Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 42/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Zajacom, Matice

slovenskej 10, Prievidza, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a 3 a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. augusta 2015

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 11. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a 3 (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. augusta 2015 (ďalej len

„konanie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. marca 2016 (ďalej len „konanie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ hneď v úvode sťažnosti uvádza, že rozsudkom Okresného súdu Prievidza

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 17. marca 2015 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. augusta

2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) bol uznaný za vinného z prečinu ublíženia

na zdraví podľa , za čo mu bol podľa Trestného

zákona s použitím , a uložený trest

odňatia slobody v trvaní štyroch mesiacov, výkon ktorého mu bol podľa § 119 ods. 1

podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 13 mesiacov.

Rozsudok okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudol právoplatnosť

27. augusta 2015.

Právoplatnému odsúdeniu sťažovateľa predchádzalo nasledovné:

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 11. januára 2011 bol sťažovateľ

uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa .

Dňa 17. januára 2011 sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 11. januára 2011 odvolanie, ktoré smerovalo proti výroku o vine a treste

uvedeného rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ uvádza, že v odvolaní poukazoval na

nezákonne získané výpovede jeho osoby a na nezákonne získané dôkazy svedkov – „zo dňa

14. 12. 2008 (výsluch mladistvého obvineného, bez toho, aby mi bol ustanovený obhajca, pri

výsluchu mladistvého obvineného vyšetrovateľ tomuto podsunul nepravdivú informáciu

o tom, že miesto činu bolo zdokumentované kamerovým systémom, čo sa v priebehu

vyšetrovania nepotvrdilo),

- zo dňa 4. 2. 2009 (výsluch mladistvého obvineného, za prítomnosti iného obhajcu,

než toho, ktorý bol už 19. 1. 2009 ustanovený)“.

Krajský súd 27. apríla 2011 odvolanie sťažovateľa zamietol s konštatovaním,

že k porušeniu jeho práv na obhajobu nedošlo, a to ani z dôvodu neúčasti ustanoveného

obhajcu na úkonoch, ani z dôvodu nátlaku vyšetrovateľa pri vypočúvaní sťažovateľa.

Sťažovateľ následne 13. júla 2011 podal proti právoplatnému uzneseniu krajského

súdu sp. zn. z 27. apríla 2011 dovolanie, v ktorom opätovne poukazoval

na porušenie jeho práv na obhajobu v súvislosti s tým, že sa voči jeho osobe realizovali

výsluchy bez toho, aby mu bol zákonným spôsobom ustanovený obhajca, čím bol zmarený

zmysel a účel povinnej obhajoby a tiež v súvislosti s tým, že vyšetrovateľ argumentoval

pri jeho výsluchu zavádzajúcou okolnosťou.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 14. marca 2012 dovolaniu

sťažovateľa vyhovel a konštatoval, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 27. apríla 2011 z dôvodu uvedeného v v znení

účinnom do 31. augusta 2011 bol porušený zákon vo výroku o zamietnutí odvolania

sťažovateľa v jeho neprospech. Napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 27. apríla 2011 najvyšší súd zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové prerokovanie

a rozhodnutie. Sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd okrem iného na s. 5 odôvodnenia svojho

rozsudku sp. zn. zo 14. marca 2012 uviedol, že „z pohľadu dovolacieho súdu

došlo na začiatku vyšetrovania tým, že mi nebol riadne a včas ustanovený obhajca,

k nezákonnosti v rovine nerešpektovania mojich práv s tým, že takáto nezákonnosť podľa NS

SR nemôže byť napravená následnými opakovanými výsluchmi, ak nezákonne získané

dôkazy zostávajú súčasťou spisu a dokonca sú aj predmetom hodnotenia, či už orgánov

činných v trestnom konaní alebo súdu. Záverom NS SR vo svojom odôvodnení aj v súvislosti

s kapcióznou zmienkou vyšetrovateľa o snímaní miesta činu kamerovým systémom, uviedol,

že rešpektovanie zákonnosti pri vykonávaní dôkazov nie je abstraktnou a formalistickou

požiadavkou, ale má základný význam pre spravodlivosť trestného procesu, a ak by čo i len

jeden nezákonne získaný dôkaz bol súčasťou hodnotenia rozhodujúceho pre výrok o vine

a treste, je toto rozhodnutie nezákonné.“.

Krajský súd 30. mája 2012 v zmysle pokynu najvyššieho súdu odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 11. januára 2011 zrušil a vrátil mu vec

na nové prerokovanie a rozhodnutie. Sťažovateľ uvádza, že aj krajský súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia z 30. mája 2012 uviedol zhodne s názorom najvyššieho súdu, že

„ak nezákonne získané dôkazy zostávajú súčasťou spisu a dokonca sú predmetom

hodnotenia, či už orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, spôsobuje to nezákonnosť

celého rozhodnutia“. Podľa sťažovateľa však krajský súd v rozpore s názorom najvyššieho

súdu tiež vyjadril názor, že „súd nemôže tieto dôkazy zo spisu vyňať, keďže strany teda

prokurátor a na druhej strane obvinený, môžu mať a majú v praxi rozdielne názory na to,

či dôkazy sú vykonané zákonným alebo nezákonným spôsobom“. Sťažovateľ uvádza, že táto

časť odôvodnenia v ňom vyvolala pochybnosť, akým spôsobom budú všeobecné súdy

nižšieho stupňa rešpektovať právny názor najvyššieho súdu.

Dňa 12. marca 2013 okresný súd sťažovateľa opätovne uznal za vinného z prečinu

ublíženia na zdraví podľa , pričom v odôvodnení svojho

rozsudku uviedol, že „po tom, čo sa mu vec vrátila po rozhodnutiach NS SR a KS

v Trenčíne, na nové prejednanie, OS v intenciách týchto rozhodnutí vyšších súdov, doplnil

dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctva a vo veci

rozhodol tak, že ma opätovne uznal vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa ust. §-u 156

ods. 1 Tr. zák.“.

Sťažovateľ podal 21. marca 2013 proti rozsudku okresného súdu z 12. marca 2013

odvolanie, v ktorom namietal znalecký posudok č. 1/2013 z dôvodu, že tento

znalec pri vypracovaní svojho znaleckého posudku vychádzal z výpovedí poškodeného,

svedkov a sťažovateľa, ktoré neboli získané zákonným spôsobom, pretože všetky tieto

výpovede boli robené predtým, ako bol sťažovateľovi zákonným spôsobom ustanovený

obhajca. Sťažovateľ vo svojom odvolaní opätovne zdôraznil, že ak nezákonne získané

dôkazy zostávajú súčasťou spisu, môže to spôsobovať produkovanie ďalších nezákonných

dôkazov, ako to bolo aj v tomto prípade, keď sa znalec oboznamoval

so všetkými aj nezákonne získanými dôkazmi.

Krajský súd 18. decembra 2013 odvolaniu sťažovateľa vyhovel a napadnutý

rozsudok okresného súdu z 12. marca 2013 v celom rozsahu zrušil a vrátil mu vec na nové

konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ uvádza, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

skonštatoval, že „znalec pri vyhotovení jednoznačne vychádzal

aj z nezákonných dôkazov, ktoré napokon aj vo svojom citoval. Aj v tomto zrušujúcom

rozhodnutí odvolacieho súdu sa nachádza zmienka pochádzajúca z rozsudku NS SR o tom,

že nezákonne získané dôkazy nemôžu ostať súčasťou spisu, pretože to spôsobuje takú

skutočnosť, že napriek tomu, že predsedníčka senátu OS v Prievidzi, v uznesení o pribratí

znalca uviedla, z ktorých konkrétnych dôkazov je potrebné pri vyhotovení vychádzať,

napriek tomu však , ktorý bol ako jeden z rozhodujúcich dôkazov, o ktorý

prvostupňový súd oprel svoje rozhodnutie, vychádzal aj z nezákonných dôkazov. V dôsledku

týchto skutočností odvolací súd nariadil tento dôležitý dôkaz v predmetnej veci vykonať

znova.“.

Sťažovateľ bol napokon rozsudkom zo 17. marca 2015 uznaný za vinného

zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa s tým, že po

tom, čo bola vec okresnému súdu vrátená, pribral okresný súd vo veci nového znalca

. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku zdôraznil, že tento

nový znalec pri vypracovaní znaleckého vychádzal len z tých dôkazov, ktoré mu boli súdom

označené ako dôkazy zákonné.

Sťažovateľ 26. marca 2015 podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom

opätovne argumentoval požiadavkou najvyššieho súdu, že nemožno napraviť chyby

prípravného konania spôsobené nerešpektovaním práv obvineného, pokiaľ nezákonne

získané dôkazy zostávajú súčasťou spisu. Sťažovateľ uvádza, že «z pohľadu obhajoby som

túto požiadavku považoval za imperatív vyslovený NS SR, ktorý musí byť splnený a aj keď

a ale ani Spravovací a kancelársky poriadok všeobecných

súdov (Vyhl. č. ) neobsahuje konkrétne ustanovenie, ktoré by umožnilo

nezákonne získané dôkazy „vylúčiť“ zo spisového materiálu, navrhol som analogickým

použitím ust. §-u 184 cit. vyhl., požiadavku NS SR zrealizovať tak, že predseda senátu

rozhodne o vylúčení konkrétnych nezákonne získaných dôkazov zo spisového materiálu,

s následným vyznačením tejto skutočnosti na spisovom obale, vylúčenie ktoré sa môže

urobiť aj tak, že sa nezákonne získané dôkazy zapečatia do obálky, aby sa tak stali

neprístupnými pre orgány činné v trestnom konaní, pre znalcov, ktorí v konečnom dôsledku

rozhodujú o vine a treste...».

Krajský súd 27. augusta 2015 svojím uznesením odvolanie sťažovateľa podľa § 319

zamietol s odôvodnením, že okresný súd bral do úvahy iba dôkazy

získané zákonným spôsobom a nezákonne získané dôkazy, na ktoré poukázali

v predchádzajúcich rozhodnutiach vyššie súdy, absolútne nebral do úvahy a nepoužil ich

ako podklad pre svoje rozhodnutie. Sťažovateľ zdôrazňuje, že krajský súd sa

už problematikou vylúčenia nezákonne získaných dôkazov zo spisu nezaoberal.

Dňa 29. októbra 2015 sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie,

v ktorom poukázal na to, že názor krajského súdu, resp. nevyslovenie názoru krajským

súdom na potrebu vylúčenia nezákonne získaných dôkazov zo spisu, je v príkrom rozpore

s vysloveným právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý ho prezentoval vo svojom

rozsudku sp. zn. zo 14. marca 2012.

Dňa 11. marca 2016 najvyšší súd uznesením sp. zn. (ďalej

len „uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa najvyššieho súdu

nebol naplnený sťažovateľom namietaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)

Trestného poriedku s odôvodnením, že z trestného spisu nemožno odstraňovať žiadne

vykonané dôkazy. Sťažovateľ uvádza, že podstatné podľa najvyššieho súdu je to, že tak súd

prvého stupňa, ako aj odvolací súd vychádzali vo svojich rozhodnutiach iba z dôkazov,

ktoré boli získané zákonným spôsobom.

Podľa sťažovateľa odôvodnenie uvedené v uznesení krajského súdu spočívajúce

v tom, že „prvostupňový súd bral do úvahy iba dôkazy získané zákonným spôsobom,

a nezákonne získané dôkazy, na ktoré poukázal už aj NS SR vo svojom rozsudku, spis. zn.

zo dňa 14. 3. 2011, do úvahy nebral a nepoužil ich ako podklad pre svoje

rozhodnutie“, je takým odôvodnením, ktoré krajský súd viedlo k protiústavnému

rozhodnutiu, „nakoľko nezákonne získané dôkazy zostali súčasťou trestného spisu“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na , pričom zastáva

názor, že z formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že „podstatou dokazovania v trestnom

práve je jeho zákonnosť, nakoľko za dôkaz v trestnom konaní môže slúžiť len to, čo sa

získalo z dôkazných prostriedkov v zmysle . Dôkaz získaný z dôkazného

prostriedku musí byť preto zákonný.“. Sťažovateľ zároveň poukazuje aj na to, že okrem

zákonnosti dôkazu je potrebné dbať aj na tzv. procesnú použiteľnosť dôkazu. Zdôrazňuje,

že „z hľadiska procesnej použiteľnosti dôkazu je treba rozlišovať dôkazy, ktoré majú určité

vady, v dôsledku ktorých môžu byť absolútne neúčinné, teda ide o dôkazy vykazujúce také

podstatné vady, ktoré nie je možné napraviť a spôsobujú absolútnu procesnú nepoužiteľnosť

dôkazu v trestnom konaní. Za takéto dôkazy označujem aj dôkazy, na ktoré som poukazoval

v mojich riadnych či mimoriadnych opravných prostriedkoch (výsluch mladistvého

obvineného za prítomnosti iného obhajcu, než toho, ktorý bol už ustanovený...). Tieto dôkazy

boli získané buď nezákonným donútením (pri výsluchu mladistvého obvineného vyšetrovateľ

tomuto podsunul nepravdivú informáciu o tom, že miesto činu bolo zdokumentované

kamerovým systémom, čo sa v priebehu vyšetrovania nepotvrdilo) alebo boli vykonané,

napriek tomu, že mi nebol ustanovený ako mladistvej osobe, obhajca. Jedná sa teda o vady,

ktoré spôsobili absolútnu neúčinnosť týchto dôkazov, bez možnosti odstrániť tieto vady.

Z tohto dôvodu mám za to, že bolo správne a nevyhnutné rešpektovať právny názor

vyslovený NS SR, v rozsudku tohto súdu zo dňa 14. 3. 2012 (č. k. )...“.

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza, že konštatovanie

najvyššieho súdu, že z trestného spisu nemožno odstraňovať žiadne vykonané dôkazy,

je podľa sťažovateľa nielen popretím stanoviska, ktoré bolo uvedené v rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. marca 2012, ale aj popretím sťažovateľovho

práva na spravodlivý proces, v ktorom „sa jednoznačne dá očakávať, že budú rozlíšené

všeobecnými súdmi nezákonne získané dôkazy s vadami, ktoré spôsobujú ich absolútnu

neúčinnosť od nezákonných dôkazov, ktorých vady spôsobujú len relatívnu neúčinnosť

týchto dôkazov“. Na spravodlivý proces je podľa názoru sťažovateľa „možné klásť prísnu

požiadavku rešpektovania zákonnosti pri vykonávaní dôkazov, ktorá vo vyššie označených

konaniach všeobecných súdov nebola dodržaná, resp. bola dodržaná len formálne, čo malo

podľa môjho názoru nepriaznivý vplyv na spravodlivé rozhodnutie.

Právny názor o nemožnosti odstránenia vykonaných dôkazov, ktoré sú absolútne

neúčinné a nepoužiteľné pre rozhodovanie o vine a treste, vyslovený NS SR v konaní,

č. k. a rovnako tak vyslovený KS v Trenčíne, v konaní č. ,

sú právne názory, ktoré je podľa názoru mňa sťažovateľa možné odstrániť použitím

interpretačného pravidla, ktoré je uvedené v tzv. Radbruchovej formule, podľa ktorej

konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť iba tak, že pozitívne právo

uvedené v predpisoch a zákonoch síce má prednosť, okrem prípadu, ak rozpor medzi

zákonom a spravodlivosťou dosiahne takú mieru, že znenie zákona musí ustúpiť

spravodlivosti.“.

Podľa názoru sťažovateľa sa v predmetnej veci malo na zabezpečenie jeho práva

na spravodlivý proces a na zabezpečenie práva na obhajobu pristúpiť napriek neexistencii

ustanovenia, ktoré by pripúšťalo vylúčenie vykonaných dôkazov z trestného spisu,

k ich vylúčeniu (napr. spôsobom, aký popísal vo svojom odvolaní, teda spôsob, ktorý by

podľa jeho názoru zabezpečil to, aby sa rozhodnutia všeobecných súdov javili aj navonok

ako zákonné, pozn.).

Sťažovateľ preto zastáva názor, že napadnutým uznesením krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva na prezumpciu neviny podľa

, základného práva na obhajobu podľa a práva na

spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1/ Porušovateľ KS v Trenčíne vo veci vedenej pod spis. zn. a porušovateľ

NS SR v konaní pod spis. zn. porušili svojím konaním

- základné ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu

zaručenú v SR,

- základné ústavné právo sťažovateľa na obhajobu uvedené v SR,

- základné ústavné právo sťažovateľa na prezumpciu neviny uvedené v čl. 50 ods.2

SR,

- základné ľudské právo uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd spočívajúce v práve na spravodlivý proces.

2/ Uznesenie KS v Trenčíne, č. k. zo dňa 27. 8. 2015

a uznesenie NS SR, č. k. zo dňa 11. 3. 2016 sa zrušuje a vec sa vracia

na ďalšie konanie.

3/ Ústavný súd SR priznáva sťažovateľom finančné zadosťučinenie vo výške 17.000,-

€, ktoré sú porušovatelia KS v Trenčíne a NS SR povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľov do 1 mesiaca, od právoplatnosti Nálezu Ústavného

súdu SR.

4/ Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia podľa

Vyhl. č. (ust. §-u 11 ods.3 v spojitosti s ust. §-u 10, ust. §-u 16) za 2 úkony

právnej pomoci (prevzatie a príprava, spísanie ústavnej sťažnosti), pričom hodnota 1 úkonu

predstavuje sumu 336,91 € a režijný paušál 8,58 €, celkom trovy právneho zastúpenia

v sume 690,98 €, sumu ktorú je KS v Trenčíne a NS SR povinný spoločne a nerozdielne

zaplatiť na účet právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne

neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľom namietané

porušenie jeho základných práv podľa a a 3 a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých

konaniach. K porušeniu označených práv postupom krajského súdu v napadnutom konaní

malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa,

ignorujúc jeho požiadavku, aby nezákonne vykonané dôkazy boli odstránené zo súdneho

spisu. Postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní malo dôjsť k porušeniu

označených práv sťažovateľa tým, že najvyšší súd v konaní o dovolaní sťažovateľa

nerozhodol v súlade s jeho názorom. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu

o nemožnosti odstránenia nezákonne získaných dôkazov zo súdneho spisu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

Vo vzťahu k základnému právu podľa a právu podľa

dohovoru ústavný súd uvádza, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť,

a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (,

, , ).

Ústavný súd najskôr poukazuje na to, že aj keď z petitu sťažnosti vyplýva,

že sťažovateľ napáda len postup krajského súdu v napadnutom konaní, resp. postup

najvyššieho súdu v napadnutom konaní, z povahy veci vyplýva, že napádané postupy

vyústili do vydania jednotlivých rozhodnutí, konkrétne uznesenia krajského súdu

č. k. -566 z 27. augusta 2015 a uznesenia najvyššieho súd sp. zn.

z 11. marca 2016, a preto ústavný súd, v medziach vymedzených sťažnosťou

sťažovateľa, vychádzal pri svojom prieskume napadnutých konaní najmä z obsahu týchto

uznesení.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2

a 3 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutom konaní

Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie, ktoré najvyšší súd

uznesením podľa § 382 písm. c) Trestného priadku odmietol.

Ústavný súd, riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti v nadväznosti

na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54), rešpektujúc aj vlastnú rozhodovaciu činnosť, uvádza, že v prípade procesného

rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania je lehota na podanie sťažnosti

ustanovená v v zásade zachovaná aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (m. m.

, , , ).

Ústavný súd preto v tomto prípade považoval lehotu na podanie sťažnosti

proti postupu krajského súdu v napadnutom konaní za zachovanú.

K porušeniu označených práv postupom krajského súdu v napadnutom konaní malo

podľa sťažovateľa dôjsť z dôvodu, že krajský súd rozhodol o sťažovateľom podanom

odvolaní proti rozsudku okresného súdu bez toho, aby sa zaoberal problematikou vylúčenia

nezákonne získaných dôkazov zo súdneho spisu. Podľa názoru sťažovateľa mal krajský súd

v konaní o podanom odvolaní rešpektovať právny názor vyslovený najvyšším súdom v jeho

rozsudku sp. zn. zo 14. marca 2012.

Ako z odôvodnenia sťažnosti sťažovateľa vyplýva, sťažovateľ nenamieta skutkové

ani právne posúdenie veci krajským súdom, nevie sa však stotožniť s tým, že krajský súd

nereagoval na všetky ním uplatnené námietky, ktoré predniesol vo svojom odvolaní

(námietka týkajúca sa jeho požiadavky na odstránenie nezákonne získaných dôkazov

zo súdneho spisu, pozn.).

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej čl. 46 ods. 1

(obdobne ako aj dohovoru) je prvotným východiskom pre zákonom

upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie

právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by

mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Ústavný súd vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov,

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného

súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani

na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu

musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Krajský súd 27. augusta 2015 na neverejnom zasadnutí uznesením podľa § 319

zamietol odvolania sťažovateľa a jeho zákonného zástupcu

, pretože neboli dôvodné. Krajský súd odmietnutie odvolaní v časti relevantnej

pre toto konanie odôvodnil takto: „Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že

súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy v rozsahu

nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci, včítane tých, ktoré mu aj na podklade

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 14. marca

2012 prikázal vykonať tunajší krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn.

zo dňa 18. decembra 2013 a tieto správne vyhodnotil jednotlivo

i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia a a dospel

ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom. Okresný súd svoje skutkové zistenia

správne oprel predovšetkým o svedecké výpovede poškodeného , ktorý

na svojich usvedčujúcich svedeckých výpovediach zotrval v priebehu celého trestného

stíhania bez toho, aby boli zistené právne relevantné okolnosti, ktoré by vierohodnosť jeho

výpovedí spochybňovali, tiež o svedecké výpovede ,

i a najmä , s ktorými korešpondovali aj závery znaleckého

posudku znalca z odboru zdravotníctva − chirurgie

a tiež znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru

Slovenská Ľupča ohľadne zaistených krvných stôp na odevoch obžalovaného

a poškodeného. Svoje skutkové zistenia podrobne, vecne správne a presvedčivo odôvodnil

v napadnutom rozsudku a na ich podklade dôvodne neakceptoval obhajobné tvrdenia

obžalovaného ml. , pretože boli v rozpore s ostatnými vo veci vykonanými

dôkazmi a listinnými dôkazmi, ktoré boli pritom zadovážené zákonný procesným postupom

tak, ako na to správne poukázal v napadnutom rozsudku už okresný súd a ani krajský súd

nezistil žiadny zákonný dôvod, ktorý by spochybňoval obhajcom obvineného namietanú

spôsobilosť Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru Slovenská Ľupča

v trestnom konaní podať znalecký posudok z dôvodu jeho údajného vylúčenia

pre namietaný pomer veci. Odvolací súd po preskúmaní veci vzhľadom na uvedené dôvody

dospel k rovnakým skutkovým zisteniam ako okresný súd, pretože dôkazy, ktoré vykonal,

na ktoré podrobne poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku a o vierohodnosti ktorých

nie sú žiadne pochybnosti, vytvárajú ucelenú reťaz dôkazov, ktoré jednoznačne

a nepochybne usvedčujú obžalovaného ml. zo spáchania žalovaného skutku

uvedeného vo výroku napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky obžalovaného

mladistvého vo vzťahu ku skutkovým zisteniam nepovažoval preto za dôvodné. Neakceptoval

ani jeho odvolacie námietky o údajnom porušení jeho základných práv na obhajobu

z dôvodu, že súd prvého stupňa po opätovnom vykonaní všetkých potrebných a dostupných

dôkazov na objasnenie skutkového stavu veci bral do úvahy iba dôkazy získané zákonným

spôsobom a nezákonne získané dôkazy, na ktoré poukázal nielen krajský súd vo svojom

vyššie citovanom zrušujúcom uznesení, ale pred ním už aj Najvyšší súd Slovenskej republiky

vo svojom rozsudku sp. zn. zo dňa 14. marca 2011, absolútne nebral

do úvahy a nepoužil ich ako podklad pre svoje rozhodnutie.

Vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu okresný súd nepochybil ani

pri právnom posúdení konania obžalovaného ml. ako prečinu ublíženia na

uzdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., pričom svoje závery v tomto smere v napadnutom

rozsudku tiež zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil. Odvolací súd dospel nielen k rovnakým

skutkovým zisteniam, ale aj k rovnakým právnym záverom ako okresný súd, preto ani

v tomto smere nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku. Ani v tomto smere

odvolacie námietky obžalovaného nepovažoval za opodstatnené...“

Ako z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, krajský súd sa v rámci tohto

odvolacieho konania námietkou sťažovateľa týkajúcou sa jeho požiadavky na vylúčenie

nezákonne získaných dôkazov so súdneho spisu nezaoberal. Uvedené však neznamená,

že krajský súd na túto námietku sťažovateľa vôbec nereagoval. V tejto súvislosti ústavný

súd poukazuje na to, že sťažovateľ túto námietku v rámci predmetného trestného konania,

ktoré bolo proti nemu vedené, vzniesol niekoľkokrát. Krajský súd sa touto jeho námietkou

naposledy zaoberal vo svojom uznesení č. k. -430 z 30. mája 2012, v ktorého

odôvodnení uviedol: „K uzneseniu Najvyššieho súdu krajský súd vzhľadom na jeho

odôvodnenie týkajúce sa prítomnosti nezákonne získaných dôkazov, ktoré sú založené

v trestnom spise, uvádza, že súd nemôže tieto dôkazy zo spisu vyňať, keďže strany, teda

prokurátor a na druhej strane obvinený, môžu mať a majú v praxi aj rozdielne názory na to,

či dôkazy sú vykonané zákonným alebo nezákonným spôsobom. Ak súd zaujme názor, že sú

nezákonné, nesmie k nim pri hodnotení dôkazov vôbec prihliadať, ale zákon mu nedáva

právo ich zo spisu vylúčiť vyňatím.“ Navyše ani z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. marca 2012, na ktoré sa odvoláva aj sťažovateľ, nevyplýva,

že by najvyšší súd bol toho názoru, že by vo veci konajúce súdy nižšieho stupňa mali

zo súdneho spisu vylúčiť nezákonne získané dôkazy. Práve naopak, z odôvodnenia

uvedeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že vo veci konajúce súdy sú povinné

rešpektovať zákonnosť pri vykonávaní dôkazov, pričom dôkaz získaný nezákonným

spôsobom nesmie byť „súčasťou hodnotenia rozhodujúceho pre výrok rozhodnutia“,

v opačnom prípade by takého rozhodnutie bolo nezákonné.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa (resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd zároveň poukazuje na to,

že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom (odvolacom) konaní nemusí reagovať

na každú vznesenú námietku, ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní, prípadne zostali sporné, resp. sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia preto neznamená, že súd musí dať

podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, hoci z odôvodnenia rozhodnutia

musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový

a právny základ rozhodnutia (, tiež ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd v dostatočnom rozsahu

reagoval na námietky sťažovateľa týkajúce sa vykonaného dokazovania, ktoré predniesol

vo svojom odvolaní a na tieto primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom odpovedal

v rámci odôvodnenia svojho uznesenia, pričom z jeho odôvodnenia zreteľne vyplýva, že tak

okresný súd, ako aj krajský súd vychádzali vo svojich rozhodnutiach len z dôkazov, ktoré

boli získané zákonným spôsobom.

Ústavný súd preto konštatuje, že s prihliadnutím na okolnosti danej veci medzi

namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa , resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom najvyššieho

súdu v napadnutom konaní nie je príčinná súvislosť, ktorá by mala za následok porušenie

sťažovateľom označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Obdobne podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nepreukázal existenciu príčinnej

súvislosti ani medzi postupom krajského súdu v napadnutom konaní a namietaným

porušením jeho základných práv podľa a 3 , preto aj v tejto časti ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2

a 3 a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní

Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa

a a 3 a práva podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní malo dôjsť z dôvodu, že najvyšší súd v konaní

o dovolaní sťažovateľa nerozhodol v súlade s jeho názorom. Sťažovateľ nesúhlasí

s názorom najvyššieho súdu o nemožnosti odstránenia nezákonne získaných dôkazov

zo súdneho spisu.

Najvyšší súd uznesením dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietol z dôvodu, že neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371 Trestného

poriadku.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia po zistení, že dovolanie bolo

podané oprávnenou osobou v súlade s a na

príslušnom prvostupňovom súde v zákonnej lehote podľa ,

poukázal na význam inštitútu dovolania a následne vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

v odôvodnení svojho uznesenia najskôr poukázal

na to, že „právo na obhajobu je popri prezumpcii neviny jedným z najdôležitejších

základných práv osôb, proti ktorým sa vedie trestné konanie. Hlavným účelom tohto práva

garantovaného čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako

aj je dosiahnutie spravodlivého súdneho

rozhodnutia. Ide o právo, ktoré je nielen v záujme trestne stíhanej osoby a na jej prospech,

ale aj v záujme každého demokratického právneho štátu, založeného na úcte k právam

a slobodám človeka a občana...“, pričom „konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo

na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre

plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii

orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva...

Z dikcie tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu

zásadným spôsobom, je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená,

že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní

obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.“. Najvyšší súd

v časti relevantnej pre toto konanie k veci uviedol, že „v posudzovanej veci obvinený

v dovolaní výslovne nenamietal, že by boli porušené ustanovenia

o povinnej obhajobe. Porušenie ustanovení o povinnej obhajobe nebolo zistené ani

zo strany dovolacieho súdu. Pokiaľ ide o ďalšie námietky obvineného v rámci tohto

dovolacieho dôvodu, dovolací súd pripomína, že sa s nimi náležíte vysporiadal krajský súd

v dôvodoch svojho rozhodnutia. Napriek tomu považuje dovolací súd k námietkam

obvineného za potrebné uviesť, že v každej konkrétnej veci musí sám súd rozhodnúť o tom,

akými dôkaznými prostriedkami bude objasňovať určitú okolnosť, ktorá je dôležitá pre

náležité zistenie skutkového stavu veci a pre správne rozhodnutie o vine, či nevine

obvineného. Vyplýva to z ústavného princípu nezávislosti sudcov pri výkone ich funkcie

a z ich viazanosti len právnym poriadkom. Podstata tohto princípu spočíva v tom,

že sudcom nemožno v konkrétnej veci prikazovať, aké dôkazy majú v záujme zistenia

skutkového stavu veci vykonať a akým spôsobom majú hodnotiť vykonané dôkazy.

Dovolací súd sa nemôže stotožniť s argumentáciou dovolateľa, že jeho právo

na obhajobu bolo zásadným spôsobom porušené tým, že zo spisu neboli vylúčené dôkazy,

ktoré boli získané nezákonným spôsobom. V tomto smere si dovolací súd osvojil stanovisko

prokurátorky uvedené v jej vyjadrení k dovolaniu obvineného. Z trestného spisu skutočne

nemožno odstraňovať žiadne vykonané dôkazy. V tomto smere ani obvineným uvedené

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. nespomína,

že je potrebné zo spisového materiálu odstrániť nezákonne získané dôkazy. Podstatné

v danom prípade je, že súd prvého stupňa ako aj odvolací súd vychádzali vo svojich

rozhodnutiach iba z dôkazov, ktoré boli získané zákonným spôsobom.“.

Prihliadajúc na uvedenú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa základného práva

na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vychádzajúc z citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho

súdu, ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu týkajúci sa nemožnosti

odstraňovania akýchkoľvek dôkazov (vrátane nezákonne získaných dôkazov, pozn.)

zo súdneho spisu je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný. V okolnostiach

danej veci preto nič nenasvedčuje tomu, že by postupom najvyššieho súdu v napadnutom

konaní mohlo podľa názoru ústavného súdu dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa , resp. práva podľa dohovoru. Skutočnosť,

že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí vyslovil právne závery, ktoré sťažovateľ nepovažuje

za správne či dostatočné a s ktorými nesúhlasí, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov a taktiež nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor ústavného súdu svojím vlastným (napr.

, ). Ústavný súd preto odmietol túto časť sťažnosti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa a 3

ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ nepreukázal žiadnu príčinnú súvislosť medzi

označenými základnými právami a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní, preto

ústavný súd aj v tejto časti odmietol podľa sťažnosť

sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2017