Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 407/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátskou

kanceláriou BB Consensus, s. r. o., v mene ktorej koná JUDr. Peter Bizub, advokát,

Kollárovo námestie 9, Bratislava, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 28. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta

2018 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané

porušenie základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 28. februára 2018.

2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti popisuje skutkový stav a uvádza popis

jednotlivých súdnych konaní týkajúcich sa prejednávanej veci. Z popisu skutkového stavu

a predložených dôkazov vyplýva, že vo veci prebiehalo (z časového hľadiska aj súčasne)

niekoľko konaní:

2.1 Žaloba sťažovateľa proti spoločnosti Real - Stav, spol. s r. o.

Sťažovateľ sa ako žalobca v konaní domáhal proti žalovanému spoločnosti Real -

Stav, spol. s r. o., zaplatenia peňažnej sumy vo výške 79 328,04 eur spolu s úrokom

z omeškania. Rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 14. januára 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 24. novembra 2011, na základe ktorého bol sťažovateľ

úspešný, všeobecné súdy zaviazali žalovaného na uhradenie predmetnej sumy.

2.2 Trestné konanie proti konateľovi spoločnosti Real - Stav, spol. s r. o.

Vzhľadom na nevymožiteľnosť pohľadávky v exekučnom konaní a pre podozrivé

prevody majetku spoločnosti Real - Stav, spol. s r. o. podal sťažovateľ trestné oznámenie na

konateľa spoločnosti pre podozrenie zo spáchania trestného

činu poškodzovania veriteľa štatutárom spoločnosti Real - Stav, spol. s r. o. Konateľ

bol následne trestne stíhaný pre zločin poškodzovania veriteľa

podľa , a . V rámci trestného

konania si sťažovateľ ako poškodený uplatnil aj nárok na náhradu škody, ktorá mu bola

trestným činom spôsobená, v celkovej výške 2 389 836,80 Sk, t. j. 79 328,04 eur.

Konateľ žalovanej spoločnosti Real - Stav, spol. s r. o.

previedol majetok uvedenej spoločnosti na tretiu osobu, čím znemožnil vymoženie

pohľadávky sťažovateľa. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 8. februára 2016

rozhodol, že obžalovaný bol uznaný za vinného zo spáchania

zločinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 a 5 písm. a) Trestného

zákona. Sťažovateľa (poškodeného) súd s nárokom na náhradu škody odkázal

na občianske súdne konanie.

Sťažovateľ podal proti výroku rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 8. februára 2016 v časti o náhrade škody odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 18. mája 2016, ktorým odvolanie sťažovateľa zamietol.

Krajský súd poukázal na to, že o nároku na náhradu škody sa už rozhodlo

v občianskoprávnom konaní rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 14. januára 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 24. novembra 2011 (v konaní o žalobe sťažovateľa proti spoločnosti Real - Stav, spol.

s r. o, pozn.), preto ho nemožno uplatniť v trestnom konaní. Z dôvodu, že sťažovateľ

zastával názor, že nešlo v konaní o totožnosť veci ani subjektov, a teda nemohlo ísť

o res iudicata, podal proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 11. januára 2017 rozhodol, že krajský

súd uznesením sp. zn. z 18. mája 2016 porušil základné právo sťažovateľa na

súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie zrušil v časti, v ktorej bolo zamietnuté odvolanie

žalobcu (sťažovateľa), a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd

konštatoval, že v rámci trestného konania sa sťažovateľ domáhal prisúdenia síce rovnakej

sumy ako v skoršom občianskoprávnom konaní, avšak nie proti právnickej osobe, ale proti

štatutárovi ako fyzickej osobe, pričom nešlo o nárok vyplývajúci zo zmluvy, ale o nárok na

náhradu škody spôsobenej štatutárom. Podľa ústavného súdu bolo preto povinnosťou

krajského súdu meritórne sa zaoberať nárokom sťažovateľa na náhradu škody.

Následne krajský súd v súlade s uvedeným nálezom ústavného súdu po vrátení veci

na ďalšie konanie rozhodol rozsudkom sp. zn. z 9. augusta 2017 tak, že zrušil

rozsudok okresného súdu z 8. februára 2016 v časti výroku o náhrade škody

a podľa obžalovanému

uložil povinnosť nahradiť žalobcovi (sťažovateľovi) škodu vo výške 79 328,04 eur, t. j.

istinu.

2.3 Žaloba sťažovateľa proti konateľovi spoločnosti Real - Stav, spol. s r. o.

Sťažovateľ vzhľadom na nevymožiteľnosť svojej pohľadávky od spoločnosti Real -

Stav, spol. s r. o., podal ešte 4. augusta 2016 proti žalovanému

žalobu o zaplatenie sumy 79 328,04 eur s príslušenstvom (v súlade

s pôvodnými rozhodnutiami v trestnom konaní, ktorými bol odkázaný uplatniť si nárok na

náhradu škody v občianskom súdnom konaní). Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 21. februára 2017 (t. j. už v čase po náleze ústavného súdu sp. zn.

z 11. januára 2017) zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu

vo výške 79 328,04 eur spolu s úrokom z omeškania a trovy konania v plnej výške.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie. Krajský súd

ako odvolací súd namietaným rozsudkom sp. zn. z 28. februára 2018

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 21. februára 2017 v časti, v ktorej

prvoinštančný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 79 328,04 eur,

zrušil a konanie zastavil (z dôvodu neodstrániteľnej prekážky konania – právoplatného

rozhodnutia krajského súdu sp. zn. z 9. augusta 2017, v ktorom bol

sťažovateľovi priznaný nárok na náhradu škody vo výške istiny). Rozsudok prvostupňového

súdu vo zvyšnej časti, ktorou okresný súd uložil žalovanému zaplatiť sťažovateľovi úroky

z omeškania, potvrdil. Zároveň rozhodol o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá

nárok na náhradu trov konania v časti o zaplatenie žalovanej istiny, a rozhodol, že žalobca

(sťažovateľ) má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania z príslušenstva

pohľadávky (t. j. z úrokov z omeškania) v sume 6 226,70 eur v rozsahu 100 %.

Sťažovateľ uvádza, že namietaný rozsudok krajského súdu mu bol doručený 5. júna

2018.

3. Sťažovateľ k dôvodom namietaného porušenia svojich práv uvádza:

«Odvolací súd v odôvodnení nepriznania náhrady trov konania odkazuje na ust.

podľa, ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa.... Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej

úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako

výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového

konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa

neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch.... Odvolací súd aplikáciu tohto

ustanovenia odôvodňuje v bode 48 (str. 15) rozhodnutia, a to len všeobecnými formuláciami

ako napr.: „Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v

danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.“ Jednou zo

skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady

charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný

nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže

uhradiť len s veľkými ťažkosťami...“ Odvolací súd však nikde neuviedol konkrétne dôvody,

ktoré by subsumoval pod všeobecnú charakteristiku prípustnosti aplikácie .

Právnemu záveru súdu nepredchádzalo žiadne vecné zisťovanie sociálnych aspektov

u . V rozhodnutí taktiež dostatočne necharakterizoval dôvody hodné

osobitného zreteľa v zmysle právnej vedy a judikatúry. Keďže chýba odôvodnenie

podstatných náležitostí pre aplikáciu toto rozhodnutie je v tejto časti

protizákonné a nepreskúmateľné.

Každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej

právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy,

ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná

a účinná právna norma () Tým, že odvolací súd úplne ignoroval pri aplikácii

názory Ústavného súdu Slovenskej aj Českej republiky, Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a v neposlednom rade aj právnej vedy nebola právna norma

aplikovaná ústavne konformným spôsobom čím nedošlo k reálnemu poskytnutiu súdnej

ochrany.

Sťažovateľ ďalej ako ďalší z dôvodov pre ktorý mu mala byť priznaná náhrada trov

konania zo sumy 79.328,04 Eur uvádza, že trovy mu vznikli len pri využití všetkých

zákonných prostriedkov, ktorými sa domáhal ochrany svojich práv. Na celej situácii má

najväčší podiel žalovaný, keďže v trestnom konaní vedenom Krajským súdom v Žiline

so sp. zn. „vďaka“ jeho účelovej argumentácii o tom, že ide o res iudicatae

bol sťažovateľ so svojím nárokom neúspešný. Sťažovateľ nemal inú zákonnú možnosť ako sa

domôcť svojho nároku ako uplatniť si ho v civilnom konaní. KS v Žiline svojím nesprávnym

rozsudkom č.k. -1666 zapríčinil, že sa sťažovateľ musel obrátiť na Ústavný

súd. Týmto konaním sťažovateľovi preukázateľne vznikli trovy právneho zastúpenia a nárok

na ich náhradu zo sumy 79.328,04 Eur. keďže v adhéznom konaní mu náhrada trov

právneho zastúpenia nebola priznaná.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline so sp. zn.

vzniesol ako žalobca námietku zaujatosti senátu KS Žilina prejednávajúceho

odvolanie žalovaného v tejto veci. V č.k. vrátil NS SR súdu KS Žilina v tejto veci

bez rozhodnutia o námietke, lebo vec neprejednával zákonný senát (čo žalobca nemohol

vedieť). Doteraz odvolací súd žalobcovi neoznámil nič o jeho námietkach (aj keď ho na to

žalobca dodatočne vyzval). KS v Žiline v tejto veci však bez vysvetlenia zmenil 2 z 3 členov

senátu a vydal 28.02.2018 rozhodnutie v napadnutej časti, (viď príloha č.1).

KS v Žiline taktiež ignoroval pri rozhodovaní na pojednávaní 09.08.2017 v č.k.

návrh žalobcu aby toto konanie prerušil - teraz ho zastavuje kvôli súvisiacemu

obsahu zrušujúceho nálezu ÚS SR. (viď príloha č.1)

Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ považuje rozsudok Krajského

súdu v Žiline č.k. -556 zo dňa 28.02.2018 za rozsudok arbitrárny, čim došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa SR, ako aj jeho práva

uvedeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

zo dňa 28.02.2018 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. -556 zo dňa 28.02.2018 sa

zrušuje v časti nepriznaných náhrad trov konania žalobcovi v časti o zaplatenie 79.328,04

Eur. t.j. žalovanej istiny a vec v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

3. sa priznáva finančné zadosťučinenie 3 300,- EUR. ktoré je

Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia 1 412,30 EUR pred

Ústavným súdom SR. ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet spoločnosti BB

Consensus. s.r.o.. Advokátska kancelária. Kollárovo námestie 9, 811 06 Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

10. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“) súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov

konania právo.

11. Podľa ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd

prizná náhradu trov konania protistrane.

Podľa ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak

neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane.

12. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa.

13. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa a dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2018. Sťažovateľ tvrdí, že

- namietaný rozsudok je arbitrárny a svojvoľný z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci a nedostatočného odôvodnenia právnych záverov súdu, pokiaľ ide

o nepriznanie náhrady trov konania vo vzťahu k istine pri aplikácii . Sťažovateľ

je toho názoru, že mu mala byť priznaná náhrada trov konania z istiny 79 328,04 eur.

- namieta rozhodovanie o jeho námietke zaujatosti senátu krajského súdu vo veci

sp. zn. ,

- namieta, že krajský súd v trestnom konaní sp. zn. ignoroval návrh

sťažovateľa na prerušenie konania.

14. Krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn. z 28. februára 2018

k podstate veci uviedol:

,,44. Rozhodnutie o trovách konania odvolací súd rozdelil na rozhodnutie o nároku

na náhradu trov konania čo do žalovanej istiny (79.328,04 Eur) a čo do príslušenstva

pohľadávky (úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 79.328,04 Eur od 05.08.2016

až do zaplatenia). Prihliadol pritom na vzniknutú procesnú situáciu popísanú vyššie, ako aj

skutočnosť, že tak žalovaná istina, a tiež jej príslušenstvo, môžu byť predmetom

samostatného konania. Hoci sa nejedná o bežný spôsob pri rozhodovaní súdu o nároku na

náhradu trov konania o zaplatenie istiny s príslušenstvom, podľa názoru odvolacieho súdu

len takýto spôsob rozhodnutia o trovách konania zohľadňuje špecifiká prejednávanej veci

a jej spravodlivé usporiadanie.

45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa

v spojení s (istina), (príslušenstvo),

ods. 1 .

46. V časti o zaplatenie žalovanej istiny (79.328,04 Eur) odvolací súd rozhodol tak,

že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu ( ).

47. V danom prípade neprichádza do úvahy pri rozhodovaní o trovách konania

aplikácia ust. , nakoľko ani jednej strane nemožno pričítať procesné

zavinenie zastavení konania. Vo veci Okresného súdu Žilina sp. zn. došlo

postupom odvolacieho súdu podľa v spojení s

k zrušeniu rozsudku okresného súdu a následnému zastaveniu konania v predmetnej časti

(žalovanej istiny) v dôsledku právoplatného rozhodnutia o nároku na náhradu škody

v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. ako neodstrániteľnej

prekážky konania. Zavinenie ktorejkoľvek procesnej strany na zastavení konania teda

nemožno konštatovať tak u žalobcu, ako aj u žalovaného. V prejednávanej veci došlo

k zastaveniu konania v dôsledku činnosti štátneho orgánu (rozhodnutia súdu o náhrade

škody v adhéznom konaní) a následného vzniku neodstrániteľnej prekážky postupu konania

v tejto veci. Nemožno súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že má v danom prípade plný

nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Žalobca totiž postupoval v súlade

so zákonom, rešpektujúc právoplatné rozhodnutie súdu v trestnom konaní, (pozri rozsudok

Okresného súdu Žilina č.k. -1618 zo dňa 08. februára 2016 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. -1666 zo dňa 18. mája 2016,

právoplatný dňa 18.05.2016), v ktorom bol odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody

na občianskoprávne konanie. Dňa 04.08.2016 podal žalobca na Okresný súd v Žiline proti

žalovanému žalobu o náhradu škody v aktuálne prejednávanej veci (sp.zn. );

o ktorej súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom dňa 20.02.2017. Skutočnosť, že následne

Ústavný súd SR svojím nálezom -36 zo dňa 11.01.2017 právoplatným dňa

29.03.2017 a vykonateľným dňa 30.05.2017 rozhodol o ústavnej sťažnosti žalobcu tak, že

zrušil uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -1666 zo dňa 18. mája 2016

v časti, v ktorej bolo zamietnuté odvolanie a vec v rozsahu zrušenia vrátil

súdu na ďalšie konanie, rozhodne nemožno pričítať v neprospech žalobcu. Žalobca sa

v danom prípade totiž zákonom aprobovaným spôsobom domáhal ochrany svojich

porušených práv na súdnu ochranu podľa článku 46 SR a aj jeho právo na

spravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd. Ak následne Krajský súd v Žiline vo veci sp.zn. (ako v skôr

začatom konaní) dňa 09.08.2017 rozhodol o náhrade škody, takýto jeho postup bol

naplnením rozhodnutia ústavného súdu i zákonných ustanovení týkajúcich sa rozhodovania

o náhrade škody zakotvených v . Ako už bolo konštatované vyššie, v

dôsledku tohto procesného postupu Krajského súdu v Žiline vo veci sp.zn.

dňom 09.08.2017 nastala vo veci Okresného súdu Žilina sp.zn. prekážka veci

právoplatne rozhodnutej čo do žalovanej istiny 79.328.04 Eur. Ani žalovaný preto nenesie

procesné zavinenie na zastavení konania v predmetnej časti, ktoré by zakladalo proti nemu

žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

48. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa.

49. Účelom tohto zákonného ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky

právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného

práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko

kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom

v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia

ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul

z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto

sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti

a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto

ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý

vystupuje do popredia vtedy, keď povinný nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov,

ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch

súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán sporu, prihliada na

postoj subjektov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom

nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve

s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.

50. Prihliadnuc na vyššie popísané špecifiká prejednávanej veci (pozri najmä bod

47. odôvodnenia tohto rozhodnutia), podľa názoru odvolacieho súdu spravodlivému

usporiadaniu veci zodpovedá aplikácia ust. v spojení s a

ods. 1 spočívajúca v nepriznaní nároku na náhradu trov konania ani jednej zo strán

sporu za časť konania o žalovanej istine 79.328,04 Eur.“

15. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

16. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

17. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

18. Z citovaných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 28. februára 2018 je zrejmé, že krajský súd sa namietaným posúdením náhrady trov

konania vo vzťahu k istine riadne zaoberal a vysporiadal sa s nimi. V časti odôvodnenia

týkajúcej sa náhrady trov konania krajský súd konštatoval, že rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 21. februára 2017 bol zrušený a došlo k zastaveniu konania

v dôsledku neodstrániteľnej prekážky konania, právoplatného rozhodnutia o nároku na

náhradu škody v trestnom konaní (rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 9. augusta 2017), čo sa týka žalovanej istiny 79 328,04 eur. Krajský súd v tomto ohľade

podrobne posudzoval to, či a kto zavinil, že k zastaveniu konania muselo dôjsť, a teda

podrobne posudzoval mieru procesného zavinenia žalobcu, ako aj žalovaného s ohľadom na

založenie nároku na náhradu trov konania. Krajský súd dospel k záveru, že vzhľadom na

okolnosti veci (procesný postup a vzájomné súvislosti jednotlivých uvedených súdnych

konaní) nemožno procesné zavinenie zastavenia konania pripísať ani jednej strane sporu.

Následne, prihliadnuc na tieto špecifiká prejednávanej veci, pri využití sudcovského

moderačného oprávnenia ústavne udržateľným spôsobom aplikoval ustanovenie .

19. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa týkajúce sa rozhodovania o námietke zaujatosti

senátu krajského súdu vo veci sp. zn. , sťažovateľ v tomto ohľade v sťažnosti

neuvádza žiadne bližšie odôvodnenie a taktiež nepredložil ústavnému súdu v tomto smere

žiadne dôkazy. Ústavný súd preto túto námietku považuje len za súčasť právnej

argumentácie sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej uvádza, že podľa je ústavný

súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto

zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý

označili za porušovateľa svojich práv. K tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd v trestnom

konaní sp. zn. ignoroval návrh sťažovateľa na prerušenie konania, ústavný súd

preto dodáva, že predmetom sťažnosti sťažovateľa (vychádzajúc z petitu sťažnosti) bolo len

preskúmanie namietaného porušenia základných práv rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 28. februára 2018, nie postupu a rozhodnutia krajského súdu v označenom

trestnom konaní. Preto uvedenú námietku považoval ústavný súd taktiež len za súčasť

právnej argumentácie sťažovateľa.

20. Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že v napadnutom rozsudku

krajského súdu nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú,

ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s a dohovoru,

ako to sťažovateľ tvrdí vo svojej sťažnosti. Krajský súd aplikoval na zistený skutkový stav

relevantnú zákonnú úpravu, vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentmi

sťažovateľa a z rozsudku je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri právnom posudzovaní veci.

Závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo

zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne

zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého

rozsudku.

21. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Napriek tomu, že

postup súdu, vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nespĺňa

očakávania účastníka konania, nemožno ho hodnotiť ako nezákonný.

22. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2018