Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 217/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2018

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti LUBIA s. r. o., Vinohradnícka 3, Bratislava,

zastúpenej advokátom Mgr. Mgr. Martinom Danišovičom, Drieňová 1/D, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. XVI/2 Pz 109/17/1000-7 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti LUBIA s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 16. apríla

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LUBIA s. r. o. (ďalej len ,,sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa (ďalej len ,a“) a práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len ,,dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len

,,generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod č. k. XVI/2 Pz 109/17/1000-7 (ďalej len

,,napadnuté konanie“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že je stranou, konkrétne poškodeným, v trestnej

veci týkajúcej sa podozrenia zo spáchania obzvlášť závažného zločinu porušovania

povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len ,“) v trestnom konaní

vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, Prezídiu Policajného zboru, národnej

kriminálnej agentúre, národnej jednotke finančnej polície, Expozitúre Stred Banská Bystrica

pod ČVS: PPZ-700/NKA-FP-ST-2016. Ďalej uviedla, že v už uvedenej veci podala

námietku zaujatosti proti prokurátorovi Okresnej prokuratúry Kežmarok ako prokurátorovi

vykonávajúcemu dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania

a v prípravnom konaní (ďalej len ,,dozorový prokurátor“) podľa § 230 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Trestný

poriadok“). Uviedla, že dozorový prokurátor o tejto námietke zaujatosti rozhodol tak,

že sa nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania. Pretože sťažovateľka považovala

toto rozhodnutie dozorového prokurátora za nezákonné, v zákonnej lehote proti nemu

podala sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný prokurátor v Kežmarku (ďalej len ,,okresný

prokurátor“) tak, že ju zamietol ako nedôvodnú. Pretože zamietnutie sťažnosti zo strany

okresného prokurátora s prihliadnutím na obsahovú stránku rozhodnutia sťažovateľka

považovala za nezákonné a bola toho názoru, že okresný prokurátor je jednoznačne zaujatý

a sú dôvody na jeho vylúčenie v zmysle , vzniesla proti nemu

námietku zaujatosti. Okresný prokurátor rozhodol o nej svojím uznesením, a to tak,

že sa nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania. Proti uvedenému uzneseniu

okresného prokurátora podala sťažovateľka v zákonnej lehote sťažnosť, o ktorej rozhodol

prokurátor Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len ,,krajský prokurátor“) tak,

že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie okresného prokurátora zrušil, ale na základe iných

dôvodov, ako v sťažnosti uviedla sťažovateľka. Dodala, že v podstate jediným dôvodom

zrušenia rozhodnutia okresného prokurátora bol právny názor krajského prokurátora,

že nie je možné vzniesť námietku zaujatosti proti okresnému prokurátorovi, pretože tento

nie je prokurátorom vykonávajúcim dozor nad zákonnosťou trestného konania. Vzhľadom

na uvedené podľa sťažovateľky nebolo o jej sťažnosti proti uzneseniu okresného

prokurátora meritórne rozhodnuté.

2

3. V ďalšej časti sťažovateľka uvádza, že z dôvodu, že považovala postup

a rozhodnutie č. k. -44 krajského prokurátora (ďalej len ,,uznesenie

krajského prokurátora“) za nezákonné, v súlade s podala

na generálnej prokuratúre návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom

konaní. O jej návrhu bolo zo strany generálnej prokuratúry rozhodnuté podľa § 365 ods. 1

s odôvodnením, že tento návrh podala po uplynutí zákonnej

trojmesačnej lehoty od právoplatnosti napádaného uznesenia krajského prokurátora, pričom

však podľa informácií uvedených v oznámení prokurátor generálnej prokuratúry (ďalej len

„generálny prokurátor“) trestnú vec ex offo preskúmal, avšak nezistil žiadne porušenie

zákona, ktoré by odôvodňovalo zrušenie uznesenia krajského prokurátora. Oznámenie

generálnej prokuratúry v napadnutom konaní bolo sťažovateľke doručené 21. februára 2018.

4. Ďalej sťažovateľka uvádza, že generálna prokuratúra svojím postupom

pri vybavovaní jej návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní,

a to uznesenia krajského prokurátora, jej uprela právo na riadne a zákonné preskúmanie

tohto uznesenia krajského prokurátora, o ktorom je presvedčená, že je nezákonné.

Tiež uviedla: ,,Generálna prokuratúra SR odôvodnila svoj postup spočívajúci v nevyhovení

návrhu... tým, že podľa názoru Generálnej prokuratúry SR bol návrh podaný po uplynutí

3 mesačnej lehoty podľa . Odhliadnuc od skutočnosti,

že odôvodnenie Generálnej prokuratúry SR ohľadne lehoty na podanie návrhu je úplne

nezrozumiteľné a nepresné (v oznámení je uvedené, že návrh bol podaný dňa 28.11.2017,

t.j. až po márnom uplynutí lehoty troch mesiacov, ktorá mala podľa Generálnej prokuratúry

uplynúť v ten istý deň – dňa 28.11.2017), je potrebné uviesť, že sťažovateľ podal návrh

v zákonnej lehote troch mesiacov... V predmetnej veci bolo návrhom napadnuté uznesenie

Krajského prokurátora v Prešove zo dňa 21.08.2017 pod č. k. -44

oznámené doručením sťažovateľovi dňa 25.09.2017, pričom v tento deň predmetné

uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Ako bolo uvedené vyššie sťažovateľ podal príslušný

návrh na zrušenie právoplatného uznesenia dňa 28.11.2017, t. j. v rámci plynutia zákonom

stanovenej lehoty 3 mesiacov, nakoľko táto lehota uplynula až 27.12.2017 (nakoľko koniec

lehoty by pripadal na 25.12.2017 čo je dňom pracovného pokoja a najbližší pracovný deň

v zmysle pripadol na 27.12.2017). Ak Generálna

prokuratúra SR odmietla návrh sťažovateľa na zrušenie právoplatného uznesenia ako návrh

podaný po zákonnej lehote, Generálna prokuratúra SR týmto jednoznačne zasiahla

do základného práva sťažovateľa podľa a sťažovateľovi znemožnila

domáhať sa svojich práv vyplývajúcich z a nasl. . Informáciu

Generálnej prokuratúry SR, podľa ktorej mal generálny prokurátor ex offo trestnú vec

preskúmať, pričom podľa jeho záveru nemal zistiť vo veci namietaného právoplatného

uznesenia Krajského prokurátora v Prešove žiadne porušenie zákona, považuje sťažovateľ

len za formálny akt Generálnej prokuratúry SR bez bližšieho sa oboznámenia

s podmienkami nezákonnosti právoplatného Uznesenia Krajského prokurátora v Prešove

a bez akéhokoľvek podrobného odôvodnenia vysvetľujúceho dôvodnosť prijatého záveru

Generálneho prokurátora SR. Z tohto ohľadu možno takýto záver Generálneho prokurátora

SR považovať za arbitrárny a nepreskúmateľný pre nedostatok uvedených dôvodov.“

5. V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza dôvody, pre ktoré je

presvedčená, že uznesenie krajského prokurátora, týkajúce sa nevylúčenia okresného

prokurátora, nie je v súlade so zákonom, a zároveň dodáva: ,,... a bolo teda zákonnou

povinnosťou Generálneho prokurátora SR takéto právoplatné, avšak nezákonné

rozhodnutie zrušiť postupom podľa .“ Dodala, že ak generálny

prokurátor nesprávnym postupom vyhodnotil jej návrh na zrušenie právoplatného

rozhodnutia v prípravnom konaní týkajúci sa uznesenia krajského prokurátora za podaný po

zákonnej lehote a z tohto dôvodu tomuto návrhu nevyhovel, týmto postupom bolo

sťažovateľke znemožnené, aby krajský prokurátor po zrušení jeho uznesenia generálnym

prokurátorom rozhodol o vylúčení okresného prokurátora z konania v jej trestnej veci. Na

záver uviedla, že takýmto postupom generálna prokuratúra zasiahla do jej základného práva

podľa a v príčinnej súvislosti s tým došlo k tomu, že o vylúčení

okresného prokurátora nebolo zákonným a ústavne konformným spôsobom právoplatne

rozhodnuté, pričom skutočnosť – oznámenie, že generálny prokurátor vec ex offo preskúmal

a v uznesení krajského prokurátora nenašiel žiadne porušenie zákona, považuje za arbitrárne

a vzhľadom na neuvedenie žiadnych skutočností zdôvodňujúcich takéto konštatovanie

je podľa jej názoru takýto záver generálneho prokurátora nepreskúmateľný, čo taktiež

považuje za zásah do jej práva na spravodlivý proces.

4

6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

,,1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivé konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry SR v konaní vedenom pod č. k.

XVI/2 PZ 109/17/1000-7 spočívajúcom v tom, že Generálny prokurátor SR upovedomil

sťažovateľa listom zo dňa 05.02.2018 o tom, že jeho návrhu na zrušenie právoplatného

rozhodnutia v prípravnom konaní v zmysle a nasl. nie je možné

vyhovieť bez toho, že by vecne preskúmal návrh sťažovateľa v pozícii Generálneho

prokurátora SR, porušené bolo.

2. Generálnej prokuratúre SR sa prikazuje, aby opätovne vo veci konala, vecne

preskúmala návrh sťažovateľa zo dňa 28.11.2017 na zrušenie právoplatného rozhodnutia

v prípravnom konaní – uznesenia Krajského prokurátora v Prešove zo dňa 21.08.2017

pod č. k. -44 v zmysle a nasl. a o návrhu

sťažovateľa zo dňa 28.11.2017 meritórne rozhodla.“

3. Generálna prokuratúra SR je povinná zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie opatrenie alebo iný zásah. ...Ústavný súd môže zároveň

vec vrátiť na ďalšie konanie...

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

o ústavnom súde“), ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa

zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

10. v uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď

to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

6

13. Pokiaľ ide o podanú sťažnosť sťažovateľky, jej podstatou a predmetom konania

pred ústavným súdom je sťažovateľkou uplatnený nárok na jej ochranu voči postupu

generálneho prokurátora v napadnutom konaní, ktorým malo dôjsť k porušeniu

jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd na tomto mieste uvádza,

že generálny prokurátor sa podnetu sťažovateľky venoval a trestnú vec ex offo preskúmal

napriek skutočnosti, že podnet bol zo strany sťažovateľky generálnej prokuratúre podaný

oneskorene, ako to vyplýva zo skutočností uvedených v liste generálnej prokuratúry

z 5. februára 2018, ktorý tvorí prílohu sťažnosti sťažovateľky doručenej ústavnému súdu.

V predmetnej písomnosti je uvedené: ,,... Napriek konštatovanému záveru som ex offo

( ) trestnú vec preskúmal, pričom som nezistil porušenie

zákona odôvodňujúce zrušenie namietaného právoplatného uznesenia krajského

prokurátora v Prešove.“

14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

16. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že v zásade

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej

moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej

moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách ().

17. Základné právo podľa zaručuje, že každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým

orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu

ochranu podľa je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať

o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry... pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto

podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou

tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu

(podaniu) vyhoveli (m. m. , a ), t. j. za porušenie

základného práva na inú právnu ochranu nemožno samo osebe považovať skutočnosť,

že prokuratúra podnetu... nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. ,

, atď.) ().

18. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom generálnej prokuratúry

nestotožnila, ešte sama osebe nemôže znamenať porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ani jej práva podľa dohovoru. Z obsahu základného práva na inú

právnu ochranu podľa možno vyvodiť predovšetkým povinnosť, aby sa

prokurátor podaním – podnetom (návrhom) – sťažovateľky zaoberal podľa príslušných

ustanovení na vec sa vzťahujúceho zákona, čo v konečnom dôsledku v danej veci aj urobil

(). Ústavný súd opakovane pripomína, ako už bolo uvedené v bode 13,

že generálny prokurátor sa podaním sťažovateľky zaoberal, neignoroval ho a predmetnú

trestnú vec ex offo preskúmal, avšak porušenie zákona nezistil.

19. S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným

porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

8

a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým konaním

generálnej prokuratúry absentuje relevantná príčinná súvislosť, preto je sťažnosť zjavne

neopodstatnená a podľa ju bolo potrebné odmietnuť.

20. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky obsiahnutých v sťažnostnom petite nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5 júna 2018