Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 598/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti BILLIK, spol. s r. o., Výčapy-

Opatovce 144, zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Matejom Firickým, Wilsonovo nábrežie 4,

Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 2 a a 2 Listiny základných

práv a slobôd, základného práva na podnikanie podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

č. k. -310 zo 17. júna 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 2. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti BILLIK, spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BILLIK, spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a 2 (ďalej len „“) a a 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na podnikanie podľa čl. 35

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -310 zo 17. júna 2014 (ďalej aj

„rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 2. decembra 2014 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné

riaditeľstvo“) č. 1020504/1/1123670/2012 z 21. augusta 2012 (ďalej len „rozhodnutie

finančného riaditeľstva“), ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového

úradu Nitra II (ďalej len „daňový úrad“) č. /GAS z 10. júna 2011 (ďalej

len „dodatočný platobný výmer“).

Po opise skutočností predchádzajúcich vydaniu napadnutých rozsudkov, najmä

dôvodov uplatnenia odpočtu dane z pridanej hodnoty a s tým súvisiacich okolností danej

veci sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s právnymi závermi krajského súdu aj právnymi

závermi najvyššieho súdu ustálenými v napadnutých rozsudkoch. Podľa názoru

sťažovateľky krajský súd „nesprávne právne posúdil vec, a... vykazuje vysoký stupeň

arbitrárnosti, čo je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné“. V tejto

súvislosti namieta, že krajský súd nezohľadnil, že sťažovateľka mala dôkazné bremeno

niesť len vo vzťahu k dodávke jej dodávateľa, a nie akýmkoľvek predchádzajúcim

dodávkam, ako aj skutočnosť, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia nebola zohľadnená

ustálená judikatúra najvyššieho súdu (napr. sp. zn. ). V sťažnosti tiež poukazuje

na rad ďalších dôkazov, ktoré mala sťažovateľka predložiť krajskému súdu pred jeho

rozhodnutím. Rovnako namieta aj spôsob vykonania výsluchu , konateľa

jednej zo spoločností, ktorá sa mala podieľať na subdodávkach dodávateľa, spochybňuje

zistenia správcu dane z neho vyvodené a namieta aj nevysporiadanie sa so sťažovateľkou

predloženými znaleckými posudkami, ako aj ňou prednesenými námietkami proti

dodatočnému platobnému výmeru a rozhodnutiu finančného riaditeľstva akcentujúcimi

dodržanie princípu neutrality, pri ktorom osobitne poukazuje na prijatie dane z pridanej

hodnoty z daného obchodu na strane dodávateľa sťažovateľky, čoho dôsledkom má byť, že

„na jednu a tú istú dodávku existujú dva protichodné názory tej istej daňovej správy“.

Sťažovateľka svoju argumentáciu opiera aj o právne vety rozsudku Súdneho dvora

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) sp. zn. C 80/11 a C 142/11, ktoré sa majú týkať

spoločného systému dane z pridanej hodnoty, podľa ktorých by správny orgán nemal

zamietnuť „zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za

služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej hodnoty... bez toho, aby tento

orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala

vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového

podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu

dodávateľského reťazca“.

Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka uvádza, že pre „posúdenie

relevantnosti odvolacích dôvodov a prípustnosti odvolania ako takého nepostačuje, pokiaľ

sa odvolací súd obmedzí len na skúmanie, či závery prvostupňového súdu sú (vôbec)

odôvodnené“. Polemizuje pritom so záverom najvyššieho súdu, že procesné pochybenie

správcu dane pri spornom výsluchu konateľa nespôsobuje nezákonnosť

rozhodnutia finančného riaditeľstva. Rovnako namieta, že sťažovateľkou predložené

znalecké posudky vyhodnotil v odôvodnení rozsudku až najvyšší súd (a nie krajský súd,

v konaní pred ktorým boli predložené). V podstatnom potom namieta najmä nedostatočnosť

odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu s priamym dosahom na obsah základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie konštatujúc, že najvyšší súd

„nekonal ústavno-konformne (t. j. neposudzoval nárok sťažovateľa na nadmerný odpočet

DPH v nadväznosti na predošlé dodávky tretích osôb z materiálno-právneho hľadiska tak

ako to ukladá SR zakotvujúci tzv. ústavno-konformný výklad zákonov),

Najvyšší súd SR nesplnil pri vydávaní Rozsudku 2 (tak jeho výroku ako aj samotného

odôvodnenia) svoju zákonnú povinnosť, ktorú mu ukladá zákon (§ 157 ods. 1 a § 157 ods. 2

v spojení s ), tak Najvyšší súd SR konal ústavne nonkonformne,

a teda protiprávne“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto

rozhodnutie:

„Základné právo spoločnosti BILLIK, s.r.o. na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa

a ods. 2 SR a základné právo na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa

čl. 36 ods. 1 a ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.12.2014

porušené bolo;

Základné právo spoločnosti BILLIK, s.r.o. na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa

a ods. 2 SR a základné právo na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa

čl. 36 ods. 1 a ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

na podnikanie podľa SR rozsudkom Krajského súdu v Nitre

č. k. -310 zo dňa 17.06.2014 porušené bolo;

Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 02.12.2014 a rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.

310 zo dňa 17.06.2014 a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Nitre sú povinní zaplatiť na účet

Sťažovateľa náhradu trov konania sťažovateľa do 15 dni od doručenia nálezu.“

V prípade prijatia sťažnosti sťažovateľka navrhuje aj odloženie vykonateľnosti

rozsudku najvyššieho súdu vzhľadom na možnosť správcu dane kedykoľvek začať vymáhať

dodatočným platobným výmerom určenú daňovú povinnosť sťažovateľky.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

2.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého môže

ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľky a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľka nemôže domáhať ochrany svojich práv pred

všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. , , , ,

, ).

Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok krajského súdu, ako aj

sťažovateľkou namietaný postup tohto súdu, ktorý vydaniu označeného rozsudku

predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom.

S prihliadnutím na to bolo preto potrebné tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala

porušenie práv zaručených a 2 , a 2 listiny,

dohovoru, ako aj základného práva podnikať podľa , odmietnuť podľa

pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa , resp. listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa , resp. listiny kto tvrdí, že bol na svojich

právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby

preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu

však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj

ods. 1 listiny) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby

bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú

tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

v spojení s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí

aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Obsah základného práva zaručeného v , resp. listiny

spočíva v tom, že ten, kto bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej

správy, môže sa obrátiť na všeobecný súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia

(m. m. ). Ustanovenie v podstate upravuje právo

na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodoval orgán verejnej správy, a to ako lex specialis

k .

Súčasťou obsahu práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku opísal svoje

zistenia skutkových okolností vyplývajúce z dokazovania vykonaného daňovým úradom,

poukázal na dopadajúce ustanovenia

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) a nadväzne na to zhodnotil, že

«v rámci administratívneho konania bolo vykonané rozsiahle dokazovanie prostredníctvom

výsluchu svedkov, predloženia listín a pod. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého

rozsudku podrobne popísal skutkový stav, ako vyplynul z administratívneho spisu.

Najvyšší súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok krajského súdu je vecne správny a s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s.

p. sa v celom rozsahu stotožňuje aj s jeho odôvodnením, ktoré je úplné, výstižné, reagujúce

na všetky námietky žalobcu, a preto nebude opakovať pre účastníkov konania známe fakty a

len na doplnenie dodáva.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže

ide o fiškálne záujmy štátu, obsahuje osobitnú úpravu zisťovania,

preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie

dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie (§ 29 ods. 1

). Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie

daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov ( ).

V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci

sp. zn. z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. -17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že:

„Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (

v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť

dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom

uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane

z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento

nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene

a za zákonom stanovených podmienok.

Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností

a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné

bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane

z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“.

, bývalý konateľ spoločnosti PN TRADE, s.r.o. (od 11.03.2010

do 22.11.2010) bol vypočutý dňa 14.01.2014, kde bol prítomný aj žalobca a tento svedok

uviedol, že vystavil faktúru č. 20101706 zo dňa 24.06.2010, ako aj faktúru č. 20101906

zo dňa 25.06.2010 pre odberateľa TRADO, s.r.o., potvrdil, že podpis na faktúre je jeho.

Uviedol, že vystavil dodací list č. 20101706 zo dňa 24.06.2010 pre odberateľa TRADO,

s.r.o. na mikroprocesorové rotačné zváracie polohovadlo automat vrátane periférií RZP

3000 SX 52 v počte 1 ks v celkovej sume 540.260 € a zároveň potvrdil, že podpis na tomto

dodacom liste je jeho, taktiež potvrdil, že vystavil dodací list č. 20101906 zo dňa 25.06.2010

pre odberateľa TRADO, s.r.o. na mikroprocesorové synergické zváracie zariadenia 500 A -

automat vrátane periférií SW-Plus 502 W SE 3001 F v počte 1 kus a v celkovej sume

123.760 €. Dodanie tovaru uvedeného na faktúre č. 20101706 zo dňa 24.06.2010, ako aj na

faktúre č. 20101906 zo dňa 25.06.2010 však nevedel bližšie špecifikovať, na podrobnosti si

nepamätal, uviedol len, že išlo o nejaké zváracie zariadenie. Na otázky, týkajúce sa bližšej

špecifikácie predmetného obchodu uviedol, že si nepamätá, príp. že nechce povedať žiadnu

hlúposť, resp. že sa nebude vyjadrovať.

, bývalý konateľ spoločnosti EUROWORK, s.r.o. uviedol, že podpisy

na predložených dodacích listoch nie sú jeho a nevedel žiadnym spôsobom preukázať

nadobudnutie tovaru. Senát odvolacieho súdu k námietke žalobcu týkajúcej sa

neupovedomenia o výsluchu tohto svedka uvádza, že v danom prípade nejde o kľúčový

dôkaz o tom, že dodávka tovaru sa neuskutočnila tak, ako to tvrdí žalobca. Uvedená

skutočnosť vyplynula aj z ďalších dôkazov, nejednoznačnosti a nevierohodnosti výpovedí

ďalších svedkov, a preto napriek pochybeniu správcu dane pri neprizvaní žalobcu

k vypočutiu , tento nedostatok v konaní sám osebe nespôsobuje nezákonnosť

napadnutého rozhodnutia žalovaného.

K námietke žalobcu týkajúcej druhej časti dodávky, ktorej sa týkalo uplatnenie práva

na odpočítanie DPH (VTS - elektro s.r.o. → TRADO, s.r.o.) senát odvolacieho súdu

poukazuje na preverovanie správcu dane, konkrétne na výpovede konateľa TRADO, s.r.o.

, ako aj konateľa VTS - elektro, s.r.o. a výpoveď

bývalého konateľa spoločnosti PN TRADE, s.r.o. . V rámci preverovania

tvrdených skutočností nebolo preukázané dodanie tovaru tak, ako to deklaroval žalobca.

Taktiež nedošlo k preukázaniu, že v spoločnosti VTS - elektro, s.r.o. došlo ku kompletizácii

strojových častí.

K námietke žalobcu, týkajúcej sa znaleckých posudkov, senát odvolacieho súdu

uvádza, že znalcovi z oboru Ekonómia a manažment boli predložené len dodávateľské

faktúry v prípade spoločností PN TRADE, s.r.o. a TRADO, s.r.o., pričom k znaleckému

posúdeniu nebola dodaná evidencia DPH a príslušné daňové priznanie, nebolo tak možné

posúdiť správnosť uplatnenia a priznania dane na výstupe (uvedené potvrdil aj znalec vo

svojom znaleckom posudku na str. 4, 7). Rovnako aj v prípade zdaniteľných obchodov medzi

spoločnosťami EURO WORK, s.r.o. a PN TRADE, s.r.o. boli znalcovi na posúdenie dodané

len dodacie listy č. 16/2010 a č. 29/2010, preto sa znalec nevedel vyjadriť k správnosti

evidencie DPH, ako aj k správnosti premietnutiu týchto zdaniteľných obchodov

do príslušného daňového priznania DPH (str. 4, 7 predmetného znaleckého posudku).

Z uvedeného vyplýva, keďže znalec z odboru Ekonómie a manažment nemal pri vypracovaní

znaleckého posudku k dispozícii všetky potrebné podklady, nie je možné jeho závery

považovať za relevantné v súvislosti so správnosťou uplatnenia nadmerného odpočtu DPH.

Žalovaný sa s týmito námietkami žalobcu taktiež dostatočným spôsobom vysporiadal.

Znalecký posudok č. 13/2013 vypracovaný znalcom z odboru Strojárstvo taktiež nie je pre

posúdenie vzniku oprávnenosti odpočtu DPH relevantný z dôvodu, že predmetné znalecké

posudzovanie sa týka identifikácie a porovnania predmetných zváracích zariadení (strojov

dodaných spoločnosťami SOL WELDING, S.r.l. a HST Technológie, s.r.o. so strojmi

dodanými spoločnosťou TRADO, s.r.o.), pričom však nerieši okolnosti, za ktorých sa

zrealizovalo sporné dodanie tovaru, ktoré je podstatné pre posúdenie oprávnenosti nároku

na odpočet DPH.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobca v konaní

nepreukázal, že dodanie predmetných prác a tovarov bolo uskutočnené tak, ako to

deklaroval. Práve naopak, v rámci preverovania bolo správcom dane preukázané, že

spoločnosť EUROWORK, s.r.o. predmetný tovar nedodala, avšak spoločnosti PN TRADE,

s.r.o. a VTS - elektro, s.r.o., ktorá mala predmetný tovar kompletizovať, nevedeli reálne

nadobudnutie tovaru preukázať. Sprostredkovateľ obchodu, spoločnosť TRADO, s.r.o. tovar

nemal v dispozícii a jeho dodanie preukazoval len listinnými dokladmi a vyhláseniami.

V rámci kontroly bolo zistené, že sporný tovar žalobca v skutočnosti nadobudol

od talianskej spoločnosti SOL WELDING, S.r.l. v novembri 2007 a v máji 2010. Žalobca

ďalej tvrdil, že sporný tovar, ktorý mal nadobudnúť od spoločnosti TRADO, s.r.o. dodal

ďalej spoločnosti ZASTROVA, a.s., avšak pri preverovaní bolo zistené, že predmetné

zariadenie bolo v spoločnosti ZASTROVA použité už v roku 2009.

Ani senát odvolacieho súdu zo skutkového stavu nezistil, že by boli žalobcom

predložené také doklady, ktoré by podporili fakt, že predmetné zariadenia boli dodané

takým spôsobom, ako to deklaroval žalobca.

Podmienky uvedené v a nasl. (odpočítanie dane) sú

hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Odpočet

DPH si žalobca uplatnil sám, preto je povinný uchovávať a následne preukázať všetky

doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností, uvedených na faktúrach.

Žalobca neuniesol ani v administratívnom ani v súdnom konaní dôkazné bremeno

a nebolo možné súhlasiť ani s jeho opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol

žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány nevysporiadali. Dôkazné bremeno

spočíva na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú

kontrolu daňovníkom deklarovaných skutočností a dokladov. Aj keď faktúry obsahujú

po formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti

na nich deklarované aj preukázateľné inými dôkazmi.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá pre

správcu dane v daňovom konaní ustanovuje povinnosť postupovať v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi ( ). V zmysle zásady

súčinnosti (s. 2 ) správca dane postupuje v daňovom konaní

v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou

z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona

č. ), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo

v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti ( ), podľa

ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej

podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov ( Slovenskej

republiky).

Záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností v daňovom konaní ustálený

zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotno-

právnymi ustanoveniami V predmetných prípadoch žalobcovi

právo na odpočítanie dane (, o DPH)

nevzniklo. Potom je správne aj konštatovanie, že nebola dodržaná Šiesta Smernica Rady,

77/388/EEC zo dňa 17.05.1977, v znení neskorších zmien, ktorá zakladá spoločný systém

DPH a podľa ktorej právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len

z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Právo na odpočet dane z pridanej hodnoty vzniká vtedy,

ak je preukázané, že predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo faktúrach.

Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. V preverovaných prípadoch, vzhľadom

na zistené skutočnosti, došlo k pochybnostiam ohľadom reálneho dodania plnení

uskutočnených osobou uvedenou na daňových dokladoch. Keďže v daňovom konaní leží

dôkazné bremeno na daňovom subjekte, je na ňom, aby bez všetkých pochybností, v prípade

následnej daňovej kontroly preukázal deklarované skutočnosti, aj s určitým časovým

odstupom.

Súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu

uvedenými v podanej žalobe, uviedol, že postup finančných orgánov oboch stupňov bol

v súlade so zákonom. Úlohou žalovaného i správcu dane pri posudzovaní práva

na odpočítanie DPH zo zdaniteľných obchodov deklarovaných predloženými faktúrami, je

vychádzať nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale aj z výsledkov

zistení o preukázateľnosti skutočností na nich deklarovaných. Stav veci zistený správcom

dane a žalovaným, bol podľa názoru senátu odvolacieho súdu, dostatočne preukázaný

a v rozhodnutiach náležité odôvodnený. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým

zisteniam správcu dane a zaujať stanovisko.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

krajského súdu ako vecne správny a v súlade so zákonom potvrdil. Rozhodnutia žalovaného

a správcu dane obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti, žalovaný pri hodnotení

dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania, všetky dôkazy hodnotil

v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Z týchto podstatných dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre ako vecne

správny podľa veta druhá v spojení s ,

potvrdil.».

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a 2 , resp. a 2 listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä v nedostatočnom

odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu, ktorým nemalo byť odpovedané na všetky jej

námietky spochybňujúce právne posúdenie ustálené daňovými orgánmi v jej právnej veci

a na v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody.

Ústavný súd v medziach svojej právomoci preskúmal napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na základe

sťažnosti podľa a dospel k záveru, že rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 2. decembra 2014 je ústavne udržateľný a sťažovateľkou uplatnené

námietky svojou relevanciou neodôvodňujú zásah ústavného súdu do výsledku napadnutého

konania. Ako už totiž bolo uvedené, úlohou ústavného súdu nie je skúmať úplnosť zisteného

skutkového stavu ani naprávať prípadné omyly v parciálnych otázkach, ktorých sa mohli

všeobecné súdy a správne orgány, ktoré vydali nimi preskúmavané rozhodnutia, dopustiť.

Zásah ústavného súdu do výsledkov konania pred všeobecným súdom by bol možný len

v prípade, ak by nimi vyvodené závery boli arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva stotožnenie sa najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho s právnym posúdením veci krajským súdom, čo v zmysle § 219 ods. 2

(ďalej aj ,,OSP“) najvyššiemu súdu umožňovalo obmedziť

sa pri odôvodnení jeho rozsudku na skonštatovanie vecnej správnosti rozsudku krajského

súdu a len na zvýraznenie uvedenej správnosti doplniť ďalšie dôvody. Z konštantnej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré

vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných ľudských práv a slobôd. (, ). Odôvodnenie

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu preto s prihliadnutím na § 219 ods. 2

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , )

a odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkom

krajského súdu, ktorý podrobne odpovedal na námietky sťažovateľky týkajúce sa právneho

posúdenia jej veci.

Zo sťažnosti a z k nej pripojenej dokumentácie vyplýva predovšetkým nesúhlas

sťažovateľky s právnymi závermi najvyššieho súdu a pred ním aj so závermi krajského súdu

a daňových orgánov o neunesení dôkazného bremena vo všeobecnými súdmi

preskúmavanom daňovom konaní o dodaní tovaru sťažovateľke, následkom čoho

sťažovateľke nemalo vzniknúť právo na odpočítanie dane. Napriek deklarovanému

nesúhlasu s výsledkom konania však sťažovateľka v zásade nepopiera, že mnohé dôkazy,

o ktoré opiera svoje právo, produkovala až v súdnom konaní o žalobe proti rozhodnutiu

finančného riaditeľstva, a nie v pôvodnom daňovom konaní. Pritom opomína ustanovenie,

podľa ktorého je pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia v správnom súdnictve

rozhodujúci skutkový stav, ktorý existoval už v čase vydania napadnutého správneho

rozhodnutia ( ). Podľa názoru ústavného súdu tiež sťažovateľka nedôvodne tvrdí,

že vo veci konajúce daňové a súdne orgány od nej vyžadovali unesenie dôkazného bremena

vo vzťahu k dodávkam predchádzajúcich dodávateľov. Z rozsudku najvyššieho súdu totiž

vyplýva, že od sťažovateľky bolo vyžadované len preukázanie reálneho uskutočnenia

dodávky, ktorá jej bola „formálne“ fakturovaná. Právny názor najvyššieho súdu, že je vecou

sťažovateľky preukázať realizovanie dodávky sporného tovaru, je zlučiteľný s obsahom

sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie.

Podľa hodnotenia ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom rozsudku interpretoval

v sťažovateľkinej kauze na prípad dopadajúce ustanovenia zákona o správe daní a zákona

o dani z pridanej hodnoty ústavne konformným spôsobom vychádzajúc zo skutkového stavu

ustáleného z rozsiahlejšieho dokazovania, než bol skutkový stav zistený iným daňový orgán

(konkrétne Daňovým úradom Prievidza) v rámci daňovej kontroly dodávateľa sťažovateľky,

na ktorý sťažovateľka v sťažnosti poukazuje. Preto podľa názoru ústavného súdu

sťažovateľkina námietka o porušení princípu neutrality pri aplikácii zákona o dani

z pridanej hodnoty v rozsudku najvyššieho súdu z hľadiska obsahu označených práv

neobstojí. Rovnako neobstojí ani poukaz sťažovateľky na právnu vetu v ňou uvádzanom

rozsudku Súdneho dvora, keďže táto sa týka práva na odpočet dane z pridanej hodnoty

za poskytnuté tovary/služby, avšak v danom prípade sa stalo sporným práve poskytnutie

tovaru, ktoré je predpokladom vzniku práva na odpočet uvedenej dane. V súvislosti

s námietkou proti spôsobu vykonania výsluchu svedka ústavný súd pripomína,

že jeho úlohou nie je naprávať prípadné vady konania vytýkané všeobecným súdom, pokiaľ

tieto nie sú svojimi účinkami spôsobilé zasiahnuť do výsledku napadnutého konania.

Ústavný súd totiž nie je ďalšou inštanciou všeobecného súdnictva. Navyše, záver

najvyššieho súdu o tom, že táto namietaná vada nemala vplyv na zákonnosť napadnutého

daňové konania, považuje ústavný súd za udržateľný.

Ústavný súd preto námietky sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu vyhodnotil ako neopodstatnené, keďže z obsahu rozsudku

najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nevyplýva, že by ich právne závery

v predloženom prípade popierali podstatu a zmysel relevantnej zákonnej úpravy dane

z pridanej hodnoty a boli v rozpore s ústavnými limitmi vyplývajúcimi z obsahu

sťažovateľkou označených práv. Pri uplatňovaní daňových predpisov sa totiž v zmysle § 2

ods. 6 zákona o správe daní berie v daňovom konaní vždy do úvahy skutočný obsah

právnych úkonov alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre správne určenie alebo

vyhodnotenie dane (podobne sp. zn. ). Právne závery o nedostatku

žalobných dôvodov na zrušenie sťažovateľkou napádaného rozhodnutia finančného

riaditeľstva boli najvyšším súdom dostatočne odôvodnené, pričom najvyšší súd venoval

náležitú pozornosť aj odpovediam na relevantné námietky sťažovateľky, ktoré v konečnom

dôsledku neboli spôsobilé vyvrátiť záver o jej neunesení dôkazného bremena v daňovom

konaní. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu preto nevykazuje znaky

zjavných právnych ani skutkových omylov a vzhľadom na to ústavný súd označený

rozsudok nevyhodnocuje ako arbitrárny. K arbitrárnosti napadnutého rozsudku by totiž

mohlo dôjsť hlavne v prípade rozporu právnych argumentov najvyššieho súdu a skutkových

okolností prerokúvaného prípadu s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany a prípadne aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych

predpisov aplikovaných v prerokúvanom prípade. Uvedené nedostatky pritom musia

dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré

z práv uvedených v .

Námietky sťažovateľky však nepreukázali ústavne relevantnú súvislosť medzi

označeným základným právom na súdnu ochranu podľa a 2 , resp.

ods. 1 a 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Naopak, v konaní o sťažovateľkinej

žalobe podľa druhej hlavy piatej časti konajúce všeobecné

súdy poskytli svojimi rozsudkami jej základnému právu právnu ochranu v

požadovanej kvalite. Aj keď sa v danom prípade vnútorná intencionalita právnych úvah

sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ústavný súd

pripomína, že obsahom označeného práva na súdnu ochranu podľa nie

je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Zároveň ústavný súd pripomína, že pre ústavnú konformnosť napádaných súdnych

rozhodnutí s obsahom označeného základného práva na súdnu ochranu postačuje, ak toto

rozhodnutie dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania, pričom všeobecný

súd nemusí nevyhnutne poskytnúť odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

Keďže ústavný súd dospel k záveru o absencii príčinnej súvislosti medzi

sťažovateľkou označenými právami a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, bolo

namieste jej sťažnosť podľa odmietnuť z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky (na odklad vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu, zrušenie

označeného rozsudku, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov právneho

zastúpenia) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015