Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 217/2018
PDF · 187.61 KB
No categories available
III. ÚS 217/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2018
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti LUBIA s. r. o., Vinohradnícka 3, Bratislava,
zastúpenej advokátom Mgr. Mgr. Martinom Danišovičom, Drieňová 1/D, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. XVI/2 Pz 109/17/1000-7 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti LUBIA s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 16. apríla
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LUBIA s. r. o. (ďalej len ,,sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
,,generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod č. k. XVI/2 Pz 109/17/1000-7 (ďalej len
,,napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že je stranou, konkrétne poškodeným, v trestnej
veci týkajúcej sa podozrenia zo spáchania obzvlášť závažného zločinu porušovania
povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 a 4 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Trestný zákon“) v trestnom konaní
vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, Prezídiu Policajného zboru, národnej
kriminálnej agentúre, národnej jednotke finančnej polície, Expozitúre Stred Banská Bystrica
pod ČVS: PPZ-700/NKA-FP-ST-2016. Ďalej uviedla, že v už uvedenej veci podala
námietku zaujatosti proti prokurátorovi Okresnej prokuratúry Kežmarok ako prokurátorovi
vykonávajúcemu dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania
a v prípravnom konaní (ďalej len ,,dozorový prokurátor“) podľa § 230 ods. 1 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Trestný
poriadok“). Uviedla, že dozorový prokurátor o tejto námietke zaujatosti rozhodol tak,
že sa nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania. Pretože sťažovateľka považovala
toto rozhodnutie dozorového prokurátora za nezákonné, v zákonnej lehote proti nemu
podala sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný prokurátor v Kežmarku (ďalej len ,,okresný
prokurátor“) tak, že ju zamietol ako nedôvodnú. Pretože zamietnutie sťažnosti zo strany
okresného prokurátora s prihliadnutím na obsahovú stránku rozhodnutia sťažovateľka
považovala za nezákonné a bola toho názoru, že okresný prokurátor je jednoznačne zaujatý
a sú dôvody na jeho vylúčenie v zmysle § 31 ods. 2 Trestného poriadku, vzniesla proti nemu
námietku zaujatosti. Okresný prokurátor rozhodol o nej svojím uznesením, a to tak,
že sa nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania. Proti uvedenému uzneseniu
okresného prokurátora podala sťažovateľka v zákonnej lehote sťažnosť, o ktorej rozhodol
prokurátor Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len ,,krajský prokurátor“) tak,
že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie okresného prokurátora zrušil, ale na základe iných
dôvodov, ako v sťažnosti uviedla sťažovateľka. Dodala, že v podstate jediným dôvodom
zrušenia rozhodnutia okresného prokurátora bol právny názor krajského prokurátora,
že nie je možné vzniesť námietku zaujatosti proti okresnému prokurátorovi, pretože tento
nie je prokurátorom vykonávajúcim dozor nad zákonnosťou trestného konania. Vzhľadom
na uvedené podľa sťažovateľky nebolo o jej sťažnosti proti uzneseniu okresného
prokurátora meritórne rozhodnuté.
2
3. V ďalšej časti sťažovateľka uvádza, že z dôvodu, že považovala postup
a rozhodnutie č. k. 3 KPt 109/17/7700-44 krajského prokurátora (ďalej len ,,uznesenie
krajského prokurátora“) za nezákonné, v súlade s § 363 Trestného poriadku podala
na generálnej prokuratúre návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom
konaní. O jej návrhu bolo zo strany generálnej prokuratúry rozhodnuté podľa § 365 ods. 1
Trestného poriadku s odôvodnením, že tento návrh podala po uplynutí zákonnej
trojmesačnej lehoty od právoplatnosti napádaného uznesenia krajského prokurátora, pričom
však podľa informácií uvedených v oznámení prokurátor generálnej prokuratúry (ďalej len
„generálny prokurátor“) trestnú vec ex offo preskúmal, avšak nezistil žiadne porušenie
zákona, ktoré by odôvodňovalo zrušenie uznesenia krajského prokurátora. Oznámenie
generálnej prokuratúry v napadnutom konaní bolo sťažovateľke doručené 21. februára 2018.
4. Ďalej sťažovateľka uvádza, že generálna prokuratúra svojím postupom
pri vybavovaní jej návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní,
a to uznesenia krajského prokurátora, jej uprela právo na riadne a zákonné preskúmanie
tohto uznesenia krajského prokurátora, o ktorom je presvedčená, že je nezákonné.
Tiež uviedla: ,,Generálna prokuratúra SR odôvodnila svoj postup spočívajúci v nevyhovení
návrhu... tým, že podľa názoru Generálnej prokuratúry SR bol návrh podaný po uplynutí
3 mesačnej lehoty podľa § 364 ods. 1 Trestného poriadku. Odhliadnuc od skutočnosti,
že odôvodnenie Generálnej prokuratúry SR ohľadne lehoty na podanie návrhu je úplne
nezrozumiteľné a nepresné (v oznámení je uvedené, že návrh bol podaný dňa 28.11.2017,
t.j. až po márnom uplynutí lehoty troch mesiacov, ktorá mala podľa Generálnej prokuratúry
uplynúť v ten istý deň – dňa 28.11.2017), je potrebné uviesť, že sťažovateľ podal návrh
v zákonnej lehote troch mesiacov... V predmetnej veci bolo návrhom napadnuté uznesenie
Krajského prokurátora v Prešove zo dňa 21.08.2017 pod č. k. 3 KPt 109/17/7700-44
oznámené doručením sťažovateľovi dňa 25.09.2017, pričom v tento deň predmetné
uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Ako bolo uvedené vyššie sťažovateľ podal príslušný
návrh na zrušenie právoplatného uznesenia dňa 28.11.2017, t. j. v rámci plynutia zákonom
stanovenej lehoty 3 mesiacov, nakoľko táto lehota uplynula až 27.12.2017 (nakoľko koniec
lehoty by pripadal na 25.12.2017 čo je dňom pracovného pokoja a najbližší pracovný deň
v zmysle § 63 ods. 5 Trestného poriadku pripadol na 27.12.2017). Ak Generálna
prokuratúra SR odmietla návrh sťažovateľa na zrušenie právoplatného uznesenia ako návrh
podaný po zákonnej lehote, Generálna prokuratúra SR týmto jednoznačne zasiahla
do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a sťažovateľovi znemožnila
domáhať sa svojich práv vyplývajúcich z § 363 a nasl. Trestného poriadku. Informáciu
Generálnej prokuratúry SR, podľa ktorej mal generálny prokurátor ex offo trestnú vec
preskúmať, pričom podľa jeho záveru nemal zistiť vo veci namietaného právoplatného
uznesenia Krajského prokurátora v Prešove žiadne porušenie zákona, považuje sťažovateľ
len za formálny akt Generálnej prokuratúry SR bez bližšieho sa oboznámenia
s podmienkami nezákonnosti právoplatného Uznesenia Krajského prokurátora v Prešove
a bez akéhokoľvek podrobného odôvodnenia vysvetľujúceho dôvodnosť prijatého záveru
Generálneho prokurátora SR. Z tohto ohľadu možno takýto záver Generálneho prokurátora
SR považovať za arbitrárny a nepreskúmateľný pre nedostatok uvedených dôvodov.“
5. V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza dôvody, pre ktoré je
presvedčená, že uznesenie krajského prokurátora, týkajúce sa nevylúčenia okresného
prokurátora, nie je v súlade so zákonom, a zároveň dodáva: ,,... a bolo teda zákonnou
povinnosťou Generálneho prokurátora SR takéto právoplatné, avšak nezákonné
rozhodnutie zrušiť postupom podľa § 363 Trestného poriadku.“ Dodala, že ak generálny
prokurátor nesprávnym postupom vyhodnotil jej návrh na zrušenie právoplatného
rozhodnutia v prípravnom konaní týkajúci sa uznesenia krajského prokurátora za podaný po
zákonnej lehote a z tohto dôvodu tomuto návrhu nevyhovel, týmto postupom bolo
sťažovateľke znemožnené, aby krajský prokurátor po zrušení jeho uznesenia generálnym
prokurátorom rozhodol o vylúčení okresného prokurátora z konania v jej trestnej veci. Na
záver uviedla, že takýmto postupom generálna prokuratúra zasiahla do jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v príčinnej súvislosti s tým došlo k tomu, že o vylúčení
okresného prokurátora nebolo zákonným a ústavne konformným spôsobom právoplatne
rozhodnuté, pričom skutočnosť – oznámenie, že generálny prokurátor vec ex offo preskúmal
a v uznesení krajského prokurátora nenašiel žiadne porušenie zákona, považuje za arbitrárne
a vzhľadom na neuvedenie žiadnych skutočností zdôvodňujúcich takéto konštatovanie
je podľa jej názoru takýto záver generálneho prokurátora nepreskúmateľný, čo taktiež
považuje za zásah do jej práva na spravodlivý proces.
4
6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
,,1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry SR v konaní vedenom pod č. k.
XVI/2 PZ 109/17/1000-7 spočívajúcom v tom, že Generálny prokurátor SR upovedomil
sťažovateľa listom zo dňa 05.02.2018 o tom, že jeho návrhu na zrušenie právoplatného
rozhodnutia v prípravnom konaní v zmysle § 363 a nasl. Trestného poriadku nie je možné
vyhovieť bez toho, že by vecne preskúmal návrh sťažovateľa v pozícii Generálneho
prokurátora SR, porušené bolo.
2. Generálnej prokuratúre SR sa prikazuje, aby opätovne vo veci konala, vecne
preskúmala návrh sťažovateľa zo dňa 28.11.2017 na zrušenie právoplatného rozhodnutia
v prípravnom konaní – uznesenia Krajského prokurátora v Prešove zo dňa 21.08.2017
pod č. k. 3 KPt 109/17/7700-44 v zmysle § 363 a nasl. Trestného poriadku a o návrhu
sťažovateľa zo dňa 28.11.2017 meritórne rozhodla.“
3. Generálna prokuratúra SR je povinná zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie opatrenie alebo iný zásah. ...Ústavný súd môže zároveň
vec vrátiť na ďalšie konanie...
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
o ústavnom súde“), ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa
zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
10. Zákon o ústavnom súde v § 25 ods. 2 uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď
to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,
v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné
okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
6
13. Pokiaľ ide o podanú sťažnosť sťažovateľky, jej podstatou a predmetom konania
pred ústavným súdom je sťažovateľkou uplatnený nárok na jej ochranu voči postupu
generálneho prokurátora v napadnutom konaní, ktorým malo dôjsť k porušeniu
jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd na tomto mieste uvádza,
že generálny prokurátor sa podnetu sťažovateľky venoval a trestnú vec ex offo preskúmal
napriek skutočnosti, že podnet bol zo strany sťažovateľky generálnej prokuratúre podaný
oneskorene, ako to vyplýva zo skutočností uvedených v liste generálnej prokuratúry
z 5. februára 2018, ktorý tvorí prílohu sťažnosti sťažovateľky doručenej ústavnému súdu.
V predmetnej písomnosti je uvedené: ,,... Napriek konštatovanému záveru som ex offo
(§ 364 ods. 2 Trestného poriadku) trestnú vec preskúmal, pričom som nezistil porušenie
zákona odôvodňujúce zrušenie namietaného právoplatného uznesenia krajského
prokurátora v Prešove.“
14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 66/2018).
15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 307/2017).
16. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že v zásade
nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej
moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej
moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (III. ÚS 67/2015).
17. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým
orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať
o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry... pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto
podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou
tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu
(podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06), t. j. za porušenie
základného práva na inú právnu ochranu nemožno samo osebe považovať skutočnosť,
že prokuratúra podnetu... nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02,
II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.) (III. ÚS 67/2015).
18. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom generálnej prokuratúry
nestotožnila, ešte sama osebe nemôže znamenať porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z obsahu základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť predovšetkým povinnosť, aby sa
prokurátor podaním – podnetom (návrhom) – sťažovateľky zaoberal podľa príslušných
ustanovení na vec sa vzťahujúceho zákona, čo v konečnom dôsledku v danej veci aj urobil
(III. ÚS 147/2016). Ústavný súd opakovane pripomína, ako už bolo uvedené v bode 13,
že generálny prokurátor sa podaním sťažovateľky zaoberal, neignoroval ho a predmetnú
trestnú vec ex offo preskúmal, avšak porušenie zákona nezistil.
19. S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným
porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
8
a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým konaním
generálnej prokuratúry absentuje relevantná príčinná súvislosť, preto je sťažnosť zjavne
neopodstatnená a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju bolo potrebné odmietnuť.
20. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky obsiahnutých v sťažnostnom petite nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5 júna 2018