Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 750/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. N., S., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B.,

ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením č. k. -2011 z 30. októbra 2011 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 22. apríla 1997, a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. novembra 2013 doručená sťažnosť S. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením č. k. -2011 z 30. októbra 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. apríla 1997.

2. Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. -175

z 20. januára 1997 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 22. apríla

1997 bol uznaný vinným zo spáchania pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250

ods. 1 a ods. 3 písm. b) účinného do 1. januára 2006.

V ďalšom sťažovateľ podal na okresnom súde celkovo tri návrhy na obnovu konania, a to

prvý 28. mája 1998, ktorý bol uznesením okresného súdu č. k. -54 z 8. júna 1999

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 23. septembra 1999 zamietnutý.

Druhý návrh na obnovu konania podal sťažovateľ 4. decembra 2007, ktorý bol uznesením

okresného súdu č. k. -31 z 26. februára 2008 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 5. novembra 2008 taktiež zamietnutý. Posledný návrh na povolenie

obnovy konania podal sťažovateľ na okresnom súde 31. mája 2010, ktorý v poradí ako tretí

návrh bol uznesením okresného súdu č. k. -211 z 30. októbra 2012 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. marca 2013 tiež zamietnutý.

V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti predostrel ústavnému súdu celý rad dôkazov,

podľa jeho názoru podporujúcich povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci, a taktiež

poskytol vlastné a komplexné zhodnotenie dôkaznej situácie z predostretých dôkazov

vyplývajúcej, pričom okresnému súdu vytkol, že „... sústavne žiadal o predloženie nových

dôkazov, ale ani tie ktoré boli súdu v dostatočnom množstve predložené, riadne, správne

a bez náznakov diskriminácie nevyhodnotil“. V dôsledku uvedeného sťažovateľ dôvodí, že

„Samotným konaním súdu I. stupňa bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu a to podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom a nasledujúce čl. 6 ods. 3 písm. b) mať

primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, čl. 6 ods. 3 písm. c) obhajovať sa

osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu (JUDr. L. L.), čl. 6 ods. 3

písm. d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na

vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako v prípade svedkov proti

nemu.

Právo porušené bolo aj v porušením základného práva na súdnu ochranu

zaručeného SR, porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného SR.“.

Sťažovateľ je teda „... presvedčený, že návrhy na obnovu konania boli dôvodné so

zámerom dospieť ku spravodlivosti. OS vo Svidníku... sa nechce vysporiadať s novými

predkladanými dôkazmi a návrhmi. Zaoberá sa nimi viac menej povrchne čoho výsledkom

je nesprávny právny úsudok a nespravodlivý právny záver.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1) ... základné právo S. N. podľa SR postupom OS Svidník

v konaní vedenom pod č. k. v náväznosti na uznesenie OS Svidník z 30. 10. 2011

-2011 v spojení s uznesením KS v Prešove zo dňa 22. 04. 1997 č. k.

porušené bolo.

... základné a ľudské práva S. N. podľa SR v kontexte s ods. 11

čl. 6 európskeho dohovoru postupom OS Svidník vo vyššie uvedených konaniach porušené

bolo.

2) Ústavný súd prikazuje OS Svidník, aby konal bez zbytočných prieťahov

2) Ústavný súd prikazuje OS Svidník, aby konal bez zbytočných prieťahov

3) Priznáva S. N. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,- Eur, ktoré mu

je OS Svidník povinný vyplatiť do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4) Ukladá OS Svidník povinnosť uhradiť S. N. trovy tohto konania, za vypracovanie

sťažnosti a právne zastúpenie vo výške 1 000,- Eur..., ktoré mu budú vyplatené v hotovosti,

alebo šekovou poukážkou do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktoré sú adekvátne

nároku na právne zastupovanie advokátom.“

V ďalšom sťažovateľ uviedol, že „Keďže rozhodovanie o návrhu na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia nie je rozhodovaním o základnom práve alebo

slobode zo strany Ústavného súdu neprichádza do úvahy pri rozhodovaní v rámci

predbežného prerokovania o prijatí takéhoto návrhu rozhodnúť, týmto žiadam, aby

predmetná sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie, v ktorom navrhovateľ požiada Ústavný

súd, aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,- Eur.“. V závere

sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, „... aby v dočasnom opatrení ÚS SR uložil

porušovateľom, aby konal bez zbytočných prieťahov“.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa a nasl. vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu

9. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých

malo dôjsť postupom tak okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. o povolení obnovy konania: „Som

presvedčený, že obidva súdy, ale predovšetkým súd I. stupňa OS vo Svidníku porušil na môj

úkor označené základné a ľudské právo podľa SR i Európskeho Dohovoru, ktorý

v danom prípade je výslovne právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.“

10. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. ).

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom

poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (m. m. , , ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že

v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý

vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa

môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti

(napr. ).

12. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (napr. ,

, , ), že ochrana základnému právu podľa čl. 48

ods. 2 sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia

tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto

prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla,

už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva/práv, ústavný súd

sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

13. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa

v nadväznosti na vyslovenie porušenia v spojení s dohovoru

je teda to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby

sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola

sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod

na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

14. Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. novembra 2013 namietol

prieťahy v konaní a postupe tak okresného súdu, ako aj krajského súdu, pričom však v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu boli všetky sťažovateľom označené konania

právoplatne skončené. Tento záver platí aj pre ostatné konanie okresného súdu o návrhu

sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. v spojení

s konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 19. marca 2013. Inými slovami, v čase, keď sťažovateľ doručil ústavnému

súdu svoju sťažnosť, v ktorej namietal porušenie svojich práv podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, boli už všetky celkovo tri konania (pozri bod 2) o jeho návrhu

na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci právoplatne skončené.

15. Ústavný súd zároveň zistil, že sťažovateľ nepredložil dôkaz, resp. neuviedol, že

využil účinný prostriedok nápravy, ktorým mohol brojiť proti zdĺhavému, teda

„prieťahovému“ postupu súdov v jeho veci/konaní o povolenie obnovy konania. Takýmto

prostriedkom bola sťažnosť na prieťahy v konaní podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o súdoch“) podaná predsedovi okresného súdu, ako aj krajského súdu. Zároveň

sťažovateľ v čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu disponoval aj podobným

účinným prostriedkom nápravy podľa

v znení neskorších predpisov.

16. Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci. Nesplnenie, resp. nedodržanie princípu

subsidiarity postupom sťažovateľa, by zakladalo za predpokladu, ak by bola sťažnosť

podaná ústavnému súdu v čase ešte prebiehajúcich súdnych konaní, dôvod na odmietnutie

ním podanej sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti ( ).

17. V závere svojej argumentácie sa ústavnému súdu žiada sťažovateľovi

pripomenúť judikovaný právny názor ústavného súdu, podľa ktorého pri obnove trestného

konania podľa môžu byť práva sťažovateľa podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené v zásade len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti

uznesenia o povolení obnovy konania. V konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu

do rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu

na obnovu konania – nie je aplikovateľný v časti týkajúcej sa práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a rovnako ani čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru

v časti týkajúcej sa prejednania záležitosti v primeranej lehote, pretože nejde

o rozhodovanie v merite veci (t. j. o vine sťažovateľa, resp. o oprávnenosti trestného

obvinenia proti nemu) a o odstránenie stavu jeho právnej neistoty právoplatným súdnym

rozhodnutím vo veci samej (obdobne napr. ). Inými slovami, právna neistota

sťažovateľa bola teda odstránená právoplatným odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu

č. k. -175 z 20. januára 1997 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 22. apríla 1997. Až v prípade právoplatnosti rozhodnutia o povolení

obnovy konania, keď by teda okresný súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prerokoval, by už

išlo o rozhodovanie o hmotnom práve a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej

lehote právoplatným rozhodnutím, a prichádzala by teda do úvahy aj aplikovateľnosť čl. 48

ods. 2 v časti týkajúcej sa základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, resp. čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru v časti týkajúcej sa prejednania záležitosti

v primeranej lehote (m. m. , , , ,

).

18. V dôsledku uvedených skutočností je sťažnosť sťažovateľa týkajúca sa

namietaného porušenia základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená, resp. neprípustná, v dôsledku čoho ju ústavný súd

v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona ústavnom súde.

II.B

Posúdenie sťažovateľom podanej sťažnosti z hľadiska splnenia zákonných podmienok

19. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2

), pričom neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. , ). Z uvedeného je

zrejmé, že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo

neobmedzený právny poriadok prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.

, ).

20. Podľa návrh na začatie konania sa

ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva...

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť

splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom... Podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania. Podľa § 50 ods. 1

musí sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v

obsahovať označenie, (i) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa

porušili, (ii) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody, (iii) proti komu smeruje. Podľa § 50 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo

dôkaz o inom zásahu.

21. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných

práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave

a v presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané

na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127

ods. 1 , a ). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie

sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3

).

22. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,

ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, v tejto označil napádaný

postup a rozhodnutia všeobecných súdov takto „.... postupom OS Svidník v konaní vedenom

pod č. k. v náväznosti na uznesenie OS Svidník z 30. 10. 2011 -2011

v spojení s uznesením KS v Prešove zo dňa 22. 04. 1997 č. k. ...“. Z uvedeného je

zrejmé, že sťažovateľ sa domáha ochrany svojich označených práv aj vo vzťahu k uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 22. apríla 1997, pričom „prima facie“ je zrejmé, že

nedodržal zákonom ustanovenú lehotu dvoch mesiacov na podanie ústavnej sťažnosti,

v dôsledku čoho nesplnil kogentnú zákonom danú podmienku konania, ktorou je podanie

sťažnosti ústavnému súdu v dvojmesačnej lehote. Táto skutočnosť zakladá dôvod

odmietnutia sťažnosti podľa z dôvodu oneskorenosti jej

podania.

23. Ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že ostatným rozhodnutím o návrhu

sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci je uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 19. marca 2013, ktoré však sťažovateľ v petite podanej sťažnosti

nenamietal. Ak teda mienil sťažovateľ uplatniť svoje námietky voči uzneseniu krajského

súdu sp. zn. z 19. marca 2013, mal tak učiniť v petite podanej sťažnosti,

pričom ústavný súd, súc viazaný návrhom na začatie konania podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, rozhodoval len vo vzťahu k ním označeným konaniam a rozhodnutiam

všeobecných súdov (pozri bod 4 a 22). Ústavný súd zároveň pripomína, že vzhľadom

na zastúpenie sťažovateľa advokátom (kvalifikovaným právnym zástupcom) nie je povinný

odstraňovať z úradnej povinnosti zistené formálne nedostatky alebo iné zrejmé nesprávnosti

podanej sťažnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , ,

, , , , ,

, , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát

je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať

práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval

úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli

objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,

t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

24. V závere svojej argumentácie ústavný súd poukazuje na už spomenutý princíp

subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv

sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať

ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto

základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť

využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným

zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

m. m. , , , , ,

).

25. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. -211 z 30. októbra 2012,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti nemu bolo možné

podať sťažnosť podľa a nasl. v znení

neskorších predpisov, čo sťažovateľ aj využil, a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

26. Nad rámec svojej argumentácie ústavný súd poznamenáva, že aj v prípade, ak by

sťažovateľ v petite svojej sťažnosti správne označil ostatné rozhodnutie krajského súdu

sp. zn. z 19. marca 2013 (k čomu nedošlo, pozn.), dospel by pri jeho

preskúmaní k záveru o zjavnej neopodstatnenosti namietaného porušenia práv podľa čl. 46

ods. 1 a podľa a 3 písm. b), c) a d) dohovoru vo vzťahu k uvedenému

rozhodnutiu krajského súdu z dôvodu, že právne závery krajského súdu v tomto rozhodnutí

nepovažuje za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, a uvedený záver by bol dôvodom

odmietnutia podanej sťažnosti podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je

viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013