Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 23/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti BSS, spol. s r. o., Rebarborová 47,

Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 13, Bratislava, pre

namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -68

z 30. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti BSS, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 19. septembra

2016 sa obchodná spoločnosť BSS, spol. s r. o., Rebarborová 47, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej

v záhlaví označeného základného práva uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -68 z 30. apríla 2015 a ktorým by napadnuté uznesenie

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Predmetom napadnutého konania bolo rozhodovanie krajského súdu o odvolaní

sťažovateľky proti štvrtému výroku uznesenia Okresného súdu Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -56 z 10. decembra 2014, ktorým v zmysle § 146 ods. 2

prvej vety (ďalej len „OSP“) zaviazal sťažovateľku

(odporkyňu) zaplatiť (ďalej len

„navrhovateľka“), trovy prvostupňového konania pozostávajúce z trov jej právneho

zastúpenia v sume 381,16 € vzhľadom na to, že konanie „o zaplatenie 1.507,84 €

s príslušenstvom“ muselo byť podľa zastavené, keďže „navrhovateľ vzal

návrh na začatia konania späť z dôvodu, že odporca splnil svoju povinnosť po podaní

návrhu na súd“. Napadnutým uznesením krajský súd uznesenie okresného súdu

v napadnutej časti ako vecne správne podľa potvrdil. Dovolanie

sťažovateľky Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 28. júna 2016 odmietol ako procesne neprípustné podľa 243b

ods. 5 v spojení s .

3. Sťažovateľka s uvedeným záverom krajského súdu nesúhlasí a v sťažnosti

vyjadruje presvedčenie, že napadnuté uznesenie spočíva v nesprávnom právnom posúdení

veci, pretože prvostupňové konanie „malo byť... ihneď po podaní žalobného návrhu

zastavené v zmysle , nakoľko zálohové platby nie sú pohľadávkou,

keďže nebola splnená podmienka vyúčtovania nákladov za nebytový priestor za rok 2014“.

Okrem toho sťažovateľka vyjadruje názor, že „späťvzatím návrhu vo veci samej došlo

i k späťvzatiu nárokov na úhradu trov právneho zastúpenia“, preto už okresný súd mal na

zistený skutkový stav aplikovať , podľa ktorého žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo

zastavené, a nie prvú vetu . Tým, že sa krajský súd so závermi okresného

súdu stotožnil, porušil právo sťažovateľky „na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 SR“.

II.

4. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

5. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane

judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, ).

6. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok

prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu vychádzal

v zmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti

uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne

neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde považoval v jej prípade za zachovanú.

7. Zo sťažnosti vyplýva, že „spor“, v súvislosti s ktorým sa sťažovateľka uchádza

o ústavnú ochranu, sa týka zaplatenia trov prvostupňového konania navrhovateľke v sume

381,16 € v zmysle v spojení s , s čím však sťažovateľka

nesúhlasí a tvrdí, že všeobecné súdy mali na daný prípad aplikovať § 146 ods. 1 písm. c)

a vzhľadom na výsledok konania žiadnemu z účastníkov trovy konania nepriznať.

8. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom. Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa

možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej

priznanie ( ). V súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd

stabilne judikuje, že iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by totiž mohla

dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis

mutandis , , , ).

8. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje právne závery napadnutého

uznesenia krajského súdu za nepreskúmateľné alebo arbitrárne, keďže z tohto rozhodnutia

vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie.

Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre posúdenie

veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval

na sťažovateľkou vznesené odvolacie námietky, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné

hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia v tom čase účinných všeobecne záväzných

právnych predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení štvrtého výroku uznesenia okresného

súdu presvedčivo a náležite odôvodnil. Zdôraznil pritom, že „v predmetnej veci nebolo

medzi účastníkmi sporné, že odporca zaplatil žalovanú sumu dňa 9. 7. 2014 a 3. 11. 2014,

teda až v priebehu súdneho konania začatého dňa 30. 5. 2014... K zastaveniu konania preto

nesporne došlo pre správanie sa odporcu, ktorý faktickým správaním (úhradou žalovanej

sumy) považoval návrh za dôvodne podaný.“. Možno teda uzavrieť, že čo sa týka náhrady

trov prvostupňového konania, krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa účastníci pred ním domáhali.

9. Aj v súčasnosti účinná zákonná úprava náhrady trov súdneho konania podľa

a nasl. (ďalej len „Civilný sporový

poriadok“) vychádza zo zásady úspechu tej-ktorej strany vo veci, resp. v spore,

ako esenciálneho kritéria priznania náhrady trov konania, pričom za trovy konania pokladá

všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré museli byť stranou

nevyhnutne vynaložené na riadne uplatňovanie alebo bránenie jej subjektívneho práva

na príslušnom súde.

10. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

11. Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že súčasťou jeho ustálenej judikatúry je aj

právny názor, že ak prostredníctvom

(účinného do 30. júna 2016) a prostredníctvom (účinného

od 1. júla 2016) vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných

druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky

posunutý do roviny ústavného súdnictva (, ,

, , ). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď

sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú

sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných

prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd

v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite (, ,

, ).

12. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , preto jej

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

13. Tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva „na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ods. 3, ods. 4 SR“ krajským súdom, ktoré v jej mene

formuloval kvalifikovaný právny zástupca, považoval ústavný súd vzhľadom na absenciu

právne relevantného odôvodnenia iba za súčasť sťažnostnej argumentácie, ktorá sama osebe

nepredstavuje dôvod ústavného prieskumu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2017