Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 265/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátska

kancelária, Trnava, Teodora Tekela 23, vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa

, a a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 27. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. októbra 2015.

2. Z podanej sťažnosti a predovšetkým jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol

rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 26. februára 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) v spojitosti

s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) odsúdený

pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b) a c) a

ods. 3 písm. c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a bol mu podľa v spojení s

ods. 1 a 3 písm. b) uložený trest odsúdený na trest odňatia slobody

v trvaní ôsmich rokov a šiestich mesiacov a podľa mu bol

uložený aj trest prepadnutia majetku. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde

sťažnosť.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti vychádzajúc z okolností jeho trestnej veci

a osobných pomerov koncentruje svoju argumentáciu len na uložený trest prepadnutia

majetku, ktorý mu bol uložený, k čomu v súhrne dôvodí, že „Sťažovateľovi bol uložený

trest prepadnutia majetku, ktorý je vzhľadom k okolnostiam tohto prípadu zjavne

neprimeraný. Jednorazové spáchanie trestného činu, ktorým sťažovateľ mohol získať

majetkový prospech vo výške 29 899, 34 Eura, nie je dostatočne primeraným dôvodom na

uloženie trestu prepadnutia celého doteraz nadobudnutého majetku sťažovateľa, čo

postihuje nielen jeho, ale aj jeho rodinu. Sťažovateľ poukazuje na ustanovenie § 34 ods. 3

Tr. zák., podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo

najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Sťažovateľ prišiel o všetko, čo doteraz

nadobudol, pričom doterajší majetok nenadobudol trestným činom, nič také vykonaným

dokazovaním preukázané nebolo. V prípade zjavného a extrémneho excesu z požiadavky

primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu, môže uloženie a výkon trestu nadobudnúť

charakter krutého či neľudského trestu. Trest nesmie byť ukladaný mechanicky bez zváženia

všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Sťažovateľ prišiel o všetko,

čo doteraz nadobudol, pričom doterajší majetok nenadobudol trestným činom, nič také

vykonaným dokazovaním preukázané nebolo.“. Vychádzajúc z trestnoprávnych východísk

penológie v širšom poukazuje aj na to, že «V prípade zjavného a extrémneho excesu z

požiadavky primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu, môže uloženie a výkon trestu

nadobudnúť charakter krutého či neľudského trestu. Trest nesmie byť ukladaný mechanicky

bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Sťažovateľ

poukazuje na právne východiská a závery rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 2.11.2011.Ustanovenie § 58 ods. 3 Tr. zák. ukladá súdu povinnosť

uložiť trest prepadnutia majetku vždy pri právnej kvalifikácii skutku podľa § 172 ods. 3

Tr. zák. Takáto právna úprava svojimi dôsledkami vybočuje z medzí ňou sledovaného účelu,

keďže dopadá aj na prípady, v ktorých racionálna väzba medzi cieľom a zvoleným

normatívnym prostriedkom zjavne absentuje. Potrebu primeranosti trestu pritom vo svojej

judikatúre uplatňuje aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý

opakovane vyslovil, že hoci rozhodovanie o vine a vhodnom treste prislúcha výlučne

národným súdom, cíti sa byť povinný zasiahnuť tam, kde existuje zjavný nepomer medzi

závažnosťou činu a uloženým trestom (napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Nikolova

a Velichkova proti Bulharsku z 20. decembra 2007 a vo veci Ali and Ayse Duran proti

Turecku z 8. apríla 2008). Zmienené rozhodnutia ESĽP sa síce týkajú prípadov porušenia

čl. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“), avšak

podľa názoru obhajoby je nutné ESĽP formulovanú požiadavku, aby trest zodpovedal

závažnosti konania, za ktoré je ukladaný, vztiahnuť aj na neprimerane prísne tresty.

Vychádzajúc z uvedeného, princípu proporcionality bude zodpovedať len taká právna

úprava, ktorá umožní súdu, úloha ktorého je pri rozhodovaní o treste nezastupiteľná

( ), aby so zreteľom na individuálne zvláštnosti konkrétneho trestného

činu, osobné vlastnosti a pomery páchateľa, mu uložil len taký trest (pokiaľ ide o jeho druh

a výmeru), ktorý bude na dosiahnutie jeho účelu nevyhnutný. Podľa názoru sťažovateľa

ustanovenie § 58 ods. 3 Tr. zák. princípu proporcionality nezodpovedá, čím sa dostáva

do rozporu s , a .».

4. Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Konaním Krajského súdu v Trnave v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom

súde v Trnave pod č. k. , v súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR

č. k. zo dňa 27.10.2015, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa podľa

článku 1 ods. 1, článku 13 ods. 4 a článku 20 ods. 4

a k porušeniu článku 3 a článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. zo dňa 27.10.2015 sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

8. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel.

9. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc

súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto

interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.

K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu

a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé

prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A,

č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti

zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu

().

10. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

11. Krajský súd v uznesení č. k. -1366 z 27. októbra 2015 v podstatnom

uviedol:

«Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 odsek 1 Trestného

poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov, proti ktorým mohol

odvolateľ podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom

predchádzalo, prihliadal pritom i na chyby, ktoré odvolaním vytýkané neboli a ktoré by

odôvodňovali podanie dovolania v zmysle atak zistil, že

odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Vzhľadom na dôvody odvolania obžalovaného, ktorý napáda rozsudok okresného

súdu len vo výroku o treste prepadnutia majetku obmedzil odvolací súd svoju

preskúmávaciu povinnosť len na výrokovú časť napadnutého rozsudku zaoberajúce sa týmto

trestom. Podľa trest prepadnutia majetku, môže súd uložiť

vzhľadom na okolnosti spáchaného trestného činu a pomery páchateľa, ak páchateľa

odsudzuje na trest odňatia slobody na doživotie alebo ak odsudzuje na nepodmienečný trest

odňatia slobody za obzvlášť závažný zločin, ktorým páchateľ získal alebo sa snažil získať

majetkový prospech veľkého rozsahu, alebo ktorým spôsobom škodu veľkého rozsahu.

Podľa trest prepadnutia majetku súd uloží bez splnenia

podmienok uvedených v odseku 1/ aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa za spáchanie trestného

činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa § 172 odsek 3, alebo odsek 4 alebo § 173 odsek 4

.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného ustanovenia je potrebné

skonštatovať, že postup okresného súdu v danom prípade bol plne súladný s vyššie

uvedeným ustanovením. Je potrebné povedať, že ustanovenie

je obligatórnym ustanovením v zmysle ktorého sú súdy povinné pri uznaní viny z vyššie

uvedených trestných činov, kde v danom prípade trestný čin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

, alebo odsek 4 do tejto kategórie jednoznačne patrí ukladať

i trest prepadnutia majetku. Predmetné ustanovenie nemá žiadnu výnimku a preto v tomto

smere nebolo možné vyššie uvedené ustanovenie neakceptovať a okresný súd preto v danom

prípade nepochybil, keď obžalovanému v súlade týmto ustanovením uložil i trest

prepadnutia majetku.

Nemožno akceptovať námietky obžalovaného v tom smere, že uloženie tohto trestu je

zjavne neprimerane vzhľadom na okolnosti tohto prípadu pričom i napriek snahe

obžalovaného poukazovať jednak na ustanovenia týkajúceho sa

ukladania trestov ale i rozhodnutia ústavného súdu ako i na samotnú Ústavu sú v súvislosti

s touto argumentáciou neprijateľné, nakoľko krajský súd nemá vedomosť o tom, že v danom

prípade by boli zaujaté stanoviská, ktoré by vyššie uvedené ustanovenie

akýmkoľvek spôsobom spochybňovali resp. rozhodnutia ktoré by mali za následok

neakceptovanie vyššie uvedeného ustanovenia práve z dôvodov na ktoré obžalovaný

poukazuje.

Krajský súd rešpektujúc obligatórnosť predmetného ustanovenia dospel k záveru, že

okresný súd v danom prípade postupoval správne a v súlade so zákonom a keďže nezistil

žiaden dôvod pre zmenu I. stupňového rozsudku ani v tomto výroku, odvolanie

obžalovaného , ako nedôvodné v zmysle zamietol.»

12. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu č. k.

1366 z 27. októbra 2015 s rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 26. februára 2015 považoval za potrebné odcitovať aj relevantnú časť odôvodnenia tohto

rozhodnutia, z ktorého vyplýva:

,,Pri úvahách aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie

obžalovaných, ich zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti ich nápravy

a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal súd zo zásady, že

trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému

trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na

dosiahnutie účelu . Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v

ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu,

voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok

individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším

občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej

prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme

musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).

Obžalovaní a sa k trestnému činu priznali a tento pred

súdom aj oľutovali. Ich priznanie i ľútosť považoval súd za úprimné a kompletné.

Súd obžalovanému mimoriadne znížil trest odňatia slobody

na 8 /osem/ rokov a 6 /šesť/ mesiacov s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného

zákona a to vzhľadom na nižšie uvedené, z dôvodu, že použitie trestnej sadzby ustanovenej

týmto zákonom (15 až 20 rokov) by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne

a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania a uložil mu trest

pod dolnou hranicou trestu ustanoveného týmto zákonom. Pri hodnotení osoby

obžalovaného súd vychádzal z pripojených listinných dôkazov, z ktorých zistil, že podľa

odpisu registra trestov obžalovaný nemá žiadny záznam. Z odpovede od Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny súd zistil, že obžalovaný nie je a ani nikdy nebol

poberateľom pomoci v hmotnej núdzi. Zo správ o povesti od Mesta súd zistil, že

obžalovaný nemá zaznamenané na Mestskej polícií žiadne priestupky. Z výpisu z Ústrednej

evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky má obžalovaný

zaznamenaný jeden priestupok zo dňa podľa od. 2 -

rýchlosť jazdy, pokuta vo výške 100,- Eur. Z hodnotenia Ústavu na výkon trestu odňatia

slobody a Ústavu na výkon väzby mal súd preukázané, že správanie

a vystupovanie obžalovaného je na požadovanej úrovni, príkazy a pokyny príslušníkov ZVJS

plní a rešpektuje. Konfliktné situácie medzi obvinenými nevyvoláva. Vo svojich osobných

veciach si udržiava poriadok na požadovanej úrovni. Nebol disciplinárne potrestaný.

Za týchto okolností sa preto súdu javila trestná sadzba 15-20 rokov, ktorú ustanovuje

, pre obžalovaného ako neprimerane prísna aj s prihliadnutím na to, že ide

o prvotrestaného obžalovaného, ktorý nikdy predtým nebol vo výkone trestu odňatia

slobody. Súd pri ukladaní trestu taktiež zobral do úvahy poľahčujúce okolnosti v ust. § 36

písm. j), písm. 1) . Preto postupom podľa ,

uložil obžalovanému trest pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu a to

na 8 /osem/ rokov a 6 /šesť/ mesiacov.

Na výkon trestu bol obžalovaný zaradený podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného

zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom

stráženia, pretože iné rozhodnutie zákon nepripúšťa.

V zmysle bol súd povinný obligatórne obžalovanému

uložiť trest prepadnutia majetku, pretože obžalovaného odsúdil za obzvlášť závažný zločin

na nepodmienečný trest odňatia slobody aj bez splnenia podmienok uvedených v § 58 ods. 1

.“

13. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej

konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného

súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý

obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, a

nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho

právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej

kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou

platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov ().

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu (v spojení s príslušnou časťou odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, pozn.)

konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne

akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa

vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté

rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd primerane rozumným

a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom zohľadnil všetky relevantné okolnosti

potrebné k dôslednému zhodnoteniu podmienok pre potrestanie páchateľa, kde práve

vedený snahou o čo najväčšiu možnú individualizáciu trestu zohľadnil precízne osobné

pomery sťažovateľa, ako aj okolnosti trestnej činnosti kladenej mu za vinu, výsledkom

ktorých týchto úvah bol záver súdu o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody podľa

podmienok a . Vnímajúc sťažnostné námietky

sťažovateľa predostreté v jeho ústavnej sťažnosti aj ústavný súd musí konštatovať

obligatórnosť , ktorý všeobecným súdom nedáva inú možnosť,

len takýto druh trestu uložiť, nech by námietky sťažovateľa boli akokoľvek podnetné

a prípadne aj s ohľadom na jeho osobné pomery aj opodstatnené. Napokon, konanie

ústavného súdu podľa neposkytuje ani ústavnému súdu možnosť akokoľvek

zasiahnuť do legislatívneho textu zákona (o to viac pri stanovení obligatórneho postupu

súdu v konaní, pozn.), tak ako by tomu mohlo byť v konaní podľa , na ktoré

toto konanie sťažovateľ nie je aktívne legitimovaným subjektom. V tomto kontexte vníma

aj ústavný súd trest prepadnutia majetku, ktorý bol sťažovateľovi uložený za trest zákonný,

kde práve jeho neuložením by všeobecné súdy porušili zákon. Ústavný súd teda uzatvára, že

právne závery krajského súdu predostreté v jeho napadnutom rozhodnutí nie je možné

považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú

súvislosť medzi týmto napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľom

namietaným porušením označených práv podľa a podľa a

ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa . Vyslovenie porušenia

je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody

podľa .

15. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva vlastniť

majetok v kontexte zákazu vyvlastnenia podľa napadnutým

rozhodnutím krajského súdu, a to v rovnakej argumentačnej línii ako pri namietaní už

spomenutých práv. K uvedenému ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom namietané

porušenie základného práva podľa nemá materiálne opodstatnenie

v okolnostiach jeho trestnej veci, a z tohto dôvodu odmieta ním podanú sťažnosť taktiež

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný

súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016