Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 219/2015
PDF · 590.13 KB
No categories available
III. ÚS 219/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, vo veci namietaného
porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská
Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. BB 3 Nt 4/2013 a jeho uznesením z 30. augusta
2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2014
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3
písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len
„špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. BB 3 Nt 4/2013 a jeho uznesením
z 30. augusta 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu Pezinok sp. zn. PK 2 T 9/2011 zo 4. augusta 2011 uznaný
vinným z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c)
s poukazom na § 138 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a zo zločinu nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona, za čo mu bol podľa
§ 144 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona uložený úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov so zaradením na jeho výkon podľa § 48 ods. 3
písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym
stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona bol sťažovateľovi
uložený aj trest prepadnutia viacerých vecí, ktoré boli určené a použité na spáchanie
trestného činu. Zároveň bol sťažovateľovi podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona
uložený ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov a podľa § 77 ods. 1 písm. b) Trestného
zákona mu bola uložená povinnosť jedenkrát v kalendárnom týždni osobne sa hlásiť
u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho trvalého bydliska.
Napokon rozsudok zaviazal sťažovateľa zaplatiť trestným činom poškodenej osobe náhradku
škody podľa § 287 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 To 12/2011 z 10. novembra 2011 podľa § 319
Trestného poriadku odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku zamietol.
Označené druhostupňové rozhodnutie sťažovateľ napadol dovolaním, ktoré najvyšší
súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 1 Tdo V 7/2013 z 3. marca 2014 podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku odmietol, keďže podľa názoru tohto súdu bolo zrejmé, že nie sú
splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
V uvedenej trestnej veci bol 14. mája 2013 špecializovanému súdu doručený návrh
sťažovateľa z 12. mája 2013 na povolenie obnovy konania, o ktorom tento súd rozhodol
uznesením sp. zn. BB 3 Nt 4/2013 z 30. augusta 2013 podľa § 399 ods. 2 Trestného
poriadku tak, že ho zamietol, lebo nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394
Proti zamietavému rozhodnutiu špecializovaného súdu podal sťažovateľ sťažnosť,
ktorú najvyšší súd v druhostupňovom konaní uznesením sp. zn. 6 Tost 30/2013 zo 17. apríla
2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Sťažovateľ je presvedčený, že všeobecné súdy v konaniach o jeho návrhu
na povolenie obnovy konania porušili ním označené základné práva zaručené ústavou
a listinou, ako aj práva zaručené dohovorom, čo odôvodnil takto:
«Návrh na povolenie obnovy konania v mojej trestnej veci vedenej
na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp. zn. PK 2T/9/2011... som odôvodňoval
uznesením Ministerstva vnútra, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej
služby Banská Bystrica z 23. 11. 2012, sp. zn. ČVS: SKIS 361/OISS V 2012 a znesením
Okresnej prokuratúry Brezno z 21. 01. 2013 pod sp. zn. 1 Pn 366/12 10 a nasledovnými
skutočnosťami:
Prvostupňový ako aj odvolací súd bez akýchkoľvek pochybností ustálili vražednú
zbraň – brokovnicu značky Hubertus Prague, kaliber 16/16, výrobného čísla 5633, ktorá
mala byť nájdená a zaistená na mieste činu, pritom z listinných dôkazov vyplýva, že táto
zbraň mala byť v roku 2000, po tom čo jej bývalý legálny majiteľ zomrel, znefunkčnená
a znehodnotená spálením pod dohľadom komisie v peci v Železiarňach Podbrezová, a. s...
Vzhľadom na to, že OČTK, ale ani súdy nepovažovali za dôležité vyšetriť pôvod
zbrane... podal som trestné oznámenie na nestotožnenú osobu..., ktorá bola poverená
dohľadom nad likvidáciou zbrane – brokovnice...
Dňa 03. 12. 2012 mi bolo doručené Uznesenie MV SR, sekcia kontroly a inšpekčnej
služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby Banská Bystrica zo dňa
23. 11. 2012, sp. zn. ČVS: SKIS 361/OISS V 2012, podľa ktorého bolo odmietnuté moje
trestné oznámenie.
Z... uznesenia vyplýva, že komisia poverená likvidáciou... zbrane… túto zlikvidovala
tak, ako je to uvedené v zápise o prehliadke výzbrojného materiálu a toto potvrdzuje aj
vážny lístok zo dňa 01. 12. 2000...
Dňa 25. 01. 2013 mi... bolo doručené... Uznesenie Okresnej prokuratúry Brezno
zo dňa 21. 01. 2013 sp. zn. 1 Pn 366/12 10, kde moju sťažnosť proti uzneseniu... MV SR
SKIS ÚIS OIS Banská Bystrica... podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku ako nedôvodnú
zamietol.
Z predmetného právoplatného uznesenia o. i. vyplýva, že... osoby zodpovedné
za likvidáciu predmetnej zbrane sa nedopustili žiadneho trestného činu a že predmetná
zbraň bola nepochybne zlikvidovaná.
... je teda nepochybné, že... brokovnica, kaliber 16, výrobného čísla 5633, nemohla
byť prvostupňovým a odvolacím súdom ustálená ako vražedná zbraň, nakoľko je
jednoznačne preukázané, že táto bola v skutočnosti zlikvidovaná, a teda logicky nemôže byť
v zmysle ustanovenia § 153 ods. 2 Tr. poriadku vecným dôkazom, a teda sa nemohla s touto
zbraňou spáchať úkladná vražda, ako ani nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie
so zbraňami a preto sa jedná o nezákonný a nezákonne vykonaný dôkaz...
... pochybením Polície (OČTK) skutočne došlo k ignorácii a k odfláknutiu ich práce,
kedy nevyvinuli ani snahu o objektívne prešetrenie veci, čím postupovali v rozpore
so zákonom... ...nesprávne ustálenie skutkového stavu veci prvostupňovým ako aj odvolacím
súdom... viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu súdov, kde som bol uznaný vinným... z úkladnej
vraždy a... nedovoleného ozbrojovania...
Uvádzané skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme sú pritom takého charakteru, že
by mohli sami o sebe odôvodniť iné rozhodnutie vo veci...
Dňa 30. 08. 2013 sa konalo verejné zasadnutie o mojom návrhu na povolenie obnovy
konania, ktorý Špecializovaný trestný súd pracovisko Banská Bystrica uznesením
z 30. 08. 2013... zamietol...
... poukazujem na nesprávne konštatovanie súdu v uznesení z 30. 08. 2013, že mnou
predložené skutočnosti a dôkazy... neobsahujú žiadne nové skutočnosti a dôkazy súdu skôr
neznáme, kedy súd cituje rozsudok zo 04. 08. 2011...
Z... rozhodnutí.... vyplýva, že predmetná zbraň mala byť v roku 2000 ako nefunkčná
znehodnotená spálením, rozbitím a rozrezaním a kovový odpad sa mal roztaviť, ale podľa
názoru súdov sa tak nestalo a preto predmetnú zbraň označili ako vražednú zbraň!...
... domnienka prvostupňového a odvolacieho súdu, „že zbraň mala byť (ale nebola)
zlikvidovaná“ sa vyšetrovaním MV SR SKIS OIS BB preukázala a nahradila, „že zbraň
bola zlikvidovaná“, čiže nie je možné pochybovať o tom, že uvedená skutočnosť je dôkazom
a skutočnosťou súdu skôr neznámou!
Rovnako uznesenie Okresnej prokuratúry Brezno z 21. januára 2013
sp. zn. 1 Pn 366/12 10 jasne a bez najmenších pochybností dokazuje, „že komisia poverená
likvidáciou predmetnej zbrane túto v skutočnosti aj zlikvidovala, čo je dostatočným
spôsobom doložené listinnými dôkazmi.“ – preto je zarážajúce tvrdenie súdu, ktorý pri
ústnom odôvodnení zamietnutia môjho návrhu na povolenie obnovy konania vyslovil, že je
táto „situácia veľmi zaujímavá“ a že „týmto papierom (uznesenie MV SR SKIS OIS BB
a OP Brezno) nemožno veriť“ – čo považujem za svojvôľu súdu, pritom sa nejedná o moje
výmysly a tvrdenia,... ale… o závery vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní,
z čoho tiež rezultuje záver, že akýkoľvek dôkaz predložený odsúdeným bude zo strany súdu
považovaný a automaticky vyhodnotený ako dôkaz, ktorému sa nedá veriť, čo znamená
absolútnu svojvôľu súdu a hrubé porušenie práva na obhajobu, čo je v demokratickom
právnom štáte absolútne neprijateľné!...
... tvrdenie súdu..., že žiadnou osobou ani dôkazom nebolo spochybnené, že som
strieľal, považujem za nesprávne, kedy súd opomenul skutočnosti uvedené v mojom návrhu
na povolenie obnovy konania,... teda skutočnosti, ktoré preukazujú, že som nemohol strieľať
a ani som predmetnú zbraň nemohol držať v rukách!... vzniká dôvodná pochybnosť, či zbraň
„nájdená“ na mieste činu bola vôbec nájdená a nie prinesená dokonale vyčistená
školenými pracovníkmi polície...
... celé znenie uznesenia z 30. 08. 2013 je v rozpore i s ustanovením § 176 ods. 2
Tr. poriadku a uvádzanie hypotéz, domnienok a ničím nepodložených predpokladov je
v rozpore s ústavou a akceptovateľným odôvodnením súdneho rozhodnutia.
Odmietnutie predvolania a vypočutia mnou navrhnutých svedkov uvedených
v návrhu na povolenie obnovy konania považujem za nesprávne a navyše v rozpore s čl. 6
ods. 3 Dohovoru, kedy uvedení svedkovia mohli bezpochyby potvrdiť alebo vyvrátiť mnou
predložené tvrdenia obsiahnuté v návrhu na povolenie obnovy konania...
... je zarážajúce, že súd odmietol vypočuť... svedkov, pritom by práve súd mal mať
eminentný záujem zistiť, na základe uvádzaných skutočností, či predmetná zbraň bola či
nebola fyzicky zlikvidovaná, pričom by pri („len“) administratívnom zlikvidovaní zbrane...
bola odstránená dôvodná pochybnosť prvostupňového a odvolacieho súdu vo vzťahu
k predmetnej zbrani a taktiež ku skutku ako takého.
... uvedená skutočnosť nie je okolnosť nepodstatná pre rozhodnutie, ani okolnosť,
ktorú možno zistiť inými dôkazmi a preto postup súdu podľa § 272 ods. 3 Tr. poriadku je
porušením zásady náležitého zistenia skutkového stavu ako i hrubé porušenie práv
na obhajobu, a taktiež porušením práva na spravodlivý súdny proces a Dohovoru...
... počas môjho príchodu na verejné pojednávanie konaného dňa 30. 08. 2013,
na ktorom sa rozhodovalo o mojom návrhu na povolenie obnovy konania, som ani
pred pojednávacou miestnosťou, ale ani v pojednávacej miestnosti nevidel mnou
navrhovaných svedkov, a teda o nepredvolaní (nepotrebnosti vypočutia) svedkov bolo
rozhodnuté už pred otvorením verejného pojednávania. Takéto súdne konanie rozhodne
nemôže byť považované za transparentné, ktorého úlohou je nastoliť právnu istotu ohľadne
otázky, ktorá je predmetom konania! Toto konanie, z ktorého vzišlo rozhodnutie bolo
nepochybne iba formálnym a bezvýznamným procesom vopred prijatého a pripraveného
rozhodnutia!!!...
... Najvyšší súd úplne odignoroval skutočnosti a mnou uvádzané pochybnosti, ktoré
jednak nasvedčovali manipuláciu s predmetnou zbraňou práve políciou, a táto skutočnosť
bola následne preukázaná i vyšetrovaním, kedy žiadnym priamym či nepriamym dôkazom
nebola táto zbraň spojená s mojou osobou, ani odtlačkami prstov, ani pachovou stopou, ale
ani prítomnosťou mojej DNA na zbrani a navyše sa ani na mojich rukách, krku a na odeve
nenašla pozitívna prítomnosť povýstrelových splodín, čo vzhľadom na opísaný priebeh
skutku je nemožné (!), teda uvedené len umocňujú fakt, že som predmetnú zbraň ani len
nedržal v rukách a nie to ešte strieľal!!!...
Z dôvodov uvedených vyššie, ako aj z celého rozsahu mojej ústavnej sťažnosti mám
za to, že právne závery tak Špecializovaného trestného súdu v uznesení z 30. 08. 2013, ako
aj Najvyššieho súdu v uznesení zo 17. 04. 2014 sú v extrémnom rozpore s vykonanými
dôkazmi a skutkovými zisteniami z nich vyplývajúcimi, resp. z nich v žiadnej možnej
interpretácii odôvodnení súdnych rozhodnutí nevyplývajú a preto uznesenie z 30. 08. 2013
v spojení s uznesením zo 17. 04. 2014 sú arbitrárne a nepreskúmateľné, v dôsledku čoho
boli porušené moje práva vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy,
čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 3 Listiny a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. d)
Dohovoru...
Spolu s návrhom na povolenie obnovy konania som zaslal Špecializovanému
trestnému súdu i žiadosť o ustanovenie obhajcu....
Dňa 06. 06. 2013 som obdržal opatrenie..., ktorým mi bol ustanovený obhajca
...
Podaním zo dňa 26. 10. 2013... som požiadal súd o oslobodenie od povinnosti
obhajovania mne ustanoveného obhajcu... zo závažných dôvodov, pre úplnú stratu dôvery,
v zmysle § 43 ods. 1 Tr. poriadku.
Až opatrením Najvyššieho súdu z 28. 02. 2014 sp. zn. 6 Tost 30/2013... bol
oslobodený od povinnosti obhajovania mne ustanovený obhajca... a zároveň ustanovený
nový obhajca ... Z predmetného opatrenia vyplýva, že... „obhajca
odsúdeného... v konaní o obnove konania požiadal súd o oslobodenie od povinnosti
obhajovať tohto odsúdeného, nakoľko došlo k úplnej strate dôvery medzi odsúdeným a ním
ako obhajcom“ – čo teda znamená, že Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd ignorovali
moje podanie z 26. 10. 2013 (žiadosť o oslobodenie mne ustanoveného obhajcu), čím
porušili moje právo na účinnú obhajobu, kedy takmer 4 mesiace som kvôli absolútnej strate
dôvery vo formálne ustanovenom obhajcovi, nemohol účinne využívať právnu pomoc
advokáta, ktorému som absolútne nedôveroval...
Uvedeným konaním Špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho súdu bolo
porušené moje právo na obhajobu garantované podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy, čl. 40 ods. 3
Listiny a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru...
Dňa 07. 04. 2014 som zaslal žiadosť na Najvyšší súd zo dňa 04. 04. 2014 v zmysle
ustanovenia § 69 ods. 1 Tr. poriadku a požiadal som predsedu senátu o umožnenie nazretia
do spisu vo veci sp. zn. 6 Tost 30/2013 vrátane celého spisu pod sp. zn. PK 2 T 9/2011...
Do dnešného dňa mi však táto možnosť nazretia do spisu umožnená nebola,
kedy v čase prijatia mojej žiadosti Najvyšším súdom ešte rozhodnuté o sťažnosti vo veci
pod sp. zn. 6 Tost 30/2013 nebolo a Najvyšší súd mi odoprel právo nazretia do spisu a tým
porušil moje právo na obhajobu vyplývajúce mi z čl. 50 ods. 3 Ústavy, čl. 40 ods. 3 Listiny
a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru...
... som si vedomý, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť,
že pod ochranu čl. 6 ods. 1 Dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných
prostriedkoch... Avšak... nenapádam (len) samotné rozhodnutie o povolení obnovy konania,
resp. zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania, ale celé konanie (nekonanie)
Špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho súdu, ako aj konanie, ktoré týmto
rozhodnutiam predchádzali! Takéto konanie súdov nemožno považovať za zákonné,
spravodlivé a ústavne akceptovateľné!»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:
„1. Špecializovaný trestný súd postupom v konaní sp. zn. BB 3 Nt 4/2013 a jeho
uznesením z 30. 08. 2013, Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní
sp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. 04. 2014 porušili právo sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa na rozhodnutie o trestnom obvinení
v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo sťažovateľa mať primeraný čas a možnosti
na prípravu obhajoby, právo sťažovateľa na obhajobu, právo sťažovateľa vyslúchať alebo
dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj
prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe a právo sťažovateľa na zákonné
a preskúmateľné súdne rozhodnutie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB 3 Nt 4/2013 z 30. 08. 2013
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 30/2013
zo 17. 04. 2014 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie
konanie.
3. Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia, ktoré majú v uznesení Špecializovaného
trestného súdu sp. zn. BB 3 Nt 4/2013 z 30. 08. 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 30/2013 svoj podklad.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 20.000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť spoločne
a nerozdielne Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3
listiny, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) dohovoru postupom
špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB 3 Nt 4/2013 a jeho
uznesením z 30. augusta 2013, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si
obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví,
v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva:...
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;...
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;...
1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a listinou
a práv zaručených dohovorom postupom a uznesením špecializovaného súdu
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany týchto základných práv alebo slobôd, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že uznesenie špecializovaného súdu
sp. zn. BB 3 Nt 4/2013 z 30. augusta 2013 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,
bol predmetom prieskumu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 30/2013
o sťažnosti proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu špecializovaného súdu. V súvislosti
s namietaným porušením označených základných práv je preto z ústavného hľadiska
podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 30/2013
zo 17. apríla 2014. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity ústavný súd sťažnosť v časti
smerujúcej proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB 3 Nt 4/2013 z 30. augusta
2013 a proti postupu predchádzajúcemu vydaniu tohto rozhodnutia podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv zaručeného ústavou a listinou
a práv zaručených dohovorom postupom a uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že rozhodnutia všeobecných súdov konajúcich
o jeho návrhu na obnovu konania sú arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože ich závery sú
v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami z nich
vyplývajúcimi. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom oboch súdov, že na obnovu konania v jeho
trestnej veci neboli splnené podmienky. Tvrdí, že vyšli najavo nové skutočnosti – dôkazy,
ktorými sú uznesenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly
a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – stred Banská
Bystrica (ďalej len „inšpekčná služba ministerstva vnútra“) sp. zn. ČVS: SKIS 361/OISS V
2012 z 23. novembra 2012, ako aj uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Brezno
(ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 366/12 10 z 21. januára 2013. Tieto podľa
sťažovateľa dokazujú, že vražedná zbraň, ktorou mal byť spáchaný skutok, z ktorého bol
uznaný vinným, bola zlikvidovaná 10 rokov predtým. Sťažovateľ porušenie svojich
označených práv vidí v tom, že všeobecné súdy neprihliadli ani na ďalšie ním uvádzané
dôkazy, nevykonali ním navrhované výsluchy svedkov, nereagovali na jeho žiadosť
o oslobodenie jemu ustanoveného obhajcu od povinnosti obhajovať sťažovateľa, ako aj
v tom, že mu nebolo najvyšším súdom pred rozhodnutím o jeho sťažnosti proti
prvostupňovému rozhodnutiu umožnené nahliadnuť do spisu.
Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na svoju konštantnú
judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom
skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny rozhodnutím najvyššieho súdu, ako aj jemu predchádzajúcim
postupom ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
v medziach svojej právomoci z hľadiska uplatnených námietok sťažovateľa.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB 3 Nt 4/2013 z 30. augusta
2013, okrem iného uviedol tieto vo vzťahu k aktuálnym sťažnostným námietkam relevantné
skutočnosti:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti
a citované zákonné ustanovenia dospel po preštudovaní predloženého spisového materiálu
k takému záveru, že prvostupňový súd rozhodol v danej veci správne a v súlade so zákonom,
keďže i podľa jeho názoru odsúdený neuviedol vo svojom návrhu na obnovu
konania žiadne také nové skutočnosti, či dôkazy súdu skôr neznáme, ktorých existencia by
mohla sama osebe alebo v spojitosti so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi viesť
k inému záveru o jeho vine.
Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý slúži k odstráneniu
nedostatkov v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí, pokiaľ dodatočne vyšli
najavo príčiny týchto nedostatkov – nové skutočnosti alebo dôkazy. Účelom konania
o povolenie obnovy konania je zistiť, či sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania,
a teda či sú nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme spôsobilé spochybniť vydané
právoplatné meritórne rozhodnutie (a to i príp. v kontexte so skutočnosťami a dôkazmi,
ktoré boli podkladom základného rozhodnutia). Je tu však vylúčené preskúmavať celkovú
zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia, či správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo.
Pokiaľ ide o návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania, tento
bol zdôvodňovaný predovšetkým poukazom na uznesenie vyšetrovateľa Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru
inšpekčnej služby – stred Banská Bystrica z 23. novembra 2012 sp. zn. ČVS: SKIS
361/OISS V 2012, ako i uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Brezno z 21. januára
2013, sp. zn. 1 Pn 366/12 10; obe vydané na základe ním podaného trestného oznámenia
pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa
§ 326 Tr. zák., trestného činu marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 Tr. zák., či
iných trestných činov, ktorých sa mali dopustiť nestotožnené osoby zasadajúce v komisii
poverenej dohľadom nad likvidáciou vražednej zbrane – brokovnice Hubertus Prague kal.
16, výr. č. 5633. Kým prvým z uvedených uznesení bolo podľa § 197 ods. 1 písm. d/ Tr. por.
toto trestné oznámenie odmietnuté (v jeho obsahu bolo zároveň poukázané i na možnosť
odloženia veci podľa § 197 ods. 1 písm. c/ Tr. por. s poukazom na § 9 ods. 1 písm. a/
Tr. por. – premlčanie trestného stíhania), druhým potom príslušný prokurátor podľa § 193
ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol sťažnosť proti danému uzneseniu
vyšetrovateľa.
Sťažovateľ v tejto súvislosti viackrát zdôrazňoval, že z oboch vyššie citovaných
uznesení, súdu skôr neznámych, vyplýva, že broková strelná zbraň značky Hubertus Prague
kal. 16/16, výr. č. 5633, ktorá bola v jeho trestnej vecí ustálená ako vražedná zbraň nie že
mala byť, ale skutočne aj bola zlikvidovaná, čo má byť v zmysle tam uvedeného dostatočným
spôsobom doložené listinnými dôkazmi.
K tomu považuje tunajší súd za potrebné uviesť niekoľko skutočností. V prvom rade
to, že už v rámci pôvodného konania mali oba konajúce súdy z dostupných dôkazov
vedomosť o tom, že spomínaná vražedná zbraň mala byť ešte v r. 2000 ako nefunkčná
zničená. Rozhodujúce však bolo, že táto bola fyzicky nájdená na mieste činu, keď následne
prešla kriminalistickou expertízou a napokon prepadla v prospech štátu. Objektívne došlo
k jej zaisteniu, a to je pre účely trestného konania relevantné. Predložené rozhodnutia
OČTK v inom konaní nemôže spôsobiť v tomto smere žiadnu pochybnosť (nemôžu zvrátiť
skutkový záver o fyzickej existencii zbrane). S ohľadom na uvedené dôvody by bolo potom
tiež celkom zbytočné vypočúvať svedkov navrhovaných v návrhu na povolenie obnovy
konania za účelom „objasnenia“ otázky fyzickej likvidácie zbrane značky Hubertus Prague
kal. 16/16, výr. č. 5633.
Čo sa týka námietok odsúdeného, smerujúcich k tomu, že zo zabezpečených stôp
z miesta činu majú vyplývať pochybnosti o tom, že držal v ruke zaistenú zbraň a že z nej
strieľal, tak tu treba podotknúť iba toľko, že tieto už boli predmetom jeho obhajoby
v základnom konaní, s ktorou sa súd patričným spôsobom vysporiadal. Z právoplatného
rozhodnutia o vine je zrejmé, na základe čoho bolo preukázané, že z vražednej zbrane
strieľal práve , a to za okolností bližšie popísaných v skutkovej vete.
Najvyšší súd tiež považuje na tomto mieste za potrebné zdôrazniť tú skutočnosť
(naproti odlišnému stanovisku Špecializovaného trestného súdu), že predložené rozhodnutia
iných OČTK sú síce novým dôkazom, no takým, ktorý je potrebné hodnotiť ako každý iný
dôkaz zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a § 394 ods. 1 Tr. por. Teda podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne s ohľadom na prípadnú spôsobilosť odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
treste. Súd nie je viazaný tam uvedeným názorom a nebol by ním viazaný ani keby takéto
rozhodnutia existovali už v čase pred právoplatným rozhodnutím o vine odsúdeného
. Ide tu o otázku viny (skutkovú), ktorú súd vždy posudzuje samostatne (viď k tomu
i § 7 ods. 1 Tr. por.).
Predbežnou otázkou môže byť otázka, ktorá je sama predmetom trestného konania,
ale v inej trestnej veci. Pritom nezáleží na tom, že orgán riešiaci predbežnú otázku je
príslušný konať v inej trestnej veci. Ak ide o otázku viny, musí súd túto predbežnú otázku
posúdiť samostatne aj v prípade, že už existuje právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu
o tejto otázke. Skutočnosť, že súdy v trestnom konaní musia riešiť predbežnú otázku týkajúcu
sa posúdenia viny obvineného samostatne, napriek tomu, že v nej bolo už právoplatne
rozhodnuté, však neznamená, že sa týmto rozhodnutím príslušného orgánu vôbec nemajú
zaoberať a nebrať ho do úvahy. Takéto rozhodnutie aj spisy týkajúce sa tejto veci
(predbežnej otázky) sú dôkazným materiálom (listinné dôkazy), s ktorými sa musia
vysporiadať. Prípadné odlišné rozhodnutie o predbežnej otázke aj náležité odôvodniť.
Účinky vyriešenej predbežnej otázky sú obmedzené len na vec, v ktorej sa predbežná otázka
riešila.»
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu predovšetkým pripomína, že jeho kompetencie nenahrádzajú postupy a rozhodnutia
všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom
na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté
do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv
alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah,
ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
Vychádzajúc z uvedených právnych východísk ústavný súd zdôrazňuje,
že na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393
a nasl. Trestného poriadku sú zásadne príslušné všeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľ
zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu
nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v preskúmavanej veci najvyšším súdom)
by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012).
Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy
pôvodného konania v jeho trestnej veci najvyšším súdom, osobitne jeho závery, takéto
nedostatky nevykazujú.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že najvyšší súd (v spojení s krajským súdom) jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo
v prípade sťažovateľa nepovažoval za splnené dôvody na povolenie obnovy konania.
Vychádzal pritom z ústavne konformnej interpretácie označených ustanovení Trestného
poriadku v napadnutom uznesení, skonštatoval nedostatok nových skutočností a nových
dôkazov, ktoré by či už samy osebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr
známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne
uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu.
Najvyšší súd jasne a zreteľne uviedol, že zbraň, ktorou bol spáchaný zločin úkladnej
vraždy a ktorá zároveň súvisela so spáchaním zločinu nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami, nemohla byť vzhľadom na objektívnu realitu (keďže bola
reálne fyzicky zaistená na mieste činu) fyzicky zlikvidovaná desať rokov pred spáchaním
zločinov, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený (čo predstavuje aj odpoveď na sťažovateľom
položenú základnú otázku). Zároveň najvyšší súd presvedčivo ozrejmil, prečo rozhodnutia
orgánov činných v trestnom konaní vydané v súvislosti s trestným oznámením sťažovateľa,
ktoré mali byť novými dôkazmi odôvodňujúcimi opodstatnenosť návrhu na obnovu
pôvodného konania, za také nepovažoval. Nepovšimnutú neponechal ani argumentáciu
sťažovateľa spočívajúcu v hodnotení zaistených stôp, ktoré mali spochybňovať,
že z vražednej zbrane strieľal on. Poukazom na rozsudky o vine a treste sťažovateľa vydané
v jeho trestnej veci, ktorých obsah musel byť sťažovateľovi známy, odkázal na v nich
uvedené okolnosti svedčiace o tom, že páchateľom zločinov bol skutočne a nepochybne
sťažovateľ.
Neopomenul reagovať ani na sťažnosť sťažovateľa v časti prejavenej nespokojnosti
s nevykonaním ním navrhovaných dôkazov špecializovaným súdom, ktorými mali byť
výsluchy svedkov – osôb dohliadajúcich na zničenie inkriminovanej brokovej zbrane. S tým
sťažovateľ spájal aj porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru. Bez potreby
opakovania odôvodnenia citovaného z napadnutého rozhodnutia na tomto mieste ústavný
súd poznamenáva, že najvyšší nadbytočnosť (až zbytočnosť) týchto procesných úkonov
vyvodil z logických súvislostí fyzickej existencie zbrane zaistenej na mieste činu. Aj podľa
názoru ústavného súdu by bolo absolútne irelevantné v tejto veci výpoveďami svedkov
zisťovať skutočnosť, či vražedná zbraň bola zlikvidovaná, keď objektívna realita je
preukázaná samotnou hmotnou existenciou tejto zbrane.
Navyše, ústavný súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach uviedol
(sp. zn. I. ÚS 478/2013, IV. ÚS 10/2014), že z práva na spravodlivý súdny proces (súdnu
ochranu) nevyplýva pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali všetky jeho návrhy
na vykonanie dokazovania, ale aby mal možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky
súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie je
povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Preto nie je
automaticky bez ďalšieho porušením základných práv, ak všeobecný súd nevykoná stranou
trestného konania navrhovaný dôkaz, ale v záujme zachovania základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je žiaduce, aby všeobecný súd nevykonanie
navrhovaného dôkazu primerane odôvodnil. Tejto požiadavke v tomto prípade bolo dané
zadosť, pretože odôvodnenie najvyššieho súdu je v tejto časti síce stručné, ale dostatočne
presvedčivé.
Vzhľadom na dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že právny záver o zamietnutí
návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania bol založený na racionálnej analýze
skutkového stavu a ústavne akceptovateľnom výklade relevantnej právnej úpravy.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle
citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba
v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd navyše poukazuje
na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý
proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97,
Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na obhajobu [čl. 50 ods. 3 ústavy,
čl. 40 ods. 3 listina a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru] tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené
nahliadnuť do súdneho spisu, ústavný súd uvádza, že účelom práva nazerať do spisu (ako
súčasti práva na obhajobu) je poskytnutie príležitosti oboznámiť sa so všetkými
skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci, a tým aj v plnej miere predložiť súdu
vlastnú argumentáciu v záujme ochrany vlastných práv, najmä pokiaľ ide o konanie vo veci
samej. Naplnenie práva na súdnu previerku zákonnosti v trestnom konaní predpokladá
okrem iného aj rešpektovanie procesných oprávnení sťažovateľa v konaní pred súdom (napr.
práva nazerania do spisov zaručeného v § 69 ods. 2 Trestného poriadku), v ktorom sa skúma
zákonnosť a najmä sa rozhoduje o vine a treste (III. ÚS 163/03, I. ÚS 395/08, I. ÚS
31/2010).
Ústavný súd osobitne zvýrazňuje, že v danej veci nešlo o rozhodovanie o vine
a treste, ale o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy právoplatne skončeného trestného
konania, teda o mimoriadnom opravnom prostriedku. Samotná povaha takéhoto konania
predstavuje iný rozmer nazerania na potrebu oboznámenia sa „navrhovateľa“ (v tomto
prípade odsúdeného sťažovateľa) so skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie
nachádzajúcimi sa v spise, a to zvlášť v prípade, keď všetky tieto pre rozhodnutie podstatné
skutočnosti všeobecnému súdu predostrel práve iba žiadateľ nazretia do spisu (sťažovateľ).
Je evidentné, že iniciátorom konania o mimoriadnom opravnom prostriedku bol
sťažovateľ, ktorý uviedol všetky skutočnosti a tiež predložil všetky dôkazy, ktoré považoval
za potrebné, na základe ktorých všeobecné súdy mali rozhodnúť a napokon aj rozhodli
o jeho návrhu. Odôvodnenia oboch uznesení všeobecných súdov svedčia o tom, že tieto
rozhodovali iba na základe skutočností uvádzaných, resp. predložených sťažovateľom,
prípadne skutočností vyplývajúcich zo spisu pôvodného právoplatne skončeného trestného
konania, ktorého obsah musel byť sťažovateľovi nepochybne známy. Preto je prinajmenšom
otázne, s akými inými ďalšími skutočnosťami sa chcel a potreboval sťažovateľ oboznámiť
nahliadnutím do súdneho spisu.
Opísané okolnosti v tomto konkrétnom prípade v podstate naplnili účel, ktorý inak
zabezpečuje nazretie do trestného spisu, preto v materiálnom poňatí v aktuálnej veci
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu tak, ako to vo svojej sťažnosti
tvrdí. Napokon sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu ani netvrdí, že by mu
niektorá zo skutočností, na ktorých stoja právne a skutkové závery všeobecných súdov
konajúcich o obnove konania, nebola známa alebo by na niektorú skutočnosť nemohol
vopred uplatniť svoju argumentáciu.
Porušenie práva na obhajobu sťažovateľ videl aj v tom, že na jeho žiadosť
z 26. októbra 2013 o oslobodenie jemu ustanoveného obhajcu od povinnosti obhajovať
sťažovateľa špecializovaný súd ani najvyšší súd nereagovali a obhajcu oslobodili od tejto
povinnosti až opatrením vydaným 28. februára 2014 na základe podania tohto obhajcu.
Je nesporné, že zámer, ktorý sťažovateľ svojou žiadosťou sledoval, bol naplnený
vydaním opatrenia najvyššieho súdu o oslobodení ustanoveného obhajcu od povinnosti
obhajovať sťažovateľa a zároveň mu bol ustanovený iný obhajca. Argumentácia sťažovateľa
k porušeniu práva na obhajobu v tomto smere spočíva v tvrdení, že štyri mesiace bol
zastúpený obhajcom, ktorému absolútne nedôveroval. Avšak už žiadne iné relevantné
okolnosti, ktoré by preukázali reálny dopad takéhoto postupu najvyššieho súdu na jeho
obhajobné práva, sťažovateľ neuviedol. Absentuje tak príčinná súvislosť medzi tvrdeným
porušením základného práva na obhajobu a označeným postupom druhostupňového
všeobecného súdu. Inak povedané, sťažovateľ neuviedol nijakú skutočnosť, v dôsledku
ktorej by bol reálne ukrátený na svojom základnom práve na obhajobu. Samotné tvrdenie
o porušení uvedeného práva z materiálneho hľadiska na poskytnutie ochrany ústavným
súdom nestačí.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možno
vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných
prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09,
m. m. I. ÚS 5/02 A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz
na ďalšiu judikatúru), pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí
návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach
a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti
adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž
neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv
z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: 2003, s. 370 –
371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené
kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].
Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľovi je spomenutá judikatúra ESĽP, ale aj
ústavného súdu týkajúca sa vzťahu čl. 6 ods. 1 dohovoru a konania o mimoriadnych
opravných prostriedkoch známa, avšak napriek tomu žiadal o poskytnutie ochrany jeho
právu na spravodlivé súdne konanie v zmysle tohto článku v označenom konaní. Ústavný
súd však konštatuje, že sťažovateľ neuviedol žiadnu relevantnú okolnosť, pre ktorú by sa mal
v tejto veci odchýliť od svojej stabilnej judikatúry. Jeho tvrdeniu, že sťažnosťou nenapáda
„(len) samotné rozhodnutie o povolení obnovy konania, resp. zamietnutie návrhu na
povolenie obnovy konania, ale celé konanie (nekonanie) Špecializovaného trestného súdu
a Najvyššieho súdu“, nenasvedčuje už samotné znenie návrhu na rozhodnutie (petit)
obsiahnutého v sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
viazaný a ktorým je v podstate vymedzený aj rozsah prieskumnej právomoci ústavného
súdu.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti, t. j. namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
a čl. 50 ods. 3 ústavy a v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny a práv zaručených
v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní.
Pretože ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi, ktorými žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutia
všeobecných súdov a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie, rozhodovanie
o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody (pozri
znenie čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy, t. j. vyhovenie sťažnosti), k čomu v tomto prípade nedošlo.
Taktiež vzhľadom na namietané skutočnosti, obsah odôvodnia sťažnosti a určitosť
požadovaného výroku rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že ani vyhovenie žiadosti
sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a jeho
prípadné následné úkony by neboli spôsobilé zvrátiť jednoznačný záver o potrebe
odmietnutia podanej sťažnosti. Z toho dôvodu (bezpredmetnosti) sa ústavný súd nezaoberal
ani touto požiadavkou sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015