Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 311/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. Ž., P., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 51 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

a podľa , a Listiny základných

práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. z

26. novembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. A. Ž. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2013 doručená sťažnosť JUDr. A. Ž., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 51 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl.

20 ods. 1 (ďalej len „“) a podľa , a čl.

11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) a práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu o

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „medzinárodný pakt“)

uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1

T/113/2011 z 26. novembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 26. novembra

2012“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľ bol opatrením okresného súdu sp. zn. z 23. mája 2011

v súlade s príslušnými ustanoveniami v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) ustanovený za obhajcu obvinenému I.

K.

Podaním z 11. mája 2012 sťažovateľ navrhol, aby okresný súd o trovách trestného

konania vo veci vedenej pod sp. zn. rozhodol tak, že mu prizná odmenu za

obhajobu v sume 8 431,83 €.

Vyšší súdny úradník okresného súdu uznesením sp. zn. z 13. septembra

2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 13. septembra 2012“) o návrhu sťažovateľa na

priznanie odmeny za obhajobu odsúdeného I. K. rozhodol tak, že sťažovateľovi priznal

odmenu za obhajobu v celkovej sume 5 730,06 €.

Proti uzneseniu okresného súdu z 13. septembra 2012 podal sťažovateľ v zákonom

ustanovenej lehote sťažnosť, ktorou namietal nedôvodnosť tohto uznesenia a na podklade

dôvodov uvedených v sťažnosti proti tomuto uzneseniu sa domáhal, aby mu okresný súd

priznal odmenu tak, ako bola vyčíslená v jeho návrhu z 11. mája 2012. Okresný súd

uznesením z 26. novembra 2012 podľa sťažnosť

sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.

Následne sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným

porušením označených práv odôvodnil takto: «Proti uzneseniu VSÚ som podal sťažnosť,

ktorú som riadne odôvodnil, podrobne som v nej rozviedol moju skutkovú a právnu

argumentáciu, na ktorú v podrobnostiach poukazujem.

Pokiaľ sa týka nesprávnej aplikácie a interpretácie vyhlášky č. ,

porušovateľ sa dopustil zjavnej svojvôle pri výklade ustanovení uvedenej vyhlášky

poukazujem na odôvodnenie Uznesenia o priznaní odmeny za zastupovanie odsúdeného

zo dňa 13. 09. 2012 na strane 4 odsek 3, kde mu nebola priznaná odmena za úkony právnej

služby - ďalšia porada s klientom vykonané dňa 6. 6. 2011, 23. 6. 2011, 13. 7. 2011, 13. 9.

2011, 6. 10. 2011, 11. 11. 2011, 21. 12. 2011, 6. 2. 2012, 15. 3. 2012 a 24. 4. 2012, ktoré

porušovateľ považoval za neúčelné a nehospodárne, a kde zároveň porušovateľ zastáva

názor, že... advokát mal pri ostatných úkonoch právnej služby, na ktorý bol prítomný

súčasne aj obvinený (samotná prvá porada, výsluchy obvineného, oboznámenie sa

s výsledkami vyšetrovania, účasť na pojednávaniach, verejných zasadnutiach a pod.)

dostatočný čas na prípadné konzultácie s obvineným ohľadne ďalšieho postupu pri

obhajobe.

Uvedené konštatovanie a zdôvodnenie porušovateľa je v absolútnom rozpore

s interpretáciou Vyhlášky č. , nakoľko advokátovi patrí odmena v zmysle

ods. 2 písm. a) Vyhlášky č. Všetky ďalšie právne porady boli s obvineným

vykonané na jeho výslovné požiadanie, súdu pri predložení žiadosti o priznanie odmeny

advokát predložil i Úradné záznamy z ďalšej porady s obvineným, a taktiež vykonanie

týchto ďalších porád preukázal potvrdením príslušného ústavu na výkon väzby alebo ústavu

na výkon trestu odňatia slobody. Tvrdenie porušovateľa, že predmetné porady mal vykonať

popri iných úkonov je v rozpore s výkonom advokácie, a súčasne porušovateľ porušuje

práva obvineného. ktoré mu umožňuje zákon na ďalšie porady so svojim obhajcom. Pri

vykonávaní iných úkonov predsa nemôže reálne obhajca stihnúť vykonať a dôsledne

prekonzultovať ďalší postup v obhajobe so svojim klientom, a teda je nemysliteľné aplikovať

túto úvahu na uvedené ďalšie porady, keďže tieto sú v zmysle vyhlášky jasne zadefinované

v ust. § 14 ods. 2 písm. a) ako ďalšie porady, na ktoré má klient nárok a advokát po ich

vykonaní, ktoré jasne preukázal a príslušnými potvrdeniami potvrdil, nárok.

V zmysle ust. § 14 ods. 2 písm. a) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú

skončenú hodinu: dĺžka trvania porady alebo rokovania s klientom, ktorý je vo väzbe alebo

vo výkone trestu odňatia slobody, sa preukazuje potvrdením príslušného ústavu na výkon

väzby alebo ústavu na výkon trestu odňatia slobody.

Poukazujem tu v dôsledku nepriznania odmeny advokáta za ďalšie právne porady

uvedené vyššie i nepriznanie cestovného za nepriznané úkony - ďalšie právne porady,

a taktiež na nepriznanie náhrady za stratu času za nepriznané úkony - ďalšie právne

porady, ktoré mi v zmysle vyššie uvedeného prináležia ku vykonaným ďalším právnym

poradám.

Poukazujem taktiež na nezákonné upravenie výšky náhrady za stratu času

porušovateľa a to s poukazom na jej odôvodnenie „keďže strata času deklarovaná

advokátom sa javí súdu ako neprimeraná (cesta z P. do Ž. a späť v rozsahu dvoch hodín,

teda 4 polhodín a cesta z P. do T. v rozsahu troch hodín, teda 6 polhodín.), pričom súd má

za to, že „čas, ktorý možno objektívne očakávať pri ceste z P. do Ž. a späť sú 3 polhodiny a

pri ceste z P. do T. a späť sú 4 polhodiny.

Porušovateľ použil zjavnú svojvôľu pri výklade termínu - polhodiny straty času

advokáta strávené na ceste mimo sídla advokáta ako polhodiny skončené, i keď vyhláška

jasne a zreteľne hovorí o začatých polhodinách.

Porušovateľ v rozpore s vyhláškou č. nepriznal advokátom predloženú

náhradu za stratu času, nakoľko tento cestu zo sídla advokátskej kancelárie do miesta

vykonania úkonu a späť spočítal akoby táto cesta podľa tohto mala byť vykonaná bez

prerušenia. S týmto však nemožno v žiadnom prípade súhlasiť, nakoľko advokát strávil na

ceste zo sídla advokátskej kancelárie do miesta vykonania úkonu časový úsek podľa

predloženej žiadosti, tento časový úsek bol prerušený vykonaním úkonu a až následne začal

nový časový úsek - samostatný a teda aj samostatne vyčíslovaný.

V zmysle ust. „Pri úkonoch právnej služby

vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta

a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového

základu za každú aj začatú polhodinu.“»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„1./ Okresný súd Považská Bystrica uznesením č. k. -507 zo dňa 26. 11.

2012 a v konaní vedenom pod sp. zn.: , ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo,

porušil právo sťažovateľa JUDr. A. Ž., advokáta, na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde Slovenskej

republiky, zaručené v , ods. 4 v spojení s článkom

51 ods. 1 , právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo

vlastniť majetok, zaručené v a Listiny

základných práv a slobôd, právo na to, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi,

zaručené v , právo pokojne užívať svoj majetok

a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za

podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, zaručené

v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

právo na spravodlivú odmenu za prácu, zaručené v čl. 28 Listiny základných práv a slobôd

a právo každého človeka na spravodlivé a priaznivé pracovné podmienky zabezpečujúce

najmä: (a) odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom: (I) spravodlivú

mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania, zaručené

v čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

2. Uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica č. k. -507 zo dňa

26. 11. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie

konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a , základného práva podľa listiny a tiež

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 26. novembra 2012

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k , listiny a

dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v a

ods. 1 listiny ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa

a listiny so súdnou ochranou podľa dohovoru.

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Rozhodovanie o náhrade trov trestného konania vrátane rozhodovania o odmene za

obhajobu (ex offo ustanovenému advokátovi) je nepochybne súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní ochrany základnému právu podľa

aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže postupom, ktorý nie

je v súlade so zákonom ( a ), podľa názoru ústavného súdu

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Z judikatúry ústavného súdu () vyplýva, že rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa

prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom

výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.

Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v

prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo

dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Podstata argumentácie sťažovateľa, s ktorou spája porušenie svojich práv uznesením

okresného súdu z 26. novembra 2012, je založená jednak na jeho nedostatočnom

odôvodnení, keďže podľa jeho tvrdenia sa okresný súd dôsledne nevysporiadal s jeho

podstatnou právnou a skutkovou argumentáciou, a na nesprávnej (svojvoľnej) interpretácii,

ako aj na následnej aplikácii vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Okresný súd v odôvodnení uznesenia z 26. novembra 2012 uvádza: „Vyšší súdny

úradník pri rozhodovaní o výške trov obhajoby postupoval správne a v súlade s vyhláškou

MS SR č. účinnou v čase vykonania jednotlivých úkonov.

Úkony vykonané dňa 15. 06. 2011, dňa 23. 06. 2011 a 12. 12. 2011, netrvali viac ako

4 hodiny a zároveň boli vykonané v ten ktorý deň na tom istom mieste a bezprostredne za

sebou, preto advokátovi patrí odmena za každé začaté dve hodiny.

Advokát predložil súdu potvrdenie Ústavu na výkon väzby, ktoré preukazuje jeho

prítomnosť v ÚVV Ž. dňa 23. 06. 2011 v čase od 7.49 hod. do 11.16 hod., t. j. v trvaní 3 hod.

a 27 min., teda za výsluch vykonávaný v ten deň v UVV mu patrí odmena tak, ako mu bola

priznaná súdnym úradníkom.

V zmysle vyhl. MS SR č. Advokátovi patrí za

úkony vykonané dňa 17. 08. 2011 a 06. 12. 2012 odmena vo výške 2/3 základnej sadzby za

ďalšiu poradu s klientom za každú skončenú hodinu.

Podľa vyhl. MS SR č. Ak po poslednej porade s klientom

nasleduje ďalšia porada a medzitým nedošlo k inému úkonu právnej služby, tak odmena za

túto ďalšiu poradu advokátovi neprináleží.

Cestu z P. do Ž. možno vykonať celkovo za tri polhodiny, ako to pripúšťa aj samotný

advokát, keď uvádza, že z P. do Ž. mu cesta trvá cca 40-45 min. celkovo je to teda 80-90

min., t. j. 3 začaté polhodiny. Treba tu podotknúť, že v tomto prípade nejde o dve

samostatné cesty ako tvrdí advokát, ale len o jednu cestu pozostávajúcu z cesty z miesta

sídla advokáta na miesto výkonu úkonu a z cesty späť do miesta sídla advokáta.

Podľa o advokácii je advokát je povinný pri

výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať všetky právne prostriedky

a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné.

Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.“

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia okresného súdu z 26. novembra 2012

s uznesením okresného súdu z 13. septembra 2012 považoval ústavný súd za potrebné

v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu

z 13. septembra 2012, v ktorom okresný súd v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Obhajcovi nebola priznaná odmena za úkony právnej služby - ďalšia porada

s klientom vykonané dňa 6. 6. 2011, 23. 6. 2011, 13. 7. 2011, 13. 9. 2011, 6. 10. 2011,

11. 11. 2011, 21. 12. 2011, 6. 2. 2012, 15. 3. 2012 a 24. 4. 2012 súd považoval za neúčelnú

a nehospodárnu, Súd zastáva názor, že advokát mal pri ostatných úkonoch právnej služby,

na ktorých bol prítomný súčasne aj obvinený (samotná prvá porada, výsluchy obvineného,

oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania, účasť pojednávaniach, verejných zasadnutiach

a pod.) dostatočný čas na prípadné konzultácie s obvineným ohľadne ďalšieho postupu pri

obhajobe.

Obhajca si ďalej uplatnil za účasť na 3 vyšetrovacích úkonoch (výsluch svedkov na

OR PZ v P.) dňa 15. 6. 2011, dňa 23. 6. 2011 a 12. 12. 2011 odmenu ako za tri úkony

právnej služby á 123,50 €. Súd mu však v zmysle § 14 ods. 1 písm. b/ priznal odmenu ako za

dva úkony právnej služby (2 skončené hodiny - časť I výroku bod 4, 6, 26), nakoľko všetky

tieto úkony na seba nadväzovali, boli vykonané na tom istom mieste a ich celkové trvanie

presiahlo 4 hodiny.

Ďalej si obhajca uplatnil za ďalšiu poradu s klientom dňa 17. 8. 2011 odmenu

vo výške 247,- € ako za dva celé úkony (2 začaté hodiny), avšak súd mu v zmysle § 14 ods. 2

písm. a/ vyhlášky priznal odmenu iba vo výške 164,67 € (časť I výroku bod 13 - trvanie 2

hod. 11 min. - 2 skončené hodiny - 2/3-iny z 123,50 € x 2). Rovnako súd postupoval pri

ďalšej porade s klientom dňa 6. 12. 2011, kde obhajca žiadal priznať sumu 123,50 € a súd

mu priznal iba sumu 82,33 € (časť I výroku bod 25 - trvanie 1 hod. 23 min., teda 1 skončená

hodina - 2/3-iny z 123,50 €).

Za úkony uvedené vi výroku v časti I bodoch 24 a 28 súd priznal obhajcovi iba

odmenu vo výške 61,75 €, resp. 63,58 € (1/2-ica úkonu), nakoľko sa jednalo účasť na

verejnom zasadnutí a nešlo o odvolanie alebo obnovu konania a takýto úkon je potrebné

subsumovať pod § 14 ods. 3 písm. d/ vyhlášky.

Súd zároveň v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky priznal advokátovi náhradu výdavkov na

miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny

výpočtového základu za každý súdom priznaný úkon právnej služby (režijný paušál za 38

úkonov vykonaných v roku 2011 á 7,41 € a 7 úkonov vykonaných v roku 2012 á 7,63 €).

Obhajcovi ďalej bolo v zmysle § 16 ods. 4 vyhlášky priznané cestovné (s výnimkou

cestovného za nepriznané úkony - ďalšie porady s klientom dňa 6. 6. 2011, 23. 6. 2011,

13. 7. 2011, 13. 9. 2011, 6. 10. 2011, 11. 11. 2011, 21. 12. 2011, 6. 2. 2012, 15. 3. 2012

a 24. 4. 2012) vo výške 159,97 € tak ako je uvedené v časti II výroku bode 3.

Obhajcovi bola tiež priznaná v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky náhrada za stratu času

stráveného cestou z miesta sídla obhajcu na miesto úkonu vo výške 273,14 € tak ako je

uvedené vo výroku v časti II bode 2 (opäť s výnimkou náhrady za stratu času za nepriznané

úkony - ďalšie porady s klientom dňa 6. 6. 2011, 23. 6. 2011, 13. 7. 2011, 13. 9. 2011, 6. 10.

2011, 11. 11. 2011, 21. 12. 2011, 6. 2. 2012, 15. 3. 2012 a 24. 4. 2012).

Súd však v každom jednom prípade výšku náhrady upravil, keďže strata času

deklarovaná advokátom sa súdu javí ako neprimeraná (cesta z P. do Ž. a späť v rozsahu 2

hodín, teda 4 polhodín a cesta z P. do T. v rozsahu 3 hodín, teda 6 polhodín). Súd má za to,

že má súd za to, že čas, ktorý možno objektívne očakávať pri ceste z P. do Ž. a späť sú 3

polhodiny a pri ceste z P. do T. a späť sú 4 polhodiny.“

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom

prípade ide o posúdenie, či napadnuté rozhodnutie okresného súdu nevykazuje známky

svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by toto rozhodnutie

neobsahovalo dostatok dôvodov na jeho vydanie, resp. ak by sa okresný súd v napadnutom

rozhodnutí dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadal s relevantnou argumentáciou

sťažovateľa.

Ústavný súd k námietke sťažovateľa, v rámci ktorej sťažovateľ spochybňuje

správnosť záveru okresného súdu v tom smere, že nepriznanie odmeny za úkon právnej

služby podľa § 14 ods. 2 písm. a) vyhlášky (ďalšia porada s klientom, pozn.) uskutočnený

6. júna 2011, 23. júna 2011, 13. júla 2011, 13. septembra 2011, 6. októbra 2011, 11.

novembra 2011, 21. decembra 2011, 6. februára 2012, 15. marca 2012 a 24. apríla 2012 je

v rozpore so znením vyhlášky, uvádza, že takto vymedzená námietka je z hľadiska dôvodu,

na ktorom boli rozhodnutia okresného súdu založené [posúdenie predmetných úkonov

právnej služby za neúčelné a nehospodárne], nedôvodná a z ústavnoprávneho hľadiska

neopodstatnená, pretože obsah tejto námietky sťažovateľa z hľadiska dôvodu, na ktorom

okresný súd založil svoje rozhodnutia, nevytvára žiadnu vzájomnú vecnú väzbu (sťažovateľ

namieta také dôvody, ktoré primárne neviedli k jeho neúspechu v spore a ktoré sa do

ťažiskových dôvodov napadnutých rozhodnutí nepreniesli). Neúspech sťažovateľa v rámci

tejto argumentačnej línie nebol založený na tom, že predmetný úkon právnej služby nie je

vo výpočte úkonov, za ktoré advokátovi patrí odmena, resp. že by okresný súd svojvoľne

prehliadol normatívny obsah § 14 ods. 2 písm. a) vyhlášky, ale na tom, že v danej veci

okresný súd tieto zistené úkony vzhľadom na okolnosti daného prípadu považoval za

neúčelné a nehospodárne, opierajúc sa o o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov. V danom prípade to znamená, že sťažovateľ

nenapádal dôvod, ktorý bol pre okresný súd v danej veci pre rozhodnutie ťažiskový.

Z rovnakého dôvodu je bezpredmetná aj námietka sťažovateľa, v rámci ktorej

argumentoval, že „[p]orušovateľ použil zjavnú svojvôľu pri výklade termínu – polhodiny

straty času advokáta strávené na ceste mimo sídla advokáta ako polhodiny skončené, i keď

vyhláška jasne a zreteľne hovorí o začatých polhodinách.“, pretože okresný súd

v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní náhrady za stratu času podľa § 17 ods. 1

vyhlášky vychádzal zo začatých polhodín, keď uviedol: „... cesta trvá cca 40-45 min,

celkovo je to teda 80-90 min., t. j. 3 začaté polhodiny.“.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľom sú takto nastolené

námietky z ústavnoprávneho hľadiska irelevantné, lebo namietal také skutočnosti, ktoré

primárne neviedli k jeho „neúspechu v spore“, resp. ktoré sa do ťažiskových dôvodov

uznesenia okresného súdu z 26. novembra 2012 nepreniesli. Uvedená argumentácia

sťažovateľa z pohľadu dôvodov, na ktorých boli rozhodnutia okresného súdu založené, je

nepodstatná a správnosť úsudku sťažovateľa je určitým a zrozumiteľným spôsobom

vyvrátená v odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu z 26. novembra 2012

v spojení s uznesením okresného súdu z 13. septembra 2012.

Argumentáciu sťažovateľa, v rámci ktorej poukazuje na to, že „[p]orušovateľ

v rozpore s vyhláškou č. nepriznal advokátom predloženú náhradu za stratu

času, nakoľko tento cestu zo sídla advokátskej kancelárie do miesta vykonania úkonu a späť

spočítal akoby táto cesta podľa tohto mala byť vykonaná bez prerušenia. S týmto však

nemožno v žiadnom prípade súhlasiť, nakoľko advokát strávil na ceste zo sídla advokátskej

kancelárie do miesta vykonania úkonu časový úsek podľa predloženej žiadosti, tento časový

úsek bol prerušený vykonaním úkonu a až následne začal nový časový úsek - samostatný

a teda aj samostatne vyčíslovaný.“, ústavný súd vyhodnotil ako nesúhlas sťažovateľa

s právnym názorom okresného súdu, teda s interpretáciou a následnou aplikáciou

príslušných ustanovení vyhlášky. V danom prípade tak ide predovšetkým o posúdenie, či

výklad § 17 ods. 1 vyhlášky a následná aplikácia zistenej právnej normy zo strany

okresného súdu nezakladá neprípustný zásah do sťažovateľom označených práv. O takomto

zásahu by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by výklad príslušných

ustanovení právneho predpisu zjavne a neodôvodnene vybočil zo štandardných

interpretačných metód, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne zastávané.

Podľa § 17 ods. 1 vyhlášky pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré

nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi

náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj

začatú polhodinu.

Ústavný súd je toho názoru, že nie je v rozpore so znením predmetného ustanovenia

ani s jeho účelom, ak okresný súd v tejto veci dospel k záveru, že pri úkonoch právnej

služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, sa čas strávený na miesto

výkonu úkonu právnej služby a čas strávený späť neposudzuje samostatne, teda ako dva

samostatné časové úseky, ale posudzuje sa ako celkový čas, ktorý advokát strávil cestou

v súvislosti s poskytnutím úkonu právnej služby mimo svojho sídla. Účelu § 17 ods. 1

vyhlášky tak zodpovedá aj myšlienková konštrukcia spočívajúca v tom, že cieľom náhrady

za stratu času cestou do miesta poskytnutia úkonu právnej služby mimo sídla advokáta

a späť je nahradiť celkový čas, ktorý advokát strávil počas cesty pre tento účel, pretože čas

strávený cestou do miesta, kde sa má úkon právnej služby poskytnúť, a čas strávený cestou

späť do sídla advokáta je potrebné vnímať ako ucelený časový úsek, ktorý sa viaže na

poskytnutie právnej služby. V opačnom prípade by advokátovi v súvislosti s poskytnutím

úkonu právnej služby mimo svojho sídla mohol byť nahradený aj časový úsek, ktorý

advokát v súvislosti s poskytnutím tohto úkonu reálne nestratil.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia (v spojení s odôvodnením

uznesenia okresného súdu z 13. septembra 2012) konštatuje, že okresný súd aj s ohľadom

na obsah odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 13. septembra 2012, obsah sťažnostných

námietok sťažovateľa ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné ustanovenia vyhlášky, právne závery okresného súdu v napadnutom

rozhodnutí nemajú znaky interpretačnej svojvôle. Ústavný súd tak nezistil žiadne relevantné

ústavnoprávne nedostatky uznesenia okresného súdu z 26. novembra 2012, ktoré by

odôvodňovali akúkoľvek korekciu zo strany ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil existenciu

takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením okresného súdu a základným

právom podľa v spojení s a , základným

právom podľa čl. 36 ods. 1 listiny a ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne

umožňovala dospieť k záveru o ich porušení, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa ,

ods. 1 a čl. 28 listiny, ako aj práv podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a podľa

čl. 7 medzinárodného paktu uznesením okresného súdu z 26. novembra 2012

Sťažovateľ tiež namieta, že uznesením okresného súdu z 26. novembra 2012 došlo aj

k porušeniu jeho základných práv podľa , a listiny,

ako aj práv podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 7 medzinárodného paktu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 28 listiny zamestnanci majú právo na spravodlivú odmenu za prácu a na

uspokojivé pracovné podmienky. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 7 medzinárodného paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo

každého človeka na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky...

Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , ), súčasťou ktorej je aj právny

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20

ods. 1 , a listiny a práva vyplývajúce z dodatkového protokolu

a z čl. 7 medzinárodného paktu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne

len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

a tiež v dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (,

).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základných práv podľa 20 ods. 1 ,

ods. 1 a čl. 28 listiny, ako aj práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 7

medzinárodného paktu možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len

v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

podľa až . Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená

so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov,

ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel

k záveru, že uznesením okresného súdu z 26. novembra 2012 nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a listiny a ani jeho

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení

jeho základných práv podľa , a listiny a práv podľa

čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 7 medzinárodného paktu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

II.3. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 48

ods. 1 uznesením okresného súdu z 26. novembra 2012

Sťažovateľ tiež namieta, že uznesením okresného súdu z 26. novembra 2012 došlo aj

k porušeniu jeho základných práv podľa .

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Ústavný súd viazaný petitom sťažnosti ( )

konštatuje, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v súvislosti

s namietaným porušením označeného základného práva podľa sťažnosť

v tomto smere bližšie neodôvodnil.

Keďže predmetná sťažnosť v tejto časti neobsahuje odôvodnenie, nespĺňa ani

podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom

súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd navyše poukazuje na to, že

predmetom sťažnosti sťažovateľa je vec, ktorú možno k zaradiť veciam, pri ktorých

nemožno proti prvostupňovému rozhodnutiu súdu podať opravný prostriedok v zmysle

platného . V takýchto prípadoch by bolo proti logike pripustiť, aby ich

prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú uplatňované pri zisťovaní skutkového

základu sporu a pri jeho právnom posúdení (m. m. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013