Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 307/2017
PDF · 240.84 KB
No categories available
III. ÚS 307/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B.S.A.S., s. r. o., Rieka 817, Čadca,
zastúpenej advokátom Mgr. Michalom Mozolíkom, Advokátska kancelária,
Palárikova 1449, Čadca, ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Okresného súdu Čadca sp. zn. 4 C 22/2012 zo 17. októbra 2016 a z 9. decembra 2016,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti B.S.A.S., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. marca 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B.S.A.S., s. r. o., Rieka 817, Čadca
(ďalej len „sťažovateľka“) doplnená písomným podaním doručeným 29. marca 2017, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
vlastníctva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Čadca
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 22/2012 zo 17. októbra 2016 a z 9. decembra 2016
(ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“).
2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že okresný súd napadnutými uzneseniami
rozhodol o náhrade trov konania. Uznesením okresného súdu zo 17. októbra 2016 (ďalej len
„prvé uznesenie“) rozhodla vyššia súdna úradníčka tak, že zaviazala žalobcu zaplatiť
sťažovateľke náhradu trov konania v sume 304,24 €. O sťažnosti sťažovateľky proti prvému
uzneseniu rozhodol okresný súd uznesením z 9. decembra 2016 (ďalej len „druhé
uznesenie“) tak, že sťažnosť sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka, odvolávajúc sa
na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), v sťažnosti namieta, že došlo k bezdôvodnému kráteniu trov, ktoré
je v rozpore s jej označenými právami. Argumentuje tým, že „rozhodnutie o trovách je
úplne nepodložené, svojvoľné a neudržateľné“. Tvrdí, že okresný súd sa nevysporiadal
s jej argumentáciou a „kritikou sťažovateľky týkajúcej sa neodôvodneného odklonu
rozhodnutí odvolacieho súdu bez zmeny skutkového a právneho stavu... a postavil sa
do úlohy odkazovača aj napriek dôvodným námietkam sťažovateľky oprávňujúcim
rozhodnúť tak... aby sťažovateľke bola priznaná náhrada trov konania v súlade s § 10
ods. 2“. Sťažovateľka túto svoju argumentáciu rozvíja v sťažnosti, pričom dospieva
k presvedčeniu, že napadnuté uznesenia okresného súdu porušujú jej označené práva, preto
v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým vysloví
porušenie označených práv sťažovateľky napadnutými uzneseniami okresného súdu,
napadnuté uznesenia okresného súdu zruší a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.
II.
3. Podľa § 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
2
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
4. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
5. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
8. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická
osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.
9. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
11. Pokiaľ ide o napadnuté prvé uznesenie okresného súdu, ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označené napadnuté
uznesenie okresného súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe sťažnosti okresný
súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej práv.
12. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
13. Sťažovateľka v sťažnosti vo vzťahu k napadnutému druhému uzneseniu
okresného súdu predovšetkým namieta, že ním bolo porušené jej základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ide o uznesenie, ktorým
všeobecný súd rozhodol o náhrade trov konania.
14. V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné
zdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania okresného súdu o trovách
konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybne
negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu
podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu
ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej,
resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).
15. Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
4
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov
smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho
konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje
spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných
práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.
Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo
a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď
zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
17. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti
so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami
všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní
o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej
interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07,
I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého
uznesenia okresného súdu.
18. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
19. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia druhého
6
uznesenia okresného súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti relevantná.
Okresný súd v odôvodnení tohto svojho uznesenia v podstatnom uviedol:
«a)čo do nesprávnosti záväzného právneho názoru odvolacieho súdu a jeho nesúladu
s ústavou SR a v nadväznosti na to aj nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa:
žalovaný nie je funkčne nadriadeným súdom prvostupňového súdu a odvolacieho súdu, aby
mal právo komentovať (vyslovovať nesúhlas) s už vyhlásenými rozhodnutiami. Má právo
podať opravný prostriedok. Proti zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu
(č. k. 9Co 143/2014-160 zo dňa 27. 03. 2014) mal právo podať dovolanie. Dovolanie
nepodal, preto podľa § 391 CSP (predtým § 226 OSP) bol súd prvého stupňa viazaný
právnym záverom odvolacieho súdu v prvom zrušujúcom uznesení (rozhodnutie
č. k. 9Co 376/2012 - 125 zo dňa 24. 01. 2013): „Rozsudok okresného súdu zrušil vo výroku
o trovách prvostupňového konania, keď sa stotožnil s námietkou navrhovateľa o tom,
že v danom prípade nie je možné pri ustálení tarifnej hodnoty sporu, z ktorej sa vypočítala
základná sadzba tarifnej odmeny vychádzať z hodnoty hnuteľných vecí pri začatí
poskytovania právnej služby právnou zástupkyňou odporcu odporcovi. V ďalšom konaní
preto okresný súd zistí aktuálnu hodnotu hnuteľných vecí k času začatia poskytovania
právnej služby a o trovách konania opätovne rozhodne. Zároveň rozhodne aj o trovách
odvolacieho konania.“ výsledkom ktorého bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade
trov konania č. k. 4C 22/2012 - 137 zo dňa 15. 10. 2013, aj v druhom zrušujúcom uznesení
(č. k. 9Co 143/2014-160 zo dňa 27. 03. 2014) „V predchádzajúcom zrušujúcom uznesení
odvolací súd síce v súlade s právnou úpravou uložil okresnému súdu, aby pri rozhodovaní
o trovách právneho zastúpenia postupoval podľa aktuálnej hodnoty hnuteľných vecí k času
začatia poskytovania právnej služby tak, ako to vyplýva z ust. §10 ods. 2 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. v znení zmien a doplnkov, podľa ktorého za cenu práva sa považuje
aj hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom
súdneho sporu. Z ďalšieho postupu okresného súdu je však možné jednoznačne vyvodiť,
že hodnotu hnuteľných vecí, o ktorých vlastníctvo sa viedol spor, bolo možné zistiť len
s nepomernými ťažkosťami, keď vznikla pochybnosť o objektivite vypracovaného odborného
vyjadrenia, vypracovanie ktorého zabezpečoval odporca, ktorému v konečnom dôsledku
bola náhrada trov právneho zastúpenia priznaná. Odvolací súd preto dospel k záveru,
že v danom prípade bolo potrebné zo strany okresného súdu postupovať v súlade
s ust. § 142 ods. 1 OSP a prihliadať predovšetkým na účelnosť vynaložených trov
v súvislosti s bránením práva odporcu, na to, či cena práce vykonaná právnym zástupcom
odporcu pri prejednaní veci zodpovedala priznanej odmene odvíjajúcej sa od hodnoty
hnuteľných vecí pri začatí poskytovania právnej služby. V tomto smere bolo potrebné
pri rozhodovaní o priznaní trov právneho zastúpenia prihliadať predovšetkým na predmet
sporu, obtiažnosť právneho posúdenia veci a na to ako právne zastúpenie odporcu prispelo
ku kreovaniu konečného rozhodnutia vo veci samej. Podľa ust. §11 ods. 1 písm. a/ sa
základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby stanoví podľa 1/13 výpočtového
základu, ak hodnotu práva možno zistiť len s nepomernými ťažnosťami. Podľa názoru
odvolacieho súdu je skutočne neefektívne a maximálne nehospodárne nariaďovať znalecké
dokazovanie za účelom odstránenia pochybnosti o ocenení hodnoty hnuteľných vecí
a priamo úmerne tomu navršovať trovy konania, keď ust. §11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. jednoznačne stanovuje postup pri stanovení základnej sadzby tarifnej
odmeny v prípade, ak hodnotu veci alebo práva možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
Naviac, vzhľadom na právnu náročnosť predmetu prejednávanej veci je možné takéto
stanovenie základnej sadzby tarifnej odmeny považovať i za adekvátne z hľadiska ceny
práce, vykonanej právnym zástupcom odporcu.“ Súd prvého stupňa nemal právo sám
z vlastnej iniciatívy zasiahnuť do kompetencie odvolacieho súdu a v rozpore s vysloveným
právnymi závermi odvolacieho súdu si sám podľa vlastného právneho názoru rozhodnúť
o náhrade trov konania. Také právo by mal v súlade s ustálenou súdnou praxou len vtedy,
keby došlo k zmene skutkového stavu. K zmene skutkového stavu nedošlo, preto súd prvého
stupňa v obidvoch prípadoch postupoval v súlade s vysloveným právnym
názorom odvolacieho súdu( rozhodnutie NS SR k § 226 OSP sp. zn. 3Cdo 12/2016 zo dňa
31. 03. 2016, SR ČR 3/95 s. 56, Sb. ÚS ČR sv. 5, č. 9, s. 66). Z uvedených dôvodov súd
prvého stupňa nemá právomoc zasahovať do právomoci odvolacieho súdu a vyhodnocovať
správnosť alebo nesprávnosť jeho postupu. Preto ani v tomto rozhodnutí sa nezaoberá
dôvodmi sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiam odvolacieho súdu. Vychádzal z princípu
plného rešpektovania a záväznosti záverov odvolacieho súdu (§ 391 CSP, § 226 OSP).
c) nepriznané úkony právnej pomoci a celková výška náhrady trov konania.
Súd prvého stupňa sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom vyššej súdnej
úradníčky v napadnutom uznesení, že úkony vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu
doručeného súdu dňa 20. 06. 2013 č. l. 134 spisu a vyjadrenie žalovaného k zrušujúcemu
uzneseniu odvolacieho súdu doručeného súdu dňa 03. 06. 2014 č. l. 163 spisu a režijné
8
paušály k nim nie sú v nadväznosti na § 251 CSP (predtým § 142 ods. 1 OSP) úkonmi
právnej pomoci:
c1) - v súlade so zákonom - § 251 CSP (predtým § 142 OSP), vyhláška MS SR
č. 655/2004 Z. z. pozná úkon vyjadrenie žalovaného k žalobe, nie j vyjadreniu žalobcu.
Nejde o úkon efektívny, účelne vynaložený v záujme efektívnej ochrany práv žalovaného
(čl. 5 CSP, čl. 8 CSP) všetky rozhodujúce skutkové tvrdenia a dôkazy mal povinnosť
žalovaný uviesť v prvom úkony, ktorý mu patril. Postup množenia úkonov právnej pomoci
bez ohľadu na efektivitu ochrany práv žalovaného je účelový postup. Takému právu súd
neposkytol ochranu. V týchto podaniach neuviedol žiadne rozhodujúce skutkové tvrdenia,
ktoré by už predtým nebol uviedol. Len zopakoval svoje predchádzajúce tvrdenia.
Naviac pokiaľ ide o vyjadrenie k zrušujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu je neefektívny
a neúčelne vynaloženým úkonom aj z dôvodov pod bodom 6. a) odôvodnenia tohto
uznesenia. Efektívnym úkonom by bolo dovolanie (vzhľadom na dôvody č. l. 163 spisu).
Komentovanie a posudzovanie dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým
je bez podaného dovolanie súd prvého stupňa viazaný (§ 391 CSP, § 266 OSP) nemožno
vyhodnotiť ako účelne a efektívne vynaložený úkon právnej pomoci.
c2) - čo do výšky náhrady za 1 úkon právnej pomoci sa súd v celom rozsahu
stotožňuje so skutkovým a právnym posúdením vyššej súdnej úradníčky v napadnutom
uznesení, ktoré vychádzalo zo záväznosti právneho názoru odvolacieho súdu podľa § 391
CSP, 226 OSP a v súlade s tým bola priznaná aj výška náhrady trov konania, za priznané
úkony právnej pomoci. (§ 391 CSP, § 251 CSP, § 1 ods. 3 a § 11 ods. 1 vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z. z., podľa ktorej je sadzba tarifnej odmeny 1/13 výpočtového základu).
Z uvedených dôvodov podľa § 248 CSP a § 250 ods. 1 CSP súd sťažnosť zamietol
ako nedôvodnú.»
20. Predmetné rozhodnutie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
21. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v tomto smere
dostatočne odôvodnené, okresný súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil
pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľky, pričom právne závery, na ktorých
je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Okresný súd podľa názoru
ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na všetky jej relevantné
námietky. Uznesenie okresného súdu je primerane odôvodnené, pričom ho nemožno
považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie
v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení okresného súdu
nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom uznesenia okresného súdu nie je dôkazom o jeho
neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
22. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnuté uznesenie
okresného súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné s označeným článkom ústavy
a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola
sťažovateľke ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, respektíve že by napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jej právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to vo svojej sťažnosti namietala, preto sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
10
23. Obdobný záver možno formulovať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorých sťažovateľka namieta,
sekundárne, v spojení s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu primeranou aplikáciou
platných noriem upravujúcich pravidlá pre náhradu trov konania v zásade nemôže dôjsť
k porušeniu označeného základného práva vlastniť majetok. Keďže ústavný súd dospel
k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavné, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu
označených práv. Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľky
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, z dôvodov absencie
odôvodnenia tejto časti sťažnosti ju však bolo možné odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
24. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým druhým uznesením
okresného súdu ústavný súd s poukazom na takto formulovaný petit sťažnosti v prvom rade
konštatuje, že len postupom orgánu verejnej moci môže dôjsť k porušeniu označeného
základného práva a nie jeho rozhodnutím. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva,
že sťažovateľka okresnému súdu vytýka, že o trovách konania rozhodoval neúmerne dlho.
V nadväznosti na túto námietku sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu
zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľky. Uvedený názor vychádza
z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako
účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade,
že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo
(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
25. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa už nemohol
dopúšťať zbytočných prieťahov v čase doručenia sťažnosti , pretože o náhrade trov konania
už bolo právoplatne rozhodnuté, a teda nemohol porušovať označené základné právo
sťažovateľky, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti postupu okresného
súdu v napadnutom konaní v rámci predbežného prerokovania odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
26. Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd navyše poukazuje na to,
že predmetom sťažnosti sťažovateľky je vec, ktorú možno zaradiť k veciam, pri ktorých
podľa § 419 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok nie je možné podať
dovolanie. V takýchto prípadoch by bolo proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol
automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho
vybočenia zo štandardov, ktoré sú uplatňované pri zisťovaní skutkového základu sporu
a pri jeho právnom posúdení (m. m. IV. ÚS 510/2012, IV. ÚS 311/2013).
27. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo
bez právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2017
12