Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 307/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B.S.A.S., s. r. o., Rieka 817, Čadca,

zastúpenej advokátom Mgr. Michalom Mozolíkom, Advokátska kancelária,

Palárikova 1449, Čadca, ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami

Okresného súdu Čadca sp. zn. zo 17. októbra 2016 a z 9. decembra 2016,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B.S.A.S., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. marca 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B.S.A.S., s. r. o., Rieka 817, Čadca

(ďalej len „sťažovateľka“) doplnená písomným podaním doručeným 29. marca 2017, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

vlastníctva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Čadca

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 17. októbra 2016 a z 9. decembra 2016

(ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“).

2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že okresný súd napadnutými uzneseniami

rozhodol o náhrade trov konania. Uznesením okresného súdu zo 17. októbra 2016 (ďalej len

„prvé uznesenie“) rozhodla vyššia súdna úradníčka tak, že zaviazala žalobcu zaplatiť

sťažovateľke náhradu trov konania v sume 304,24 €. O sťažnosti sťažovateľky proti prvému

uzneseniu rozhodol okresný súd uznesením z 9. decembra 2016 (ďalej len „druhé

uznesenie“) tak, že sťažnosť sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka, odvolávajúc sa

na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), v sťažnosti namieta, že došlo k bezdôvodnému kráteniu trov, ktoré

je v rozpore s jej označenými právami. Argumentuje tým, že „rozhodnutie o trovách je

úplne nepodložené, svojvoľné a neudržateľné“. Tvrdí, že okresný súd sa nevysporiadal

s jej argumentáciou a „kritikou sťažovateľky týkajúcej sa neodôvodneného odklonu

rozhodnutí odvolacieho súdu bez zmeny skutkového a právneho stavu... a postavil sa

do úlohy odkazovača aj napriek dôvodným námietkam sťažovateľky oprávňujúcim

rozhodnúť tak... aby sťažovateľke bola priznaná náhrada trov konania v súlade s § 10

ods. 2“. Sťažovateľka túto svoju argumentáciu rozvíja v sťažnosti, pričom dospieva

k presvedčeniu, že napadnuté uznesenia okresného súdu porušujú jej označené práva, preto

v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým vysloví

porušenie označených práv sťažovateľky napadnutými uzneseniami okresného súdu,

napadnuté uznesenia okresného súdu zruší a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.

II.

3. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

2

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

5. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

6. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

8. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická

osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

9. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

11. Pokiaľ ide o napadnuté prvé uznesenie okresného súdu, ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označené napadnuté

uznesenie okresného súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe sťažnosti okresný

súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej práv.

12. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , ).

13. Sťažovateľka v sťažnosti vo vzťahu k napadnutému druhému uzneseniu

okresného súdu predovšetkým namieta, že ním bolo porušené jej základné právo

podľa a právo podľa dohovoru. Ide o uznesenie, ktorým

všeobecný súd rozhodol o náhrade trov konania.

14. V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania okresného súdu o trovách

konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybne

negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu

podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu

ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej,

resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. , ).

15. Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

4

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje

spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných

práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď

zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, , ).

16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

17. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). V súvislosti

so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami

všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej

interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ,

). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého

uznesenia okresného súdu.

18. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

19. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia druhého

6

uznesenia okresného súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti relevantná.

Okresný súd v odôvodnení tohto svojho uznesenia v podstatnom uviedol:

«a)čo do nesprávnosti záväzného právneho názoru odvolacieho súdu a jeho nesúladu

s SR a v nadväznosti na to aj nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa:

žalovaný nie je funkčne nadriadeným súdom prvostupňového súdu a odvolacieho súdu, aby

mal právo komentovať (vyslovovať nesúhlas) s už vyhlásenými rozhodnutiami. Má právo

podať opravný prostriedok. Proti zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu

(č. k. -160 zo dňa 27. 03. 2014) mal právo podať dovolanie. Dovolanie

nepodal, preto podľa (predtým ) bol súd prvého stupňa viazaný

právnym záverom odvolacieho súdu v prvom zrušujúcom uznesení (rozhodnutie

č. k. - 125 zo dňa 24. 01. 2013): „Rozsudok okresného súdu zrušil vo výroku

o trovách prvostupňového konania, keď sa stotožnil s námietkou navrhovateľa o tom,

že v danom prípade nie je možné pri ustálení tarifnej hodnoty sporu, z ktorej sa vypočítala

základná sadzba tarifnej odmeny vychádzať z hodnoty hnuteľných vecí pri začatí

poskytovania právnej služby právnou zástupkyňou odporcu odporcovi. V ďalšom konaní

preto okresný súd zistí aktuálnu hodnotu hnuteľných vecí k času začatia poskytovania

právnej služby a o trovách konania opätovne rozhodne. Zároveň rozhodne aj o trovách

odvolacieho konania.“ výsledkom ktorého bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade

trov konania č. k. - 137 zo dňa 15. 10. 2013, aj v druhom zrušujúcom uznesení

(č. k. -160 zo dňa 27. 03. 2014) „V predchádzajúcom zrušujúcom uznesení

odvolací súd síce v súlade s právnou úpravou uložil okresnému súdu, aby pri rozhodovaní

o trovách právneho zastúpenia postupoval podľa aktuálnej hodnoty hnuteľných vecí k času

začatia poskytovania právnej služby tak, ako to vyplýva z ust. §10 ods. 2 vyhlášky

č. v znení zmien a doplnkov, podľa ktorého za cenu práva sa považuje

aj hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom

súdneho sporu. Z ďalšieho postupu okresného súdu je však možné jednoznačne vyvodiť,

že hodnotu hnuteľných vecí, o ktorých vlastníctvo sa viedol spor, bolo možné zistiť len

s nepomernými ťažkosťami, keď vznikla pochybnosť o objektivite vypracovaného odborného

vyjadrenia, vypracovanie ktorého zabezpečoval odporca, ktorému v konečnom dôsledku

bola náhrada trov právneho zastúpenia priznaná. Odvolací súd preto dospel k záveru,

že v danom prípade bolo potrebné zo strany okresného súdu postupovať v súlade

s ust. a prihliadať predovšetkým na účelnosť vynaložených trov

v súvislosti s bránením práva odporcu, na to, či cena práce vykonaná právnym zástupcom

odporcu pri prejednaní veci zodpovedala priznanej odmene odvíjajúcej sa od hodnoty

hnuteľných vecí pri začatí poskytovania právnej služby. V tomto smere bolo potrebné

pri rozhodovaní o priznaní trov právneho zastúpenia prihliadať predovšetkým na predmet

sporu, obtiažnosť právneho posúdenia veci a na to ako právne zastúpenie odporcu prispelo

ku kreovaniu konečného rozhodnutia vo veci samej. Podľa ust. §11 ods. 1 písm. a/ sa

základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby stanoví podľa 1/13 výpočtového

základu, ak hodnotu práva možno zistiť len s nepomernými ťažnosťami. Podľa názoru

odvolacieho súdu je skutočne neefektívne a maximálne nehospodárne nariaďovať znalecké

dokazovanie za účelom odstránenia pochybnosti o ocenení hodnoty hnuteľných vecí

a priamo úmerne tomu navršovať trovy konania, keď ust. §11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky

č. jednoznačne stanovuje postup pri stanovení základnej sadzby tarifnej

odmeny v prípade, ak hodnotu veci alebo práva možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Naviac, vzhľadom na právnu náročnosť predmetu prejednávanej veci je možné takéto

stanovenie základnej sadzby tarifnej odmeny považovať i za adekvátne z hľadiska ceny

práce, vykonanej právnym zástupcom odporcu.“ Súd prvého stupňa nemal právo sám

z vlastnej iniciatívy zasiahnuť do kompetencie odvolacieho súdu a v rozpore s vysloveným

právnymi závermi odvolacieho súdu si sám podľa vlastného právneho názoru rozhodnúť

o náhrade trov konania. Také právo by mal v súlade s ustálenou súdnou praxou len vtedy,

keby došlo k zmene skutkového stavu. K zmene skutkového stavu nedošlo, preto súd prvého

stupňa v obidvoch prípadoch postupoval v súlade s vysloveným právnym

názorom odvolacieho súdu( rozhodnutie NS SR k sp. zn. zo dňa

31. 03. 2016, SR ČR 3/95 s. 56, Sb. ÚS ČR sv. 5, č. 9, s. 66). Z uvedených dôvodov súd

prvého stupňa nemá právomoc zasahovať do právomoci odvolacieho súdu a vyhodnocovať

správnosť alebo nesprávnosť jeho postupu. Preto ani v tomto rozhodnutí sa nezaoberá

dôvodmi sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiam odvolacieho súdu. Vychádzal z princípu

plného rešpektovania a záväznosti záverov odvolacieho súdu ( , ).

c) nepriznané úkony právnej pomoci a celková výška náhrady trov konania.

Súd prvého stupňa sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom vyššej súdnej

úradníčky v napadnutom uznesení, že úkony vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu

doručeného súdu dňa 20. 06. 2013 č. l. 134 spisu a vyjadrenie žalovaného k zrušujúcemu

uzneseniu odvolacieho súdu doručeného súdu dňa 03. 06. 2014 č. l. 163 spisu a režijné

8

paušály k nim nie sú v nadväznosti na (predtým ) úkonmi

právnej pomoci:

c1) - v súlade so zákonom - (predtým ), vyhláška MS SR

č. pozná úkon vyjadrenie žalovaného k žalobe, nie j vyjadreniu žalobcu.

Nejde o úkon efektívny, účelne vynaložený v záujme efektívnej ochrany práv žalovaného

( , ) všetky rozhodujúce skutkové tvrdenia a dôkazy mal povinnosť

žalovaný uviesť v prvom úkony, ktorý mu patril. Postup množenia úkonov právnej pomoci

bez ohľadu na efektivitu ochrany práv žalovaného je účelový postup. Takému právu súd

neposkytol ochranu. V týchto podaniach neuviedol žiadne rozhodujúce skutkové tvrdenia,

ktoré by už predtým nebol uviedol. Len zopakoval svoje predchádzajúce tvrdenia.

Naviac pokiaľ ide o vyjadrenie k zrušujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu je neefektívny

a neúčelne vynaloženým úkonom aj z dôvodov pod bodom 6. a) odôvodnenia tohto

uznesenia. Efektívnym úkonom by bolo dovolanie (vzhľadom na dôvody č. l. 163 spisu).

Komentovanie a posudzovanie dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým

je bez podaného dovolanie súd prvého stupňa viazaný ( , ) nemožno

vyhodnotiť ako účelne a efektívne vynaložený úkon právnej pomoci.

c2) - čo do výšky náhrady za 1 úkon právnej pomoci sa súd v celom rozsahu

stotožňuje so skutkovým a právnym posúdením vyššej súdnej úradníčky v napadnutom

uznesení, ktoré vychádzalo zo záväznosti právneho názoru odvolacieho súdu podľa § 391

, 226 a v súlade s tým bola priznaná aj výška náhrady trov konania, za priznané

úkony právnej pomoci. ( , , a vyhlášky MS SR

č. , podľa ktorej je sadzba tarifnej odmeny 1/13 výpočtového základu).

Z uvedených dôvodov podľa a súd sťažnosť zamietol

ako nedôvodnú.»

20. Predmetné rozhodnutie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

21. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v tomto smere

dostatočne odôvodnené, okresný súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil

pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľky, pričom právne závery, na ktorých

je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Okresný súd podľa názoru

ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na všetky jej relevantné

námietky. Uznesenie okresného súdu je primerane odôvodnené, pričom ho nemožno

považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ). Takéto pochybenie

v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení okresného súdu

nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom uznesenia okresného súdu nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

22. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnuté uznesenie

okresného súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné s označeným článkom

a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola

sťažovateľke ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1

, respektíve že by napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jej právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to vo svojej sťažnosti namietala, preto sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

10

23. Obdobný záver možno formulovať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorých sťažovateľka namieta,

sekundárne, v spojení s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu primeranou aplikáciou

platných noriem upravujúcich pravidlá pre náhradu trov konania v zásade nemôže dôjsť

k porušeniu označeného základného práva vlastniť majetok. Keďže ústavný súd dospel

k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

ani práva podľa dohovoru, je zjavné, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu

označených práv. Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľky

podľa ako zjavne neopodstatnenú, z dôvodov absencie

odôvodnenia tejto časti sťažnosti ju však bolo možné odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

24. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa napadnutým druhým uznesením

okresného súdu ústavný súd s poukazom na takto formulovaný petit sťažnosti v prvom rade

konštatuje, že len postupom orgánu verejnej moci môže dôjsť k porušeniu označeného

základného práva a nie jeho rozhodnutím. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva,

že sťažovateľka okresnému súdu vytýka, že o trovách konania rozhodoval neúmerne dlho.

V nadväznosti na túto námietku sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti

podľa je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu

zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľky. Uvedený názor vychádza

z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako

účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade,

že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo

(napr. , ).

25. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa už nemohol

dopúšťať zbytočných prieťahov v čase doručenia sťažnosti , pretože o náhrade trov konania

už bolo právoplatne rozhodnuté, a teda nemohol porušovať označené základné právo

sťažovateľky, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti postupu okresného

súdu v napadnutom konaní v rámci predbežného prerokovania odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

26. Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd navyše poukazuje na to,

že predmetom sťažnosti sťažovateľky je vec, ktorú možno zaradiť k veciam, pri ktorých

podľa a nasl. nie je možné podať

dovolanie. V takýchto prípadoch by bolo proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol

automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti

podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho

vybočenia zo štandardov, ktoré sú uplatňované pri zisťovaní skutkového základu sporu

a pri jeho právnom posúdení (m. m. , ).

27. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo

bez právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2017

12