Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 496/2017
PDF · 188.49 KB
No categories available
III. ÚS 496/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti
, zastúpenej spoločnosťou Allen & Overy Bratislava, s. r. o., Pribinova 4,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Martin Magál, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky
a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upovedomením
Krajskej prokuratúry v Nitre č. k Kv 92/16/4400-55 zo 16. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca
2017 doručená sťažnosť spoločnosti
(ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou Allen & Overy Bratislava, s. r. o., Pribinova 4,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Martin Magál, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práv
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
upovedomením Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“)
č. k. Kv 92/16/4400-55 zo 16. januára 2017 (ďalej len „namietané upovedomenie“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že sa stala obeťou podvodu, pri ktorom mali
neznámi páchatelia od nej vylákať podvodne finančné prostriedky, a to takým spôsobom,
že jej klient, pre ktorého pracuje sťažovateľka ako finančný agent, bol podvodným konaním
uvedený do omylu (keď sa páchatelia vydávali v elektronickej pošte za transakčnú
protistranu), na základe ktorého dal sťažovateľke príkaz na úhradu peňažných prostriedkov
na páchateľmi uvedené čísla bankových účtov. Klient sťažovateľky podal 7. novembra 2016
v uvedenej veci na Okresnej prokuratúre Bratislava III trestné oznámenie na neznámeho
páchateľa pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu podľa ustanovení § 221
ods. 1 a ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný zákon“), pričom sa súčasne dozvedel, že vo vzťahu k jednému z uvedených
bankových účtov prebieha na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru v Nitre
pod ČVS: KRP-103/1-VYS-NR-2016 vyšetrovanie pre trestný čin legalizácie príjmu
z trestnej činnosti podľa ustanovení § 233 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona
a v rámci označeného trestného konania boli peňažné prostriedky na predmetnom účte
zaistené podľa ustanovení § 95 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) príkazom prokurátora krajskej
prokuratúry z 29. septembra 2016.
3. Sťažovateľka ďalej uvádza, že listom z 21. decembra 2016 požiadala krajskú
prokuratúru o vrátenie týchto peňažných prostriedkov v súlade s ustanoveniami § 95a
Trestného poriadku, krajská prokuratúra však jej žiadosti o vrátenie zaistených prostriedkov
nevyhovela a v namietanom upovedomení ju informovala, že návrh na vrátenie zaistených
peňažných prostriedok sudcovi pre prípravné konanie, ktorý je príslušný o vrátení
prostriedkov rozhodnúť, nepostúpila.
4. Sťažovateľka sa domnieva, že uvedeným postupom krajská prokuratúra porušila
jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo
na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka na tomto mieste
argumentuje takto:
«Citované ustanovenie neumožňuje prokurátorovi samostatne rozhodovať o tom,
či podá alebo nepodá návrh na vrátenie peňažných prostriedkov na rozhodovanie súdu.
Naopak, ustanovenie jednoznačne stanovuje, že o vrátení zaistených peňažných
prostriedkov rozhoduje súd, a nie prokurátor. Nepostúpením Žiadosti o vrátenie peňažných
prostriedkov na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie teda fakticky došlo k tomu,
že konajúci prokurátor si jednostranne prisvojil rozhodovaciu právomoc súdu, ktorá mu
nepatrí (konal ultra vires). Týmto postupom – zhmotneným v Upovedomení KPN o nevydaní
finančných prostriedkov, konajúci prokurátor uprel sťažovateľovi právo na prístup k súdu,
ktoré tvorí neoddeliteľnú súčasť práva na spravodlivý proces podľa článok 6 dohovoru
a čl. 46 ods. 1 ústavy SR.
Skutočnosť, že prokurátor je po obdržaní žiadosti o vydanie prostriedkov na účte
povinný odovzdať vec na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie vyplýva aj z účelu
§ 95a Trestného poriadku. Rozhodnutie o vrátení/nevrátení prostriedkov osobe, ktorá tvrdí,
že jej patria, môže významným spôsobom zasiahnuť do jej ústavou chránených práv ako aj
do práv tretích osôb. Napríklad, ak by došlo k vráteniu finančných prostriedkov osobe,
ktorá v skutočnosti nie je vlastníkom, mohla by skutočnému vlastníkovi vzniknúť ťažko
napraviteľná ujma, pretože v praxi tieto prostriedky často bývajú vracané zahraničným
osobám mimo Slovenskej republiky, pri ktorých je ich prípadné spätné vymáhanie zo strany
skutočných vlastníkov významným spôsobom sťažené. Na druhej strane, nevrátenie
finančných prostriedkov a ich bezdôvodné zadržiavanie prokuratúrou (ako v tomto prípade)
významným spôsobom negatívne zasahuje do vlastníckeho práva skutočného vlastníka
(poškodeného - obete trestného činu). Vzhľadom na to zákonodarca zveril rozhodovanie
o vrátení / nevrátení peňažných prostriedkov nezávislému a nestrannému súdu a umožnil
proti rozhodnutiu opravný prostriedok - sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.
Sťažnosť proti rozhodnutiu súdu pritom zákonodarca umožnil podať žiadateľovi
aj prokurátorovi. Ak by prokurátor mohol sám rozhodovať o tom, či navrhne sudcovi,
aby rozhodol o žiadosti o vrátenie peňažných prostriedkov, nebol by žiadny dôvod
na priznanie opravného prostriedku prokurátorovi. Naopak, skutočnosť, že prokurátor
opravný prostriedok podať môže svedčí o tom, že súd môže rozhodnúť o vrátení
prostriedkov aj vtedy, keď sa prokurátor (mylne) domnieva, že peňažné prostriedky
sú potrebné „na ďalšie konanie“ a prokurátor v takom prípade môže rozhodnutie súdu
napadnúť sťažnosťou. Takéto rozhodnutie súdu však prichádza do úvahy iba vtedy,
keď prokurátor je povinný navrhnúť súdu vrátenie prostriedkov vždy, keď obdrží žiadosť
o ich vrátenie. Ak by sa prokurátor mohol rozhodovať, ktoré žiadosti odovzdá na
rozhodnutie súdu, logicky by k takejto situácii nikdy neprišlo.
Napokon, výklad § 95a ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého by prokurátor
mohol sám posudzovať opodstatnenosť žiadosti o vrátenie peňažných prostriedkov a podľa
toho rozhodnúť o jej prípadnom odovzdaní/neodovzdaní súdu, by okrem odňatia práva
žiadateľa na prístup k súdu viedol tiež k upretiu opravného prostriedku podľa Trestného
poriadku osobám, ktorých žiadosť prokurátor neodovzdal súdu, oproti osobám, ktorých
žiadosť postúpená bola, čo je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov pred súdom (najmä
prihliadnuc na to, že prokurátor by sám určoval, kto bude a kto nebude jeho potenciálna
protistrana v súdnom konaní o vrátenie peňažných prostriedkov).
Vzhľadom na vyššie uvedené neodovzdaním sťažovateľovej Žiadosti o vrátenie
peňažných prostriedkov na rozhodnutie súdu pre prípravné konanie Krajská prokuratúra
Nitra porušila právo sťažovateľa na prístup k súdu a tým aj jeho právo na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy SR.»
5. Sťažovateľka v postupe krajskej prokuratúry vidí aj porušenie jej základného práva
vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1
dodatkového protokolu, pričom argumentuje, že podľa nej pre ďalšie obmedzenie jej
vlastníckeho práva k peňažným prostriedkom neexistovali legitímne dôvody verejného
záujmu, keďže ich existenciu krajská prokuratúra v namietanom upovedomení nijako
neobjasnila.
6. Napokon sťažovateľka namieta aj porušenie svojho práva na účinný prostriedok
nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru, keďže ju podľa jej názoru krajská prokuratúra
nepostúpením žiadosti o vrátenie zaistených peňažných prostriedkov sudcovi pre prípravné
konania fakticky obrala o možnosť uplatniť sťažnosť proti prípadnému zamietavému
rozhodnutiu súdu.
7. Opierajúc sa o všetky uvedené skutočnosti, sťažovateľka ústavnému súdu
navrhuje, aby vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv
podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu namietaným upovedomením krajskej prokuratúry, namietané
upovedomenie zrušil, vrátil krajskej prokuratúre vec sťažovateľky na nové konanie, prikázal
krajskej prokuratúre rozhodnúť o žiadosti sťažovateľky o vrátenie zaistených peňažných
prostriedkov a priznal jej tiež náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa
na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
10. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
11. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil,
že postupom krajskej prokuratúry, ktorá nepostúpila jej žiadosť o vrátenie peňažných
prostriedkov zaistených v zmysle ustanovení § 95 Trestného poriadku sudcovi pre prípravné
konanie, príslušnému rozhodnúť o takejto žiadosti, došlo k porušeniu jej základných práv
zaručených čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka opiera svoje tvrdenie o porušení označených
práv o prezentovanú interpretáciu relevantných ustanovení Trestného poriadku
aplikovaných krajskou prokuratúrou vo veci sťažovateľky.
12. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy, resp. ostatné orgány verejnej moci a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov, resp.
ostatných orgánov verejnej moci, a to tak, že orgány verejnej moci sú primárne zodpovedné
za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv. Ústavný súd preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať tie ich právne názory, ktoré ich
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred orgánmi verenej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové
a právne závery, ku ktorým orgány verejnej moci pri aplikácii práva dospeli, tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
13. Opierajúc sa o východiská uvedené v bode 12, ústavný súd posudzoval
aj sťažnosť sťažovateľky.
14. Podľa ustanovenia § 95a ods. 1 Trestného poriadku ak podľa výsledku
dokazovania v prípravnom konaní je nepochybné, že zaistené peňažné prostriedky nepatria
majiteľovi účtu, na ktorom sú peňažné prostriedky zaistené a na ďalšie konanie nie sú
potrebné, vrátia sa ich vlastníkovi, ak si vlastník v trestnom konaní uplatnil nárok na ich
vrátenie. O vrátení zaistených peňažných prostriedkov ich vlastníkovi rozhodne uznesením
sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora.
15. Ústavný súd, tak ako už bolo uvedené, zaujíma pri uplatnení svojej právomoci
zdržanlivý prístup, pokiaľ ide o výklad právnej úpravy, ktorú všeobecný súd aplikoval
v rámci rozhodovania, výsledkom ktorého je rozhodnutie podrobené prieskumu
pred ústavným súdom. Pokiaľ ide o rámcové, ústavné limity, ktoré mali byť
pri interpretácii aplikovanej právnej úpravy Trestného poriadku rešpektované, je ústavný
súd toho názoru, že by aplikácii dotknutých ustanovení Trestného poriadku, konkrétne
ustanovení § 95a Trestného poriadku, mala predchádzať interpretácia zodpovedajúca účelu
aplikovanej právnej úpravy, súčasne vykonaná v širších súvislostiach. Systematický výklad
relevantnej právnej úpravy musí zohľadniť jednak účel dotknutého inštitútu,
a to v okolnostiach prípadu sťažovateľky, ktorým je nepochybne ochrana vlastníctva
skutočného majiteľa peňažných prostriedkov odlišného od podozrivého, resp. páchateľa
vyšetrovanej trestnej činnosti, a tiež postavenie prokurátora v rámci aktuálnej etapy
trestného konania. Podľa čl. 149 ústavy prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva
a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. Toto ústavou zakotvené
postavenie prokuratúry ako orgánu ochrany práv fyzických a právnických osôb (vrátane
„vyššieho“ verejného záujmu) sa premieta aj do jednotlivých oprávnení prokurátora
pri výkone dozoru nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania
a v prípravnom konaní, ktorý je prokurátorom vykonávaný nezávisle od ostatných orgánov
činných v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), súdu a ostatných orgánov verejnej moci.
Úlohou prokurátora pri výkone dozoru je dohľad nad dodržiavaním príslušných
trestnoprocesných ustanovení zo strany ostatných OČTK, usmernenie postupu trestného
konania smerom k dosiahnutiu jeho účelu a v neposlednom rade dohľad nad dodržiavaním
základných práv a slobôd jednotlivých subjektov zúčastnených na trestnom konaní.
16. Ústavný súd bez toho, aby skĺzol k podrobnej interpretácii dotknutých ustanovení
Trestného poriadku, konštatuje, že sťažovateľkou prezentovaný subjektívny výklad
ustanovení § 95a ods. 1 Trestného poriadku, v ktorom sťažovateľka priznáva dozorujúcemu
prokurátorovi pri rozhodovaní o zaistených peňažných prostriedkoch úlohu „štatistu“
bez žiadnych oprávnení, zjavne nezodpovedá charakteru celkového postavenia prokurátora
v rámci úvodnej fázy trestného konania, v ktorej došlo k realizácii inštitútu zaistenia
peňažných prostriedkov. Prokurátor ako orgán dozoru pri plnení svojich úloh nepochybne
musí mať podrobný prehľad o dôkaznej situácii v rámci konkrétneho vyšetrovania vedeného
vo fáze prípravného konania, čomu by mala zodpovedať v danom posudzovanom prípade
sťažovateľky právomoc iniciovať rozhodovanie o vrátení zaistených peňažných
prostriedkov, a to na podklade preverenia splnenia všetkých zákonných podmienok
pre uvedený postup, tak ako sú uvedené v príslušnom zákonnom ustanovení.
17. Krajská prokuratúra pri vybavení žiadosti sťažovateľky o vrátenie peňažných
prostriedkov v namietanom upovedomení konštatovala, že súčasný stav vyšetrovania
splnenie označených podmienok nevykazuje, a preto návrh na ich vrátenie sudcovi
pre prípravné konanie nepredložila.
18. Ústavný súd je toho názoru, že postup krajskej prokuratúry zodpovedal
vymedzeným zákonným mantinelom a celkovému postaveniu, ktoré prokuratúre
vo všeobecnosti v príslušnej fáze trestného konania prislúcha. Ústavný súd tak dospel
k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci konajúcej krajskej prokuratúry v danom
prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľkou označených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru a v nadväznosti na to aj s obsahom ďalších označených článkov ústavy,
dohovoru a dodatkového protokolu, preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
19. Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2017