Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 1/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., P., právne zastúpenej advokátom

JUDr. B. J., PhD., Advokátska kancelária B. L., s. r. o., B., pre namietané porušenie jej

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. júla

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. septembra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“),

pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 13. júla 2011.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Správca dane (DÚ P.) vykonal u sťažovateľa

za rok 2005 daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku

2005, o výsledku ktorej vyhotovil protokol zo dňa 09. 07. 2009 č. /Rej,

z ktorého vyplynulo, že sťažovateľ v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej

osoby za zdaňovacie obdobie roku 2005 vykázal základ dane =966.203,- SKK (=32.072,06

EUR), t. j. o =14.631.046,- SKK (=485.661,75 EUR) menej ako základ dane zistený

kontrolou, keď zaúčtoval do nákladov roku 2005 dodávateľské faktúry od dodávateľov…“

Sťažovateľka podala proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky

žalobu o preskúmanie postupu a rozhodnutia správneho orgánu, o ktorej rozhodol Krajský

súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 22. júna 2010 tak,

že žalobu zamietol a účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania. „Predmetom

preskúmania vo vyššie uvedenom správnom konaní bolo rozhodnutie Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 04. 11. 2009 č. rozhodnutia 1/225/13561-

120272/2009/990705-r, ktorým potvrdilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu P.

č. /Neuv zo dňa 27. 07. 2009, ktorým bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel

dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2005 v sume =92.275,74 EUR,

pretože žalobca do daňových výdavkov (nákladov), ktorých vynaloženie na daňové účely

nevedel v daňovom konaní dostatočne preukázať. Po preskúmaní zákonnosti postupu

a rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR dospel krajský súd k záveru, že toto je v súlade

so zákonom.“

Na základe odvolania žalobcu (sťažovateľky) najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 13. júla 2011 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 22. júna 2010 a účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

3. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla: «Sťažovateľ v prvom rade namieta

nepreskúmateľnosť rozhodnutia porušovateľa, ktorým rozhodnutím sa porušovateľ stotožnil

v plnom rozsahu so závermi prvostupňového (krajského) súdu. Ako súd prvého stupňa

(a zároveň aj porušovateľ) zhodne uvádzajú, z o dani

z príjmov (ďalej aj „ZDP“) vyplýva, že ako daňový výdavok (náklad) pre zistenie základu

dane možno uznať len výdavok (náklad) vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie

a udržanie príjmov (teda podmienka vecnosti), daňovníkom riadne a hodnoverne

preukázaný (podmienka preukázateľnosti) a zaúčtovaný v účtovníctve alebo evidovaný

v evidencii daňovníka. Z rozhodnutia krajského súdu či porušovateľa však

vyplýva, že sťažovateľovi sa v konaní pred správcom dane vytýkalo, že výdavky v celkovej

výške –14.470.068,40 SKK (=480.318,26 EUR) dostatočne nepreukázal, čím porušil vyššie

uvedené ustanovenia § 2 písm. i) ZDP, avšak odôvodnenia oboch rozhodnutí sa

zameriavajú nie na záver, že sťažovateľ nepreukázal vynaloženie predmetných výdavkov,

ale že sťažovateľ nepreukázal, že nastali plnenia, na základe ktorých mali byť tieto výdavky

vynaložené, čiže krajský súd ako aj porušovateľ sa zamerali na skúmanie, resp. preukázanie

právneho dôvodu predmetných plnení. …

Sťažovateľ ďalej namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia porušovateľa,

keďže toto uvádzajúc závery prvostupňového (krajského) súdu a na ne nadväzujúce

argumenty sťažovateľa sa obmedzuje len na opätovné zhrnutie záverov súdu prvého stupňa,

bez toho, aby na zásadné argumenty sťažovateľa bola daná taká odpoveď, ktorá sa

z hľadiska ústavno-konformného výkladu ustanovenia § 157 ods. 2 (odôvodnenie

rozhodnutia) v spojení s vyžaduje. … Okrem toho, sťažovateľ vidí

porušenie vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu aj v tom, že správca

dane (DÚ P.) a tým aj prvostupňový (krajský“) súd a zároveň aj porušovateľ nesprávne

vyložili ustanovenie ZSD (

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov; pozn.), v zmysle ktorého ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. ...

Ďalšou namietanou skutočnosťou zo strany sťažovateľa bolo nevypočutie svedkov

p. M. L., lng. M.. Ing. B., ktorých mená v súvislosti s uskutočnenými plneniami sťažovateľ

viac krát uviedol ešte v rámci svojich vyjadrení na Daňový úrad P. Prvostupňový (krajský)

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol ako dôvod nevykonania týchto dôkazov, že by

výsluch týchto svedkov nemohol priniesť nové skutočnosti vzhľadom na vykonané

dokazovanie, a tým vyhodnotil dôkaz ešte predtým, ako ho vôbec vykonal. … Sťažovateľka

ďalej namieta aj hodnotenie svedeckých výpovedí svedkov zo strany všeobecných súdov.

Za obzvlášť závažnú a ústavné práva porušujúcu skutočnosť je však potrebné uviesť,

že v posudzovanej veci neprebehlo riadne prvostupňové konanie, v dôsledku čoho bolo

sťažovateľovi vo všeobecnosti znemožnené uplatniť svoje procesné práva, najmä dostať

príležitosť predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby preukázal ním tvrdené skutočnosti,

ale aj zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie správneho orgánu a vyjadriť sa k nim. … Napriek tomu, že

konateľ sťažovateľa v zápisnici o ústnom pojednávaní o predbežnom prerokovaní protokolu

o výsledku zistenia z daňovej kontroly zo dňa 09. 07. 2009 vyhlásil, že správca dane

nevyužil všetky možnosti na získanie dôkazov, t. j. vyjadril nesúhlas so zistenými

skutočnosťami, daňový úrad bez ďalšieho konania, výlučne na základe protokolu o daňovej

kontrole vydal o 17 dní dodatočný platobný výmer, ktorým sťažovateľovi dodatočne vyrubil

daň. Sťažovateľovi teda ani nebolo riadne umožnené, aby návrhy na ďalšie, resp. akékoľvek

dokazovanie vôbec uviedol, keďže sa nemohol riadnym spôsobom oboznámiť

so skutočnosťou, či vôbec a aké dôkazy boli zo strany správcu dane vykonané. Do toho času

„vykonané“ dôkazy, z ktorých správca dane (ako aj porušovateľ) vychádzajú, však nemožno

použiť, keďže boli v prevažnej väčšine najmä dožiadania vykonané v rozpore so zákonom,

bez prítomnosti a bez vedomia sťažovateľa, čím došlo jednoznačne k porušeniu práv

a právom chránených záujmov vyjadrených v § 2 ods. 1 a ods. 8 ZSD, najmä úzko

spolupracovať so správcom dane. Tým bolo sťažovateľovi znemožnené vykonávať procesné

práva, najmä právo vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam, čím bolo zároveň porušené

jeho právo podľa vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným

(t. j. nie vykonaným) dôkazom. … Uvedený postup mal potom za následok vydanie

nezákonného rozhodnutia a v konečnom dôsledku porušenie princípov spravodlivého

procesu, vrátane porušenia práva na rovnosť účastníkov konania.»

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na rovnosť účastníkov konania podľa

Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 07. 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. , porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 07. 2011 v konaní

vedenom pod sp. in. sa z r u š u j e a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

1. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

2. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

4. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

5. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

8. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

III.

1. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. júla 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 22. júna 2010 v konaní o preskúmanie zákonnosti

postupu a rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu podľa , základné právo na rovnosť

účastníkov konania podľa , základné právo na spravodlivé súdne konanie

podľa a právo podľa dohovoru. Sťažovateľka predovšetkým

tvrdí, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný, nesúhlasí s právnym

názorom najvyššieho súdu vyjadreným v rozsudku, tvrdí, že odporca nevykladá ustanovenia

o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o dani z príjmov“) a o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) ústavne konformným spôsobom. Sťažovateľka

ďalej namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku, nevypočutie svedkov a nesúhlasí

s hodnotením svedeckých výpovedí zo strany najvyššieho súdu.

2. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval: „V odvolaní žalobca

opakovane namietal, že krajský súd sa nevysporiadal s argumentmi žalobcu a nevyhodnotil

jeho tvrdenia týkajúce sa toho, že žalobca predložil správcovi dane všetky doklady -

odberateľské faktúry, príjmové a výdavkové doklady, bankové výpisy z účtov, ktoré majú

riadne náležitosti daňových dokladov a tvrdil, že obchody medzi žalobcom a spoločnosťami

V., s. r. o., Agentúra A. IVM – S., s. r. o., a MVM – S., s r. o., boli uzavreté v zmysle

platných právnych predpisov.

Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca opomenul tú skutočnosť, že v daňovom

konaní je správca dane povinný brať do úvahy skutočný obsah právneho úkonu, alebo inej

skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane požadoval od žalobcu

predloženie dôkazov, ktoré by preukazovali, že daňové výdavky tak, ako boli žalobcom

deklarované, boli preukázateľne vynaložené daňovníkom, nakoľko z predložených dokladov

táto skutočnosť nevyplývala.…

Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný nevypočul svedkov ..., odvolací súd taktiež

poukazuje na to, že tento dôkaz, vzhľadom na koncentračnú zásadu, ktorá sa v daňovom

konaní uplatňuje, mal žalobca navrhnúť v lehote podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní.

Napriek tomu sa odvolací súd s touto námietkou zaoberal...“

Najvyšší súd ďalej podrobne uvádza skutkové zistenia v súvislosti s dokazovaním

vykonávania prác sťažovateľkou vo viacerých obchodných spoločnostiach.

„Odvolací súd zdôrazňuje, že názor žalobcu, že je povinnosťou správcu dane

dokázať, že daňový výdavok nebol vynaložený daňovníkom nie je správny a nemá oporu

v zákone. Predovšetkým je povinnosťou daňového subjektu preukázať, že daňový výdavok

bol vynaložený.

Pokiaľ v odvolaní namietal, že správca dane urobil niekoľko nadbytočných úkonov

na zistenie skutkového stavu, odvolací súd poukazuje na to, že je na správcovi dane aké

dôkazy v daňovom konaní vykoná. Pokiaľ z týchto, podľa žalobcu nadbytočných, úkonov

vyplynuli skutočnosti, ktoré spochybnili vynaloženie daňových nákladov v deklarovanej

výške, správca dane musel na tieto okolnosti prihliadnuť a bolo povinnosťou žalobcu

predložiť dôkazy, ktoré by tieto pochybnosti vyvrátili.

Takýto dôkaz však žalobca v daňovom konaní nepredložil a nepredložil ho ani

v konaní pred prvostupňovým súdom. Jeho tvrdenia uvádzané v odvolaní sú všeobecné

a zhodné s tými, ktoré uviedol už v žalobe.

Pokiaľ poukazoval na to, že žalovaný zrušil dodatočné platobné výmery týkajúce sa

DPH za rovnaké zdaňovacie obdobie, a preto mal rovnako postupovať aj v tomto prípade,

nakoľko išlo o posúdenie rovnakých zdaniteľných obchodov, odvolací súd poukazuje na to,

že predmetom tohto konania je posudzovanie správnosti uplatnenia daňových výdavkov,

čo sú dve odlišné konania.

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis

žalovaného, je nesporne zrejmé, že v súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo

preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležité vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak

ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti

ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru

odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu.“

3. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné uviesť,

že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže

preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti

postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom

oddiele druhej hlavy ( až ). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného

súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu

základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného

súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery

boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (podobne aj ). Ústavnoprávnou požiadavkou

je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne

a dostatočne odôvodnené.

4. Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (podobne , ).

5. Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

6. Ústavný súd zameral svoju pozornosť na aplikáciu procesno-právnych noriem

zákona o správe daní regulujúcich rozdelenie dôkazného bremena v daňovom konaní. Ako

už ústavný súd uviedol v uznesení sp. zn. , dokazovanie v daňovom konaní

nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu

dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá

akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt

má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia

dokázať. Ak však správca dane pri preverovaní písomných podkladov, hoci aj v rámci

daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť

dôkazov predložených daňovým subjektom, v takom prípade je opäť len na daňovom

subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho

pôvodných dôkazov správcom dane.

7. Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska okolností danej veci bolo rozhodujúce, že

sťažovateľka mala možnosť uplatniť svoje procesné práva už v rámci priebehu daňovej

kontroly. V odôvodnení rozsudku najvyšší súd zdôraznil procesnú pasivitu sťažovateľky,

ktorá mala v daňovom konaní za následok neunesenie dôkazného bremena preukázania

deklarovaných daňových výdavkov (pokiaľ ide o predkladanie dôkazov o vynaložení

daňových výdavkov tak, ako boli sťažovateľkou deklarované).

8. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 13. júla 2011 je nepreskúmateľný a vyznačuje sa nedostatočným

odôvodnením, ústavný súd uvádza, že naopak, z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší

súd sa dôsledne a podrobne zaoberal odvolacími dôvodmi sťažovateľky proti rozsudku

krajského súdu. Najvyšší súd podrobne uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

Najvyšší súd s odvolaním sa na platnú a účinnú právnu úpravu podľa zákona o dani

z príjmov a zákona o správe daní vyjadril svoj právny názor k jednotlivým námietkam

sťažovateľky, pričom podľa názoru ústavného súdu postupu najvyššieho súdu pri výklade

a aplikácii dotknutých ustanovení označených právnych predpisov nie je čo vytknúť.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho

viedli k vydaniu rozhodnutia, ktorým odvolaniu sťažovateľky nevyhovel. Prijaté právne

závery so zreteľom na skutkový stav nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Najvyšší súd

v napadnutom rozsudku podľa názoru ústavného súdu primeraným spôsobom reagoval

na námietky sťažovateľky a vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

9. Okolnosť, že sťažovateľka sa s výrokom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

nestotožňuje, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd

k tomu poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie

garantované a Listinou základných práv a slobôd neznamená právo na úspech

v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením

je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. , ).

10. Pokiaľ ide o namietané porušenie a , ústavný súd

v súlade so svojou konštantnou judikatúrou () uvádza, že zmyslom

procesných garancií vyplývajúcich z označených ustanovení je okrem iného zabezpečiť, aby

bola účastníkovi konania poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná

a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich

procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície

v porovnaní s druhým účastníkom konania. Keďže procesný postup orgánu verejnej moci

objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich

nevyužil v plnom rozsahu (predovšetkým v rámci dokazovania, keď napriek výzvam

správcu dane nepredložil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení), nemožno dospieť

k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na rovnosť v konaní alebo

na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie.

11. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že materiálne právo

sťažovateľky podľa , a a dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 13. júla 2011 nemohlo byť porušené.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

12. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľky

ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012