Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
09f/397345.a0adeb.pdf
PDF · 164.58 KB
No categories available
3Cdo/560/2014
Najvyšší súd 3 Cdo 560/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Ing. J. R., bývajúceho
v B., 2/ Ing. P. Š., bývajúceho v B., oboch zastúpených J. P., advokátkou so sídlom v B., proti
žalovanému Z., D.D., o zaplatenie 1 960,33 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Bratislava IV pod sp. zn. 5 C 241/1994, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 24. apríla 2014 sp. zn. 9 Co 443/2012 v spojení s opravným uznesením
z 24. júla 2012 č.k. 5 C 241/1994-280, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo 17. apríla 2012 č.k. 5 C 241/1994-268
v spojení s opravným uznesením z 24. júla 2012 č.k. 5 C 241/1994-280 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobcovia domáhali na žalovanom zaplatenia 1 960,33 € s príslušenstvom titulom
nájomného za užívanie nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území D., zapísanej na
liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – roľa o výmere X. m2 za obdobie od 24. júna 1991
do 24. júna 1994 a od 6. marca 1995 do 26. marca 1997. Zároveň vyslovil, že o trovách
konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd prvého stupňa bol toho
názoru, že žalovaný nie je v spore pasívne legitimovaný. Poukázal na to, že § 22 ods. 2
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“) nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku, koho je
možné v danom prípade považovať za nájomcu (užívateľa) záhradkárskej osady, či konkrétnu
záhradkársku organizáciu, ktorej členmi sú jednotliví záhradkári alebo či každého
jednotlivého člena takejto záhradkárskej osady, ktorí aj fakticky pozemok užívajú. Preto
vychádzal z § 2 zákona č. 64/1997 Zb. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových
osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim (ďalej len „zákon č. 64/4997 Zb.“), ktorý ako
užívateľa pozemku definuje člena záhradkárskej organizácie. Keďže v danom prípade sú
užívateľmi pozemku, za užívanie ktorého si žalobcovia uplatňujú nárok na nájomné,
jednotliví členovia záhradkárskej osady, títo sú nositeľmi povinnosti práva žalobcami
uplatneného a nie žalovaný.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcov rozsudkom z 24. apríla 2014
sp. zn. 9 Co 443/2012 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením potvrdil.
Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaný nie v spore vecne legitimovaný.
K námietke žalobcov ohľadne určenia subjektu, ktorý je užívateľom sporného pozemku, keď
súd prvého stupňa vychádzal z § 2 zákona č. 64/1997 Zb., ktorý sa stal účinným až po období,
za ktoré si uplatňujú nárok na nájomné, uviedol, že prijatím tohto zákona došlo k odstráneniu
nejednoznačnej odpovedi na otázku, koho je možné v danom prípade považovať za nájomcu
(užívateľa) záhradkárskej osady. Táto právna úprava vzišla z potreby reálneho života
a prispôsobila k nej právny poriadok v súlade s verejným záujmom tak, ako to konštatoval
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL ÚS 17/00 z 30. mája 2001. Odvolací
súd ďalej uviedol, že z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobcovia mali vedomosť
u ktorých jednotlivých užívateľov – fyzických osôb je pozemok im vlastnícky patriaci
v dočasnom užívaní, preto záver prvostupňového súdu o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného je správny.
Rozsudok odvolacieho súdu napadli žalobcovia dovolaním, v ktorom namietali
nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, keď na daný prípad aplikoval § 2 zákona
č. 64/1997 Z. Ďalej uviedli, že odvolací súd rozsudok aj nedostatočne odôvodnil, keďže
sa nevyporiadal so všetkými námietkami, ktoré uviedli v odvolaní, v dôsledku čoho
je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Na základe uvedeného žiadali
zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k dovolaniu žalobcov písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podali včas účastníci
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. l O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďže podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani
z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, že dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2
O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcov nie je podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie žalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1
O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade
v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne
významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom
vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim
v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť,
že pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie,
že v konaní došlo k takejto vade.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal
dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho
súdu nebola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom. Z obsahu dovolania možno
vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo podľa ich názoru dôjsť tým, že
odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. rozhodnutie dostatočne neodôvodnil.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších
stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalobcovi realizáciu jeho
procesných práv.
Pokiaľ žalobcovia namietajú nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (nepreskúmateľnost), treba uviesť, že nie každá
procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná
z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne
vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny
poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň
aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej
procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám
konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje
za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý možno
uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné. Uznesením občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo odporučené uverejniť v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd dospel
k právnemu názoru, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver
riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento rozsudok bol
v uvedenej zbierke publikovaný ako R 111/1998. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu
je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie
je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci,
pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval
uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že
nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď
napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,
3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013,
Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu
na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež
rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré
zotrvávali na právnych záveroch súladných s R 111/1998, napr. rozhodnutia sp. zn.
I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011,IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013.
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 (posudzujúc ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu zo 7. augusta
2012 sp. zn. 3 Cdo 135/2012) uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil
k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú
problematiku dovolací súd uvádza, že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn.
IV. ÚS 196/2014 opätovne zaujal stanovisko k tomu, či prípadný nedostatok riadneho
odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p., pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011,
IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa
ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,
nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“. Súladnosť tohto názoru najvyššieho súdu s Ústavou
Slovenskej republiky vyplýva aj z uznesenia ústavného súdu zo 4. júna 2014 sp. zn.
I. ÚS 287/2014 a z 28. októbra 2014 sp. zn. I. ÚS 606/2014.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie
je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno
uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale
prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde
o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.
Žalobcovia v dovolaní vyslovili aj nespokojnosť s právnym posúdením veci
odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný
predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno
odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne)
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižšieho stupňa nebola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/
O.s.p a keďže prípustnosť ich dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Najvyšší súd o trovách
dovolacieho konania nerozhodol z týchto dôvodov:
V zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu
účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže
rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že
lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. má na zreteli primárny záujem účastníka konania, aby
bolo čím skôr rozhodnuté vo veci samej. V niektorých prípadoch, taxatívny výpočet ktorých
zákon nepodáva (takže toto ustanovenie možno aplikovať aj v iných, než výslovne uvedených
prípadoch), má súd možnosť rozhodnúť o trovách konania až po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej. Treba dodať, že právna úprava daná § 151 ods. 3 O.s.p. neznamená, že
sa o trovách nerozhodne, ale že sa rozhodnutie o trovách konania, ktoré má spravidla
pre účastníka konania v porovnaní s rozhodnutím vo veci samej druhoradý význam, len
oddiali.
Na obsah a účel ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. nadväzuje § 224 ods. 4 O.s.p., podľa
ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo
rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).
V danej veci Okresný súd Bratislava IV vo výrokovej časti rozsudku z 24. apríla 2014
sp. zn. 9 Co 443/2012 v spojení s opravným uznesením z 24. júla 2012 č.k. 5 C 241/1994-280
vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151
ods. 3 O.s.p.). Krajský súd v Bratislave v závere odôvodnenia svojho rozsudku z 24. apríla
2014 sp. zn. 9 Co 443/2012 uviedol, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého
stupňa, ktorý si vyhradil rozhodovanie o trovách konania na samostatné rozhodnutie (§ 224
ods. 4 O.s.p.).
O trovách prvostupňového a odvolacieho konania nebolo teda dosiaľ rozhodnuté.
Dovolací súd vychádzal z názoru, že ak právny predpis výslovne neupravuje určitú
skutkovú podstatu alebo ju upravuje len čiastočne, neznamená to, že takúto situáciu nemožno
vyriešiť. Právna teória aj súdna prax v obdobných prípadoch pripúšťajú, že na skutkovú
podstatu zákonom neriešenú (alebo riešenú len čiastočne) sa analogicky aplikuje také
ustanovenie zákona, ktoré upravuje podobnú skutkovú podstatu. Použitie analógie môže
aj v procesnom práve predstavovať také riešenie procesnej situácie, ktoré zodpovedá účelu
zákona. Možnosť analógie pri aplikácii procesných noriem upravujúcich rozhodovanie súdu
o trovách konania nevylučuje ani judikatúra ústavného súdu (viď uznesenie ústavného súdu
z 1. marca 2012 sp. zn. IV. ÚS 107/2012).
Tak, ako je pre účastníka konania na súde prvého a druhého stupňa dôležité, aby bolo
čo najskôr rozhodnuté vo veci samej, je pre neho rovnako dôležité, aby v dovolacom konaní
bolo čo najskôr rozhodnuté o dovolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej; rozhodnutie o trovách dovolacieho konania má aj tu pre účastníka konania
spravidla až druhoradý význam.
V danom prípade treba pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania posúdiť
viacero otázok, ktoré na súdoch nižších stupňov neboli dosiaľ riešené a posúdené
právoplatným rozhodnutím súdu o trovách konania. Najvyšší súd, ktorý v dovolacom konaní
nevykonáva dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.), nemá procesné nástroje
na to, aby si pre účely svojho rozhodovania obstaral potrebné skutkové podklady. Navyše,
ak by v takomto prípade o trovách dovolacieho konania predsa len rozhodol, bolo by jeho
rozhodovanie spojené s posudzovaním otázky významnej aj pre rozhodovanie súdov nižších
stupňov o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, ktorá ale má byť vyriešená
a právoplatne rozhodnutá najskôr týmito súdmi.
So zreteľom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že ak dovolací rozhoduje
o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté
o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 a § 224 ods. 4 O.s.p., o trovách
dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. novembra 2015
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková