Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 457/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o., B., zastúpenej

obchodnou spoločnosťou O. s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. V., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdny prieskum rozhodnutí orgánu verejnej

správy podľa a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -65 z 22. novembra 2011 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -89 z 28. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky

12. júla 2013 a poštou 15. júla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdny

prieskum rozhodnutí orgánu verejnej správy podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -65 z 22. novembra

2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -89 z 28. marca 2013 (ďalej aj

„rozsudok najvyššieho súdu“).

Rozhodnutím Daňového úradu B. (ďalej len „daňový úrad“) bol na základe

predchádzajúcej daňovej kontroly vydaný dodatočný platobný výmer, ktorým bol

sťažovateľke znížený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty o 84 244,34 €

a rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (v čase vydania rozhodnutia

vystupujúce ešte pod názvom Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, ďalej len „finančné

riaditeľstvo“) bol tento dodatočný platobný výmer na základe odvolania sťažovateľky

potvrdený. V dôsledku žaloby sťažovateľky podanej proti rozhodnutiu finančného

riaditeľstva bol prípad sťažovateľky preskúmaný krajským súdom, ktorý rozsudkom

č. k. -65 z 22. novembra 2011 žalobu sťažovateľky zamietol. Nadväzne na to

najvyšší súd rozsudkom č. k. -89 z 28. marca 2013 rozsudok krajského súdu

potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že všetky dotknuté orgány vychádzali pri svojom

rozhodovaní len z výsluchu svedka M. K., bývalého konateľa spoločnosti H., spol. s r. o.,

ktorý mal byť vykonaný bez prítomnosti sťažovateľky Daňovým úradom B. na základe

dožiadania daňového úradu. Uvedený svedok vo svojej výpovedi poprel „dodanie tovaru

sťažovateľovi, vystavenie faktúr, prijatie úhrady, technické možnosti a vôbec obchodovanie

s týmto typom tovaru“. Sťažovateľka mala potom v konaní pred daňovým úradom

preukázať, že „na faktúrach je podpis svedka K. a pečiatka H.“, že bola vykonaná

„bezhotovostná úhrada jednej z faktúr“, že „hodnovernosť výpovede svedka K. je narušená

podvodom v podobnej veci“ a tiež že v danej veci môže vypovedať iný „hodnoverný

svedok, ktorý je spôsobilý priebeh obchodnej operácie potvrdiť“.

Sťažovateľka namieta, že postupom najvyššieho súdu a krajského súdu bolo

porušené jej „právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

dohovoru“, konkrétne právo „na rozhodnutie súdu legálnym spôsobom a v zákonom

predpokladanej kvalite (v súlade s nálezmi a )“, taktiež právo

„na účinný opravný prostriedok (v súlade s rozhodnutím ESĽP A-212/1991 vo veci

Helmers)“ a tiež princíp „právnej istoty a legitímnych očakávaní (m .m. nálezy

, )“.

Sťažovateľka uvádza, že finančné riaditeľstvo sa v rozhodnutí o odvolaní vôbec

nevysporiadalo s ňou uvádzanými dôkazmi a týmto porušením zákonnosti sa krajský súd

vôbec nezaoberal. Najvyšší súd mal pochybiť zase v tom, že namiesto daňového úradu

a finančného riaditeľstva posúdil pre daný prípad podstatné skutočnosti, čím malo podľa

sťažovateľky dôjsť k prebratiu odbornej spôsobilosti a právomoci správnych orgánov.

Vo výsledku potom ani najvyšší súd „neodstránil zrejmú nezákonnosť postupu FRSR

a neposkytol tak sťažovateľovi súdnu ochranu podľa , keď jeho argument

spochybňujúci legitimitu rozhodnutia správneho orgánu nebol legálnym spôsobom riešený

t. j. súdna ochrana nemala zákonom (ústavou) predpokladanú kvalitu a ani opravný

prostriedok tak postupom porušovateľa nedosiahol zákonom (ústavou) predpokladané

účinky...

Sťažovateľ legitímne očakával, že súdy poznajú právo (iura novit curia) a budú sa

pri rozhodovaní riadiť právnymi závermi na základe skorších rozhodnutí o analogickým

právnych otázkach a pre prípad, že považujú za potrebné sa od nich odchýliť,

argumentačne sa s týmito skoršími právnymi závermi vyrovnajú, aby bolo v záujme právnej

istoty možné aj do budúcnosti predvídať ďalší spôsob ich rozhodovania (m. m. nálezy III.

ÚS 192/06 a ).

Procesné pochybenie správneho orgánu vo forme nedostatočného zistenia

skutkového stavu je podľa konštantnej rozhodovacej praxe porušovateľa vždy dôvodom, aby

súd zrušil napadnuté rozhodnutie podobne ako v citovanej veci.“.

Sťažovateľka súčasne poukazuje na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť

najvyššieho súdu v daňových veciach (sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. M-Sž doV 1/00), z ktorej má vyplývať zhodný záver

o zrušení rozhodnutia daňového orgánu pre ňou opísané procesné pochybenia. Najvyšší súd

mal pre účely prieskumu zákonnosti len v medziach žaloby posúdiť, či skutkový stav bol

zistený náležite a úplne, avšak od tohto všeobecného pravidla sa podstatným spôsobom

odchýlil, čím mal zmariť legitímne očakávania sťažovateľky, a narušiť tak jej právnu istotu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto

rozhodnutie:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. -65 zo dňa 22. 11. 2011

porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. -89 zo dňa 28. 03.

2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. -89 zo dňa 28. 03. 2013 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. -65 zo dňa 22. 11. 2011 a vracia vec na ďalšie konanie Krajskému súdu

v Bratislave.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 331,15 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť... do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd

odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

Ústavný súd poznamenáva, že aj keď sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti označuje

za porušovateľa svojich práv najvyšší súd, v petite tejto sťažnosti žiada vysloviť porušenie

označených práv aj vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu. Vzhľadom na viazanosť

petitom sťažnosti vyplývajúcu z sa preto ústavný súd

zaoberal ako rozsudkom krajského súdu, tak aj rozsudkom najvyššieho súdu.

2.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

(mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd vzhľadom

na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať

odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok

krajského súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia

predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom.

S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva zaručeného v spočíva v tom, že ten,

kto bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť

na všeobecný súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia (m. m. ).

Ustanovenie v podstate upravuje právo na prístup k súdu vo veci,

o ktorej rozhodoval orgán verejnej správy, a to ako lex specialis k .

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o preskúmanie

zákonnosti správnych rozhodnutí v zmysle poslednej vety je úlohou

všeobecného súdu zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť

predmetom súdneho preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa

základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie

nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Základnému právu uvedenému v čl. 46

ods. 2 preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne

znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto

rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd

účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá

porušenie základného práva podľa (, ,

, ).

Článok 6 ods. 1 dohovoru obdobne ako zahŕňa právo na súd, do ktorého

patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá

právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci

zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť

prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky

spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také

odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý

proces (m. m. , ). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby

v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku najskôr poukázal na ustálené

princípy správneho súdnictva, ako aj zásady daňového konania vyplývajúce zo zákona

č. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), z ktorých pripomenul „zásadu

zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať

v súlade so všeobecne závažnými právnymi predpismi“, zásadu súčinnosti, podľa ktorej

„správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi“, ďalej

zásadu voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej „správca dane hodnotí dôkazy podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo“, ako aj zásadu rovnosti, v zmysle

ktorej „všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti,

vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov“. Nadväzne na to

najvyšší súd poukázal na účel daňového konania, ktorým „je zistenie, či si daňové subjekty

splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu

rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov,

aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými

hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní

a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných

skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti

daňového subjektu.“

Po uvedení na prípad dopadajúcich ustanovení zákona o správe daní (§ 29 ods. 1,

, , ) a ustanovení o dani z pridanej

hodnoty (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“) v znení platnom v rozhodnom v čase

(§ 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1) najvyšší súd konštatoval:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky... mal obsahu pripojeného administratívneho ako

aj súdneho spisu za preukázané, že žalobkyňa v konaní nepredložila relevantný dôkaz o

tom, že skutočne došlo k reálnemu dodaniu tovaru (detských vlhčených utierok, vlhčených

utierok. kobercov, utierok na odlakovanie nechtov a iné) zo strany dodávateľa obchodnej

spoločnosti H., spol. s r. o. fakturovaného faktúrami č. -02, 15/08/08/01-02,

19/08/08/01, 25080/80, 19/08/08/03,25081/08, 1508/08, čím nebola splnená podmienka pre

odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH (spoločnosti H., spol. s r. o. nevznikla

daňová povinnosť, pretože nedodala fakturovaný tovar) a tiež nebola splnená podmienka

podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom

za dodaný tovar). Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre

uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené

dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj

preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle

zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet ich

nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si

platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou

na faktúre.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,

že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými

faktúrami boli dodané spoločnosťou H., spol. s r. o. ako dodávateľom. Žalobkyňa v konaní

okrem vyššie označených faktúr nepredložila žiadne iné relevantné dôkazy o tvrdených

skutočnostiach, že predmetný fakturovaný tovar skutočne prevzala od spoločnosti H., spol. s

r. o. Dodávku predmetného tovaru jednoznačne poprel vtedajší konateľ dodávateľa M. K.,

ktorý uviedol, že dodávka tovaru tak, ako bola fakturovaná vyššie označenými faktúrami sa

zo strany spoločnosti H., spol. s r. o., sa neuskutočnila, keďže spoločnosť s predmetným

sortimentom nikdy neobchodovala a na uvedené množstvo tovaru nemala skladové

priestory. Menovaný poprel aj vyslanie predmetných faktúr a tiež poprel prevzatie

finančných prostriedkov za predmetnú dodávku tovaru zo strany spoločnosti H., spol. s r. o.

Skutočnosť, že predmetný tovar, resp. jeho časť žalobkyňa následne odpredala odberateľovi

spoločnosti O., D., Ukrajina, žalobkyňa taktiež nepreukázala bez akýchkoľvek pochybností.

Dovoz tohto tovaru na územie Ukrajiny totiž spochybnila Ukrajinská colná správa, keď

uviedla, že za obdobie od 1. januára 2008 do 17. júna 2009 neeviduje žiadne operácie s

účasťou spoločnosti W., s. r. o. a O. D. a uvedená ukrajinská spoločnosť nie je evidovaná

ani v databáze ukrajinskej colnej správy ako subjekt zahranično-obchodnej činnosti. ...

colný úrad, v pôsobnosti ktorého sa nachádza Colný úrad V, neeviduje žiadne dovozy

tovaru pre príjemcu O. D.. Taktiež skutočné sídlo ukrajinskej spoločnosti O. D.

nezodpovedá údajom na JCD 0587100802226. Aj podľa názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky žalobkyňa nepreukázala vývoz predmetného tovaru na Ukrajinu a to

ani napriek stanovisku Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, a to z dôvodu, že vývoz

tovaru pre musí byť preukázaný bez akýchkoľvek pochybnosti, pričom stanoviskom

ukrajinskej strany bol vývoz predmetného tovaru spochybnený.

Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, týkajúcu sa skutočnosti, že bývalý konateľ M. K.

bol uznaný za vinného zo zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4

, čím „zrejme“ spochybňuje vieryhodnosť jeho výpovede, podľa názoru

najvyššieho súdu. ide o námietku právne irelevantnú, pretože žalobkyňa ani inými dôkazmi

nepreukázala, že k dodaniu predmetného fakturovaného tovaru zo strany dodávateľa

spoločnosti H., spol. s r. o. skutočne došlo.

Čo sa týka námietky nevykonania výsluchu svedka M. K., podľa názoru najvyššieho

súdu žalobkyňa v priebehu celého daňového konania ako dôkaz svedeckú výpoveď tohto

svedka nenavrhovala. Až k vyjadreniu k protokolu z kontroly na zistenie oprávnenosti

nároku na vrátenie nadmerného odpočtu č. /Siš z 10. júna 2010

žalobkyňa priložila faxovú kópiu čestného vyhlásenia M. K. z 29. júna 2010, z ktorého

vyplýva, že tento bol v období august 2008 prítomný spolu s p. K. na jednaniach s p. S., kde

dohodli podmienky dodávok hygienických produktov pre spoločnosť W. od spoločnosti H.,

spol. s r. o. a že bol prítomný pri realizovaní dodávok a pri odovzdávaní hotovosti a

dokladov o zaplatení. Toto čestné vyhlásenie aj podľa názoru najvyššieho súdu

nepreukazuje konkrétne dodávky predmetných fakturovaných tovarov a nie je preto

spôsobilé priniesť vo veci priaznivejšie rozhodnutie. Nebol preto ani dôvod vykonať dôkaz

výsluchom tohto svedka.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa neuznania čiastočnej platby v sume 525.000,- Sk

na účet spoločnosti H., spol. s r. o., aj podľa názoru najvyššieho súdu ani tento výpis z účtu

nepreukazuje, že k dodaniu predmetného fakturovaného tovaru skutočne došlo. Predmetný

výpis preukazuje iba úhradu vyššie uvedenej sumy na účet spoločnosti H., spol. s. r. o. a to

dňa 3. 9. 2008, nepreukazuje však, že ide o platbu za niektorú z predmetných faktúr, keďže

výška sumy nezodpovedá ani jednej z predmetných faktúr. Napokon pre splnenie podmienok

na odpočet DPH v zmysle ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/

zákona o DPH nie je úhrada faktúry, ale skutočné uskutočnenie zdaniteľného plnenia, teda

reálne dodanie tovaru.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobkyňa v konaní

nepreukázala, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami boli vykonané

spoločnosťou H., spol. s r. o. ako dodávateľom. Žalobkyňa v konaní okrem vyššie

označených faktúr nepredložila žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach. Dokazovanie

v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale

v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady

prejednavacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho

tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť

a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Ak však správca dane pri preverovaní písomných

podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť,

pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, v takom prípade je

opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti

spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Procesná pasivita žalobkyne

v daňovom konaní má tak za následok, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno

v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní ( z 6. marca 2012).

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia ( ),

v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo

jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave ako vecne správny podľa veta druhá a

potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení

s veta prvá ), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia, nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej

povinnosti.»

Podstatou sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľky s právnym záverom

všeobecných súdov, že v jej daňovej veci bol náležite (t. j. dostatočne) zistený skutkový

stav, z ktorého daňové orgány vychádzali, ako aj nesúhlas s tým, ako sa tieto súdy vyrovnali

s porušením zákonnosti ňou napadnutých správnych rozhodnutí a postupov, ktoré ich

vydaniu predchádzali. Tým malo dôjsť k porušeniu princípov právnej istoty a ochrany

legitímnych očakávaní.

Ústavný súd v medziach svojej právomoci preskúmal napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na základe

sťažnosti podľa , a dospel k záveru, že rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. marca 2013 je ústavne udržateľný a sťažovateľkou formulované

námietky svojou relevanciou neodôvodňujú zásah ústavného súdu do výsledku napadnutého

konania. Ako už totiž bolo uvedené, úlohou ústavného súdu nie je skúmať úplnosť zisteného

skutkového stavu ani naprávať prípadné skutkové omyly v parciálnych otázkach, ktorých sa

mohli všeobecné súdy a správne orgány, ktoré vydali nimi preskúmavané rozhodnutia,

dopustiť. Zásah ústavného súdu do výsledkov konania pred všeobecným súdom by bol

možný len v prípade, ak by nimi vyvodené závery boli arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy

na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd sa s námietkou porušenia zákonnosti

v napadnutých rozhodnutiach daňových orgánov nevysporiadal, ale namiesto nich

posudzoval dôkazy, ústavný súd pripomína, že prieskum zákonnosti rozhodnutí správnych

orgánov spočíva v preskúmaní, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-

právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Aj keď je potrebné vziať do úvahy,

že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. ),

neznamená to, že skutkový stav zistený správnym orgánom z vykonaného dokazovania

správny súd nemôže právne vyhodnocovať dopĺňajúc pritom argumentáciu na podporu

správnosti záverov preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu. V tomto kontexte sa

žiada pripomenúť, že ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti pripustil aj možnosť

správneho súdu vykonať dokazovanie obmedzené na dôkazy nevyhnutné na preskúmanie

napadnutého rozhodnutia, keďže správne súdnictvo je založené na prieskume zákonnosti

už identifikovaného skutkového a právneho stavu (napr. ). Preto ak

v okolnostiach prípadu najvyšší súd na podporu vecnej správnosti rozhodnutia finančného

riaditeľstva a napádaného rozsudku krajského súdu doplnil ďalšie dôvody, vychádzajúc

pritom zo skutkového stavu vyplývajúceho z administratívneho spisu vedeného

v sťažovateľkinej veci konal v súlade so zákonom zverenou právomocou realizovať

na základe žalôb podaných podľa druhej hlavy piatej časti prieskum zákonnosti

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V súvislosti s námietkou o porušení princípu právnej istoty a ochrany legitímnych

očakávaní, ktoré sťažovateľka odvodzuje z toho, že najvyšší súd sa mal odchýliť od svojej

predchádzajúcej praxe, v zmysle ktorej obdobné procesné pochybenia daňových orgánov

viedli k zrušeniu rozhodnutí týchto orgánov, ústavný súd uvádza, že ani prípadná

rozdielnosť judikatúry najvyššieho súdu ešte neznamená, že najvyšší súd rozhodol

arbitrárnym, a teda ústavne neakceptovateľným spôsobom. Z judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva [napr. z rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007]

vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je

prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému,

ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre

prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej

istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov

judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov

v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte

zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte

prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu

(podobne ).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (mutatis mutandis ). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo

vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky

vidieť porušenie , keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných

než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu ().

Ústavnému súdu z tých častí právnych viet, ktoré sťažovateľka citovala z rozhodnutí

najvyššieho súdu, pritom nevyplýva, že by právne závery najvyššieho súdu v predloženom

prípade popierali ich podstatu a zmysel. Aj keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah

sťažovateľky v danom prípade uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu,

ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne

odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

pripomína, že obsahom označeného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru (a rovnako aj základného práva na súdnu ochranu podľa ) nie

je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že právne závery o nedostatku žalobných

dôvodov na zrušenie napádaného rozhodnutia finančného riaditeľstva bolo dostatočne

odôvodnené, pričom najvyšší súd venoval náležitú pozornosť aj odpovediam na námietky

sťažovateľky, ktoré v konečnom dôsledku neboli spôsobilé vyvrátiť záver o neuskutočnení

zdaniteľného plnenia, z ktorého malo byť vyvodené právo na nadmerný odpočet dane

z pridanej hodnoty. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nevykazuje

znaky zjavných právnych ani skutkových omylov, a preto označené rozhodnutie ústavný

súd nevyhodnocuje ako arbitrárne. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná

intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor

najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale

rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a

hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd

obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania

účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie

porušenia základného práva (napr. ).

Ústavný súd tak dospel k záveru o nedôvodnosti sťažnostných námietok

sťažovateľky, pretože tieto nepreukázali ústavne relevantnú súvislosť základného práva

sťažovateľky na súdny prieskum rozhodnutí orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2

, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru a odvolacieho

rozsudku najvyššieho súdu. Daňové orgány v sťažovateľkinej kauze totiž interpretovali

na prípad dopadajúce ustanovenia zákona o správe daní a zákona o dani z pridanej hodnoty

ústavne konformným spôsobom, a preto v konaní o sťažovateľkinej žalobe podľa druhej

hlavy piatej časti konajúce súdy svojimi rozsudkami poskytli jej základnému právu

na prieskum zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva ochranu v požadovanej kvalite.

Vychádzajúc z už uvedeného, ako aj s prihliadnutím na to, že sťažovateľka v podstate ani

neargumentovala porušením záruk spravodlivého procesu, nemohlo za žiadnych okolností

dôjsť ani k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj vo vzťahu k rozhodnutiu

najvyššieho súdu odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013