Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 173/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra

Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , zastúpenej advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ

& RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Róbert Ružbašán, vo veci namietaného porušenia základného práva

domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 12. júla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 17. októbra

2018 doručená a podaním zo 16. novembra 2018 doplnená ústavná sťažnosť

, , (ďalej len ,,sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa (ďalej len ,a“) a práva

na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. z 12. júla 2018 (ďalej len

,,napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala

ako žalobkyňa v súdnom konaní, v ktorom Okresný súd Košice-okolie (ďalej len ,,okresný

súd“) ako prvoinštančný súd uznesením sp. zn. z 31. decembra 2016 (ďalej

len ,,uznesenie okresného súdu“) zastavil konanie, sťažovateľke priznal voči žalovanému

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % a štátu priznal voči žalovanému a tiež voči

sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %. Sťažovateľka následne podala

proti výrokom o náhrade trov konania odvolanie, o ktorom krajský súd napadnutým

uznesením rozhodol tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu. Sťažovateľka v podanej

ústavnej sťažnosti namietala, akým spôsobom (pomerom) bolo rozhodnuté o náhrade trov

konania napriek tomu, že sťažovateľka bola ako strana v spore úspešná takmer v plnom

rozsahu, konkrétne v rozsahu 98 %. K tomu dodala: ,,Máme za to, že v predmetnom prípade

došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom a máme taktiež za to,

že došlo aj k porušeniu práva na spravodlivý proces, implementovaného v ústavnej úprave

aj medzinárodnej úprave. Krajský súd v predmetnom prípade rozhodol o náhrade trov

konania v rozpore s platnou právnou úpravou a najmä tiež ustálenou judikatúrou

pri posudzovaní otázky existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 zákona

č. v platnom znení...“

3. V ďalšej časti sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

uviedla: ,,... ide o extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich civilné sporové konanie,

k čomu došlo na základe nesprávnej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

zákona – svojvoľné rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia, v rozpore s ustálenou

judikatúrou, ktorým bolo porušené základné práva žalobkyne... Ide o fundamentálne chyby

v konaní súdu, ktoré majú za následok nespravodlivé rozhodnutie, ktoré neobstojí vo svetle

judikatúry Ústavného súdu SR ako aj ESĽP. V rozhodnutí konajúceho súdu konajúci súd

interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia zákona tak, že uvedené rozhodnutie zahŕňa

2

v sebe črty svojvôle. Konajúci súd v rozhodnutí neuviedol žiadne právne ani skutkové

závery, na základe ktorých zaviazal žalobkyňu ako stranu v spore úspešnú takmer v plnom

rozsahu na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 50 % a na náhradu trov

konania voči státu v rozsahu 50 %... Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach je bez

akéhokoľvek racionálneho a právne podloženého podkladu, bez akéhokoľvek odôvodnenia

v súvislosti so stanovením povinnosti náhrady trov konania strany v spore úspešnej.“

4. Zároveň sťažovateľka namietla aj vysporiadanie krajského súdu v jeho

napadnutom uznesení vo vzťahu k okresným súdom uplatneným dôvodom hodným

osobitného zreteľa, na základe ktorých bolo rozhodnuté o nepriznaní plnej náhrady trov

sťažovateľke v konaní. Namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka videla v tom, že ,,Žalobkyňa podaným

odvolaním napádala rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výrokoch o trovách konania,

pričom namietla nesprávne právne posúdenie veci, spočívajúce v nesprávnej aplikácii § 257

, bez náležitého odôvodnenia a v rozpore s judikatúrou. Krajský súd ako odvolací

orgán sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, pričom však žiadnym spôsobom

neodôvodnil námietky sťažovateľa vyjadrené v podanom odvolaní voči výrokom o náhrade

trov konania.“.

5. K aplikácii ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“) sťažovateľka v doplnení sťažnosti

poukázala na doterajšiu judikatúru a zároveň uviedla, že jej nebol daný priestor a možnosť

vyjadriť sa ku skutočnostiam a dôkazom, na základe ktorých bolo ustanovenie

použité, a preto je toho názoru, že napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj jemu

predchádzajúce uznesenie okresného súdu vykazujú znaky svojvôle.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

,,1. Základné právo sťažovateľa domáhať sa ochrany svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde podľa SR a základné právo

na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

bolo porušené.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn:

zo dňa 12. júla 2018, a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v celkovej sume 390,50 €, ktoré

je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu, č. ú.: IBAN

SK94 1100 0000 0029 1196 5099, vedený v Tatra Banka, a.s. a to do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

4

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie

jej základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom a napadnutým uznesením krajského súdu.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď

to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

III.

15. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení

základného práva domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

podľa a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa

dohovoru postupom a napadnutým uznesením krajského súdu, sťažovateľka namieta pomer,

akým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania. Podľa tvrdení sťažovateľky krajský súd

v napadnutom uznesení krajského súdu o trovách konania nesprávne interpretoval

a aplikoval ustanovenia zákona, označila ho za svojvoľné a zároveň namietla, že došlo

k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, spočívajúcom v nesprávnej aplikácii

pri posudzovaní otázky existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa.

16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (m. m. ).

6

18. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania

v súlade so zákonom. Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania

sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej

priznanie ( ). V súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd

stabilne judikuje, že iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by totiž mohla

dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle

(). Podľa posúdenia ústavného súdu však v tomto prípade napadnuté

uznesenie krajského súdu takéto znaky nevykazuje.

19. Na druhej strane ústavný súd vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich

nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie

preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania ().

20. Ústavný súd podľa svojho všeobecne formulovaného ustáleného prístupu nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

21. Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje

spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných

práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr.

keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo ().

22. Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu korešpondujú i širšiemu poňatiu

jeho ,,prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (napr. , , ). Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,

ak by ním vyslovené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody ().

23. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj pri rozhodovaní

o trovách konania musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie

o trovách konania musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad,

musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť

primeraným spôsobom odôvodnené ().

24. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre

8

aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: ,,Právo na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997) ().

25. Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, na základe ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože

prvostupňové konanie a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu jeden celok.

Uvedený právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých

rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

26. Ústavný súd sa najskôr oboznámil s odôvodnením uznesenia okresného súdu,

ktorý v relevantnej časti uviedol: «Žalobou podanou na Okresnom súde Košice – okolie

30.10.2013 sa žalobkyňa domáhala 1/ zrušenia podielového spoluvlastníctva strán sporu

k nehnuteľnostiam v kat. úz. – okolie zapísaných

na , a to k parcele reg. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere

595 m²a rodinnému domu súp. č. postavenému na uvedenej parcele a jeho

vyporiadania prikázaním nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalobkyne za peňažnú

náhradu 15.000,- eur a 2/ náhrady trov konania... Strany sporu po prvom pojednávaní

a znaleckom dokazovaní na cenu nehnuteľností patriacich do ich podielového

spoluvalstníctva uzavreli mimosúdnu dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam ich prikázaním do výlučného vlastníctva žalovaného

s povinnosťou zaplatiť žalobkyni náhradu za jej podiel 14.700,§ eur. Cena podielu bola

určená na základe všeobecnej hodnoty nehnuteľností 29.400,- eur určenej znalcom

ustanoveným súdom. Žalovaný vo svojej výpovedi potvrdil, že žalobkyňa navrhla

vyporiadanie spoluvlastníckeho vzťahu ešte pred začatím súdneho konania, nakoľko však

nemal dostatok finančných prostriedkov, s navrhovaným vyporiadaním nesúhlasil.

Žalobkyňa si preto musela svoje právo uplatniť súdnou cestou... Zastavenie konania tak

uzavretím mimosúdnej dohody po podaní žaloby a pojednávaní zavinil žalovaný. Náhrada

trov konania by tak podľa patrila žalobkyni. Skutočnosť, že

spoluvlastníctvo strán sporu bolo vyporiadané spôsobom odlišným od spôsobu

vyporiadania navrhovaného žalobkyňou v podanej žalobe, skutočnosť, že žalobkyňa

s podaním žaloby žiadnym spôsobom neosvedčila ňou tvrdenú všeobecnú hodnotu

nehnuteľností a z toho sa odvíjajúcu hodnotu vyporiadacieho podielu a táto bola

preukázaná až znaleckým dokazovaním v súdnom konaní, súd považoval za dôvody hodné

osobitného zreteľa, pre ktoré žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 50 % výnimočne

nepriznal podľa . Pokiaľ žalobkyňa žiadala o trovách konania rozhodnúť podľa §

256 ods. 2 ... podmienky na aplikáciu citovaného zákonného ustanovenia splnené

neboli, nakoľko žalobkyňa tvrdenú hodnotu nehnuteľností ničím nepreukázala, v dôsledku

čoho bolo znalecké dokazovanie na zistenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností patriacich do

podielového spoluvlastníctva strán plne odôvodnené.»

27. Následne sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia krajského

súdu, ktorý v relevantnej časti uviedol: ,,Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje

s konštatovaním súdu prvej inštancie... a apeluje na to, že zastavenie konania uzavretím

mimosúdnej dohody po podaní žaloby zavinil žalovaný a preto nárok na náhradu trov

konania by podľa patril žalobkyni, ale nakoľko súd vzhliadol dôvody

hodné osobitného zreteľa podľa v skutočnosti, že žalobkyňa v odlišnom spôsobe

navrhovala vyporiadanie predmetného podielového spoluvlastníctva, keďže žiadala

predmetnú nehnuteľnosť priznať do svojho výlučného vlastníctva a až titulom dohody

o vyporiadaní predmetnú nehnuteľnosť nadobudol do výlučného vlastníctva žalovaný,

nie žalobkyňa, ktorá ňou navrhovanú sumu vo výške 15.000,00 eur v konaní žiadnymi

dôkazmi neosvedčila a len tvrdila, že cenu predmetnej nehnuteľnosti zistila dotazom

v realitných kanceláriách, pričom smerodajná hodnota vyporiadavaného podielu

vo finančnom vyjadrení bola preukázaná až znaleckým dokazovaním v súdnom konaní, nie

úplne vo výške navrhovanej žalobkyni, ale len približne, keďže žalobkyňa navrhovala

15.000,00 eur a zo znaleckého posudku vpracovanom v súdnom konaní bola preukázaný

finančný podiel vyporiadania vo výške 14.700,00 eur, už aj s jeho osvedčením,

10

je rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania, ako aj trov štátu vecne ako aj

právne správne. S poukazom na hore uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožňuje

s naplnení dôvodov hodných osobitného zreteľa v rozsahu 50 %, pre ktoré žalobkyni

náhradu trov konania súd nepriznal v zmysle , a to so zohľadnením aj premetu

konania, ktorým je zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré je v záujme

oboch strán sporu.“

28. Ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie krajského súdu v kontexte

so sťažovateľkou uvedenou námietkou v ústavnej sťažnosti týkajúcou sa posúdenia

a uplatnenia dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa v spojení s

. Po vykonanej analýze dospel k záveru, že v skutkových a právnych záveroch

napadnutého uznesenia krajského súdu nevzhliadol ústavne nekonformné či svojvoľné

závery krajského súdu, ktoré by ústavný súd oprávňovali vysloviť záver o jeho arbitrárnosti

alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd v rámci rozhodovania o otázke priznania

náhrady trov konania uplatnil zákonom poskytovaný priestor pre uváženie o možnosti

aplikácie až , do ktorého ústavný súd zásadne nie je oprávnený vstupovať

a nahrádzať krajským súdom prijaté právne závery.

29. Zároveň k v ústavnej sťažnosti uvedeným námietkam sťažovateľky je potrebné

skonštatovať, že krajský súd sa predmetnou vecou zaoberal primeraným spôsobom,

pri rozhodovaní prihliadol na okolnosti prípadu, ktoré považoval pre posúdenie veci

za podstatné, a následne dostatočným a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil

svoje závery. Pri preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup ako odvolacieho súdu,

teda postup nemajúci oporu v zákone. Napadnuté uznesenie krajského súdu preto nie je

možné z ústavnoprávneho hľadiska vyhodnotiť ako ústavne nekonformné, nepreskúmateľné

či arbitrárne.

30. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok ().

31. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2019

12