Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 353/2011
PDF · 135.79 KB
No categories available
II. ÚS 353/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., P., t. č. vo výkone trestu I., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 T 140/2009 a jeho rozsudkom z 29. septembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2011
doručená sťažnosť P. Š., P., t. č. vo výkone trestu I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 140/2009 a jeho rozsudkom
z 29. septembra 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.
2 T 140/2009 z 29. septembra 2010 „za niekoľko skutkov“ odsúdený na trest odňatia
slobody v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu so stredným
stupňom stráženia. S týmto rozhodnutím okresného súdu sa však „nestotožňuje“ z týchto
dôvodov:
„Vo výpovediach poškodených sú rozpory o tom, aký mal skutok priebeh. Svedkovia,
ktorí boli vypočutí mali len sprostredkované informácie, no osobne sa na mieste činu
nezdržiavali. Sudkyňa mi nepovolila vyjadriť sa k prejednávaný skutočnostiam počas
pojednávania na OS, resp. vyjadriť sa k výpovediam, čo je uvedené na zvukom zázname
z pojednávania čo v súhrne značí:
- pochybnosť vo výpovediach poškodeného
- neprípustnosť výpovede svedkov, ktorí sprostredkovali len to, čo im opísali
poškodení
- porušenie článkov ústavy SR skutočnosťou, že som sa k predmetným skutočnostiam
nemohol vyjadriť.“
Na základe uvedeného sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd „preskúmal zákonnosť
rozhodnutia“ okresného súdu a svojím rozhodnutím vyslovil, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 140/2009 a jeho rozsudkom z 29. septembra 2010 došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy)
a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy).
Zároveň navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie okresného súdu a nariadiť mu „opravu“
napadnutého konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy a základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 140/2009 a jeho rozsudkom
z 29. septembra 2010.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd už viackrát vo svojej judikatúre uviedol, že vzhľadom na princíp
subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy,
môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých
je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže
domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom okresného súdu sťažovateľ
namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
postupu, ako aj rozhodnutia okresného súdu vydaného v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 140/2009 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ
podľa zistenia ústavného súdu napokon aj účinne využil a proti rozsudku okresného súdu
podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
uznesením sp. zn. 2 To 31/2011 z 2. júna 2011. Na základe sťažovateľom podaného
odvolania bolo povinnosťou krajského súdu v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho
oprávnenia vo vzťahu k rozsudku okresného súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu
predchádzal, v podstate vyrovnať sa s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké
sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia a postupu okresného súdu uvádza aj v konaní pred
ústavným súdom. Rozhodnutie krajského súdu ani jeho postup sťažovateľ sťažnosťou
podanou ústavnému súdu nenamietal.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Navyše vo vzťahu k namietanému poručeniu základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť je v tejto časti aj
zjavne neopodstatnenou.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Podstata základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy spočíva v tom, že ten,
kto bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na
všeobecný súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia.
V prípade sťažovateľa absolútne nešlo o rozhodnutie orgánu verejnej správy, ale
o rozhodnutie všeobecného súdu v trestnom konaní. Je teda zrejmé, že medzi namietaným
porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy a označeným postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 140/2009, resp. jeho rozsudkom
z 29. septembra 2010 chýba akákoľvek príčinná súvislosť, čo by bolo dôvodom pre
rozhodnutie ústavného súdu o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa v tejto časti aj ako zjavne
neopodstatnenej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. augusta 2011