Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 11/2018
PDF · 106.04 KB
No categories available
I. ÚS 11/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Partizánske v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 21/2013 a tiež predchádzajúcim postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Partizánske v bližšie nešpecifikovanom konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. novembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Partizánske (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 21/2013 (ďalej len „postup okresného
súdu“), ako aj predchádzajúcim postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Partizánske (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) v jeho trestnej veci.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že postupom okresného súdu malo dôjsť
k porušeniu jeho v záhlaví sťažnosti označených práv, pretože konanie pred okresným
súdom (predtým v prípravnom konaní pred orgánmi činným v trestnom konaní, pozn.) a tiež
Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) trvalo celkovo viac ako 13 rokov
a vec bola právoplatne skončená až 25. septembra 2017 na základe rozhodnutia krajského
súdu.
3. Sťažovateľ v sťažnosti žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom a navrhuje, aby ústavný súd vyslovil nálezom porušenie jeho označených
práv podľa ústavy a dohovoru a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 7 500 €.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
6. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže preto vyplývať aj z toho, že
porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už
okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
7. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obdobného
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, k porušeniu
ktorých malo dôjsť postupom okresného súdu a tiež postupom okresného riaditeľstva,
ktorých spoločným menovateľom mala byť podľa názoru sťažovateľa neprimeraná celková
dĺžka konania pred všeobecnými súdmi a orgánmi činným v trestnom konaní v trvaní
13 rokov.
8. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom
poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03,
IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy
v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý
vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa
môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr.
9. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu sú aj názory (napr. II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, I. ÚS 562/2015), že ochrana základnému právu
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci
(v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu
došla, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva/práv,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
10. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
v nadväznosti na vyslovenie porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru
je teda to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby
sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola
sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod na
odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
11. V tejto trestnej veci je zrejmé, že sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému
súdu 20. novembra 2017 namietal prieťahy v konaní a postupe okresného súdu, ako aj
okresného riaditeľstva (bez bližšej špecifikácie), pričom sám uvádza, že toto konanie bolo
právoplatne skončené 25. septembra 2017. Ústavný súd tiež zistil, že v jeho veci okresný
súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 T 21/2013 z 8. februára 2017 a konanie pred okresným
súdom bolo v spojení s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 23 To 67/2017 tak už
právoplatne skončené.
12. Z uvedeného vyplýva, že v čase, keď sťažovateľ doručil ústavnému súdu
sťažnosť, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo už konanie v merite na označených orgánoch
súdnej moci právoplatne skončené, z čoho vyplýva logický záver, že v tomto čase už
k žiadnym prieťahom v trestnom konaní nedochádzalo. V neposlednom rade ústavný súd
dodáva, že sťažovateľ napádal iba prieťahy v konaní pred okresným súdom, a nie aj
v konaní pred krajským súdom, ktorý rozhodoval vo veci ako súd odvolací.
13. Zistený faktický stav bol vo vzťahu k obsahu sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v právoplatne skončenom trestnom konaní, s prihliadnutím na zmysel
a účel ochrany týchto práv relevantný pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľa je
v tejto súvislosti neopodstatnená, čo v zmysle § 25 ods. 2 zákona ústavnom súde zakladá
dôvod na jej odmietnutie z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
14. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo preto už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2018