Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 219/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených v , a

Slovenskej republiky, v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv

a slobôd a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská

Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. BB a jeho uznesením z 30. augusta

2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2014

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

(ďalej len „“), v , a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3

písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len

„špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. BB a jeho uznesením

z 30. augusta 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. apríla 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu Pezinok sp. zn. PK zo 4. augusta 2011 uznaný

vinným z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c)

s poukazom na v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a zo zločinu nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa a , za čo mu bol podľa

s použitím uložený úhrnný

trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov so zaradením na jeho výkon podľa § 48 ods. 3

písm. b) do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym

stupňom stráženia. Podľa a bol sťažovateľovi

uložený aj trest prepadnutia viacerých vecí, ktoré boli určené a použité na spáchanie

trestného činu. Zároveň bol sťažovateľovi podľa a

uložený ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov a podľa § 77 ods. 1 písm. b) Trestného

zákona mu bola uložená povinnosť jedenkrát v kalendárnom týždni osobne sa hlásiť

u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho trvalého bydliska.

Napokon rozsudok zaviazal sťažovateľa zaplatiť trestným činom poškodenej osobe náhradku

škody podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 10. novembra 2011 podľa § 319

odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku zamietol.

Označené druhostupňové rozhodnutie sťažovateľ napadol dovolaním, ktoré najvyšší

súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. z 3. marca 2014 podľa § 382

písm. c) odmietol, keďže podľa názoru tohto súdu bolo zrejmé, že nie sú

splnené dôvody dovolania podľa .

V uvedenej trestnej veci bol 14. mája 2013 špecializovanému súdu doručený návrh

sťažovateľa z 12. mája 2013 na povolenie obnovy konania, o ktorom tento súd rozhodol

uznesením sp. zn. BB z 30. augusta 2013 podľa § 399 ods. 2 Trestného

poriadku tak, že ho zamietol, lebo nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394

.

Proti zamietavému rozhodnutiu špecializovaného súdu podal sťažovateľ sťažnosť,

ktorú najvyšší súd v druhostupňovom konaní uznesením sp. zn. zo 17. apríla

2014 podľa zamietol.

Sťažovateľ je presvedčený, že všeobecné súdy v konaniach o jeho návrhu

na povolenie obnovy konania porušili ním označené základné práva zaručené

a listinou, ako aj práva zaručené dohovorom, čo odôvodnil takto:

«Návrh na povolenie obnovy konania v mojej trestnej veci vedenej

na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp. zn. PK ... som odôvodňoval

uznesením Ministerstva vnútra, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej

služby Banská Bystrica z 23. 11. 2012, sp. zn. ČVS: SKIS 361/OISS V 2012 a znesením

Okresnej prokuratúry Brezno z 21. 01. 2013 pod sp. zn. a nasledovnými

skutočnosťami:

Prvostupňový ako aj odvolací súd bez akýchkoľvek pochybností ustálili vražednú

zbraň – brokovnicu značky Hubertus Prague, kaliber 16/16, výrobného čísla 5633, ktorá

mala byť nájdená a zaistená na mieste činu, pritom z listinných dôkazov vyplýva, že táto

zbraň mala byť v roku 2000, po tom čo jej bývalý legálny majiteľ zomrel, znefunkčnená

a znehodnotená spálením pod dohľadom komisie v peci v Železiarňach Podbrezová, a. s...

Vzhľadom na to, že OČTK, ale ani súdy nepovažovali za dôležité vyšetriť pôvod

zbrane... podal som trestné oznámenie na nestotožnenú osobu..., ktorá bola poverená

dohľadom nad likvidáciou zbrane – brokovnice...

Dňa 03. 12. 2012 mi bolo doručené Uznesenie MV SR, sekcia kontroly a inšpekčnej

služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby Banská Bystrica zo dňa

23. 11. 2012, sp. zn. ČVS: SKIS 361/OISS V 2012, podľa ktorého bolo odmietnuté moje

trestné oznámenie.

Z... uznesenia vyplýva, že komisia poverená likvidáciou... zbrane… túto zlikvidovala

tak, ako je to uvedené v zápise o prehliadke výzbrojného materiálu a toto potvrdzuje aj

vážny lístok zo dňa 01. 12. 2000...

Dňa 25. 01. 2013 mi... bolo doručené... Uznesenie Okresnej prokuratúry Brezno

zo dňa 21. 01. 2013 sp. zn. , kde moju sťažnosť proti uzneseniu... MV SR

SKIS ÚIS OIS Banská Bystrica... podľa ako nedôvodnú

zamietol.

Z predmetného právoplatného uznesenia o. i. vyplýva, že... osoby zodpovedné

za likvidáciu predmetnej zbrane sa nedopustili žiadneho trestného činu a že predmetná

zbraň bola nepochybne zlikvidovaná.

... je teda nepochybné, že... brokovnica, kaliber 16, výrobného čísla 5633, nemohla

byť prvostupňovým a odvolacím súdom ustálená ako vražedná zbraň, nakoľko je

jednoznačne preukázané, že táto bola v skutočnosti zlikvidovaná, a teda logicky nemôže byť

v zmysle ustanovenia vecným dôkazom, a teda sa nemohla s touto

zbraňou spáchať úkladná vražda, ako ani nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie

so zbraňami a preto sa jedná o nezákonný a nezákonne vykonaný dôkaz...

... pochybením Polície (OČTK) skutočne došlo k ignorácii a k odfláknutiu ich práce,

kedy nevyvinuli ani snahu o objektívne prešetrenie veci, čím postupovali v rozpore

so zákonom... ...nesprávne ustálenie skutkového stavu veci prvostupňovým ako aj odvolacím

súdom... viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu súdov, kde som bol uznaný vinným... z úkladnej

vraždy a... nedovoleného ozbrojovania...

Uvádzané skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme sú pritom takého charakteru, že

by mohli sami o sebe odôvodniť iné rozhodnutie vo veci...

Dňa 30. 08. 2013 sa konalo verejné zasadnutie o mojom návrhu na povolenie obnovy

konania, ktorý Špecializovaný trestný súd pracovisko Banská Bystrica uznesením

z 30. 08. 2013... zamietol...

... poukazujem na nesprávne konštatovanie súdu v uznesení z 30. 08. 2013, že mnou

predložené skutočnosti a dôkazy... neobsahujú žiadne nové skutočnosti a dôkazy súdu skôr

neznáme, kedy súd cituje rozsudok zo 04. 08. 2011...

Z... rozhodnutí.... vyplýva, že predmetná zbraň mala byť v roku 2000 ako nefunkčná

znehodnotená spálením, rozbitím a rozrezaním a kovový odpad sa mal roztaviť, ale podľa

názoru súdov sa tak nestalo a preto predmetnú zbraň označili ako vražednú zbraň!...

... domnienka prvostupňového a odvolacieho súdu, „že zbraň mala byť (ale nebola)

zlikvidovaná“ sa vyšetrovaním MV SR SKIS OIS BB preukázala a nahradila, „že zbraň

bola zlikvidovaná“, čiže nie je možné pochybovať o tom, že uvedená skutočnosť je dôkazom

a skutočnosťou súdu skôr neznámou!

Rovnako uznesenie Okresnej prokuratúry Brezno z 21. januára 2013

sp. zn. jasne a bez najmenších pochybností dokazuje, „že komisia poverená

likvidáciou predmetnej zbrane túto v skutočnosti aj zlikvidovala, čo je dostatočným

spôsobom doložené listinnými dôkazmi.“ – preto je zarážajúce tvrdenie súdu, ktorý pri

ústnom odôvodnení zamietnutia môjho návrhu na povolenie obnovy konania vyslovil, že je

táto „situácia veľmi zaujímavá“ a že „týmto papierom (uznesenie MV SR SKIS OIS BB

a OP Brezno) nemožno veriť“ – čo považujem za svojvôľu súdu, pritom sa nejedná o moje

výmysly a tvrdenia,... ale… o závery vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní,

z čoho tiež rezultuje záver, že akýkoľvek dôkaz predložený odsúdeným bude zo strany súdu

považovaný a automaticky vyhodnotený ako dôkaz, ktorému sa nedá veriť, čo znamená

absolútnu svojvôľu súdu a hrubé porušenie práva na obhajobu, čo je v demokratickom

právnom štáte absolútne neprijateľné!...

... tvrdenie súdu..., že žiadnou osobou ani dôkazom nebolo spochybnené, že som

strieľal, považujem za nesprávne, kedy súd opomenul skutočnosti uvedené v mojom návrhu

na povolenie obnovy konania,... teda skutočnosti, ktoré preukazujú, že som nemohol strieľať

a ani som predmetnú zbraň nemohol držať v rukách!... vzniká dôvodná pochybnosť, či zbraň

„nájdená“ na mieste činu bola vôbec nájdená a nie prinesená dokonale vyčistená

školenými pracovníkmi polície...

... celé znenie uznesenia z 30. 08. 2013 je v rozpore i s ustanovením § 176 ods. 2

a uvádzanie hypotéz, domnienok a ničím nepodložených predpokladov je

v rozpore s a akceptovateľným odôvodnením súdneho rozhodnutia.

Odmietnutie predvolania a vypočutia mnou navrhnutých svedkov uvedených

v návrhu na povolenie obnovy konania považujem za nesprávne a navyše v rozpore s čl. 6

ods. 3 Dohovoru, kedy uvedení svedkovia mohli bezpochyby potvrdiť alebo vyvrátiť mnou

predložené tvrdenia obsiahnuté v návrhu na povolenie obnovy konania...

... je zarážajúce, že súd odmietol vypočuť... svedkov, pritom by práve súd mal mať

eminentný záujem zistiť, na základe uvádzaných skutočností, či predmetná zbraň bola či

nebola fyzicky zlikvidovaná, pričom by pri („len“) administratívnom zlikvidovaní zbrane...

bola odstránená dôvodná pochybnosť prvostupňového a odvolacieho súdu vo vzťahu

k predmetnej zbrani a taktiež ku skutku ako takého.

... uvedená skutočnosť nie je okolnosť nepodstatná pre rozhodnutie, ani okolnosť,

ktorú možno zistiť inými dôkazmi a preto postup súdu podľa je

porušením zásady náležitého zistenia skutkového stavu ako i hrubé porušenie práv

na obhajobu, a taktiež porušením práva na spravodlivý súdny proces a Dohovoru...

... počas môjho príchodu na verejné pojednávanie konaného dňa 30. 08. 2013,

na ktorom sa rozhodovalo o mojom návrhu na povolenie obnovy konania, som ani

pred pojednávacou miestnosťou, ale ani v pojednávacej miestnosti nevidel mnou

navrhovaných svedkov, a teda o nepredvolaní (nepotrebnosti vypočutia) svedkov bolo

rozhodnuté už pred otvorením verejného pojednávania. Takéto súdne konanie rozhodne

nemôže byť považované za transparentné, ktorého úlohou je nastoliť právnu istotu ohľadne

otázky, ktorá je predmetom konania! Toto konanie, z ktorého vzišlo rozhodnutie bolo

nepochybne iba formálnym a bezvýznamným procesom vopred prijatého a pripraveného

rozhodnutia!!!...

... Najvyšší súd úplne odignoroval skutočnosti a mnou uvádzané pochybnosti, ktoré

jednak nasvedčovali manipuláciu s predmetnou zbraňou práve políciou, a táto skutočnosť

bola následne preukázaná i vyšetrovaním, kedy žiadnym priamym či nepriamym dôkazom

nebola táto zbraň spojená s mojou osobou, ani odtlačkami prstov, ani pachovou stopou, ale

ani prítomnosťou mojej DNA na zbrani a navyše sa ani na mojich rukách, krku a na odeve

nenašla pozitívna prítomnosť povýstrelových splodín, čo vzhľadom na opísaný priebeh

skutku je nemožné (!), teda uvedené len umocňujú fakt, že som predmetnú zbraň ani len

nedržal v rukách a nie to ešte strieľal!!!...

Z dôvodov uvedených vyššie, ako aj z celého rozsahu mojej ústavnej sťažnosti mám

za to, že právne závery tak Špecializovaného trestného súdu v uznesení z 30. 08. 2013, ako

aj Najvyššieho súdu v uznesení zo 17. 04. 2014 sú v extrémnom rozpore s vykonanými

dôkazmi a skutkovými zisteniami z nich vyplývajúcimi, resp. z nich v žiadnej možnej

interpretácii odôvodnení súdnych rozhodnutí nevyplývajú a preto uznesenie z 30. 08. 2013

v spojení s uznesením zo 17. 04. 2014 sú arbitrárne a nepreskúmateľné, v dôsledku čoho

boli porušené moje práva vyplývajúce z , , ,

čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 3 Listiny a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. d)

Dohovoru...

Spolu s návrhom na povolenie obnovy konania som zaslal Špecializovanému

trestnému súdu i žiadosť o ustanovenie obhajcu....

Dňa 06. 06. 2013 som obdržal opatrenie..., ktorým mi bol ustanovený obhajca

...

Podaním zo dňa 26. 10. 2013... som požiadal súd o oslobodenie od povinnosti

obhajovania mne ustanoveného obhajcu... zo závažných dôvodov, pre úplnú stratu dôvery,

v zmysle .

Až opatrením Najvyššieho súdu z 28. 02. 2014 sp. zn. ... bol

oslobodený od povinnosti obhajovania mne ustanovený obhajca... a zároveň ustanovený

nový obhajca ... Z predmetného opatrenia vyplýva, že... „obhajca

odsúdeného... v konaní o obnove konania požiadal súd o oslobodenie od povinnosti

obhajovať tohto odsúdeného, nakoľko došlo k úplnej strate dôvery medzi odsúdeným a ním

ako obhajcom“ – čo teda znamená, že Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd ignorovali

moje podanie z 26. 10. 2013 (žiadosť o oslobodenie mne ustanoveného obhajcu), čím

porušili moje právo na účinnú obhajobu, kedy takmer 4 mesiace som kvôli absolútnej strate

dôvery vo formálne ustanovenom obhajcovi, nemohol účinne využívať právnu pomoc

advokáta, ktorému som absolútne nedôveroval...

Uvedeným konaním Špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho súdu bolo

porušené moje právo na obhajobu garantované podľa ,

Listiny a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru...

Dňa 07. 04. 2014 som zaslal žiadosť na Najvyšší súd zo dňa 04. 04. 2014 v zmysle

ustanovenia a požiadal som predsedu senátu o umožnenie nazretia

do spisu vo veci sp. zn. vrátane celého spisu pod sp. zn. PK ...

Do dnešného dňa mi však táto možnosť nazretia do spisu umožnená nebola,

kedy v čase prijatia mojej žiadosti Najvyšším súdom ešte rozhodnuté o sťažnosti vo veci

pod sp. zn. nebolo a Najvyšší súd mi odoprel právo nazretia do spisu a tým

porušil moje právo na obhajobu vyplývajúce mi z , Listiny

a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru...

... som si vedomý, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť,

že pod ochranu čl. 6 ods. 1 Dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných

prostriedkoch... Avšak... nenapádam (len) samotné rozhodnutie o povolení obnovy konania,

resp. zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania, ale celé konanie (nekonanie)

Špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho súdu, ako aj konanie, ktoré týmto

rozhodnutiam predchádzali! Takéto konanie súdov nemožno považovať za zákonné,

spravodlivé a ústavne akceptovateľné!»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:

„1. Špecializovaný trestný súd postupom v konaní sp. zn. BB a jeho

uznesením z 30. 08. 2013, Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní

sp. zn. a jeho uznesením zo 17. 04. 2014 porušili právo sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa na rozhodnutie o trestnom obvinení

v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo sťažovateľa mať primeraný čas a možnosti

na prípravu obhajoby, právo sťažovateľa na obhajobu, právo sťažovateľa vyslúchať alebo

dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj

prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe a právo sťažovateľa na zákonné

a preskúmateľné súdne rozhodnutie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3

, , , Listiny základných

práv a slobôd a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB z 30. 08. 2013

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. 04. 2014 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie

konanie.

3. Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia, ktoré majú v uznesení Špecializovaného

trestného súdu sp. zn. BB z 30. 08. 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. svoj podklad.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 20.000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť spoločne

a nerozdielne Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46

ods. 1, a a v , a

listiny, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) dohovoru postupom

špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB a jeho

uznesením z 30. augusta 2013, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. apríla 2014.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si

obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví,

v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:...

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;...

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;...

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených a listinou

a práv zaručených dohovorom postupom a uznesením špecializovaného súdu

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany týchto základných práv alebo slobôd, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že uznesenie špecializovaného súdu

sp. zn. BB z 30. augusta 2013 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,

bol predmetom prieskumu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

o sťažnosti proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu špecializovaného súdu. V súvislosti

s namietaným porušením označených základných práv je preto z ústavného hľadiska

podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. apríla 2014. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity ústavný súd sťažnosť v časti

smerujúcej proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB z 30. augusta

2013 a proti postupu predchádzajúcemu vydaniu tohto rozhodnutia podľa § 25 ods. 2

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručeného a listinou

a práv zaručených dohovorom postupom a uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že rozhodnutia všeobecných súdov konajúcich

o jeho návrhu na obnovu konania sú arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože ich závery sú

v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami z nich

vyplývajúcimi. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom oboch súdov, že na obnovu konania v jeho

trestnej veci neboli splnené podmienky. Tvrdí, že vyšli najavo nové skutočnosti – dôkazy,

ktorými sú uznesenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly

a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – stred Banská

Bystrica (ďalej len „inšpekčná služba ministerstva vnútra“) sp. zn. ČVS: SKIS 361/OISS V

2012 z 23. novembra 2012, ako aj uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Brezno

(ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. z 21. januára 2013. Tieto podľa

sťažovateľa dokazujú, že vražedná zbraň, ktorou mal byť spáchaný skutok, z ktorého bol

uznaný vinným, bola zlikvidovaná 10 rokov predtým. Sťažovateľ porušenie svojich

označených práv vidí v tom, že všeobecné súdy neprihliadli ani na ďalšie ním uvádzané

dôkazy, nevykonali ním navrhované výsluchy svedkov, nereagovali na jeho žiadosť

o oslobodenie jemu ustanoveného obhajcu od povinnosti obhajovať sťažovateľa, ako aj

v tom, že mu nebolo najvyšším súdom pred rozhodnutím o jeho sťažnosti proti

prvostupňovému rozhodnutiu umožnené nahliadnuť do spisu.

Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na svoju konštantnú

judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , , , ).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a listiny rozhodnutím najvyššieho súdu, ako aj jemu predchádzajúcim

postupom ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

v medziach svojej právomoci z hľadiska uplatnených námietok sťažovateľa.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB z 30. augusta

2013, okrem iného uviedol tieto vo vzťahu k aktuálnym sťažnostným námietkam relevantné

skutočnosti:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti

a citované zákonné ustanovenia dospel po preštudovaní predloženého spisového materiálu

k takému záveru, že prvostupňový súd rozhodol v danej veci správne a v súlade so zákonom,

keďže i podľa jeho názoru odsúdený neuviedol vo svojom návrhu na obnovu

konania žiadne také nové skutočnosti, či dôkazy súdu skôr neznáme, ktorých existencia by

mohla sama osebe alebo v spojitosti so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi viesť

k inému záveru o jeho vine.

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý slúži k odstráneniu

nedostatkov v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí, pokiaľ dodatočne vyšli

najavo príčiny týchto nedostatkov – nové skutočnosti alebo dôkazy. Účelom konania

o povolenie obnovy konania je zistiť, či sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania,

a teda či sú nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme spôsobilé spochybniť vydané

právoplatné meritórne rozhodnutie (a to i príp. v kontexte so skutočnosťami a dôkazmi,

ktoré boli podkladom základného rozhodnutia). Je tu však vylúčené preskúmavať celkovú

zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia, či správnosť postupu konania, ktoré

mu predchádzalo.

Pokiaľ ide o návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania, tento

bol zdôvodňovaný predovšetkým poukazom na uznesenie vyšetrovateľa Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru

inšpekčnej služby – stred Banská Bystrica z 23. novembra 2012 sp. zn. ČVS: SKIS

361/OISS V 2012, ako i uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Brezno z 21. januára

2013, sp. zn. ; obe vydané na základe ním podaného trestného oznámenia

pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

§ 326 Tr. zák., trestného činu marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 Tr. zák., či

iných trestných činov, ktorých sa mali dopustiť nestotožnené osoby zasadajúce v komisii

poverenej dohľadom nad likvidáciou vražednej zbrane – brokovnice Hubertus Prague kal.

16, výr. č. 5633. Kým prvým z uvedených uznesení bolo podľa

toto trestné oznámenie odmietnuté (v jeho obsahu bolo zároveň poukázané i na možnosť

odloženia veci podľa s poukazom na

– premlčanie trestného stíhania), druhým potom príslušný prokurátor podľa

ods. 1 písm. c/ zamietol sťažnosť proti danému uzneseniu

vyšetrovateľa.

Sťažovateľ v tejto súvislosti viackrát zdôrazňoval, že z oboch vyššie citovaných

uznesení, súdu skôr neznámych, vyplýva, že broková strelná zbraň značky Hubertus Prague

kal. 16/16, výr. č. 5633, ktorá bola v jeho trestnej vecí ustálená ako vražedná zbraň nie že

mala byť, ale skutočne aj bola zlikvidovaná, čo má byť v zmysle tam uvedeného dostatočným

spôsobom doložené listinnými dôkazmi.

K tomu považuje tunajší súd za potrebné uviesť niekoľko skutočností. V prvom rade

to, že už v rámci pôvodného konania mali oba konajúce súdy z dostupných dôkazov

vedomosť o tom, že spomínaná vražedná zbraň mala byť ešte v r. 2000 ako nefunkčná

zničená. Rozhodujúce však bolo, že táto bola fyzicky nájdená na mieste činu, keď následne

prešla kriminalistickou expertízou a napokon prepadla v prospech štátu. Objektívne došlo

k jej zaisteniu, a to je pre účely trestného konania relevantné. Predložené rozhodnutia

OČTK v inom konaní nemôže spôsobiť v tomto smere žiadnu pochybnosť (nemôžu zvrátiť

skutkový záver o fyzickej existencii zbrane). S ohľadom na uvedené dôvody by bolo potom

tiež celkom zbytočné vypočúvať svedkov navrhovaných v návrhu na povolenie obnovy

konania za účelom „objasnenia“ otázky fyzickej likvidácie zbrane značky Hubertus Prague

kal. 16/16, výr. č. 5633.

Čo sa týka námietok odsúdeného, smerujúcich k tomu, že zo zabezpečených stôp

z miesta činu majú vyplývať pochybnosti o tom, že držal v ruke zaistenú zbraň a že z nej

strieľal, tak tu treba podotknúť iba toľko, že tieto už boli predmetom jeho obhajoby

v základnom konaní, s ktorou sa súd patričným spôsobom vysporiadal. Z právoplatného

rozhodnutia o vine je zrejmé, na základe čoho bolo preukázané, že z vražednej zbrane

strieľal práve , a to za okolností bližšie popísaných v skutkovej vete.

Najvyšší súd tiež považuje na tomto mieste za potrebné zdôrazniť tú skutočnosť

(naproti odlišnému stanovisku Špecializovaného trestného súdu), že predložené rozhodnutia

iných OČTK sú síce novým dôkazom, no takým, ktorý je potrebné hodnotiť ako každý iný

dôkaz zmysle a Teda podľa svojho vnútorného

presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo

i v ich súhrne s ohľadom na prípadnú spôsobilosť odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

treste. Súd nie je viazaný tam uvedeným názorom a nebol by ním viazaný ani keby takéto

rozhodnutia existovali už v čase pred právoplatným rozhodnutím o vine odsúdeného

. Ide tu o otázku viny (skutkovú), ktorú súd vždy posudzuje samostatne (viď k tomu

i ).

Predbežnou otázkou môže byť otázka, ktorá je sama predmetom trestného konania,

ale v inej trestnej veci. Pritom nezáleží na tom, že orgán riešiaci predbežnú otázku je

príslušný konať v inej trestnej veci. Ak ide o otázku viny, musí súd túto predbežnú otázku

posúdiť samostatne aj v prípade, že už existuje právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu

o tejto otázke. Skutočnosť, že súdy v trestnom konaní musia riešiť predbežnú otázku týkajúcu

sa posúdenia viny obvineného samostatne, napriek tomu, že v nej bolo už právoplatne

rozhodnuté, však neznamená, že sa týmto rozhodnutím príslušného orgánu vôbec nemajú

zaoberať a nebrať ho do úvahy. Takéto rozhodnutie aj spisy týkajúce sa tejto veci

(predbežnej otázky) sú dôkazným materiálom (listinné dôkazy), s ktorými sa musia

vysporiadať. Prípadné odlišné rozhodnutie o predbežnej otázke aj náležité odôvodniť.

Účinky vyriešenej predbežnej otázky sú obmedzené len na vec, v ktorej sa predbežná otázka

riešila.»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu predovšetkým pripomína, že jeho kompetencie nenahrádzajú postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom

na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv

alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah,

ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc z uvedených právnych východísk ústavný súd zdôrazňuje,

že na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393

a nasl. sú zásadne príslušné všeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľ

zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu

nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v preskúmavanej veci najvyšším súdom)

by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ).

Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy

pôvodného konania v jeho trestnej veci najvyšším súdom, osobitne jeho závery, takéto

nedostatky nevykazujú.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd (v spojení s krajským súdom) jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo

v prípade sťažovateľa nepovažoval za splnené dôvody na povolenie obnovy konania.

Vychádzal pritom z ústavne konformnej interpretácie označených ustanovení Trestného

poriadku v napadnutom uznesení, skonštatoval nedostatok nových skutočností a nových

dôkazov, ktoré by či už samy osebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr

známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne

uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu.

Najvyšší súd jasne a zreteľne uviedol, že zbraň, ktorou bol spáchaný zločin úkladnej

vraždy a ktorá zároveň súvisela so spáchaním zločinu nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami, nemohla byť vzhľadom na objektívnu realitu (keďže bola

reálne fyzicky zaistená na mieste činu) fyzicky zlikvidovaná desať rokov pred spáchaním

zločinov, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený (čo predstavuje aj odpoveď na sťažovateľom

položenú základnú otázku). Zároveň najvyšší súd presvedčivo ozrejmil, prečo rozhodnutia

orgánov činných v trestnom konaní vydané v súvislosti s trestným oznámením sťažovateľa,

ktoré mali byť novými dôkazmi odôvodňujúcimi opodstatnenosť návrhu na obnovu

pôvodného konania, za také nepovažoval. Nepovšimnutú neponechal ani argumentáciu

sťažovateľa spočívajúcu v hodnotení zaistených stôp, ktoré mali spochybňovať,

že z vražednej zbrane strieľal on. Poukazom na rozsudky o vine a treste sťažovateľa vydané

v jeho trestnej veci, ktorých obsah musel byť sťažovateľovi známy, odkázal na v nich

uvedené okolnosti svedčiace o tom, že páchateľom zločinov bol skutočne a nepochybne

sťažovateľ.

Neopomenul reagovať ani na sťažnosť sťažovateľa v časti prejavenej nespokojnosti

s nevykonaním ním navrhovaných dôkazov špecializovaným súdom, ktorými mali byť

výsluchy svedkov – osôb dohliadajúcich na zničenie inkriminovanej brokovej zbrane. S tým

sťažovateľ spájal aj porušenie svojho základného práva zaručeného v

a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru. Bez potreby

opakovania odôvodnenia citovaného z napadnutého rozhodnutia na tomto mieste ústavný

súd poznamenáva, že najvyšší nadbytočnosť (až zbytočnosť) týchto procesných úkonov

vyvodil z logických súvislostí fyzickej existencie zbrane zaistenej na mieste činu. Aj podľa

názoru ústavného súdu by bolo absolútne irelevantné v tejto veci výpoveďami svedkov

zisťovať skutočnosť, či vražedná zbraň bola zlikvidovaná, keď objektívna realita je

preukázaná samotnou hmotnou existenciou tejto zbrane.

Navyše, ústavný súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach uviedol

(sp. zn. , ), že z práva na spravodlivý súdny proces (súdnu

ochranu) nevyplýva pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali všetky jeho návrhy

na vykonanie dokazovania, ale aby mal možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky

súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie je

povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Preto nie je

automaticky bez ďalšieho porušením základných práv, ak všeobecný súd nevykoná stranou

trestného konania navrhovaný dôkaz, ale v záujme zachovania základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je žiaduce, aby všeobecný súd nevykonanie

navrhovaného dôkazu primerane odôvodnil. Tejto požiadavke v tomto prípade bolo dané

zadosť, pretože odôvodnenie najvyššieho súdu je v tejto časti síce stručné, ale dostatočne

presvedčivé.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že právny záver o zamietnutí

návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania bol založený na racionálnej analýze

skutkového stavu a ústavne akceptovateľnom výklade relevantnej právnej úpravy.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle

citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd navyše poukazuje

na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý

proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (,

).

Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na obhajobu [ ,

čl. 40 ods. 3 listina a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru] tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené

nahliadnuť do súdneho spisu, ústavný súd uvádza, že účelom práva nazerať do spisu (ako

súčasti práva na obhajobu) je poskytnutie príležitosti oboznámiť sa so všetkými

skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci, a tým aj v plnej miere predložiť súdu

vlastnú argumentáciu v záujme ochrany vlastných práv, najmä pokiaľ ide o konanie vo veci

samej. Naplnenie práva na súdnu previerku zákonnosti v trestnom konaní predpokladá

okrem iného aj rešpektovanie procesných oprávnení sťažovateľa v konaní pred súdom (napr.

práva nazerania do spisov zaručeného v ), v ktorom sa skúma

zákonnosť a najmä sa rozhoduje o vine a treste (, , I. ÚS

31/2010).

Ústavný súd osobitne zvýrazňuje, že v danej veci nešlo o rozhodovanie o vine

a treste, ale o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy právoplatne skončeného trestného

konania, teda o mimoriadnom opravnom prostriedku. Samotná povaha takéhoto konania

predstavuje iný rozmer nazerania na potrebu oboznámenia sa „navrhovateľa“ (v tomto

prípade odsúdeného sťažovateľa) so skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie

nachádzajúcimi sa v spise, a to zvlášť v prípade, keď všetky tieto pre rozhodnutie podstatné

skutočnosti všeobecnému súdu predostrel práve iba žiadateľ nazretia do spisu (sťažovateľ).

Je evidentné, že iniciátorom konania o mimoriadnom opravnom prostriedku bol

sťažovateľ, ktorý uviedol všetky skutočnosti a tiež predložil všetky dôkazy, ktoré považoval

za potrebné, na základe ktorých všeobecné súdy mali rozhodnúť a napokon aj rozhodli

o jeho návrhu. Odôvodnenia oboch uznesení všeobecných súdov svedčia o tom, že tieto

rozhodovali iba na základe skutočností uvádzaných, resp. predložených sťažovateľom,

prípadne skutočností vyplývajúcich zo spisu pôvodného právoplatne skončeného trestného

konania, ktorého obsah musel byť sťažovateľovi nepochybne známy. Preto je prinajmenšom

otázne, s akými inými ďalšími skutočnosťami sa chcel a potreboval sťažovateľ oboznámiť

nahliadnutím do súdneho spisu.

Opísané okolnosti v tomto konkrétnom prípade v podstate naplnili účel, ktorý inak

zabezpečuje nazretie do trestného spisu, preto v materiálnom poňatí v aktuálnej veci

nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu tak, ako to vo svojej sťažnosti

tvrdí. Napokon sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu ani netvrdí, že by mu

niektorá zo skutočností, na ktorých stoja právne a skutkové závery všeobecných súdov

konajúcich o obnove konania, nebola známa alebo by na niektorú skutočnosť nemohol

vopred uplatniť svoju argumentáciu.

Porušenie práva na obhajobu sťažovateľ videl aj v tom, že na jeho žiadosť

z 26. októbra 2013 o oslobodenie jemu ustanoveného obhajcu od povinnosti obhajovať

sťažovateľa špecializovaný súd ani najvyšší súd nereagovali a obhajcu oslobodili od tejto

povinnosti až opatrením vydaným 28. februára 2014 na základe podania tohto obhajcu.

Je nesporné, že zámer, ktorý sťažovateľ svojou žiadosťou sledoval, bol naplnený

vydaním opatrenia najvyššieho súdu o oslobodení ustanoveného obhajcu od povinnosti

obhajovať sťažovateľa a zároveň mu bol ustanovený iný obhajca. Argumentácia sťažovateľa

k porušeniu práva na obhajobu v tomto smere spočíva v tvrdení, že štyri mesiace bol

zastúpený obhajcom, ktorému absolútne nedôveroval. Avšak už žiadne iné relevantné

okolnosti, ktoré by preukázali reálny dopad takéhoto postupu najvyššieho súdu na jeho

obhajobné práva, sťažovateľ neuviedol. Absentuje tak príčinná súvislosť medzi tvrdeným

porušením základného práva na obhajobu a označeným postupom druhostupňového

všeobecného súdu. Inak povedané, sťažovateľ neuviedol nijakú skutočnosť, v dôsledku

ktorej by bol reálne ukrátený na svojom základnom práve na obhajobu. Samotné tvrdenie

o porušení uvedeného práva z materiálneho hľadiska na poskytnutie ochrany ústavným

súdom nestačí.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možno

vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných

prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (,

m. m. A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz

na ďalšiu judikatúru), pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí

návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach

a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti

adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž

neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv

z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: 2003, s. 370 –

371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené

kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60 ()].

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľovi je spomenutá judikatúra ESĽP, ale aj

ústavného súdu týkajúca sa vzťahu čl. 6 ods. 1 dohovoru a konania o mimoriadnych

opravných prostriedkoch známa, avšak napriek tomu žiadal o poskytnutie ochrany jeho

právu na spravodlivé súdne konanie v zmysle tohto článku v označenom konaní. Ústavný

súd však konštatuje, že sťažovateľ neuviedol žiadnu relevantnú okolnosť, pre ktorú by sa mal

v tejto veci odchýliť od svojej stabilnej judikatúry. Jeho tvrdeniu, že sťažnosťou nenapáda

„(len) samotné rozhodnutie o povolení obnovy konania, resp. zamietnutie návrhu na

povolenie obnovy konania, ale celé konanie (nekonanie) Špecializovaného trestného súdu

a Najvyššieho súdu“, nenasvedčuje už samotné znenie návrhu na rozhodnutie (petit)

obsiahnutého v sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa

viazaný a ktorým je v podstate vymedzený aj rozsah prieskumnej právomoci ústavného

súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti, t. j. namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a a v , a listiny a práv zaručených

v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní.

Pretože ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi, ktorými žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutia

všeobecných súdov a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody (pozri

znenie a 3 , t. j. vyhovenie sťažnosti), k čomu v tomto prípade nedošlo.

Taktiež vzhľadom na namietané skutočnosti, obsah odôvodnia sťažnosti a určitosť

požadovaného výroku rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že ani vyhovenie žiadosti

sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a jeho

prípadné následné úkony by neboli spôsobilé zvrátiť jednoznačný záver o potrebe

odmietnutia podanej sťažnosti. Z toho dôvodu (bezpredmetnosti) sa ústavný súd nezaoberal

ani touto požiadavkou sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015