Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 416/2016
PDF · 164.72 KB
No categories available
III. ÚS 416/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom
, podanú advokátom Mgr. Slavomírom Trnkócym,
Záhradnícka 71, Bratislava, pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 64 CbZm 2/2012-161 z 5. decembra 2014 a rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoZm 16/2015-243 zo 17. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2016
prostredníctvom elektronickej podateľne doručená sťažnosť a
, obaja bytom (ďalej len „sťažovatelia“),
pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 64 CbZm 2/2012-161 z 5. decembra 2014 a rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 41 CoZm 16/2015-243 zo
17. februára 2016.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že „17. 02. 2016 Krajský súd v Banskej Bystrici
vydal Rozsudok, č. k. 41 CoZM/16/2015-243 v právnej veci navrhovateľa ...,
proti odporcovi 1 (sťažovateľovi I v tejto sťažnosti)... a odporcovi 2 (sťažovateľovi II v tejto
sťažnosti) o zaplatenie zmenkovej sumy 35.987,70 € s príslušenstvom o odvolaní odporcu 1
a odporcu 2 proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 64 CbZm/2/2012-161
zo dňa 05. 12. 2014... Sťažovatelia I a II sa na Krajskom súde domáhali ochrany svojich
práv, keďže Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica 64 CbZm/2/2012-161 zo dňa 05.
12. 2014 im bolo upreté právo na súdnu a inú právnu ochranu. Sťažovatelia I a II sú
presvedčení, že nesprávnou aplikáciou platného právneho poriadku boli ukrátení na svojich
právach“, a v zmysle sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého
rozsudku okresného súdu „sú povinní plniť, čo by správnej nie striktne formalistickej
aplikácie právneho poriadku, plniť v žiadnom prípade nemuseli“. Podľa názoru
sťažovateľov okresný súd a krajský súd mali posudzovať „predmetný právny vzťah
z pozície spotrebiteľa, tak ako to v konaní navrhli..., keďže podľa ich právneho názoru išlo
jednoznačne o spotrebiteľský vzťah a vzťahovala sa na nich ochrana tak európskeho práva,
cez Smernicu 93/13/ERHS, ako aj normy občianskeho práva, vzťahujúce sa na ochranu
spotrebiteľa... Ak Krajský súd v Banskej Bystrici považoval námietky sťažovateľov podané
na pojednávaní pred Okresným súdom Banská Bystrica alebo vo svojom odvolaní,
nepostupoval v zmysle platného právneho poriadku a svoje rozhodnutie tak ani riadne
neodôvodnil.“.
Na základe uvedeného sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozsudkom okresného súdu č. k. 64 CbZm 2/2012-161 z 5. decembra 2014
a rozsudkom krajského súdu č. k. 41 CoZm 16/2015-243 zo 17. februára 2016 bolo
porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby napadnutý
rozsudok okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a aby sťažovateľom
priznal náhradu trov právneho zastúpenia. Okrem toho sťažovatelia žiadajú, aby ústavný
súd vydal predbežné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého rozsudku
okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu, keďže to podľa ich názoru „nie je
v rozpore s dôležitým verejným záujmom“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 20 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd je
viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na
také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 64 CbZm 2/2012-161 z 5. decembra 2014
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého môže
ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať
predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojich
práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo
slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovatelia môžu domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych
prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom
alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré
sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohli sťažovatelia podať riadny
opravný prostriedok – odvolanie, ktorý, ako to vyplýva z obsahu sťažnosti, aj využili,
a odvolací súd o ňom rozhodol.
Keďže napadnuté uznesenie okresného súdu bolo predmetom súdneho prieskumu
realizovaného krajským súdom, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoZm 16/2015-
243 zo 17. februára 2016
Uplatnenie právomocí ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na
začatie konania stanovených v § 20 a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti
ústavný súd opakovane judikuje, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh,
a to tak náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu (III. ÚS 349/2015).
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd konštatuje, že hoci sťažnosť bola koncipovaná kvalifikovaným právnym
zástupcom, jej obsah je neurčitý a nezrozumiteľný, pretože v celom jej odôvodnení sa
nenachádza čo i len jediná dostatočne konkrétna a určitá ústavnoprávne relevantná
námietka, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení označeného práva
sťažovateľov krajským súdom, ktorého ako porušovateľa v petite sťažnosti označili. Ďalším
závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti je skutočnosť, že sťažovatelia spolu s ňou
nedoručili splnomocnenie na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, napadnutý
rozsudok krajského súdu, ale ani iné dokumenty v sťažnosti označené ako „Dôkazy podľa
textu“.
V súvislosti so zisteným rozsahom nedostatkov ústavný súd pripomína, že takýto
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti, keďže na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd nedostatky zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania posudzuje
(napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, IV. ÚS 322/2010, IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010,
III. ÚS 267/2010, II. ÚS 309/2010, III. ÚS 262/2010, III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010,
IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010,
IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 57/2015, I. ÚS 337/2015).
Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 zdôraznil,
že: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Ústavný súd preto so zreteľom na spísanie sťažnosti kvalifikovaným právnym
zástupcom konštatuje, že sťažnosť sťažovateľov v časti týkajúcej sa námietky porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom
krajského súdu v predloženej podobe vykazuje taký nedostatok náležitostí predpísaných
zákonom o ústavnom súde, že nie je možné preskúmať ani len splnenie procesných
podmienok konania pred ústavným súdom, preto ju z uvedeného dôvodu odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri predbežnom prerokovaní.
Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že do obsahu základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý
predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľov nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2016