Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/201/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti M. A., bývajúcemu v B.,

pre vymoženie 613,42 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn.

, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 26. marca

2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Bardejov 18. apríla 2006

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a to na základe exekučného titulu –

notárskej zápisnice č. k. N 5822/2005, NZ 52545/2005, vydanej notárom JUDr. Ondrejom

Ďuriačom dňa 6. novembra 2005. Okresný súd Bardejov poverením z 25. apríla 2006,

č. 5701 023181* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

Okresný súd Bardejov uznesením zo 19. apríla 2012, č. k. -25 vstup

združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov nepripustil,

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Návrh oprávnenej na zmenu súdneho exekútora

2

zamietol a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení

exekúcie samostatným uznesením. Takto rozhodol podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov. Rozhodnutie odôvodnil tým, že notárska zápisnica nie je

vykonateľným exekučným titulom, pretože bola spísaná na základe splnomocnenia, ktoré

povinná sama nevyjednala. Pri jej spísaní a pri prejavoch vôle v nej urobených za povinnú

konal advokát Mgr. Tomáš Kušnír, na základe splnomocnenia v zmluve o úvere

z 27. novembra 2003, č. 8300114, kde ho povinná ako dlžník zo zmluvy splnomocnila

na spísanie notárskej zápisnice - uznanie záväzku z úveru podľa § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku. Ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, lebo notárska zápisnica (exekučný titul)

bola spísaná na základe splnomocnenia obsiahnutého v zmluve na vopred predtlačenom

formulári a povinná mohla zmluvu odmietnuť len ako celok alebo sa podrobiť všetkým

obchodným podmienkam. Takáto zmluvná podmienka je preto neprijateľná v zmysle § 53

ods. 5 a , 6 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Nakoľko

plnenie z tohto exekučného titulu je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom, súd exekúciu vyhlásil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku

za neprípustnú a zastavil ju, pričom uviedol, že podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nepredstavuje prekážku rozsúdenej veci. O trovách

exekúcie rozhodol podľa

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 26. marca 2013, sp. zn.

uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku,

ktorým vyhlásil exekúcie za neprípustnú a zastavil ju, ako vecne správne potvrdil (§ 219

ods. 1 ). Odvolanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS odmietol (

ods. 1 písm. b/ ). Návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. V plnom rozsahu

sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia prvostupňovým súdom. Na doplnenie poukázal

na ustanovenie § 22 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého iného nemôže zastupovať

ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že

Mgr. Tomáš Kušnír bol vopred zvolený oprávnenou ako zástupca povinnej osoby, nakoľko

jeho plnomocenstvo bolo súčasťou predtlačeného formulára úverovej zmluvy a stávalo sa tak

opakovane, pretože zastupoval a obhajoval záujmy oprávnenej aj v iných obdobných

exekučných veciach. Preto bolo zrejmé, že konanie oprávnenej bolo v rozpore s dobrými

mravmi a zo strany Mgr. Tomáša Kušníra v rozpore so zákonom o advokácii. V súvislosti

s tým, že notárska zápisnica spísaná len so splnomocneným zástupcom povinnej nie je

3

spôsobilým exekučným titulom. Vyslovil správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa ako aj

jeho postup pri zastavení exekúcie, pričom je oprávnený kedykoľvek v priebehu konania

ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady pre vedenie konania s poukazom na § 57

ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu, v jeho potvrdzujúcej časti, podala oprávnená

dovolanie, doplnené o právnu argumentáciu podaniami zo 16. júla 2013. Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho

konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť

podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie

špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní súdy: rozhodli „nad rámec

zverenej právomoci“ ( v spojení s ), lebo

nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“),

bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci

neprináleží“, konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/

v spojení s ), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť už bola

právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/

), oprávnenej odňali možnosť konať ( v spojení s

písm. f/ ), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“,

nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali

jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe

správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej

republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní

o prejudiciálnej otázke ()“, súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné

urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku), v súdnom konaní nerešpektovali procesný návrh

oprávnenej na to, aby sa konanie prerušilo podľa a Zmluvy

o fungovaní EÚ. V konaní sa dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ), nesprávne zistili skutkový stav a

nevykonali dokazovanie. Napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení

veci ( ) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii a interpretácii

4

ods. 2 a Exekučného poriadku, ,

o ochrane spotrebiteľa a tiež Smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Rovnako súdy

vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď opomenuli aplikovať § 167 ods. 1

veta druhá , podľa ktorého súd rozhoduje o prerušení konania uznesením.

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade

s veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012, sp. zn. ,

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor,

že v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého

nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd

povinný predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré

oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však

prekonanie na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie

5

preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi,

že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny

dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred

vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny

dvor Európskej únie. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke

nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek

okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa

na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je

povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa

práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je

relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

6

preto, lebo exekúcia bola právoplatným uznesením súdu prvého stupňa z 19. apríla 2012, č. k.

-25 vyhlásená za neprípustnú, súd je preto povinný exekúciu podľa § 57 ods. 1

písm. g/ EP zastaviť. Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne

o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov. Otázky položené oprávnenou

sú v tomto prípade irelevantné.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu

odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

7

uvedenému v až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci ( ), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7

ods. 1 ). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, že nesprávne interpretovali § 58

ods. 1 Exekučného poriadku, pričom bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou,

ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleží“. Dovolateľka tu teda namieta,

že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona.

Z určujúceho – obsahového – hľadiska (pozri ) nejde zo strany oprávnenej

o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho

posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Podľa názoru oprávnenej došlo k konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (

9

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,

keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade notárskej zápisnice č. k. N 5822/2005, NZ 52545/2005, vydanej

notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 6. novembra 2005, požiadala súd o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Bardejov následne poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie (pozri poverenie z 25. apríla 2006, č. 5701 023181*).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36

ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje

oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu pozri bližšie uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp. zn. , a tiež uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. ).

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie

nie je vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,

či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu

(pozri napríklad sp. zn. , , , ,

10

, a ). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. , ,

), ktorý konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44

ods. 2 Exekučného poriadku (pozri bližšie ). Právny názor dovolateľky,

z ktorého v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle ,

sa prieči podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej

správny, nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších)

štádiách exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44

ods. 2 Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu

zastaví súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený

exekučný titul exekučným titulom nemôže byť.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že oprávnená neopodstatnene

namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41

ods. 2 ) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať v zmysle Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

11

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv.

Oprávnená tvrdí, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať došlo tým, že súdy

vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.

Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný

exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie je

vykonateľný exekučný titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj

bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže

dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali

možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však bolo účinné až novelou zákona

č. 230/2012 od 8.8.2012 do 31.12.2012. Stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie

v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Ako vyplýva

z rozhodnutia exekučného súdu, ktorým súd zastavil konanie pre neprípustnosť v zmysle § 57

ods. 1 písm. g/ EP, bolo vydané ešte pred účinnosťou tejto novely, t. j. 19. apríla 2012, preto

súd prvého stupňa túto povinnosť nemal a odvolací súd jeho rozhodnutie ako správne

potvrdil.

12

Za ďalší dôvod, ktorým súd odňal oprávnenej ako účastníčke konania možnosť konať

pred súdom považovala to, že nevyhovel jej návrhu podľa Podľa

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (uznesením z 26. júla 2012, sp. zn. ), ak

súd v priebehu konania nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, a preto

konanie v zmysle nepreruší, prejednanie a rozhodnutie veci

sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ ani g/

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, že súdy

rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

K návrhu oprávnenej (aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/

a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom

dovolaní špecifikovala) treba uviesť, že ustanovenie ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy,

keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle

Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho

dvora EÚ. Preto ani dovolací súd nezistil dôvod na vyhovenie takémuto návrhu oprávnenej.

13

Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu

skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale

procesnou vadou konania v zmysle (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené,

mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo

nesprávnosť by mohla byť spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

, vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov

nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Oprávnená namietala aj to, že ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej

zápisnice ( ), právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu

skúmať platnosť právnych úkonov, ktoré sú robené v tejto forme. Táto námietka sa

[z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď )] viaže na správnosť

interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Zároveň

namietala, že súd nevyhotovil uznesenie podľa veta druhá , podľa ktorého

rozhoduje o prerušení konania. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal

iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle

O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž tiež

v prípade zastavenia exekúcie, ak pre tento postup neboli splnené zákonom stanovené

predpoklady; takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré

obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny

dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou

súhlasila.

Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náležitosti, nie je spôsobilá byť podkladom

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Už bolo uvedené, že exekučný súd je v priebehu

celého exekučného konania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie (resp. iný titul) uvedené

v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné tak po stránke formálnej [z hľadiska

právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané, alebo stanovujúceho postup

14

pri vyhotovení exekučného titulu (ak nejde o rozhodnutie)], ako aj materiálnej (z aspektu

obsahových náležitostí rozhodnutia alebo iného titulu – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,

a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti,

ktorá sa má nútene vykonať).

Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré

je exekučným titulom a nemôže naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu

(porovnaj tiež R 47/2012), nemôže ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny

vzťah účastníkov založený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice,

lebo by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného

titulu (pozri , a tiež ). Na druhej strane ale treba zdôrazniť,

že samotný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel úkonom

procesnej povahy (). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí

za exekučný titul notársku zápisnicu, neznamená to, že by exekučný súd nebol povinný

skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).

Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska

formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie

exekučného konania (porovnaj a ).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené

zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd jeho

rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom

konať ( ).

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle (iba výskyt ktorej v konaní

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

15

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (pozri ), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(pozri R 54/2012, a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

napríklad sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. ).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (, , a ), nevyšli najavo

ani iné procesné vady konania vymenované v a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávnenej podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V konaní o dovolaní oprávnenej vzniklo procesne úspešnému povinnému právo

na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b

ods. 5 v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej

republiky mu náhradu týchto trov nepriznal, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151

).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. februára 2014

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková