Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 750/2013
PDF · 267.01 KB
No categories available
I. ÚS 750/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. N., S., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B.,
ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn.
3 T 173/96 a jeho uznesením č. k. 1 Nt 5/10-2011 z 30. októbra 2011 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 To 47/97 z 22. apríla 1997, a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. novembra 2013 doručená sťažnosť S. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 173/96 a jeho
uznesením č. k. 1 Nt 5/10-2011 z 30. októbra 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 47/97 z 22. apríla 1997.
2. Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 3 T 173/96-175
z 20. januára 1997 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 47/97 z 22. apríla
1997 bol uznaný vinným zo spáchania pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250
ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 1. januára 2006.
V ďalšom sťažovateľ podal na okresnom súde celkovo tri návrhy na obnovu konania, a to
prvý 28. mája 1998, ktorý bol uznesením okresného súdu č. k. Nt 271/98-54 z 8. júna 1999
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 169/99 z 23. septembra 1999 zamietnutý.
Druhý návrh na obnovu konania podal sťažovateľ 4. decembra 2007, ktorý bol uznesením
okresného súdu č. k. 3 Nt 2/07-31 z 26. februára 2008 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 Tos 10/2008 z 5. novembra 2008 taktiež zamietnutý. Posledný návrh na povolenie
obnovy konania podal sťažovateľ na okresnom súde 31. mája 2010, ktorý v poradí ako tretí
návrh bol uznesením okresného súdu č. k. 1 Nt 5/10-211 z 30. októbra 2012 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 1/2013 z 19. marca 2013 tiež zamietnutý.
V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti predostrel ústavnému súdu celý rad dôkazov,
podľa jeho názoru podporujúcich povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci, a taktiež
poskytol vlastné a komplexné zhodnotenie dôkaznej situácie z predostretých dôkazov
vyplývajúcej, pričom okresnému súdu vytkol, že „... sústavne žiadal o predloženie nových
dôkazov, ale ani tie ktoré boli súdu v dostatočnom množstve predložené, riadne, správne
a bez náznakov diskriminácie nevyhodnotil“. V dôsledku uvedeného sťažovateľ dôvodí, že
„Samotným konaním súdu I. stupňa bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu a to podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom a nasledujúce čl. 6 ods. 3 písm. b) mať
primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, čl. 6 ods. 3 písm. c) obhajovať sa
osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu (JUDr. L. L.), čl. 6 ods. 3
písm. d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na
vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako v prípade svedkov proti
nemu.
Právo porušené bolo aj v porušením základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“.
Sťažovateľ je teda „... presvedčený, že návrhy na obnovu konania boli dôvodné so
zámerom dospieť ku spravodlivosti. OS vo Svidníku... sa nechce vysporiadať s novými
predkladanými dôkazmi a návrhmi. Zaoberá sa nimi viac menej povrchne čoho výsledkom
je nesprávny právny úsudok a nespravodlivý právny záver.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie vydal tento nález:
„1) ... základné právo S. N. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom OS Svidník
v konaní vedenom pod č. k. 3 T 173/96 v náväznosti na uznesenie OS Svidník z 30. 10. 2011
1 Nt 5/10-2011 v spojení s uznesením KS v Prešove zo dňa 22. 04. 1997 č. k. 2 To 47/97
porušené bolo.
... základné a ľudské práva S. N. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v kontexte s ods. 11
čl. 6 európskeho dohovoru postupom OS Svidník vo vyššie uvedených konaniach porušené
bolo.
2) Ústavný súd prikazuje OS Svidník, aby konal bez zbytočných prieťahov
2) Ústavný súd prikazuje OS Svidník, aby konal bez zbytočných prieťahov
3) Priznáva S. N. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,- Eur, ktoré mu
je OS Svidník povinný vyplatiť do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4) Ukladá OS Svidník povinnosť uhradiť S. N. trovy tohto konania, za vypracovanie
sťažnosti a právne zastúpenie vo výške 1 000,- Eur..., ktoré mu budú vyplatené v hotovosti,
alebo šekovou poukážkou do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktoré sú adekvátne
nároku na právne zastupovanie advokátom.“
V ďalšom sťažovateľ uviedol, že „Keďže rozhodovanie o návrhu na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia nie je rozhodovaním o základnom práve alebo
slobode zo strany Ústavného súdu neprichádza do úvahy pri rozhodovaní v rámci
predbežného prerokovania o prijatí takéhoto návrhu rozhodnúť, týmto žiadam, aby
predmetná sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie, v ktorom navrhovateľ požiada Ústavný
súd, aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,- Eur.“. V závere
sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, „... aby v dočasnom opatrení ÚS SR uložil
porušovateľom, aby konal bez zbytočných prieťahov“.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II.A
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu
9. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých
malo dôjsť postupom tak okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt 5/10, ako aj
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 47/97 o povolení obnovy konania: „Som
presvedčený, že obidva súdy, ale predovšetkým súd I. stupňa OS vo Svidníku porušil na môj
úkor označené základné a ľudské právo podľa Ústavy SR i Európskeho Dohovoru, ktorý
v danom prípade je výslovne právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.“
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom
poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03,
IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy
v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý
vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa
môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti
(napr. PL. ÚS 25/01).
12. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (napr. II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), že ochrana základnému právu podľa čl. 48
ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia
tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto
prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla,
už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva/práv, ústavný súd
sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
13. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
v nadväznosti na vyslovenie porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru
je teda to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby
sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola
sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod
na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
14. Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. novembra 2013 namietol
prieťahy v konaní a postupe tak okresného súdu, ako aj krajského súdu, pričom však v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu boli všetky sťažovateľom označené konania
právoplatne skončené. Tento záver platí aj pre ostatné konanie okresného súdu o návrhu
sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 1 Nt 5/10 v spojení
s konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn. 4 Tos 1/2013 a jeho uznesením sp. zn.
4 Tos 1/2013 z 19. marca 2013. Inými slovami, v čase, keď sťažovateľ doručil ústavnému
súdu svoju sťažnosť, v ktorej namietal porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, boli už všetky celkovo tri konania (pozri bod 2) o jeho návrhu
na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci právoplatne skončené.
15. Ústavný súd zároveň zistil, že sťažovateľ nepredložil dôkaz, resp. neuviedol, že
využil účinný prostriedok nápravy, ktorým mohol brojiť proti zdĺhavému, teda
„prieťahovému“ postupu súdov v jeho veci/konaní o povolenie obnovy konania. Takýmto
prostriedkom bola sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“) podaná predsedovi okresného súdu, ako aj krajského súdu. Zároveň
sťažovateľ v čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu disponoval aj podobným
účinným prostriedkom nápravy podľa § 55 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov.
16. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom,
že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci. Nesplnenie, resp. nedodržanie princípu
subsidiarity postupom sťažovateľa, by zakladalo za predpokladu, ak by bola sťažnosť
podaná ústavnému súdu v čase ešte prebiehajúcich súdnych konaní, dôvod na odmietnutie
ním podanej sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
17. V závere svojej argumentácie sa ústavnému súdu žiada sťažovateľovi
pripomenúť judikovaný právny názor ústavného súdu, podľa ktorého pri obnove trestného
konania podľa Trestného poriadku môžu byť práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené v zásade len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti
uznesenia o povolení obnovy konania. V konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu
do rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu
na obnovu konania – nie je aplikovateľný čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a rovnako ani čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru
v časti týkajúcej sa prejednania záležitosti v primeranej lehote, pretože nejde
o rozhodovanie v merite veci (t. j. o vine sťažovateľa, resp. o oprávnenosti trestného
obvinenia proti nemu) a o odstránenie stavu jeho právnej neistoty právoplatným súdnym
rozhodnutím vo veci samej (obdobne napr. I. ÚS 63/05). Inými slovami, právna neistota
sťažovateľa bola teda odstránená právoplatným odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu
č. k. 3 T 173/96-175 z 20. januára 1997 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 2 To 47/97 z 22. apríla 1997. Až v prípade právoplatnosti rozhodnutia o povolení
obnovy konania, keď by teda okresný súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prerokoval, by už
išlo o rozhodovanie o hmotnom práve a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej
lehote právoplatným rozhodnutím, a prichádzala by teda do úvahy aj aplikovateľnosť čl. 48
ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, resp. čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru v časti týkajúcej sa prejednania záležitosti
v primeranej lehote (m. m. III. ÚS 191/02, I. ÚS 24/03, IV. ÚS 185/04, III. ÚS 18/05,
18. V dôsledku uvedených skutočností je sťažnosť sťažovateľa týkajúca sa
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená, resp. neprípustná, v dôsledku čoho ju ústavný súd
v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona ústavnom súde.
II.B
Posúdenie sťažovateľom podanej sťažnosti z hľadiska splnenia zákonných podmienok
19. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie
tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04). Z uvedeného je
zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo
neobmedzený právny poriadok prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.
III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).
20. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva...
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť
splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom... Podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania. Podľa § 50 ods. 1
zákona o ústavnom súde musí sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20
obsahovať označenie, (i) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa
porušili, (ii) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody, (iii) proti komu smeruje. Podľa § 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo
dôkaz o inom zásahu.
21. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných
práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave
a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané
na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127
ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie
sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3
22. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,
ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, v tejto označil napádaný
postup a rozhodnutia všeobecných súdov takto „.... postupom OS Svidník v konaní vedenom
pod č. k. 3 T 173/96 v náväznosti na uznesenie OS Svidník z 30. 10. 2011 1 Nt 5/10-2011
v spojení s uznesením KS v Prešove zo dňa 22. 04. 1997 č. k. 2 To 47/97...“. Z uvedeného je
zrejmé, že sťažovateľ sa domáha ochrany svojich označených práv aj vo vzťahu k uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 2 To 47/97 z 22. apríla 1997, pričom „prima facie“ je zrejmé, že
nedodržal zákonom ustanovenú lehotu dvoch mesiacov na podanie ústavnej sťažnosti,
v dôsledku čoho nesplnil kogentnú zákonom danú podmienku konania, ktorou je podanie
sťažnosti ústavnému súdu v dvojmesačnej lehote. Táto skutočnosť zakladá dôvod
odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu oneskorenosti jej
podania.
23. Ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že ostatným rozhodnutím o návrhu
sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci je uznesenie krajského súdu
sp. zn. 4 Tos 1/2013 z 19. marca 2013, ktoré však sťažovateľ v petite podanej sťažnosti
nenamietal. Ak teda mienil sťažovateľ uplatniť svoje námietky voči uzneseniu krajského
súdu sp. zn. 4 Tos 1/2013 z 19. marca 2013, mal tak učiniť v petite podanej sťažnosti,
pričom ústavný súd, súc viazaný návrhom na začatie konania podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, rozhodoval len vo vzťahu k ním označeným konaniam a rozhodnutiam
všeobecných súdov (pozri bod 4 a 22). Ústavný súd zároveň pripomína, že vzhľadom
na zastúpenie sťažovateľa advokátom (kvalifikovaným právnym zástupcom) nie je povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti zistené formálne nedostatky alebo iné zrejmé nesprávnosti
podanej sťažnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,
III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti
už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát
je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať
práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval
úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli
objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
24. V závere svojej argumentácie ústavný súd poukazuje na už spomenutý princíp
subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv
sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať
ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto
základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť
využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným
zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.
m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
25. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 1 Nt 5/10-211 z 30. októbra 2012,
ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti nemu bolo možné
podať sťažnosť podľa § 163 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov, čo sťažovateľ aj využil, a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
26. Nad rámec svojej argumentácie ústavný súd poznamenáva, že aj v prípade, ak by
sťažovateľ v petite svojej sťažnosti správne označil ostatné rozhodnutie krajského súdu
sp. zn. 4 Tos 1/2013 z 19. marca 2013 (k čomu nedošlo, pozn.), dospel by pri jeho
preskúmaní k záveru o zjavnej neopodstatnenosti namietaného porušenia práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru vo vzťahu k uvedenému
rozhodnutiu krajského súdu z dôvodu, že právne závery krajského súdu v tomto rozhodnutí
nepovažuje za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, a uvedený záver by bol dôvodom
odmietnutia podanej sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je
viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013