Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 265/2016
PDF · 224.63 KB
No categories available
I. ÚS 265/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátska
kancelária, Trnava, Teodora Tekela 23, vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa
čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 3 To/84/2015 z 27. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To/84/2015 z 27. októbra 2015.
2. Z podanej sťažnosti a predovšetkým jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol
rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 T 23/2014
z 26. februára 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) v spojitosti
s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 84/2015
z 27. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) odsúdený
pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b) a c) a
ods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu podľa § 172 ods. 3 Trestného zákona v spojení s § 39
ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona uložený trest odsúdený na trest odňatia slobody
v trvaní ôsmich rokov a šiestich mesiacov a podľa § 58 ods. 2 Trestného zákona mu bol
uložený aj trest prepadnutia majetku. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde
sťažnosť.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti vychádzajúc z okolností jeho trestnej veci
a osobných pomerov koncentruje svoju argumentáciu len na uložený trest prepadnutia
majetku, ktorý mu bol uložený, k čomu v súhrne dôvodí, že „Sťažovateľovi bol uložený
trest prepadnutia majetku, ktorý je vzhľadom k okolnostiam tohto prípadu zjavne
neprimeraný. Jednorazové spáchanie trestného činu, ktorým sťažovateľ mohol získať
majetkový prospech vo výške 29 899, 34 Eura, nie je dostatočne primeraným dôvodom na
uloženie trestu prepadnutia celého doteraz nadobudnutého majetku sťažovateľa, čo
postihuje nielen jeho, ale aj jeho rodinu. Sťažovateľ poukazuje na ustanovenie § 34 ods. 3
Tr. zák., podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo
najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Sťažovateľ prišiel o všetko, čo doteraz
nadobudol, pričom doterajší majetok nenadobudol trestným činom, nič také vykonaným
dokazovaním preukázané nebolo. V prípade zjavného a extrémneho excesu z požiadavky
primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu, môže uloženie a výkon trestu nadobudnúť
charakter krutého či neľudského trestu. Trest nesmie byť ukladaný mechanicky bez zváženia
všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Sťažovateľ prišiel o všetko,
čo doteraz nadobudol, pričom doterajší majetok nenadobudol trestným činom, nič také
vykonaným dokazovaním preukázané nebolo.“. Vychádzajúc z trestnoprávnych východísk
penológie v širšom poukazuje aj na to, že «V prípade zjavného a extrémneho excesu z
požiadavky primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu, môže uloženie a výkon trestu
nadobudnúť charakter krutého či neľudského trestu. Trest nesmie byť ukladaný mechanicky
bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Sťažovateľ
poukazuje na právne východiská a závery rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL. US 6/2009 z 2.11.2011.Ustanovenie § 58 ods. 3 Tr. zák. ukladá súdu povinnosť
uložiť trest prepadnutia majetku vždy pri právnej kvalifikácii skutku podľa § 172 ods. 3
Tr. zák. Takáto právna úprava svojimi dôsledkami vybočuje z medzí ňou sledovaného účelu,
keďže dopadá aj na prípady, v ktorých racionálna väzba medzi cieľom a zvoleným
normatívnym prostriedkom zjavne absentuje. Potrebu primeranosti trestu pritom vo svojej
judikatúre uplatňuje aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý
opakovane vyslovil, že hoci rozhodovanie o vine a vhodnom treste prislúcha výlučne
národným súdom, cíti sa byť povinný zasiahnuť tam, kde existuje zjavný nepomer medzi
závažnosťou činu a uloženým trestom (napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Nikolova
a Velichkova proti Bulharsku z 20. decembra 2007 a vo veci Ali and Ayse Duran proti
Turecku z 8. apríla 2008). Zmienené rozhodnutia ESĽP sa síce týkajú prípadov porušenia
čl. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“), avšak
podľa názoru obhajoby je nutné ESĽP formulovanú požiadavku, aby trest zodpovedal
závažnosti konania, za ktoré je ukladaný, vztiahnuť aj na neprimerane prísne tresty.
Vychádzajúc z uvedeného, princípu proporcionality bude zodpovedať len taká právna
úprava, ktorá umožní súdu, úloha ktorého je pri rozhodovaní o treste nezastupiteľná
(čl. 50 ods. 1 ústavy), aby so zreteľom na individuálne zvláštnosti konkrétneho trestného
činu, osobné vlastnosti a pomery páchateľa, mu uložil len taký trest (pokiaľ ide o jeho druh
a výmeru), ktorý bude na dosiahnutie jeho účelu nevyhnutný. Podľa názoru sťažovateľa
ustanovenie § 58 ods. 3 Tr. zák. princípu proporcionality nezodpovedá, čím sa dostáva
do rozporu s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.».
4. Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Konaním Krajského súdu v Trnave v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom
súde v Trnave pod č. k. 3To/84/2015, v súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR
č. k. 3To/84/2015 zo dňa 27.10.2015, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa podľa
článku 1 ods. 1, článku 13 ods. 4 a článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a k porušeniu článku 3 a článku 6 ods. 1 Dohovoru...
Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 3To/84/2015 zo dňa 27.10.2015 sa zrušuje
a vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
8. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel.
9. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc
súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto
interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.
K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu
a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé
prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A,
č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti
zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu
10. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
11. Krajský súd v uznesení č. k. 3 To/84/2015-1366 z 27. októbra 2015 v podstatnom
uviedol:
«Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 odsek 1 Trestného
poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov, proti ktorým mohol
odvolateľ podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom
predchádzalo, prihliadal pritom i na chyby, ktoré odvolaním vytýkané neboli a ktoré by
odôvodňovali podanie dovolania v zmysle § 371 odsek 1 Trestného poriadku atak zistil, že
odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Vzhľadom na dôvody odvolania obžalovaného, ktorý napáda rozsudok okresného
súdu len vo výroku o treste prepadnutia majetku obmedzil odvolací súd svoju
preskúmávaciu povinnosť len na výrokovú časť napadnutého rozsudku zaoberajúce sa týmto
trestom. Podľa § 58 odsek 1 Trestného zákona trest prepadnutia majetku, môže súd uložiť
vzhľadom na okolnosti spáchaného trestného činu a pomery páchateľa, ak páchateľa
odsudzuje na trest odňatia slobody na doživotie alebo ak odsudzuje na nepodmienečný trest
odňatia slobody za obzvlášť závažný zločin, ktorým páchateľ získal alebo sa snažil získať
majetkový prospech veľkého rozsahu, alebo ktorým spôsobom škodu veľkého rozsahu.
Podľa § 58 odsek 3 Trestného zákona trest prepadnutia majetku súd uloží bez splnenia
podmienok uvedených v odseku 1/ aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa za spáchanie trestného
činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi podľa § 172 odsek 3, alebo odsek 4 alebo § 173 odsek 4
Vychádzajúc z vyššie uvedeného ustanovenia Trestného zákona je potrebné
skonštatovať, že postup okresného súdu v danom prípade bol plne súladný s vyššie
uvedeným ustanovením. Je potrebné povedať, že ustanovenie § 58 odsek 3 Trestného zákona
je obligatórnym ustanovením v zmysle ktorého sú súdy povinné pri uznaní viny z vyššie
uvedených trestných činov, kde v danom prípade trestný čin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 odsek 3, alebo odsek 4 Trestného zákona do tejto kategórie jednoznačne patrí ukladať
i trest prepadnutia majetku. Predmetné ustanovenie nemá žiadnu výnimku a preto v tomto
smere nebolo možné vyššie uvedené ustanovenie neakceptovať a okresný súd preto v danom
prípade nepochybil, keď obžalovanému v súlade týmto ustanovením uložil i trest
prepadnutia majetku.
Nemožno akceptovať námietky obžalovaného v tom smere, že uloženie tohto trestu je
zjavne neprimerane vzhľadom na okolnosti tohto prípadu pričom i napriek snahe
obžalovaného poukazovať jednak na ustanovenia Trestného zákona týkajúceho sa
ukladania trestov ale i rozhodnutia ústavného súdu ako i na samotnú Ústavu sú v súvislosti
s touto argumentáciou neprijateľné, nakoľko krajský súd nemá vedomosť o tom, že v danom
prípade by boli zaujaté stanoviská, ktoré by vyššie uvedené ustanovenie Trestného zákona
akýmkoľvek spôsobom spochybňovali resp. rozhodnutia ktoré by mali za následok
neakceptovanie vyššie uvedeného ustanovenia práve z dôvodov na ktoré obžalovaný
poukazuje.
Krajský súd rešpektujúc obligatórnosť predmetného ustanovenia dospel k záveru, že
okresný súd v danom prípade postupoval správne a v súlade so zákonom a keďže nezistil
žiaden dôvod pre zmenu I. stupňového rozsudku ani v tomto výroku, odvolanie
obžalovaného , ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol.»
12. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu č. k. 3 To/84/2015-
1366 z 27. októbra 2015 s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 T 23/2014
z 26. februára 2015 považoval za potrebné odcitovať aj relevantnú časť odôvodnenia tohto
rozhodnutia, z ktorého vyplýva:
,,Pri úvahách aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie
obžalovaných, ich zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti ich nápravy
a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal súd zo zásady, že
trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na
dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v
ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu,
voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok
individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším
občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej
prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme
musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).
Obžalovaní a sa k trestnému činu priznali a tento pred
súdom aj oľutovali. Ich priznanie i ľútosť považoval súd za úprimné a kompletné.
Súd obžalovanému mimoriadne znížil trest odňatia slobody
na 8 /osem/ rokov a 6 /šesť/ mesiacov s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného
zákona a to vzhľadom na nižšie uvedené, z dôvodu, že použitie trestnej sadzby ustanovenej
týmto zákonom (15 až 20 rokov) by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne
a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania a uložil mu trest
pod dolnou hranicou trestu ustanoveného týmto zákonom. Pri hodnotení osoby
obžalovaného súd vychádzal z pripojených listinných dôkazov, z ktorých zistil, že podľa
odpisu registra trestov obžalovaný nemá žiadny záznam. Z odpovede od Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny súd zistil, že obžalovaný nie je a ani nikdy nebol
poberateľom pomoci v hmotnej núdzi. Zo správ o povesti od Mesta súd zistil, že
obžalovaný nemá zaznamenané na Mestskej polícií žiadne priestupky. Z výpisu z Ústrednej
evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky má obžalovaný
zaznamenaný jeden priestupok zo dňa podľa § 16 od. 2 zák. č. 8/2009 Z. z. -
rýchlosť jazdy, pokuta vo výške 100,- Eur. Z hodnotenia Ústavu na výkon trestu odňatia
slobody a Ústavu na výkon väzby mal súd preukázané, že správanie
a vystupovanie obžalovaného je na požadovanej úrovni, príkazy a pokyny príslušníkov ZVJS
plní a rešpektuje. Konfliktné situácie medzi obvinenými nevyvoláva. Vo svojich osobných
veciach si udržiava poriadok na požadovanej úrovni. Nebol disciplinárne potrestaný.
Za týchto okolností sa preto súdu javila trestná sadzba 15-20 rokov, ktorú ustanovuje
Trestný zákon, pre obžalovaného ako neprimerane prísna aj s prihliadnutím na to, že ide
o prvotrestaného obžalovaného, ktorý nikdy predtým nebol vo výkone trestu odňatia
slobody. Súd pri ukladaní trestu taktiež zobral do úvahy poľahčujúce okolnosti v ust. § 36
písm. j), písm. 1) Trestného zákona. Preto postupom podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b)
Trestného zákona uložil obžalovanému trest pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu a to
na 8 /osem/ rokov a 6 /šesť/ mesiacov.
Na výkon trestu bol obžalovaný zaradený podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného
zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom
stráženia, pretože iné rozhodnutie zákon nepripúšťa.
V zmysle § 58 ods. 3 Trestného zákona bol súd povinný obligatórne obžalovanému
uložiť trest prepadnutia majetku, pretože obžalovaného odsúdil za obzvlášť závažný zločin
na nepodmienečný trest odňatia slobody aj bez splnenia podmienok uvedených v § 58 ods. 1
13. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej
konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného
súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý
obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákon
nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho
právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej
kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou
platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou
súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (I. ÚS 19/02).
14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského
súdu (v spojení s príslušnou časťou odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, pozn.)
konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne
akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa
vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté
rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd primerane rozumným
a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom zohľadnil všetky relevantné okolnosti
potrebné k dôslednému zhodnoteniu podmienok pre potrestanie páchateľa, kde práve
vedený snahou o čo najväčšiu možnú individualizáciu trestu zohľadnil precízne osobné
pomery sťažovateľa, ako aj okolnosti trestnej činnosti kladenej mu za vinu, výsledkom
ktorých týchto úvah bol záver súdu o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody podľa
podmienok § 39 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona. Vnímajúc sťažnostné námietky
sťažovateľa predostreté v jeho ústavnej sťažnosti aj ústavný súd musí konštatovať
obligatórnosť § 58 ods. 3 Trestného zákona, ktorý všeobecným súdom nedáva inú možnosť,
len takýto druh trestu uložiť, nech by námietky sťažovateľa boli akokoľvek podnetné
a prípadne aj s ohľadom na jeho osobné pomery aj opodstatnené. Napokon, konanie
ústavného súdu podľa čl. 127 ústavy neposkytuje ani ústavnému súdu možnosť akokoľvek
zasiahnuť do legislatívneho textu zákona (o to viac pri stanovení obligatórneho postupu
súdu v konaní, pozn.), tak ako by tomu mohlo byť v konaní podľa čl. 125 ústavy, na ktoré
toto konanie sťažovateľ nie je aktívne legitimovaným subjektom. V tomto kontexte vníma
aj ústavný súd trest prepadnutia majetku, ktorý bol sťažovateľovi uložený za trest zákonný,
kde práve jeho neuložením by všeobecné súdy porušili zákon. Ústavný súd teda uzatvára, že
právne závery krajského súdu predostreté v jeho napadnutom rozhodnutí nie je možné
považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú
súvislosť medzi týmto napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľom
namietaným porušením označených práv podľa čl. 13 ods. 4 ústavy a podľa čl. 3 a čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vyslovenie porušenia
čl. 1 ods. 1 ústavy je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody
podľa ústavy.
15. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva vlastniť
majetok v kontexte zákazu vyvlastnenia podľa čl. 20 ods. 4 ústavy napadnutým
rozhodnutím krajského súdu, a to v rovnakej argumentačnej línii ako pri namietaní už
spomenutých práv. K uvedenému ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom namietané
porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy nemá materiálne opodstatnenie
v okolnostiach jeho trestnej veci, a z tohto dôvodu odmieta ním podanú sťažnosť taktiež
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný
súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2016