Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 460/2018
PDF · 425.11 KB
No categories available
III. ÚS 460/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Perhács s. r. o., Jelenec 353, konajúcou advokátom a konateľom
Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd samostatne a v spojení s čl. 13 a čl. 34 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd konaním a upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. VI/4 Gc 155/17/1000-7 z 30. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 13. februára
2018 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)
samostatne a v spojení s čl. 13 a čl. 34 dohovoru konaním a upovedomením
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len ,,generálna prokuratúra“) č. k.
VI/4 Gc 155/17/1000-7 z 30. novembra 2017 (ďalej len ,,napadnuté upovedomenie
generálnej prokuratúry“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ adresoval Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ministerstvo vnútra“) žiadosť z 24. augusta 2017, ktorou
žiadal predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.
V tomto podaní zároveň argumentoval, prečo má byť orgánom konajúcim v mene štátu
vo veci náhrady škody ministerstvo vnútra. Uviedol, že napriek tomu ministerstvo vnútra
uplatnený nárok sťažovateľa na náhradu škody postúpilo na generálnu prokuratúru.
3. Ďalej uviedol: ,,Osobitnou súčasťou podania bola aj signalizácia na porušenie
zákona Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, adresovaná Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky, práve pre prípad, ak by Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
na preskúmavaný prípad neaplikovalo § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. účinného
do 31.12.2008, podľa ktorého orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody
je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Sťažovateľ zároveň výslovne požiadal
generálnu prokuratúru, aby ho o spôsobe vybavenia tohto podnetu v zákonnej lehote
písomne vyrozumela ako aj o prijatých opatreniach súvisiacich nesprávnou interpretáciou
a aplikáciou relevantných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., v dôsledku čoho došlo
k nezákonnému postúpeniu veci Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na generálnu
prokuratúru. Sťažovateľova podstatná argumentácia bola založená na tom, že z dôvodu
zákazu retroaktivity právnych noriem nie je možná aplikácia zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov... Generálna prokuratúra však podnet podľa § 31 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a žiadosť o preskúmanie
zákonnosti postupu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nechala úplne bez povšimnutia
a touto zásadnou právnou otázkou a namietaným nezákonným postupom Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky sa vôbec nezaoberala, čím došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1
dohovoru samostatne a čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru (porušenie práva na účinný
prostriedok nápravy).“
4. V ďalšej časti sťažovateľ uviedol, že generálna prokuratúra mu týmto postupom
odmietla poskytnúť ochranu pred nezákonným postupom ministerstva vnútra. K tomu
dodal: ,,Sťažovateľ nielenže nebol upovedomený o spôsobe vybavenia svojho podnetu
a o prijatých opatreniach súvisiacich nesprávnou interpretáciou a aplikáciou relevantných
ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., v dôsledku čoho došlo k nezákonnému postúpeniu veci
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na generálnu prokuratúru, napriek tomu, že o to
generálnu prokuratúru výslovne požiadal, ale v upovedomení... nedostal žiadnu odpoveď
ani na svoje argumentácie, ktoré v podaní predostrel...“
5. Sťažovateľ v podstate namietal tú skutočnosť, že keďže podľa jeho tvrdení
nezákonné rozhodnutie v jeho trestnej veci, uznesenie vyšetrovateľa 4. inšpekčného
oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra
ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008, bolo vydané 8. decembra 2008, mal byť v jeho prípade
uplatnený zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o zodpovednosti za škodu“) v znení
účinnom do 31. decembra 2008, podľa ktorého vecne príslušným orgánom vo veci
sťažovateľom podaného návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom bolo ministerstvo vnútra, a nie ustanovenia uvedeného
zákona účinného ku dňu podania jeho návrhu, teda k 24. augustu 2017, podľa ktorých je
vecne príslušná generálna prokuratúra. Ďalej uviedol: ,,Preto aplikovať ustanovenie § 17
v zmysle tejto novely (zákon č. 412/2012 Z. z.) na prípady, keď uznesenie o vznesení
obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2013 (uznesenie o vznesení obvinenia bolo
v prípade sťažovateľa vydané dňa 08.12.2008), by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred
nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy
vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou (zákon
č. 412/2012 Z. z.) zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto prístup by popieral nielen princíp
úplného odškodnenia, ale spôsoboval by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva,
zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu, a bol by aj porušením zákazu
retroaktivity. Vzhľadom na to, že kritériá ustanovené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
a že limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady,
keď (nezákonné) uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom
nadobudnutia ich účinnosti (t. j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 1. januárom 2009 a vo vzťahu
k § 17 ods. 4 pred 1. januárom 2013), všeobecné súdy v sťažovateľovej veci týmto nie sú
viazané... Na základe uvedeného v sťažovateľovej veci nie je možná aplikácia zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. z dôvodu zákazu retroaktivity právnych
noriem. Orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. b)
zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2008 je Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky.“
6. Sťažovateľ namietol vo vzťahu k napadnutému upovedomeniu generálnej
prokuratúry, že v ňom nebolo vôbec reagované na ním uvedenú skutočnosť, že ak
ministerstvo vnútra podaný návrh sťažovateľa na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom postúpi na generálnu prokuratúru, nedodržiac
sťažovateľom už uvedené námietky týkajúce sa vecnej pôsobnosti, tak je potrebné
to zároveň vnímať ako sťažovateľom podaný podnet generálnej prokuratúre v zmysle § 31
zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov voči postupu
ministerstva vnútra.
7. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
,,1. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky svojim konaním a upovedomením
zo dňa 30.11.2017, sp. zn. VI/4 Gc 155/17/1000-7 porušila základné práva sťažovateľa
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne a čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13
a čl. 34 dohovoru.
2. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky svojim konaním a upovedomením
zo dňa 30.11.2017, sp. zn. VI/4 Gc 155/17/1000-7 porušila základné práva sťažovateľa
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne a čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13
a čl. 34 dohovoru, pretože sa v konaní a upovedomení zo dňa 30.11.2017, sp. zn.
VI/4 Gc 155/17/1000-7 vôbec nijako ani okrajovo nezaoberala so signalizáciou
na porušenie zákona Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, napriek tomu, že bolo
veľmi podrobne skutkovo a vecne sťažovateľom predostreté, odvolávajúc sa aj na judikatúru
ústavného súdu.
3. Ústavný súd prikazuje Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky napraviť
nedostatky, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť upovedomenia zo dňa 30.11.2017, sp. zn.
VI/4 Gc 155/17/1000-7 v časti signalizácie na porušenie zákona Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky a upovedomiť sťažovateľa o spôsobe vybavenia podnetu – signalizácie
na porušenie zákona Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky bezodkladne.
4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá
je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu
sťažovateľa Mgr. JUDr. Zoltána Perhácsa, PhD. vedeného vo Všeobecná úverová banka,
a.s., číslo účtu: SK73 0200 0000 0031 9665 2257.“
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
o ústavnom súde“), ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa
zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
11. Zákon o ústavnom súde v § 25 ods. 2 uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď
to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,
v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné
okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
15. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom
bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
16. Podľa čl. 34 dohovoru súd môže prijímať sťažnosti podané ktorýmkoľvek
jednotlivcom, mimovládnou organizáciou alebo skupinou osôb, ktoré sa považujú
za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi
jednou z Vysokých zmluvných strán. Vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že nebudú
žiadnym spôsobom brániť účinnému výkonu týchto práv.
17. Pokiaľ ide o podanú sťažnosť sťažovateľa, jej podstatou a predmetom konania
pred ústavným súdom je sťažovateľom uplatnený nárok na jeho ochranu voči konaniu
a vydanému upovedomeniu generálnej prokuratúry, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne a v spojení s čl. 13
a čl. 34 dohovoru.
18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 66/2018).
19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 307/2017).
20. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že v zásade
nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej
moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej
moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (III. ÚS 67/2015).
21. Skutkové a právne závery, ku ktorým orgány verejnej moci pri aplikácii práva
dospeli, tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (III. ÚS 496/2017). Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu
je súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej či inej právnej ochrany. Nemusí však byť daná
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov.
22. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh dospel k záveru, že generálna
prokuratúra sa zaoberala sťažnosťou vyčerpávajúcim spôsobom, zamietnutie žiadosti
odôvodnila, čiže sa ústavne konformne s vecou vysporiadala. Postup zodpovedá tomu,
že v prípade zákona o zodpovednosti za škodu ide v relevantnej časti o procesnoprávny
predpis. Na túto skutočnosť mimochodom poukázalo aj samotné ministerstvo vnútra
vo svojom prípise z 25. septembra 2017, ktorým bola žiadosť sťažovateľa postúpená
generálnej prokuratúre na jej vybavenie. V relevantnej časti okrem iného uviedlo:
,,Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky poukazuje na zákon č. 412/2012 Z. z. ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
č. 412/2012 Z. z.“), najmä na ustanovenie § 4 uvedeného zákona. Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky pre úplnosť dodáva, že zákon č. 412/2012 Z. z. neobsahuje prechodné
a záverečné ustanovenia a nadobúda účinnosť od 01.01.2013. Vzhľadom na uvedené platí
pre určenie príslušného orgánu zásada lex posterior derogat priori (neskorší zákon ruší
skorší), čo je prejavom základnej zásady uplatňovanej v procesnom práve, podľa ktorej na
procesné úkony v súdnom konaní sa zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase
uskutočnenia procesného úkonu (II. ÚS 249/05). Podobný názor bol vyslovený aj v rozsudku
Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.10.2015, sp. zn. 8Cdo 289/2014.“ Generálna prokuratúra aj
v zmysle už uvedeného postupovala v súlade s relevantnou právnou úpravou, ako to
vyplýva aj z obsahu napadnutého upovedomenia generálnej prokuratúry, aj keď to úplne
jasne nepomenovala. Výslovné nepomenovanie však nie je spôsobilé porušiť sťažovateľom
namietané práva a slobody takou intenzitou, aby to malo za následok konštatovanie
porušenia práv ústavno-právne relevantného charakteru. Do obsahu základného práva
na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej
normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci (III. ÚS 150/2018). Ústavný súd dospel po preskúmaní sťažnosti
a jej príloh k záveru, že generálna prokuratúra postupovala ústavne konformným spôsobom.
23. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým
orgánom môže byť aj generálna prokuratúra (III. ÚS 217/2018). Súčasťou tohto práva
dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu)
vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06), t. j. za porušenie základného
práva na inú právnu ochranu nemožno samo osebe považovať skutočnosť, že prokuratúra
podnetu... nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06,
IV. ÚS 28/06 atď.) (III. ÚS 67/2015).
24. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného
práva podľa čl. 13 a čl. 34 dohovoru v spojení, resp. ako dôsledok namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pretože ústavný súd nedospel k záveru,
že by napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry boli porušené práva sťažovateľa,
s ktorých porušením spája aj porušenie práv podľa čl. 13 a čl. 34 dohovoru, nie je preto
možné konštatovať ani porušenie týchto sťažovateľom označených práv.
25. Ústavný súd poukazuje na to, že podľa § 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti
za škodu o náhrade rozhoduje súd. Predbežné prerokovanie orgánu, ktorý koná v tej ktorej
veci za štát, je len podmienkou pre uplatnenie práva pred súdom. Aj z tohto dôvodu ústavný
súd konštatuje, že medzi sťažovateľom namietaným porušením ním uvádzaných základných
práv a napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry absentuje relevantná príčinná
súvislosť, preto je sťažnosť zjavne neopodstatnená a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ju bolo potrebné odmietnuť.
26. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľa obsiahnutých v sťažnostnom petite nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. decembra 2018