Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 460/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Perhács s. r. o., Jelenec 353, konajúcou advokátom a konateľom

Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd samostatne a v spojení s čl. 13 a čl. 34 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd konaním a upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky č. k. VI/4 Gc 155/17/1000-7 z 30. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 13. februára

2018 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

samostatne a v spojení s čl. 13 a čl. 34 dohovoru konaním a upovedomením

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len ,,generálna prokuratúra“) č. k.

VI/4 Gc 155/17/1000-7 z 30. novembra 2017 (ďalej len ,,napadnuté upovedomenie

generálnej prokuratúry“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ adresoval Ministerstvu vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ministerstvo vnútra“) žiadosť z 24. augusta 2017, ktorou

žiadal predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, ako aj nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

V tomto podaní zároveň argumentoval, prečo má byť orgánom konajúcim v mene štátu

vo veci náhrady škody ministerstvo vnútra. Uviedol, že napriek tomu ministerstvo vnútra

uplatnený nárok sťažovateľa na náhradu škody postúpilo na generálnu prokuratúru.

3. Ďalej uviedol: ,,Osobitnou súčasťou podania bola aj signalizácia na porušenie

zákona Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, adresovaná Generálnej prokuratúre

Slovenskej republiky, práve pre prípad, ak by Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

na preskúmavaný prípad neaplikovalo účinného

do 31.12.2008, podľa ktorého orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody

je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Sťažovateľ zároveň výslovne požiadal

generálnu prokuratúru, aby ho o spôsobe vybavenia tohto podnetu v zákonnej lehote

písomne vyrozumela ako aj o prijatých opatreniach súvisiacich nesprávnou interpretáciou

a aplikáciou relevantných ustanovení , v dôsledku čoho došlo

k nezákonnému postúpeniu veci Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na generálnu

prokuratúru. Sťažovateľova podstatná argumentácia bola založená na tom, že z dôvodu

zákazu retroaktivity právnych noriem nie je možná aplikácia

v znení , ktorým sa mení a dopĺňa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov... Generálna prokuratúra však podnet podľa § 31 zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a žiadosť o preskúmanie

zákonnosti postupu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nechala úplne bez povšimnutia

a touto zásadnou právnou otázkou a namietaným nezákonným postupom Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky sa vôbec nezaoberala, čím došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1

dohovoru samostatne a čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru (porušenie práva na účinný

prostriedok nápravy).“

4. V ďalšej časti sťažovateľ uviedol, že generálna prokuratúra mu týmto postupom

odmietla poskytnúť ochranu pred nezákonným postupom ministerstva vnútra. K tomu

dodal: ,,Sťažovateľ nielenže nebol upovedomený o spôsobe vybavenia svojho podnetu

a o prijatých opatreniach súvisiacich nesprávnou interpretáciou a aplikáciou relevantných

ustanovení , v dôsledku čoho došlo k nezákonnému postúpeniu veci

Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na generálnu prokuratúru, napriek tomu, že o to

generálnu prokuratúru výslovne požiadal, ale v upovedomení... nedostal žiadnu odpoveď

ani na svoje argumentácie, ktoré v podaní predostrel...“

5. Sťažovateľ v podstate namietal tú skutočnosť, že keďže podľa jeho tvrdení

nezákonné rozhodnutie v jeho trestnej veci, uznesenie vyšetrovateľa 4. inšpekčného

oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra

ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008, bolo vydané 8. decembra 2008, mal byť v jeho prípade

uplatnený o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o zodpovednosti za škodu“) v znení

účinnom do 31. decembra 2008, podľa ktorého vecne príslušným orgánom vo veci

sťažovateľom podaného návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nároku na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom bolo ministerstvo vnútra, a nie ustanovenia uvedeného

zákona účinného ku dňu podania jeho návrhu, teda k 24. augustu 2017, podľa ktorých je

vecne príslušná generálna prokuratúra. Ďalej uviedol: ,,Preto aplikovať ustanovenie § 17

v zmysle tejto novely () na prípady, keď uznesenie o vznesení

obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2013 (uznesenie o vznesení obvinenia bolo

v prípade sťažovateľa vydané dňa 08.12.2008), by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred

nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy

vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou (zákon

č. ) zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto prístup by popieral nielen princíp

úplného odškodnenia, ale spôsoboval by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva,

zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu, a bol by aj porušením zákazu

retroaktivity. Vzhľadom na to, že kritériá ustanovené v

a že limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady,

keď (nezákonné) uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom

nadobudnutia ich účinnosti (t. j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 1. januárom 2009 a vo vzťahu

k § 17 ods. 4 pred 1. januárom 2013), všeobecné súdy v sťažovateľovej veci týmto nie sú

viazané... Na základe uvedeného v sťažovateľovej veci nie je možná aplikácia zákona

č. v znení z dôvodu zákazu retroaktivity právnych

noriem. Orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. b)

účinného do 31.12.2008 je Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky.“

6. Sťažovateľ namietol vo vzťahu k napadnutému upovedomeniu generálnej

prokuratúry, že v ňom nebolo vôbec reagované na ním uvedenú skutočnosť, že ak

ministerstvo vnútra podaný návrh sťažovateľa na predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nároku na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom postúpi na generálnu prokuratúru, nedodržiac

sťažovateľom už uvedené námietky týkajúce sa vecnej pôsobnosti, tak je potrebné

to zároveň vnímať ako sťažovateľom podaný podnet generálnej prokuratúre v zmysle § 31

o prokuratúre v znení neskorších predpisov voči postupu

ministerstva vnútra.

7. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

,,1. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky svojim konaním a upovedomením

zo dňa 30.11.2017, sp. zn. VI/4 Gc 155/17/1000-7 porušila základné práva sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ods. 2 a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne a čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13

a čl. 34 dohovoru.

2. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky svojim konaním a upovedomením

zo dňa 30.11.2017, sp. zn. VI/4 Gc 155/17/1000-7 porušila základné práva sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ods. 2 a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne a čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13

a čl. 34 dohovoru, pretože sa v konaní a upovedomení zo dňa 30.11.2017, sp. zn.

VI/4 Gc 155/17/1000-7 vôbec nijako ani okrajovo nezaoberala so signalizáciou

na porušenie zákona Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, napriek tomu, že bolo

veľmi podrobne skutkovo a vecne sťažovateľom predostreté, odvolávajúc sa aj na judikatúru

ústavného súdu.

3. Ústavný súd prikazuje Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky napraviť

nedostatky, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť upovedomenia zo dňa 30.11.2017, sp. zn.

VI/4 Gc 155/17/1000-7 v časti signalizácie na porušenie zákona Ministerstvom vnútra

Slovenskej republiky a upovedomiť sťažovateľa o spôsobe vybavenia podnetu – signalizácie

na porušenie zákona Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky bezodkladne.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá

je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu

sťažovateľa Mgr. JUDr. Zoltána Perhácsa, PhD. vedeného vo Všeobecná úverová banka,

a.s., číslo účtu: SK73 0200 0000 0031 9665 2257.“

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

o ústavnom súde“), ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa

zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

11. v uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď

to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

15. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom

bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

16. Podľa čl. 34 dohovoru súd môže prijímať sťažnosti podané ktorýmkoľvek

jednotlivcom, mimovládnou organizáciou alebo skupinou osôb, ktoré sa považujú

za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi

jednou z Vysokých zmluvných strán. Vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že nebudú

žiadnym spôsobom brániť účinnému výkonu týchto práv.

17. Pokiaľ ide o podanú sťažnosť sťažovateľa, jej podstatou a predmetom konania

pred ústavným súdom je sťažovateľom uplatnený nárok na jeho ochranu voči konaniu

a vydanému upovedomeniu generálnej prokuratúry, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne a v spojení s čl. 13

a čl. 34 dohovoru.

18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

20. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že v zásade

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej

moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej

moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách ().

21. Skutkové a právne závery, ku ktorým orgány verejnej moci pri aplikácii práva

dospeli, tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (). Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu

je súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej či inej právnej ochrany. Nemusí však byť daná

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov.

22. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh dospel k záveru, že generálna

prokuratúra sa zaoberala sťažnosťou vyčerpávajúcim spôsobom, zamietnutie žiadosti

odôvodnila, čiže sa ústavne konformne s vecou vysporiadala. Postup zodpovedá tomu,

že v prípade zákona o zodpovednosti za škodu ide v relevantnej časti o procesnoprávny

predpis. Na túto skutočnosť mimochodom poukázalo aj samotné ministerstvo vnútra

vo svojom prípise z 25. septembra 2017, ktorým bola žiadosť sťažovateľa postúpená

generálnej prokuratúre na jej vybavenie. V relevantnej časti okrem iného uviedlo:

,,Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky poukazuje na ktorým

sa mení a dopĺňa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

č. “), najmä na ustanovenie uvedeného zákona. Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky pre úplnosť dodáva, že neobsahuje prechodné

a záverečné ustanovenia a nadobúda účinnosť od 01.01.2013. Vzhľadom na uvedené platí

pre určenie príslušného orgánu zásada lex posterior derogat priori (neskorší zákon ruší

skorší), čo je prejavom základnej zásady uplatňovanej v procesnom práve, podľa ktorej na

procesné úkony v súdnom konaní sa zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase

uskutočnenia procesného úkonu (). Podobný názor bol vyslovený aj v rozsudku

Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.10.2015, sp. zn. .“ Generálna prokuratúra aj

v zmysle už uvedeného postupovala v súlade s relevantnou právnou úpravou, ako to

vyplýva aj z obsahu napadnutého upovedomenia generálnej prokuratúry, aj keď to úplne

jasne nepomenovala. Výslovné nepomenovanie však nie je spôsobilé porušiť sťažovateľom

namietané práva a slobody takou intenzitou, aby to malo za následok konštatovanie

porušenia práv ústavno-právne relevantného charakteru. Do obsahu základného práva

na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej

normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci (). Ústavný súd dospel po preskúmaní sťažnosti

a jej príloh k záveru, že generálna prokuratúra postupovala ústavne konformným spôsobom.

23. Základné právo podľa zaručuje, že každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým

orgánom môže byť aj generálna prokuratúra (). Súčasťou tohto práva

dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu)

vyhoveli (m. m. , a ), t. j. za porušenie základného

práva na inú právnu ochranu nemožno samo osebe považovať skutočnosť, že prokuratúra

podnetu... nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. , ,

atď.) ().

24. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného

práva podľa čl. 13 a čl. 34 dohovoru v spojení, resp. ako dôsledok namietaného porušenia

základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pretože ústavný súd nedospel k záveru,

že by napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry boli porušené práva sťažovateľa,

s ktorých porušením spája aj porušenie práv podľa čl. 13 a čl. 34 dohovoru, nie je preto

možné konštatovať ani porušenie týchto sťažovateľom označených práv.

25. Ústavný súd poukazuje na to, že podľa § 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti

za škodu o náhrade rozhoduje súd. Predbežné prerokovanie orgánu, ktorý koná v tej ktorej

veci za štát, je len podmienkou pre uplatnenie práva pred súdom. Aj z tohto dôvodu ústavný

súd konštatuje, že medzi sťažovateľom namietaným porušením ním uvádzaných základných

práv a napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry absentuje relevantná príčinná

súvislosť, preto je sťažnosť zjavne neopodstatnená a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ju bolo potrebné odmietnuť.

26. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa obsiahnutých v sťažnostnom petite nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2018