Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 105/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného AK MS s. r. o., Galandova 3,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Miloslav Šimkovič, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a 2 a

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

porušenie a 2 rozsudkom Okresného súdu

Bratislava IV sp. zn. z 22. júla 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 27. septembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 20. mája 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra

2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Miloslav Šimkovič, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj

porušenie a 2 rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 22. júla 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok“),

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. septembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. mája 2015

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení

odporcu, proti ktorému sa navrhovateľ v 1. rade a navrhovateľka v 2. rade (spolu ďalej aj

„navrhovatelia“) domáhali zaplatenia sumy 331 939,19 € s príslušenstvom. Z ďalších zistení

ústavného súdu vyplýva, že medzi sťažovateľom (ako odporcom), navrhovateľmi a ďalšou

fyzickou osobou došlo 30. septembra 2003 k uzavretiu zmluvy o zabezpečení obchodu

(ďalej len „zmluva o zabezpečení obchodu“), predmetom ktorej bolo

„1. zabezpečenie odovzdania akcií od predávajúcich v konaní navrhovateľov

v 1. rade a 2. rade kupujúcemu pánu (čl. 1 ods. 1 zmluvy).

2. zabezpečenie zaplatenia dohodnutej kúpnej ceny v sume 40 mil. Sk za prevod akcií

od predávajúcich kupujúcemu. Na zabezpečenie kúpnych cien za prevod akcií sa medzi

zmluvnými stranami dojednalo vystavenie dvoch vlastných bianko zmeniek kupujúcim.

Dňa 30. 09. 2003 pán vystavil vlastnú bianko zmenku v prospech remitenta

navrhovateľa v 1. rade na sumu 27 200 000,- Sk a rovnaký deň ďalej vystavil vlastnú bianko

zmenku v prospech remitenta navrhovateľa v 1. rade na sumu 12 800 000,- Sk. Na základe

zmluvy kúpna cena za akcie bola splatná dňa 31. 3. 2004 do 24.00 hod. a v prípade, ak by

nebola pánom uhradená riadne a včas, odporca bol povinný vydať

navrhovateľom zmenky na základe domáhania sa nároku na zaplatenie kúpnej ceny

a v rovnaký deň vydať akcie pánovi . ... navrhovatelia po podpise zmluvy

odovzdali rubopisované akcie osobne odporcovi. Rovnako pán odovzdal zmenky

odporcovi. ... odporca nespochybniteľne porušil svoju povinnosť a zmenky v rozpore

s ustanovením čl. 4. Pravidlá dispozície so zmenkami odsek 1 Zmluvy o zabezpečení

obchodu zložil do úschovy na súde a nevydal navrhovateľom.“ (citované z napadnutého

rozsudku okresného súdu).

V bode 2 čl. IV zmluvy o zabezpečení obchodu si jej účastníci dojednali pre prípad,

ak odporca (sťažovateľ) poruší povinnosť a odovzdá kupujúcemu akcie v rozpore s touto

zmluvou a/alebo nevydá zmenky podľa podmienok ustanovených v zmluve, zaplatí

zmluvnú pokutu v sume 25 % z nominálnej hodnoty zabezpečovacích zmeniek,

t. j. 10 000 000 Sk, ktorú zaplatí navrhovateľom. Okresný súd napadnutým rozsudkom

rozhodol o povinnosti odporcu (sťažovateľa) zaplatiť navrhovateľovi v 1. rade sumu 165

969,59 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 11 % p. a. zo sumy 165 969,59 €

od 1. apríla 2004 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti

tohto rozsudku a navrhovateľke v 2. rade sumu 165 969,59 € spolu s úrokom z omeškania

vo výške 11 % p. a. zo sumy 165 969,59 € od 1. apríla 2004 do zaplatenia, a to všetko

do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

O odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku okresného súdu rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu v časti,

v ktorej uložil odporcovi povinnosť zaplatiť každému z navrhovateľov sumu 165 969,59 €,

potvrdil a v časti priznaných úrokov z omeškania napadnutý rozsudok okresného súdu

zmenil tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť každému z navrhovateľov úrok

z omeškania vo výške 11 % p. a. zo sumy 165 969,59 € od 25. septembra 2007

do zaplatenia, to všetko do troch dní a vo zvyšku návrh zamietol. Dovolanie sťažovateľa

smerujúce proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd odmietol.

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu v sťažnosti formuluje

tieto námietky:

1. Napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu princípu

dvojinštančnosti súdneho konania spočívajúceho v tom, že došlo k aplikácii takých

ustanovení právnych predpisov, na ktorých použitie sťažovateľ nebol upozornený a ktoré

neboli pri doterajšom rozhodovaní použité [posúdenie otázky splatnosti zmluvnej pokuty

použitím v tom čase platného a účinného (ďalej

aj „OSP“) o náhradnom doručení súdnych rozhodnutí a aplikácia ustanovení Obchodného

zákonníka];

2. Napadnutý rozsudok krajského súdu je v rozpore s príslušnými právnymi

predpismi, konkrétne

- je napadnutý rozsudok v časti rozhodovania o splatnosti zmluvnej pokuty

a splatnosti úrokov z omeškania v rozpore s príslušnou právnou normou, keďže krajský súd

obišiel určenie splatnosti podľa tým,

že rozhodoval o výške úroku z omeškania iba podľa ,

- krajský súd priznal navrhovateľom premlčaný peňažný nárok v rozpore s § 100

a nasl. ,

- krajský súd aplikáciou obišiel

skutočnosť, že zmluva o zabezpečení obchodu neobsahovala ustanovenia o dojednaní

odplaty pre sťažovateľa;

3. Odôvodnenie aplikácie (upravujúce moderačné

oprávnenie súdu znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, pozn.) je v napadnutom

rozsudku arbitrárne, keďže krajský súd nevykonal dokazovanie vo vzťahu k výške škody,

ktorá mala vzniknúť navrhovateľom porušením zmluvnej povinnosti (chýba tak vecný

základ rozhodovania podľa , pozn.), a postupoval v rozpore

s kritériami uvedenými v označenom ustanovení ;

4. Krajský súd porušil procesné pravidlá, keďže

- v odvolacom konaní postupoval v rozpore s , podľa ktorého je

odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa,

- rozhodoval vo veci, v ktorej nemal právomoc a v rozpore s a

konanie nezastavil (keďže nedošlo k uzavretiu platnej odplatnej zmluvy, chýba

podľa sťažovateľa hmotnoprávny základ pre sporové súdne konanie, pozn.),

- použil v rozpore s dôkaz, ktorý nebol vykonaný súdom prvého

stupňa, opakovaný v rámci dokazovania odvolacím súdom ani doplnený v rámci

dokazovania odvolacím súdom (podľa sťažovateľa krajský súd deň vzniku omeškania

a vzniku povinnosti platiť úroky odvodil od nedoručenej listovej zásielky obsahujúcej

procesné uznesenie najvyššieho súdu, pričom dokazovanie nedoručenou písomnosťou

nevykonal, a preto nebol daný právny základ na jej použitie, pozn.),

- postupoval v rozpore s , keď neodôvodnil lehotu splatnosti a omeškanie

s platením zmluvnej pokuty a dokazovanie vykonal v rozpore s a

(krajský súd použil ako dôkaz nedoručenú zásielku a v odôvodnení rozhodnutia vyslovuje

domnienku a predpokladá úvahy na základe skutočností, ktoré neboli v konaní vykonané

v súlade s a , pozn.),

- konal v rozpore s , , a , v dôsledku

čoho došlo podľa sťažovateľa k porušeniu procesných pravidiel, pričom použitie

„neexistujúcich dôkazov“ na určenie podstatnej právnej skutočnosti pre rozhodnutie

spôsobuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nie je presvedčivé,

napadnutý rozsudok krajského súdu nie je riadne odôvodnený, keďže odvolací súd

neuviedol, ako sa o veci vyjadril sťažovateľ napriek doručeniu jeho vyjadrenia

z 23. septembra 2011,

- postupoval svojvoľne, keďže:

a) nerešpektoval kogentnú normu obsiahnutú v § 269 ods. 2 v spojení s § 263

[krajský súd podriadil trojstrannú zmluvu o zabezpečení obchodu

a právne vzťahy z nej vyplývajúce, ktoré tvoria právny základ sporu pod III. časť

s poukazom na v spojení s

, pozn.],

b) konal aj napriek nedostatku svojej právomoci vzhľadom na to, že z vykonaného

dokazovania ani z obsahu zmluvy nevyplýva, že zmluva o zabezpečení obchodu

z 20. septembra 2003 v súlade s vznikla, a preto

zo zmluvy, ktorá nevznikla, nevznikli podľa sťažovateľa ani záväzkovo-právne vzťahy,

takže nie je daná právomoc krajského súdu,

c) napadnutý rozsudok je podľa sťažovateľa v rozpore s viazanosťou petitom podľa

, keďže krajský súd napriek tvrdeniu o nesprávnosti priznaných úrokov

z omeškania zmenil iba lehotu začiatku omeškania, ale neodstránil nedostatok

a nesprávnosť žaloby v časti uplatnených úrokov z omeškania.

Závery krajského súdu obsiahnuté v napadnutom rozsudku sú podľa sťažovateľa

neodôvodnené (nedostatočne odôvodnené) a arbitrárne.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta,

že dovolací súd v jeho veci uplatnil reštriktívny výklad , keď tvrdil,

že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nie je zmeňujúcim, a tak „nenaplnil ústavnú

povinnosť poskytnúť sťažovateľovi požadovanú súdnu ochranu“. Tvrdenie dovolacieho súdu

sťažovateľ vyvracia argumentáciou, podľa ktorej „Predmetom sporu: 1. Nebola platnosť

zmluvy o zabezpečení obchodu, ale povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu a sporné bolo:

- porušenie povinnosti sťažovateľom, - omeškanie navrhovateľov a tým zmena v obsahu

záväzkov, - splatnosť zmluvnej pokuty, ak vznikla, - výška zmluvnej pokuty a jej moderácia

a pod., ktoré prvostupňový súd a odvolací súd neposúdili zhodne, vrátane ďalších

skutočností. 2. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku (s. 12) odvolací súd vo veci samej, a to

určenia omeškania sťažovateľa a právneho základu určených úrokov výslovne uviedol,

že rozhodol inak.“.

Prípustnosť dovolania podľa a v spojení

s sťažovateľ odôvodňuje tým, že

a) krajský súd postupoval v rozpore s , keďže nevyzval účastníkov

konania na vyjadrenie sa k aplikácii a ,

b) nerešpektovaním procesného práva podľa mu bola postupom

krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom, čím zároveň došlo k inej vade konania

spočívajúcej v nedostatku dôvodov pre aplikáciu a krajským súdom,

c) napadnutý rozsudok krajského súdu je v rozpore s predvídateľnosťou súdneho

rozhodnutia,

d) krajský súd konal v rozpore s ustálenou rozhodovacou činnosťou, keď aplikoval

a bez predchádzajúcej výzvy na vyjadrenie,

e) krajský súd postupoval v rozpore s a , keďže

aplikáciou bez predchádzajúcej výzvy účastníkom

konania na vyjadrenie sa k tejto aplikácii bol sťažovateľ zbavený možnosti predkladať

k tejto aplikácii skutkovo a právne významné argumenty,

f) odvolací súd postupoval tak, že potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa z iného

právneho dôvodu, čím mu odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f)

,

g) krajský súd postupoval v rozpore s , čím taktiež došlo k odňatiu

možnosti konať pred súdom,

h) postupom krajského súdu došlo k porušenie jeho procesných práv ustanovených

v a ,

ch) odvolací súd ho nevyzval v súlade s na vyjadrenie sa k aplikácii

,

i) krajský súd neuviedol v napadnutom rozsudku konkrétny odsek § 266 Obchodného

zákonníka, na ktorom založil svoje rozhodnutie,

j) odvolací súd aplikoval bez predchádzajúcej výzvy

účastníkom konania na vyjadrenie k jeho aplikácii, čo je v rozpore s ,

k) krajský súd aplikoval aj napriek tomu,

že na aplikáciu toho ustanovenia nepoukazovali ani navrhovatelia

a ani sťažovateľ a jeho aplikáciou sa nezaoberal ani prvostupňový súd,

l) odvolací súd neaplikoval o omeškaní veriteľa

pri posudzovaní nároku zo zmluvnej pokuty a jeho existencie,

m) krajský súd nevykonal dodatočné dokazovanie,

n) krajský súd mu svojím postupom znemožnil vyjadriť sa k jeho záveru,

že (sťažovateľ) „významným spôsobom narušil rovnováhu vzťahu medzi navrhovateľmi

a “, čo malo mať významný vplyv na možnosť zníženia zmluvnej pokuty

(jej moderácie, ktorá v zmysle patrí výlučne do pôsobnosti

súdu),

o) odvolací súd k svojmu záveru o tom, že navrhovatelia neboli ako veritelia

vo vzťahu k sťažovateľovi v omeškaní, nevykonal žiadne nové dokazovanie,

p) krajský súd postupoval v rozpore s , keďže ho nevyzval

na vyjadrenie sa k aplikácii a .

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu tiež uvádza,

že ním uplatnený „reštriktívny výklad dôvodov dovolania podľa ,

redukovaný dovolacím súdom iba na ním vybrané námietky (iba 2) sťažovateľa spôsobuje,

že uznesenie o odmietnutí je vecne nesprávne a zároveň... arbitrárne...“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

podľa sťažovateľ uvádza, že v odvolacom konaní došlo v priebehu

roku 2015 k výmene dvoch zákonných sudcov, a to „nie náhodným výberom, ale

administratívnym opatrením“.

V dovolacom konaní podľa sťažovateľa došlo zároveň aj k porušeniu jeho

základného práva vlastniť majetok podľa v spojení s

, keďže najvyšší súd „rozhodol o dovolaní po nedôvodných prieťahoch v konaní

od augusta 2012... až do 19. 5. 2015... Nedôvodné prieťahy v konaní majú vplyv na výšku

priznaných úrokov z omeškania, čo je takmer 30 % z istiny.“.

Sťažovateľ v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. -326 zo dňa

22. 07. 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo dňa 27. 09. 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

boli porušené základné práva a slobody a ľudské práva a základné slobody

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 12

ods. 1 a 2 , Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k čl. č. 6 Dohovoru.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. -326 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. a rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie

konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 355,66 €,

ktoré je Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR spoločne a nerozdielne povinný zaplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15.000 €,

ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu a vo výške 16.000 €, ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

garantovaných a listinou a práv garantovaných dohovorom a dodatkovým

protokolom napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe

subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

garantovaných a listinou a práv garantovaných dohovorom a dodatkovým

protokolom napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

Ešte pred posúdením konkrétnych námietok sťažovateľa vznesených proti

napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný

súd považoval za žiaduce vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému

rozsudku krajského súdu poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípadoch,

ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť

ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota

na podanie sťažnosti ustanovená v v zásade zachovaná

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

(napr. , , ), t. j. v prípade sťažovateľa

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu. Z uvedeného dôvodu preskúmal vecne

aj tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich práv garantovaných

, listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom napadnutým rozsudkom krajského

súdu, pričom ju vzhľadom na charakter sťažovateľom vznesených námietok posudzoval

spoločne s tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu.

II.2.1 K namietanému porušeniu a 2 napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu a 2 ústavný súd pripomína

svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej „Zásady uvedené v a 2 SR

v súhrne vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv a zároveň majú aj

univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom

pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu

byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach“ (,

m. m. , ).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že ustanovenia a 2 nemožno

považovať za základné práva, ktoré by podliehali samostatnej ochrane prostredníctvom

inštitútu sťažnosti podľa , ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 36 ods. 3 listiny

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo

nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávny úradný postup.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov (vydané

v konaní o zaplatenie zmluvnej pokuty) nesignalizujú žiadnu možnosť vyslovenia porušenia

citovaného článku listiny a priori zameraného na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu či iného štátneho orgánu, pretože chýba zjavná príčinná súvislosť medzi

označeným článkom listiny a napadnutými rozhodnutiami. Navyše, sťažnosť je v tejto časti

aj nezrozumiteľná, keďže nie je riadne odôvodnená napriek tomu, že riadne odôvodnenie

sťažnosti tvorí v zmysle jej obligatórnu (zákonom

predpísanú) náležitosť.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú a tiež z dôvodu

nedostatku zákonom predpísaných náležitostí.

II.2.3 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov pod (v spojení s namietaným porušením

základných práv podľa a a práva podľa

dodatkového protokolu) napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

V súvislosti s tou časťou sťažnostnej argumentácie, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva podľa v spojení s namietaným

porušením základných práv podľa a a práva podľa

dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných

pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí smerovať proti

aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľov.

Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu

funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,

a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo ().

V nadväznosti na uvedené konštatovanie ústavný súd poukazuje na svoj právny názor

tvoriaci súčasť jeho ustálenej judikatúry (napr. , , ,

), podľa ktorého ochranu základnému právu podľa poskytuje

v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie

základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v posudzovanom prípade

všeobecnými súdmi) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu

doručená, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného

práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmieta ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

). Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu

doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie

takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj

z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už príslušný všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti

podľa (), a preto už k namietanému porušovaniu práva

nečinnosťou tohto orgánu už nemôže dochádzať (m. m. ).

Keďže krajský súd vo veci sťažovateľa rozhodol napadnutým rozsudkom

z 27. septembra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 6. decembra 2011, a najvyšší súd

napadnutým uznesením z 20. mája 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 7. augusta 2015,

je zjavné, že v čase doručenia sťažnosti (29. septembra 2015) už nemohlo dochádzať

k porušovaniu sťažovateľom označeného základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa .

V súvislosti s namietanými neodôvodnenými prieťahmi spôsobenými najvyšším

súdom sťažovateľ namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

v spojení s a práva podľa dodatkového protokolu, keďže prieťahy

zapríčinené najvyšším súdom „majú vplyv na výšku priznaných úrokov z omeškania, čo je

takmer 30 % z istiny“.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, že postupom najvyššieho

súdu (a tiež krajského súdu) už nemôže dochádzať k porušeniu sťažovateľovho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , nemohol

vysloviť, že v spojení s namietaným porušením tohto základného práva došlo aj k porušeniu

základných práv podľa a a práva podľa dodatkového

protokolu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom

prerokovaní podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.4 K namietanému porušeniu základných práv podľa

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa sťažovateľa je napadnutý rozsudok krajského súdu zjavne neodôvodnený

a arbitrárny, v dôsledku čoho porušuje jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 , ako aj jeho práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu.

V súlade s každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistuje zásadná

odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať

spoločne.

V súlade s každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojej ustálenej judikatúry, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov (ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti), t. j. vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ani súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových záverov a na

skutkových záveroch založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr.

, ). Úlohou ústavného súdu teda nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , , , rovnako aj

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

Uplatňujúc uvedené východiská, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu a v tejto súvislosti sa zaoberal najprv tou jeho časťou, v ktorej sa zaoberal

otázkou splatnosti zmluvnej pokuty, námietkou premlčania nároku navrhovateľov, ako aj

otázkou uplatnenia moderácie dohodnutej zmluvnej pokuty a (ne)odplatnosťou zmluvy

o zabezpečení obchodu. K týmto otázkam krajský súd v napadnutom rozsudku uvádza:

„Z predmetnej zmluvy vyplýva, že zmluvné strany si v danom prípade dohodli

zmluvnú pokutu jednorázovo, bez opakovania, za porušenie konkrétne a určito vymedzenej

povinnosti (odovzdať akcie v rozpore s touto zmluvou a/alebo nevydať

zmenky navrhovateľom). Čas plnenia alebo čas splatnosti zmluvnej pokuty je významný

z hľadiska zániku záväzku, lebo ak dlžník veriteľovi plní riadne a včas, záväzok zanikne, ale

ak dlžník neplní riadne a včas, dostane sa do omeškania. Ak si strany v zmluve nedohodnú

čas plnenia zmluvnej pokuty, čas plnenia určuje veriteľ tým, že o plnenie požiada, avšak

uvedené má význam len z hľadiska priznania úrokov z omeškania. Podľa § 393 Obch. zák.

pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína premlčacia doba plynúť dňom, keď

bola povinnosť porušená, ak nie je pre premlčanie niektorých týchto práv ustanovená

osobitná úprava. Pokiaľ je dojednaná zmluvná pokuta jednorázovo bude rozhodujúcim

pre začiatok plynutia premlčacej doby deň porušenia povinnosti bez ohľadu na splatnosť

zmluvnej pokuty. V danom prípade odporca bol povinný podľa zmluvy dňa 31. 03. 2004

vydať zmenky do rúk navrhovateľov, ak do 31. 03. 2004 neuhradí kúpnu cenu

za prevod akcií. Podľa § 397 Obch. zák., ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak,

je premlčacia doba štyri roky. V danom prípade išlo o právo požadovať zaplatenie zmluvnej

pokuty, v ktorých prípadoch premlčacia doba začína plynúť dňom, keď bola povinnosť

porušená. V danom prípade teda 01. 04. 2004, tzn., že nie je rozhodujúci čas splnenia, teda

splatnosť pokuty, ale skutočnosť, kedy došlo k porušeniu povinnosti, ktorú zmluvná pokuta

zabezpečuje. Premlčacia doba teda začala plynúť dňom porušenia zmluvnou pokutou

zabezpečenej povinnosti a štvorročná premlčacia doba v danom prípade mohla uplynúť dňa

01. 04. 2008. Keďže navrhovatelia podali návrh na začatie konania na súde 30. 03. 2007,

právo na zaplatenie zmluvnej pokuty v čase podania návrhu nebolo ešte premlčané.

Pokiaľ išlo o námietku odporcu, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie

ohľadom výšky škody, ktorá mala vzniknúť navrhovateľom do doby súdneho rozhodnutia

porušením zmluvnej povinnosti, skúmanie možnosti zníženia zmluvnej pokuty súdom,

ust. § 301 Obch. zákonníka uvádza, že neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť

s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody,

ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa

vzťahuje zmluvná pokuta. Na náhradu škody, ktorá vznikla neskôr, je poškodený oprávnený

do výšky zmluvnej pokuty podľa § 373 a nasl. Pokiaľ ide o hodnotu a význam

zabezpečovanej povinnosti, v danom prípade išlo o vydanie zmeniek znejúcich na sumu

40.000.000,- Sk a zabezpečenie úhrady ceny za prevod akcií; pri skúmaní možného zníženia

– moderácie dojednanej zmluvnej pokuty, bolo v danom prípade určujúcim predovšetkým

vyhlásenie odporcu v čl. VI bod 2 Zmluvy o zabezpečení obchodu, v ktorej vyjadril súhlas

s výškou sankcie obsiahnutej v tejto zmluve a potvrdil, že nie sú z jeho hľadiska

neprimerané ani v rozpore s dobrými mravmi, keď je potrebné opätovne zdôrazniť,

že uvedený záväzok na zaplatenie zmluvnej pokuty odporca dobrovoľne prevzal, potvrdil ho

uvedeným vyhlásením, pričom návrh uvedenej zmluvy bol vypracovaný v jeho dispozičnej

sfére a ako osoba s právnickým vzdelaním a profesionálny právnik poskytujúci právne

služby si musel byť vedomý aj dosahov takéhoto vyhlásenia, a teda či dojednanie vo výške

25 % z nominálnej hodnoty zabezpečovacích zmeniek bude alebo nebude mať vplyv na jeho

osobné prípadne majetkové pomery. Uvedené nemožno považovať za vzdanie sa práv

vzniknutých v budúcnosti, a to ani vo vzťahu k ust. § 301 Obch. zák. Vzhľadom na uvedené

potom podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade neprichádzala do úvahy moderácia

dohodnutej zmluvnej pokuty ... Zmluva o zabezpečení obchodu bola len jednou z viacerých

zmlúv medzi účastníkmi uzavretými v súvislosti s predajom akcií emitenta ,

pre ktorého odporca poskytoval právne služby ako komerčný právnik, resp. advokát, neskôr

zastupoval uvedenú spoločnosť, resp. aj v súdnych a iných konaniach a to aj

voči navrhovateľom, a je preto nepochybné, resp. vzhľadom na všetky okolnosti možno mať

za to, za poskytnuté právne služby si vyúčtoval odmenu v súlade s príslušnou vyhláškou aj

bez toho, aby priamo v predmetnej zmluve o zabezpečení obchodu bola dojednaná odplata,

pretože ani odporca v tejto súvislosti netvrdil, že by uvedenú zmluvu o zabezpečení obchodu

nepripravovala jeho právnická kancelária...“

Na základe citovaného možno podľa názoru ústavného súdu konštatovať, že krajský

súd sa primeraným spôsobom venoval v napadnutom rozsudku podstatnej argumentácii

sťažovateľa týkajúcej sa splatnosti zmluvnej pokuty, namietaného premlčania nároku

navrhovateľov, ako aj otázkou, či má (môže) všeobecný súd vo veci sťažovateľa uplatniť

moderáciu dohodnutej zmluvnej pokuty, ako aj otázkou (ne)odplatnosti zmluvy

o zabezpečení obchodu, t. j. vo vzťahu k tejto časti námietok nemožno napadnutý rozsudok

krajského súdu považovať za (zjavne) neodôvodnený.

Za nedostatočne odôvodnenú považuje sťažovateľ aj tú časť napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktorá sa týka splatnosti úrokov z omeškania. Krajský súd vo vzťahu k tejto

námietke sťažovateľa v napadnutom rozsudku najmä uvádzal:

„Pokiaľ ide o vznik omeškania a vznik povinnosti platiť úroky z omeškania,

rozhodujúcim dátumom tu bol deň doručenia, resp. deň nasledujúci, uznesenia Najvyššieho

súdu SR zo dňa 27. 08. 2007 č. k. odporcovi na adresu

, ktorú adresu si tento uviedol tak v Zmluve o zabezpečení obchodu zo dňa

30. septembra 2003 ako adresu svojho trvalého pobytu, tak aj v Dohode o urovnaní zo dňa

15. 12. 2005 a na túto adresu mu bolo doručené aj uvedené uznesenie Najvyššieho súdu SR,

ktorým tento súd rozhodol o vecnej príslušnosti, z ktorého uznesenia sa mohol dozvedieť

o tom, že si voči nemu navrhovatelia uplatňujú nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty

10.000.000,- Sk s príslušenstvom, pričom uvedená zásielka mu bola doručená náhradným

spôsobom v súlade s ust. , v znení účinnom do 15. 10. 2008, dňa

23. 09. 2007, a teda dňom nasledujúcim dňom 24. 09. 2007 sa dostal do omeškania

s plnením peňažného záväzku a zmluvnej pokuty.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd nepovažuje za zjavne neodôvodnenú ani tú

časť napadnutého rozsudku, v ktorej sa krajský súd vysporiadaval s otázkou splatnosti

úrokov z omeškania.

Prihliadajúc najmä na citované časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, ústavný

súd zastáva názor, že právne závery, ku ktorým v súvislosti s nárokom navrhovateľov

na zaplatenie zmluvnej pokuty, ako aj úrokov z omeškania krajský súd dospel, nemožno

považovať za svojvoľné, resp. arbitrárne. Krajský súd zrozumiteľne a bez zjavných

logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, pričom

výklad a aplikácia príslušných ustanovení vo veci uplatňovaných právnych noriem nie je

v rozpore s ich podstatou a zmyslom. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod

a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Táto skutočnosť zakladá dôvod

na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Keďže sťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie svojich práv hmotnoprávneho

charakteru (právo vlastniť majetok a právo na pokojné užívanie majetku) v priamej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie ústavný súd nezistil, nemohlo dôjsť

napadnutým rozsudkom krajského súdu ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa a a práv podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ sťažovateľ namietal procesné pochybenia krajského súdu, ktorých sa mal

dopustiť svojím postupom predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozsudku, ústavný súd

pre úplnosť dodáva, že tieto boli predmetom preskúmavania najvyšším súdom v rámci

dovolacieho konania (s výnimkou námietky, podľa ktorej vo veci mal rozhodnúť nezákonný

sudca, k tomu ďalej časť II.2.5 tohto uznesenia, pozn.). Z uvedeného dôvodu bolo

pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti kľúčové, ako sa s namietanými procesnými

pochybeniami krajského súdu vysporiadal najvyšší súd v dovolacom konaní.

II.2.5 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

V súvislosti s námietkou porušenia základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ

napáda postup krajského súdu v rámci odvolacieho konania, v ktorom malo dôjsť

k výmenám dvoch zákonných sudcov na základe administratívneho opatrenia.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z citovaného ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku vyplýva, že dôvodom na podanie mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) v občianskom súdnom konaní je aj to, že súd nebol správne

obsadený. Súd pritom nie je správne obsadený, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca

(m. m. ).

Za situácie, ak v relevantnom čase pripúšťal vo vzťahu

k námietke nesprávne obsadeného súdu účinný právny prostriedok nápravy (dovolanie),

nemožno sa domáhať ochrany základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

, ku ktorému malo dôjsť pred krajským súdom, v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ mal k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok, prostredníctvom ktorého

mohol účinne namietať porušenie svojho základného práva podľa .

Táto skutočnosť vzhľadom na oprávnenie a zároveň povinnosť najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu rozhodnúť o dovolaní vylučuje, aby o nej ústavný súd rozhodoval

v konaní o sťažnosti podľa za situácie, keď sťažovateľ nevyužil svoje

právo podať vo vzťahu k nej dovolanie z dôvodu uvedeného v .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako neprípustnú, keďže sťažovateľ

nevyčerpal možnosť podať dovolanie podľa ako účinný opravný

prostriedok, na ktorý mal nepochybne právo.

II.2.6 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým

dovolací súd jeho dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol podľa

v spojení s ako procesne neprípustné. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu sťažovateľ považuje za arbitrárne, keďže sa v ňom najvyšší súd

podľa jeho tvrdenia nevysporiadal dostatočne so všetkými jeho námietkami.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

podrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,

pričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť

dovolania z dôvodov uvedených v § 238 ods. 1, § 241 ods. 2 písm. b) a c) a § 237 ods. 1

písm. f) .

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že

otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(napr. ).

K prípustnosti dovolania podľa (sťažovateľ namietal, že

napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k zmene napadnutého rozsudku okresného

súdu vo veci samej) sa v napadnutom uznesení najvyššieho súdu uvádza:

«Súdna prax už opakovane konštatovala, že prípustnosť dovolania proti

zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je založená na zásade diformity (rozdielnosti).

O rozdielnosť rozhodnutí ide vtedy, keď súdy posúdili okolnosti významné pre meritórne

rozhodnutie veci odlišne. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu nie

je preto rozhodujúce to, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho rozsudku, (či ho

formálne označil ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci rozsudok), prípadne

ako v dôvodoch označil ustanovenia , podľa ktorých

pri rozhodnutí postupoval... Z porovnania rozsudkov okresného a krajského súdu

so zameraním sa na vyššie vymedzené sporné otázky dovolací súd zistil, že oba nižšie súdy

Zmluvu o zabezpečení obchodu posúdili ako platný právny úkon. Odvolací súd preskúmal

vec v rozsahu a dôvodov podaného odvolania a po zopakovaní dokazovania v zmysle § 213

ods. 3 a doplnení dokazovania podľa a po vyjadrení účastníkov

na výzvu odvolacieho súdu v zmysle k možnému použitiu niektorých

ustanovení (, , a nasl. a , a nasl.)

v odôvodnení konštatoval: „že svojim rozhodnutím výslovne potvrdil napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny.“ Žalovaným napadnutý výrok rozsudku krajského

súdu vo veci samej preto nebolo možné považovať z hľadiska ustanovenia § 238 ods. 1

za zmeňujúci. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia preto nebola daná.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k spôsobu, akým sa

najvyšší súd vysporiadal s dovolacou argumentáciou sťažovateľa o existencii dovolacieho

dôvodu podľa , nemá z ústavného hľadiska žiadne zásadnejšie výhrady,

t. j. závery najvyššieho súdu k tejto časti dovolania považuje z ústavného hľadiska na

akceptovateľné a udržateľné.

Rovnako považuje ústavný súd z ústavného hľadiska za akceptovateľný aj záver

najvyššieho súdu o tom, že v prerokúvanej veci nedošlo ani k vade konania podľa § 237

ods. 1 písm. f) z dôvodu sťažovateľom namietaného nedostatočného odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd

na nasledovnú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu:

„... rozhodnutie vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2, v spojení

s ustanovením Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,

ktoré dôkazy v konaní vykonal, ako sa vysporiadal s dokazovaním prvostupňového súdu

a s akými skutkovými závermi. Citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú

vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom

rozsahu. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu dalo tak

odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany žalovaného, keď

v dostatočnom rozsahu zodpovedal na odvolacie námietky žalovaného.“

Ústavný súd ďalej posudzoval námietku sťažovateľa, že krajský súd postupoval

v rozpore s , v zmysle ktorého v prípade ak je odvolací súd toho názoru,

že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní

veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby

sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili, čím mu mala byť odňatá možnosť konať

pred súdom. Najvyšší súd vyhodnotil túto dovolaciu námietku sťažovateľa ako nedôvodnú,

pričom v tejto súvislosti zdôraznil, že „v priebehu odvolacieho konania na odvolacom

pojednávaní 20. septembra 2011 v prítomnosti žalovaného vyzval odvolací súd účastníkov

konania, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení a to

ustanovení § 261 ods. 2, 3, § 300 a nasl., § 369, § 393 a nasl... Lehotu stanovil do troch dní

od vyhlásenia uznesenia o odročení. Žalovaný sa o možnom použití týchto ustanovení

vyjadril obsiahlym podaním z 23. 9. 2011.“. Citovanú

argumentáciu najvyššieho súdu k tejto námietke ústavný súd považuje z ústavného hľadiska

za akceptovateľnú.

K dovolacím dôvodom súvisiacim s existenciou vád konania, ktoré mali mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci, najvyšší súd

v napadnutom uznesení zdôraznil, že tieto sú síce dovolacími dôvodmi v zmysle § 241

ods. 2 písm. b) a c) , možno ich však uplatniť len vtedy, ak je dovolanie procesne

prípustné, keďže tieto dôvody samotné prípustnosť dovolania nezakladajú. Keďže však

v prípade sťažovateľa nebolo dovolanie procesne prípustné, najvyšší súd sa týmito dôvodmi

z vecného hľadiska nezaoberal. Tento záver najvyššieho súdu zodpovedá ustálenej súdnej

praxi a ústavný súd ho nemá dôvod spochybňovať.

Sumarizujúc svoje predbežné závery, ústavný súd konštatuje, že zastáva názor,

že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal

so všetkými kľúčovými dovolacími námietkami uplatnenými sťažovateľom, pričom právne

závery, ktoré k nim najvyšší súd zaujal, zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem,

ktoré dovolací súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými

právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje

(umožňoval), preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie

prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.7 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ vo svojom dovolaní neuplatnil dovolací

dôvod podľa (nesprávne obsadený súd). Za týchto okolností

sťažovateľ a priori nemôže vyčítať najvyššiemu súdu, že sa s otázkou ním tvrdeného

nesprávneho obsadenia krajského súdu v napadnutom uznesení nezaoberal a nevysporiadal.

Táto skutočnosť je dostatočným dôvodom na to, aby ústavný súd vyhodnotil aj túto časť

sťažnostnej argumentácie sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd preto túto

časť sťažnosti odmietol z uvedeného dôvodu podľa .

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,

nebol dôvod, aby sa zaoberal s ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti

(vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2017