Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
594/367750.5e4843.pdf
PDF · 233.07 KB
No categories available
2Sžf/12/2011
Najvyšší súd 2Sžf/12/2011 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa
Milučkého, v právnej veci žalobcu: J. S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Č. & D.
s.r.o., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k.: I/224/3801-20680/2010/990013-r zo 4. marca 2010,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/12/2010-29
z 20. októbra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre
č.k. 15S/12/2010-29 z 20. októbra 2010 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. I/224/3801-20680/2010/990013-r zo 4. marca 2010, ako aj rozhodnutie Daňového úradu
Želiezovce č. 626/230/12620/09/Aá z 26. novembra 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a
správnym orgánom na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 586,96 € na účet
právneho zástupcu žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 15S/12/2010-29 z 20. októbra 2010 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného
o potvrdení dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Želiezovce č. 626/230/
12620/09/Aá z 26. novembra 2009, ktorým správca dane na základe výsledkov opakovanej
daňovej kontroly vyrubil žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby
za zdaňovacie obdobie roku 2006 v sume 1 968,29 €.
Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutia správnych orgánov a vec im vráti na ďalšie konanie
a rozhodnutie, nakoľko podľa jeho názoru rozsudok krajského súdu je arbitrárny a vychádza
z neúplného skutkového stavu, na základe ktorého dospel krajský súd k nesprávnemu
právnemu záveru.
Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril podaním z 11. februára 2011, v ktorom žiadal
rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa
§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania podľa
§ 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
19. októbra 2011 podľa § 156 ods.1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
Podľa § 250 ja ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku, ak Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania
pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého
celý text v odôvodnení uvedie.
Preskúmaním spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil,
že v obdobnej veci už Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozhodol v konaní pod
č. 4Sžf/11/2011 rozsudkom z 31. mája 2011, s tým rozdielom, že v predmetnej veci bol
rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby vyrubený žalobcovi za zdaňovacie obdobie roku 2006,
pričom vo veci 4Sžf/11/2011 išlo o rok 2007.
Vzhľadom k tomu, že ide o skutkovo aj právne totožné veci a rovnako tak
argumentácia žalobcu v odvolaní je identická, v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia OSP
odvolací súd v tomto prípade uvádza celý text predchádzajúceho rozsudku v odôvodnení.
„Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného o potvrdení dodatočného platobného výmeru
Daňového úradu Želiezovce č. 626/230/12621/09/Aá zo dňa 26.11.2009, ktorým správca dane
na základe výsledkov opakovanej daňovej kontroly vyrubil žalobcovi podľa § 44 ods. 6
písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe
daní“) rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2007 v sume
1 993,02 Eur. Krajskému súdu z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalovaný
po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia prvostupňového daňového orgánu
správne posúdil a vyhodnotil zistený skutkový stav ako i zákonnosť procesného postupu
predchádzajúceho vydaniu predmetného dodatočného platobného výmeru. Podľa názoru
prvostupňového súdu správca dane postupoval správne, keď na základe vykonaného
dokazovania z daňových výdavkov vyradil vyplatené mzdy a platby do fondov
za zamestnancov žalobcu, konkrétne za upratovačku, pomocnú opatrovateľku a kaderníčku.
Činnosť týchto zamestnancov nesúvisela so zdaniteľným príjmom žalobcu a ich využitie
na daňové účely sa žalobcovi nepodarilo riadne preukázať. Podľa názoru prvostupňového
súdu uvedené výdavky nenapĺňali charakteristiku daňových výdavkov požadovanú ust. § 2
písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení účinnom do 31.12.2007 (ďalej
len „zákon o dani z príjmov“), nakoľko z vykonaného dokazovania v rámci opakovanej
daňovej kontroly bolo zistené, že žalobca mal za kontrolované zdaňovacie obdobie príjmy
len z prenájmu izieb v obytnom dome v sídle jeho podnikania, avšak nemal žiaden príjem
z činností a služieb, na ktoré bol viazaný pracovný výkon spomenutých zamestnancov podľa
obsahu pracovnej zmluvy. Správca dane uvedený názor okrem iných listinných dôkazov
odvodil aj z vyjadrenia žalobcu, ktorý vo vyjadrení zo dňa 18.01.2009 uviedol, že hoci
má v obchodnom mene podnikateľa označenie „P.“, neprevádzkuje P. v zmysle vyhlášky
Ministerstva hospodárstva SR č. 419/2001 Z. z., ktorou sa upravuje kategorizácia ubytovacích
zariadení a klasifikačné znaky na ich zaraďovanie do tried, a nájomníci si všetko hradia sami.
Žalobca nepreukázal, že by predmetní zamestnanci vykonávali inú činnosť podľa pracovných
zmlúv, resp. že by mal príjem z ich pracovnej činnosti. Tvrdenia žalobcu k sporným výdavkom
si podľa krajského súdu odporujú, iné dôkazy nesúc dôkazné bremeno žalobca nepredložil,
a preto so skutkovými zisteniami a právnymi závermi oboch daňových orgánov sa krajský súd
stotožnil.
Proti rozsudku krajského súdu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
a navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a d/
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, že rozhodnutie žalovaného zrušuje
a vec mu vracia na nové konanie. Žalobca namieta zákonnosť prvostupňového rozsudku
vychádzajúceho z nezákonného rozhodnutia žalovaného z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci, nedostatočného zistenia skutkového stavu, nepreskúmateľnosť
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pretože právne závery krajského súdu sú
v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Žalobca hodnotí postup súdu ako svojvôľu, ktorou
porušil ústavné právo žalobcu na zákonný a spravodlivý proces. Žalobca súdu a daňovým
orgánom vytýka, že
1. na základe výsledkov opakovanej daňovej kontroly zhodne dospeli k záveru,
že základ dane žalobcu za rok 2007 je potrebné upraviť o 316 013,- Sk (daňové
príjmy boli kontrolou zvýšené o 3 963,- Sk a daňové výdavky znížené o sumu
312 050,- Sk), pričom súd a žalovaný neuviedli, že k zvýšeniu daňového príjmu
o 3 963,- Sk došlo už na základe prvej daňovej kontroly a žalobca týmto
zvýšenú daň už zaplatil.
2. neuznali daňové výdavky predstavujúce mzdy a zákonné odvody do fondov
za zamestnancov v pracovnom zaradení upratovačka, pomocná opatrovateľka
a kaderníčka, pričom tieto výdavky neboli uznané iba na základe
preštudovania pracovnej náplne jednotlivých zamestnancov. Podľa názoru
žalobcu súd so žalovaným zvolili nesprávny výklad ust. § 2 písm. i/ zákona
o dani z príjmov, keď za daňový výdavok považujú len taký výdavok, ktorý
súvisí s dosiahnutým daňovým príjmom, pričom neuznanie daňových výdavkov
na mzdy a odvody neodôvodnili v nadväznosti na zákonnú úpravu daňových
výdavkov vyplývajúcu z ust. § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov.
3. sa právne relevantným spôsobom nevysporiadali s otázkami : a) prečo žalobca
nemôže mať sídlo, miesto podnikania, miesto prevádzky, ktoré treba upratovať,
resp. či z jeho postavenia prenajímateľa automaticky vyplýva, že si svoje
priestory musí upratovať sám ?, b) prečo a na základe akého predpisu, pokiaľ
žalobca má v predmete podnikania uvedenom v živnostenskom liste
„Poskytovanie služieb osobného charakteru, poskytovanie služieb pre osobnú
hygienu a služieb súvisiacich so starostlivosťou o vzhľad osôb a poskytovanie
služieb pre rodinu a domácnosť“, nemôže zamestnávať osoby v pracovnom
zaradení pomocná opatrovateľka a kaderníčka?.
4. k záverom, na základe ktorých vylúčili sporné výdavky na mzdy zamestnancov
a zákonných odvodov do fondov, dospeli na základe subjektívneho názoru
(žalobca cituje z rozhodnutia žalobcu „...Správca dane vychádzal
z predložených činností a zo subjektívneho názoru, že ak náklady na činnosti,
ktoré vykonávajú zamestnanci, si hradia nájomníci sami a z výkonu týchto
činností nemá daňový subjekt žiadny príjem, tak daňové výdavky na mzdy
nesúvisia s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov...“), a neberú
do úvahy argumentáciu žalobcu, že okrem prenájmu bytových a nebytových
priestorov poskytoval aj služby pre osobnú hygienu, služby pre rodinu
a domácnosť a služby osobného charakteru, pričom uvedené služby poskytoval
nielen nájomcom, ale boli poskytované aj pre široký okruh ľudí.
5. v rozsudku ako i v druhostupňovom správnom rozhodnutí absentuje
argumentácia odlišného právneho názoru o neuznaní daňových výdavkov,
čím súd zaťažil svoje rozhodnutie vadou arbitrárnosti (žalobca odkazuje
na citované ustanovenie nálezu Ústavného súdu sp. zn.: III. ÚS 192/06 zo dňa
03.11.2006), súd nekonal v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1
ods. 1 Ústavy SR (ďalej len „ústava“), čím porušil právo žalobcu na súdnu
a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46 ods. 1 ústavy.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že zotrváva na svojom písomnom
stanovisku k podanej žalobe, nakoľko odvolanie po obsahovej stránke neobsahuje žiadne nové
skutočnosti k meritu veci. Žalovaný je toho názoru, že správca dane ako i odvolací orgán
postupovali v daňovom konaní v súlade s hmotnoprávnym a procesným zákonom a žalobca
nebol ich rozhodnutím ukrátený na svojich právach. K aplikovanému výkladu ust. § 2 písm. i/
v spojení s § 19 a § 21 zákona o dani z príjmov žalobca uvádza, že ak má byť výdavok daňovo
uplatniteľný, musí spĺňať podmienku vecnosti, ktorá spočíva v tom, že musí ísť o výdavky,
ktoré súvisia s predmetom podnikania daňovníka, musí byť daňovníkom riadne preukázaný,
čo znamená, že musí byť podložený daňovým dokladom a musí byť zaúčtovaný v účtovníctve
daňového subjektu. Z uvedeného výkladu podľa žalobcu vyplýva, že daňovým výdavkom môže
byť iba výdavok súvisiaci s dosiahnutým daňovým príjmom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal
v medziach odvolania napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), pričom deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie je
dôvodné a podľa § 250ja ods. 3 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ako je
uvedené vo výroku rozsudku z nižšie uvedených dôvodov.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods. 1 OSP).
Podľa § 250ja ods. 3 OSP, ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa žalobu
zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho
orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak o odvolaní
rozhodne spôsobom podľa § 219 až 221 tohto zákona.
Podľa § 250ja ods. 4 OSP súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym
názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie
konanie.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom
konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti
rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec
správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo
na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je
nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.
Podľa § 15b ods. 1 písm. c/ zákona o správe daní opakovanou daňovou kontrolou
sa rozumie daňová kontrola u daňového subjektu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za
ktoré už bola vykonaná, na podnet ministerstva, daňového riaditeľstva alebo colného
riaditeľstva.
Podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní na opakovanú daňovú kontrolu sa vzťahujú
ustanovenia § 15.
Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie
správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný
iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly
o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené
daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 citovaného zákona daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol
vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo
úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 30 ods. 1 veta prvá zákona o správe daní v daňovom konaní možno ukladať
daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím.
Podľa § 30 ods. 2 písm. d/ zákona o správe daní rozhodnutie musí obsahovať (okrem
iného) najmä výrok, ktorý obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, prípadne lehotu plnenia, rozhodnutie o náhradách
konania, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť
suma zaplatená.
Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní rozhodnutie
obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Rozhodnutie,
ktorým správca dane určuje výšku dane alebo rozdiel dane okrem úroku, sankčného úroku,
pokuty ustanovených zákonom, oznámi správca dane daňovému subjektu formou platobného
výmeru alebo dodatočného platobného výmeru. Daň podľa § 1a písm. a/ je splatná do 15 dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ak tento zákon alebo osobitný zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní, ak sa u daňového subjektu
vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní
od jej skončenia (§ 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej
kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní
alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej
kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje
od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.
Podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom výdavok (náklad)
na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom,
zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6
ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 6 ods. 11 písm. a/ zákona o dani z príjmov, ak daňovník uplatňuje
pri príjmoch uvedených v odseku 3 preukázateľne vynaložené daňové výdavky, vedie počas
celého zdaňovacieho obdobia evidenciu o príjmoch a daňových výdavkoch v časovom slede.
Podľa § 17 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z príjmov pri zisťovaní základu dane alebo
daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo
u daňovníka, ktorý vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11 alebo 14, z rozdielu medzi
príjmami a výdavkami.
Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky
(náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník
účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne
preukázané.
Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné
prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná
účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak,
aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú
predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.
Žalobca namieta, že na základe opakovanej daňovej kontroly bola dorubená daňová
povinnosť v sume 1 993,03 Eur napriek tomu, že žalobca už časť daňovej povinnosti
dorubenej na základe prvej daňovej kontroly zaplatil.
K uvedenému tvrdeniu žalobcu možno zovšeobecniť, že dodatočný platobný výmer
bez ohľadu na to, z akej daňovej kontroly vychádzajú jeho podklady, či už z riadnej daňovej
kontroly alebo z opakovanej daňovej kontroly, vo svojom enunciáte obsahuje určenie plnej
výšky daňovej povinnosti viažúcej sa na konkrétne zdaňovacie obdobie tej ktorej dane a takto
určená daň sa považuje za záväzne zistenú. Ustanovenie § 30 ods. 2 zákona o správe daní
10 2Sžf/12/2011
určuje obligatórne náležitosti výroku takéhoto druhu rozhodnutia a uloženie povinnosti
na zaplatenie rozhodnutím určenej daňovej povinnosti spolu s uvedením účtu, na ktorý sa má
uložená daň zaplatiť, patria medzi jedny z nich. Právoplatné rozhodnutie o určení výšky
daňovej povinnosti sa po uplynutí lehoty na dobrovoľné zaplatenie dane stáva vykonateľným
exekučným titulom pre účely daňovej exekúcie a v prípade, že žalobca nezaplatí časť daňovej
povinnosti, správca dane na základe vlastnej evidencie platieb daní zostaví výkaz
nedoplatkov, v ktorom sa nachádzajú už len nezaplatené sumy daní predložené na vymáhanie.
Odvolací súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že sporné daňové výdavky
na zamestnancov, t. j. vyplatené mzdy a platby do fondov za zamestnancov žalobcu
(upratovačku, pomocnú opatrovateľku a kaderníčku), boli správcom dane posudzované
na základe obsahu pracovných zmlúv uzavretých žalobcom s týmito zamestnancami, v spojení
s obsahom žalobcom vedeného účtovníctva a s obsahom predmetu nájomných zmlúv
na prenájom izieb v dome žalobcu. Z pracovných zmlúv vyplýva, že pracovný výkon
zamestnancov bol viazaný na miesto prevádzky žalobcu, avšak podľa zistení správcu dane,
v jeho účtovníctve nie je evidovaný žiaden príjem za služby, ktoré mali byť vykonávané
prostredníctvom predmetných zamestnancov, či už pre nájomníkov žalobcu alebo pre iný
okruh zákazníkov.
Z protokolu o výsledku daňovej kontroly vyplýva, že pri preverovaní priznaného
základu dane, v tomto prípade už raz vyrubenej daňovej povinnosti, správca dane vychádzal
z účtovných dokladov a dôkazov predložených žalobcom, okrem iných aj z mesačných výkazov
poistného do zdravotných poisťovní za obdobie 01-12/2007, mzdových listov, pracovných
zmlúv, registračných listov do sociálnej poisťovne, mesačných výpisov z bankového účtu
žalobcu za obdobie 1-12/2007.
Pracovné náplne sporných zamestnancov žalobcu zodpovedali predmetu činnosti jeho
živnostenského oprávnenia. Z vyššie uvedených dokladov vyplýva, že žalobca evidoval mzdové
listy, potrebné doklady na evidenciu príspevkov na zdravotné poistenie a do fondov
sociálneho poistenia a zabezpečenia, taktiež vypočítané sumy odvodov boli platené
na príslušné účty štátnej pokladnice prostredníctvom bezhotovostného prevodu z bankového
podnikateľského účtu žalobcu.
Správca dane pri ustálení skutočností rozhodujúcich pre určenie kontrolovanej
daňovej povinnosti vychádzal okrem vyššie uvedených listinných dôkazov aj z obsahu
nájomných zmlúv, podľa ktorých predmetom nájomnej zmluvy, okrem prenájmu izby, nebolo
11 2Sžf/12/2011
poskytovanie žiadnych iných služieb, napr. upratovanie prenajatých izieb, realizovanie
osobnej hygieny nájomcov a pod. Uvedené zistenie podporilo názor správcu dane vyradiť
sporné mzdy a platby do fondov za zamestnancov z daňových výdavkov žalobcu.
Napriek tomu, že správca dane a žalovaný hodnotili všetky vyššie uvedené dôkazy
každý jednotlivo a zároveň v ich vzájomnej súvislosti, pri hodnotení dôkazov nechali
bez povšimnutia, že čo do preukázania skutočností (listinnými dôkazmi) o vyplácaní miezd
zamestnancov a s tým spojených odvodov do fondov, žalobca dôkaznú povinnosť splnil.
Sú to práve správca dane a žalovaný, ktorí tvrdia, napriek listinným dôkazom svedčiacim
v prospech žalobcu, že výdavky na mzdy sporných zamestnancov a odvody do fondov,
zaúčtované v jeho účtovníctve, neslúžia na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov
preukázateľne vynaložených žalobcom. Z uvedeného dôvodu sa dôkazné bremeno
na preukázanie absencie neuznaných daňových výdavkov alebo ich neúčelného vynakladania
presunulo na správcu dane, ktorý mal v prvom rade dôslednejšie dokazovaním skúmať,
či sporní zamestnanci skutočne odvádzali prácu pre žalobcu a či im bola vyplácaná mzda
podľa pracovnej zmluvy.
Až na základe výsledkov doplneného dokazovania, s prihliadnutím na vyhodnotenie
vierohodnosti vykonaných dôkazov, vysporiadaním sa s ich mierou prispievajúcou
k objasneniu objektívnych skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti
a v spojení s výsledkami dovtedy vykonaného dokazovania, mohol správca dane vyvodiť
záver, či sporné daňové výdavky boli žalobcom skutočne vynakladané, a ak boli, či súviseli
s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov žalobcu. Nedostatok tzv. vecnej súvislosti
daňových výdavkov môže správca dane skúmať až po ozrejmení si materiálnej existencie
preverovaného daňového výdavku. Taktiež nemožno odvodiť nedostatok vecnej súvislosti
daňových výdavkov len z poznatku, že týmto výdavkom nekorešpondujú zodpovedajúce
a predpokladané príjmy účtované žalobcom alebo zo zmätočného vyjadrenia žalobcu ohľadne
znášania nákladov za predmetné služby nájomcami, resp. neuhrádzanie týchto platieb na účet
žalobcu. Správca dane vôbec nezisťoval, kto činnosti spojené s poskytovaním týchto služieb,
napr. hygienických, upratovanie prenajatých izieb, vykonával. Absencia príjmových dokladov
len preukazuje, že žalobca neviedol riadne účtovníctvo, t. j. zaznamenávajúce verný
a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré mali odrážať jeho kompletnú podnikateľskú činnosť,
avšak neodpovedá uspokojivo na otázku, či sa reálne sporné výdavky napr. na mzdy vyplácali,
komu sa vyplácali a z akého dôvodu.
12 2Sžf/12/2011
Skutkový stav veci správca dane musí zistiť presne, pravdivo a čo najúplnejšie,
aby bolo možné hovoriť o spravodlivom procese a právna veta, že pritom správca dane nie je
viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní), dáva správcovi
dane zákonné právo, ale i povinnosť, podľa okolností prípadu a výsledkov dosiaľ vykonaného
dokazovania voliť v rámci výkonu daňovej kontroly ďalšie možnosti uplatnenia dôkazných
prostriedkov, až pokým sa nevylúči pochybnosť vo vzťahu k preukáznosti jednotlivých
účtovných položiek rozhodných pre správne určenie dane.
Správca dane v tomto prípade nepreskúmal dôsledne existenciu a účel výdavkov
vynaložených žalobcom, a preto v ďalšom konaní bude povinnosťou správcu dane odstrániť
nedostatočne zistený skutkový stav minimálne doplnením dokazovania formou svedeckých
výpovedí sporných zamestnancov, prípadne nájomcov žalobcu ako príjemcov poskytovaných
služieb.
Odvolací súd vytýka žalovanému taktiež predloženie nekompletného administratívneho
spisu. Podľa ustálenej súdnej praxe je povinnosťou žalovaného predložiť súdu kompletný,
žurnalizovaný originálny administratívny spis, na základe ktorého súd môže posúdiť postup
správneho orgánu a všetky podklady rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia. V predloženom
administratívnom spise sa pri dodatočnom platobnom výmere Daňového úradu Želiezovce
č. 626/230/12621/09/Aá zo dňa 26.11.2009 nenachádza originál alebo osvedčená kópia
doručenky. Uvedený doklad o doručení prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu
do vlastných rúk účastníka konania je závažným dôkazom, ktorým v zmysle § 29 ods. 7 zákona
o správe daní správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému subjektu,
a taktiež slúži na kontrolu dodržania významných procesných práv a povinností ako daňového
subjektu tak i správcu dane.
Na margo žalobcom používaného obchodného mena J. S. – P. odvolací súd dáva do
pozornosti ustanovenie § 10 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého obchodné meno
nesmie vzbudzovať klamlivú predstavu o podnikateľovi alebo o predmete podnikania.
Nemožno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žalobca v napadnutom
daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie účelnosti vynakladaných
výdavkov.
13 2Sžf/12/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal v medziach žaloby odvolaním napadnutý
rozsudok krajského súdu, rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho
orgánu, procesný postup predchádzajúci ich vydaniu ako i obsah administratívneho spisu
a na základe vyššie uvedených nedostatkov daňového konania spočívajúcich v nedostatočnom
zistení skutkového stavu potrebného pre správne určenie daňovej povinnosti a v spojení
s citovanými ustanoveniami zákonov rozhodol podľa § 250ja ods. 3 prvá veta OSP tak,
ako je uvedené vo výroku rozsudku“.
Vzhľadom k tomu, že predmetná vec sa od už citovaného rozsudku odlišuje len
v zdaňovacom období, ktorým je v danom prípade rok 2006, rozhodol Najvyšší súd tak, ako
je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
O náhrade trov konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 224
ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov
konania v celkovej sume 586,96 €, z toho 132,- € zaplatených súdnych poplatkov a 454,96 €
vrátane DPH ako trovy právneho zastúpenia pozostávajúce z troch úkonov právnej služby,
a to prevzatie a príprava, písomné podanie na krajský súd, vypracovanie odvolania a jeho
písomné podanie na Najvyšší súd SR á 120,23 € a trikrát režijný paušál á 7,21 € za úkon
právnej služby.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 19. októbra 2011
JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová