Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 173/2019
PDF · 228.72 KB
No categories available
I. ÚS 173/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra
Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , zastúpenej advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ
& RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Róbert Ružbašán, vo veci namietaného porušenia základného práva
domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 298/2017 z 12. júla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 17. októbra
2018 doručená a podaním zo 16. novembra 2018 doplnená ústavná sťažnosť
, , (ďalej len ,,sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva
na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 3 Co 298/2017 z 12. júla 2018 (ďalej len
,,napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala
ako žalobkyňa v súdnom konaní, v ktorom Okresný súd Košice-okolie (ďalej len ,,okresný
súd“) ako prvoinštančný súd uznesením sp. zn. 7 C 504/2013 z 31. decembra 2016 (ďalej
len ,,uznesenie okresného súdu“) zastavil konanie, sťažovateľke priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % a štátu priznal voči žalovanému a tiež voči
sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %. Sťažovateľka následne podala
proti výrokom o náhrade trov konania odvolanie, o ktorom krajský súd napadnutým
uznesením rozhodol tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu. Sťažovateľka v podanej
ústavnej sťažnosti namietala, akým spôsobom (pomerom) bolo rozhodnuté o náhrade trov
konania napriek tomu, že sťažovateľka bola ako strana v spore úspešná takmer v plnom
rozsahu, konkrétne v rozsahu 98 %. K tomu dodala: ,,Máme za to, že v predmetnom prípade
došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom a máme taktiež za to,
že došlo aj k porušeniu práva na spravodlivý proces, implementovaného v ústavnej úprave
aj medzinárodnej úprave. Krajský súd v predmetnom prípade rozhodol o náhrade trov
konania v rozpore s platnou právnou úpravou a najmä tiež ustálenou judikatúrou
pri posudzovaní otázky existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení...“
3. V ďalšej časti sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu
uviedla: ,,... ide o extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich civilné sporové konanie,
k čomu došlo na základe nesprávnej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení
zákona – svojvoľné rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia, v rozpore s ustálenou
judikatúrou, ktorým bolo porušené základné práva žalobkyne... Ide o fundamentálne chyby
v konaní súdu, ktoré majú za následok nespravodlivé rozhodnutie, ktoré neobstojí vo svetle
judikatúry Ústavného súdu SR ako aj ESĽP. V rozhodnutí konajúceho súdu konajúci súd
interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia zákona tak, že uvedené rozhodnutie zahŕňa
2
v sebe črty svojvôle. Konajúci súd v rozhodnutí neuviedol žiadne právne ani skutkové
závery, na základe ktorých zaviazal žalobkyňu ako stranu v spore úspešnú takmer v plnom
rozsahu na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 50 % a na náhradu trov
konania voči státu v rozsahu 50 %... Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach je bez
akéhokoľvek racionálneho a právne podloženého podkladu, bez akéhokoľvek odôvodnenia
v súvislosti so stanovením povinnosti náhrady trov konania strany v spore úspešnej.“
4. Zároveň sťažovateľka namietla aj vysporiadanie krajského súdu v jeho
napadnutom uznesení vo vzťahu k okresným súdom uplatneným dôvodom hodným
osobitného zreteľa, na základe ktorých bolo rozhodnuté o nepriznaní plnej náhrady trov
sťažovateľke v konaní. Namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka videla v tom, že ,,Žalobkyňa podaným
odvolaním napádala rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výrokoch o trovách konania,
pričom namietla nesprávne právne posúdenie veci, spočívajúce v nesprávnej aplikácii § 257
CSP, bez náležitého odôvodnenia a v rozpore s judikatúrou. Krajský súd ako odvolací
orgán sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, pričom však žiadnym spôsobom
neodôvodnil námietky sťažovateľa vyjadrené v podanom odvolaní voči výrokom o náhrade
trov konania.“.
5. K aplikácii ustanovenia § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“) sťažovateľka v doplnení sťažnosti
poukázala na doterajšiu judikatúru a zároveň uviedla, že jej nebol daný priestor a možnosť
vyjadriť sa ku skutočnostiam a dôkazom, na základe ktorých bolo ustanovenie § 257 CSP
použité, a preto je toho názoru, že napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj jemu
predchádzajúce uznesenie okresného súdu vykazujú znaky svojvôle.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
,,1. Základné právo sťažovateľa domáhať sa ochrany svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo
na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
3Co/298/2017 bolo porušené.
2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn: 3Co/298/2017
zo dňa 12. júla 2018, a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v celkovej sume 390,50 €, ktoré
je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu, č. ú.: IBAN
SK94 1100 0000 0029 1196 5099, vedený v Tatra Banka, a.s. a to do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
4
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom a napadnutým uznesením krajského súdu.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď
to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo
v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné
okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
III.
15. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení
základného práva domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom a napadnutým uznesením krajského súdu, sťažovateľka namieta pomer,
akým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania. Podľa tvrdení sťažovateľky krajský súd
v napadnutom uznesení krajského súdu o trovách konania nesprávne interpretoval
a aplikoval ustanovenia zákona, označila ho za svojvoľné a zároveň namietla, že došlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, spočívajúcom v nesprávnej aplikácii § 257 CSP
pri posudzovaní otázky existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa.
16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 66/2018).
17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 407/2018).
6
18. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania
v súlade so zákonom. Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania
sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej
priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy). V súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd
stabilne judikuje, že iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia
všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by totiž mohla
dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle
(III. ÚS 23/2017). Podľa posúdenia ústavného súdu však v tomto prípade napadnuté
uznesenie krajského súdu takéto znaky nevykazuje.
19. Na druhej strane ústavný súd vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania
pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich
nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie
preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania (III. ÚS 439/2018).
20. Ústavný súd podľa svojho všeobecne formulovaného ustáleného prístupu nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (III. ÚS 344/2016).
21. Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov
smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho
konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje
spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných
práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.
Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo
a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr.
keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (III. ÚS 307/2017).
22. Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu korešpondujú i širšiemu poňatiu
jeho ,,prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,
ak by ním vyslovené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (III. ÚS 485/2018).
23. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj pri rozhodovaní
o trovách konania musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu
základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie
o trovách konania musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad,
musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť
primeraným spôsobom odôvodnené (I. ÚS 312/2018).
24. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre
8
aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: ,,Právo na
spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997) (I. ÚS 334/2017).
25. Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, na základe ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože
prvostupňové konanie a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu jeden celok.
Uvedený právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých
rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. III. ÚS 439/2018).
26. Ústavný súd sa najskôr oboznámil s odôvodnením uznesenia okresného súdu,
ktorý v relevantnej časti uviedol: «Žalobou podanou na Okresnom súde Košice – okolie
30.10.2013 sa žalobkyňa domáhala 1/ zrušenia podielového spoluvlastníctva strán sporu
k nehnuteľnostiam v kat. úz. – okolie zapísaných
na , a to k parcele reg. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere
595 m²a rodinnému domu súp. č. postavenému na uvedenej parcele a jeho
vyporiadania prikázaním nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalobkyne za peňažnú
náhradu 15.000,- eur a 2/ náhrady trov konania... Strany sporu po prvom pojednávaní
a znaleckom dokazovaní na cenu nehnuteľností patriacich do ich podielového
spoluvalstníctva uzavreli mimosúdnu dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam ich prikázaním do výlučného vlastníctva žalovaného
s povinnosťou zaplatiť žalobkyni náhradu za jej podiel 14.700,§ eur. Cena podielu bola
určená na základe všeobecnej hodnoty nehnuteľností 29.400,- eur určenej znalcom
ustanoveným súdom. Žalovaný vo svojej výpovedi potvrdil, že žalobkyňa navrhla
vyporiadanie spoluvlastníckeho vzťahu ešte pred začatím súdneho konania, nakoľko však
nemal dostatok finančných prostriedkov, s navrhovaným vyporiadaním nesúhlasil.
Žalobkyňa si preto musela svoje právo uplatniť súdnou cestou... Zastavenie konania tak
uzavretím mimosúdnej dohody po podaní žaloby a pojednávaní zavinil žalovaný. Náhrada
trov konania by tak podľa § 256 ods. 1 CSP patrila žalobkyni. Skutočnosť, že
spoluvlastníctvo strán sporu bolo vyporiadané spôsobom odlišným od spôsobu
vyporiadania navrhovaného žalobkyňou v podanej žalobe, skutočnosť, že žalobkyňa
s podaním žaloby žiadnym spôsobom neosvedčila ňou tvrdenú všeobecnú hodnotu
nehnuteľností a z toho sa odvíjajúcu hodnotu vyporiadacieho podielu a táto bola
preukázaná až znaleckým dokazovaním v súdnom konaní, súd považoval za dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 50 % výnimočne
nepriznal podľa § 257 CSP. Pokiaľ žalobkyňa žiadala o trovách konania rozhodnúť podľa §
256 ods. 2 CSP... podmienky na aplikáciu citovaného zákonného ustanovenia splnené
neboli, nakoľko žalobkyňa tvrdenú hodnotu nehnuteľností ničím nepreukázala, v dôsledku
čoho bolo znalecké dokazovanie na zistenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností patriacich do
podielového spoluvlastníctva strán plne odôvodnené.»
27. Následne sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia krajského
súdu, ktorý v relevantnej časti uviedol: ,,Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje
s konštatovaním súdu prvej inštancie... a apeluje na to, že zastavenie konania uzavretím
mimosúdnej dohody po podaní žaloby zavinil žalovaný a preto nárok na náhradu trov
konania by podľa § 256 ods. 1 CSP patril žalobkyni, ale nakoľko súd vzhliadol dôvody
hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP v skutočnosti, že žalobkyňa v odlišnom spôsobe
navrhovala vyporiadanie predmetného podielového spoluvlastníctva, keďže žiadala
predmetnú nehnuteľnosť priznať do svojho výlučného vlastníctva a až titulom dohody
o vyporiadaní predmetnú nehnuteľnosť nadobudol do výlučného vlastníctva žalovaný,
nie žalobkyňa, ktorá ňou navrhovanú sumu vo výške 15.000,00 eur v konaní žiadnymi
dôkazmi neosvedčila a len tvrdila, že cenu predmetnej nehnuteľnosti zistila dotazom
v realitných kanceláriách, pričom smerodajná hodnota vyporiadavaného podielu
vo finančnom vyjadrení bola preukázaná až znaleckým dokazovaním v súdnom konaní, nie
úplne vo výške navrhovanej žalobkyni, ale len približne, keďže žalobkyňa navrhovala
15.000,00 eur a zo znaleckého posudku vpracovanom v súdnom konaní bola preukázaný
finančný podiel vyporiadania vo výške 14.700,00 eur, už aj s jeho osvedčením,
10
je rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania, ako aj trov štátu vecne ako aj
právne správne. S poukazom na hore uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožňuje
s naplnení dôvodov hodných osobitného zreteľa v rozsahu 50 %, pre ktoré žalobkyni
náhradu trov konania súd nepriznal v zmysle § 257 CSP, a to so zohľadnením aj premetu
konania, ktorým je zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré je v záujme
oboch strán sporu.“
28. Ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie krajského súdu v kontexte
so sťažovateľkou uvedenou námietkou v ústavnej sťažnosti týkajúcou sa posúdenia
a uplatnenia dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP v spojení s § 256 ods. 1
CSP. Po vykonanej analýze dospel k záveru, že v skutkových a právnych záveroch
napadnutého uznesenia krajského súdu nevzhliadol ústavne nekonformné či svojvoľné
závery krajského súdu, ktoré by ústavný súd oprávňovali vysloviť záver o jeho arbitrárnosti
alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd v rámci rozhodovania o otázke priznania
náhrady trov konania uplatnil zákonom poskytovaný priestor pre uváženie o možnosti
aplikácie § 255 až § 257 CSP, do ktorého ústavný súd zásadne nie je oprávnený vstupovať
a nahrádzať krajským súdom prijaté právne závery.
29. Zároveň k v ústavnej sťažnosti uvedeným námietkam sťažovateľky je potrebné
skonštatovať, že krajský súd sa predmetnou vecou zaoberal primeraným spôsobom,
pri rozhodovaní prihliadol na okolnosti prípadu, ktoré považoval pre posúdenie veci
za podstatné, a následne dostatočným a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil
svoje závery. Pri preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup ako odvolacieho súdu,
teda postup nemajúci oporu v zákone. Napadnuté uznesenie krajského súdu preto nie je
možné z ústavnoprávneho hľadiska vyhodnotiť ako ústavne nekonformné, nepreskúmateľné
či arbitrárne.
30. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok (III. ÚS 23/2017).
31. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2019
12