, z čoho vyplýva, že táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo ( a nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s z hľadiska ich hodnotenia (R 120/2012-I).

Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania ( ).

K dovolaciemu dôvodu podľa .

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa dovolací súd uvádza, že tento je naplnený len vtedy, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v , pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť ( - krajná núdza, - nutná obrana, - oprávnené použitie zbrane, - dovolené riziko, - výkon práva a povinnosti, - súhlas poškodeného, - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu ), súhrnného trestu ( ), chybná aplikácia ustanovenia a pod.

Najvyšší súd konštatuje, že prokurátor má na jednej strane formálnu pravdu, pokiaľ namieta neuloženie trestu prepadnutia majetku, avšak na strane druhej je nutné uviesť, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky na uloženie trestu prepadnutia majetku a takisto nebola dodržaná ani procesnoprávna podmienka, z dôvodu čoho by uloženie trestu prepadnutia majetku obvinenému O. Z. nemohlo obstáť v konfrontácii s článkom 6 Dohovoru.

Pokiaľ zákonodarná moc rozhodla tak, že určila v ustanovení obligatórnu povinnosť uložiť páchateľovi, tam uvedených trestných činov, trest prepadnutia majetku za splnenia podmienky, že je preukázané, že konfiškovateľný majetok pochádza aj z trestnej činnosti páchateľa: „... a páchateľ nadobudol majetok aspoň v značnom rozsahu trestnou činnosťou, alebo z výnosu z trestnej činnosti", potom nemôže súdna moc odvolávajúc sa na akýkoľvek výklad zákona zmeniť jeho jasné, zrozumiteľné a presné znenie s odôvodnením, že: „uloženie trestu prepadnutia majetku by bolo síce zákonné, ale nie primerané a spravodlivé". Súdna moc totižto nenesie zodpovednosť za znenie zákona, ani za jeho prísnosť, ale zákon aplikuje. V prípadoch nejasností, či možností rôznych výkladov, musia súdy zákon vykladať ústavne konformným spôsobom, nie však zjavne v rozpore so znením toho

ktorého zákonného ustanovenia.

Najvyšší súd si osvojil právne úvahy prokurátora v dovolaní o povinnosti súdu, nielen v tomto prípade ale aj všeobecne, uložiť podľa páchateľovi trest prepadnutia majetku, ak

- páchateľ spáchal tam uvedený trestný čin

- aspoň časť majetku (v značnom rozsahu) nadobudol trestnou činnosťou, alebo z výnosu z trestnej činnosti.

Zákonodarná moc použila jasnú, presnú a zrozumiteľnú prikazovaciu, resp. až rozkazovaciu formulu „uloží", ktorú nemožno interpretovať ani s odkazom na základné zásady ukladania trestu (druhý diel, druhej hlavy, prvej časti ), ako neuloží, resp. nemusí uložiť.

Ak by totižto platil, podľa názoru najvyššieho súdu, nesprávny výklad a nesprávna aplikácia práva prezentovaná okresným i krajským súdom v predmetnej veci, mohlo by sa stať, že s odkazom na základné zásady ukladania trestov (napr. primeranosť, proporcionalita, personálnosť atď.) by súdy neuložili postupom podľa (zásada trikrát a dosť) trest odňatia slobody na doživotie, lebo „síce uloženie trestu odňatia slobody na doživotie by bolo zákonné, ale neprimerané a nespravodlivé", alebo by súdy ukladali napr. trest povinnej práce v rozpore ustanovením , druhá veta s vysvetlením, že „síce súd musí uložiť trest odňatia slobody, čo by bolo zákonné, ale zároveň nespravodlivé", resp. že za trestný čin úkladnej vraždy podľa , (sadzba 25 rokov až doživotie) by uložili trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, pretože „trest len v takejto výmere, podľa ich názoru, je primeraný, proporcionálny, personálny a spravodlivý a lepšie zodpovedá zásadám pre ukladanie trestu, ako trest odňatia slobody na doživotie".

Takúto anarchiu nemožno pripustiť a preto najvyšší súd poznamenáva:

Príkazný slovný výraz „uloží" uvedený v ustanovení znamená obligatórnu povinnosť pre súd uložiť trest prepadnutia majetku v prípade, ak obvinený bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu uvedeného v ustanovení a zároveň je splnená podmienka, že obvinený nadobudol majetok aspoň v značnom rozsahu trestným činom alebo z výnosu z trestného činu, za ktorý bol uznaný za vinného. Vyžaduje sa existencia príčinnej súvislosti medzi trestným činom za spáchanie, ktorého bol páchateľ uznaný za vinného, a konfiškovateľným majetkom (nie medzi trestom prepadnutia majetku a trestným činom, ako nesprávne uviedol krajský súd na str. 4 svojho uznesenia) z ktorej vyplýva, že konfiškovateľný majetok aspoň v značnom rozsahu bol nadobudnutý práve tým trestným činom, alebo z výnosu práve z toho trestného činu, za ktorý bol páchateľ uznaný za vinného.

V zmysle ide o prvú hmotnoprávnu podmienku potrebnú na uloženie trestu prepadnutia majetku. Ďalšia hmotnoprávna podmienka, ktorej naplnenie musí byť preukázané, aby bolo možné uložiť trest prepadnutia majetku, je uvedená v a vyplýva z nej, že trest prepadnutia majetku sa vzťahuje na majetok, ktorý je vo výlučnom vlastníctve páchateľa.

Najvyšší súd poznamenáva, že bremeno zdanlivej nespravodlivosti mimoriadne prísneho trestu prepadnutia majetku neleží na pleciach súdu, ale na pleciach zákonodarcu, ktorý aj o znení nepochybne rozhodolpo zrelej úvahe, zohľadniac aj situáciu, aká nastala v tomto prípade - obvinený priznal vinu, nahradil škodu.... , treba si uvedomiť, že platí Dura lex, sed lex - tvrdý zákon ale zákon - je tak napísaný, treba ho rešpektovať a dodržiavať, samozrejme v korelácii s .

Preto úvahy krajského súdu neuložiť trest prepadnutia majetku tam, kde má byť podľa zákona uložený („síce by sa mohol javiť ako zákonný, ale nie ako primeraný a spravodlivý" str. 5 uznesenia krajského súdu), nie sú podľa názoru najvyššieho súdu správne.

S ohľadom na vyššie uvedené dáva najvyšší súd (akademický) za pravdu dovolateľovi, že v takýchto

prípadoch je postup súdu podľa obligatórny (primerane z 20. apríla 2016).

Najvyšší súd však aj napriek tomu nevyhovel dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky, pretože na uloženie trestu prepadnutia majetku obvinenému O. Z., nebola splnená nevyhnutná procesnoprávna podmienka a to správny a zákonný procesný postup orgánov činných v trestnom konaní v štádiu vyšetrovania na to, aby prokurátor mohol v záverečnej reči pred súdom navrhnúť uloženie trestu prepadnutia majetku a aby súd taký trest mohol aj uložiť. Orgány činné v trestnom konaní nepostupovali včas podľa a tak závažným spôsobom porušili právo obvineného na obhajobu.

Podľa obvineného vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu treba poučiť aj o možnosti a podmienkach podmienečného zastavenia trestného stíhania, uzavretia zmieru a zastavenia trestného stíhania, o konaní o dohode o vine a treste, ako aj o podmienkach uloženia trestu prepadnutia majetku, ak bude vznesené obvinenie za niektorý z trestných činov uvedených v .

Podľa „Pred prvým výsluchom treba vždy zistiť totožnosť obvineného, jeho osobné, rodinné, majetkové a zárobkové pomery a predchádzajúce trestné stíhania a tresty, ktoré mu boli uložené. Poučenie uvedené v sa mu prečíta a v prípade potreby ešte aj primerane vysvetlí a obvinený podpisom potvrdí, že poučeniu porozumel. Treba ho poučiť aj o ďalších právach obvineného uvedených v až 3 a tiež o podmienkach doručovania písomností a následkoch s tým spojených. Potom treba obvineného oboznámiť so skutkom, ktorý sa mu kladie za vinu, a s jeho právnou kvalifikáciou".

Ustanovenie v spojitosti a logickej nadväznosti na ustanovenie ukladá povinnosť orgánom činným v trestnom konaní poučiť obvineného pred prvým výsluchom aj o podmienkach uloženia trestu prepadnutia majetku „ak bude vznesené obvinenie za niektorý z trestných činov uvedených v ". V slovnom spojení „ak bude vznesené obvinenie" je obsiahnutý predpoklad následného vznesenia obvinenia, s procesnou povinnosťou ihneď reagovať v súlade s na vzniknutý stav poučením obvineného aj podľa .

Preto (ale nielen preto) je povinnosťou vyšetrovateľa poučiť obvineného, stíhaného za niektorý z trestných činov uvedených v , už pri jeho prvom výsluchu (najneskôr však do skončenia vyšetrovania - ) aj podľa . To sa v predmetnej veci nestalo.

Včasné poučenie obvineného podľa nie je a nemôže byť samoúčelné, pretože z pohľadu práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces, význam tohto poučenia - najmä, a to najvyšší súd zdôrazňuje - o podmienkach zastavenia trestného stíhania, sa výrazne a zásadným spôsobom dotýka práva obvineného na obhajobu, na jej prípravu, či určenie ďalšej taktiky obhajoby, najmä počas vyšetrovania. Toto poučenie „nasmerováva" obvineného k jeho prípadnej aktivite smerujúcej k zániku trestnosti činu, pre ktorý je stíhaný a tak k zváženiu, či využije alebo nevyužije ustanovenie o účinnej ľútosti podľa .

Podľa účinného do 30. júna 2018, [teraz v upravenom znení nepriaznivejšom pre páchateľa] trestnosť trestného činu zaniká aj vtedy, ak ide o trestný čin skrátenia dane a poistného podľa , neodvedenia dane a poistného podľa alebo nezaplatenia dane a poistného podľa , ak splatná daň a jej príslušenstvo alebo poistné boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami.

Zo znenia citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že obvinený môže ustanovenie o účinnej ľútosti

využiť len do „nasledujúceho dňa po dni, keď sa po skončení vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami". Preto, ak došlo k poučeniu obvineného podľa až po podaní obžaloby, podľa názoru najvyššieho súdu, orgány činné v trestnom konaní zásadným spôsobom porušili právo obvineného O. Z. na obhajobu, pretože mu nesprávnym procesným postupom znemožnili využitie ustanovenie o účinnej ľútosti.

Aj keď v súvislosti s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. účinnú ľútosť nemožno prejaviť k „vratkám", treba priznať, že do označeného rozhodnutia ústavného súdu bola súdna prax iná s ohľadom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. . Pokiaľ obvinený postupoval s vtedy ústavným súdom aprobovanou súdnou praxou, nemožno mu to pričítať na jeho ťarchu. Nič to však nemení na závere, že účinnú ľútosť nemožno uplatniť k trestnému činu, za ktorý bol obvinený uznaný za vinného, pretože súdy musia v tomto prípade postupovať v súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. .

Správny procesný postup vyšetrovateľa pri povinnosti včas poučiť obvineného aj podľa je principiálnou záležitosťou, na ktorú je potrebné hľadieť očami článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) Dohovoru a aj preto procesný postup orgánov činných v trestom konaní, predchádzajúci nielen výroku o vine, ale aj výroku o treste prepadnutia majetku, nesmie byť chybný. V predmetnej veci nebol obvinený do skončenia vyšetrovania vôbec poučený podľa a preto nemožno hovoriť ani o tom, že by bolo možné toto pochybenie napraviť v neskoršom štádiu konania.

Ústavný súd Slovenskej republiky v uzneseniach pod sp. zn. a vyslovil, že trestné konanie predstavuje od svojho začiatku až po koniec organický celok, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov môžu naprávať, resp. korigovať prípadné predchádzajúce pochybenia, týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd.

Ako už bolo uvedené vyššie, poučenie obvineného podľa je opodstatnené len do skončenia vyšetrovania a preto najvyšší súd uzatvára: V prípade, ak je obvinený stíhaný za spáchanie niektorého z trestných činov uvedených v ust. účinného do 30. júna 2018 (trestný čin skrátenia dane a poistného podľa , neodvedenia dane a poistného podľa alebo nezaplatenia dane a poistného podľa ) a následne uznaný za vinného zo spáchania trestného činu skrátenia dane a poistného podľa , alebo ods. 4 ; trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa , alebo ods. 4 ; trestného činu nezaplatenia dane a poistného podľa alebo ods. 3 ( ), vyšetrovateľ je povinný už pri prvom výsluchu obvineného (najneskôr do skončenia vyšetrovania - primerane ) poučiť obvineného aj podľa nielen o podmienkach uloženia trestu prepadnutia majetku ale, a to najmä o podmienkach zastavenia trestného stíhania z dôvodu podľa (zánik trestnosti činu z dôvodu účinnej ľútosti).

Ak bol obvinený síce poučený podľa , ale až v štádiu konania, kedy už nemohol realizovať svoje práva, došlo tak podľa názoru najvyššieho súdu k zásadnému porušeniu práva na obhajobu v rozsahu nezlučiteľnom so spravodlivým procesom tak, ako to predpokladá , ods. 3 písm. b) Dohovoru, nakoľko poučenie podľa bolo len bezobsažným a formálnym procesným úkonom. Takýto zásadne nesprávny procesný stav zároveň vylučuje možnosť uložiť obvinenému trest prepadnutia majetku.

Najvyšší súd si neosvojil argumentáciu prokurátora v dovolaní, o včasnom poučení obvineného podľa - v upovedomení o podaní obžaloby, pretože takáto oneskorená náprava pochybenia vyšetrovateľa už mala len formálny charakter, bez možnosti pre obvineného postupovať v zmysle obsahu samotného poučenia.

Najvyšší súd poznamenáva, že trest prepadnutia majetku možno považovať za jeden z najprísnejších druhov trestu ( ), pretože páchateľa „zbavuje takmer všetkého majetku" - a robí z neho nemajetného občana, ktorému po výkone tohto trestu, ostane len minimum toho, čo potrebuje na „prežitie". Preto všetky podmienky na uloženie trestu prepadnutia majetku ako hmotnoprávne ( , ), tak aj procesnoprávne ( - v užšom slova zmysle a spravodlivý proces - Dohovoru - širšom slova zmysle), musia byť splnené bezchybne.

Keďže sa tak v predmetnej veci nestalo, nebolo možné vyhovieť dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Najvyšší súd taktiež poznamenáva, že na uloženie trestu prepadnutia majetku musí byť splnená aj ďalšia hmotnoprávna podmienka spomenutá už vyššie,a to podmienka obsahovo vyplývajúca už z ustanovenia a aj „paragrafovo" vyplývajúca z ustanovenia .

Podľa , trest prepadnutia majetku postihuje, v rozsahu, ktorý patrí odsúdenému pri výkone trestu prepadnutia majetku po ukončení konkurzného konania, a) výťažok zo speňaženia majetku, b) majetok vylúčený zo súpisu majetku podstát, c) majetok podliehajúci konkurzu, ak nedošlo k speňaženiu majetku.

Z uvedeného vyplýva, že konfiškovať možno len majetok, ktorý je vo výlučnom vlastníctve páchateľa. Zo skutkovej vety rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. z 5. júna 2018 vyplýva, že nadmerný odpočet DPH bol vyplatený spoločnosti Z. s.r.o., M. XX, G., vo výške 35.923,93 €. Obvinený O. Z., tam uvedeným konaním, skrátil DPH v sume 4.065,67 €.

Trestnou činnosťou menovaného tak majetok vo výške 35.923,93 € získala spoločnosť Z. s.r.o., s ktorým môže obvinený, ako konateľ spoločnosti, len disponovať, nie je však v jeho vlastníctve. Vlastníkom tohto majetku („vratky") je spoločnosť Z. s.r.o., G..

Majetok (v zmysle prípadného postupu podľa ) tvorí súhrn všetkých aktív páchateľa. Je to súhrn všetkých majetkových hodnôt, t. j. vecí, pohľadávok a iných práv, a peniazmi oceniteľných hodnôt. Vecné budú všetky hmotné predmety, ktoré majú úžitkovú hodnotu, vrátane peňazí v hotovosti, bytu a nebytových priestorov, výsledkov ľudskej tvorivej činnosti a cenných papierov. Pohľadávkami sú najmä vklady na bankových účtoch, na vkladných knižkách, nároky na vyplatenie dividend, nároky z poistného plnenia a podobne. Inými právami a peniazmi oceniteľnými hodnotami sa rozumejú obchodné podiely, resp. členské vklady v obchodných spoločnostiach, vklad tichého spoločníka atď.

Preto nemožno hovoriť o tom, že obvinený nadobudol majetok aspoň v značnom rozsahu trestnou činnosťou alebo z výnosu z trestnej činnosti - posledná časť vety .

V predmetnej veci, a to platí aj všeobecne, by bolo možné uložiť trest prepadnutia majetku len v súlade s ustanoveniami , Zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb právnickej osobe, ak by bola spolu s obvineným stíhaná. Ak sa nevedie trestné stíhanie proti právnickej osobe, potom je možné v rámci trestného konania aplikovať postup podľa .

So zreteľom na vyššie uvedené rozhodol najvyšší súd tak, že dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky odmietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.