Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 457/2013
PDF · 271.57 KB
No categories available
III. ÚS 457/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o., B., zastúpenej
obchodnou spoločnosťou O. s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. V., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdny prieskum rozhodnutí orgánu verejnej
správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S/372/2010-65 z 22. novembra 2011 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Sžf/16/2012-89 z 28. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky
12. júla 2013 a poštou 15. júla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdny
prieskum rozhodnutí orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S/372/2010-65 z 22. novembra
2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 5 Sžf/16/2012-89 z 28. marca 2013 (ďalej aj
„rozsudok najvyššieho súdu“).
Rozhodnutím Daňového úradu B. (ďalej len „daňový úrad“) bol na základe
predchádzajúcej daňovej kontroly vydaný dodatočný platobný výmer, ktorým bol
sťažovateľke znížený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty o 84 244,34 €
a rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (v čase vydania rozhodnutia
vystupujúce ešte pod názvom Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, ďalej len „finančné
riaditeľstvo“) bol tento dodatočný platobný výmer na základe odvolania sťažovateľky
potvrdený. V dôsledku žaloby sťažovateľky podanej proti rozhodnutiu finančného
riaditeľstva bol prípad sťažovateľky preskúmaný krajským súdom, ktorý rozsudkom
č. k. 3 S/372/2010-65 z 22. novembra 2011 žalobu sťažovateľky zamietol. Nadväzne na to
najvyšší súd rozsudkom č. k. 5 Sžf/16/2012-89 z 28. marca 2013 rozsudok krajského súdu
potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že všetky dotknuté orgány vychádzali pri svojom
rozhodovaní len z výsluchu svedka M. K., bývalého konateľa spoločnosti H., spol. s r. o.,
ktorý mal byť vykonaný bez prítomnosti sťažovateľky Daňovým úradom B. na základe
dožiadania daňového úradu. Uvedený svedok vo svojej výpovedi poprel „dodanie tovaru
sťažovateľovi, vystavenie faktúr, prijatie úhrady, technické možnosti a vôbec obchodovanie
s týmto typom tovaru“. Sťažovateľka mala potom v konaní pred daňovým úradom
preukázať, že „na faktúrach je podpis svedka K. a pečiatka H.“, že bola vykonaná
„bezhotovostná úhrada jednej z faktúr“, že „hodnovernosť výpovede svedka K. je narušená
podvodom v podobnej veci“ a tiež že v danej veci môže vypovedať iný „hodnoverný
svedok, ktorý je spôsobilý priebeh obchodnej operácie potvrdiť“.
Sťažovateľka namieta, že postupom najvyššieho súdu a krajského súdu bolo
porušené jej „právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru“, konkrétne právo „na rozhodnutie súdu legálnym spôsobom a v zákonom
predpokladanej kvalite (v súlade s nálezmi I. ÚS 26/94 a II. ÚS 64/06)“, taktiež právo
„na účinný opravný prostriedok (v súlade s rozhodnutím ESĽP A-212/1991 vo veci
Helmers)“ a tiež princíp „právnej istoty a legitímnych očakávaní (m .m. nálezy
IV. ÚS 241/04, III. ÚS 192/06)“.
Sťažovateľka uvádza, že finančné riaditeľstvo sa v rozhodnutí o odvolaní vôbec
nevysporiadalo s ňou uvádzanými dôkazmi a týmto porušením zákonnosti sa krajský súd
vôbec nezaoberal. Najvyšší súd mal pochybiť zase v tom, že namiesto daňového úradu
a finančného riaditeľstva posúdil pre daný prípad podstatné skutočnosti, čím malo podľa
sťažovateľky dôjsť k prebratiu odbornej spôsobilosti a právomoci správnych orgánov.
Vo výsledku potom ani najvyšší súd „neodstránil zrejmú nezákonnosť postupu FRSR
a neposkytol tak sťažovateľovi súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, keď jeho argument
spochybňujúci legitimitu rozhodnutia správneho orgánu nebol legálnym spôsobom riešený
t. j. súdna ochrana nemala zákonom (ústavou) predpokladanú kvalitu a ani opravný
prostriedok tak postupom porušovateľa nedosiahol zákonom (ústavou) predpokladané
účinky...
Sťažovateľ legitímne očakával, že súdy poznajú právo (iura novit curia) a budú sa
pri rozhodovaní riadiť právnymi závermi na základe skorších rozhodnutí o analogickým
právnych otázkach a pre prípad, že považujú za potrebné sa od nich odchýliť,
argumentačne sa s týmito skoršími právnymi závermi vyrovnajú, aby bolo v záujme právnej
istoty možné aj do budúcnosti predvídať ďalší spôsob ich rozhodovania (m. m. nálezy III.
ÚS 192/06 a I. ÚS 28/09).
Procesné pochybenie správneho orgánu vo forme nedostatočného zistenia
skutkového stavu je podľa konštantnej rozhodovacej praxe porušovateľa vždy dôvodom, aby
súd zrušil napadnuté rozhodnutie podobne ako v citovanej veci.“.
Sťažovateľka súčasne poukazuje na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť
najvyššieho súdu v daňových veciach (sp. zn. 5 Sžf 198/00, sp. zn. 3 Sžf 1/2011,
sp. zn. 2 Sžf 12/2011 a sp. zn. M-Sž doV 1/00), z ktorej má vyplývať zhodný záver
o zrušení rozhodnutia daňového orgánu pre ňou opísané procesné pochybenia. Najvyšší súd
mal pre účely prieskumu zákonnosti len v medziach žaloby posúdiť, či skutkový stav bol
zistený náležite a úplne, avšak od tohto všeobecného pravidla sa podstatným spôsobom
odchýlil, čím mal zmariť legitímne očakávania sťažovateľky, a narušiť tak jej právnu istotu.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto
rozhodnutie:
„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. 3 S/372/2010-65 zo dňa 22. 11. 2011
porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 5 Sžf/16/2012-89 zo dňa 28. 03.
2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. 5 Sžf/16/2012-89 zo dňa 28. 03. 2013 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. 3 S/372/2010-65 zo dňa 22. 11. 2011 a vracia vec na ďalšie konanie Krajskému súdu
v Bratislave.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 331,15 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť... do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd
odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
Ústavný súd poznamenáva, že aj keď sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti označuje
za porušovateľa svojich práv najvyšší súd, v petite tejto sťažnosti žiada vysloviť porušenie
označených práv aj vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu. Vzhľadom na viazanosť
petitom sťažnosti vyplývajúcu z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa preto ústavný súd
zaoberal ako rozsudkom krajského súdu, tak aj rozsudkom najvyššieho súdu.
2.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
rozsudkom krajského súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
(mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd vzhľadom
na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať
odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok
krajského súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia
predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom.
S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
2.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy spočíva v tom, že ten,
kto bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť
na všeobecný súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia (m. m. II. ÚS 353/2011).
Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy v podstate upravuje právo na prístup k súdu vo veci,
o ktorej rozhodoval orgán verejnej správy, a to ako lex specialis k čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o preskúmanie
zákonnosti správnych rozhodnutí v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je úlohou
všeobecného súdu zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť
predmetom súdneho preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa
základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie
nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Základnému právu uvedenému v čl. 46
ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne
znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto
rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd
účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy (III. ÚS 43/03, II. ÚS 236/02,
II. ÚS 50/01, IV. ÚS 228/2011).
Článok 6 ods. 1 dohovoru obdobne ako čl. 46 ústavy zahŕňa právo na súd, do ktorého
patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá
právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci
zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť
prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky
spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také
odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý
proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby
v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento
argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku najskôr poukázal na ustálené
princípy správneho súdnictva, ako aj zásady daňového konania vyplývajúce zo zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), z ktorých pripomenul „zásadu
zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať
v súlade so všeobecne závažnými právnymi predpismi“, zásadu súčinnosti, podľa ktorej
„správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi“, ďalej
zásadu voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej „správca dane hodnotí dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo“, ako aj zásadu rovnosti, v zmysle
ktorej „všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti,
vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov“. Nadväzne na to
najvyšší súd poukázal na účel daňového konania, ktorým „je zistenie, či si daňové subjekty
splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu
rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov,
aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní
a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti
daňového subjektu.“
Po uvedení na prípad dopadajúcich ustanovení zákona o správe daní (§ 29 ods. 1,
§ 29 ods. 2, § 29 ods. 4, § 29 ods. 8) a ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“) v znení platnom v rozhodnom v čase
(§ 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1) najvyšší súd konštatoval:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky... mal obsahu pripojeného administratívneho ako
aj súdneho spisu za preukázané, že žalobkyňa v konaní nepredložila relevantný dôkaz o
tom, že skutočne došlo k reálnemu dodaniu tovaru (detských vlhčených utierok, vlhčených
utierok. kobercov, utierok na odlakovanie nechtov a iné) zo strany dodávateľa obchodnej
spoločnosti H., spol. s r. o. fakturovaného faktúrami č. 13/08/03/01-02, 15/08/08/01-02,
19/08/08/01, 25080/80, 19/08/08/03,25081/08, 1508/08, čím nebola splnená podmienka pre
odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH (spoločnosti H., spol. s r. o. nevznikla
daňová povinnosť, pretože nedodala fakturovaný tovar) a tiež nebola splnená podmienka
podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom
za dodaný tovar). Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre
uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené
dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj
preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle
zákona o DPH.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet ich
nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,
zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si
platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou
na faktúre.
Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,
že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými
faktúrami boli dodané spoločnosťou H., spol. s r. o. ako dodávateľom. Žalobkyňa v konaní
okrem vyššie označených faktúr nepredložila žiadne iné relevantné dôkazy o tvrdených
skutočnostiach, že predmetný fakturovaný tovar skutočne prevzala od spoločnosti H., spol. s
r. o. Dodávku predmetného tovaru jednoznačne poprel vtedajší konateľ dodávateľa M. K.,
ktorý uviedol, že dodávka tovaru tak, ako bola fakturovaná vyššie označenými faktúrami sa
zo strany spoločnosti H., spol. s r. o., sa neuskutočnila, keďže spoločnosť s predmetným
sortimentom nikdy neobchodovala a na uvedené množstvo tovaru nemala skladové
priestory. Menovaný poprel aj vyslanie predmetných faktúr a tiež poprel prevzatie
finančných prostriedkov za predmetnú dodávku tovaru zo strany spoločnosti H., spol. s r. o.
Skutočnosť, že predmetný tovar, resp. jeho časť žalobkyňa následne odpredala odberateľovi
spoločnosti O., D., Ukrajina, žalobkyňa taktiež nepreukázala bez akýchkoľvek pochybností.
Dovoz tohto tovaru na územie Ukrajiny totiž spochybnila Ukrajinská colná správa, keď
uviedla, že za obdobie od 1. januára 2008 do 17. júna 2009 neeviduje žiadne operácie s
účasťou spoločnosti W., s. r. o. a O. D. a uvedená ukrajinská spoločnosť nie je evidovaná
ani v databáze ukrajinskej colnej správy ako subjekt zahranično-obchodnej činnosti. ...
colný úrad, v pôsobnosti ktorého sa nachádza Colný úrad V, neeviduje žiadne dovozy
tovaru pre príjemcu O. D.. Taktiež skutočné sídlo ukrajinskej spoločnosti O. D.
nezodpovedá údajom na JCD 0587100802226. Aj podľa názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky žalobkyňa nepreukázala vývoz predmetného tovaru na Ukrajinu a to
ani napriek stanovisku Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, a to z dôvodu, že vývoz
tovaru pre musí byť preukázaný bez akýchkoľvek pochybnosti, pričom stanoviskom
ukrajinskej strany bol vývoz predmetného tovaru spochybnený.
Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, týkajúcu sa skutočnosti, že bývalý konateľ M. K.
bol uznaný za vinného zo zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4
Trestného zákona, čím „zrejme“ spochybňuje vieryhodnosť jeho výpovede, podľa názoru
najvyššieho súdu. ide o námietku právne irelevantnú, pretože žalobkyňa ani inými dôkazmi
nepreukázala, že k dodaniu predmetného fakturovaného tovaru zo strany dodávateľa
spoločnosti H., spol. s r. o. skutočne došlo.
Čo sa týka námietky nevykonania výsluchu svedka M. K., podľa názoru najvyššieho
súdu žalobkyňa v priebehu celého daňového konania ako dôkaz svedeckú výpoveď tohto
svedka nenavrhovala. Až k vyjadreniu k protokolu z kontroly na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu č. 604/321/91699/2010/Siš z 10. júna 2010
žalobkyňa priložila faxovú kópiu čestného vyhlásenia M. K. z 29. júna 2010, z ktorého
vyplýva, že tento bol v období august 2008 prítomný spolu s p. K. na jednaniach s p. S., kde
dohodli podmienky dodávok hygienických produktov pre spoločnosť W. od spoločnosti H.,
spol. s r. o. a že bol prítomný pri realizovaní dodávok a pri odovzdávaní hotovosti a
dokladov o zaplatení. Toto čestné vyhlásenie aj podľa názoru najvyššieho súdu
nepreukazuje konkrétne dodávky predmetných fakturovaných tovarov a nie je preto
spôsobilé priniesť vo veci priaznivejšie rozhodnutie. Nebol preto ani dôvod vykonať dôkaz
výsluchom tohto svedka.
Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa neuznania čiastočnej platby v sume 525.000,- Sk
na účet spoločnosti H., spol. s r. o., aj podľa názoru najvyššieho súdu ani tento výpis z účtu
nepreukazuje, že k dodaniu predmetného fakturovaného tovaru skutočne došlo. Predmetný
výpis preukazuje iba úhradu vyššie uvedenej sumy na účet spoločnosti H., spol. s. r. o. a to
dňa 3. 9. 2008, nepreukazuje však, že ide o platbu za niektorú z predmetných faktúr, keďže
výška sumy nezodpovedá ani jednej z predmetných faktúr. Napokon pre splnenie podmienok
na odpočet DPH v zmysle ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/
zákona o DPH nie je úhrada faktúry, ale skutočné uskutočnenie zdaniteľného plnenia, teda
reálne dodanie tovaru.
Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobkyňa v konaní
nepreukázala, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami boli vykonané
spoločnosťou H., spol. s r. o. ako dodávateľom. Žalobkyňa v konaní okrem vyššie
označených faktúr nepredložila žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach. Dokazovanie
v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale
v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady
prejednavacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho
tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť
a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Ak však správca dane pri preverovaní písomných
podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť,
pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, v takom prípade je
opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti
spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Procesná pasivita žalobkyne
v daňovom konaní má tak za následok, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno
v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní (II. ÚS 1/2012 z 6. marca 2012).
Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP),
v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo
jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval
námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré
nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Bratislave ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP
potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia, nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej
povinnosti.»
Podstatou sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľky s právnym záverom
všeobecných súdov, že v jej daňovej veci bol náležite (t. j. dostatočne) zistený skutkový
stav, z ktorého daňové orgány vychádzali, ako aj nesúhlas s tým, ako sa tieto súdy vyrovnali
s porušením zákonnosti ňou napadnutých správnych rozhodnutí a postupov, ktoré ich
vydaniu predchádzali. Tým malo dôjsť k porušeniu princípov právnej istoty a ochrany
legitímnych očakávaní.
Ústavný súd v medziach svojej právomoci preskúmal napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na základe
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a dospel k záveru, že rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sžf/16/2012 z 28. marca 2013 je ústavne udržateľný a sťažovateľkou formulované
námietky svojou relevanciou neodôvodňujú zásah ústavného súdu do výsledku napadnutého
konania. Ako už totiž bolo uvedené, úlohou ústavného súdu nie je skúmať úplnosť zisteného
skutkového stavu ani naprávať prípadné skutkové omyly v parciálnych otázkach, ktorých sa
mohli všeobecné súdy a správne orgány, ktoré vydali nimi preskúmavané rozhodnutia,
dopustiť. Zásah ústavného súdu do výsledkov konania pred všeobecným súdom by bol
možný len v prípade, ak by nimi vyvodené závery boli arbitrárne a z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné, k čomu v tomto prípade nedošlo.
Podľa § 244 ods. 1 zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy
na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy.
Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd sa s námietkou porušenia zákonnosti
v napadnutých rozhodnutiach daňových orgánov nevysporiadal, ale namiesto nich
posudzoval dôkazy, ústavný súd pripomína, že prieskum zákonnosti rozhodnutí správnych
orgánov spočíva v preskúmaní, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-
právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Aj keď je potrebné vziať do úvahy,
že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky
napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. IV. ÚS 237/2012),
neznamená to, že skutkový stav zistený správnym orgánom z vykonaného dokazovania
správny súd nemôže právne vyhodnocovať dopĺňajúc pritom argumentáciu na podporu
správnosti záverov preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu. V tomto kontexte sa
žiada pripomenúť, že ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti pripustil aj možnosť
správneho súdu vykonať dokazovanie obmedzené na dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia, keďže správne súdnictvo je založené na prieskume zákonnosti
už identifikovaného skutkového a právneho stavu (napr. II. ÚS 379/09). Preto ak
v okolnostiach prípadu najvyšší súd na podporu vecnej správnosti rozhodnutia finančného
riaditeľstva a napádaného rozsudku krajského súdu doplnil ďalšie dôvody, vychádzajúc
pritom zo skutkového stavu vyplývajúceho z administratívneho spisu vedeného
v sťažovateľkinej veci konal v súlade so zákonom zverenou právomocou realizovať
na základe žalôb podaných podľa druhej hlavy piatej časti OSP prieskum zákonnosti
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
V súvislosti s námietkou o porušení princípu právnej istoty a ochrany legitímnych
očakávaní, ktoré sťažovateľka odvodzuje z toho, že najvyšší súd sa mal odchýliť od svojej
predchádzajúcej praxe, v zmysle ktorej obdobné procesné pochybenia daňových orgánov
viedli k zrušeniu rozhodnutí týchto orgánov, ústavný súd uvádza, že ani prípadná
rozdielnosť judikatúry najvyššieho súdu ešte neznamená, že najvyšší súd rozhodol
arbitrárnym, a teda ústavne neakceptovateľným spôsobom. Z judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva [napr. z rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007]
vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je
prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému,
ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre
prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej
istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov
judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov
v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte
zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte
prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu
(podobne III. ÚS 348/2011).
Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve
najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo
vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky
vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných
než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09).
Ústavnému súdu z tých častí právnych viet, ktoré sťažovateľka citovala z rozhodnutí
najvyššieho súdu, pritom nevyplýva, že by právne závery najvyššieho súdu v predloženom
prípade popierali ich podstatu a zmysel. Aj keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah
sťažovateľky v danom prípade uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu,
ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne
odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd
pripomína, že obsahom označeného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (a rovnako aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie
je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že právne závery o nedostatku žalobných
dôvodov na zrušenie napádaného rozhodnutia finančného riaditeľstva bolo dostatočne
odôvodnené, pričom najvyšší súd venoval náležitú pozornosť aj odpovediam na námietky
sťažovateľky, ktoré v konečnom dôsledku neboli spôsobilé vyvrátiť záver o neuskutočnení
zdaniteľného plnenia, z ktorého malo byť vyvodené právo na nadmerný odpočet dane
z pridanej hodnoty. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nevykazuje
znaky zjavných právnych ani skutkových omylov, a preto označené rozhodnutie ústavný
súd nevyhodnocuje ako arbitrárne. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná
intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor
najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale
rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a
hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd
obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania
účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie
porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
Ústavný súd tak dospel k záveru o nedôvodnosti sťažnostných námietok
sťažovateľky, pretože tieto nepreukázali ústavne relevantnú súvislosť základného práva
sťažovateľky na súdny prieskum rozhodnutí orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2
ústavy, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a odvolacieho
rozsudku najvyššieho súdu. Daňové orgány v sťažovateľkinej kauze totiž interpretovali
na prípad dopadajúce ustanovenia zákona o správe daní a zákona o dani z pridanej hodnoty
ústavne konformným spôsobom, a preto v konaní o sťažovateľkinej žalobe podľa druhej
hlavy piatej časti OSP konajúce súdy svojimi rozsudkami poskytli jej základnému právu
na prieskum zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva ochranu v požadovanej kvalite.
Vychádzajúc z už uvedeného, ako aj s prihliadnutím na to, že sťažovateľka v podstate ani
neargumentovala porušením záruk spravodlivého procesu, nemohlo za žiadnych okolností
dôjsť ani k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj vo vzťahu k rozhodnutiu
najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2013