Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1ec/390738.da7404.pdf
PDF · 158.08 KB
No categories available
7ECdo/279/2013
Najvyšší súd 7 ECdo 279/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnému L. F.,
bývajúcemu - hlásený pobyt B., t. č. na neznámom mieste, zastúpeným ustanoveným
opatrovníkom M., pre vymoženie 509,86 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Dolný Kubín pod sp. zn. 5 Er 688/2003, o dovolaní proti uzneseniu
Krajského súdu v Žiline z 28. júna 2013, sp. zn. 8 CoE 84/2013, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 28. júna 2013, sp. zn.
8 CoE 84/2013, v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou Okresnému súdu Dolný Kubín (ďalej len
„exekučný súd“) dňa 13.8.2003 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
[§ 44 č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a
doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na základe exekučného
titulu - notárskej zápisnice spísanej 4. júna 2003 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom
pod sp. zn. N 632/2003, NZ 44135/2003. Exekučný súd dňa 18.8.2003 vydal pod č. 5503
011184* poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného
exekučného titulu.
Uznesením z 8. októbra 2010, č. k. 5 Er 688/2003-21 Okresný súd Dolný Kubín
nevyhovel žiadosti oprávnenej na zmenu súdneho exekútora, exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Rozhodnutie odôvodnil tým, že notárska zápisnica
pripojená k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný exekučný titul (§ 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku) a v nej obsiahnutý právny úkon je v rozpore so zákonom a
teda absolútne neplatný (§ 39, § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri spísaní tejto zápisnice
a pri prejavoch vôle v nej urobených zastupoval totiž povinného advokát Mgr. Tomáš Kušnír,
záujmy ktorého boli v rozpore so záujmami povinného, preto nebol oprávnený konať za neho
ako jeho zástupca. Jeho splnomocnenie bolo obsiahnuté v zmluve o úvere, povinný ho
samostatne nepodpisoval, preto nie je zjavné, akú vôľu mienil povinný prejaviť. Došlo
k zjavnému porušeniu zákona, nakoľko nešlo o slobodný výber zástupcu zo strany
povinného. Nakoľko súd je povinný počas celého konania skúmať, či sú splnené podmienky
vykonateľnosti (formálne a materiálne) notárskej zápisnice, exekúciu na jej základe vyhlásil
za neprípustnú a konanie zastavil.
Uznesením z 15. marca 2013, č. k. 5 Er 688/2013-96 Okresný súd Dolný Kubín
rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku o trovách exekúcie tak, že oprávnená je
povinná uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 175,36 € do 3 dní
od právoplatnosti uznesenia.
Voči uzneseniu z 8. októbra 2010 a uzneseniu z 15. marca 2013 podala oprávnená
odvolanie.
Krajský súd v Žiline uznesením z 28. júna 2013, sp. zn. 8 CoE 84/2013 napadnuté
uznesenia súdu prvého stupňa potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. V odôvodnení uviedol, že exekučný súd je v priebehu exekučného konania povinný
skúmať či v ňom ide o nútené vykonanie exekučného titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej aj materiálnej. Súd prvého stupňa v danom prípade správne skúmal, či je notárska
zápisnica, ktorá bola pripojená k návrhu na vykonanie exekúcie, vykonateľný exekučný titul a
po tomto preskúmaní dospel k správnemu zisteniu, že JUDr. Tomáš Kušnír nebol oprávnený
zastupovať povinného, lebo dohoda o zastúpení, ktorú s povinným uzavrel, je z dôvodov
uvedených už súdom prvého stupňa neplatná (§ 22 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka).
Povinný bol pri týchto právnych úkonoch zbavený možnosti konať na základe svojej
slobodnej vôle. Preto uznesenie súdu prvého stupňa týkajúce sa zastavenia exekúcie podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Uznesenie o trovách konania potvrdil podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a
plne sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového súdu. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu č. k. 8 CoE 84/2013 podala
oprávnená dovolanie (spolu s jeho doplnením). Navrhla, aby do volací súd napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. 1. Navrhla tiež
odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila
tým, že v konaní súdy: 2. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241 ods. 2 písm. a/
O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
„zákon č. 244/2002 Z. z.“), bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im
v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 3. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne
rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna a materiálna
vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, 4.1. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/
O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým, že s ňou „nekomunikovali ojej právnych a
skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia pojednávania a
dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom
rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po
vstupe Slovenskej republiky do EU aj výklad práva EU podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
v konaní o prejudiciálnej otázke (IV. ÚS 206/08)“, 4.2. v súdnom konaní nerešpektovali
procesný návrh oprávnenej na to, aby sa konanie prerušilo podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, 5. porušili ustanovenie § 237 písm. g/ O.s.p., súd bol
nesprávne obsadený. Dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym
súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak
sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva
spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci
samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený, 6. sa
v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie,
7. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii a interpretácii § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, a tiež Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Rovnako súdy vychádzali z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď opomenuli aplikovať § 167 ods. 1 veta druhá O.s.p., podľa
ktorého súd rozhoduje o prerušení konania uznesením.
Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.), po tom čo nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti dovolaním
napadnutého rozhodnutia skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2010,
v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, a tiež zodpovednosti členského štátu
za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri
napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).
Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje
na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné
odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych
otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, že
v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť
Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.
V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania o jej
dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O.s.p.
pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého
stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však
pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie
preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;
b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto
otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym
súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať
absolútne, t. j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy, a za akýchkoľvek okolností povinnosť
požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa
na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C - 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého
rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný
obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva
Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná
alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo, že správne
uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti,
pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,
osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry
v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním
dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté
preto, lebo exekúcia bola právoplatným uznesením súdu prvého stupňa z 8. októbra 2010,
č. k. 5 Er 688/2003-21 vyhlásená za neprípustnú, súd je preto povinný exekúciu podľa § 57
ods. 1 písm. g/ EP zastaviť. Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci
výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov. Otázky položené
oprávnenou sú v tomto prípade irelevantné.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu
odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ O.s.p. netvrdila a
existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
2. Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí
do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, že nesprávne interpretovali § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, pričom bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou, ktorá im
v rámci zverenej právomoci neprináleží“. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho -
obsahového - hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku
nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe
na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia
veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,
ktorá patrí do ich právomoci.
3. Podľa názoru oprávnenej došlo k konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného
exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a
ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie
exekúcie na podklade notárskej zápisnice č. k. N 632/2003, NZ 44135/2003, vydanej notárom
JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 4. júna 2003, požiadala súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Okresný súd Dolný Kubín následne poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2
druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku
res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania
založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie je
vykonateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych
veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať, či
sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď napríklad
sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo 52/2012, 5 Cdo 42/2012,
6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd Slovenskej
republiky (viď napríklad sp. zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011, IV. ÚS 456/2012), ktorý
konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad
exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen
pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (viď bližšie
I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky, z ktorého v danom prípade vyvodzuje procesnú
vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p., sa prieči podstate uvedeného konštatovania.
Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny, nebolo by už skúmanie vykonateľnosti
exekučného titulu možné v tých (neskorších) štádiách exekučného konania, ktoré nasledujú
po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Je však v úplnom
súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie
exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený exekučný titul exekučným titulom nemôže byť.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že oprávnená neopodstatnene
namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237
písm. d/ O.s.p.
4.1. Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, je procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv.
Oprávnená tvrdí, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať došlo tým, že súdy
vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.
Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne a
materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný exekučný
titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a
za prítomnosti oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie je
vykonateľný exekučný titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj
bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže
dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.
4.2. Za ďalší dôvod, ktorým súd odňal oprávnenej ako účastníčke konania možnosť
konať pred súdom považovala to, že nerozhodol o jej návrhu podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (uznesením z 26. júla 2012, sp. zn.
3 Cdo 108/2012), ak súd v priebehu konania nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, a preto konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nepreruší,
prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ ani g/ O.s.p. Navyše zo spisu nevyplýva, že oprávnená (v predmetnej
veci) podala návrh na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) pred rozhodnutím
odvolacieho súdu, takže odvolací súd (objektívne) na tento návrh ani nemohol prihliadnuť.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy
rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
5. Napokon neobstojí ani námietka dovolateľky spočívajúca v tom, že (v danom
prípade) rozhodol nesprávne obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.:
IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym
súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak
sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva
spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci
samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.
Právne závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn.: IV. Ú S 206/08
(na ktoré dovolateľka poukazovala) nemožno na daný prípad aplikovať. Totiž, súd prvého
stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a požiadať súdny dvor Európskej únie o výklad práva európskeho spoločenstva -
komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto námietke oprávnenej poukazuje na svoje
odôvodnenie (vo veci 3 Cdo 118/2012) týkajúce sa (okrem iného) aj zamietnutia návrhu
oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K návrhu oprávnenej (aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a č1. 17 a č1. 47
Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom
dovolaní špecifikovala) treba uviesť, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EU
o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť
určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe
výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho
dvora EÚ. Preto ani dovolací súd nezistil dôvod na vyhovenie takémuto návrhu oprávnenej.
6. Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu
skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je
ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené,
mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo
nesprávnosť by mohla byť spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov
nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
7. Oprávnená namietala aj to, že ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej
zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu
skúmať platnosť právnych úkonov, ktoré sú robené v tejto forme. Táto námietka sa
[z určujúceho - obsahového - hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaže na správnosť
interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Zároveň
namietala, že súd nevyhotovil uznesenie podľa § 167 ods. 1 veta druhá O.s.p., podľa ktorého
rozhoduje o prerušení konania. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal
iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž tiež
v prípade zastavenia exekúcie, ak pre tento postup neboli splnené zákonom stanovené
predpoklady; takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.
Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré
obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny
dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila.
Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náležitosti, nie je spôsobilá byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Už bolo uvedené, že exekučný súd je v priebehu
celého exekučného konania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie (resp. iný titul) uvedené
v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné tak po stránke formálnej [z hľadiska
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané, alebo stanovujúceho postup
pri vyhotovení exekučného titulu (ak nejde o rozhodnutie)], ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia alebo iného titulu - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a
presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá
sa má nútene vykonať).
Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom a nemôže naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu (porovnaj
tiež R 47/2012), nemôže ani - z hľadiska hmotného práva - preskúmavať právny vzťah
účastníkov založený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo by to bolo
nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu (viď
IV. ÚS 20/06, a tiež I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale treba zdôrazniť, že samotný súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel úkonom procesnej povahy
(I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
notársku zápisnicu, neznamená to, že by exekučný súd nebol povinný skúmať, či na jej
podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997). Ak neexistuje notárska
zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo
z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného
konania (porovnaj I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené
zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd jeho
rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Ďalej súd nezistil zo spisu, že by bol pred rozhodnutím odvolacieho súdu podaný
návrh na prerušenie konania. Aj v prípade že by takýto návrh bol podaný a súd by o ňom
nerozhodol uznesením (§ 167 ods. 1 veta druhá O.s.p.), zakladalo by to len inú vadu konania
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný do volací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (iba) procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012, a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn.
4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/, f/ a g/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V konaní o dovolaní oprávnenej vzniklo procesne úspešnému povinnému právo
na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky mu náhradu týchto trov nepriznal, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. februára 2014
JUDr. LadislavL. G ó r á s z, v.
r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková